ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U sv. Pavla čítame: v Bohu žijeme, hýbeme sa a sme.
Z neba máme svoje farby. A slobodu Božiu.
Ktože by šomral proti tomu, že má všetko?
Keď mu nechýba vesmír. Keď vie v ňom byť a nemusí odísť.
Sme zo slnka roľníci.
A hľa, sú tu aj chmáry, ako byľky. Všemohúci trochu nám pokýva.
Aby po nich roľa bola vzácnejšia. Sme sa trápili pre ňu.
Tak Syn Boží svieti krížom na naše brázdy. Z poľa ideme spolu domov.
Vidíme svoju krajinu.
Strážené sú brány Jeruzalema. Von na Golgotu.
Z otčiny nebude cudzina.
Je tu ktosi iný, aj ktosi neiný.
Spolu sa poznáme.
Z každej podoby kríža.
Sú životopisy všetkých.
Deň nebude zapadať.
Vo svätom rozjímaní sme stavebnou chvíľou.
To sa bude ďalej diať.
V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme.

Keď vychádzame z kostola, či sme iní? Pravda, pred Bohom.
Pred ľuďmi vyzeráme, ako sme boli doteraz. Nie sme vševediaci.
Ak sme spravili na srdci hlbší rez, ktože to zbadá?
Udreli sme sa v prsia, až iskra vyšla.
Sprievod dal organ. Znel ku dverám, i von z dverí.
Svätojánske mušky dobýjali sa k farbe skla. Zvonku.
Takí sú ľudia. Nevzletia, len búchajú do oblokov.
A nezastavia vietor, ktorý robia sami.
Lipy neobliehajú včely. A chcú dať med.
Tak prejde polovica nedele.
Druhá polovica je problém, čo robiť.
A pomôže si každý ľahko. Svet ide na prechádzky, alebo na zábavu športu.
Ľudia sa nehľadajú. Nemajú srdce v hrsti.
Keby sa hlásili u nás, boli by ako v Betleheme tí, čo pásli ovečky.
A pastieri by odchádzali iní, ako prišli.
Tí u jasličiek to prijali, že sú vykúpení.
Poznali Jednorodeného.
To je ten hlbší rez do srdca.
V priehlbni Božej.

Kolo kolísky našej je ticho. Emigranti.
V rodisku nežijú. V hrobe nekľačia.
Aj umlčanému povedia: mlč.
Sú ako cvrčky. Vyjdú na noc von a nesú si zem.
Tak sa človek stane ubehlíkom neba. Bol v ňom.
Vrchy sa mu nechceli vyhnúť. Brehy ho neprijali.
Boha zanechal.
Hriech nemá dobrých svedkov. Stisli mu hrdlo. Mlčí.
Zvalí vinu na hada a niet viac ľudí s ním.
Adam sa stratil, keď bol sám jeden na svete.
Nespieval pri tom.
Svoj deň nenalial piesňou.
Hľa, chaos, keď sme utiekli z krajiny, kde býva Boh.
No Stvoriteľ nie je sám.
Rodičia nám ho zastupujú. A kuľhajú s nami, akých nás majú.
Ježiško v emigrácii, v Egypte, nezažil nijaký chaos.
Mali ho rodičia na starosti.
Maj so sebou rodičovský dom, akokoľvek ti príde žiť.
A vrátiš sa do otčiny.
Do Božieho Nazareta.

Aká je naša zbraň? Taká, akú nám akurát Boh dá do rúk.
Mladučký Dávid šiel s paličkou na Goliáša.
A chválil sa, že i vlkovi rozďavil škraňu, keď mu prepadol stádo.
Povie sa: chlap do bitky.
Nie do bitky. Do šíku. Do chrámu. Nie sme bitkári, sme bojovníci.
Taký potôčik sa nebije o svoju cestu dopredu. Zurčí spokojne.
Neprehrá nič. Nestratí nič.
Stále sa udiera o skaly. A to je jeden veľký svet.
Dážď pridá vody.
Pridal dnešok i zajtrajšok.
Slabý konár na blízkom strome nevyschne.
Syn Boží odchádzal od nás z dreva kríža.
Na to sme vyvolení. Ideme s nebešťanmi.
Ak sme dali život za to, aleluja sa vráti. S nami, nie s anjelmi.
Veď si spomeňte, že pred umučením povedalo sa čosi
o dvanástich plukoch anjelských, že môžu byť sem poslané.
Nebolo treba.
Stačilo dvanásť učeníkov.
Vidíte, Boh nemrhá ani ľuďmi, ani anjelmi.
Michal archanjel bol jeden z neba.
A premohol draka z pekla.

Žijeme v pohľade na Boha. To je vzlet duše, nie tela.
Telo nám Stvoriteľ dal z prachu zeme. Tu patria i naše oči.
Nemôžu Boha vidieť.
Bol pre nás veľký sviatok Zjavenia Pána, keď sme mohli vidieť Dieťa Božie.
No bol to človek, aj Boh spolu.
Pred ním sme kľačali. Šaty sa nám nepokrčili.
Bola oblečená aj duša.
To sa vždy deje, aj keď život nechá nás stáť bokom.
Sme viditeľní v Bohu. Napríklad v údolí vyhnanstva.
Sme si blízko. A nestratení.
Kto by povedal, že na ceste nie je Boh?
Vieme aj epigramicky volať: si v boji, si zajatcom, poď.
Keď máš kvety v ruke, si slávou.
Slnkom budeš za hrobom.
O vieru sa opiera vidiaci človek.
Dostane sa k trónu s Osmoro blahoslavenstvami.
Loviť treba zore, keď sú na zemi.
V nich vidíme, čo je z výšin.
Mať krásu záhrad, keď sú naše.
Vidíme, čo je zo zeme.
Človek má dlhú púť. A hľadí ďaleko.

Je na blankyte Božie ráno. Až po zem ho máme.
Keby ho niekto prestal vidieť, nevie, kde býva.
Veľkí sme. Veľká je otčina neba.
Sme v dielni slnka.
Alchymisti zlaté lúče hneď berú do hrnca.
Vyrobené ruže pripíname si na prsia. Sme v svojom trvaní.
Ruka Božia sa volá hrad zeme. Nie so siedmimi zámkami.
Máme svojich blížnych. Sú zrnkom nás vtáčkov.
Vzlietame s nimi. Tu sú.
Máme celú zemskú púť.
Aj púšť sa k nám prihlási. Lebo sú na svete aj vyschnuté krajiny.
Potok sa nepotkne o naše nohy.
Osud je osud. Sme pri ňom smädní.
Tak zdvihneme ruku k skale neba: dáš vodu, či nedáš?
A sme v oáze. Pijeme ju.
Dáme Bohu z odkrojeného chleba palmy.
Blankyt je predsa z nebeského rána.
Svätyňa už je zlatou ružou na našom kabáte.
Boh sa pomestí na kúsku šiat.
Slávi svoj sviatok.
Povie: nebudeš mať iných bohov slnka predo mnou.

Keď padne rosa, či sa má učiť, ako chodiť po zemi?
Nie. Z neba to vie.
Neohradíme sa plotom. Kvietky sú pred ním, i za ním.
Aj pri potoku na obidvoch brehoch sa ligoce. Keď tam padá.
Kto miluje, má celú zem pre lásku.
Kde je človek, všade je pre neho Boh.
Nechoďme ďalej, ako je náš blížny.
Rosa nás učí chodiť od jariny k jarine.
Ak je sucho na poli, nebu sa chce plakať. Pošle dážď.
Viete, že s blížnym je aj ťažšia robota.
A namáhavejšia, ako rose prejsť sa od byľky k byľke.
Pán Boh to vie. Dá čisté nebo. Má ho dosť.
Vladár sveta mnohé reči nehovorí. Má v ruke prikázania, ako má život ísť.
Mladí, keď sa berú, pri oltári mnoho nehovoria. Povedia krátko: do smrti.
Keď sa dostanú na púšť, prorok im ohlási: čakajte vykupiteľa.
Pred krížom padne rosa. Krvou sa potil Kristus.
A na Golgote nevzal špongiu do úst.
Vy to viete. Do náručia Boha ste si povedali pri oltári: až do smrti.
Smrť vie byť láskou.
V rukách Pána Boha.

Bohatstvom je v tvojej izbe obraz Kristov.
Pridávaj dni. Dívaj sa ďalej.
Prilož ucho k tvári. Je nesmrteľná.
Povedz, čo máš v dome. Čítaj vrásky.
Hlbšie nevojdeš, len koľko máš nebo nad sebou.
Voláš ľudí na dožinky. A natisnú sa.
Svoju robotu dáš. Svoje hrsti.
Svätec sa porezal sám. Krájal chlieb.
Keď treba za niekým bežať, bežíš poranený.
Nepodarí sa ti cesta. Ani k jednému, ani k druhým.
Treba sa ti zodrať. Tak sa išlo vždy do kráľovstva Božieho.
Šiješ ho čo aj stehmi.
Smejú sa z teba, vraj zbytočná námaha. Urob za svetom bod.
A máš o mozoľ viac.
Nesme bolesť, že si vždy zmrzol.
Že prehra? Nie. Bolesť.
Choď domov k obrazu Kristovmu.
Zahľaď sa na jeho pohotovosť.
Povedz, že znova a znova pôjdeš k blížnemu. Pre Božiu prosbu.
Cez svoje tiché dvere.

Maliar maľuje kvety. A zvädnú na zemi. Nie na obrázku.
Človek má fotografiu. Aj zo svojich rúk ju stratí. Zostarie.
Vie si poplakať, vlastnými očami. Nie na obrázku.
Vie nás bolieť veľký svet.
Nemáme ho a je celý v kvete.
Vie sa nadívať na nás človek.
A nerozkvitne.
Maľujeme pobrežie. A cestujeme.
Do tých bohatších radšej. Do tých, kde sa lepšie hrabe.
Stále maľujeme.
A Pán Boh povie: Len si maľujte, uvidíte márnosť krajín.
Je mnoho ošiaľu. Ďaleko máme krok ku kroku.
A jedno je isté, čo nás stretne. Pri ceste bude stáť kríž.
Pre každého. Aj pre nás. Teraz už s obväzom.
V poranení sme dozretí.
A viete, čo nás bolí?
To, že sme iní, ako sme sa púšťali na cesty.
Keď Boží maliar namaľoval kvety.
Keď sme mu ušli. Keď sme mu nechceli byť na dosah.
Aj na zemi.
Aj z Božieho obrázka.

Život kresťana treba poznať: Tu som. Boh ma stvoril.
Každý je jeden pre druhého. Pre svojich blížnych.
Vieme sa vidieť. Z mojej ruky do tvojej.
Po troche, i viac ako po troche.
Do ulíc vybehneš. Nestratíš sa.
Avenídy sú prúd rieky. Drak je rýchly. Vzal by ťa.
Nástrahy. Jarmo. Chomúty.
Zasviští oštep. Je záludný. K tebe letí.
Boh lapá svoje ryby.
Ideš k supermarketu. Sizyfosa hrdúsi balvan.
Predávajú tam tvoje jazvy. Sú z nich kvietočky. Tvoji blížni.
A Pán Boh za pultom má korisť.
Dal po dvere zametať smeti.
A ventil nad hlavy.
To sa stalo v čase, keď tu predávajú vidiny. Ľaľky.
Aj pierko za klobúk.
Aj v povetrí sny. Utópie.
Aj vankúš pod hlavu oprášený.
Poletuje ponad tvoje šediny, tvojich blížnych.
A Boh ťa nestvoril s páperím.

Nezabudneš na nepriateľa. Aj keď sa nekajá.
Odpúšťaš na celej zemi.
Aj v tme sa vieš podpísať. Aj ho vyhľadáš listovne. A nič.
Mladší tvoji blížni ponesú ťa ďalej.
Starší nezmúdrejú pri mladých.
Nemajú urobený uzlík, že prídu. Ľudská zdubenosť.
Vraj k tvojmu domu je mnoho kamenných schodov.
No pomysli si, koľko bolo kameňov pre kroky Ukrižovaného hore Golgotou.
A pripojíš sa k Vykupiteľovi. Idete spolu.
Nekajúcnik, keď videl Krista, nemal kde utiecť. Len k tvojmu úsmevu.
Nebojíš sa nikoho, kto má veľký kríž.
Pozveš ho k sebe. Obrus na stole je veľké odpustenie.
Osloboď sa ty prvý. Veď tlačí to teba.
Povedz mu, teraz už kajúcnikovi: sme stánkom Ukrižovaného.
Kľúč je láska.
Pokloníš sa mu slovami: tvoje je všetko v tomto dome.
Prijme i to bolestné.
Aj trochu zahanbený.
Že dlho stál pred domom.
A nie je neskoro.

Máš obavy o kvety ľudské. O vädnúce duše. O duše v temnom spánku.
Výšiny Božie neboli ich svetom. Zaspali.
Neurobil si za nimi bod. Veď sa zobudia.
Opitý nevie, prečo sa opil.
Často len pre šialenstvo.
K takému i čo len malý krok urobiť je ťažko.
Len triezve nebo naňho.
Probuj zďaleka. Príď s kvetmi. S modlitbou.
Nemajú konca tvoje lúky. Pomôžu ti ich mnohí hrabať.
Všetky hrabačky môžu ochorieť. Matka nie.
Matka povie: viete, kto nám neukradol zdravie? Pán Boh, ktorý nekradne.
A nestvoril nikoho pre choroby.
Neodídeš? Neodídem. Povie tvoja modlitba.
A idete do kostola. Ty aj nekajúcnik.
Keď si ho už vzal pod pazuchu.
Stratí sa vám deň?
Nie. Nesmie byť útekom. Ani sám útek.
Kto by sa pred tvárou Božou divil, že sú tie dva kvety spolu?
Prečo sa tak stalo?
Pretože i kvet vädnúci chce radšej žiť, ako pominúť sa.

Chlapec mal matku. Zomrela.
A Boh sa stará ďalej.
Malá sirota je v moci Pána svetov.
Decko vo výškach.
Je peknejšie.
Prečo plače?
Chce k Bohu prísť.
To ešte väčšia je krása.
Potichy žije.
Hlavičku hore upiera.
Vždy sa na ráno zobudí.
Ruku matky hladí. Sladko. Horúco.
Nezhasla.
Tak svieti.
Výška Božia.