ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jaminová, Božka, Turček.

JAMINOVÁ (leží na diváne v jedálni, prikrytá známym kožuchom, ktorý si zaťahuje na plece, aby sa videlo, že je to ona).

BOŽKA (s knižkou v ruke pri okne v hosťovskej).

TURČEK (má na stojane hotový portrét Jaminovej a ho domaľúva. Zhovárajú sa ticho, pravda, nie šeptom): A vy dnes nekreslíte?

BOŽKA: Nie, bojím sa skúšky.

TURČEK: Škoda sa nehľadať v u-me-ní…

BOŽKA: To ste krásne povedali…

TURČEK: Pusťte to praktické učiteľstvo, všetko z vás spravím. (S túžbou.) Maliarku, model, ženu…

BOŽKA: … mamu a kuchárku.

TURČEK: Teda modlu nadchnutia a tvorby!

BOŽKA: To áno!

TURČEK: Božka, ani neviete, aký som šťastný, že sa mi tento portrét darí.

BOŽKA: Vidím vás, ako žiarite.

TURČEK: Lebo po tom maškarnom plese bolo zle so mnou.

BOŽKA: A ja čo som dostávala!

TURČEK: Pre milého, nič ťažkého…

BOŽKA: Doplňujem: „milého priateľa…“, hoci vy chcete týmto portrétom mňa si vydobiť od mamy.

TURČEK: Svätý Bože, či ste dôvtipná.

BOŽKA: A ja som nie zaľúbená do vašej osoby, ale do vášho talentu.

TURČEK (vďačný, podáva ruky, túžobne, snive): „Túžbě věrné, práci ušlechtilé, nebe rádo dáva dojít cíle“ — prisľúbil mi náš Kollár. (Rozpriahne ruky na objatie.)

BOŽKA: Dolu ruky! Maľujte. (Vezme knižku, vychodí a začne sa preúčať.) „Mojmír, Pribina a Rastislav. Za vlády Ludvika Pobožného medzi rokom 820 — 830 zjavuje sa na Morave väčšie kniežatstvo…“

TURČEK: Hoďte to o zem! Radšej by som troje detí kolísal…

BOŽKA: Hej, a z dejepisu ríše našej prepadol! (Vyšla.)

Jaminová, Turček, Ivan, Oľa, Feďa, Vierka, Milko, Ľudka, Hanka, Božka.

IVAN a deti (chlapci s práporci, dievčatá s venčekmi v rukách. Živé, uradostené deti v cvičnom sokolskom úbore).

VIERKA, HANKA (v občianskych šatôčkach, tiché, za ruky sa vedú a držia stále).

IVAN (otvára): Ticho! Ticho, deti!

OĽGA a deti: Stará mama spinká. (Prsty si kladú na ústa, ale vchodia…)

JAMIMOVÁ: Ktože je? (Radostne.) Ach, deti moje radostné! Zlož mi, Olinka, zlož moje staré nohy!

IVAN, OĽGA a deti (skočia, skladajú, dvíhajú Jaminovú a ožili. Radostným krikom hádžu sa na Jaminovú): Stará mama! Ruky… ruky… bozkávam. (Bozkávajú jej ruky i tvár.)

JAMINOVÁ: A kamže vy už, deťúrence moje?

IVAN (s ustrnutím): Zabudla si, stará mama?

OĽA A DETI: Na sletové cvičenie! Príď sa pozrieť na nás!

JAMINOVÁ (berie deti po jednom a prezerá ich, či sú čisté).

FEĎA (medzitým): Naše prasce a zajace sa majú ani v raji. Trávy sme im z hrišťa nanosili aj za voz!

IVAN: Mama naša nechápe, koľké sú to prípravy, keď sa slet chystá.

FEĎA A DETI (naporad sa ukazujú Jaminovej).

IVAN: A otec všade vie pomôcť, poradiť. Keď on zavolá „bratre, sestro!“, už je poriadok, či je sokol alebo nie.

JAMINOVÁ: No pekné ste, čisté.

ĽUDKA: Sme sa okúpali.

FEĎA: Otec nás mydlom, kefou vydrel.

JAMINOVÁ: A mama?

OĽA: Mama bola v Živene.

JAMINOVÁ: Tak bežte a na kávičku príďte sem.

OĽA: A teta Božka?

JAMINOVÁ (hodí rukou na hosťovskú.): Hádam sa učí, alebo maľuje…

OĽA (a všetky deti sa hrnú do hosťovskej): Ruky…! Ruky…! (Nevidia Božky.) Dobrý deň, ujo Turček. (Obzerajú portrét.)

TURČEK: Nazdar! Nazdar! Netýkať sa!

OĽA: Jej, stará mama, ty budeš krásna!

ĽUDKA: Aký má čepček! (Radosť detí.)

BOŽKA (vojde).

OĽA: Teta Božka, učíš sa? My ti máme takého draka na matematiku — pol triedy rafne.

BOŽKA: Aj ty, Oľa?

OĽA: Mám šťastie. Ivan sa rozumie…

BOŽKA: Pomáha?

IVAN: Prvá je ona. By mi otec dal…!

FEĎA: Ujo Turček, a keď starú mamu nemaľujete, potom budete koho?

TURČEK: Oťka vášho, Feďa. Náčrt už mám.

FEĎA a deti: Ukážte! Ukážte!

TURČEK (vytiahol karikatúru Miloša).

IVAN: V ženskej zástere, šatku na hlave, — kozu dojí.

FEĎA a deti (smiech a krik): Jej, oťo náš! Oťo! To mu povieme!

IVAN a deti (bežia von).

OĽA: Teta Božka, ukáž mi svoje obrázky…

BOŽKA: Zaujímajú ťa, Olinka? No, poď do mojej izbičky. (Vyšli.)

Jaminová, Turček, Miloš.

TURČEK: Smel by som vás prosiť na štvrť hodinky…

JAMINOVÁ (berie zo šifonéra čipkový čierny šál, v zrkadle si ho uviaže a sadne): Jaj, keď vy ma trápite už piaty mesiac…

TURČEK: Keď len po nedeliach ráčite mi chvíľku sedieť, aj to veľmi nepokojne, v rozličnej nálade, výraze…

JAMINOVÁ: A môžem si ja pokojne sadnúť, keď pomyslím na trápenie svoje a detí…? (Sadne modelom.) Už to dobabrite…

TURČEK: Už, už…

MILOŠ (v sokolskom kroji vojde do hosťovskej): Ruky ti bozkávam, mama naša. — Nazdar!

TURČEK: Servus. (Podajú si ruky.)

JAMINOVÁ: Len si ich podávajte. Ako by ste sa dnes už neboli stretli.

MILOŠ: Nie my.

TURČEK: Ja som maľoval. (Maľuje.)

MILOŠ: A ja na cvičišti…

JAMINOVÁ: Mali ste ísť radšej do kostola. Ja nemôžem. Musím variť. A ty už zase nemáš pokoja? Zase vystávaš.

MILOŠ (povznesene, s humorom do konca): To sú Malvínkine klebety. O vlastnom mužovi.

JAMINOVÁ: Čuš! Ja jej verím. Vy ste tuláci noční a, a lumpi obaja. Ja ti vypoviem zaťovstvo, svoju lásku a priazeň materinskú.

MILOŠ: Mama naša, vyťahuješ starý slovník Malvínkin — „tulák, lump“. Nezabúdaj, že už pred polrokom padla opona na maškarné dejstvo, na tri krčmy v jednu minútu, a ty nazývaš mňa a tuto priateľa…

JAMINOVÁ: Aj toho si mi ty doviedol do domu a neviem sa ho zbaviť…

TURČEK (so smiechom): Som temer hotový…

MILOŠ: Ale portrét to bude! To ti ja vravím, mama naša.

TURČEK: A mne je to milé, keď nás hrešíte, milostivá pani, akoby ma vlastná mama pohladila.

JAMINOVÁ: Vás sa nič nedotkne, ľahtikár! (Milošovi.) Len sa neurážajte, ctený pán zať.

MILOŠ: Je mi ľúto, že ma ani ty nechápeš v tejto vážnej dobe, významnej nielen pre naše mesto, ale celé Slovensko, keď máme sa ukázať hlave našej, matičke Prahe a svetu!

TURČEK: To je pravda, svätá pravda.

JAMINOVÁ: A vy že ste prečo nie tam?

TURČEK: Ja mám iné povolanie navyše úradu, ale ešte môžem byť… Lenže by som priazne vašej a pani Malvínkinej nezískal…

JAMINOVÁ: A Malvínka príde sem?

MILOŠ (pokrčí plecami): Duje sa ďalej a znovu, už skoro rok, čo sme tu, ba vôbec od prevratu, čo som bol dačím v spoločnosti.

JAMINOVÁ: Ešte sa ti rozbujdoší, roztúla ako ty.

MILOŠ: Prosím ťa, mama naša, nechaj ju. Ja som rád, že aspoň ona pracuje, keď mňa zahatila, zavalila robotou domácou. A ty si jej pomáhala ma zlomiť.

JAMINOVÁ: Štvala ma…

MILOŠ: Ja opatrujem teraz nielen svine a zajace; záhradu, zeleninu polievam, hus štopem, sliepky opačujem; kozu dojím a keď mlieko nechce pustiť, postupujem podľa Janka Jesenského receptu: obliekam Malvínkinu sukňu, šatku na hlavu… ja, ja, Miloš Zorko, sokolský vzdelávateľ, podveliteľ, ktorého do tejto činnosti prosil hlavný slúžny, župan, a minister ma sem poslal. O mne sa hovorilo, písalo a vlastná žena…

JAMINOVÁ: Bojí sa o tvoje zdravie. Čo by si počala so šiestimi deťmi…

MILOŠ: Moje zdravie? Hľaď, mama naša! (Spraví akrobatický skok.) A Lačko sokol-brat sa oženil sedemdesiatdvaročný a ešte mu Boh synka požehnal.

JAMINOVÁ: Ja tebe požehnám! Máš ich dosť.

MILOŠ: Veď nechce, nechce plniť manželské povinnosti. Do kuchyne sa preniesla a mne strká „vzorných“ mužov-otcov do očí, čo doma kväčia, prstom nehnú za verejné, sociálne, kultúrne veci.

JAMINOVÁ: Tak sa vy už aj vadíte?

MILOŠ: Akým krikom! Ona, ja nie, ja teraz už skoro pol roka mlčím, slúžim domu, rodine a Zorke. Práce ženy, matky ja konám. Malvínka každý večer je preč: v spolkoch, výboroch, na čajoch, zábavách. Už by sa vari do Sokola dala naviesť, len sa hanbí, že z toho vyšlo. Najnovšie šla do abstinentského spolku, (vtipne) hádam za — mňa. Ja len ak sa ukradnem z domu kuknúť na cvičište. A ona je do polnoci von, a keď príde, čuším ani pavúk v kúte, robím sa, že spím. Ona ma zobudí a do zvady, že je mi ľahostajné, čo je s ňou a ja schválne mlčím, lebo aj keď ona pozde príde — ja vyhorím.

JAMINOVÁ: Zakáž jej. Si ty muž? Baba!

MILOŠ: Verejnú prácu, ako by som jej mohol zakazovať? Mama naša, veď Malvínka už tajne cvičí. Počuj! Cvičí! Pochopila: v krásnom tele krásny duch!

JAMINOVÁ: Akože to vieš?

MILOŠ: Pobadal som. (Robí sám.) Ľahne na pokrovec a nohami prostné cvičí a po bruchu sa pliaska.

JAMINOVÁ: A to že už načo?

MILOŠ: To všetky, ktoré nechcú do Sokola a lekári im radia telocvik, aby im brušné svaly neodvisli.

JAMINOVÁ: Čo tí doktori nevymyslia!

MILOŠ: Všetko pre zdravie! Ja by som bol už umrel v tom domácom väzení, keby nie telocvik. Mňa aj keď srdce, duša bolí — zacvičím si, zabudnem. Dnes, ale dnes si rozkázať nedám! Príďte sa pozrieť, patrí sa vám všetkým v dome, lebo ty si ma, mama naša, za sokolskú činnosť nikdy predtým nepohanila, len ako Malvínka začala ma podozrievať…

JAMINOVÁ: Náš otec bol poriadny muž a otec a predsa, predsa vše som mu našla karty a peniaze aj v piatich vreckách.

MILOŠ: Ja v karty nehrám.

JAMINOVÁ: To je chyba. Tým by si sa trocha zdržal od pohárika a iných, väčších, hriešnych smelostí… Malvínka našla ti vlas, ženský vlas, na veste. (Vyskočí.)

MILOŠ: A ja som ho našiel kde všade a nerobil som z toho otázky. Kde sú deti, dievčatá, sú aj vlásky…

JAMINOVÁ: To si sa mi vykrútil. Ale počkaj. (Ide do skrine, otvorí škatuľku.) Aby deti nenašli, Malvínka to svedomite sem nosí. Tu si hľaď. Parfum!

MILOŠ: Špiritus v kolínskej fľaštičke. To, po holení, aby sa koža dezinfikovala… Myslel som, že to deti vyliali, a — tu je.

JAMINOVÁ: Účet od ženskej krajčírky: z módneho dámskeho obchodu — druhý.

MILOŠ: To je už ťažšia vec. Ukážže. (Smeje sa.) Nuž, veď som to dal Malvínke a deťom pod stromček na Vianoce. Len rozdelil do balíčkov, aby nezvedeli, čo to stálo a účet skryl a — tu je. (Stranou.) Bude ho treba zaplatiť.

JAMINOVÁ: A tieto čriepky poznáš?

MILOŠ: To sú z tých šiestich šálok, čo mi kantínska dala. Tá dala, mama naša… Starému dala… ale, medzi nami, za kôš vína, tri šampanské, šunku, ovocie, bažanta…

JAMINOVÁ: A za čo? Za čo že vám to dáva?

MILOŠ: To je policajné…

JAMINOVÁ (nerozumie): No vidíš, vidíš… Ja viem, aké polícia chytá…

MILOŠ: Mama, nieže… Dala preto, že vše zažmúrime oči, keď má bez povolenia dlhšie otvorené. Nesypeme hneď pokuty.

JAMINOVÁ: Už mi všetko vykrútiš. Nie, nie, Miloško…! Bez vetra by sa list nehýbal. Počkajže, počkaj (vážne): Bol si ty pri spovedi v pôste?

MILOŠ: Bol som po Veľkej noci.

JAMINOVÁ: So starými hriešnikmi, aby vás svet nevidel… Miloš, aby ťa Hospodin-Boh nepotrestal! Modlíš sa ty šieste, ôsme prikázanie božie?

MILOŠ: Všetkých desať, mama naša!

JAMINOVÁ: Tak čože ešte chce Malvínka?

MILOŠ: Ruku mi podala, bozkali sme sa, slzy v očiach, keď som povedal „odpusť“… a neodpustila.

JAMINOVÁ: To už je nekresťanské, dcéra moja. (Vyšla.)

MILOŠ: Ako si?

TURČEK: Len „priateľstvo“.

MILOŠ: Priateľstvo, manželstvo — to sa rýmuje. Ale skús zrýmovať: žiarlivosť so sokolstvom!

TURČEK: Už nemaľuje; je samá kniha, skúška…

MILOŠ: Po skúške príde aj na inú myseľ „dvadsaťročné dievča“.

TURČEK: Obyčajných mládencov sa ja nebojím, a čo by boli trikrát doktormi, inžiniermi, profesormi. Len aby dáky väčší umelec, spisovateľ, maliar, herec, spevák sa neukázal, keď od prevratu pribúda nás ako húb po daždi.

MILOŠ: Neboj sa! Ja aj dosiaľ, a teraz tobôž budem šíriť o Božke, že je čudák, že chce byť učiteľkou, neodvislou, slobodnou ženou, že mužských priamo živelne nenávidí.

TURČEK: A ja ti radím: Miloš, vydrž! Tebe je práca verejná, sokolská, hasičská atď. v povahe, v prírode; tvojej žene len v chvíľkovej hlavatosti.

MILOŠ: Keby! Už sa vžíva, začína sa jej páčiť. Riadne chodí na čaje, do kaviarní, vinární, bola v bare…

TURČEK: Keď všetko vidí a ťa nikde nedochytí, zunuje, vráti sa k rodine (radostne) a ty budeš slobodný.

MILOŠ: Len aby som nemusel byť materou, kuchárkou, práčkou, keď ja mám vyššie služby…!

TURČEK: Tou palicou si sa jej mal aspoň dotknúť. Mal si oči prižmúriť, svedomie udusiť a šľuhnúť.

MILOŠ: Oči, hej; ale svedomie som nemohol. Veď ja sa poznám.

TURČEK: A teraz stále a večne budeš podozrievaný, a tak by si bol razom uťal.

MILOŠ: Čuš! Aj steny majú uši. A vieš, že máme chlapské hriešky…

TURČEK: Slabosťou všetko prehrávaš. Nevieš chlapsky dupnúť: potiaľto, žena, ty — odtiaľto ja!

MILOŠ: Švagor Tepný robí galibu. On je len v jednom spolku, ja v dvanástich.

TURČEK: A on bohatne a my sme v tajných dlžôbkach.

MILOŠ: Aby si sa ty nepomýlil. Ani Božke! O mojich dlžobách — ani ja neviem.

TURČEK: Čertvie, ten život nejde iba s dlžobami! A ty plno prázdnych titulov, úradov, uniforiem…

MILOŠ: To je moja radosť aj dnes! Keď Malvínka vykročí z domu, vytiahnem si kroj sokolský, uniformičku hasičskú a cvičím detičky. Hneď sme na drevárni, hneď na pôjde, na dome; lebo už v kultúrnej práci ma môžeš hatiť, ale v humanite sa nedám. Ja nedám zhorieť ľuďom, statkom…

TURČEK: Tak si povedal žene?

MILOŠ: Ešte nie, ale po slete vyhlásim jej verejne!

TURČEK: Miloš, makateľným uznaním korporácií, darčekmi jubilejnými by si presvedčil azda prv svoju ženu…

MILOŠ: Nežiadam; nedostal som nič, ani tabatierku, a slovné, novinárske uznanie mojej práce ju iba viac pobúrilo proti Sokolu a spolkom. Jej heslom je: žiť úradu a rodine, a nič viac. Vzor: švagor Tepný! Poviem ti, hoci už, aby som bežal… (Kukne na hodinky.) Dal som hasičom päťdesiat korún, aby mi kúpili a darovali šlajfovaný krčah na vodu a reku, dakedy donesie sa aj piva v ňom. Žena na vodu nepomyslela a „piva dosť piješ von z domu“, a tresk, len sa tak rozletel, ani pozbierať. Históriu o šálkach…

TURČEK: Tú viem.

MILOŠ: A tam už som nevinný ako dieťa.

TURČEK: Medzi nami rečeno… Mne sa neomlúvaj… Hádam dával si dary ty.

MILOŠ: Nikdy! (Ukáže, že nebolo peňazí.)

TURČEK: Vymeškal si noci a noci…

MILOŠ: Ale vždy omlúval úradnou cestou.

TURČEK: Raz-dva to sa dá, ale stále…

MILOŠ: Pamätaj, keď sa oženíš a vystaneš, radšej si daj nadať, ako sa priznávať. Priznáš všetko a žena chce ešte viac. Priznáš blatka po členky a zamočí ťa žena po krk.

TURČEK: Ďakujem. Ale teraz je reč o tebe. Pri ochotníckych predstaveniach pomáhal si, bol v dámskej šatni…

MILOŠ: Bol som, i pomohol…

TURČEK: Ale očí neklopil? Na šibrinkách v tanci pritisol viac k sebe „sestru“?

MILOŠ: To len také hračky nevinné.

TURČEK: Na žiarlivosť stačí.

MILOŠ: Moja žena žiarli na moju prácu!

TURČEK: Nezastieraj. Chodili sme spolu, lenže ty si ženatý…

MILOŠ: Nevykramuj. Dosť toho, čo sa žena domýšľa. Ale všetko musíme zvrátiť na úradné povinnosti, spolky a Sokola…

TURČEK: Ten Sokol, ten sa na mužské hriešky nadopláca…

BOŽKA, JAMINOVÁ (vstupujú).

BOŽKA: Fajčiť a piť, je konečne, spoločenská potreba. Pravda, pre radosť, nie sa spíjať…!

MILOŠ: Božka zlatá, ďakujú ti všetci mužskí a ďakujeme ti my dvaja v prvom rade, že už vieš zaujať také liberálne stanovisko.

BOŽKA: Zo žiarlivosti by som nechcela muža zavrieť do kuchyne.

JAMINOVÁ: Ty si ešte nič neprežila, mlč. Až budeš mať šesť detí a muž ťa zunuje, začne sa túlať, popíjať, za spolky, Sokola sa kryť… potom príď a vrav.

MILOŠ: Mama naša, dosť si mi povedala. Ruky bozkávam. (Ukloní sa Jaminovej.) Nazdar! Do videnia! (Vybehol.)

Jaminová, Turček, Božka.

TURČEK: I takto ho už možno zavesiť. (Skočí a zavesí portrét nad diván a potom zbaľuje stojan a farby a odkladá.)

JAMINOVÁ (vytiahne lornet, zakladá na oči a hľadí vše na obraz, zase sa otočí a do zrkadla a tak dva-tri razy): Čelo mi troška znížite… Aj veľmi červenou ste ma nababrali…

TURČEK: To časom vybledne. Ale čelo? Ušľachtilé, typické. To vaša charakteristika. Niečo rodového, povedal by som, milostivá pani. Vysoké čelo, orlí nos, prenikavé oči…

JAMINOVÁ: Tie vám vidia až za košeľu…

TURČEK: Veru, keď vy pozriete, cíti sa človek ako vyzlečený.

JAMINOVÁ: Tak sa oblečte, ako sa Miloš. Ten sa vie zahaliť.

TURČEK: Mäkké ústa…

JAMINOVÁ: A to už nie! Ústa musia byť prísne, kto má tri dcéry. Ináč dokončené. Ale čože je toto maľovanie platné, keď mi vás hlavný direktor nič nechváli. Ani definitívu vám nemôže navrhnúť tohto roku. Ba že vás mal vyhodiť na hodinu a len z ohľadu na mňa…

TURČEK: Viem… (Ruku na prsia.)

JAMINOVÁ: Viete a nedbáte si úradu. Myslíte si, že ste umelec a môžete za tristotisíc zmeniek nechať na stole.

TURČEK: A neprepadli sa.

JAMINOVÁ: Teraz by som rada vedieť, koľko vám dám za obraz? Ja viem, že iste sa nenáhlili a učili ste Božku. Aj to Vám chcem zaplatiť.

TURČEK: Ešte čo, milostivá pani! Bude mi vždy cťou, že moja prácička bude veky visieť vo vašom vzácnom dome.

JAMINOVÁ: Ja to neprijímam. Ja sa vám chcem vyplatiť. Božka, povedz mu aj ty. Aby (významne) ste si nenamýšľali…

BOŽKA: Portrét podarený. Si na ňom, mama, ako živá. Ba viac. Je v ňom myšlienka… a keď „hoden je dělník mzdy své“, umelec je z ducha božieho a jeho dielo večné.

JAMINOVÁ: Neoslavuj, ale mu zaplať. Aj umelec musí žiť a dlžoby platiť.

TURČEK: Milostivá…

JAMINOVÁ: Nezdržujte ma… Bez peňazí vás nepustím. Božka, daj.

BOŽKA (zo šifonéra vezme remennú tašku a podá).

JAMINOVÁ (prevezme, otvára): Vravte. (Hľadí do tašky.)

TURČEK, BOŽKA (dorozumejú sa. Božka na prstoch ukazuje päť — desať — pätnásť).

JAMINOVÁ: Žiadne milosti mi nerobte.

TURČEK: Tak prosím tisíc päťsto korún.

JAMINOVÁ (pozrie na Turčeka, na Božku, ide si sadnúť na diván, ale vyberá a podá Božke chlp papierových peňazí.) Nože, Božka, ty…

BOŽKA (vezme a podá).

TURČEK (odkladá): Ďakujem. Bude mať vážená rodina milú pamiatku na storočia… (Bozkáva Jaminovej ruku.)

BOŽKA: Našu mamu zlatú. (Bozká ju.)

TURČEK: Ja by som sa podujal hoci, žiaľbohu, len podľa fotografií, ale s vašou pomocou a poradou, milostivá, aj pána otca… Pamätáte sa naň iste dobre…

JAMINOVÁ (utrie si oči): Až príliš dobre.

TURČEK: Aby som vystihol nielen podobu, ale charakter…

JAMINOVÁ (žiaľom, hľadí na obraz pána s bradou): Dobrý človek, poriadny otec (doloží pevne) aj charakter… (Veselo, prebolelo už.) Do smrti víno pil, v karty hral, s nevestami na jarmokoch žartovali. Škoda ho. Ja som vedela odpúšťať, nie ako dnešné mladé ženy — rozsobáš a deti nech rastú, ako chcú, ako buky v hore… Uvážim, či si ho dám teraz odmaľovať, a či len po mojej smrti… Dnes dokončené. Máte pätnásť stovák a koniec vaším schôdzkam tu s Božkou. Zarobte si zase inde. Veď aj inde majú staré mamy a vnučky. Obzrite sa. Ja vám prajem, aby ste prebili direktora, čo mi vás aj zhanil.

TURČEK: Taký suchý finančník. (Odchádza.) O vašej priazni som presvedčený. Len čím viac groša! A ja ho budem mať! Len vás, milostivá pani, prosím, keby ste ma doporučili. (Bozká ruku, ukloní sa Božke.)

JAMINOVÁ (pochybne): Každému, kto vojde… Zbohom… Ach, tento pľuhák. Vzal mi jeden jarmok. Aspoň päťdesiat metrov plátna.

BOŽKA: Ale, mama, máš tých jarmokov — každý týždeň jeden.

JAMINOVÁ: Nie každý donesie pätnásť stovák, ty ľahtikár. Ty by si mu dôvažkom dala i seba.

BOŽKA: Nie, mama. Mýliš sa. Ja som mu a budem mu len priateľkou, a o to ťa prosím, aby si na náš pomer tak hľadela. Dôverníčkou a priateľkou. Dovoľ, aby nám maľoval otca. To bude tvorba, skutočná tvorba. Syntéza fotografií a spomienok. To mu spraví meno. A keď bude meno, bude, mama, takýto portrét aj päť — desať — pätnásťtisíc. Ja viem, čítam v katalógoch výstav.

JAMINOVÁ: Pätnásťtisíc, pätnásťtisíc… A koľkože ich namaľuje do roka?

BOŽKA: No štyri, šesť môže…

JAMINOVÁ: Šesťkrát pätnásť… koľkože je to? Či ťa aj potom bude chcieť? Aké trápenie nové.

BOŽKA: Dočkáme v priateľstve, ako sa rozvije jeho talent.

JAMINOVÁ: Nedočkáme! Ja ťa chcem zaopatriť. Keby bol v tej banke inakší…

BOŽKA: Už bankdirektorom, mama, nebude.

JAMINOVÁ: A čímže bude?

BOŽKA: Bude tvoriť, maľovať…

JAMINOVÁ: To bude biedy…

BOŽKA: Veselej!

JAMINOVÁ: Bože, bože, dievča, dvadsať rokov máš a taký rozum ľahký…

Jaminová, Malvína, Božka.

BOŽKA (proti Malvíne): Zorka, Zorička! Poď ku mne…

MALVÍNA (z rúk skladá Zorku): Ba, je ťažká…

BOŽKA: Ona bude bežkať… (Postaví ju.)

MALVÍNA: Ruky ti bozkávam, mama…

JAMINOVÁ: Som ho vyspovedala!

MALVÍNA: Dobre si mu, mama?

BOŽKA: My pôjdeme do záhrady… (Vezme Zorku na ruky a vyjde.) Pozrieme kvietočky…

JAMINOVÁ: Koľko sa mu vošlo! Ale kieže to prídete naraz a zoči-voči.

MALVÍNA (so žiaľom): Ty si nám na vine: nevzala si nás do bytu.

JAMINOVÁ: Ja som dosť mala detského kriku, vás, svojich detí, chcem pokoj! A pomáham vás aspoň toľko, čo vás stojí byt. Múkou, strovou, masťou, mliekom… Takto som milou starou mamou, a tak by som bola „zlou macochou“, lebo by som vše chľapla niektoré… i najlepšie spraví protiveň. A prídeš ty, príde Ruženka, požalujete sa mi a uľaví sa vám. Tak by som bola v tom víre stále s vami, a ja mám ešte veľkú starosť o Božku. Poďže! (Vezme Malvínu za ruku a vedie do hosťovskej.) Tisícpäťsto korún som mu vovalila, len aby už šiel z domu.

MALVÍNA: No, ale pekne ťa trafil, mama. (Dojatá, s plačom.) Dáme si ťa odfotografovať, vo veľkom, tak, ako je tento…

JAMINOVÁ (s dôrazom): To vám ja dám. Aj tebe, aj Ruženke.

MALVÍNA: Budú mať deti pamiatku.

JAMINOVÁ: Ale ja chcem Božku inak vydať. Istejšie.

MALVÍNA: A hlási sa niekto?

JAMINOVÁ: Čoby sa! Ustúpili, čo po plese sa ukázali…

MALVÍNA: Ako sa odstúpili Milošovi. Pamätáš? List mi napísal istý mladý človek, že neoplýva krásou, ale že má čisté srdce a to že mi oddá… A Miloš mi predpísal odpoveď a ja, blázon zaľúbený, som to odpísala a poslala: urážky za čisté srdce a teraz mám — sokola. A kedy sa už len táto moja komédia skončí? Načo som ja to len začala hrať? Ty si mi radila, aby som šla jeho chodníčkami. Pekne sa už zdržoval doma, ako keď kohútovi krídla pristrihneš. No už ich probuje, chce za plot, čo tú sokolovňu, ten zlet stroja…

JAMINOVÁ: Ja som mu povedala, že už má zase viacej hriechov, ako v desatoro…

MALVÍNA: Dobre, mama! Hoci nie je celkom už taký pohan…

JAMINOVÁ (s hnevom): A keď nie je taký pohan, tak čo sa duješ, čo nepopustíš ty troška!? Čo ho viažeš do ženskej roboty!? Čo ma štveš proti nemu? Čo si sa vysťahovala od neho do kuchyne, aj s posteľou? Patrí sa to na prisahanú ženu? Nechodí sa mi naň žalovať, nebudem o ničom vedieť.

MALVÍNA: Veď si mi, hádam, mať, ku komu že mám ísť? A ty si mi radila…

JAMINOVÁ (do reči): Ale nie sa odnášať…! To si presolila! Ja ti posteľ nepôjdem preťahovať…!

Jaminová, Miloš, Malvína.

MILOŠ (pribehne s kopou balíkov): Skvelé! Skvelé! (Dychu nepopadá.) Mama moja, mama naša, kde ste? Poďte, poďte sa dívať… (Hodí balíky.) Sokolské časopisy, strp, mama, odnesiem.

JAMINOVÁ: Dobre. Inšie ja nemôžem strpieť. Deti vaše mi chodia. Kde je mama? Kde je otec? A chodia mi aj neoriadené… (Vyšla.)

MALVÍNA (s hnevom): Lebo ich berie kopať, navážať, hlinu miesiť na sokolovňu… Prevrat, prevrat! — v každom dome, v každej rodine… (Žiaľ ju prevládal.) Dievča si v Sokole ruku láme, chlapec pre Sokola zo školy nedostatočné nosí… „ale šesť sokolíčat podrastá národu a vlasti…“

MILOŠ: Skvele hráš. Starý talent! Pamätáš, ako výtečne bola si zahrala tú starú plačlivú tetku? Tam som sa zaľúbil už definitívne do teba, i keď mi bolo tridsaťtri rokov a tebe len osemnásť. A nikdy neľutujem, čo ma po šestnástich rokoch chceš i nerozumieť a nechápať moje nadšenie a počínanie po veľkom prevrate.

MALVÍNA: Vystával, trovil si, opitý prichodil…

MILOŠ (urazene): Nikdy! Ublížila si mi zase, ako mi už pol roka. Káva čierna, pohárik piva, alebo vínka — to ti kole oči?

MALVÍNA: Čiernu kávu som ti doma chcela variť…

MILOŠ: To nebola taká „čierna!“

MALVÍNA: Chybela kelnerka!

MILOŠ: Niekto ju musí podať… Aj ty ideš s dámami do kaviarne a ja ti kelnera nespomeniem, ani že prídeš, kedy chceš…

MALVÍNA (s hnevom, žiaľom): Lebo ma nerád. Nevyzvedáš sa ani odo mňa, ani od iných, kde som bola tak dlho. Je to láska?

MILOŠ: V práci ani nepomyslím…

MALVÍNA (s plačom): Vydávaš ma cudzím mužom…

MILOŠ: Ty vieš sa zhovárať s nimi.

MALVÍNA: Neviem sa.

MILOŠ: Tak iď medzi nich, uč sa; ja dom, deti opatrím a bude mi stačiť kuknúť medzi bratov. Len dnes, poď, poďte, mama moja… (Chce von, vystiera ruku, zve.)

Jaminová, Malvína, Miloš, Tepný, Ružena, Katka, Zuza, Janek.

JAMINOVÁ (prvá a pozoruje Malvínu a Miloša, či sa dohodli. Nie sa, preto sa ďobe prstom do čela, aby to Malvína videla.)

TEPNÝ (vstupuje): … nie som s nimi. Ja mám svoj spolok, ale pozrieť svedčí sa. Je to tiež naše, hoci v tej kríze nemali (Milošovi) ste zlet robiť. Praha nemá potravín.

MILOŠ: Vezmeme si z domu.

TEPNÝ: Prílišná horlivosť. Keď všetko dražie, ceny tovaru zvýšené o sedem percent… Všeobecná kríza. Prázdne obchody. Aj u Fábera, veľkoobchodníka. Iba prázdne bedny, škatule. Kríza je v chlebe, kríza v mäse, kríza v šatstve…

JAMINOVÁ: Nuž ba mole, vravel si na fašiangy.

TEPNÝ: Gazdovať, šetriť od kôročky…

RUŽENA: To, mama, na mňa padá, že som zabudla pomyje prikryť.

TEPNÝ: A pes prišiel a vyhltal husté.

RUŽENA: Pes je tvoj!

TEPNÝ: A sliepky…?

RUŽENA: Sú naše!

TEPNÝ: Ale sa môže utopiť niektorá…

RUŽENA: Zjeme ju.

TEPNÝ: Vajcia nesú.

JAMINOVÁ: Nuž zjete ju aj s vajci.

TEPNÝ: Z koľaje vybočiť ľahko.

JAMINOVÁ: Čuš mi, ty perorátor. Tu sú inakšie otázky…

TEPNÝ: Toho vystrč, a tá nech sa učí alebo robí.

JAMINOVÁ (prudko): Dievča má dvadsať rokov!

MILOŠ: Mama naša, daj mu ju, a vezmi ho do domu. Je ti jedno, či v Božkinej izbičke bude bývať jeden, alebo dvaja.

TEPNÝ: A prihroz, budú nielen maľovať, ale bude aj dobrým úradníkom a Božena učiteľkou… Na to Miloš ti dá sokolskú záruku.

MILOŠ: Ďakujem ti, švagre, za pochopenie. (Berie mu ruku a objíma ho.) Zaručujem!

TEPNÝ (vyťahuje sa z objatia): Počkajže. — O tebe bude napísané: tu leží veľký hasič, sokol, pytač…

MILOŠ: Áno, som! Dnes sokol a pytač. A s pýchou! Ale ma zahovárate a mám tam byť… (Vybehne.)

TEPNÝ: Ideme aj my!

JAMINOVÁ: Malvínka, choď aj ty s Ruženkou… Ukáž mu trochu lásky… Ináče mne nechoď sa naň žalovať, lebo ťa vystrčím.

TEPNÝ: Mame žalovať, to len malé deti chodia…

JAMINOVÁ (Malvíne): Dosť skúšky! Miloš vydržal, vidíš, že deťom, domu je verný a ty si len mátohy staviaš… Sama si ho roznášaš… Váš otec bol… a zakryla som… A ty iba žalovať naň.

MALVÍNA: Ja, ja, ja… (Chce povedať, že to z lásky robí.)

RUŽENA: Ty si ho, sestra, súdiš najhoršie…

MALVÍNA (so žiaľom): Už sa vám nebudem ponosovať. Prežriem sama. Do posledných nervov…

JAMINOVÁ: Nervy, nervy! Tých musí mať mladá žena, ako povrazník motúzov! Tak! A teraz choďte. — Katka! Katka! (Do dvier.)

KATKA (v kroji): Prosím, pani urodzená…

JAMINOVÁ: Božka je kde?

KATKA: Kedy tí už so Zorkou odišli! Ako prvý raz hudba zaznela. Aj Zuza, Janek dohnali kravy, kone…

JAMINOVÁ (zalomí rukami): Pošli mi ich na jazyk.

KATKA (vybehla).

TEPNÝ: Poďme. (Malvíne.) Poď, Malvínka, aby sme dačo videli.

JAMINOVÁ: Ja vám kávy prichystám.

MALVÍNA (zúfale): Mám sa ísť dívať na to, z čoho hriech vyšiel?

JAMINOVÁ: Choď tajne. Medzi toľkým národom nikto ťa nezbadá a ty uvidíš, čo už bude zase vystrájať… Aj deti tam máš (prísne) a tým si ešte materou…

TEPNÝ, RUŽENA (vychodia a Malvínu gestami volajú).

MALVÍNA (sa otáča, nejde. S plačom): Ma-ma…

JAMINOVÁ (prísne ďalej): „Mama, mama…!“ Tam máš muža! (Otvorí dvere.) Vyber si cestu sama. Nuž či toto svet slýchal? Od muža si odvykať! Veď je to viac ako ho odísť, dievka moja.

MALVÍNA (vyjde ako vyhodená).

(Pauza.)

KATKA (tíško vchádza, strachom šeptne): Už idú.

JAMINOVÁ (znovu srdečne): Aj ty by si chcela?

KATKA (vážne): Rada by videla…

JAMINOVÁ: Choď, choď, dieťa, nahľaď sa.

KATKA (radostne von): Ruky bozkávam.

ZUZA, JANEK (ticho vojdú ako hriešnici).

JAMINOVÁ: A čože ste vy už dohnali statky? Há?! To si sa bol len preniesť na koni cez mesto. Či by si aj ty nechcel do Sokola?

JANEK: Ja som bol, ale v Amerike.

ZUZA: A zbaláchal aj mňa, že ,vidieť‘, a že pani urodzená nebudú sa hnevať.

JAMINOVÁ: Tak pohoďte statku a popaste oči.

JANEK: Vidíš, Zuza!

ZUZA: Pani urodzenká naša dobrá… (Potešia sa a vybehnú s úklonou.)

JAMINOVÁ (po pauze, v ktorej slabo čuť hudbu): Hudba. Hej, hej. (Načúva.) Hudba! (Ide do šifonéra, prehodí plášť na plecia a vychodí.) A veru ja zamknem. Stará, Hospodin-Boh vie, či sa toho ešte dožijem druhý raz… Bolo mi ľúto… (Vyšla.)

Turček, Božka.

BOŽKA, TURČEK (vbehnú, veselá nálada): Kávu varte, kávu!

BOŽKA: Našej mame srdce búcha od nej, ale keď má radosť a hostiť chce, to len kávou. Viete vy chytro do sporáka ohňa rozložiť?

TURČEK: Skorej ako do vášho srdca.

BOŽKA (pochybne): To je vtip…

TURČEK (vybehne, nechá dvere otvorené).

BOŽKA (rozťahuje stôl, ale podáva sa jej celý): Pán Turček!

TURČEK (volá): Prosím. (Pribehne s polienkami na rukách.)

BOŽKA: Držte stôl.

TURČEK (hodí drevo): Ťahajte! (Spravia.)

BOŽKA: Kúrte.

TURČEK (schytí drevo a vybehne).

BOŽKA (berie obrus, zakrýva stôl): Mlieko je v pivnici, zrnková káva v bukse v komore…

TURČEK: Vo vašej pivnici som ešte nebol.

BOŽKA: Dolu schodmi, pod schodmi…

TURČEK: Ale drevo sa nechce chytiť.

BOŽKA: Polejte petrolejom.

TURČEK: Kde je?

BOŽKA: Zavoňajte, v kúte.

TURČEK (spevavo): Tu jé, tu jé. Ho-rí, Horí!

BOŽKA: Alebo neklaďte. Sem poďte. Prídu — navaria. Bude im to radosť robiť.

TURČEK: Oheň zaliať?

BOŽKA: Nech horí — kým horí.

TURČEK: To by nám spravil švagor Tepný hodinku prednášky o šetrení. (Vošiel.)

BOŽKA: Odkedy vám je Tepný švagrom? (Sadnú.)

TURČEK: Nádejným…

BOŽKA: Vy si ešte vždy namýšľate, že som ja do vás, do muža Antona Turčeka, zaľúbená. (Kedy-tedy počuť hudbu, ale nesmie prerážať rozhovor.)

TURČEK: Dovoľte mi, aspoň si to myslieť…

BOŽKA: To som už prekonala s vami.

TURČEK: Akože? Nič o tom neviem.

BOŽKA: Keď ste mi prvú kresbu, prvú maľbu ukázali, váš skicár; a tým moje snahy vyššie ocenili, k sebe pozdvihli. Vtedy som ani nemyslela, len by som vás bola chcela mať, mať umelca! Ale vy ste nevystihli ten čas. Teraz už sám vám viac. — Priateľka! Ja som už nie zaľúbená do vašej osoby, ale do vašej tužky, pera, štetca… A vďačná vám budem za úvod do sveta. Bratislava, Praha, Mníchov, Paríž, Itália, Atény a kam všade sa zberáme. V čistom, priateľskom pomere. Mame ale a rodine to nemôžeme povedať. Musíme predstierať obyčajnú lásku.

TURČEK: Ja ju budem úprimne.

BOŽKA: Pred-stie-rať, hovorím.

TURČEK: Vy mi kážete nemilovať vás…

BOŽKA: …pre umenie.

TURČEK: A kážete mi milovať vás…

BOŽKA: …Pre rodinnú dôveru… Inak ma nepustia s vami. Či ťažko chápete.

TURČEK: Už, už troška. Sprievodcom vám mám byť na vašich cestách…

BOŽKA: Konečne! Vy si už podávajte žiadosť na Akadémiu, alebo na umelecko-priemyselnú do Prahy… Ja o rok-dva zmaturujem, pôjdem učiť. Budem mať peniaze. Ja vás budem podporovať a prídem za vami v prázdninách, a vše si zaletím za vami a pôjdeme svetom a budeme spolu maľovať, budem vám modelom…

TURČEK: A teraz nechcete byť…

BOŽKA: Rameno som vám odhalila, už sa vám ruky triasli a nevedeli ste s aktom hnúť. Vy sa musíte odosobniť, zduchovnieť vyšším pohľadom tvorivej duše a nie hľadieť obyčajným mužským zaľúbencom na mňa. Preto, ak máme byť priateľmi umeleckými, musíte sa už teraz snažiť výš, výš, do duchovných sfér, lebo vás nechám vôbec.

TURČEK: Budem sa, budem snažiť svätým anjelom sa zdať.

BOŽKA: Tak ja čítam, domýšľam, predstavujem si náš svet a seba v ňom… Ja hľadám vo vás ideálneho muža, ktorý by ma uviedol do umeleckého sveta, po cestách vlasti a cudziny; koho by som obdivovala a šla s ním životom až buď ako skutočná spolupracovníčka so skicárom v ruke, alebo vám aspoň čiernu kávu budem variť… Budem vám za to oddaná, verná, dobrá, čím viac krásy mi ukážete a poskytnete relatívne. Lebo viem, že jeden muž nemôže mať všetky pekné, vynikajúce vlastnosti. Ale majú prípadne jeho známi, kamaráti, za ktorými by ma viedol… Preto vás ja chcem muža-priateľa z pochopenia a nie z lásky.

TURČEK: A deti? — spýtala by sa vaša mama.

BOŽKA: Ak — jedno, aby na svete miesto mňa bol druhý človek, keď umriem.

TURČEK (prosebne): A miesto mňa — tiež druhý.

BOŽKA: Nie! Vy mužskí sa staráte len o svoje potomstvo. Ja čítam. Viem, ako svet beží.

TURČEK: Budem sa držať nad oblakmi celou dušou, všetkým úsilím, len za územím. S vami drahá…

BOŽKA: … priateľka! Božské umenie! Tak sa mi páčite. Výš, výš, za snom, ideálom! Bože, keby som ja mohla už za vami, do tej maliarskej školy…

Turček, Božka, Katka, Jaminová, Tepný, Ružena, Hanka, Ľudka, Malvína, Miloš, Iva, Oľa, Feďa, Milko, Vierka.

KATKA (pribehla): Sláva! Nazdar! (Hádže rukou nad hlavou, ako to videla na zlete.)

BOŽKA: Vám sláva, Katka! Chytro varte kávu.

TURČEK: Oheň horí…

KATKA (stíchne): Už dostaneme zase, slečinka; ale čo som videla, stojí za to. (Vybehne.)

JAMINOVÁ: Čo letíš, pochábeľ?

KATKA: Kávu variť…

RUŽENA, TEPNÝ (za Jaminovou).

JAMINOVÁ: A vy ste…?

TURČEK: Ja som oheň kládol…

TEPNÝ: Božka prikladala…

TURČEK: Keby! Zalievala…

JAMINOVÁ: A deti hladné prídu… Môžem ja vykročiť? Ani na takýto deň. (Vyšla.)

HANKA (prosí): Mama, dáš?

VIERKA (prosí): Daj, mama.

RUŽENA: Ja by — keby otec…

TEPNÝ: Keď budete väčšie, pôjdem ja s vami do Prahy.

HANKA: Aj mama!

TEPNÝ: Všetci, len Pozor ostane v obchode…

JAMINOVÁ (došla s mlynčekom): Ktoréže zomeliete?

HANKA, VIERKA: Ja! My! (Skočia, berú, uchýlia sa, melú kávu a vynesú.)

JAMINOVÁ (rozkladá šálky, koláč donesie, krája ho na kúsky).

MALVÍNA (vstupuje so Zorkou na rukách, ktorú zloží a si sadne).

BOŽKA (berie Zorku na ruky): A si videla, Zorička?

MALVÍNA: Hádzalo sa mi na rukách, tlieskalo ručičkami a „sokoj, mama, sokoj!“ — Akože som mohla — nemohla zatvrdnúť…! Čo sa to so mnou robí? Kde je moja zlosť? Ja som videla, videla to nadšenie, to — to… Ja som sa musela kryť, čo všetky oči na mne, keď Miloš zavolal: „Nazdar, mama moja!“ Potom Ivan — prvý. Oľa — prvá, deti zo sprievodu a všetko to mi volalo: „Nazdar!“ „Päť detí dáva a muža…“ Gratulovali mi, miesto robili. Boli, čo plakali radosťou nad našimi deťmi… Keď som to videla, mäkne mi srdce, že by som plakala… (Plače.)

BOŽKA: Nadšenie je ako povodeň, Malvínka, berie, koho zachytí…

TEPNÝ: Nadšenia je, ani keď tu boli sokoli pred rokom na obranu a ochranu našu…!

RUŽENA: Ja by som oľutovala tú dáku stovku.

TURČEK: Bude znížené jazdné, milostivá…

TEPNÝ: A kto mi navarí a deťom? Pomocník, učeň?

RUŽENA: Navar si sám!

BOŽKA: Naša mama.

JAMINOVÁ: Navarím, vďačne.

TEPNÝ: Ďakujem! Ale to je už epidémia… Keď už aj moja žena…

MALVÍNA: Aj mne hneď tam panie; či pôjdem. „Veď tam budem mať muža a päť detí…“

JAMINOVÁ: Ja ti Zorku opatrím.

MILOŠ (vstupuje naradostený): Nazdar, rodina!

TURČEK (skočí): Gratulujem ti. Skvelé! (Podá ruku.)

TEPNÝ (podá tiež): Poriadok bol.

MILOŠ: Mama moja! Som prešťastný muž a otec, že som ťa tam zbadal a mohol ti zavolať sokolské „nazdar!“.

JAMINOVÁ: Ty blázon, veď Malvínka ide s vami do Prahy!

MALVÍNA: A v dome vymeníme si úlohy. Choď, otec náš, zase ty na javisko. Hriešky ti odpúšťam, keď som sa o hriechoch nedozvedela. (Bozkávajú sa.)

MILOŠ: Mama moja, o mojich hriechoch ani ja neviem.

IVAN, IĽA, FEĎA, ĽUDKA, MILKO (pribehnú): Ruky bozkávam! Videla si nás? Aj mňa? Aj nás?

IVAN: Otec ťa prvý zbadal.

MALVÍNA: Všetky oči na mňa a nevedela som kde sa skryť.

MILOŠ (jej bozkáva ruky).

TURČEK: Ja sa ti hlásim do Sokola, do Prahy! (Podá ruku.)

BOŽKA: Ja tiež!

MILOŠ (sníma sokolský odznak svoj a pripína Malvíne): Mama moja, ja ťa pasujem na sestru sokolku.

IVAN: Ja uja Turčeka.

OĽA: Ja tetu Božku.

HANKA, VIERKA (plačú hlasite).

RUŽENKA: Feďa, Ľudka, dajte Hanke, Vierke, aby neplakali…

FEĎA, ĽUDKA (pripínajú).

JAMINOVÁ (Božke): Ty sa sľubuješ do Sokola, či do Prahy?

BOŽKA: Na dvoje — i ta, i ta!

JAMINOVÁ: S kým?

BOŽKA: S týmto nanič úradníkom…

JAMINOVÁ: A kresličom? Ohó! To by ste vy mne vymaľovali…! Ak ťa pustím. Tu ešte ja mám slovo. (Ustrnutie.)

MILOŠ, IVAN, OĽA: Pusť ju, pusť tetu Božku, stará mama!

TURČEK (vystiera ruky proti Jaminovej).

JAMINOVÁ (dôverne, slabikovane): Pustím, ale len ako snúbencov.

TURČEK (proti Božke vystiera ruku).

MALVÍNA: A ja ich dozriem.

TEPNÝ: Tebe ujdú, ako ti Miloš na maškarnom…

JAMINOVÁ: Ja otcovsky a materinsky rozkazujem takýto poriadok: zasnúbenie, Praha, svadba — vlastne to ešte uvážim, či pred svadbou nie prv návšteva u hlavného direktora s poctivým sľubom, že budete si hľadieť úradu a ja že vám budem v pätách!

BOŽKA: Ja, mama, ja len umelca, z priateľstva; ja si chcem doštudovať.

OĽA: Teta Božka, bude ti aspoň matematiku robiť!

TURČEK (ťahá Božku za ruku a sám bozkáva ruku Jaminovej): Sľubujem! Spolu doštudujeme!

JAMINOVÁ (ich vinie k sebe): Som ja to tušila, že vám je súdená. Také dievča krásne!

TURČEK: Ani som ho nie hoden. (Objíma Miloša.)

MILOŠ (objíma Božku): A čo z výchovovedy si sa naučila, to sa ti zíde… Veď či je na svete krajší obraz, ako matka nad kolískou! (Berie balíky novín do rúk a podáva po jednom Ivanovi, Oli, Feďovi.)

RUŽENA (bozkáva Božku): Musíte mi naše odmaľovať…

TURČEK: Aj Miloša!

MILOŠ: Do roka dočkáme, aby nás bolo viac. (Dva-tri balíky v rukách.)

IVAN, OĽA a deti: Sláva snúbencom!

TEPNÝ (tiež podáva ruku): Pozdravte matičku Prahu! Ale čo si vezmete na cestu toľkí na päť dní?

JAMINOVÁ: Všetko, čo zostane zo zasnúbenia.

MILOŠ (šepol Ivanovi, Oli a deťom. Začne a všetci spievajú): „Lví silou, letom sokolím…“

KATKA, ZUZA, JANEK (do dvier, nesie kávu, zastane a spieva tiež).

(Opona.)