ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[6] [7]}

Nevolaj, nezvi, hlas prenikavý, hlas vábny, nevolaj, nezvi rodákov a priateľov na odchod; čas rozchodu čoskoro prichváta a rozchod náhle pominie, cesta je ďaleká a sem a tam sa križujúca a nie je ľahko sa na nej stretnúť s priateľmi; nevolaj, nezvi, hlas prenikavý, hlas vábny, rodákov a priateľov na odchod.

Áno, ďaleká, sem a tam križujúca sa je cesta tá, a všetky tie cesty ubiehajú, tiahnu a tratia sa na púti veľkej, dlhej, ktorej tam ten kraj zaniká v temnosti, a kam oku možno sa zaniesť, vidno na nej tu strminy, tam zrázy, inde schodné vábivé lúky, a my srne na začiatku, pri vykročení na cesty tie; i nevolaj, nezvi, hlas temný, ponechaj ešte na chvíľku s očima upretými do seba, ktorým sa utŕhajú blesky tu i tam na púť tú, priateľov a milých vo vrúcnom, srdečnom objatí.

A odkiaľže idete vy, vytrhujúci sa z objatia nášho, odkiaľže tiahnete k cestám svojim? Opúšťate kolo bodrých, životaplných mladíkov; a kto rád nepozerá na kvitnúcu z jari dubinu, kto rád sa nezdržuje medzi mladíkmi, sršiacimi vlahou života? Život vábi a púta oko i ducha a opak jeho odpudzuje oboje! Opúšťate kolo priateľov drahých, a kto rád necíti dušu svoju v duši iného, kto rád neobcuje a netrávi dni so spolucítiacimi, drahými? Nie, nie, volá hlas zhromaždenia tohoto; nie, nie, volá hlas siene tejto! Je tu ešte niečo vyššieho, dôstojnejšieho, svätejšieho než útecha v mládenectve, než sladkosť priateľstva.

A čo teda ešte opúšťate vy, lúčiaci sa od nás priatelia? Rozpamätajte sa na sieň túto, v ktorej schádzame sa a teraz ostatný raz tohoto roku hovoríme si od srdca k srdcu, a ona vám pripomenie; pozrite na tváre tie, vnútornou skrúšenosťou preniknuté, a ony vám odpovedia; pýtajte sa zhromaždenia a jednoty tejto,^[8] a ona na vás volať bude:

— Mňa, mňa opúšťate, synovia moji, mňa nechávate, priatelia!

— A kto si, čo hovoríš z jednoty tej, a nevidieť ťa?

— Som duch jednoty tejto, nemám úst telesných, ale hlas môj počujú synovia moji, on pláva po sieni a previeva srdce ako hlas otca, volajúceho syna na pomoc.

— A čo chceš od synov svojich, duch neviditeľný?

— Chcem osvietiť myseľ, naplniť srdce, chcem, aby duch synov mojich sa zdvihol a vyrovnal sa mne, a oni prebudení mnou osvietili rodákov svojich, zapálili srdcia ich a tí pozdvihnúc sa žili duchom, a aby neplynul život ich ako prúd, nevediaci, odkiaľ vychádza a kam a prečo sa ponáhľa. Kto žije duchom, v tom žije celý svet a on v celom svete; všetka minulosť pred ním sa ešte prehŕňa a všetky jej výjavy ešte sa zopakujú v duchu jeho, všetka prítomnosť zaujíma ho a budúcnosť stojí neistá, ale sľubná pred zrakmi jeho; kto však nežije duchom, ten nevie o minulosti ani o budúcnosti a žije zo dňa na deň v prítomnosti, on povstáva ako rastlina, ktorá pije za čas zemskú vlahu a potom usychá a zaniká bez toho, že by bolo vidieť stopy jestvovania jej. Kto žije duchom, žije v ľudstve, žije dôstojne ľudstva a účinkuje preň v okruhu svojom, a kto nežije ním, žije sebe, v ňom niet ľudstva, ani jeho v ňom, lebo je bytosť len prirodzená, rastlinná a nie duchovná, akou ľudstvo je. Zvelebená buď jednota naša, zvelebený buď Ústav náš! Ty máš poslanie vzbudzovať ducha synov svojich, ty ich privádzaš k mysleniu, k duchovnému pracovaniu, a preto každý mladík šľachetnejší zastaví sa pri tebe ako pútnik pri oáze po dlhom putovaní na púšti. Nevedel pútnik, kde hľadel, ale zazrúc oázu, zachveje sa radosťou a vstúpi do nej a pije smädný z prameňa čerstvého, a potom posadí sa na skalu a spod tône olív pozerá jasným, nádejným okom do púšte. Posilnila ho oáza i razí si teraz od oázy ďalej cestu silou svojou. Kto povieš, že Ústav náš nepodobá sa oáze, a kto poprieš, že v nežičlivých osudoch synovia jeho sa najväčšmi podobali pútnikom na púšti? Tu, tu sa schádzajú statoční mladíci, a ako voľakedy k hrám olympijským schádzal sa kvet gréckeho sveta,^[9] aby vyskúšal, čo vykonal pekného duch grécky, tak aj tu stretajú sa synovia rozličných končín vlasti našej od brehu Dunaja, Váhu, Hrona, Šajavy^[10] a načúvajú, čím sa zapodievajú bratia rozličných strán, ale jednej duše. Ten piesňou svojou vzbudzuje city, onen myslí a poučuje, iný rečou uchvacuje, ten karhá a schvaľuje — spôsob rozličný, ale cieľ je jeden, a cieľ ten ustanoveniami, zákonmi vyslovený, v jedného každého srdci a duši zakorenený s vôľou rodákov svojich niekedy povzbudiť, osvietiť, v zlom karhať, v dobrom utvrdzovať spojený je duchom jednoty našej, ktorý je svätyňou a chrámom jej — blúdiacemu neznámym, ľahkomyseľnému nepatrným, bezbožnému nenávideným a s výnimkou dopustenia sa bezbožnosti najohavnejšej — nezničiteľným. Odtiaľto — ako kedysi z hier olympijských Gréci — rozchádzajú sa synovia jeho po rozličných končinách vlasti našej a zapaľujú rodákov svojich tým istým, čím sa oni zapálili, rozprávajú, čo počuli, vyučujú to, čo sa naučili, karhajú pre to, čo tu za zlé uznali — slovom, zrná vynášajú a rozsievajú, ktoré sa pomaly rozpúšťajú, rastú a raz utešené obilie donesú.

A hľa, túto jednotu opúšťate vy, lúčiaci sa od nás priatelia! A kam sa poberáte, kam sa náhlite? Domov, k milým rodákom, do krásnych okolí, čarovných — zvuky milé, vnútro celé prenikajúce a hlas prenikavý, hlas vábny zovie, volá na odchod. Ale nevolaj, hlas vábivý, ponechaj nám ešte na chvíľu rodákov vo vrúcnom, srdečnom objatí! Cesta je ďaleká, stretnutie zriedkavé a oni sa poberajú do vlasti, na Slovensko, a duša moja je preplnená myšlienkami a chcela by všetko odrazu vyliať, ale nemožno, nemožno, nuž teda aspoň niečo málo na odchod; sú na odchode synovia, nádejeplný kvet Slovenska, a ja uľahčím si duši zovrenej.

Domov teda, na Slovensko, Slovensko! Áno, na Slovensku bude pole činnosti vašej, bude pole všetkého snaženia vášho! Ale či poznáte toto budúce pole svoje, či poznáte potreby skľúčeného slovenského rodu svojho? Potreby jeho sú mnohé, náramné, bo je rod náš opustený, cudzincami prenasledovaný, medzi sebou okrem prirodzeného príbuzenstva nespojený, nuž právom pri pohľade na spustošenie toto zavoláme s velebným Izaiášom naším Kollárom:

A čo je to, že tak púšťou a ladom leží pole Slovenska nášho, čo je to, že tak hlboko stojí národ náš? Nepovedomý si je ešte seba, a spoznanie nepovedomia tohto je kľúčom, ktorý vám, uvažujúcim nad národom naším, všetko otvorí, je rukovodstvom, ktoré vám všetko odpečatí a ukáže. Aký nepovedomý — povie niekto — ak národ náš nevie o sebe, veď žije, hýbe sa, pracuje, rozumne si počína? Áno, žije a hýbe sa a v tom je živočíchom vôbec, ktorý ukazuje vo funkcii tejto sebacit, rozumne si počína a v tom sa zjavuje ako človek; ale neuvedomuje sa v okrese^[15] reči, obyčají, mravov svojich ako osoba zvláštna, nepozná sa ako jedna celistvosť, nevie o sebe a nechápe sa v duchu svojej osobnosti ako vlastný, výlučne sebe patriaci. A nech mi niekto povie, v čom by bol národ náš od storočí vyslovil povedomie také, v čom preukázal ducha svojho? Kde sú ustanovizne, ústavy, kde sú činy národné, v ktorých by sa celistvosť národa nášho bola prejavila? Nikde, nikde — darmo ich budeš hľadať od storočí! Vek celistvosti, slávy našej tam v hlbokej diaľke, v temnej starovekosti, z ktorého sotva slabý kmit žiary preniká do rokov našich, a od tých čias my žili sme len prirodzene, nežili sme duchom svojím, ale vôľou iných. Povstali a povstávajú jednotlivci, ktorí hovorili v mene Slovákov, písali v reči ich a písali pre nich, ale boli to ešte vždy len jednotlivci, a nikdy nebolo dosiaľ ešte v slovách ich vyslovenej, uvedomelej celistvosti národnej. Ale vďaka, vďaka nekonečná jednotlivcom týmto, oni boli prvými budičmi, prorokmi, zvestovateľmi sebavedomia nášho, otriasajúceho sa zo zábudlivosti, oni sú stupňami, po ktorých my ďalej pôjdeme a ísť musíme, oni sú základmi, na ktorých my stavať budeme. V prírode niet skoku, ale ani v duchu, a život národov, ak má byť pravý a ľudský, musí byť duchovný, aj on teda len pomaly sa zdvíhať, pomaly prebúdzať sa môže.

K tomuto národu uberáte sa, vy synovia jeho, vy súdruhovia^[16] a priatelia naši. Vaše pole je istotne pole veľkej činnosti! Starať sa o popravenie škôl našich, kde ich niet, o založenie ich, verne ľud náš vyučovať v chrámoch, viesť ho k známostiam spôsobom všakovým, zakladaním čitární, rozširovaním spisov užitočných, vyučovaním nedeľným^[17] vo všetkých obciach, prispievať radou, pomocou vo všetkých nedostatkoch, brániť práva jeho bez akéhokoľvek ostychu pred bezprávím nehaneblivcov a mocných je svätou povinnosťou vašou, povinnosťou najsvätejšou. Všetkým týmto prichádza národ k sebe a vstupuje do seba; nuž chopte sa teda všetkých možných prostriedkov ku vzdelaniu jeho, aby raz už započal duchovný život svoj, a ku všetkému tomuto najlepšie, najpríkladnejšie prispejete, ak sa všetkému dobrému počínaniu u národa nášho ako príklad na čelo postavíte, lebo príklad jeden, ktorý je opravdivý, platí viac než tisíc rýchle zapadajúcich slov.

Takýto je stav národa nášho, o ktorom som sa zmienil nakrátko. Ale ak chcete účinkovať na národ náš blahodarne, primerane, treba vám aj poznať povahu jeho, vlastnosti dobré i zlé. Chcem aj tu o niektorých stránkach povahy jeho prehovoriť, a ide reč moja zo srdca, z najúprimnejšieho srdca: tam uradostneného, tu hlboko pohrúženého v bôli.

Ktoré sú stránky prirodzene pekné a čisto ľudské v povahe národa nášho? Spevavosť, dobrosrdečnosť, úprimnosť, pracovitosť, nábožnosť. Ak máte teda účinkovať blahodarne a primerane na národ náš, nech sú tieto vlastnosti aj vašimi vlastnými, a neste sa v rúchu ich k národu nášmu i ku svetu. A čo je zlé, prirodzene zlé u národa nášho? A či nie je prehrešením niečo zlé (prirodzene zlé) hovoriť na rod svoj? Ak si nevyjavíme pravdu, ak nepovieme otvorene, prostosrdečne s vôľou šľachetnou, aby sa poklesok napravil, nepostúpime o krok ďalej a budeme stále, stále úpieť v storočnom nešťastí a kríži našom. A čože je také zlé u národa nášho a slovanského napospol? Ó, kiež by boli stokrát mocnejšie než hrom slová moje, aby sa rozleteli po šírošírom Slovanstve a preborili vnútornosti synov jeho a oni prijali ponaučenie toto, z dejín ich vyplývajúce, tak úprimne, tak zbožne, ako úprimne, ako zbožne to cíti duša a myslí duch môj. Vynášanie osobnosti,^[18] zvláštnej vôle jednotlivcov slovanských nad vôľu skutočnú, objektívnu, zrejmú a viditeľnú v ustanovizniach, zákonoch ústavov, spoločností, obcí, a potom ak neprerazí vôľa zvláštna, prirodzená, formálna, zazlenie na vec samu, skutočnú, objektívnu — je úrek,^[19] ktorý vyslovila prirodzenosť nad nami, je červ, čo hlodá vo vnútornostiach našich a čo podžral tie najkrajšie, najnádejnejšie skutočnosti a stavby pokolení našich. Kde zvláštna vôľa prerastie všeobecnú,^[20] ktorá leží v ústavoch, v obci, tam namiesto členitosti a organického spojenia, ktoré má byť medzi vôľou zvláštnou a všeobecnou, nastane roztrhnutie, po ktorom ústav, obec alebo korisťou bezuzdnosti sa stane, alebo všetky zvláštne vôle násilne spolu držané byť môžu a musia, a tu povstáva vláda so železom v ruke, ktorým zväčša potom cudzinci bijú a hrdúsia roztrhaných, sebe samým neposlušných, sebou samými vládnuť nevediacich. To prvé postihlo Poľsko, ktoré pre anarchiu padlo,^[21] toto druhé Česko,^[22] sčasti Srbsko,^[23] roztrhané a rozpadnuté za čias mongolskej sily Rusko, Srbsko nad Labe,^[24] Braniborsko^[25] a našu voľakedajšiu slávnu Veľkú Moravu,^[26] s ktorou sme aj my Slováci zanikli. Tu, tu všade stali sme sa korisťou cudzincov, roztrhaní a rozpadnutí, nevediac si vládnuť nad sebou samými. Tanieš mi tu na mysli, bolesťou premožený Gostimil,^[27] knieža novohradských Slovanov, ktorý sa zriekaš vlády pokojnej, nie súc schopný vládnuť bezuzdníkom, a oni posielajú po cudzincov varjagských do Škandinávska, pánov to železných, aby prišli vládnuť s mečom nad nimi. Zjavuješ sa mi tu, múdra, slávna Libuša,^[28] ktorá v spravodlivom hneve vravíš roztopašným: „Už nebudem vám rozsudzovať spory, vyvoľte si muža sebe rovného, ktorý by vám vládol železom.“ Vystupuješ mi tu pred očima, mongolskými ranami zbičované Rusko. Ó, ako ťažko zaplatilo si vinu svoju! Ale skárali ťa rany tie a napravili ťa, lebo zvlieklo si zo seba prirodzenosť túto záhubnú a zvlieklo si ju ako živočích kožu prvotnú, a nikdy ju už nenavlečieš. Ukazuješ sa mi, krvou zrudnuté a zaliate Poľsko, ktorému podrazila nohy bezuzdnosť.^[29] A tí tvoji synovia, tí voľní páni, kričali z celého hrdla, že sú vlastenci najlepší, zatiaľ čo oberali obec o všetky práva a uzákoňujúc v mene slobody svojvôľu, smrteľne bodali do vlasti svojej. Taniete aj vy mi tu na mysli, dávno zapadnutí, nesvornosťou si hrob kopúci bratia polabskí a nad Odrou; vy kmene Luticov,^[30] Vilcov, Havelanov, Pomorancov, Braniborcov, a ty bezbožný Tugumír,^[31] zradca hanebný, ktorý, bažiac po vláde, zradil si bratov svojich i vládcov ich. Stojíš aj ty predo mnou s očima do zeme spustenými, Branković^[32] bezbožný, ktorý si sa rovnakého hriechu dopustil, a aj ty na doplnenie bolesti sem sa miešaš, zúrivý, ale kajúcny Svätopluk, voľakedajšie slnko naše! A čo urobili synovia tvoji bezbožní, kráľ velebný, tieň moci a slávy našej, toľko a toľko spomínaný? V zúrivosti, vo vášni svojej zabudli oni na obec a ľud svoj, rozžali vojnu a ňou zanikla vlasť naša i moc naša, Svätoplukovci nemúdri,^[33] ľahkomyseľní! Trpíme už od storočí za viny vaše i naše, a v neskorých týchto časoch doplnená je už miera bolestí našich.

Ak pozriete na rozsiahle Slovanstvo, drahí krajania a priatelia, vidíte po ňom rozložený veľký smútok a počujete po ňom smutné úpenie, trúchlivé dumy. Smútok ten je ovocím vín a z toho vznikajúcich rán a bolestí našich! Viny, viny naše, vyznajme si úprimne a položme si ruku na srdce s najsilnejším predsavzatím pokánia. Ak kvíli náš útlocitný, šľachetný, hĺbavý Šafárik^[34] v Starožitnostiach svojich, že Slovania nikdy nepovzniesli sa k vyššiemu politickému životu, príčinu toho hľadajte v dedičnom našom úreku, a Izaiáš náš^[35] v úvahách nad Slovanstvom v bôli srdce trhajúcom, v bôli závrativom volá:

Hrozné slová, najhroznejšie! Uvažujúc o tom, mali by sme na slovo „svojvôľa“ postrach a hroznú kliatbu spustiť, a keby u nás zvykom bolo žehnať sa,^[36] mali by sme sa žehnať pri spomínaní slova toho.

Ale pozrime bližšie na naše Slovensko a poznajme, ako sršal a sršal medzi nami úrek náš, lebo poznanie seba je podmienkou, nádejou, krokom k polepšeniu svojmu. Boli už časy sa zablyskli, v ktorých sebavedomie Slovákov zo zábudlivosti dvíhať sa začalo, povstali totiž spoločnosti učené medzi Slovákmi evanjelickými i katolíckymi, medzi tými banská,^[37] medzi týmito bernolákovská,^[38] mali už obe väčší počet členov, a hľa, podnes ani len tieň z nich nejestvuje, bohužiaľ! A čo to boli za príčiny pádu ich? Pátrajme a spoznáme, že každý chcel sledovať a pridŕžať sa predstáv, ktoré on mal o veci, ale nie veci, zákonmi určenej a schválenej. Pozrime teraz na okresy tie, v ktorých sami seba spravujeme, do bratstiev našich a Ústavov slovenských,^[39] či nevidíme všade s malými čestnými výnimkami roztržky, trhanie sa, strany a či nepočúvame zovšadiaľ prenikavé ponosy na ne? Nedávno sme písali rozkolníkom v Kežmarku, kde dopisovateľ^[40] náš spravodlivo karhal nad vec sa vyvyšujúcu osobnosť; na začiatku roku sme do Štiavnice písali rozvadeným; a dvaja bratia naši vybrať sa museli na jeseň do Levoče, aby rodákov našich, ktorí vec pre osobnosti svoje už-už opúšťali, pomerili a pre vec znova zapálili. V Prešove alebo hlivie duch mladíkov slovenských, alebo ak sa oni spoja, nič alebo málo robia pre zhrýzanie medzi sebou. Nikde niet toľko rečí o svornosti, sloge,^[41] zgodzie ako u nás, dôkaz to, že jej niet, nikde toľko nariekania na jej nedostatok, dôkaz to, že je potrebná. Poľutuj nás, bože z neba, ale poľutujme sami seba úprimne a robme pokánie.

Obec,^[42] ústav, spoločnosť a čokoľvek iné musí mať zákony a v nich ciele svoje vložené, a tie sú duchom a dušou jeho, na ich čele musí stáť osoba vyvolená, povolaná, daná k tomu náhodne,^[43] ale z potreby, lebo duch musí mať telo, aby sa javil, a tak aj zákony musia mať tlmočníka, osobu, ktorá bdie nad nimi, ktorej hlavnou povinnosťou je na to dávať pozor, aby zákony boli prijímané a uskutočňované. Osoba tá, predstavený vôbec, nech sa akokoľvek nazýva, je teda potrebná a vyžaduje si ju vec sama i všetci tí, ktorí sa k veci priznávajú a ju chcú, je teda pri veci tej verejná, všeobecná, lebo musí chcieť všeobecnosť, zákon, vec, pretože medzitým iní, ktorí tieto zákony užívajú, chcú nimi k cieľu svojmu prísť, nech sú už v okrese obce, spoločnosti akíkoľvek, chcú len seba, sú súkromnými, ale z druhej strany potrebnými, bo hlava bez údov nie je telom, ale ani údy bez hlavy, pretože iba duch s telom, všeobecnosť s jednotlivosťou, verejnosť so súkromnosťou, podstatnosť s prípadnosťou robia skutočnosť, stavbu, vec, ideu. A ak hovorí a koná tá osoba v mene zákonov, hovorí a koná v mene veci a kto sa tu stavia na odpor, koná, hoci by mal najlepší úmysel, aj keď nevedome, proti veci, čoho následky sa však zjavia; a ak nehovorí a nekoná tá osoba v mene zákonov a vecí, robí taktiež proti veci, robí zo seba, a následky takého konania sa taktiež zjavia. A kto poslúcha zákony, poslúcha seba, lebo zákon, zákon pravdivý, je rozumný, vec samu chcejúci, a človek tiež rozumom sa spravuje a spravovať musí; ak sa teda podriaďuje zákonu, podriaďuje sa sebe a nikomu inému, leda rozumu svojmu, ktorý pri tej istej veci by práve taký zákon bol musel urobiť, hádam nepatrne zmenený, ale v podstate ten istý. I koná teda človek, poslušný svojho rozumu, slobodne a sám je slobodný. Zákon a zas len zákon je rozumná všeobecnosť objektívna a každá iná je len príhodná a môže sa — často v pohnutí — proti všeobecnosti pravdivej postaviť na odpor a nechcieť ju, o čom nám história dosť dôkazov poskytuje. Nemožno sa spoliehať na všeobecnosť túto konečnú, príhodnú, v koľkosti, počte pozostávajúcu, v krátkom čase sa meniacu a meniť sa môžúcu, lebo ona pri iných okolnostiach iná býva. Kto nepozná nemecké sväzy a spoločenstvá cnosti,^[44] ktoré mali za zámer vychovať Germánstvu ľudí najcnostnejších, akých aj v prvých časoch svojho jestvovania vychovali? Vznikli ony po potlačení francúzskeho panstva v Nemecku, keď ešte bola bázeň pred mocou francúzskou, a rody germánske, aby ich už nezastihla taká hanba a útlak, po vyslobodení svojom zapálili sa myšlienkou vychovať mužov, ktorí by v čase nebezpečenstva všetko obetovali, a obetovať všetko bolo ich svätou povinnosťou. No zmizla bázeň pred mocou francúzskou, zmizol zápal ducha nemeckého po popchnutí jeho ostrohou francúzskou, a dnes už sväzy tie, cnosti alebo zanikli alebo kde sú, v obžerstve sa váľajú. Ale chráň Ústavy naše, bože mocný, pred pádom takým! Ony sú schránky, ony hradby naše, my ich ešte v búrke tejto, nás stíhajúcej a nám stále mocnejšie hroziacej, na dlhé, dlhé roky potrebujeme. V nich okrieva a okreje duch slovanský, i chráň nám ich prozreteľnosť nekonečná!

Vylial som vám, drahí krajania a priatelia, čo som aspoň čiastočne pred odchodom z duše zovrenej vyliať chcel, povedal som, čo na srdci mi ležalo. Slová moje nie sú hlasom úst mojich, ale sú ony hlasom zo všetkých dejín slovanských, na rody naše prísne a dôrazne volajúcim a nás k nastúpeniu inej cesty prenikavo napomínajúcim. Hlas ten bol, je a bude večnou pravdou Slovanstva, a musí ňou byť, ktorý nevšímaví naši predkovia nepočuli, a že nepočuli, podľahli, ktorému však my v neskorých týchto časoch načúvame, ako usedavo volá, pretože naplnila sa miera nerestí a poroby našej. Hovoril som, lebo človek čestný povie pravdu, nedbajúc na to, čo ho po jej vyrieknutí očakáva, povie ju, aj keby tí, pre ktorých ju povedal, nadávali na neho; jeho je povedomie a vôľa bez poškvrny, odporcov vina a súd. Pravda je skala, po ktorej môže ľahkomyseľný alebo poblúdilý hádzať blatom, ale blato uschne, odpadá a skalu rosy očistia a obmyjú, aby sa opäť belela ako predtým; a kto pravdu hlása, opiera sa o skalu, nedbajúc ani na visiace zo strany inej mračná, ani na hlasy zo strany svojej, ktoré, ak sú proti nej, zaniknú vo vetre a rozprsknú sa tam sťa bubliny vôd. Za spravodlivého život odpovie, jemu hlasy neuškodia.

Hovoril som, lebo som mal hovoriť k synom nádejeplným, nad všetkými inými našimi mladíkmi po školách iných sa vznášajúcim, hovoril som, lebo nehovoriť pravdu priateľom a národovcom svojim je bezbožnosť ohavná, ktorej nech sa každý vystríha ako moru a záhuby istej. Ale pravda táto, raz vyslovená, stane sa čoskoro povedomím rodín našich; a kto proti nej konať bude, nebude už nepriateľom naším neuvedomelým a tajným, ale vedomým a verejným. Ó, dosť si zošľahaný, rod môj, dosť si zbičovaný, takže celý ťa krvavé pruhy obtáčajú, ó, dosť bolo bolestí a trampôt tvojich, i pre nás, i pre nás spravodlivé je očakávať raz lepšie časy, i pre nás, i pre nás tešiť sa raz zo života po nerestiach storočných.

Vďaka vám ešte všetkým naposledy, kto ste statočne a ochotne pracovali cez celý rok pre vec našu na postatiach vám určených.^[45] Ona žehná vám, ona dobrorečí vám: vám, pán Hodža,^[46] horlivý a snaživý námestník, vám, pán Braxatoris,^[47] rozvážny a bedlivý zapisovateľ, vám, pán Horvát,^[48] spravodlivý a verný knihovník, vám, pán Launer,^[49] ochotný a spravodlivý účtovník, vám, pán Francisci,^[50] usilovný učiteľ mladších rodákov našich a ostražitý knihovník, ako aj všetkým iným, dozorcom a dohliadačom a pracujúcim ochotne pre dobro Ústavu nášho. Nevzdávajú vám vďaky ústa, ale duch jednoty našej, pre opustené Slovensko takej nádejnej, takej krásnej.

Milo nám bolo konečne vídavať vás v strede našom, vy pobratanci od Labe a Vltavy.^[51] Ako predtým ľutúvali sme, že predchodcovia vaši nemali sa u nás k veci našej spoločnej, tak teraz potešení sme boli vami, že ste sa ochotne ujímali veci našej, jednej a nerozlučiteľnej s vami, a že ste sa priznávali k nám ako k bratom svojim. Odkážte od nás pozdravenie srdečné mužom a otcom vašim na Vltave a Labe a povedzte im, povedzte, že vec naša spoločná je, je nerozlučiteľná a my sa spoločnej tejto veci pevne držať budeme.

A už choďte všetci zbohom! Vy, čo prídete,^[52] vráťte sa utešení, spokojní na miesta tieto, a vy, čo sa napokon lúčite s nami,^[53] buďte šťastní na cestách svojich. Choďte s mierom, choďte s dobrou nádejou, choďte s pokojom!