Zrínsky na Sihoti

Vprostred Sihote — najvyššie to miesto,
ktoré v útokoch nepadlo Osmanov —
sčituje svojich, sedemnásť i dvesto
Nikola Šubič, bohatier Slovanov.

Z poldruha tisíc pravíc bohatierskych
vo dvadsaťkrátnom udatnom výpadu
zostala hŕstka tých postáv rytierskych!
A Sihoť skláňa múry svoje k pádu.

Už sa pod vlastnou všetko ťarchou trase,
zosýpajú sa hradby dostrieľané,
Zrínsky i v ducha i rúcha okrase
sivého jašiac koňa v čelo stane.

— Toľko nás! — vraví. — Dosť to znať hrdinom
koľkí tam dolu, to je vec Osmanov,

my tu, aby sme dali príklad synom,
že Turek nemá podrobiť Slovanov.

A keď sa kedy stane, že podrobí,
aby si národ spravil porekadlo,
že padli len tí do turskej poroby,
ktorí sihotské stratili zrkadlo.

Sedemnásti tu budete zamknutí
čakať osudnú posvätenia chvíľu,
kým dvesto bratov z hradu sa vyrúti
a bude so mnou na turskú biť silu.

Či zvíťazíme? Žiaden sa nepýtaj,
lež čakaj praskot tam sihotskej brány,
a vtedy žravý lunt každý pochytaj —
jeden pri delách — posledný v prachárni.

Ja sa nevrátim, naposledy ženu
objal som, drahú zľúbal si dcéru,
junáci ešte v Jezukrista menu
prisahajte mi na kresťanskú vieru.

— Na vieru v Krista my ti prisaháme —
a boh nech tak nám pomáha pri smrti —
že si spasenia duší nezadáme,
nech sa kolečko, ako chce zavrtí.

Zástave našej a kráľovi verní,
chorvátskeho česť mena zachováme,
nepriateľ Krista, Osman-li mizerný,
zhyň, my mu žiaden živý sa nedáme! —

I sedemnásti junáci s luntami
z prísahy vernej nechcú sa vynahať,
— Turkom do pekla že luntov iskrami,
sebe do neba verne chcú pomáhať! —

Sčítaná hŕstka! zvážená je viera!
Zviera sa dolu Osman divou búrkou;
no v Sihoti boh žehná bohatiera,
čo stotisícov nezľakol sa Turkov.

Zvieranie mora turského táboru
už zdvihuje sa až ku bráne stredu,
päťdesiattisíc a zvyšky zo zboru
zlých janičiarov sypú sa dopredu.

Závory padnú, strašne zvrždí brána
železná, ktorou Sihoť bol zavrený,
zrúkne deliska ohromného rana
a rad tisícich Turkov je zvalený.

Sťa anjel zhubca vyrúti sa Zrínsky,
sťa rozdráždené levy za ním tých dvesto.
Úžas a zmätok napáda turčínsky
tábor, Osman-li uteká za mesto!

Orlove pero na čiapke Nikoly
ešte sa húpe ponad turbanami,
ešte sú v boji sihotskí sokoli
pod očadenými mesta zvalinami.

Váľajú rady zmatených zbrojnošov,
lakeť u lakťa a koník u koňa.
— Sultán v Sihoti, — zas znie hlas dervišov^[23]
rozpaľujúcich lžou Turka do ohňa!

Hukot sťa pekla rozčmýrenej luzy
zaduní, konstvo, janičiari i pechúr,^[24]
znovu sa dvíha v rad a v nové hrúzy
až Európy padol — posledný múr.

— Sultán v Sihoti, — revú janičiari
a spriama k hradu derú sa zástupy:
— Alah veľký! a prečo nežiari
polmesiac z tejto sultána chalupy?! —

No vnísť do brán sám janičiar sa bojí,
a stoja chvíľu rady ohromené,
až sa ich nová hromada narojí
a tisíce sa vrútia posmelené.

Sedemnásť luntov zrobí tu povinnosť —
a na Sihoti Osman-li zomiera;
no ešte jeden luntík nevytlel dosť,
ten v ruke útlej čaká bohatiera.

Zbitých sedemnásť leží bohatierov
pri delách službu poslednú konavších,
draho kúpený pokoj ten rytierov
turských privábi do palôt sihotských.

Vezíri idú i všetci bašovia,
vidieť hrdinstva podivné zázraky,
polmesiac z veže vystrčia sluhovia,
Solimanove nevidia ho zraky.

Vidia ho ale štyri oči čierne,
čo s luntom dolu v prachárni čakali,
žena a dcéra, Šubičovky verné,
spolu do prachu lunt žhavý strkali.

Posledné skaly a bašty sihotské
s tureckou zberbou skon posledný vzali;
s vypľaštenými okály turecké
ostatky túto správu očúvali:

— Niet a nebolo veľpána Osmanov
v Sihoti, leží on mŕtvy v tábori; —
a zvyšky biedne z stotisíc turbanov
stŕhajú svoje na zlomkrk šiatory!!