Vrásky času

Bolo vari v máji
na tramvaji
kdesi v hlučnej ulici
na jednej sa lavici
posadili dvaja — —

Kým sa oči pozerali
duše sa im zhovárali —
by sa vášňou opojili —
stretnutia už v prvej chvíli,
rozišli sa v nádeji,
že sa stretnú v aleji.

Potom na večernej prechádzke
dohodli sa na láske;
bozky boli horúce,
plam im šľahal na srdce,
až raz v chvíľkach večerných
Amor celkom spojil ich.

Láska, Bože, láska
rozkošami tkaná —
spočiatku je chutná
ako biela manna;
potom život na ňu
fŕskne trpký blen —
otcovia sa stanú z chlapcov
matky z dievčat, žien.

Človek na svet z lásky príde
príchod bolesť znamená,
matke je však za jej lásku
najslastnejšia odmena.

Niektorý sa nahodile
život pýta do sveta,
aby bol len kliatbou žene,
ktorej z lona vylieta;
s deckom v bolesti sa zvíja
na snehovej posteli
miesto mlieka pridája ho jedom,
vďačne by ho dala, keby zachceli
hoci lačným ľudojedom
alebo ho z Taygetosu
vrhla do priepasti,
aby ďalej žila vášni, chvíľam —
kedy zvrhle, kedy cnostne,
ale bezstarostne
rozkošníckej slasti!

Život má už v rukách,
ale nevie ešte,
či raz na objatie vystre ruky
a či kliatbe zovre päste.

Možno bude darebákom,
skončí dakde v žalári,
abo život samovoľne
hrdým gestom odšmarí,
nechutnosťou svojho zraku
zinfikuje druhých,
kováčom sa stane —
bude kovať hriechy,
aby svetom všade
boli rozdávané — — —

Prečo, ženy, prečo
rodíte vy deti,
keď vy nechcete byť matky,
keď ten život z lásky
k človečenstvu nenačretý!?

Avšak matka ináč súdi —
svetu rada dáva nových ľudí…

V palácoch niet viacej lásky
ako v biednej chatrči,
matka ako matka —
jej je poklad decko v náručí.

Matka v láske zabúda,
rada vábi bociana,
keď priletí,
zaspieva mu: „Hosana!“

Potom vytvára mu
peknú cestu života,
na tej dieťa zriedka zblúdi,
vo víre sa zamotá.

Prečo, matky, prečo
rodíte vy deti —
nemyslíte,
či vám každé neuletí?

Jedno iba detstva kus
nechá na pamiatku,
druhé azda radosť krátku,
tretie ujde v cudziu zem,
nepovie vám — ďakujem…

„Veď sme život dostali,
aby sme ho rozdali —
veď sme žiadostivé lásky,
a keď milujeme našsky
pre nás nieto bolestí —
lebo milovaním decka
milujem seba —
a nám lásky veľmi, veľmi treba!“

Nuž len nekývražte s ňou,
deľte svetu štedre ju,
azda, keď sa tvrdé srdcia
v plameňoch jej zohrajú,
nebude tak veľa bôľu,
zúfalstva a svetobôľu,
utrpení, nesvárov a biedy —
môž byť, nový svet sa zrodí vtedy…

Matky! —
pred vami by svet mal pokľakať,
či len viete,
čo mu musíte vy darovať…