ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Adam Stupka, Katrena

ADAM (s bičom v ruke, vo všedných šatách, krpcoch, čiapka na hlave, bez odedze, v kožúšku bez rukávov; obzerá sa po izbe): Kdeže je gazda? Nedbal by sa ho čosi spýtať.

KATRENA (v domácich všedných šatách, v čepci bez šatky, kapce do kolena na nohách, s metlou v ruke; zametala a riadila izbu): A nebolo ho vo dvore?

ADAM: Hľadal som ho v humne, po cieni, ale ho nebolo.

KATRENA: Bude kdesi. Hádam u Bacúchov.

ADAM (prestúpi na nohách, poškrabe sa, pomkne čiapku na hlave): Čo ako, bol by sa ho nedbal opýtať, čo robiť. Pod Horicou povážame; neviem, čo sa bude robiť s tešlicou^[1] Bacúchovie. Zišlo by sa ju poviezť. A keď povážame pod Horicou, bolo by ako jednou cestou.

KATRENA: Ved už hej. Ale ja sa vám nestariem, Adamko. Spravte si, ako viete.

ADAM: A ja sa len spytujem, či hej, či nie. Ale gazda chodí kdesi, a robota stojí.

KATRENA: Počkaj, veď príde.

ADAM: Veď počkaj, ale škoda meškať robotu. Povážaj, kým sú časy.

KATRENA: Máš kedy; časy sú ako v lete.

ADAM: Veď leto, ale babskô; darmo sa mu naúfaš. Zvrtne sa vietor, začne sa smokliť, a chvíľa je het.

KATRENA: Ako povedám, ja sa nestariem. Sprav sa tam s gazdom, ako vieš.

ADAM: A čo sa budeme správať? Ja nič, iba čo by nedbal povedať, že prichodí poviezť tešlicu Bacúchovie, čo ako, by sa patrilo.

KATRENA (pohne plecom, že nestojí o jeho reči):

Dora a predošlí

DORA (obzerá sa, akoby čo hľadala): Čože porábate, kmotrička? Pán boh vám daj dobrý deň.

KATRENA: Pán boh daj i vám! Vitajte u nás, kmotra, sadnite si.

DORA: Veď som neustala.

KATRENA: Povedzte nám, čo nového.

DORA: Nič takého, kmotra. Všetko pri starom. U vás skôr dačo počuť, keď ste pri ceste. (Adam pohodí mrzute plecom, pomkne čiapku, zahundre čosi. K nemu.) Čo ti je, Adamko? Azda ťa niečo zašlo?

ADAM (nechutne): Veď zašlo. Čakám gazdu, či príde, a nechodí. Ale ja ako ja, keby statok nezaháľal.

DORA: O statok sa netráp. Stoja ti pekne vo dvore a žviakajú. Voly nerady stoja nadarmo; keď nieto inej roboty, žviakajú a oddychujú. (Ku Katrene.) Ja som nazrela, čo reku porábate. A Uľka?

KATRENA: S kopáčkami. Vybrala sa hneď zaránky.

DORA: Čo nepoviete? A s motykou?

KATRENA: Veru nie bez nej.

DORA: Mali by ste ju šanovať. Padol tuhý srieň tej noci. (Adam sa mechrí netrpezlive a krúti hlavou.) Aby nepreziabla, nebožiatko.

KATRENA (usmieva sa): Veď je pekne; azda nezahynie. Nerečiem, keby bol dážď.

ADAM (hodí rukou): Slnce hreje; kým nehrialo, kládli si oheň. I teraz horel, keď som išiel popod Diely. Majú starosť o seba: nezájde im za nechty.

DORA (starostlive): Predsa je len zima; oziaba, keď sa babreš v zemi. Už len mohla pozhovieť, kým by sa slnce podvihlo.

KATRENA: A čo jej bude? I vaša Marienka je tam a nebojí sa.

DORA: Čože Marienka! Marienka je sirota bez otca, bez matere; musí sa poberať.

KATRENA: Sirota, ale má vás. Ste stryná, ale ju hľadíte ako vlastná mať, hádam netakšie.

DORA: Nuž len hľadím, čo môžem. Nedurím ju, božechráň, ale ona sa tisne sama. Kým je v poli roboty, letí do poľa. Hej, najradšej do poľa. Ale i doma sa usiluje, keď čo treba robiť. „Samy sme, stryná,“ tak mi povedá, „musíme sa obracať, aby bolo odkiaľ, čo nám treba. Ak nezarobíme dačo v poli, kým sú roboty, nebudeme mať.“

KATRENA (zamyslená): Nuž, pekne od nej; chce sa vám odslúžiť za vašu lásku.

DORA: Hej, uznanlivá je. Ale ja si mívam, že jej je nie ani o zárobok, kmotra moja. (Natešená.) Ona vám je za robotou okolo gazdovstva; letí do nej ako osa. My gazdovstva nemáme, nuž sa tisne po zárobkoch; len aby bolo ísť do poľa ako iným dievkam. I dneska vstala do dňa. Nevedela si miesta, že pôjde do vás.

KATRENA: I moja tak; skočila, že pôjde. A možno sa zriekli. A ja veru nekrátim; nech sa priúča. Nech robí, keď má chuti.

DORA: A nakopali dačo?

ADAM: Majú noší hodný rad. Zemiaky podsýpajú toho roku. Zájdem po ne idúcky spod Horice.

KATRENA: Budeš ich mať kedy odviezť; všetko sa vraciaš popod Diely, keď ideš naprázdno.

ADAM: Hej, príde do cesty. A lepšie voziť po troche vo dne, ako ísť navečer toľké razy, keď je statok ustatý. Bude čo voziť, bude; je noša do noše.

DORA: Hej, urodilo sa ich toho roku. (Vzdychne.) I chudoba sa priživí. U nás ich tiež bude z pol zápravy.

ADAM: Akože! (Porúha sa jej.) Rátajte sa vy medzi chudobu, nebožiatka! A včera ste trepali. Do polnoci sa v celej dedine ohlášalo. Nemohol som oka zažmúriť.

DORA (živo): Bolo ti prísť, Adamko. Bol by si buchkal; beztoho nemal kto.

ADAM (hodí rukou): Ja som dobuchkal. Nech vám prídu mládenci. Budú mať skôr prečo. (Pomkne čiapku, poškrabe sa a prestupuje.) A ten gazda nechodí. A mne robota stojí, i voly stoja.

Martin Povoľný a predošlí

POVOĽNÝ (vo všednom, v kožúšku bez rukávov a krpcoch, široký klobúk): Vitajte, kmotra! Čo ste nám doniesli dobrého?

DORA: Nič takého; len som sa ohlásila, čo reku porábate.

POVOĽNÝ: Veď porábame, ale pomaly. Nie ako vy. Trápime sa všakovak, a vám je hej. Včera večer celá dedina vrela, čo ste trepali. Závidel som vám, ako vám je.

DORA: Vám je tiež nie najhoršie; nemáte sa čo žalovať, chvalabohu! My len tak po starosvetsky ešte, s ľanom; zabávame sa, aby sa čas míňal. Ale vy ste nazvážali plné záčiny. Kdeže ho budete sypať, keď začnete mlátiť?

POVOĽNÝ: Nestučnieme. Podsýpať bude lahodne; aspoň bude čo postielať pod statok. Na Bacúchovskom sa nespravili klasy ako cepíky. Zrno bude šťúple, už viem. Pôjde pod zadky.

ADAM: A na takto rok budete kosiť stoklasu a ovsihu, gazda. Ani hádam nevzíde, alebo ak vzíde, bude ho prichodiť okopávať; steblo po steble rúče, ak nepoveziete. Idem pod Horicu s ostatným vozom; nuž som vošiel, či, reku, nepoviezť jednou cestou tešlicu Bacúchovie.

POVOĽNÝ: Akože budeš povážať, synku, keď nevieš, či ho budeš žať? Árenda vychodí na takto rok o Šichsvätých. Nevieme ešte, či ostane na nás a či nám ju nevezmú. Nebudeš povážať cudzie zeme, keď trus ledva stačí na tvoje.

ADAM: A ja zasa, gazda, že kto nepováža, nebude žať. Toho roku sme zhľadávali steblo po steble; keď bolo kde-tu. Čo sme ho našli, bolo ako nitka. O rok, o dva grunt vyplanie vonkonečným koncom. Padne pod prieloh. Čože urobíte s takou robotou?

POVOĽNÝ (pohne plecom): Gazdovstvo nebude na chýr, vidí boh i svet. Ale tešlice nebudeme povážať.

ADAM (pomkne čiapku): Bodajže ho, bodaj, i gazdu, čo sa ide pripraviť o to málo nevelia, čo má.

POVOĽNÝ (netrpezlive): A čo by si ty, synku? Poraď, keď vieš.

ADAM: Ja by hľadel svoje, aby neprišiel o všetko. Sedel by na svojom a netĺkol by sa po svete. Keď sa zeme nepovážajú, zhlúpejú, a keď raz vyplanejú, choď ich povážať! (Spamätá sa, hodí rukou.) Ale preto mňa nezabolí hlavička. Idem ja pod Horicu v mene božom a idúcky domov po zemiaky pod tie Diely.

DORA: Predáte i do pálenice dačo? Nebude stačiť komora, ani jamy. Vozíte a vozíte deň po deň.

KATRENA (skromne): Horká naša pálenka, kmotrička. Minie sa moc. Čeliadky sa nájde a statku, šianam vašu hlavičku, tiež je čosi. Vynosia sa po troche, čo by ich bolo i viac; zima je dlhá. Nemívajte si, že bude zvyšovať. Vyjdeme, že nebudeme musieť prikupovať.

ADAM (porúha sa): Len aby nám neprišlo vziať cedilo a ísť po pýtaní! Ako budete predávať, keď je statku plná maštaľ a ošípaných, že chlievy nestačia! Kto neprisádzal, nech si neťažká, že sa zo zápravy míňa. (Spamätá sa.) Ale ja už idem a vy si tu poraďte voľáko v tej biede.

POVOĽNÝ: Len sa obhoď. Večer budeš snopky viazať; nie to ísť buchkať ľan tuto ku kmotre.

ADAM (vráti sa odo dverí): Čo vám zas zišlo na um? Čo idete pošívať?

POVOĽNÝ: U Bacúchov nám svieti cez strechu ako cez riečicu. Prichodí plátať všade po troche. Pazuchu bude treba pošiť vonkoncom. Bol som na streche. Vidím, že nehodno meškať.

ADAM (mrzute): Bolo sa vám treba po streche liepať! Deravô je deravô. Čo naplátaš, keď je diera do diery? Strechu pošiť nanovo. Ako hovorím: vyjde všetko navnivoč odrazu, keď nemá kto dozrieť a popraviť rok po rok, čo chybí. I do maštale svieti. Ale o svetlo by nebolo, keby nepršalo.

POVOĽNÝ (nedbale): O maštaľ malá starosť, beztoho je prázdna. Ale mi pretečie do záčina a po šope, ak sa neobhodíme; o úrodu by len nechcel prísť, keď je raz v záčine.

ADAM: Veď povedám, že spadne všetko na hŕbu, keď sa nepopráva rok po rok. Aký chýrny gazda! (Krúti hlavou.) Čo nechá všetko na verímboha a o nič sa netrápi! (Spamätá sa.) Ale mňa preto nezabolí hlavička. Len keby mi robota nestála! (Odíde.)

Predošlí bez Adama

POVOĽNÝ (šomre mrzutý): Kde by teba čo zabolelo! Tebe len ham, aby bolo na hotovom. Koho žerie, nech sa oháňa. A veru začalo omínať poriadne. Máš ometania na svojom, a ešte cudzia starosť! Veru všetko len na bedára, čo beztoho ledva zdýma. Stavy na posmech! Počni ich plátať, a nevieš, či vydržia rohy a laty. Ponahnívali, zbútľaveli, nanosila sa črvotoč, že sa z nich sype ako z pytľa. Príde zima, narúti trochu viac snehu, podkľaknú strechy a zbožie mi vyjde navnivoč. (Prejde hore-dolu, tľapne do dlaní.) Tak sa vodí babrákovi, čo je mäkkého srdca. Pre svoju dobrotu vyjdeš na psotu.

DORA: Nože si necnejte, kmotorko! (Posmešne.) Keď pôjdete po pýtaní, už ma len neobíďte. Bola vám poriadna psota, bola, keď ste to lanskej zimy odvážali toľké zbožie! Koľko ho bolo metrov?

POVOĽNÝ: Každý vie, kmotra, kde ho omína. Chudoba si od úst odtrhne a predá, čo môže. Robota drahá, nájomní a čeliadka stoja groš. Dávky, že nevieš, kde ti hlava stojí. Kto vytiahne na svoj dúšok a nejde na banku po zápinku, je chlap. (Prejde hore-dolu.) Veru, braček, dobre, ak ti vystane zaplátať diery čo z väčšieho, aby sa ti nelialo za golier; nie to nové strechy!

DORA: Veru nájde sa i starosti.

POVOĽNÝ (netrpezlive): Preháňanie a opletačky, a keby pre svoje, ale pre cudzie. (Zastane a dôrazne.) My, stará, sme pojedli pochabé huby! Či nám bolo treba Bacúchovie dvora? Nemali sme dosť starosti na svojom?

KATRENA: Ja sa ti nestariem, ani som ťa nenavádzala. Keď si sa naň podobral, už ho len drž.

POVOĽNÝ: Veď tak! Hrdluj, povážaj, drž paholkov, zháňaj chlapov do roboty, plať nájomných, chovaj čeliadku, splácaj dane, odčítaj árendu, čo si vyjednal, a čo; povedz, čo máš zo všetkého? Nuž máš veru; dokladaj rúče zo svojho, priplácaj a nemaj noci ani dňa. Ťaj, bodajže ho, bodaj! (Chytí sa za hlavu.) Pekne som ja zagazdoval. Voly púšťam, komáre lapám.

KATRENA: Ja sa ti nestariem, starý, ale sa aspoň nezhrýzaj. Azda nezhynieme. Vidím, že z Bacúchovho malý osoh. Ale sami sme na vine. Načo sa podberať, čo nevládzeš uniesť? Radšej sa ho sprostiť, ako škodovať.

POVOĽNÝ: Veď som mu písal, nech robí poriadok. (Vyratuje na prstoch.) Árenda vychodí, zeme vyhlúpeli, nehodno ich obrábať, iba ak ich nechať pod prieloh, stavy idú na hŕbu; nech si rozváži, čo urobí. Ale vieš, Amerika je nie za humny. A čo ja viem, či ho list stretol? (Prejde hore-dolu.) Odpoveď nechodí, a povedz mi, kedy príde? A ja, maj na hlave cudziu starosť.

DORA: Veď Amerika! Bolo jemu Ameriky treba? Mal stavy, grunt, statok — nechá všetko tak a ide sa tĺcť po svete! Hľadá, že mu bude lepšie; inde že mu budú azda padať pečené holuby do huby. A ono i vo Viedni ľudia biedni. Sťa kde sa trápiť. Jeho otec gazdoval, ako svedčí; bolo všetkého dosť. V maštali dva páry volov, kravy, jalovice a kŕdeľ oviec. Kým vládal robiť, bolo dobre; nechýbalo nič, iba posluch. Ale čože; syn bol do roboty ako mechúr do vody!

KATRENA: Ale nebol ledakto. Nemôže sa doň povedať, že by bol býval výstupný.

DORA: Ale sa ťažilo robiť. Poľovať, brúsiť sem a tam, zmýšľať kupectvá so statkom, vláčiť sa po jarmokoch, a robota doma stojí. Otec sa tráp, ako vieš, a ledva sa vyvalil, syn iba na to čakal. Grunt do árendy so všetkým činom a hybaj po kupectvách.

KATRENA: Vidí sa mi, poutrácal čosi.

DORA: Čidali, že nezarobil! Mal spolky s Ondrom, viete, Strakom, čo tiež jarmoky vymetá. Neviem, ako s ním prešiel. Čidali, že utratil; keby bol zarobil, nebol by šiel do Ameriky.

POVOĽNÝ: V kupectve, hm, ľahko sa prekabátiť.

DORA: Ale ak i utratil, mohol sa zasa spraviť, len sa bolo chytiť gazdovstva. Ale on zaraz len do Ameriky, akoby v nej prichodilo darmo.

POVOĽNÝ: Čo sa budeme diviť? Mládež sa ťahá do sveta; míva si, v svete ľahšie ako doma. Nech by si šiel, len keby sa nepotajoval. Či by mu bolo toľko dať znať, čo má pred sebou, aby sme vedeli, čoho sa držať?

KATRENA: Veru by bol mohol odpísať.

POVOĽNÝ: Ak neodpíše, bude zle; ako budeme takto, keď nevieme, či potiahne sem či tam? Liepať sa veru po strechách nebudem, ani pošívať jeho pazuchy. Každý má čo plátať na svojom. (Prejde hore-dolu.) Pravdaže som mu odpísal rúče: I pozdravujeme ťa ten a ten, my sa trápime, nevieme, čo sa s tebou robí. Časy idú, naše slovo vyjde, prichodilo by robiť poriadok; či grunt pôjde do árendy, alebo nie. Odpíš, čo myslíš, nemému vlastná mať nerozumie. A milý Ďurko ak mlčí, tak mlčí.

KATRENA: Hádam odpíše. Nenechá azda všetko naverímboha.

DORA: Hja, veru starosti! (Spamätá sa.) Ale ja pôjdem, nebudem vás zabávať.

KATRENA: Len si poseďte. Deti vám neplačú.

DORA: Deti nie, ale treba obriadiť statok, ošípané mi vyboria chliev, nezhovejú. A krstnú mi opatrujte, robota je zlá. Raz slnce a spara a v chládku zima; ľahko nadobudnúť chorobu, ale ťažko sa jej striasť.

POVOĽNÝ: Dievka má rozum, nech sa opatruje. Nik ju nevyháňa, aby šla zdrapiť dačo. Hoci sme dosiaľ, ďakovať bohu, neprechoreli v dome ani jedno, iba čo mi musel kováč vytrhnúť ten zub. A stará sa tiež drží.

KATRENA: Veď iba čo toho zdravia užiješ trochu na tomto svete!

DORA: Hej, veru; nevieme, čo máme, kým oň neprídeme. Dobre sa majte, prepáčte, že som tak zasadla. (Odíde.)

KATRENA (volá za ňou vo dverách): Aby ste na nás nezabudli, kmotra!

DORA (spoza scény): Veď už len nakuknem!

Martin Povoľný a Katrena

KATRENA (odo dverí obráti sa k mužovi): Ja sa ti nestariem, ale hľaď, čo robíš. Nechcela som ti pred ňou vyvrávať, ale pole nehodno zanedbať na posmech. Ak toho roku nepovezieš, čo budeš zberať na takto rok? Toho leta som sa tiež hanbila, keď sa mi pridalo ísť popri Bacúchovskom. Ľúto pozerať na také zhumpľované zeme.

POVOĽNÝ: Gazdovstvo, keď ostane bez gazdu, ide dolu vodou. Nič ho nenaľutuješ, keď ho vlastný gazda neľutuje. Gazdovstvo je ako každá vec: vyberaj z neho, vyberaj a nikdy neprilož, dogazduješ. Zem sa nahnevá, keď len vždy od nej pýtajú: daj a daj, a nikdy: naže na, i tebe nech bude trochu omasty.

KATRENA: Veď preto; ja by ju bola dala poviezť, tú tešlicu. Bývala na nej ozimina na div.

POVOĽNÝ: Už nebude, lebo ju povážať nejdem. Máme dosť svojho čo poprávať. Ale pazuchu pošijeme, pretieklo by do zbožia.

KATRENA: Prečo ti odpadol od srdca tak odrazu grunt Bacúchov?

POVOĽNÝ: Lebo ho treba zhumpľovať vonkoncom. Nám by sa zišiel, ja by ho nedbal kúpiť. Čím bude horší, tým ho ľahšie kúpiš. Povedal som ti odrazu, zmosta doprosta, prečo ho prichodí navnivoč obrátiť; tvoja hlava nech sa dovtípi, čo je vo veci. Na gruntík som privykol; prirástol mi k srdcu, akoby bol môj. Chcel by ho mať ako svoj, a nie ako v árende. A hádam bude náš a možno nemusíme mnoho zaň odčítať. Nik sa nebude za ním driapať, keď bude úroda na posmech.

KATRENA (uspokojená): Veď už iba ak tak. Mne sa tiež veru páči; zišiel by sa nám.

POVOĽNÝ: Ale najprv poriadok, stará. Vieš, že sme smrteľní a nebudeme vždy na svete. Týchto fašiangov by nedbal priviesť dievku do človečenstva. Čosi som už i hovoril s Juráčkou; abys’ vedela.

KATRENA: A ty by za jej syna?

POVOĽNÝ: Zaňho veru! (Katrena sa odvráti trochu, nakriví ústa.) Azda sa ti nevidí?

KATRENA: Ja sa ti nestariem, vieš, ale si mohol pohľadať dákeho súcejšieho.

POVOĽNÝ: No, len no, stará! Neznevažuj. Už raz som ti bol čosi nadhodil, i vtedy si krčila nos. Vy matere ako matere; nevidíte na prst od nosa, a predsa si mívate, že ste všetku múdrosť pochlípali. Keď je čeľadník súci, čo máš vykrúcať a Michal je parobok na mieste, ja si všetko rozkladám, že sa udal na otca. Do roboty je chtivý, dobre bedlí na svoje, s nikým sa nevodí.

KATRENA: Ja sa ti nestariem, ale s kým sa má vodiť, keď ho Mariena vodí, ako sama chce.

POVOĽNÝ: Má dobre, nech ho vodí. Povodíme ho i my akomak. Ja ho povodím, kým som na svete. I ja nájdem vôdzku, či nie? (Prejde hore-dolu.) Mladých zdržiavať, vôdzku nepopúšťať; nech sa učia pekne do brázdy. Najtiaž im trafiť do nej a vziať ju ako svedčí, nuž idú sami. Brázda sa vyženie, ako svedčí, dorovna.

KATRENA: Ja sa ti nestariem, starý, ty ho voď. Ale ťuťmák je tvoj Michal. Nevie sa preukázať medzi svetom. A dievka nebude mať zaň vôle; vieš, aká je.

POVOĽNÝ (prísne): Akáže je? Azda inakšia ako ty? Nemá prečo byť aká. Nebude ani taká, ani onakvá; rozum jej ľahko napraviť, ak rastie nakrivo. I juncom naprávame rohy, keď majú vôľu ísť nakrivo.

KATRENA: Ja sa ti nestariem, ale dievka nie je junec; rozum jej nenarovnáš ako rohy na juncoch.

POVOĽNÝ: Prečo by ho nenarovnal, ak trčí bez poriadku? Roh prihreješ horúcou kašou a naprávaj ho, ako chceš.

KATRENA: A na jej rozum kde ti je horúca kaša?

POVOĽNÝ: Na rohy naparíme krúpy a jej napar múdrych rečí, i prísnosti, keď treba. Veď je to už vaša ženská robota. Vám sa prichodí motať okolo horúcej kaše, miešať ju odspodku dobrou habarkou, aby neprismudla.

KATRENA (prikyvuje hlavou): Ja sa ti nestariem, ale ľahko hovoriť. Urob si sám, keď si majster.

POVOĽNÝ (dôrazne): Zachovaj si, že brať zaťa na prístupky nie je ako vydávať z domu. Keď ide dievka z domu, nech by si šla; ja by sa neobzeral veľmi. Nevydala by sa mne, ale sebe, ak by sa zle vydala. Ale prístupky, pováž, stará, že sú výstupky. Zať vojde do domu, ako keď sa ti tŕň zabodne do päty. Keď ťa počne bádať, ťahaj ho. Ak ho i vytiahneš, boľačka ostane. Pováž, že na prístupkoch neberie si len dievku, ale i dom. Ak je nanič a nechce slúchať, kto má s ním ošklivosť? Veru nie dievka, ale starý. Ak sa zle povodí, vyhorí starý, a nie stará, ani jej hlavná dievka. Chumaj-nechumaj; ja veru radšej ťuťmáka, lebo ma bude slúchať. A ty rúče okolo dievky, uvidíš, ako ju nakriatneš.

KATRENA: Ty nevieš, aká je prieberčivá. Neviem, na koho sa udala.

POVOĽNÝ (netrpezlive): Čo zas nevymyslí! Prieberčivá! Čo má preberať? (Prejde hore-dolu.) V tej veci nenapreberáš; sme ako temní. Preberať preberám, keď je vec, čo vidím po prvý raz. Ale parobok ako parobok; nech preberá medzi nimi otec a mať. Požičaj jej rozumu, vysúď jej z hlavy ťuťmákov a chumajov. Uvidíš, ako mu privykne. Čeľadník poriadny, mne sa zvidel prvým razom.

KATRENA (zamyslená): Nie veru, nepočuť doň nič nedobrého.

POVOĽNÝ (živo): Či nie? Robí pekne na svojom. Statok riadi dokonale. Tej jari vyviedol voly do oračky sťa lasice. Kto vie opatriť svoje, bude vedieť opatriť i ženu a deti. Pozri mu na zeme; pozrela si kedy na ne?

KATRENA: Veru nie; nepridalo sa mi.

POVOĽNÝ: Vidíš, stará, kde sa vám pasú oči! (Prejde hore-dolu.) Prizrite sa mu, či je taký, alebo nie? Ako si vedie, ako si prekladá nohy, či nosí hlavu dohora alebo do zeme. Nepríde vám na um, či prázdny klas sa dvíha dohora. Ale ja, stará, prezerám si to inakšie, keď mám zaň vydať dievku. Mám zreteľ na ňu, ale i na moje mozole; tie idú s dievkou. Mám iba ju, keď mi chlapca pán k sebe povolal. Ej, keby mal chlapca, neobzeral by sa ja!

KATRENA (vzdychá, utiera si oči zásterkou): Ach, dieťa moje!

POVOĽNÝ (netrpezlive): Na, tu ti je zasa! (Prejde hore-dolu.) Čo naplačeš, stará? Jeho cesta išla dorovna. Máme ju tú istú každý pred sebou. Iba že ju jednému vymerali krátku, druhému dlhú. A i tak každý vidí, keď sa jej blíži ku koncu, že je predsa len prikrátka. On ju vykonal; ostali sme bez neho. Priniesli sme my, čo nám udelili. Ale na staré dni nás čaká ešte potecha, ja som istý. Privedieš dievku do človečenstva, kým si pri sile a dožiješ sa detí tvojich detí, ak ich boh požehná. Nuž usilujme sa, aby bolo, ako patrí; keď ich opustíme, aby sme vedeli, ako sme ich nechali.

KATRENA (citne): Veď kto by im žičil, čo mater? Skalku by im spod nôh odhodila, slamku by im zodvihla, aby nezavadzala.

Predošlí. Uľka a Marienka (vbehnú do izby, plachetku-trávnicu na hlave, teplé kabátiky; ináč v kroji, na nohách krpce).

UĽKA (volá za javisko): Veru neprijmeme! Prídeš sa do izby odobrať poriadne. Že nezabudneš! Či si rozumel?

MARIENKA (stojí za ňou, načúva dychtive): Kde by prišiel! Daj mu radšej pokoj! (Zľakne sa, keď zbadá, že sú nie samy.) Ani sme nedali dobré ráno. Akože sa mávate?

KATRENA: Len tak pomaly. Vitaj, Marienka!

UĽKA (zložila sa, prihládza si vlasy, pri matke): Nože si tam iďte obriadiť. Prišli sme so zemiakmi.

KATRENA: Ale už? (Zadivená.) To sa obhodil Adam, ako svedčí. (Nedbalo.) Nech ich tam vysype, on už vie, do zápravy z toho kraja od prejmy.

UĽKA (zasmeje sa): A keď je nie Adam! (Postaví sa pred mater.)

KATRENA: A kto, deti moje?

UĽKA: Či uhádnete?

KATRENA: Aby hádala! Nebolo by sa mi spytovať, keby vedela uhádnuť.

UĽKA: Miško Jurákovie.

KATRENA (zadivená): A ako?

UĽKA: Šiel s prázdnym hnojničiakom konča úvratí; my doň, aby nám vzal noše. Zobral i nás jednou cestou. (Zasmeje sa.) Ledva sme sa dovliekli. Ako sa vlečú pomaly tie voly! Ale sme tu. Odnesieme obed kopáčkam.

POVOĽNÝ (mihne významne na ženu, pozrú jeden na druhého s uzrozumením): Vidíš, ako sa dobrá vec pohne sama od seba; sama si bude hľadať cestu.

UĽKA (zbadá ich rozhovor, zamieša sa medzi nich): Čo si hľadá cestu? (Priblíži sa k otcovi, pritúli sa k nemu.) Povedzte, ňaňo, ako si hľadá cestu?

POVOĽNÝ (nežne, položí jej ruku na hlavu): Povedáme si, dievka, a povieme i tebe. Voda vyviera zo žriedelka, urobí si studničku. Keď sa jamka naplní, že voda začne pretekať, už neostane na mieste; musí tiecť ďalej. A ona si hľadá cestičku, kade jej bude v dolinu; urobí si pekný jarček a potečie dolu jarkom, čo si ho sama prerobila. Povedz, nie je vodička veľmi múdra?

UĽKA: A načo je jej toľká múdrosť, keď si môže urobiť jarček i bez múdrosti?

POVOĽNÝ: Je múdra! (Výstražne prstom.) Vie, kade jej v dolinu. (Obyčajným hlasom.) Nuž vás zviezol! Vidíte, ako sa vám pekne trafilo! (Katrene.) Treba ho obriadiť, stará. Ja pôjdem, aby sa aspoň nenaťahoval s nošami. Pomôžem ich doniesť do komory. (Povoľný a Katrena odídu.)

Uľka a Marienka

UĽKA (šuchá si ruky, podskakuje): Začalo štípať. Dobre ma oziaba v nohy. (Dupká po zemi.)

MARIENKA: Lebo nám viseli z voza, že po nich fúkalo popod voz. Nesúce sedenie — všakver?

UĽKA: Ale bolo veselo. Či nie?

MARIENKA: Veľmi pekne! (Napráva jej šatôčku, čo má okolo hrdla, preberá jej korále, hľadí na ňu s láskou.) Ako ti pristanú paterničky, Uľka. Ja ich tak rada!

UĽKA: Páčia sa ti? (Pohrá sa s nimi.) Ja ich tiež rada. (Zasmeje sa.)

MARIENKA (natešená): Ach, Uľka moja!

UĽKA: Čo takého?

MARIENKA: Nám je veľmi dobre akosi. Pováž si, Uľka, ako nám je!

UĽKA: Hej, veru, nie najhoršie.

MARIENKA: Počkaj, neskáč. (Snivo.) Ja by takto najradšej ostať, čakať a vyzerať, kým prejde táto chvíľa, keď nám je tak dobre. Ktovie, Uľka, či nám už kedy takto bude.

UĽKA (zasmeje sa veselo): Blázon! Prečo by nebolo? Bude i lepšie. Iba čo nás vyoziabalo poriadne po nohách. (Schytí ju, začne ju skrúcať. Podupkávajú trochu.) Aby sme sa rozohriali. Pri Miškovi sa nerozohreješ veľmi. Čo?

MARIENKA (zvážnela): Nie je zhovorčivý. (Pustia sa a dívajú sa jedna na druhú, akoby sa videli prvý raz.) Ale ani nemal ako hovoriť, chudák. My sme i za seba i zaňho.

UĽKA: Hej, rapotali sme ustavične, a on jazyk za zubami. Chudák, iba čo sa usmieval.

MARIENKA: I počúval nás.

UĽKA: Ja ho rada, ako počúva. Je veľmi chutný.

MARIENKA: Má milé oči.

UĽKA (rozosmeje sa): Ty vieš, aké má oči. Ako si ich videla, keď si naň nepozerala? Ha? (Dotieravo.) Ako chytro vynájdeš, Marienka! (Marienka zvážnie, stojí zarazená v rozpakoch.) Čo, Marienka, tichá vodička? Nepohne sa, ako tá, čo otec videl v studničke, keď si hľadala jarček? Čo nevravíš?

MARIENKA (hľadí sa odvrátiť, vyhýbavo): Ale, Uľka, čo sa ti robí?

UĽKA (naliehavo): Pozri mi do očí, ale, vieš, úprimne, nie falošne. Pozri mi, ale rovno.

MARIENKA (pozrie zbežne, ale sa uhne): No, vidíš, čo by nie…

UĽKA (víťazne): Vidíš, Marienka, vidíš, že nechceš. Nechceš pozrieť úprimne, oj, nie, vieš, až dohlboka. (Zasmeje sa, podskočí.) Viem ja, prečo mi nechceš dať pozrieť do nich, ale na samý spodok, na dno, oj, viem, už viem, dávno som vedela. Tam je mládenec, čo mlčí, usmieva sa a má milé oči. (Podskakuje, tľapká rukami.) Videla som ho, videla. Darmo sa pokrývaš, sedí v nich, usmieva sa…

MARIENKA (schytí ju, skloní sa k nej; citne): Nože, Uľka, neblázni!

UĽKA (prudko): No, povedz mi, uznaj, či som uhádla. Povedz, Marienka, pozri na mňa a povedz, či je nie tam? (Marienka sa k nej pritúli a skryje tvár na jej pleci. Uľka ticho a nežne.) Či mi nepovieš, Marienôčka?

MARIENKA (skoro s plačom): Ach, Uľka, Uľka, čo ma sužuješ?

UĽKA (nežne): Naozaj ťa sužujem? Ja ťa nechcem sužovať, ale viem, čo ti je v očiach, viem, Marienka, viem.

MARIENKA: Sužuješ ma, Uľka, lebo si ma zahanbila.

UĽKA (udivená): Ale ja? Ako, Marienka?

MARIENKA: Kdeže ja, sirota chudobná! Kdeže by ja a Miško? On je z gazdovstva, ja bez ničoho. (Pomlčka; odrazu prudko.) Hej, Uľka, na očiach mi je. Neraz sa mi zjaví i v noci, keď sa prebudím. I v srdci ho nosím, môj poklad. To je moje všetko, čo mám. (Ticho.) Ale iba jeho podoba, aby sa mala v čom pokochať, keď som sama. Môj nikdy nebude, nikdy, Uľka, nedožičia mi ho.

UĽKA (súcitne): Moja Marienka! Prepáč, že som ťa prekárala. Ale prečo by sa ti nedostal?

MARIENKA: Nedožičia mi ho. Nemám ničoho na svete, ani domu, ani gruntu. Ja som iba robotná dievka, a on je z gazdovstva. Mater, ľudia v dedine zahriaknu ho, i keby stál o mňa.

UĽKA (rozvažuje): Hej, budú mu vytrýzňať, i k hlave letieť. Ľudia sú mrcha. Mater úlipná na grunty. (Odhodlane.) Neboj sa, Marienka, nedáme sa! My im ukážeme, uvidíš, ako im ukážeme! Ja budem s tebou; nahľadíš sa, ako im ukážeme!

MARIENKA (zľakne sa): Uľka, maj rozum; nepovedz nikomu! Ja by sa hanbila. Šírym svetom by išla.

UĽKA: Nie, neboj sa, Marienka. (Za javiskom hlas POVOĽNÉHO: „To by už veru bolo!“ Hlas KATRENY: „Ale by si nám to urobil; ani sa nezohriať?“)

Predošlé, Povoľný, Katrena, Michal Jurák

MICHAL (vchádza váhavo): Čo sa ustávate? Vidíte, že musím ísť, robota čaká.

UĽKA (skočí k dverám, ťahá ho za ruku): Povedala som ti, že neprijmeme, aby si sa prišiel odobrať rúče do izby. Ako poriadny čeľadník. Chcel by utiecť. Aký si ty, Miško! (Hrozí mu.) Či by ťa to ctilo?

MICHAL: Robota čaká, Uľka, treba sa obracať. Ak nevyvezieš, kým je chvíľa, a nezúhoríš, neurobíš, keď prídu dažde.

UĽKA: Čo nás do dažďa, nemá sa čo starať do nás. Nech čaká, máme ešte kopať, orať. (Líškavo.) Už si len sadkaj, Mišianko. Veď pôjdeš.

MICHAL (rozloží ruky, skrúca sa, aby ho bolo vidno zo všetkých strán): Vidíš, aký som, nesúci do poctivého príbytku.

POVOĽNÝ: Nemáš sa čo okúňať, synku; všetci sme od roboty. Robota je nie najčistejšia, čo ju teraz robíme. Vyvážame, čo je na hŕbach pred zadnými stavmi. Hŕby sú nie najkrajšie, dakomu ani nevoňajú; stisne si nos, keď ide popri nich. Ale my sme robotní ľudia a gazdovia. Čo sa iným hodí, nezahodíme, ale vyvážame na naše zeme. Naše zeme prijmú vďačne nečin a nečistotu, čo sa iným hnusí. Prečistia ju, vyberú si z nej, čo im treba. Na takto rok budeme zberať na nich, čo nám dajú: veci všetko potrebné a pekné nášmu oku. Keď ich mlynár trochu prerobí a poriadna kuchárka pripraví, ako svedčí, budú si oblizovať od nich prsty tí istí, čo si dnes zapchávajú nos od hnusenia.

UĽKA (natešená): No, vidíš, Miško, čo ťa naučil náš otec. I my sme robotníčky. Pozri, aké máme ruky. (Ukazuje mu ich.) I my sme sa prehrebali v zemi. Zem je zem, my vyberáme si z nej, čo nám dala.

MICHAL: Hej, zem je čistá. Do nej sa sprace všetka nečistota, koľko jej len jest na svete. Keby nie ona, my a celý svet boli by sme sa dávno utopili vo vlastnej nečistote, bolo by nás zadusilo. Ale ona ju prijme všetku, prečistí ju, okľúdi nás, očistí, a ešte nám donesie peknú úrodu.

POVOĽNÝ: Tak, synku, tak. Darmo si ju budeme hudiť, keď obracia všetko na náš úžitok.

KATRENA (doniesla chlieb a pokrájané kúsky slaniny na lopári, poháriky a sklenicu): Prejdi, Miško. Nech sa ti páči.

POVOĽNÝ: Ako doma, synku. Sadni si u nás.

UĽKA (prikladá mu stoličku): Sadkaj si, Miško. Nebuď pyšný.

MICHAL (skladá čiapku, prihládza oboma dlaňami vlasy): Horká moja pýcha! Ale takýto od roboty pri tomto poctivom stole.

UĽKA: Pravdaže si pyšný. I Marienka ti povie. (K nej.) Či je nie trošku pyšný, Miško? Nechce prísť medzi nás. Ani na muziku nepríde, nie sme mu roveň. Má podistým inde čosi lepšieho.

MICHAL: Uľka, Uľka, nebalamuť. Vieš dobre, že zohýňaš. Neprišiel a neprišiel. Mne muziky nehrajú.

UĽKA: Chudáčisko! Nevládze nohy dvíhať!

MARIENKA (tichšie k nemu): Prečo sa uťahuješ od mládeže? Azda ti čo urobili?

MICHAL (pozrel na ňu placho; pokrútil hlavou): Nik mi nič neurobil. Ani by si nedal urobiť. Neťahá ma chuť do tanca, netancujem.

POVOĽNÝ (vytiahol spod lavice pri peci pohodenú motyku s prelomeným poriskom; prezerá ju veľmi pozorne, škrabe sa, pokrúca hlavou, vytiahne kus dreva na porisko, prirovnáva, akoby vyšlo, pozrie významne na ženu, kývne hlavou, ona prisvedčí a stratí sa vo dverách kuchyne):

Povoľný, Michal, Uľka a Marienka

UĽKA: Vidíš, že si pyšný! (Hrozí mu.) Pekne si myslíš. Nech sa nadhadzujú ako blázni, a ja budem mať rozum na mieste.

MICHAL: Bezo mňa vy si tam poradíte. (Tichšie.) Načo ísť, keď nikomu…

UĽKA: Čo? (Dychtivo.) Dopovedz, alebo si farbil a heglo ťa, keď si chcel povedať, čo je nepravda.

MICHAL: Nuž hej, nikomu nechybím.

UĽKA: Čo si si napratal do hlavičky! Alebo, Miško, figliar si veľký. Ako si vie narážať na mlyn, aby sa ti prosili. Cigán si ty, cigán, ozajstný cigo-rigo. Vieš dobre, že stojíme o teba. (Naliehavo.) No, povedz, či prídeš.

MICHAL: A kdeže vám je muzika? Roboty teraz idú, nie muziky.

MARIENKA: Býva na hostinu každý rok.

MICHAL: Na hostinu, to už hej. (Váhavo.) Neviem sám…

Juráčka, Katrena a predošlí

JURÁČKA (natešená sa obzerá po izbe, vidí syna medzi dievčatami, Katrena vchádza do izby): Čože porábate? Môj gazda (na Michala) kade-tade, a robota stojí. Dobre my budeme gazdovať takto! Šla som z Potravného spolku, ako zo sklepu, a vidím naše ryše v kmotrovie dvore. Čože sa, reku, robí? A ono ryše si vystávajú, a gazda, ľaľa, za stolom, ako na hostine.

MICHAL (vyhovára sa): Aby prešiel, nasilu ma ťahali. Vidíte, ako sa išli trápiť. (Ukazuje na stôl.)

JURÁČKA: Ach, syn môj, hotová trakta!

KATRENA (láskavo): Radšej si sadnite i vy, kmotrička. Nech sa vám páči, vezmite si i vy.

UĽKA (okolo nej): Veď sa i patrí, aby sme si vás uctili, keď u nás robil. (Tisne ju k stolu, dáva jej chlieb do ruky, Juráčka si ukrojí smidôčku.) Veru tak. Doviezol nám noše spod Dielov a doviezol nás. Boli by sme skrehli na krkošku, keby sa nebol zmiloval.

JURÁČKA: Dobre má, dievčička, keď vás ratoval. (Ku Katrene s výčitkou.) Vám sa tiež divím, kmotra, čo ju tisnete do takej roboty; prehrebať sa v studenej zemi. Ruky má, chúďatko, ako ciagle. (Drží Uľkine ruky vo svojich.)

UĽKA: Nebolo nám zima, kládli sme si ohník. Všetku vňať sme popálili. (Natešená). Ako ja rada ohník na švábčisku, keď je ešte srieň a ligoce sa na slnci. Z ohníka sa ťahá belasý dym akosi na tenko a ide rovno, rovno kdesi do neba. A vy ho radi?

JURÁČKA: Ach, dievka moja, kto by ťa nerád, tvoje štebotavé ústa. (Obzerá jej ruky.) A ruky vyrobené. Tuto, ľaľa, mozole.

UĽKA (hrdo): Naše ruky sú veru nie ako z hodvábu.

JURÁČKA: Ale mozoľov ti netreba nadobývať.

UĽKA: I Marienka má mozole; môžem mať i ja.

JURÁČKA (zbadá i Marienku; nie tak sladko, nedbale): Treba sa jej usilovať. Má dobre, keď je robotnica. (Povoľnému.) Vidíte, kmotre, a vychodí! Čo sme boli spomínali tam kedysi, ide akosi samo od seba.

UĽKA: Čo ide samo od seba? (Trhá ju za rukáv.) Povedzte, krstná mať.

JURÁČKA (hľadí na ňu v kochaní): Ach, dieťa moje!

POVOĽNÝ (s úsmevom dvíha motyku so zlým poriskom): Nuž spomínali sme, keď chceš vedieť, ako vyneme toto porisko, vidíš, čo už sem nepristane, a pristrúhame toto, čo je nové. A potom sa už narazí samo od seba na motyku, aby bola zasa súca do roboty. Či nie, kmotra?

UĽKA (pozerá v nedorozumení na nich): Keby ja vedela…

POVOĽNÝ: A čo máš vedieť? Nezvieš nič, moja dievka. Lebo všetko ide samo od seba, keď mu nadíde čas. Zbožie vzíde a narastie samo od seba, odkvitne, naleje sa mliekom. Zrno napuchne, stvrdne. Keď dozreje, padne nám hotové na humnisko. Také sú i naše chodníčky, kmotra, samy od seba, kde je náš údel. (Uľka odbehla k stolu, kde je Michal a Marienka. Povoľný, Juráčka a Katrena zhovárajú sa živo pri peci okolo motyky; pozrú tu i tu ukradomky na mládež, čo robí pri stole).

UĽKA (tichšie): Už si si rozvážil, Miško? Prídeš na tú muziku?

MICHAL: Nepodkúšaj. Povedal som ti, že netancujem.

MARIENKA: Budeš sa prizerať, ako iní tancujú.

MICHAL: Čo by mal z toho? Hryzovisko daromné; med cez sklo lízať. (Odhodlane.) Kto netancuje, nech sedí za pecou.

MARIENKA: Smutne je sedieť doma. Vieš čo; ty si nás zviezol dnes, a my ťa zvezieme na zábavu. Či nie, Uľka?

UĽKA: Aspoň by sme sa odslúžili! (Zberá sklenicu a poháriky a odnáša za kozub. Michal váha, zbiera omrvinky po stole, pozrie tu i tu na Marienku.)

MARIENKA (tichšie): Ostatný raz sme vyzerali, či prídeš.

MICHAL (živo): Naozaj? Ktorej som chybel?

MARIENKA: Nám obom.

MICHAL: Marienka, nech nehovorí jazyk jedno a nemyslí druhé hlavička. Nehovoríš ani ty, Marienka, akoby si mala. Uľka je falošná posmešnica; čo by ma ona mala vyzerať?

MARIENKA: A ja?

MICHAL (pozrie jej vrúcne do očí; ona ich sklopí, odvráti sa a akoby zbierala chlieb zo stola): Ty? Marienka, neviem, ale by ti vďačne uveril. Lenže si nepozrela na mňa.

UĽKA (vráti sa k stolu a usmeje sa): Figliar si, Miško, potmehúd! Chceš všetko vyzvedieť odrazu; na koho čakajú. Ak chceš vedieť, príď. Uvidíš.

MARIENKA: Uvidíš, že sa ti zapáči.

MICHAL: Nemám kamarátov.

MARIENKA: Nájdeš ich, ak budeš chcieť. Kamarátov treba pohľadať trošku. I my tam budeme. Ale ak budeš chcieť, nájdeš i iné z dediny, i z iných dedín prídu dievky; zo Starej Viesky, podistým i z Červenej Lehôtky. Ani nezvieš, ako sa ti čas minie.

MICHAL: Čo ma do Viesok a Lehôtok? Ja by sa držal Ondrašovej. Ale nie trčať v kúte a pozerať, ako tancujú.

UĽKA: Budeme tam, ak nás nezohrdíš.

MICHAL: Ak vám budem na závade?

MARIENKA (netrpezlivý pohyb; s výčitkou): Ach, Miško, zase aký si! (Odvrátila sa.)

MICHAL (rozhodne): Vieš teda čo? Prídem. (K Marienke, tichšie.) Ak ty chceš. O iné nestojím, akoby ich nebolo. Povedz mi, prídem vďačne na muziku, i kde chceš.

MARIENKA (odvráti sa zahanbená): Príď, abys’ vedel!

MICHAL (chytí ju za ruku; vrúcne): Marienka, Marienka, budem ťa vyzerať, ledva sa ťa dočkám.

MARIENKA: A ja tiež.

UĽKA: Ako vieš skusovať, čo kto myslí! Mňa nie, o mňa nestojíš, nevďačník! (Skloní sa k nemu.) A kebys’ vedel ako som striehla pod Dielom, či pôjdeš konča úvratí. Ja som vymyslela, ja, aby si nás zviezol.

MICHAL (oživený, veselo): I teba rád, ale si posmešnica.

UĽKA: Viem ja, prečo ma rád.

MICHAL: Nuž? Len povedz, Uľka.

UĽKA: Lebo som jej kamarátka. Oj, vedela som dávno, za kým pozeráš! (Chytí ho za ruku.) Nenazdávaj sa, že vám nežičím. Či sa ti brieždi, Miško? (Držia sa za ruky, Marienka na strane stojí trochu odvrátená; Povoľný, Katrena, Juráčka prestanú sa zhovárať, dívajú sa na mladých; Katrena sa díva trochu zadivená; pokyvuje hlavou.)

KATRENA: Nikdy som sa nenazdala, že moja dievka takto s Miškom.

JURÁČKA: Ako by nie, kmotrička! (Vykladá spevavo ako nad truhlou, a zalamuje rukami.) Len pozrite, moji ľudia, ako im pristane. Moje dieťa radostnô, ako si mi bolo múdro! Vždy len v knihách a novinách, keď iní chodia kade-tade a noci márnia. Ako si ma slúchalo, na rukách ma nosilo. Nikdy ma nenahnevalo, mrcha slova mi nepovedalo. Ach, moje dietky drahé! Ako ona pekne pri ňom, ani ružička na konáriku. Ak idem k nim, zadusím ju od radosti. Ach, koľko mať prenesie pre dietky a koľko sa nakochá, keď ju pekne slúchajú. (Chce sa k nim hodiť.)

POVOĽNÝ (zachytí ju; výstražne): Len im pokoj dať, kmotra. Nech sa sami vynájdu; nieto sa nám čo starieť do nich. Nech zbožie samo rastie, ako samo vzišlo. Keď sa rozkvitne, netýkať sa ho; škodí mu v kvete i vietor i dážď. Zakvitne najkrajšie, keď je na pokoji. Naleje sa mliekom, zrno napuchne, stvrdne a dozreje. Keď bude zrelé a súce, nedbám, vyjdi vtedy, nemeškaj s kosou a zlož ho do radkov. Dať im pokoj, netýkať sa ich. (Všetci stoja, pozerajú na mladý pár.)

UĽKA: Zachoval si si?

MICHAL: Zachoval, Uľka.

UĽKA: Budeš stáť v slove? Nebudeš už vykrúcať?

MICHAL: Neboj sa, Uľka. (Podá jej zas ruku a stisne ju vrele. Zbadajú, že pozerajú na nich starí. Pustia sa a poodstúpia jeden od druhého v rozpakoch.)

JURÁČKA: A čože to kujete medzi sebou? Ach, moje dietky drahé, čo ste to mali?

UĽKA (predstúpi rozhodne): My už vieme, čo. Či nie, Miško? (Michal prikývne.)

JURÁČKA: A my by sme nemohli zvedieť?

UĽKA (s narážkou): Príde deň, že uvidíme veci, ktoré dnes nevidíme, a pochopíme veci, ktorým dnes nerozumieme.

KATRENA: Veď už, dievčička. Ja sa ti nestariem.

POVOĽNÝ: Ako povedám, čakať, kým zakvitne, naleje sa mliekom a dozreje. Príde čas i zberať. Uhľadíme si peknú chvíľu a zložíme ho do radkov. (Michal, Marienka pozerajú zarazene na Povoľného, čo hovorí.)

UĽKA: Horká naša žatva! Poniektorí ešte len teraz čo zasiali oziminy.

POVOĽNÝ: Nech len sejú. Čo ako, vzíde a narastie. A príde i žatva. Nevystane, ale treba čakať. Nuž počkajme, kým bude súce do záčina. Zachovajte si vy (mladým), a i vy, kmotra (Juráčke).

JURÁČKA: Veď už ja nič…

Adam a predošlí

ADAM (vstúpi s bičom v ruke, rozkročí sa, pozerá na prítomných): Tiež akási robota neporiadna. Ja spod Horice pod Diely, že zoberiem noše. (Gazdovi.) Veď viete, aký je obchod spod Horice pod Diely. Cesta mrcha, že ti ide dušu vytriasť, statok strhaný v robote, a na paroma som šiel. Noše mi zobrali pred samým nosom. Vo dvore nájdem cudzí statok, čo ich doredikal. Na hnojničiaku prevrátili dosky, aby boli čistým dnuka. Ešte si poprestierali plachty i rozsievky. Veru hej, vyriadili hnojničiak, zviezli noše a doviezli sa, ľaľa, i chýrne robotnice.

UĽKA: Čidali, Adamko, bolo sa ponáhľať a nenechať nás tam skrehnúť.

ADAM: Skrehnúť? Nič vám nebolo! Ale Mišo je majster, strela ti v pečeni! {Hrozí mu.) Predchytávaj mi robotu, odvádzaj mi robotnice, keď by sa im bolo najlepšie obhodiť.

MICHAL: Nuž, hľa, Adam, keď sa mi ich uľútilo, že im je zima.

ADAM (smeje sa): Vraj zima, pri ohníku! (Povoľnému.) A vám sa divím, že nevyženiete čeliadku nazad do poľa, keď sa odťahuje od roboty. Ešte ich častujete, všetko sa mi vidí.

POVOĽNÝ (vysmiaty): Veru tak sme začali gazdovať, synku!

ADAM (tľapne tuho Michala po pleci): Ej, Mišianko, ty mi fúľaš rozsievky, keď rozvážaš dievky po chotári.

JURÁČKA: Nože, no, Adamko, vyperieme ich. Nehundri toľko, nepredieraj sa v robote. Neutečie, neboj sa.

UĽKA (nalieva pri kozube a podá mu): Zalejte si mrzutosť, Adamko. Škoda dudrať mládencovi; dievky vás nebudú chcieť.

ADAM (vezme pohárik): Keď už tak, ja nič. Na zdravie vám, všetkým vospolok!

VŠETCI: Pán boh uslyš!

ADAM (Michalovi): Dobre si popravil statok. Keď som ich videl, tvoje ryše, boli ako lajsňa. Teraz, bisťubohu, len sa tak lysnú.

MICHAL: Boli zaškreté čosi, ale sa popravili.

ADAM: Majster si. Nebodaj si vzal kdesi materi kľúč od sypárne a nanosil sa do ovsa. Viem ja, čo robíte, keď vám príde rozvážať dievky na voloch. (Marienke.) Keby nebol starý cap, nech som Kubo, ak by ťa neodviezol vďačne; nie na kadejakom hnojničiaku, ale na ozajstnom hintove pána grófa zo Starej Viesky. Prestrel by ti nie rozsievku, ale najkrajšiu mentieku. I kučmu, keby na to prišlo.

JURÁČKA: Vidíš ti ho, okolo mladých by sa obšmietal. Čo sa neobzrieš, našla by sa azda vdova. Mohli by sme pred adventom jesť výsluhu.

ADAM: Ja by radšej o fašiangoch, ale vy, vdovice, nedržte sa na mňa… (Spamätá sa, pomkne čiapku a prestupuje!) Trkocem nič po nič s vdovami, čo mi podbehúvajú…

JURÁČKA (sotí ho do pleca): Vidíš ti ho, čo ti nevymyslí…!

ADAM: Hej, pletiem podaromnici, a robota stojí. A predo dvermi stojí akýsi belasník, a možno je i pán, čo sa spytuje na gazdu.

POVOĽNÝ: Pán? A čo tu hľadá?

ADAM: Zhľadáva gazdu, ako vás, že vraj či tu bývajú pán Povoľný. Nuž veru, a kdeže bude bývať gazda, ak nie vo svojom príbytku? Nuž pravdaže býva, keď je doma.

POVOĽNÝ: Netrep, synku. (Netrpezlivo.) Radšej povedz, čo je za.

ADAM: A kto ho tam vie? Najľahšie hinžinier. Má široký klobúk a nohy akosi dovysoka. Napovíjal na ne povojov, nebodaj, aby mu bolo ľahšie chodiť po močiaroch, ako bocianovi.

POVOĽNÝ: A čo neprejde? (Katrene.) Pozri ta, kto je. (Adamovi vyčítavo.) Nechať ho predo dvermi toľké časy! (Katrena preč.) Synku, neviem, či sa ti rozum čistí, či čo.

Katrena, Jurko Bacúch a predošlí

KATRENA (za javiskom, rozčúlene): Nuž a čo ste neprešli, pre pána boha! Ale neviete, kde bývame? (Otvorí dvere, za ňou sa zjaví Jurko Bacúch, široký mäkký klobúk v ruke, šaty popolavé, priliehavé, do cesty, nohavice jazdecké s návojmi do samých kolien.) Čo bolo treba stáť predo dvermi! Povážte si, ľudia, koho nenájdem! Pán Bacúch…

POVOĽNÝ: A čože je to za obyčaj? (Podá mu ruku a druhú mu položí na plece.) Vitaj u nás, vitaj! (Vyčítavo.) Čo sa bolo treba vypytovať a treba postávať predo dvermi?

JURKO: Ďakujem za privítanie, veľmi ďakujem. Ako sa tu mávate?

POVOĽNÝ: Ako vidíš, všetci zdraví, chvalabohu. Tu všetko samí priatelia. Iba ty, čo sa nám nechceš priznať; miesto prejsť postávaš na podstení. Čo sa to stalo?

JURKO (usmieva sa): Sám už neviem; vyšlo, ako vyšlo, celkom znezrady. Že vojdem rovno do pitvora, keď váš človek, tuto sused (ukáže na Adama), aby pozhovel, že je vraj oddávanie v dome. Nuž oddávanie sa nerobí každý deň a nevhupnem, cudzí človek, len tak ako nič, medzi svatov.

POVOĽNÝ (rozčúlený, Adamovi): Čože je to zas, synku, čo ti čerti podsvietili?

ADAM (pomkne čiapku, škrabe sa, mrzute): Posvietili! Zas sa na mňa zvezie! Čo mi mali svietiť? Videl som belasníka, že ide, a ja že bude ten hinžinier, čo vysúša lúky; skrz nohy sa mi marilo, lebo sú dovysoka podkasané ako bocianovi. Viete, ako ste sa zastrájali ostatný raz, že ma kosiskom vyobháňate, ak vám ho zas pustím znezrady do domu. Nuž som mu povedal, že je pýtanie a či oddávanie v dome, aby pozhovel, kým odbavia. Vám som zas prišiel povedať rúče do izby, čo je za; ak by ste sa, reku, chceli prešmyknúť cez kuchyňu na pôjd, alebo i oblokom, čo je z kuchyne do medzierky a z medzierky za humná. Nuž hej, všakovak sa príde oháňať pred nimi, ako pred ovadami.

POVOĽNÝ: Kebys’ radšej rozum nadobýval a netáral. (Jurkovi veselo, šuchá si ruky.) Veru, milí hostia! Nenazdali sme sa ti. (Ostatným.) Akosi ste ustrnuli; neviete, že je to Jurko, gazda z Bacúchovie dvora? (Dievčatá pozrú jedna na druhú. Uľka drgne ukradomky lakťom Marienku, že ju rozosmeje.)

JURKO: Amerikán skoro deväť rokov. Možno ma už ani nepoznáte. (Dievkam.) Bol som ako vy, keď som šiel z kraja. Straka ma ledva poznal, kým som sa mu nedal do známosti. (Michalovi.) S kým mám šťastie?

MICHAL: Jurák Michal.

JURKO: Azda syn Juráka? Michal je i otec, myslím. Ako sa má otec?

JURÁČKA: Už sa veru domal. Od Jozefa ide na piaty rok, čo ho boh k sebe povolal.

JURKO: Pán boh mu daj slávu večnú! Škoda ho. Hodný bol človek. Pamätám, ako medvede bil; v jeden rok ich zložil dva, a veľké. Chodil na ne so simpľou,^[2] čo sa nabíjala ešte spredku; takú mal istú ruku. I na borsuky^[3] chodil.

POVOĽNÝ: Veru medvede. Odkedy ich nebije, medvede nám bijú statok. Toho leta nám dva voly zabili na holi, na Širokej. Jedného čo boli zabili, druhý sa hodil dolu úplazom a vyvalil rohy, prichodilo ho dobiť. Dedina mala lacnú hovädzinu, ale musela hradiť škodu a medvede si dvoria.

JURÁČKA: Akože, keď mačka odíde, myši majú hody.

JURKO: Tak veru býva. (Na Uľku, ktorá stojí hrdo, poloodvrátená.) A táto slečinka?

KATRENA: Naša dievka, Uľka, ak ešte viete. (Uľka sa väčšmi odvrátila. Dusí sa, aby sa nerozosmiala.)

JURKO (hľadí sa rozpamätať, ale darmo): Odpusťte, slečna bola vtedy malá, a ja od tých čias…

POVOĽNÝ: Mala osem, alebo deväť rokov. Stojí kdesi na tráme (pozerá po povale, kedy sa narodila: rok, ešte i deň).

KATRENA: Ja sa ti nestariem, ale nebolo treba trámu. Vieš, že si staval humná. Ešte som ti dohovárala, či by nebolo lepšie čakať, kým vyjdem z kúta, ale ty, že horký čakať, že nebude do čoho zvážať. A keď bolo do čoho zvážať, nuž nebolo čo. O Jáne sa bola strhla vtedy tá veľká búrka, že všetko vytĺklo. Ostalo holé strnisko. V tú jeseň nám bola i krava vyničela. Vošla do ďateliny, že ani z nej nestačila vyjsť, čo ju zdulo.

POVOĽNÝ: Hej, bolo akosi okolo Michala, zberali sme sa s volmi do Márnice na jarmok. Prichodilo statok odmárniť odpoly darmo, lebo krmu nebolo. V tú zimu sme porezali všetku žitnú slamu. Len že sme nenačali strechy, čo novšie. Nech pán boh chráni. Nešťastie nechodí nikdy samo.

JURKO (Uľke so smiechom): Vidíte, slečna, koľké nešťastie prišlo s vami.

UĽKA: Náš otec hneď povedali, že nešťastie nechodí nikdy samo. (Vybúši už do smiechu.)

JURÁČKA: Ach, moje dieťa, kdeby vlastný otec!

JURKO (pozrel na Marienku, ktorá sa nemôže zdržať smiechu): S vami tiež prišlo nešťastie?

MARIENKA (zvážnela): Nebolo bez nešťastia, iba nám nemalo čo vyničieť.

UĽKA (pristúpi k nej, chytí ju okolo pása): Moja vrstovnica, Marienka Smoliarikovie.

JURKO: Smoliarik. {Hľadí dohora, hľadá v pamäti.) Jedného, sa mi vidí, zabilo v hore.

MARIENKA: Klát ho privalil. Keď ho vytiahli spod neho, nuž dušu vypustil.

KATRENA: Veru, dievčička, nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch.

JURKO: Hej, o tom nešťastí mi písali, ale už neviem, kto, či vy, či ktosi iný. Nuž prišiel som! Naveľa ste ma vypoďkali; našiel priateľov a zas nenašiel. Moc sa premenilo.

JURÁČKA: Kdeby nie, cez toľké roky!

JURKO: Ukazuje sa mi, akoby bol padol do cudzieho kraja. I za bociana ma zvali!

KATRENA: Náš Adam, nemajte mu za zle, nie je z dediny; neslýchal o vás.

ADAM: Skrz tie povoje na nohách; u nás v Dierovej ich nenosia.

JURKO: Preto nič, ťažko rozoznať, čo je kto. Človek sa i premení. Kde príde, zapustí korene ako strom, čo presadia. Nebol by ani prišiel, keby nie vaše listy. (Povoľnému.) Ale ma bodlo, že moje vychodí navnivoč a ide byť zo dňa na deň horšie. Nuž, reku, kým neprídeš o všetko, choď a pozri, čo sa to na teba hrnie za nešťastie.

POVOĽNÝ (opravuje): Nešťastie ako nešťastie. Chcel som ti dať znať, časy sú nie, ako bývali, že by prichodilo robiť poriadok. Zeme nevynášajú; čo sa urodí, nepredávame ako po iné roky. A treba uznať i zemi; ustala tiež a neurodí ako indy. Ja by rád, aby sme sa ujednostajnili znovu po priateľsky; na tú alebo inú stranu. Sám si vyberieš, ako sa ti bude lepšie páčiť. Ak by si chcel prenájom, nedbám, nech by bol, ale nie nakrátko, aspoň na desať alebo pätnásť rokov. Päť nedochodí. Každý hľadí mať niečo zo svojich mozoľov a neprísť o ne, keď sú ešte krvavé. Ak by sa ti páčilo, mohli by sme ísť i na kúpu a predaj, keby bola cena ako medzi priateľmi. Vieš už, aký som; ani tebe utiahnuť, ani sebe škodu. Nech bude vlk sýty i baran celý.

JURKO: Ja som tiež taký, my sa zjednáme ľahko.

POVOĽNÝ: Najhoršie so stavmi. Neviem, či nebude treba prestavovať humná, aspoň nové strechy. Do záčina a na šop tečie; maštale a ovčiareň majú strechu tiež nanič. Veď sa presvedčíš, keď sa pripáčiš; čo oči vidia, srdce uverí. O poprávky by nebolo zle. Ak by sme šli na prenájom, z prenájmu by sme strhli, čo by šlo na ne.

JURKO: Stavy stoja, ako boli, nepoprávali sme ich?

POVOĽNÝ: Vieš, čo je poprávanie! Stavy boli dodnes ešte ta, ale teraz sa otvára na všetky strany chyba na chybu.

JURKO: A dom sa drží?

POVOĽNÝ: Drží sa, ale nezaškodí popraviť čo-to. Dom sa väčšmi derie, keď v ňom nebývajú, ako keď bývajú. A ty čo ideš urobiť?

JURKO (pohne plecom): Vybral som sa do kraja, že veci uvediem do poriadku, a možno zasa pôjdem.

UĽKA: Neostanete trochu?

JURKO (neurčite): A sám neviem. Ukazuje sa mi tu ako v cudzom kraji. Kde hodím okom, všetko je nové! Hľadám na všetky strany, kde je, čo som bol zanechal, a akosi ho nikde nevidím. Kde ho nájdem, tam sa mu nemôžem priznať. I kraj akoby sa bol premenil. Doliny sú tesnejšie, vrchy väčšie. Dediny sa ešte väčšmi učupili medzi sady. A či hádam jasene, čo sú v nich, narástli. Nuž, vidíte, odučil som sa dívať na svoj kraj, a už sa v ňom nevyznám, som ako v cudzom. Ja som, ako som bol, ale ostatok, čo vidím, samá premena.

POVOĽNÝ: Vidím, že sa ti nepáči.

JURKO: Nie že by sa nepáčilo, ale vidím, že je nie moje, ako bývalo vtedy. Čo bolo moje, kdesi sa podelo. Hádam umrelo.

POVOĽNÝ: Veru ľahko, že umrelo, lebo náš život sa mení, tečie ako rieka. Čo bolo, ide dolu vodou, podbehuje zasa všetko nové. My, čo sme trčali v prúde, nebadáme, čo sa premenilo, ale ty si pribehol zďaleka, a keď hľadíš na dnešný tok, už ho nepoznáš. Vojdi doň ako my a pusť sa dolu ním, a hneď mu privykneš. Svet je nie cudzí, do ktorého si prišiel, ale ty si v ňom cudzí, lebo si vypadol dlhé roky z jeho prúdenia.

JURKO: Už či tak lebo tak, ale zle mi je. Či sa kraj odcudzil mne, alebo ja kraju, mne je vždy len zle, lebo sa cítim cudzí. Ostať doma, bolo by začínať znova. Ale prvej bolo by zahodiť, čo ma čaká na druhej strane, v novom svete. A nový svet už prirástol k srdcu. Ak tu ostanem, mal by dvojaké trapy: stavať tu, čo nemám hotového, a váľať tam, čo som si vystavil horko-ťažko. {Pomlčí, krúti hlavou.) Nie mi je dobre, nie. Ľúto mi je, že sa mi starý kraj vymenil; za novým mi je žiaľ, lebo mi k srdcu prirástol.

UĽKA (počúva ho so záujmom; súcitne): Privyknete zasa u nás; začnite, kde ste prestali. Budete sa cítiť ako prvej. Prestanete želieť za tým, čo ste nenašli, keď si obľúbite, čo máme teraz.

POVOĽNÝ (karhavo): Ľahko tebe hovoriť. Dlhé vlasy — krátky rozum. Nebola si z dediny nikde; mívaš si, že za Ondrašovou je svet doskami zabitý.

JURKO: Privyknúť a začať znova doma nebolo by od veci, ja by vďačne pristal. Ale za morom ostali záujmy, čo zavážia možno toľko ako tie, čo mám tu. Mám obchod, čo som si zadovážil, a iné veci, čo ťažko oželieť.

POVOĽNÝ (prikyvuje): Veci, čo sa vyplácajú iste a idú samy, len sa trochu nazerať. Ja si tiež myslím, že ťažko opustiť istotu za neistotu a chudobu. Náš život je robota a malá odplata. I ja by som pomýšľal zahodiť pekné výhľady. A možno ťahá i väčšie pohodlie, domácnosť hádam, manželka a dietky.

JURKO (rozveselil sa): Pohodlia veľkého nemám; i tam ide dosť nepohodlne; domácnosť ma neťahá, nie som ženatý.

JURÁČKA: Čo nieto, môže byť. Nájdite si niečo. Keď sa oženíte po vôli, bude vám inakšie.

JURKO: Od dobrej veci by sa neodhodil. (Smeje sa.) Len neviem, čo by povedali slečinky, keby začal hľadať.

JURÁČKA: Nuž neodhŕňali by sa.

UĽKA: Máte ich dosť v meste: pekných a vzdelaných. Jesto v čom vyberať.

JURKO (váhavo): Radšej by z dediny. Hľadať v mestách je už ťažšie. Treba sa vyznať, a na náhodu nehodno sa spustiť. Najlepšie sa oženiť, kde sa vyznáš a poznáš jej koreň. Aspoň sa úfaš, že sa udala na rodičov.

JURÁČKA: Nuž hej, jablko nepadá ďaleko od stromu.

UĽKA: A po dedinách slečien je málo.

JURKO: Ako by ich nebolo? Iba som v druhom dome v Ondrašovej, a našiel som hneď dve.

UĽKA (zasmiala sa, i Marienka; Uľka roztvorí Marienke dlaň, rozšíri i svoju ruku): Pozrite, aké sme my slečinky! Na rukách mozole, na nohách krpce, bez klobúkov a naučené robiť pri gazdovstve.

JURKO (hodí rukou): Mozole chytro odmäknú. Klobúkov a črievičiek všade na predaj. Ľahko premeniť šaty a obliecť sa po mestsky. Chytro sa privyknúť na tieto veci, ale ťažko sa odvyknúť, kto padne z lepšieho na horšie.

UĽKA (zvážnela): Nuž iste bude i takých, bude, čo privyknú.

JURKO (smeje sa): Verte, máloktorá nie. (Uľka pohodila hlavou.) Či nie? (Marienka sa odvrátila trochu a robí sa, že nepočuje. Mlčanie. Jurko sa díva na ne prekvapený.)

Ondro Straka a predošlí

ONDRO: Ej, Amerikán! Padol si ako mucha do kyseľa. (Poklona naokolo.) Na Ondreja. Ondro Straka bude mať mena.

ADAM: A ja že ho máš na Jakuba!

ONDRO: Nie, braček, na pravého Ondreja! A tak sa triafa, že v ten istý deň bude hostina v Ondrašovej.

JURÁČKA: Hej, veru. Ondrašová si pekne uhľadela hostinu, keď je všetka robota odtisnutá.

UĽKA: Naozaj, poriadny deň, a ešte keď je i pánu Strakovi mena.

KATRENA: Ja sa ti nestariem, ale ak si dobre povážiš, všetky hostiny po dedinách padnú k jeseni.

ONDRO: Pravda je, pravda, gazdiná. V jeseni sa hostia, ale ani v jednej dedine nepadne na taký poriadny deň ako v Ondrašovej. A ja vám viem naširoko-ďaleko, kde je kedy jarmok, alebo hostina.

ADAM: Veď ako by si nevedel, keď si ich všetky povymetal. Bol si nebodaj, i kde vreli tri hrachy v hrnci.

ONDRO: Videl som sveta, videl, môžem sa pochváliť. Ale zas som nevidel hostiny v taký šťastný deň ako v Ondrašovej. Úroda doma, štoky plné, zápravy až dovrchu, toho roku i jamy. Príde i nové vínko, dobré, ostré, že búcha do nosa.

ADAM: Bude ako kapustnica! Starô víno ja radšej.

ONDRO: Bude i nová kapusta, s bravčovinou nie je najhoršia. Nuž Ondrašová sa nenáhli s hostinou, ale vie, kedy ju držať.

JURÁČKA: Dobre má, že sa nenáhli. Pomaly ďalej ujdeš.

ONDRO: Ujdeš, i užiješ. I my užijeme. V hlavnej dvorane môjho hostinca bude v druhú nedeľu veľký bál.

UĽKA: Bál bude, nie muzika?

ONDRO: Bál naozajstný. Zrkadlá, sviečky a lampy. Pod povalou čečina a fáborce. Uvidíte. Bude hrať staroveská muzika; dobre pováž, čo reže pánu grófovi, keď mu je mena. (Robí tanečné kroky a zvraty.) Deti moje, bude tanec, Ondro Straka sa bude odmieňať po prvý raz vo svojom hostinci „Pod zeleným jaseňom“. Amerikán vyvalí oči ako plánky, keď vojde.

UĽKA A MARIENKA (radostne okolo neho): Bude tanec, pôjdeme, veru pôjdeme!

ONDRO: I staré ponadŕdame! (Začne skrúcať Katrenu a Juráčku.) Len taký kúr bude stáť v hostinci „Pod zeleným jaseňom“.

KATRENA A JURÁČKA (vykrútili sa mu): Pochabé huby pojedol, čert konopatý!

(Opona)