ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[54] [55]}

Nedávno sme, drahí krajania a priatelia, oplakávali zostúpilých do hrobu z kola nášho nádejných slovenských mladíkov: Baraňaiho,^[56] Fontániho,^[57] Michaloviča^[58] — teraz oplakávame Červenáka! Ak sme mali príčinu žialiť nad tými, máme príčinu žialiť nad týmto dvojnásobnú. Bol Červenák mladík dobrý ako oni, oddaný našim veciam ako oni, snaživý a pracovitý ako oni; lež on bol už dal tejto svojej lásky k veci našej, svojej snaživosti a pracovitosti pre rozkvet jej aj zjavné, skutočné dôkazy, pretože začal pracovať na poli našej literatúry a rok zastával verejné povolanie námestníctva pri Ústave tomto, ktorý nás všetkých vôkol seba, ako matka dietky svoje, zhromažďuje, vzdeláva, obodruje. Bolo sa teda to nádejné očakávanie, snaživosťou a pracovitosťou vzbudené, u neho už aj vskutku zjavilo a utešene zasvietilo, a pretrhnutie skutočnosti tejto včasnou smrťou mladíka je to, čo nás dvojnásobným žiaľom naplňuje a spravodlivým obklopuje zármutkom. Ak vidíš na poli, a na poli pustom, víchrom vyvrátený vyrastený štep, ktorý sľuboval majiteľovi poľa a uberajúcemu sa ním pútnikovi oddych a pôžitok, ľúto ti je to, ale ak vidíš vyvrátený strom čerstvý ležať na zemi tvrdej s ovocím, svedčiacim o užitočnosti a dobrote jeho, zažiališ, lebo si pomyslíš: poskytoval, hľa, strom pôžitok a oddych každému, kto zastavil sa odpočinúť si pod tieňom jeho v horúčosti i kto občerstviť sa chcel z ovocia jeho, a niet už stromu! I medzi nami, drahí krajania a priatelia, niet už mladíka, lebo klesol do zeme tvrdej, niet toho, ktorý bol započal zúrodňovať pole, to polopusté pole naše, niet toho, ktorý priniesol nejeden skutok dobrý za obeť rodine, tej tak na skutky ešte chudobnej, tej opustenej rodine našej!

I máme teda príčinu zažialiť nad mladíkom, nad životom sľubným pretrhnutým, máme príčinu, lebo koľko nás a koľko ako on, vstúpivších z nás do života, je tak usilovných, prísnych, vytrvalých! Široké nadostač i ľudnaté je Slovensko naše, ale iba malý sbor zo synov odchovaných nazývať môže svojimi, lebo rozletujú sa oni ako operence odchované, zabúdajúc na hniezdo, ba mnohí z nich, nosiac črvotoče do neho, rozhlodali prvotnú ochrannú skrýšu svoju; malý je sbor chovancov verných rodisku, príbuzenstvu svojmu, a aj z tých — aby som pridal bolesť k bolesti — koľko do života vstúpivších omámených zablúdi, koľko od života spoločenského mladíkov odorvaných zmeravie, koľko starosťami každodennými o život vozdajší utrmácaných na život vyšší zabudne a navždy zabudne! A pozrime pri všetkom tomto na stav náš v krajine, vo vlasti našej i uveďme si na pamäť, ako z vysokých miest sotvaže na nás a na preciťovanie rodu nášho k právam svojim pozerajú, ako nás mnohí mocní prenasledujú, ako tí, čo v takých povolaniach sú, kde by každé prebúdzanie sa človeka napomáhať mali, o nás nedbajú, ako mnohí lumpi každodenne sa nám rúhajú a všetky živly proti nám zlosťou pobúriť chcú, a ako ľud náš na výjavy tieto zväčša ľahostajným okom sa díva, nevediac, o čo ide, a úsilie naše o dosiahnutie práv ľudských, o duchovné povýšenie národa nášho milého aká malá len hŕstka otcov našich a mužov požehnaných podporuje, schvaľuje, vedie, samo teda toto povýšenie najviac len neskazenej mladi slovenskej sťaby dedičstvom odkázané a ochote, pričinlivosti jej zverené je, a ak pozrieme, vravím, na všetko toto, isteže bolesť svoju odôvodníme a spravodlivý zármutok nad hrobom vyhasnutého, ktorý tak pracovite, tak verne, tak prísne začal slúžiť veci našej, prejavíme, túliac sa jedni k druhým so srdcom rozcíteným, lebo, hľa, zložený nám je súdruh do zeme chladnej a ubudlo nám robotníka statočného.

Odišiel si, druh milý, odišiel, priateľu! A čože si zanechal po sebe dobrého, čože si konal v živote šľachetného, že tak žialim nad stratou tvojou? Skutky tvoje sú to a o skutkoch tých nie ústa moje, ale tento Ústav, toto útočište, tento vodca náš, rozpráva a do hrobu tvojho pokojného za tebou bolestne vyvoláva. I volá za tebou: Syn môj, prečo si ma musel opustiť ty, ktorý si najprv bol chovancom mojím poslušným, ochotným, ktorý si sa dával viesť zo srdca vychádzajúcimi slovami mojimi a nikdy si sa nevzpieral naučeniam mojim; a prečo si ma musel opustiť, syn môj, ty, ktorý — vyučený mnou a naučený chodiť po cestách mojich — na slovo moje viedol si zas pod ochranou mojou mladších chovancov mojich a vedel si získať mi poblúdilých, nedbalých, a pri tom všetkom si býval ku mne a ku chovancom mojim taký srdečný, vo všakových prácach taký ochotný, pri všakových nehodách taký predvídavý a múdry; a prečo si ma musel opustiť, ty, syn môj, ktorý — pričiniac sa o zvelebenie moje pri nedostatku mojom — ochotne si vydobyl mi podpory a občerstvil silu moju, nuž prečo si ma musel opustiť, syn môj? Lež hovorte aj vy, chovanci Ústavu, hovorte vy, čo ste bývali ešte svedkami účinkovania jeho. Či nepoviete jednohlasne, že počúvali ste ho horlivého pri prednáškach, poznávali ho ako prísneho vykonávateľa ustanovení, vídavali ho vždy ponoreného — aj v samej chorobe — v prácach, úprimného, k rade, k pomoci ochotného vo všetkých života vzťahoch a neotrasiteľného v nehodách všakových? Isteže poviete tak jednohlasne, a slová vaše sú spravodlivé. Aj pre teba, aj pre teba, rod náš celý, pracoval syn tvoj zosnulý, myslieval o stave tvojom a snažil sa poučiť ťa, poznať, na čom ti hlavne záleží, a usiloval sa tiež obohatiť ťa inými potrebnými známosťami, lebo horelo jeho srdce za pozdvihnutie tvoje duchovné. Zanechal a odkázal ti ako dedičstvo plody dlhého namáhania svojho, z ktorých jeden už máš pred sebou,^[59] druhého sa pričinením mužov horlivých, ako pevne veríme, dočkáš^[60] a budeš v plodoch týchto mať peknú po zosnulom pamiatku. Isteže aj ty, opustený rod náš, blahorečíš mu a žehnáš ho za hrobom, a je vďačnosť tvoja k nemu, ale i žiaľ tvoj za ním spravodlivý.

A ako, prosím, ja mám zavolať za tebou, priateľ môj? Hlas môj vychádza zo srdca raneného a slabne bolesťou zomdlený — a tratí sa medzi hlasmi volajúcimi za tebou. Ty sa už nevrátiš, dobrý, ochotný priateľ môj, ty súdruh v rodisku i v cudzine, ty sa už nevrátiš, ale ja posielam ti vďaky do hrobu a vzdávam ti ich za priateľstvo tvoje, aby ich počuli priatelia, keď ty ich nepočuješ. Aj ony o tebe vydávajú za hrobom svedectvo, akokoľvek chatrné.

Akože, drahí krajania a priatelia, oslávime pamiatku zosnulého? Vari bolesťou a prejavovaním len bolesti tejto? Ale čože sú len náreky nečinné, skôr ženám než mužom slušiace? Sú to byliny bez kvetu, chmáry bez zvlažujúcej rosy, nám teda patrí ináč osláviť pamiatku zosnulého. Časy letia, rany s nimi zacelievajú i tratia sa náreky a s týmito teda samými a holými stratila by sa pamiatka zosnulého, pamiatka jestvovania jeho. No nestratí sa a my zachováme ju, ak to, po čom on túžil, za svoje uznáme, ak to, čo on robil, prevezmeme, ak to, čo on vykonať nemohol, doplníme, lebo tak v túžbach a prácach našich bude žiť a prechovávať sa duch ten, ktorý sa bol v ňom na svete našom prejavil, tak nevymizne u nás, ale uchvátený bude s nami do budúcnosti činnosťou našou. Konajme teda to, čo on pred sebou mal, dvojnásobnou usilovnosťou, a tak pamätník, ktorý si on stavať započal, dostaviame a budúcnosti našej prechováme.