Rozjímania

Čo mám na zemi? Čo mi chýba?
Bohatstvom sú listy na strome.
Opadnú. A nevieme ich dať nazad hore.
Zomrie chudobný. So všetkým sa rozlúči.
Čo mal, i čo nemal.
Smrť je kvietok, ktorý neublíži.
Jób ešte pred smrťou povedal: Pán Boh dal, Pán Boh vzal.
Stromy sú u nás oblaky na oblohe. Neublížili nám.
My im vieme obliecť šaty.
Idú si, ako sa Boh na ne díva.
Jablká sme mali v záhrade. Povedal Hospodár neba: Ja som pri úrode.
Dajte z nich chudobným. Vrátia sa peknejšie.

Nejde všetko, ako by si človek prial.
Keď ideme k šípkam, možno nás porania.
Veď preto majú ruže. A to nás nebolí.
Kanárik by sa mal usmievať. A nevie to.
Ukazujeme mu úsmev. A nezdrží sa nás.
No každý človek tiež neletí za našou usmiatou tvárou.
Aj druhý raz, aj tretí raz to skúšame.
Nepovedzte nikdy, že sme na konci.
Nie sme v zomierajúcom meste.
Všetko hneď nejde. A sme tu naďalej.

Boh nás opatruje.
Aj mystérium našich blížnych.
To je jeho láska.

Ježiš nám kázal vidieť blížneho ako seba samého.
Ideme si po boku. A každý je sám.
Máme niesť jeden druhého.
A máme priťažké uzlíky na pleci.
Vládneme. I nevládneme.
Klopkáme zem svojou barlou. Palivo v nás je jedinou pravdou.

Omylom je myslieť, že večnosť je ďaleko.
Nie. Boh sa nevolá diaľka. Ani my k nemu.
Pravda, sme s ľuďmi. A bojíme sa tých ďalekých. Na zemi.
Nevieme, kto sú. Možnože sú z tmy.
No, treba ich objať. To sa dá i v noci.
A hľa, i v lucerne sa nám zachveje svetlo.
Akoby bolo z diaľok. Keď tu ho nebolo.
A vidíte ho v ľudských rukách.
Je na zemi.
A žije.

V starých časoch sa hovorilo: modli sa a pracuj.
Kto prespí svoj deň, má noc. Nemá rúk, ani modlitby. Ani sa nehanbí.
Celý hlas vzal na sekeru. Mlčí.
Ale prejdú pri ňom ľudia, čo sa modlia, čo pracujú.
Múrom sú mu. Uderí si čelo.
Nie je belasý blankyt nad ním.
A dolu nie je rozkvitnutá zem.
Nevidí neba. A nevidí nás.
Myslí si, že nepotrebuje nikoho.
Dokedy, to nevie.

Ide o chlieb. Pre dušu i pre telo. Dych Boží je náš hlad.
Je naša rozprávková krajina.
Boh stačí pre všetkých.

Je život vábivým hneď zrána.
Vybreždia sa nám oči, už je modlitba.
Už je roľa. Začneš orať svoj deň.
Dvaja ste tu: je prosba k Bohu a je pluh. Božia ruka a tvoja ľudská.
To nič, že robota ťa zhrbí. Pán sveta vie, pokiaľ.

Ak sa nám málo urodí, nepovieme, že je svet prázdny.
A nie je. Ani pre chudobných nie. Sme ľudia s ľuďmi.
Všade je naše miesto.
Aj z toho mála dáme.
Čo Boh dá, nie je málo. Sme celí. Nielen kúsok seba.
Je naše srdce plné. Berte a majte.
A dostanú od nás, čo chcú. Dobrí i zlí. Ľudia s láskou, i bez lásky.
Boha sa nepýtajme, kde je.

Povedzte vždy dobré slovo.
Čo i len modlitby prášok. Ide okolo vás, povedzte.
Zrnko sa chytí zeme, keď ho dáme na roľu.
Kroky naše k nemu nezomrú. Budeme pri ňom.
Veď len pozorujte, čo taká včielka robí.
Lieta z kvietka na kvietok.
A stojí na ňom aj nohami.
Tak sme so svojím dobrým slovom.
Musíme stáť na samom srdci nášho blížneho.
Ako včielka na kvietku. Potom je med.