ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prehradský a žiačky, Blažena Borcová a Alžbeta Beznožková

PREHRADSKÝ (vstúpi oblečený sviatočne, zloží z hlavy módny vtedy klobúk. Žiačky povstanú a odrecitujú v chóre: „Pekne vítame v našej škole“): Ďakujeme, ďakujeme. Môžete sadnúť, panny. Vy viete, prečo sme sa zišli, že naša vychovávateľka slávi dnes mena. Indy ho slávievala sama pre seba, že sme my o tom ani nevedeli. I tohto roku by bola tak strávila svoj deň v skromnosti, ale my, čo sme vo výbore školy, sme chceli, aby sme jej deň oslávili s ňou. Príčina toho je, že akiste svoj deň narodenia slávi ostatný raz v tejto škole.

JEDEN HLAS SPOMEDZI ŽIAČOK: A vari nás ide opustiť panna Vlastimila?

BLAŽENA BORCOVÁ: My myslíme, že vás naozaj má opustiť.

DRUHÉ DIEVČA: To by odišla z mesta! Lebo nám sľúbila, že nás bude učiť, kým vyjdeme zo školy.

BORCOVÁ: Odišla by, lebo keby mohla ostať v meste, školu by nenechala.

INÉ DIEVČA: Išla by, kde jej bude lepšie. Možno sa jej už zunovalo pri nás.

BORCOVÁ: Zunovať sa jej nezunovalo, ale i ju volá druhé povolanie, ktorému sa my ženy, skoro všetky musíme podložiť, keď náš čas príde. Hlavné naše povolanie v tomto živote: stav manželský. (Medzi dievčatmi ruch a šepotanie. Jedna kdesi v úzadí sa zachichotala. Druhé na ňu pozreli prísne, čo sú blízko, ju zahriakujú, že sklopila hlavu.)

PREHRADSKÝ: My sa v tom nemáme čo protiviť jej vôli, lebo ako vám vážená vlastenka riekla, je stav manželský predsa len hlavné povolanie a či skôr určenie ženy. Ale zas cítime, že jej odchod bude strata nenahraditeľná pre náš ústav, pre vás i pre celý náš národ.

JEDNO DIEVČA: My ostaneme bez učiteľky?

DRUHÁ: A bola nám dobrá a trpezlivá.

BORCOVÁ: Vieme, že nám bola učiteľkou, matkou, priateľkou, radou a pomocou.

ALŽBETA: A všetky vás mala rada, to vám ja môžem povedať, lebo čo u nás býva a to je od tých čias, čo je vaša škola, na druhé ani nemyslí ako na vás. Ja viem i to, že jednu má rada ako druhú. Každá jej jednako leží na srdci. Bolo by v poriadku, keby ste ju i vy všetky mali rady a keď sa budete radovať z jej šťastia, čo sa jej otvára i poľutovali trochu, že tratíte takú osobu, akej už sotva kedy bude vo vašej škole. I tá, čo sa prvej zasmiala, zaplače ešte, keď vám vašej perly tu nebude. Až potom sa jej vyjasní, čo ste stratili, keď jej nebude medzi vami.

BORCOVÁ: Aspoň teda jej ukážte, že ju rady máte a pekne ju pozdravte, keď príde.

JEDNO DIEVČA: Mária jej oddá kvieťa, čo sme jej nazbierali a náš dar. (Ukazuje škatuľu a veľkú kyticu ruží.)

ALŽBETA: Že sa má vydať, to je v božích rukách. Tie veci riadi a spravuje vyššia vôľa a nie naša. My sme sa vám zverili iba s tým, čo myslíme a nevieme iste, či sa stane. Nebolo by dobre, čo ste tu počuli od nás, rozhlásiť po meste, pred časom narobiť reči o vašej učiteľke. Učte sa od mladi držať jazyk za zubami, aby vám nik nevyhodil na oči, že jazyk je chytrejší ako rozum.

BORCOVÁ: Keď sa vám vaša učiteľka sama zverí svojím tajomstvom a dovolí o ňom hovoriť tamvon, budete mať času ho prezradiť vo vašom dome.

JEDNO DIEVČA: My budeme mlčať, kým nám nedovolia hovoriť.

ALŽBETA: Veď uvidíme, či vás jazyk neoklame. Beží chytro a neraz ho ani rozum nemôže dohoniť.

Vlastimila, Hostislava a predošlí

PREHRADSKÝ: Vážená vlastenka a milá priateľka! Výbor, ktorý má na starosti túto našu Štepnicu, v ktorej my hľadíme siať semä budúcnosti, poveril nás, aby sme vás ako pestovateľku tohto ústavu nášho, v jeho mene pozdravili a vyslovili vám vďaku za ustávanie a prácu, ktorú venujete nášmu mladému ženskému zväzku, nádeji našej lepšej budúcnosti, na znak šetrnosti a hlbokej vďaky naložil nám oddať vám túto pamiatku na tento deň. (Odovzdáva jej prípis na pergamene v skvostnej väzbe. Na vonkajšej väzbe v modrom… vidno ženu, ktorá drží v ruke horiacu fakľu a uteká napred.)

BORCOVÁ: A od tvojich priateliek toto. (Oddá jej kytku s bielo-červenou stuhou. Objatie.)

ALŽBETA: A ja vám iné ani nepoviem, iba aby vás boh živil a obraňoval. (Objatie.)

JEDNA ZO ŽIAČOK (v bielom, vystúpi pred lavicu): Drahá naša pestovateľka! Slnce každé ráno vracia sa na svoju púť a koná ju od rána až do večera, aby dalo prírode svetla a teploty, bez ktorej v nej nieto života a radosti. Vy, naša učiteľka, tiež od roka do roka, predchodíte nás svetlom vášho vznešeného príkladu, aby sme sa lepšie vynašli na cestách života a duše naše predsa zahrievate čistou žiarou vašej lásky k nám a neobmedzenej oddanosti k našej drahej vlasti a národu. Dnešného rána, ktoré pre vás značí nový medzník na púti života a pre nás najmilší sviatok, nesieme vám i my plápol čistej povďačnosti duše našej a vrúcnu žiadosť, aby ste dlhý rad rokov ostali naša svetlosť a pochodeň, ktorá nám bude ukazovať cestu v budúcnosti k šťastiu a spokojnosti a blahu našej milej vlasti.

VLASTIMILA (utiera oči, objíma žiačku): Ďakujem výboru za toľkú lásku a uznanlivosť. Mojim milým žiačkam patrí moje srdce a čo by kde bola, vždy budem duchom pri nich a časy, čo som s nimi strávila, budú najkrajšie môjho života.

Beznožek, Krasoň, Házik a predošlí

BEZNOŽEK (utiera si pot z čela): Ponáhľal som sa a predsa som prišiel po všetkom. Vždy ľudia prídu v najhoršiu chvíľu a keď raz navijú, neprestanú, kým sa nespustí stav. Ale i tak vidím, deti, že ste uctili svoju učiteľku a ja by vám žičil, aby ste všetky vzali si ju za vzor a aspoň vo väčšom sa jej vyrovnali. (Podáva ruky.)

HÁZIK: I my zďaleka sme sem prišli a závidíme tunajším taký ústav, akého my nemáme a aký by nám bol treba v každom meste, ak sa má pohnúť naša vec k dobrému. Prajeme šťastia a zdaru k veľkej práci!

KRASOŇ: I ja potvrdzujem, čo brat môj povedal teraz. Ja z tejto školy odniesol som si dojmy, ktoré už nikdy nezblednú, ale živo mi stoja pred dušou, kam sa obrátim. (Podávajú si ruky.)

Tereza a predošlí, niektoré dievčatá

TEREZA HOSTISLAVA: Prišli sme i my staršie, aby sme mali účasť na tomto sviatku. Táto svätyňa, kde sme prijali dobré náuky, nám ostane do smrti posvätná a tá, ktorá v nej pôsobí, bude nám vždy svietiť na ceste životnej, ako náš (ideál). (Oddáva jej kytku a peknú šatku na hrdlo z ručnej práce. Objímanie.)

VLASTIMILA: Aká to potecha presvedčiť sa, že žiačky odplácajú tým istým citom, ktorým sa vinie k nim ich učiteľka. Vlastne skorej už sestra. Dnešný deň bude mi najpamätnejší v živote.

BORCOVÁ: A teraz, milé deti, ďakujeme vám za milé slová, čo sme tu počuli a čakáme, že neodznejú, ale sa budú v budúcnosti pretvorovať v skutky. Dnešný sviatok tým skončil a aby mal i vonkajší výraz, dnes nebude vyučovanie.

BEZNOŽEK: Ale dnes po obede i v mojom príbytku rád by uctil všetky žiačky našej perly a i skončené žiačky, kamarátky mojej Rézky.

ALŽBETA: Len tak, medzi nami skromne a dôverne.

BEZNOŽEK: Čo ako, budú buchty a dobré víno z mojej vinice. Majte sa na pozore, keď ho budete piť, aby vám neudrelo z ruky do hlavy. (Smiech medzi dievčatami. Všeobecný odchod. Pri dverách každá sa pokloní hosťom. Vlastimila ich vyprevádza do predsiene a vracia sa.)

Vlastimila, Alžbeta, Borcová, Tereza, Prehradský, Házik, Beznožek, Krasoň

ALŽBETA: A keď sme medzi sebou takto, sadnime si, kde kto môže.

BEZNOŽEK: Mamulík, nezabudni, že všetci obedujeme u nás a po obede ti prihrmí celá tá pätora, aby si v hanbe neostala.

ALŽBETA: Azda už len neprihorí. A ak i prismudne dačo, zabudneme, že priškrelo a budeme jesť s chuťou.

PREHRADSKÝ: Dobrá vôľa je najlepší kuchár.

ALŽBETA: Ja rastiem, keď sa mládež rada. Ale teraz predsa mi je ľúto, že naša Vlastimila, možno už ostatný raz svätí takto medzi nami svoj deň rodenia.

TEREZA: A je to tak ďaleko pod Tatry, že ju už neuvidíme?

BORCOVÁ: Bude hodný kúsok.

PREHRADSKÝ: Len málokedy mávame odtiaľ návštevy.

HÁZIK: Onedlho budeme mať vraj železnicu. Budeme môcť častejšie chodiť.

BEZNOŽEK: Kto vie, či bude železnica nám chodiť. Ja sotva sa poveziem na nej. Azda môj Krištofko.

PREHRADSKÝ: Je veľké pohodlie železná cesta, ale stojí groše.

BEZNOŽEK: Dosť platíme porcie, ale groša ani vláde nezvyšuje.

BORCOVÁ: Musí ho tiež zbierať pomaly. Kým jeden usporí, druhý sa stroví.

TEREZA: Tak my, Vlastimila, sa už sotva kedy zídeme!

HÁZIK: To ako to. A ako sme my tuná? Ďaleko je, ale je nie zas za skleneným vrchom a drevenou skalou.

BORCOVÁ: V sedemdesiatej siedmej krajine.

ALŽBETA: A prečo neostane pán Samoslav medzi nami?

TEREZA: Tak by sme ostali zas spolu.

BEZNOŽEK: To je len tak, ako sa tebe prisnilo. Pán Samoslav má i doma robotu.

PREHRADSKÝ: Ja som o tom tiež premýšľal.

ALŽBETA (živo): Všakver’ by mohol u nás ostať?

PREHRADSKÝ: Dalo by sa i to urobiť. Učený muž má všade postať a svet mu je otvorený.

TEREZA: I my potrebujeme profesorov.

BEZNOŽEK: Starí umierajú, robia miesto mladým.

ALŽBETA: A Vlastimila nemusela by sa od nás lúčiť. I po vydaji by mohla ostať pri Štepnici.

PREHRADSKÝ: Aspoň kým by nám prichystala novú silu, ktorá by ju mohla nahradiť.

BORCOVÁ: Ťažko mi i pomyslieť, že toto dielo, už hotové a v zdarnom pôsobení má prestať.

BEZNOŽEK: Ani nie prestať, ale pretrhnúť sa, ako keď niť prestrihneš.

TEREZA (veselo): Nuž, povedz, Vlastimila, čo myslíš?

VLASTIMILA: Vy viete, že ja som bola medzi vami šťastná. Vďačne by bola ostala do smrti pri Štepnici.

BORCOVÁ: Ale muž je, ktorý vedie a riadi. Čo povie na to Samoslav?

KRASOŇ: Mňa volá povinnosť domov. Čaká na mňa mnohá práca.

PREHRADSKÝ: Tuná by ste našli primeranejšiu, ktorá padá do cesty vašich darov. K práci politickej vy nemáte povahy a hádam ani vlohy.

BORCOVÁ: Treba sa k nej pripraviť a dobre podkovať.

BEZNOŽEK: Ja viem, ako je nám, že nám nastavujú nohy a pasce. Musíš sa vedieť vyšmyknúť.

ALŽBETA: Veru, apulík, neraz prichodí sa prihnúť, kde nepreskočíš. A on, chudák, myslí, že celý svet je ako on.

BORCOVÁ: A nevie robiť kľuky, chcel by ísť iba rovno.

BEZNOŽEK (Prehradskému): Bol som vám hovoril o Krištofkovi. Vaša vysokoučenosť pristala odrazu. Ale vidím, že som pýtal od vás primnoho.

PREHRADSKÝ: Ja stojím v slove a prevezmem po tieto dni vášho chlapca. Ja ho chcem pripravovať sám a dať mu aspoň prvý základ a smer. Povedal som, že v meštianstve nám treba nová zdravá vrstva, prejatá našimi ideálmi.

ALŽBETA: Veru ja sama neviem, ako sa vám odslúžiť za toľkú lásku. A vám ho zveriť s radosťou materinského srdca, lebo viem, že mi urobíte z neho hodného človeka.

PREHRADSKÝ: To by si žiadal a vlastenca, ako je jeho otec.

ALŽBETA: Apulík, ani som sa nenazdala, že si ty taký. V tom obchode vždycky, ani nevieš, čo sa robí vo svete.

BEZNOŽEK: My chlapi musíme vyzerať z tkalcovne, ako sa tká beh sveta.

BORCOVÁ: Veru tak. Málo nás je a nesmieme zaviaznuť v bahne samých denných prác a starostí, ale i hľadať záujmy pospolité.

PREHRADSKÝ: Pán Krasoň by ma mohol zastúpiť i pri vašom chlapcovi, keď by ma hatili iné práce, ale mal by i inú prácu preňho, stálu a pohodlnú.

TEREZA: A tu v meste?

PREHRADSKÝ: V našom meste a niečo možno i na vidieku, ale s mestom by bol v stálom spojení.

BORCOVÁ: Tak by sa všetko vyrovnalo. Ty by si ostala s nami i po svadbe.

PREHRADSKÝ: Práve po tieto dni bol u mňa gróf Kamenský. Potrebuje tiež vychovávateľa pre dvoch chlapcov. Deti veľmi dobré. Plat dobrý, život pohodlný. Pán Krasoň ak chcel nastúpiť, mohol by mať odrazu zaopatrenie a dosť času venovať sa svojim štúdiám.

BEZNOŽEK: Kamenský! Známa rodina. Tiež dobrý vlastenec.

BORCOVÁ: Zúčastňuje sa národného života.

PREHRADSKÝ: Neuťahuje sa ako iní. Na panstvách zaviedol knihy v našej reči. A v rodine už nehovoria inakšie ako v našej reči. Veľmi dobrá rodina.

BEZNOŽEK: A všade dajú moc naň, i v guberniume. Jeho slovo všade zaváži.

PREHRADSKÝ: No, ja som istý, že vychovávateľské miesto by bolo dočasné. Na slovo grófa našiel by pán Krasoň veľmi skoro stály, dobrý úrad.

ALŽBETA (Vlastimile): Ani si nemôžete pomyslieť, ako mi odľahlo na srdci. Ja veľmi rada, keď sa mladí radi, ale sa ma dosť natrápilo po tieto dni, že predsa sa nám prichodí lúčiť. Ani som nechcela na to myslieť.

BORCOVÁ: I mne sa stislo dneska srdce, keď som vošla sem a videla naše dievčence. Zabolelo ma srdce, že idú osirieť ako ovečky bez pastierky.

TEREZA: A nemyslite, že im bolo veselo. Keď počuli, že Vlastimila ich opustí, zaplakali.

VLASTIMILA: Dobre mi bolo medzi vami. Vaše veľké priateľstvo, prítulnosť mojich dievčat bola potecha mne, ktorá tiež nemám rodiny. Pri vás som úplne zabudla, že som i ja bez nikoho.

BORCOVÁ: A k tomu povedomie, že kladieš základy novej spoločnosti, kde sa rozvinie obnovený život nášho národa. I vy budete hrdý, pán Krasoň, že vaša verná spoločnica pracuje na takom diele.

KRASOŇ: Ja pochopujem vašu radosť z jej diela. Ale nemôžem prijať, čo mi ponúkate s toľkou láskou a ochotou. Nemôžem ostať medzi vami ani dočasne, ani nadobre.

BEZNOŽEK: Ale, brat tatranský, rozmyslite dobre, čo robíte. Tu sa ide zvrtnúť celý váš život. Od týchto čias začína sa tkať nová osnova. Treba ju napraviť, na krosná vyriadiť a vyhladiť dobrým mazom, aby išla ľahko pod niteľnice a nezatrhávala. Môže vyjsť útok majstrovský, jemný, že budete sa ním pýšiť a dostane sa vám zaň pochvaly v cechu vašich bratov a učených.

KRASOŇ: Dôvody sú mocné a závažné, čo mi staviate pred oči. Ale už mne nieto čo rozmýšľať. Os môjho života a budúcnosti zvrtla sa vtedy, keď som sa dal sám, dobrovoľne v službu môjho národa.

BORCOVÁ: Kto vás odvádza od nej? Hľadíme vám ju obľahčiť a zaistiť.

KRASOŇ: Mňa čakajú iné práce. Kde ja môžem ísť vychovávať grófske deti, keď deti môjho národa nemajú vychovávateľa, ani pestovateľa. Grófske deti si nájdu ľahko súcejšieho. Majú spôsobu a peňazí a majú si kde vyberať. Ale deti môjho národa sú osirelé, čakajú pestúnov, ale v školách nájdu iba nástrahu, ktorá ich zvádza odhodiť sa od reči, od svojeti a zabudnúť na svoj slovenský pôvod. Tam je moja postať, na ňu som sa pripravil, na ňu sa idem postaviť.

ALŽBETA: Veď by to bolo len dočasu.

KRASOŇ: A keď nám už času mnoho nezvyšuje? I tak sme už premeškali. Treba sa chytiť práce.

PREHRADSKÝ: Povedzme, skôr boja. Nevidím ja, že vás čaká tichá, sústredená práca. Bude to skôr obrana. Behať z jedného miesta na druhé, ktoré je väčšmi ohrozené. Môžete byť istý, že pôjdu na vás zo všetkých strán a odrazu.

KRASOŇ: Bude ako pri stavaní Siona. V jednej ruke kopija, v druhej murárska kelňa.^[26] Stavať i brániť postať.

PREHRADSKÝ: Máte už sily na také predsebabranie? Je vás už dosť hotových a odhodlaných?

KRASOŇ: Musím i ja zastať do radu, či nás je dosť alebo málo. Keby uhol a odskočil, tým by naše rady nerozmnožil.

BEZNOŽEK: Podoberáte sa na mnoho, brat tatranský. Musíte vziať na plecia hodnú ťarchu; veru neviem, kedy prídete s ňou ta, kde ste si umienili.

KRASOŇ: Viem i to. Nejeden ani nedôjde. Možno ani ja neuvládzem. Ale pôjdem, lebo je to môj údel, moje určenie, povolanie i svätá povinnosť.

BORCOVÁ: Nebude vám žena na prekážke? Žena neraz nemá vlády v údoch a odhodlania ako muž?

KRASOŇ: Ako ktorá. Tá, ktorú som si vyvolil, viem, že ma nebude zdržiavať, skôr dodá mi sily. A i ona bude mať dôležité úlohy. I u nás žena potrebuje svetlo, dobrý príklad, smer, výchovu a poučenie.

BEZNOŽEK: Tiež si založíte Štepnice?

KRASOŇ: Vlastimila bude ju môcť založiť.

BORCOVÁ: A nájde podpory a porozumenia?

KRASOŇ: I u nás čakajú na apoštolské slovo. Máme i my, ženy povedomé, prejaté duchom národným. Máme i vzdelané a hotové k práci a obetiam. Naša Miloslava už pracuje zdarne vo svojom okolí a budí národný život v rodinách a dedine, Vlastimila sa k nej môže pripojiť.

PREHRADSKÝ: Tu je širší kruh. Jej slovo môže preniknúť ďalej a zasiahnuť hlbšie.

TEREZA: A či nájde také chtivé žiačky, ako ich mala tuná, čo ju na rukách nosili?

KRASOŇ: Ona si ich vychová. Má spôsob. Vie, ako priviazať si duše dievčat.

BORCOVÁ: Len či jej tak porozumia ako tu. Predsa tu sa hýbu už v svojom živle. Jemu prispôsobila svoj rozum, vtip a dômysel. Či si tam bude vedieť poradiť ako tu so svojimi skúsenosťami?

HÁZIK: Ja som nie v tej veci skúsený. Zaneprázdňujem sa viac hospodárstvom. Ale ja myslím, že učiteľ musí hľadieť poznať svojho žiaka a zahľadieť sa mu hlboko do duše. Musí mať akýsi kľúč, aby mu otvoril dušu, vynašiel prúdy, ktorými sa vylieva jeho duševný život. Až potom, keď sa vynašiel, hľadá spôsoby, ako napraviť, ktorým smerom narážať prúdenie, aby sa nevylialo mrcha cestou.

VLASTIMILA: Vidím, že ma preceňujete. Ja som tu neurobila, koľko mi privlastňujú. Nemám um, ani spôsob, o ktorých hovoríte. Mám iba vôľu a mám lásku. Kde to nevystačí, čo mám, ani práca nebude zdarná. Tu som niečo hádam vypomohla. Vynašla som si bola chodníky, ako ste prvej povedali a možno som mala i ten kľúč, ktorým otvárajú srdce. Ale ja neviem, či tie chodníky a moje spôsoby dostačia i na tej postati, čo mi ponúka Samoslav. Ja neberiem na seba záväzky a nemôžem potvrdiť sľuby, čo robí za mňa. Sľubovať, čo nie sme istí vyplniť, nebolo by slušné a mohlo by len škodiť.

BORCOVÁ: Vlastimila hovorí otvorene a opatrne. Vydá sa, aby vyplnila poslanie ako žena a nie vychovávateľka ľudu.

VLASTIMILA: I ja som žena a pri vydaji a po vydaji chcem ostať žena. Verejná činnosť je neistá a možno bude nemožná. Načo sa podberať na ňu, keď neviem, či na ňu príde rad.

KRASOŇ: Ale tak na mne ostane výčitka, že som vás vytrhol z užitočnej činnosti a odsúdil zatvoriť sa medzi štyri steny.

VLASTIMILA: Každá žena je na to pripravená, keď ide za muža. Prečo by ja mala tvoriť výnimku? Alebo vy azda ma beriete len tak, keď sa po vydaji dám na pôsobenie, ktoré mi vykážete?

KRASOŇ: Ja nevykazujem, ani nepredpisujem. Iba uvažujem, čo by sme mohli robiť, aby sme boli spokojní a šťastní.

ALŽBETA: Vy sa už tu spravujete, ako viete, ja idem domov, aby bolo na obed hotové. Apulík, neopozdite sa.

Vlastimila, Borcová, Prehradský, Házik, Beznožek, Krasoň

HÁZIK: Môj brat, bolo by dobre povážiť lepšie, čo panna Vlastimila hovorí. Z jej reči, ak sa nemýlim, vysvitá, že sa odhodí všetkého, keď sa vydá a venuje sa výlučne svojej rodine.

VLASTIMILA: Veď iba tak, aby mal môj vydaj zmyslu. Verejná činnosť je žene vydatej vždy vec pobočná. Môže byť, ale môže i vystať.

BEZNOŽEK: Veru je tak. Vydatá žena nevie, čo ju čaká v rodine. Naša perla, už vy len uznajte, že je koniec vašej škole, keď raz vyjdete zo Štepnice. Kde sa obrátia naše dievčence? (Vlastimila si zakryje tvár.)

Ondrej Zátoňka, jeho žena, Barbara a predošlí.

BARBARA: Naša Cecília prišla uplakaná. Že vraj panna Vlastimila sa ide vydať a nechať našu Štepnicu. Pochabé dievča mi letí k hlave, aby sme jej nedali. Nech Vlastimila nejde. Nuž, reku, ale jej ty zakazuješ alebo ja? Či nie?

BORCOVÁ: Veru, my nemáme čo hovoriť.

BARBARA: Akokoľvek, čo i neskoro, i my sme vám prišli zavinšovať všetko dobré. (Objatie, Zátoňka podá ruku.) A mnoho rokov s nami tu vo vašej Štepnici.

ZÁTOŇKA: My orodujeme za seba a naše dievčatá, vážená vlastenka. Odpusťte, že máme zreteľ iba na nás a nie na vaše šťastie.

BARBARA: Akokoľvek, panna Vlastimila je trochu i naša. Keď si už berú, berú ju i nám a našim dievčencom. Ja som zvedavá žena a chcela by som vidieť toho, ktorý nám ju berie.

BORCOVÁ: Tu je náš brat z Tatier, pán Krasoň. (Krasoň sa klania, Barbara si ho prezerá.)

BARBARA: Teší ma. Z tých strán som nevidela ešte mládencov. Ďaleko ste išli za svojím šťastím. Akože je to, čeľadník na mieste; poriadny, urastený, že ste sa neobzerali tam doma za mladuchou! Veď i tam bude azda súcich dievčat.

HÁZIK: A kto môže vedieť, kde ho šťastie postretá alebo nešťastie azda?

BARBARA: Veď je tak. I ten čeľadník nehovorí najhoršie.

BORCOVÁ: Tiež brat z Tatier, pán Házik. (Poklona.)

BARBARA: Driečni chlapci. Odpusťte, že mi jazyk robí, ako keď vodu na koleso spustíš. Ale trochu ma pohlo. I dievčat na vydaj súcich toľko všade a vy nám beriete tú, čo nám najväčšmi treba.

HÁZIK: Znak, že i my vieme vynájsť, čo je najsúcejšie.

Jaromír Pelikán a predošlí

PELIKÁN: Ponáhľal som sa, že prídem zavčasu a ono už všetko prehrmelo. I pozde viac hodno ako nikdy, panna Vlastimila. Viete, že som bol vždy váš najúctivejší ctiteľ. (Poklona, podá jej ruku.)

BORCOVÁ: To isté i mne opakujete zakaždým. Potom ver mu, hriešna stvora!

PELIKÁN: A nebanujem. Ak vám opakujem, mám pravdu. Vaše Listy zo Záblatia sú moja hlavná kratochvíľa. Bez nich by nemohol vari ani zaspať. Keď sa v dome všetko stíši a ja ležím, začnem ich čítať a sám neviem, ako sa čas minul.

BORCOVÁ: Akiste zaspíte nad nimi. V spaní sa čas minie najlepšie. Ale ja rada, keď moje Listy majú vládu i nad spaním.

PELIKÁN: Vy vždy len do mňa. Neviem prečo.

BORCOVÁ: O tom podbití ani nechyrovať. Že vraj po tieto dni, po tieto dni; ja čakám, dni idú a o vás neslýchať.

PELIKÁN: Ctená vlastenka, i mne zvlášť pováženia hodná! Všetky ostali; visia tak v neurčitosti a verte mi, naše pomery sa nezlepšia, kým nerozhodneme už raz navždy, či užívať y ako radí Bartolomej Bojrád Pichľavý a či i, ako duplikujú niektorí novotári. (Prehradskému.) I vašu slovutnosť som prosil vysloviť sa, i tu bratov spod Tatier a vec sa nemôže hnúť. A moja tlačiareň má všetky skoro litery v zbierke Sladkého Z našich dúbrav a tiež sa nemôže hnúť, kým ich nevysype z rámikov.

HÁZIK: Ja som vám dal predošle dobrú radu, dal som už vašej pisárni peniaze; dali mi potvrdenie, ale vy ste nechceli sľúbiť, či chcete predávať naše vydania alebo nie.

PELIKÁN: Veľmi vďačne, veď to by bol i môj osoh. Ale, ako hovorím, kým sa tá vec neodtisne, ani predávať moc nebudeme. Čitateľ tiež chce mať len diela, čo majú dobropísomnosť zabezpečenú aspoň len na rok.

HÁZIK: Vidíte, ako ľudia pozerajú väčšmi na trvácnosť, ako na módu i v dobropísomnosti.

PELIKÁN: Oj, prefíkali sa, prefíkali.

Chvojan a predošlí

CHVOJAN (rozčúlený): Bol som vo Svite. Robil som obíjanie na dvere a obloky a tu vám prihrmí polícia. Lapaji a komisár. Prezerajú, ňuchajú, štúrajú po všetkých kútoch a viete, čo vám našli?

PREHRADSKÝ: Nuž?

CHVOJAN: Kníhtlačiareň.

PELIKÁN: Kníhtlačiareň vo Svite! Ký to čert kedy slýchal, akoby nás nebolo ako červených myší. (Vyratuje.) Seminárska, Bauer a Šalený, druhá Hochvert a Koch, tretia Vdova Slepičková, štvrtá Kajetán Opatrný, piata moja, šiesta a ešte jednu čerti doniesli do Svitu! Len kedy! Ako? Nič nebolo slýchať.

CHVOJAN: Veď to je galiba, že nepovedali nikomu nič, iba si ju objednali. Bola v kisniach v priechode. Ja sám som sa na ne prevrhal, ale sa mi ani nesnívalo, že sú to stroje a litery. Polícia čosi šípila. Poslali dnes agenta a lapajov, ňuchali a napopáckali skrine so strojom a inými vecami. Hneď letela štafeta na políciu, že vraj tajná kníhtlačiareň.

PELIKÁN: Bohuprisám, pekná omáčka! Do toho sa vtrepal doktor Obuštek. Zastrájal sa, zastrájal, že im vraj ciciame krv a špik, že vraj nám vezme…, že vraj tučnieme na úbohej písomnosti. Akoby ja bol tučný; nech vidí boh i svet, či je toto tučnota? Ani na zápražku by nebolo, keby nechoval toho kŕmnika. Ale ani toho nekŕmim z písomnosti; tiež by z nej nestučnel. Zo záhrady vždy ostane zeleniny a už čo sa mu ujde z kuchyne. Chrbtovina je už celá posľubovaná a podhrdlina tiež pôjde medzi priateľov, všetko literátov.

PREHRADSKÝ: Tajná kníhtlačiareň, to je ťažká obžaloba. Úder na naše hlavné ustanovy.

HÁZIK: A ja myslím, premyslený a pripravovaný.

PREHRADSKÝ: Vari niečo viete?

HÁZIK: Vedel som, že sa polícia obšmieta okolo Svitu. Akiste mala v ňom svojho človeka.

PREHRADSKÝ (znepokojený): Poďme pozrieť, čo sa to tam robí a obrátiť sa, aby nás neprikvačilo. (Zberá sa.) Vy ostaňte tu; ak zviete dačo, odkážte mi… ja budem vo Svite. (Preč. Za ním Chvojan, Beznožek, Zátoňka a jeho žena, Borcová a Vlastimila.)

Házik, Krasoň a Pelikán

PELIKÁN: Pekná omáčka! Stroje mu vezmú pod sekvester. Doktor Obuštek bude sa mať čo obháňať. Len aby ho takto (zloží ruky na kríž ako pod mušky) a do chládku. Polícia nežartuje a stroje budú hrdzavieť a litery ležať v kisniach. (Buchne sa do hlavy.) A škoda by ich bolo v kisniach! Moje sú v zbierke pána Sladkého Z našich dúbrav. Mohol by si ja zadovážiť litier zo Svitu, kým rozsúdia škriepku medzi novotármi a Bartolomejom Bojrádom Pichľavým. Kujme železo, kým je horúce. (Preč.)

Házik a Krasoň

HÁZIK: Už zmocneli, majú ľudí mocných a bohatých a predsa i na nich idú. Sme my predsa len pod jarmom; jedni ho máme ťažké, iní, že ho ledva znať. Nás poviazali dotuha, že sa nemôžeme hnúť, im popustili svorky, že ani nebadať, kde sú. Ale slobodnejší pohyb, hlbší, mocnejší dych vo svorke sťahujú dotuha a viažu ich do kozla. Zle je s nami ešte so všetkými, Samoslav.

KRASOŇ: Veď iba čo pretierame oči. Počkaj len, nech zbudzeme.

HÁZIK: My, Slováci, sme najhoršie. Už i ľud nám načali. Neviem, či si zbadal, čo za pustošenie robí po našich dedinách pálenka. Začína nám podjedať korene. Ak sa ľud ne(vzchopí), padne do skazy mravnej a telesnej.

KRASOŇ: Vravím, že sa musíme obracať. Najprv sa hodiť celou silou medzi ľud.

HÁZIK: Už neostane iné. A burcovať našich, čo zamreli, hľadia nečinne a možno bez účasti na to, čo sa robí.

KRASOŇ: Zle, zle, že nemáme ani časopisu. Sme s holými rukami.

HÁZIK: A sami slabí a chudobní. Počul si onehdy, ako nás vypočúval Prehradský. Sám sa nevie vyznať v našom chaose. Habká sem a tam a na koniec sa ustáli na tom, že vlastne nemáme čo robiť.

KRASOŇ: Kedy to povedal?

HÁZIK: Vtedy, keď ti núkal tu zaopatrenie miesta po rodinách, vraj, aby si tu ostal.

KRASOŇ: I ja som sa zarazil. (Usmieva sa.) Ale som ani neprijal.

HÁZIK: Vedel som ja, že neprijmeš.

KRASOŇ: Ale neodsudzuj! Chcel Vlastimilu zachovať pri Štepnici.

HÁZIK: Viem a pochopujem. Zhŕňa v meste čo lepšieho, súcejšieho. Čo mu príde pod ruky, hľadá príhodné miesto. Tvorí stredisko.

KRASOŇ: Stredisko má, ale je mŕtve.

HÁZIK: Práve preto zbiera čerstvý kvas a do mŕtvej masy ho mieša. Či ju nerozoberie, nezodvihne, nesteplí, neprežiari novým životom? A jadro sa tvorí okolo besied, okolo cechov, tu okolo Štepnice i tam okolo podivnej tvorby, čo nazývali Svitom.

KRASOŇ: A je predsa mnohosľubná. Z nej bude ovocie.

HÁZIK: Bude, lebo povedomie sa šíri a veľmi chytro. Čakala zem pustá, ale hotová prijať dobré zrno. A už nepriateľ číha, chcel by búrať tvorby, aby zas ostalo všetko… hlucha. Ale je neskoro, kvas už pracuje a nedá sa vyničiť. Ešte lepšie ho rozmiešajú a prebudia. Oni už prešli, Samoslav, ťažkosti počiatku. My sme ešte ani nepočali.

KRASOŇ: Smutne hovoríš akosi, brat!

HÁZIK: Lebo u nás je smutno. A ty, Samoslav, si chceš odviesť Vlastimilu?

KRASOŇ: Ešte neveríš?

HÁZIK: Rád by neveriť.

KRASOŇ: Povedz mi úprimne, ty neodobruješ?

HÁZIK: Nemôžem odobriť.

KRASOŇ: Prečo?

HÁZIK: Teba mám rád ako brata a ju cením vysoko preto. Nechcel by, aby ste urobili zlý krok a pomýlili sa; ona i ty. Vidíš, prečo neodobrujem.

KRASOŇ: Hovoríš, že ma máš rád a protivíš sa mojej láske.

HÁZIK: Lebo je omyl tá tvoja láska. Ty viac ľúbiš učiteľku-ženu záslužnú, ktorá môže ešte robiť veľa. Myslíš, že to urobí v prospech tvojho národa. A tá láska nevystačí. Nepovedala ti sama pred chvíľou, že nemá veľké úfnosti, aby mohla porobiť u nás tak ako tu?

KRASOŇ: Práve to nemôžem nahliadnuť.

HÁZIK: A ja nahliadam a uznávam, že má dobrú predtuchu. Presadená činnosť, keď ju presadíš do iných pomerov, málokedy vyjde dobre.

KRASOŇ: Len preto, že je presadená?

HÁZIK: Pre pôdu. Pôda nie je všade jednaká a nie každá pôda je pre to isté semä. Náš dedinský svet a tunajší mestský živel, myslím sú dosť rozdielne svety a pôdy. Si istý, či sa prispôsobí nášmu svetu, či sa ho naučí chápať?

KRASOŇ: Je veľmi ťažká otázka.

HÁZIK: Ak ju môžeš zistiť, dobre, nerečiem. Ja ti poviem iba jedno. Poznám mnoho našich žien, ktoré sa vydali z malého mestečka do dediny a do smrti v nej neprivykli, cítili sa v cudzom, žiadali sa preč. Či ktorá mohla pochopiť, čo sa deje v duši sedliackej ženy alebo dievky? Iba či len pomyslela dakedy, že i tá žena z drevenej izby má dušu? Nevidel si ty nikdy takých žien po našich dedinách?

KRASOŇ: Videl.

HÁZIK: Ja som videl i mužov hodne dosiaľ.

KRASOŇ: Nájde sa i mužov.

HÁZIK: Tvoju Vlastimilu presadiť odtiaľto do nášho mestečka je toľko, ako našu malú meštianku presadiť do malej dediny a ešte jej dať robotu, ako ju tu robí v Štepnici, narábať s dušou dievčaťa, o ktorej zložení nevie ničoho nič.

KRASOŇ: Ty na jej poslanie neveríš?

HÁZIK: Na tunajšie áno, ale či sa prispôsobí u nás, veru pochybujem. I ona sama pochybuje. Zľakla sa sama pred skokom do neznámeho sveta. Možno i badáš, že je smutná. A smutná je, lebo nie si je istá svojho poslania. Bojí sa, že oň príde, keď vkročí do našich pomerov. (Samoslav skloní hlavu a mlčí.) Samoslav, daj Vlastimile pokoj, nemúť jej duševný pokoj.

SAMOSLAV: Ja nemútim. Prišlo samo na nás, čo sme zažili.

HÁZIK: Áno, prišiel omyl. Zmýlili ste sa oba. Tak nerobia svadby, ako ju vy robíte.

KRASOŇ: Vysvetli mi lepšie, nerozumiem.

HÁZIK: Zoberajú sa obyčajne z lásky a u vás jej niet.

KRASOŇ: To je ozaj novina.

HÁZIK: Odpusť brat, ale sa vyslovím ako brat úprimne. Ty si sa ozdobil našimi ideálmi, mysľami a prikvitol do tohto mesta. Vidíš, žijú v ňom viac telesne. Čo je duchovného, vyššieho, kdesi sa skrýva za hmlami neprístupnosti. Len ty si vpadol rovno do školy ideálnej učiteľky. Tvoj zjav, pôvod ďaleký, zvláštnosť kraja a všetko, čo ťa nesie a sprevádza, muselo pôsobiť na devu. Veď žila oddelene svojím životom a tu zrazu príde zďaleka mládenec tvojej postavy a podoby, mladý, milý, učený, s ideálmi, ktorým i ona sa klania. Devu jeho zjav oslnil sťa rajský vták, keď rozloží celú nádheru svojho peria. A deva zaujala mládenca; bola tiež z toho sveta, o ktorom on mnoho premýšľal a sníval. I mladá, pekná, milá, zjav zriedkavý v našom všednom svete, tu vo svojej škole oddaná cele svojmu ideálu. Vaše duše sa pritiahli a šli jedna druhej na ústrety.

KRASOŇ: Sme od počiatku jedno, ona i ja a už myslím i keby sme chceli, nemohli by sme žiť oddelene.

HÁZIK: A ja myslím, áno.

KRASOŇ: Ako si to predstavuješ?

HÁZIK: Vás nespája ozajstná ľúbosť; zišli ste sa pod znamením spoločného ideálu, osvety nášho národa. Ona len jemu žije i dnes a brat, neber si hriech na dušu, odvedúc ju od neho. Nechaj ju na pokoji, ako som už prvej povedal, nech svojmu ideálu žije ďalej. Prečo do jeho krištáľovej čistoty a priehľadnosti miešať starosti a biedy každodenného života? Bola šťastná dodnes a robila šťastných všetkých okolo seba. Nechaj vtáčka na slobode, nech lieta a bude i ďalej ku šťastiu a osohu iných.

KRASOŇ: A ja, čo si ja počnem?

HÁZIK: Pôjdeš pekne so mnou domov. Čakajú ťa práce, ako sám vieš. V nich zabudneš na všetko. Prikvačia starosti. A v časoch oddychu alebo chvíľach sviatočného pokoja príde ti na návštevu do tvojej samoty vidina, ktorá ťa tu zaujala, drahá a čistá, lebo na ňu nemala kedy dýchnuť všednosť nečistým zádychom. Ostane ti naveky skvelá, krásna ako je dnes a ty v chvíľach zlých alebo v žiali, ustatosti, v pochybách budeš mať vždy ku komu sa utiecť. Ona ti bude útechou a podporou.

KRASOŇ: Ty pekne hovoríš, ale srdce je smutné.

HÁZIK: Nie ani toľme. Pamätáš sa, keď sme to rečnili vo viniciach bratislavských i náš Ľudovít bol s nami. „Ja šťastia nehľadám, skryjem si ho v šťastí môjho národa.“

KRASOŇ (usmieva sa): Áno, divná báseň nášho Slávoľuba.

HÁZIK: Mali to byť prázdne slová, Samoslav? Len na kratochvíľu a na cvičenie v rečníctve? Ja som, brat, vtedy precítil, že sa čosi vo mne ozaj odtrhlo. Starosť o seba, o malé záujmy a budúcnosť odrazu kamsi zapadla. Mňa zodvihlo niekam do nových vidiekov, o ktorých som do tých čias nechyroval, zazrel som svet ožiarený novým slncom, ktorý bol iný a neponášal sa na náš šedivý každodenný svet.

KRASOŇ: I ja som bol vtedy, brat, umkol z tohto sveta a zabrodil do nového, v ktorom bolo všetko krásne a svetlé.

HÁZIK: Áno, pamätám sa, v ten večer vrátili sme sa všetci do Bratislavy iní.

KRASOŇ: Akoby nás bolo vymenilo čosi vo viniciach.

HÁZIK: My sme boli iní, inými očima sme už hľadeli na svet a v Bratislave sme sa nemohli priznať. Bolo nám tak, akoby sa bola cele premenila a mala inú podobu.

KRASOŇ: A Bratislava bola tá istá, ale my sme už inakšie pozerali na ňu a na svet, keď sme sa do nej vrátili.

HÁZIK: A vieš, čo sme si vtedy boli sľúbili?

KRASOŇ: Žiť národu a jeho budúcemu šťastiu.

HÁZIK: Nuž, nezabudol si, Samoslav. I ešte čosi bolo.

KRASOŇ: Bolo, bolo, že sa dáme na dielo apoštolské. Budeme žiť na cestách a v pospolitosti, v pomiešaní s naším ľudom.

HÁZIK: Že sa neoddelíme nikdy od neho a nezahradíme plotom osoblivosti. Nebudeme sa zatvárať v súkromnosti a opájať sa v rodinách osobným šťastím a pri ňom a v starostiach o naše šťastie a blahobyt zabúdať na šťastie národa nášho.

KRASOŇ: Že nebudeme domármi.

HÁZIK: A zlatými reťazami nedáme si poputnať slobodu.

KRASOŇ: Že sa budeme obetovať každý deň národu a jeho prospechu a slobodu tiež iba jemu obetujeme.

HÁZIK: Vidíš, zachoval si si dobre. (Krasoň skloní hlavu, Házik hľadí naň významne. Po dlhej pomlke.) A to som ti chcel napomenúť dneska, Samoslav.

KRASOŇ: Ďakujem, ďakujem, brat! Vrátil si ma do nášho sveta. Pravdu máš, v ňom širší výhľad a slobodnejšie sa dýše.

Búth, Bosý a predošlí

BÚTH (obzerá sa): Prišiel som i ja, ako druhí pozdraviť váženú vlastenku. A nieto jej.

HÁZIK: Vyšla po práci, ale nás tu nechala prijímať hostí a ich pozdravy.

BÚTH: Tak ráčte prijať i moje. (Podáva mu ruku.)

HÁZIK: Vašu statočnú pravicu prijímam vďačne, ale pozdravy panne Vlastimile budú vari lepšie zaistené v iných rukách.

BÚTH (smeje sa): Ah, naozaj, zabudol som. Tu je dôverník. (Podáva ruku Krasoňovi.)

HÁZIK (smeje sa): Dôverník a jej druhé ja. To je už myslím viac ako dôverník.

BÚTH: Teda ideme dobre, ha? (Významne ku Krasoňovi.) Šťastné roky, šťastné, ktoré sa nevracajú.

HÁZIK: Veru, nevracajú sa, lebo, keby sa často vracali, nemali by sme ich za šťastie.

BÚTH: A ja, že nájdem spoločnosť.

HÁZIK: Boli žiačky, boli i členovia výboru, išli čosi prezerať kdesi. Pôjdem ich zavolať, že je vzácna návšteva v ústave. Trochu strpenia. (Krasoňovi.) O tom, čo sme hovorili, ani slova teraz. (Preč.)

Krasoň, Búth a Bosý

BÚTH: Váš priateľ vždy veselý. Ale vy ho voláte brat. Čo to znamená?

KRASOŇ: Synovia jedného národa a teda bratia.

BÚTH: Študentské obyčaje, na ktoré neudrela starosť dňa a nezrútila ich.

KRASOŇ: Starosti dňa mi nepúšťame do nás. Nech si ostanú predo dvermi.

BÚTH: Dobrá zásada. Ale starosti, ak im zatvoríš dvere, vkradnú sa oblokom a predsa vojdú.

KRASOŇ: Zatvoríme pred nimi myseľ a zas len im nedáme pristúpiť.

BÚTH: Myseľ ideálna, ktorú zaoceľovala filozofia.

KRASOŇ: Základy nášho života veľmi jednoduché. Nepečovať jednostaj o seba a nehľadať výhody. Honba za nimi zavádza do bahien a poškvrňuje dušu.

BOSÝ: Nepúšťa sa za nimi, kto ich už má. Ale kto je vytvorený predo dvermi šťastia, obzerá sa za kľúčom, čo mu ich otvorí.

KRASOŇ: Ten kľúč darmo hľadať inde. Každý ho nosí pri sebe, len dávať pozor, aby sa mu nezapotrošil.

BOSÝ: Kde je ten kľúč? I ja by ho rád mal.

KRASOŇ: Veľmi dobrý a trváci, kto ho nepokazí. Neloviť výhody, bez ktorých sa môžeme zaobísť a nepachtiť za zvyškom.

BOSÝ: Nikomu sa nežiada mať zvyšok. Rád by mať iba dosť.

KRASOŇ: Kto má dosť, žiada si viac. Dosť na svete nebýva; utieklo od ľudí a učupilo sa vo zvyšku. Lepšie tak nechať i klamlivé dosť a hľadať čím najmenej. Kto ho našiel, má v ruke svoje šťastie a zvyšok s jeho starosťami netrápi mu srdce.

BÚTH: Základy, ako vy vravíte, nášho šťastia, ale ľudia nebudú stáť o ne.

KRASOŇ: Ako kto. Nájdu sa i takí, čo o ne stoja.

Házik a predošlí

HÁZIK: Myslím, prídu, ale sú nie v záhrade; išli čosi prezerať. Poslal som po nich.

BÚTH: A my sa tu učíme od vášho brata, čo je šťastie.

HÁZIK (Bosému): Zachovajte si, čo brat hovorí. Mladí, neskúsení, ešte podkujete sa dobre náukami a bude vám lepšie v živote. Pán vrchný radca nepotrebuje naučenie. Skôr on by nám mohol dávať rady zo svojej bohatej pokladnice, čo zozbieral v živote.

BÚTH: Rada moja nie je veľmi dlhá. Iď v živote každý deň o kúsok napred, prešmykni sa pomedzi druhých a nebúchaj sa do nich!

HÁZIK: I ja tak držím. Čo nemôžeš prekročiť, radšej sa prihni a prejdi popodeň. Trochu opatrnosti a ide sa i vo väčšom stisku dosť pohodlne.

BÚTH (Bosému): Vidíš, zachovaj si, čo tu hovoria. Zíde sa ti ešte.

HÁZIK: A pán vrchný radca zná pána Bosého bližšie? Na Besede sa ešte nepoznali tuším.

KRASOŇ: Už sa poznali. Ja sám som predstavil pána Bosého jeho milosti vtedy.

BÚTH: Tak akosi bolo. A ako, čo vy bratia tatranskí?

HÁZIK: My tu, vo vašom meste. Môj brat trochu ako zbalamutený, že je už nie gróf Kyselský. Akosi nemá miesta bez titulov a tak sme na skoku, že pôjdeme domov, do pralesov tatranských, poza bučky pískať na píšťaľku a hrať na fujaru.

BÚTH: A panna Vlastimila?

HÁZIK: Ostane tu, to už vieme.

BÚTH: A dokedy?

HÁZIK: To vám už brat povie lepšie a ona než ja. Ráčite vedieť, my sme postranní pozorovatelia.

KRASOŇ (neurčitý pohyb): Ešte uvidíme.

BÚTH: Kujte železo, kým je horúce. Panna Vlastimila, keď odídete, môže vám umknúť. Dosiaľ sa málokto o ňu obzrel, ale po vašich vohľadoch budú sa mať lepšie okolo nej naši mládenci.

HÁZIK: Nuž pravdaže. Tovar, o ktorý sa jednajú, každý si obzrie pozornejšie.

BÚTH (natešený): Ako vy viete udrieť na strunu. A to tú, čo najlepšie hučí.

HÁZIK: Hľadím na ňu potrafiť. Pri pánu vrchnom radcovi mi prst hneď akosi lepšie skáče.

BÚTH: Netraťte zo zreteľa, čo je najhlavnejšie.

HÁZIK: Eh, vytrhnúť pannu Vlastimilu stadiaľto, ja myslím, že to brat sa pousiluje.

Beznožek, Prehradský, Vlastimila, Borcová a Tereza

BÚTH (Vlastimile): Nechcel som ani ja vystať. I jeho grófska milosť zvedela, čo je dnes za deň a tu máte pozdravy i jeho milosti.

VLASTIMILA: Len čím som si zaslúžila toľkú pozornosť?

BÚTH: O vašich zásluhách vedia i na vyšších miestach. Badať znaky po meste, v spoločnosti a rodinách. Vzdelanosť a pokrok v liternom umení, viete, že je prvá starosť našej milostivej otcovskej vrchnosti.

VLASTIMILA: Robila som, čo som mohla.

BORCOVÁ: Ale pán cenzor by mal menej pretierať.

BÚTH: To viete, že sú jeho starosti a zodpovednosť.

BORCOVÁ: Pán vrchný radca by mu mohol vysvetliť.

BÚTH: Nezariekam sa, nezariekam.

BORCOVÁ: Rukopis je veľmi smiešny, keď vyjde z jeho ruky. Z nového vyriadeného urobí sa, akoby deravý. Prídu doň naozaj diery a záplaty.

BOSÝ (priplichtí sa k Tereze. Uštipne ju do ruky, že podskočí): Ja som už úradník. Mám dekrét od grófskej milosti. Pomocný disponent^[27] v ustanovovacom oddelení pre koncipistov a kancelársku správu.

TEREZA: To je veľmi dlhý úrad! Bude i plat veľmi veľký.

BOSÝ: Blázon (uštipne ju zas), čím je úrad dlhší, tým menej platu.

TEREZA: A z čoho budeš robiť vdolky a štípance?

BOSÝ: Mama bude bez seba od radosti! Bude nám posielať dobrej múky, najfajnejšej. Lekvár nám dá zas tvoj mamulík a apulík groš-dva na omastu.

BEZNOŽEK (príde k nim): Viete, že niektoré veci nemôžem vystáť.

BOSÝ: Prišiel som s pánom vrchným radcom a budem mať šťastie prísť ešte dneska do vás na hlavné dvere.

BEZNOŽEK: A na čo to vychodí?

BOSÝ: Že už mám v hrsti moje šťastie. Mám dekrét od jeho grófskej milosti. Pomocný disponent v ustanovovacom oddelení pre koncipistov a kancelársku správu.

BEZNOŽEK: Usilujte sa. Ste súčiastka stroja, ktorý drží pospolitosť v reze. (Podá mu ruku a mocne potrasie.) Dôležitá súčiastka (podvihne prst), pomocný disponát atď. atď. Máte veľmi dôležité zloženie z mnohých súčiastok.

PREHRADSKÝ: Práve sa vraciame zo Svitu. Bude vedieť pán vrchný radca, čo sa tam stalo?

BÚTH: Veru neviem.

PREHRADSKÝ: Že našli vaši ľudia tlačiareň.

BÚTH: Tlačiareň vo Svite? Nemôže byť. Nikdy som o nej neslýchal.

BORCOVÁ: Pravda, ešte nestojí. Je zložená v kisniach.

BÚTH: Čím diaľ, tým lepšie. Ale ja neviem, že by boli mali dovolenie.

BEZNOŽEK: Práve to je nie v poriadku, že im chybí potvrdenie od milostivej vrchnosti.

BÚTH (vypleští oči): Bez dovolenia! A bez oznámenia možno! (Prísne.) Veľmi ťažký pád a ako úprimný vlastenec ľutujem.

BEZNOŽEK: Áno, bez oznámenia. Vždy som hovoril, dom, stavaný na piesku. Bez základov. Myslím týchto (šuchá prst o prst, ako keď číta peniaze). Veru, veru. Podkovaj sa najprv a potom sa daj na vlastenectvo.

PREHRADSKÝ: Vlastenecká ustanovizeň, musíme ju zastať, aby neutrpela.

BORCOVÁ: Zakročiť u úradov. Naostatok, tlačiareň nepracovala.

BÚTH: Bola v dome. Akokoľvek, zákon naštrbili.

PREHRADSKÝ: Áno, národný ústav, veľmi významný pre celý národ. Pán vrchný radca už nájde spôsob zaujať sa zaň.

BÚTH (neurčitý pohyb): Čo sa stalo, už ani mačka nevylíže.

HÁZIK: Pán vrchný radca utíši zákon a jeho sluhov. Nech prižmúria jedno oko. Môžu pozerať trochu cez prsty.

Pelikán a predošlí

PELIKÁN (utiera si tvár): Pán vrchný radca, vaši ľudia našli novú tlačiareň vo Svite.

BÚTH: Ja som v Štepnici a neviem, čo sa robí vo Svite.

PELIKÁN: Čo ako, vaši ľudia sú to. Poznám ich dobre, nie som dnešný. Obuštek je dobrý doktor, ale nevie, že na tlačiareň musí mať dovolenie vysokých vrchností.

BÚTH: Ponesie následky a čo horšie, i ústav ich bude cítiť.

PELIKÁN: So suchým aj mokré vyhorí. Zákon nevyberá. Kto mu príde pod cepy, mláti.

BÚTH: Len previnilca.

PELIKÁN: Ide rad radom, kto príde pod cepy. Ja viem napríklad, že tlačiareň je mŕtva vec, kým jej nepostavia stroje a nepustia do behu. A predsa viem, ani jej sa nepremelie. Uložia na ňu sekvester. Dajú ju pod zátvor a bude stáť a hrdzavieť bez všetkej viny.

BÚTH: Veď to je prirodzené!

PELIKÁN: Ale vy neviete, že je v tlačiarskom obore záhať. Moja tlačiareň nemôže sa hnúť. Už pár týždňov, čo vysádzali Piesne z našich dúbrav, cele nové a podivné od pána Sladkého a ja som ich nemohol ešte odtlačiť.

BÚTH: Nebolo ich teda vysádzať. A čo im bolo?

PELIKÁN: Im nič, ale neviem, či ich sádzať s i alebo y.

BÚTH: A to sú vaše veci medzi vami, čo narábate černidlom. Vrchnosti vám nemôžu pomôcť.

PELIKÁN: Ale vrchnosť by mi mohla prepustiť litery z tlačiarne, čo zhabala vo Svite. S nimi by ja mohol držať tlačiareň v robote, kým učenci rozsúdia priečku medzi novotármi a Bartolomejom Bojradom Pichľavým.

BÚTH (zamyslí sa): Hm, bude pýtať radu od znateľov práva. Tlačiareň nevieme v čích je rukách a kto môže v nej rozkazovať. Budú mať čím brúsiť rozum naši právni znalci; kým prídu veci na samý koreň, možno skončí i priečka medzi novotármi a pánom Pichľavým.

PELIKÁN: Ja myslím, že nie. Ešte sa potiahne.

Chvojan, Zátoňka, jeho žena a predošlí

CHVOJAN (rozčúlene): Už je raz tak, idú na nás šarhovia.

HÁZIK (drgne ho do boku): Jazyk za zuby, majster! Vy o vlku a vlk v samom košiari. (Ukáže na Bútha.) Treba ho zaobísť.

CHVOJAN (zaraduje sa): Pán vrchný radca, mne náležite vážený!

BÚTH: Máte mi čo zdeliť? (Odvádza ho na stranu.) A čo je vo veci?

CHVOJAN: Keď bol umrel Darmodaj, hneď na druhý deň som šiel do domu jeho milosti, pána vrchného radcu o tie peniažky, čo som naobíjal pri oblokoch a dverách. Tam ma zas odpravili, že nieto doma jeho milosti, pána vrchného radcu.

BÚTH: Musíte hovoriť s Fanikou. Bez nej si neporadíme.

CHVOJAN: Už nepôjdem k pani Fanike. Skúsim šťastie pri jeho grófskej milosti.

BÚTH: U pána mestského kapitána?

CHVOJAN: Chvojan zo Záskalia pohľadá cestu k nemu (hovoria ticho).

BARBARA (k mužovi): Mohol by on dačo pomôcť? (Ukáže na Bútha.)

ZÁTOŇKA: Poradíme sa s múdrejšími, čo vedia viac, keď spia od nás, keď pozeráme. (Ukáže na Prehradského. Barbara ide k nemu a hovorí mu ticho.)

CHVOJAN: Pán vrchný radca môže napraviť, čo jeho ľudia zbabrali, len keby chcel.

BÚTH: Tlačiareň je už raz v našej moci.

CHVOJAN: Ale nebantujte nám Svit.

BÚTH: A čo vám je z neho? Azda vám svitá alebo mrká? V ňom sú iba učenci a umelci, čo nosia dlhé vlasy.

CHVOJAN: I nám je z neho. Dlžen mi je, čo som obíjal obloky a dvere. Doktor Obuštek nemal kedy platiť, keď som ho našiel doma. Ale najviac ani jeho nebýva doma.

BÚTH: Uvidíme, majster, uvidíme. Sľubovať vám nesľubujem, ale uvidíme, ak sa neprenáhlite ísť k jeho grófskej milosti.

CHVOJAN: Čakal som dosiaľ, môžem čakať ešte. Ale by skočil ja hupkom k jeho milosti, keby…

BÚTH: Veď už nemusíte dva razy opakovať.

CHVOJAN: Dobre, dobre. (Ide medzi ostatných.)

PREHRADSKÝ (Barbore): Ak môžete, vážená vlastenka. Vidíte, že nás zaskočili.

BARBARA: Vidím, vidím ako kopovy. Ale sa budeme ohrýzať; ej, veru sa nedáme. (Ide k Búthovi, za ňou sa prikráda Zátoňka.) Ako ma teší, že môžem byť zoči-voči s pánom vrchnostenským radcom.

BÚTH: Vrchný radca pri úrade bezpečnosti.

BARBARA: Nuž hej; tak, či tak, je verejnosť a pán radca bude vrchnostenský.

BÚTH (hodí rukou): Čo tam po pletkách. Čo môžem slúžiť, dobrá pani.

BARBARA: Veru som málokedy dobrá. Nech vám povie tuto môj Ondrej. Volajú ho Zátoňka; pod najhornejším výpustom.

ZÁTOŇKA (mädlí čiapku): Nie je najhoršia. Ale dakedy má… Kto nepotrafí do nej, nepochodí najlepšie.

BÚTH (srdečne): Azda s pánom majstrom Zátoňkom a pani matkou.

BARBARA: Pán vrchnostenský radca má dobrú hlavičku, hoc ma nikdy nevidel. Bola som mu v dome, ale jeho vrchnostenská milosť nebola nikdy doma. Že vraj do úradu. A do úradu sa nedostať ľahko. Predo dvermi ich je vždy ako potkanov pod našimi múčnicami. No, veru som rada. Neviem začo by nedala, že pán radca je teraz nie vrchnostenský, ale v našej Štepnici. Mala som čosi dostať za múku a za chlebík, čo brali do domu a tak my si to hneď dáme do poriadku.

BÚTH: Veľmi vďačne, veľmi vďačne, kedykoľvek. Ale som sa nenazdal, že mám túto závislosť a bude iba mýlka, že ju nevyrovnali. Čo ako, bude najlepšie, milá pani mamička, prejsť ešte raz do nás a obrátiť sa rovno na moju Faniku.

BARBARA: Ja veru nepôjdem k pani Fanike. Dosť som sa nadávala chleba z prednej múky na bradu a teraz ešte drať podbitia po zlej ceste od hornejšieho úpustu. Pán radca vie nám stúpať na päty a neraz i na otlaky. Ja tiež mu ukážem, že si nedám medové fúzy preťahovať popod nos.

BÚTH: Čo to hovoríte, pani matka?

BARBARA: Ja, keď mám čo, meliem naprosto. (Zátoňka ju poťahuje za rukáv.) Poťahuj, nepoťahuj, Ondrejko; čo sa nasypalo, to sa vymelie. Koho zamúči, nech sa opráši, lebo kto chodí do mlyna, zamúči sa čo ako.

BÚTH: Ja neviem, čo hovoríte.

BARBARA: Zviete odrazu. Vy ste sa oborili na Svit, že vraj tajná tlačiareň a že vraj vzbury. Čo za vzbury, čo za vzbury urobia tí, čo maľujú obrazy do kostolov, čo skladajú veršíky a majú tvár ako sám náš Spasiteľ, že je na nej samá nevinnosť. Ani vypchaté líšky a bociany ešte nikdy nenarobili vzbury, ani staré hrnce a zahrdzavené klince, čo vykopáva páter Chrogus. Vieme, že je nie vzbura, ale iba zádrapka. Podstavili nám nohy, že sa potkneme a padneme. Ale padnúť sa nedáme. Chytíme sa, čoho-toho a ja som našla mocný stĺpik, čoho sa chytiť, môj drahý pán radca. (Zátoňka ju šklbe za ruku.)

BÚTH: Drahá pani matka, ja o Svite neviem ničoho nič. Bol som tu v Štepnici, keď našli v ňom kníhtlačiareň.

BARBARA: Skrúcate, ako chcete, ale sa nevykrútite. (Mužovi.) Šklb, Ondrejko, alebo nešklb; vieš že je ti nadarmo. Čo je v koši, nech sa vymelie. Načo by bolo výmelky nechávať?

ZÁTOŇKA: Veď ja nič, Barbara. Iba, aby si vedela, že som pri tebe.

BARBARA: Nuž daj mi pokoj! Keď ste chlapi prehltli jazyky, ja som môjho neprehltla. Je na mieste a keď mi ho treba, ja ho nájdem. (Búthovi.) A vy, že by nie? Príďte do nás pod najhornejší úpust a vojdite do nášho dvora. Keď vám náš Karas roztrhne nohavice, ja vám tiež poviem, že veď ja nič, že je to len Karas. Ale aby nehrýzol poriadnych ľudí, čo prídu do mlyna, my ho držíme na reťazi a pustíme len na noc, ak by prišli zlodeji. Či je nie tak, Ondrej?

ZÁTOŇKA: Svätá pravda. A v noci nám nik do domu nepáchne, lebo by ho Karas doriadil.

BARBARA: Tak vidíte, i vy držte vašich karasov na reťazi, nech majú statoční ľudia od nich pokoj alebo, ak čo šuchne, nebude zle na karasov, ale na toho, čo ich odviazal, ak chcete vedieť. (Ďalej medzi sebou ticho.)

BEZNOŽEK (Prehradskému): Vždy hovorím, že kto má toto (šuchá prst o prst, ako keď sádza peniaze), nech sa nedurí ničoho. Keby ja bol Svit dobre podkoval, mohol by si frčky dneska hádzať a mal by dvere všade otvorené. Ale miesto zháňať šupáky, vypcháva sovy, drží, čo natierajú plátno drahými farbami a skladajú klapancie. Takto je jeho Svit na piesku a neviem, čo bude z vysokej veže.

BÚTH: Ako hovorím, pozhovejme. Uvidíme, čo môžeme urobiť. Ja, ako vidíte, som vlastenec ako vy, alebo ako sám vysokoučený Valentín Prehradský.

BARBARA: Nuž to je už inšie, pán vrchnostenský radca. Ja už nič nepoviem, iba že pod najhornejším úpustom nájde sa vždy prednej múky a každý deň čerstvého žitného chleba. (Usmievajú sa.)

PREHRADSKÝ (Vlastimile): Drahá priateľka, idú ťažké časy na nás. Zbadali tí tam (hodí pohľad, kde je Búth), čo držia systém, že si tvoríme stredisko. Na Svit sa oborili rovno. Stopujú nám každý krok. I hosťov nám stíhajú. Krasoň mal tiež opletačky pre poľskú vzburu. Chcú nás rozprášiť a porúcať, čo sme nastavali horko-ťažko. Nadišla i na nás chvíľa tuhých pasov. Budú nám v rodinách zastrašovať ešte nerozhodných a váhavých. A v chvíľu slabosti nás idete zbehnúť i vy. Dobroľub Otavský chodí za mnou, zúfa si a hľadá u mňa pomoci. Čo urobíme?

VLASTIMILA: Majte zreteľ i na Krasoňa. Viete, že som mu dala slovo sama a dobrovoľne.

HÁZIK (Krasoňovi): Už si sa ustálil, brat? Vidíš ju, že si nevie rady. Vidí svojich v nebezpečí a hádam jej je ľúto opustiť svoju postať.

KRASOŇ (rozhodne): Urobím svoju povinnosť. Neboj sa, brat môj.

HÁZIK (zadíva sa mu priamo do očú a drží mu obe dlane na pleci): Nebojím sa, Bohdan a verím ti. Vieš ešte, kde si prijal to meno?

KRASOŇ: Oj, brat, nezabudol som na ten deň, keď sme dostali mená. Ja môjmu ostávam verný. (Stisnú si mocne ruky.)

PREHRADSKÝ (Házikovi): Učte sa na našom príklade. Tvoríme si stredisko a už zbadali, čo robíme. Sprisahali sa proti nám, že nám ho zbúrajú. Budeme si ho brániť. Keď prídete domov, popchnite vašich, nech nahliadnu, že bez strediska nič.

HÁZIK: Neprišiel rad na stavbu strediska. Musíme prvej znášať stavebný materiál. Nemáme ho na hŕbe ako vy.

PREHRADSKÝ (výstražne): Bez strediska nič. Námaha vám vyznie naprázdno. Vaše snahy sú tiež nie ustálené a vyležané. Robte z kroka na krok, lebo vás zničia.

HÁZIK: Pôjdeme po dedinách, salašoch, kopaniciach a lazoch, i to naše strediská. Ľud musíme oslobodiť od telesného poddanstva, od panskej roboty a závislosti. Musíme mu zotrieť z čela biľag tisícročného otroctva a rozviazať okovy. Musíme ho vyhojiť od ťažkej rany, čo sa mu rozožrala na tele a na duši od hrozného pálenčeného mora.

PREHRADSKÝ: Ozajstné práce herkulesovské.^[28] Máte moc herkulesov.

HÁZIK: Málo nás je, málo.

PREHRADSKÝ (chytí ho za ruku): Drahí bratia! Do čoho sa to chytáte? Premerali ste rozsiahlosť vašej práce, jej ozrutnosť v porovnaní k silám? Ako sa podoberiete na tú prácu?

HÁZIK: Nájde i ochabnutie, ale zas čosi tu dnu sa pohne. Vždy sa zas vzpružia.

KRASOŇ: Drahá Vlastimila! Moje hviezdy sa rozchádzajú. Vašu vedie inde, môjho národa inde.

VLASTIMILA: Vidíte, kedysi som sa vás spýtala, čo urobíte, ak sa oddelia. Vy, že zostanú navždy spolu. Ako klamú nádeje!

KRASOŇ: Nádeje sú bludné svetielka. Lietajú nad trasoviskom života. Spoľahlivá je len povinnosť.

VLASTIMILA: Samoslav, aký je náš osud, ani vám nebudem pomáhať znášať ťarchu povinností. Nebúri sa vám srdce proti nej?

KRASOŇ: Nadelili nám ťažký diel, že ťažko sa s ním hýbať k métam, ktoré kdesi ležia tam v diaľkach. Odhodiť bremeno a zutekať ako toľkí iní? Vlastimila, nemôžem, lebo svedomie nedá. Boh nám uložil do srdca ťažké povedomie povinnosti. Svedomie nad ním strežie, či ho neodbehneme. Je ťažké, nohy temer podkladajú, ale to, čo nám vštepili, nedá sa spreneveriť a odskočiť. Kto nadelil bremeno, udelil i sily. Kde nebude sily, priskočí k pomoci viera.

VLASTIMILA: Máte veľký poklad, Samoslav, keď máte vieru!

KRASOŇ (nadšene): Nielen vieru, ale istotu. Pravda, ktorej bremeno ponesiem predsa na mojich pleciach, pomkne sa k méte. (Podajú si ruky. Tichším hlasom, dojatý.) Zbohom hviezda moja, dovoľ, v chvíľach samoty, aby sa tešil tvojím milým svitom.

VLASTIMILA: Môj duch ťa vyhľadá vo chvíľach samoty. V tebe bude hľadať žriedlo viery.

Jožko Soviak a predošlí.

BARBARA (Tereze): A čo si to našla, dievčička za čeľadníka? Vraj bol vo Svite.

TEREZA: Ale už nie je. Dostal úrad. Pomocný disponent v ustanovovacom oddelení pre koncipistov a kancelársku správu.

BARBORA (zadivená): A v ktorej krajine je ten úrad? Azda len nie v Číne?

TEREZA: Pri jeho grófskej milosti.

BARBARA: Tam, kde je tamten (na Bútha). I jemu sa jednostaj pletie tá milosť na jazyku.

TEREZA (hrdo): Poviem vám, pán vrchný radca mu je ujček.

BARBARA (kývne na Chvojana): On je ujček tomu čeľadníkovi. Dali mu úrad akýsi. Nože mi ho doveďte, pán sused, nech sa mu lepšie prizriem. (Chvojan k nej vedie Bosého i Beznožka.)

CHVOJAN: Prišiel i pán sused.

BARBARA: Nebanujem, že prišiel. Čím viac, tým lepšie. (I Házik i Prehradský začali pozorovať, čo sa to hýbe okolo Barbory. Bosému: obzerá si ho pozorne.) A čí si, otec?

BOSÝ: Bosý.

BARBARA: A meno?

BOSÝ: Jakub.

BARBARA: Tak vychodí na Jakub Bosý. A skadiaľ si?

BOSÝ: Z ráztockého mlyna.

BARBARA: Môj syn drahý, škoda tvojho mena.

BOSÝ: Prečo?

BARBARA: Miesto Bosý mal si sa volať Nehanblivý.

BOSÝ (zarazený): Prečo?

BARBARA: Ešte sa spytuješ? Chceš, že ti vyčítam až do konca? (Bosý skloní hlavu a mlčí.) Povedz mi, syn môj, ako ťa mohla mať vypraviť, takú ohavu, medzi poriadny svet?

CHVOJAN (rozpajedený): Pravdu máte, pani mama. Krava na prímer javúc aspoň olíže svoje teľa, keď sa vykotúľa spod nej a nevypraví ho po svete takto neogabané.

BEZNOŽKA: Čo to má byť, pán sused?

CHVOJAN (premeria ho): Spýtajte sa ho, ako prišiel k úradu tento váš zať.

BEZNOŽEK: A čo bolo?

KRASOŇ (predstúpi): Nebolo nič. Bol omyl. My všetci sme v omyle a cestu dorovna nie je ľahko zadržať.

TEREZA: V čom sa zmýlil? (Zdesená.) Povedzte mi, kedy sa zmýlil?

KRASOŇ: Ctná panna, ja stojím zaňho. On je môj priateľ.

TEREZA (naliehave): Kedy sa zmýlil?

HÁZIK: Keď hľadal úrad. Nemal hľadať úrady.

BEZNOŽEK: A musí mať čosi, keď neskončil školy.

HÁZIK: Má predsa remeslo. Pozrite, ľudia statočnej práce (vezme Chvojanovu ruku). Ako pekná, statočná ruka! Budem do smrti hrdý, že som ju mal česť kedysi stisnúť v priateľstve. (Vezme Zátoňkovu ruku.) I táto ruka je pekná a bol by i na ňu hrdý, keby bola v mojej.

ZÁTOŇKA a CHVOJAN: Tu ju máš, brat, keď ju tak ceníš. (Dávajú mu ruku.)

BOSÝ (zakryje si tvár a plače).

KRASOŇ (objal ho): Hore sa brat! Neboj sa, i tebe budú s úctou stískať ruku. Bol si primladý.

BOSÝ: Voda hučí na rázštubni, koleso sa krúti, kamene hrmia, celá budova medzi vŕbami a osikami sa otriasa. Za budovou je záhradka. Okolo nej pletený plot z prútia. Nad plotom hore sa vznáša veľká slnečnica a obracia sa za slncom. Keď počne odkvitať, priletia na ne pinky a stehlíky a vykradnú jej semienko, zrnko za zrnkom. Na stráni nad mlynom je borová hôrka, nad ňou šibnú tu i tu holuby; z nej čuť cukrú, cukrú hrdličiek podchvíľou. Ech, prečo som neostal v rodnom mlyne! Načo mne bolo ísť do sveta?

BARBARA (sústrastne): A čo si cnieš toľme, pripustil si k srdcu.

SOVIAK: Tak zas choďte, keď vás toľme ťahá. Azda neutiekol.

TEREZA (Barbore): A čo urobil, povedzte, čo urobil?

BARBARA: Pachtil na úradníctvo. Vidíš, ako banuje.

TEREZA: Nie on, ale apa. Vy ste ho tisli do úradu. Máte teraz, čo vyviedol.

BEZNOŽEK: A čo mu urobil úrad? Úrad mu je nie na vine.

CHVOJAN: Za úrad zradil náš Svit. Vynašiel tlačiareň a vyzradil polícii.

BOSÝ: Nevyzradil som.

BÚTH: Nič nevyzradil. Iba sa pochválil predo mnou, že ide byť faktorom tlačiarne. A ja som už vedel, čo je a poslal som ľudí prv, ako ju postavili. Naostatok lepšie ju bolo dať teraz do ruky úradu, ako sa dať prichytiť, keď by bola postavená. Tlačiareň môže Svit i predať.

PELIKÁN: Litery hneď kúpim, ak mi dáte. Aspoň neostanem bez nich, kým učenci rozsúdia priečku medzi novotármi a Bartolomejom Bojradom Pichľavým.

TEREZA (otcovi): Povedala som hneď, že nechcem byť učená. Nie ja; keď ide do mlyna a bude mlynár, ja budem mlynárka.

BEZNOŽEK: Pekne sme sa podvihli; ona padnúť do mlyna! Ak nás Krištofko nevytrhne, budeme tam, kde sme.

TEREZA: Ja budem vďačne mlynárka.

BARBARA: I ja som mlynárka a čo mi je?

TEREZA: I ja budem, i ja!

SOVIAK: Keď budete v ráztockom mlyne, ja vám budem predávať pytlíky ako pánu Zátoňkovi.

TEREZA: Radšej kúpim od vás ako od iného.

SOVIAK: Aspoň som našiel nových kupovačov. (Udrie bičiskom na zem.) Popoludní sa pohneme. Ďaleká cesta domov.

(Opona)