ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zámožný Gusto je starým druhom a prajníkom Petrovým ešte z ich spoločného pobytu na štúdiách vo Viedni.

Prežili spolu všeličo, a keď priateľov náhoda zavše i ďaleko rozprášila od seba, len čo sa nanovo stretli v živote, zasa bol medzi nimi ten istý starý pomer, sťaby sa boli len pred hodinou rozišli.

Ich priateľstvo korenilo v rozchodiacej sa protive dvojitých pováh. Gusto hľadel vždy s reálne namiereným rozumom do sveta, mal to v krvi; Petrova náklonnosť ťahala ho však viac do kruhu čírych výmyslov a jeho skutočnosť začína sa tam, kde sa Gustovi obyčajne končila.

Tejto jednostrannej polovičatosti svojho založenia boli si obaja dostatočne vedomí, a tak vzájomnosť medzi nimi nemohla byť nikdy vyčerpaná, dopĺňali sa.

Doktor Gusto, dajme tomu, neprišiel nikdy do pokušenia napísať verš. Ale zato usudzoval, že keď on na takéto niečo „nestačí“, jeho alterego Peter vyzná sa v tom výborne. A na každú otázku v podobnej veci mal len jednu odpoveď:

— Umenie? Ó, rozhodne vec krásna, ale tým sa zapodieva kamarát Peter, to on už vybaví najlepšie, je chlapík.

A vec zdala sa pre neho v poriadku.

S takýmto podivným gestom jej ináč milého dvorana umelecká duša Oľgina nemohla sa dosiaľ nijako spriateliť, ale Petra to veľmi nemýlilo.

Keď sa mu niekedy u zdanlivo ľahostajného priateľa i podarilo vyvolať nejakú mienku o umení, Gustov triezvy sarkazmus zakaždým ho v tom znechutil a nadlho umlčal. Zato dá sa s ním vždy pekne porozprávať o iných veciach.

Okrem práva a hospodárstva, samo sebou sa rozumejúcej tradície jeho rodu, má pekný rozhľad i v otázkach politiky, vnútornej i svetovej, hlavne však v problémoch sociológie názorov, starých i krajne nových, je dobre podkovaný. A čo z toho Peter vie, všetko má len od neho, ba i v rozličných odboroch geológie a hvezdárstva nájde u neho ochotného poučenia a zhovorčivosti.

Jeho zovňajšok a spôsoby prezrádzajú solídny, starý koreň. Hmotná a politická nezávislosť dodáva mu výrazu mužnej istoty a sebavedomej voľnosti. Nebol pôvodne kvôli chlebu nútený ohraničiť sa len na jeden odbor, mal všelijaké plány a záľuby. Ale v pohnutých časoch posledných rokov sústredil sa zas len na právo a poskladal zostávajúce mu skúšky hneď, ako sa vrátil z ruských hraníc, kde slúžil pri veliteľstve ako pobočník.

Náklonnosť k Oľge je u neho dávna a nepremenná. Podľa priateľa mal častú príležitosť vídavať ju od útlej mladosti, páčila sa mu. A pozdejšie, keď vyrástla a venovala sa divadlu, stalo sa mu jasným: Keď žena, tak Oľga, a ináče nemienil sa v tejto otázke so životom pojednať.

Petra to baví, ale keď priateľa v tejto veci i trochu pokladá za romantika starej výchovy, jednako cudná tvrdošijnosť jeho citu naplňuje ho úctou a lichotí mu to pri sesternici, na ktorú možno v inom prípade bol by i trošku žiarlivý.

V kaviarni vystúpili, pohľadať ho podľa dohovoru, hneď na etáž. A len čo sa začali spod portiéry obzerať, už im i skočil v ústrety a žiaril radostným prekvapením, keď zazrel Oľgu.

V priestrannej, novozariadenej miestnosti bolo príjemne a živo. Dobrá cigánska hudba vítala ich akoby dávno známou, no skoro už zabudnutou náladou. Náladou, plnou arkadickej bezstarostnosti a snivej romanesknej túhy, o čom zdalo sa Petrovi, že dorastajúce generácie už neslýchajú, necítia tak.

„Bol život skutočne kedysi plnší, žiarivejší. Alebo je to čaro chvíľkovo vyvolaných spomienok z časov dávnej mladosti?“ prebehlo mu hlavou.

Tragédka, tiež prekvapená takýmto ovzduším, podala doktorovi s primeranou gráciou ruku na bozkanie. A keď sa zložila a sadla si za mramorový stolík, vo svojej zvláštnej nádhere zrelej ženskosti, pripomínala priateľom krásny obraz oných pravých veľkých dám, ktoré dnes i s celou dobou ich slávy zakrátko už nebudú.

Bujné, do červeného zlata hrajúce vlasy ani pri krátkej móde nemá ostrihané; jej veľké sivé oči, tmavo vrúbené, otvorene hľadia do sveta; nádych pokožky má biely a červeň jej líc i úst je živá, bez potreby prifarbenia. Postavu má plnú, no v línii ohybnú a ako jedľa pružne vzpriamenú.

— Nuž, doktor, minule musela som vám odrieknuť, dnes prišla som za vami sama. Sme vyrovnaní?

— Nebolo by čo vyrovnávať, prosím, naopak. Keď ste ma, slečna Olinka, takto milo prekvapili a sa mi tu zjavili, pokladám to za blahosklonný pokyn, že od toho času dnes po prvý raz s „kľudom“ môžem zaspať… Dovolíte? Neškodné.

Ukázal na pohár, do ktorého čašník z práve donesenej fľaše s hrdlom v pozlátke medzitým už nalieval.

Zdvihli poháre s cvengotom a pozorne najprv ochutnávali.

— Dobré víno, — chváli tragédka s uznaním, — dnes mám chuť na také niečo; držím, páni, s vami.

Čašník podolieval a postavil víno do ľadu.

— Pokojne spať, — pokračuje ona, — mohli ste hneď toho istého dňa, doktor, lebo pre krásny kvet, ktorým ste moju hru poctili, zabudla som úplne, či mám vám ešte niečo vyčítať.

— Ľudkovia drahí, — prerušuje ich Peter a silne odfukuje dym stranou, — s vašimi zdvorilosťami maľujete mi pred nosom hotový rokokový obrázok; von s vecou, nech viem, čo sa medzi vami robí.

Oľga sa rozosmiala a, obrátiac sa k nemu, vysvetlila mu celú príhodu. Vtedy, v deň Hamletovej premiéry, bola vraj pozvaná do domu istej spriatelenej rodiny, po predstavení na chvíľku sa tam ešte ukázať. Usporiadali deťom malú fašiangovú slávnosť.

— A náhodou, — pokračuje, pozrúc bokom na Gusta, — bol pán doktor, tiež po známosti, pozvaný do tohto domu… Počkajte, prosím, mne dodatočne všetko tam porozprávali. Pred domácou paňou ste sa ospravedlňovali, nie je tak? Že večer nemôžete, že len kvôli predstaveniu ste v Bratislave.

— Podívajme sa, — volá Peter, — aký zrazu smäd po umení!

— Veru, Peter, a naveľa bolo tam doktorovi naložené, keď nie ináč, aby tiež po predstavení prišiel a razom v divadle na mňa počkal a priviezol ma so sebou na večierok.

— Eh, už mi je celý komplot jasný; dovoľ, ja dopoviem: Gusta tam domáca pani poverila ministerstvom s plnou mocou pre správu tvojej slobody. A podľa toho mal ťa uniesť na slávnosť nerozumnej mládeže, aby sa pekne všetko skončilo dorozumením sa stáreže…

Doktor sa trochu začervenal, chcel niečo namietať.

— Ešte nemáte slovo, pán doktor, — bráni mu ďalej Oľga. — Peter len tára trochu, vaše ministrovanie nebolo preto také zlé. Ale ja, ja som bola po predstavení ďalej nemožná, vyčerpaná, a odkázala som vám, že voz prijmem, ale len domov… Naozaj, Peter, ešte dlho doma nemohla som sa od nešťastnej Ofélie odpútať a jej pomätenosť zo seba zvliecť.

— Sebapsychóza, moja drahá, — živo nadhodí Peter, — dobrý znak, že hráš, ako sa patrí. A som zvedavý, či by si bola prišla do takého tranzu i v kuse, ktorý sme práve videli?

— Hja, to bol Shakespeare… — Ozaj, — prišlo jej zrazu na um obrátiť sa k druhému, — rozprávajte, doktor, v ktorom výstupe som sa vám najviac páčila?

Krásna ste boli, slečna Olinka, vôbec ako z druhého sveta…

— Dobre, krásna, a moja hra nedojala vás niečím?

Najviac sa mi páčilo, keď ste kvietky rozdávali.

Tragédka kukla dlhým pohľadom na bratranca; ten porozumel, ale vrátil sa k predošlému.

— Vravíš Shakespeare. To je to, čo ja myslím. Taký Hamlet je dnes hodnotou nespornou; i javisko i hľadisko rovnako cíti, že i pri všeličom, čo tu nejdem teraz rozoberať, za kusom stojí veľký človek. Človek-tvorca, ktorému pri všetkej reálnosti išlo predovšetkým o niečo, čo je povyše nás… Ale dnes, ako vidíme, nekultúrny autor svoje primárne sklony a do výšky všeobecnej pravdivosti nedomyslené všednosti nadieva na figúry z ľudu; má to ciachu zdanlivej pravdivosti a vec veselo sa pustí na jarmok. Úbohý svet v zrkadle takejto „duše“.

Gusto sa tváril ako obyčajne v podobných chvíľach. Jasal nad výrečnosťou rozhorčeného umelca a horlivým dolievaním a štrnganím akoby sa snažil tragédke dosvedčiť, že s priateľom súhlasí a že vec je vyriešená a nad slnce jasnejšie osvietená.

Peter si zas na jeho núkanie chlipol vína a pokračoval v horlení:

— I bez týchto kriminálnych reportáží vieme do zunovania dobre, že človek každého stavu bol vždy tvorom slabým. Zvonka i zdnuka. A v živote že je, ako kedysi úbohý rab na Ponte dei Sospiri, neprestajne preháňaný z mučiarne do katovne…

Zbadal, že Oľga začína znepokojovať nad jeho zatrpknutým tónom reči a možno i nad vínom, ktoré mu priateľ neúnavne dolieval. Položil dlaň na jej ruku a dodal:

— Povedz, či toto bezútešné umenie je len na to, aby zlý osud človeka večne zrkadlilo, zveľaďovalo a sadisticky ešte viacej komplikovalo? A ty, Gusto, vrav, či je to možné, aby svet bol stvorený len pre dobro a zlo nejakých mravokárcov, pre zločin a trest inkvizítorov, pre literárnu riečicu večného precúdzania ľudských, až príliš ľudských nerestí a pokleskov?

Nečakal ich odpovede a hnal sa ďalej za myšlienkou v krajnom rozochvení.

— Odpusť, drahá, trápim ťa, ale ja už dopoviem svoje, lebo viem, — zdvihol pohár proti priateľovi, — že z mnohých Saulov stanú sa Pavlovia, keď sa dozvedia, že pravé umenie stojí nad životom. Že jeho poslaním je víťaziť tam, kde si život odnáša porážku, víťaziť a v znaku všeoblažujúcej krásy dotvoriť, prebásniť debakel našej nemohúcnosti vo vyššiu, kladnú pravdu… Ale dosť! Odídem vám už v krátkom čase z chotára, — zarecitoval za nôtou cigána, hodil naširoko rukou a zvrátil sa na operadlo sedadla.

— A teraz rozprávaj ty, Olinka, ako sa vlastne premiéra vtedy medzi vami skončila? Ha?

— Nijako, — odvráva ona, zarazená jeho rečami, a po chvíli dodá: — Bolo mi vás i ľúto, naozaj, pán doktor, ako ste tam pri divadle stáli, keď som sa vám do voza pratala s posluhovačkou a so škatuľami. A zababušená v šále ani len ruku som vám poriadne nepodala, ani som sa nepoďakovala…

— Také sú ženské, — zahovára Peter, — vedia sa vždy obratne vykĺznuť, čo, doktor?

Gusto po podivnom umelcovom horlení tiež akosi veľmi zvážnel, premýšľal o niečom, len sa roztržite usmieval a posledné slová skoro ani nepočul. Tu Peter, akoby si razom spomenul, narovná sa a kladie mu ruku na plece.

— A tá kamenná nádoba, kde si vybral na kvet, prosím ťa, takú krásnu vázu?

— Vázu? Ach, tak, nestojí za reč, a úprimne povediac, — smeje sa z myšlienok prebratý Gusto, — ja som s vyberaním ani mnoho práce nemal. Čo mi v obchode núkali, to som bral.

— No, len si sa azda prizrel, čo kupuješ?

— Nie, nepamätám sa. Povedali mi, že je teraz v móde dávať kvet s črepom na javisko, tak som prisvedčil, a teším sa, že sa ti páči.

Umelci sa srdečne rozosmiali.

— Nuž tak, Gusto, za trest všimneš si ju aspoň dodatočne. Prídeš k nám a ja sa pokúsim vysvetliť ti, v čom spočíva jej krása. Olinka, nepozveš ho zajtra, dajme tomu, na večeru?

— Budem sa, pán doktor, úprimne tešiť takejto vašej lekcii. A hneď vám i prezradím, čo bude pri večeri najlepšie. Moja gazdiná urobí medziiným zázračnú majonézu, jej špecialita na ruský spôsob s pätorakým mäsom. Radi to jete?

— O môj apetít nebolo by starosti, — krasoreční rytiersky Gusto s netajenou radosťou, že takto i zajtra uvidí Oľgu. — Majonéza je práve niečo, čoho sa ja v Bratislave nikdy neviem nasýtiť. A ak k tomu Petrov náukobeh o kamenných vázach začne sa skutočne pod vaším dozorom a okrem toho vo vašom vzácnom tuskulume, sľubujem najväčšiu učenlivosť.

Stoly okolo nich medzitým sa prázdnili a cigán obracal sa v tú stranu, kde poznával „svojich pánov“. A keď pobadal, ako Oľga tu i tu pri clivých tónoch jeho huslí začína si pomaly nôtiť, už sa i nakláňal pri jej boku a zopakoval pieseň nanovo.

Text tohto smútku poznala dobre ešte v pôvodnej reči a odhodiac cigaretu pustila sa naplno za melódiou primáša.

Dookola nastalo ticho. Čašníci zastali a zhŕkli sa, banda pozorne nadviazala sprievod a všetko to počúvalo pieseň v sladkom zmeravení.

Nálada pri stole vyvrcholila. Doktor Gusto núkal. Petrovi zvlhli oči, a keď posledné zvuky starej piesne odzneli, vstal s pohárom v ruke.

— Dosť, drahá, vzácna chvíľa nedá sa ďalej opakovať. Poďme, nepokazme si ju.

Doktor chcel zdržovať, ale Oľga pochopila a zdvihli sa razom.

Hudba prešla do rezkého tempa. Obliekli sa. A pri sprievode všeobecného ukláňania sa apartnej tragédke a nie menším kráľovským odmenám, ktoré Gusto na všetky strany rozdával, vyšli zasa do mrazu, do tmavej, hluchej noci.

Nemali ďaleko do hereckého domu, išli pešky. Ulicou dul im vietor oproti a tragédka v kamarátskom naladení zavesila sa obom sprievodcom na rameno. Viedli ju medzi sebou a skoro niesli proti náporu vetra ako nejakú trofej: blažený Gusto akoby drahocennú korisť jeho dávnych, nesmelých túžob; rozcítený Peter ako vzácnu ozvenu jeho myšlienok, ako nádobu duše, o ktorej sa mu zasa raz zazdalo, že všetkému, čo v ňom vrie a čo ho mučí, rozumie a matersky s ním spolucíti.

Zastali až v závetrí brány, boli už doma a ľutovali Gusta, že má na Palisády ešte ďaleko.

— Máte, doktor, zajtra niečo zaujímavé pri súde? — pýta sa ho ešte Oľga. — Zasa niečo s paragrafom na ochranu vlasti?

— Ach, nie, teraz ide len o pašienky. Nasľubovali ľuďom hory-doly, a napokon nikto nechce nič dať. Smutná ruvačka biednej sedľače s panskými horármi.

— Zaujímavé, čo, Peter, že práve tomuto starému zemanovi, akým je náš doktor, pripadne zakaždým takáto práca. No, len občešte zasa trochu tento náš nový demokratizmus, a večer, kvôli opere, prosím, radšej včaššie. I s vázou sa zabavíte, nie, Peter?

— Dovoľte, slečna Olinka, aby som nezabudol: posledné slová Petrove o umení boli mi signálom, — prevzal doktor Gusto s vážnym prízvukom ešte slovo a poloodvrátený od nich roztržite potriasal spoza ohrady priedomia prečnievajúci konár, uprene pozorujúc sneh, ktorý sa k jeho nohám zosypal. — Cítim odrazu veľkú chuť tiež trochu prehovoriť o veci.

— Bravo, bravo! — volá prekvapene tragédka.

— Konečne! — chytá ho do náručia Peter.

— Prosím, prosím, panstvo, — bráni sa Gusto, — aké „konečne“? Ja, keď o tých veciach i nerád hovorím, často premýšľam o nich. Sledujem vás i všetko, čo sa deje okolo vás, s úprimným záujmom. Čítal, videl a počul som už všeličo po svete a viem, že umenie v živote ľudstva má veľký, ba v budúcnosti ešte ani dosť netušený význam. Ale darmo. Do priameho vzťahu k nemu nemohol som sa dostať, niečo mi v tom neprestajne prekážalo. Bol som preto podráždený, stal som sa chúlostivým a radšej som sa ukazoval ako ignorant, akoby som bol mal hrať milovníka bez porozumenia. Až teraz, po Petrovej reči, zároveň s jeho myšlienkami, ktorým som napokon len sčiastky rozumel, z čista-jasna svitlo mne samému v hlave. Už to máme!

Tleskol si do dlaní, potom Petra po pleci a víťazne obrátil sa plnou tvárou k nim.

— Zajtra, po tvojej prednáške, na príklade tej istej vázy dovolím si vysloviť, čo si ja, dnes žijúci človek, pod slovíčkom „umenie“ predstavujem.

Naklonil sa so slávnostnými pohybom k ruke tragédky a zdvihol klobúk.

Umelci žasli. Ona oprela sa o plece bratrancovo a neodvracala z doktora prekvapením rozšírené oči, nechápala.

— Je to možné? Ja vás nepoznávam, doktor!

— Ale, podľa všetkého, bojím sa… po toľkom mlčaní…

— Bude to niečo neobyčajné, niečo zdrvujúce pre naše skromné umenie. Nepovedali by ste hneď niečo?

Ale vrátnik, strážny duch domu, už otvoril a stál.

— Škoda, do zajtra zhyniem zvedavosťou. Príďte teda čím skorej, milý pán doktor… A spite dnes pokojne! — volá rozrušená ešte naposledy za vzďaľujúcim sa priateľom.

— Ja som už večer vedel, — víta vrátnik s rozospatým, zrakom po starej známosti Petra, — že pána majstra máme zasa u nás. To je pekne. Hľadali vás privátne s listom, že musíte byť tu. Poslal som hore, ale už ste boli odišli; posluhovačka ho prevzala.

Stúpali na poschodie.

— Ktože ti môže hneď tak písať?… Ale, Peter, — zvolala a zastavila ho na zákrutke, — zázračné, nie? Čo povieš na doktora? Aké podivné reči odrazu!

— Skutočne, sám sa nemôžem spamätať. A vidíš, — podchytil jej briadku, — budeš sa musieť preorientovať, moja drahá. A potom, čo mi dáš za to, že som pohol lavínou, há?

— Ty nevieš, čo to bude.

— Počkaj, počkaj, ako zbožne naučíš sa ešte hľadieť na neho.

— Nehovor, prosím ťa! — nedôveruje ona a hľadá z nečakanej zmeny nejaké východisko. — Neverím, museli ste sa zrieknuť. Zrádzaš, Peter, len seba, ak mu v tomto nesvedomite nadŕžaš, — vyčíta mu nečakane tragédka s ostrím pazúrika v hlase a zastaví sa pred nimi na poschodí.

— Olinka, toto je rozmar naozaj ženský. Myslíš, že Kristiánovi robím Cyrána? — Schytil a pritiahol ju k sebe v jej mäkkej, vonnej bundičke. — Prestaňme, hej?

— Rozumej ma, nemôžem sa hneď vzdať, hoci ho mám rada i bez toho… A potom že vraj „dnes žijúci človek“? Dozaista jemu je všetko, čo sa robí, ničím; vymýšľa niečo nové, poznáme to, a mňa nejaká absurdnosť bude od neho len viac ešte zarážať, ako keby bol i naďalej mlčal.

— Počkajme teda. Môžeš mi uveriť, že nemám ani tušenia, v akom smere sa chce zajtra rozhovoriť.

— Dúfam, — podáva mu ruku trochu zmierená, — že ti izbu nenechala vychladnúť. Ja som už tu, spím zasa u Nade Vozárovej.

— U Nade? Tiež by som sa mal raz už aj inde zložiť. Robím vám nepokoj, čo?

— Ani najmenej, nevymýšľaj. Naďa je veľmi rada, keď sa k nej zavše nanosím; nikdy sa toľko nevyrozprávame, nenasmejeme. A teraz máme o čom, bola nedávno doma na Orave, vie veľmi dobre napodobniť ľudí z vidieka.

— Vydáva sa, počul som.

— Ach, z toho už nebude nič, má teraz niečo lepšie. Spi dobre.

Peter, mysliac na neobyčajnú zmenu v správaní Gustovom, kráčal do bytu o poschodie vyššie. A keď otvoril a zvrtol svetlo, list skutočne ležal na stolíku v predizbe. Naklepaná adresa a tiež tak na papieri bez záhlavia stálo:

„Doktor Hegel ordinuje od pol desiatej ráno na privátnom byte (Palackého sady č. 103, I, 1); čaká na Vás zajtra určite.“

Pod tým veľké nečitateľné črty perom ako podpis.

Ostal stáť s otvoreným listom a nemohol si veci hneď priviesť do pravého súvisu.

— Toto predsa nie je ako skutočný list od nejakého ordinujúceho lekára, a čo ja mám s ním? Palackého sady, číslo domu? Byt Nelly. A v podpise? Možno „Heg-“ skôr sa podobá na „Nel-“. Ach, výborne! — zvolal — To je vtipné!

A razom mu bolo všetko jasné.

Heglovo meno povedal večer slúžke, tá zase slečne a Nelly prirodzene musela sa hneď spýtať, ako taká neuveriteľná návšteva vyzerala, aký bol vlastne ten pán. No a z takého nevšedného výzoru umelca, ktorý sa skôr podobá bývalému rytierovi z Manchy než dnešnému profesorovi z univerzity, mnoho hádať nemusela, kto to vlastne bol, čo sa za ňou večer unúval.

— Vie, kde zosadúvam, — kombinuje ďalej Peter, — a hádanku figliarsky odplatila hádankou. Vec je jasná. Z tejto stránky ju nepoznávam, bola dosiaľ vo všetkom taká vážna a nesmelá. Ale nebol by ani div, sám som si to s menom Hegla takto zariadil. A tiež tak chýbalo by jej na ženskom dôvtipe, keby nevytušila zaraz i pravý zmysel mojej nečakanej návštevy. Listami je už naznačené: som jej pacientom, ona bude ordinovať, a jej diagnóza bude, že…

Stál tak ešte vždy s listom v ruke, keď vo dverách, ktoré nemal ešte za sebou privreté, ozval sa ženský hlas:

— Slobodno?

Dve veselé tváričky, Oľgina i Nadina, ukázali sa zasa v otvore.

— Môj nočný krém, nezniesla mi ho tá osoba dolu a kázala som jej. Dovolíš ešte? Mám celú pokožku od vetra popukanú.

— Ale, prosím, len ďalej. Slečna Naďa? Aké nádherné kimono máte! Aspoň takto sa stretneme, ani v jeseni nemal som šťastia, a sme tu vlastne susedia zakaždým. Že chcete divadlo opustiť? — dozvedá sa, len aby niečo povedal.

— Už som si to ináč rozmyslela, chvalabohu. Prišli ste nadlho, majstre?

— Ešte nazajtra, prosím vás, slečna Nadinka, o strpenie.

— Ehľa, nepustíme vás! Oľa má vždy tak málo času pre mňa, a keď ste tu, aspoň takto mám niečo z nej. Prečo sa u nás tak zriedka ukazujete?

— Veď už musím, naozaj musím častejšie medzi vás.

Naďa Vozárovie je tiež z horevidieka, z dobrého domu. Javisko je jej záľubou, dostáva od svojich viac dievčenskej apanáže, ako má v divadle gáže, žije sa jej veselo, je jedináčka. No jednako drží sa vo svete pekne, je dobré dievča a visí na pevnej povahe svojej družky z divadla celým srdcom. Tancuje v balete, má peknú siluetu, a najmä v nohavičkových výstupoch je zvodná. Ale Peter ju pozná len zďalša, podľa sesternice.

Oľga medzitým so svojím balzamom krásy v ruke stačila sa už nahnúť nad list.

— Doktor Hegel? Ukáž! Čo ty máš s psychiatrom do činenia, Peter, je ti niečo?

— Nič, nič takého, — začal vykrúcať v rozpakoch. — Vieš, hm, náš lekár ma k nemu posiela na prezretie. Nespavosť, nervy…

— Ja som už i tak ustarostená. Ty mnoho rozmýšľaš, trápiš sa otázkami, pre ktoré iní pokojne spia, a potom tá večná samota tam doma.

— No, vidíte, majstre, — pridáva ľútostivo Naďa, — najlepšie bude, keď ostanete hneď tu, Bratislava vás rozptýli.

Spamätal sa a odvráva im už so žartovnou pretvárkou:

— Nestrachujte sa, milé dámy; zajtra sa dozvieme, čo povie „doktor“, a ak je niečo so mnou, verím, že len tu sa ešte vyliečim.

— Naozaj, — povie Oľga, — počkajme na konzultáciu, a potom najlepšie bude, keď tu pobudneš. Táňa ti bude rada, pôjdeme jej čím skorej návštevu urobiť. Takéto niečo, veruže… A teraz bežme spať, musí byť už hodne neskoro. Vyber pre posluhovačku potom kľúč zo dverí. Poďme, Naďa.

Zmizli bez hluku, želajúc mu dobrú noc.

„Huh!“ zložil pomaly list a zastrčil ho do vrecka. „Táňa? Áno, kedysi mohlo byť niečo, pekný začiatok idyly. Ale dnes? Oľga zmenenej situácii neprizrela sa ešte nadostač. Intonovať novú jar, vplietať sa jej opätovne do cesty, vtedy, keď sa ona už raz rozhodla ináč? Stano je jedným z oných smelých chlapcov, ktorí na pražskú cartu biancu za každá cenu chcú niečo načmárať; počíta s ministerským kreslom, hovoria jeho dôverní známi. Táňu potrebuje na reprezentáciu, pekná žena patrí ku kariére. Bude zasa hlučno okolo nej, ako za dievčenstva, a ak sa i cíti v duši osamelou, v pompe a sláve na nepatrnú dôvernosť z minulosti ľahko zabudne. A potom, čo s touto druhou, novou idylou, za ktorou som vlastne pribehol? Holý nezmysel. Kmit svetielka nad barinou a potom nič, zasa nič… A keď už tak, nech pred Oľgou figuruje Hegel i s mojou módnou chorobou i naďalej. I tak nebolo by to, čo som tým stvoreniatkam práve zahral, ani tak ďaleko od pravdy. Či nie je chorobnou, psychopatickou skutočnosťou to, že dnes tu stojím? Nehľadám tu isté uzdravenie novou jarou nielen v prírode, ale i v srdci?… No, len počkaj,“ končí Peter sám v sebe s výsmechom svoje myšlienky, „ty tulák večne na ceste za teplom a jarou! Zajtra ťa to dievča dobre prezrie a tvoje bláznovstvo ukáže sa v plnom svetle…“

Vprostred tragédkinej pracovne so zrkadlom veľkým až po zem mal rozloženú svoju posteľ, a keď vošiel, prekvapil sa.

Na dosiaľ prázdnej stene nad pianínom visela jeho veľká „Madona-melagrana“, ktorú pred rokmi vo Florencii maľoval podľa zázračného Sandra a pozdejšie ju daroval sesternici.

Dlho nebrala si obraz z domu. Teraz ho má tu, v novom ráme, a Peter stretáva sa s ním po čase nanovo.

Sadol si a zahľadel sa na svoju takmer už zabudnutú prácu.

„Aká čerstvota,“ zamýšľa sa ďalej, „aké moderné podanie! Nijaká suchá, otrocká imitácia, a jednako nebadať svojvoľného odklonu od starej pôvodiny. Farby, kresba, výraz, všetko to žije pretvorené mojou rukou, mojím duchom.“

Spomenul si na okolnosti, v akých tamdolu vtedy pracoval.

Originál na dlhej chodbe galérie mal vyložený na stojane, obloky boli odchýlené, príjemný, ledva badateľný vetrík ovieval mu líca.

Dolu z námestia Signorie doliehal tlmený ruch dňa a ďalej ponad strechy na návrší, pod belasým blankytom, v záplave striebristých olív, tienená tmavými cyprusmi, červenala sa strecha dobre mu známej vily.

Tam zažil to klasické intermezzo, a

Vtedy bolo tak ľahko, tak jasno vo všetkom. Opojeným srdcom mu hýrili melódie farby a svetla, maľoval a nevedel, akým je on majstrom.

„Áno, to bola jar. Zvláštna jar vtedy…“

„Gracia plena“ lesknú sa jednému cherubovi zlaté litery krížom cez prsia, a bledá madona s neurčitým pohľadom do prázdna nakláňa závojmi očepčenú hlávku, sťa na dlhej stopke kvet ľalie svoj biely kalich, na stranu. Jezuliatko, stúlené do lona matkinho, žehná.

„Ach, Plná milosti, ave! Popraj takej jari, popraj, aká kedysi bola, keď v prvotnom nadšení prenášal som tajomstvo tvojho materstva na toto plátno. Popraj, ó, popraj ešte raz!…“