ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veselohra v troch dejstvách

Tajovský hru písal v rokoch 1934 — 1935, teda po „Blúznivcoch“ a pred hrou „Hrdina“. Hra má veseloherný charakter. Pôvodne nazval autor hru „Prevrat“ (tak bola známa aj vo vtedajších divadelných kruhoch), no autor dal jej konečný názov „Sokolská rodina“. Pod týmto názvom ju aj publikujeme. V rukopisnej pozostalosti autora našli sme štyri rkp. exempláre hry. Porovnávaním sme zistili autorom pripravený posledný text. I na ňom autor robil menšie korektúry. V hre sa križujú dve tendencie. Tajovský chcel potvrdiť oprávnenosť a potrebu kultúrnoosvetovej a telovýchovnej práce „Sokola“ na Slovensku, ktorý sa stretával s odporom najmä v kruhoch klerikálnych a autonomistických. Ale táto tendencia bola „draho“ vykúpená práve pravdivým zobrazením života slovenských malomeštiackych rodín, plného pretvárky, oportunity, spoločenského prospechárstva, snobizmu i kultúrnej zaostalosti. Hra má prevážne konverzačný charakter. V literárnej pozostalosti zachoval sa posudok sokolského pracovníka, ktorý hre vyčítal niektoré nepresnosti, týkajúce sa skôr „spolkového“ poriadku než tendencie hry. Pravda, tento pracovník nepostihol fakticky podstatu hry, ktorá spočíva vo vlastnej umeleckej tendencii, v kritickom obraze malomeštiackych spôsobov a mravov.

Tajovský sa pokúsil hru r. 1936 umiestniť v repertoári slovenskej činohry Národného divadla v Bratislave. Zúčastnil sa ňou na súbehu Matice slovenskej, no hra odmenená nebola. Tajovský, pobúrený nekultúrnym a protipokrokovým vystupovaním niektorých členov výboru Matice slovenskej, ako aj niektorými článkami klerikálnych časopisov, napísal článok „Matica slovenská a Spolok slovenských spisovateľov“ (Slovenské smery IV, str. 113 — 116). V tomto článku dotkol sa aj odmietnutia svojej hry redaktorom Divadelnej knižnice Ferd. Hoffmannom, lebo čerpala „dej zo sokolského života“. Hoffmann na tieto slová odpovedal poznámkou v Slovenských pohľadoch (LIII, 1937, str. 62 — 63). Usiloval sa v nej obrániť svoj postoj poukázaním na to, že „hra je veľmi slabej dramatickej úrovne s naivne osnovanou dramatickou zápletkou z malomestského prostredia“. Podľa neho má iba dve prednosti: „dobrú charakteristiku niektorých osôb a peknú reč“. Ale i napriek týmto prednostiam hra „ani zďaleka nedosahuje úrovne predošlých hier Tajovského“. Predovšetkým toto Hoffmanovo tvrdenie neobstojí, najmä ak „Sokolskú rodinu“ porovnával s hrou „Jej prvý román“, ktorú uviedlo aj Národné divadlo. „Sokolská“ tendencia predsa bola hlavnou prekážkou pri hodnotení hry, i keď Hoffmann pripomenul, že sa oproti nej vyslovil veľmi opatrne, „iba v osobnom rozhovore“. Spomínaná tendencia hre neosoží, no i napriek nej „Sokolská rodina“ má svoje kritické ostrie, ktoré nijak nešetrilo plytkosť slovenského uspolkáreného malomeštiactva.

Hru Tajovský ponúkol v súkromných listoch Márii Pietrovej, význačnej predstaviteľke slovenského ochotníckeho divadla, datovaných 14. I. a 18. I. 1938, to znamená po roku, čo sa hra nedostala na scénu Národného divadla. Tajovský v liste zo 14. I. 1938 spomína „divadelnú hru zo sokolského života na Slovensku ešte z roku 1920“, napísanú pred troma-štyrmi rokmi. Na Pietrovú sa obrátil preto, lebo v Bratislave sa hru na scéne Národného divadla báli hrať. Tajovský súčasne oznámil, že hru študujú bratislavskí sokoli a dajú ju aj vytlačiť, čo sa však neuskutočnilo. V druhom liste (18. I. 1938), podľa ktorého sa dozvedáme, že Pietrová prisľúbila Tajovskému hru režírovať, Tajovský dáva tieto pokyny: „Pri režírovaní o jedno Ťa prosím, aby herci v tejto hre nič nebrali vážne, tragicky. Sú to miestami len veľké slová, veľké frázy, o ktorých tak herci, ako aj obecenstvo (podvedome) vedia, že sa to všetko pekne, ladne vyrovná, ako to správne berie Turček, keď ho Jaminová hreší a odháňa. Hrať treba rýchle, vypínať, prepínať, ale pri ničom sa vážne nezastavovať. Niet problému. Všetko je len póza a práve to má zabávať. Roztriasli si ľudia slamy pod nohy a tú prekračujú vysokými krokmi. To je všetko“. I tieto Tajovského slová pomáhajú nám bližšie pochopiť ideovú podstatu hry a smer jej kritičnosti. Podľa niektorých reálií, v hre použitých ide o spoločenské prostredie v Martine.

Hra sa však nehrala. Tajovský sa bál intríg a ťažkostí pri obsadzovaní hry. A obidve obavy boli ľahko splniteľné.

Poznámky k textovej úprave

V VI. zv. Diela pri prácach, ktoré majú viac než jedno vydanie, postupovali sme tak, že za základný text volili sme posledné vydanie. Ak sme v rukopisnej pozostalosti našli autorom skontrolovaný a doplňovaný predtým už publikovaný text, použili sme ho ako základný text. Tam kde sme sa uchýlili od tohto pravidla (volili sme za zákl. text 2. vyd. „Sľubov“ a nie 3. vyd.), osobitne sme to uviedli. Usilovali sme sa rešpektovať čo najväčšmi autorov jazyk, aby sa nezotreli znaky autorovho vývinu. Zasahovali sme do slovníka len vtedy, keď išlo o slová, ktoré sa rozchádzajú so slovným fondom spisovnej slovenčiny a z hľadiska jazykovej správnosti sú chybné. Vychádzali sme z praxe Oddelenia slovenskej a českej klasiky v SVKL. Ostatné zásahy majú povahu pravopisných opráv, pravda, dotýkajú sa niekedy hláskoslovia a v menšej miere tvaroslovia. Popis týchto zásahov uviedli sme v poznámkach I. zv. Diela. Rešpektovali sme interpunkciu pôvodín, zasahovali sme v minimálnej miere, a do slovosledu len v najnutnejších prípadoch.

Zásahy do slovníka a hláskoslovia: ač, ačpráve > hoci, poneváč > pretože, keďže, ovšem > pravda, pravdaže, patrne > asi, až na > okrem, cestou > prostredníctvom, nabídka > ponuka, výtisk > výtlačok, plášť (včelí) > plást, delnícky > robotnícky, válečný > vojnový, vyne > vyberie, kúriť > fajčiť, častej > častejšie, bezsporne > nesporne, nazadku > pozadu, hodčo > hocčo, trikráľový > trojkráľový, kaviarničkou > kaviarenskou, barvami > farbami, kotáľ > kotol, vdolky > dolky, strižok > ústrižok, pidimužík > piadimužík, čakáleň > čakáreň, berávať > brávať

Karol Rosenbaum