ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Beznožek a Alžbeta

ALŽBETA (robí ostatné prípravy. Napráva po stoloch. Na hlave svetlá šatka): Nuž čo povieš, apulík, bude všetko?

BEZNOŽEK: Hm, čo ti ja viem, mamulík. Všetko ako všetko! Ja myslím, nebolo hostiny ešte, ani výletu, aby bolo nechýbalo čo-to. Naostatok, nie sme v dome, ale v búde.

ALŽBETA: Prasiatko by sme mohli začať piecť.

BEZNOŽEK: Lepšie čakať, mamulík, kým sa nepočnú schádzať. Pečienka v poli sa neráta, keď je nie rovno z ražňa.

ALŽBETA: Len aby nebolo málo jedno prasiatko, apulík. Mne sa máli pre toľkých hosťov.

BEZNOŽEK: Ja myslím, prídu k nám z priateľstva, mamulík a nie, aby sa objedli ešte a pochoreli. Vieš, ako sa vodilo brucháčom, keď bola tá veľká úplavica! Kto skazil žalúdok, na druhý deň bol horeznačky s podviazanou sánkou. Ledva ochladol, šutrovali ho do cmitera, aby nezavadzal, čo ešte boli zdraví.

ALŽBETA: Jaj, čože ti zas zišlo na um, apulík. Spomínať úplavicu, keď čakáme vzácnych hostí. Zimomriavky ma preberú, len keď pomyslím na ňu.

BEZNOŽEK (nedbale): Chlipni si kvaterku^[16] starého, červeného, mamulík. Môžem povedať, že ho sotva mal lepšieho vo svojich viniciach pán Roháč z Dubé.^[17]

ALŽBETA: Biele akosi ide na kyslo, apulík.

BEZNOŽEK: Občerství srdce, mamulík, a menej sa ho minie. Pri každom poháriku budú traja: jeden, čo ho pije, druhý, čo ho zalieva a tretí, čo ho vraj drží, aby neutiekol. Tak rozprávali tí kompáni z Poľskej, čo sa krútia okolo našej perly.

ALŽBETA: Pivo by bolo skôr pristalo, odležané, apulík.

BEZNOŽEK: Zbaví i rezák pre pospolitosť, mamulík. Slúžky a paholkov a nižší svet veru nejdem nadájať ležiakom. Páni po obede, vieš, že obľubujú radšej poriadny mok viniča, ako vraví básnik. A vieš, že sme nezohnali hostí, aby sa objedli a opili, ale aby sa potešili s nami.

ALŽBETA: Treba sa i preukázať hosťom, apulík, aby nepovedali, že načo sme ich unúvali sem, za bránu.

BEZNOŽEK: Ty im hotuješ buchty a lievance s tvarohom, tuším i lekvárom.

ALŽBETA: Buchty budú i s makom.

BEZNOŽEK: No vidíš! Môžem ja byť svedok, že si ich ty miešala vlastnoručne, mamulík. Ja zas chladím vo vode dyne a melónky, čo som ja vypestoval v teplej hrade, zalieval vlastnoručne a nezahanbia sa ani pred najlepšími z Nitry a Tekova. Uvidíš, aké oči vytreštia na ne, keď ich donesieš na stôl.

Vojta Chvojan a predošlí

CHVOJAN (v košeli, kabát prehodený cez plece): Pán boh s nimi, pán sused, mne náležite vážený!

BEZNOŽEK: I duch svätý! Vitajte v tomto skromnom príbytku.

CHVOJAN: Nie celkom skromný veru. Vy, pán sused, ako vidím, hotujete sa najmenej na oddávačky.

BEZNOŽEK: Len skromná schôdzka medzi priateľmi, pán majster.

CHVOJAN: A čo máte pre mňa za robotu?

BEZNOŽEK: Na, bude treba vsadiť obloky a popribíjať pánty. Na parkane je tiež bránka, ale sa nezatvára, lebo je bez pántov, z bľachu. Bol som vám povedal, čo máte zhotoviť, ešte na Besede, minulý utorok.

CHVOJAN: Zhotovil som všetko, ako vidíte (ukáže kapsu a z nej vyberá želiezka na pánty a kľučky). Bol by mohol poslať i tovariša.

BEZNOŽEK: To už nie, pán majster. Nemôže byť učeň nad svojho majstra.

ALŽBETA: A potom sa vám bude páčiť medzi nás.

BEZNOŽEK: To už ani nebolo treba spomenúť.

CHVOJAN: Ďakujem, pán sused, mne náležite vážený, ale nebudem môcť pristúpiť k poctivému stolu vášmu, lebo nemám rúcha sviatočného.

BEZNOŽEK: Daromné výhovorky, pán majster. Sme všetko naši.

CHVOJAN: Ďakujem ešte raz, akoby sa bolo stalo. (Odchádza.)

Alžbeta a Beznožek

ALŽBETA: Jaj, čo si navolal majstrov po dome, apulík, keď neviem, kde mi hlava stojí.

BEZNOŽEK: Veru nebude vari na mieste, mamulík, tá tvoja hlava, keď sa spytuješ. Pán majster Chvojan alebo už pán sused, ako on hovorí a celkom blízky, lebo my bývame vo vnútornom meste a on kdesi v Záskalí. Myslí si, že je ako roveň všetkým, keď môže ísť na Besedy. Nech vidí, hoc sme vlastenci, že jeden môže si dovoliť viacej ako druhý.

ALŽBETA: Mne sa všetko vidí, apulík, že sa ťa začína chytať pýcha. My sme začali pri chudobe. Zrebné obrusy sme prestierali na stôl a držali sme s chudobou. I niť šťastia ľahko sa pretrhne, ty to sám vieš, keď sa navíja na motovidlo tohto života.

BEZNOŽEK: Čo ako mamulík, dnes je tak, že ja sa môžem vodiť i s jeho vysokoučenosťou, pánom Valentínom Prehradským a ten má viac v prste ako my všetci v rožku. A i jeho grófska milosť sa na mňa vypytuje.

Tereza Hostislava, Vlastimila a predošlí

TEREZA (spieva): Keď ja teba, moja milá nedostanem. (V bielej zásterke a svetlej šatke okolo hlavy nesie kvietia v náručí, za ňou Vlastimila.)

BEZNOŽEK: Akosi si sa veľmi rozkrákorila. A po tieto dni si chodila ako zmoknutá kvočka. Také prevraty, raz tak a zase tak, že nevieš, či sa máš sopliť, alebo trúbiť ihuhú!

TEREZA: Pekný je čas, apa. Bolo by škoda žialiť a čakáme hostí, treba im ukázať vľúdnu tvár, nech sa nezarmútia.

BEZNOŽEK: Zato nemusíš ziapať. Vidíš, aká je vždy rozvažitá naša perla, panna Vlastimila.

ALŽBETA: Ale, apulík, už len nebudeš žiadať, aby ti bola dcérka ako naša Vlastimila.

BEZNOŽEK: Viem, že nemôžem. Ale nech sa usiluje. Príklad je na to príkladom, aby sme išli za ním, nie to bočiť od neho.

TEREZA: A načo by mi bola tá veľká dokonalosť? Ja myslím, že sa i bez nej zaobídem. Byť učená, držať sa ako chcú odo mňa, načo mi to bude.

BEZNOŽEK: Povedz mi, prečo rastie ľan alebo konope, keď ho zaseješ? Prečo rastie tá lieska? I žito rastie, i žihľava. Každá vec hľadí rásť.

TEREZA: I cesto rastie vo vahane, keď mu primiešajú odmladu.

BEZNOŽEK: No vidíš, iba tvoj rozum akosi nechce podrastať.

TEREZA: Ale podrastajú vlasy, apa, a rozum, rozum akosi ostal nakrátko.

BEZNOŽEK: A predsa by ho bolo nadobúdať.

ALŽBETA: Príde i jej čas, apulík. I my, keď sme boli deti, mysleli sme ako deti. Keď dozreje, začne sa i jej rozum otvárať.

Prehradský, Martin Dobroľub Otavský a predošlí

BEZNOŽEK (rozčúlený): Deti, už nám idú! A to hneď, čo najviac zaváži.

ALŽBETA: Takí slávni muži, že sa až okúňam.

TEREZA: A ja by sa najradšej skryť za kriaky.

BEZNOŽEK: Maj rozum, nie si papľuh, ďakovať bohu, ale dcérka na miesto. Pekne vítam, vážení hostia v tomto príbytku, alebo skôr kútiku!

PREHRADSKÝ (obzerá sa s úľubou): Ozaj kútik, ale milý. Tichý domec medzi vinicami. Tu zas výhľad na naše mesto. Kútik na rozmýšľanie. (Podávajú si ruky, poklony.) Panna Vlastimila, teší ma, že vás nachodím tiež. Práve mám vám niečo povedať o Štepnici. (Ostane s ňou na mieste, Otavský a ostatní utiahli sa na chodníky medzi kvietím a krovím.) Drahá priateľka (pozrie na ňu vnímavo)! Dobrý chýr ide ďaleko a prišiel až ku mne. Je pravda, že ste už ako zasnúbená?

VLASTIMILA: Chcela som sa vám práve zveriť a vy ste ma predbehli.

PREHRADSKÝ: Odpusťte, šľachetná panna, že som sa dotkol veci odrazu a možno nešetrne. Je teda pravda? (Vlastimila prikývla.) Teda nezlyhal mi chýr. Vy ste sa sľúbili.

VLASTIMILA: Už dávnejšie sa to stalo, ale len medzi nami a po tieto dni sme sľub obnovili.

PREHRADSKÝ: Ako úprimný priateľ mal by sa radovať nad vaším krokom a želať vám požehnania božského a želám vám ho i zdaru a prospechu i šťastia, lebo ho robíme všetci v snahe za šťastím, ale odpusťte, milá priateľka, zas mi zíde na um, že patríme národu a drahej vlasti a jas sa mi mení v starosť.

VLASTIMILA: Neodobrujete teda!

PREHRADSKÝ: Nemám práva odobrovať ani neodobrovať, veď vy ste hlavný sudca svojich diel, ale ako syn uboleného národa cítim starosť, že tratím veľkú silu, ktorá mu pomáhala zdvihnúť sa raz na nohy. Drahá priateľka, čo bude z našej Štepnice? Kto ju bude po vás pestovať?

VLASTIMILA: Nenašla by sa spôsobná osoba, možno spôsobnejšia odo mňa?

PREHRADSKÝ: Ja ju hľadám, vyzerám týmto naším vlasteneckým svetom a nevidím jej. Budenie národného povedomia v našom ženskom svete, ktoré malo také sľubné začiatky, ide, hľa, zaseknúť, žiar lásky k národu zas pohasne v našich rodinách.

VLASTIMILA (skloní hlavu a zakryje tvár, ľútostne): Tak smutno hovoríte!

PREHRADSKÝ: Lebo som si privykol priveľmi na nádej, že sa ide urobiť veľký obrat v našich rodinách. Odpusťte mi, že sa ozýva vo mne starosť a možno i žiaľ, že ideme padnúť, kde sme boli. Rodiny nebude už zahrievať vaše apoštolské slovo.

VLASTIMILA: Cítim, že mi viac privlastňujete, ako som robila a mohla vyviesť. Priveľká uznanlivosť preceňuje i nepatrné služby, ako som ich urobila našej veci.

PREHRADSKÝ: Ja sa obávam zas, že sme vás nedoceňovali. Stane sa i pri vás ako pri iných zásluhách, že vás oceníme vtedy, keď nám začnete chybovať.

VLASTIMILA: Ja nemám vôle opustiť moju postať. I keď premením stav, budem patriť národu a moje snahy, čo mi ostanú.

PREHRADSKÝ: Nadídu nové povinnosti bezprostredne a neodvratne. Musíte nasledovať svojho muža, jemu posvätiť tú čiastku budúcnosti, na ktorú bude mať právo.

VLASTIMILA: Môj budúci muž má to isté presvedčenie, čo ja. Bude mi rovnať cestu, aby národ neostal v krivde. On sám horí zaň a jeho osvetu.

PREHRADSKÝ: Verím vám, že je v ňom zápal za našu vec, že vie popustiť zo svojho práva, keď ide o blaho národa, ale je i to pravda, že vás ide odtrhnúť od vašej Štepnice, ktorá je vaše dielo, vaša stelesnená snaha a odvádza vás ďaleko od nej, vediac, že spustne, zarastie burinou.

VLASTIMILA: A keby inde založila práve takú Štepnicu a pracovala okolo nej ako okolo tejto a azda i lepšie?

PREHRADSKÝ: O tom nepochybujem, že to i urobíte. Ale dovoľte mi pochybovať, či nájdete pôdu tak príhodnú a či sa dočkáte zdaru, ktorý sa tu už dosiaľ ukazuje.

VLASTIMILA: Predsa len pochybujete.

PREHRADSKÝ: Pochybujem, ale nie vo vás. A čo myslíte o Martinovi Dobroľubovi? Prišiel ku mne znepokojený, skôr ako nesvoj; nemôže sa vžiť do myšlienky, že vás ide stratiť.

VLASTIMILA: Stratiť môžeme, čo sme raz mali. A ja som nebola nikdy jeho.

PREHRADSKÝ: Jeho bola myseľ na vás, nádej, že budete jeho i on v nej žil, privykol na ňu, že sa stala dielom jeho duše. Jeho duša je inakšie ustrojená od duše obyčajných, nás všedných duší. My sa vylížeme i z takých rán, ale v jeho duši sa spopretrháva jemné tkanivo, na ktorom sa hrajú jeho myšlienky a city a či to tkanivo zasa zrastie.

VLASTIMILA: Primnoho váľate na mňa (zakryje si tvár). Celú zodpovednosť na moje ubolené srdce. Povážte, že som i ja len biedna žena (sadne na lavicu a ostane sklonená so zvesenou hlavou).

Brezovci, Krasoň a predošlí

KRASOŇ (zbadá Vlastimilu a pristúpi k nej): Čo sa stalo, Vlastimila? Vy plačete. Postretlo vás nešťastie, niečo zlého?

VLASTIMILA (hľadí sa premôcť a zobrať): Smutné myšlienky, Samoslav. Všeličo poschodí na um.

KRASOŇ: Nepripusťte ich, nedajte im miesta. Nemajú čo hľadať medzi nami.

PREHRADSKÝ: Iste som ja na príčine. Ak sa stalo, stalo sa nechtiac. Okolnosti boli také.

KRASOŇ: Nuž pokoj, Vlastimila. (Sadne si k nej.) Vás potkal veľký zármutok, vidím ja na vás a nerobíte dobre, že mi ho tajite. Bol by vám ľahší, keby sme si ho rozdelili napoly. Polovicu vy a ja druhú. No, ja by mohol i viac od polovice. Chlapi sú predsa len chlapi, môžu zniesť viac.

Beznožek a predošlí

BEZNOŽEK (spustí sa od búdy k nim): A ako je to, že ste nedoviedli vášho človeka?

BREZOVEC: Prišiel s nami a kdesi zmizol. Náš Martinko je divný.

BEZNOŽEK: Škoda byť, že sa neukázal.

VLASTIMILA: Každý má svoj diel i radosti i žiaľu a myslím má každý čo znášať.

PREHRADSKÝ (Brezovcovi): Ženby takto napochytro zbúchané nebývajú dobré.

BREZOVEC: Narážate na môjho brata a pannu Vlastimilu?

PREHRADSKÝ: Ja vo všeobecnosti, ale myslím i na nich.

BREZOVEC: Ja by rád, keby sa skončilo na tú stranu, lebo na tú.

VLASTIMILA (zodvihla sa celá uspokojená a pobrala sa k búde. Krasoň ide pri nej): Samoslav, už sa cítim dobre a idem pomôcť do domu. Nebojte sa už o mňa. Pominul vrtoch.

KRASOŇ: Bol na vás veľký žiaľ. Cítil som ho, ako vychodil z vás a ešte ho, Vlastimila, máte plné oči. Ale naliehať nejdem. Vy sa mi zveríte, keď vám príde čas. (Zastane, pozerá za ňou, ako uchodí k domu a zas sa vracia k ostatným.)

Predošlí bez Vlastimily

BEZNOŽEK: Naša perla nás opustila. Išla zas k ženám. Tiahne sa za nimi. Nerada sa drží nás chlapov. (Krasoňovi.) Uvidíte, že i od vás bude utekať za nimi.

PREHRADSKÝ: Málo je takých medzi nimi, ktoré by zaujímala žena a jej duša. Iné radšej by sa dávali na odkrývanie mužských svetov. Priťahuje ich muž a jeho záujmy, najmä jeho malé tajnosti.

BEZNOŽEK: Tie sú horšie, aby ich muž nadzeral a chodil za nimi, lebo, hm, v mužských sa nájdu i kľukaté chodníky. V nich môže zablúdiť ľahko.

BREZOVEC: A ešte keď sa jej dostane vodič, zaviesť ju, kde by nemala ísť.

BEZNOŽEK (smeje sa): Vy hovoríte o našich nových ženičkách, staré, chvalabohu, ako moja, nemajú tých chýb. Dom, kuchyňa, zaváranie a keď zvýši času, nitiarsky obchod. V ňom ona snuje a pradie a v ňom prepletá a vyšíva svoje sny a nádeje. Také sú iste najlepšie. Nedajú chlapovi moc roboty a starosti.

PREHRADSKÝ: A kde budete pôsobiť?

KRASOŇ: Niekde na Slovensku.

PREHRADSKÝ: Ako spisovateľ alebo novinár?

KRASOŇ: Najskôr ako učiteľ. Ak nebude miesta, pôjdem na kaplánku a budem sa obzerať za farou.

BEZNOŽEK: Najprv faru, potom Maru.

BREZOVEC: Áno, náš ľud pozerá jasne do života. Vystihuje i jeho každodennú stranu.

PREHRADSKÝ: Učiteľ na strednej škole niekde?

KRASOŇ: Prijal by vďačne miesto na niektorej vyššej škole, keby sa nadhodilo.

PREHRADSKÝ: Miesta sa vždy nájdu. Stredných škôl máme predsa hodne.

BREZOVEC: Nie ľahko sa dostať ku profesúre u nás. Pomery sa zhoršili. Od mladých Slovákov bočia školské vrchnosti. Neradi ich veru, že vraj sú nepohodlní. Mávajú pre nich nepríjemnosti, neraz žaloby a preháňačky.

PREHRADSKÝ: Majú predsa isté slobody. Sú pod ochranou autonómie.

BREZOVEC: Autonómia cirkve bola by autonómia, keby nevisela na tenkej nitke. Ale visí na nej a keď sa nitka pretrhne, autonómia padá. Autonómia, ako vidíme, už podľahla verejnej mienke.^[18]

PREHRADSKÝ: Teda ísť na ňu. Privábiť si verejnú mienku.

BREZOVEC: Verejná mienka je ako vojna. Kto ju chce mať, musí mať peniaze, peniaze a zas len peniaze. My sme chudobní, peňazí nemáme. Kto nič nemá, o posmech sa nestaraj! I nám sa iba smejú, lebo nemáme peňazí a nemôžeme sa hýbať.

PREHRADSKÝ: Hľadajte teda peniaze. Budú kdesi. Majú ich vaši boháči, kupci, zemania, meštianstvo, remeselníci.

BREZOVEC: Už nás predbehli tí, čo sú proti nám. Predchytili nám boháčov, kupcov, zemanov, mnoho meštianstva a remeselníctva. Čo nám neuskočili, tí ešte váhajú, čakajú, čo bude a ak príde tvŕdza, uskočia i oni.

PREHRADSKÝ: Treba si aspoň ich zaistiť. Keď váhajú a čakajú, znak je, že sa u nich ešte hýbe čosi, čo sa prihovára za vás.

BREZOVEC: Prihovára sa, ale veľmi pošepky. Čo ako, musíme hľadieť ísť za nimi. Iba že sú nám cesty zahatané. Zarúbali nám ich a zapchali. Treba zas peniaze, časopisov, hľadať a vyrovnávať ich. A tých, ako hovorím, máme veľmi málo. I ľudí treba. Pôsobia už podajedni, ale iba kde-tu, niečo sa ich púšťa na krídla, hľa, ako náš Samoslav. Hŕbka ich je po školách, seminároch, akadémiách a lýceách, čo sa hotujú do roboty. Ale tí sa ešte len hotujú a čas beží. Málo nás je, málo, čo majú byť kvas pozdvihnúť toľkú masu, ako je náš národ, ktorý čaká delníkov na všetkých postatiach.

KRASOŇ: Delníkov bude a náš národ sa tiež pohne a precitne. Vánok nových časov, nových myšlienok i jeho ovanie. Nie tak chytro, ako iné národy, ktoré sú pri cestách a otvorených poliach. Náš národ je ukrytý ako pritajený v dolinách a zátišiach našich Tatier. Počkajte len, keď do dedín a mestečiek prídu noví robotníci, ako sa pohne a strasie zo seba driemoty.

PREHRADSKÝ: Vyhľadali ste si stredobod, miesto, skadiaľ započať prácu?

BREZOVEC: Náš stredobod je Bratislava.

PREHRADSKÝ: Je priveľmi na obvode vášho kraja. Ťažko z neho viesť takúto prácu. Mesto je vo vašich rukách?

KRASOŇ: My sme uňho dosiaľ len na hospode.

PREHRADSKÝ: Protivníci zbadajú, čo robíte a že im počínate zavadzať, vypovedia vám hospodu a vy ostanete pod holým nebom.

KRASOŇ: Máme dosiaľ stredisko v Bratislave. Školy sú nie naše, ale medzi mládežou je mnoho našich. Kto má mládež, má i budúcnosť a my budeme mať mládež, lebo všetci, čo sme, dáme sa na jej výchovu už či v škole, či knihou alebo novinami.

PREHRADSKÝ: Keď ste vychovávatelia, nevstupujete do rodín boháčov a mocných sveta tohoto? Nemohli ste hľadieť byť domácimi vychovávateľmi v zemianskych mocných rodinách?

BREZOVEC: Boli niektorí i v panských domoch. Ak sa usilovali zasiať v nich dobré semä, nebadať veľkej úrody. Akiste padlo zrno na kameň a medzi tŕnie.

KRASOŇ: My musíme čakať od ľudu všetko, v ňom je naša budúcnosť. V ňom je nie bohatstvo a majetok, ale bohatstvo ducha. Schopnosti, chtivosť a veľká životná sila. Keď precitne náš ľud po všetkých kútoch Tatier, po dedinách a poliach, salašoch a kopaniciach, vtedy ožije náš národ a svitne mu nové ráno.

PREHRADSKÝ: Váš ľud je slobodný?

KRASOŇ: Je v poddanstve, dnes v rukách zemských pánov. Ale sa môže vykúpiť, ak sa vzchopí. Naň budeme my pôsobiť. Vyslobodíme ho z poddanstva, ale i z poroby ducha a vyvedieme na úslnie slobody.

PREHRADSKÝ: To bude vaša povinnosť i váš záujem. Ale dajte si pozor! Ak začnete na ľud tuhšie pôsobiť, ukazovať mu vidieky slobody už či duševnej, ale i občianskej, napadne na vás podozrenie, že podkopávate verejnú bezpečnosť a sejete zárodky sedliackej vzbury.

KRASOŇ: Na slobodu má každý právo, i otrok i väzeň v okovách.

PREHRADSKÝ: Prídete do protivy ešte väčšej s mocnými, ako ste dosiaľ so zemskými pánmi s vrchnosťami a všetkými, čo majú váš ľud v rukách, lebo budete rovno proti nim robiť. Pôjdu na vás ako na buričov.

KRASOŇ: Veď my vieme, že naša cesta bude ťažká a iste i nebezpečná. Nečakajú nás odmeny, ani uznanie, skôr ústrky, prenasledovania a iste i utrpenie.

BEZNOŽEK: Vaša priadza sa veľmi schlpila; narobilo sa z nej mnoho klbiek; kým ich rozmotáte a vydelíte, prejde času a pretrhne sa nejedna niť.

KRASOŇ: Budeme mať čo robiť, budeme. (Zjaví sa na chodníku od mesta Blažena Borcová.)

Borcová a predošlí

BORCOVÁ: Skoro som nevedela potrafiť, kde je to. Na šťastie ma napravil (Brezovcovi) váš sluha.

BREZOVEC: Ja, chvalabohu nemám sluhu, ani ho nemám čím platiť, ani ho nepotrebujem.

BORCOVÁ: Váš Martinko Soviak.

BREZOVEC: To je môj gazda a nie sluha. On ma zviezol sem idúcky v obchodných svojich veciach.

BORCOVÁ: Akokoľvek, hodný mládenec. Už našiel priateľstvo. Pomáha majstrovi Chvojanovi zo Záskalia, čosi okolo brány.

BEZNOŽEK (sebavedome): Majster Chvojan prišiel obíjať bránu práve dneska. Že vraj v iný čas by mu nebolo na ruku.

BORCOVÁ: Spriatelili sa. Tam neďaleko horí vatra. Robia pahreb. Iste nám domáci pán pripravuje prekvapenie.

BEZNOŽEK: Takých vzácnych hostí sám neviem, či budem v stave poriadne uhostiť.

PREHRADSKÝ (odvádza Borcovú na stranu): Vážená priateľka! Trochu som ich vypýtal, Krasoňa i jeho brata. Brat Brezovec nebol cele jasný, nevyjavil, čo myslí. Zato Krasoň rozložil mi svoje úmysly a pohľady na ich tam pod Tatrami veci. Iba všeobecný nástin pomerov a budúca činnosť jeho a mladých spoločníkov. Ako hovorím. Brezovec ani nepotvrdil, ale ani nevyvracal jeho náhľady. Nevedieť, či on a jeho spoločníci súhlasia s Krasoňom alebo nie. Ak je jeho mienka ohlas ich úmyslov, oni stoja pred veľkým predsebabraním. Tak veľké, že by dalo čo váhať i keby bolo viacej prostriedkov. Z ich nástinu vysvitá, že nemajú sa o čo, ani o koho oprieť. Ich predsebabranie vyznie jalove, skončí úplným nezdarom. Ak nebudú mať obozretnosti, ako jej nemajú tu v ústrety nebezpečiam.

BORCOVÁ: Hotujú sa na vzburu?

PREHRADSKÝ: Môžu ich cesty viesť i na to. Naostatok vzbura, ako ich robia v Poľsku, nie je taká nebezpečná. Ich vzbura by bola horšia, lebo by niesla odznaky sedliackeho pohybu, aké boli v bárs dávnych časoch i inde a boli udusené v krvi.

BORCOVÁ: Ale ja som vyrozumela, že majú zápal za národ, za jeho reč a jeho práva. Nevidela som ničoho v ich snahách, čo by smerovalo proti iným stavom.

PREHRADSKÝ: Veď také sú ich snahy, ale čo im osožia, keď sa môžu oprieť len na sedliactvo. Keby to bol slobodný stav, nebolo by nič. Ale sedliactvo je v poddanstve. Vidíte teda jasne, že ich snahy idú rovno k boju proti poddanstvu, už či on bude len slovom, alebo i zbrojou v ruke, bude vždy vzbura sedliactva proti pánom. Pochopíte, aká budúcnosť čaká toho, kto sa chystá na taký boj.

BORCOVÁ: Môže byť i víťazstvo. Ak budú neopatrní, čaká ich porážka a mučeníctvo.

PREHRADSKÝ: Ja držím s vami, čakám máločo dobrého. Predstavte si, čo čaká našu Vlastimilu!

BORCOVÁ: Neistota, možno i nebezpečia. Na každý pád nebude užívať pohodlia a blahobytu.

PREHRADSKÝ: Práve i ja tak. Je vaša priateľka, drahá sestra, nám všetkým. Máme ju nechať, nech ide, ako počalo?

BORCOVÁ: Ťažká tu rada. V týchto veciach reč rozumu a rozvahy neradi slúchajú, práve tí, ktorých sa týka. Srdce alebo okamžitá náklonnosť, neraz len výbuch slameného ohňa umlčí rady a najlepšie námery.

PREHRADSKÝ: A Martin Dobroľub zúfa, stráca rozvahu a podlieha ochablosti.

BORCOVÁ: Ja urobím, čo budem môcť. Moja je povinnosť a musím ju konať. A Martin Dobroľub nech sa vzchopí a zastane za seba. Kto mu pomôže, ak sa sám opustí?

Búth a predošlí

PREHRADSKÝ: Čo ten tu chce? Zbadal som ho v Besede. No, dobre, Beseda je verejná zábava. Pozvánku malo i mestské hajtmanstvo, ale tu, čo chce, nepochopujem.

BORCOVÁ: Hľadajú, kutajú, ňuchajú oni na všetky strany spiknutia a vzbury. Ich knieža zľakne sa každého šuchu. Všade šípia zrady. Poľská ich straší. Zabili ju, roztrhali, podelili a slávnostne pochovali. Chodí ich z hrobu mátať.^[19] Nedá im ani noci, ani dňa.

BÚTH: Teší ma, že mám veľké šťastie nájsť vašu vysokoučenosť a slovutnú paniu, pýchu písomnosti. (Páni si dávajú ruky, Borcová hlbokú poklonu, trochu priveľkú.)

BORCOVÁ: Veru, priveľká pochvala. Cítim sama, že je nezaslúžená.

BÚTH: Veľkí ľudia chorejú od skromnosti a vidím, že i veľké ženy majú tú istú chorobu. My, ktorí vás sliedime z diaľky, už vieme dosť dobre, čo si myslieť. Ja som mal šťastie čítať vaše Listy zo Záblatia a čítal, posudzoval som ich dľa mojej schopnosti. Odniesol som si mienku, ktorej som dal prvej výraz.

BORCOVÁ: Veľmi ďakujem.

PREHRADSKÝ: V tom s pánom vrchným radcom budú súhlasiť všetci čitatelia váženej panej.

BÚTH: V tom som už istý. Všetci nepredpojatí čitatelia.

BORCOVÁ: Ak sa smiem spýtať, kde videl pán vrchný radca moje Listy zo Záblatia?

BÚTH: Vyznám úprimne, že bolo v úrade pána cenzora. Niekedy sa uňho zastavím a podrkoceme si.

BORCOVÁ: Tak by sa osmelila prosiť pána vrchného radcu, aby za moje úbohé Listy orodoval uňho. Často mi ich obstrihuje…

BÚTH (smeje sa): Veru nie je pekne od neho, nie je pekne, mal by mať ohľady. A domácemu pánovi (k Beznožkovi) prajem od srdca, aby užíval dlhé roky tento útulok.

BEZNOŽEK: Veľmi ďakujem, pán vrchný radca, za toľkú dobrotu.

BÚTH (k nemu dôverne): Mám oddať pozdravy a dobré vinše i jeho grófskej milosti.

BEZNOŽEK (pokloní sa ešte hlbšie): Čím som si zaslúžil, že jeho grófska milosť sa na mňa rozpamätala?

BÚTH: Neviem prečo, iba viem, že vás má rád.

Bosý a predošlí

BOSÝ (priblíži sa k Beznožkovi tou istou cestou ako Búth): Dovoľujem si oddať pozdravy môjho principála. Ľutuje, že nemohol prísť a zúčastniť sa tejto slávnosti.

BEZNOŽEK (podá mu len jeden prst): Môžete mu povedať môj úctivý odkaz, že túto slávnosť iba od tých čias považujem za ozajstnú, odkedy mám česť tu vídať jeho zástupcu.

BOSÝ (klania sa): Nezameškám ho uvedomiť.

BORCOVÁ: A čo robí principál?

BOSÝ: Dnes večer má učňovskú školu.

BÚTH: Neúnavný pracovník, správca nášho Svitu.

BEZNOŽEK (ide na stranu s Bosým): Vy ste si nezachovali, čo som vám povedal v Národnej besede.

BOSÝ: Zachoval a verne sa držal vašej reči, ale ja som služobník. Keď mi pán povie: choď do vinice pána Beznožka, mne náležite váženého suseda a veľkého vlastenca, ja musím slúchnuť.

BEZNOŽEK: Tak povedal, ako hovoríte?

BOSÝ: Od slova do slova.

BEZNOŽEK: Hodný je človek, bárs jeho Svitu neprorokujem nič dobrého. Budova stavaná akosi na piesku a ešte má vežu. Toto je základ každej veci (šuchá prst o prst, ako keď čítajú peniaze) i budov, kde je toľká učenosť. Ľutujem, že moja dievka má dnes mnoho roboty a nebude môcť prehovoriť ani slova s pánom Neobutým.

BOSÝ: Bosý, Bosý, Bosý.

BEZNOŽEK: Bosý, neobutý znamená skoro tú istú vec.

BOSÝ: Ja by mohol ponúknuť moju pomoc hlbokoctenej domácej panej, aby panna, jej dcéra sa nezodrala s toľkou robotou.

BEZNOŽEK: To by mi vzali za zlé i jeho vysokoučenosť i pán povrchný radca i jej milosť, pani Blažena, že upotrebujeme na domáce roboty vyslanca a zástupcu Svitu, kde sa zišla učenosť a umenie.

BOSÝ: Tak prísne to nebudeme brať.

BEZNOŽEK: Nuž, keď už toľme chcete, nedbám. Choďte k vatre, môžete triesky nosiť, alebo opatrovať oheň.

Vlastimila a Borcová

VLASTIMILA (schodí zo schodov. K nej sa poberá Borcová. Beznožek odvádza hosťov prezerať vinicu): Drahá priateľka! (Objatie.)

BORCOVÁ: Čo tak smutná? Upokoj sa a bude zas všetko dobre.

VLASTIMILA (krúti hlavou): Priveľká starosť.

BORCOVÁ (smeje sa): Vidíš, ani teba neobišlo, čo je náš ženský údel. Myslela si, že si už z toho vyrástla a vidíš, tu sú trápenia. Láska si ich berie na sprievod, keď ide niekde v celej svojej sláve. Málokam ide tak okázale, ale koho raz vyznačí, dovádza mu takýto milý sprievod.

VLASTIMILA: Veru vyznačenie, komu sa ho dostalo, nezabudne naň ľahko.

BORCOVÁ: Never, Vlastimila! To je len pri vstupe. Pozdejšie zažiari pravý plameň lásky a v ňom vyhoria títo spoločníci a stratia sa ako dym. Ostane len svetlo a teplina, ktorá sa rozleje a zaženie všetky tiene.

VLASTIMILA: Ako ty vieš tešiť! Ďakujem ti, že si prišla.

BORCOVÁ: Kde by neprišla! Rozprávali mi o tvojich mukách, prišla som pozrieť, čo je to, prizrieť sa im bližšie, ak mi dovolíš.

VLASTIMILA: Nikdy necítiš, čo je hodno pravé priateľstvo, ako v takúto chvíľu. Dobre padne otvoriť srdce priateľke, keď matky nieto.

BORCOVÁ: V takýchto veciach ani matka sa tak nevyzná, ako priateľka. Vieš, i matky sa dajú niekedy zaviesť a nevidia jasno, kde leží blaho dcéry. Hľadajú ho často na nepravom mieste.

VLASTIMILA: To je pravda. Môže ich podviesť výhoda, vonkajší blesk a bohatstvo.

BORCOVÁ: Zabezpečená budúcnosť, spoločenské postavenie. Ech, duša moja, veľa takých pleták, blýskavých príveskov, za ktorými sa brodíme my, povrchné stvory cez blatá sebazaprenia alebo i hanby. Ale čo robiť? Čo si si raz vybrala, drž. Vieš, že je to naveky.

VLASTIMILA: Nehovoríš veľmi oduševnene! Akoby si nerada dodávať chuti.

BORCOVÁ: Život nie je vždy, ako si ho predstavujeme. Veci majú opak a líce. On tiež nám iba časom odokrýva svoj opak, strháva okrasy, lesklé prílepky, čo nám omámili zrak a zviedli nás na omyl.

VLASTIMILA: Hovoríš o sklamaniach, ako vidím.

BORCOVÁ: Prečo nie, láska je veľký cit, zavedie nás neraz, až staneme odrazu pred novinou, že sme sa sklamali. V nás ľúbili nie nás, ale niečo iné. Jeden si obľúbi dobrú gazdinú a vážime ju kvôli gazdovstvu, aby ho mal kto opatrovať. Iný hľadá tichú, dobrú ženu, aby mal pohodlie v dome a nik mu ho nerušil. Ty si slávna žena, môže si v tebe obľúbiť slávu. Zaberáš v spoločnosti vidné miesto. Môže, chcel, abys’ ho ty vytiahla z hŕby všedností na oči diváctva. A iný môže vidieť v tebe vychovávateľský talent a mať úmysel ho upotrebiť.

VLASTIMILA: To všetko môže byť, ako hovoríš. Ale ja by radšej chcela byť temná a nevidieť tieto opaky. Mať pekné sny, hoc sa i neplnia, je tiež dar boží, pekné predstavy o budúcnosti, skvelé výhľady, hoc i sklamú, tiež patria k okrasám nášho života. Načo ich búrať pred časom? Veď i tak, dnes alebo zajtra vyjdú najavo a my vytriezvieme z omylu nášho, ale aspoň kým nastane deň poznania, budeme si krášliť život, hoc je i bezcennou pozlátkou.

BORCOVÁ: Omyly sú tiež okrasa života, ale načo ho krášliť bezcennosťou, ak môžeme sa ozdobiť ozajstným klenotom. Načo sa vydať za človeka, ktorý neľúbi v tebe možno ženu, ale len pomoc pri pachtení za vynikajúcim miestom medzi vrstovníkmi.

VLASTIMILA: Ty niečo šípiš, povedz rovno, čo myslíš.

BORCOVÁ: Dobre, si istá, že Samoslav ľúbi Máriu Sopúchovú, aká je v skutočnosti?

VLASTIMILA: Ja nerozberám jeho cit. Mne je dosť, že ma ľúbi, či Sopúchovú a či vychytenú Hajskú.

BORCOVÁ: Vec vkusu. Mne veľmi zle malo, keď som vynašla, že vo mne ľúbili iba matku Borcovú, ktorých čakali odo mňa celý dlhý rad. Ja som vyplnila i tu úlohu, ako som mohla, ale mi je predsa ľúto, že si ma preto vzali. Iná by hádam bola vyplnila moje miesto lepšie a bola by šťastnejšia odo mňa a ja na príhodnejšom mieste, hádam tiež užitočnejšia, než som mohla byť.

VLASTIMILA: Nuž verím ti, i ďakujem, že si mi dala pozrieť za závoje, kde sa odohráva ozajstný život. Nie je tvoja ukážka veľmi príťažlivá. Kto má ísť za ne, dobre sa obozrie, či by nebolo lepšie ostať pred nimi a ani ich už nepodvihnúť.

Jaromír Pelikán, Házik a predošlí

PELIKÁN (približuje sa z tej strany, kde je ostatná spoločnosť s Házikom): Majte sa na pozore, bratia tatranskí, máte medzi sebou políciu.

HÁZIK: Čo by sa mal báť? Neurobil som nikomu nič.

PELIKÁN: Z politického oddelenia. Ja ho znám a viem, aký je prefíkaný. Zavedie vás do kaše.

HÁZIK: Zhovára sa rád o vlastenectve. Brat Samoslav drží naň a nedal by mu skriviť vlas na hlave.

PELIKÁN (smeje sa): O vlastenectve. To verím; jeho sladké reči, keď ide zakosídliť svoju sieť. Váš brat nech drží jazyk za zubami.

BORCOVÁ: Pán vrchný radca Búth? Ja som sa tiež zadivila, ako prikvitol. Výlet bol predsa v priateľskom kruhu.

PELIKÁN: Ej, darmo je. Naši! Pán Beznožek padá k nohám, keď zazrie pána vrchného radcu.

HÁZIK: Volá ho povrchným radcom.

PELIKÁN: A nie je povrchný. Ide odrazu na koreň. Aká bola (švábka)? (Borcovej.) Mám košíček hrášku z našej záhrady. Pošlem vám trochu. S kuracinkou zbaví. Treba posilňovať vnútorného človeka a zelené lušteniny sú najlepšie duševným pracovníkom. Nože, či zas zhotovíte niečo takého, ako Listy zo Záblatia?

BORCOVÁ: Budem sa usilovať, ak neprechladnem. Šťastie, že je nie mokro. To podbitie by sa už zišlo.

PELIKÁN: Pousilujem sa. Nebojte sa, i na podbitie príde rad.

HÁZIK: A ja mám vaše peniaze. Nieto vás nikdy doma, keď prídem do obchodu a druhému ich dať nechcem.

PELIKÁN: Prijmem i na výlete.

HÁZIK: Mám sa i zhovárať dôvernejšie.

PELIKÁN: Tu sme všetko naši. Pán radca nepočuje. Odbavte si, kým sme na lačno. Pán Beznožek sa chystá na nás a neviem, ako sa budeme vracať ku Bredovskej bráne po hostine.

HÁZIK: Prečo sa neusilujete? Našich kníh nepredávate.

PELIKÁN: Nemajú odbytu. Tam mi plesnivejú.

HÁZIK: Bolo by ich ponúkať vašim.

PELIKÁN: Prežili sa. Akoby boli z časov krčaha kráľa. (Smeje sa.) Kázne, klapancie, oslavy mena, krstenie.

HÁZIK: Ale predsa sú vydané naše. Keď sa budú lepšie míňať, prídu veci súcejšie.

PELIKÁN: Prežili sa, kritika je už prísnejšia. Akože vám prepustí len tak vaše strasti, slasti vlasti, masti, moje, tvoje, nebe, sebe. Už vrabci čvirikajú na streche.

HÁZIK: Robíme, ako vieme.

PELIKÁN: Vychodené cestičky. Netečnosť k veciam ozaj dôležitým. Zanedbávanie životných otázok. To je činnosť vašich literátorov.

HÁZIK: A v čom? Vyslovte sa jasne.

PELIKÁN: Hneď v jednej hlavnej otázke. Neurčili ste a nevyslovili sa jasne, čo myslíte o i a jote.^[20]

HÁZIK: Aká je to otázka? To je nie otázka. Či písať s i alebo y nerozhoduje. Nech dajú zákon vaši, oni majú spoločnosti učencov.

PELIKÁN: Nemôžu sa rozhodnúť. Treba by bolo durknúť do nich zo strany. Hneď tam od vás. Ale vám je vec podriadená.

HÁZIK: Z väčšej čiastky. Bolo by hľadieť nie toľme ako písať, ako skôr, čo písať. U nás bude krčah kráľ ešte, ale i inde je sena a prázdnej hrachoviny.

PELIKÁN: Vidíte, ako blúdite! (Rozčúlene.) Ja mám vysádzanú zbierku básní. Urobia rozruch, keď vyjdú od Sladkého. Urobia prevrat, lebo je v nich pohľad na prírodu nie zrakom, ani srdcom, ale je príroda sama, ktorá ide k nám na návštevu. Dúbravy, lúky, polia, žito a lesy, ešte i podspodok prepelice. Zbierka je vysádzaná, dávno hotová a nemôže vyjsť.

HÁZIK: Treba ju vytisnúť nasilu, ak nechce podobrotky. Čo má plesnieť v skladoch tlačiarne.

PELIKÁN: A leží, vidíte. Čaká, kým rozhodnú o i a y. Vy neviete, aké robí tá otázka škody a šarapaty. Náš svet literátorský sa rozdvojil. Bartolomej Bojrád Pichľavý nedá pokoja. Zatvára dvere pred novotami. Vraj, vieš kde začneš, keď ideš naprávať, ale nevieš, kde prestaneš. Novotári zas doň ako osy. A ja vprostriedku. Zbierka pána Sladkého Z našich dúbrav. Už i v Nemecku čakajú, ako rozsúdime. Predsa sme susedia a pozeráme jeden druhému do dvora, hoc len špárami na našom parkane. Ale pozeráme i oni pozerajú.

HÁZIK: Nech tam pozerajú. Máte spoločnosť učených. Nech rozsúdi alebo rozsekne. Ja by vám dal dobrú radu, kým sa to skončí.

PELIKÁN: Poraďte, preboha! Tlačiareň sa ledva hýbe. Skoro všetky lepšie litery mi vysádzali do zbierky.

HÁZIK: Najlepšie tlačiť polovicu s i a polovicu s y. Alebo jednu stranu tak a druhú zas tak.

PELIKÁN: Ja som čakal radu tatranských bratov a čo? Prišli sa vysmievať. (Preč.)

HÁZIK: A tie peniaze za vaše knihy?

PELIKÁN: Ako hovorím i tu môžeme odbaviť a účet vyplatený dajú vám v obchode, ak ma nebude. Ale na vážne veci, pozerajme vážne. Nezabudnite o i a y.

BORCOVÁ: A vy nezabudnite na to podbitie.

PELIKÁN: Príde rad na všetko. Sladký hrášok, myslím, nájdete doma. Usilujte sa, Listy zo Záblatia, aby sa zas zišli. (Dôverne.) Chováme poriadne prasa. Literárny kúsok. Keď sa vykŕmi i vy budete mať diel z chrbtoviny a to sa vie, príde naša literárna obec na kotlovinu. Len by sa do tých čias Bartolomej Bojrád Pichľavý utíšil.

HÁZIK: Pošlite mu podhrdliny dobre tučnej. Skazí si žalúdok a kým sa vykmácha z neho, vy môžete s novotármi urobiť opravy.

PELIKÁN: Naozaj. Hovoríte čosi.

Soviak a predošlí

SOVIAK (Házikovi): Mal som vám čosi povedať.

PELIKÁN: Ako ja rád tohto brata spod Tatier! Viete krepčiť od zeme?

SOVIAK: Ale ja? Prečože by nevedel?

PELIKÁN: Zakrepčite nám!

SOVIAK: Dobre, ale vy gajdujte, a nech dobre hučia!

PELIKÁN: A kde ja mám gajdy? Mali ste ich doniesť, i drumble^[21] (zablúzni). Ech, čižeby bolo pekne!

SOVIAK: Nuž vidíte, bez gájd ja nemôžem dať sa na odzemok.

PELIKÁN (naliehave): Len trošku nahlucho, ak chcete.

SOVIAK: Kdeže by nahlucho, keď mám boty.

BORCOVÁ: Nenosíte krpce?

SOVIAK: Kde by nie? Ale doma. Do cesty obujem boty.

PELIKÁN: Netreba ich obúvať. Môžete do nich rovno z prípecka skočiť.

SOVIAK: A čo preto, len nech sú boty.

PELIKÁN: A načo ich beriete do cesty?

SOVIAK: Načo? Keď raz stanem do nich (rozkročí sa), probujte ma pohnúť.

PELIKÁN: Zvláštno, naozaj. A máte i salaše?

SOVIAK: Salašov dosť, najviac na Horniakoch.

PELIKÁN: A videl ste báče?

SOVIAK: Keď sa zredikajú na trh, alebo krčmu navštíviť.

PELIKÁN: Ech, i ja pôjdem pozrieť báče a salaše.

SOVIAK: Najlepšie i… kým kukučka kuká. Keď prestane kukať, bača nerád hostí.

PELIKÁN: Ech, báčača, báča (krúti hlavou, preč).

Predošlí bez Pelikána

SOVIAK: A má on takto (ukáže za Pelikánom a ďobne prstom do čela) všetkých doma?

BORCOVÁ: Vedel by nás on všetkých previesť cez lavičku.

SOVIAK: A ja, že sa mu rozum čistí. (Házikovi vážne.) Ja idem zajtra svojou cestou a ohlásim sa po vás o päť-šesť dní. A radím vám, ponáhľajte sa, veľmi sa nebavte!

HÁZIK: Nuž?

SOVIAK: To sa mi nepáči. Ľudia potmehúdi. Aby ste vedeli, prišli vám i lapaji.

HÁZIK: Čo je to zas?

SOVIAK: Ozajstný z polície. Riadil som bránku s majstrom Chvojanom. Pomohol som mu čo-to. Stĺpy bolo tiež hlbšie zakopať a udupkať zem okolo. Ja som ju udupkal, ako svedčí (ukáže boty), lebo tu ľudia nenosia obuvi, ako svedčí. A zazreli sme troch, ako sa poberajú od veľkej brány. Keď boli bližšie, dvaja skerovali do krovia pri vinici. A čo ostal, vošiel sem. On je nad lapajmi a majster vraví, že dáva všetkým radu, ako sa držať.

BORCOVÁ: To bude radca Búth.

SOVIAK: Tak ho volal majster; hneď som vedel, že sa ponáša na bodu. A za ním začal sa prikrádať ten druhý z krovín a prešiel popri nás. Že vraj slúži v dome, kde majú i vežu na hviezdy; volá sa Bosý.

VLASTIMILA: Ten nemá do činenia s políciou. Slúži vo Svite.

SOVIAK: A majster Chvojan vraví, že slúži očistom vo veľkom dome. Slúži vraj odrazu dvom pánom. Vo Svite naoko a čertovi naozaj.

BORCOVÁ: Môže byť, že je spletený s políciou. Takých sa hemží celé mesto a nikdy nevieš, kto je nie s nimi v porozumení.

HÁZIK: Samoslav sa poteší, že jeho veľký priateľ, vrchný radca je nad špehúnmi. Zhováral sa s ním veľmi dôverne.

VLASTIMILA: A čo mu nedáte znať?

HÁZIK: Budeme sa usilovať.

VLASTIMILA (ustarostená): Aby sa do čoho nezaplietol.

HÁZIK: A ten tretí?

SOVIAK: Bol schovaný v krovine a potom sa prikradol k nám. Odviedli sme ho k vatre. Začali piecť kozľa a prasa. A ja som uskočil, aby ste sa mali napozore, že je vlk v košiari.

BORCOVÁ: Poznáme ho, poznáme, dobrý človek!

SOVIAK: A tohto vtáka nepoznať veru po perí.

HÁZIK: Vie ho premieňať. A vy toho tam zabavte, Martinko!

SOVIAK: Zas prikvitol k nám i ten mladý. Ale ustavične pozerá sem k domu.

VLASTIMILA: Za našou Terezou Hostislavou. Len ako som sa dala oklamať? Ešte som im pomáhala, aby sa mohli zísť kedy-tedy.

BORCOVÁ: Škoda by bolo nášho dievčaťa, keby sa s ním zaplietlo.

VLASTIMILA: Veď jej ja rozpoviem.

HÁZIK: Nepovieme nikomu nič. Nedáme znať, že šípime dačo. Jožko, ty si s majstrom vyskúste toho tretieho. Bude iste sluha.

SOVIAK: Nie je pán.

HÁZIK: Vyskúste ho, ak môžete; možno vám vyjaví dačo. A my jazyk za zubami! (Soviak preč.) I my najlepšie sa roztraťme! (Odídu všetci. Házik zadrží Vlastimilu Hajskú.)

Házik, Vlastimila Hajská

HÁZIK: Vážená vlastenka, odpusťte, že hovorím slobodne k vám. Ja som brat Samoslava.

HAJSKÁ: Bratstvo v duchovnom zmysle.

HÁZIK: Ako my všetci, čo sme sa posvätili svätej veci. Synovia jedného národa, deti matky Slávy a tak medzi sebou bratia.

HAJSKÁ: Najkrajší zväzok.

HÁZIK: Ako vyvolená jeho srdca i vy ste nám blízka i keď by ste neboli to, čo ste v národe. Dovoľte, aby vás považoval za drahú sestru a otvoril vám moje srdce.

HAJSKÁ: Ja nemám nič proti tomu.

HÁZIK: My si držíme za šťastie, že na Slovensko dostaneme takú silu ako vy. Budete vedieť, že náš ženský svet potrebuje prebudenia.

HAJSKÁ: Máte i povedomé sestry.

HÁZIK: Máme ich, ale sa im zíde povzbudenia. Od vás čakáme mnoho.

HAJSKÁ: Nebudem im nepohodlná?

HÁZIK: Prijmú vás ako milú sestru.

HAJSKÁ: A ja im idem ako pravá sestra. Ak ta ozaj dôjdem.

HÁZIK: Ešte ste nie istá?

HAJSKÁ: Rozmýšľala som mnoho o tej veci a nie som istá, či Samoslav ma ozaj ľúbi a či sa neklame samého seba.

HÁZIK (Znepokojený.): Pozorovali ste azda takú premenu pri ňom?

HAJSKÁ: Vždy je ten istý.

HÁZIK: Ja vás môžem uistiť, že je to človek spoľahlivý a stály v slove. Môžete sa spustiť na jeho slovo.

HAJSKÁ: Nechcela by mu byť na závade a hatiť mu cestu v budúcnosti. Viete, že ženba viaže. Preto i ľud správne hovorí, keď neoženeného volá slobodný. Značí, kto sa oženil, že už je nie celkom slobodný.

HÁZIK: Ako ktorá ženba. Zväzok so spoločnicou ako by ste boli vy, neznačil by sputnanie slobody.

HAJSKÁ: A predsa by mohol mať pochyby a cítiť sa viazaný. Hovoria mi, že vy ste už odhodlaný na všetko.

HÁZIK: Čaká nás ťažká práca, veľké obete. Ale budú i medzi nami, čo sa venovali tichej práci a žijú v zákutiach, pracujú tiež za národ, pravda, venujú sa i svojej rodine. Ak chce Samoslav ísť do ich radu, môže a vy budete pri jeho boku pôsobiť na svoj spôsob.

HAJSKÁ: Práve som nie istá, či bude uzrozumený s takým ohraničením.

HÁZIK: Keď vám dal slovo, znamená, že už vie, čo ho čaká.

HAJSKÁ: Ale by bolo dobre pripomenúť mu prv, ako urobí rozhodnutie a prvé kroky.

HÁZIK: Naozaj som rád, že som sa s vami zhováral otvorene. Leží mi na srdci jeho šťastie a dovoľte i vaša spokojnosť. Ako som prvej podotkol, už vás držím za drahú sestru.

HAJSKÁ: A ja vás za brata, ktorý sa mi odrazu priblížil a to vo chvíli, keď ma trápila pochybnosť. Vy mi pomôžete vyrovnať sa so Samoslavom.

HÁZIK: Veľmi vďačne a ak vám môžem v čom prospieť, budem si považovať za šťastie.

HAJSKÁ: Vy môžete pomôcť mnoho a sprostiť ma obáv z veľkého žiaľu.

HÁZIK: Myslím, že azda vám ho nezadal môj brat?

HAJSKÁ: Iný priateľ. Zbadal, čo som ustálila so Samoslavom a hlási sa so svojou láskou. Jeho osvedčenie ma trápi a spôsob, akým znáša svoj osud. Nechce ustúpiť, nástojčive sa má okolo mňa. A jeho stav je taký, že mi je ho ľúto.

HÁZIK: Nedajte sa vy vyraziť z vašej cesty od pobočných ohľadov. Pri týchto krokoch poslúchnite svoje srdce. Ak sa kloní k priateľovi, môj brat nemá čo povedať. Iba mu nechať slobodu. (Ukáže sa Búth a Krasoň.) Čo tí kujú spolu? (Odstúpi s Hajskou.)

Búth a Krasoň

BÚTH: Ďakujem vám za priateľskú dôveru. Ja sa vám môžem odslúžiť iba tak, že vám budem na pomoci i v tom predsavzatí. Vlastimila, pravdu vravíte, je neobyčajná žena. V našich rodinách ona prebudila národný život. Keď ide do vašich krajov, môže urobiť prevrat i u vás. O krátky čas pocítite, čo znamená jedna osoba.

KRASOŇ: A nebude vám chybieť tuná, keď odíde na Slovensko? Nezanevrú na mňa vlastenci, že som vám ju odviedol?

BÚTH: Je neobyčajná žena a bude i nám chybovať. Ale naostatok i ona má právo hľadať svoje šťastie, ako každá žena. Môže svoj ústav i nerozpustiť a nájsť si zástupnicu. Vlastenci ju už vynájdu. Má i dobré žiačky.

KRASOŇ: Ďakujem vám, ďakujem. To ma trochu trápilo, že pre mňa budete vy mať újmu. Ja ju ľúbim ako ženu, ale ju oceňujem i ako vychovávateľku. Keď som bol v jej Štepnici a prizrel sa jej v jej práci, vtedy mi padla do srdca a zišlo mi na um naše Slovensko. A tak sa započala naša ľúbosť.

BÚTH: Ozaj ako v povestiach o princeznách.

Beznožek sa vracia s hosťami. Krasoň a Búth sa pripoja k skupine. Házik a Vlastimila vyjdú z besiedky a idú tiež s nimi

BEZNOŽEK (otvorí dvere na búde zdnuka): Mamulík, my sme hotoví, ukáž, čo vieš. (Nalieva do pohárov.) Toto je z tohoto istého kusa vinice. Víno šľachetné. Urodila ho naša zem drahá a v nej v hlbokých pivniciach dozrelo. Víno sa musí odstáť alebo skôr ostarieť, ak má byť na dačo súce. Žena vraj sa nemá držať toho porekadla. Vysokoučenosť a pán povrchný radca, nech sa páči pekne spolu a vy mladí hľadajte si miesta, kto kde môže.

Alžbeta s buchtami na misách a šiškami, Hostislava tiež nesie misy i Borská si uviazala bielu zásterku. Ponúkajú naokolo.

PREHRADSKÝ (vstane s pohárom v ruke): Na zdravie váženého vlastenca a jeho šľachetnej manželky a celej rodiny! Vidíme tu výsledok usilovnej, zdarnej práce, ktorú korunoval zdar a požehnanie od boha. Rodina pevne založená, ktorá v dietkach sľubuje vlasti a národu príliv novej sily.

BEZNOŽEK (stojí pri zdravici s pohárom, zavolá): Mamulík, doveď Krištofka, nech počúva jeho vysokoučenú milosť. (Alžbeta ho vedie, lebo sa odťahuje, Tereza Hostislava ho socia odzadku k nemu.) Počúvaj, chlapče, a zachovaj si, čo hovorí jeho milosť.

PREHRADSKÝ: Áno, vo vás, naša milá mládež i vy, deti, spočíva naša nádej a vám, čo patríte do tohto domu, kladiem na srdce iba to, aby ste kráčali v šľapajách vašich rodičov. Dcéra aby bola nasledovnica matky v domácich cnostiach pracovitosti a rozšafnosti.

BEZNOŽEK (drgne dcéru): Poďakuj sa jeho vysokoučenej milosti, Rezka (Tereza Hostislava podkľakne).

PREHRADSKÝ: A ty, synu, aby si bol na vzor meštianstvu v statočnosti a vlastenectve ako tvoj záslužný otec!

BEZNOŽEK (k synovi): Krištofko, pokloň sa pekne a bozkaj ruku, ako svedčí. (Chlapec ide z nohy na nohu a bozká ruku Prehradskému.)

PREHRADSKÝ: A tento príbytok vo vinici nech stojí pevne a v ňom prebýva spokojnosť a veselosť a zachová vždy v úcte peknú obyčaj slovanského pohostinstva.

HLASY: Vivat, vivat!^[22] (Všeobecné štrnganie.)

BEZNOŽEK (utiera oči): Ja, keby vedel pekne hovoriť, zaďakoval by pekne, ale takto mi neostane ako povedať, že ďakujem za veľkú úctu a prosím našich hostí, keby sa cítili ako doma a nás zachovali i naďalej v priateľstve.

Chvojan, Soviak, Bosý a predošlí

(Chvojan doniesol kozľa a Soviak prasiatko na ražni. Všeobecné zadivenie.)

CHVOJAN: Nemajú takto prístupu do lepšej spoločnosti, nemá to, čo nesie Soviak, ale, spoločnosť náležite vážená azda sa neurazí, že sa predsa len priblížili a pýtajú prístup.

HLASY: Vďačne im odpustíme.

BEZNOŽEK: No teda, pán sused i vy brat tam od Poľskej poďte medzi nás!

SOVIAK: Ja ďakujem, musím ešte odísť.

BEZNOŽEK: Čo tam máte, človeče? Kde vám bude lepšie, čo s nami?

SOVIAK (zdvihne prst): Opatrujte svetlo, oheň, aby nebol ľuďom škoden… Viete, že máte vatru vo vinici, treba ju opatriť.

BEZNOŽEK: Ale že prídete!

SOVIAK: Keď vykonám robotu. (Idúc popri Házikovi.) Už ho mám vo výrobku. Začína byť mäkší, azda sa mu jazyk rozviaže.

BOSÝ (Tereze Hostislave): Ja myslím, že zanedlho vojdem cez hlavné dvere a nebudú na mňa zazerať.

TEREZA HOSTISLAVA: Mama vám odložila na stranu buchty.

BOSÝ: Keď ja pomyslím, Hostislava, že budem vás môcť zazrieť každý deň a nahľadieť sa do sýtosti do vašej tváričky! Koľko dní, čo som ju nevidel; tatko je človek bez srdca. Iste nebol nikdy mladý a nevie, aký hriech spáchal.

TEREZA: Radšej si staňte za pána vrchného radcu, aby vás apa nezbadal. Ja vyhorím i za vás i za seba.

HÁZIK (Krasoňovi): O tri-štyri dni sa hýbeme. Prestanú slávnosti a veselé dni. Jožko sa na ceste spiatky ohlási po nás.

KRASOŇ: Brat môj drahý, povedz Jožkovi, nech nepreháňa svoje koníky. Prísť mu dva dni prvej ho nevytrhne. A mne dva dni tuná znamenajú dva dni šťastia.

HÁZIK: I mne sa prichodí hýbať. Nadchodia semestrálne skúšky.

KRASOŇ: Ty, ktorý celý rok pracuješ svedomite, môžeš si už čosi dovoliť. A potom vieš, že sa mi nenašli knihy, ani spisy. Skapali a skapali v Ungelte.

HÁZIK: Ale ich už mali pohľadať.

KRASOŇ: Mali veru, tam je i Hegel i Kant^[23] a moje rukopisy. Nestoja mnoho, ale rodič rád svoje dieťa i keď je nepodarené.

HÁZIK: A prečo im nestupíš na päty?

KRASOŇ: Urgoval som, urgoval…

HÁZIK: Ale bez výkazov sa ty nemôžeš pohnúť.

KRASOŇ: Veru nie! Ľahko preto ich podozrenie, že som gróf Kyselský preoblečený za študenta.

HÁZIK: A ak sa tvoje veci už vonkoncom stratili?

KRASOŇ: Nuž hej, bolo by trochu mrkotne.

HÁZIK: Tak by ťa polícia tu držala až do súdneho dňa; raz že si gróf Kyselský, druhý raz, že si knieža Sladovský.

KRASOŇ: I ja myslím, že v Poľsku budú vzbury jedna za druhou. Že vraj v nich hoc i zle vypália, obnovuje sa myšlienka na starú neodvislosť.

HÁZIK: To je svätá pravda. Na krvi skvitá sloboda. Bez mučedlníctva niet víťazstva, hoc je i pravda a právo na vážkach. Ja myslím, že si mal požiadať tvojho priateľa o radu.

KRASOŇ: Priateľa?

HÁZIK: Pána vrchného radcu tunajšej polície. On má ľudí pod rukou. On ti môže nájsť, ak chce márnu ihlu v celom stohu slamy. Je veľké zviera pred jeho kniežacou milosťou, pánom Metternichom. A bolo by lepšie, keby si sa mu veľmi nestrkal do kamarátstva. Panská láska na zajačom chvoste.

KRASOŇ: Keby si ho ty poznal, brat môj ako ja, nemal by si podozrenia. To ti je rýdza slovanská duša. Nebolo ho treba ani prosiť. Sám sa mi ponúkol, že bude mať truhličku na svojej hlave.

HÁZIK: Nuž daj mu znať, že by sme sa my mali i poberať, keby ti bol na dobrej pomoci, aby ťa nezadržali.

PELIKÁN: Aby už raz i v nás bola svornosť a jedna myseľ. (Dvíha pohár.) Aby sa prestali tešiť nad našimi zvadami nepriatelia, ktorí idú na nás zjavne a zahanbili sa, čo nám za chrbtom kopú jamu (štrnganie).

HLASY: Veru by sa zišla jednota!

PREHRADSKÝ: A jamy nech tam kopú, len hľaďme, aby sme my do nich nepadali.

CHVOJAN: Bodaj by sami popadali do nich a aby mne dali ich vyťahovať. Nech čert vezme každého, kto s nimi ploty pletie! (Všeobecné štrnganie.)

PELIKÁN: Aby sa už čím skôr ustálilo, ako budeme tlačiť, či s i a či s y. Nech sa už raz pohnú tí, čo majú rozhodovať i v tej veci, aby neboli záhate v našich tlačiarňach pre túto neistotu.

PREHRADSKÝ: Príde rad na všetko.

Alžbeta, Tereza, Vlastimila nesú rozkrájané dyne a melóny na veľkých misách

BEZNOŽEK (vzal dyňu a ide s ňou naokolo): To je z našej záhrady; ešte ostalo niekoľko dýň a melónikov. Jeme ich celé leto.

PREHRADSKÝ: Ešte čo! Nevidel som nikde v záhradách dyne. Tekvíc ešte vídať.

CHVOJAN: Že by dala všetko, čo si len srdce zažiada, ale mráz si vezme, čo sa len chce.

ALŽBETA: Najhorší sú svätý Servác, Pankrác a Bonifác.^[24]

BEZNOŽEK (usmieva sa): My sme ich prekabátili. Dyne a melóny sme držali pod sklom. Uhorky pokryjeme chvojinou, keď je najhoršie. Len nech sa páči, máme ich ešte plnú záhradu.

PREHRADSKÝ: Náš vážený hostiteľ sa vie pojednať i s povetrnosťou.

BÚTH: Vidíme, čo znamená pilnosť a… Pravda, treba zavčasu vstávať a vysúkať rukávy a nielen jazykom haraburdiť.

ALŽBETA: Veru, apulík vstáva na svitaní, keď kohút zaspieva a ide za bránu polievať.

BEZNOŽEK (skromne): Zbadal som, že je zdravo trochu sa vyrobiť každý deň. Lepšie chutí obed.

Soviak a predošlí

SOVIAK (priblíži sa k Házikovi): Chlap je obrobený, ako svedčí.

HÁZIK: Čo si mu urobil?

SOVIAK: Opil sa ani kopyto. Vyrozprával všetko.

HÁZIK: A ty si striezlivý?

SOVIAK: Ja som ho švábil. Vylieval som pomimo.

HÁZIK: Čo ste pili? Víno, či pivo?

SOVIAK (opovržlive pozrúc naokolo): S týmto octíkom by ho nebol dostal do Všechsvätých. Toto je iba od smädu. Z ich piva bolo by treba okov. Ja som ho častoval dobrou slivovicou. Mal som ešte čosi v kulači. Jazyk sa mu rúče rozviazal.

HÁZIK: Čo takého?

SOVIAK: Že je truhlička pána Krasoňa na úrade hentoho s fúzmi.

HÁZIK (smeje sa): Teda sa nestratila!

SOVIAK: V ten večer, keď sme boli v Besede, niesol ju on sám z Ungelta do úradu.

HÁZIK: Noženo! A prečo?

SOVIAK: On nevie. Možno aby sa pán Krasoň tu zabavil. (Ukazuje naň, ako je pri Vlastimile.) Vidíme, že mu je nie dlhá chvíľa.

HÁZIK: Hej, akosi sa len čas míňa.

SOVIAK: A že by všakovak chceli, aby škola mladej panej prestala. Že im robí veľkú galibu.

HÁZIK: Prestala by zaraz, keby šla panna Vlastimila stadiaľto. Nuž teda preto sa stratila truhlička. Pán radca ženie vodu na mlyn nášmu priateľovi.

SOVIAK: I že sa vraj čosi kutí vo veľkom dome.

HÁZIK: Dostavujú ho, vypchávajú vtákov a zbierajú rastliny. Tak my budeme hotoví, Martinko, keď sa vrátiš. Pôjdeme všetci spolu.

SOVIAK: Ale nie s tou paničkou?

HÁZIK: Oj, po ňu prídeme druhý raz. Musíš vyriadiť kone a hrivy do vrkočíkov a do nich stužky.

SOVIAK: Kdeže by nie? I šatky na uzdy. Viem, čo sa patrí.

HÁZIK: Veru, bratku, radosť s tebou chodiť. Lepšieho kamaráta by darmo hľadal.

BEZNOŽEK (príde k nim s dyňou): A vy, bratia podtatranskí ani nejete. (Soviakovi.) Ani ste neužili z mojich dýň a melónikov.

SOVIAK: Zjem teraz; oheň som opatril, pahrebu som zahrabal a hlavne zalial. Nevyhorí vám dom. (Berie si dyňu.)

BEZNOŽEK: Viete, narástla v mojej záhrade.

SOVIAK: Hej, obyčajne rastú v záhradách, ale kde-tu i v poli.

BEZNOŽEK: Dajte si pozor! Vykrojte si to z prostriedka. Jadrá sa nejedia. I kôra sa odhodí.

SOVIAK: Ale, to je škoda! Menej by sa jej minulo, keby sme ju jedli i s kôrou.

BEZNOŽEK: Tvrdá by bola trochu.

Házik, Krasoň, Búth a Borcová

HÁZIK (odvádza ich od ostatných trochu stranou): Mám vám povedať dobrú novinu.

BORCOVÁ: Čo takého?

HÁZIK: Že pôjdeme o krátky čas domov.

BORCOVÁ: Veru škoda. Takí milí hostia.

HÁZIK: Čakajú i doma predsa a tu sme si odbavili, čo sme mali.

BÚTH: Ale bude ťažko dostať dovolenie od vrchnosti, keď sa náš priateľ ešte nevykázal, kto je.

HÁZIK: To je pravda. Ja viem celkom iste, že je nie pán gróf Kyselský. Brat môj, čo aký je pekný titul grófsky, ty ho stratíš, keď sa nájdu tvoje listiny. Bude ti ľúto, čo?

KRASOŇ: Nebudem veľmi banovať. Väčšmi by banoval, že musím už ísť.

HÁZIK: Hosť a ryba na tretí deň smrdí a my sme už tu päť dní, toto je šiesty. A už ty hovor, lebo nehovor, lepšie sa vypravuje v grófskej koži ako nám, čo páchneme hrudou.

KRASOŇ: Na ňu sme odkázaní, brat môj. Hrudy sa držíme a tých, čo sú na nej prikovaní.

HÁZIK: Pekne od teba, že si grófstvom ešte nenapáchol. Musíš vedieť, že sa truhlička našla s pasom.

KRASOŇ: I Hegel je tam?

HÁZIK: Ja myslím, že sa nik naň neulakomil, ani na Kanta. Málokto je úlipný na tie maškrty.

BÚTH (v údive): A kde sa našla?

HÁZIK: Nemáte sa čo diviť. Polícia vynájde všetko. Len pred chvíľou som radil bratovi, aby sa obrátil na políciu o radu. On mi povedal, že pán vrchný radca sám mu sľúbil, že sa zaujme za stratené veci. A skutočne, neustávali ste sa nadarmo. Truhlička je už vo vašom úrade.

BÚTH (dusí v sebe jed): Teší ma veľmi, neobyčajne ma teší.

KRASOŇ (vrele k nemu): Ako vám ďakovať za toľkú bratskú lásku! (Podá mu ruku a smutne.) Pekné časy minuli. Nastáva lúčenie.

(Opona)