ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Postranné uličky mesta v pozdných hodinách zimnej noci nie sú veru lákavé, a doktor Gusto, keď sa umelcom porúčal, vyhrnul si kožušinu zimníka na uši a rázne vykročil, aby sa najkratšou cestou dostal na voľné, lepšie osvetlené priestranstvo Zeleného trhu.

Myšlienky, ktoré sa mu hlavou rojili, dodávali rezkosti jeho kroku. S Oľgou už dávno sa mu nepošťastilo byť takto pekne spolu. Je zrejmé, že je vždy rovnako priateľská, ale niekedy má zvláštne vrtochy, tak ako posledne, až si skoro musel zúfať. Dnes prišla z dobrej vôle do kaviarne, bola milá, a na zajtra ešte ho i pozvala, bude u nej hosťom.

— Veci stoja dobre, dobre stoja, — povráva si veselo do tempa a sádže ďalej kroky na míľu. — A veď konečne, keby na tomto našom divadle bol nejaký mnohosľubný ruch, dobre, ešte by som sa mohol na všeličo odhodlať. Dal by som doma všetko do prenájmu a otvoril by som si kanceláriu tu. Porozumela by mi. Mohla by vedľa mňa hrať ďalej, docieliť vrcholného víťazstva. Ale takto?… Najprirodzenejšou zdá sa mi vtedy, keď má i bratranca po boku. No, pravda, starý návyk, on stále ešte mentorsky na ňu pôsobí. Nie je možné, žeby všetko toto sám nevidel. Prečo jej nenasugeruje hľadať si niečo lepšie? Musím si s ním už raz o Oľge otvorene prehovoriť, zverím sa mu so všetkým, túto neistotu nemám sily ďalej znášať.

— Ale rozhodnutie, — teší sa v myšlienkach krok za krokom ďalej, — povedať o umení raz už svoju mienku, je práve načase, sú obaja náležite prekvapení a zvedaví. Darmo, Peter je chlapík, ostro reže do týchto vecí. Ale ak máme byť už dôslednými, ja by som išiel v tom ešte ďalej: nielen s nekultúrnymi autorom, ale i s klasickým Hamletom preč! Každé ovocie býva vo svojom čase najlepšie, len profesori hovoria o „večných pravdách“. Hm, čo bolo svetu za kráľovny Alžbety pravdou, to je nami už len maškarádou, celý ich Hamlet i s Oféliou. Nakopenie starých zvláštností, pekne sa počúvajú, keď sme si istí, že sa nás len z ohľadu na večné pravdy týkajú. Ale náš prítomný život, há? On volá po zobrazení, po rozuzlení, a on je a má byť úplne inými citom vedený, novou pravdou a novou krásou riadený.

Horlenie Petrovo bývalo pre Gustovu náladu zavše chytľavé, najmä v prítomnosti Oľginej. Po takomto spoločnom rozhovore o istých zásadných otázkach, kde obyčajne Peter viedol slovo, podivne rozhorlil sa i on, a mohol sa rozčuľovať nad nedobrým stavom vecí tak ako jeho priateľ. Trvalo to, pravda, uňho len tak dlho, pokým ho nesvojská nálada nejakým spôsobom zasa neprešla a jeho panská bezstarostná nevšímavosť v takýchto otázkach nenadobudla si v jeho prirodzenom cítení zasa starej rovnováhy.

Prechodil starou Grösslingovou uličkou, pozrel skúmavo po pravej ruke a prerušil sa razom.

— Zvláštne dobrodružstvo, naozaj zvláštne podľa starého hesla: „Čeliadku rozvaď a bič ďalej v hrsti trímaj!“

Redakcia veľkého denníka bola tam ešte donedávna. Nikto nevedel určite, za čie peniaze a na čo. Časopis bol síce klerikálny, no dalo sa všeličo v ňom otvorene povedať, sám Gusto sa tam zo dva razy obrátil. Záhadný prameň peňazí však razom vyschol, nová investícia neznámym majiteľom stala sa už zbytočnou, a tajomný nimbus, génius loci zakapal. Všetko vymreté, akoby sa tu nikdy nič pozoruhodného nebolo dialo.

Hodil ešte okom po tmavých oblokoch dobre mu známeho, nenáročného domu a ponáhľal sa ďalej na námestie.

Ešte zvečera, keď sa dolu viezol do kaviarne okolo, mihla sa mu slávnostne vysvietená novota Baťovej predajne pri Michalskej bráne. Teraz, stúpajúc hore námestím, myslel už zďaleka na toto prekvapenie a spomalil krok, aby sa lepšie prizrel tejto sivej „účelnosti“.

Palác obuvi bol po prvý raz v „provoze“ práve v tento deň a ostal pre väčšiu slávu tejto chvíle osvietený cez celú noc. Gusto začal pozerať hneď od rohu Jeleňa, potom prešiel krížom Uhorskou, postavil sa vyššie doprostriedku, žasol a videl, že známy malebný kút mesta, v úzadí s nízkou baňou starej veže, úplne je zničený.

Ako sme už spomenuli, obyčajne takéto veci nerobievali mu mnoho starostí, ale dnes bol na všetko zvláštne citlivý. Nechápal stavbu, tým menej okolnosti, v ktorých tento barbarský vpád práve na tejto pamätnej bráne mohol byť vykonaný. Bolo mu trápne, cítil akúsi spoluvinu a prisadnúc na nejaký pätník, ďaleko od seba rozložil nohy.

— Tu to máš! — zvolal a pľasol si dlaňou po kolene. — Staré prehadzuješ cez plot, teš sa teraz z tejto škatule. Len začni, prebratý intelektuál, o bežných hodnotách v niečom pochybovať, hneď sa hlásia šustri k slovu, a viacej ich už k lápsiku nezaženieš naspäť. — Mater gentium, ó, regina! Už nikdy nebudú touto fortňou prechodiť korunovačné sprievody a „vitam et sanguinem“ nebude hučať priestormi. Ako ozrutný bojovný tank vrazil nový život medzi staré múry krásnej minulosti. „Náš zákazník, náš pán“, viecha pre ľud, ktorý sa tam obúva, naozaj lichotivá, a „Dom služby“ je samá účelnosť, starostlivosť a lacnota. Ale za priezračným sklom takýchto stavieb, pod drotovaným blatom betónu, v útrobách neviditeľných trezorov hromadia sa nanovo dary danaidov pre zotročený svet.

Gustova dobrá nálada večera pri takýchto myšlienkach zakapala úplne, zatvrdol, a keď si spomenul na priateľa a na milovanú Oľgu, sermon o novom živote a umení, ktorý už dávno nosil v mysli a pre zajtrajšok mal už na jazyku, zazdal sa mu protivnou, bohaprázdnou hlúposťou. Nie! Nevidel nijakej potreby, aby zabŕdal do takýchto trápnych špekulácií práve on. A aby chytro urobil koniec týmto svojim novotárskym myšlienkam, skočil na rovné nohy, zastavil náhodou zo stanice vracajúci sa taxík a kázal obrátiť naspäť, na Palisády, domov, do postele. Dnes už len spať, zabudnúť na všetko, a pokrok nech si umelci sami hľadia nejako vyriešiť.

Takto sa skončil priateľom prvý deň ich vychádzky za teplom a jarou, a keď svitol druhý, tiež taký nevľúdne chladný deň, Peter prebudil sa zavčasu.

Spal nepokojne, len niekoľko hodín, bol netrpezlivý a, nepočkajúc na spoločné raňajky s Oľgou, bežal von, aby v určenú hodinu zavčasu došiel na Palackého sady.

V Redute vypil pri ranných novinách roztržite kávu, a keď neskoršie zacengal na Nellyinom byte, dojmy z minulého večera pobledli a ničotne zapadli kdesi do zadného priečinka jeho duše. Príchod do mesta a zmysel jeho cesty akoby všetko len teraz na tomto prahu nadobudlo svojho významu.

Za rána cítil sa viacej neistým a skľúčenými ako včera pri príchode; nevedel, alebo nechcel si jasne uvedomiť, čo vlastne stvára a načo tento nepokoj.

Len trochu vtipnejší blázon, keď už vonkoncom nechce tento uzol, tento casus feminae raz navždy rozťať ženením, aspoň by sa nepúšťal do podobnej márnosti, keď starých ponačínaných známostí má všade na výber. Tu je hneď Táňa. Pekná, primeraná náklonnosť, nie na zahodenie. Je vydatá? Hm, sama prísna Oľga prehliada to akosi, a spoločenská konvencia skôr prižmúri oko nad cicisbeom ako nad nejakým na Zuzankinu cudnosť strežúcim bradáčom.

Má to byť len priateľstvo, láska, telo stravujúca náruživosť, a či je to len príznačným nepokojom umelca v hľadaní vždy nových ciest a vzpružení? A ak je všetko len obraznosť naozaj chorej duše, na ktorú v najbližšej chvíli za dverami čaká už studená sprcha?…

Podpis na klepanom liste je naisto meno Nellyino, o tom sa ráno ešte raz dobre presvedčil, ale hoci sám bol pôvodcom celej tejto pretvárky, dnes zdá sa mu spôsob jej listu, a čo by to len žartom bolo myslené, predsa len trochu podivným. Napokon ostýchal sa i neznámej mu dosiaľ domácnosti Nellyinej tetky, ktovie, s akými náročnými spôsobmi alebo nevkusom. Folklór, ktorý včera poza hlavu slúžky v pitvore bol zbadal, ho rozladil. S obdivom vedel si oceniť vo verejných zbierkach, múzeách umenia ľudu, ale bizarná meštianska obyčaj, zavešať steny súkromného bytu výrobkami z dediny, budila v ňom odjakživa hrôzu.

Jeho obavy boli však v každom ohľade chytro rozptýlené. Nelly s detinskou nedočkavosťou striehla už na jeho príchod a otvoriť pribehla mu sama.

— Majstre!

Hlučne odmyká dvere a so žiariacou tvárou vystiera mu obe ruky v ústrety. Aké milé, nečakané prekvapenie!

— Neviete si predstaviť, aká som bola včera nešťastlivá, že ste ma nezastihli doma. Miesto listu, na ktorý som teraz už netrpezlivo čakala, ste tu sám, to je radosť, vítajte!

Petrovi tento živý, nelíčený výbuch radosti zalahodil a ťažiar neistoty odvalil sa mu zo srdca razom. Podržal jej ruky v hrsti a blažene, s vyjasneným pohľadom na ňu neprestal sa sýtiť.

Okrásnela od jesene. Má na sebe nové, z tmavého taftu ultramarínovej farby po hrdlo upäté šaty, hore so zvláštnou rebríčkovou okrasou v najživšej zeleni, náhrdelník, sponky a náramky sú pritom zo starého striebra. Zladenie celku síce trochu chladivé, ale jej mladistvej postave nie na škodu. Hlas, pohľad, pohyby nie sú už také pritlmené, ostýchavé, všetko na nej stalo sa výraznejším a priamym. Víta a berie jeho návštevu vo svojom dome celkom rodinne, akoby sa boli od jesene neprestajne stýkali, a to písanie na papieri úplne by postačilo pre takú teplotu. Peter jasal v duši.

— Ale, preboha, — vykročila z dverí, — stojím tu a zabúdam: ráčte, majstre, ku mne hore, do mojej pracovne, k tete zídeme neskoršie, ak sa vám bude páčiť.

Nepopustila jeho ruku a viedla ho k iným dverám na chodbe, niekoľko schodov vyššie. Odomkla a voviedla ho do veľkej, neobyčajne svetlej miestnosti.

— Tu ste u mňa. Rada by som, aby sme si hneď nerušene mohli pohovoriť; teta vás až potom môže svojím spôsobom potrápiť, čaká vás tiež. Buďte ešte raz srdečne vítaný.

Vrtko sa rozbehla, nevedela mu hneď miesta nájsť, pritisla k elektrickej piecke pohodlné, parádne kreslo, zapäla prúd, otvorila na nízkom stolíku kazetu s fajčivom, ponúkla a usadila sa mu naproti.

Nelly býva v Bratislave už niekoľko rokov, ale narodila sa v Spiši, pochádza odtiaľ zo starej meštianskej, môže sa povedať patricijskej rodiny, ktorá má vo vzdelanosti už istú tradíciu a ktorá v predošlých generáciách iste bola nemecká alebo azda poľská.

Je sirota, na matku sa vôbec nepamätá a otec nešťastnou náhodou pred niekoľkými rokmi tiež jej umrel. Ostal jej hodný majetok a žije od smrti otcovej v hlavnom meste u tetky, zámožnej vdovy po slávne padnutom generálovi v úžasných bitkách svetovej vojny pri Gorici.

Otec bol známym, dobrého mena lekárom vo väčšom mieste na východe a okrem obyčajnej praxe zvlášť sa zaoberal psychiatriou. Publikácie jeho výskumov v tomto odbore boli v zahraničí dobre známe, mal spojenie s mnohými učencami, mnoho cestoval. I doma mal už dobré meno, ale pozvanie vtedajšej vlády do Pešti zdráhal sa prijať. Rád mal svoje ústranie, svoj rodný kraj, a výchovu dieťaťa tiež nechcel ponechať na cudzie ruky.

Keď začalo podrastať, chodiť a vravieť, najradšej mal ho nablízku. Trpel ju i s pestúnkou okolo seba i pri práci, a bol neúnavný dieťa vo všetkom poučovať a na tisíceré otázky malej zvedavky všemožné odpovede vymýšľať. V otcovej pracovni mala svoj vlastný kútik, kde so svojimi hračkami všetko, čo u neho videla, mohla svojím spôsobom opakovať; dojka a deti zo susedstva boli jej pritom stálymi pacientmi. Iné deti hrávajú sa obyčajne na varenie, na školu, ona bola už od malička doktorkou a chápala sa otcovho povolania veľmi vážne, hoci v detských hrách.

Možno i on, keď ju tak pozoroval, sám na to myslel, vychovať si z tohto zvláštneho dievčatka i vo vede dedičku, ale nestalo sa tak, odišiel pre ňu privčas. Umrel pred viac ako troma rokmi pri kúpaní nešťastným skokom do vody.

Prišla k tetke. No straty otcovej nemohla oželieť a boľavá pamiatka na neho nevymizla z jej duše ani na chvíľu. Tetka kedysi potajme tiež rojčila o vysokovzdelanom švagrovi a teraz vedela u mladého dievčaťa túto pamiatku kriesiť a pestovať, spoločne zbožňovali zosnulého i naďalej.

A keď Nelly skončila školy a vstúpila na univerzitu, bolo jej samozrejmou vecou pietne v otcovej práci pokračovať. Prehŕňala sa v jeho pretrhnutých štúdiách, v zošitoch a mapách, hľadela pochopiť a vžiť sa do jeho myšlienok a začala už pomaly i triediť a usporadovať jeho vedeckú pozostalosť na vydanie.

Teoretické prednášky profesora Hegla, ktorý je psychiatrom na našej vysokej škole a v tomto odbore teraz slávne známym vedcom, navštevovala podľa možnosti hneď v prvých semestroch svojho učenia.

Peter, nakoľko sa mu už Nelly zdôverila a rozprávala alebo písala, vedel o jej živote, zámeroch a charaktere tak približne všetko. Ale teraz, keď ju začal takto pozorovať, v domácom okolí jej činnosti, typ mladého, najviac ak dvadsaťročného dievčaťa naplnil ho novým obdivom. Nie je to ten vychutnaný sexappeal ženských vnád, ktorý naňho pri nej tak neodolateľne pôsobí, keď i so zriedkavým prívažkom vysokej inteligencie a vôle. Zatušil v nej viac záhadu onej úplne novej ženy, o ktorej vo svetovej literatúre posledného času neraz už s veľkými prekvapením čítaval. Poobzeral sa. Veľká, vidná miestnosť, podobná sále, pripomenula mu spola umelecký ateliér, spola vedecké laboratórium a knižnicu. Ale bolo tu i pekné náradie obývacej izby, a to dodávalo všetkému zvláštnej, domácej miloty. Všetko sa upotrebovalo a pritom jagalo sa čistotou. Všemožné, jemu posiaľ neznáme doktorské nástroje a pomôcky, mikroskopy, skúmavky, mikrotómy, sklené nádoby s neznámymi obsahom a tekutinami, potom množstvo kníh, exotické rastliny, akvária, športové potreby a konečne i nový Bösendorfer, všetko v rozličných kútoch v najväčšom súlade umiestené. Povetrie bolo presýtené zvláštnou, nie nepríjemnou vôňou, páchlo u nej skôr drogami, apatékou, ako klinikou.

— Dívate sa, majstre, na moje haraburdie? U mňa je ako vo Faustovej študovni, nie? Všetko, čo tu vidíte, mám zväčša po svojom tatuškovi, tak rozostavené, ako v jeho ordinačke tam doma stávalo. Ale i sama som si už nadobudla niečo nové. Celý tento regál sú nové vedecké publikácie, pod tým knihy najnovšej literatúry v piatich rečiach. Tento väčší mikroskop, elektrický vyžiarovač, prenosná piecka, anglické kreslo, na ktorom; práve sedíte, piano a mnoho všeličoho drobnejšieho… A tam ten obrázok, podobizeň lyrika, nepriznáte sa mu?

— Ale áno, — vraví Peter, obrátiac sa v tú stranu. — Dívajme sa, ako sa to plátno dostalo k vám?

— Vidíte. Mám už i vašu prácu, a bude toho ešte viac. Toto kúpila teta od vdovy po básnikovi len prednedávnom, a urobila mi veľkú radosť, keď mi ho dovolila sem zavesiť. Sama vám chcem cez niektoré prázdniny sedieť, už sme sa o tom s tetou rozprávali, ak budete ma pokladať za hodnú zvečnenia.

A vystrela sa pritom pred ním s robenou koketnosťou, zvrtnúc sa napravo a naľavo s povedomím naozaj pekne urastenej sirény.

— Ale o tom neskoršie. Teraz predovšetkým musím vás prosiť, aby ste sa na mňa nehnevali.

Tvár jej pri týchto slovách potuteľne zvážnela.

— Prečo, prosím, Nelly?

— No, áno, dala som vám bláznivú hádanku a pozvala som vás nepriamo v liste na moju adresu v mene profesorovom. Odpustíte?

— Ale, prosím, ako? Veď dali ste mi len vtipnú odpoveď na moje včerajšie nemiestne inkognito. Naopak, sám budem rád, ak sa nehneváte… Konečne, hlavné je pritom, že ste ma hneď uhádli, nie? A ja tiež som si nemusel s vaším lístkom dlho hlavu lámať, trafil som k vám, ako vidíte.

Nelly sa chutne rozosmiala.

— To je podarené! Vášmu inkognitu naša Zuzka uverila síce, ale len na chvíľu, pokým vás odbavila. Profesora Hegla, pravda, nepozná dosiaľ, ale podľa vašej tvári niečo sa jej v hlave marilo. Bežala hneď rovno do salóna, vyhľadala tam vašu podobizeň v akomsi zborníku, a keď som sa domov vrátila, už mi mohla hlásiť návštevu pod pravými menom.

Tu sa i Peter musel pousmiať nad náhodou, ktorá jeho príchod takýmto spôsobom prezradila.

— Ináč, — smeje sa Nelly ďalej, — keby dievča i nebolo natoľko vtipnými bývalo, vaše pokračovanie bolo v tomto prípade len správne. Prečo by mal celý náš dom hneď sa dozvedieť, že ste ma hľadali, majstre, prv ešte, akoby som sama mala šťastie vás vidieť? A naopak, keď sme sa s tetou nad múdrosťou Zuzkinou dosť nasmiali, pomyslela som si i ja: Načo by sa niekto v hereckom dome mal dozvedať, že vám píšem ja? List ľahko príde do nepovolaných rúk…

— Vždy lepšie, — smeje sa zasa Peter, — váš dôvtip, nielen Zuzkin, je obdivuhodný. List, pravda, dostal som správne do ruky, ale aby sesternica Oľga do neho nenakukla, nemohol som veru zabrániť. A podľa jeho obsahu nepozostávalo mi napochytre nič iného, ako vyhlásiť sa pred ňou za chorého, ktorý prišiel sem hľadať pomoc u lekára. No a dnes, chuderka, bude tej mienky, že som na konzultácii, a bude tŕpnuť nad jej výsledkom.

— Nemožné! Toto som si ani zďaleka nepomyslela, — zvolala poľakaným hlasom Nelly. — Som veľkou ctiteľkou jej umenia, a vy máte v nej dozaista dobrú rodinku. Je mi ľúto, že som jej narobila starosti o vás, a…

Nedopovedala, zarazila sa a roztržite premáhala nejaký nepokoj, ktorý ju zrejme celú začal ovládať.

Razom však vstala, vrhla sa k Petrovi, prisadla na operadlo kresla a, skloniac hlavu tesne nad ním, zaplavila mu svojimi kaderami celú tvár.

— Nie, nie, — bedáka, oči plné sĺz, ako bez seba, — môj drahý majstre, som sebecká, ale nesúďte ma. Všetko vám poviem, ako sa to stalo a o čo mi ide…

Petrovi pri takomto nečakanom výjave prešiel všetok smiech. Nerozumel a v prvom momente myslel na niečo nedobré, na hystériu, u tohto ináč takého zdravého, takého dobre vychovaného dievčaťa. Vo chvíli jej prudkého zblíženia i v ňom všetko zahralo, ale nedôveroval a netušil, čím by bod zrazu takéto vzrušenie u nej vyvolal.

V bezradnosti nevedel nič lepšieho, ako že jej nežne podvihol hlávku, vstal a usadil ju na svoje miesto do kresla.

— Utíšte sa, milá Nelly. Čo vám zrazu na um prišlo? Neplačte, — a sám si pritiahol jej stoličku naproti, — rozprávajte, prosím.

Dala sa pekne, ako bez vlády, usadiť, vzdychla zhlboka, ponapravila sa v kresle a s odvrátenou tvárou, utierajúc si slzy, stíchla.

Potom po chvíli odhodlane zasa obrátila sa tvárou k nemu a s nevyspytateľným pohľadom, opretým na neho, začala svojím bývalým, tichým, pritlmeným hlasom hovoriť:

— Aby ste, milý majstre, rozumeli, chcem vám všetko povedať rovno, akoby som účtovala svojmu drahému tatušovi… V nálade vašich, mne takých vzácnych listov, nastala posledne určitá zmena. Uznávate trochu, áno… Ráčte len počkať. Viem, prečo sa tak stalo, a viem aj, prečo ste prišli… Všetko som tak chcela ja sama, a že ste skutočne tu, že vás mám u seba, pokladám za prvé víťazstvo svojej ženskej vôle…

Peter len žasol nad takýmito úvodom, nad slovami, ktoré ho u nej prekvapovali, zarážali. Hľadal nejaké slovo, ale medzitým ona už pokračovala:

— Raz, v poslednom čase, rozprávala som sa s profesorom Heglom o vás, ešte som vám to nespomenula. Vašu novú knižku vídaval často v mojich rukách, cestou na fakultu som vždy čítavala. A vtedy, ako som vám písala, keď po prvý raz pri zostupe z električky sa mi prihovoril, popýtal si knižku, pozrel do nej, a keď videl vaše písané venovanie, spýtal sa ma, či poznám autora. Povážte! On vás, majstre, vo vašich dielach už dávno stopuje, zaujíma sa mimoriadne o vás, a keď som sa mu pochválila, že áno, že ste mojím dobrým známym, požiadal ma, aby som, mu vás pri najbližšej príležitosti predstavila, že by sa tiež rád s vami poznal.

Nelly medzitým úplne sa už ovládala, vstala, nútila ho, aby zasa zaujal svoje miesto v kresle, prepäla si lepšie sponku vo vlasoch a podišla ďalej, k veľkému obloku študovne, kde sa pokojne oprela o nízke sklo, a v tomto postoji tmavej siluety proti prúdiacemu svetlu zvonka odhodlane pokračovala:

— Profesor Hegel zaujíma sa o vás, majstre, zo stanoviska svojej vedy, vedy, o ktorej viete, že je i mojím živlom, náruživosťou. On tuší vo vás podľa vášho písaného a azda i výtvarného diela pre svoju novú teóriu, na ktorej práve pracuje, istý príznačný psychologický doklad. A tak mne včera, keď som sa dozvedela, že ste tu, bolo prvou starosťou poslúžiť mu, telefonovať a ponúknuť mu nečakanú príležitosť poznať vás osobne, hneď za horúca…

Petrovi len teraz začalo sa brieždiť. Slová Nellyine ho prehradili. Podľa toho predsa len niečo je s ním, musí byť nejako na duši chorý, keď sa to už i z jeho písaného slova dá ustáliť a keď si ho želá vidieť i psychiater? Teda preto ho zlákala, ako sama tvrdí, do Bratislavy takými rafinovaným spôsobom? S Heglom vzbudila jeho žiarlivosť, a teraz tomu istému Heglovi ponúka ho za „doklad“? Démonické!

— Neviem, — končí Nelly, — o čo mu vlastne vo vašom prípade ide, nezasvätil ma ešte do toho, čo píše, ale keď som vás v liste pozvala sem na konzultáciu, bol v tom aj istý zmysel: o dvanástej, je dohovorené, bude doktor Hegel kvôli vám tu.

Peter nemal na to nijakej poznámky; zdala sa mu bezcitnou a takéto jej počínanie rozladilo ho úplne. Nemo sklopil oči niekde bokom do prázdna a ťažko sa zamyslel.

Nelly, pravda, hneď pobadala zlý dojem svojej reči, ale nepohla sa, len prešla si štíhle boky dlaňami, potom prosebne zložila ich pred seba a zvolala:

— Drahý, drahý majstre, vypočujte ma a verte mi, prosím, že najradšej bola by som sa včera hneď rozbehla ako „počerná nevesta“ v Písme hľadať vás: „Kde pasieš, kde dávaš odpočinúť stádu svojmu?“ No netrúfala som si hore do „záhrad“ vašej sesternice… A keď sa vám v tejto chvíli i zdá, že som vás bez opýtania „dohodila“ v službe vedy, niet v tom urážky pre vás. Viem od iných skoro s určitosťou, že doktor Hegel píše proti systému Lombroza, ktorý nadanosť a chorobu stavia do úzkeho susedstva. Môj profesor tento názor, dnes už nie dosť odôvodnený, s celým zápalom duše na prednáškach práve podvracia, a som presvedčená, že keď vás chce citovať, že vidí vo vás len „zdravosť“. Ale viem i to, že toto stretnutie vaše s ním bude vám zadosťučinením i z iných ohľadov, majster. Predne je on učenec na výške moderného vzdelania, a že známosť s ním vášmu umeniu len prospeje, o tom som pevne presvedčená. A tak dúfam, že môj obdiv k nemu stane sa i vaším obdivom, súčasne však i jasne rozoznáte, čo on môže pre mňa značiť a čo značíte vy. Chcem, aby ste sa presvedčili, že vaše listy, ktoré sa mi už dnes vedľa mojej zamilovanej vedy stali druhou životnou potrebou, spokojne môžu byť zasa takej sladkej výživy plné ako zo začiatku. Nuž odpustíte mi túto hru, na ktorú som sa odvážila, odpustíte mi tohto Hegla?

Tu už Peter nevedel, či bdie, či sníva, a jeho city na každom jej slove sa potkýnali, akoby kráčal krížom cez nejakú oráčinu.

— Drahá Nelly, čo hovoríte? Ohromujete ma, ja nemám nijakého práva…

— Nie, vy máte právo, — zvolala panovite, no s vrúcnosťou pritom, — a viete dobre, že vám ho od prvej chvíle nášho stretnutia i priznávam!

Hľadel na ňu rozšírenými zornicami a len vnímavo sa zaoberal hrou menivých leskov v jej kaderách. Akoby práve táto glória svetla bola mu teraz jedinou malebnou otázkou, ktorú treba lúštiť a na plátno položiť. Ostro vnímal všetko, ale začarovanie, do ktorého jej posledné slová všetky jeho zmysly vkolembali, zmohlo ho úplne.

Zaborený v kresle, sedel tam rozkochaný akoby nikdy dosiaľ nepočutou hudbou. Sedel, hľadel na ňu a mlčal s jediným želaním v duši: vyčerpať bez prerušenia toto nečakané opojenie plne, až do nekonečného konca.

Pohla sa od obloka, pomaly blížila sa k nemu, oči v očiach. A, akoby čítala jeho myšlienky, zastavila sa v polceste, prisadla k pianu, začala improvizovať a po tichom preludovaní tlmenými akordmi sprevádzať svoje slová:

— Majstre, vy sotva tušíte, čo v sebe nosíte, čo rozdávate. Je to len prosté vaše slovo, ale toto vaše slovo vyviera z hlbín srdca, ako vyviera zázračná, svätá voda z neznámych útrob matky-zeme. Váš verš ide svetom, patrí každému, ale vaša duša, duša, ktorú som s otcom stratila, no vo vás nanovo si našla, nech patrí večne mne.

Zamĺkla, prestala hrať, a bola zasa blízko pri ňom. Zasa sa mu spustila na operadlo kresla plecom k plecu a šeptom pokračovala:

— Vidíte, drahý, od smrti otcovej cítim sa vo svete samotnou. A čím viac sa hrozná chvíľa jeho smrti odďaľuje do minulosti, tým viac začína mi chýbať to, čím mi bol a a čo by mi bol ešte len dal. Keď sa v jeho spisoch preberám, vidím vždy viac, akým hlboko založeným človekom bol on. Čo dnes vidíme v myšlienkovom svete ešte sa len utvárať, v tom on bol už dávno človekom úplne celým. U neho nebolo nič úzkeho, malého, nesúvisiaceho, vytrhnutého z celku. Jeho duch nebol zamotaný do úzkej kukly krátkosiahajúcej lopoty, jeho duch bol kozmický. Všetky jeho myšlienky rozprestierali sa vždy od najmenšieho atómu hore až k najväčším slnečnými sústavami, jemu len celý svet znační jednotnú, harmonicky súvisiacu podstatu… Vtedy v jeseni, keď som vás po prvý raz videla, bola som zvedavá na umelca vo vás. Dnes viem, že keď som s vašou knihou predstúpila pred vás o podpis, že ma viedlo akési tajomné vnuknutie a že osud doprial mi nájsť vo vás človeka. Celé moje ja sa zachvelo a našlo sa v stave, ktorý mi je ťažko popísať. Nie tak ako posiaľ: katastrofa nečakanej smrti otcovej a z toho vyplývajúci manický pocit samoty, naopak, zlaté dni môjho blaženého detstva začali sa mi stavať pred oči s úžasnou živosťou. A keď ste ma potom oslovili a začali mi písavať, priehlbeň tej gehenný akoby sa niečím chytro zasypávala a vyrovnávala, a ja som porozumela, kto vo vašej osobe živý sa vracia zas ku mne… Mám tetu, — končí Nelly toto neobyčajné vyznanie so slzami v očiach, — áno, je mi drahá, pokladá ma za svoju rodnú dcéru. Stará sa o moje blaho úzkostlivo, ale ako taká stará sa len o zovňajšok môjho života, ďalej si rozumieť nemôžeme. Nuž, môžem dúfať, chcete mi rozumieť vy?

Peter nechcel veriť vlastnému sluchu. Sám prišiel k tejto mladej Egerii ako po žobraní za omrvinku jari a tepla, a teraz vidí, že vlastne opačne, k nemu s niečím prichodia, a on je tým, na koho táto úloha dávania pripadá.

Zlatá minca náhody padla mu krajšou stranou do lona. Jeho náklonnosť k tomuto decku dostala razom formu i rozhrešenie, a záletný výzor jeho neistého hľadania stal sa mizivým vedľa fortissimia tohto v ústrety sa mu ženúceho osirelého, detinského srdca.

A keď si jeho hĺbavá, vždy kombinujúca predstavivosť uvedomila tvárnosť novej situácie, šťastie jeho nemalo hraníc. Teda nejde tu o nejakú chorobu jeho duše, ani o nijakého Hegla v jej srdci, ani o nejaký obyčajný prípad ich obapolnej náklonnosti. Vyvolila si ho za tútora svojej pučiacej mladosti, a zväz tento nebude podľa notorickej, banálnej príťažlivosti pohlavia, ale zakladať sa bude na hlbokej, vnútornej príbuznosti dvoch zákonom zopätých duší.

V krajnom vytržení preklonil si ju nežne z operadla kresla do náručia a privinul mocne k sebe tento vzácny, nečakaný dar, túto naozaj novú, celkom inú intonáciu budúcej piesne o láske, o jari a o teple.