Reči a prednášky

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň , tak ako už hlasovalo 83 čitateľov.

Autor: Ľudovít Štúr

Digitalizátori: Mária Kunecová, Dorota Feketeová, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Radmila Pekárová, Katarína Tínesová


SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vítacia reč na začiatku školského roku

[1] [2]

Vybrali ste sa zo sídiel rodinných a opustili ich, krajania a priatelia, po vypršaní hodín určených na oddych po práci ročnej, a rozlúčili ste sa so sídlami tými dojatí citlivo vo chvíli rozchodu. A ktože, prosím, odchádzajúcich vás vyprevádzal na púť vašu očima úzkostlivými? Ste synovia, i máte otcov a milované matky, ste bratia, i máte bratov a sestry, ste členovia rodiny, i máte pokrvných a príbuzných, ste priatelia, i máte ich navzájom, žijete v dedinách, mestečkách a mestách, i máte susedov a priaznivcov, a všetci títo vyprevádzali vás na púť očima úzkostlivými a hlas ich volal za vami! Otcovia a matky očakávajú doma z vás synov dorastlejších, vo všetkom dobrom viac a viac sa vzmáhajúcich, bratia a sestry stále väčšou múdrosťou obohatených, úprimní priatelia známosťami väčšími nadaných, susedia, priaznivci a obyvatelia tých istých dedín, mestečiek a miest voľakedajší blahobyt, česť a slávu obcí svojich, a všetci títo vyprevádzali vás očima úzkostlivými a volali za vami. Ale ktože bol nemý, ponorený do myšlienok pri odchode vašom, a predsa ozýval sa k vám a hlasno volal za vami? Otcovia a matky, bratia a sestry, príbuzní a priatelia, susedia a spoluobyvatelia sú len jednotlivci, sú len čiastkou toho, ktorý vyprevádzal vás očima upiatymi, ktorý bol nehovorný, v úplnom zadumaní pri odchode vašom a ktorého hlas rozliehal sa predsa vzápätí za vami. Ten ľud, z ktorého vyšli rodičia vaši, všetci ostatní patriaci vám a vy sami, tie kraje, ktoré vás vychovali a boli svedkami rastu vášho, vyprevádzali vás v ponorení nemom, a predsa hovorili k vám v hlase rodičov, v hlase bratov, príbuzných, susedov a spoluobčanov vašich i vystrojili vás v túžobnom očakávaní na miesta tieto, na miesta, kde sa schádzate, ako zletuje sa vtáctvo na hromade obilia, aby si vzalo a odnieslo zrná z neho do hniezd, do rodných krajov svojich. A tu ste teda na školách mesta tohoto, v ktorých známosťami obohatiť sa máte a naučiť sa spravovať riadne život svoj, tu ste znova na mieste tomto, na ktorom sme sa boli večer 18. júna[3] rozišli a požehnali jedni druhých na púť do rodných sídiel našich, tu znova v Ústave našom. Tu chcete sa upovedomovať v duchu, ktorým žije národ ten, ktorého i vy ste synovia, a povedomím týmto zosilnení a vedení vyvinovať zvláštneho ducha svojho, naučiť ho mysleniu, obohatiť ho známosťami a spravovať zbožne život svoj. A toto, hľa, očakáva od vás ľud náš skľúčený, ktorý nemohol hovoriť k vám pri odchode vašom, nevediac sám o sebe, ale ozýval sa k vám v hlase rodičov a ostatných vašich, a obracal oči na vás úzkostlivo, očakávajúc od synov svojich pomoc.

Ó ľude, ľude, hlboko stojíš, ale skvitá tebe v synoch tvojich pozdvihnutie, oni sú pukmi budúcnosti tvojej. Nevie on o sebe ako národe, ale má sily k upovedomeniu takému; tie sily poučovaním ho o tom, čo je a byť má, rozširovaním medzi ním známostí užitočných a potrebných, vydobývaním mu práva a bránením jeho utvrdzovať a vyvinovať bude povinnosťou vašou, až sa voľakedy ocitnete v lone národa nášho, bo zotrvávanie na mieste tomto je dočasné, netrvalé, čoskoro prestávajúce. A k tomuto, hľa, vznešenému povolaniu pripravovať sa máte v Ústave našom, ku ktorému vás mnohých azda aj napomínali rodičia a príbuzní vaši, možno že i niektorých od neho odrádzali ako budúcnosti vašej nebezpečného.[4] Ale duch je nad telo a výhody duchovné nad telesné, a tí, čo by boli odrádzali vás, patria minulosti, a vy zas, mladí Slovenska synovia, náležíte budúcnosti; oni strhnúť sa nechali domnienkou, vy odhodili ste sa od nej a dali ste sa viesť istote a pravde. Vskutku smutné je vzoprenie toto a na srdce ťažko doliehajúce, ale ako istota je nad domnienku, tak počínanie vaše prevyšuje počínanie ich. I zostaňte teda všetci s nami, lebo rozodnieva sa nám, zostaňte a pôjdete životom vo svetle, v istote, zostaňte, spojac si ruky v Ústave tomto našom. Ústav náš ústavom vzdelania je, je on učilišťom mravnosti a je teda ziskom a chválou byť v ňom; Ústav náš hradba je proti útokom a zlosti i je teda cťou zostávať v ňom, bo komu nie je cťou zostávať medzi poriadnymi, mravmi zachovalými, udatnými mladíkmi, ktorí sa chystajú vzdelávať ľud a brániť právo, starať sa teda usilovne o najdrahšie poklady ľudské? A s touto mysľou chceme, aby i vy znova prišlí[5] vstúpili ste do Ústavu nášho, ktorého celý beh uistí vás o pravdivosti slov mojich, s touto mysľou tiež prijímame a vítame vás v strede našom. A teraz všetci buďte pozdravení, a stotožniac vôle svoje s vôľou Ústavu nášho, ktorá sa prejavuje v mravoch, zákonoch jeho, pracujte v ňom svorne, šťastlivo: statočným budú odmenou vzácnou práce ich, nestatočným pohanenie a súd.

Buďte pozdravení všetci, krajania a priatelia, a ruka v ruke poďme, kráčajme všetci dopredu, nedajúc sa zoslabiť v predsavzatí dobrom nijakým odporom, nijakou lichotivosťou, nijakou hrozbou nepriateľov a škodcov svätej veci našej. Vec naša pravdivá zvíťazí a vo víťazstve tom zaujme čestné miesto Ústav náš.



[1] Vítacia reč na začiatku školského roku

Text tejto reči sa zachoval v Štúrovom rukopise v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine (LAMS), odkiaľ ju odtlačil aj Rudo Brtáň v Literárnohistorickom sborníku MS IV, 1947, str. 159 — 161. Pôvodina je česká a pre tento výber sme ju prepísali do slovenčiny, pričom titul jej dávame sami. Je to reč, ktorou Štúr vítal slovenských študentov na začiatku školského roku v bratislavskom Ústave na schôdzke 10. septembra 1842. V origináli je uvedené na začiatku iba dátum „dne 10 září“, no rok dá sa bezpečne zistiť podľa zmienky v reči, kde sa hovorí, že na konci školského roku dňa 18. júna sa Štúr odoberal od študentov. A reč, na ktorú sa Štúr odvoláva, povedal 18. júna 1842; túto reč zaradujeme do tohto výberu s názvom Reč v Ústave roku 1842. Poradie vo výbere je teda chronologicky práve opačné, ale tematicky sme pokladali za správnejšie takto ju zaradiť (najprv vítanie a potom rozlúčka v rámci Ústavu).

[2] Vítacia reč na začiatku školského roku — t. j. 10. septembra 1842. Podobnými rečami vítaval Štúr v slovenskom bratislavskom Ústave študentov, prichádzajúcich na štúdium do Bratislavy začiatkom septembra.

[3] Večer 18. júna — t. j. roku 1842, keď koncom minulého školského roku (pred prázdninami) rozchádzali sa bratislavskí študenti do svojich domovov. Túto reč, na ktorú sa Štúr odvoláva, uverejňujeme hneď ďalej s názvom Reč v Ústave roku 1842.

[4] Možno že i niektorých od neho odrádzali ako budúcnosti vašej nebezpečného — činnosť bratislavského slovenského Ústavu bola neraz tŕňom v oku madarskému šovinizmu (vyšetrovania a perzekúcie slovenských študentov), a preto slovenskí rodičia v niektorých prípadoch odrádzali svojich synov od účasti v Ústave, lebo ňou mohla byť ohrozená ich budúcnosť

[5] … i vy znova prišlí — čiže tí, ktorí na začiatku tohto roku po prvý raz prišli do Bratislavy a stali sa členmi Ústavu, lebo na otváracích zasadnutiach bývali aj starší členovia