ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fabián Beznožek s Alžbetou, Vlastimila Hajská s Terezou, za nimi Krasoň a vo dverách sa mu pridruží Jakub Bosý. Páni výboru pristúpia k dámam, že ich odvedú ku šatni. Krasoň ich predbehne, podá Vlastimile rameno, Martin Bosý sa postaví k Tereze.

BEZNOŽEK (smeje sa): Nože, no, mamulík! Pozor, ešte sa ulakomia na teba títo páni.

ALŽBETA: Ale apulík, vidíš, že iba hľadia, aby sme nepoblúdili.

BEZNOŽEK: Veď už. Ale tak, lebo tak, mamulík, ja si ťa nedám. Vojdi a zlož sa. (Odvádza ju k dverám v ľavom úzadí. Obzrie sa a vidí, že Krasoň vodí Vlastimilu, prisviedča im hlavou.) Pán Krasoň si tiež nedal odobrať pannu Vlastimilu.

KRASOŇ: Uznáte, že som prišiel zďaleka. Nebolo by ma pekne hneď z príchodu oddeliť od vás.

BEZNOŽEK: Ja vás nehaním, vďačne uznám a každému žičím, čo je jeho. To iba čo mojej je proti srsti.

ALŽBETA (vo dverách šatne bez plášťa, vracia sa k nim): Čo to zas podkúšaš, apulík. Nevieš, ako som rada, keď sa mladí radi.

FABIÁN (obzrie sa): A naša Rezka? (Zazrie pri nej Bosého. Veľmi slávnostne.) Ani som nevedel, že máme šťastie s pánom… pánom Neobutým a či čo.

BOSÝ: Bosý, krátko a určitejšie.

FABIÁN: Áno, pán Bosý. Nuž vidím, že máme znovu šťastie.

BOSÝ: Bol som taký smelý. Nenazdajky sme sa sňali pod bránou a ako som šiel kde i vy, pobral som sa hore schodmi za vami.

FABIÁN: Nenazdajky, ja nerád. Nepáčia sa mi. Darmo sa vám trápiť a štiblety^[1] drať.

ALŽBETA: Apulík, vidíš, že mu nemôžeme, keď ide, kde i my, zahrádzať cestu.

FABIÁN: Ja ju nezahrádzam. Otvorená je každému hore, dolu, kde mu ďaka. Len netreba chodiť toľkým na hŕbe, keď je cesta široká.

TEREZA: Pán Bosý bol pod bránou. Čo mal robiť, azda sa vrátiť?

FABIÁN: Cnostná a skromná panna nech čuší, keď otec hovorí.

TEREZA: A keď utrháte bez príčiny? (Odvráti sa urazená.) Bez všetkej príčiny podberáte.

FABIÁN (žene): Vidíš, neposluch pod tvojou je feruľou. Poraď si, ako vieš. A vy, pán Vyzutý, už viete, čo som povedal.

BOSÝ: Bosý, Bosý. Mám byť teda nezdvorilý, keď zazriem pannu Terezu Hostislavu, ani ju nepozdraviť, zatvoriť oči, alebo utiecť.

FABIÁN (napaprčený): Dobre, dobre. Akoby hrach na stenu sypal. Ani sa neukážte, kde my budeme.

BOSÝ: Veď už.

BEZNOŽEK: Čakajte, kým vám nepríde čas.

BOSÝ: Vieme už dobre. Postavenie, zaistená budúcnosť (povedome). Chvalabohu, čo sa vlečie, neutečie. Zaistí sa i moje, ak dá pán boh zdravia. Čosi sa už i ukazuje.

BEZNOŽEK (živo): Naozaj, pán Bosý? Vám dali úrad? Vari pôjdete zo Svitu?

BOSÝ: Nešiel som zo Svitu a ostanem i v ňom, ale mi začalo svitať, i mne.

BEZNOŽEK: Svitať a ako prosím vás?

BOSÝ: Nebudem už len ukladať rastliny medzi pijacie papiere.

FABIÁN: Veď i čas veru. Vypleli ste všetky žitá a prielohy. (Krúti hlavou.) Len čo zháňajú. Zbierať trávu a držať ju medzi papiermi.

BOSÝ: Zakladáme herbár, pán Beznožek. Budú mať zhromaždenie trávy a zeleniny medzi papiermi. (Povedome.) Vedecká práca, bez ktorej by nebolo pokroku.

BEZNOŽEK: Robota podivná, keď neviem, čo z nej vykvitne. (Živo.) Teraz teda idete mať úrad? Azda na prevysokom guberniume?^[2]

BOSÝ: Už len vo Svite. Nie úrad, ale slobodné umenie. (Hrdo.) Ja mám talent.

BEZNOŽEK: Talent? Zas dáky výmysel.

ALŽBETA: Ale apulík! Talenty si vážiť a nie znevažovať. Vieš, ako hovoril ktorýsi večer doktor Obuštek, že bez nich nikam. Ak je raz v ňom, nenazdáme sa, iba keď z neho vybúši, znezrady.

TEREZA: Potom sa budeme dívať, odkiaľ sa berie a bude nám ľúto, že sme ho znevažovali.

BEZNOŽEK: Nuž, priateľ môj, na dobrej ste ceste. Len už vynájdite dačo. Príkladne, olovo preliať na zlato alebo aspoň na striebro.

BOSÝ: Čo by mal z neho ja a pospolitosť? Môj talent šibe do iných okresov. Idem sa stať maliarom. Ozajstným umelcom.

BEZNOŽEK (hodí rukou, sklamaný): Mrcha remeslo, gazdiné si radšej samy mažú izby. I ja radšej v bielenej, ako ju dať maľovať.

TEREZA: Nie izby maľovať, ale obrazy, pán otec.

BEZNOŽEK: Nanič remeslo (hodí rukou); kostolov budú stavať málo, skoro všade ich majú, kde ich podejete, vaše obrazy?

BOSÝ: Minú sa i tak, len si budú poriadne. A moje by mali byť, či nie, keď mám talent?

BEZNOŽEK: Len kde sa vzal znezrady, ja som ho nepobadal.

TEREZA: Našli mu ho vo Svite. Tam vedia, ako hľadať talent.

BOSÝ: Majster Brodúň ho našiel.

BEZNOŽEK: Hodný človek čo ako. Ale sa nedostal na zelenú ratolesť; nemá ani domu, poneviera sa vo Svite.

HAJSKÁ (zo šatne): Ak povedal majster Brodúň, ja verím, nehovorí do sveta.

KRASOŇ: Jeho obrazy obdivujú. Za podobizne nemá sa zahanbiť pred ktorýmkoľvek maliarom.

BEZNOŽEK: Ja ho nehaním. Ale remeslo mu nechválim. Umelý stolár zarobí viac. Staviteľ môže tiež zbohatnúť, keď vie, čo robí. A vo Svite vám rozkazuje toto (šuchá prst o prst, akoby čítal peniaze). Pred pánom Brodúňom ja zložím klobúk, ibaže vy ste ešte nie pán Brodúň.

BOSÝ: To viem beztoho. Učeň nemôže byť nad majstra.

HAJSKÁ: Talent má krídla. Môže zaniesť vysoko, na nich, koho podchytá.

BEZNOŽEK: Pekná vec. Lietajte, len nepadnite.

BOSÝ: Dám si pozor. Počiatok je ťažký.

BEZNOŽEK: Veru v každej veci. I ja som to skúsil. I my sme začali z ničoho. Nitiarsky skliepok je aká hodná vec, ale sme si vyrobili. Babka k babce. Zmohli sme sa na tkalcoveň a pomaly i na tlačiareň. Nič sa nepretekať, pomaly ďalej zájdeš. (Bosému.) A vy sa tiež nenáhlite veľmi za mojou dievčicou. Keď idete byť maliarom, pre mňa buďte. Príďte vy pekne do môjho príbytku na veľké dvere. Pozhovárame sa poriadne, ako a čo spravíme.

BOSÝ (naradovaný): Oj, hneď zajtra, ak boh dá zdravia. Budem vám naveky dobrý, poslušný syn (chce mu schytiť ruku a bozkať).

BEZNOŽEK: Ďakujem vám veľmi, ďakujem. Len pomaly (veľmi priateľsky tľapká ho po pleci), dvere nájdete otvorené, keď oddáte prvý obraz do našej katedrály.

BOSÝ: A kedy budú stavať katedrálu?

BEZNOŽEK: Čo ju i nestavajú, obrazy vždy nájdu miesta, keď ich také robíte! Nie blázon, keď sa do nich oddá raz talent!

BOSÝ (krúti hlavou): Nie je len tak dobyť sa odrazu do katedrály! Nebudem sa prenáhľovať. Pomaličky istejšie, ako ste povedali.

BEZNOŽEK: Máte pravdu i vy, spustíme vám trochu. Nie do katedrály. Nech bude príkladne do farného kostola, ale radšej vo vnútornom meste. Nie tam, kde pánu bohu za chrbtom.

BOSÝ: Farský kostol vo vnútornom meste tiež má všetky obrazy. Pretiekli ma. Nuž dlhé cesty sľubujete, dlhé. A vaša panna dcéra ma nebude chcieť čakať.

BEZNOŽEK: Tak buďte úradníkom. Príkladne panským správcom alebo komorským fiškálom. Ak prídete na veľké dvere, nájdete ich iste otvorené. Do tých čias dajte pokoj! Veľmi som ja mrcha, keď sa najedujem. Teda do videnia a ty {hrozí dcére prstom), rozum nadobúdaj! Máš z koho brať príklad. Vidíš, naša perla (ukazuje na Vlastimilu)! Čakaj času, ako hus klasu a čo ti je súdené, to ťa neminie.

BOSÝ: Ako, zas pôjdem ja, skadiaľ som prišiel… Čo si pomyslia tamtí, že ste ma odohnali.

VLASTIMILA: Má pravdu.

BEZNOŽEK: Tam mu je dvorana.

BOSÝ: Veď už, ale kam. Ja som hanblivý.

TEREZA (drží šatôčku na tvári, Vlastimila pri nej, hľadí ju tíšiť): Má pravdu, taká hanba, odohnať ho.

BOSÝ: Von nie, dnu nie. Nuž kdeže sa podieť?

VLASTIMILA (mu mihne, ukáže na bočné dvere): Uchýľte sa, uchýľte sa (…do bočnej).

Predošlí, bez Bosého.

ALŽBETA: Teda sme ho odpravili, chudáka.

TEREZA (drží šatôčku na tvári a stojí, Vlastimila k nej pristúpi a hľadí ju tešiť).

BEZNOŽEK: Ak sa máme smokliť, mohli sme radšej doma ostať. Nebolo sa prečo unúvať na Národnú besedu.

ALŽBETA: Neleť jej k hlave, apulík. I my sme boli mladí. Uznajme im. (Beznožek, Alžbeta a Tereza odchodia do hlavnej miestnosti.)

BEZNOŽEK: Čo sa má natískať. Ľahko snovať, keď je priadza hladká, ale ťažko, keď sa schlpí a urobí hodný uzol, i ja ho rozväzujem, kým sa horšie nezahrdúsi. (Odídu.)

Krasoň a Vlastimila

KRASOŇ: Šťastné časy, Vlastimila, po toľkých dňoch túžby. Duch môj sa navracal vždy len k vám. Letel na krídlach túžby a druhých vidín. Môj národ a vy a to bola moja stála myseľ, kdekoľvek som sa obrátil. Sprevádzala ma ako drahá spoločnica na všetkých cestách. Viedla ma ako jasná hviezda v neznámom kraji.

HAJSKÁ: Národ a ja, nie jedna, ale dve hviezdy, Samoslav. Moja, čože je ona pri druhej? Bledé, sliepňavé svetielko.

KRASOŇ: Nie, Vlastimila, Vaša a tá druhá sú spolu. Svietia dovedna, jednu od druhej nemôžem lúčiť.

VLASTIMILA: A ak sa im pridá oddeliť jednej od druhej? Moja, chúďatko, obledne, alebo zájde za chmáry, možno i celkom zhasne. Tá prvá ostane vždy na vašom nebi centrálnym slnkom. Moju už ani nevybadáme pri nej, alebo zabudneme na ňu.

KRASOŇ: Oj, nezhasne ona, nezapadne. Držia sa spolu. Vaša neodstupuje od nej. Ja ich už nerozoznávam jednu od druhej. Mne sa ich jas zmiešal dovedna, že ma oslňuje, svieti a hreje ma. Dáva mi sily a úfnosti, že smele a bez starosti som istý, že vedie rovnou cestou k méte. Sladké túžby a svätá povinnosť spája v jedinom ohnisku, v tom teplom jase. Odpusťte, Vlastimila, keď sa vás pýtam: „Či som vám i ja niečím? Nezabudli ste celkom na svojho obdivovateľa?“

VLASTIMILA: Nezabudla, Samoslav. Mládnik rozmarínu, čo ste mi vtedy podali oblokom, mám. Zaštepila som si ho na pamiatku a už sa rozrastá, že jeho zeleň upomína ma na naše nádeje. Ale som ho i pestovala usilovne.

KRASOŇ: Vy ho teda opatrujete!

VLASTIMILA: Rozpomienky na naše besiedky i na ostatné slová ho zalievali. (Alžbeta a Fabián stoja vo dverách hlavnej miestnosti a počúvajú.)

KRASOŇ (so zápalom): Uvidíte, ako rozrastie, omámi nás vôňou, aj rozkvitne, keď ho presadíme do zeme, ktorá naň čaká. Zasadíme kvet nášho šťastia a nájdeme ho pod našimi Tatrami. Tam bude náš dom, naša postať. Nezabudli ste na to?

VLASTIMILA: Nezabudla! Zastaneme si spoločne na postať. Každý bude mať svoju. Vy pozdvihovať ľudí, ja vyslobodiť jeho spod jarma. (Alžbeta a Beznožek stoja vo dverách hlavnej miestnosti a počúvajú.)

KRASOŇ: A vy, spoločnica moja, vychovávať naše devy, budúce manželky a matky. Zem našich námah je tá istá. Záhon pri záhone. Na nej sa zazelenie a pekne rozkvitne.

Bezbožek, Alžbeta a predošlí.

ALŽBETA: Ech, či ja rada, keď sa mladí radi! I my si tak rozkladali, bude okolo dvadsať rokov. Veru hej, už ich bude dvadsať.

BEZNOŽEK: Máločo chybí, mamulík, do dvadsiatich, čo sme sa splietli.

ALŽBETA: Akože to zas pletieš, apulík?

BEZNOŽEK: Nuž priadli sme ju, tú niť a plietli trpezlivo, kým sme ju nenaosnovali na klbôčko. Spočiatku nitiarsky skliepok, za ním obchodík s plátnom, tkalcoveň a tlačiareň, robili sme, robili, kým sa nevysnovala dnešná farbiareň.

ALŽBETA: Moc roboty a usilovnosti. Ale títo, apulík! I navíjajú na iné krosná. I priadza je tenšia. Nevyjde im útok obyčajný, ale iste hrdý aspoň na štyri a dvadsať pásom.

BEZNOŽEK: Nuž, všetko je na šťastí a požehnaní. Ak sa ich bude držať, môže vystať i na činovať.

ALŽBETA (Vlastimile): Naša jasná hviezda! Či nepôjdeme dnuka? Ja by už len rada s vami.

BEZNOŽEK: Nech rozumie pospolitosť, že ako dovedna. Ja som úprimný, čo na srdci, to na jazyku.

Janko Házik, Martin Soviak a predošlí. Vo dverách do predsiene Bosý.

HÁZIK (má šnurovaný kabát, úzke nohavice a čižmy. Za ním Martin Soviak v halene, širokých gatiach ako ich v nitrianskych kopaniciach nosia a v ťažkých čižmách. Beznožek zazrie Krasoňa a pristúpi živo. Objímu sa a pobozkajú vo tri vrhy.): Kto by sa bol nazdal, Samoslav, že ťa tu nájdem! Ja, že sa ty ešte presúšaš v Nemecku v Halle, niekde na Friedericene^[3] alebo už niekde. (Vo dverách do predsiene sa ukáže Bosý a tam ostane do konca tohto výstupu a počúva.)

KRASOŇ: Povedali mi bratia, že bude Beseda. Sponáhľal som sa, že som ledva stačil striasť prach z dlhej cesty, ako svedčí. Už dobre mrkalo, keď som zoskočil v Ungelte^[4] z pošty. Vidíš, taká príležitosť z príchodu. Celá vlastenecká spoločnosť na hŕbke, akoby nám kvôli, aby nás chcela vítať. A ty, brat, čo tuná?

HÁZIK: I my len čo sme dohrmeli. Nadhodili nám v ceste čosi o Besede a môj Martin začal hnať dotuha, že kúr stál len tak, za nami, aby sme ju neprepásli. Tak sme prikvitli. (K ostatným.) Odpusťte, že sme vám pokazili spoločnosť. Ja som Samoslavovi ako brat v priateľstve a bratskom zväzku. Tuto je Martinko, môj mladý gazda a dobrý spoločník v ceste.

BEZNOŽEK (obzerá si dokonale oboch, najväčšmi Martina): Nebodaj budete z Poľskej.

KRASOŇ: Čosi bližšie ako z Poľskej. Viem, že brat Janko (ruku na plece) prichádza z Bratislavy a jeho gazda a spoločník bude iste dakde od…

MARTIN: Rovno z Myjavy. Martin Soviak.

BEZNOŽEK: Veď hovorím, od Poľskej. Poznať po reči, že sú tam kdesi okolo Rusov a Poliakov. (Svojim.) My, naši, poďme, nechajme ich, nech sa tešia medzi sebou. Zíde sa im, keď sa zišli tak znezrady a toľké svety. Jeden z Nemcov a druhý od Poľskej. Veru tak, svet sa mieša všakovak. (Odchodia do hlavnej miestnosti. Beznožek si obzerá pilne Soviaka.)

Krasoň, Házik a Soviak

HÁZIK (obzerá Krasoňa v zelenom fraku, žlté gombíky): Braček, celý Nemec. Tuho už páchneš tou cudzinou.

KRASOŇ: Vonku, Janíčko. Ideš medzi vrany, krákaš ako ony. Srdca sa nechytilo, to bije večne za drahý národ.

HÁZIK: Veď ja viem, že by sa neodcudzilo ani medzi učenými Nemci.

KRASOŇ: Inakšie, cele obratne mi prešiel ten svet tam. Nie, že by ma bol zvrtol a prevrátil, skôr ma utvrdil. I mne sa stalo tak ako nášmu spevcovi na Dunaji.^[5] Srdce precitlo, začalo tuho biť nad hrobmi predkov i ono, brat, pocítilo ich blízkosť, začulo ich šepot z tisícročných posvätných mohýl.

HÁZIK: Veru naozaj u nás je vec čudná. Nás živých musia budiť zo sna mŕtvi. Spráchniveli dávno vo svojich mohylách a predsa ešte sa nám prihovárajú a burcujú nás zo sna.

KRASOŇ: Vyburcovali, brat, a hodne. Pozri len bujný život, čo tu kypí okolo. (Ukazuje na tých, čo vchádzajú už teraz častejšie.) Uznajme si, to všetko je ich dielo.

HÁZIK: I ja by im ho pripísal, keď takto pozorujem.

KRASOŇ: Šíri sa svätý zápal. Mať sily a spôsobu, zaspieval by i ja ako náš brat nedávno: „Žije, žije duch slovenský, bude žiť naveky.“^[6]

HÁZIK: Zápal je chytľavý ako plameň. (Soviakovi.) Nuž, Martinko náš, banuješ ešte, že si sa ustával semka so mnou?

SOVIAK: Prečo by banoval? Ale sa cítim ako nahý v tŕní. Ten vypasený, prvej pozeral akosi divne na moju halienku. Nebodaj mu nevoňala. Vraj z Poľska a zas z Ruska. Koľko ten skúsil sveta a na vrchu toľké zlato i reťaze i akési peniaze.

KRASOŇ: Taký je brat môj, náš údeľ. Jemu sa ušlo vysedávať v sklepe a v dielni od rána do večera a nevyjsť temer nikdy ani za bránu. Náš údeľ zas brúsiť svetom, tu za remeslom alebo zas za kupectvom.

HÁZIK: Preto, vidíš, Martinko, vieme dobre rozoznávať jazyky a národy.

KRASOŇ: Nemajte mu za zlé nevedomosť, hoc vás uráža. Nieto v nej zlého úmyslu.

SOVIAK: Veď ja nič. Nech sa prizerá, koľko len chce.

HÁZIK: Samoslav, ty tuná akosi až priveľmi doma. (Dôverne.) Len čo si zoskočil v Ungelte, už si vhupol do domu mračitého mešťana, ktorý myslí, že za Bredovskou bránou je svet doskami zabitý.

KRASOŇ: Prípadnosť, brat môj. Možno, riadenie božie. S pannou som sa spoznal idúc do Nemecka. Padla mi do očú a do srdca. S jej obrazom tuná na srdci šiel som do Nemecka.

HÁZIK: Zato si teda bežal z Ungeltu ešte rovno do domu pána otca a či otčim jej bude.

KRASOŇ: Nemá rodičov a býva v dome mešťana, kde ju držia, akoby bola z najbližšej rodiny. Drží dievčenský ústav, pôsobí v rodinách a šíri našu reč. Vlastimila Hajská, perla medzi devami.

HÁZIK: Pekné meno. Poznajú naširoko, ďaleko. Onedlho sa bude ozývať v celom národe.

KRASOŇ (vrele): Áno, zo dňa na deň viac. Vkladá kurz nový do spoločnosti, ktorý ju začína rozberať. V rodinách začínajú sa ozývať rodné hlasy, ozývajú sa národné spevy. Skladajú ich i nové vlastenecké. Všetko sa začína mať k práci. Rodina a spoločnosť z cudzoty vracia sa k svojeti.

HÁZIK: Hm, preto si sa ty ponáhľal z Ungelta. Myslím, ani v Nemecku nemal si miesta. Ťahalo ťa, ťahalo do teplého hniezda.

KRASOŇ: Pozdravil som ho zďaleka, ako začali vystupovať z hmly jeho ctihodné veže a šedivé hradby. Bolo mi, že ma čaká čosi domáceho, teplého. Mať spôsob a vzlet, bol by mu zaspieval pieseň ako náš brat.

HÁZIK: Vzlet a spôsob myslím nechybí. Len hmatni do strún, nech sa rozzvučí varyto! (Preč, Martin za nimi.)

Kašpar Búth a Jakub Bosý

BÚTH (vchádza s Bosým v živom rozhovore. Rozčúlený): Nie, nie, nie priateľko! Vydržať a vydržať, inej ti rady neviem. Máš miesto, seď, kde sedíš!

BOSÝ: Miesto, miesto, ale aká služba (prudko). Hanbím sa povedať, čo som. Horší ako sluha. Skladať zeliny.

BÚTH: Vedecká predsa. I učenec začína od počiatku. I oni sa učili ab rovná sa ab.

BOSÝ: Ja som nie učenec, ani nebudem. Mama mi sľúbila, že mi dáte službu a ono frňaj v úrad.

BÚTH: Úrad, akože, veď si už v ňom! Tak začíname všetci u nás. Máš už prvý stupeň.

BOSÝ: Ale ma nechali dlho na ňom. Pomknite ma vyššie. Mama povedala, že ma budete potískať. Pôjdeš, vraj chytro dohora.

BÚTH: Chytro, chytro. Mama nevie, ako svet beží. Chytro idú, čo majú obranu v ruke. Akú ty máš pripravenosť? Skončil si filozofiu? Dobre, preukáž mi diplom, dáme ťa za profesora.

BOSÝ: Filozofia je ťažká. V nej je mnoho systémov, čo študentov moria, nemohol som do nej zahryznúť.

BÚTH: Vidíš, tiež tvrdý orech. Máš práva? Urobíme ťa za zemepánskeho fiškála, pekná služba a výnosná.

BOSÝ: Viete, že som práva zbehol. Len keď pomyslíte na rímske právo, cirkevné právo a všakové práva, hlava je ako šop.

BÚTH: Vidíš, ani to, ani to. Všetkému nájdeš chybu, zober vytrvalosti. Ak chceš byť úradníkom, čakaj a ešte čakaj, príde i tvoj čas.

BOSÝ (omrzele): Čakaj, vždy len čakaj. Ale ujček, druhý nechce čakať. Spytujú sa, či mám úrad a ak ho nebudem mať, nepustia ma do domu na hlavné dvere.

BÚTH: Hlavné dvere. Čo to zas za haraburdy. Na hlavné dvere vie vchádzať i fúra s hrachovinou. Zručný mládenec vkradne sa na zadné dvere. Vojde i oblokom, ak je k dievke. Beztoho viem, že ti máta v hlave iste dievka.

BOSÝ: Tereza Hostislava Beznožková, ak ju znáte.

BÚTH: Pekné meno, ale to Hostislava nehodno nič. Páchne divadlom a novým vlastenectvom.

BOSÝ: Vlastenka je ako Vlastimila.

BÚTH: Tiež také meno čo nenájdeš v poriadnom kalendári. Skadiaľ ich veru natrhali? Čarbáci? Beznožek je solídne meno, drž sa ho! Nie je pekné, ale dobre zvučí v meštianstve. Má prívržencov i v granátnickom sbore.

BOSÝ (smutne): Že ma vybije, ak sa mu budem obšmietať okolo domu. Či mám vraj úrad? Od márnotratnej sa ja nebojím, len aby bol úrad.

BÚTH: Úrad je nie len tak ham. Nech povážia a prizrú sa na mňa. Slúžim jeho kniežacej milosti päťadvadsať rokov, zastávam systém, ako môžem, bedlím vo dne a v noci, či niečo nešuchne a už som radca (vypne sa hrdo). Pekný stupeň, ale nie taký, ako mohol byť.

BOSÝ: I vám niekto zasekal cestu?

BÚTH: Čo to zas myslíš? Nemám sa ja čo žalovať. Odmena nie veľká, ale ja mám žienku, tvoju ujčinú, bez nej by bolo všakovak. Čakaj i ty, bedli a jeho kniežacia milosť nezabudne na teba.

BOSÝ: Čo vie o mne jeho kniežacia milosť a pán Metternich?^[7]

BÚTH: Nuž sotva, ešte nepočul o tebe. Ale vie o tebe i jeho grófska milosť, pán mestský kapitán. Usiluj sa, dobrý chýr ide ďaleko, od jeho grófskej milosti príde až k uchu jeho kniežacej milosti, hen do Viedne. Cesta je dlhá čosi, ale istá. Ide rovno na vysoké a najvyššie miesta.

BOSÝ: Ako má prísť tak ďaleko, keď len vkladám rastliny medzi pijacie papiere.

BÚTH: I to je čosi. Najprv znak dôvery. Jeho grófska milosť, pán kapitán chce vedieť, čo sa robí vo svete (naliehave), lebo vie, že sa čosi robí. Rastliny ukladať, obrazy maľovať, vydávať prírodopisy, fyziku, kovať nové slová, vymýšľať vedecké názvy, že sa ti ide jazyk vytknúť na nich, to všetko robia očistom, hádžu piesok do očí. Nevinný náter, ale pod ním čosi je (hrozí prstom), je čosi, ja viem, že je čosi, ale neviem, čo. Jeho grófska milosť nemôže ta ísť, hľadať, čo je a nemôže ani pchať nos do každého kúta. Na to poslala teba. Či už chápeš, čo je tvoj úrad? Otvor oči, kutaj, hľadaj a keď nájdeš, príď povedať.

BOSÝ: Ale čo by bolo? Pán Brodúň maľuje, iní skladajú pesničky, pán Kronus hľadá poklady v zemi a nachodí staré hrnce s popolom, urny predkov. Inde nájde hrdzavé klince a kosáky, že vraj zo starej halapartne. Vypchávajú sovy a straky, ja ukladám byliny. Stolári robia police, murári stavajú veže, aby z nej bol výhľad na hviezdy. Každý robí niečo. Povedzte, čo je pod tým?

BÚTH: Vidno, že si neskúsený. Nevinný ako dieťa a zberáš sa ešte na vohľady za dcérkou poriadneho mešťana, majiteľa tlačiarne a farbiarne. Ja šípim, že je kalafaktor^[8] Prehradský. Vir doctissimus ac clarissimus dominus Valentin.^[9]

BOSÝ (smeje sa): Vysokoučený pán Valentín Prehradský! Sedí ustavične za stolom, prehrabáva sa v starých bachantoch a akýchsi spisoch. Do Svitu nenakukne.

BÚTH (rozčúlene): Taký je on, práve taký! Opatrný ako had. Akoby chudák nevedel, čo sa robí za humny. Ale tuto (klepe si na čelo) má rozum a fígle. Je prefíkaný a čertom podšitý.

BOSÝ: No, je poriadny človek.

BÚTH: Mlč a počúvaj! Kým ho tu nebolo, bolo ticho, že sa ani steblo nepohlo. A teraz! Tu spolok, tu zasadnutia, tu zas knihy, tu noviny, že cenzor má hlavu ako merica. Nie tam podriemkávať ako za tých časov. Nevieš ako, ani odkiaľ, iba keď ti prikvitnú noví ľudia, usedlačia sa v meste a všetko s ním dúcha do jedného vreca. Šturkajú do všetkého, píšu do noviniek, do kníh. Ľuďom nedajú pokoja.

BOSÝ: A čo im robia?

BÚTH (vytiahne piksľu, šnupe rozčúlene): Čo im robia? Balamutia ich. Tvoj Beznožek bol dobrý mešťan; jednostaj doma, iba čo chodieval raz do týždňa do granátnického sboru^[10] a predvečerom na pivo a na partie duráka do Šlágerov. A dnes, ty nevieš prečo, za čo vlastenec, na jazyku jednostaj náš národ, naša reč, slávna minulosť, veľká budúcnosť. A to mešťania tak napospol. I remeselníci majú ešte horšie prevrátenosti v hlave. Robotníci hudú za nimi tiež práva národu a také haraburdy. Len choď medzi nich do Záskalia a vidíš, na čo sa pechoria.

BOSÝ: Nové časy, ujček. Nič nenabrojíte proti nim.

BÚTH (dôrazne): A ty chceš mať úrad a takto hovoriť. Jeho kniežacia milosť nechce slýchať o takých výmysloch. Každý rob, čo je tvoje remeslo, plať porcie, ako svedčí a do druhého nemáš čo nos strkať. Milostivá vláda vie čo robiť, ako držať poriadok. Jeho vysokoučenosť, pán Valentín nemajú čo učiť. I vysokú šľachtu nakazil. Poriadni, hodní páni keď prídu medzi nich na takéto besedy a zhromaždenie, dujú do jedného vreca s ním, samé vlastenectvo, naša reč, naša slávna minulosť a ešte i naše historické právo.

BOSÝ: A čo urobíte, keď je trochu tak?

BÚTH: Prichytíme ich. Na to si vo Svite. Hľaď, pozeraj, bedli. Nezabudneme ani na pannu Vlastimilu. Nech nám nebadurká naše dievky a famílie. Načo chúďatkám prekrúcať hlavu, keď nič — po nič.

BOSÝ: I prekrstila im mená.

BÚTH: Čo nie? Nová sekta je to. Zachovaj si, jej Štepnica, či ako ju volá, tú školu, tiež pôjde na hŕbu. Máme my dievčence kde učiť. Nech vedia variť, pliesť, zavárať a dobre gazdovať. Čo im treba spevy, Besedy, tance a akési rečňovanky! Usiluj sa, bráň systém, čo môžeš lepšie.

BOSÝ: Veď len aby systém nezabudol na mňa.

Sluha a predošlí

SLUHA: Ich grófska milosť posielajú ich milosti, pánu radcovi.(Oddá mu list).

BÚTH (číta pozorne a keď skončí, prezerá na druhej strane, čo je prázdna, úsečne): V poriadku. Ich milosti povedz, že som prijal, čo poslali.

SLUHA: Grófska milosť rozkázali, aby ostal, že pán vrchný radca ma môže potrebovať.

BÚTH: Teda dolu. Pred domom dakde. Nie je azda zima.

SLUHA: I keby bola, na to sme. Služba je služba. (Preč.)

BÚTH: Vidíš, čo hovorí sluha? Služba je služba. Ber si príklad.

Búth a Bosý

BÚTH (písmo v ruke, vyníma piksľu): Komu sa nelení, tomu sa zelení. Tiež príhoda, kto by ju vedel schytiť. Vedel bys’ ísť na poľských buričov?

BOSÝ: Ešte ma zabijú.

BÚTH: Nič neurobia. Zas zhľadávať buričov poľských, že uskočili vraj z Haliče, či odkiaľ do Nemecka,^[11] a pokrývajú sa azda kdesi a či sypú cez našu hranicu; opletačka je tuná.

BOSÝ: A môže sa ujsť poza uši.

BÚTH: Boja sa, keď ich lapajú, boja sa.

BOSÝ: Kdeby nie. Nedajú im.

BÚTH: Nech dajú pokoj oni. Načo búria svet? (Bosému.) Nevidel si ty nikoho, čo takto páchne poľštinou?

BOSÝ: Poliakov? Hm, mladý, starý?

BÚTH (číta z listu): Asi tridsať rokov, postava vyššia, svetlé vlasy, brada a fúzy svetlé.

BOSÝ: Na bradu a fúzy by sa nepoliečal. Mohol sa oholiť.

BÚTH: Pravdu máš, chlapče. Vidím, že nemáš sečku v hlave. (Číta.) Držanie vznešené, meno a priezvisko gróf Valerián Kyselský.

BOSÝ: Tiež ho nebude nosiť so sebou. Čo sú akosi ako Poliaci, budú tam dnuka. Pán Beznožek ich poznal zaraz, že sú Poliaci.

BÚTH (živo): Mladí a starí?

BOSÝ: Jeden je tak akosi, ako stojí v písme.

BÚTH: Kedy prišiel?

BOSÝ: Dneska a poviem vám i odkiaľ (tichšie). Z Nemecka.

BÚTH: Tu skapem! Chlapče, chlapče, jablko! (Objíme ho.) Vidíš, ako zastupujú systémy. A že vraj nevie. Loptoš a príde na ich spády odrazu. Ukáž mi ho, ak je dnu, ukáž, nech sa mu prikvačím. Staň si za mňa, nech ťa nezbadajú, že si za mnou. (Pristúpia k hlavnej miestnosti, na dvere, Bosý Búthovi za chrbtom).

BOSÝ: Vidíte ho, čo je pri Vlastimile.

BÚTH: Vysoký, svetlé vlasy, sivé oči, vyššej postavy, panské držanie. Nech ma čert vezme, veľký pán. Páchne naďaleko titulom.

BOSÝ: A volá sa iba Krasoň. Grófstvo nespomenul.

BÚTH (smeje sa, šnupe tuho z tabatierky): Skromný, skromný. Grófstvo nechal doma a chodí bez neho.

BOSÝ: Vari akiste zatajil titul, premenil meno.

BÚTH: Ale pyšné držanie zabudol nechať doma. Teda pán gróf Kyselský u nás. Vitajte, grófska milosť, vitajte.

BOSÝ: Jeho kamaráti budú tamtí dvaja. Sedliak v bielej halene a ten počerný v šnurovanom kabáte s obšívkou.

BÚTH: Chlapče, zahanbil si ma. Sedliak ti je hotový Poliak a halenár ozrutné čižmiská. Nuž práve preoblečený šľachtic. Pekná spoločnosť (smeje sa) a ešte sa dostavia na Besedu!

BOSÝ: Nevedeli iste, že vy prídete!

BÚTH: Mohli vedieť, že jeho grófsku milosť pozvú a ak pristúpi, nepríde sama, že bude mať ľudí. (Tľapká ho po pleci). Tak sa driapu o jeden stupeň vyššie, priateľko, i o dva. Dnes-zajtra budeš disponent. Usiluj sa, bedli, budeme ťa hľadieť urobiť tajomníkom jeho grófskej milosti a teraz odskoč, akoby sme sa nepoznali a bedli. (Bosý sa utiahne k dverám na bočnej).

Jozef Chvojan, jeho chlapec a predošlí

CHVOJAN (vedie chlapca za ruku, odchodí z dvorany do prednej, zazrie Bútha): Pekne vítam u nás pána vrchného radcu.

BÚTH (prívetive): I vy tuná, majster?

CHVOJAN: Akože by bolo, keby ja nebol! Iba ak by bol na smrť chorý. Tu je i naša pani mama.

BÚTH (usmieva sa): Celá rodina.

CHVOJAN: Hej, sedí pri Beznožkovcoch. A tento fagan nedá pokoja, že vraj ísť po Marinku.

BÚTH: A či neprišla?

CHVOJAN: Nepojali sme ju, aby nás nebolo toľko z jedného domu. Ale on dojedá. Len ísť a ísť po ňu. (Chlapec ťahá otca.)

BÚTH: Pekný chlapček. (Pohladí ho po hlave.) Dobrý vlastenec.

CHVOJAN: A tvrdá hlava ako otcova (smeje sa). Tvrdá kyjanica.

BÚTH: Divím sa, že sa mu chce po pani matkách. Moji spia ako zakliati.

CHVOJAN: Ale on spať? Keď je Beseda? Neviete, že rátal najprv dni a potom hodiny?

BÚTH: Nuž hovorím, hotový vlastenec. Teší ma veľmi, pán majster.

CHVOJAN: Teší i mňa. Vlastenci sa zídu (dôrazne s narážkou), ale ozajstní od koreňa, nielen pod vlasteneckým kepienkom. I mňa teší, že sa pán radca ustával medzi nás.

BÚTH: Poznáte moje city. Krv je nie voda.

CHVOJAN: Ozaj sa mi dobre strafilo, že som sa zišiel s pánom vrchným radcom.

BÚTH: Nuž vari máte niečo? Môžem vám poslúžiť. Ja vďačne ako bratovi.

CHVOJAN: Skrze tie bľachy, čo som urobil u vás na dvere. Urobil som kľúč na piatich truhlách a či kufroch.

BÚTH (údiv): Ešte vám nezaplatili? Dobre, ohláste sa, Fanka už zariadi.

CHVOJAN: Veru hej, máte moc kufrov, ale z každého stratíte kľúč.

BÚTH: Zapotroší sa, viete, nič ľahšieho.

CHVOJAN: Nuž tých päť kľúčov a dva bľachy. Bol som dakoľko ráz, ale jej milosť radcová vždy, len pýtajte u môjho. Ale do kancelárie sa nedostal k pánu vrchnému radcovi. Tak tie dva bľachy len tak stoja i ten kľúč do kufra.

BÚTH (ochotne, obe ruky na plecia): Príďte vy len zajtra do nás. Fanka už donesie do poriadku tú platbu.

CHVOJAN: A už sme to len mohli odbaviť. Neodkladať na zajtra, čo dnes ľahko urobiť. Zajtra jej milosť nebude doma alebo čo.

BÚTH: Zajtra akokoľvek. Poriadok je poriadok (smeje sa). Viete, domáce veci. Ženy sa vám nedajú starieť. Moja pani je taká.

CHVOJAN: Tak teda zajtra. (Ide, krúti hlavou pre seba.) Na starého Vida, čo nebude nikda. Skôr by dostal od jalovej kravy teľa ako od teba groš.

BÚTH (utiera si čelo, veľkou tlačenou šatkou): Ach, Fanka, Fanka! (Krúti hlavou.) Ako postielaš pánu vrchnému radcovi? (Vystúpil do bočnej.)

Beznožek a Valentín Prehradský

BEZNOŽEK: Chcel by od vás prosiť niečo.

PREHRADSKÝ: Len smelo; viete, že vďačne poslúžim, keď môžem.

BEZNOŽEK: Pozrite môjho Krištofka.

PREHRADSKÝ: Vášho synáčika. Vídam ho. Podarený chlapec, pekne podrástol.

BEZNOŽEK (hrdo): Rastie ako z vody. Má dobrú hlavu. Ale profesor povedá, že by zišlo ho potískať. Viete, škola je škola, kým chlapec príde do koľaje. Potom bude ľahko. Najťažší počiatok.

PREHRADSKÝ: Nech sa zaň zaujme profesor. Je v gramatike?^[12]

BEZNOŽEK: Prvý rok. Ja som mu bol nadštrkol, ale on, že vraj brať od základu. Ozajstné hodiny doma zo všetkého. Tak som si pomyslel na vás. Či by ste mi ho nevzali vy do výrobku.

PREHRADSKÝ (v rozpakoch): Ja síce veľmi vďačne, ako som povedal, ale mám práce, ktoré zaberajú môj čas.

BEZNOŽEK (naliehave): Budeme hľadieť utrhnúť kúsok tuná, kúsok inde a vyjde azda hodinka alebo dve.

PREHRADSKÝ: Vôle by bolo i vyše práva, ochoty nadostač, ale ako hovorím, veľmi pilná práca.

BEZNOŽEK (zarazený): A ja, že už mám ako v hrsti, i mojej som sa pred večerom chválil. Túto vec reku, nám sníme z hlavy jeho vysokoučenosť. (Badá, že sa uťahuje.) Dávajú reku hodiny šľachte, prečo by nie chlapcovi poriadnych mešťanov? I vo vlastenectve ma nikto nechytí, ani z vysokej šľachty.

PREHRADSKÝ (tíši ho): K vám stavať iných vo vlastenectve! Viem ja, aké sú vaše city.

BEZNOŽEK: Môžem i zaplatiť. Za prácu plácu neštibradzím.

PREHRADSKÝ: Kto by pochyboval?

BEZNOŽEK: Zachoval som si z reči nášho doktora Obušteka, čo nám držal onehdy! Keď sa nevedomosť a surovosť zamúti blahobytom, národ sa neschápe k povedomiu národnej povinnosti, ale sa zhovädí horšie, ako bol pri biede a chudobe.

PREHRADSKÝ: Svätú pravdu povedal.

BEZNOŽEK: Mám čosi blahobytu a chcem potomstvo potisnúť o stupeň vyššie. (Dôverne.) Poviem vám, že sa nosom ta pootieral o ľudí takto, že som nie celkom drapľavý. Ale kôra je dobrá a ťažko ju zlúpiť, odškrabať sa nedá. Je veľmi trváca, že ju nezoderiem, musím ju nosiť, kým ju neodnesiem z tohto sveta. Kôra nízkeho pôvodu a nevzdelanosti. (So zápalom.) Ale môj syn, ak bude na dačo, ju nebude nosiť. Nie, bisťubohu! Čo hneď ostane pri mojom remesle, musí byť človek na mieste. Mať prístup všade, nikde sa nezahanbiť a byť vlastenec medzi prvými.

PREHRADSKÝ: Pekné zásady, ale nemám času. Nezvyšuje mi ani hodiny. Ale (podá mu ruku), po vašich slovách budem ho hľadať. Čo by prišlo zanedbať iné, túto prácu vykonám. Robiť dobré musíme… a hupkom, aby neochladla horlivosť. Ja som hotový kedykoľvek.

BEZNOŽEK: A vy sa zas na mňa spoľahnite kedykoľvek. Za našu vec bol som dosiaľ všade.

PREHRADSKÝ: Viem, pri moste i v ozbrojenom sbore, pri národných zbierkach a slávnostiach. Uznávam, uznávam.

BEZNOŽEK: Moja dievka Vlastimilu ako sestra poslúcha. Musí byť jej podoba.

PREHRADSKÝ: I zo syna vám vykrešeme vlastenca.

BEZNOŽEK: Dobre. Koľko platí gróf Mostecký za syna, môžem i ja platiť.

PREHRADSKÝ (vzpiera sa): O plate sme nehovorili.

BEZNOŽEK: Môžem platiť, mám skadiaľ. I je povinnosť platiť i viac od grófa, lebo môjmu chlapcovi musíte vštepiť od čoho gróf Mostecký bočí: horlivé vlastenectvo.

PREHRADSKÝ (prisviedča): Pousilujem sa. Nech bude ako otec.

BEZNOŽEK: Ďakujem. Pekne ďakujem. Pán knieža Hlinský dal ktorýsi deň tisíc zlatých na ktorúsi ustanovizeň. Dobre. Nejdem ho zvrátiť. Ešte by sa odhodil od nás.

PREHRADSKÝ (živo): Neurazí sa.

BEZNOŽEK: Urazil by sa, dám len dvesto, ale každý rok po toľko za päť rokov.

PREHRADSKÝ: Ó, pekný, pekný, drahý vlastenec. Aký to večer zas mne a našej veci.

BEZNOŽEK: Hej, na pamiatku dnešného dňa.

PREHRADSKÝ: I ja si ho zapíšem. Bude vždy z najšťastnejších môjho života. Zajtra hneď za horúca začneme. V čom nepostačím, postarám sa o dobrého zástupcu, ak dovolíte.

BEZNOŽEK: Už nemám sa čo starieť. Môj chlapec je v rukách vašej slovutnosti.

PREHRADSKÝ: Teda zbohom! (Podáva mu ruku.)

BEZNOŽEK (zadrží ho): Prosím ešte na chvíľku. Bola by sťažnosť.

PREHRADSKÝ (zarazený): No, čo zas?

BEZNOŽEK: My starí vlastenci držali sme tuho sťa reťaz. Jej ohnivá, všetko z najlepšej ocele.

PREHRADSKÝ: Myslím, že drží tuho a vydrží i skúšky. A na ne príde, lebo je už veľká.

BEZNOŽEK: Dlhá je. Vyberieme ohnivá z najlepšej ocele, ak nepotrhajú sa.

PREHRADSKÝ: Zakaliť ho jedno každé láskou a dôverou. Čím nás je viac, držíme sa tým mocnejšie spolu.

BEZNOŽEK: Veru dobrú oceľ. Liatinu darmo kaliť. Nech sa netisnú medzi nás. Nech si idú hľadať miesto medzi svoju roveň.

PREHRADSKÝ: Nepatria medzi nás, ktorí sú to?

BEZNOŽEK: V slávnostnej dvorane sadol si ku mne Chvojan, zámočnícky majster a ešte si dovedie chlapca, neposlušného fagana. Nechybí len hloba^[13] a pucka.^[14] Jeho žena v šatke, ani čo by bola na posedení susedov. Pri mojej Betuške.

PREHRADSKÝ: Čo preto? Statoční ľudia.

BEZNOŽEK: Čo moc, to moc. Beseda je beseda, nie cechovská hostina. Čo povedia páni od vysokého gubernia, oficieri, šľachta, keď ich zazrú medzi nami.

PREHRADSKÝ: Beseda je naša, stredného a nižšieho stavu. I statoční remeselníci sú naši.

BEZNOŽEK: Pozrite ruky! Umývaj, neumývaj, ostanú čierne ako sadza a tvrdé ako doska.

PREHRADSKÝ: Ale čierne ruky vyrábajú nám biely chlieb (tľapká ho po pleci). Držme sa my dovedna, biele mäkké ruky s rukami o tvrdých mozoľoch. Všetci sme naši.

BEZNOŽEK: A čo povedia vrchnosti a panstvo?

PREHRADSKÝ: Nič nepovedia. Privyknú a nahliadnu, že nám je majster Chvojan ako knieža Hlinský alebo gróf Mostecký a jeho žena ako jej svetlá milosť, pani kňažná.

BEZNOŽEK: Nech sa obriadi.

PREHRADSKÝ: Zídu sa nám všetci. Náš národ je ľud a čím nás viac, tým lepšie.

BEZNOŽEK: Lepšie dobrých, hoc málo, ako moc neogabaných, ale vy viete, čo robíte. A zas niečo iného. Musíte mi sľúbiť ešte niečo.

PREHRADSKÝ (nesmele a váhave): Ak budem môcť i prvej som pristal.

BEZNOŽEK (smeje sa): Nie ťažká vec. Prísť tohto týždňa v jedno popoludnie a povedzte sám, ktorý deň do viníc za Bredovskou bránou.

PREHRADSKÝ: Oberačka azda nebude. Bolo by privčas.

BEZNOŽEK: Nepočalo ani brnieť. Ale vystavil som búdu. Budeme mať výlet, ale iba medzi priateľmi.

PREHRADSKÝ: Slávnostné otvorenie búdy. Počkajte, či budem mať kedy. (Hľadí si rozpamätať.) Neviem, neviem, času nezvyšuje.

BEZNOŽEK: Uhľaďte ho, uštipnite! Slávnosť bude i veselá i trochu smutná. Veselá pre tú búdu.

PREHRADSKÝ: A smutná prečo?

BEZNOŽEK: Naša perla, ozdoba domu, Vlastimila ide nás opustiť.

PREHRADSKÝ (preľaknutý): Opustiť? Nezvidelo sa jej dačo?

BEZNOŽEK (smeje sa): Skôr sa jej zvidelo i priveľmi. Ide sa vydať.

PREHRADSKÝ (zničený): Vlastimila a vydať sa! Za koho?

BEZNOŽEK (vedie ho k dverám dvorany): Vidíte pekného mládenca, hneď pri nej?

PREHRADSKÝ: Ja ho nepoznám, skadiaľ je?

BEZNOŽEK: Neviem sám dobre, kdesi od Poľskej.

PREHRADSKÝ: Zvláštno! Ako sa volá?

BEZNOŽEK: Ani som si nezachoval. Krásnik alebo Krásny. Nezachoval som si. Kde sa obráti dievka moja bez nej? Čo si počne? A také priateľstvo.

PREHRADSKÝ: Kde sa spoznali?

BEZNOŽEK: Kdesi v Štepnici.

PREHRADSKÝ: Teda už hotová vec? Nie iba tak žarty? Viete, ako býva medzi mládežou. Prudký plameň a neostane nič, iba trochu dymu a sem-tam oharky.

BEZNOŽEK: Hm, plameň bude. Šibe dovysoka. Či potrvá, nezblčí ako slama, kto vie?

PREHRADSKÝ (zamyslí sa na chvíľu): Nuž dobre. Ďakujem za pozvanie. Prídem, čo by čo bolo. Bude moc hostí?

BEZNOŽEK: My domáci a niekoľko priateľov.

PREHRADSKÝ: Nemohli by ste pozvať tých Poliakov? Chcel by si ich obzrieť zblízka. Vlastimila beztoho príde.

BEZNOŽEK: Je ako domáca.

PREHRADSKÝ: Poznáte Blaženu Borcovú?

BEZNOŽEK: Nikdy nebola u nás.

PREHRADSKÝ: Nič preto, zoznámim vás dneska. Pozvite ju teda.

BEZNOŽEK: Moja dievka sa zblázni od radosti, keď zvie, koho budeme mať.

PREHRADSKÝ: A keby ja doviedol niekoho?

BEZNOŽEK: Nás by tešilo veľmi. Búda je malá, ale vinica je hodná. Zmestíme sa.

PREHRADSKÝ: Dovediem sem pani Blaženu, počkajte chvíľku (preč).

Beznožek a Búth

BÚTH (prešiel z bočnej, akoby bol vyšiel zo šatne): Pán Beznožek! I vás tu vidím.

BEZNOŽEK (hrdo): Pán vrchný radca vie, že Fabián nevystane z vlasteneckých schôdzok.

BÚTH (tľapká ho): Oh, poznajú vás naširoko-ďaleko, že ste veľký vlastenec. Jeho grófska milosť mi dnes, či včera povedali: „Keby boli všetci ako pán Beznožek, na iných by nohách stál náš národ.“

BEZNOŽEK: A jeho milosť? Ako ma zná jeho osvietená milosť?

BÚTH: Kto by vás neznal! Veľká skromnosť je vám na vine, že nechcete vidieť, čo vy znamenáte v meste a národe. Vy nevidíte svoj vlastný význam, ale, priatelia, vám ho ukážeme.

BEZNOŽEK: Ja, Fabián a toľký význam!

BÚTH: Jeho grófska milosť vás často spomína. Len ako sa vám nečká?

BEZNOŽEK: Čká sa mi dakedy po obede.

BÚTH: Vtedy vás spomína. Ale teraz rozprávať o tom nie je čas, ani miesto. Zberal som sa po tieto dni, že vás navštívim aspoň v obchode, ale úradné povinnosti, dôležité roboty…

BEZNOŽEK: No kdežeby, toľké starosti.

BÚTH: Nemohol som si uhľadieť času, ale teraz mám celý týždeň bez služby. Ktorýsi deň prídem, čo ako, prídem.

BEZNOŽEK: Veľmi dobre, veľmi dobre. (Upamätá sa a udrie sa o čelo.) A naozaj, prečo nie? Nech sa páči na moju vinicu. Tento týždeň budem mať spoločnosť, nuž priateľov; ak by sa vám páčilo, dal by vám znať.

BÚTH: Pre mňa veľká česť. Vzkazujem poníženú službu panej a panne dcére. (Poklonkuje sa a odchádza do bočnej.)

Beznožek sám a hneď na to Prehradský a Blažena Borcová

BEZNOŽEK: Hodný človek a veľký pán. Hneď prvý po grófovi. A vlastenec. Koľko ich bude po úradoch potajomných. Musíme čušať a dusiť v sebe city. Hodný človek!

BLAŽENA BORCOVÁ (pod ruku s Valentínom Prehradským): I pre mňa veľké prekvapenie. Všetkému by sa bola nazdala, len tomu nie. Vlastimila, tichá voda. Vidíš ty ju?

PREHRADSKÝ: Vážená vlastenka, tu je náš priateľ, vám iste známy, pán Beznožek.

BORCOVÁ: Ó, meno poznám dobre. Vaša dcéra je Tereza Hostislava. Vídam ju v Štepnici. (Dávajú si ruku. Poklony.)

Jaromír Pelikán a predošlí

PELIKÁN (prebehne pomedzi pánmi výboru prudko, obzerá sa po predizbe. Zazrie skupinu a k nej): Prepáčte, spoločnosť mne náležite vážená. Nemohol som prvej, iste som ostal na chvoste. Vaša slovutnosť (k Prehradskému) a vaša sláva (s poklonou k Borcovej) mi odpustia, že prichádzam pozde, temer by povedal, ostatný medzi ostatnými, keby to nebol výraz ukradnutý z ktorejsi poviedky a či básne. Náležite vážený pán sused z granátnického sboru (k Beznožkovi) dvojnásobná radosť, že vás najprv, že mám česť vás uvítať a potom vidieť vás na tomto mieste. Hoc som tušil, cítil, áno, vedel určite, že budete tuná a čo by hromy bili a klince z neba padali. Ech, spoľahlivý vlastenec (tľapká mu po chrbte a dohovára mu čosi).

PREHRADSKÝ (k Borcovej): Už je z nás nič a lepšie ísť na zdravú stranu, kým nás nezgniavi na kašu. Na šťastie vieme na čom sme.

BORCOVÁ: Teda prídem a vy zariaďte s Beznožkom. Ukážem vám, ako sa ho najlepšie sprostiť. Ja mám súci spôsob (k Pelikánovi). Teší ma naozaj, že mám šťastie k nakladateľovi Svetla, obetavému vlastencovi, pánu Jaromírovi Pelikánovi. Či by sme nemohli vyrovnať ten účtik, čo zavisol od predlanska za Listy zo Záblatia? Dobre sa pamätám, ostalo ešte osem zlatých striebra. Zišli by sa na podbitie a ak by ostalo na nové topánky.

PELIKÁN: Viem a hlásam, že robotník je odmeny hodný, alebo skôr mzdy. Na tej zásade spočíva celý poriadok a súzvuk v obci a spoločnosti. Ale prosím trpezlivosť! Dnes som ako na tŕňoch. I veľmi zlý deň, povedal by, nešťastný, osudný deň pre mňa. Ale ak nevezmete za zlé, poslal by vám košík švábočky, už novej. Ja ju rád, len tak s rascou a kyslým mliekom alebo i s tvarohom. Poslali mi jej z domu dve, tri opáločky. Rozkvitla žltá ani zlato z kartúnka. Sem nám prišlo až hen z Englicka. Rozkvitne sa, keď ju uvaríte, že vám je na nej ako biely prášik. A to je nič iného, ako sypká povaha jej vnútornosti. Povedal som doma, nech urobia diely, aby sa ušlo všetkým, čo sme od remesla.

BORCOVÁ: Ďakujem veľmi, že ste na mňa nezabudli. A čo bude z toho podbitia?

PELIKÁN: My sa už vyrovnáme po tieto dni. Beztoho nepremokne. Pekné, súce časy. Ale už musíte prepáčiť. Behám celý deň za istým priateľom (preč do dvorany, ako je, oblečený).

BORCOVÁ (Prehradskému): Čo poviete na môj prostriedok?

PREHRADSKÝ (smeje sa): Nie najhorší. (Všetci do hlavnej dvorany.)

Búth a Bosý.

BÚTH (vyjde zo šatne a kývne na Bosého, ktorý sa priblíži k nemu): Mohol by si mi doviesť toho Poliaka Krásnika, či ako ho volajú?

BOSÝ: Samého?

BÚTH: Ak budeš môcť, samého. Ja ho počkám. (Bosý preč do dvorany, vo dverách sa skoro búši do Vlastimily, ktorú vedie Otavský. Búth sa utiahne do bočnej.)

Vlastimila Hajská, Martin Dobroľub Otavský

VLASTIMILA: Aké veselé dni vtedy na Borkách lanského leta. Bolo vám poznať, aký ste šťastný.

OTAVSKÝ: Čo mi chybelo? Všetci moji pri mne, zdraví a veselí. Bela tichučká, akoby bola ožila pod sviežim dychom ihličnatých bujných lesov. Deti skákali okolo nás bezstarostne, alebo sa hrali pri jarku v Slave.

VLASTIMILA: Veru drahé časy.

OTAVSKÝ: Myslel som, že sme zaobišli úskalie a plávame na usmievavú hladinu nášho tichého, trváceho šťastia. Prišla jeseň, zaskučali vetry okolo okeníc, okmásali požltnuté lístie z líp a pozmetali ho do kútov. Šuchotalo tam smutne, sťa odhodená dekorácia. Spustili sa dlhé dažde, zaľahli ťažké hmly a tichučká Bela vyhasla, ani keď dohorí svieca.

VLASTIMILA (pohnute): Drahá priateľka! Deti osireli, lebo ja sama s nimi bez rady a pomoci. Čo ja viem, neskúsený a nevedomý, ako sa vkradnúť do ich útlych duší, že im nahradím azda lásku a opateru matere. Ale moja duša nebola pri nich, nevedela sa vyniesť (výčitkou). Predsa vaše deti!

OTAVSKÝ: Moje. Ale duša blúdila po lúčinách, po kvetnatých cestičkách, išla za otrusinami strateného šťastia.

VLASTIMILA: Otrusiny šťastia? Či ste ich našli?

OTAVSKÝ (hodí rukou): Odkvitlo a zapadlo. Darmo kriesiť, čo raz umrelo. Nosíme kvety na hroby, kde odpočíva, čo nás tešilo kedysi. Otvárať ich a pliesť nové šťastie z prachu, daromná námaha.

VLASTIMILA: Beznádejne pozeráte na život… Nie padať beznádejne, ale vyhliadnuť k nim.

OTAVSKÝ: Znovu som našiel. Ako som sa povzniesol, staré umrelo a na ňom vypučalo nové.

VLASTIMILA: Teda nová nádej i u vás.

OTAVSKÝ: Nová, celkom nová (prišli za stenu). A keď bolo okolo mňa prázdno a pusto, stala mi pred oči moja nádej. Žena z hôr borkovských. (Hodí sa jej k nohám.) Vlastimila, už mi neostalo nič viac na svete. Ak chceš, môžeš ma zaviesť na lúčiny, ta, kde kvitne šťastie.

VLASTIMILA (zdesená): Ticho, vstaňte preboha, povážte, že sme na verejnom mieste!

OTAVSKÝ (krúti hlavou): Ale, rozmysli Vlastimila.

VLASTIMILA: Vy, vážený muž, otec rodiny a ja vychovávateľka našich diev. Akým ich predchádzame príkladom! Spamätajte sa! (Dvíha ho namáhave.) Prídeme do reči, padne posmech na nás i na túto besedu; beztoho číha na nás nepriateľ a zradca.

OTAVSKÝ (vstal namáhave, utiera oči, hodil sa na stoličku): Odpusťte, že som sa pozabudol. Ale v hodinách samoty, keď hľadám ženu, aspoň mater mojich osirelých detí, našiel som vás, nádeju moju! Vy jediná, Vlastimila! A tu zrazu veľký strach. Hustý mrak, predtucha, že pozde. Idem prísť o moje šťastie (chytí ju prudko za ruky).

VLASTIMILA: Spamätajte sa!

OTAVSKÝ: Istota sa mi otvára ako priepasť, že som vás stratil prv, než som vás našiel. Vy vo spoločnosti neznámeho mládenca, jeho pútavý zjav oslňuje. A ja stŕpam, lebo ostávam sám a naveky. Môj druh už iba smútok a trápy.

VLASTIMILA (odstupuje ku hlavnej dvorane): Ech, aké príhody! Ako si zahráva osud, priateľ môj, s nami.

OTAVSKÝ: Priateľstvo! Teda predsa pravda, čo som počul. Ostáva mi iba priateľstvo.

VLASTIMILA: Život má ťažké chvíľky. (Oddychuje a hovorí namáhave.) Pohráva si s nami sťa vietor s opadnutým lístím. Kmáše ľúbezný sen o šťastí, hodí na osamelé chodníky a zmetie kdesi do kúta medzi smeti. A my tu, chudobní, holí, bez všetkého, ako sme boli, ešte sme radi, ak nám dajú, nakŕmia odrobinami priateľstva a trochu súcitu. (Preč do hlavnej dvorany, za ňou Otavský.)

Búth, Krasoň a Bosý

BÚTH (vystúpi zo šatne): Aké tu výstupy a symfónie, veď v prednej vidno viac ako u hlavnej dvorany. Čo by nedala Fanika, keby bola bývala v mojej koži! Vlastimila má pravdu, pán Martin Dobroľub je trochu neopatrný. Slovutný muž, na všetky strany vážny, a kľačať pred ženskou, veličím ako spochabený parobok. (Vo dverách sa ukážu Krasoň a Bosý.) Čo neurobí z nás všetko smiešna choroba, ktorú volajú láskou tí, čo klepú verše. (Zazrie tých vo dverách. Živo ide k nim.) Ech, pán Sopúch a Pelikán! Ako sa mávate? (Podáva im ruku.)

KRASOŇ: Myslím, sa mýlite. Ja som nie pán Sopúch a tuto môj priateľ je pán Bosý. Ja som Krasoň, Samoslav Bohdan.

BÚTH: Vidím už i ja, že som sa prenáhlil. Prepáčte. Veľká svetlosť tamdnu a temnejšie tuná; môj zrak na diaľku sa často klame. Mal som už viac ráz takéto omyly. Hádam som i na závade pánom?

BOSÝ: Nemali sme nič zvláštneho. Iba čo sme vyšli do predizby. Začína byť sparno tam dnes. A s kým mám šťastie?

BÚTH: V zmätku som sa ani nepredstavil. Kašpar Búth, najvyšší radca pri mestskej vrchnosti, bezpečnosti. (Klaňanie, podávajú si ruky.) Po mene by povedal, že ste nie z našich strán i výslovnosť je čosi rozdielna.

KRASOŇ: Ja som Slovák, ale prichodím z Nemecka po štúdiách.

BÚTH (natešený): Brat spod Tatier. Ako ma teší, že sa mi dostalo zhovárať sa s bratom spod Tatier; my, vlastenci rojčíme o Tatrách. Čakáme, že sa v nich kryje niečo tajomného, čo utieklo sa do nich, uchýlilo, keď pustošili búrky v otvorených poliach a ničili v besnej prudkosti. Možno sa v nich išla zachrániť prvotná duša veľkých zástupov, aby nezhynula v ťažkých otrasoch, alebo, aby ju prúd všedného života neskrútil a neohladil, ako keď prudký potok odklčie a ohladí skaly, čo sú v ňom a pokryje ich slizkým nánosom.

KRASOŇ: Pekne hovoríte o našich rodných Tatrách. Prejíma ma povďačnosť, že tak zmýšľate o našom kmeni.

BÚTH: Tu všade nájdete úprimných vlastencov a priateľov. (Dôverne.) Nájdu sa i v úradoch a kanceláriách, kde by ste ich nehľadali. I ja patrím k nim, bárs okolnosti nútia i nás tu i tu mlčať a dusiť v sebe, čo by chcelo výskať a kričať. (Dlaň na prsia.) Taký je systém. My, čo sme v jeho službe, najväčšmi stenáme v jeho putách.

KRASOŇ: Ozaj som netušil, že máme bratov i na tých miestach.

BÚTH: Oddaných, úprimných. Teda z Nemecka?

KRASOŇ: V mori cudzinstva nevidieť nikoho od svojich celý čas. Bolo nás dakoľko Slovákov v Halle. My skoro všetci len do Halle.

BÚTH: Ale sa nájdu hádam i Rusi, Srbi?

KRASOŇ: V Halle tiež niekedy, ale málo.

BÚTH: I Poliakov bolo?

KRASOŇ: Poliakov som nevídal. V Poľsku vrie v národe. Sa pohýbala večná túžba za slobodou. Mládež iste odhodí knihy. Rúti sa na pole činov. Čo nemôžu doma pracovať, ťahajú sa do Anglicka a Francúzska. Majú tam viac slobody.

BÚTH: Rozumiem. Hľadajú slobodu.

KRASOŇ: Nuž slobodu; v Nemecku je dusno ako u nás. Slobodný duch nedýše dobre.

BÚTH (dôverne mu klope po prsiach): Systém Metternicha, tatranský sokol zaľahol všade ťažko a dusí život. Hustý čmud ťahá sa nad zemou. A zatvára slobodné vidieky. Zádušlivý kúr že nemôže preraziť horúci plameň ani vo vašich Tatrách, vatrách medzi Tatrami, ani tu v našich nížinách.

KRASOŇ: Nuž no, systém zaľahol, kliatba dusí národy. Veru ho cítime tiež kliatbou i na nás.

BÚTH: Trpezlivosť, tatranský brat, prídu ešte časy!

KRASOŇ: Čo, vari padne?

BÚTH (smeje sa): Ja ho držať nebudem. Padne iste, ale do tých čias opatrnosť. Systém rozosial po mestách i dedinách, po cestách a hostincoch svojich dôverníkov. Nájdu sa tuná, buďte istý.

KRASOŇ: Neverím, ako by to?

BÚTH: Nájdu sa; budú vás zaobchádzať i zaskakovať. Nuž opatrnosť, brat, veľká opatrnosť! Nesadnite na lep.

KRASOŇ: Už sa nebojte, teraz, keď viem.

BÚTH: A držte si papiere a výkazy v poriadku a všade naporúdzi, máte ich pri sebe. Nechybí vám niečo z nich? Prepáčte, že sa stariem do tej veci. Ale ja viem, čo sa robí; pochopíte, že sa bojím.

KRASOŇ: Pre výkazy nemal som ešte nepríjemnosti. Ale ak chcete, prezrite mi ich. (Zhľadáva po vreckách.) Bývajú vždy v tomto vrecku. A už sú nie.

BÚTH: Stratili ste ich alebo zapotrošili. Premyslite si dobre. (Starostlive.) Ak ich nenájdete, budú vás preháňať.

KRASOŇ (hľadí sa rozpamätať, živo): Už viem, kde sú. V Ungelte som sa preobliekal, keď som sa vybral na zábavu. Písma som uložil do knihy „Kollárova Slávy dcera“; je hneď na vrchu v truhlici, kde sú moje knihy. Kľúč od nej mám tuná (vytiahne ho a ukáže), nemôžu sa teda stratiť.

BÚTH: Veď tak. Dávajte na ne pozor! A čo teraz tu robia? (Obráti sa k dvorane). Á, rečnenie, iste od Sabinu čosi alebo od Rubeša.^[15] Pozrime, čo je to (odchádzajú ku dverám, Krasoň sa stratí vo dvorane.)

Búth a Bosý

BÚTH: Dobre si sa držal od počiatku do konca. Úrad ťa neminie. Píš mame a pozdrav ju odo mňa. Bude čakať vo svojom mlyne, čo sa stalo s tebou.

BOSÝ: I otec čaká, ale len či sa vrátim čím prvej. Písal mi po tieto dni: Príď, opatri gazdovstvo a pilnuj remeslo.

BÚTH: Počkaj ešte. Neprenáhľuj! Gazdovstvo neujde.

BOSÝ: Neujde, ale zaostáva.

BÚTH: Počúvaj teraz hlavnú vec. Dolu bude chlap, čo doniesol spisy pred chvíľou. Povedz mu, nech ide naskutku do kancelárie poslať ľudí do Ungeltu. Truhlu pána Krasoňa, čo tam ostala, donesú na môj úrad. V Ungelte mu povedia, že sa truhla zapotrošila. Usiluj sa a bedli. Uč sa, ako zastupovať systém.

BOSÝ: Ja myslím, že sa nepatrí, čo robíme.

BÚTH: Služba u jeho kniežacej milosti je taká. Raz sa protiví trochu, ale dakedy je i zábavná. Uč sa, privykneš na všetko. Nie je taká ťažká.

BOSÝ: I ťažká je niekedy.

BÚTH: Čo ľaptáš nadarmo. Ťažšie by bolo vynášať noše na mlynicu a nasýpať do košov.

BOSÝ (krúti hlavou): Trochu sa mi nepáči.

BÚTH: Skoč! Keď bude v mojom úrade, pôjdeš sám s ňou k majstrovi.

BOSÝ: Akému majstrovi?

BÚTH: Vidíš, že nemáme kľúče! K zámočníkovi. Povieš mu, že sa ti stratil.

BOSÝ: I to ešte! A aký majster?

BÚTH: Majster Chvojan, dobrý vlastenec a pracuje pekne. Uvidíš ako.

BOSÝ: Taká služba ťažká. (Krúti hlavou.)

(Opona)