ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dora, Ondro Straka

DORA (pozerá cez veľké dvere do hlavnej miestnosti; muzika hrá, niekoľko párov tancuje): Nikoho ešte; všetko čo menší. Gazdíčkovia čo chudobnejší, domkári a hofieri. Dievky najviac domkárske, alebo z maličkých gruntíkov. (Vzdychne si.) Nuž, hej, veru! Budeme rozdelení malí od veľkých na tomto i na druhom svete; ako v chráme božom, tak — bože odpusť hriechy — i na tanci. Chudoba sa ustanoví na tanec popredku; vari že sa jej patrí väčšmi zabaviť, aby zabudla, kde ju trápi. V kostole sa zas tisnú väčší popredku, podistým, aby ich videli, tam odhora, ako sa idú pokoriť pred bohom a aby im dačo spustili z rováša.

ONDRO (vojde z hlavnej miestnosti, zas v sedliackom, ale bez odedze; kabátik bez rukávov má napredku hustý rad mosadzných gombíkov; na hlave čiapka z papiera): Pekne vítam, pani Smoliariková. Pekne od vás, že ste prišli navštíviť poctivý príbytok.

DORA: Ondrejko môj, aby si si zachoval; ja som nie pani, ale len Smoliarička, sedliačka. (Skrúti sa pred ním vpravo a vľavo, poodstúpiac odo dverí.) Vidíš, že som nie popansky. Navštíviť som tiež neprišla, iba sa pripáčiť, ako tancujú.

ONDRO: A ja veru, že na uctenie; čo sa mám ako odmeniť. Už čo ako, je povinnosť, lebo je dvojaká slávnosť. Hostina v Ondrašovej a mena Ondrejovi Strakovi.

DORA: Nech ťa pán boh poživí, aspoň teba. Čo by bolo, keby sme sa vyvalili všetci, ako toť môj nebohý — boh mu daj slávu večnú! Tiež bol chudák, Ondrej.

ONDRO: Vyvaliť sa veru nesladí. A koľko rokov, čo umrel?

DORA: Na Katrenu bude pätnásť rokov.

ONDRO: Pekné rôčky veru preležal. Škoda ho byť. Vám bolo zas škoda vädiť sa toľké roky o vdovskom chlebe. Nebol podistým pšeničný.

DORA: Bývalo všakovak, ale kde sa podeješ? Jedz ho, aký sa trafí.

ONDRO: Bolo sa vydať.

DORA (zasmiala sa): A kto by ma bol vzal?

ONDRO: Kto hľadá, nájde. Bol by sa kupec našiel; najtiaž prísť tovaru na jarmok. Kto trčí doma, nik nepríde za ním. Keby ste mne boli nadštrkli len slovo! Vydal som Zuzu Lopárovie, Katrenu Kvačandu, Katku Debnárovie. A aká bola Katka? Na jedno oko škúlila, na brade mala znamenie trochu na tmavo a na ňom ako štetôčku. Vydala sa rúče. Muž o jedno pol roka umrel a jej ostal dom s celým gruntom. Len za intravilán,^[4] čo predala hneď za horúca, jej odčítali poldruhej stovky. Niekto má také šťastie, že nevie, skadiaľ sa mu sype.

DORA: Prečo si sa odhodil od kupectva, keď si mal také šťastie?

ONDRO: Hej, šťastie som mal. (Dôverne.) Všetky mali akú-takú chybku, čo som ich vydal.

DORA: Bolo sa škoda odhodiť…

ONDRO: Neodhodil som sa, ale som z neho vypadol. Kupectvo nechce ísť, iba mladým. Príde pri ňom znášať v zime zimu, v lete sparu, v daždi dážď. A akej sa chovy dostane po jarmokoch a dedinách! Verte mi, raz som jedol bryndzu, čo sama chodila, a ešte som si prsty oblízal. Nuž pomaly sa zunuje. V kolene začalo šklbať; nebodaj lámavica. Tu sme, reku — pomyslel som si; prichodí sa dať na iné remeslo. Nuž som kúpil hostinec ku „Zlatej korune“. Ale ako už koruny nebolo, premenil som ho na hostinec „Pod zeleným jaseňom“.

DORA (nazrela do hlavnej miestnosti, kde hudba prestala): A našich nič.

ONDRO: Akých vašich?

DORA: Povoľných. S nimi je Marienka.

ONDRO: Pekné dievky. Boli by, hm — povedal by, pod čepiec. I vaša Marienka, ja už ju rátam ako vašu, hoc nie je celkom vaša, i ona je, povedal by, rúča. Trochu je závada, že je sirota a trochu, hm, i toto. (Šúcha palcom o ukazovák, ako keď číta peniaze. Dôverne.) Ktorá má tých alebo grunt, alebo už aspoň kravu, vydá sa ľahšie, ako tá, čo, verabože, nemá.

DORA (smeje sa): Dávno sme to vedeli, tie fígle, Ondrejko, i bez teba.

ONDRO: Nuž vedeli, ale ste sa neobzreli. A mohla by sa počať obzerať i ona. Rôčky sa minú, nezvieš, ako. Ja by jej vedel šťastie. Lepšie sa jej nikdy netrafí.

DORA (dychtivo; chytí ho za ruku): Čo mi nepovieš, Ondrejko? A koho, koho?

ONDRO (postaví sa, hladí si pristrižené kefôčky pod nosom): I ja by sa učlovečil, keby išlo do živého.

DORA: Ty? (Poodstúpi v sklamaní.) Načo sa tebe ženiť?

ONDRO: Každý, kto je na našom chlebe, hľadí, aby bolo naň už či masielka, alebo škvarôčka. Mládenecký chlieb je suchý. Verte mi, zadrháva v hrdle, keď ho máš prežierať.

DORA: Veru zádrhľavý bude.

ONDRO: Ale mám i dom tuto, všakového riadu. A roboty jednostaj. Ty drhni, per, umývaj, čisť, vyplakuj, dozeraj v pivnici a šenkárni, zametaj a vynášaj, var a postielaj. Marienka je dievka súca, robotnica poriadna; dobre by sa zišla. (Hľadí na ňu dychtivo.) Čo by ste povedali?

DORA: Ja, Ondrejko? Ale ja jej vštepím môj rozum a rozvahu? Bude sa vydávať sebe, a nie mne. Ale zato nepovedám: prečo by si nemohol probovať? Skús a uvidíš.

ONDRO: Skús! Ľahko povedať, ale jazyk nechce slúchať. Vidíte, poženil som ich, že by nevošli do mojej pajty, keby ich bolo zohnať do čriedy. A akí neboli! Paľo Kordovančík napádal na nohu; oženil som ho s Katrou. Jano Podmladík mal krivé ústa, bol i hluchý trochu; vypriadol som mu Evu z Kamenian. Alebo Pupenčiar sa zajakal a všetky deti sa mu zajakajú. Nuž to bolo druhým. Ale keď príde hľadať sebe! Ľaľa, hovorím iba s vami, čo ste jej stryná, a už mi je akosi neporiadne. Keby mi prišlo pred ňou ústa otvoriť, viem, že by sa zajakal horšie od Kuba Pupenčiara.

DORA: O to by nebolo, Ondrejko. Keď sa ti jazyk potkýna, nájdi si iný, čo sa vie lepšie obracať.

ONDRO (vrúcne dolieha): Ej, keby sa váš chcel zastarieť do veci! Mám peknú hradu medzi Skalkami; viete, aké zeme, na div. Dám ju dobre zúhoriť tejto jesene a po Veľkej noci ju môžeme zasiať ľanom. Tam dobre rodí. Nespriadli by ste ho za dve zimy.

DORA: Viem, že je hrada chýrna.

ONDRO: A ľan by bol vám, keby ste chceli.

DORA: Nuž ľan sa mi zíde. A Marienka je sirôtka. Mohlo by jej byť tri svety s tebou.

ONDRO (naradovaný): Ako múdro hovoríte! Na rukách by ju nosil. Prišla by do hotového; mám dve kravy, jednu jalovicu, jedno teľa a druhé, čo sa vyľažie, lebo krava je na otelení. Husí môže držať dva kŕdle; mám dve husi a husára. Mohla by podložiť i morky; dvora stačí i pajty je pekný kus. Keď v nej kŕmia, vždy sa vytrúsi ovsa alebo zadčekov. Ale môže ísť do sypárne, stoky sú nie prázdne; o koryčiatko jačmeňa alebo poloviny by nebolo biedy, ak má rada hydinu. Keby chcela, zadovážil by jej i pávy; majú ich v Starej Vieske u pána grófa.

DORA: Povedám, nebolo by jej zle. Nuž uvidíme, čo povie. A ty sa, Ondrejko, potúž. Azda sa ti jazyk rozviaže. Uvidíme, čo vykvitne na tej hrade medzi Skalkami; či ľan a či hrach. (Živo.) Aha, prišli! (Ondro ju odtisol odo dverí; cez ne vidno, ako prechodia Povoľný, Katrena a Marienka, o chvíľku za nimi Uľka a Jurko Bacúch. Má široký mäkký klobúk, jemné tmavé šaty, bez povojov, v ruke paličku so striebornou hlávkou.)

ONDRO: Juro sa akosi pritiera k nim; všade ciepka za nimi; var niečo zmýšľa!

DORA: Ach, Ondrejko, horkýže jeho! Chodí za Martinom; nemôžu sa znôtiť. Hlavy tvrdé, Ondrejko, ako skala. Juro pýta moc, Martin dáva málo; Martin by nedbal kúpiť, Juro by chcel prenajať. Jednajú sa, jednajú, a nedajbože sa sňať.

ONDRO (rozhodne): Preťať napoly. V tej veci by sa už neduril. (Skloní sa k nej.) Ale idem. Veľké starosti, ja sám ako palec. Nuž vy okolo Marienky, a ja tú hradu vyriadim.

DORA: A potúž sa. (Zberá sa.) Pôjdem i ja. Nech sa nazdajú, že som teraz vošla. Potúž sa, Ondrejko, a mňa nezjav; akoby sme sa neboli sňali. (Ondro odchodí do veľkých dverí, do hlavnej miestnosti.) Nehodno zohrdiť nikoho. Hoc je v rokoch, ale dobre sa má. Ak nebude súcejšieho, zbaví on. (Vzdychne.) Veru, chudobná dievka nech hľadí dneska, ako sa dostať k dačomu. (Odíde do menších dverí do pitvora.)

Povoľný a Katrena

POVOĽNÝ (vchodí z veľkej miestnosti, za ním Katrena: sú v sviatočných šatách, on má i halenu, ale nie do rukávov; sadol si ťažko k stolu, podoprel hlavu): Nanič robota, nanič! (Krúti hlavou.)

KATRENA (nad ním, starostlive): Čo takého, starý?

POVOĽNÝ: Ten dvor Bacúchovie!

KATRENA (rozhorčene): Bodaj sa zmyšil! Jednostaj ti máta v hlave. Ja sa ti nestariem, ale ani nevieš, iba keď ochorieš. Hryzovisko deň po deň!

POVOĽNÝ (chytí ju za ruku, dôverne): Nemám noci, ani dňa, stará. Srdce mi nebude na mieste, kým nebude môj. Mával som zbožia na vagóny, predával statok, a bol vždy v mäse; gazdovalo sa nám. Postavilo nás na nohy, a tu že vraj oň prísť! Veď, stará, ak prídem oň, akoby bol spadol na domkára! I hriech je utratiť, čo už máš v ruke, hriech od boha, stará; hrivnu treba opatriť, a nie utratiť nemilobohu.

KATRENA: A keď je tak, ja sa ti nestariem, ale prečo sa nedojednáš? Ak nemôžeš kúpiť, priplať na prenájom. Príde neraz popustiť, keď nemôžeš prevládať.

POVOĽNÝ (rozčúlene): Priplať! Akoby bolo len tak priplácať. Hovoríš a nevidíš ďalej od nosa. Roky nejdú dobré; predávať nebudeš, ako si predávala. Podvýš, a príde ti doplácať. Ja že aspoň predĺžim nájom na pätnásť rokov. Vypravil by zeme napochytre a netrápil by sa na škodu. Ale z toho čeľadníka nič. Jednáme sa, ťaháme sem, ťaháme tam ako chlapci, keď sa naťahujú okolo vôdzky, kto koho pretiahne, a nedajbože hnúť. (Prejde hore-dolu.) Keby aspoň vedel, čo myslí v tej svojej hlave!

KATRENA (dôverne): Ja sa ti nestariem, ale ja viem, kde mu rozum letí.

POVOĽNÝ (oživený): Nuž?

KATRENA: Ľahko sa dovtípiť. (Prihne sa k nemu. Skoro do ucha.) Nechodí sa on jednať do nás. Vláči sa ti za dievkou do domu.

POVOĽNÝ (predesí sa): Tu skapem! Nech sa nevláči, darmo bude krpce drať, či čo obúva. (Hovorí prudko.) Dievčisko povláčim za vrkoč, ak mu začne podbehovať. (Prejde hore-dolu.) Ja jej dám vohľačov, i hlavnej materi. Vyprášim vás obe z domu, ale vás prvej stykom vyobháňam, alebo lievčom, aby ste vedeli!

KATRENA (tíši ho): Aký si, ani sršeň, starý. Ja sa ti nestariem, ale ak chodí, nik ho nenavádza. Dojednaj sa, nebude sa vláčiť. Keď sa nemôžeš dojednať, pusť mu ho; nech si ho vlečie, ten svoj dvor, hoďas do Ameriky.

POVOĽNÝ: Čo sa mu mala pliesť popod nohy? Ja som všetko spravil, ako prislúcha. Zeme som vyplanel, nech nebudú v cene. A vidím, dávno mohol byť dvor môj, keby nie ona. Ale vy, čertovo plemä, zuby vyškierať, krútiť sa ako vrtieľka, vy pôvod pokušenia a nepokoja!

Jurko Bacúch, Uľka a predošlí

JURKO (vchádza s Uľkou z hlavnej miestnosti; vojdú v živom rozhovore, zastanú pri dverách): Teraz cítim, Uľka, že som vystúpil na taký bod, že ani kroka napred. Som ako na končiari; neostáva, ako ísť nadol. V túto alebo inú stranu.

UĽKA (smeje sa): Postojte prvej na ňom, poobzerajte sa, ako je naokolo. Načo hneď nadol?

JURKO: Na jednu stranu šťastie, hotový raj, na druhú žiaľ. Hneď zvieme, kde preváži váha. Idú rozsudzovať, čo sa stane so mnou. Čo poviete? Budete držať so mnou?

UĽKA: Čo to zas hovoríte? (Starostlivo.) Čo sa vám stalo?

JURKO: Vidím i ja, že divné hovorím, ale sa i cítim divne, nikdy mi tak nebolo. Ťarcha mi ležala tuná (položí ruku na prsia), ale ju už nosiť nebudem. Poďme, nech zvieme, na čom sme. (Kročí rovno k Povoľnému, ktorý zasa sedí s opretou hlavou, pri ňom Katrena. Jurko sníme klobúk, položí ho na stôl, stiahne rukavice a zloží ich naň, ku klobúku paličku so striebornou hlávkou. Povoľnému.) Už nebudeme odkladať, ani vykrúcať. Budeme sa zhovárať úprimne.

POVOĽNÝ: Veď iba to čakám: slovo, čo je na mieste. Čo si sa nepribral, kým sme boli doma? Bolo by bývalo aspoň miesta. Tu sa vrázdia dverami, muzika domŕza a tamdnu dupocú ako kone. Mrcha miesto na zhovôrky.

JURKO: Tak prišlo odrazu na mňa, že by nemal chvíľku miesta, keby sa vám nezveril. Čakám od vás dobré slovo.

POVOĽNÝ: Dobré slovo? U mňa ho vždy nájdeš. Len sa pochlap; povedz, čo myslíš. Daj cenu, ale ostatnú.

JURKO (zarazený): Ach, vy zasa o dvore!

POVOĽNÝ: A o čom by mal, synku? Veď sa jednáme jednostaj, ale tvoja hlava je sťa kiahnica.

JURKO (nedbalo): O dvor sa ľahko spravíme. Majte si ho v božom mene, na predaj či na nájom, ako chcete. Pre cenu sa nepobijeme. Dám vám ho hoci za polovicu terajšej, na koľko rokov chcete. Dajte mi vašu dcéru, a zmluvu podpíšeme na mieste.

POVOĽNÝ (vstane prudko, meria ho od hlavy do päty, ale sa stíši, vľúdne): Čo mi nepovieš, dievku! To je veru zas slovo!

JURKO: Vidím, nepáči sa vám.

POVOĽNÝ (vyhýbavo): Radšej hovorme o dvore; dievke dajme pokoj.

JURKO: A už s dopuštením, ja len o nej. Tak alebo tak, budete ju musieť vydať. Slečny sú na to, aby mali svoju domácnosť, rodinu. Rodičovský dom, vidíme, je hniezdo. Mladé z neho vylietajú, keď im podrastú krídla.

POVOĽNÝ (prísne): Zasa nehovoríš rozvažite. Keby bol odchoval syna, nerečiem, dievka mohla letieť z hniezda, keď je raz tak, kde by bola chcela. Ale chlapec je v zemi a nemám iba ju. Na ňu padnú všetky moje mozole, preto ju nedám z domu, čo by bolo čo. Kto by nás starých oriadil do smrti, keby nám ušla?

JURKO: I ona má otvorený svet ako iné.

POVOĽNÝ: My jej ho neviažeme. Ale má povinnosť, keď nemáme syna, aby nám ho ona doviedla do domu. My chceme syna; zať nám bude syn. Nedbali by sme sa dožiť, keď sme nemali svojich, aspoň detí našich detí. Chceli by sme oči zatvoriť v pokoji, medzi svojou čeľaďou. Vidíš, prečo si ju nedám z domu, a uznaj. Tak sme si rozložili dávno, moja manželka a ja, a na tom už ostaneme. (Sadol si k stolu, oprel hlavu o ruku.)

JURKO: I majetok je čosi hoden; s vaším by vyšiel pekný kúsok.

POVOĽNÝ (prikyvuje živo): Veru pekný, ja sám poviem.

JURKO: Hovoria, že budú komasovať. Keď k vášmu prikomasujú moje, povážte si, aké vyjdú tably! Akoby sa na nich gazdovalo, keby ste ich vypravili a začali obrábať, ako vy viete, keď sa raz prichytíte.

POVOĽNÝ: Veď uznávam, synku, že svoje som obrábal inakšie, ako tvoje. Nevedel som, či zajtra padne mne alebo inému. Preto som, hľa, žiadal prenájom na pätnásť rokov, aby vedel, čie obrábam.

JURKO (tíši ho): Ja som vás v tom nedochodil.

POVOĽNÝ: Dochodil alebo nie, vysvetlil som ti, prečo som robil na jednej zemi inakšie ako na druhej.

JURKO: Pôjdeme hneď na predaj; spravím vám prepis na mieste. Cenu si položte, akú sami chcete; ja ani nepozriem do písma, podpíšem naslepo. Ale dcéru mi dajte. Mám ju rád od prvého razu, čo som ju videl. Bez nej by už nemohol ísť do Ameriky; nebolo by sily, ani smelosti. Z polcesty by sa vrátil. Dajte mi ju, čo i nebudem teraz s vami, vrátime sa domov; a odteraz vám budem syn ako vlastný, lepší ako kto iný.

POVOĽNÝ {krúti hlavou, usmieva sa, ale smutne): Už sa nepojednáme. Poviem ti i prečo. Ty si mi rozpovedal, čo ti bolo na srdci; teraz ti rozpoviem ja. Núkaš mi zeme, intravilány za dievku, všakovak ma zvádzaš a podkladáš mi nohu. Mívaš si, že sa potknem a padnem. Nuž hej! Lakomý som trochu na zeme; mám ich veľmi rád. Ale, synku, ja som nezabudol, že keď pôjdem na druhý svet, že pôjdem bez všetkého, ako idú veľkí bedári a žobráci, i veľkí boháči. Ako nik nič neodniesol sebou, ja tie zeme tiež neodnesiem. Musím ich nechať, ako sú. Ale musíš vedieť, že ich nechám v dobrých rukách. Vládnuť budú nimi moje deti, za nimi zas ich deti, len aby ich boh požehnal a obdaril dobrým zdravím; keď vidím na nich pracovať a trápiť sa moje deti a ich potomstvo, mne bude nežiaľ odísť zo sveta. Hrivnu, čo mi boh nadelil, zachoval som; ak som ju nerozmnožil, ani som ju nezmárnil. Ostane v rukách môjho potomstva, aby s ňou šafárilo ďalej. A v hrobe mi bude ľahko; bude mi, akoby nebol ani umrel. Môj život sa zaštepí do mojich detí a detných detí. Ja budem s nimi chodiť po poliach, čo boli kedysi moje, kochať sa, ako sa vyriadili do skvelého rúcha, keď ich zaodeje úroda. (Jurko počúva so sklonenou hlavou, dojatý. Povoľný mu podal ruku.) Nuž, synku, vidíš, že sa musíme rozísť. Rozíďme sa v pokoji. Nech ti ostanú v mene božom tvoje zeme. Ja ti ich žičím, tebe i komukoľvek, komu sa dostanú. Užívaj ich, ako vieš. Už za nimi nebažím. Predesil si ma, lebo si za ne zapýtal primnoho; čo mám ešte jediného na svete. (Položí ruku na hlavu Uľky.) Ja tuná nečarujem za všetky grunty, čo ich má ondrašovský chotár. Boh mi dal poklad, ja si ho nedám.

JURKO (s oduševnením): Ďakujem, ďakujem, že ste mi otvorili srdce. Zazrel som v ňom divný vidiek; jemu sa už priznávam. Myslím, v ňom som sa narodil a odrástol a teraz, po toľkých rokoch, keď som doň nazrel, badám, že som doma. Už sa necítim ako cudzí; z vás dýchol na mňa zas domov svojím teplým dychom. Bol som si narozkladal, že vašu dcéru odnesiem si na rukách do Ameriky, že z nej urobím veľmi šťastnú ženu; veľké šťastie že udusí v nej pamiatku na dom a čo v ňom ostalo. Ale som prehliadol. Keby ste mi ju i dali, už by ju neodviedol. Mal by za hriech nedať jej splniť poslanie, pre ktoré ste ju odchovali. Teraz už mám inú prosbu; vezmite mňa za syna, ja ostanem u vás. Nech mne bude trochu vašej lásky a trochu bohatstva, ktorým oplýva vaša požehnaná domácnosť.

POVOĽNÝ (zas ako obyčajne, spokojne a ticho podá mu ruku): Hodný si čeľadník. Pochválil si ma priveľmi, viac ako som zaslúžil. Čo si povedal, ťa ctí, naozaj ťa rád. Rozvažujem bedlivo, ale všetko vychodí, že z nás predsa len nič nebude. Neviem, neviem, či by si ma nebol naviedol, ale prepáč a uznaj, prišiel si trochu neskoro. Ja sa už držím s dievkou za iného. Hodný si, poriadny mládenec, nájdeš šťastie. Možno, bude ti viac hodno; nebudeš musieť preň odmárniť nemilobohu, čo si tam vo svete zhonobil a vystavil horko-ťažko. Svet je široký, otvorený každému. Rozíďme sa ako priatelia. Hľadaj inde, čo ti lepšie pristane. Mojej dievke už pokoj.

JURKO (predesený): Dovoľte otázku: za koho ju držíte?

POVOĽNÝ: Tiež čeľadník statočný a súci. Ale jeho poznáme od malička a máme ho pod očima deň po deň. Nuž vieme, čím dýcha. Naň sme sa už spustili a moja dievka bude jeho, ak boh dá zdravia.

JURKO (zronený): Jemu hej, a mne nie, prečo?

POVOĽNÝ (pevne a rozhodne): Nuž, čo je v piesni, nech sa kliesni. Pôjdeme z mosta doprosta. Že by si ostal u nás, bolo slovo veľmi statočné. Ja som ho pochválil, lebo sa mi páčilo. Ale reči sa vravia a chlieb sa je. Dneska sa sľubuje priľahko, zajtra by bolo hádam ťažko splniť. Pováž si dobre, čo si sľúbil. Čo by si si počal s našou robotou? Už akiste ani dobre nevieš, aká je ťažká, ako sa neraz ani nevypláca. (Ukáže naň.) Pripáč sa na seba, synku, a rozváž si, či pôjdeš takýto za pluhom, alebo do hory po drevo? Máme i nečisté roboty, vieš? Či vojdeš do maštale v štíbliach kŕmiť statok, alebo tieskom vyhŕňať spod neho?

JURKO (urazený): Ja viem pracovať tuho. Mám i mozole, pozrite! Viem nosiť robotné šaty, keď som v robote. Vo sviatok sa oblečiem sviatočne, ako sa patrí. Roboty, čo aká je, sa neodhadzujem, ani sa za ňu nehanbím. Robotu si ctím. Na nej spočíva naše šťastie a spokojnosť v živote. Robotu rúk ešte väčšmi ako robotu hlavou, ona zaokrýva naše potreby a dobýva nám chlieb každodenný.

POVOĽNÝ: Uznávam, synku, i chválim ti, ale tvoja robota nebola gazdovská a nie je gazdovská. Mne treba i gazdu i robotníka, do poľa i do dvora v každom čase.

JURKO: Budem vám robotník, paholok, čo chcete, ale ma nezohrdnite. (Ku Katrene.) Či vám je nie dosť, keby pristal ostať pri gazdovstve; robiť ako ktokoľvek v dedine? Vo vašej dcére mi kvitne všetka nádej a šťastie.

KATRENA (utiera si oči a siaka sa): Ach, syn môj drahý, ja sa ti nestariem!

POVOĽNÝ (rozhodne): Nuž ako som povedal. Sľuby a predsavzatia si ctím, ale domy stavať na nich nejdem. Dievku dám za nášho človeka, čo sa cíti medzi nami doma a vedie si v našich radostiach a žalostiach ako ryba vo vode. Nášmu človeku, čo je náš telom-dušou, z dobrej vôle a nie z iných pohnútok. Sľuby sú sľuby, ale i žena je žena. Keď má muža, musí ho nasledovať hoďas do Ameriky, ak ju zavolá; nechať otca a mater, čo priam v opustenosti. Keď nadíde prísna povinnosť, nebude spomínať zlaté sľuby a pekné predsavzatia. (Položí mu ruku na plece.) Nemaj na bánosť; pohľadaj si roveň a každý ti pochváli. Priateľstvo ako prvej, ak sa ti bude páčiť, a od nás uznanlivosť, že si nám preukázal toľkú lásku. (Poobzerá sa a ostane hľadieť na veľké dvere.) Má mi poza uši vyhúdať jednostaj tá ich muzika, radšej pôjdem pozrieť, čo robia. (Odíde do hlavnej miestnosti.)

Jurko, Katrena, Uľka

JURKO (sadne si ťažko na lavicu neďaleko Katreny): Bolo mi treba chodiť do kraja? Poberal som sa do dediny, že idem medzi svojich. A oni čo? Nie som štrnásť dní ešte, a už mi vyhadzujú na oči, že som nie ich človek.

KATRENA: Necnej si, Juríčko. Nájdeš inú, čo ti pristane. Pohľadaj si takú, s ktorou sa môžeš všade preukázať. Čo ti je zo sedliackej dievky? Nie je ona do mesta.

JURKO: A keď som povedal, že ju rád? Keď som ju zazrel prvým razom, padla mi do srdca. Od tých čias každý deň vrezáva sa doň hlbšie, že ju nik nevysúdi z neho. Verte mi, ja som, akoby ma bol prihlušil obuchom. Nevedel som, čo ma čaká; nenazdal som sa, ako tá rana bolí!

KATRENA: Ja sa ti nestariem, ale neraz lepšie z kratšej cesty sa vrátiť, ako poblúdiť. Teraz bolí, pozdejšie uznáš, že starý mal dobre. Čo ti osoží dievka, čo nevie povážiť tvoje snahy a dať pomoc v starosti? Zapáči sa všeličo, neraz nenájdeme ničoho, kde sme si mysleli, že je všetko. Z prázdnej misy sa nenaješ, čo je aká pekná.

UĽKA (smeje sa): Keď ho chcete potešovať, nemusíte ma ohovárať, že som prázdny klások.

JURKO (k Uľke): A čo poviete vy?

UĽKA (v rozpakoch): Ja? Nemali ste hovoriť. Pokazili ste si zábavu a trochu i mne. (Pomlčí trochu smutne, ale sa ako preberie.)

JURKO: A kto si môže rozkázať? Dusil som cit v sebe až dosiaľ, a čo som mal z toho? Vyšiel som až na samý končiar, ale už som sa nevládal zdržať. Vyjavil som, čo cítim; vidíte, kde ma hodilo.

UĽKA (mäkko): Nehnevajte sa na otca. Mal pravdu a bral zreteľ na vaše dobro.

JURKO: I vy?

UĽKA: I ja.

JURKO: Povedal, že má naporúdzi iného. (Uľka mlčí, hľadí do zeme.) Je to pravda? (Schytil ju za ruku.)

UĽKA: Bude čosi vo veci, keď povedal. Nehovorí mnoho, márne reči nerád. Keď povedal, bude čosi vo veci.

JURKO: A vy si dáte rozkazovať? V tej veci vám nemôžu rozkázať.

UĽKA (pevne): I ja myslím, že nie.

JURKO: Slúchať naslepo, čo rozkážu!

UĽKA: Naslepo by nie, hoci je povinnosť slúchať. Ale môj otec je veľmi dobrý a rozvažitý. Viem, že ma veľmi rád. Prichodí slúchať.

JURKO: Nie, v tejto veci, nie. Vy pozerajte na budúcnosť, hľadajte svoje šťastie.

UĽKA: Veď pre budúcnosť a šťastie treba slúchať. Koho by bolo slúchať, ak nie jeho? (Pozerá naň pozorne.) Azda vás, pán Bacúch? Veď si len neosobujete právo, čo má iba otec?

JURKO: Slúchnite srdce, čo vám povie.

UĽKA (rozhodne): Srdce káže slúchať otca, a budem ho slúchať.

JURKO: Vyslovili ste čestne, čo myslíte? (Zroneno.) Už mi neprislúcha naliehať. (Sklonil hlavu, tvár pokryl. Tichosť naokolo.)

UĽKA (sklonila sa k nemu): Ale vám ešte povedal čosi.

JURKO (nedbalo): Veci pobočné, bez významu. Vzťahujú sa na pomery, v ktorých žijem.

UĽKA (vyčítavo): Vidíte, že mal pravdu, ale vy nechcete uznať. Čomu on žije, čo si háji, vám je pletka a vec pobočná. Vy neuznávate, neceníte si vecí, čo jemu ležia na srdci.

KATRENA: Vieš, ja sa ti nestariem, ale Jurko sa mu ponúkol robiť.

UĽKA: A keď otec má pravdu. Má iné roboty, kupectvá, čo ja viem; nepristane do gazdovstva. (Rozhodne.) Nepristane. A ja by nešla, čo by otec i pristal. Nie veru; vravia, že sa nehodno zariekať, ale viem, že by do Ameriky nešla, kým by ma veľká tvŕdza nezašla. Nie, do Ameriky nie, čo by bolo čo.

JURKO (prudko): O Amerike nik nehovoril. Chcel som prísť do domu.

UĽKA: Načo sa tisnúť do roboty, čo vás neteší? Máte svoju. Urobíte viac osohu, keď budete veľmi dobrý kupec ako mrcha gazda. Veď sa vám vráti rozvaha. Budete ešte požehnávať otca, že vám napravil rozum. (Mäkko nad ním.) Neželejte. Vezmite si vozík a choďte do mesta, medzi svet, čo je ozaj váš. O dva dni sa budete smiať sami sebe. Dedine dajte pokoj.

JURKO (mrzute): V meste nemám čo hľadať. Načo sa mi vysmievate? Ak máte cit, uznáte, že ma vaše narážky bolia. (Sedí skľúčený, oprie hlavu o ruku.)

KATRENA: Nemaj nám za zlé, nechceli sme ti ublížiť. (Ide do dverí, čo vedú do hlavnej miestnosti.) Poďme i my, čo tu porábajú. (Stretne sa s Dorou a Marienkou. Uľka ostala z tejto strany smutná.) My sme sa ochladili, ideme sa zas rozveseliť trochu.

DORA (ukazuje na Jurka): A čo mu je?

KATRENA: Ach, verte mi, kmotra, prekysla mi zábava i všetko. Akési nahováranie (nad uchom skoro), ale nie ako by malo byť. I môj i táto sa mu nezaradovali. (Vykladá jej ticho ďalej. Hodia okom často k Jurkovi.)

UĽKA: Nie je ako po iné roky, Marienka. Vlani bolo veselšie.

MARIENKA: I teraz je chutne. (Ovieva sa šatôčkou.) Len keby toľká spara nebola. (Zazrie Jurka, ako sedí sám, veľmi opretý o stôl. Tichšie.) Vari je opitý, že sa tak zavalil?

UĽKA: Nie, Marienka. (Zhovárajú sa ticho. Pozrú často v jeho stranu.)

KATRENA (Uľke): Nuž poďme, dievča, ak chceš.

UĽKA (Marienke): Choď, Marienka; poteš ho, ako budeš môcť. (Katrena a Uľka odídu cez hlavné dvere.)

Jurko, Dora, Marienka

DORA (približuje sa s Marienkou k stolu; nedajú znať na sebe, že šípia čosi): Odpočiň si, dievča. Ja sa všetko bojím týchto tancov. Nejedna išla zdravá, a zadovážila si chorobu v tanci. (Pristúpi k Jurkovi, položí mu ruku na plece.) Čo porábaš, Jurko? Azda ti zle prišlo?

JURKO (vyrovná sa, hľadí nedôverčivo na ne): Nie mi nič. Trochu mi je clivo.

DORA: Medzi mládež, Juríčko, kde sú ostatní. Zlá vôľa prejde.

JURKO: Ja medzi mládež ondrašovskú? Nakazili by sa, lebo som cudzí. Nech sa mi radšej vyhnú.

MARIENKA: Nebude všetko pravda, čo sa vám vidí. Iďte vy len medzi nich; uvidíte, že vám budú vďační. Bude vám hneď veselšie.

JURKO: I ja som si predkladal, že budú vďační, ale sa mi otvorili oči. Pán Povoľný otvoril mi ich odpoly, jeho dcéra nadobre. Vysvetlili mi, čo je Amerikán. Tisnú mi podchvíľou pod oči, čo som; sťaby bol zbíjal, alebo zabil dakoho. A keď povážime, čo je chudák Amerikán! Šiel hľadať iný svet, výhodnejšiu robotu. Ale čo šiel z dediny, prečo ju zohrdil? Súcosť je len v Ondrašovej. Spoľahlivý je iba ten, čo sa v nej narodil a nevykukol nikdy z chotára. Kto vyšiel za humná a chcel sa kuknúť do sveta, je sveták a tulák. Kto sa vracia k nim, socajú ho predo dvere. Nuž dosiaľ pochodil som málo medzi nich, môžem ešte menej.

DORA: Ale Juríčko, kto ťa socia a vyháňa?

JURKO: Pán Povoľný mi povedal doprosta, že sem neprislúcham; jeho dcéra mi radila vziať vozík a ísť do mesta.

DORA: Pováž, že si ju chcel odviesť do Ameriky. A on ju nepustí, ani nemôže; vidíš, že je sám. Čo sa mu divíš, že hľadá na prístupky, že by rád súceho?

JURKO: On vie, že by ju nebol odviedol. Zjavne som povedal, že by ostal v dome, hod’as ako sluha. Ale darmo sľubovať. Amerikán, tulák, zunuje sa mu, obanuje; keď ju dostane do moci, odvedie ju, hoc sľuboval, urobí z nej tuláčku. Privoňal k cudziemu svetu, nebude nikdy nič z neho v Ondrašovej.

MARIENKA: Kto vám to povedal, načo sa zhrýzate? Uľka sa bojí, neopustila by rodičov za svet, lebo je sama. A Amerika je ďaleko. Bojí sa jej. Koľkí odišli, že pôjdu len skúsiť sveta trochu, a nikdy sa nevrátili.

JURKO (rozhodil ruky bezradne): Veď som sa zariekol, že nepôjdem. Ale ani počuť, ona horšia od otca. Tulák zabudne na sľuby a pôjde svetom. (Dôrazne.) Nedôvera u nich, nedôvera všade. Číha z každého kúta, nemôžem ju zvládať. (Pozrie na je dnu i druhú vnímavo.) Vidím ju i u vás. Hovoríte pekné slová, ale nedôvera je v očiach, na tvári. Neveríte.

DORA (prisadne si k nemu): Nie že by sme ti neverili, ale nemáme istoty, či ťa nepochytí chuť ísť znovu do sveta. Vidíš, bol si mladý šuhaj, keď si sa vybral a ostal si skoro desať rokov.

JURKO: Vybral, vybral, nemal som otca, matere, nemalo ma čo zdržiavať, vybral som sa…

DORA: Odvádzali ťa, i ja som ti vytýkala, že máš dom, gazdovstvo. Nedal si sa odviezť. Clivo mu je, smutno samému, chce skúsiť sveta, nuž nech ide v mene božom, veď sa on vráti, hovorili sme. Ale sa nevrátil. Zemičky dal cudzím do úžitku, nech ich obrábajú a majú o ne starosť. Otcovský dom zavrel, lebo mu bolo v ňom clivo, ale v cudzom svete mu nebolo clivo. Ostal päť rokov, a keď mu vyšlo slovo, zas ho obnovil na päť rokov, aby bol otcovský majetok v cudzom užívaní. Tam kdesi, nik nevie kde, začal iný život, nové roboty. Nie robotu gazdovskú, čo robil doma od malička, ale také, čo sa doma nevyučil a jeho otcovia o nich neslýchali. Iste sa mu vyplácali lepšie, ako robiť okolo zemičiek. A ja, Juríčko, neraz som si vzdychla, keď sa mi pridalo prejsť popred tvojim domom.

JURKO: Chýbalo mu dačo? Nebol obriadený?

DORA: Obriadený? I priveľmi. Obloky zabili doskami, dvere zabili, ostal prázdny, okolo neho ticho, sťaby v ňom ležal mŕtvy na doskách a čakali na pohreb. Nuž zas o jeden dom viac, čo sú pusté u nás. A bývalo v ňom indy veselo, keď tvoja mamička šafárila za svojho veku. Zo dvora sa ozýval gagot husí, krákot sliepok, bújanie statku, grúlenie ošípaných. (Jurko pozerá na ňu v obdive a slúcha pozorne.) Vidíš, ošípaná je nečistá, ale jej krochkanie, keď zanemie vo dvore, tiež chybuje, ako bújanie kravy, cvengot spiežovca a brechot domáceho psa. Smutno pozrieť na dvor, čo aký nepatrný, keď spustne a zanemie; ešte horšie, keď padne do cudzích rúk, čo oň nedbajú. Zohrdili ho, čo mali v ňom gazdovať a nažívať v pokoji. Išli radšej svetom, na neistotu.

JURKO: Išli sme ho skúsiť, čo sa v ňom robí.

DORA: Veď len skúsiť trochu, ako chodievali kedysi naši statoční remeselníci. Tiež ho skusovali, prizerali sa mu a vrátili sa domov s tým, čo skúsili a naučili sa pekného. Od nich pochytili niečo susedia i páni bratia v cechu, čo nikdy nevideli sveta a boli neumelí. I nám by bolo treba naučiť sa, keby naši bratia, čo sveta skúsili, chceli nás učiť. Ale oni išli a už sa nevrátili. Neuvidia nikdy chalupy, ako stojí smutná, z ktorej sa pohli, do sveta na skusovanie.

JURKO: Tesno je v kraji. Nieto všetkým už miesta. Možno bolo by ho dosť, keby podajedni neboli ho zabrali priveľa. Ale sa rozosadli akosi priveľmi naširoko, nechcú ustúpiť iným, čo by ho tiež potrebovali kúsok.

DORA: Hej, najprv by sme len chceli kúsok, len toľko, aby bolo kde stať, ale ledva ho máš, už chceš mať veľký kus, aby sa bolo kde hodne roztiahnuť. Keď majú na vyžitie, začnú honobiť na prepych a nádheru. Nuž nech by šli, čo sa považujú za zbytočných, hľadať si novú postať, ale načo majú ísť, čo sú potrební a veľmi potrební?

JURKO: Idú za pokrokom; radi by sa hnúť a nevracať sa jednostaj tou istou brázdou.

DORA: A prečo ho nehľadajú doma? Veď rozum máme, aby sme pokrok hľadali a zavádzali, kde ho nieto. Ak je na dačo súci, donesme ho a presaďme do našej zeme, nech sa prijme a šíri. Veru tak, vnášajme si pokrok domov, aby nám bolo dobre, a nie ísť kamsi do cudzieho sveta sadnúť si do hotového. Ľahko v cudzom sade oberať dobré hrušky. Krajšie by bolo vysadiť prázdne prielohy a medze dobrými hruškami a oberať ich na svojom. Brať, čo je kde dávno hotového, pýšiť sa cudzím perím môže ledakto, ale hocaký tĺk nebude vedieť vysúkať rukávy doma, pohýbať mŕtvicu, čo čaká na pracovité ruky, aby ju pripravili pod siatbu.

JURKO: Dali by sa hádam do roboty a mali by i rozvahy, ale sa žalujú, že je moc prekážok. Čo kladú prekážky a najviac vytýkajú, tí najmenej robia.

DORA: Prekážok dnes nieto, ako ich bývalo kedysi. Dnes nepreháňajú nikoho, kto chce niečo popraviť, alebo nového preukázať. Vrchnosti sú naše; hľadia pomáhať ľuďom dobrej vôle, nie prenasledovať a preháňať. Načo chodiť a potĺkať sa po cudzích roliach, keď nás doma čakajú naše? Načo zbierať klásky po cudzom strnisku, keď máme doma veľké prielohy, čo by obrodili dobrým zbožím, keby sme ich obrobili?

JURKO (rozhodí rukami v rozpakoch): Obrábať novinu, kolčovať — robota ťažká; ťažko i čakať, kým obrodí. Radšej sa zoberú a idú zbierať na hotové role, ak by našli, čo na nich zabudli, alebo pohodili.

DORA: Hej, veru, vzali sa naši na krídla, tiahnú do cudzích krajov v húfoch sťa lastovičky, keď idú za more a nechajú prázdne hniezda. Choroba prišla na nás ako dúl na statok; pachtenie za bohatstvom, čo myslíme, že je pohodené kdesi za naším chotárom. Tiahneme na neistotu do veľmi ďalekých krajov, kde je možno horšie ako u nás. Naše domy pustnú a hynú, alebo príde cudzí a usalaší sa v nich. Nám bolo tesno a zle, cudziemu, čo nás podsadol, sedí sa dobre a pohodlne. Miesto, čo bolo naše, zabral si on.

MARIENKA: A je pravda, že v Amerike vraj nestoja o nás veľmi? Ledva vraj chcú prijať cudzích.

JURKO: Urobili prísne zákony proti prisťahovalcom.

MARIENKA: Hovoria, že ich vraj prezerajú väčšmi, ako my statok na jarmoku. Pozerajú im do očú, do úst, do nosa, či nenájdu na nich nové choroby.

JURKO (smeje sa): I vrecká poprezerajú dobre, či jesto peňazí. Kto nemá peňazí, nemá prístupu do ich krajiny. Chudoby nechcú zvonku, majú vraj i svojej dosť, a žobrákov netrpia.

DORA: Najlepšie priateľstvo mešec.

JURKO: Najradšej vidia, keď prídu mocní chlapi, čo majú tvrdé dlane. Tí sú naučení tuho robiť.

MARIENKA: A akú im dajú robotu?

JURKO: Nájde sa, i do baní ich treba mnoho, hlušiť čakanom pod zemou, kde slnca nevidno.

MARIENKA: Môže ich i zasypať, neborákov!

JURKO: Koľko ráz ich zasypalo, keď sa baňa preborila, alebo keď sa chytili a vybúšili plyny.

MARIENKA: Môžu i zhorieť v tých výbuchoch?

JURKO: Zhorieť, zadusiť sa, to sú nešťastia a zlé príhody.

MARIENKA (krúti hlavou, premýšľa): Ťažká robota pod zemou, kde nevidno slniečka. A naši musia ísť a hlušiť čakanom, vyťahovať, vynášať uhlie, z ktorého padá čierny prach naďaleko, že celý vidiek je smutný a čierny. Prečo si nehľadajú inú robotu?

JURKO: Nuž veď jesto aj druhej roboty; v železiarňach tiež treba mocných chlapov, čapovať rozpustené železo a pražiť sa pred ohromnou pecou, z ktorej sála horúčava, ako zo samého pekla.

MARIENKA: A ako vydržia?

JURKO: Zoblečú sa odpoly, a keď je veľmi horúco, polejú sa vodou. Nuž trápia sa všakovak.

DORA: Lepšej roboty takto nedostať?

JURKO: Dostať, kto sa vyšvihne; hneď spočiatku nie. Na ľahšie práce majú svojich ľudí. Cudzí sa musí zapriahnuť do ťažkej roboty a popľuť dlane.

MARIENKA: Naši nehrajú veľkých pánov?

JURKO: Pána hrať vedia i domáci, netreba ich prísť učiť zo starého kraja. Nepýtajú od nás ani pánov, ani žobrákov. Daromných ľudí chovať nechcú.

DORA: Tak už neostane, iba robiť.

JURKO: Veru robiť, a tuho. Neprichodí sa zhovárať veľmi pri robote, napchávať fajočku, obzerať sa.

MARIENKA: Nuž a čo majú z toho hrdlovania? Keby začali doma robiť tuho, tiež by zarobili. A kto sa okaličí v robote alebo ochorie?

JURKO (v rozpakoch): Biedia, ako môžu. Nejeden, keď je nevládny, vráti sa do kraja.

DORA (pokyvuje hlavou) Zíde mu na um dedina. Možno si pomyslí, keď je zle, že všade dobre, doma najlepšie.

JURKO (zamyslený): Hej, uzná každý, kto príde do ich kraja, že sa moc vystojí. Najtiaž privyknúť a k dačomu prísť. Nejeden sa ani nevynájde, zaplatí životom svoju neskúsenosť. Kto nechce zahynúť, musí sa usilovať, pracovať veľmi tuho a mať trpezlivosť.

DORA (prisviedča): I u nás môže sa mať dobre, kto sa obracia a má trpezlivosť.

JURKO: Práca je všade práca. Bez nej nieto života, ani tu, ani tam. Práca, viem, je povinnosť, je náš údel, čo padol na nás. Je vraj dedičstvo, čo nám ostalo po Adamovi. Kto hľadí práci vyhnúť, hľadá kraje, kde bez nej žijú, darmo ich hľadá.

DORA: Veru hej, syn môj. Raj zatvorili, kde nebolo treba robiť, už ho nenájdeme nikde. Potulujeme sa, hľadáme ho jednostaj, ale ho dosiaľ nikto nenašiel. Ponesieme už len ťažalo práce. Ale ja ho radšej ponesiem tu doma, lebo viem, koľko váži, ako si naložiť cudzie na šiju.

MARIENKA: S ktorou stranou ste držali, keď ste tam boli?

JURKO (usmeje sa): Ani s jednou. Urobil som si svoju vlastnú stranu.

MARIENKA: Ale hlasovať ste hlasovali, keď mali voľby do Národného zhromaždenia?

JURKO: Ja som nemohol hlasovať. Nemám ešte papiere.

MARIENKA: Ani hlasovať vám nedali! A už ste tam skoro desať rokov. Možno i dane platíte!

JURKO: Dane obstojné. Vynieslo by hodne v našich peniazoch.

MARIENKA (zadivená): A bez práva hlasu!

JURKO: Veru tak. Nepýtal som si občianstvo Veľkých štátov, ani som veľmi za ním nechodil.

DORA (hrdo): Ja som neskúsená stvora; celý život som nevykročila z dediny, sveta som neskúsila, ale som hlasovala pri voľbách ako náš pán prezident alebo pán gróf zo Starej Viesky.

MARIENKA (chvastavo): Onedlho budem i ja hlasovať, a bez papierov, iba čakám, kým mi vyjdú roky.

DORA: Veru som sa nenazdala, že my máme väčšie práva v našej Ondrašovej ako vy, čo žijete v pokroku a slobode. (Hudba hrá mrveninu. Cez veľké dvere vidno, ako tancujú v hlavnej miestnosti, kývajú rukou alebo šatkou pri hlave. Tu i tu výsknutie. Hudba hrá slovenské trávnice.)

JEDEN MUŽSKÝ HLAS (spieva, sprevádzajúc hudbu):

DRUHÝ MUŽSKÝ HLAS:

INÝ MUŽSKÝ HLAS:

Ondro Straka, predošlí

ONDRO (nesie v rukách tácňu, na nej fľašu a kališteky): Chodím po všetkých izbách, hľadám vás, kde budete. (Priblíži sa cifrovaným krokom.) Ak by ste z mojej ruky prijali trochu úcty. Jurko, sedíš ako peň, čo sa nepohneš? Alebo ti krv sadla. Toľké švárne dievčatá; teraz sa rozihralo všetko, je pekne.

JURKO: Ako komu, Ondro. Mne veľmi neihrajú. Mohol by sa i pratať.

ONDRO: Ale nie, kým sa neodmením. Viem, že si pochodil iné kraje, videl veľké bály a panské trakty; braček, my po chudopansky, ako môžeme. Marienka (veľmi stenčený hlas), trošku z tejto fľašôčky. Je v nej sladká čerešňovica. Neboj sa, neudrie do hlavičky.

MARIENKA: Veru ďakujem, ako keby bola užila.

JURKO: Jaj, to už nie. Jedna každá musí užiť, aspoň do náprstka. (Nalieva.) Je sladká, nemá tuhosti, špeciálna pre panie a slečny; neublíži ani dieťaťu. (Nalial všetkým i sebe.) Nuž nechže ťa pán boh poživí, Ondrejko!

ONDRO: Ďakujem ponížene a na stále zdravie!

VŠETCI (pijú): Pán boh uslyš vospolok! (Marienka len trochu okúsila z kalíška.)

ONDRO: To už veru nie, Marienočka. Ak ma zohrdíš, ja sa veľmi, veľmi najedujem. Na zdravie je na zdravie. Veď je iba kvapka! (Marienka odpije trochu viac.) Zíde sa pozhovárať s priateľmi po toľkej robote. Verte mi, neviem, kde prvej skočiť. Ej, Marienka, Marienka (hľadí do povaly), keby ma mal kto odmeniť, aspoň trošičku. Ešte len, ešte, čo je chlapská robota, tú by obriadil, ale ženská! Ver mi, s ňou mi je najhoršie.

MARIENKA: Najmite si ženy!

ONDRO: Horká ti tam ženy! Nerady idú po domoch, tobôž hostincoch. Najväčšmi sú háklivé, keď je mládenec v dome a sám. Svet je mrcha, Marienka, nevieš, aký má jazyk. A ešte keď ho začne brúsiť na mládencovi, čo nemá nikoho.

JURKO: A čo mládenčíš ešte? Ovrabči sa, a nik sa nebude o teba otierať.

ONDRO (uradovaný): I ja som na to myslel, ale, hm, odkiaľ ju vypriasť?

JURKO: Mňa sa darmo spytuješ; vieš, že nepoznám nikoho. Ale človeku, čo je skúsený ako ty, ľahko sa vynájsť. Mal by nájsť ženu čo ako.

DORA: Akože, našlo by sa ich dosť súcich.

JURKO: Kupectvo jedno ako druhé; sťa s čím ti kupčiť. Probuj ponúknuť seba. Nájde sa vdova alebo aká. Ale hľaď, aby si sa neošvábil. Ak bude mať chybku, nech ju zapláta papierikmi, ale poriadne.

ONDRO (veľmi vážne): Ja o papieriky nestojím. Nesmej sa, kamarát. Mne je nie na smiech, veci sú veľmi vážne. Kupectvo v tejto jednej veci nerobiť; nikdy nevyjde dobre. Radšej budem hľadieť na osobu, či je prívetivá, milá na pohľad a či je do domu. Som chlap dobrý, zaopatrený. Mám kúsok chleba v ruke. Marienka, abys’ vedela; keď sa ti bude páčiť, ja som tu. Čo mám, bude tvoje. Čosi sa nájde v rukách, čosi medzi ľuďmi, čosi na knižočke v Obchodno-hospodárskej banke. Po vojne neboli časy najhoršie.

JURKO: Dobre si si premyslel. Marienka, nech vám bude na šťastie. (Sklopila oči, neodpovedá.)

DORA: Ja by ti tiež bola ponúkla Marienku, že by hádam bola, ale si sám prišiel na ňu. Ja by nemala nič proti tomu. V dobrých rukách by bola.

MARIENKA (usmeje sa): Myslela som, že bolo iba zo žartu. A na žart vychodí. Ja som ešte veľmi mladá, pán Straka. Nedbala by užiť slobody ešte aspoň rôčik.

ONDRO: A či by si jej nemala za mnou i vyše práva? Azda by ťa zatváral? Dám ti ja slobody, Marienka, koľko chceš. Neplatím za ňu peniazmi. Neodťahuj sa. Trochu som v rokoch; možno sa ti moje roky nepáčia?

MARIENKA: Vaše nezavadzajú, ale mojich je primálo. Ide mi na osemnásty, rada by počkať do devätnásteho.

ONDRO: Načo si sa upriamila na devätnásť? Ani číslo nevychodí rovné. Pôjdeš za ne kúpiť niečo na jarmok? Ja ich mám čosi viacej, a nič mi za ne nedajú, ani deravý groš. (Vo veľkých dverách zastal Michal, počúva pozorne, čo hovoria.)

MARIENKA (usmeje sa a krúti hlavou): Viem, že nedajú. Ale by ich chcela mať aspoň devätnásť, aby bolo do miery.

ONDRO: Čo sa máš o ne starať? Mne ich stačí i osemnásť. Ja by pristal vďačne i bez čakania. Vzal by si ťa, ako si. (Pristúpi k nej, usmievavo.) Ha, Marienka? Zhovoríme sa pekne do fašiangov. Máš sa kedy spraviť, o fašiangoch budeš gazdovať (pľasne rukami) tu „Pod Zeleným jaseňom“. Spravíme bál, onakvejší ako dneska. Neomýšľaj veľmi, Marienka. Ver mi, nič nenačakáš. (Michal sa utiahol do veľkej miestnosti. Z nej sa ozve jeho spev, iní mu pomáhajú: „Nevydávaj sa ty, dievča, ešte…“) Strela im v materi, čo za korheli prišli bújať v mojom príbytku? (Letí nahnevaný k širokým dverám v úzadí.) Kí čerti vytrubujú v mojom hostinci? Mívate si, že ste v krčme, čo?

HLAS Z VEĽKEJ MIESTNOSTI: Zapchaj si ústa, Ondrejko, my si spievame.

ONDRO: Choďte revať na dvor, ak chcete! (Vhrnie sa ich hŕba do bočnej, schytia ho na plecia, nosia ho po veľkej miestnosti. O chvíľu prídu na javisko, spievajú: „Hore Váhom, dolu Váhom dúha vodu pije…“ Keď skončili s jeho menom, zhodia ho v bočnej.)

ONDRO: Bodaj vás čerti vzali! Čo sa opovažujete? Neviete, kto som ja? Ja vás naučím móres!

Michal Jurák, predošlí

MICHAL (vstúpi veľkými dverami, temer sa potkne na Ondra, ako sa teperí zo zeme): Čože sa stalo? (Chce ho dvíhať.)

ONDRO: Netreba, Mišianko. Ešte vládzem, chvalabohu. (Jurko sa smeje.) Nechce sa mi oškliviť s neporiadnym svetom, a veru bolo by ich poobháňať!

JURKO: Nemaj im za bánosť. (Smeje sa.) Ponosili ťa ani ablegáta,^[5] a či keď si na ženení.

MICHAL (prudko): Či je to pravda, Marienka?

MARIENKA (v rozpakoch): Spomínali, ale bol skôr žart.

MICHAL: Marienka, zabudla si tak chytro, a nevieš, že som prišiel na tanec pre teba. Ja že stojíš o mňa, a ty sa sľubuješ za bohatých.

MARIENKA (zahanbená): Ja som nesľubovala. Iba čo prišiel pán Straka a hovoril čosi. (Jurko a Dora pozerajú zarazene, ako Michal dohovára Marienke. Ondro stojí vo dverách nahnevaný a pozoruje ich zboku.)

JURKO (Dore): Už vidím, nebude vám dlho vaša chovanica v dome. Začali sa o ňu trhať.

DORA: Veru rôčky idú. Ani som nezvedela, iba keď, hľa, i jej prišiel čas.

JURKO: Bude vám bez nej clivo.

DORA: A taký je náš svet. Clivo-neclivo, musíme prijať, čo príde.

JURKO: Za opateru vám ostane potecha, že ste odchovali driečne dievča.

DORA: Len by bolo šťastie, Juríčko; to by bola potecha a odplata. Ale z každého žita tiež nebýva chlieb…

JURKO: Jurák je statočný mládenec.

DORA (hodí rukou, pokýva hlavou): Statočný, ale on nerozkazuje…

ONDRO (priblíži sa odo dverí k nim, potiahne Michala za rukáv, ako sa zhovára s Marienkou): A možno si chcel rozkázať dačo, Mišianko, keď si sa sem unúval.

MICHAL: Nedbám, ak sa bude páčiť pánu Bacúchovi a krstnej mame. A ty, Marienka?

MARIENKA: Mne je horúce. Ja by trochu piva.

MICHAL: I nám piva, krstnej mame a pánu Bacúchovi. (Obráti sa k Jurkovi.) Ak prijme z mojej ruky.

JURKO: Veľmi vdačne, ďakujem za úctu. (Ondro stojí nerozhodne, pozerá na Michala a Marienku.)

MICHAL (netrpezlive): Či bude to pivo? Štyri poháre, ponáhľať sa!

ONDRO (spurne): Ja myslím, tak nerozkazujú. Poriadni ľudia hovoria prívetivo.

MICHAL: Ja hovorím slušne. Hostinec je na to, aby obslúžil. Hostinský má obsluhovať. Hostí je mnoho, zháňajú ho po všetkých kútoch.

ONDRO (pristúpi k nemu): Vy by ste nedbali zadierať. Ak sa vám nepáči môj hostinec, môžete si pohľadať iný. Ja by nebanoval.

MICHAL (tiež pristúpi): Hostinec sa mi páči a hostinský tiež, keď ide okolo hostí a nepchá nos, kde nepatrí.

ONDRO (ešte bližšie): Aké sú to reči? Nedám si brnkať popod nos. Kozy som s nikým nepásol.

MICHAL (proti nemu): Kto sa pchá, kde ho nevolajú, povedia mu: Hej, hore na mieste!

JURKO (vstúpi medzi nich a rozdelí ich; Ondra potisne k širokým dverám, Michala k Marienke): Nože, páni, dávajte pozor. Každý má miesta a svätý pokoj. Ondrejko, dones, čo pýtajú. Pán Jurák nemá nič s tebou (K Dore.) Ako skočia jeden do druhého; sťa kohúty na jednom smetisku. (Ondro sa obzrie niekoľko ráz, kým nevyjde do veľkých dverí.)

Predošlí, bez Ondreja

DORA: Pôjdeme i my. A ty (Michalovi) maj rozum.

MICHAL: A pivo?

DORA: Budeme pri tanci; nájdeš nás, keď ho donesú. Miško, rozum! (Dora a Marienka do veľkých dverí.)

Jurko a Michal

MICHAL (prechodí prudko po izbe): Maj rozum, maj rozum. Ľahko hovoriť!

JURKO (položí mu ruku na plece, zastaví ho): Čože je? Čo sa stalo?

MICHAL: Vidíte, čo robí! Mešká svoju robotu, poneviera sa po izbách, zadiera do hostí, nedá im úcty. Vidíte sám; skúsili ste sveta.

JURKO: Ba čo ešte! Nič sa nestalo. (Premení tón.) Prečo by sme si dvojili? Ak nemáš nič proti tomu, hovorme si jednoducho, po bratsky.

MICHAL: Ďakujem za priateľstvo a vďačne prijmem. (Podajú si ruku.)

JURKO (smeje sa, dôverne): Nie je tebe o hostí. Bude skôr o Marienku. Povedz, ak som zlyhal?

MICHAL: Starý cap sa dobíja do cudzej kapusty! (Zahrozí päsťou ku dverám.) Nech sa mi nestarie, lebo zvie, s kým má do činenia!

JURKO: Nieže tak, Miško. Nemáš sa čo báť o Marienku. S Ondrom sa nezapodievaj. Načo by si mu letel k hlave? Nemá ti čo urobiť.

MICHAL: Pri Marienke viem, že mi neurobí, ale inde. (Veľmi vážne.) Mám ja starostí, mám. Čo povie mať a Povoľný?

JURKO: A čo ťa do Povoľného?

MICHAL: Mňa nič. Ale nevieš, že ma moja mať sľúbila za Uľku.

JURKO (poodstúpi prekvapený): Za Uľku! (Obe ruky na jeho plecia.) Uľku ti dávajú, a ty ju nechceš! Veď Uľka je perla, najväčší poklad, hviezda jasná!

MICHAL (usmieva sa, prisviedča): Viem, milá stvora. Ale srdce ťahá inde. Moja perla, môj poklad, najjasnejšia hviezda je Marienka. Prepáč, ale v tej veci nedržím s tebou.

JURKO (prikyvuje): Šťastný človek; ona ťa rada. Ozaj, čo by ťa bolo do iných?

MICHAL: Veď čože, keď ma Povoľný ťahá na prístupky a mať sa lakomí na veľké gazdovstvo! (Odhodlane.) Ale obanujú, veru obanujú, ak budú tisnúť. (Jurko sa usmieva a pokyvuje hlavou.) Načo sú mne prístupky? Ja mám svojho dosť. Ak ma budú tisnúť, pôjdem do Ameriky. Odvediem si Marienku, ak ju nebudú chcieť do domu.

JURKO: A čo Uľka, Miško? Čo ona?

MICHAL (stisne plecia): Nebude jej nič. Jej sa trafí šťastie. Ja jej žičím, nech ho má. A čo by mala na mne? Zaslúži iné šťastie; je dobrá kamarátka Marienke. (S istotou.) Nájde sa i jej, inakšie, ako so mnou. Otec je bohatý.

JURKO: Bohatá je a pyšná.

MICHAL: Pyšná — hm, nemôžem sa žalovať. Nám je nie pyšná. Vodí sa s Marienkou. Marienka je sirota, Jurko, veľmi chudobná. Ale zlatom by ju nevyvážil. Keď pozrie, v očiach sa mi mení. Vieš, ako keď slnce vyskočí spoza chmár znezrady a vidiek, čo bol smutný a tmavý, usmeje sa veselo. Zabudnem v taký čas, Jurko, na Povoľného, na mater. Rozvidní sa mi, svet sa rozšíri, akoby sa šiel smiať s nebom.

JURKO: Nože, no! Taká je Marienka?

MICHAL: Taká. Ty nevieš ešte; prišiel si z veľkých miest, v očiach ti utkveli bohaté, čo si ich vídal. Ale keď ti boh dá zdravia a pobudneš u nás, uvidíš, aké máme dievčatá a čo je medzi nimi Marienka.

JURKO (prisviedča): Videl som už čosi, videl, aké sú; aká je medzi nimi Uľka. (Opraví sa.) Marienka, ale i Uľka. Ale čo mne z toho? (Hodí rukou.) Ja sa už na ne málo naprizerám. Mne ich nechovali. Zoberiem svoj batoh a pôjdem svojou cestou.

MICHAL: Hej, hovoria, že zas pôjdeš do Ameriky. Že si veľký boháč a nemôžeš opustiť imanie, čo ti je tam.

JURKO (smeje sa): Všetci sme boháči, čo prichádzame z Ameriky. Doláre rastú na vŕbach.

MICHAL (pristúpi k nemu, vrele): Nechoď, Jurko! Ostaň doma. Drž s nami. Čo ťa do Amerík? I u nás je dobre a pekne. Zapáči sa ti i kraj, prirastie k srdcu. Privykneš s nami, pritiahne ťa naša robota. Robota na roli je ťažká, ale je v nej krása, akej inde nenájdeš. Pôjdeš zas na svojej roli za volmi, keď budú oddychovať mocne pod jarmom. Budeš prevracať zem svojich otcov a svojich detí, že bude ostávať za tebou tmavá, bude sa ligotať po hrudách od veľkej tučnoty, keď na ne zasvieti slnce. Z brázdy vyletí škovránok až pod samé nebo, zaspieva ti pieseň na pochvalu. Škovránok bude tvoj spevák ako každého roľníka; od jari do jesene bude ti spevom akoby požehnávať robotu. Srdce sa ti bude kochať od radosti, keď vyjdeš na pole o Jáne a pozrieš svoje zbožia. Budú sa vlniť, sťaby išli utiecť, ale neboj sa, neutečú. Tvoja zem bude ich držať tuho, nedá im uletieť vo vetre. Tvoja ich ruka zasiala a zakotvila hlboko do zeme. Tebe porastú a skvitnú, prídu, keď im nadíde chvíľa, do tvojho záčinu. Jurko! (Naliehavo, dlane na plecia.) Mám iba malú škvarku, ale je moja. Robil na nej môj otec, môj starý otec a všetci, čo ma predišli. Malá je, ale je moja; nedal by ju za poklady sveta. Nieto peňazí, aby mi ju odkúpili. Ona musí ostať moja, budem ju hájiť, sebe, a deťom svojich detí. Ostaň doma. Staň si medzi nás, bude ti zas dobre; nikde ti tak nebude.

JURKO (strhnutý): Ďakujem ti, brat môj. Nezabudnem tvojich rečí; srdce pod nimi okrieva, začne tuho biť.

MICHAL: A ostaneš? (Vo dverách sa zjaví Ondro s pohármi.)

Ondro a predošlí

ONDRO: Pivo je tu, a kde sú hostia? (Obzerá sa po izbe.)

JURKO: Ako ti ostanú, keď ste sa mali poklbčiť? Utiekli kdesi. Nedivím sa jemu (na Michala), je neskúsený, ale Ondro Straka! Videl kus sveta, robil kupectvá na veci od výmyslu sveta. Nemohol si si odložiť trochu skúsenosti, keď si ju predával, aby jej bolo kúsok, keď prídeš do dobrej spoločnosti, najmä kde sú panie?

ONDRO (zazerá zboku na Michala): Nech nezadierajú do mňa. Keď ma pohne, ja nehľadím nič. Hej, veru, hnev je mrcha. Keď ti je takto biela osoba kaľavná, že máš na čo pozrieť, darmo je, čosi sa prekoprcne vo mne. Nech mám rohy, ako neprimeriavajúc baran, ja by búchal. Mám i ja mrcha náturu, mám.

Dora, Marienka, predošlí

MICHAL (rozdáva poháre; všetkým sa dostalo, ešte zvýšil jeden; podal ho Ondrovi): Nemajte za bánosť, prepáčte, ak som vám ublížil.

ONDRO: Bolo čosi, bolo. Ale keď si uznal, i ja som zabudol, čo bolo. Na zdravie všetkým vospolok!

VŠETCI: Pán boh uslyš! (Pijú.)

MICHAL: A na priateľstvo! (Štrngne si s Jurkom.)

JURKO: Aby potrvalo. (Hudba stíchla. Vhrnie sa hŕba mládencov a dievok i so staršími.)

Povoľný, Katrena, Uľka, noví príchodzí a predošlí. (Sadajú za stoly; Povoľný s rodinou si sadne obďaleč na koniec stola.)

PRVÝ MLÁDENEC: Krčmár, kde si? Hostia čakajú!

DRUHÝ MLÁDENEC: Popíja s hosťami, miesto obsluhovať!

TRETÍ MLÁDENEC: Bodaj ťa porantalo! Vari ideš byť sám sebe hosť! Streb naostatok, keď nás nebude.

PRVÝ MLÁDENEC: Môžeš pochlípať zlievky.

DRUHÝ MLÁDENEC: Múdre by urobil. Aspoň by ich nezlieval do piva.

ONDRO (utiera ústa spakruky, ide k stolu): Nuž čože si rozkážete? Len pozhovieť akomak. Čo vám je náhlo?

TRETÍ MLÁDENEC: Tebe je nie náhlo. Nespotil si sa ako my.

JEDEN Z KÚTA: Pokrýva sa, kde je chládok.

ONDRO: Tu som ti, bodaj ti pípeť vysadol!

KRIČIA NAPOSPOL: Dones piva! Ale abys’ neprilieval doň kadečo spod stola.

ONDRO: Uhádol si! Kedy si ma videl čiahnuť pod stôl?

PRVÝ MLÁDENEC: Pridá sa, sám nevieš ako.

ONDRO: Kôň má štyri nohy a potkne sa.

DRUHÝ MLÁDENEC: Len sa nepotkýnaj!

ONDRO: Piva, a čoho ešte?

TRETÍ MLÁDENEC: Poháre, to sa vie.

ONDRO: Toť, v priehrští ti ho var’ donesiem!

PRVÝ MLÁDENEC: Čo sa vypytuješ? Skoč hupkom!

ONDRO (vlečie sa pomaly): Z buka spadol, oddýchol si! (Odíde.)

Predošlí bez Ondra

JURKO: V hlavnej miestnosti neostalo nikoho. Všetko sa vhrnulo do izieb.

MICHAL: Bude ju treba vymiesť a poliať. Vidíš, ako sa zaprášili.

MARIENKA: Zíde sa pootvárať obloky. Lampa ledva sliepňa od spary.

KATRENA: Mišo sa neukáže. Celý večer sa neozrel o nás. Ani mať mu neprišla. Var’ jej dačo sadlo na nos?

UĽKA: Krstná mať nechodieva po tancoch.

KATRENA: Ja sa ti nestariem, ale on sa len mohol ukázať.

UĽKA: Viete, že tancuje málo. Zatancoval raz a či dva. Postúpal mi po palcoch. Bieda s ním tancovať.

KATRENA: Už sa nás len mohol držať. Ani my netancujeme.

POVOĽNÝ: Tam ti je, zavolaj ho. I kmotra Smoliarička je tam. Nech prídu. I Marienka by mohla prísť.

UĽKA (stiesnená): Radšej ich nevolať. Prišli by, keby mohli. Nie sú sami.

POVOĽNÝ: Naozaj. Bacúchov je s nimi. Ani, ľaľa, nepozrie na nás. Vedel som ja, že prekysne priateľstvo. Budú samé fuky. Neuvidíš ho viac u nás.

UĽKA (zronená): Dajme mu pokoj; čo nás doň.

POVOĽNÝ (prudko): Čo nás doň! Ľahko vravieť, čo nás doň! Akoby sme sa boli spravili! Ako sa dojednáme, keď sme sa nie dodnes?

KATRENA: Ja sa ti nestariem, starý, ale ti nepôjde ako po masle. Nezavonia ti ten do domu.

POVOĽNÝ: Čo ako by ho prichodilo zaobísť, kým neurobíme písemko.

KATRENA: Ja sa ti nestariem, starý, ale nebolo mu zasekať cestu. Vyskočili ste naň bez poriadku, ty i dievka. Bolo múdrejšie vykrúcať. Ešte nie, pozhovej, uvidíme, ako sa ukáže, veď azda neumrieme zajtra. Nik nás nenaháňa, máme sa kedy pozhovárať; ak ti je náhlo ísť, môžeš i ísť a písať odtiaľ; máš poštu, chvalabohu, ak budeš chcieť skrze dievku, ak si lepšie nerozmyslíš. Čo sa vlečie, neutečie.

POVOĽNÝ (hniezdi sa, mrzute): Toť mal som ho za nos vodiť!

KATRENA: Vodiť ako vodiť, ale motúzik popod nos nezaškodí, len ho trochu namastiť sľubom. Keď by si ho trochu opantal, ja sa ti nestariem, ale potom by bolo ľahko skerovať. Výhovorka by sa našla. Nemôžeme veru; veľmi vďačne, ale dievka je nie hotová, bojí sa mora ako ohňa, alebo akúkoľvek vec. O výhovorku by nebolo tvŕdze.

UĽKA (s výčitkou): Ale, mamo, bola by veľká hanba klamať a zavádzať. Ako by mu pozrela do očí?

KATRENA: Ja sa ti nestariem, dievčička, ale kto sa hanbí, má prázdne gamby. Čo by si mu mala pozerať do očí, keď ho beztak nerada vidíš. (Uľka sa strhne vzdorovite.) Nuž veru nerada. Ale i keď je tak, nepovedz hop, kým nepreskočíš. Bolo ti, čo ako lepšie, mať ho naporúdzi, aby bol, ak by sa netrafilo nič súcejšieho. Amerikán! Daj sa mi bože! V Amerike boli, i vo dva vrhy, a zasa prischli doma, keď im krídla opadli.

POVOĽNÝ: Nerečiem, že neprischli. Ale tento Bacúch razí na strelenie Amerikou; cítiš ju, ako dýchne. Nevykadíš ju z neho zelinami, a čo by si ich išla po deviatich kopcoch zháňať za deväť nocí. Len pozriem naň, a vidím Ameriku. Ukáže sa mi odrazu divná krajina, kde ľudia premenia tisíc ráz remeslo, aby sa mohli dostať k doláru. Jedia fazuľu a údenú bravčovinu zrána. Kopú kanále a napúšťajú do nich more, aby bolo do čoho púšťať koráby. Do zeme vŕtajú hlboké diery a cicajú z nej všakové smoly a oleje. Po drôte posielajú heslo z jedného konca sveta na druhý. Nemajú kráľa, ani cisára; ostali pri prezidentovi ako my; ale keď hovoria, nehovoria o inom ako o kráľoch. Narobili si ich na všetko: na železo, na drevo, na mäso, na petrolej, možno i na kolomaž. Chytajú sa všetkého: z pazderia vedia súkať motúzy a zo žihľavy hodváb.

KATRENA: Ja sa ti nestariem, starý, nech by tam razil Amerikou. Nebol by nás hádam otrávil.

POVOĽNÝ (prudko): Nech si razí, ako chce, ale ja si dievku nedám rozvláčať po svete, aby bol bez domu, a zabiť si dom doskami. Jeho grunt, stará, je dobrý; bol by lepší, keby ho bol vyhnojil, ako svedčí. Ale i zaň dievku nedám. Netreba nám celý svet. Mišo tiež má čosi, hoci len fafrnok. (Uľka sklonila hlavu a škrabká po stole.) Môže nám byť dosť, čo máme. Netreba sa nám ísť prosiť do Ameriky. (Pozrie vnímavo na Uľku.) No, čože si zatíchla, ha? Indy samé žarty a smiechoty, a tu si sa akosi odula ani sova.

UĽKA: Akosi sa mi nesladí.

POVOĽNÝ: Var’ ti prekyslo? Nuž podistým, že nebude gruntu! Mívaš si, že urobíš ,ham‘, a budeš mať všetko, čo si zažiadaš? Ej, dievka moja, kto nemá koča, nech ide pekne pešky. A keď si mi tu chcela sedieť ako zmoknutá kvočka, nebolo sa ti driapať na tanec. Bol by si ľahol na pokoji vo svojom príbytku. Mohol som sa i doteraz vyspať na jeden bok a nebol by s ním prišiel na slovo.

UĽKA: Dobre sme urobili, povedať odrazu, čo máme na srdci. Rozišli sme sa dnes, netreba sa nám zajtra.

KATRENA: Ja sa ti nestariem, ale hľaď, čo robíš. Juráčkin sa mi nepáči. Prečo nesadol k nám? Nevidíš, ako bočí? Rob, ako vieš, ale ja mu hneď zajtra vysvietim materi.

POVOĽNÝ: Juráčka ti neutečie. Počkaj najprv, čo bude s Bacúchovie dvorom.

UĽKA: Ja sa za jej syna nedržím. (Rozhodne.) Srdce ma neťahá k nemu.

POVOĽNÝ: Čože? Zas akési motolice v hlave? (Ráta na prstoch.) Tráp sa, zháňaj, nadobúdaj; a keď je všetko na dlani, len ham, jej zíde zas na um srdce. Čidali, i my sme ho mali. Kupovali sme ho na jarmoku, dakedy bolo na ňom zrkadlo, a zaobišli sme sa pri ňom ešte ta. Či nie, stará?

KATRENA: Ja sa ti nestariem, ale čože bolo vtedy? Dneska sú inakšie módy.

Ondro a predošlí, legionár

ONDRO (v oboch rukách poháre, rozostavuje ich po stoloch; šuhaj nesie za ním tiež poháre, z ktorých rozlieva): No, vidíte, že nebolo dlho. Pozhovieť akomak, a každej veci je spôsob. (Mládenci si štrngajú, zdravkajú medzi sebou.)

PRVÝ MLÁDENEC (obzerá sa po miestnosti, zazrie za druhým stolom Jurka, ako sedí zamyslený pri Michalovi a Marienke, čo sú vždy v živom rozhovore s Dorou; vstane, vystúpi naprostred izby; Jurkovi): Čo sa uťahujete? A či sa dávate medzi starcov? Keď netancujete, aspoň si vypite. Na zdravie!

JURKO (zdvihne hlavu prekvapený): Ďakujem! Na dobrý úžitok! (Štrngne si, okúsi z pohára.)

PRVÝ MLÁDENEC (pristúpi bližšie): Veľmi ste mu neublížili. (Ukáže na pohár.) Keby sme tak všetci, hostinský by nestučnel. Hádam vám nechutí?

JURKO: Pivo je veľmi dobré, ale som nie smädný…

PRVÝ MLÁDENEC: Iní, čo prídu z Ameriky, nehovoria, že sú nie smädní. Súkajú ako dúha. Tam im vraj nedajú, iba vody a cmaru. Keby mali aspoň kapustnice alebo kyseľa. Prikvitnú do nás zasmädnutí, vypili by Dunaj.

JEDEN Z KÚTA: A ešte tí, čo by si najradšej dali z trúnku košeľu ušiť!

JURKO: Za trúnkom som nelipol, kým bol nezakázaný, neublížim mu ani tu. Pre mňa ho mohli nezakazovať. Kto si vie rozkázať sám, zákona mu netreba. Komu pľuští, ten vypradie, čo by bolo neviem odkiaľ. Keď nemá pálenky, napije sa čistého, čo je na horenie.

PRVÝ MLÁDENEC: Aspoň si zatancujte s mládežou.

JURKO: Veľmi vďačne, keď sa spoznáme trochu. Ešte som iba z cesty. (Vstane, pristúpi k mládencovi.) Ale ma teší, že som medzi vami, hoci z mojej vrstvy vidím ich málo tuná.

KTORÝSI OD STOLA: Ovrabčili sa. Ožeň sa, doskáčeš.

INÝ HLAS: Hej, veru, trčia doma; žena drží v reze.

ZAS KTORÝSI: Podajeden varuje a kolíše. (Ktosi nôti na tenko.)

ZAS INÝ HLAS: Podajedni už nikdy neprídu. Zaviazli kto v Rusku, kto v Karpatoch.

JURKO: Vidím, že ich zahynulo mnoho z Ondrašovej.

JEDEN HLAS: Dobre, že sme neostali všetci do nohy.

PRVÝ MLÁDENEC: Nadlho ste prišli?

JURKO (váhavo): Sám neviem ešte, či navždy, či nakrátko.

POVOĽNÝ (drgne ženu): Vidíš, ako zvrtol? Že vraj navždy. Nám sa nikdy nezjavil, že by chcel ostať navždy. Tiež potmehúd!

KATRENA: Ja sa ti nestariem, starý, ale kto ho tam vie, čo zamýšľa.

PRVÝ MLÁDENEC: Možno, by ste už neprivykli.

JURKO (nerozhodný posunok): A možno by i privykol.

HLAS: Vidíš, že je pán; bude ti privykať!

INÝ HLAS: A načo by mu bolo? I mesto sa mu bude máliť, nieto Ondrašová.

DRUHÝ MLÁDENEC (pristúpi k Jurkovi): V týchto šatách vám bude ľahšie, všakver?

PRVÝ MLÁDENEC: Pravdaže, nie sú tesné ako naše a drapľavé.

DRUHÝ MLÁDENEC (mädlí mu látku na kabáte): Hm, bračekovci (mädlí súkno na svojej nohavici), naše valaské proti jeho súknu je ako treľce.

JURKO: Nič preto, že je trochu ostré vaše valaské, len keď je vaše. Sami si ho svojou rukou pradiete a tkáte, sami valchujete.

JEDEN OD STOLA: Keby sme si nenapriadli a nenatkali, čo by sme obliekli?

PRVÝ MLÁDENEC: Nuž chodil by si ako trhan; záplata na záplate.

JURKO: Máte i kroj svoj, ako ho nosili naši od starodávna. (Viac mládencov vstane od stola a priblíži sa.)

JEDEN Z NICH: Pravdaže je celkom náš. V Červenej Lehôtke ho majú skoro ako náš, iba šnúra dolu nohavicou čo je čierna, nie zelená. Ich je tiež nie široká.

DRUHÝ MLÁDENEC: V Starej Vieske sa im málila jedna; dali si vytiahnuť dve jedna popri druhej. Ale načo boli dve roboty, keď mohlo vyjsť i z jednej, keby bola širšia.

PREDOŠLÝ: Nepristali by tí, chcú mať dve. A nech si majú, keď je taká obyčaj.

JURKO: Každému pristane, keď sa nosí, ako sa otcovia nosili. Ja by sa tiež vďačne obliekol zasa ako vy. I mne by pristalo lepšie, ako v týchto hábach. Každá dedina má svoju módu.

PRVÝ MLÁDENEC: To už veru, aby sme sa poznali, keď sa kde snímeme, kto je odkiaľ.

JEDEN Z NICH: Vtáka poznáš po perí a človeka po reči, ale i po kroji, ako sa nosí.

JURKO: Nosíte sa zdravo a vždy vyzeráte pekne, i keď ste z roboty. Nejdete otrhaní.

DRUHÝ MLÁDENEC: Aspoň vieme, čo máme na sebe. Nenosíme košele zo žihľavy alebo z kadejakej bavlnky. Nohavíc nám nenalepia z handár, čo zas rozrusali a zmiesili s ktovieakou kašou, aby sa nerozsypali.

TRETÍ MLÁDENEC: Akej ste národnosti?

JURKO (prekvapený): Národnosti? Nuž ako vy v Ondrašovej, i ja Slovák. Čo sa ma spytujete?

TRETÍ MLÁDENEC: Nuž keď sa nosíte inakšie ako my; ja že ste premenili i národnosť.

PRVÝ MLÁDENEC: Jesto ich dosť, čo hovoria po slovensky, keď sú s nami, ale medzi sebou inakšie. Vy ste boli i pred prievratom Slovák?

JURKO (rozhodne): Vždy Slovák ako repa. (V širokých dverách zjaví sa starší už človek v rovnošate francúzskeho legionára; oprel sa o dvere, pozoruje, čo sa robí.)

DRUHÝ MLÁDENEC: Ku ktorej organizácii patríte?

JURKO (v rozpakoch): Organizácii?

DRUHÝ MLÁDENEC: Slováci vraj tam majú organizácie, každý si vraj môže vybrať, akú chce.

JURKO: Hej, jesto ich čosi. Hádam viac, ako by ich bolo treba.

DRUHÝ MLÁDENEC: Každému sa páči inakšie. Komu hus, komu prasa. Aspoň každý môže vybrať svoju po vôli. Ktorú ste si vy vyhliadli?

JURKO: Ani jednu.

PRVÝ MLÁDENEC (zadiví sa): Čo, nepáčila sa vám ani jedna?

JURKO: Veru medzi toľkými nie je ľahko vybrať, ktorá je dobrá.

DRUHÝ MLÁDENEC: Nuž akože by to bolo? A ak sú všetky dobré? Medzi toľkými už len bolo čo vybrať.

JURKO: Keď čítate, čo jedna o druhej hovorí, alebo píše, zľaknete sa, že je jedna horšia od druhej. Jedna druhú ohovára, horu by zvalili jedna na druhú.

PRVÝ MLÁDENEC (zasmeje sa): To i tam ako u nás, keď prídu voľby. Jedna strana mydlí druhú, len sa tak pení, a myslíš si, keď ich počuješ, že je jedna horšia od druhej. Ale hlasovať už len musíš na kohosi a hľadíš, aby si nedal hlas tej, čo je najhoršia. Tak i vy tam…

JURKO: Bol som sa i ja zapísal do spolku, hneď z príchodu; radoval som sa, že raz za mesiac prídem medzi našich. Bolo mi veľmi clivo vtedy. Načúval som na ulici, či nepočujem naše slovo; keď som ho počul, bol by ho vyoblápal a vybozkával, čo ho vyriekol. Nuž som išiel do schôdze dva či tri razy, ale mi chuť odpadla. Zakaždým sa poškriepili medzi sebou pre hocijakú márnu vec. Nechcelo sa mi počúvať škriepky a vady, radšej som nešiel nikde. Onedlho prestali i príspevky vyberať odo mňa. A tak som ostal bez organizácie.

DRUHÝ MLÁDENEC (smeje sa): Tak sa vodí po spolkoch. Ale spolok je nie na vine, že sa v ňom vadia. Vyšmariť, kto sa začne škriepiť, kde príde. Spolok zbehnúť škoda.

LEGIONÁR (bol sa približoval k nim, až pristúpil k nemu): Zozbierali ste mnoho príspevkov na oslobodenie?

JURKO (zarazený): Príspevky som nezbieral. Nemal som od koho. Málo s kým som sa schádzal.

LEGIONÁR: Ale ste vy dali niečo?

JURKO: Nemal som komu; nik odo mňa nepýtal.

TRETÍ MLÁDENEC: Do spolku neplatiť, na oslobodenie nič nedať, nejsť za legionára chlap ako buk (kýva hlavou a odvráti sa), zle vygazdujeme, ak budeme všetci takí Slováci.

PRVÝ MLÁDENEC: Nám sa nediviť, čo sme tu trčali. Boli sme ako v studni; nebolo vidno nič, čo sa okolo nás robí.

DRUHÝ MLÁDENEC: Ozaj v studni. Pozeraj dohora, na ten kúsok neba, a čakaj, či na ňom nezablysnú zore; pros a spínaj ruky, aby ťa vyslobodili.

PRVÝ MLÁDENEC: Ani sme nevedeli, čo je sloboda; nenaučili nás. Nie sa k nej dobýjať.

DRUHÝ MLÁDENEC: Veru skoro ani dneska nevieme si v nej vykračovať. Každý hudieme inakšie, a všetko sme Slováci jeden väčší od druhého.

PRVÝ MLÁDENEC: Kto nás má naučiť, keď nie naši, čo sú v Amerike, alebo čo tam boli a vrátili sa k nám?

TRETÍ MLÁDENEC: Tí veru hej! Mali sa kde naučiť, čo je sloboda. Veď vraj v Amerike prišla na svet ešte vtedy, keď tu o nej neslýchali, a z Ameriky sa rozšírila po svete. U nich vraj dieťa vie viacej o slobode, ako u nás starý človek.

LEGIONÁR: I preukázali sa i naši, keď bola vojna. Vstupovali do légií, zbierali príspevky a dary na oslobodenie. Kto sa cítil dobrý Slovák, mohol aspoň dať, ak sa mu ťažilo ísť zbierať.

JEDEN HLAS: Hej veru! Vtedy sa bolo preukázať, kto je aký Slovák. (Medzi skupinami vrava.)

JURKO (stál zahanbený, so sklonenou hlavou; naraz sa vypäl a pošiel naokolo; odhodlane): Nuž, bratia, uznám úprimne, že som zmeškal. Bol som Slovák, cítil sa Slovákom, ale som prišiel pozde medzi vás.

MICHAL (vstal od stola a pristúpil k nim; slávnostne): Nie je pozde. Nikdy nemôže byť pozde. Treba nás, čo chceme pracovať, treba nás mnoho. Neskončili sme robotu.

DORA (vstala z miesta, obrátila sa k nim): Nevysudzovať nikoho, ani nevracať, kto má vôľu prísť medzi nás. Zíde sa každý robotník, čo sa i omeškal trochu. Ani gazda nepošle všetkých odrazu do poľa. Jedných vypraví na svitaní, aby sa im lepšie kosilo za rosy, iných popoludní, v najväčšom úpeku, prevracať a sušiť. Ostatných pošle pred samým večerom s vozmi, odviezť, čo príde, do senníka. Veru nie; dobrý gazda neodpraví nikoho, kto chce robiť, keď je najväčšia tvŕdza o robotníka. Prijme ich vďačne; či do dňa, či na poludnie alebo na mrkaní. A národ je ešte väčší gazda. Má vždy roboty; jedna súrnejšia od druhej. Neodoženie nikoho, kto má vôľu robiť na jeho roli. Každému ukáže postať. A postať, už aká je koľvek, jedna je potrebná a chválitebná ako druhá.

JURKO (s vyjasnenou tvárou, rozhodne a pevne): Nuž i ja by rád pracovať ešte, čo budem môcť. Azda vynahradím trochu, čo som zmeškal. Môžem sa pochváliť, že na vašej muzike mal som viac naučenia, ako na veľkých schôdzach po spolkoch. Otvorili sa mi oči, kto som, čo je moja povinnosť; badám, že som žil dosiaľ naprázdno. Život má prázdny a bez potechy, kto žije iba sebe a nevie žiť svojim. Ak by ste ma prijali, rád by žiť odo dneška medzi vami; nie aby sebe, ale by chcel žiť i svojeti. Čo mi poviete?

LEGIONÁR: Čo si povedal, mne sa zapáčilo. Nebol si legionárom, ale cítiš ako legionár. Bude z teba súci robotník národu. Vitaj medzi nami, brat náš! (Podá mu ruku.) Vitaj, nech ti boh pomáha!

JURKO (obzerá sa veselo): S vami budem žiť odteraz, bratia moji. Už som nie cudzí vo svojej drahej obci, už som doma. Medzi vami je moja budúcnosť a šťastie.

MICHAL: Uvidíš, ako sa nám zídeš. Ukážeš nám, ako inde žijú a pracujú.

JURKO: A vy mne zas, čo u vás máte dobrého a pekného. Bude nám všetkým lepšie.

POVOĽNÝ: Nuž, hľa vykľuvalo sa naostatok, čo sa malo vykľuvať. Ostane už len. Ako vidím, z písemka nebude nič.

UĽKA: A ktovie? Povedal, že nám bude všetkým lepšie.

POVOĽNÝ: Lepšie by urobil, keby bedlil na svoje. Chalupa ide na hŕbu, slnce do nej svieti; čo bude prorokovať, ako komu bude? Písemko nepodpíše, mám už ako na dlani. Prevrátili mu hlavu. I tá kmotra začala ziapať o akýchsi gazdoch. Myslí si, že gazdovať je ľan vytierať alebo česať.

KATRENA: Ja sa ti nestariem, ale bude sa prichodiť zaobísť bez písma. A možno, nebude nám na škodu. Ceny spadli, moc by sme už nezgazdovali. Čo si si z gruntu odložil, nik ti nevezme.

UĽKA: Ja tiež myslím, že nám bude azda všetkým lepšie.

POVOĽNÝ: Bodajže nám bolo! Ale škoda, grunt bol súci. Tej noci sa mi prisnilo, ako mi odčítali kôpku papierkov za zbožie. Bola ich kôpka, bola.

JURKO (podáva ruku tým, čo ho boli obstali, potom ide okolo stolov, od jedného k druhému; prišiel k rodine Povoľného; jemu): Teraz sa už chytro spravíme. Po tieto dni prídem, budeme sa zhovárať.

POVOĽNÝ: Vieš, synku, že len na to čakám; nech už zvieme, na čom sme.

JURKO (Uľke): Prvej mi bolo veľmi ťažko, ale už mi je nie. Dobré naučenie som mal od vás, a teraz vám ďakujem. Čo som prvej mal za veľké nešťastie, myslím, že sa môže obrátiť na šťastie.

UĽKA: Ja vám ďakujem a prajem, aby ste sa cítili medzi nami ako doma.

JURKO (poklonil sa jej; k ostatným): Pri takýchto prípadnostiach, keď sú rozhovory vážne, v Amerike si zaspievajú. Neviem, či je u vás ešte obyčaj spievať. V poli som počul málo spievať, v dedine sa tiež neohláša spev ako prvej. Akosi ideme zanemieť. Ja som dnes rozcítený, srdce sa mi rozradovalo; zaspieval by si najradšej našu velebnú. (Začne spievať, ostatní vpadnú.) „Slovenský brat, objím si mať…“ (Vstanú z miest, snímu klobúky, spievajú spoločne.)

(Opona)