ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Petrík. Miško. Paľko.

MIŠKO (stojí v prostred javišťa, pravicou drží Petríka, ľavou rukou Paľka okolo krku): Tak, kamaráti moji, musíme pokračovať a, ako vám hovorím, začatú komédiu múdre skončiť, ak chceme, aby sa nám podarily naše úmysly.

PAĽKO: Posiaľ nám všetko znamenite ide.

PETRÍK (smutne): Ide — ide, ale…

MIŠKO: No, čo ale, aké ale? Zámer náš sa musí vydariť.

PAĽKO: Aj sa vydarí.

PETRÍK: Nuž dobre, vydarí sa. Ale mňa predsa takýmto spôsobom nadobudnuté víťazstvo neteší.

MIŠKO: Ty blázonko! Spôsob tento je len malý trest za skúposť, lakomstvo, k vôli ktorému by boháč Skulík svoje jediné dieťa tomu žgrlúňovi, Krošniakovi, obetoval.

PAĽKO: A tak úbohú Helenku za živa zakopal.

MIŠKO: Mala by tá život pri ňom! Ani len toho pohľadu nemá pekného.

PAĽKO: Samý jed v ňom vrie.

MIŠKO: Každý huncút je poznačený, i on má nohu kratšiu.

PAĽKO: I čert na ňom hrach mlátil, a predsa je nie dobrý. A múdrosti je v ňom, ani v komárovi sadla.

PETRÍK: Keď má majetok, ako boháč, predsa je vzácny.

MIŠKO: Áno, vzácny, ani Žid na jarmoku.

PAĽKO: A popol v kaši.

MIŠKO: To je bieda u nás, že sa ľudia ešte vždy peniazom a majetku klaňajú a prácu, statočnosť a iné ctnosti uctiť si nevedia. To musí byť ináč, celkom ináč, ako je to inde vo svete, a potom sa i Skulík zohne, ako hus pod bránou.

PAĽKO: A prestane na strašidlá veriť. (Smeje sa.)

MIŠKO (smeje sa): Ha-ha-ha, vyliečime ho aj iných naším strašidlom!

PETRÍK: No, som zvedavý, ako sa to skončí.

MIŠKO: Dobre sa skončí. (Paľkovi.) Len robte, čo vám kážem. Skulík je ešte človek zo starého krámu, nielen že na strašidlá verí, ale ešte i na bobony, čary a kadejaké sprostosti drží.

PAĽKO, PETRÍK: To je pravda.

MIŠKO: My ho musíme z tejto pliagy vyliečiť, a tým vyliečime celú obec, lebo za jednou ovcou i druhé skáču. (Paľkovi.) Paľko, ty si jeho dôverníkom, ty ho musíš nejako prehovoriť, aby si poslal pre Kunderu, vševeda, a keď privolí, pribehni ko mne, a ja sa už potom o všetko ostatne postarám.

PETRÍK (obzre sa): Pst! Ktosi ide!

VŠETCI (rozbehnú sa, každý v inú stranu).

Helenka. Skulík.

SKULÍK (s obviazanou hlavou vystúpi z domu, nepokojne sa obzerá): Helenka!

HELENKA (v dome): Už idem, otecko! (Vystúpi z domu, sviatočne oblečená.) Čo chcete, otecko?

SKULÍK: Buď tu pri mne. Clivo mi je samému. Tak sa mi zdá (obzerá sa), ako by som bol počul vravu a tiché kroky.

HELENKA (obzerá sa): Ach, nikoho tu niet. Neviem, čo sa to s vami robí, že sa ľakáte každého šuchu. Čoho sa bojíte?

SKULÍK: Ja sa nebojím, ale — ale, vieš, taký strach mám akýsi v sebe.

HELENKA (hladká ho): Prečo sa ustavične strachovať, pred kým?

SKULÍK (k obecenstvu): Nemôžem jej predsa povedať, že sa bojím mátohy. (Rozpačite, Helene.) No — no, pred zbojníkmi, dievka moja. Vidíš, ľudia sú zlí, vedia, že mám peniaze, ľahko by sa taký lotor ulakomil.

HELENKA: Uspokojte sa. V našom kraji o zbojstvách nepočuť a ľudia nášmu domu vyhýbajú, lebo sa boja, že u nás straší.

SKULÍK (chytí ju za ruku a vraví dôverne): I straší, dievka moja, veru straší. Či nepamätáš na tú históriu s kľúčom, ktorý som potom o deň v kabáte našiel.

HELENKA: Možno, že ste ho sami do vrecka vložili a naň pozabudli.

SKULÍK: Ach, ba ešte čo! Ja som ho ani nemal. Nuž a ten rebrík? Tu som si ho k oknu postavil, a len čo som sa obrátil, už bol preč, ani čo by ho zlé uchytilo. A na druhý deň ho Paľko z krčmy doniesol, že tam bol o strechu opretý.

HELENKA: Je to čudná vec, ale ja na strašidlá neverím. V škole nás učili, že strašidiel a mátoh niet.

SKULÍK: No, nech sa prídu k nám presvedčiť tí múdri páni, a potom budú ináč rozprávať.

HELENKA: No, ja by som si žiadala to akési strašidlo vidieť.

SKULÍK: Čit! Ticho buď! Nemaľuj čerta na stenu a nehraj sa s ohňom, lebo sa popáliš. (K obecenstvu.) Ja som len raz videl, a mám toho na celý život dosť. (Helenke.) Nazdávaš sa, že by si od strachu nepadla?

HELENKA: Nie, otecko, veď dobrí sa zlého neboja.

SKULÍK: Daj pokoj! Lucia bola dosť srdnatá žena, a predsa pred strašidlom od nás ušla.

HELENKA: Mýlite sa, tetka Lucia neodišla preto, že by sa bola strašidla bála, ale preto, že ste jej vraj ublížili na cti.

SKULÍK: Ale ja — Lucii?

HELENKA: Veľmi ľutovala, že ste jej vraj tak škarede nadali, ako posiaľ nikto.

SKULÍK: Nuž a ako?

HELENKA: Hanbím sa vám to povedať, lebo musí to byť veľmi čosi škaredého, keď preto odišla.

SKULÍK: Nuž ale prečo?

HELENKA: No, pre to slovo.

SKULÍK: Ale pre aké slovo? Hovor!

HELENKA: Ale, keď sa hanbím!

SKULÍK: Čo sa máš svojho otca toľko hanbiť? Hovor, aké špatné slovo som ja Lucii povedal.

HELENKA (žmolí zásterku, zrazu povie Skulíkovi do ucha hlasno): O-so-ba.

SKULÍK: Osoba?! A preto sa nahnevala, preto odišla?

HELENKA: Preto.

SKULÍK: No, i z toho vidno, že tu akási tajná zlá moc šarapatí medzi nami a robí hriech. (Chytí sa za hlavu, sadne na lavicu pri dome.)

Juro. Mariška. Predošlí.

JURO (vbehne s prikrytým košom, rectujúc): Mlieka sila, hruda syra, chleba skyva, k tomu šuhaj jak malina. To je už len pekná reč, Pán Boh s nami a zlé preč! (Položí kôš na stôl, zavýskne a vyskočí.)

HELENKA: Pán Boh uslyš! Ej, Jurko, musel si sa ty dobre vyspať, keď si taký veselý.

MARIŠKA: Ba samopašný, celou cestou pokúšal. Keby som to mlieko neniesla, bola by som ho náležite vycuchtila.

JURO: Keby nebolo keby, boli by sme všetci v nebi, ale keď…

MARIŠKA: Keď bez rozumu mluvenie, je bez peňazí kupčenie.

JURO: No, počkaj len, až pôjdem do Šelpíc, kúpim si a aj tebe kúsok nadelím.

HELENKA: Chlap malý, ale huncút veľký.

JURO: I to lepšie, ako nič. Prečo by som nebol veselý, keď mi nič nechýba, iba vtačie mlieko. Svet mi laje a Boh praje. Na salaši už nestraší a tetka Lucia už tiež nemátoží. (Ukazuje bitku.)

HELENKA: Teda už tam máte pokoj?

MARIŠKA: My máme pokoj, ale u vás tu dolu to vraj hrozne šarapatí; celá dedina o tom rozpráva, každý, koho stretneme, sa nás o tom strašidle vyzvedá.

SKULÍK (počas Mariškinej reči javí nepokoj).

HELENKA (dáva Mariške a Jurovi znať, aby boli ticho, ukazujúc na Skulíka): Každá pesnička má koniec, i oni raz prestanú tárať. No, poďte, nech si vás odbavím. (Skulíkovi.) Ja hneď prídem, otecko.

SKULÍK: No, len si odbav, čo máš.

HELENKA (ide do domu).

MARIŠKA (s mliekom za ňou).

JURO (schytí kôš a drží ho Mariške na chrbte): Odnes mi, ťažký mi je.

MARIŠKA: Dáš pokoj!

JURO: Pre milého nič ťažkého.

Paľko. Predošlí.

PAĽKO (pozeral zpoza uhla domu, zrazu vyskočí, chytí Jura za ucho): A pre milú nech ma bijú!

JURO (kričí): Jó-ój! Straší! (Vbehne do domu.)

Paľko. Skulík.

SKULÍK (prísne): Čo je to?

PAĽKO: Ach, vy tu, gazdíčko?

SKULÍK: Čo sa robí?

PAĽKO: Nič zlého, gazdíčko. Potrestal som trochu toho šibenca za jeho samopaš.

SKULÍK: A ďatelina je už v poriadku?

PAĽKO: Posledný voz sme dnes doviezli. Čakali sme vás, že sa prídete za nami podívať.

SKULÍK: Nemôžem, syn môj. (Chytí sa za hlavu.) Hlava ma bolí, ani čo by sa mi išla rozštiepiť. A poviem ti pravdu, nechcem sa ľuďom ani na oči staväť. Každý na mňa tak akosi čudne pozerá, ani na strašiaka. Deti na mňa prstom ukazujú: „Ľaľa, tamto je ten, čo ho to tá žena po smrti straší.“ A od koho to tie deti počujú? Ako spieva starý vták, i mladý čviriká tak.

PAĽKO (škrabe sa za uchom): Ej, veru je to, gazdíčko môj, s nami bieda, veľká bieda. Ľudia nám vyhýbajú. Ani nijakého robotníka do domu nedostaneme, lebo vraj u nás straší. Čo chvíľa cesta do nášho domu tŕním zarastie.

SKULÍK: No, to je pekná paráda, a na jaseň, keď nastanú pri dome roboty, čo urobíme?

PAĽKO (pokrčí ramenami): To už neviem. Ostane nám všetko v poli. Zemiaky, repa a kapusta zapadnú nám snehom, jestli sa akási náprava nestane a iný poriadok nezavedie.

SKULÍK: Aký poriadok, aká náprava? Hovor, jestli niečo vieš.

PAĽKO: Čo ja viem, nie je mnoho, ale pomôcť by predsa mohlo.

SKULÍK: Hovor teda, a ak dobre poradíš, po pansky sa ti odslúžim.

PAĽKO: Ja by som myslel, aby ste si starého Kunderu zo Stražovky zavolali a s ním sa poradili.

SKULÍK: Starého Kunderu, toho bosoráka?

PAĽKO: Áno, toho, volajú ho i zemským bohom.

SKULÍK: A ten by mi mal pomôcť?

PAĽKO: Ten vraj vo všetkom vie poradiť a pomôcť. Je to stará hlava. On i od úrekov a od porobenín pomáha. Možno, i vám pomôže.

SKULÍK: Možno, že by aj pomohol, ale — čo svet na to povie?

PAĽKO: Aký svet? Ktože bude o tom vedieť? Okrem mňa nikto. U nás niet nikoho doma, len Helenka; tú pošlite k tetke Lucii, a tak budete sami tu, keď Kundera príde.

SKULÍK: Ale či by prišiel?

PAĽKO: Prečo by neprišiel? Krošniakovci ho tiež volali.

SKULÍK: A čo tí?

PAĽKO: Majú vraj vola nezdravého; ako boli v Klieštinách na námluvách, niečo sa mu stalo.

SKULÍK (prekvapene): Kde boli?

PAĽKO: V Klieštinách na námluvách.

SKULÍK: Nuž veď mali k nám na priezory prísť, a išli do Klieštín. No, to je statočnosť!

PAĽKO (smeje sa): Načo by bola Krošniakovi statočnosť, keď má peniaze. So statočnosťou by sa nebol desať rokov na rychtárskom úrade udržal, s peniazmi udrží sa na ňom ešte i druhých desať.

SKULÍK (podráždene): Nuž veď som so starým Krošniakom už bol v slove, ruky sme si podali, oldomáš vypili, a teraz idú do Klieštín!

PAĽKO: Na Krošniakovo slovo, na jeho ruku a na vypitý oldomáš Žid málo dá. Mali ste si pýtať závdavok (ukazuje počítanie peňazí), alebo ste si ho vy sami mali zazávdačiť, lebo u Krošniaka len peniaz platí. Počuli, že mlynár v Klieštinách dá s dcérou viac, ako vy, išli ta a vás nechali v hanbe.

SKULÍK (chodí nahnevane hore-dolu): Tisíc okovaných! Takáto hanba pre môj dom, pre moje jediné dieťa! Ale ja tomu všetkému ešte neverím.

PAĽKO: Zavolajte si vševeda, starého Kunderu, ten vám to povie.

SKULÍK (rázne): Zavolaj ho teda, ale múdre, aby nikto nezbadal, že k nám ide. (Odchádza.)

PAĽKO (stranou): Už ho mám! (Skulíkovi.) Spoľahnite sa na mňa, gazdíčko. Ja viem vrabcov chytať. (Ukazuje tajne na Skulíka.) Poviem mu, aby šiel záhumním. (Odbehne vpravo úzadím.)

Helenka. Mariška.

MARIŠKA (vystúpi z domu, nesie prázdne riady na mlieko).

HELENKA (ide za ňou): A nevieš, čo to zamýšľajú?

MARIŠKA: Neviem; zbadala som, že kutia čosi medzi sebou, ale čo, to neviem.

HELENKA: Všetko sa mi zdá, že oni i v tom strašidle majú svoje prsty.

MARIŠKA: Ani raz nepoviem, že oni sami mátožia, veď majú dobrého majstra nad sebou. Mišo je veru frkoš, figliar klincami vybíjaný.

HELENKA: Všetci traja ako jeden.

MARIŠKA: Jeden druhému vody nezakalí.

HELENKA: Ja som ich s tým strašidlom dosť naberala, ale oni tajili o preteky. Lenže čím sa viac vyhovárali, tým sa viac zamotávali.

MARIŠKA: Čím sa čert viac začesáva, tým mu väčšmi rožky trčia; ešte Paľka vezmem na examen.

Juro. Predošlí.

JURO (krívajúc, vystúpi z domu, drží si šatku na uchu a robí bolestnú tvár).

HELENKA, MARIŠKA (smejú sa Jurovi).

HELENKA: A čo ty krívaš?

MARIŠKA: Vošlo ti z ucha do päty?

HELENKA: V piatok budú krivých páliť.

MARIŠKA: A čo, na šidlo si stupil?

JURO: Nie — ale kutáč mi na nohu padol.

MARIŠKA (smeje sa): Ha-ha-ha, a nehanbíš sa preto kulhať?

JURO: Ale veď bol horúci, ohnivý, žeravý, popálil ma. (Napodobňuje plač.)

MARIŠKA: Cez papuču?

HELENKA: To je chyba.

MARIŠKA: Lepšie by bolo bývalo, keby si bol bosý býval. Noha by sa zahojila, ale papuču musíš plácať.

HELENKA: A robota jemu psota.

JURO: Kto má sadlo, tomu snadno, ale ja ani záplaty nemám.

(Počuť Skulíka volať: „Helenka!“)

HELENKA: Otec volá. Choďte už. S Bohom! (Vbehne do domu.)

Predošlí bez Helenky.

MARIŠKA (volá za Helenkou): S Bohom! (Buchne Jura.) Kráčaj krivý do mlyna!

JURO (schytí Marišku a, zvŕtajúc ju dookola, spieva):

(Pustí ju a odbehne vľavo.)

MARIŠKA (hrozí mu): No, počkaj! (Beží za ním.)

Skulík. Helenka.

SKULÍK (ide z domu): Len choď, dievka moja, choď hneď k tetke Lucii a spýtaj sa jej, kde dala kľúč od zadnej stodoly.

HELENKA (ide za ním): A vy ostanete sami doma?

SKULÍK: Však Paľko hneď príde.

HELENKA: Veď s tým kľúčom je nie tak náhlo, počkám, kým Paľko príde.

SKULÍK: Len choď, len choď, to je veľmi pilné, potrebujem ho.

HELENKA: A Paľko kde išiel?

SKULÍK: Áno, išiel — ale — kde to išiel? (Chytí sa za hlavu.) Aha, už viem, išiel ku kováčovi podkovu rozkázať pre sivka.

HELENKA: A odkedyže podkovy popredku rozkazujete.

SKULÍK (v rozpakoch): To vieš — ale čo ti budem rozkladať — to vieš — (Zbadá sa.) Je to takto lepšie. On hneď príde, len choď.

HELENKA: Dočkám ho, aby ste neostali samotný.

SKULÍK: Ale — to nič nerobí, len už choď. (Tisne ju.) Kľúč nám treba.

HELENKA (odchádzajúc): Hneď som tu. (Odíde.)

SKULÍK (volá za ňou): Len sa zabav. Poraď sa, porozprávaj s tetkou; možno, odobríš ju. (Oddýchne si.) Chvalabohu, už som sám, a starý Kundera môže prísť. (Sadne na lavičku.)

Kača. Predošlý.

KAČA (vystúpi zľava, nesie v koši tri sliepky. Je veľmi hluchá a preto rozpráva hlasno): Pán Boh vám daj dobrý deň, gazdíčko, dobrý deň! Pipky, gazdíčko, pipky.

SKULÍK: Ach, parom ťa sem vlečie, ty hluchaňa stará!

KAČA (bedlive, s otvorenými ústy počúva): Že je starý? Pán Boh chráň. Ten kohútik je tohoročný, pekný, jarabatý, a tie kurky sú obe mládky. Počula som, počula, že sa u vás veselie strojí. Hm, zídu sa vám, zídu. Kde moc hostí, treba kostí.

SKULÍK (hlasne): Niet nikoho doma, som len sám.

KAČA: Dám, dám, lacno vám ich dám, za štyri koruny sú — vo meno Božie — vaše.

SKULÍK: To je hluchý peň. (Kričí.) Gazdinej niet doma, išla k tetke dolu!

KAČA: Spolu, ako spolu, sú sviazané, nebojte sa, neuletia.

SKULÍK (nahnevane): No, nech ťa čert vezme i so starou babou!

KAČA: Nehrabú, i nehrabú, gazdíčko môj pekný, to sú nie ako druhé sliepky. Čo ich i na hriadku pustíte, tie vám škody neurobia.

SKULÍK (zlostne): Ja nekúpim, ber sa v peklo!

KAČA (pozerá vôkol seba po zemi): Neutieklo, nie, neutieklo ani jedno, veď som ich len troje mala.

SKULÍK (hľadí pomedzi kulisne): To je do zblaznenia. Ja sa jej do noci nezbavím. A tí čo chvíľa tu budú. (Kričí.) Ber sa preč, zakiaľ ma zlosť nerozíde!

KAČA: No, veď dočkám, kým príde. (Sadne k stolu, kôš položí na stôl.)

SKULÍK (chytí sa za hlavu): Tu máš, ešte sa mi tu i usadí! (Pozre medzi kulisne.) A tí už idú. Čo len spravím?

Paľko. Predošlí.

PAĽKO: Už ide, gazdíčko. Helenka je doma?

SKULÍK: Nie je. Poslal som ju k tetke. Ale tento hluchý pekáč sa mi s miesta nehne. (Ukazuje na Kaču.)

PAĽKO: No, s tou ja spravím ľahký poriadok, len jej poviem, že tu straší, a pobeží, ani čo by ju osy poštípaly.

SKULÍK (opre sa o dom a pozerá von).

PAĽKO (Kače): Tetka, choďte s Bohom, u nás máta.

KAČA: Vráta? Vráta boly otvorené, ja som išla s tamtej strany.

PAĽKO: To je hluchá varecha! (Kričí.) Choďte s Bohom, tu nič nepredáte!

KAČA: Pipky, syn môj pekný, pipky.

PAĽKO (napodobniac ju, klania sa): Pipky, pipky i so starou kvočkou. (Kričí jej do ucha.) Choďte preč, ak chcete živá odísť, lebo tu straší. (Myká jej kôš.)

KAČA (vytiahne z koša prázdnu fľašu a obráti ju hore dnom): V tej fľaši ešte nič nemám. Ešte som nepredala, nemala som za čo kúpiť.

SKULÍK: S tou si ani parom nedá rady. Čo s ňou spravíme? Tá po celej dedine roztrúbi, že bol u nás Kundera.

PAĽKO: Už viem, ako vranu chytiť. (Schytí Kačin kôš, ukazuje posunkami pitie, odbehne preč.)

KAČA (beží s krikom za ním): Pipky! Jooój, moje pipky, chyťte ho, zlodeja! Chytajte ho! (Odbehne.)

Miško. Skulík.

MIŠKO (preoblečený za starého Kunderu. Dlhé šedivé vlasy a fúzy z ľanu, na hlave starý, zelený poplácaný klobúk s farbistou šnôrkou, dlhý starý kožuch, provieslom prepásaný, papuče. Na boku má prevesenú veľkú koženú kapsu. Ide šúchavým krokom o dvoch paliciach. Rozpráva zmeneným hlasom starca): Pán Boh daj dobrý deň!

SKULÍK: Vitajte, dedko!

MIŠKO: Teda predsa si sa raz rozpomenul na mňa. Hm, hm — ad animam — už musí byť s tebou zle.

SKULÍK: Zle veru, dedko, zle.

MIŠKO: No, nič to, už i horšie bolo a — a zlepšilo sa. Teda čo je?

SKULÍK: Sám neviem, čo mi je. Akási úzkosť, akýsi tajný strach ma morí, nemám nikde pokoja a vlastného tieňa sa ľakám.

MIŠKO: Aha, aha! (Vezme do oboch rúk ruku Skulíkovu.) Horúčosti niet nijakej. (Tlačí žalúdok.) Črevá sú v poriadku. (Klope na chrbát a počúva.) Srdce je pobúrené, ale to býva u vdovcov, pokým sa znovu neoženia. Pľúca zdravé, ani cigánske mechy. (Rozmýšľa.) Aha, už to mám, už to mám, to je hlava.

SKULÍK: Hlava?

MIŠKO (robí palicou a svojím klobúkom nad Skulíkom všelijaké kráže, potom vytiahne z kapsy so pár suchých zelín, potiera nimi Skulíka, šomrúc pritom nezrozumiteľné slová, ani čo by čaril, konečne zeliny zapáli a povie): Luciferus, luciferus, heš, heš; dobre, že som ťa videl, dobre, že som ťa videl. (Zamyslí sa a povie.) Už viem všetko. Je to hlava, a síce mozgy.

SKULÍK: Mozgy? (Zľaknute.) Veď len, Bože, nešaliem?

MIŠKO: Ešte nie. Ale — ad animam — čo je nie, môže byť. (Sadne si.)

SKULÍK: Ja som nevedel, čo ma to v hlave tak bolieva, a to tie mozgy.

MIŠKO: Pravdaže, mozgy. Lebo mozgy majú dve komory. V jednej je svetlo čiže duchaprítomnosť a v druhej tma čiže duchaneprítomnosť, a keď sa tá priečna stena, čo tie dve komory delí, naruší, sborí, nastane kucapaca, nepokoj, strach.

SKULÍK: Nuž a myslíte, že i ja?

MIŠKO: Si ťažko chorý, lebo u teba (ukazaje na hlavu) straší.

SKULÍK (prekvapene): Uhádli ste, veru straší. Dedko Kundera, ja som na vašu tajnú moc, o ktorej svet divy rozpráva, nikdy neveril, ale teraz už verím, že ste vševeda, majster, lebo ste uhádli, že u mňa straší.

MIŠKO: Éj, a to je psia choroba!

SKULÍK: A nieto pomoci proti nej?

MIŠKO: Hm. (Krčí ramenami.) Ťažká nemoc, ťažká pomoc. Toto je nie telesná, ale duševná nemoc, zapríčinená duchom, ktorého si musel čímsi znepokojiť, pobúriť, a jestli sa ti podarí toho nahnevaného ducha uspokojiť, prestane ťa strašiť, a ty budeš vyliečený.

SKULÍK: Dedko, povedzte, čo mám urobiť, všetko vďačne spravím.

MIŠKO: Musíš toho ducha uspokojiť, smieriť.

SKULÍK (stranou pre seba): Viem, že duch ten je duch mojej nebohej ženy, a tú som nemohol za živa uspokojiť, akože ju po smrti uspokojím? (Miškovi.) A ako ho uspokojiť?

MIŠKO: Musíš ho nejakou ťažkou obeťou smieriť, a budeš vyliečený.

SKULÍK: Ja obetujem do kostola také dve voskové sviece, ako pavúz, len aby som mal pokoj.

MIŠKO: To je nič. Peňazí máš dosť, to ľahko kúpiš. To je nie obeť.

SKULÍK: Nuž či mám celý majetok obetovať?

MIŠKO: To nie, ale sám seba.

SKULÍK: No, to je už potom jedno, či ma tak alebo tak čert vezme.

MIŠKO: Nerozumieš mi. Ten duch nežiada tvojho tela, on nežiada telesnú, ale duševnú obeť. Ty sa musíš zaprieť a svoju vôľu obetovať.

SKULÍK: Svoju vôľu obetovať? Tomu nerozumiem.

MIŠKO: Ty nesmieš urobiť to, čo ty chceš, to jest ty nesmieš svoju vôľu v dome vykonať, ale musíš povoliť, aby iní svoju vykonali, hoci by sa ti to akýmkoľvek ťažkým a odporným zdalo. Máš azda v dome alebo rodine nejakú pliagu? Robí sa azda v dome niečo takého, čo by bolo proti tvojej vôli?

SKULÍK: Robí, ej, veru robí.

MIŠKO: Nuž a?

SKULÍK: Hen susedovo chlapčisko vláči sa mi do domu za dievčaťom a už ju natoľko pobláznil, že nechce o nikom inom počuť, vydať sa chce zaň. A ja by som radšej hneď pol majetku ztratil, ako svoju jedinú dcéru mal dať takému bedárovi.

MIŠKO: No, vidíš, už sme doma. Keď je toto tebe najodpornejšie, nuž práve to urob. Daj mu dcéru za ženu a prinesieš obeť, smieriš ducha nebožkej a sa vyliečiš.

SKULÍK (stranou): On vie, že je to duch nebožkej. (Miškovi.) Ale ja dať svoju jedinú dcéru takému žobrákovi, ktorý okrem biednej chatrče nemá ničoho?

MIŠKO: Rozmysli si, dobre si rozmysli! Nie je to nijaká ťažká obeť. Peter je síce chudobný, ale driečny, poriadny, pracovitý šuhaj a statočný človek, že mu nieto páru v dedine. (Významne.) Ale pamätaj, že nie peniaze a bohatstvo, ale práca šľachtí človeka a statočnosť nad všetko zlato.

SKULÍK (zronene): No, to je pre mňa už najväčšia obeť.

MIŠKO: Vykonaj ju teda čím skorej, ak nechceš, aby bolo ešte horšie. (Prorocky.) A ak nevykonáš, si ztratený. (Odchádzajúc.) Kunderu viac nevolaj. Starý Kundera rád poradí, dobre poradí, a kto ho neposlúchne, beda mu. (Kašle a odíde.)

SKULÍK (klesne k stolu na lavicu, chytí sa za hlavu a skloní ju na stôl).

Helenka. Predošlí.

HELENKA (spieva za kulisňou slabo a potom vždy silnejšie, ako by sa blížila):

SKULÍK (vytrhnutý z myšlienok, zdvihne hlavu načúva).

HELENKA (veselo): Ale som pustila korienky, čo, otecko? Tetka vás dá pozdravovať, že ona nevie, kde je kľúč, ale keď bude mať čas, príde ho sama pohľadať.

SKULÍK: No, dobre, dobre. Teraz však poď sem, dievka moja, sadni si ko mne, chcem sa s tebou vážne porozprávať. (Vezme ju za ruku.)

HELENKA (prisadne, vzdychne): Ach, už zase…

SKULÍK: Nie ti je azda po vôli, keď tvoj otec chce s tebou vážne prehovoriť?

HELENKA: Oj, áno, otecko môj, lenže od istého času, kedykoľvek poviete, že chcete so mnou vážne hovoriť, vždy môj vydaj a šantavého Ondra spomínate. A to ani čo by som výrok smrti počúvala.

SKULÍK: Nemúť vodu, kým netečie! Dnes chcem s tebou celkom inšie hovoriť. (Láskave hladká Helenkine vlasy.) Helenka, dieťa moje, povedz mi pravdu, ľúbiš ty Petra?

HELENKA (radostne prekvapená): Či ho ľúbim? Otecko môj drahý, celým srdcom, ani tá kvetinka Božie slniečko. (Objíme Skulíka.) Tak ho ľúbim, ako vás, otecko môj, ale ešte viac. Ani nie viac, ale celkom inak. Tak ho ľúbim, ako nikoho iného na svete.

SKULÍK: A on teba tiež miluje?

HELENKA: Ako svoj vlastný život.

SKULÍK: No, dobre. Vieš, Helenka, vôľa umierajúcich má nám byť svätá. Túto vôľu máme, nakoľko možno, splniť. Náhodou dozvedel som sa, že tvoja nebohá matka na smrteľnej posteli žiadala, aby si išla za Petra.

HELENKA: Pravdaže si žiadala a mi povedala, aby, som za iného ani nešla, lebo je to vraj syn po akomsi skleničkárovi, ktorého ona veľmi rada mala.

SKULÍK (prekvapene): Čože? Peter je syn skleničkára Mateja Vršiaka?

HELENKA: Áno. Mamička mi povedala, že to bol veľmi poriadny a statočný človek, a že aký otec, taký syn.

SKULÍK: Až teraz mi v hlave svitá, teraz už chápem celú vec.

HELENKA: Deň pred smrťou kázala si mamička i Petríka zavolať, a keď sme sa pred ňou osvedčili, že sa radi máme, dala nám svoje požehnanie.

SKULÍK (rozhodne): Keď vám ho nebohá mať dala, ja vám ho tiež neodoprem. Zavolaj Petra.

HELENKA: Tu je, otecko, tu pri studienke; odprevadil ma od tetky domov. (Volá za kulisne vľavo.) Petrík! Petrík! Otecko ťa volá! (Beží za kulisne.)

Petrík. Predošlí.

HELENKA (vedie za ruku Petríka).

PETRÍK: Dobrý deň, strýčko! Žiadate niečo?

SKULÍK: Áno, chcem ti niečo vážneho oznámiť. Nie je to dávno, čo som ťa ztadeto vyhodil, vyhnal, a dnes ťa volám. Čo o tom súdiš?

PETRÍK: Nič zlého, strýčko, boli ste vtedy trochu zlej vôle.

SKULÍK: Nie. To bola zkúška, chcel som sa presvedčiť, či moju dcéru skutočne miluješ, či k vôli nej i poníženie a priekorie vieš pretrpieť.

PETRÍK: Čokoľvek znesiem, ba i svoj život vďačne položím za Helenku.

SKULÍK: Presvedčil som sa, že si zkúšku dobre prestál a odmenu zaslúžil, nuž nech je tvoja. (Vloží ruku Helenkinu do ruky Petríkovej.) Žite ku cti a chvále Božej a mojej radosti.

PETRÍK (objíme Helenku): Helenka, už si moja! Vďaka Bohu! Moja naveky!

HELENKA: Petrík môj!

PETRÍK (Skulíkovi): Pán Boh vám odplať vašu láskavosť, už nie viac strýčko, ale dobrý môj otec. Sľubujem vám na vernosť našej lásky, že chcem byť vaším poslušným, vďačným synom. (Bozká mu ruku.)

HELENKA: Dni života vášho radosťou vám blažiť chceme.

SKULÍK: Dobre, dobre, deti moje. Pán Boh nám pomáhaj! Mne uľavilo na srdci i hlava prestala bolieť. (Shodí obväzok.)

Paľko. Mariška. Predošlí.

PAĽKO (vedie Marišku): Prosím vás, gazdíčko, odpusťte, že vás v tejto rodinnej radosti vyrušujeme. My dve siroty už siedmy rok slúžime u vás, ctíme si vás nielen ako gazdu, ale i ako otca, a preto prosíme vás, aby ste i k nášmu sňatku privolili.

HELENKA (prosebne): I ja vás, otecko môj, o to prosím. Mariška so mnou každý žiaľ i radosť cítila, nech je šťastná so mnou.

SKULÍK: Nemám nič proti tomu a odbavím vám veselie razom.

PAĽKO, MARIŠKA: Pán Boh vám zaplať!

Miško. Predošlí.

MIŠKO (preoblečený za Kunderu): Daj Boh šťastia! Ako vidím, liek môj osožil. Už i hlava prestala bolieť (ukazuje na hlavu Skulíkovu), a ani strašiť viac nebude, ad animam, nebude.

SKULÍK: Chvála Pánu Bohu, už je dobre. Mne uľavilo razom na tele i na duši, a preto povedzte smelo, dedko, čo je vaša zásluha. (Vytiahne peniaze a chce platiť.)

MIŠKO: Moja zásluha je sladké povedomie, že som vám dobre poslúžil, že som vás vyliečil.

SKULÍK: To ste ma, a preto povedzte, čo žiadate.

MIŠKO: Ja nežiadam iné, len aby ste sa na mňa nehnevali.

SKULÍK: Božechráň, ba budem vám povďačný za to, do mojej smrti budem. (Podá mu ruku.)

MIŠKO: Ďakujem, tu mám svedkov (ukáže na prítomných), a preto sa už smelo môžem pred vás postaviť. (Shodí so seba prestrojenie.)

SKULÍK (prekvapený): Čože? Nezbedná chasa! Vy ste robili zo mňa blázna!

MIŠKO: Len malý žart, nevinný žart sme si dovolili k vášmu dobru. Nehnevajte sa.

VŠETCI: Nehnevajte sa!

SKULÍK (namrzený): So starým človekom takéto žarty robiť nesvobodno.

MIŠKO: Poslúžilo to k šťastiu vášho jediného dieťaťa a k všeobecnému poučeniu, že niet strašidiel. Keby ste boli mali smelosti presvedčiť sa o strašidle a ho preskúmať bližšie, boli by ste na to prišli, že strašidlom na salaši i u vás v dome boli sme my.

SKULÍK: A kľúč?

MIŠKO: Bol u nás a dali sme vám ho my do vrecka.

SKULÍK: A rebrík?

MIŠKO: Odstavili sme my a ku krčme zaniesli. Kunderom sme chceli vám a celej verejnosti dokázať, že na čary a babony veriť je hlúposť a hriech, lebo takým chýrnym Kunderom, vševedelom a „zemským bohom“ môžem byť i ja i každý iný človek, ktorý sa vie prerátvať a chce hýľov chytať.

SKULÍK: Nezbedníci, za to by ste palice zaslúžili!

MIŠKO: Veď sme len dobre chceli a dobre spravili. Ešte i tetku Luciu sme vám udobrili. (Odíde.)

SKULÍK: Naozaj?

Lucia. Miško. Predošlí. Ku koncu Juro.

MIŠKO (vedie Luciu).

LUCIA: Pán Boh daj dobrý deň!

VŠETCI: Vitajte!

MIŠKO (predvedie Luciu pred Skulíka): Ako odškodné prijmite gazdinú do domu, a aby vás viac nemátožilo, pojmite ju za ženu, lebo môžte vedieť, že najviac len vdovcov a starých mládencov straší.

SKULÍK: Čo na to povieš, Lucia?

LUCIA: Nech sa stane vôľa Božia.

SKULÍK (podá Lucii ruku): Nech sa stane. Z jedného veselia budú tri.

Juro (vbehne, urobiac komickú postavu, pýta sa): A mne sa čo ujde?

VŠETCI (so smiechom): Z koláča diera.

Kača. Predošlí.

KAČA (volá z úzadia): Pipky, gazdinká, pipky!

VŠETCI (Jurovi): Ba hluchá Kača.

MIŠKO: Hej, more, zahrajže nám (kýva rukou za kulisne vľavo) na tú radosť!

Cigáni. Predošlí.

MIŠKO (spieva).

CIGÁNI (hrajú skočnú).

VŠETCI (podľa nóty tancujú a spievajú).

(Opona spadne.)