ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hlavné, čo pri uvažovaní o národe slovanskom, na toľké kmene a ratolesti rozdelenom a v rozličných sídlach a čiastkach sveta rozprestrenom, jedným však zväzkom, totiž spoločnou rečou spojenom, pozornosť na seba upútava, je nesmierna jeho rozsiahlosť; veď počíta sedemdesiatpäť až osemdesiat miliónov ľudí, ktorí skoro polovicu Európy, tretinu Ázie a hodnú časť Ameriky obývajú. Chýrny skúmateľ a spisovateľ nemecký na poli orientálnej a ruskej histórie Schlözer^[63] hovorí: Okrem Arabov, ktorí kedysi od Malaky^[64] po Lisabon panovali, ani jeden národ na okruhu tohto sveta nie je známy, ktorý by seba, svoju reč, svoju vládu a svoje osady tak hrozne ďaleko bol rozšíril ako národ slovanský. Od Dubrovníka^[65] (Ragúzy) pri mori Adriatickom na sever až po brehy Ľadového mora, na pravú ruku až ku Kamčatke v susedstve Japonska a naľavo až k Baltickému moru nachádzame všade národy slovanské, sčasti panujúce, sčasti iným národom podrobené. Pri takej veľkej rozsiahlosti národa nášho jeho dejepis písať, ako by bolo želateľné, hoci z tohoto ohľadu novšie časy mnoho znamenitého nám doniesli, je a bude vec veľmi ťažká, kým nám dostatočné údaje a zprávy o jednotlivých kmeňoch slovanských chýbať budú.

Najstarší dejepis Slovanov, ako dejiny všetkých národov, je tmou dávnovekosti zastretý. Čím hlbšie za národom týmto do minulosti pozeráme, tým viac sa nám žiadúce svetlo pritom tratí. Z príbuznosti Slovanov s inými národmi Hindustanu^[66] vzhľadom na jazyk a telesnú postavu a vzhľadom na používanie slov rovnakého zvuku i zmyslu pôvod svoj, zakrytý nepriesvitným šerom dávnovekosti, v strednej Ázii pri veľkom pohorí himalajskom, tejto kolíske ľudského pokolenia,^[67] medzi Tibetom a Indiou hľadať musíme práve tak, ako Nemci, veční susedia naši, z Perzie odvodzovať majú, ako to porovnanie slovanskej reči so staroindickou alebo sanskritom a nemeckej s perzštinou nadostač potvrdzuje. Čas presťahovania sa ich do Európy, ako ani príčiny toho nedajú sa určiť, predsa však jasné je, že sa to viac storočí pred Kristom, a čo je pravdepodobné, pre veľkú ľudnatosť stať muselo, pre ktoré príčiny Slovanov za národ plemena indoeurópskeho, alebo lepšie indogermánskeho,^[68] ako v dobe predhistorickej sa v Európe usadivšieho a s európskymi, ako aj s indickou rečou v príbuznosti stojaceho, uznávame. Všetky skúmania o počiatku Slovanov pri korábe Noemovom,^[69] pri stavaní veže babylonskej a podobne ako márne a bezvýsledné zavrhujúc, aby dôležitosť a vážnosť našich dejín národných smiechu vystavená nebola ako tých, ktorí sa od Sabinov, Adama, Kajana atď. odvodzujú, ta sa len uberáme, kde pevnou nohou na poli histórie môžeme kráčať. Tie teda len zprávy o národe našom do okresu historického prijímame, ktoré základ historický majú, nevybájené, ale pravé a pravdivé sú. Šafárik, slovutný náš dejepisec a za našich čias najslávnejší skúmateľ hlavne slovanských starožitností, vydobyjúc starožitnosti naše z nepamäti a opovrhnutia, bezpríkladnou horlivosťou a vytrvanlivosťou, obdivuhodným dôvtipom, rozsúdnosťou a vôbec učenosťou svojou všestrannou vyjasnil, čo pochybného bolo dosiaľ vzhľadom na prvý život Slovanov v histórii, a im základ historický medzi V. storočím pred Kristom určil. Čas teda ten od V. storočia pred Kristom až po terajšiu dobu a príbehy, ktoré sa medzitým v Slovanstve stali, sú rozsahom dejepisu národov slovanských. Berúc do ohľadu rozličný stupeň určitosti zpráv, hlavnejšie deje a väčšie alebo menšie premeny v živote, rozvrhujeme históriu Slovanstva na dve časti, takže pod názvom starožitností alebo staršieho dejepisu rozumieť budeme ten čas, ktorý od prvej doby historickej až po prevahu náboženstva kresťanského u Slovanov siaha, t. j. od V. storočia pred Kristom až do konca X. storočia po Kristu, a pod názvom novšej histórie rozumieme to vypravovanie dejín národných, ktoré sa vzťahuje na čas od prevahy náboženstva kresťanského, t. j. od X. storočia, až po najnovšiu dobu. Starožitnosti slovanské zas podľa Šafárika na dve menšie polovice rozdeliť treba, z ktorých prvá zahrnuje najstaršiu a takrečeno prvotnú historickú dobu národa slovanského, siahajúcu z jednej strany nahor až do hlbokej starobylosti, menovite do veku Herodotovho^[70] (456 pred Kr.), a z inej strany dolu až do druhej polovice V. storočia, menovite do konečného pádu ríše hunskej^[71] a rímskej (469 a 476); a druhá vypravuje dejiny Slovanstva od konca V. do konca X. storočia, čiže do prevahy kresťanstva u hlavných kmeňov slovanských.

Keď sme si už rozvrhli dejepis o plemene slovanskom, skôr než by sme k samému vypravovaniu pristúpili, pozastavíme sa ešte trochu pri prameňoch dejepisu slovanského. Do odvetvia tohoto patria diela gréckych a rímskych, potom novších alebo domácich alebo cudzích spisovateľov, ako sú historiografia,^[72] chronografia,^[73] legendy a životy svätých, zemepisy atď., ďalej pomníky pod zemou alebo na povrchu zeme, ako zrúcaniny, rumoviská miest a hradíšť, valy a násypy, hroby a náhrobky (buhory, kurhany, mohyly),^[74] podobizne bôžikov i ľudí, zbrane, domáce a hospodárske náradia, šperky, okrasy, staré peniaze atď., nápisy, národné rozprávky a spevy, podania, listiny, diplomy, zákony. Hlavnejší spisovatelia, z ktorých spisov k histórii Slovanov čerpať možno, sú: Herodot rodom z Halikarnasu v krajine Dórov (nar. ok. 484, umr. ok. 400 pred Kr.), otec dejepisu, ako sa zdá, kupec na ostrove Samos, muž učený a zdravého úsudku, ktorý precestoval, chcejúc poznať národy a ich dejiny, a hádam aj v záujme svojho obchodu, veľkú časť Ázie, Afriky, severné Grécko atď. a navštívil aj krajiny na severozápadnom brehu Čierneho mora, kde od dvoch storočí bolo niekoľko gréckych osád, medzi nimi najhlavnejšia Olbia^[75] pri vtoku rieky Bug; pretože bol v susedstve národov severných, jeho zprávy sú jedny z najhodnovernejších, ktoré sa týkajú Slovanov. Iní z Grékov sú: Strabo^[76] (26 po Kr.), Prokop^[77] (552), Ptolemaeus,^[78] Constantinus Porphyrogenet^[79] (959) a iní; z Rimanov: Iornandes^[80] (552), Aeneas Sylvius,^[81] mnohé letopisy, annales,^[82] kroniky zo stredného veku atď. Z domášnych pripomenúť musíme Nestora,^[83] mnícha v Kijeve (od 1056 — 1111), tohoto ako otca dejepisu slovanského u Rusov, Kosmasa^[84] v Prahe, v Poľsku Martina Gallusa^[85] (1109 — 1138) a i. A z novších, ako na čelo všetkých, kladieme Šafárika, Macieiowského,^[86] Poliaka — písal dejepis o právach národov slovanských v krásnom duchu — Dobrovského,^[87] jazykospytca slovutného, Palackého,^[88] Lelewela,^[89] najväčšieho dejepisca poľského, Karamzina,^[90] otca histórie ruskej, Raiča,^[91] hlavného dejepisca národov ilýrskych, a mnohých iných, ku ktorých vypočítavaniu by bola dlhá chvíľa potrebná.

Ako Čína, tak aj India^[92] je od vekov stála a nepremeniteľná. Svet tento čarovný a vykúzlený lákal k sebe ľud cudzí a ďaleký od najstarších časov a bol svetom túžby. India je so svetom predchádzajúcim v úplnom odpore, z princípu oboch vyplývajúcom, lebo Čína je ríša zvrchovanej prózy, India naproti tomu svet zvrchovane citlivý a fantastický. Postup historický z Číny do Indie v tom pozostáva, že čo v Číne len púhou, holou bytosťou je a o čom sa tu nič nevie, v Indii sa bytosť ona tuší a tušením týmto sa vymaňovať začína. Avšak každé tušenie je temné, neisté, nejasné a tomuto tušeniu zodpovedajúce, predstavovanie taktiež pomätené a prepiate a v Indii tým pomätenejšie a neskrotenejšie, pretože tu je duch sám, ktorý sa tuší a po sebe do zháňania sa púšťa. Toto púhe tušenie práve pre povahu svoju do podstaty ducha preniknúť a o ňom sa niečo dozvedieť nemôže, ale ho predsa tuší a pri nemožnosti postihnutia jeho tuší tým silnejšie a rezkejšie. A pretože tušenie sa už vymanilo, ale tušenie ako také k poznaniu prísť naskrze nie je vstave, zahrnuje ono namiesto pravého nepoznaného obsahu obsah najrozličnejší, obsahu pravému najopačnejší, a na tomto sa ako na pravom zastavuje. Tušenie toto ducha indického a ponáranie sa jeho do obsahu najrozličnejšieho, namiesto pravého obsahu do tušenia ponoreného, pôsobí hrozné zmietanie, strhávanie a fantastický stav indický, v ktorom duch indický ako v krútňave sa trápi a zmieta. Tušenie vcelku je snenie pri bdení, a pretože duch indický len tuší, je on snívajúcim v bdení, ktorá vlastnosť je princípom indického sveta.

Môže sa stav indický dobre s námesačníkom a s človekom v horúčke porovnať. U námesačníka je všecit a s ním spojené tušenie, úplný stav nepovedomý; objektívnosť pre neho nejestvuje, ktorá námesačníka ako v sebe nejestvujúceho sem-tam zmieta a vodí. Človek horúčkou prepadnutý utápa sa v hrozných, strhaných obrazcoch, o sebe nevie, na pohľad je rumencom pokrytý, ale vnútornou chorobou zmorený — a takýto je stav indický.

Zem indická je kolískou národov indoeurópskych, ktoré však v ďalekej a šerej minulosti ju opustili. Vysťahovanie sa toto rozličných kmeňov z Indie je púhym prirodzeným rozšírením a ako udalosť takáto nič historického čiže chceného, a preto sa na to ani najmenšia pamiatka uchovať nemohla. Vysťahovanie sa toto kmeňov z Indie dokazuje starodávna reč indická, sanskrit,^[93] ktorého stroj^[94] a najväčší počet kmeňov sú so strojom a premnohými koreňmi rečí indoeurópskych rovnaké, medzi ktorými sanskrit presnosťou a zachovalosťou svojich foriem na čele stojí. Na vysťahovanie sa národov európskych — kam čudské^[95] nepatria — ukazujú aj iné mnohé okolnosti. Ostatne India historicky čiže svojou vôľou nikdy zo seba nevystúpila, lež vždy inými vyhľadávaná a podmaňovaná bývala. Počínajúc od Alexandra Veľkého^[96] až po naše časy hnali sa do nej rozličné národy, európske všetky, ktoré sa na more púšťali, lebo ona pre bohatosť svoju, rozmanitosť a vzácnosť plodín bola krajinou túžby a dychtenia. Podnes — s výnimkou nepatrných miest, zaujatých rozličnými európskymi národmi — panujú skoro nad celou Prednou Indiou — Dekan,^[97] Hindustan — Angličania, ktorých východná indická spoločnosť^[98] počiatkom XVII. storočia s Indiou obchodovať začala a šťastím, opatrnosťou a vytrvalosťou podporovaná pomaly sa tam osadzovala, majetky nadobúdala, rozširovala, až napokon skoro všetky zeme predného polostrova do vlády dostala.

V Číne videli sme cisára na čele a ako jedine rozhodujúceho, takže pod ním všetko je rovné, v akej rovnosti nič osobitného uplatnenie nedosahuje, niet tam nijakých stavov. Cisár o všetko sa stará, ako o všeobecné, tak aj o osobitné záležitosti a je akoby zosústredením všetkých stavov, ktorých jestvovanie spojené je s jeho patriarchátom.^[99] Jednota táto v Číne cisárom predstavovaná rozpadáva sa v Indii na zvláštnosti, ktorými sú indické stavy čiže takzvané kasty. Je pokrok tento dôležitý, lebo v Indii už ľud sám o svoje všeobecné i osobitné záležitosti starosť preberá, čím z detinského čínskeho stavu vystupuje. Zdal by sa pokrok tento prejdením k individuálnosti, ale ním naskrze nie je, lebo prestup do zvláštností nie je sprostredkovaný vôľou, lež je iba udalosťou prirodzenou, keďže každý narodením svojím v jednej alebo druhej kaste k tej alebo onej pripojený býva. Jediná prirodzenosť teda rozhoduje o určení zvláštností, o vôli niet ani slychu, ktorej miesto slepá náhoda zastupuje. Takéto rozhodovanie prirodzenosti vo vzťahoch potrebných čiže rozumných je podstatou, akú aj v Indii nachádzame. Prvá a najväčšia záležitosť v obci je tá, ktorá má za cieľ slúžiť všeobecnosti, prejavujúca sa v náboženstve, náukách atď., ktorá si je sama sebe cieľom. Popredný teda stav musí byť ten, ktorý k božstvu v najbližšom vzťahu je a záležitosti božské vedie a spravuje, ktorým stavom v Indii sú brahmani.^[100] Druhá záležitosť v obci pozostáva v spravovaní zemskom a v obrane kraja, v ktorom stave sa taktiež všeobecnosť vyskytuje a sila z ducha pochádzajúca prejavuje; druhým stavom teda je stav správcov zemských a bojovníkov, v Indii kšatrya^[101] menovanom. Ostatné zamestnania majú za cieľ zvláštnosti, ako sú starosť o odev, jedlo, vôbec o potreby telesné, sú teda týmito stavmi o to sa starajúcimi stavy obchodníkov, remeselníkov, oráčov, sluhov atď. Tretí stav v Indii nazýva sa vaisyas, ktorý obchodom, remeslami a orbou sa zamestnáva, a štvrtým stavom sú sudras, vykonávajúci všelijaké veľké i malé služby za mzdu. Je aj viac kást ešte v Indii, pochádzajúcich z potomkov zmiešaných manželstiev medzi rozdielnymi kastami. Z týchto najpoprednejšia je tá, ktorá pochádza zo splodencov brahmanov so ženami z kasty bojovníckej, a najnižšia sú chandalas, ktorých príslušníci sa nečistými prácami zamestnávajú: popravujú, mrciny vyvážajú atď. Zberba, stojaca v najhlbšom opovrhnutí a k nijakej kaste nepripočitovaná, nazýva sa parias. Pôvod týchto kást báj indická takto podáva: Brahmani vraj vyšli z hlavy Brahmovej, kšatryas z jeho ramien, vaisyas z jeho brucha alebo ľadvín a sudras z jeho nôh.

Roztriedenie takéto indického ľudu na kasty je objektívne a pravdivé, v rozumnosti obce väziace, ale nerozumné a duchu protiviace sa je prirodzenosťou spôsobené rozhádzanie ľudí do kást týchto, ktorým ľudia sa celkom otrokmi prírody stávajú. Ku kastám týmto ďalej viažu sa povinnosti a práva, a tak človek indický len skrze kastu a nie skrze seba k právu sa dostáva. Práva tieto, kastám vlastné, nie sú rovnaké, ako aj povinnosti podľa rozličnosti kást rozdielne sú, je teda roztriedenie práv a povinností také, že vyššie kasty skoro samé práva, nižšie naproti tomu samé povinnosti majú, a tak vyšší z práva svojho bezprávie stvárajú a nižší z povinnosti bezprávie znášajú. Stav takýto je poroba. A k porobe tejto zatracuje sa ľud indický prirodzenosťou. Vo vzťahu týchto kást sa nemôže nič zmeniť, lebo ony vyšli z boha a takýto ich stav so svojimi právami a povinnosťami pochádza z boha samého. K tomuto z boha pochádzajúcemu zriadeniu prichádzajú ľudia nie sebou samými, ale prirodzenosťou, a tak slepá a nevedomá prirodzenosť vykonáva to, čo je božie. Takéto bohom ustálenie kást indických spôsobuje ich skamenelosť, a rozhodovanie prirodzenosti nad ľuďmi, majúcimi podľa onoho božieho zriadenia žiť a spravovať sa, je príčinou hroznej poroby indického sveta.

V porobe indickej nemôže sa každý zblížiť k božstvu a ohlasovať ho svetu, ale aj k tomuto každý býva len prirodzenosťou pripustený. V stredoveku mali vzťahy rozličných stavov mnoho týmto kastám podobného, a aj podnes ešte dosť šeredného, čo na kasty ukazuje, medzi nami sa potĺka, pretože mnohé práva, nazývané výsadami, privilégiami a ináč, na rody a teda prirodzenosť sa viažu, jednako však v povolaní náboženskom kresťanskom bola úplná rovnosť, lebo každý, kto sa k tomu schopným cítil a vôľou naplnený bol službám boha a ohlasovaniu vôle jeho svätej sa posvätiť, mohol sa kňazskému úradovaniu oddať bez všetkých prekážok, pretože kresťanstvo učí, že boh nie je prijímateľom osôb a že pred tvárou jeho všetci sú rovní. V Indii, ako sme povedali, je celkom opačné zriadenie.

Aby sme úplne porozumeli, čo sú brahmanovia, musíme sa obzrieť po náboženstve indickom. Brahma je najvyšší boh a pri ňom stojí známa indická trojica: Brahma (mužského pohlavia), Višnu čiže Krišna a Šiva.^[102] Tieto bytnosti, práve tak ako slnce, hory, rieky, sú tiež Brahma, t. j. podstatná jednota. Tomuto najvyššiemu sa nedávajú nijaké obete, ale bohom druhým sa, pravda, prinášajú. Najvyššie náboženské snaženie pozostáva v tom, aby sa človek s Brahmom zrovnal. Ak sa niekto spýta brahmana, čo je Brahma, odpovedá: Keď sám do seba sa ponorím, všetky zmysly zavriem a v sebe Om^[103] poviem, to je Brahma. Takýto stav je abstraktná jednota jednotlivca s Brahmom. V jednote teda tejto, ako z uvedeného vysvitá, žiada sa, aby človek sám seba umŕtvil, všetko zmyselné odstránil, myslením svojím od všetkého abstrahoval a v abstrakcii tejto úplnej, v myšlienke najprázdnejšej ponoreným bol. Takáto abstrakcia je ničota všetkej konkrétnosti a práve tak prázdnota čiže ničota myšlienky. Indický Brahma je táto prázdna myšlienka, ktorá sama v sebe utkvela. Skrz takýto stav je Ind jedno s bohom. Brahmani sú už narodením svojím s božstvom jedno. Iní z druhých kást pochádzajúci môžu sa tiež tejto doživotnej jednoty s bohom účastnými stať, ale na to je potrebné znovuzrodenie, ktoré v dlhých, mnohoročných skúškach a v hroznom sebamučení pozostáva. Tí, čo takéto skúšky robia, nazývajú sa yogi.^[104] Indovia sú slabí a chúlostiví, ale takémuto sebazničeniu sa radi podrobujú. V chráme Jagernant, kam milióny Indov ako na púť prichádzajú, obraz boha Višnu na voze ťahaný býva. Pod tento voz sa množstvo Indov hádže, aby boli rozdrúzganí a po zničení svojom s Brahmom sa spojili.

Pretože brahmani sú bezprostredne božstvom, iní Indovia padajú pred nimi na kolená, hovoriac: „Ty si boh!“ Brahmani títo majú sa božstvu primerane chovať, keďže však svet indický o duchovnosti a primeranom jej počínaní nič nevie, namiesto takéhoto duchovného počínania zachovávať musia množstvo predpisov, ktoré sa na vonkajšie počínanie vzťahujú a z nich mnohé až veľmi smiešne sú. Predpisy tieto obsažené sú v knihe Mann, ktoré musia brahmanovia dokonale poznať.

Inak brahmani môžu robiť, čo sa im páči, ak sa len proti predpisom neprehrešia. Za všelijaké priestupky nezodpovedajú a najvyšším ich pokarhaním je vypovedanie zo zeme. Iné kasty sú v pomere k brahmanom v naprostom bezpráví. O láske k ľuďom sa v Indii nič nevie. Ak by brahman videl človeka z inej kasty v nebezpečenstve, nikdy mu nezíde na um, aby mu prispel pomocou. Niečo takého predpis neobsahuje.

Náboženstvo indické je panteizmus.^[105] Brahma, oná abstraktná myšlienka, je podstatou všetkého. Pod týmto všebožstvom stoja traja samostatní bohovia: Brahma, Višnu čiže Krišna a Šiva čiže Mahadeva. Bohovia títo sú taktiež Brahma. Trojica táto sa v sochách predstavuje, ale podstata všetkého Brahma nie, lebo on je iba sama abstraktná myšlienka. Ale nielen títo sú božstvom, ale božstvom sú aj hory, rieky, slnce, hviezdy atď., ktoré taktiež sú Brahma. Takto pojatý panteizmus je hrubý a z druhej strany celkom abstraktný. Božstvom sú tiež brahmani. V knihe Mann sa hovorí: Nech sa neopováži žiaden kráľ ani v najväčšej tvŕdzi vzpierať sa brahmanovi, lebo on môže svojou mocou kráľa zničiť, on, ktorý oheň, slnce a mesiac tvorí atď. Uviedli sme princíp indický, ktorým je duch snívajúci. V tomto svojom snení on seba tuší, a pretože len tuší a sa nepozná, prirodzenosti ešte podlieha, od nej sa odrôzniť nevie a nemôže a tak sa v prírode, človeka odvšadiaľ otáčajúcej, vidí a za jej podstatu pokladá, ktorá teda do tohoto jeho tušenia tiež ako podstata vstupuje a sa s duchom mieša. Toto tušenie a miešanie prírody s podstatou pôsobí neskrotenú fantastiku indickú a strašnú pomätenosť indického sveta, v ktorej sa on ako chorý v horúčke sem-tam trhá a zmieta. V tejto pomätenosti mieša sa vznešené s naničhodným, velebné s nízkym a s najpodlejším, z čoho ošklivá prevrátenosť vyplýva.

Tomuto dvojakému v náboženstve, totiž zvrchovanej abstrakcii čiže abstraktnej jednote s bohom, a vystupovaniu myšlienky abstraktnej v prirodzených rozličnostiach ako celistvosti, zodpovedá dvojaká indická pocta božia. Jedna jej strana pozostáva v úplnom abstrahovaní od všetkého, v zmyselnom a duševnom sebaumŕtvení, v samovražde a mukách dobrovoľných, a druhá v slepom sa oddaní všetkej prirodzenosti čiže zmyselnosti, aby takto človek sám seba stratil a tak s prirodzenosťou dovedna splynul. Pri pagodách čiže chrámoch indických sú tanečnice čiže bajadéry, ktorých jediným povolaním je ľud tancom svojím obveseľovať a komukoľvek seba, kto istú sumu zaplatil, zmyselne vydať. Angličania o brahmanoch vyprávajú, že okrem svojej povinnosti oni nič iné nerobia, iba jedia, pijú a so ženštinami, ktorých množstvo majú, obcujú. O mravnosti v náboženstve indickom niet ani slychu, a nemôže ani tam byť. Veď Brahma je abstrakcia bez všetkého duchovného obsahu. Nám je náboženstvo poznaním boha, ale s obsahom čiste duchovným, s vôľou svätou, ktorú teda my v živote svojom plniť máme, ak vskutku nábožní sme. U Indov nemá božstvo nijaký taký obsah, súc holou abstrakciou, a tak Indovia ani vôľu jeho svätú, ktorej niet, vykonávať a život duchovný viesť čiže skutočne mravnými byť nemôžu. Namiesto takéhoto konania majú svoje predpisy, ktoré objektívne vykonávajú. Inak sú Indovia ľstiví, potuteľní,^[106] krádeži, vraždám atď. oddaní. Pred mocnejším sa po zemi plazia, so slabším nijakú útrpnosť nemajú, súc oproti nemu ukrutní. Nijaké zvieratá podľa predpisov nezabíjajú, mnohé nemocnice pre kravy, najmä ak sú to staré mrchy, a pre opice — obidve sú osobitným božstvom — udržujú, ale oni sa navzájom vraždia a ani jednu nemocnicu pre ľudí nemajú. Na mravce nestúpajú, ale úbohých pocestných hladom zahynúť nechávajú atď.

Po nájdení niektorých pamätností indických sa mnoho v Európe hovorilo o hĺbke učenosti indickej, ale zo samého princípu indického vysvitá, že tam hlboká učenosť nemôže byť. Princípom indickým je abstrakcia, skrz túto abstrakciu duch sám seba tušiaci, ale ako taký do prirodzenosti sa ponárajúci a v nej sa hľadajúci. V tomto svojom tušení, nevedomí, duch sa zviera citom, ktorý tým napätejší je, čím menej duch sám sebou vládne. Tu sa vyskytuje poézia, a to bájna, strhaná a fantastická, aká vskutku je indická. Majú Indovia básnictvo epické, z ktorého dva kusy, pod menom Ramajana a Mahabharata^[107] známe, dostali sa k nám do Európy. Na niektorých miestach báseň v poriadku plynie, ale z poriadku často vyskakuje, prechádzajúc do zmotanosti a nepochopiteľnej pomätenosti.

Okrem toho majú Indovia vzdelanú mluvnicu svojej reči, a to tak, ako ani jeden iný vzdelaný európsky národ, čo sa dobre s ich princípom zrovnáva. Reč je výtvor ducha teoretického, ešte neuvedomelého, a aby mohla náležite rozdelená a roztriedená byť, je potrebné abstraktné myslenie, ktoré sa nezaujíma o obsah reči a nevykladá ju z ducha, ale ju len rozrôzňuje, určuje a zoraďuje. Medzi indickými mluvnicami najznamenitejšie sú Panini^[108] a Vopodeva.

Staré indické knihy, písané v starožitnej reči — sanskrite, sú takzvané Vedas^[109] a tie, ktoré sa Manusovi pripisujú. Prvé obsahujú modlitby a rozličné predpisy, ktorých sa ľudia pridŕžať majú. V knihe, Manusovi pripísanej, je opis vzniku sveta, pri ktorom sa nám hlava krútiť bude; sú tam aj rozkazy, najmä pre brahmanov. Knihy tieto len brahmani čítať môžu. Pozoruhodné je, že meno indického zákonodarcu Manus = mysliteľ je totožné s menom zákonodarcu na Kréte Minosa^[110] a s egyptským Menesom.^[111]

Obec indická ako taká nemá zákony, a preto v nej vládne len moc a svojvôľa. Zákony vyžadujú poriadne a striezlivé myslenie, ale duch indický, strhnutý do víru a pomätenosti tušením seba, nie je schopný poriadneho myslenia, a preto ani zákony zostaviť nemôže. V Číne niet tohoto víru a striezlivý cisár ako deťom svojim, držiac sa predpisov hlavných kníh a zvykov ľudu, z vôle svojej zákony vydáva, ktoré každý musí zachovávať. V Indii niet cisára, ale práve preto ani jednoty a obce čínskej. Namiesto onej jednoty sú tu rozličnosti, kastami zvané, ktoré majú hlavnú opateru cisára čínskeho nahradiť. Vzťahy týchto kást jedných k druhým určujú politický život Indov, a pretože vrchné len práva a nižšie len povinnosti majú, vyplýva z toho bájna svojvôľa v obci indickej. Kasta kšatryas spravuje jednotlivé krajiny a jej správa sa na púhej moci zakladá.

U takéhoto národa, pomäteného a svojvôli podrobeného, nemôže byť nijaká história, lebo niet histórie objektívnej. V Indii niet nijakých historických spisov. História vyžaduje činy a nemôže tam byť, kde prirodzenosť určuje obecné života vzťahy a okrem týchto všetko ostatné zo svojvoľného zháňania sa pozostáva, a kde duch a pomätenosť sa zviera. V tomto stave niet sporiadanosti života, a preto ani sporiadaného myslenia, k histórii nevyhnutne potrebného. V Indii aj to, čo skutočné je, roztratí sa v pomätených obrazoch a podobá sa snom bez všetkej skutočnosti. Majú síce Indovia zápisky a menoslovy svojich v zemi vládnucich kráľov, ale tieto sú tak neporiadne písané, že z nich naprosto nič nemožno vybrať. O niektorých kráľoch sa hovorí, že sa po panovaní do skrýš utiahli, v nich desaťtisíc rokov osamote prežili a potom sa opäť do života k panovaniu navrátili.

Čo o Indii s istotou vieme, to poznáme z cudzozemských spisovateľov a zo zpráv Európanov, ktorí zem túto oddávna navštevovali.

Panovaniu slovenských kniežat u Slovákov v Uhorsku pre vnútorné roztržky medzi synmi Svätoplukovými urobila koniec sila maďarská, a už sa toto panovanie nikdy ani neusilovalo dosiahnuť svoju predošlú samostatnosť. Ostatné pluky slovenské, brániac kraj svoj proti lúpežiam maďarským, zahynuli pri Nitre, kde vodca veľkomoravský Zobor^[112] po dlhej udatnej obrane bol chytený a ukrutne usmrtený. Vrch Zobor pri Nitre jeho meno zachoval. A tak Slovensko, začínajúce práve prekvitať, v strašnej tejto búrke zmizlo z divadla národov. Ponížení Slováci boli medzi vrchy zatlačení a Maďarmi, ktorí roviny zaujali, za spojencov pokladaní. Vodca maďarský mal právo zaujaté zeme medzi hrdinov svojich podeliť, pričom však nielen na Maďarov, ale aj na slovenských bojovníkov sa ohľad bral. Pomaly suroví Maďari učili sa od Slovákov umeniu a pokojnejšiemu životu a ich reč obohatila sa slovenskými slovami, ktoré sa najmä na roľníctvo, remeslá a občiansky a spoločenský život vzťahovali, pretože Slováci vtedy k vzdelanejším národom patrili, súc učením Cyrila a Metoda osvietení a duchom Rastislava^[113] a Svätopluka k vyššiemu životu povzbudení. Od toho času vlastný náš dejepis nemáme, lebo po páde našom dejiny slovenské vpletené sú v dejinách zničiteľov samostatnosti slovenskej, v dejoch spoločných celej krajine uhorskej. Najpamätnejšie príbehy na Slovensku, spadajúce do nového okresu dejín slovanských, sú tieto: V XV. storočí husiti, prenasledovaní v Čechách, vo veľkom počte ozbrojení na Slovensko sa presťahovali a rozšíriac tu čistejšie učenie, stali sa príčinou toho, že reč česká písomnou sa stala u Slovákov. Aké písmo sa predtým u Slovákov používalo, to je dosiaľ neisté a neznáme. Jiskra,^[114] vodca kráľovnej Uhorska Alžbety proti kráľovi poľskému Vladislavovi, mal v moci od 1440 — 1453 slovenské stolice od Bratislavy až po Prešov a Košice. Českí bojovníci prišli pod ním do Uhorska, sprevádzaní deťmi a ženami svojimi, a tak mnohí si domy stavali a tu sa osadili. Aby však Jiskra zverené mu krajiny tým lepšie proti nepriateľovi brániť mohol, po celý čas pobytu svojho tu vodil ustavične kolónie husitov na Slovensko a dal im vymerané sídla v Gemerskej, Hontianskej, Novohradskej, Zvolenskej, Liptovskej, Trenčianskej a Nitrianskej stolici. A pretože sa títo husiti časom so Slovákmi dovedna zliali, boli Matiášom^[115] kráľom, ktorý Jiskru premohol, na pokoji ponechaní na Slovensku. Ich potomkovia sú aj dnes v uvedených stoliciach. Oddávna už utláčaní Slováci nevedeli takú príhodnú príležitosť na oslobodenie svoje použiť, ako sa tiež nevedeli pozdvihnúť predtým, keď Matúš Trenčiansky,^[116] ktorý sa dominus Vagi et Tatrae nazýval, skoro nad celým Slovenskom vládol; poniektorí tiež tvrdia, že osobitnú ríšu v Tatransku založiť mienil.

Toto sú najhlavnejšie udalosti Slovákov, ostatné sú im spoločné s Maďarmi, pretože zásluhy ich o zachovanie konštitúcie uhorskej sú také ako Maďarov, krv ich pri obrane vlasti spoločnej tak ako týchto sa cedila, za slobodu náboženskú tak ako títo bojovali, takže niet nijakého hlavnejšieho deja, na ktorom by Slováci neboli taký podiel mali ako Maďari. Vzdelanosť, aká v Uhorsku je, obchod, kupectvo, priemysel atď. — všetko to Slovákom vznik svoj ďakovať musí, takže Uhorsko by bez Slovákov sotva aj žiť mohlo.

Slovenskom rozumieme kraje od Bratislavy cez Pešť až k Sedmohradsku na sever sa tiahnúce, v ktorých Slováci alebo sami alebo v prevahe nad cudzoplemenníkmi bývajú, počítajúci, ak nie viac, iste do štyroch miliónov duší.