ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ironik nad Petrovou príhodou, ktorá v jeho zatrpknutým životom nachladenej duši tak nečakane vyčarila ilúziu novej jari, iste sa len usmeje: „Známe to. Večný pútnik za šťastím je tu v kutňu posvätnosti zahalený starý rozkošník z Maňary a Nelly je práve tou poslednou, mille e tre, ktorá mu má ešte padnúť do siete.“

Keby v tomto prípade skutočne išlo len o vzplanutie obyčajnej náruživosti u Petra, i vtedy bol by to ešte úsudok náramne krátko meraný a mohol by byť leda ak nepremysleným krčmovým vtipom.

I to poznáme: pod stálou náličnicou obecnej mravopočestnosti živočíšne vegetovať, zato však všetko prečnievajúce okolo seba zostrihovať, nikdy nevytušiť, že veľká chvíľa citovej pohody u človeka Petrovho druhu ostáva vždy len chvíľou, za ktorú draho, nesmierne draho platieva, to všetko je príznakom istých, len po povrchu veci sliediacich ľudí. Lebo darmo, ak neupíšeš na túto chvíľu celé svoje spasenie, a k tomu ak tvoje srdce v tvrdej škole stáleho odriekania nezmení sa v čisto jagajúci sa reflektor, nikdy nepoznáš posvätného hája Hesperidiek a jablko zlatej ilúzie nepadne ti nikdy do lona.

Všetko v našom živote ostáva záhadou, problémom, a láska nadovšetko. Ona je samým vrchnými kameňom na odvekej pyramíde týchto ľudských otázok. Ale tokajúca slepota mladých tetrievkov tak vysoko ešte nestačí, na skutočnú lásku treba byť znalcom. A tak, ako vo všetkom, i v láske pravá múdrosť nadobudne sa po mnohých trpkých skúsenostiach len v zrelom veku.

O kresbu Nellyinej podoby niet však nijakej starosti. Jej podivuhodný zjav s celkom novým odtieňom ženskej miloty má každý živo na očiach a vzácne črty jej povahy môže v každodennom stretaní čiarku za čiarkou porovnávať hocikto.

Je viac ako samozrejmé, že okolo tejto švárnej dievčiny už teraz v širších i bližších krážoch víri celý roj mladých zvedavcov. A Nelly pravdepodobne vo voľnom spoločenskom styku dneška stýka a priatelí sa i s jej vekom primeranou mládežou. Ale to všetko málo mení na veci. Hĺbka jej prekvapujúcej náklonnosti i pri všetkom, čo život hojne ponúka, práve k tomuto vekom nevhodnému a i ináče problematickému človeku ostáva osudovo príznačným precitnutím jej hľadajúceho srdca. A práve v takejto zdanlivej nemožnosti väzí čaro celej tejto príhody.

Medzitým čas utekal a dolu v byte domáca pani už prijala druhú vzácnu Nellyinu návštevu, profesora Hegla.

Bezdetná vdova, pani generálová, s neobyčajne, ako čisté striebro, bielymi vlasmi, s črtami a pleťou tvári vždy ešte pekne čerstvými, je zjav tiež veľmi zaujímavý, imponujúci. Spriaznená s poprednými rodinami bývalého hornovidieckeho zemianstva, bola svojho času v spoločnosti známa a sociálne veľmi činná dáma. Mužovou smrťou a onedlho zatým prevratom všetko sa razom zmenilo, odtrhnutá od minulosti žije dnes celkom uzavreto, utiahnuto. Nové poriadky a opačné preskupenie ľudskej spoločnosti prijímala spočiatku trpne, azda trochu i hrdo, no ešte z dievčenského ústavu bola v priateľstve i s istou družkou z osvedčenej slovenskej rodiny. Táto vydala sa za známeho veľkopriemyselníka do Mikuláša v Liptove a krátko zatým i ona prestala byť slobodnou. Priateľstvo však neutuchlo, ostali si vernými i ako vydaté, písavali si a navštevovali sa i po prevrate často. Tu by bola bývala pre chytro ovdovenú pani generálovú ešte nejaká možnosť vplynúť do verejného života nanovo. V rodinnom kruhu vrstovníčky cítila sa doma, zodpovedal jej. Ale od dvoch rokov, po nečakanej smrti priateľkinej, pominulo sa i to. K tomu ešte nejakí horlivci v pamätnom politickom procese pokúsili sa zapliesť i ju do nepríjemnosti, a akokoľvek hneď zatým ukázalo sa všetko nezmyslom, ba vari i vydieračstvom, schúlostivela ešte viacej a uzavrela sa pred novým svetom nepriedušne.

Ale čo robiť? Nelly, drahá chovanica, vyrastala a jej korene zapúšťali už v novej spoločnosti. Túto okolnosť bolo treba dobre uvážiť, cítila, že priveľká uzavretosť nebude na osoh ani decku, ani jej, a že ak nespozná svet, v ktorom sa dievča točí, nedohliadne za ňou, Nelly môže sa jej napokon i odcudziť. Pre dobrý začiatok teda okolnosť lanského zoznámenia sa dievčaťa s Petrom a ich písavanie, o čom, rozumie sa, vedela, nebolo jej proti vôli. Šťastnou náhodou Petra už poznala a stretla ho kedysi práve ešte v onom kruhu nebohej svojej priateľky.

Bolo to v prvom poprevratovom mámore, zdržovala sa návštevou zasa raz v Mikuláši, keď jedného večera na čaj uviedli tam Petra.

Pamiatka výročia národnej slobody začala sa svätiť, a tak i v Mikuláši sa strojili tento deň veľkolepo vyznačiť slávnostnou akadémiou, so živým obrazom nakoniec. Priateľka mala práve tento bod programu na starosti, ona si však vyžiadala pomoc od Petra, o ktorom sa vedelo, že sa vo veci vyzná a jeho myšlienky že sú pôvodné, slávnostnej chvíle dôstojné. Peter pricestoval v to popoludnie a večer mala byť už i hlavná skúška obrazu. A tu pri čaji zjav pani generálovej urobil na Petra hneď zvláštny dojem a neváhal bezodkladne ju i poprosiť, aby mu pózovala na jednu zo zamýšľaných postáv. Nebolo jej to spočiatku nijako po chuti, bránila sa a namietala, že nie je z miestnej spoločnosti, že je tu len návštevou. Ale išlo o ochotu, na všeobecné naliehanie napokon zvolila a, čo ako sa jej všetko protivilo, pustila sa s Petrom hneď i do rozhovoru o potrebnom šate. Skúsený mládenec pochopil príčinu jej chúlostivosti, tým viac sa však pričinil, aby si jej priazeň naklonil. Horlivo rozvrhol oblečenie do obrazu, potom nadhodil niečo inšie, našiel spoločných známych, o ktorých sa dalo zaujímavo všeličo poznamenať, a nakoniec podarilo sa mu jej odmeranosť roztaviť úplne. Vystúpenie v živom obraze a vôbec chvíle jej vtedajšieho pobytu u priateľky ostali jej milé v pamäti, a keď Nelly po prvý raz pripomenula Petra, dobre vedela, o koho ide.

Mala ho však akosi pod spoločným flórom rozpomienky na zašlé časy, na priateľku, za ktorou stále ešte želela. V prvej chvíli melancholickej nálady nepocítila veľkej chuti priznať sa k tejto známosti dievčaťu. Váhala a konečne pri ďalších príležitostiach hovoru o ňom začala ju takáto schovávanka i baviť. Pozorovala, čo sa s Nelly vnútorne deje, a nechala ju ďalej rozprávať a rojčiť o umelcovi, akoby len z tohto líčenia, len očami Nelly poznávala jeho osobnosť. Zo všetkého videla v ňom zrelého, spoľahlivého človeka. Človeka, ktorý v novej spoločnosti má svoje miesto, je všeobecne známy a vážený, bola teda už zvedavá na nové stretnutie s ním.

Je zaujímavé, že Peter týmto spôsobom nevedel, z Nellyiných rečí nevytušil, kto môže byť jej tetkou, a meno, hoci ho i pred rokmi poznal, časom sa mu stratilo z pamäti.

Pani generálová v tejto chvíli bola len tým rozladená, že Nelly od večera stala sa ako vymenená, skoro ani nejedla, nespala a proti každej etikete voviedla Petra do študovne skôr, akoby ho bola u nej predstavila. Videla však na každom kroku, že spoločenské poriadky sa jednodušia. V uvoľnenom styku rozličných pohlaví pobadala síce celé nebezpečenstvo hry s ohňom, ale jej srdce bolo ešte čulé, jej včasne ovdovené túhy za plným životom neboli ešte natoľko odumreté, aby povojnovú väčšiu voľnosť v tomto ohľade nemohla po istú mieru i oceniť. A konečne tešila sa predovšetkým priaznivej zmene v osirelosti tohto podivného dievčaťa, obetavo spolucítila s Nelly.

Načo však študentka pozvala tak odrazu na tento deň i svojho profesora do domu, to jej nebolo jasne povedané. Všetko vedela, že Hegel je kapacita, že prednáša vedu, o ktorú má Nelly šialený záujem, že profesor si ju zvlášť všíma a že sa s ňou i súkromne už zoznámil. Ale bol to prvý prípad, čo jeden z obávaných výbojcov spoza Moravy mal prestúpiť jej prah práve z tejto strany dobre uzavretého domu, a nebola si istá, ako ho prijať a ako zaobchádzať s ním. A tak, keď profesor prišiel včaššie, ako by Nelly bola na mieste, kázala ho uviesť do salóna, a rázne zazvoniac na ňu do študovne, nepozostávalo jej nič, ako sa premôcť a vstúpiť k nemu.

Kedysi počúvala čosi o saloperii nového demokratického panstva u nás, ale teraz prvý dojem tejto návštevy bol hneď rozhodne dobrý, uľavilo sa jej.

Profesor Hegel, starý Pražan z úradníckej rodiny bývalého režimu, s mnohými semestrami v cisárskej Viedni, svetovú vojnu prebojoval v Albánsku a na Bospore, onedlho po prevrate prijal pozvanie na katedru psychiatra u nás. Je bezvadného vonkajška, dokonalých spôsobov človek. Podala mu teda odhodlane ruku a neprítomnosť Nelly vyhovorila návštevou, ale o chvíľu že bude k službám. Hegel, rozumie sa, pochopil a príjemnou rečou v dosť čistej slovenčine hneď sa vedel z peknej stránky ukázať. Vyslovil lichotivú poklonu dáme i neprítomnej Nelly, a nezdalo sa to len prázdnou zdvorilosťou. Usadila ho na pohovku a bavila sa ďalej jeho obratne snovaným hovorom. Ale onedlho zbadala, že obrazy, zavesené na stene naproti, začali akosi jeho pozornosť odvracať.

— Pozeráte na naše krajiny, — hovorí. — Však sú zaujímavé, pán profesor? Je to práca príbuzného môjho nebohého manžela — Medňanský, nepoznáte?

— Aký nádherný valeur, milostivá, takéto niečo v krajine som už dávno nemal príležitosť vidieť. Medňanský? Nepamätám sa, azda žijúci Slovák?

— No, áno, narodil sa tu u nás v Trenčianskej, nie je už medzi živými. Ale kým žil, večne sa túlal svetom, najviac vysedával v Paríži, a všade, raz tu, raz tam bol doma. Originál, ako všetci umelci; dalo by sa všeličo o tomto rodenom barónovi rozprávať, ktorý zdal sa skôr ako ošúchaný tulák a rodinu svojou výstrednosťou stále privádzal len do rozpakov… Ale Nelly už ide.

Bolo ju počuť v predizbe. Viedla Petra dolu, dôverne zavesená na jeho rameno a veselo švitoriac ukazovala mu radom všetko, akoby ho uvádzala do príbytku, v ktorom odteraz má sa cítiť doma. On, ešte vždy zapradený do svojho nového sna, počúval len napolo, ale Nelly, keď pobadala jeho nevšímavosť k veciam v predizbe, nedalo, aby ho neupozornila dôraznejšie na zvláštne paládium slovenskosti ich domu.

— Všetko toto bolo v debnách, ešte od tatuša; on to, chudák zozbieral, mal v tom veľkú záľubu, samé zriedkavé kusy. Mne bolo ľúto nechať veci v prachu na pôjde, a keď teta nemala nič proti tomu, všetko som rozostavila a povešala na tomto mieste — však pekne? A vidíte, majstre, myslela som pritom hneď i na účelnosť: ľudia pri vstúpení k nám musia si hneď uvedomiť, čo a aké stvory sme s tetkou.

— Všetko zaujímavé, milá Nelly, čokoľvek robíte. A vaša myšlienka s týmto folklórom podobá sa v Písme krvou označeným dverám Izraela v Egypte. Príležitostne dovolíte, aby som sa týmto veciam mohol lepšie prizrieť.

Keď chytala kľučku dverí na salóne, zatíchla a pustila Petrovo rameno. Napravila si účes a, povystrčiac niečo spodnú peru, posledný raz dôverne pozrela na Petra. Oči sa jej smiali, ale hneď potom s náležitou vážnosťou otvárala dvere a vstúpila pred profesora a tetku.

— Pán doktor, teta, tu vám vediem nášho majstra, jeho meno dobre poznáte a prosím za odpustenie, — pritom obrátila sa k Heglovi, — že sme trochu čakať nechali. Tetino piano je nemožne tvrdé a ja som chcela na svojom novom majstrovi hneď z príchodu zahrať melódiu, ktorú posiaľ nepoznal a dávnejšie sa už na ňu prezvedal.

Povedala to síce s primeraným odtieňom v hlase, ale slová boli určité, akúkoľvek výčitku vylučujúce: platili akiste jednakou mierou i tetke. Tón tohto trochu smelého ospravedlnenia pripomenul s badateľnou ostýchavosťou vstupujúcemu Petrovi všetky tie múdre Sebaidy arabských rozprávok, ktoré po boku bezradných mužských vždy vedeli konať krátko a správne. Za toto dvojzmyselné zahalenie a uľahčenie prechodu z tajnosti do verejnosti ďakoval jej v duchu, hneď bol i v dobrej miere a hlboko sa uklonil nad ruku pani generálovej. Ale potom, sotva stisol podávanú mu Heglovu ruku, široko otvoril oči a len teraz poznal dámu pred ním stojacu.

— Pardón, milostivá, ale, bože! Veď ja mal som už raz šťastie, pravda, v Mikuláši? No, toto je pre mňa naozaj milé prekvapenie!

A znova chytil jej ruku a opätovne ju pobozkal.

Nelly nerozumela hneď a v prvom údive stratila reč, zato pani generálová s veľkým zadosťučinením víťazne sa rozosmiala.

— Pravdaže, sme starí známi, a teším sa, že ste ešte nezabudli na svoju dávnu manekýnku. Som tetkou tejto nezbednice a viem od nej o vás viac, akoby sa patrilo… Pán profesor, ráčte sa len prizrieť na týchto dvoch milovníkov hudby, čo súdite o nich?

— Milostivá pani, — jemne zahovára Hegel, — som veľmi rád, že sa mi tu u vás dostalo vzácnej príležitosti poznať majstra. Slečna Nelly? Ja hádam v nej druhého Orfea, ona zmajstruje nás všetkých…

Rozosmiali sa, Nelly však prišla zasa k dychu, začala sa durdiť a dorážať na tetku.

— Veru pekne, teta! Nechala si ma vždy len rozprávať o majstrovi, a zatiaľ poznali ste sa už dávno — no, počkaj! Ale teraz aspoň povedz, či som ti nevykladala správne, či si sama verila, povedz, či nie je to on?

Posledné slovíčko v slzách udusila už v náručí tetkinom.

— Dieťa, nemáš rozum, zabúdaš, že máš tu za hosťa i pána profesora, spamätaj sa. Pozri, hovorili sme práve o báčim Medňanskom. Majstre, podívajte sa, pán profesor obdivuje valeur týchto obrazov.

Nellyino nečakané prostoduché slovo zasa zmiatlo Petra a ochotne sa obrátil, aby zakryl svoje rozpaky. Prešiel zrakom po staromódne, no krásne zariadenom salóne a tiež zmeravel, keď videl posiaľ neznáme mu plátna.

— Správne, — povedal po chvíli, — je to práca skutočne veľkolepá. Starý Medňanský v takýchto náladách bol bez páru. A hneď mi aj prichádza na um, že v modernej maľbe len tu by sa dalo nejako ešte na minulosť nadviazať.

Nelly medziiným sa zvrtla a bez slova vybehla von. Ale jej tetka pánom len pokojne pokynula:

— Nijaká starosť. Ona je už niekedy taká, zo smiechu do plaču nemá nikdy ďaleko, ale hneď jej prejde.

Hegel použil tejto príležitosti a povedal:

— Tak myslím i ja o maľbe. S valeurom vymizol z nej každý hlbší výraz a plátno stalo sa dnes dekoratívnou škvrnou, povrchom plytkým a náročivým. Som rád, keď počujem, že si to niekto i z kruhu samých umelcov už všíma. Ale teraz dovolíte, milostivá, aby som tu majstrovi smel prv objasniť, prečo som sa náhlil s naším zoznámením, ktoré slečna Nelly bola ochotná dnes sprostredkovať.

— Ozaj? Prosím, pán profesor, bude to zaujímať i mňa, ale dovoľte, — a zazvonila na Zuzku, ktorej, keď pribehla, ticho niečo rozkázala.

— Ide o prácu, majstre, — pokračoval Hegel, — píšem vedeckú úvahu, v ktorej by som chcel vyvrátiť staré, dnes už nemožné náhľady o duchovných silách v človeku. A zároveň usilujem sa nájsť nejaký nový, prijateľnejší zmysel a význam pre jestvovanie tvora homo sapiens zvaného. Prvý diel je už v tlači, druhý ešte len dopisujem. Som už ukonaný, a nie div, to láskavo uznáte, keď človek nervóznie a nerobí nijaké veľké okolky. Ak dnes neprídete, majstre, už by som vám bol i písal. Môžem sa vás teda hneď na niečo spýtať?

— Ale, prosím, — uisťuje ho Peter, — s dovolením milostivej som vám hneď k službám. Keď príde na to, sám mám rád bystré tempo v živote, tak ako práve teraz: len čo som z našich hôr zostúpil sem dolu k vám, mihotá sa život okolo mňa, sťaby som uháňal podľa neho stokilometrovou rýchlosťou.

— To je dobre, nuda pre vás je medzi nami vylúčená, a ja hneď chcem prispieť k ďalšiemu, — žartuje profesor. — Moja kniha mala by sa končiť istou meditáciou do budúcnosti, a tu rád by som skôr ešte, ako sa do toho pustím, niečo sa od vás dozvedieť. Jedna z vašich ozaj hlbokých básní, Kameň mudrcov ste ju nazvali, naráža na istú veľkú pravdu. Krásne vyjadrené, mne úplne jasné, a predsa rád počujem, keby ste mi hlavnú myšlienku básne prostým slovom láskavo ešte zopakovali.

Nelly medzitým, akoby sa nič nebolo stalo, pokojne sa vrátila a niesla veľkú tácňu s dobrými vecami na občerstvenie. Naliala pánom nejakej vzácnej, tmavej liehoviny do kalíškov, rozdala tanieriky a poponúkala.

— Je to pre mňa veľmi lichotivé, — prijal Peter likér z Nellyinej ruky a štrngol si s Heglom, — že ste si, pán profesor, všimli mojej skromnej myšlienky. Vec je veľmi prostá. Myslím totiž, že známe, staré, dnes toľko zosmiešnené hľadanie kameňa, z ktorého by sa dalo vyrobiť zlato, je veda, o ktorej by sa dnes zasa raz dalo povedať, že právom sa tak nazýva. Narábať s danými možnosťami a dokazovať len toľko, že dvakrát dva je štyri, to nie sú nám už predsa nijaké zázraky, nemyslíte? Starí vedeli dobre, že k jadru sveta nedostaneme sa len cestou reálnosti, že treba do práce zapäť niečo, čo by nebolo nijakými skutočnosťami sputnané. Naša ľudská obrazotvornosť, naše túžby, naša viera, naša vôľa sú týmito kardinálnymi silami, ktoré nie sú nijakou realitou tiesnené, ohraničené, a jednako my ich v sebe cítime, teda existujú, ako čokoľvek iné na svete. A teraz prosím: do akejkoľvek výšky alebo diaľky by sa tieto naše vnútorné skutočnosti manifestovali, všade musí povstať zas len nejaká skutočnosť, ináče je to nemysliteľné. Slovom, keď sa oné duchovné sily človeka už raz rozbehli z kamenia robiť zlato, prv-neskoršie toto zlato i vyrobia. Lebo naozaj veľkým činom ľudského umu je len tá práca, ktorá načiera do nemožnosti a pretvára ju v možnosť… To by bol obsah mojej básne, a ak nie som dosť jasný a zaváňa to tirádou, pomáhajte, slečna Nelly, ja som vám túto vec v liste už raz podotkol.

— Viem. „Pravá filozofia budúcnosti,“ — tak ste mi to vtedy písali, — vraví hrdo Nelly, že sa pamätá a môže sa do reči zamiešať, — „nebude sa už ďalej opierať o nijaké takzvané skutočnosti. Vychodiť bude len z týchto vnútorných zdrojov človeka a bude smelým skokom do neznáma, do tmy, do prázdna.“

— Výborne! — jasá Hegel. — Tak som básni i ja rozumel, a majstrova hypotéza je skvelá. A keď sme už v tom, ráčte, pane, vypočuť i moju mienku… Lenže, — pritom sa prudko zdvihol z divána a pozrel na hodinky, — dámy nemôžeme ďalej takto využívať a poprosíme milostivú pani generálovú o láskavé prepustenie. Dopovieme si to inde, však?

Vlastne rozísť nikomu sa ešte nechcelo, najmenej však tomu, čo to navrhol, ale na prvé oboznámenie neprichodilo dlhšie sa zabaviť. I Peter sa zdvihol. A keď čas obedu už hodne pokročil, dámy ponúkli pánov len dopitím a ďalej už nezdržovali.

Na Nelly bolo, pravda, badať, ako jej je nie veľmi po chuti, keď pri ďalšom nebude, ale potom sa len stranou spýtala Petra:

— A večer, majstre, kde budete tráviť?

— Večer? Ozaj, — spomenie si Peter, — v divadle je dnes Figaro, sľúbil som, že pôjdem. Nemienite i vy?

— Máme v prízemí kreslá. Teta, nepôjdeš?

— Dnes nie, dieťa, ale ak sa ti páči, môžeš ísť. A vy, pán profesor?

— Milostivá, neviem ešte, čo ma zájde. Rozhodne budem hľadieť, dnes spieva predsa Žuková.

Pani generálová s hosťami svojej chovanice bola spokojná a pri rozlúčke dodala:

— Dúfam, páni, že toto nebude prvý a posledný raz, čo vás u seba vidím. Mám od baróna ešte všeličo, príďte si pozrieť jeho kresby a náčrty. Majstre, nože neodíďte bez toho.

Horlivo sa poďakovali, s radosťou, že dom majú odteraz otvorený, a porúčali sa.

Vonku zlý čas ešte vždy neprestával, dobre sa teda pozapínali, vyšli do sadov, a ani už nezbadali, že hore z balkónového obloka niekto im ešte kýva. Pustili sa podľa holého stromovia chodníkmi a brodili sa novonaviatym, ešte neschráneným snehom.

Hegel vzal svojho nového známeho pod pazuchu.

— Ak ste niekam na obed sľúbili prísť, je už trochu pozde, a to mojou vinou. Ale neďaleko máme Kerna, tam nás nakŕmia, a môžeme hneď voľne pokračovať.

— Mal by som pozrieť sesternicu, ale nielen kvôli obedu. Ako to spraviť?

— Sesternicu, tragédku, však? Nedalo by sa to vybaviť, ak možno, telefónom?

— Ozaj, vec bude v poriadku, zavolám ju z hostinca, a ak je nie doma, môže byť len v divadle, máme ho pred nosom, zabehnem ta.

Vošli teda a Peter ponáhľal sa vyvolať Oľgu. Nemusel dlho čakať, bola ešte doma a ozvala sa mu o chvíľu. Poprosil ju, aby ho už s obedom nečakala, že mu je už pozde, a najmä hlásil, že je zdravý, konzultácia v každom ohľade že dobre vypálila.

— No, chvalabohu, — hovorí mystifikovaná Oľga s uľahčením. — Ale, prosím ťa, keď si už raz obedom pohrdol, nepríď pozde na večeru, aby som, ak niekto včaššie príde, nebola sama. Rozumieš?

Sľúbil, že sa neopozdí, odzvonil a pohol sa za Heglom k stolu, mysliac ešte na Oľgu a ako večer v divadle nebude už asi možné vyhnúť sa tomu, aby ho spolu s Nelly neuvidela. Prechodil takto pomedzi stoly a skoro sa zrazil práve s tým Oľginým niekým, s Gustom, ktorý už odchádzal z hostinca.

— No, dobre, že ťa vidím, — chytá Peter priateľa. — Oľga mi v tejto chvíli prikazovala, aby sme večer prišli načas. Máš popoludní ešte niečo pred sebou? Nie? No, tak ťa prosím, vráť sa, veľké veci sa robia. Predstavím ťa povestnému psychiatrovi, — a už ho i ťahal do kúta, kde medzitým Hegel s čašníkom vyjednával obed.

Predstavil Gusta profesorovi ako svojho spoluvýletníka do Bratislavy, ako starého priateľa a tiež nemálo vedychtivého človeka. A žeby ho už teraz do večera nerád z očí spustil, tres faciunt collegium, ďalšia ich debata v prítomnosti priateľovej bude podľa pravidla tým úplnejšia.

Hegel nad novou známosťou bol len uveličený, podľa povesti Gusta už poznal a s radosťou sa s ním zoznámil. Navrhol im víno, kávu, že si vypijú spolu.

Náš právnik mal na súde od rána tuhú robotu, zapelovaný trestný prípad ho veľmi zaujímal, zaťal sa do veci a po spravodlivosti opätovne pravotu i vyhral. Cítil sa spokojným, keď sa mu podarilo chudobe zasa zadovážiť satisfakciu. Teraz bol rád, že sa s Petrom zišiel a že do večera, kým príde čas ísť k Oľge, nebude sa musieť potĺkať sám. Dal si teda ponúknutého vína naliať, a tí dvaja len čo zhltli polievku, už Hegel významne potľapkal Petra po pleci a obrátil sa ku Gustovi:

— Raz darmo, pán doktor, azda to sem ani nepatrí, ale keď vidím, ako každý z nás začína už striebrom prekvitať, viem, že nie sme viacej malí chlapci. A keď počúvam, akí ste dobrí priatelia, predpokladám, že tajností medzi vami nebýva. Slovom, nemôžem sa zdržať, aby som tuto majstrovi, prv ako by sme sa pustili do inšieho, nezablahoželal.

— Ták? K čomu, prosím, pán profesor? — obracia sa k nemu prekvapený, no niečo už tušiaci Peter.

— Prišiel som o jednu konskú hlavu pozdejšie, a vidím, že ste vyhrali i u matky i u dcéry. Len toľko som chcel povedať, pripime si na túto radostnú pre vás udalosť.

Pri stole strhol sa hluk. Do reči Heglovej namietal niečo Peter, a Gusto, ničoho nechápuc, živo sa na Petrovo šťastie prezvedal.

Prišlo ďalšie jedlo. Hegel v prítomnosti obsluhy položil pohár, pomlčal, potom však, náhlivo krájajúc a prehĺtajúc svoje kúsky, začal znova:

— Dovoľte, páni. Som tu medzi vami pekných pár rokov. Poctivo sa snažím vžiť sa medzi vás, do vášho prostredia, do vašej mentality. Skúmam vašu minulosť, prítomnosť i vaše výhľady usilovne. A tak mám už vari právo povedať, že príslovie „čo sa babe chcelo, to sa jej prisnilo“ je veľká pravda. Naši nešťastní unifikátori hľadali a dokazovali len totožnosť, a čo dnes vidíme? Vidíme, že odlišnosť v budovaní nášho spolunažívania je faktor, ktorý sa ani preskočiť, ani znásilniť nijako nedá.

Zasa niečo pojedol a po chvíli pokračoval:

— My sme apendixom krížom-krážom už preoraného západu, u vás vidím rozhodne východ s jeho novým, znepokojujúcim svitaním prebúdzajúceho sa rána. A naše žurnály nemali by vás maďarónmi, ale hneď v širšom zmysle levantíncami nazývať. Páni, — zdvihol vysoko pohár s vínom, — len u vás je obrodenie, len u vás kynú nám ešte nejaké čerstvé nádeje. Ja vás mám rád.

Na toto naši nadšene zodvihli poháre a pripili Heglovi.

— A mám rád i vaše ženy, na ich zdravie!

Vyskočili, podolievali a pripili si ešte hrmotnejšie: v tom si už rozumeli bez podmienky všetci a razom sa našli na spoločnej plošine živej dôvernosti.

— Vaše ženy, — pokračuje oduševnene Hegel, keď dojedol a ústa si poutieral, — to je, páni, štúdium, s ktorým ja nie som ani zďaleka ešte hotový. Viete dozaista dobre, že na sondovanie kultúry najlepším prostriedkom býva žena. Nebyť jej, nebolo by vlastne ani kultúry, a u nej treba v prvom rade pozorovať možnosti vývinu patričného národa, ako niekto duchaplne bol povedal: „Žena ja kóma, čiarka, muž je punktom, bodom. Tu vieš jasne, na čom si, tam čítaj však ďalej.“ Nuž čítal som i ja. Nič nie je hlbšieho, nevyspytateľnejšieho, ako je srdce ženy. Tajomná sústava ženskej prírody úzko súvisí s veľkou ideou celého stvorenia, a z tejto tak hlboko založenej vlastnosti ženy vyplývajú úžasné účinky. Treba sa len dobre nad tým zamyslieť. Žena je prvotriednym kultúrnym faktorom a pokrok človečenstva bez jej prispenia bol by zhola nemožný.

Rozlomil jablko, ktoré pred nimi ležalo, bez noža na dvoje a po krátkej pomlčke končil:

— Ale čo! Knihu, ktorú som mal už rozčítanú, razom mi niekto zatvára… Majstre, Nelly miluje vás!

Pritom nevdojak tresol dlaňou na okraj stola tak, že všetko na ňom zacvendžalo. Ale hneď sa i spamätal a dobromyseľne sa usmial.

— No, nič to. Ja vám ju z plného srdca doprajem.

Dvaja priatelia, rozpapraní takýmto doznaním prehry v láske, prišli do nemalých rozpakov. Otvorenosť tohto človeka, ktorého prvý raz stretli v živote, zdala sa im trochu prenáhlenou, no jednako boli len dojatí.

Zahladiť vec naľahko nezdalo sa vhodným a Gusto keď i povedal niečo, vyznelo to nahlucho. U Petra však hneď, keď pochopil situáciu, pocit blaha zmenil sa mu vo výčitku; videl, ako nešťastne tomuto významnému človeku križuje cestu.

Po dlhšej tichosti, keď si medzitým mlčky pozapaľovali, treba mu bolo prehovoriť, a čo ako ťažko urovnával v slová svoje myšlienky, napokon začal:

— Nuž vidíte, pán profesor, ja som mal už doma dobré tušenie, a priznávam sa vám, že, ako ma tu vidíte, mňa dohnala sem len žiarlivosť pre vás. Pravda, dnes som si načistom, a s Nelly sme sa v istom zmysle šťastne dorozumeli. No, ráčte byť len pokojný a uveriť mi, že vaša hra nie je preto stratená, príde len na to, ako vy lásku vlastne chápete. I pri šťastí, ktoré spomínam aréna je voľná a my ostávame súpermi i naďalej. To nech vám, pán profesor, stačí. A ty, Gusto, braček zlatý, nevypliešťaj toľme na mňa oči, objím ma, a ja ti všetko vyložím v krátkosti.

Priklonil sa k nemu a mocne ho k sebe pritisol. Potom sa oprel celou váhou do svojho sedadla naspäť, tvár mu zvráskavela a s nehybným pohľadom začal rozprávať o svojej láske k Nelly.

V krátkosti rozobral prípad, celkom chladne, bez citlivosti, skoro vedecky. Ale keď okolnosti tejto chvíle ho i prinútili, aby pred zrakom priateľov zdriapal jemný závoj ilúzie z tejto svojej tajnosti, v duchu sa nepoddal a pokračoval:

— Vidíte teda, pán profesor, aké sú moje šance v tomto čase u Nelly. Ale keby sa toto moje šťastie akokoľvek ďalej utváralo, nemyslím, že by sa v Nellyinom srdci nedalo predpokladať miesto i pre vás. Buďme trochu pokrokoví i v praxi a ráčte ma náležite rozumieť. Myslím, že v ženskej otázke sme dnes všetci zajedno a že pre ženu budúcnosti žiadame si úplnú, bezpodmienečnú voľnosť jej osobnosti. Ste učenec a viete dobre, akými rozličnými farbami láska sa môže ligotať. A kto by bol z nás natoľko božský, aby mal právo lásku jednej ženy požadovať výlučne pre seba? Ženy, predsudkami nezhnetenej, vo všetkom nezávislej, slobodne cítiacej vo všetkých okolnostiach, ktoré život prináša? Vezmime len náš spoločný prípad. Nelly má vás stále na očiach, ja som vzdialený. Vy ste majstrom jej vedy, na mne leda ak ju upútala moja umelecká rozpoltenosť. Ja jej nahradzujem, povedzme, stratu milovanej osoby, vo vás možno vidí ideál mužskosti; tu môže byť niečo zmyselnejšieho, tam zas niečo viac duchovného v cítení. Kto vie do týchto tajností ženskej lásky preniknúť, kto klásť tomu nejaké hrádze? Vo vede máte to predsa jasne označené: l’amour double, simultane, nie? Ale hlavy nám už začínajú prekvitať, pán profesor, obom, dobre ste to pred chvíľou poznamenali. A čo potom, ak by sa vec ani tak, ani onak nemala a bol by tu i niekto tretí, jej veku primeraný človek, ktorý ovládne jej cit naozajstne? Nič nemôžeme vedieť, a jednako i v tomto prípade museli by sme sa zmieriť s osudom. Ale dosť, — končil a vzpriamil sa zo stoličky. — Naše srdce odviedlo nás akosi ďaleko od bledých špekulácií, no ja si vás vážim tak ako tuto Gusto, a verte, prosím, ja som si vás v tejto chvíli zamiloval natoľko, že otázku Nelly nechávam úplne voľnú, ona rozhodne, tak to bude najlepšie.

Stisol ruku, ktorú mu podával Hegel.

— Tuším, starší som ja, teda prosím, dopime si toto naše víno na srdečné priateľstvo. Na naše voľné zápolenie a na našu mladú sfingu, pri nohách ktorej, toľko dodám ešte prorocky, milý priateľu, akiste skôr spoločne zakapeme, ako jej veľkú otázku s plným šťastím kedysi rozriešime.