Vrásky času

Na márach noci deň spí
v kúzelnom, tichom spánku,
na márach noci život je —
Bieda ho stráži…

Ach! — žije Bieda!
Nemožno ju usmrtiť,
každý proletár sa jej korí
a prv zomrie než ona.

Hrdá je Bieda na seba.
Dve tretiny ľudstva mať v kráľovstve
to už nie je špás —
ten zvyšok nerozhoduje,
aj ten bude v putách raz!

Na márach noci deň,
pompa a prepych slzí,
to aspoň naoko —
do sveta idú hriechy
s veselým tancom.

Dievčatko mladé
pozdvihlo pohár
na svoje prvé tance…

Zablúdi s nimi iste
v trpké a macošské,
vraždiace šance.

Po svete tmavá chodí tma,
katafalk nezrieť pre ňu —
v dusiacom tichu nepočuť slova —
všetko je mŕtve — — —

A občas v meste
na prstoch chodia stony
v uliciach blúdnych.
Do duše plač sa reže,
jazví v ňom rany —
žaloba tanečnice mladej
kedysi panny
pokojným pokoja nedá —
bo žije a mučí
(s kyticou uvädlých ľalií na náručí),
do hriechov ženie
ukrutná Bieda.