ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kristus vyhlásil o sebe: Ja som cesta, pravda a život.
A povedal: Bezo mňa nič nemôžete urobiť.
Tak sa panuje. S horiacou fakľou.
Nech blčí. Páli sa v nej, čo je pre nebo.
Plameň ide hore. A na zemi nás vysúša. Sme preto smädní.
Pokorne prosíme o hlt vody.
Pre každého je to zdvíhací most, sila do kráľovstva Božieho.
V našom jazyku sa povie, že je to pre maličkých. Ich je ten svet.
Tak sa pontóny poberajú ďalej.
Kormidelník je rozkvitnutý na svadbe v Káne.
V nádobách s vodou. Už posvätenou.
S čašou v ruke.
Majstre Boží, pozri sa ešte na svadobníkov.
Si náš rozhovor. Sme tvojou cestou, pravdou a životom.
Si celý v svojom slove.

Krista videli traja apoštoli. Na vrchu premenenia. V sláve.
Pred tvárou Božou. Nie pred očami ľudí.
Boli sami traja.
Pripravení. Taká bola ich domovina.
Nebolo chmárky na nebi.
Nemali staré chalupy. Tu ich niet.
Domáce víno by ich opilo.
Sú triezvi pred Synom Božím.
Neboja sa tvrdej skaly.
Keď padnú na tvár, neuderia sa.
Nepohli sa ani na krok ďalej. Z neba. Ani reči.
Uverili.
Nemýlili sa.
Povedali rovno: neodídeme viac. Loď nám nepôjde.
Len tri stánky. V tichu mora.

A vrátiť sa treba na zem. Z premenenia do nepremenenia.
Ježišu, milujem ťa. Tu to treba povedať.
V údolí slzavom. Vyhnaní Evy synovia sme.
Pane, vezmi moju lásku do náručia. Ty vždy ten istý. Milujúci.
Ak príde bolesť, daj krídla.
Bozk môj bojuje o vzlet. Až k tebe. O prístup.
Na vstupenke je napísaná celá cena. Moje srdce.
Zložiť ruky, to je každodenné.
Pri tvrdej kôrke očistím slnko. Má fľaky.
Koláče nejedával Pán Ježiš. Chrumkal s učeníkmi klásky.
Každý by čakal biedu.
Prosím, aby som nebol slabý. Ktosi je vo dverách.
Sviečku nesie do chrámu môjho.
Pod obraz v izbe mi ju zapáli. Pod kríž. Držím sa ho.
Prosím ťa, Ježišu Kriste, aby môj bol tvojím.

Jedným razom sa dá Pán Boh objať. A je to večné.
Ísť ďalej. Je rosa. Tráva je vždy mäkká.
Čo nám dá Pán sveta, nevieme.
Dá i púšť. Ale dá mannu nebeskú.
Predobraz večnosti.
Ten chlieb prisahal nádej. Vezmite a jedzte.
Pozrime Bohu do očú a povedzme: vďaka ti.
Zem je v rukách zázračného rozdávania chleba.
Mať sladký pritom úsmev. To sú hodiny natiahnuté.
Vidíme fontány striekať. Na celé trávniky.
A Boh postrieka všetky role.
Odrobinky na stôl. Lazár je vždy ticho.
Sviatok vďakyvzdania sa muzikou zakončí.
Na zábavu sme prišli.
Na tanec modlitby.

Kto ide na roľu, modlí sa z Božích rúk.
Oči sa netúlajú. Sú na tvári.
Ideš autom. Tvoj ostrov je zlý v jarku.
Z citary pieseň sa zobudí v jame.
Naši chodili peši do poľa. A ty si na vlásku opuchlín.
Fatamorgány majú rozpustilý zrod. Prach je cestou.
Karaváne roztrhla sa niť. To ťa mrzí.
Schovaj si dych do ruky. Bude teplý.
A križovatky ponechaj na šípku. Si vystrelený.
Srdce Božie nezavrieš. Chce byť v tvojom.
Aj keď nejdeš peši na roľu.
Myslíš, že v aute Boh nie je spanilý?
Nemaj strach, že je prísny. Nie je policajt.
Je krásne mocný.
Aj vtedy, keď letíš k všelijakým jamám. S jastrabmi.

Je chvíľa rozprávania s Bohom. Tu šumia oceány.
Modlitba je more. Loď je ľahká.
Svet nemám ďaleký. Raz a vždy som v ňom.
Viem, čo budem robiť. Poslúchať hlas Boží.
Nedávam Bohu otázky. Bolo by mi smutno, že ja hovorím.
Svetlo mám v hrsti. Tak verím.
Potichy, až po nebo.
Taký je každý vtáčik. Letí k oblohe.
Nesužuje sa, keď sa vznáša.
Nikdy ste nevideli speváčkov Božích žialiť.
Nechýba im to, čo je naše. Ľuďom nepokradnú ani vola, ani osla, ani ničoho.
Nie je málo chleba pre nich to, čo majú v piesni.
Driemu na streche. Domy sú slobodné.
Vtedy, keď my vieme zo strechy spadnúť.
Ale s modlitbou do rúk Božích.

Kto sa má vrátiť domov, nech počká.
Veď ešte nevie, aký bude. Nepríď na smetisko.
Jediná naša otčina je nebo. O tej vieme, aká bude.
To bude roľa, kde apoštoli boli hladní pri kláskoch. S Kristom.
Učenie evanjelia hovorí: Rozdaj, čo máš, a ostaň tu.
Poľom neopovrhneš. Dá toľko, koľko ti treba.
A čo dáš ty, vráti sa ti.
Biedu nedávaj. Nie je výmyslom Stvoriteľa.
Spľundrované Slovensko nemá byť naším Slovenskom.
Veď je Pán sveta na nebi i na zemi. Nie Pán čvargy.
Neviem si predstaviť, ako by Všemohúci vládol v mene hávede.
Veď Kristus nevládol s kastou farizejov.
Pane, ostaň s nami. Poznáte tie slová pri lámaní chleba v Emauzách.
Odtiaľ sa ponáhľali dvaja učeníci k apoštolom.
A pribehli nám to povedať.

Boh krúti dni s kolieskami.
Človek je furmanom na koči sveta.
Ideme. Nohy nás nebolia. Oči nemáme na predaj.
Tak nás umýva nebeská rosa, nebeská nedeľa.
Tak sa vyslovuje modlitba. Neprestajná.
A nemýľme sa, vzletieť do neba nie je zadarmo.
Pobral sa Kristus už teraz na posledný súd. Povedal, koho tam bude čakať.
Prídu hladní, neoblečení, ľudia z nemocnice, siroty. Všetka bieda ľudská.
A ozdoba ťažkého údolia zeme.
Nespočítateľné zástupy mučeníkov, vyznavačov, panien. Svet s prácou.
Tak rozkrútil Boh svoje dni.
Nás všade okolo.
Aby sme videli Krista. Jeho Hosana na ulici.
Tak Syn Boží šiel pri nás.
Furman.
Na osliatku.

Bože, úsmev môj, musíš sa rozdávať.
Pretrvať. Prídu i po mne druhí. S mojou účasťou.
Nebude bremenom nikomu nikto. Sme z každého srdca.
Nebude deravých pliec pre kríž.
A tak svet bude väčší. Náš svet. S drevenými dverami.
A naše meno pod číslom domu.
Bože, ako si sa narodil?
Veď nemá maštaľka ani ulice, ani čísla.
Si prameňom tu, kde si začal vyvierať.
Vystretými rukami cítiš nás dýchať.
Stráž je v našich konároch stromu. Sme pod nebom.
Tvár mi zahorí.
Bože, povieš mi: moje dieťa.
A vidíš svoj úsmev.
Máme ťa doma.

Keď môj blížny onemocnie, budem tichý.
Nosidlá sú nie pre chorých. Pre naše ruky.
Vždy. Či ide o telo, alebo o dušu biednych hriešnikov, o úbožiakov.
Sú v tme hriechu. A tma je ťažká. Treba nosidlá.
Máme ich. Je svetlo Božie. Od ulice až k dverám ľudským.
Modlitba je kvapka rosy pre stratené oči, aby plakali.
Žije v sebe bedár, nie bezbranný. Aj v našich slzách.
Mať lásku. Nehromžiť na hriech. Chodník je od hriechu ďalej.
Nech je v slobode.
Pane Bože, chráň nás od neslobody, keď sme tvoji.
Naše ruky sa netrasú. Hľadajú nebo.
Sme nosidlom. Môže aj nadlho pretrvať.
Svätá Monika slzami niesla seba.
Bolo nebo v jej rukách.
Vypil ho sladko svätý Augustín.

Bože, byť hniezdom v tvojej ruke. Byť piesňou.
Iskrou sa kotúľať. Nájsť stvorený plamienok. Mať ohňa krok.
Aby spev bol istý pre vtáčka k nebu.
Je z nášho domu. Kvitne nám, na zem nezahodený.
Tu stromy krátko dýchajú. Sme v ich tôni. Nechcú našu pieseň.
Tak sme tu ako zahodený kus lesa.
Položíme sa, ako kraj cesty.
V mraze sme bútľavinou.
Taký je čas hriechu. Čas nepitnej vody.
Tak žijeme, my slabé duše.
No Boh povie: som, tu ma potrebujete. Tu, poniže neba.
A s úsmevom doloží:
Som hniezdom u vás.
Som piesňou.

Zem je pekná. A Boh je na nej.
Som zo svojho domu.
Keď sú tu mnohé vrchy, prečo by neboli aj Tatry?
Príde neskoršie, kto nevidí všetko.
Aj biedu pritom. Aj viacej Pána Boha.
Kúsok oka nájdeme všade. Trochu pohára.
Povieme: tento mušt sme už mali. Toto necelé víno.
A bojovali sme, aby sme ho pili. Aj koncom prstov.
Aj očami osamelých havranov.
Kútik sveta nájdeme pod nohami všade, kde stojíme.
Neporaní nás, chorých.
Zem tam chce vzklíčiť, kde sme stúpli.
Už tam stúpil Boh.
To sú jeho svety.

V rozhovore s Bohom povie každý z nás i to mocné, i to slabé.
Nebo je jasné. Zem je čierna.
Udrie motýľ ticho o náš oblok. Nezlomí sa napoly.
Krása má šepot. A nepočuť ho.
Úsvit rána vojde najprv na konár stromu. Potom do záhrady.
Baldachýn je nebo. Sviatosť je v našej ruke.
Srdcom ideme do azúrov. Zo zeme.
S krásou sveta. Ona je len zajtra.
Dnes ešte sme pred slobodou. Musíme byť väzňami Božími.
Preto je ruža pekná. Musí byť vždy bohatou na nebo.
Ľudia nemôžu spievať hriech. Nie je pesničkou.
Hrabačky hrabú roľu. Nie je hriechom.
Šumia na budúce zvážanie úrody.
Kosy spievajú v ruke našej.
V rozhovore s Bohom. Na nebi i na zemi.

Pil som z krčaha víno. Bolo v ňom mnoho žiaľu ľudského. Už vypitého.
Každým hltom som bol viac pri dverách ľudí.
Prišlo tlmene ku mne aj decko. Zďaleka. Z Božích výšin.
Už vie, čo je víno. Počulo otca spievať.
A otec spieval mizerne. Požiar z izby do izby šíri sa rýchle.
Veže zvysoka zvonia pri ohni.
Boh sa stará i o vrabce na strechách. Už utiekli.
Čo bude decko robiť, keď dostane pekný hlas?
Vieme, čo bude robiť. Nebude zlé víno piť.
Bude tým vrabčekom Božím, čo utiekol zo strechy.
Šiel na druhú strechu, na tretiu i na ďalšiu.
Tam zložil krídla svoje ako ruky. Recitoval raňajšiu modlitbu.
Hľa, ktože sa modlí, keď dvíha krčah vína k ústam?
Naša láska je chorá.
Láska k Bohu. Chce nám pomôcť.
A chceme Bohu pomáhať.

Idem k vám. Akoby ma niekto poslal.
Poézia mi káže ísť. To je večnosť vo večnosti.
To je rosa. Keď padá, už nie je. Pije ju zem.
To sú rána a rána. Ani jedno neodíde.
To je dať chlieb slovu. Je pokrmom.
Nepovie, ako sa volá. Miluje.
Nevie sa ukryť. A stvorí svety.
Nevie o smútku zeme. Je svätyňa.
Je bohatstvom aj chudobných. Nechajú si ju v duši, ktorú
nestratia nikdy.
Naopak, znova a znova sa rodia pre ňu.
Máš chodník, nestratíš sa.
Máš sestry, bratov svojich všade.
Do iného kraja prísť nechceš. Doma si.
To je ochutnať nebo.
Zvestuješ Boha. Nemáš kde odísť.

Stratenou ovcou sa symbolizuje hriešnik. Ovca sa stratí dopichaná.
Boh príde ju vziať netŕnistou rukou.
A nechce veriť, čo sa to s ňou deje.
Cíti, akoby mala nejaký sviatok narodenín, keď ju tak berú do náručia.
A pošepká jej Boh: teraz si nová, tu si prišla na svet.
Hriešnik vidí, že je tu sila, ktorá drží vrchy vrchami.
Že more drží morom, i s loďami na hladine. I v búrke.
A sila víchra sa stratí, čo hory láme a lode topí.
Ako sa nevidí ukradnuté jablko. Na strome zmizlo.
A nevidíme slnko cez chmáry. A nepáli nás.
Tak nevidíme farbu a povieme: čierna noc.
To všetko je hriešnik.
A Pán Boh spokojne nás odmeriava.
Nie je mu náhle, aby trestal.
Náhle má byť naše pokánie. Boh počká.

Bože, sme od teba závislí. Urob nás lepšími, ako sme sami od seba.
My sami chceme peniaze, majetky, bohatstvá.
A ty nám povedz: načo vám je to? Na ťarchu života.
Všetko to má trhliny, nepozabúdané nikdy.
Máme byť piesňou v Božích rukách. Prišla potichy.
Zaspievaní nemáme prestať, keď idú chmúry.
Keď sa dymí za chalupou, to sa vňať zemiaková páli.
Nezhorí naša chudoba. Je vatrou.
Sme vysoký úsvit. Pripojí sa Boh k nám.
Ideme na grúne. Nesieme znaky dňa. Zafúľaní sú dobrí ľudia.
Nevykrúcame oči. A málo je dobré pre nás.
Zem je pekná. Bez výbuchu. Lebo výbuch by nás zmietol.
Čo je výbuch? To, keď niekto zbohatne.
My putujeme.
Pútnik má aj modlitebnú knižku. Ten vrch chudoby.

Vidím večnosť. A nedá sa vysloviť.
Niet cesty dolu z pleca Božieho.
Zvony sú po vzkriesení doma. Neodídeme.
Odísť z neba je prísť pod slabú strechu.
Vtáky nepovedia, koľko preletia. A sú z ďalekých svetov u nás.
Slnečné lúče sú pre každý osud.
Lepšie povedané: pre každý krok Boží tu dolu.
Vlaky bežia. Aj z ich oblokov tečie rieka ďalej.
Každý verí, že je more. A z mora sa nevrátia nazad.
Len deti bežia k vode a púšťajú papierové člnky. Tiež sa nevrátia.
No tie deti nie sú poranené, keď je taká cesta na zemi.
Čo je večnosť na zemi? To napríklad: spadnúť do vody a nevrátiť sa.
Či sa dá taká večnosť vysloviť? Pravdaže, vyslovuje sa smrťou.
To je cesta hore na plece Božie.
Zvony sú po vzkriesení. Potom už.
Sme doma. Neodídeme.

Lúčom pre detstvo boli cukríky na stole.
Zázračne ta prišli. Akísi tajní Mikuláši.
Maľovali sme ich predtým do písanky.
Na maľbe bol smútok a bola nádej.
Mikuláš bol človek. Hľadali sme ho. Vedeli sme o ňom.
Už sa do kostola išlo.
Za cukríky Bohu poďakovať.
Nebo sa nám otvorilo.
Kľačali sme vo veľkom tichu.
Bolo slnko.
Našlo nás.
Prišiel Otčenáš.
Za tak málo, ako je cukrík.
Neodišli sme hneď pre maškrtnosť.
Že doma nás čaká sladkosť.

Teplá je zem v klasoch na jeseň.
Teplý bol náš krok k nim od jari.
Brázdy boli v našom stretnutí chudoby.
Boh vie, kade ide do nedele.
Aj zvony z našej veže vedia. My ich ťaháme.
Sme vysoko. V neporanených ústach.
Modlíme sa. Nie polovicou dychu. Celým dychom.
To všetko vari ani nevidieť na nás. Žijeme v tom.
Boh nám posiela každý deň bič rosy. Nemyslite si, že pošibať ju nie je práca.
I nám padajú krôpky z tváre.
Boh ich má v ruke.
Omrvinky.
Teplá.
Hľa, pot.
Od počiatku je naším Božím svetom.
Zem obrábame.