Vrásky času

Láska je jednaká,
slečna má pána —
Katica vojaka.
A srdce vše zdrce,
nepustí svoje
nerado prehráva boje…

Katica odišla z dediny
dievčina červená,
dnes je už bledá —
priniesla venčok si neviny
v meste ho predá
alebo stratí,
potom sa vráti
smutná a potupená
s deckom bez mena.

Vojak vždy vojak.
Dráždivé vravy —
vylhané reči,
a Kata dala
všetko, čo mala…

A muž je vždy dravý
nedbal a pošliapal
veniec jej neviny —
Katice z dediny.
A potom odišiel
darmo naň čakala…
neskoro milenca,

neskoro poznala.

Slečinka panáčka mala
Katica vojaka,
v očiach si videli —
bože môj,
láska je jednaká.

Lenže slečna zajtra
chodiť bude s iným —
nikto sa nedozvie,
čo strájala s milým.

Kata keď pomyslí:
matkou sa stane,
modlí sa v kostole:
„… Odpusť mi, Pane…“

Vráti sa
do rodnej dediny
s chlapčekom v náručí
bez venca neviny…