ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovník slavianskych umelcov všetkých kmeňov, menovite maliarov, rytcov, rezbárov, lejárov a krasostaviteľov od najstarších časov až po terajší vek, s krátkym životopisom a udaním znamenitejších, najmä národných výtvorov od Jána Kollára

vydalo Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry v Bratislave ako svoju triadeväťdesiatu výtvarnú publikáciu v mesiaci decembri roku 1975 na sto piate výročie smrti autorovej ako bibliofilské vydanie v päťsto číslovaných výtlačkoch na ručnom papieri.

Editorská poznámka

Slovník slavianskych umelcov, ktorý je osobitnou prílohou Kollárovho Cestopisu po hornom Taliansku, Tirolsku a Bavorsku, je ešte aj dnes vzácnym kultúrnohistorickým materiálom o živote a diele výtvarných umelcov slovanského pôvodu od dôb pohanských až po časy Kollárove. „K žiwotu přináleží nejen chléb, peníze, zisk a užitek, ale i krása a radost, wděčnost ku předkům a uctiwost ku starožitnostem“ je aj tu mottom Kollárovho úsilia: odkrývať všetko cenné a vzácne, čo vytvorili nadaní synovia a dcéry slovanských národov pre umeleckú klenotnicu ľudstva, a tým prebúdzať rodákov i celé Slovanstvo k národnej uvedomelosti a hrdosti.

Kollárov Slovník slavianskych umelcov všetkých kmeňov prináša zaujímavé údaje o maliaroch, kresliaroch, rytcoch, rezbároch, sochároch, lejároch a napokon aj umeleckých staviteľoch od najstarších čias až po rok vyjdenia Cestopisu a tejto prílohy (1843), s krátkym životopisom význačnejších umelcov a vymenovaním ich významnejších diel. Autor vo svojom diele opieral sa o vyše sto menej i viac známych umeleckohistorických prác vtedajších čias, z ktorých čerpal základné údaje pre svoje vlastné náhľady, konštatovania, postrehy, dohady i smelé uzávery. Bola to práca na svoju dobu nielen mimoriadne veľká a ťažká, ale aj priebojná a záslužná.

*

Kollárova kniha, ktorej Slovník slavianskych umelcov tvorí osobitnú prílohu, vyšla dosiaľ v troch vydaniach. Uvádzame ich v chronologickom poriadku:

1. Cestopis obsahující cestu do Horní Italie a odtud přes Tyrolsko a Baworsko, se zwláštním ohledem na slawjanské žiwly roku 1841. konanau a sepsanau od Jana Kollára. S Wyobrazeními a Přílohami též i se Slowníkem slawjanských umělcůw wšech kmenůw od neystarších časůw k nynějšímu wěku, s krátkým žiwotopisem a udáním znamenitějších zwláště národních, wýtworůw. Typ. Trattner-Károlyi. Pešt 1843. V. 8°. XI-363 ss.

2. Spisy Jana Kollára. Díl třetí. Cestopis obsahující cestu do Horni Italie a odtud přes Tyrolsko a Bavorsko se zvláštním ohledem na slavjanské živly roku 1841 konanou a sepsanou od Jana Kollára. Se slovníkem slavjanských umělcův všech kmenův od nejstarších časův až k nynějšímu věku s krátkým životopisem a udáním všech znamenitějších zvláště národních výtvorův. I. L. Kober, typ. Jeřábková (K. Seyfried). Praha 1862. M. 8°. (6)-441 ss.

3. Cestopis obsahující cestu do Horní Italie a odtud přes Tyrolsko a Bavorsko, se zvláštním ohledem na slavjanské živly r. 1841. konanou a sepsanou od Jana Kollára. S vyobrazeními a přílohami, též i se slovníkem slavjanských umělcův všech kmenův od neystarších časův k nynějšímu věku, s krátkým životopisem a udáním znamenitějších, zvláště národních výtvorův. J. Otto, typ. „Unie“. Praha 1907. M. 8°. LXII-733-[3] ss. — Světová knihovna, č. 570 — 574, 575 — 579. (III — LXII: Dr. Jan Jakubec, Úvod.)

Jakubcovo hodnotenie Kollárovho Cestopisu a Slovníka v úvode k ich tretiemu vydaniu nestráca ani po polstoročnom časovom odstupe na svojej objektivite, závažnosti i aktuálnosti. Citujeme preto z neho aspoň časť, v ktorej hovorí priamo o Slovníku: „Svojím obsiahlym ,Slovníkom slavianskych umelcov všetkých kmeňov‘ vykonal Kollár prácu hodnú úcty i obdivu. Je to práca konaná s rovnakým cieľom, aký tanul básnikovi pred očami pri skladaní Slávy dcery, pri mozoľnom Výklade a iných dielach: vlastní príslušníci i cudzí svet mali sa presvedčiť o veľkom umeleckom nadaní slovanských národov. Z obsiahlych diel o umení, zo slovníkov, výstavných katalógov, listín a historických zpráv, z časopisov a odkiaľ sa vôbec dalo, Kollár bedlivo zbieral mená slovanských umelcov. (Kollárove pramene boli z väčšej časti nemecké; odtiaľ si vysvetlíme chyby v menách miest, napr. v Básli, 342, Rakonice (Rakovník, 305), v Třebnici (v Třebeniciach, 344), v Lítavě (Litovli, 337), z Prosnice (Prostějova, 304) a iné. [Strany uvádzame podľa prvého vydania Cestopisu (1843).] Zozbieral takto 750 [presne 749] slovanských výtvarných umelcov. Je prirodzené, že do tohoto zoznamu pojal mnohých, ktorých slovanské mená zavdávali príčinu privlastniť ich Slovanom, hoci sa oni sami už bohužiaľ odnárodnili; inde vytvára Kollár slovanských umelcov svojím filologickým výkladom, zaiste najpoctivejšie mieneným. Tak uvádza napr. i Leibniza, kniežatá Dietrichsteinovcov, generála von Ziethen, generála Knesebeka (v piatej časti Slovníka /Slavianske predmety, ktoré urobili inonárodní umelci/, 354, 357 a pod., v prvom vydaní) ako „slavonárodné“ predmety cudzích maliarov, iní sú ako umelci celkom bezvýznamní. Sú v tomto slovníku aj niektoré chyby (Kollár uvádza napr. dvoch Tkadlíkovcov, prijal falzum Mater verborum, Miroslava a i. v.), ale jednako ani dnes si nezaslúži tento slovník nevšímavosť. Niekde nás upúta výstižná charakteristika, niekde upozornenie na meno teraz neprávom zabudnuté, milo prekvapí Kollárov zmysel pre českých ilustrátorov kancionálov a iných kníh; prisvedčíme Kollárovej požiadavke vytvárať umenie naozaj národné — pravda, Kollár tkvie pri tejto požiadavke viac na vonkajšku, na predmete zobrazenom, ako na duchu umeleckého diela, jeho ráze a charaktere a pod. Bolo by smutné, keby sme od čias, kedy Kollár svoj ,Slovník slavianskych umelcov‘ skladal, neboli pokročili v odbornom štúdiu, ale pokiaľ ide o celkovú koncepciu takéhoto diela — slovník všetkých slovanských umelcov — nepostúpili sme po vyše šesť desaťročí ani o piaď. Nemáme to slovanské zanietenie a účinnú lásku, ktoré našich buditeľov k takejto práci posväcovali.“

*

Pri príprave textu pre toto nové vydanie museli sme sa v prvom rade zásadne rozhodnúť, či text prekladať, alebo ho len jazykove adaptovať pri zachovaní všetkých zvláštností v syntaxi i slovníku. Po dôkladnej úvahe sme sa rozhodli pre prvé riešenie. A to predovšetkým preto, lebo sme chceli sprístupniť čitateľovi text v jednoznačne zrozumiteľnej forme, a pri tom rozhodli sme sa pre trocha prenikavejšie zásahy i do oblasti jazykovej a syntaktickej. Jednako bolo našou snahou pokúsiť sa ponechať tomuto zneniu akúsi jazykovú i štylistickú patinu. Text sme preložili pri plnom rešpektovaní jazykových noriem podľa dnes platných Pravidiel slovenského pravopisu. Prirodzene, že sme museli pritom zasahovať aj do oblasti syntaxe, no podľa možnosti v miere najtaktnejšej.

Pri prekladaní kollárovských termínov bolo niekedy naozaj ťažko určiť hranicu správnosti a pri rozhodovaní sme sa radili s našimi jazykovedcami, najmä s členmi Ústavu slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied. Nezasahovali sme do názvov miest Kollárom tendenčne slovakizovaných (napr. Frankobrod namiesto Frankfurt a pod.) a tak isto sme ponechali aj autorovo „slavianizovanie“ niektorých mien. Nenarúšali sme ani autorov spôsob písania mien, ktoré sa zaiste v tie časy písali tak, len neskôr sa ich transkripcia zmenila (napr. Skreta namiesto Škréta, Manes namiesto Mánes a pod.), lebo boli by sme museli meniť abecedný systém Kollárovho Slovníka. Z úcty ku Kollárovej slavianskej tendencii nemenili sme ani jeho spôsob písania príslušnosti k niektorým slavianskym národom, napr. Slavorus namiesto Rus, Slavodalmatínec namiesto Dalmatínec a pod. Z kollárovskej terminológie ponechali sme aj najzaužívanejšie pojmy a výrazy, ako napr. Slavian, slaviansky namiesto Slovan, slovanský, úd namiesto člen, historický, dejepisný, biblický, perspektívny maliar namiesto maliar historických, dejepisných, biblických námetov, perspektívnych pohľadov a pod., chlm namiesto vŕšok, špitál namiesto nemocnica, prostonárodný namiesto ľudový atď. Ponechávame aj termín Vlach, vlašský, ale Ital, italský nahrádzame dnešným Talian, taliansky, lebo nejde o pomenovania staroveké. Termín rezbár používa Kollár často aj vo význame sochár, preto ho ponechávame aj tam, kde ide zrejme o sochára.

Z tohoto vydania vynechávame Kollárove Vysvetlenia niektorých umeleckých výrazov (v pôv. na s. 282), a to preto, lebo sme tieto dobové termíny pri prekladaní nahrádzali termínmi dnešnými. Tak napr. Kollárom používaný termín krajolik, krajolika nahrádzali sme zaužívaným krajinkár, krajinka, vyučenec ako odchovanec, kresliteľ ako kresliar, podobizník ako podobizniar, živopisec ako maliar, kreslina ako kresba, bělpuch ako pergamen atď. Dôsledne sme opravovali nesprávne krstné mená, alebo dopĺňali ich skratky, aby sme čitateľovi pri prípadnom hĺbšom štúdiu pomohli. Základne sme zasiahli do Kollárovho používania W i v prípadoch, kde dnes používame iba V a snažili sme sa ponechať W len tam, kde patrí. Prekladateľ sa stretával s ťažkosťami aj pri názvoch umeleckých diel; často sa nedalo zistiť, či ide o presný názov alebo o opis, volili sme preto postup najzrozumiteľnejší a presný názov sme uviedli, len keď to bolo možné zistiť podľa nových slovníkov. Mená nemeckých, talianskych a iných umelcov, najmä autorov umeleckých diel so slovanskými námetmi v predposlednej časti Slovníka, uvádzame podľa možnosti v pôvodine. Texty, ktoré má Kollár vo svojom vydaní latinské, nemecké alebo poľské, sme prekladali, ponechávali sme ich iba v názvoch literatúry. Latinské texty pre toto vydanie preložil prof. dr. František Šturík.

Toto by boli základné kritériá pri práci na tomto preklade.

Uvádzame ich preto, lebo sa v nejednom líšia od bežnej prekladateľskej praxe a uplatňovali sme ich iba pri práci na tomto Kollárovom texte.

*

Pri editorskej práci na tomto diele nemali sme na mysli pripraviť kritické vydanie, ale dôstojné vydanie bibliofilské s najpotrebnejšími poznámkami.

Nepresnosti a nedôslednosti, ktoré zisťujeme dnes, v čase veľkého počtu domácich i cudzích výtvarných monografií a slovníkov, si vysvetľujeme autorovou neznalosťou niektorých skutočností alebo vinou vtedajších mylných záznamov. Opravujeme a dopĺňame ich hneď v texte v hranatých zátvorkách iba tam, kde je to naozaj potrebné, aby sme nenarušili pôvodný zámer autorov a rozsah textovej časti, s úmyslom, aby sa dnešný čitateľ mohol správne orientovať. Opravené údaje o mieste narodenia alebo smrti autorov výtvarných diel, dáta ich narodenia, činnosti, smrti, správne názvy diel atď. uvádzame podľa týchto diel: Dr. P. Toman, Nový slovník československých výtvarných umělců I — II, Praha 1947; H. A. Müller — H. W. Singer, Allgemeines Künstler-Lexicon I — VI, Frankfurt am Main 1920 — 1922; Ottův Slovník naučný I — XXVIII, Praha 1888 — 1909 a Boľšaja sovetskaja enciklopedija 1 — 43, Moskva 1949 — 1956. Kollárove odvolania na jeho vlastné diela uvádzame tu v plnom znení z kníh: Cestopis obsahující cestu do Horní Italie…, Pešť 1843; Wýklad čili Přijmětky a Wyswětliwky ku Sláwy Dceře, Pešť 1832. Odvolania na jeho mytologicko-etymologickú rozpravu Sláwa Bohyně a půwod gména Slawůw čili Slawjanůw…, Pešť 1839 necitujeme, lebo sa vymykajú nášmu poslaniu.

Kde sme zistili, že Kollár uvádza tých istých umelcov dvakrát (napr. Nosek-Nosecký, Kadlík-Tkadlík a pod.), jeho údaje sme spojili a uvádzame ich v poradí, ako ich nachádzame v moderných slovníkoch. Roky, ktoré Kollár pri jednotlivých heslách uvádza, udávajú často iba približný čas vzniku výtvarných diel, umelcovho pobytu, výstavy alebo tvorivého rozkvetu; uvádzame preto pred nimi slovko okolo, používané niekde aj autorom. Ak autor uvádza len rok narodenia, dopĺňame ho rokom smrti a naopak, kde sme dáta mohli spresniť podľa moderných lexikonov.

*

Zásadne sme predpísali nový spôsob typografickej úpravy tohoto vydania. U Kollára bola síce akási tendencia pri uplatňovaní odlišných typov sadzby, napr. písma riedeného a kurzívy, ale dôsledne sa nedodržiavala, preto sme si vytvorili spôsob modernejší a dúfame, že aj prehľadnejší. Nepokladáme za potrebné rozvádzať ho obšírnejšie, lebo si ho možno overiť a zistiť porovnaním s prvým vydaním textu, podľa ktorého sme dielo prekladali.

Ako sme už spomenuli, Kollár pri spracovaní zozbieraného materiálu o slovanských umelcoch usiloval sa postupovať objektívne, podľa hesla „suum cuique“ čiže každému, čo mu patrí, hoci niektoré jeho vývody a uzávery možno pokladať za diskutabilné, alebo priam za nesprávne. Na ospravedlnenie nech mu slúžia jeho vlastné slová v predhovore k Cestopisu: „Nechtěw nit Cestopisu samého delšími ausuwkami přetrhowati, připojil sem na konci we třech Přílohách důkazy, pojednání a přehled slawjanských umělcůw, které se nám k jeho úplnosti podstatně slaužiti zdají. Cokoli zajisté w dějinách, w zeměpisu, w uměních našeho jest, paběrkujme a kořisťujme to pro welikau budaucnost, příwlastnime to sobě a národu.“

Dúfame, že toto Kollárovo dielko, odkrývajúce zo zabudnutia život a prvé úspechy slovanských umelcov, prebudí v nás tie krásne ideály, ktoré viedli autora pri literárno-buditeľskej práci cez celý život.