ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jurko a niekoľko mládencov

JURKO (v ondrašovskom kroji, v krpcoch a prehodenej halene, sviatočne ako ostatní mládenci; prichodí s nimi sprava): Málo chybí do štvrtej, mali by sa počať schádzať.

PRVÝ MLÁDENEC: Sviatky sú. Nebudú sa náhliť.

DRUHÝ MLÁDENEC: Nie im je náhlo ani v robotný deň. U nás sa vždy schádzajú pomaly.

JURKO: A čo poviete, príde pán doktor?

TRETÍ MLÁDENEC: Hovoril, že príde.

PRVÝ MLÁDENEC: Nepočuť ešte, že by bol tu.

JURKO (rozčúlený): Len aby nevystal! Čo by si ja počal? Toto mi bude prvá schôdzka, na ktorej budem, odkedy som doma.

DRUHÝ MLÁDENEC: Radšej povedz, že si ju zvolal a zložil dovedna. Len byť bolo by málo.

JURKO: Veď zvolal, ale nie sám. Koľko sa nás podpísalo?

PRVÝ MLÁDENEC: Vieme, ako býva. Jedni sa podpísali, iným ostala starosť na hlave.

JURKO: Neurobil som dobre, nie. Mal som ja ísť včera k pánu doktorovi a prikrútiť mu, aby prišiel.

DRUHÝ MLÁDENEC: Veď si bol už raz s Miškom. Sľúbil sa vám, že príde iste.

JURKO: Veď sľúbil. Ale čo je to! A Miška tiež nevidno. Kde zaviazol i on? Len ako nám vypadne?

TRETÍ MLÁDENEC (smeje sa): Ako po loji. Pán doktor príde, bude pekne rečniť a všetko odbaví. Nezvieš ani sám, iba keď sa minie.

JURKO: Veď keby len! Poďme, aby bola aspoň svetlica v poriadku, keď sa začnú schodiť. (Všetci odídu dvercami na podstení do dvora Potravného spolku.)

Ondro a Juráčka

JURÁČKA (vyjde zľava, sprava Ondro): Ale je moc sveta, Ondrejko?

ONDRO: Jesto čosi. (Číta.) Jeden, dva… (Zasmeje sa.)

JURÁČKA: Vyhlásili, že vraj o pol štvrtej navlas. Budú už štyri.

ONDRO: Príde i pol piatej. Nik nechce ísť popredku, keď sú takto porady. Musíte pozhovieť, kým sa rozkývajú.

JURÁČKA (pohne plecom): Nedbám, pozhovieme. Nie je zima, chvalabohu, dážď nás nebije.

ONDRO (obzerá sa po nebi): Pekné časy! Velká noc zelená ako má byť.

JURÁČKA: Veru sa i zíde. Bolo by dobre, keby spŕchlo. Poschodili by jariny, čo nevzišli.

ONDRO (obzerá sa po nebi): Hm, pršať sotva spŕchne. Vybralo sa na chvíľu.

JURÁČKA: Bol si po kúpačkách, Ondrejko?

ONDRO (ľahostajne): Veď bol. Dal som sa naviesť. Ale ani kúpačka je nie ako kedysi. Všetko berie skazu odrazu, i staré obyčaje. Pokropili sme ich, ale iba z hrnčíčka, aby sa rátalo. Indy aké divy bývali! Dievky vliekli na studňu a polievali z putne; budete sa pamätať.

JURÁČKA: Vystali sme veru. Ledva pustili jedni, zajali nás druhí; oblievali, že sa z nás lialo, po hlave. A hneď od svitania čajsi do poludnia. Boli sme i dievky, Ondrejko! Zmokli sme do nite, zima nás drvila, že nám zuby hrkotali; a čo nám bolo? Neboli sme mľandravé. (Priblíži sa mu, dôverne.) Nášho si dakde nezazrel, keď si lietal s nimi?

ONDRO: Hej, napopáckal som ho raz, či dva. Boli sme u — u… (Pozerá po domoch.) U Paličiakov, potom sme sa trafili u Povoľných. Ale my sme išli, keď oni vošli.

JURÁČKA (natešená): Ach, u kmotrov! (Živo.) Akože bolo? Rozpovedz.

ONDRO: Veď povedám. Pokropili sme ju, trochu sa z nej cedilo. Dali hriateho. No, dobrého uvarili. Zajedali sme babou. I zaliepa-(zíva)-ánce boli. (Krúti hlavou.) Celú noc som oka nezažmúril. Makovníky a tvarožníky. I vajcia boli, veď viete, všetkého, stôl zakladaný. A čo sme mali robiť? Videli sme, že by nás radi odpraviť, nuž sme sa pratali.

JURÁČKA (dychtivo): A s kým prišiel, s kým, Ondrejko?

ONDRO (ľahostajne): Veď viete, s kým. S Ba-a(zíva)-cú-chom. Prišli hulákať, čerti, vytiahli ma za nohy z postele. Môžete vedieť, že sa nepohne jeden bez druhého. Vždy čosi varia, dohovárajú sa. Kto ich tam vie, čo za kašičku varia, možno i kuľašu. Spýtajte sa ho, vášho. Môže vám lepšie povedať ako ja, čo kujú.

JURÁČKA (vykladá spevavo): Ach, moje dieťa radostnô! Ako ma ono slúcha. Urobilo by, čo mi na očiach vidí. Vždy len v knižkách a s novinkami, a mňa by na rukách nosilo, moje dieťa milô. Ale mi nezjaví, čo má. Ledva mi nazrie do domu a zasa hybaj, samé konania skrze schôdzku. Bolo mi až hen u pána doktora v meste, už aby len prišli k nám urobiť, čo zákon káže. A dnes do dňa zas hybaj skrze tú kúpačku, môj syn milý.

ONDRO (usmeje sa kyslo): Pravdaže má konania. Túto schôdzku, zasa vohľady. Jeden k jednej, druhý k druhej, zasa oba spolu.

JURÁČKA (živo): Ku ktorej, Ondrejko, ku ktorej?

ONDRO (nedbalo): Nuž váš už len okolo Povoľných, hm, do gazdovstva. (Smeje sa.) Nie je blázon, Mišianko. Sadne do hotového, bude mu ani pampúch do masla. Všetkého dosť, zvyšok ešte. Má Povoľný, má, čo má, keby sa chcel vystatovať. Ale sa radšej pritají, stonie, aby ho neuriekli. Čidali má!

JURÁČKA (vykladá): Ach, Ondrejko môj radostný, ako sa mi radi vidia! Večný bože, materinské srdce má čo podskočiť od radosti. Ktorá mať v Ondrašovej má také dieťa? Urobilo by, čo mi vidí na očiach, do vody by skočilo. A vravíš, s tým Bacúchovie?

ONDRO (netrpezlivo): Bár by chceli! Ale čerta z pekla. Za chovanicou, čo má. Pekne ma previedli, hrom sa mu v pečeni!

JURÁČKA (ľútostivo): Ach, čo mi nepovieš, neboráčik!

ONDRO: Bol som prekliesnil cestu, bolo ako v hrsti, len ,ham‘, a bola by Pod zeleným jaseňom. Ale čerti ho doniesli na ten tanec, na Ondreja, a sám neviem, iba keď sa znôtili. Od tých čias je u nich pečený-varený. Dora so mnou ostala, že mi ju bude nahovárať; začal som jej bol hotoviť hradu pod ľan, medzi Skalkami. Ale i ona zvrtla, že vraj nič, že ju nemôže nakriatnuť. Hrada pôjde podistým pod šošovicu, alebo pod hrach. Ak bude ta-á-(zívne)-ákto (obzerá sa po nebi), na druhý týždeň ju zasejeme. Obriadila mňa Amerika, obriadila, ako svedčí, bodaj ju hus pečená kopla!

JURÁČKA: A môj Miško, Ondrejko?

ONDRO (nechutne): Váš hlavný Miško, aby ho porantalo, tiež sa mi odslúžil! Duje s ním, ako hovorím, do jedného vreca. Keď prišli, zavoňali sme my, že sa ich ledva vedeli dočkať. Len do nás pchali, čím chytrejšie, aby sme sa vymleli. (S opovržením.) Ako by si nezavoňal, keď sa ťa hľadia striasť.

JURÁČKA: Necnej si, Ondrejko. Vieš, kde je dôvera, že sú najradšej medzi sebou. Ach, deti moje! (Vykladá natešená.) Ako sa mi radi majú, ako dve hrdličky si hrkútajú, a mňa slúcha moje dieťa, čo mi vidí na očiach, vyplní. (Prejde niekoľko chlapov, pozdravia. „Šťastlivé sviatky vinšujeme!“ Juráčka a Ondro odpovedajú: „Bože daj i vám!“) Počali sa schodiť, počali. (Z druhej strany zas prídu chlapi, pozdravia a vchádzajú do Potravného spolku.) Dobre sa začali trúsiť. Azda vojdeme i my.

ONDRO (váhavo): Ja by sa rád sňať s Povoľným.

JURÁČKA (živo): Vari je čo, Ondrejko?

ONDRO: Nič takého. Krčma sa mi nepáči. Horký hostinec, keď je iba krčma. Že vraj Pod zeleným jaseňom, keď je nie jaseň do pása. Nedbal by si zadovážiť jatku; Pod zeleným jaseňom by pustil Turoňovi zo Starej Viesky. (Oduševnene.) Mäsiarstvo je remeslo, Marienka. Nemáte v meste mäsiara, aby nemal tri-štyri domy. Statok kúpi lacno, mäso predá draho; čo ostane z lacného do drahého, to vopchá do kešene. Povoľný je, viete, v Potravnom spolku všetko…

JURÁČKA: Aha, ty by si, aby ti bol ako na pomoci.

ONDRO: I ja som ho podoprel, kde som mohol. (Hŕbka mládencov zľava. Zastanú, obzerajú sa.)

MLÁDENEC: A schodia sa už?

ONDRO: Vošlo ich čosi, vošlo. I my, ľaľa, ideme.

MLÁDENEC (kývne na ostatných): Nuž poďme, chlapci! (Vchádzajú.)

JURÁČKA: Pôjdem i ja. Len neviem, či nebudem sama.

ONDRO: Prídu i ženy, preborte vy ľad! (Sprava zas niečo chlapov a dve-tri ženy. Juráčka sa im pripojí.)

Ondro, Povoľný

POVOĽNÝ (prichádza sprava): Var’ si sám? Neprišli ešte?

ONDRO: Zišlo sa ich. Mali by začať.

POVOĽNÝ: Bacúchov je tu?

ONDRO: Jeho som nevidel veru.

POVOĽNÝ: Zriaďujúci výbor! (Smeje sa.) Dajú si mená, nabaláchajú, že akási schôdzka, a potom čo? Výbor nebodaj drieme kdesi za pecou. Takoj by veru šiel domov, keby čo nehľadel. Ale vraj má prísť pán doktor; akože nepôjdem, ak má prísť. Ťažkal by si veľmi, že sa odťahujem.

ONDRO: Pán doktor sa sľúbil; čakajú ho iste.

POVOĽNÝ: No, veď preto! Keby nebolo preňho, ale oň… A mám dosť svojej starosti, nie to taľafatky.

ONDRO: Veď už prídu, len pozhovejte. Beztoho, že sa vás poradím v istej veci.

POVOĽNÝ (nedbalo): Nuž?

ONDRO: Ja som už odpoly ostal s Turanom zo Starej Viesky, že mu pustím hostinec Pod zeleným jaseňom.

POVOĽNÝ: Ťaj, synku! (Pomkne klobúk a poškrabe sa.) Ale si sa v ňom nabol! Tiež sa nemôžeš zohriať pri jednej veci. Čože si vyňuchal? Iný obchod?

ONDRO (pokorne): Ostal som bez pomoci. Ja ako palec po dome cudzí a nájomná čeľaď. Viete, nikto nedonesie, každô hľadí odniesť; lebo čo ako, každé hrable k sebe hrabú. Prišiel by o všetko. Prv, ako by čo zhonobil, vyzliekli by ma donaha. (Ticho, dôverne.) Nájomné ženy, keď riadia, majú kdesi vrecúška okolo seba, nepoznať im ich, a v nich nosia ako kavka, bodaj by ich porantalo! Nuž že sa dám na mäsiarstvo. Čo kúpiš, predáš. Kúpiš v kuse, rozsekáš na kúsky. Na každom zarobíš čo-to, a vyjde hodná hŕbočka.

POVOĽNÝ (prikyvuje): Čida! Mäsiarovi neznať biedy. Tvár sa mu svieti každému, čo z nej masť ide.

ONDRO: Nieto jedného v meste, aby nemal tri-štyri domy.

POVOĽNÝ (pozastaví sa): A koľko by si ich chcel mať, synku? Načo ti toľké domy, keď si ako palec?

ONDRO: Vari už len nebudem sám naveky.

POVOĽNÝ (uspokojený): Iba ak tak. Pohľadaj si len dačo, pohľadaj, nech ťa vezme rúče do výrobku. Rôčky by boli. (Ondro sa škrabe za uchom.) Ohlášky ti dajú bez tútora… Vyňucháš ľahko dáku vdovu, čo má rozum a dačo v priečinku, a nech vás už len spriahnu. (Zobzerá sa.) No, a teraz, keď som ti už poradil, azda by sme išli. (Ukáže na Potravný spolok.)

ONDRO (zastúpi mu cestu): Ja som si rozvážil, či by ste mi nedali jatku v Potravnom spolku.

POVOĽNÝ (mrzuto): Toť mi je tu, v kešeni — len ju vytiahnuť. Nech ti ju tam dajú, synku; ja sa ti na ňu nelakomím.

ONDRO: Keby ste sa zaujali. Viete, vaše slovo povážia.

POVOĽNÝ (prísne): Moje slovo? A čo som ja komu? Vieš, že ja tú kašu nemiešam, ale vy sa obšmietate okolo akýchsi spolkov. Hľadám svoje, to hej, čo oni uvaria, budú si chlípať.

ONDRO (pokorne): Keby ste chceli nadhodiť…

POVOĽNÝ (pozerá naň nahnevaný): Nadhadzovať ja pod cudzie hrable? A kto zastal mňa kedy? Stratil si, Ondrejko, slovo, keď mi šli vziať Bacúchovie dvor? Vylízaná si ty líška, synku! Vedel si badurkať kohosi, aby nepodpísal písemko. Viem ja, kto mu trúbil do uší o vagónoch zbožia, o statku, čo išiel na jarmok, až uveril, že na jeho grunte rastú dukáty miesto zemských orechov. A ty si bol hlavný kaľafaktor, ty! Šiel si mu zháňať rohy a laty.

ONDRO (pomýlený): Prišiel ma prosiť.

POVOĽNÝ (rozpajedený): Viem, neboj sa! Vyňuchal si žitnú slamu na snopky; v Červenej Lehôtke pätnásť šúp u Krivého Tenkeľa a vari dvadsať u Štefana Puchora v Dierovej. Na každej šupe si ty, kotloš, zarobil pol piatej koruny, čo si oklamal chýrneho gazdu Bacúchovie. Akoby ja nevedel tvoje chodníky! Rafneš na jednu, zas na druhú stranu. Neorieš, neseješ, iba čo narábaš hriešnym jazykom a korunky ukladáš. A teraz ešte mäsiarstvo! Ale ja mám vari jatky?

ONDRO (pokorne): Ale som ja vedel, gazda, že stojíte o dvor Bacúchovie? Nežalovali ste sa sto ráz, že škodujete a idete prísť o všetko? Chudák, pán Povoľný, myslel som si, mäkký človek; škoda ho socať do škody. Mne ste povedali, že to gazdovstvo ide, Kubo robí, Kubo je.

POVOĽNÝ: Loptoš si ty a máš jazyk hladký, i keď ideš uhryznúť. Akoby Turoň išiel vychvaľovať búdu, čo kupuje od teba. Nehaníš i ty, čo máš vôľu kúpiť? Dám ja tebe jatky {hrozí mu päsťou) i Potravného spolku, keď si mi pomáhal vyšklbnúť krídla a nohy ani komárovi!

ONDRO: Kto by sa bol nazdal, že budem chlípať pre Bacúchovie dvor hubovú polievku s toľkým korením? Ja som vám vždy žičil, a vy budete banovať, že ste mi spravili krivdu, keď bude po nečase (ľútostivo), keď vyjdem na žobrácku palicu.

POVOĽNÝ: Ale ty? Čerti budú tebe, zdravie ti dušu honilo! Dobre si sa zaperil. Za popretú slamu vstrčil do kešene poldruhasta korún. (Pokyvuje hlavou.) Potrvá mu pošitie, potrvá, chýrnemu gazdovi, z popretej slamy! (Smeje sa zlostne.)

ONDRO: Ani pošitie nemôže trvať naveky. Len už neváľajte na mňa Choč i s Kriváňom.

POVOĽNÝ: Budem mať vždy ťažké srdce na teba pre tie šupy. Krivému Tenkeľovi z Červenej Lehôtky a Štefovi Puchorovi z Dierovej tiež ohradím poctivosť, keď sa s nimi snímem. A zídem sa s nimi, ak boh dá zdravia, tohto Dzura na jarmoku v Márnici. Úfam sa, že nebudú vedieť nájsť cestu domov, falošníci.

ONDRO: Nože ma už vonkoncom nerozmieste ako červiaka! Ani čert je nie taký čierny, ako ho maľujú. Ja sa, vidíte, nehnevám. Majte sa dobre, gazda! (Odíde.)

POVOĽNÝ (sám): Aká pačmaga! Ťaj, na sedem vozov by ma nezobral! Ešte dobre, že som mu zrezal rováš; predsa mi čo-to odľahlo.

Michal, Povoľný

MICHAL (z ľavej strany): Vy už tu?

POVOĽNÝ (nechutne): Zbaláchali ste dedinu, že o štvrtej; bude i päť a kde nič, tu nič. Babravá ide i toto robota. Ďakuj bohu, že je sviatok a nieto súrnej roboty. I ten pán doktor sa sľúbil; musím mať i naň zreteľ, aby si bojsa nevzal na nos. Inakšie veru nevidel by si ma v Potravnom spolku.

MICHAL: Boli sme zostali, že založíme čitateľský spolok v Ondrašovej; vedeli sme, že sa neodhodíte. Lebo je vec dobrá a potrebná.

POVOĽNÝ: Veď už dobrá, nerečiem, ale spolok! Neviem, na čo ti je spolok, keď ideš čítať? Ja si zoriem a skosím, čo mám, bez spolkov. Spolky sú čertove volky, iba čo sa v nich hryzú. Kto má vôľu čítať, lepšie bude čítať vo svojom príbytku na pokoji ako v spolkoch. Nežiaľ ti čítať, keď ti za ušima hučia a hovoria.

MICHAL: Áno, hovor a nepokoj zavádza trochu. Ale spolok má zas výhody. Platíme neveľký príspevok, že nás nezabolí nikoho, a máme zaň mnoho novín a môžeme si nakúpiť i knižiek. Za peniaze, čo dáte na spolok, nemohli by ste nadobudnúť, čo v ňom nájdete.

POVOĽNÝ: Veď už nerečiem. To bude, čo ty spomínaš, ako keď sa nás spriahne dakoľko gazdov zaopatriť si mláťačku, alebo rezačku. Ja nedbám, spriahajme sa a kúpme knihu miesto rezačky. Len aby v nich bolo dačo, a nie kadejaké haraburdy.

MICHAL: Knihy vyberieme dobré a v novinách kto nechce, nech nečíta, ako sa klbčia.

POVOĽNÝ (zasmeje sa, hodí rukou): To je obyčaj pri pánoch. Kým sú pred súdom, sekajú jeden do druhého. Keď vyjdú na ulicu, vedú sa za ruku. Ale už nechajme, do čoho nás nič. Tebe som sa zberal dávno čosi povedať. Keď si mi takto podbehol, poviem ti z mosta doprosta. Ale sa nenafúkaj, lebo povedz pravdu, prebiješ hlavu.

MICHAL: Od vás prijmem vďačne i napomenutie, ešte vám zaďakujem. Múdra rada hodná viac ako peniaze. Nemám otca, aby mi radil; vás mám ako otca. Veď ste mi krstný otec.

POVOĽNÝ: Dobre. Vravíš ako statočný čeľadník. Mám ťa rád, preto som prikryl, keď si sa začal mať trochu okolo dievky. A na slove stojím. Keby nebolo slova, veru nedochodilo by mi v ňom stáť a bolo by vari múdrejšie zvrtnúť. Lebo keď sme to boli s tvojou materou ostali na slove, mal som ako v hrsti, že Bacúchovie dvor ostane na mne. Ale vieš, ako prihrnul z Ameriky a ako ho preletelo čosi odrazu, lebo vraj ide sám na grunte robiť. Mne nedochodí, môj grunt je neveľký, synku. Pomoci tiež mi netreba toľkej, ešte vládzem.

MICHAL: A keď nedochodí (rozložil ruky), lepšie sa vrátiť z kratšej cesty, ako banovať.

POVOĽNÝ (vystrie ruku): Nože, synku, nie hneď rohy na mňa. Ja som spomínal, ako by mi bolo lepšie vziať na prístupky čeľadníka, čo má trochu viac, a nie chlapa o škvarke. I to, môj syn, čo tvoj otec sám urobil na škvarku, čo mal! Prečo nedal sestre výplatok? Načo sa šiel s ňou deliť na pravé poly?

MICHAL: Otec bol taký; nechcel ukrivdiť totke.

POVOĽNÝ: Ukrivdiť! Ale už je darmo. Pustil ju do gruntu a ona neužíva. Pán boh ju povolal k sebe a pol čiastky je preč, lebo ostalo sirôt.

MICHAL: Budú mať moje sestrenice, čo im prišlo po matke. Nech len majú, mne tiež ostalo dosť.

POVOĽNÝ (prísne): Dosť nemôže byť nikdy. Žiadaj si vždy viac, ako máš, ak chceš gazdovať. Nuž čo ako, stojím v slove, hoci mi stará vyhúdala. Ale nemaj jej za zle, vieš, aké sú matere. Ale som ti chcel prikrútiť, že by si mal byť robotník ako dosiaľ a nie brúsiť rozumom kade-tade. Akosi priveľmi si sa začal vodiť s ľuďmi, čo sú ti nie roveň. To kamarátstvo, čo máš, sa mi nepáči.

MICHAL: Že idem tu i tu s Jurkom Bacúchovie? A čo sme urobili? Radili sme sa o čitateľskom spolku, čo a ako by ho bolo založiť. Viete, že sa prichodí starať o všeličo, radiť sa, odkiaľ čo vziať. Nie je ľahko založiť niečo, kde nieto z čoho a ako.

POVOĽNÝ: Poviem ti ja, synku, že neškodí zakladať spolky, čo v nich idú čítať, hoci veru nie papierky, ale iba z noviniek a knižiek. Bez knihy a bez noviniek, vidíme, sa už nezaobídeme. Nuž nehaním ani nekarhám. Ale si tiež myslím, že by sa zišlo založiť peknú tablu medzi Skalkami. Je na nej skoro na samom prostriedku skala; nie že by trčala von, ale je pod samou zemou. Je ako chrbát dobrého koňa, keď vychudne a má po ňom hrbolce. Adam sa bol pozabudol akosi, keď úhoril podjeseň a zaoral čosi hlbšie. Len toľko, že mi nedolámal riady. Lemeš šiel odrazu napoly, ani by ho bol preťal, čerieslo tiež neobišlo najlepšie. Skalu by bolo najlepšie vyvážiť, nech nezavadzia Adamovi, keď zas pôjde tablu orať. Lebo vidíš, synku, keď máš zeme málo a viac jej nemáš odkiaľ vziať, musíš začať orať dohlboka to neveľa, čo máš. Nech sa mŕtva zem, čo je tam hlbšie, pohýbe a začne dávať, čo má, gazdovi; keď sa nemôžeš šíriť, dávaj sa do hĺbky. Zasa vidíš; lúka v Slintavej tiež by nemala tak ostať, lebo spod nej vymoká. Radšej by si ty i na nej založil poriadny garád, aby cezeň stekalo a nemuseli z nej kosiť kyslú trávu a kadejakú praslicu, že sa statok nemá ani do nej, čo mu stŕpnu zuby, keď ju ide žrať.

MICHAL (stratený v myšlienkach): Veru hej, bude treba poprezerať všetky zeme a lúky, pohľadať, kde čo zavadzia a chytiť sa do veľkej, tuhej roboty. Na národa roli dedičnej nájdu sa možno pod samou oráčinou skaly, a nedajú hlbšie zaorať. Bude ich treba vyvážiť a povyhadzovať, ak chceme orať dohlboka, pohýbať i mŕtvu zem, aby nehlivela. Nivy možno premokajú na miestach, nedbalosťou i zaostalosťou. Treba kopať hlboké jarky, spúšťať nezdravé vody, aby nivy ozdraveli a zakvitli voňavým kvietím.

POVOĽNÝ (hľadel naňho udivene; neveril, že je to on): Nuž bedli, synku, kde robíš. Nie iba vyhládzať a porovnať odhora, aby sa oku páčilo; choď najhlbšie do svojej zeme. Ozajstného roľníka ctí ozajstná, hlboká robota, čo ide na samé dno a je veľmi ťažká. Nebude hľadať pletky a cifričky, bude sa vodiť s trpezlivými robotníkmi, čo vedia popľuť dlane; veru nie s čeľadníkmi, čo nevieš, skadiaľ prišli a čo majú pred sebou.

MICHAL (vytýka): Zasa na Jurka, a dneska ste nás uctili, keď sme boli u vás.

POVOĽNÝ: Moja stará je taká, synku. Nikdy sa do ničoho nestarie, neborká, ale už len ťahá jednostaj svojou brázdou. Ja pozerám i na tie veci z druhého kraja. Keď prídu do poctivého príbytku, nevyženiem, ale nesadnem im na lep, keď sa vyobliekajú po roľnícky. Nejeden by sa obliekol po sedliacky, lebo je v sedliackom teplejšie, ušije nám ho náš krajčír, zo súkna, čo si sami napradieme a natkáme z poriadnej vlny, a nie z ktovieakej srsti, klkov, alebo plsti a handár. Keby páni boli priemyselní a vedeli si obleky priasť a tkať sami, bolo by im lepšie a nosili by sa lepšie, ako sa nosia. Zato kto sa oblečie po sedliacky, nech si nemíva hneď, že je roľník ako ja, ako ty. Nech ukáže ruky, či sú vyrobené, nech ukáže dnuka, či je srdce naše. Kto sa chce nosiť po našsky, nedbám, nech sa nosí, ale nech i myslí po našsky i žije ako my.

MICHAL: On robí všetko ako my. I chovu má ako my.

POVOĽNÝ: Veď ho uvidíme, uvidíme pri robote, keď mu príde hnoj kydať, alebo pne váľať v hore, čo je za robotník! Kto mu ich bude kálať toho leta?

MICHAL: Okolo stavov robí ako ktorýkoľvek robotník.

POVOĽNÝ: Čo mu treba okolo stavov robiť? Gazda nech si dozerá na svoje a na ľudí, ako mu robia. Jedného som už vyctil, a tebe sa tiež neprepečie. Čo si mal na jeho streche? Chce byť gazda, nech si pošíva deravé strechy. (Zasmeje sa.) He-he-he, a čo to bola, synku, za slama, čo ste mu vy, gazdovia, zjednali? Popretá, vraj — hm, bola, čo mu doviezol krivý Tenkeľ z Červenej Lehôtky a Púchor Štefan z Dierovej. Akí ste sa to gazdovia spriahli!

MICHAL: Ej, veru nie! Popretú sme neprijali; museli zas doviesť zdravú. Dosť sa odhrýzal Tenkeľ a ešte väčšmi Púchor, ale sme sa nedali; ukázali sme im, že nás nebudú mať za bláznov.

POVOĽNÝ: Nože no, hľaď, ako ukázali, he-he-he, že sa nedajú mať za bláznov! Ale už či ukázali, už či neukázali, nebudeš sa s ním vodáckať. Môj zať, ak chce byť zaťom, nebude mať kadejaké kamarátstva; bude rúče bedliť v dome, vo dvore a po poli. Ani po dome nie veľmi. Dom je dom, nech si v ňom poradia ženy. My chlapi už len zadné stavy a humno.

MICHAL: Vy viete najlepšie, ako bude treba robiť. (Prihrnie sa viac mládencov i dievok. Z Potravného spolku vyšiel Ondro Straka.)

Ondro, noví príchodzí a predošlí

ONDRO: Aby ste už vraj šli. Čakajú na vás.

POVOĽNÝ: A ako čakajú, keď my čakáme.

ONDRO: Nuž tak; čakajú tamdnu, či prídete. Ja som im povedal, že ste tu hodnú chvíľu.

POVOĽNÝ: Tiež rúča robota! My zas čakáme ich; mohli sme sa načakať do takto roka. Pán doktor prišli?

ONDRO: Prídu, čakajú ich čochvíľa.

POVOĽNÝ: Prišiel som najviac skrz nich, aby si neťažkali. Nebol by sa ustával, keby neprišli.

JEDNA DIEVKA: A vojdeme i my?

ONDRO: Akože, cipôčky moje, len poďte!

INÁ DIEVKA: Nebude hádam miesta!

ONDRO: Vypradieme miesta. Stisneme sa, he-he-he! Dobrých sa moc zmestí. (Chichot medzi dievkami.)

MLÁDENEC: Čakajte tuná. Budete kričať: Sláva!

DIEVKA: Len aby nebolo dlho.

MLÁDENEC: Azda nie, keď pán doktor neprišli. Keby boli oni — hm, neviem, či by nám neboli museli doniesť i večeru. (Povoľný, Michal a mládenci do domu.)

Dievky, Katrena, Uľka

KATRENA (dievky na stranu v hŕbke): Mali sme čo chodiť! Nebude vidno iba ľudí. (Dievkam.) A čo nevojdete?

DIEVKY: Izba je nabitá. Nemá vraj kde jablko prepadnúť.

KATRENA: A čo načakáte vonku?

INÁ DIEVKA: Azda zvieme, čo sa bude robiť. Budú vychodiť. Počujeme, čo vravia.

UĽKA: Náš otec išiel?

DIEVKA: Toť ho volali. Že vraj bez neho sa nemôžu zaobísť.

UĽKA (materi): No, vidíte. Počkáme otca.

KATRENA: Moja dievka, pre mňa; ja sa ti nestariem. Ale raz neviem, čo ti zišlo na um. Že sa vyvalím aspoň popoludní, od rána sme sa narobili, odprávať toľký svet, posluhovať a vynukovať. A ty: Poďme, mamo, kým si ma nevypoďkala.

UĽKA (vytýka): Celá dedina príde. Mišo bude tiež tu kdesi.

KATRENA (vykriví ústa, pohne plecom): Ejha, veru Mišo!

UĽKA: Inokedy vám boli dobrí, Mišo a jeho mať. (Rozčúlene.) Teraz nechcete ani slýchať.

KATRENA: Veru nie. Dosť som sa naduplikovala, že je ťuťmák. Ale tvoj otec si nedá povedať. A tebe sa nestariem, ale tiež poviem, dievčička, kde si dela oči.

UĽKA (ľútostivo): Od rána ma zjedáte, mamo. Čo som vám urobila?

KATRENA (prísne): Ja sa ti nestariem, dievka moja, ale schybila si, veľmi schybila. Od rána si neviem miesta. Aký čeľadník, mládenec ako hora! Z Ameriky mu vraj ide moc peňazí. Popredal akési sklepy a priechody a či obchody. Viem, že čosi moc utŕžil. Bohatý mládenec, a otec tak šprihať naňho, a ty var’ ešte horšie.

UĽKA (ľútostivo): Ja som nešprihala. Ani som s ním nevravela, iba čo ten raz na muzike.

KATRENA: Bolo toho razu dosť. Dobre ste ho kliesnili! Nie ste mi roveň, vy taký a taký! (Uľka sa skrúca netrpezlivo.) Veru, dobre si ho vyctila. On sa nešiel prosiť mnoho. Sadol si k Marienke, a z reči do reči vidíš, čo vykvitlo! Marienka, chýrna kamarátka! Bolo ti treba kamarátstva? A teraz sa vyškiera, jašterica! A tej starej devle, tej vysvetlím, Smoliaričke, líškavej Dore, ako vie kopať jamy!

UĽKA: Nemám nikde pokoja. Neviem, kde sa obrátiť.

KATRENA: Pre tvoj nerozum. Bolo ho nadobývať. Slúchať, čo vravia starší. Ja sa ti nestariem, ale či ho bolo treba odpraviť? Nemohla si ho zaobísť rúče; takto a takto? Mohla si ho, ak si chcela, okolo prsta okrútiť. Viem ja, akí sú, keď sú buchnutí. Môžeš ich skrúcať, ako chceš. Keď by ti bol raz v hrsti, bolo mu založiť poriadne zubadlo, dievka moja. Bolo by mu ľahko sputnať nôžky, aby nezabehli ďaleko. Nebol by sa mohol ťahať do Ameriky; bol by sa obšmietal okolo ženy. Viem ja, akí sú, len mu potraf do nôty. (Uľka sa odvrátila, počúva netrpezlivo, so sklonenou hlavou.)

Dora, Marienka, predošlé

DORA: My sme sa nebodaj oneskorili!

KATRENA: A kde chodíte? Svet je všetko dnu. (Ukazuje k domu. S narážkou.) Podistým iba na vás čo čakajú.

DORA: Poradia si tá i bez nás. Ako sa vám minuli sviatky?

KATRENA: Ešte ta, kmotrička. Bolo čosi kúpačov. I u vás ich nebodaj bolo. (Marienke.) Ťa vyoblievali?

MARIENKA (veselo): Moc ich bolo, veľmi moc. A ty, Uľka? Mňa zima drvila ešte na poludnie.

UĽKA (ľútostivo): Ach, mne neublížili. Nebolo sa mi treba veľmi pokrývať.

MARIENKA (dôverne): Ale bol Miško a Jurko.

UĽKA (pohla plecom): Hej, neobišli nás, aby sa rátalo. Do vás išli vďačnejšie.

MARIENKA: Hneď zavčas rána. Vyoblievali ma, a že ma odvedú na studňu, po starosvetsky. Stryná nakričala na nich.

UĽKA (pichľavo): Keď ťa len vyoblievali!

KATRENA (Dore): A vy, kmotra, od nás bočíte akosi. Čože sme vám urobili?

DORA: Ach, kmotrička moja, čo by mala bočiť?

KATRENA: Hádam vám dačo sadlo na nos.

DORA: Ale mne? Ani márnej veci. Iba čo je viac roboty.

KATRENA (pozrie na ňu ostro): Azda vyprávate dievku? Šijete, možno, periny?

DORA (v rozpakoch): Ach, horké naše periny!

KATRENA: Dievka je pod čepiec. Od Veľkej noci do Šichsvätých môže sa vydať. Nebude zavadzať advent ani pôst.

DORA: Ja ju nevyháňam. Môže pozhovieť.

KATRENA (s narážkou): Akože, kým sa mladý zať spraví. Ide vraj byť uňho, ako vraj u staroveského grófa. Sa narobili, dvíhať dom od gruntu; dva kláty vraj podšmykli podeň. Zem vraj idú ubiť pod izbu, dajú tvrdé dosky, čo doviezli z koľajníckej píly. Nuž budú mať pod nohami ako u staroveského grófa.

DORA: Hej, pekne bude. Obloky vypílili, vyjdú trochu širšie a hodne vyššie. Budú sa otvárať na dvoje krídel.

KATRENA: No, hľaďteže, hľaďte! Pomedzi rámy prídu nebodaj vankúšiky do tých oblokov.

DORA: Nuž bolo by veru škoda napchať pilín alebo machu…

KATRENA: Do pitvora dal vraj akési dlážky.

DORA: Veru hej, nie sú veľké, ale sú nie z kameňa. Majú po sebe tulipány, hladké sú ako zrkadlo.

KATRENA: Len by sa kto na nich neustrel v zime, keď bude snehu a klzko.

DORA: Veru ľahko sa pošmyknúť. Zlô sa dlho nerobí.

KATRENA: Ďakujeme vám, kmotrička, za všetku lásku. (Marienke.) A tebe, dievčička, tiež. Dobre ste sa odslúžili obe, dobre veru.

DORA: Ale ja?

KATRENA: I jedna i druhá. Každá po troche. Dobre ste nám podrazili nohy! A keby ste aspoň šli na zdravú stranu. Ale sa ešte prídete líškať.

UĽKA (Marienke): Aby si sa nepošmykla na tej dlážke!

MARIENKA: Ja sa nebojím. (Smeje sa.) Málo ja po nej pochodím.

UĽKA: Nuž nie po nej, to viem. Prestrieš rohože alebo koberce ako u staroveského grófa.

MARIENKA: Iste si ich prestrie, komu príde po nich chodiť.

UĽKA (citne): A ja ťa mala, Marienka, za najlepšiu kamarátku!

MARIENKA: A ja teba. Ale teraz neviem, čo sa ti robí.

UĽKA (prudko): Čo by si ty vedela, falošnica! Veď ty zvieš, keď sa vysuším ako trlo a pôjdem pod lipy. Nebudem ti dlho zavadzať. Budeš ma mať na svedomí. Prídem v noci, vieš, v rubáši s podviazanou bradou. Budem ti strašiť po dome, trieskať v kuchyni s hrnci a ťapšami. Slúžka sa ti neobstojí. Hej, za tvoju faloš! Sama si budeš drhnúť tú nóbl zem a cifrované dlážky po pitvore.

Adam a predošlí

ADAM (Katrene, zadychčaný): A kde je gazda?

KATRENA (rozčúlená, mrzute): Tam ti je! (Ukáže na spolok.)

ADAM (hľadí na ňu udivený): A čo vám je, gazdiná?

KATRENA (zlostne): Toť budem sa ti spovedať!

ADAM: Akísi vojaci hľadajú gazdu.

UĽKA (zľakne sa): Vojaci?

ADAM: Pravdaže vojaci. Majú takú čiapku, i kabát s gombíkmi, bajúzy po samé uši. Vojaci, bisťubohu, naozajstní! Zhľadávajú ho a do mňa, kde je. Aby im ho zaraz vystanovil.

KATRENA: Vystanoviť gazdu!

ADAM: Gazdu veru! Že vraj či je živý alebo mŕtvy!

KATRENA: Mŕtvy? Bože, odpusť hriechy! Čože je to?

ADAM: Veď i ja im tak. Ale ja, reku, viem, kde chodí? Ale ho ja mám na motúziku?

KATRENA: Nuž hej, Adamko, čo si ty vedel?

ADAM: Ale oni do mňa strmo, že nebudú čakať, aby šiel poň, čo hneď zo zeme ho vyhriebsť.

KATRENA: Nuž ale majú oni boha pri sebe?

ADAM: Mrcha sú ľudia. Dupkajú takto (dupká tuho), aby ho šiel takoj hľadať. Nuž som prišiel, ľaľa.

KATRENA: Preboha, zataj ho! Povedz im, že šiel na jarmok.

ADAM: Keď oni, že ho idú čakať. Sedia vám na prahu. Bisťubohu, ani vás nepustia do domu. (Obzrie sa.) Ná — pritaj ho len, pritaj, keď sú tu! (Ukáže vpravo. Všetko sa zbehne pozerať, čo sa stalo.)

Listonoš a predošlí

LISTONOŠ: Zhľadávam pána Povoľného. Po celej dedine ho nemôžem nájsť. Ja že mi ho nájde tento človek, ale tiež mu je nie náhlo. Povedzte mi, preboha, kde je?

KATRENA (preľaknutá): A vari je dačo?

LISTONOŠ: Musí byť čosi; taký list!

KATRENA: Aký, pre pána boha?

LISTONOŠ (s hrozbou): Expres!

KATRENA: A čo je to zas? Vari od súdu, alebo z berného úradu!

LISTONOŠ: Rovno z expedície.

KATRENA: A kde je to?

LISTONOŠ (vysvetľuje): Expedícia je na úrade. Ako prihrmel, hneď ma dali volať. A nešťastný Krištof ber kapsu a nohy na plecia. Hybaj rovnou cestou do Ondrašovej. Povážte si, v druhý sviatok veľkonočný, keď si iní voľkajú.

KATRENA: Veru ozaj. A čo ste sa šli ustávať? Mohli ste počkať do zajtra, alebo ho poslať po susede Zubrovie. Chodieva každé ráno do mesta s mliekom.

LISTONOŠ (vyvalí oči): Do zajtra? Keby mu ho ja neoddal hupkom, zajtra by vyfrkol zo služby. Čo si myslíte? Do zajtra a kadejako po susedách a pani matkách? Len sa ho striasť čím skôr, diabla. Musí v ňom byť čosi. Nech ja mám podpis a potom nech bude, čo chce.

DORA: A kde je ten expres? (Katrene, starostlive.) Kmotrička, trasiem sa ako libačka, čo ma predesil. Srdce mi, verte, búcha ako zvon.

KATRENA (s narážkou): Veru hej. Na nás sa už hrnie zo všetkých strán nešťastie za nešťastím. Môj starý je čosi tiež na vine, ale zasa, aby ho zašiel akýsi expres! (Listonošovi.) A je veľký?

LISTONOŠ: Nie je najväčší. (Netrpezlivo.) Len keby bol tu! Nedbal by ho oddať, čerta, a mať pokoj.

MARIENKA: Iba ak by ste prešli do domu. (Ukáže na spolok.)

KATRENA: A majte ľútosť nad starým. Všetko sa naň hrnie. (Listonoš ide chytro.)

Predošlí, bez listonoša

KATRENA (dievkam): Ach, kvietky moje! Ako mi je! Čo by var’ išla daktorá pozrieť, čo sa tam robí.

JEDNA DIEVKA: Ja sa bojím.

DRUHÁ DIEVKA: Ja by vďačne šla, ale sa trasiem na celom tele.

DORA (odhodlane): Pôjdem ja! Nech sa robí, čo chce. Dám vám znať za horúca, čo bude. (Odbehne do domu.)

Predošlí, bez Dory

KATRENA: Kto by bol povedal, čo nás ide potkať! Dnes na poludnie boli sme ešte radostní.

UĽKA: Ach, veru ste neboli, mamo!

KATRENA: Hej, od rána ma svrbelo pravé oko. Bude čosi, hneď som povedala.

ZO ZÁKULISIA DORIN HLAS: Už mu ho dali.

KATRENA: Už ho má! Čože bude teraz?

DORIN HLAS: Už sa podpísal do knižočky.

KATRENA: Čo sa šiel podpisovať? Teraz na ňom prischne!

DORIN HLAS: Obzerá ho, čo je na zadku. Napísaný je fiškál. Od fiškála je.

KATRENA: Iné nám už netreba! Keď ti fiškál odpíše, nebude zadarmo. (Dora sa zjaví pred domom.)

Dora, predošlí

DORA: Nestalo sa nič. Prečítali ho, kmotor povedal rúče: „To skrze spolok.“ Položil ho len tak na stôl. Kmotrička, nemáte sa čo ľakať. Ach, či mi odľahlo!

KATRENA: A mne! Chvalabohu, keď sa len nič nestalo.

Listonoš a predošlí

LISTONOŠ (príde k nim): Keď som ho len oddal! Podpis mám. (Udrie sa po kapse.) A teraz rušaj!

KATRENA: Ja len banujem, že som nie doma. Máme hriateho, čo ostalo od rána; mohli ste sa zohriať.

LISTONOŠ: Dobre ma zohrialo! Zaberať z mesta do Ondrašovej! Vidíte (zodvihne čiapku), ako sa mi štica parí.

KATRENA: Bolo by vás ochladilo.

LISTONOŠ: Nebolo by od veci. Hriate je na všetko; v zime hreje, v lete chladí, ako poriadny kožuch. Zíde sa v zime, v lete; len ho obrátiť vlnou dnuka alebo vonka.

KATRENA: Ak by ste chceli pozhovieť, kým sa starý obriadi, mohli by ste sa ohlásiť u nás.

LISTONOŠ: Veru by nezohrdil, keby bolo tu. Ale keď prichodí čakať, radšej pôjdem. Bude ma vyzerať kmotor Žabka u Mochúľa, na tartlík, čo sme sa naň zhovorili na sviatky. Nebude sa ma môcť dočkať. Nuž necháme si radšej na druhý raz, keď vám zas dačo donesiem.

KATRENA: Bože uchovaj! Príďte koľko ráz chcete, ale mi nenoste nikdy nič do domu; ešte by ochorela. Bolo mi i tohto dosť.

LISTONOŠ: Viete, veru že by ja nerád. Ale kde sa podeješ, keď ti prihrmí expres! Čo bys’ bol mŕtvy, musíš skočiť na rovné nohy. (Odíde.)

(Z Potravného spolku vyletela hŕba mládencov. Za nimi sa hrnie ostatný svet. Živý rozhovor po skupinách.)

Povoľný, Jurko, Michal, Juráčka, občania a predošlí

POVOĽNÝ (vykračuje si slávnostne medzi Jurkom a Michalom; čo vyšli pred nimi, vystupujú sa, robia ulicu):

MLÁDENEC: Sláva nášmu predsedníkovi! Sláva, sláva! (Kývajú klobúkom.)

ONDRO STRAKA (vyhodí klobúk): Máme predsedu! Náš pán Povoľný nech žije!

POVOĽNÝ (usmiaty): No, dobre, dobre, chlapci. Máte ho, držte si ho. Ale mne to nebolo treba. Mám dosť svojej starosti.

JURKO: Budeme vám pomáhať. Vy budete rozkazovať ako bača na salaši, a my slúchať.

KATRENA: Ja sa ti nestariem, starý. Ale len ako ty to obriadiš; nemohli zapriahnuť iného?

POVOĽNÝ: Dosť som sa odhrýzal, stará. Ale mi leteli k hlave, že tak a tak. Čo som mal robiť?

MICHAL: Všetky hlasy na krstného otca. Voľba bola jednohlasná.

KATRENA: Najhoršie v lete, keď prikvačia roboty. Nevieš, kde sa obrátiť, a na kusy sa nepotrháš.

JURKO: I my sme tu, Miško pokladník, ja tajomník. My tiež pomôžeme.

KATRENA: Veď už tak, nerečiem. Ale predsa bolo i iných.

MICHAL: O inom nechceli ani slýchať. Všetci na krstného otca.

JURÁČKA: A kto by ich bol nakriatol kmotrička? Keď je dôvera veľká, čo bola.

KATRENA. Ja sa ti nestariem; nech im bude. Najväčšmi mi bolo pre ten expres. Len čo stálo v ňom?

JURKO: Ozaj, prišiel na Ondrašovanov. Bolo by ho prečítať, kým sme spolu; nech sa dozvedia, čo im odkazuje pán doktor Ondrašovský.

POVOĽNÝ (hrdo): List prišiel na mňa, ja ho budem opatrovať. Keď umriem, budú ho opatrovať, čo prídu za mnou, ale prečítať, prichodí ho prečítať. Vidí sa mi, že list je napísaný nie mne, ale všetkým.

KATRENA: Ja sa nestariem, ale najlepšie na mieste…

POVOĽNÝ: I ja tak; železo kuj, kým je horúce.

JURÁČKA: Aspoň zvieme dačo, kmotorko môj radostný, keď nás zašla toľká sláva.

JURKO: Kto by mal mocný hlas? (Obzerá sa po mládencoch.)

JEDEN MLÁDENEC: Prečítam ho ja. Ukážte! (Povoľný mu ho dáva opatrne. Vyníma ho kdesi spod pazuchy.)

POVOĽNÝ (prihrozí mu): Dávaj naň pozor! (Obecenstvu nahlas.) Náš mnohovážený občan, pán doktor Daniel Ondrašovský poslal nám list. Chceli by sme vám ho prečítať, kým sme spolu.

HLASY: Ondrašovský píše. Prečítajte!

MLÁDENEC (ukáže list): Počúvajte, čo v ňom stojí. (Ide pred Potravný spolok a vyjde na schody, čo vedú do obchodu. Ľud sa zhrnie okolo. Číta.)

Mnohovážený pán Martin Povoľný v Ondrašovej

Drahý priateľu!

Snaživí moji priatelia z Ondrašovej prišli ma pozvať osobne, aby držal prednášku v mojej milej obci, keď idú položiť základy Čitateľskému spolku a verejnej knižnici, ustanovizniam dôležitým a potrebným pre vzdelanie a pozdvihnutie občianstva v mravnom a hmotnom ohľade.

S radosťou som prijal pozvanie mojich mladých priateľov Jurka Bacúcha a Michala Juráka, lebo si ich vysoko ctím a vážim pre ich pekné snahy; odporúčam ich Vašej priazni a priateľstvu, ako usilovných pracovníkov na národa roli dedičnej. Vykonajú ešte mnoho dobrého a užitočného medzi vami, ak nájdu pomoci a podpory pri svojej vznešenej práci.

JURÁČKA (utiera si oči, vykladá spevavo): Ach, ako ho poskladali pekne, pán doktor, tento vinš. Ako píšu pekne o mojom dieťati. Moje dieťa radostnô, čo ma vždy slúchalo. Ešte sa mu, ľaľa, dáva do priateľstva, i Jurkovi Bacúchovie. Ako by sa nepotešilo moje srdce materinskô.

POVOĽNÝ: Hej, veru! (Vážne.) Môže sa potešiť. Má prečo. Pán doktor Daniel Ondrašovský málokedy chváli. Keď raz pochváli, nebude isto naprázdno. Bude mať prečo.

MLÁDENEC (číta): Bol by vďačne použil túto peknú príležitosť prísť medzi vás a stráviť medzi vami milé sviatky veľkonočné. Svätiť s vami radostné zmŕtvychvstanie nášho Spasiteľa Ježiša Krista, keď by sme mohli svätiť s pokorným srdcom i Vzkriesenie pravdy našej, nášho drahého národa po tisícročnej porobe nielen hmotnej, ale, čo je ešte horšie, i porobe duševnej. Preto som ľutoval veľmi, že ma zašla práve v posledný čas prekážka, pre ktorú nemohol som prísť do vášho zhromaždenia a vyplniť svoju žiadosť a žiadosť svojich milých priateľov. Po tieto dni trafilo sa mi hovoriť na zhromaždeniach. Na ostatnom som chcel hovoriť svojim poslucháčom do duše a opakoval som im napomenutie nášho veľkého básnika a proroka Jána Kollára, ako privoláva:

^[6]

A ako som chcel ozaj kričať hromovým hlasom, aby prenikol v zatvorené uši a zatvrdnuté srdcia poslucháčov, ukázalo sa, že snaha prevýšila sily. Bola vôľa, ale nebolo sily. Moje slová odzneli ako na púšti, ale ja som prišiel o hlas a zachrípol, že mi lekári museli zakázať hovoriť hlasne, kým sa mi hrdlo neotvorí. Poslal som po doktora Búchalu, nášho vychyteného rečníka, aby ma zastúpil a hovoril miesto mňa hlasom silným v našej milej Ondrašovej. Ale priateľa doktora Búchalu nenašli doma. Odišiel dnes ráno do Lopušnej, kde bude držať reč pri výročitej slávnosti založenia Roľníckej a hospodárskej jednoty pre Lopušnú a okolie. Neostáva mi teda ako poslať Vám súrne písomnú prosbu, aby ste mi, drahí rodáci, prepáčili, že nemôžem byť dnes medzi vami.

JURÁČKA: A čože sa tiež nešanujú? Čo im treba väčšmi kričať, ako hlas donáša?

KATRENA: Ja sa vám nestariem, kmotra. Ale ste počuli, že im pán Kollár rozkázali. Svetu treba tuho duplikovať, aby si pripustil naučenia k srdcu.

MLÁDENEC (číta): Ale keď som už nemohol ústne, dovoľte mi aspoň písomne vyjaviť vám svoje city a náhľady. Teší ma snaha, ktorá vás ťahá na cestu pokroku, iba vám prajem, aby ste sa nestretli na nej s prekážkami, čo by vás mohli hatiť, alebo možno odstrašiť vo vašej práci. Áno, bratia moji, nebojte sa pokroku. Otvorte bránu i našej tichej obci novým prúdeniam a snahám; nech zdravý súčasný pokrok nezasekne pred hradbami nevedomosti a hlavatosti na prahu vašich tichých domácností. Nestráňte sa ho, nebrojte proti nemu len preto, že je pokrok a donáša novoty, o ktorých nechyrovali naši otcovia. Oni sa zaobchodili bez neho. Ale práve preto, že ho nemohli uvádzať, museli dvojnásobne pracovať a znášať ťažký kríž, aby nezahynuli. A predsa ani tak nemohli dohoniť iné šťastné národy, ktoré mali slobodu k práci.

Na počiatku nášho národného prebudenia, ešte pred revolúciou štyridsiateho ôsmeho, naši otcovia začali medziiným zakladať po obciach knižnice, nedeľné školy pre mládež a dospelých, i čitateľské spolky, aby sa ľud odučil od pijatiky a poučil o pokroku v hospodárstve, remesle, o obecných a krajinských veciach. Ale vrchnosti sa zľakli, že ľud prehliadne, že nebude chcieť ísť naslepo, kam ho chceli viesť, rovno do jeho záhuby. Zakázali spolky miernosti, hospodárske združenia, zatvorili knižnice a nedeľné školy, nedovolili čitateľské spolky. Našich otcov vyhlásili za buričov, nedali sa im ani schádzať a poradiť sa. Národ mal na taký spôsob zasekanú cestu k vzdelaniu. Musel blúdiť ďalej na krivých cestách, bez vodcov, v nevedomosti, ako ľud izraelský, keď blúdil na púšti, hoc mal vodcov dobrých a svedomitých, čo by ho boli chceli vďačne viesť do zeme zasľúbenej, v ktorej ho čakalo i duševné oslobodenie spod jarma nevedomosti.

Dneska, ďakovať bohu, máme slobodu k práci na blaho národa a široký prístup k žriedlam vzdelanosti. Boh dá, že nás už nič nezhákne na ceste, ktorú nastupujeme. Azda sa i my priblížime k méte, ktorú dosiahli dávno národy, čo boli slobodné. Dnešné vrchnosti naše nekladú prekážky dobrej snahe a statočnej práci, ale práve ich napomáhajú. Práca vás, vodcov je obľahčená. Ďakujme za ten veľký dar, dajme sa do usilovnej práce na pozdvihnutí národa. Skúmajte, čo je dobré a zlé, vyberajte z veľkého prúdu, čo sa valí pred nami, čo je národu osožné pre vývin a vzrast. Neuvádzajme novoty a premeny len preto, že sú novoty. Keby vás nadišla neistota a váhanie, či je vec dobrá a užitočná, čo vám nesú nové časy, radšej pozhovejte, nech si ju osvoja a vyskúsia iné národy, čo sú pevného ústroja, že im nezdar nemôže uškodiť. Ak vidíte, že sú dobré a osožné, prijmite ich svorne; hľaďte, aby sa stali majetkom celého národa. Tak dostane i náš národ obnovené rúcho, ktoré ho bude pekne šatiť, ako ho šatí jeho krásny kroj, ktorý si vytvorili jeho umelé, pracovité ruky. Prajem vám šťastné sviatky veľkonočné všetkým, malým a veľkým. Vám, drahý priateľu, a mladým našim horlivcom prajem hojného zdaru a úspechu v ťažkej, ale dôležitej práci a ostávam Váš spoluobčan a úprimný priateľ

dr. Daniel Ondrašovký.

HLAS Z ĽUDU: Pekne nám rozpovedal, čo treba, náš Danielko.

POVOĽNÝ: Poučil nás, akoby bol tu medzi nami.

KATRENA: Mohli by ste mu poďakovať. A ten list dobre schovaj, starý. Zíde sa ešte.

JURKO (priblíži sa k Uľke): Ešte sa hneváš?

UĽKA: A prečo by sa hnevala?

JURKO: Že som Amerikán.

UĽKA: Nemám sa prečo hnevať. (Usmeje sa.) Ani ste už nie Amerikán.

JURKO: Ja ťa rád. Vieš, ako som sa zveril otcovi Pod zeleným jaseňom. I radšej ako vtedy; ale si nemysli, že som sa pre teba obliekol takto, do nášho. Mne je, akoby ma bol premenil, cítim sa, akoby sa bol znovu narodil. Voľne mi je, neraz si myslím, že Ameriky nieto, že nikdy do nej nenakukol. Akoby sa nebol nikdy pohol z dediny. Spoluobčania sú mi ako rodina a ja ich všetkých rád. Dobre si urobila vtedy, Uľka, že si ma nechcela. Keby nie ty, bol by hádam i dnes cudzí ako vtedy. Nemám si už čo žiadať, iba jednu vec, hlavnú, nado všetky…

UĽKA: Nuž? (Zahanbí sa, sklopí oči.)

JURKO: Ty už vieš veľmi dobre. Vyhľadal som si ťa, kvet môjho kraja, mne najkrajší. Keby si ma trochu rada, boli by sme šťastní.

UĽKA: Marienka by plakala, keby ste ju nechali. Ustavične ste okolo nej.

JURKO (zadivený): Prečo ju nechať? Ja ju nikdy nenechám. Je dobrá duša, ako jej Michal. Oni ma tešili, keď mi bolo najhoršie. Priviazali ma k môjmu kraju, že som zas ako doma.

UĽKA (usmeje sa): Iba tešila, nič iného?

JURKO: A čo malo byť ešte? Veď sme s Michalom ako bratia, jeho Marienka mi je ako milá sestra.

UĽKA (vyčítavo): A čo mi nezjavila, ako ste, keď videla, že sa zhrýzam?

JURKO: Čo ti mala povedať, keď nemala čo? A bola by si jej verila? Vieš, ako ste mi nechceli veriť vtedy?

UĽKA (zahanbená): Ja som predsa trochu verila. Hneď vtedy som povedala otcovi, že nám možno takto bude všetkým lepšie.

JURKO: Čo bolo to takto?

UĽKA: Že keď ostaneš medzi nami.

JURKO: A naozaj si sa zhrýzala?

UĽKA (radostne): Oj, kebys’ vedel, čo som preniesla! Ale teraz je už dobre. Tvoj oblek je náš, ale i ty si teraz náš naozaj.

JURKO: I srdce, vôľa, duša a snaha, všetko, Uľka, tebe a národu.

UĽKA (díva sa naň natešená): Aký si pekný. Budem sa tebou pýšiť. Nože sním klobúk! (Jurko sníme klobúk.) Nechybí nič, iba aby vlasy podrástli. Keby si ich mal ako náš otec! Ale ty by si ich nechcel dlhé.

JURKO: Ak chceš, nechám si ich vďačne, i vrkôčiky ako naši bratia z Detvy a Hrochoti. Už iba oni zachovali prastarú obyčaj našich otcov, naši bratia vo Zvolenskej, nosiť dlhé vlasy a vrkôčiky. (Držia sa za ruky, pristúpia k Povoľnému.) Vy môžete ľahko zastúpiť Čitateľský spolok; v gazdovstve by vás ja mohol odmeniť, ak mi dovolíte a ak by ste ma chceli naúčať.

KATRENA (nezdrží sa, pľasne rukami): Kto by sa bol nazdal, keď ma svrbelo pravé oko!

POVOĽNÝ (dá Jurkovi ruku): Takto už vďačne. Neboj sa, synku, budeme my ešte gazdovať, ak dá boh zdravia.

JURKO: Grunty vykomasujeme dovedna.

POVOĽNÝ: Pekné tably vyjdú, keď sa snímu moje s Bacúchovie dvorom.

JURÁČKA: Nuž a čože vy tu tryzníte? Akosi ste sa veľmi naradovali. Skrz tie knihy a novinky, čo nám budú prichádzať?

POVOĽNÝ (vážne): I kníh nám treba; bez kníh Slovákov bieda, lebo sa nevynájde vo svete. Ale tuto ešte iná radosť. Moja dievka ide mať oddávanie tuto s naším Jurkom Bacúchovie.

JURÁČKA: Tu skapem! (Stojí ako stĺp. Začne vykladať.) A ja sa držala na to, ja sa spoliehala, keby ste vedeli, odkedy! Ja som snovala, jednostaj okolo toho chodila, že vysnujem, že vychodím. Bože, prebože, čo som sa dožila, hriešna stvora! Moja robota vyšla nadarmo. (Povoľný, Katrena robia znak, že zato nemôžu.)

MICHAL (drží Marienku za ruku; materi): Necnejte si, veď nám nebude najhoršie. Ja a Marienka sa už dávno držíme takto, a už sa nepustíme.

JURÁČKA (vykladá): Ach, dieťa moje, ako si ma slúchalo, čo si mi na očiach poznalo, si mi vyplnilo! Ako sa to, ako, môj syn, prevrátilo? Veď ja jednostaj, že ty s Uľkou budeš takto a s ňou, čo ju držíš, že bude tu Jurko, čo sa preobliekol. A ty, moje dieťa, veď si sa ma naslúchalo; ešte si mu išlo strechy pošívať.

DORA: Nuž hej. Ukazovalo sa inakšie, a teraz sa inakšie vyjavilo. A ktovie, kmotra, hádam je takto lepšie.

JURÁČKA (vykladá): Akože bude, kmotra, ako bude lepšie! Ono ma slúchalo od malička. Už nám neostala iba škvarka a ona, nebožiatko, sirota! Akože nám vyjde, keď sa spriahne chudoba s chudobou, a prvej sa inakšie ukazovalo! Len mi povedzte, kmotorko (Povoľnému), kto je pôvodca, že sa takto skrútilo!

POVOĽNÝ: A kto by bol pôvodca? Nie je nik pôvodca. Spomínali sme, kmotra, že zbožie samo vzíde, rastie a zakvitne. Naleje sa mliekom, zrno stvrdne a dozreje; nám neostáva, ako ho netýkať, nechať ho na pokoji. Iba keď dozreje, ponáhľaj sa s kosou a zlož ho do radkov, aby nevyšlo na skazu.

JURÁČKA (vykladá): Dobre vám, kmotorko, kosiť a skladať do radkov. Ale my, chudáci, čo máme len škvarôčku, na čomže ho budeme kosiť a zberať? Chudoba sa s chudobou sňala; už sa nedostaneme na zelenú ratolesť.

MICHAL: My sme naozaj veľmi chudobní. Ak sa vám máli, čo máme, my s Marienkou by sme šli vďačne do Ameriky. Jurko by napravil, aby nám nebolo spočiatku ťažko, kým sa zmôžeme.

JURÁČKA: Ach, deti moje, ako by vás ja, opustená stvora, pustila. Vy ste moje všetko, vy ste moje bohatstvo! Budete ma slúchať, ako si ma ty slúchalo od malička. A veď sme privykli chudobe. Budeme robiť, trápiť sa, ale čo ako, budeme doma. Nám moc netreba a v núdzi nás boh neopustí.

MICHAL (pevne): Môj otec mi nechal škvarku, a hoc nebola veľká, dosiaľ nám nič nechybelo. Dlhov nemáme.

JURÁČKA: Otec tvoj sa vystríhal dlhov. Trápili sme sa všakovak, ale sme nešli požičiavať. Hovorieval: Dlh je jama, ľahko do nej padnúť, ale ťažko sa z nej vydriapať.

MICHAL: Zaplníme i my miesto, čo nám patrí. Hoc je veľmi malé, ale je naše. Keď ho my zaplníme, bude zaujaté; nepodsadne nás nikto.

ONDRO: Veru ťa nepodsadne ako mňa. Mal som ako v hrsti, že vstúpim do človečenstva; kým som sa šipľal, iní sa obhodili a zdrapili mi spred nosa, čo mohlo byť moje.

ADAM: Negaudž, ani iným nie je lepšie.

ONDRO: Veď sa nežalujem. Najtiaž mi pustiť hostinec Turoňovi zo Starej Viesky!

DORA: A čo ty budeš robiť, Ondrejko?

ONDRO: Ako som povedal, budem mať jatku. (Povoľnému.) Tuto gazda ma neopustí. Keď sa mu grunt ide sňať s Bacúchovie dvorom, azda stratí dobré slovo pri Potravnom spolku. Mäsiarstvo je najlepšie remeslo. Nieto mäsiara v meste, aby nemal tri-štyri domy. Uvidím, či sa mi neujde aspoň jeden, ak ma gazda neopustí.

POVOĽNÝ (natešený): Majster si ty, čo ako; vieš pod seba podhrabovať. Veď ti ja nebudem na závade; stavaj si, ak chceš, i štyri domy.

DORA (Katrene): Vidíte, kmotrička, ako ste mi ubližovali!

KATRENA: Ja sa vám nestariem, ale som si cnela, že bočíte od nás.

MARIENKA (Uľke, so smiechom): Aby si ma neprišla mátať, Uľka!

UĽKA: Ach, Marienka, ako nám zas bude dobre! Vieš, ako vtedy, keď sme sa zviezli s Miškom.

POVOĽNÝ: A už by sme mohli ísť i domov.

KATRENA: Ach, deti moje, keď len takto vypadlo. Ja sa vám nestariem, ale ako je, ukazuje sa mi, že je lepšie.

POVOĽNÝ: Pravdaže, lebo vyšlo samo od seba. (Výstražne.) Netýkaj zbožie, keď kvitne; nech zakvitne samo.

(Opona)