ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Božka, Katka.

BOŽKA (oblieka sa pomaly do kroja v hosťovskej. Na zrkadle maska na oči. Čižmy vedľa zrkadla, pri ktorom Božka stojí v črievičkách a pudruje sa i trocha farbí, ale nie horlivo, lebo medzitým kuká do knižky).

KATKA (vošla do jedálne): Prikrývať… ale koľko tanierov, to ti nepovedia. (Počíta na prstoch.) Pani rodzená, slečna, pán Turček, — tri, ale koľkí prídu od Zorkov, koľkí od Tepných…

BOŽKA (práve číta): Nevyrušujte ma… Spýtajte sa mamy, alebo položte, koľko sa na stôl zmestí.

KATKA (vezme z kredenca obrus, potom taniere, príbor. Rozkladá): Tak spravím. „Spýtajte sa…“, aby ma buchli. (Nazrie do hosťovskej.) Jaj, slečinka, taká ste krásna, že ak sa tejto noci nezasnúbite, tak všetci mladí páni sú slepí. Ja by som k vám hneď šla za kuchárku.

BOŽKA: Nič neviete.

KATKA: To len pani rodzená o mne, aj o vás. Naučíme sa z kuchárskej knižky.

BOŽKA: Knižky! Katka, keby ste vy vedeli, čo je v knižkách za bohatstvo myšlienok…

KATKA: Keby som stačila…

BOŽKA: Keď riadite, oprašujete, musíte sa vopchať do šifonéra, za dvere, ako ja…

KATKA: A dostať, ako vy. A vás nevyhodia zo služby, ste svoja, ja cudzia. Už len keď sa vydám. Ja by sa na vašom mieste hneď.

BOŽKA: Ja chcem byť samostatná.

KATKA: Vy ste, slečinka, neboli nikdy zamilovaná?

BOŽKA: Som, do kníh, do umenia, do hudby…

KATKA: To je čudná láska. Ak by ste si rozvážili — do muža sa zamilovať — prejdete k nám s obuvou. On vie robiť aj lakové, aj ževró. Je proti mne troška obvyšný, ale keď ma bude chcieť bozkať, donesiem si stolček.

BOŽKA: Katka, vy tárate… Viete, že ja to nerada.

KATKA: Prečo ste vy, slečinka, taká, taká… no, vážna?

BOŽKA: Lebo nemám na mysli vydaj, ale samostatný život, neodvislý od muža-pána, ktorého iba poslúchať a mu poddanou byť. Tie časy už, chvalabohu, prevratom minuli. Otvorili sa aj nám, slovenským devám, dvere vzdelanosti a samostatnosti dokorán.

KATKA: Zato ma pán Turček tak pozdravujú… Myslia, že by aj zo mňa mohlo dačo byť. Milý človek…

BOŽKA: Školy sa otvárajú aj pre vás. Ale vy — hľadáte stolček. Ja, ak by som sa mala vydať, tak to musí byť muž viac ako ostatní všetci.

KATKA: Viem. „Umelec“ — vravíte. To akože múdry, učený…

BOŽKA: Ešte viac. Od Boha nadaný. Maliar, sochár, spisovateľ, hudobník… Ako keď sa v rozprávke povie: s hviezdou na čele.

KATKA: Jajajaj. Kto to už len bude…?

Božka, Katka, Jaminová.

JAMINOVÁ (do jedálne): Prikrývaš?

KATKA: Už som, len či dosť tanierov?

JAMINOVÁ: Dosť, vyše čerta… Čo ty, dievka moja? (Nazrie i vojde do hosťovskej.) Už si?

BOŽKA: Už by som bola… Ešte… (Volá.) Katka!

KATKA (skočí): Slečinka.

BOŽKA: Vysypte čižmy dobre púdrom. (Podá púder.)

KATKA (schytí a vybehne).

JAMINOVÁ (sadne): Ja by som šla v poltopánočkách… Nohy máš ani sviece. Nech by videli, keď je taká móda, dcéra moja. To nemusí byť všetko ako na dedine…

BOŽKA: Keď kroj, tak úplný, verný.

KATKA (vošla): Nech sa páči.

BOŽKA: Ďakujem.

JAMINOVÁ: A teraz bež ku krajčírke. Že ak v tej minúte nepošle šaty pre pani Malvínu, prídem jej nadať.

KATKA (beží): Ruky bozkávam.

BOŽKA (obúva čižmy): Nie to je vážne — v čom, ale to, mama, že ma tisneš do zábav a ja by radšej čítať si.

JAMINOVÁ: Aby si mi pred polnocou neprišla domov, lebo ťa vybuchnátujem, ako som Ruženku… A ako sa potom dobre vydala. Majú obchod, dom, pozemky, peňazí… Musíme sa, rodina, ukázať. Vidia ťa, ešte šťastie nájdeš. Dáky evanjelický kňaz… to moja zbožná túžba.

BOŽKA: Z domu ma vytískaš, len vydávať by si ma rada.

JAMINOVÁ: Moja rodičovská povinnosť. Ako som vydala Malvínku, Ruženku, tak chcem zaopatriť aj teba, dievka moja. (So žiaľom.) Vidíš, že už stárnem, a tebe je dvadsať rokov…

BOŽKA: Ja som si už spravila privátne dve triedy, ešte dve a budem samostatná. Učiteľka.

JAMINOVÁ: To ja nepotrebujem! Ja ťa vydať chcem, nie sa roztúlať, sama, od rodičovského domu, od matere do sveta, za milenku čertvie komu…

BOŽKA (gesto odporu).

JAMINOVÁ: Čuš! Ty si nájdi poriadneho muža. Aj dnes bude príležitosť. Si mladá, zdravá, krásna, a keby na to dnes dali — i z rodu (hrdo) po mne. A tvoj starý otec bol zase hurbanistom osemaštyridsiateho roku.

BOŽKA: Toho som si vedomá… Ale či každá musí byť milenkou?…

JAMINOVÁ: Nie, každá nemusí, len čo je krajšie. — A tu máme od prevratu naše školy a v nich profesorov, naše úrady, súdy, banky, fabriky… Keby dáky, čo aj inžinier, direktor sa zahľadel do teba… Dôstojníkov koľko v meste!

BOŽKA: Tí sú vtipní, ale jednostranní, len vojnu a lásku vyznávajú…

JAMINOVÁ: Nuž, o čomže s dvadsaťročným dievčaťom?

BOŽKA: To mne nestačí.

JAMINOVÁ: Len Turček, aby ťa spredku-zadku fotografovať…

BOŽKA (trafená): Dobre, mama. Mne sa je, keď už tak chceš, za kohokoľvek predať, ale musí byť bohatý. Nemilovať a ešte aj biediť. Nájdi, mama, aby mal vilu, auto a skvelé postavenie…

JAMINOVÁ: Tototo! Aby mal tuto (ďobne si dva-trikrát prstom do čela), aj tuto (poťapká si na vrecko). Nech si ťa potom vyučí, za čo len chceš. Len sa nezaväzuj tomu šklbanovi.

BOŽKA: Ubližuješ mu, mama. Dosiaľ mi nikto viac nesľubuje. Z toho ešte môže byť veľký človek.

JAMINOVÁ: Tak nech dočká, až ním bude. A ty sa vydaj inak. (Vstane.) Už vari idú. Nože tej Malvínke, chúďatku, pomôž sa schystať, dodaj jej nálady. Ja dám večeru. (Ide von.)

BOŽKA: Veď Malvínka môže byť iba hrdá na Miloša. Takú verejnú činnosť ako on, koná málo mužov.

JAMINOVÁ: Veď by mohla byť, aj ja tak, keby sa po nociach netúlal, na druhé nehľadel… (Vyšla.)

Jaminová, Božka, Malvína, Ivan.

JAMINOVÁ (v ústrety): Tu ste, Malvínka moja? A šiat ešte nikde nič. Ale som jej odkázala…

BOŽKA (zapcháva si uši a číta, číta).

MALVÍNA (s uzlíkom): Tu sú… Dobrý večer.

IVAN (s husľami): Ruky bozkávam, stará mama.

JAMINOVÁ: Dobrý večer, Ivko môj. Akože ste deti nechali?

MALVÍNA: Na Olinku. Poslal ich kĺzať sa, sánkovať…

IVAN: Otec dbá o nás, otužuje deti, ale mne mama nechce dať na lyže…

JAMINOVÁ: Len sa uč, dám ti ja na leto. A kdeže je? (Rozkrúca šaty.)

MALVÍNA: Ešte doma…

JAMINOVÁ: Kedyže sa navečeriate?

MALVÍNA: Večerajte, my sme už.

JAMINOVÁ: Na, krásne šaty. A čože ste?

MALVÍNA: Čo si nám dala — jaderničky. (Vykríkne.) Ale ten ti ani nevečeral!

JAMINOVÁ: Nevečeral? Tak ty si nevyponosuješ svojej drahej materi a dobrým sestrám? Boženka!

MALVÍNA: Zakrývala som ho, ale už nebudem…

IVAN: Stará mama, otec skoro ani neobedoval, pre robotu a prípravy. Dopisuje si reč! Krásna! O svornosti a bratstve. Odpoludnia obstarával stoličky, zdobili sieň, stavali javisko…

MALVÍNA: Zúri v ňom sokolstvo!

IVAN: To je, stará mama, zodpovednosť.

MALVÍNA: Len sa ho už zastávaj, ty… ty, „brat“!

JAMINOVÁ: Príde, naje sa. — Obleč sa, Malvínka. Svitne ti od starostí raz do roka.

MALVÍNA (vošla do hosťovskej): Ty si už? No krásny je ten kroj slovenský.

BOŽKA (hotová, zavrela knihu): Tak poď, Malvínka. Voľakedy si ty mňa, maličkú, teraz oblečiem ja teba. (Vezme šaty na ruku.) Pekne ti to ušila.

JAMINOVÁ: Pekne, budeš ani kvietok… Dáme večeru, Ivko.

IVAN, JAMINOVÁ (vyšli).

MALVÍNA: A ty sa nazdáš, sestra, že ja s dákou radosťou idem? (Zoblieka sa a oblieka sa, pomocou Božky.)

BOŽKA: Viem, že nie, len z pochopenia národného účelu.

MALVÍNA: Ani! Tri razy toľko by som dala, keby sme nešli. — Budeš mi ho pomáhať špehovať, čo to už má za známosti, aké úrady, aké služby, komu a čomu.

BOŽKA: Špehovať. To je ošklivé slovo. Veď tvoj Miloš je idealista. Nič pre seba a toľko práce, toľko času, čo on venuje Sokolu, hasičom, kultúrnym, sociálnym ústavom… Ja by som na to nevedela žiarliť.

MALVÍNA: Láska ťa naučí, len sa zaľúb.

BOŽKA: Keď mu ty už aj to za zlé máš, keď sa cvičí v speve, v divadelnej úlohe… (Maľuje, pudruje Malvínu.)

MALVÍNA: Úloha! „V medveďových námluvách“ hral strýčka, a to dievča tak bozkával, ako najzaľúbenejší milenec. To je úloha strýca?

BOŽKA: To je vernosť, precítenosť úlohy.

MALVÍNA: A my sme sa za pána pravotára Halašu len tak (ukáže na Božke) vedľa ucha cmukli a dobre bolo… Len sa vydaj a pusti si muža do takej hry…

BOŽKA: Ja chcem byť samostatnou… Ale keby… ja by som dala mužovi úplnú voľnosť.

MALVÍNA: Aj keby ťa klamal s druhými?

BOŽKA: Keby ma klamal, buď by som ho tiež… (Zarazí sa.) Nie, to je ošklivé; ja by som sa dala rozviesť.

MALVÍNA: A deti?

BOŽKA (naivne): Aj deti? (Rozhodne.) Tie by som si vzala.

MALVÍNA: A žila z čoho? — To sa povie, ako z knihy. Ale v živote neprichodí nám, klamaným ženám a materiam, iba chrániť si mužov, alebo už len naprávať im hlavy a mravy. (Plačlive, posmešne.) „Válečná vdova“… „Všetko nám lacnejšie dáva“… a vše „šuch“ Milošovi aj liter rumu.

BOŽKA: Tak sa už ozaj nevydám.

MALVÍNA: To sa povie, kým máš len dvadsať rokov…

BOŽKA: Teraz by ani tebe nikto viac nehádal.

MALVÍNA (je oblečená za kvetinárku. Skúsi klobúčik, masku): Božka, a „kvetinárka“ smie všade vojsť?

BOŽKA: Povinnosť! Všade, Malvínka, veď ty budeš predávať kvety na dobročinnosť Sokola.

MALVÍNA (sa poteší): Počkaj, počkaj, Milko môj. Dnes budeš so svojimi „sestrami“ v tesnom!

Jaminová, Malvína, Božka, Ivan, Miloš, Turček, Katka.

MILOŠ (v kroji sokolskom ochotne otvára Jaminovej dvere): Ja by som, mama naša… (Berie jej z rúk.)

JAMINOVÁ (nesie jaderničky na dlhej mise): Nože mi neber z rúk, ty ochota! (Položí.) Poď sa najesť. (Sadne k stolu, ale neje, len dozerá.)

MILOŠ (sadne si, berie si).

KATKA (donesie kapustu surovú na miske).

IVAN (doniesol zemiaky a cvikľu).

KATKA (zvŕta sa, podnáša Milošovi).

JAMINOVÁ: Akože som ťa naučila, ty papek? Z ľavého boku.

KATKA (odbehne): Jaj, keď vždy zabudnem, kde má kto ľavý bok…

JAMINOVÁ (do hosťovskej): Poďteže aj vy dve.

MILOŠ (nazrie do hosťovskej, ale sadne späť. Volá): Mama moja, Božka, ukážteže sa nám.

IVAN (podnáša misku).

MALVÍNA, BOŽKA (dnu): Ideme.

KATKA (ako Ivan, obsluhuje, obskakuje, sprava, zľava).

MALVÍNA: Len sa „nemamaj“, jedz. (Prisadli, jedia.)

MILOŠ: Moja kvetinárka! Keby sme boli sami, hneď by som ťa objal.

MALVÍNA: Nepotrebujem. Objímaj…

JAMINOVÁ: Ticho! — A druhí, keď nejdú, nech jedia chladné.

MALVÍNA: Tí sú v obchode, len my stačíme s maškarami…

TURČEK (v smokingu vošiel): Ruky bozkávam. Dobrý večer. Dobré chutnanie. (Ide Jaminovej ruku bozkať.)

JAMINOVÁ: Jaj, veďže mi nechytajte nasilu… Sadnite a napchajte sa, aby ste nevyhadzovali peniaze. I tak ich nemáte.

TURČEK (Malvíne chce bozkať ruku): Dnes mám. Kvetinárka báječná. (Božke sa ukloní.)

MALVÍNA: Aby ste ma neprezradili.

BOŽKA: Aby si sa nie sama…

TURČEK: Božechráň! Ja ani vôbec… (Sadol si proti Božke a obdivuje nemo, natešený.) Slečna Boženka… (Berie si a drží jaderničku na vidličke.)

JAMINOVÁ: Však je krásna v tom kroji?

MILOŠ, TURČEK: Je! Je! Je!! Krásna, prekrásna!

JAMINOVÁ: A to mám vám dať? By vám bolo po srdci.

BOŽKA: Mama, prosím ťa… Mne môže byť mužský najviac „po duši“.

JAMINOVÁ (Turčekovi): Lenže, koľko máte rokov, pán Turček?

TURČEK: Dvadsaťpäť. (Berie, krája a je.)

JAMINOVÁ: A už je vám súrno? Vy ešte môžete počkať do tridsať.

TURČEK: Chcem byť čím prv poriadnym človekom.

MILOŠ: A sokolom, mama naša.

JAMINOVÁ: Ty mi neskáč; jedz a čuš. — Vy poriadnym?

TURČEK: Áno, ja.

JAMINOVÁ: Ako?

TURČEK: Ženbou.

JAMINOVÁ: A moja dcéra má byť tou hamovkou, aby ste sa neskĺzali do hostincov, barov a dlžôb.

MALVÍNA: Tak, mama, veľmi múdre hovoríš. Škoda, že si nie tak, keď som sa ja vydávala.

MILOŠ (zhovárať chce, so žartom): Huba, dyňa, rechtor, sviňa — potrebuje pohár vína, a tu ani vody niet, a hneď tak zadrieš, mama moja…

JAMINOVÁ: Nalogáš sa dosť do rána. Dajte čaj.

KATKA, IVAN (skočili a donesú šálky, čajník, citróny, rum).

MALVÍNA: Len sa nezdrž a urob ako na Silvestra.

MILOŠ (utúli sa, hriešny).

JAMINOVÁ: A si mi nepovedala, materi… Vy do kuchyne (Katka, Ivan). To je nie reč pre vás.

MALVÍNA: Napil sa hriateho a potom šiel spievať na javisko a prekričal vraj celý sbor.

MILOŠ: Takto verejne…

MALVÍNA: Vari ja neviem. Ešte len do pitvora vstupuješ, už aj po kroku poznám, aký si…

JAMINOVÁ (Malvíne): Nože sa mi ty nepleť s Milošom, keď ja mám tuto reč. Čo vlastne ste? „Veľký človek“… teda nech viem.

BOŽKA (zmätená, chcela by pomôcť): Môže byť… som povedala.

TURČEK: Úradník bankový a — ak smiem doložiť —

BOŽKA (povzbudzuje): Povedzte.

TURČEK: … kreslič.

MILOŠ: Pod penziou…

JAMINOVÁ: Nože sa, ty varečka, nemiešaj, pi!

MILOŠ: Keď je rum ďaleko.

TURČEK (skočí, podá).

MILOŠ: Nalej si aj ty, budeš vtipnejší.

JAMINOVÁ: „Kreslič“… A to už je čo? U staviteľa? Ktorého? Netárajte mi.

BOŽKA: Kreslič, maliar — umelec, mama. Vieš, videla si v „Sršni“ tie obrázky, karikatúry…

JAMINOVÁ: Viem, už viem. Zo statočných a prvých ľudí našich maľujete opice. Krásne umenie, dievka moja. To nerobil ani Černokňažník, ani Rarášek… A nasmiali sme sa dosť s nebohým vaším otcom. Ale koľko máte platu?

TURČEK: Po zrážkach osemsto šesťdesiat korún.

MILOŠ: Zrážky, nie obstávky…

JAMINOVÁ: Viem, neduplikuj mi. A z toho chcete vyživiť ženu a deti?

TURČEK: Predbežne len ženu.

JAMINOVÁ (udivená): Ták? Len ženu? Tak sa nežeňte. (Prísne.) Hádam sa ženíme kvôli deťom, nie žene.

TURČEK: Áno, áno, milostivá pani. Ja zbožňujem deti!

BOŽKA: Ale, mama…

JAMINOVÁ: Dcéra moja, zoči-voči. Ja musím vedieť, kto chce k nám dvere otvárať. Z osemsto šesťdesiatich korún sa dnes ani dvom nedá vyžiť, ak nemajú bývať v kasni a chodiť s holými lakťami, aby som nepovedala iný verš. A počkajteže. Ale zato jedzte, len jedzte.

TURČEK: Prosím.

JAMINOVÁ: Koľko máte dosiaľ dlžôb, kým ste sám? Ale pravdu, lebo len tá vás vyslobodí z tohto kúpeľa.

TURČEK (habká po sebe): Kalendárik v druhej veste. Neveľa. Ťažko o úver. Mám to rozstrkané po troške.

JAMINOVÁ: No, dlhy máte.

TURČEK: Ktorý mladý človek by ich nemal. Ale splácam…

JAMINOVÁ: Byt, krajčíra, panské obchody (s narážkou na smoking) za hostinec, kaviareň a hádam aj bar… Tak, Malvínka?

MALVÍNA: „Bar, bar“.

TURČEK: Ten iba zo schodov vídavam. Nedochodí; najviac ak čiernu kávu.

MILOŠ: A bielu tanečnicu.

JAMINOVÁ: Ty mi nevtipkuj. — Predsa vojdete. A vy, taký zadĺžený človek a „kreslič“ pomocou môjho ľahtikára zaťa, Miloška, tajne sa domáhate ruky mojej dcéry…

BOŽKA (urazene): Mama, veď ma mu ty ponúkaš.

JAMINOVÁ: Chcem poznať, dcéra moja, človeka na rub i líce.

BOŽKA: Tak sa spýtaj v informačnej kancelárii, alebo na polícii…

JAMINOVÁ: Neurážaj sa zaň. Ľaľať! Aj to sa môžem. Ale Turček seba pozná a mám to z prvej ruky. A mňa neoklame.

TURČEK: Ani vlastnej mame by som viac nepovedal.

MILOŠ: Ja ho poznám. Je len turistom, ale bude i sokolom. (Dvíha sa, von sa zberá.) A ja vám poviem: švagor Tepný má len dve deti a ja šesť. A to všetko môžem ďakovať Sokolu, že som otužilý a zdravý.

MALVÍNA: No, ak to sokolstvo má byť doporučenie, tak ste prepadli aj u mňa, pán Turček. A môjho muža nezaťahujte do zábav.

TURČEK: Ja? Ale ja, Miloša? My sa len náhodou stretáme…

MALVÍNA: A on vraví, že kamaráti ho zviedli.

MILOŠ, TURČEK (dorozumejú sa).

TURČEK: Stalo sa i to, na meniny, narodeniny a také slávnosti jeho, moje, národné, štátne…

MALVÍNA: Vykonajte si dievča sám. — Ja viem, čo je to Sokol. (Božke.) Sestra moja, nebudeš mať muža celý deň, ani v noci…

MILOŠ (chcel by von, berie kľučku).

MALVÍNA: Čože sa už ťaháš? Nesladí sa ti počúvať mamu našu…

MILOŠ: Ja musím, mama moja — lístky, kasa… Turček vás odprevadí.

TURČEK: Áno, áno.

MILOŠ: Pri kase vás čakám… (Vybehne.)

BOŽKA: A mne to, Malvínka, imponuje, že tvoj muž (ukáže za ním) za verejné veci tak horlí…

JAMINOVÁ: Čujte druhého ľahtikára. Ešte dobre, že má len dvadsať rokov, že príde azda k rozumu a rozvahe. A toto dievča si vy chcete vziať?

BOŽKA: Ale, mama, kto ti vraví? Ja sa nevydám, ja chcem študovať…

JAMINOVÁ: Čuš! Máš dvadsať rokov, tak čože sa odhŕňaš, keby bol súci kandidát. S dôchodkami. (Turčekovi.) Viete vy, že toto dievča pre knihy nemá od prevratu do výbavy nič ušité, nič vyšité? Viete vy, že nemá kúska čipôčky uháčkovanej na košieľke, ani perinky, ani podušky?

BOŽKA: Mama, to je už príliš dôverné…

TURČEK: To sa kúpi.

JAMINOVÁ: Za čo? Z môjho vrecka, či z vášho platu?

TURČEK: To nemusí byť…

JAMINOVÁ: „Nemusí byť?“ Akáže by to bola Slovenka, bez výšivky? To už nedopustím, ja, mať. Veď ešte ja mám vyšívané, čipkované nočné kabátiky.

BOŽKA: Mama…

JAMINOVÁ: Tak nedopoviem. Ale videli ste, že cesto na dolky dala zniesť…

TURČEK: … do pivnice. Veľmi vtipné.

JAMINOVÁ: Kto sýty… A to vami nehne: inam sa obzrieť, chudobný úradníček, kreslič?

TURČEK: Nie, milostivá.

JAMINOVÁ: A čo budete jesť?

TURČEK: „Priložíme líčko k líčku, odbavíme večeričku…“ (Smiech.)

BOŽKA: Pán Turček, (prísne) zakazujem vám také vtipy! Ja si inak predstavujem manželstvo. Blízkosť duší, kultúrnych, sociálnych snažení…

JAMINOVÁ: Vy potrebujete ženu rozšafnú, gazdinú, kuchárku, čo z popola napečie koláčov, z vašich osemsto korún. Nie moju dcéru študovanú.

TURČEK: Bude dvakrát osemsto…

BOŽKA: Mama, či som ozaj taká neschopná do života?

JAMINOVÁ: Ešte horšia, ale nepatrí sa mne, materi, všetko povedať. Do polnoci v knižkách, do deviatej v posteli… A vám kedy treba ísť do úradu?

TURČEK: O pol ôsmej.

JAMINOVÁ: Tak pôjdete o hlade. To ja nedopustím, hoci ste ľahtikár. Rozum musíme mať my, čo sme skúsení, rodičia.

TURČEK: Ja by som navaril aj pani Božke raňajky.

BOŽKA (prísne): Turček! (Ide do hosťovskej.)

JAMINOVÁ: Za dva týždne. A potom by ste prišli pekne mi nadať, ako som to vychovala takú nežnú konvalinku. Nie! Z toho nič nebude. (Vstane. Volá.) Katka!

MALVÍNA (pomáha zbierať príbory).

KATKA (vbehne a odnáša).

JAMINOVÁ: Zachladne im. Ale ten Demosténes…

MALVÍNA: Možno, že Ruženu nepustil. (Vyšla.)

TURČEK (vstane): Ruky bozkávam. Ďakujem.

JAMINOVÁ: Tak ešte nejdete? Ešte neviete, kde je kľučka? (Vyšla.)

TURČEK: Ba, milostivá, už hľadím na hodinky.

Turček, Božka.

BOŽKA (v hosťovskej).

TURČEK (vošiel): Slečna Božka, ja by som chcel milosťmame vašej navrhnúť, že by som ju maľoval… v oleji; ale zarútila ma tými „opicami“. Keby ste vy povedali napred slovo za mňa.

BOŽKA: A ak vyjde karikatúra?

TURČEK: Dal by som si záležať, naštudoval vopred všetko, i fotografie, a len potom by sa pustil do diela…

BOŽKA: Hľadáte, kde by bola zraniteľná.

TURČEK: Hej! A vy mi, Božka, na mamine reči čo poviete?

BOŽKA (vzácne): Sme a zostaneme priateľmi po duchu, ako že mám rada umenie, a vy máte talent a pekné snahy. Ja budem učiteľkou a vašou kamarátkou.

TURČEK (trpko): To je dlho. (Nadšene.) Ženou, a ja vás budem učiť maľovať…

BOŽKA (sa nateší, až sa smeje radosťou): Kamarátkou, len kamarátkou. Ale maľovať, kresliť, to by som sa rada, rada učila!

TURČEK: A aj ja vás vyživím! Veď budem vtipy ilustrovať… Desať kačiek…

BOŽKA: Tak sa ožeňte, ja sa nevydám.

TURČEK: Ja sa neožením.

BOŽKA: Len čím väčším umelcom budete, tým skorej si ma získate v priateľstve…

TURČEK (kľakne, zopne ruky): Ó, Múzy, vzývam vás.

BOŽKA: Vstaňte! Mama, sestra… Na vás bude priblížiť, získať si ma, keď budete viac, než sú všetci obyčajní mužskí. Vy sa mi musíte stať ideálom…

TURČEK: A mame vašej bankdirektorom. Ó, bohovia, pomáhajte z oboch strán. (Spína ruky. Hrčí auto a zastavuje.)

BOŽKA: Vstaňte, lebo vás nechám čakať. (Plášť berie, masku na oči zakladá.)

TURČEK (vstane a pomáha založiť plášť. Vojdú do jedálne).

Božka, Turček, Jaminová, Malvína, Tepný, Ružena.

RUŽENA (dnu): Na ulici nás schytil, že ide sem.

MALVÍNA (s čajníkom).

JAMINOVÁ (donáša jaderničky): A to že mu kto kázal?

KATKA (cviklu a zemiaky).

TURČEK: Ja, ak dovolíte, milostivá…

TEPNÝ (posmešne): Bankári! Tých sa kríza netýka.

JAMINOVÁ (srdečne): Ak vám vrecko dovolí dievčatá na autiakoch voziť, vozte. (Hrdo.) Nás voľakedy na kočoch rozvážali… Vy jedzte, a vy, Malvínka moja, sadajte, aby ho to aspoň toľko nestálo. Ľahtikár ste vy boli, aj budete. (Na Božku.) A tuto druhý.

BOŽKA: Ja vážne zmýšľam…

JAMINOVÁ: Ale robíš, čo sama chceš.

BOŽKA: Pre svoju budúcnosť…

JAMINOVÁ: Tá je na mojej hlave, len poslúchať.

TEPNÝ (sadol, vzal kúsok a je): Ale je to chladné.

JAMINOVÁ: Jedz, aké ti dám. Zohrej sa čajom.

MALVÍNA (naliala Tepnému a potom vojde s Božkou do hosťovskej).

BOŽKA (jej zakladá masku a klobúčik).

TEPNÝ: Veľa rumu, koňaku sa míňa… (Odhrnie rukou.)

JAMINOVÁ: Nuž, veď je rum, koňak vari pre ľudí… To aby som sa ťa i ja bála crknúť si kvapku do čaju.

TEPNÝ: To je iné. Ty si stará, ale mladí to mať nemusia. Potom už ideme hospodársky dolu vodou…

RUŽENA: Ba, že si sadáš. Poslala si nám, jedli sme doma. — Nože sa ukáž, Malvínka.

MALVÍNA (vyšla vážna, smutná v hlase): Čože vidíš na mne, sestra…?

JAMINOVÁ: Nuž, ba si krásna! Len veselšie musíš chodiť, skákať…!

MALVÍNA: Mám smutno na srdci…

JAMINOVÁ: Ej, to teraz nechaj doma, a myseľ si zbystri, rozveseľ… Prečo nejdeš aj ty, Ruženka, dieťa moje? Kroj máš, masku založ…

TEPNÝ (temno): Kríza…

BOŽKA (srdečne volá): Malvínka!

MALVÍNKA: Aby som šla…? A mne… Ach!

TURČEK (do dvier): Kvety, Katka, kvety! (Oblieka Malvíne plášť.)

JAMINOVÁ: Krásne ste, deti moje.

RUŽENA (plačom): Aj ja som mohla byť…

KATKA (donesie kôš kvetov): Nech sa páči.

TURČEK (vsunie košík Malvíne na ruku).

BOŽKA, TURČEK (vychodia): Ruky bozkávam.

JAMINOVÁ (posunkuje na nich, ako keby chcela povedať: „No hľaďte, aká je krásna, či jej je ten hoden?“).

TEPNÝ: No, keď už aj ty, Malvínka, švagrinka, tak tú Republiku chytro pretancujeme…

MALVÍNA: Ja si idem len za mužom. Keby som mala muža, ako si ty, Janko, nešla by som.

RUŽENA (plače): Dám ti ho, vezmi si ho…

BOŽKA: Buď hrdá, že ho máš. Miloš je idealista, Janko — praktik, oba významní v svojich úlohách.

MALVÍNA, RUŽENA (s hnevom, žiaľom): Vezmi si ho! Vezmi si ho! (Húka auto.)

TEPNÝ: Ešte má odvážať…

JAMINOVÁ (bozkáva Malvínu): Deti ti kuknem, muža si dozrieš sama.

MALVÍNA (bozkáva Jaminovú, s plačom): Mama!

JAMINOVÁ: Zabavte sa.

BOŽKA, TURČEK (vyšli).

MALVÍNA: Dobrú noc vám všetkým… (Plače.)

RUŽENA (tiež sa bozkala s Malvínou, s plačom): Sestra…

Jaminová, Ružena, Tepný.

JAMINOVÁ: Mali ste ísť, bolo by aj Malvínke veselšie.

RUŽENA (plače ticho).

TEPNÝ: „Mali…“

JAMINOVÁ: „Mali!“ Ale si držgroš. Nedopraješ žene, iba roboty. Ani slúžky jej nedržíš…

TEPNÝ: Má učňa. A ja nemám bálových šiat, a nové kupovať — nedochodí.

RUŽENA: Máš čierne, sobášne.

TEPNÝ: To sú len do hrobu. Vyžrané vrecká…

RUŽENA: Never, mama. Nenosil ich, nuž mole dieročky vyhrýzli, ale maličké. Chcela som ich už desať raz zaštopkať — nedovolil, aby nemusel nikam ísť, lebo mne by boli bývali treba nové šaty, klobúk…

TEPNÝ: Má aj tri klobúky…

RUŽENA: Tie ty nos!

TEPNÝ: Módu nebudeme naháňať.

JAMINOVÁ: Už by ťa jedny šaty neboli hodili o zem, a keď celé mesto sa chystá…

TEPNÝ: Ja nie! Nie aj zo zásady. Za Republiku musíme pracovať a nie tancovať.

RUŽENA: A či ja nerobím?! Mama, dohodli sme sa: jeden deň budem ja, druhý deň on prijímať pečivo o pol šiestej ráno. Pekár búcha na obchod, už na okno. „Žena, vstávaj, pekár…“ a tak vždy len ja.

TEPNÝ: A ja nevstávam?

RUŽENA: Psa uviazať, pohrať sa s Pozorkom… A ja musím do obchodu, deti sa budia, mlieko kypí…

TEPNÝ: No ešte čo pozbieraš, aby si pre nič, pre každodenný život mohla byť práve teraz martýrkou…

RUŽENA: Lebo ma prenasleduješ aj s varením. „Polievka je horúca, horúca, horúca!“ mi tri razy, mama, opakuje.

JAMINOVÁ: To by stačilo raz povedať, syn môj.

TEPNÝ: Už ani raz. Radšej si papuľu opálim!

RUŽENA: No vidíš, aký je on grobian. „Soľ“, to nepovie pekne, ale zareve „soľ!“, že všetci musíme skákať. A „lacno variť“ — či neopakuješ mi každý deň, že sa bojím upiecť dačo deťom?…

TEPNÝ: „Dačo“. Povedz — cukrovinky. Veľké obnosy padajú na domácnosť, to ja vidím najlepšie z nákupných knižiek. Pije sa, fajčí, tancuje deň po deň… Kam nás to zavezie…!

JAMINOVÁ: Ale vám dochodí. Máte už…

TEPNÝ: Čože máme? Dom, obchod a kúsok toho pozemku na špekuláciu. Ak z toho nebudú stavebné pozemky, môžem na tom kozy pásť.

RUŽENA: Never, mama; ja tiež vidím do kasy i do kníh. Ale to mi vždy tak robí, narieka na krízu, keď sa dačo chystá. Na Silvestra už bolo: pôjdeme, pôjdeme. Už krajčírka prišla. Bol nervózny ako čert a socal módne žurnály, radšej som ich vrátila.

TEPNÝ: Ak by ešte Obchodnícka beseda spravila ples, tak pôjdeme. Ale šaty len obyčajné, proletárske, s rukávmi, čo sa aj doma ušije.

JAMINOVÁ: Mašina stojí, Božka kolečkom nepohne.

TEPNÝ: Žena nemá sa obliekať pre cudzích mužov, len pre svojho. A tomu stačia dva župany: jeden na deň, druhý na večer.

JAMINOVÁ (utešuje): Za pár rokov dorastú ti dievčence, budeš s tými chodiť.

RUŽENA: To moja potecha aj dnes.

TEPNÝ: Mať, ďakujem ti, videli sme vás, aj vaše maškary, poďme sa pozrieť na druhé.

JAMINOVÁ: Choďte, deti moje, a potom sa zastavte na šunku.

IVAN (pribehne): Stará mama, ujo, celé mesto… Ani prejsť na chodníkoch! Svet sa hrnie, snehu navalené…

TEPNÝ: Rozprávaj starej mame, my pozrieme si sami. Do videnia. (Vyšli Tepný a Ružena.)

JAMINOVÁ (za nimi do dvier): No popas, Ruženka moja, aspoň oči… (So žiaľom.) Ja už ani tie…

IVAN: Nazdar, ujo, teta!

Jaminová, Ivan, Janek, Zuzka, Katka.

IVAN: Stará mama…

JAMINOVÁ (premohla sa, starým, dobrým tónom): Čo, syn môj?

IVAN: Ja len — či naša mama bude vedieť tancovať?

JAMINOVÁ: Akože by nevedela. Sama som ich učila. Nemčinu, ručné práce a tanec. A teraz je to len také obkračovanie nôh…

IVAN: Takého plesu ešte Martinov nevidel. Celé mesto je na nohách. Ani elektráreň nešetrí, všetky lampy horia, vidno je na uliciach ani vo dne.

JAMINOVÁ: Čo ty nepovieš. (Elegicky.) Ej, za mojich mladých čias tiež bývali plesy, bály; bývali… V Mikulove, u Čierneho orla… Ach… Paľo, Cigáň, mal si chrbát dolámať, tak sa po zem ukláňal pred zemanmi, aj našimi. Zemepáni, stoliční notábli, boli advokáti, doktori, kňazi, učitelia, bohatí kupci, remeselníci… Kvadrilu tancovalo nás aj sto párov. A slovenskú.

IVAN: Aj taká bola?

JAMINOVÁ: Bola veru. Kaplán Hudec zložil… Vezmi husličky.

IVAN (skočí, vezme husle, ladí a chytá reč i hlas).

JAMINOVÁ (postaví sa a riadi štvorylku): Paľo zazvonil. Páry sa vybrali a postavili. Aranžér vystúpil medzi rady, graciózne kývol hlavou i rukou: „Dámy — páni“. (Spieva „Hej, pod Kriváňom…“ a tancuje III. figúru.)

KATKA, ZUZA, JANEK (ticho vojdú a hľadia natešení).

JAMINOVÁ: Ešte elegantnejší býval menuet. (Spieva „La-la-la“ z Mozartovho Dona Juana diel 14, menuet, a graciózne tancuje pri Ivanovom doprovode. I prvý, i druhý tanec všetko boli len kroky, otáčky, gestá rukami a úklony hlavou, teda žiadne skoky.)

ZUZA: Krásne, pani urodzená.

KATKA, JANEK (tlieskajú).

JAMINOVÁ (elegicky): Zuza moja, keby si ma bola videla v polke, ako som lietala a z rúk do rúk… A dnes ma, deti, ani dívať sa — nepozvali… A nemuseli by sa hanbiť ani za moje šaty, ani za moje reči. Ja som sa vedela pozhovárať s Paulinym, Franciscim, Mudroňom, a Vajanský ma tetkou volal. Za dievčaťa Svätojánski ma vykrúcali…

JANEK: To veru, na môj dušu, sa nemali mladí čo hanbiť…

JAMINOVÁ: Katka, dones hriato a nalej Janekovi aj Zuze. Nech aj im hrajú.

KATKA (vybehla).

JANEK: Už len hrali…

JAMINOVÁ: V Amerike, či v Orave?

JANEK (smutne): V Orave, Orave.

JAMINOVÁ: Akože ste to len toľké peniaze premárnili? Stotisíc!

JANEK: Veď toho ani toľko nebolo. To mi len v Prahe dali stotisíc za tisíc dolárov.

KATKA (doniesla fľašu, dva pohárky, naliala): Nech sa páči.

JAMINOVÁ (podá Janekovi): Na, ty pľuhák ožratý. Aleže mi robiť budeš. Keď si si prežral kapitál, teraz drhni. Aj ty… (podá Zuze) statok opatrovať.

ZUZA (vypije, ide ruky bozkávať nasilu Jaminovej): Pani rodzenká naša, veru robiť, robiť. Ja mám kravy ako periny.

JAMINOVÁ: Ako si to len mohol prežrať…?

JANEK: Ako? S kamarátmi! Čo mňa to stálo bolenia hlavy a žalúdka, kým sme prepili stotisíc. Všetkému žena na vine. Naučila sa cez vojnu frajovať, ja som domov nemohol, tak od žiaľu a zlosti pustil som, čo som cez vojnu zarobil. Ľahko prišli, ľahko išli. Neželiem, ba som rád, že som zase, ako som bol — sluha. Od peňazí človek bujnie. Dával som bank a celá dedina žila do roka z mojich dolárov.

JAMINOVÁ: A už ti je teraz duša na mieste?

JANEK: Je! Ženu som potrestal, musí slúžiť ako ja, a sme, ako sme boli — holí, aj ešte rozídení.

JAMINOVÁ: A už sa nemienite zísť, Janek?

JANEK: Čoby nie, pani moja. Keď sa žena vypsí, ešte sa môžeme.

JAMINOVÁ: Tak, Janek. Tak. Ste vy za morom tiež neboli lepší… Ste si prisahaní. „V štěstí i neštěstí.“ Ach, deti moje, ide svätý pôst. Vieš ty, Ivko môj, túto? (infonuje i spieva) „Kde si můj premilý Ježiše Kriste?“

IVAN (sprevádza).

Jaminová, Katka, Ivan, Zuza, Janek, Malvína.

MALVÍNA (vrúti v maske): Jaj, jaj, dychu nepopadám…! (Sadne, ba zvalí sa na diván.)

JAMINOVÁ, KATKA, IVAN, ZUZA, JANEK (sa ľakli).

JAMINOVÁ: Čo sa stalo, Malvínka?

IVAN: Čo ti je, mama?

JAMINOVÁ (Katke, Zuzke, Janekovi): Vy choďte do kuchyne, kým vás nezavolám.

KATKA, ZUZKA, JANEK (vyšli).

ZUZA (cez dvere): Jednému sa máš čo brániť…

IVAN (skočí): Keby som mal revolver. (Chce von.)

MALVÍNA: Zastreľ ich!

JAMINOVÁ: Nestrieľaj ešte. Ušla si im?

MALVÍNA (ruku na srdce, že dychu nemá): U-u-u-u.

JAMINOVÁ: Dieťa moje! A čože ti?

MALVÍNA: „Oni chcú vedieť, kto je táto pekná maska.“ A opití, opití…

JAMINOVÁ: Nuž kieže si sa im ukázala a zakríkla ich.

MALVÍNA: Či ti mi zišlo na um, od žiaľu a zlosti, toto pľuhavstvo z tvári sňať. (Sníme a zahodí masku.) Či je to, mama moja, poriadny otec a muž, ako bol náš? Veď už ho tam nemáš! Pováž si len — už ho tam niet!

JAMINOVÁ: Miloša?

MALVÍNA: Hádam nemám Jana! — Miloša! Do prvého tanca ma vyviedol, vykrútil ma, aby sa mi hlava zatočila a som nevidela, kam mizne. Z rúk ma mu aj piati brali, a kým som sa zvrtla — zmizol mi vám z očí. Zmizol, zmizol, načisto zmizol… (Plače.)

IVAN: To sa iste mýliš, mama.

JAMINOVÁ: A kdeže by bol, synku?

MALVÍNA: Zabáva sa už čertviekde a s kým.

Ivan (krúti záporne hlavou).

MALVÍNA: Nevrť mi tou hlavou! Všetky kúty som na dvoch poschodiach vymietla. (So žiaľom.) Tak som sa ja zabavila s mojím mužom, s vaším Miloškom. Lebo ho aj Božka chváli, ani ty si nie prísna mať.

JAMINOVÁ: Ty blázon! Veď sa so svojím dosť nazabávaš, mohla si sa s inými. Ba práve, keď tam boli a sa ti vľubovali. Upozorniť na seba svojho muža. Akú príležitosť si prepásla svojím nerozvážnym krokom, keď si ušla a dala si sa na ulici obháňať. Miesto, aby si všetkých tanečníkov svojich bola vyzývala baviť sa, očkom hodiť, štrngnúť si, vykrútiť sa v kole… Čo by ti to hodno bolo bývalo pre poznanie, či sú tí cudzí horší, či lepší od tvojho.

MALVÍNA: A či si tak robila s naším otcom?

JAMINOVÁ: Tak. Zabávala som sa s inými a naň ani nehľadela. A keď vystrájal, čo som sa očí napritvárala…

MALVÍNA: Pritvárala si?

JAMINOVÁ: A koľko! Miloš nemá peňazí, ale otec náš niesol do zábavy celý jarmok, a karty, pitie, a Cigáň… Čo ma raz vykrútil, hádzal mu papierové, a keď ma druhí vykrúcali, hádzal mu dupľom. „Tak, zabavte mi ženu, kamaráti.“

MALVÍNA: Kvety mi páni rozchytali a vítali ma ani županovu! Veď sa ti tam začalo páčiť, keby som na Miloša nebola musela myslieť. Boli by ma zabávali, vykrúcali; naše deti mi chválili, všetko, celú rodinu, teba. Prečo si neprišla s Božkou?

JAMINOVÁ (žiali): Či ma zavolala? Či ste ma volali ktoré čo len slovíčkom? Ja som vám len robiť, variť, na jarmoky sa trápiť, groš zháňať. My sme sa s Ivkom zabavili a so sluhami. Ja som tancovala a spomínala… A tá?

MALVÍNA: Božka ide z rúk do rúk. Berú ju Turčekovi na zvrtnutí.

JAMINOVÁ (rada): A Turček čo?

MALVÍNA: Sedí a glgá, ako hláč na suchu. Musela som ho tešiť, aby neplakal a sa neopil s Milošom. Už to prehrali. Počkaj len, kto, koľkí prídu pre Božku… Ale čo ma zavrávate? (S plačom, hnevom.) Kde je môj muž? Kde je ti otec?

IVAN: Tu je.

Jaminová, Malvína, Ivan, Božka, Turček.

BOŽKA, TURČEK (vstupujú): Tu je!

MALVÍNA: Kdeže vám je?

TURČEK: Ruky bozkávam. (Ukláňa sa Malvíne.)

BOŽKA: Miloš sa nestratí, ale ty, Malvínka, kde si sa podela?

IVAN: Vidíš, mama, oťko sa nestratí, a ty…

MALVÍNA: Čuš, lebo ťa čapnem. Aj ty budeš, ako tvoj otec, keď sa ho už teraz zastávaš.

JAMINOVÁ: Jaj, dajže, daj pokoj nevinnému chlapcovi.

MALVÍNA: Ja mu dám…! Pôjdeš si ho hľadať. Už je iste v inej krčme. A s kým? S kým, keď je dnes celé mesto samá maškara.

BOŽKA: Sú fašiangy…

IVAN: Môj otec je iste tam, v svojich úlohách, len ty si ho nepoznala…

MALVÍNA: Aj keby sa bol zatajil, poznala by som ho po kvietniku, čo som mu pripla na čamaru. Aspoň pätnásť ľudí som sa opýtala, či ho nevidia, či je tam, či kde. A on sa mal ku mne hlásiť, mňa sa držať, nie ma oddať druhým…

IVAN: A predsa môjho otca — brata márne podozrievate.

MALVÍNA: Tak mi ho doveď!

IVAN: Tu je!

MALVÍNA: A nie je.

Jaminová, Malvína, Božka, Turček, Ivan, Tepný, Ružena, Katka, Zuza, Janek.

TEPNÝ: Čo vy? Ešte svietite?

JAMINOVÁ: Či by si nechcel gazdovať aj u mňa? Ty, ty… lebo už mňa pre toto zlosť chytá.

TEPNÝ: Nečudo. Fašiangy. Všade sa fašianguje, tancuje, spieva, pije…

JAMINOVÁ: Keď môže byť, nech je svetu veselo.

MALVÍNA: A môjho Miloška ste nevideli?

TEPNÝ: My sme sa len po uliciach prešli.

MALVÍNA (Ivanovi): Pôjdeš so mnou.

IVAN: Nepôjdem.

MALVÍNA (skočí do dvier): Ja si nájdem, čo pôjdu. Katka, Zuza, Janek!

KATKA, ZUZA, JANEK (pribehnú): Čo? Prosím? Čo rozkážete?

TURČEK: Pôjdem ja s vami, milostivá.

MALVÍNA (Katke, Zuzke, Janekovi): Prosím vás (omlúva) — veď ste z domu — zabehnite do fabriky, do kantíny, či je tam môj muž, aby hneď a hneď sem prišiel.

JAMINOVÁ: Ale sa len tak prešuchnite popod obloky, a tak počúvajte. (Naleje do pohára.) Na! Vyžer! Rýchle! Aj ty. (Naleje Zuze.)

JANEK, ZUZA, KATKA (vyglgnú a bežia): Vďačne, vďačne.

MALVÍNA (Turčekovi): Keď ste taký láskavý, my pôjdeme do baru! Rovno do baru! Vy ma zavediete.

TURČEK (v rozpakoch): Ja-ja-ja, sám by som nazrel…

MALVÍNA: Nie, ja ho chcem dochytiť tam vlastnými očami (doloží významne) a rukami! (Zatína prsty.)

TEPNÝ: Ja by som pochyboval… Keď sa môže zabaviť v sokolovni, aby šiel dnes do putiky.

MALVÍNA: Dvíhaj psovi nohu na stôl koľko chceš, len ju pod stôl ťahá… (Vyšla.)

TURČEK (s ňou vyšiel).

IVAN (Tepnému): Ujo, prosím ťa, poď, budeš svedkom. Ja oťka nájdem. V Sokole ho nájdem. (Berie ho za ruku.)

TEPNÝ: Aby si len mal, Ivan, pravdu. (Vyšli.)

Jaminová, Ružena, Božka.

JAMINOVÁ (Božke): Čo ty myslíš o ňom? O Milošovi?

BOŽKA: Tam bude, v sokolovni. Núkal hneď mládencov radostne, pili, a zrejme ich posielal ku mne, aby ma zabávali.

JAMINOVÁ (dôverne Božke): A vyznal sa ti už niekto, aspoň v náražkách?

BOŽKA: Aj traja začínali…

JAMINOVÁ: Akože ti? Začínali?

BOŽKA: Jeden začínal o rudých ústach, druhý mi za čipku na prsiach kukal…

JAMINOVÁ: A to že bol kto?

BOŽKA: Ešte boli v maskách. Tretí mi už stískal ruku, štvrtý ma v tangu k sebe lámal…

RUŽENA: Môj muž mi ani za dievčaťa ruky nestískal.

BOŽKA: Iba jeden, videlo sa mi, že by sa dal vychovať. Chváli moje snahy, o umení mi vykladal… a že pôjde na študijné cesty.

JAMINOVÁ: Cesty? To bol dáky inžinier.

BOŽKA: Čoby. Múzeá, obrazárne… či by som nešla s ním?

RUŽENA: Turček!

JAMINOVÁ: Opovážlivosť! A ty si mu čo?

BOŽKA: Že ak mi dáš, mama zlatá, na cestu, že by som šla s ním.

JAMINOVÁ: Bože, bože, bože! Či by si ozaj nešla…?

BOŽKA: Šla ja. Vidieť staré, nové svety, výtvarné umenie na mieste, veľkolepé stavby, kostoly…

JAMINOVÁ: No ešte kostoly, to ešte… pomodliť sa Pánu Bohu, aby ťa zachránil pred tvojím bláznovstvom… Nuž, a to že by ste už ako bývali?

BOŽKA: Ako priatelia. Bola by mu strážnym duchom…

JAMINOVÁ (zalomí rukami): Mo-de-lom by si bola, ba viac!

BOŽKA: Mama, nezalamuj rúk nado mnou. Ja som silná! A Turček ťa prosí, či by si mu nesedela párkrát, chcel by ťa odmaľovať na večnú pamiatku nám a deťom. Prosím ťa…

RUŽENA (slzí): Aj našim deťom na pamiatku…

JAMINOVÁ: „Na pamiatku…“ „Deťom…“ Ale aby si nemyslel, že ťa mu za to dám.

Jaminová, Ružena, Božka, Malvína, Turček.

MALVÍNA: Tam je!

TURČEK: Nie je!

JAMINOVÁ: Kdeže je?

MALVÍNA: Tam ti je — v bare, tvoj Miloško!

JAMINOVÁ: Ja na nohách neobstojím. (Sadá.) Hneď mi ho doveďte na jazyk. Ja tomu vyspievam!

TURČEK: Nie je to hlas Milošov…

MALVÍNA: Cigáni hrajú a ženský-mužský spev čuť až spod zeme…

TURČEK: Aj to slabo, a Milošov hlas z toho nikto neuhádne, milostivá.

MALVÍNA: Chce ho zatajiť.

TURČEK: Nepustili ste ma, ani sami nezišli…

MALVÍNA (plače): Aby ma porazilo? Aby ma trhali jeho kamaráti ako tí, čo za mnou bežali? Ja mám deti…

JAMINOVÁ (Turčekovi): Mali ste vojsť, ak ste priateľ rodiny.

MALVÍNA: Ja chcem vedieť, dokiaľ tam bude.

JAMINOVÁ: Také krásne deti. Jedno, druhé, tretie… Päť ich je, či šesť? Ani už neviem od hrúzy.

MALVÍNA: Šesť, mama, šesť.

JAMINOVÁ: Šesť detí a taký otec váš. No počkaj!

MALVÍNA: Ty mne, mama, len sľubuješ, čo mu ty, ako mu ty hlavu zakrútiš a hneď ti je „Miloško“… Ja ti idem poň, idem na ulicu čakať ho, a čo do rána…

JAMINOVÁ: Ale si teda, dievka moja, aspoň jarmočný kožuch vezmi, zamrzneš.

TURČEK (ide po velikánsky ovčí kožuch do pitvora a drží ho roztiahnutý).

MALVÍNA: Nech zamrznem… (Oblieka kožuch.)

JAMINOVÁ: A do baru vstúpiť, to nie… Aké jednoduché: „Pardón“, hodiť okom a už ste mohli byť von a vtáčik v hrsti.

RUŽENA: Ja by som pochybovala…

MALVÍNA: Lebo ty máš poriadneho muža!

BOŽKA: Ja tiež pochybujem…

MALVÍNA: Ty, sestra, čuš! (Prstom na Turčeka.) Až ho budeš mať, mi povieš. Muž je nie tvoje knižky, otvoriť na ktorej strane chceš. Jeden väčšie tajomstvo ako druhý.

Jaminová, Ružena, Malvína, Božka, Turček, Janek, Zuza, Katka.

MALVÍNA (proti Zuze): Poznali ste môjho mužov hlas?

ZUZA (pila): Či poznali…!

JANEK (podpitý): Vo dvoje…!

ZUZA: Akože! Aj vo fabrickej…

MALVÍNA: Aj…?

JANEK: Aj u Brdáňov!

JAMINOVÁ: Ako ste ho hľadali?

ZUZA: Ako ste kázali — po hlase. A veru všade ich krásny hlas. Ja už len tak poviem, ako som počula.

JAMINOVÁ (Katke): A ty, Katka?

ZUZA: Ona sa len predo dvermi chichotala.

JAMINOVÁ: Prac sa mi z očú! Ale vy ste voľáki otrundžení.

KATKA (vyjde): Ja, ja — som nerozoznávala…

JANEK: Fašiangári dali naliať, rozdelili sme sa.

ZUZA: Ej, Janek, ty si delil…

JANEK: Chyba bola, že ste nám nedali na liter vína, lebo hneď len — „čo si rozkážete? rozkážete?“ a nepustili nás do druhej izby. To je demokracia! U Brdáňov tiež len k prvému stolu od dvier. Mňa, mňa, čo som dal krčmárom stotisíc utŕžiť.

JAMINOVÁ: Ty si smelá, kieže si sa vtisla.

ZUZA: Janka nepustili, a mňa z dvier vracali, aby som poslala svoju dcéru.

MALVÍNA: A čo spievali, čo revali?

ZUZA: „Takú som si frajerôčku…“

MALVÍNA: No len počúvajte…

JAMINOVÁ: Pľuhákov.

JANEK:

MALVÍNA: Za vodu. Do kantíny!

TURČEK (Jaminovej, Božke): Miloš ta chodí (šeptom), ale policajne sa orientovať o socialistoch, komunistoch…

Jaminová, Malvína, Ružena, Božena, Turček, Janek, Zuza, Tepný, Miloš, Ivan.

IVAN (hrdo, ešte za dvermi): Tu je! Tu je môj otec!

JAMINOVÁ: Až na štvoro!? Tak chytro obehal štyri krčmy?

MALVÍNA: Nuž ty, človek…!

JAMINOVÁ: Daj ho mne.

MILOŠ (s budíkom na prste, ako na háčiku. Nežne): Čo ty? Čo vy? Kde si zmizla, mama moja?

JAMINOVÁ: Hľaďže ho, aký prekvapený…

MALVÍNA: Po krčmách ťa zháňam, ty, ty neviniatko mužské.

MILOŠ (kľakne, spína ruky i s budíkom): Odpusť mi, ak som sa previnil, mama moja…

MALVÍNA: Nevolaj ma „mama moja“; to bolo, kým sme boli dôverní. Dnes som zradená žena…

JAMINOVÁ: Teraz ja vidím, komu som dala dcéru pred šestnástimi rokmi. Tebe už nie je dosť jedna krčma? Ty musíš byť naraz v troch-štyroch?

MILOŠ: Nebol som.

MALVÍNA: Bol si v bare.

MILOŠ: Nebol.

MALVÍNA: Bol si v kantíne.

MILOŠ: Nebol.

MALVÍNA: Bol si u Brdáňov.

MILOŠ: Ani tam.

JAMINOVÁ: Voľakde si už len bol. Keby som ja to bola predvídala, nikdy, nikdy by si jej nebol dostal, mojej Malvínky nešťastnej. (Skočí po palicu, podá Malvíne, povie Zuze, Janekovi.) Vy nemusíte všetko vidieť, čo páni robia. Zavrite za sebou dvere.

JANEK: Zuza poď, aby sa nám nedostalo.

ZUZA: Veru, kde sa chcú biť — utekaj… (Vyšli.)

JAMINOVÁ: Tu máš, Malvínka moja, palicu. Na, a bi ho, hriešnika. Kým sa ti nevyspovedá… (Milošovi.) Ja ťa neľutujem, nedbám, čo ti Malvínka aj hlavu prebije. (Ide po šunku, chlieb a nôž.)

MALVÍNA (chce udrieť, ale Miloš zakrýva sa hodinami, budíkom.)

MILOŠ: Zabiješ, zabiješ, mama moja…

MALVÍNA: Budeš ty mňa klamať? Budeš v bare spievať? Budeš mať iné ženy? To mi radšej ani nepovedz!

MILOŠ: Nepoviem, ale ani som dnes ešte nespieval…

MALVÍNA: Kto spieval v bare, kto reval v kantíne, kto u Brdáňov? Sama som počula a mám svedkov!

MILOŠ: To sú falošní…

MALVÍNA: Vy ste ho kde našli?

IVAN: V Sokole, mama!

TEPNÝ (opatrne): Ivan, nenašli sme ho — vytiahol sa sám. Odkiaľ, nech si švagor povie a sa ospravedlní.

IVAN: Tam bol! (Hrdo.) Môj otec…

MALVÍNA: Ty mi čuš, lebo aj teba…! (Zaženie sa na Ivana.)

JAMINOVÁ: Čímže sa to chráni?

MILOŠ (naťahuje): To som vyhral na tombole; chcem sa ti vďačiť, mama naša. Nech sa ti páči. (Vstane.) Bude ti sluhov budiť, nemusíš ty vstávať. (Podáva a spustí. Budík rapčí.)

JAMINOVÁ (rýchlo položí celú šunku, chlieb a nôž): Ach, detičky moje, tento márnotratník, tento ľahtikár! Vyhodíš, čerta, von, vyhodíš! O uši prídem. (Vezme od Malvíny palicu a podá Milošovi.)

MILOŠ: Ja som nevinný, ale vy mi robíte verejný škandál.

JAMINOVÁ: Ak si nevinný, bi ju ty. Bi, za mrzké upodozrievanie.

MILOŠ (objíme Malvínu).

MALVÍNA (sa mu driape z objatia): Daj mi pokoj! Daj mi pokoj! Pukne ma od zlosti. Pre teba ma na ulici traja galgani chytali… Ale keby ma len boli. Mala som sa im dať.

MILOŠ: Polícia, četníci! (Chce von.) Kde to bolo? Akí boli? To je svinstvo! To ja nenechám!

JAMINOVÁ: Túlaš sa, strácaš žene z očí, aj dnes.

MILOŠ: Troška, mama naša, medzi ľudí. Počuť, prečítať. Chceme, však, byť i veľmi národnými i väčšmi sociálnymi…

MALVÍNA: Neverte, voňavkami páchne!

TURČEK (figliarsky, s grimasou), JAMINOVÁ, MALVÍNA, RUŽENA (vážne ho privoniavajú a dosvedčujú nemo, ale v úžase).

MILOŠ: Božíčku! Od večera okolo dám, čímže mám páchnuť?

MALVÍNA: Kde si bol, keď som ťa už hľadala?

MILOŠ (chce objímať Malvínu): V kútiku, pri poháriku piva som so zábavným výborom besedoval, že sa ples vydaril!

MALVÍNA: A potom? A potom?

MILOŠ: Potom som si šiel prerectovať reč pod javisko.

MALVÍNA: Akú reč?

IVAN: Čo si písal odpoludnia…

MILOŠ (vytiahne za hrsť papierov z vrecka): Túto!

JAMINOVÁ: Parom ma po vás. Jedzte, a potom sa dohodnite — na ples znovu, alebo spať. Ja tiež kuknem na ulicu… Lebo nezaspím.

TEPNÝ: Veľa jeme. A vy šunku v noci. I nezdravo, i škoda.

JAMINOVÁ: Doma si rozkazuj.

IVAN: Otec náš má len tú chybu…

JAMINOVÁ: No čo? Ty mi povedz, syn môj.

IVAN: Tú chybu, že ochotne prijme veľa práce, a kým ju skončí, je noc.

MALVÍNA: Čakala som, že múdrejšie povieš, študent z piatej…

MILOŠ: Mama moja, nerobím sa svätým. Ľudské hriešky musí mať každý muž. Ani ja som nie bez nich. A ty vieš o nich, vyčítaš mi ich, ale ti je to málo. Ty sa chceš na mojich výčinoch škandalizovať. Ty by si ma chcela dochytiť aspoň v bare a s tanečnicou v lone…

MALVÍNA: Ešte nájdem, čo jej do očí črpnúť.

JAMINOVÁ: Prepánaboha, dievka moja! Zavrú ťa.

MALVÍNA: Pre nočník nezatvárajú…

JAMINOVÁ: Ja že vitriólu…?

MILOŠ: Prosím, poďme. (Malvíne rameno podáva.) Mama naša, Turček, Božka…

MALVÍNA: Tak ty predsa ideš?

MILOŠ: Idem! Mama nás len na šunku pozvala, a mne sa dostalo ešte viac. Ale unesiem a dokážem vám, že darmo netrpím.

MALVÍNA: Mama, sestry, čo mám s ním robiť? Ja ťa nepustím!

RUŽENA: Ja by s ním šla.

TURČEK, BOŽKA (tlieskajú): Výborne! Poď Malvínka.

MILOŠ: Ja musím ísť. Tisíc hosťov a bratov na mňa čaká. (Ide.)

MALVÍNA (sadne): Aby ma zase zradil? Nejdem! Nejdem! (So žiaľom.) Choď si za ním. Ty si ma zaň vydávala a ty si mu teraz nič nepovedala.

JAMINOVÁ: A nepodala som ti palicu?

BOŽKA (Milošovi, ktorý čakal vo dverách): Ty si muž slova. Ty si môj ideál.

TURČEK: Ja ťa idem počúvať.

IVAN: Ja by tiež…

MALVÍNA: Ani na krok!

TEPNÝ: Ruženka, polnoc, bude ráno…

RUŽENA: Pekárovi otvárať… (Vyšli.)

MALVÍNA: Mama, zastúp mu cestu. Nepusť ho! (Zopne ruky.)

MILOŠ: Zajtra ma hoci z domu, z rodiny vytvorte, ale dnes si odrečniť ešte musím. (Von.)

BOŽKA, TURČEK (za ním).

MALVÍNA: Ja ťa vymknem!

JAMINOVÁ: Netáraj! Takto je viac z domu ako doma, a ešte ho vytvárať. To by bol rozum! Podajte mi zimník. (Otvára šifonér a vyberá.)

IVAN (pomáha): Ja ti ho, stará mama.

JAMINOVÁ: Z galérie ho vidím a dovediem. (Vyšla.)

MALVÍNA: Nie pravda! Ty ho ideš počúvať! Všetci, aj ty si doň zaľúbená! Porazí ma. Daj stoličku. (Popojde do dvier, zastane, behá po javisku a nevie či a kde si sadnúť.)

IVAN (nosí za ňou stoličku).

(Opona.)