ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lucia. Skulík.

LUCIA (40-ročná, cifrovná panna, zametá dvor, tu i tu zaľúbene pozre na Skulíka).

SKULÍK (päťdesiatnik, sedí pod stromom a kuje kosu; zrazu sa obzre na Luciu): Nechaj si kus metly i na druhý raz, veď ju celú zoderieš.

LUCIA (prívetive): Čistota je pol života, gazdíčko. O metlu niet starosti — veď na salaši brezia dosť.

SKULÍK: A čo, pytačov čakáš, keď od Božieho rána riadiš, umývaš, líčiš a zametáš?

LUCIA: Nezaškodilo by, čo by aj pytači prišli, však je v dome dievča na vydaj. Ale ty si, Martinko, zabudol, že je sobota, že treba všetko obriadiť, dvor pozametať, aby svet ani gazdinú, ani dievčinu neohovoril.

SKULÍK: Múdry si z toho máločo robí, keď po ľudských žľaboch mutná voda tečie.

LUCIA: No, mrzí to len predsa človeka, keď ho ľudia jazykom v ústach omáľajú. A trpí tým i dobrý chýr domu, na ktorý každý statočný človek dbať musí.

SKULÍK: To vy, ženy, nemajúc vážnejších starostí, trápite sa nad kadejakými pletkami. I nebožká, Boh jej daj nebo, neraz vyplakala sa nad klebetami.

LUCIA: To bolo zas niečo iné. Tvoja nebohá žena, Bože jej daj ľahko duši, bola osoba nezdravistá, nemohla, nestačila. Za mňa to musí byť ináč, a to tak, ako sa na prvý gazdovský dom v dedine svedčí, ako to domu bohatého Skulíka pristane.

SKULÍK: A je to už i ináč. Tak to mohlo u nás vždy byť, ale nebohá… (Zamyslí sa.)

LUCIA (celkom sa sblíži): Bola nezdravá, chudera.

SKULÍK: Áno, bola nezdravá, a chorobu svoju zadovážila si tým, že nechcela prijať nijakej rady, ale — Bože jej odpusť! — bola svojhlavá a nadmier hnevlivá.

LUCIA: Hnev škodí telu i duši. Ako jedovatý červ podožiera zdravie človeka, zatemňuje rozum, zohyzďuje nás pred svetom i pred samým Bohom.

SKULÍK (smutne): Bolo to jej slabosťou.

LUCIA: Láska robí divy, láska všetko premáha. A preto milujúca žena z lásky k milovanému mužovi môže a má premôcť každú jemu nepríjemnú slabosť, lebo ináč nemá lásky, nemá srdca preň. Čo je mužovi milé, to nech je žene sväté.

SKULÍK (k obecenstvu): To je múdra reč. Rozum rastie s rokmi. (Obzre Luciu.) No, zvedavý som, aký život by tvoj muž mal, Lucia?

LUCIA (nadšene): Ja-ja-jáj, keby som ja muža mala! Mal by za živa raj na zemi! (Objíma metlu.)

SKULÍK (smeje sa): Ha-ha ha, ba horúce peklo! Láskou by si ho uškrtila, veď už pri myšlienke naň div že metlu nerozdrúzgaš. Ale kde niet žobráka, tam sa dvojnásobná almužna dáva.

LUCIA: Hoj, nie, Martinko! Čo na srdci, to na jazyku. A jedno srdce druhého sa dotýka. Láska lásku rodí. (Medzi rečou pristupuje vždy bližšie ku Skulíkovi.)

Juro. Predošlí.

JURO (za kulisňou): Jaj-jaj-jaj! (Vbehne zľava prestrašený.) Pa-pa-pán Boh vám daj dobrý deň!

SKULÍK (preľaknuto): Čo sa stalo?

LUCIA (tiež tak): Čo je? Čo sa robí?

JURO: Čo sa robí? Zle sa robí, ej, veru zle sa robí. (Škrabe sa za ušami.)

SKULÍK: Čo? Kde?

LUCIA: Na salaši?

JURO (prisviedča, kývajúc hlavou): Veru na salaši; ako výchor letím odtiaľ.

SKULÍK: A čo, pre Boha, zdula sa lichva?

LUCIA: A či ovce pokapaly?

JURO (chytí sa za hlavu): Jo-jo-jój, keby len to! Ale sto ráz horšie je tam.

SKULÍK (dupne nohou): Teda čo je tam, hovor! Sto hrmených ti šubu páralo, čo je tam?

LUCIA: Hovor, Juríčko, hovor!

JURO (bojazlive sa obzerá): Tam — tam —

SKULÍK (udre Jura po hlave, že mu odletí klobúk): Čo tam?

JURO (skríkne): Joj! (Vyrazí zo seba.) Straší!

LUCIA (odskočí od Jura a žehná sa): Matka Božia! Že vraj straší!

SKULÍK (zadiveno): Čože? Na mojom salaši že straší?

JURO (prikyvuje hlavou a búcha sa päsťou o prsá): Nuž veru, nech som dobrý, straší. Tak straší, že tam človek vlastným životom je nie istý.

SKULÍK, LUCIA: A čo straší?

JURO: Čo straší, to straší, ale veru straší. Ani jednu noc nemáme pokoja. Práve o polnoci sa to dostaví. Cupoce, dupoce tichým drobným krokom, potom vopchá do okna svoje biele strapaté hlavisko s vyvalenými okáľmi a mäčí ako koza. Potom začnú kravy ručať, kozy mäčať, ovce bľačať a pes zavýjať, že nám od strachu vlasy na hlave dupkom vstávajú.

SKULÍK: Čo, azda niekto chce lichve počariť? Úžitok vziať? Požehnanie odňať?

LUCIA: A preto si prišiel schválne dolu?

JURO: Aha, lebo ma Mariša poslala, že vám odkazuje, aby ste si na salaš niekoho poslali, lebo že ona tam ani za svet neostane.

SKULÍK: Pletky! Keď tam ona neostane, nuž ostaneš ty tam, a koniec.

JURO: (úzkostlive): Ja — ja? Ani čo mi hneď o jedny čižmy službu popravíte, ba čo mi celý salaš sľúbite, ja vám tam samotný neostanem. Veď som sa ráno sotva prebrať mohol. A keď som sa už naraňajkoval, ovce napásol, ešte som sa Mariši spytoval, či som živý alebo už mŕtvy.

SKULÍK: No, dobre dobre, už sa len vráť hore nazpäť; poriadok urobím so strašidlom i s vami.

JURO: Dobre sa majte! (Odchodí.)

LUCIA (volá za ním): Hej, Juro, počkaj! A odkedy vás to tam straší?

JURO: Odkedy nebožká gazdiná umreli, nemáme pokoja. S Bohom! (Odíde.)

Predošlí bez Jura.

SKULÍK (chytí sa za hlavu, sadne na lavicu zronený): Lucia, počula si?

LUCIA: Počula. (S pretvárkou.) Odpočinutie večné daj jej, ó, Pane!

SKULÍK: A myslíš, Lucia, že by ona — nebožká, vskutku…

LUCIA: Po smrti pokoja nemala? Prečo nie? To je všetko možné. Nebohá gazdiná nebola ani za živa s nikým a s ničím spokojná, azda ani po smrti nemá pokoja.

SKULÍK: Máš pravdu. Ona bola čudná osoba. Ale jednako neviem, že by bola nejaký ťažký hriech mala, ktorý by jej po smrti odpočinku nedal.

LUCIA: Muža svojho nemilovať je už samo v sebe ťažkým hriechom. A ona ťa, Martin, nemilovala.

SKULÍK: To dobre viem; išla za mňa len k vôli majetku.

LUCIA: Keď musela. Rodičia ju donútili. Hoci (lichotive) takého poriadneho, statočného muža, ako si ty, mohla veru z celého srdca milovať (Zavzdychne zhlboka.)

SKULÍK (vezme jej ruku medzi dlane): Lucia, ty ma lepšie poznáš, ako nebohá.

LUCIA: Pravdaže ťa za tých pár týždňov, čo som v tvojom dome gazdinou, lepšie poznám, ako nebohá za toľké roky. A viem si ťa uctiť (kladie ruku na srdce), i milovať.

SKULÍK (pustí jej ruku — smutne): Ona ma nemilovala. (Sadne si.)

LUCIA: Lebo ľúbila Mateja Vršiaka, driečneho skleničkára, za neho chcela sa vydať nasilu. Keď jej to rodičia zabránili a za teba ju donútili, zanevrela na celý svet, vyhýbala ľuďom, bola večne namrzená, neprívetivá, nemala pre nikoho viac citu ani pravej lásky.

SKULÍK: No, Helenku predsa len milovala.

LUCIA: Hriešnou láskou, lebo hriech je to, keď žena svoje dieťa viac miluje, ako svojho muža. Preto myslím, že jestli jej duch nemá vskutku pokoja, nuž nehľadá teba, ale…

SKULÍK (rýchle vstane):. Helenku? (Úzkostlive.) Myslíš, že Helenku hľadá?

LUCIA (určite): Nuž veru len ju.

SKULÍK: A keď ju na salaši nenajde, dôjde — pre živého Boha! — naposledy i sem?

LUCIA: Skôr áno, ako nie. Ja by ti radila, aby si Helenu poslal na salaš. Tá sa duchov nebojí.

SKULÍK (podráždene): Lucia, ty blaznieš! Čo by svet riekol, že bohatý Skulík jedinú svoju dcéru posiela na salaš kravy pásť a dojiť, ako by nemal za čo slúžku si držať?

LUCIA: Rozumný človek by to len schválil. Každý vie, že pre Helenu gróf nepríde, ale len gazda. A gazdinej treba, aby vedela v prvom rade lichvu opatriť. Ľa, hen bohatý Krošniak má len jediného syna, a ten musel kravy pásť, voly poháňať a teraz na koňoch robí. A ktože ho za to pohanil? Ty sám by si mu Helenu rád dal, len keby zaň chcela ísť.

SKULÍK: Rada tvoja sa mi pozdáva. Musím jej to hneď rozkázať a pripravím ju zároveň na zajtrajších hostí. (Vľúdne.) Ty si rozumná gazdiná. Vidím, že nielen mne praješ, ale celému môjmu domu žičíš. Domácnosť mi v najlepšom poriadku udržuješ, za čo sa ti chcem odslúžiť dobrým. (Odíde vľavo.)

Paľko. Predošlá.

PAĽKO (s bičom v ruke vystúpi úzadím zprava, chvíľu stojí).

LUCIA (hľadí za Skulíkom, tisnúc ruky k srdcu; posiela za ním bozky).

PAĽKO (krúti hlavou, zahrozí Lucii a praskne bičom).

LUCIA (ľakne sa a skríkne): Pre Boha, čo sa robí?

PAĽKO (smeje sa): Ha-ha-ha, čo sa ľakáte, ani čo by strašilo!

LUCIA (vážne): Však i straší veru.

PAĽKO: Lačného v žalúdku.

LUCIA: Netáraj a nerob posmešky. Práve dobehol Juro, celý poplašený, že na salaši straší.

PAĽKO: Driečnu Marišku? Ach, ach! Tou mátohou by som i ja nedbal byť.

LUCIA: Marišu i Jura.

PAĽKO: Och, joj, videla baba oheň na veži, ale veže nevidela.

LUCIA: Ja nerobím žarty. (Obzerá sa.) Duch nebožkej vraj nemá pokoja a túla sa nocou.

PAĽKO: Nie je div, keď vidí. (Komickou mimikou napodobní Luciu, posielajúc bozky na Skulíkom.)

LUCIA (opre ruky o pás, prísne): Čože?

PAĽKO: Prišiel som sa len opýtať, či sa má ešte dnes ďatelina shodiť s voza.

LUCIA (panovite): Ešte dnes! Nuž a či chcete už odpočívať? Čo môžeš dnes urobiť, neodkladaj na zajtra. Do večera ešte i tri vozy shodíte, nie jeden, len sa ponáhľajte! (Vojde do domu.)

Paľko sám.

PAĽKO (hľadí za Luciou): Bum-bum-bum! (Salutuje.) Hapták! Nič horšieho na svete, ako ženské kommando. Hlava veľká — len rozumu málo. Čože, ja sám budem ďatelinu shadzovať? (Smeje sa.) Ha-ha-ha, že vraj ich straší! Poznám to strašidlo. (Švihajúc bičom, spieva):

(Pleskne bičom, zvrtne sa na päte a odíde.)

Helenka. Petrík.

HELENKA (vystúpi popredím zľava): Petrík, vráť sa už. Naši sú doma, uvidia ťa.

PETRÍK (ide za Helenkou, nesie malý košík s ovocím): To nič nerobí, Helenka moja. Vaši ma už viac ráz videli, a neprišlo mi z očú.

HELENKA: Ale so mnou ťa ešte nevideli, a keď ťa so mnou uvidia, bude zle, nedobre.

PETRÍK: Daj ti mi Bože, nuž to by sa už potom ani jeden šuhaj nesmel s tebou rozprávať.

HELENKA: Bohatý áno, len chudobný nie. Otec sa ženie za bohatým zaťom a tetka, aby sa otcovi zalíškala, podporuje ho v tom.

PETRÍK: Pravda, o mne celý svet vie, že som chudobný. No, nič to zato. Pán Boh má viac, ako rozdal. On môže ešte i chudobného požehnať.

HELENKA: Bohatým byť je nie povinnosťou človeka, lež statočným.

PETRÍK: Ale sa všetci vo mne mýlia. Keď teba mám, Helenka moja, mám všetko, mám najväčší poklad sveta. (Dôrazne.) Keď teba mám, nie som chudobný.

Skulík. Predošlí.

SKULÍK (počas reči Petríkovej vystúpi zľava; prekvapene načúva).

HELENKA: Nekrič tak, Petrík, počujú ťa, a bude zle. Daj mi košík a choď s Bohom. (Chce mu odobrať košík.)

PETRÍK: Oho! (Zdvihne košík do výšky): Košík prv nedám, kým si ho nevymeníš.

HELENKA: A čím? Nemám pri sebe ani haliera, ani kvietka, ani cukríka, ani ručníka. Nuž čože ti dám?

PETRÍK: Niečo vzácnejšie a sladšie.

HELENKA: Neviem, čo by to bolo.

PETRÍK: Toto. (Chce bozkať Helenku.)

SKULÍK (priskočí, chytí ho za golier a trasie ním).

HELENKA (skríkne).

SKULÍK: Čo hľadáš v mojej záhrade, čo?

PETRÍK: Najkrajší kvietok, aký poznám. (Ukazuje na Helenku.)

SKULÍK: Čože? Ty sa opovažuješ na moju dcéru myslieť? (Meria ho opovržlive.)

PETRÍK: Áno. Myslím na ňu a ona na mňa, a tak vzájomne myslíme jeden na druhého.

SKULÍK: Ty psotár, ty žobrák! Nemá to ničoho, len tú búdu, mizernú chatrč, podopretú polenom, čo mu ovca s nej číslo slíže a žaba oknom do misy skočí, a ešte sa opováži myslieť na moju dcéru! (Petríkovi.) Tam je cesta! Marš!

HELENKA (prosebne): Otecko, prosím vás!

SKULÍK: A ty čo chceš, ty ledačina? Či tento bedár ti je roveň, že s ním falanguješ? Hanbi sa! (Petríkovi.) A ty sa ber v čerty, lebo, prisám vačku, takú večeru utŕžiš, akej si ešte dosiaľ nezažil!

PETRÍK (pokojne): Ďakujem pekne, gazdíčko. Nie je dávno, čo som olovrantoval, ešte som nie hladný.

SKULÍK (s hnevom): Čo? Ty mi budeš ešte i frčky hádzať? Naničhodný odkundes! (Kričí.) Toto je môj dvor! Tu som ja pánom, rozumieš? A preto (dupne nohou) marš! (Sotí Petríka do úzadia.)

HELENKA (skríkne): Otče, pre Boha!

PETRÍK (zdvorile nadvihne klobúk): S Bohom, Helenka, do videnia! Dobrú noc, strýčko! Dobre spite a nehnevajte sa! (Odchádzajúc spieva):

(Ďalej píska za kulisňou tú samú melodiu, vždy slabšie a slabšie.)

Predošlí bez Petríka.

SKULÍK (hrozí Petríkovi): No, veď ti ja vyspievam, ale na inakšiu nótu, len mi ho sem ešte raz dokap!

HELENKA (utiera zásterkou oči): A ja vám len toľko poviem, otecko môj, že čo ho i desať ráz od nás vyženiete, ja predsa za iného nepôjdem, len za neho.

SKULÍK (zadivene): Čože? Akože? Ej, tisíc okovaných, to by som rád vidieť! Nuž či som ti ja nie otcom, či ťa ja nechovám, nešatím, nestarám sa o teba, a za to všetko nemal by som ani práva rozkázať, za koho sa máš vydať. To by bola pekná robota!

HELENKA: Srdcu nemožno rozkázať, ono neposlúchne.

SKULÍK: Ale poslúchneš ty, a musíš poslúchať. Ja som sa ti o muža už postaral. Zajtra prídu k nám Krošniakovci na priezory.

HELENKA (preľaknuto): Krošniakovci?

SKULÍK: Tí veru. Rychtár Krošniak so synom. So starým som sa už dorozumel. Len už vy mladí sa pokonajte, a o Michale bude svadba.

HELENKA: Nuž a vy sa, otecko, nazdávate že by som za rychtárovho syna, za toho šantavého Ondra, išla? Nikdy!

SKULÍK: Šantavý — aký šantavý?

HELENKA: No, však má predsa jednu nohu kratšiu, ako druhú. A poznačeného sa varuj.

SKULÍK: A čo na tom? O čo má jednu kratšiu, o to má druhú dlhšiu, nuž sa to vyrovná. Koľký má však majetok! Krošniak je najbohatší gazda na celom okolí, a k tomu Ondro je jediný syn.

HELENKA: Bohatstvo neblaží. Chlap bohatý — vol rohatý. Ondrovi ešte i rozum zmrzol.

SKULÍK: Boháčovi netreba rozumu. Kde sú peniaze, tam je rozum. A u Krošniakov ich na korce merajú.

HELENKA: Čím viac peňazí, tým viac starostí. Ja za Ondra nepôjdem, a čo by mal peňazí sto takých vriec, ako je sám. (Určite.) Ja zaň predsa nepôjdem!

SKULÍK (chytí sa za hlavu; po chvíľke dôverne Helenke): Počuj, dievka moja, ty dobre vieš, že bažím už od dávna za obecnou hôrkou, ktorá leží pri našej pašienke. Chcem ju kúpiť, a veru ináč jej nedostanem, len keď s rychtárom vstúpim do rodiny. Rychtár je zasa s vyššími pánmi jedna ruka, preto pochopíš, že ruka ruku umýva.

HELENKA: A ja mám byť peniazom a či tovarom, za ktorý chcete obecnú hôrku dostať? Moje šťastie a môj život, moje blaho chcete obetovať za kúsok biednej zeme a trochu paliva? Nie, otecko, z toho nebude nič. Dosiaľ som vás vo všetkom poslúchala, ale tento raz poslušnou byť nemôžem, nesmiem.

SKULÍK: Nesmieš?! A prečo?

HELENKA (rozpačite): Preto, že — že — (Lichotive objíme otca.) Otecko, nehnevajte sa, prosím vás!

SKULÍK: Preto, že…

HELENKA (chytro): Preto, že milujem Petríka a už som sa mu i sľúbila.

SKULÍK: Kýho čerta! Za mojím chrbtom sprisahanie s takým — (opovržlive) s takým lapajom, žobrákom!

HELENKA: Petrík je poriadny a statočný šuhaj.

SKULÍK: Na to Žid nedá nič, a ja ešte menej. Preto ti prísne nakladám, aby si si také hlúposti raz navždy z hlavy vyhodila. Ja som ťa sľúbil Krošniakovi, a za toho i pôjdeš.

HELENKA: Akživ — nikdy! Ale ak ma za Petríka nedáte a za Krošniaka nútiť budete, obrátim sa s prosbou na nebohú svoju mamičku; ona sa nado mnou smiluje, jej duch vás prinúti, že povolíte. Ona istotne pomôže. (Odíde s plačom.)

Lucia. Predošlý.

SKULÍK (prestrašene volá): Lucia! Lucia!

LUCIA (vbehne s hrncom v jednej a s vareškou v druhej ruke): Čo je? Čo sa stalo?

SKULÍK: Počula si, čo hovorila?

LUCIA: Nič som nepočula.

SKULÍK (chytí ju za ruku, vedie stranou a hovorí tajne): Ona, ona je to — Helena, čo toho ducha nebožkej cituje. Ty si mala pravdu.

LUCIA (víťazne): Vidíš!

SKULÍK (úzkostlive): A teraz ho chce na mňa docitovať. (Obzerá sa.)

LUCIA (hrniec a varechu pustí od ľaku na zem, spraskne rukami): Božie muky! Na teba? Sem do domu?

SKULÍK (prisviedča hlavou): Aby ma prinútila dať Helene svolenie, že by smela ísť za toho bedára — Petra. O bohatom Krošniakovi nechce ani len počuť.

LUCIA: Čo sa človek na vlastných deťoch nedožije! A teraz čo?

SKULÍK: I keby sa hneď na hlavu postavila, z tej múky koláčov nenapečie. Ja nedovolím.

LUCIA: A predsa nemôžeme a nesmieme dopustiť, aby strašidlo prišlo do domu. Ľudia vyhybovali by nám na deväťdesiatdeväť krokov; potom nedostaneme ani sluhu, ani robotníka, keď sa rozchýri, že u nás straší. Brrr! (Strasie sa.) Mráz mi prechodí chrbtom, keď si na to pomyslím.

SKULÍK: No, veď sa len azda nebojíš mátohy? (Nepokojne sa obzerá.)

LUCIA: Čo by som sa bála, u mňa nemá čo hľadať. Len aby si sa ty nebál, k tebe dostaví sa naisto.

SKULÍK: Ja — ja sa nebojím, len mám strach, akýsi tajný strach v sebe. Vieš, Lucia, že som sa s nebožkou ani za živa nemohol shodnúť, nuž a po smrti s ňou sa vyrovnať… (Krčí plecami.)

LUCIA (zalomí rukami): Veru mrzutá vec. Ako ja vidím, to tu nejde s kostolným riadom, čo je raz u Boha, nech je tam.

SKULÍK (chodí zamyslený po javisku): Čo tu len robiť?

LUCIA: Najlepšie by bolo aby Helena išla na salaš.

SKULÍK: No, to by som záhradu sveril na capa. Keď sa ten naničhodný bedár opováži sem dopĺzať, nuž na salaš by nedošiel? (Chytá sa za hlavu a rozmýšľa.) Už viem, čo urobím. (Ide do domu.)

Mariška. Predošlá.

MARIŠKA (vystúpi zľava): Pán Boh vám daj dobrý večer, gazdinká!

LUCIA: Pán Boh uslyš? Čo je? Čo si prišla?

MARIŠKA: Prišla som sa spýtať, či to Juro dobre vykonal, keď nikoho neposielate, a už nás čo chvíľa noc prikvačí na salaši. A ja vám tam s tým chlapčiskom ani za svety neostanem. On drichme celú bohovitú noc, ani klát, a ja div od strachu nezahyniem.

LUCIA: No, len sa upokoj, dievka moja, veď gazda urobí poriadok.

(Skulíka počuť volať: Lucia!)

MARIŠKA: Ale naisto, gazdinká.

LUCIA: No, iste, iste, dievka moja, len choď pekne na salaš a neboj sa, dnes i tak u vás mátožiť nebude.

MARIŠKA: Že nebude?

LUCIA: Nie — lebo dnes čakáme strašidlo u nás. S Bohom! (Vojde do domu.)

MARIŠKA: No, dobrú zábavu vám! Cez noc aspoň zkúsite, čo je toho za groš.

Paľko. Predošlá.

PAĽKO (prikradne sa na prstoch k Mariške a zakryje jej rukami oči).

MARIŠKA (skríkne): Jaj! Paľko!

PAĽKO: Čo v srdci, to na jazyku.

MARIŠKA: Boh ťa videl, tak som sa naľakala!

PAĽKO: Ach, chúďatko, nebožiatko, tak sa jej to srdienko od ľaku trepoce, ani obáranček v hrnci.

MARIŠKA: Koho ovad poštípe, ten sa i komára bojí; vieš dobre, že ma na salaši straší.

PAĽKO: No, už ťa nebude, Helenka príde za tebou.

MARIŠKA (radostne): Helenka?!

PAĽKO: Áno, tak to stará predpisuje a starý to podpíše.

MARIŠKA: To bude veselo, tak si budeme spievať, že sa budú stráne zelenať.

PAĽKO: A my dvaja, Petrík a ja, prídeme vám kontrovať. To budú hody!

MARIŠKA: Ďakujeme. Nevolaných hostí pod stôl sádžu. (Chce odísť.)

PAĽKO: Čože? (Chytá ju za ruky.) Čo si to povedala?

MARIŠKA: Hm — aby stará nekvokala.

PAĽKO: Akí sme my to hostia?

MARIŠKA: Čo sbierajú v kúte kosti.

PAĽKO: No, to ti neodpustím!

MARIŠKA: Nedrž ma, i ja ťa pustím. (Chce sa mu vytrhnúť.)

PAĽKO: Potrescem ťa bozkom za to.

MARIŠKA (vytrhne sa mu): Keď naprší, bude blato. (Ukáže mu dlhý nos a odbehne.)

PAĽKO: No, počkaj, ty veverica! (Odbehne za ňou.)

Skulík. Lucia.

SKULÍK (má prehodenú šubku cez plecia, s palicou v ruke vystúpi z domu): S Bohom! Pozor daj na všetko.

LUCIA (ide za ním): Ale kde ideš, prosím ťa? Už je večer.

SKULÍK: Nemusíš všetko vedieť.

LUCIA: Ale ak by sa niečo neobyčajného stalo, kde ťa hľadať?

SKULÍK: Nikde.

LUCIA: Nikde. Aká to reč? Veď sa ľahko niečo pri dobytku prihodiť môže, alebo niekde inde, kde je gazdu treba, a človek by nevedel, kde si, čo si.

SKULÍK: V krčme budem, keď už nasilu chceš vedieť.

LUCIA (zadivene): V krčme? Ty ideš do krčmy? Nuž veci si ty akživ v krčme nebol!

SKULÍK: Ale dnes idem, prečkám tam polnoc. Nech si straší, koho chce. S Bohom!

LUCIA: Aha, ty pred strašidlom utekáš z domu?

SKULÍK (káže mlčať): Pst — nekrič tak! Nemusí to každý vedieť.

LUCIA: Čo komu súdené, to ho ver’ neminie ani v krčme. Nuž a kľúč?

SKULÍK: Kľúč od domu si vezmem so sebou, podaj mi ho.

LUCIA: Ako ti ho dám, keď máme len jeden. Ja i tak nebudem spať, otvorím ti, alebo ti kľúč oknom podám.

SKULÍK: Dobre. S Bohom!

LUCIA: Dobrú zábavu! S Bohom!

(Opona spadne.)