ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odobral som sa od profesorov i od spolužiakov, pravda, bez banketu a spoločného fotografovania; na také veci nebolo peňazí. Teraz to musí byť, hoci na dlh. Neviem, ako som prišiel domov, aby som sa strojil do Viedne, odkiaľ sa brat ako skončený vrátil a mal sa stať kaplánom na Sennom. Mňa čakaly dve úlohy: študovať teologiu a vyslúžiť rok vojenčiny. Dostal som povolenie, aby som slúžil vo Viedni pri 55. haličskom pluku rusko-poľskom „graf Gondrecourt“ v Alserskej kasárni na Alserstrasse, po ktorej už niet ani stopy. Iste nebolo nikomu ľúto za tými tisícami ploštíc, ktoré tam sožieraly mladých ľudí. Z Lučenca vystrojili sme sa traja: Slavko Laciak, ktorý šiel do tretieho ročníka teologie, Lajko Vitéz, učiteľský syn z Českého Brezova, ktorý dosiaľ žije na penzii v Pešti. On išiel do druhého ročníka a ja do prvého. V Pešti pri vymieňaní lístkov stala sa mi nehoda. Nevedel som, či si mám vymeniť na Staatsbahn, či na Nordbahn. Vymenil som na Nordbahn a kamaráti mali na Staatsbahn. Čo robiť? Zameniť mi ho nechceli a mne prísť samému na Nordbahn bolo nepríhodné. Čo by som si tam bol počal? Naprosili sme Vitéza, aby on prevzal môj lístok a tak sme so Slavkom Laciakom došli 1. októbra 1872 do Viedne. Iste nešli sme do hotelu složiť sa, odpočinuť, umyť, naraňajkovať. Na to naše vrecká nestačily. Iste sme sa složili na teologickej fakulte a potom bolo konať rozličné veci. Slavko si mal hľadať byt a ja som sa mal hlásiť v kasárni a na teologii. Do kasárne ma zaviedol Ján Ďalak z Hýb z Liptova, ktorý si práve vyslúžil dobrovoľnícky rok, tiež ako teolog. Potom išiel na ruský filologický seminár do Lipska, stal sa profesorom v Rusku a tam i umrel. Prihlásil nás dvoch s Titusom Barbierikom, ktorý sa tiež dal zapísať na teologiu, ale po vyslúžení vojenčiny presedlal na techniku. Potom študoval v Pešti profesúru a stal sa profesorom na meštianke v Pančove. Vzal si dcéru Augusta Šuleka, farára z Ratkovej, a nedávno umrel. Národu ani cirkvi ničím neposlúžil. V regimentskanzlei pridelili Barbierika do piatej, mňa do šiestej kompánie, zapísali nás do štandu a šli sme každý po svojom. Feldvebel mojej kompánie sa natrápil s maďarským prípisom lučenského slúžneho, až sme mu to s Ďalakom vysvetlili, a bolo všetko v poriadku. Vari nás hneď neobliekli do vojenskej rovnošaty, lebo sme mali ísť na fakultu dať sa zapísať. Aj sme šli. Našli sme tam známych i neznámych kolegov, zväčša Slovákov. Po zápise nastávala pre prodekana dr. Jána Seberínyho ťažká úloha rozdeliť freitische, t. j. lístky na obedy, ale taký diplomat, ako bol náš Seberíny, vyznal sa v tom. Pravda, teologov nebolo mnoho, tak okolo tricať. Medzi nimi 17 Slovákov, 12 Maďarov zo Šoprona, 2-3 Česi, jeden Poliak a dvaja-traja Nemci. Dosť na tom, že Slováci všetci dostali lístky, vyjmúc Gömöryho z Polomy, ktorý až neskoršie dostal, keď Roháček zo St. Turej odišiel do Erlangen, a Chotváča z Mokrej Lúky, ktorý študoval štvrtý rok.

A teraz ani sám neviem, akým poriadkom mám opisovať: či vojenský, či študentský život, lebo som bol obojživelníkom. Začnem tým, čo mi bolo nepríjemnejšie, totiž vojenčinou. 55. peší pluk bol z východnej Haliče z Brzezan. Najväčšia časť mužstva boli Rusi, veľmi málo Poliakov a ešte menej Židov, hoci vo východnej Haliči bolo skoro l0% Židov. V našej kompánii boli len dvaja Židia, hoci podľa počtu obyvateľov mali byť aspoň šiesti. Ostatní vedeli, ako sa zbaviť mrzutej a nevýnosnej vojenskej služby. Plukovníkom bol poľský šľachtic Zubrzycki, veľmi tučný pán. Dobre, že sedával na koni, ináč neviem si ho v marši predstaviť. Celým svojím výzorom upomínal na Sienkiewiczovho Zaglobu. Pravým vojakom bol major Hilgers von Hilgersberg, pekný, šedivý pán. Toho sa báli vojaci i dôstojníci. Najmä náš kapitán, gróf Oldefredi, pekný, vysoký, ešte dosť mladý, ale do vojenského remesla nesúci. Častejšie pýtal si radu od nadporučíka Feistmantla, o ktorom myslím, že bol Žid. Nižší dôstojníci sa často menili. Najprv sme mali Čecha Konečného, potom Viedenčana Schwarza, napokon akéhosi len práve z kadetskej školy vyšlého, červenajúceho sa mladého človeka, ktorému hlavnou vecou bolo salutovanie podľa predpisu. Feldvebli boli z panskejšej triedy, zupáši, ktorí slúžili i viac kapitulácií. Ostatní poddôstojníci, šikovatelia a kapráli, boli z mužstva, zväčša Poliaci. Obyčajní vojaci boli najviac Rusi a či Malorusi, dnes Ukrajinci, dobrosrdeční ľudia. Boli sme pri kompánii i jednoroční dobrovoľníci a predstavovali sme celú rakúsko-uhorskú monarchiu. Jeden Maďar (JUDr. Nagy), ja Slovák, nemecký Moravan (Schandera), Poliak (Gludovicz), Rus (Javorskij), viedenský Žid (Mesing) a neznámeho pôvodu technik Kratochvil. Vydával sa za Poliaka, meno mal české, ale pochádzal z Uhorska, lebo mu prišla uhorská uniforma, ako mne. Pravda, nás siedmich chytili do osobitného výcviku, alebo, ako sa to vojensky menovalo, abrichtungu. Nemôžem povedať, že by som bol vo vojenskom remesle vynikal. Bol som i telesne dosť slabý a nezáležalo mi na vojenčine. Keď som mal trochu slobodného času, už som utekal z kasární na prednášky, alebo ku kamarátom. Mal som veľkú výhodu, že ma od popoludňajšej služby oslobodili a mohol som chodiť na prednášky. Býval som v kasárni, i obedoval som tam. Obedné lístky teologické boly mi na večer. Mohol som ísť do hostinca „Ku šiestim krígľom“ a tam si posedieť s priateľmi. Tak som si sladil vojenský život a či vojenský chlieb.

Na fakulte bol dr. Ján Seberíny, prednášal praktickú teologiu, taktiež G. Roskoff, profesor hebrejčiny a starozákonnej exegezy, elegantný starý pán, vzdelaný viac moderne, klasicky, ako teologicky. So Starým zákonom tak zaobchodil, ako by bol mal pred sebou mohamedánsky korán, preto my Slováci nepočúvali sme veľmi na neho a prezvali sme ho starým hriešnikom. Prednášal zaujímave. Druhým podľa veku bol dr. Otto, historik, znateľ cirkevnej historie starého veku. Vydal diela prvých kresťanských apologetov: „Corpus apologetarum christianorum saeculi secundi.“ (Jena, 1842 — 72, 9 sväzkov.) Často polemizoval s thübingskou kritickou školou. Pri prednášaní mal zlú obyčaj, že raz vykríkol, zrazu hlas snížil, že ho sotva bolo počuť. Tretím profesorom bol dr. Vogel, profesor gréčtiny a tak novozákonnej exegezy. Bol chorľavý, trpel, zdá sa, na záduch. Niektorí poslucháči boli takí neslušní, že medzi hodinami fajčili. Vytýkal im to, i prosil, aby sa nefajčilo, ale mladá svevoľa bola silnejšia ako pocit slušnosti. Mal s nami Slovákmi oštaru pri gréckom čítaní. Nemci čítajú po svojom „ei“ ako „aj“, na pr. lyein — lyajn, my zasa čítali sme, ako tam stálo lyein. Napokon nám povedal: „Nerozumiem, páni moji, ako je to, stojí tu zreteľne ei a vy to preca nečítate aj!“ My sme sa smiali, ale ostali sme pri svojom. Štvrtým profesorom bol dr. Gustáv Franck, žiak dlhoročného profesora v Jene dr. Karla Haseho, povestného historika cirkevného, ktorého poznal i Ján Kollár. Opisuje svoj rozhovor s ním v Benátkach v „Cestopise do Hornej Itálie“. Bol síce racionalista, ale nie taký divo-kritický, ako mnohí iní. Na jeho žiakovi, Franckovi bolo úplne poznať jeho vliv, nadarmo často nespomínal svojho učiteľa a starého priateľa. Prednášal systematickú teologiu a ako prolegomena k nej krátke dejiny filozofie. V dogmatike pri jednotlivých článkoch viery prebral celé dejiny článku: učenie Písem, učenie starovekej i stredovekej cirkvi a učenie reformácie. Najmä na pr. pri učení o osobe Kristovej bolo nám vzácnym a milým, keď vyložil učenie našej cirkvi a povedal: „Toto je učenie cirkvi našej o osobe Pána Ježiša Krista; ak sa ním uspokojíte, ostaňte pri ňom, a ja budem posledný, ktorý by som chcel surovou rukou siahnuť na vaše presvedčenie.“ Potom oznámil, že nabudúce povie svoj úsudok. Boli sme zvedaví naň, ale sme z neho nezmudreli. Začal tak, že si nevie nič vyššieho predstaviť, ako je náš Pán Ježiš Kristus. Až sem sme rozumeli, ale potom ostal nám odpoveď dlžen. Ani toľko nepovedal, čo povedali farizeovia Pánovi na jeho otázku: „Čo sa vám zdá o Kristu?“ A veď pri tejto otázke zamoce sa každý, kto siaha cez hranicu, ktorú označil náš reformátor Luther pri vysvetlení druhého článku viery obecnej kresťanskej: „Verím, že Pán Ježiš Kristus, pravý Boh od Otca od večnosti splodený a tiež pravý človek z Márie Panny narodený, je mojím Pánom.“ Kedykoľvek sa ďalej čiahalo a ľudia začali mudrovať o tom, ako môže byť v jednej osobe Boh i človek, alebo ako môže byť i Otec i Syn pravým Bohom, a preca jeden Boh, už začaly sa hádky, roztržky, boje.

Najzaujímavejším a pre nás Slovákov najcennejším profesorom bol dr. Eduard Böhl. Neodstrašoval nás jeho prísny až extrémny kalvinizmus. Bol horlivým prívržencom svojho svokra, Holandčana Kohlbrüggeho, ktorý pri predestinácii šiel do najkrajnejších následkov, pri Večeri Pánovej nepostačilo mu stáť, malo sa sedieť, lebo vraj kľačia sluhovia, stoja synovia, sedia kráľovskí hostia. Toto sme vedeli, jeho divné, ohnivé posunkovanie sme videli a žartovne napodobňovali. Najmä ako posunkami odmietal teorie racionalistov a rozdával im nie veľmi lichotivé prívlastky (na pr. „Diese verfluchten Rationalisten schwatzen fortwährend und verstehen gar nichts!“) Ale to nás neodháňalo, lebo priťahovala nás jeho úprimná viera na pravosť a božský pôvod Písem sv. Prednášal reformátsku dogmatiku. Pravda, mal málo poslucháčov, lebo reformovaní boli len dvaja-traja Česi, jeden Maďar z Veľkého Enyeda a jeden Nemec, konvertita z Bukoviny. Prednášal i pedagogiku, ale najcennejšie bolo, keď Roskoff v svojom úvode do Starého zákona napádal božský pôvod jeho kníh, Böhl dal vyhlásiť, že bude prednášať: „Apologetische Einleitung in das alte und neue Testament.“ Rozumie sa, podvracal dôvody Roskoffove, čo síce nebolo kolegiálne podľa ľudského pochopovania, ale slúžilo na zachránenie viery v pravosť Písem svätých. Ináč bol Böhl dobrosrdečný a keď niektorý teolog prišiel do peňažných rozpakov a obrátil sa na neho, poslúžil mu malou pôžičkou, lebo mal z čoho.

Seberíny bol plytký človek i čo do vedy, i čo do zásad. Nadaný, ale primnohostranný. Vedel si obtáčať ľudí. Hovorili o ňom, že na jednom dvornom bále pomocou svojej panej vedel u jedného vlivného generála vykonať, že starý, zapustený, iste Jozefom II. zatvorený chrám (Schwarzspanier Gasse) povolili pre vojenské evanjelické služby božie. Seberíny bol totiž vojenským superintendentom. Na teologickej fakulte prednášal homiletiku, pastorálku, cirkevné právo a vôbec takzvanú praktickú teologiu. Bol súci na to, lebo väčšina poslucháčov bola z Uhorska a okrem šopronských zadunajských Maďarov samí Slováci. Musel vedieť slovensky aj maďarsky. Keď sme stáli vo fakulte na chodbe a on šiel okolo, každému sa prihovoril jeho rečou. Ostatní profesori poznali nás len po tvárach, on poznal po mene, lebo mal výbornú pamäť. Nás Slovákov vždy podporoval či pri obedných lístkoch, či pri štipendiach. Vedel najsť spôsob, ako svojich len v knihách zanorených kolegov priviesť na svoju stranu. Boli tam dvaja treťoroční teologovia, jeden Nemec a druhý ponemčený Poliak. Oni sa pred rozdeľovaním štipendia — dostávalo sa semestrálne po 50 — 100 zlatých — chválili, že sú na 100-zlatové štipendium predestinovaní, ale veru tá predestinácia ich sklamala. Dostali po 50 zlatých, stozlatové dostali nepredestinovaní Slováci. Tak to vedel skrútnuť priateľ Slovákov Seberíny, hoci doma so svojou paňou, Slovenkou z Hontu, shováral sa francúzsky a aj do prednášok miešal francúzske výrazy. Aké boly jeho prednášky, toho svedectvom boly slová kolegu Gömöryho, keď sme boli prešli do Erlangen. Po ktorejsi hodine profesora Zetschwitza z pastorálky šli sme zamyslení domov. Tu môj ináč málomluvný Ondrej obráti sa ku mne a povie: „No, vidíš, ako to ten Seberíny odhajduchoval!“ Zasmial som sa nahlas na tom porovnaní, predstavil som si Seberínyho na katedre s jeho živými gestami, ale slabou vedou, a vážneho, hlbokoučeného, vieryplného Zetschwitza, ako s celým ohňom prednášal.

Ešte chcem predstaviť niekoho. Nie síce profesora, ale človeka, ktorý mal na fakulte veľké slovo a s ktorým sa i noví dekani často radili pri rozličných vonkajších veciach, týkajúcich sa jednotlivých poslucháčov. Bol to pedel Taufrath, vyslúžilý feldvebel, ktorý mal dve dcéry vydaté za doktorov medicíny. Vysoká, chudá postava, hladko vyholená tvár. Bolo ho treba vidieť pri inštalácii dekana, ako si kráčal pozapínaný s dekanskou palicou pred dekanom a ostatní profesori za ním. Postavil sa vážne ku katedre a stál v pozore až do konca dekanovej reči. Bol i bibliotekárom a pre niektorých teologov tak pri konci mesiaca bankárom. Mal pekné písmo, dosiaľ ho obdivujem na svojom „Abgangszeugnisse“.

Zpočiatku, za deň, za dva, pokiaľ sa nezačaly prednášky na fakulte a cvičenia v kasárni, bolo nám novákom sveta žiť. Bol to veľký rozdiel medzi gymnaziálnou disciplínou a akademickou slobodou. Mal by tu byť nejaký prechod, lebo je to skoro tak, ako počas prevratu pred a po odchode maďarských slúžnovcov, notárov a žandárov, dokiaľ sa pomery trochu neusporiadaly. Chodili sme sem i ta, z hostinca do kaviarne, ba zavčasu umrevší Pavel Tomášik, syn skladateľa našej hymny, Samuela Tomášika, kandidát profesúry, zaviedol nás hneď v prvý večer do kaviarne Alhambry v Leopoldove, aby sme vraj videli elegantný svet. Ale videli sme svet špinavý.

Dni záhalčivého ponevierania chytro sa pominuly a začaly sa na fakulte prednášky. Nám Slovákom bolo ťažko privykať na rozdielnu výslovnosť profesorskej nemčiny. Najlepšie sme rozumeli Gustáva Roskoffa, zadunajského Nemca. Hovoril peknou, čistou nemčinou. Franck spomínal nejaké Akenntnise. Aká je to reku potvora? Až sa vypupilo z toho Erkenntniss, to sme už rozumeli. A to milé hartes a weiches „p“! Dívali sme sa na neho, keď spomínal akéhosi Puteusa, až nám napísal na tabuľu Budeus. Napokon aj naše uši sa prispôsobily a za mesiac rozumeli sme všetko. Pre mňa bola ďalšia nehoda, že som nemohol chodiť na dopoludňajšie prednášky, lebo vtedy bol v kasárni výcvik. Musel som si vybrať popoludňajšie hodiny bez ohľadu na to, pre ktorý ročník boly. A bolo ich dosť od 4. do 7. hodiny. Ja som veru na všetkých vysedel, či to bolo pre mňa, či ešte nie. To bolo najmenej, že som tretí odsek cirkevných dejín skorej počúval ako prvý. V dejinách som sa vyznal, horšie bolo pri rečiach, najmä hebrejskej, ale i tak som bol rád, že som sa mohol učiť a ujsť z kasární.

Ale ani kasáreň nedala na seba zabudnúť. Ráno o piatej sa volalo: „Auf!“ My, dobrovoľníci, sme to tak prísne nebrali, zakrútili sme hlavu do plachty, dokiaľ sa „cimra“ vymetala, potom sme sa posbierali, obriadili a len tak na lačné srdce sišli sme s druhého poschodia na dvor poprechádzať sa a postávať, so zbraňou v ruke. A hneď nás ako budúcich poddôstojníkov a dôstojníkov učili aj komandovať, až dokiaľ nás neuznali za hodných, aby sme sa s inými cvičili. O 11-tej bol obed. Každý si zaniesol ku kuchynským dverám svoju šálku. Nám dobrovoľníkom naši puceri, ktorým sme platili za obsluhu 2 zl. mesačne. Ak bol niekto citlivý, nebolo radno ísť pred obedom do kuchyne a podívať sa na umazaného kuchára, ako vlastnoručne hádzal mäso do šálok. Ale keby sa to tak prísne bralo, v koľkých hostincoch, ba i v domácnostiach neradno pozrieť do kuchyne, ani vidieť rozstrapatenú kuchárku v špinavej zástere, ako miesi na rezance. Zato pre mladé žalúdky strava to bola dobrá, lepšia ako po hostincoch. Častejšie sme mávali poľský alebo ruský boršč, kyslú polievku s cviklou a neviem čo ešte v nej bolo. V nedeľu aj veľké pirohy, plnené bryndzou, pomiešanou so zemiakmi. Raňajôk — okrem niekedy „zupy“, t. j. kmínovej polievky — nebolo. Na večeru komisárok, kto nemal groša dokúpiť si.

Počiatkom decembra sa výcvik regrútov a tak i jednoročných dobrovoľníkov zakončil a usporiadali veľkú prehliadku celej viedenskej posádky na Schmelzi. (Tak sa volal veľký prázdny priestor na cvičenie vojska.) Vyrukovali sme, postavili sme sa podľa plukov, práporov a stotín. Prišiel brigadír, divizionár feldmarchallieutenant gróf Auersperg so širokou stužkou cez plece, napokon komandant celej posádky feldzeugmeister Maroičić, ktorý sa s dvoma čiarkami nad „c“ podpisoval. Poznať, že vojenčina neubila v ňom Slovana. Keď už bolo vidno zďaleka blížiacu sa tlupu jazdcov so zelenými perami na trojrohých čákovoch, veliaci dôstojníci zavolali: „Habtacht!“ Na jednom krídle začala vojenská hudba hrať „Gott erhalte…“ Prišiel cisár Franc-Jozef, prešiel popred rady, všetko prezrel, a keď obišiel 14 plukov pechoty, jazdu a delostrelectvo, pobehol napred so svojím sprievodom a postavil sa pred vojsko na niekoľko sto krokov. Pluk za plukom pohol sa vpravo, v istej vzdialenosti zastaly stotiny do dvojradu a nastala defilírka. Muselo ísť všetko ako po šnúre. Božechráň, že by sa bola ukázala niekde malá krivuľa. Najviac sa bál náš kapitán, ktorý podľa predpisu kráčal tri kroky pred stotinou a práve v prostriedku. Dvaja dobrovoľníci, ktorí kráčali v rade za ním, mali úpravu komandovať ho potíšku, aby sa nepomýlil. A preca sa stala chyba! Sotva prešiel pluk, pribehol cisársky pobočník, že na rozkaz jeho veličenstva pluk ešte raz musí defilovať. Bola to galiba, alebo jeho veličenstvu viac záležalo na správnej defilírke, ako na všetkom inom. Musel sa celý pluk vystúpiť z cesty iným plukom, ísť na predošlé miesto, čakať, až všetci prejdú, a potom naposledy prejsť popred cisára, ktorý, zdá sa, bol už spokojný. Pravda, dostali po nose páni generáli, plukovník, majori, kapitáni, a dokiaľ to po nás „sprostých“ prišlo, bol z toho smiech. Najviac ak feldvebli, šikovatelia, kapráli a iní menší páni hromžili. Tak sa skončilo naše prvé predstavenie!

Po skončení výcviku všetci dobrovoľníci museli do dôstojníckej školy. Učili samí dôstojníci. Predstavený školy bol nadporučík Berger, malý, ale rezký človek. Prednášal taktiku. Najlepšie som si z nej zapamätal, že keď vojsko uteká pred nepriateľom, dôstojníci utekajú popredku, nie že by sa najviac báli, ale mužstvo, keď sa rozbehne, utekalo by aj na severnú točnu. Dôstojníci teda utekajú napred, zastavia sa, keď je príhodný čas a miesto a nepustia mužstvo ďalej utekať ako treba. To jedna ukážka z jeho prednášok. Mali sme sa nazpamäť naučiť vojenský katechizmus „Abrichtungs und Exezierreglement“, potom „Waffenlehre“, aspoň tisícstranovú knihu „Heeresorganisation“. To by ešte zbavilo, ale „Terainlehre“ a „Teraindarstellung“, to boly mury. Raz sme na hodine odkresľovali s tabule, prišiel profesor-dôstojník i ku mne, prezrel, čo robím, a radil mi, aby som to nikomu neukázal, a ja som ho i poslúchol. O mesiac, o dva ukázalo sa, že mnoho povolaných, ale málo vyvolených, t. j. všetci dobrovoľníci, keď aj složili matúru s vyznamenaním, nie sú súci do dôstojníckej školy. Veľkú časť poslali preč a medzi nimi i mňa. Pravda, nič som si z toho nerobil, lebo som sa úfal, že ako vysväteného kňaza, i tak ma vymenujú za vojenského kňaza v hodnosti kapitána. Nebolo za čím ľutovať. Preca som za ten rok dosiahol aspoň kaprálstvo a na konci roku složil som pred pánom majorom poddôstojnícku skúšku. Až potiaľ siahala moja vojenská kariéra, a mal som preca osoh, že som sa do roka v kasárni prechoval a priúčal trpelivosti.

Na Vianoce (1872) ma domov nepustili. Závidel som bratovi, že počiatkom decembra složil na Čabe kňazskú skúšku a vysvätili ho za senianskeho kaplána. Iste by radšej bol ostal vo Viedni, ale — ani Pán Boh všetkým nevyhovie! Okrem vojenských kamarátov Barbierika a Augustínyho, ktorý študoval techniku a slúžil v českom regimente Reischach vo Franz-Jozef kasárni, ostal i Slavko Laciak. Neviem, prečo nám raz prišla na um taká bláznivá myšlienka, že sme si v niektorý večer navarili krampampule, a veru keď som sa okolo desiatej večer vrátil do kasární a ľahol na posteľ, celá izba točila sa so mnou. Musel som si i kepeň podložiť pod hlavu, aby som zaspal, a ráno som sa prebudil s bolením hlavy. Od tých čias som nepil takej ohavy. Starali sme sa my traja vojaci, ako stráviť vianočný večer bez kapustnej polievky s klobásou a makových opekancov. Na iné sme, bohužiaľ, nemysleli. Ale nevyhútali sme nič. Šli sme „Ku šiestim krígľom“, zjedli po jednej roštenke, vypili po poháre piva a rozišli sme sa každý svojou stranou. Prišiel som do kasární, v izbe ticho, niektorí spali a niektorí sa vonku túlali, lebo celá posádka mala do druhej v noci voľno. Ľahol som si do postele, ktorá bola pri obloku. Z chodby prenikalo svetlo chudobnej lampy, ale mne to svietilo ani hviezda s neba. Začal som si ticho spievať: „Kristus, Syn Boží, narodil se nyní…“ a cítil som sa ako medzi svojimi, veď to dieťatko bolo pri mne. Na druhý deň povedal mi Slavko, že nás dvoch povolal Seberíny na obed. Pravda, šli sme a tam nás prekvapili opekancami, ktoré im poslali až z Čaby. Takhľa, všetko sa vyrovnávalo jedno s druhým.

V januári (1873) skončil sa na teologii termín na kolokvia, a kto chcel dostať štipendium, mal zadať i písomnú prácu na dané téma. Vtedy mal z nás Roskoff slabú radosť. Bol dal téma: „Či je Mojžiš pôvodcom piatich podľa neho pomenovaných kníh? Dôvody za alebo proti.“ My sme všetci v smysle Böhlovej, z domu prinesenej tradície odpovedali, že je, a donášali sme rozličné dôkazy, aké sme mohli nájsť v knihách pravoverných teologov. Mne vôbec nikdy nešly do hlavy teorie o Jahvistovi, Elohistovi a kňazskom kodexe, pokladal som za nesmysel môcť po toľko tisíc rokoch uhádnuť rozdielnosť štýlu. Mal pravdu ten náš jednoduchý človek, Ján Grajciar v Bratislave, ktorý takúto hádku dvoch teologov rozriešil slovom Kristovým: majú Mojžiša a prorokov! Už či sa moja práca Roskoffovi páčila, či nie, ale dostal som štipendium 50 zl. a lístky obedné mi tiež ostaly. Iste by som si bol mohol niečo odložiť na budúce časy, ale tie dlhé večery nemohol som stráviť v kasárni. Keď som išiel k priateľom, i tam sa strovilo.

Pravda, bol som údom slovenského akademického spolku „Tatran“. Boli sme tam temer samí teologovia okrem dvoch medikov, Jána Petrikoviča z Radvane a Hermana zo Zvolena, technika Slabeja z Brezna a filozofa Gusta Mitáka zo Skalice. Predsedom spolku bol Petrikovič, náš dobrý Janko, ktorý po složení doktorátu dostal sa do Martina a tam až do smrti ostal verným svojmu rodu, ako i náš spevák Herman, telesne slabý, ale duševne silný. Jeho vdova Ľudmila Štefanovičová dosiaľ žije a jeho dcéra vydatá je za dr. Ivanom Markovičom, pravotárom a poslancom v Bratislave. O Slabejovi neviem nič. V spolku bol pokladníkom. Miták ešte pred skončením umrel. Schádzali sme sa do týždňa raz v nejakom malom hostinci, zavečerali sme si spoločne, ako komu stačilo, vypili sme po jednom, po dva poháre piva, ako sa komu mestilo, prečítala sa zápisnica predošlého zasadnutia, pričom sme sa obyčajne hádali o maličkosti. Boly by maly byť i prednášky, ale pracovať sa veľmi nechcelo. Na počiatku a na konci školského roku bolo valné shromaždenie, ktoré sme museli oznámiť policii a ona poslala nám komisára, obyčajne Čecha, a to skutočného Čecha, i takého, ktorý nám pri rozlúčke povedal, že by radšej bol údom nášho spolku, ako policajným komisárom. Vôbec nikdy sme nemali nijakej škriepky s policiou, hoci mladí ľudia pohovoria všeličo. My Slováci cítili sme sa vo Viedni ako na nejakom ostrove svobody. Keď sme prešli, idúcky z Uhorska, cez most nad riekou Moravou, už sme mysleli, že sme doma, že je to naša vlasť. Nikto nezazeral na nás, keď nás počul hovoriť slovensky, a my skromní Slováčkovia sme si viac nežiadali. A dnes sa naši bývalí páni divia, čo nám bolo tak naponáhle rozlúčiť sa s nimi a spojiť sa s Čechmi. Boli by sme ostali i v starom Rakúsku, ale bez našich maďarských pánov, pravda, i bez zdemoralizovanej dynastie. Toto sa len tak z pera vykĺzlo, ale je to svätá pravda.

Prvého novembra chodievali sme s vencom na hrob Jána Kollára, kde sme sa sišli s bratmi Čechmi. Pravda, bola tam i policia. Hovoriť sa nesmelo, a keď ktorýsi horkokrvnejší Čech povedal niekoľko slov, už ho policajt napomenul, ale následkov to nemalo. Ako sa v Rakúsku pomery zlepšovaly, vidno i na tejto príhode. Roku 1902, teda o 30 rokov, prišiel som ako krajňanský farár do Viedne odbaviť našim Slovákom služby božie. Bol to práve výročný deň smrti Jána Kollára († 24. jan. 1852). Naši Slováci, Križko, Štefánek, Rehák a iní, požiadali ma, aby som išiel s nimi popoludní na st.-marxský cintorín a povedal niečo menom Slovákov. Šli sme. Okolo hrobu našli sme shromaždených českých robotníkov. Priviedol ich ta Juro Stříbrný, o ktorom sa teraz tak mnoho hovorí (súdiť nejdem, ale sa mi zdá, že žalobníci sú o nič nie lepší ako obžalovaný). Zapamätal som si jeho veľkú červenú mašľu a z jeho reči to, čo viac ráz spomenul, že Kollár bol evanjelickým farárom v Pešti a univerzitným profesorom vo Viedni. O tom, čo napísal, alebo ako smýšľal, nepovedal nič. Nuž, ako vedel, tak povedel! Po ňom hovoril ruský žurnalista Vergun. Začal česky, ale s takým prízvukom, že som z toho málo rozumel. Prešiel do ruštiny a potom som mu už dobre rozumel. Vyvolali mňa, vraj životopisca Jána Kollára, lebo som na požiadanie slovenského spolku „Národ“ napísal krátky životopis na jeho storočné narodeniny (1793 — 1893). (Michal Bohutiensky: Životopis Jána Kollára… Ružomberok 1893. Pozn. vyd.) Stal som si na ploský kameň a hovoril som. Blízko pri mne stál akýsi pán v uniforme a pozorne počúval. Keď som skončil (veru som si dlaňou ústa nezakrýval) a sostúpil s kameňa, prišiel ku mne a podal mi ruku so slovami: „Gratuluji, důstojný pane!“ Keď sme sa rozlúčili, opýtal som sa našich Viedenákov, kto je to. Povedali mi, že policajný komisár. Prišlo mi na um, ako pred 9-mi rokmi maďarskí žandári na rozkaz slúžneho nepripustili nás k rodnému domu Jána Kollára v Mošovciach, ako surovo zahodil žandár do blata veniec, ktorý bola položila pred dom sl. Drahotína Križková, teraz vdova Kardossová. Svedkovia tejto surovosti vymierajú, ale iste pamätá sa na to p. prezident Masaryk, priateľ dr. Jozef Škultéty, a ja tiež nezabudnem na to až do smrti. A potom sa, ešte raz opakujem, páni divia, že sa Uhorsko rozpadlo, a úfajú sa, že sa obnoví v starých hraniciach. My im to povieme po maďarsky: „Nem, nem, soha!“ Ani teraz nič ste nezabudli a nič ste sa nenaučili, zatvorili ste pred 50. rokmi slovenské gymnázia a Maticu a teraz nepovoľujete našim slovenským bratom slovenský kultúrny spolok, o školách ani nehovoriac. Toto je veľká priepasť medzi nami.

Blížila sa Veľká noc r. 1873. Prepustili ma na 8 dní domov. Šiel som, lebo som vedel, že do Vianoc sa domov nedostanem. Keď som sa vrátil, strojili sme sa do lágra do Brucku pri Litave. Nebolo nám tam zle, lepšie ako v smradľavej Viedni. Spali sme vo veľkých drevených barakoch, chodili sme po horách, po dolách na cvičenie. Mal som s troma chlapmi stráž pri domku, v ktorom bolo strelivo. Priateľ Barbierik doniesol celú zásobu mlieka, vína, slaniny, chleba a ja celú noc sedel som pri ohníku, vzdialenom od muničného domku na 100 — 200 krokov, a premieňal stráže. Nedal som sa prekvapiť patrole, ktorá sa blížila, ba ja som ju nastrašil, keď som ju pristavil a komandoval: „Schiesen!“ (Strieľať!) Toto ako epizodu z lágra.

Keď sme sa vrátili do Viedne, našli sme otvorenú svetovú výstavu, ktorá privábila do Viedne státisíce cudzincov. Medzi nimi i ruského cára Alexandra II. S ním prišiel knieža srbský Milan a černohorský Nikola. Niektorí sme boli radi, že sme videli naraz troch slovanských panovníkov. Potom prišiel taliansky Viktor Emanuel. Zechenter takto ho opísal: fúzy do neba, brada do zeme! A veru mal hodné bruško, hoci v Alpách mnoho capov postrieľal. Ale najpodivnejší a pre cisára Fraňa-Jozefa najdrahší bol perský šah. Najdrahší preto, že on a jeho sprievod zašpinili nádherné hodvábne a plyšové železničné garnitúry, lebo vraj vo vozňoch baranov rezali a čo ešte všeličo nerobili! Ako ostatných panovníkov, i jeho vyšli sme poctiť na Schmelz. Obdivovali sme šahov kabát, ktorý sa jagal od drahokamov a bol vraj hoden 40 milionov zlatých. V sprievode šahovom boli i Beduini v bielych burnusoch. Naši vojaci o nich povedali, že sú paskudní, hoci boli strojní chlapci a na svojich koňoch sedeli ani prikovaní. Naposledy, až v októbri, prišiel na výstavu cisár Vilhelm I. s Bismarckom a gen. Moltkem. Už som ich na Schmelzi nevidel, lebo som 1. októbra sobliekol uniformu, ale videl som ich na výstave a v evanj. a. v. kostole v Doroteer Gasse.

Musím ešte na výstrahu spomenúť udalosť z mojej vojenčiny, ktorá by bola mohla mať pre mňa veľmi smutné následky. Raz v auguste poslali ma do cisárskeho hradu s ostatnou strážou za ordonanca. Práve vtedy bol ta prišiel dobrý známy, učiteľ Skaloš z Tomašoviec z Novohradu, pozrieť si výstavu, a s ním akási jeho rodina, honvédsky poručík Roth. Bol by som chcel byť s nimi, ale musel som na stráž. Celá moja práca bola po príchode zaniesť oznam do kabinetnej kancelárie, na miestne vojenské veliteľstvo a na hlavnú stráž „am Hof“. A práve to bola moja skaza, že som nemal práce. Veliteľ stráže, kapitán zo štvrtej stotiny, poslal ma okolo piatej popoludní s raportmi. Ja som to chytro obehal a keď miestne veliteľstvo bolo v našej kasárni a odtiaľ blízko „Ku šiestim krígľom“, kde boli hostia, šiel som za nimi. Divím sa tomu poručíkovi, čo ma tam videl v parádnej uniforme a v čákove, že sa ma nespýtal, odkiaľ idem, a nezahnal ma. Ale ja som sa pokojne navečeral, šiel som s nimi do kaviarne a už bolo pol dvanástej v noci, keď som prišiel do hradu. Musel som sa hlásiť kapitánovi, ktorý mal pred sebou fľašu vína, lebo rád pil. Osopil sa na mňa, kde som bol, čo som bol. Povedal som pravdu, ale jemu to bola zlá výhovorka. Mal pravdu, keď hovoril, či vraj viem, aké to môže mať následky; keby to on vykonal, musel by zo služby odísť. Poslal ma preč. Feldvebel na stráži veštil mi všeličo zlé, spomínal i „brigaderarest“, alebo 8 dní „dunkel“ a stratu dobrovoľníckeho práva. Ľahol som si na priče a spal do rána. Ráno ma už kapitán neposlal s raportom, ani pre mäso pre vojakov. Každý vojak, ktorý strážil pána cisára, dostal pri príchode na stráž malý bochník bieleho chleba, pol žajdľa (3 deci) vína a pri odchode funt (1/2 kg.) hovädzieho mäsa. Na šťastie miesto mňa poslaný kaprál nedoniesol podľa predpisu. Kapitán zavolal mňa, aby som šiel k mäsiarovi a povedal mu, že jeho veličenstvo platí za dobré mäso. Šiel som vďačne, mäso som vymenil za lepšie a slávnostne som ho kapitánovi ukázal. Bol spokojný a trochu hladšie pozrel na mňa. Mäso sa rozdelilo medzi vojakov. Svoj podiel som v kasárni uvaril a s Jožkom Maliakom mali sme z polievky sýtu večeru. Mäso zjedli vojaci. Pán kapitán, keď sme prišli do kasárne a som ho prosil, aby ma nežaloval, už niečo spustil, že ma oznámi nadporučíkovi Feistmantlovi, ktorý vtedy miesto kapitána komandoval, ale sa i na to vyspal a mne sa prepieklo.

Ešte chcem niečo spomenuť zo svojho vojenského života. Chodili sme na strelnicu až za Dunaj. Kto dobre strieľal, dostal vyznačenie, červené šnúry s brmbolcami. Môj priateľ Barbierik už mal. Vyjdeme prvý raz, snímem s pleca ligotavú, z Lučenca mi poslanú pušku, strelím, a tu strelničná stráž dá znak, že som ani šajbu netrafil. Druhý i tretí raz tiež tak. Aké je to, reku, bosoráctvo? Keď sme šli druhý raz, vypožičal som si pušku od Barbierika, a hľa, strelím prvý raz, strážnik ukáže mi, že som trafil figúru, druhý raz zase a potom tri razy jedno po druhým centrum. Pravda, nepochválil som sa, prečo tak dobre strieľam, lebo začarovať pušky bolo prísne zakázané, ale červenú šnúru som už nemohol dostať.

I druhý semester na fakulte sa skončil, kolegovia sa rozišli, ostali sme len vojaci. Prestalo i právo oslobodenia od popoludňajšej služby, lebo sa neprednášalo. Ja som sa nechcel popoludní na dvore potiť, dosť mi bolo dopoludňajšej služby, preto keď iní vojaci šli na dvor, ja som ostal ležať na posteli. Prišiel šikovateľ a pýtal sa ma, prečo nejdem na dvor. A keď som neposlúchol, poslal na mňa feldvebla. Tomu som povedal, že som od popoludňajšej služby osvobodený. Nešlo mu to do hlavy, dal ma k raportu, tam som musel zohnúť, že sa pripravujem na skúšky. Vlastne bol by som mal nahrádzať, čo som zameškal, ale… Iste vojenský život spojený bol i je s mnohým pokušením pre mladých ľudí, otupie svedomie, stratí sa stud. Do kasární vpúšťali nešľachetné ženské, verejne sa páchaly hriechy proti šiestemu božiemu prikázaniu, ale mňa Pán Boh od toho zachránil. Viac sa mi to hnusilo, ako by ma bolo priťahovalo.

Každej piesni býva koniec a tak i môjmu vojenčeniu. V septembri kúpil som si z odložených peňazí čierne šaty za 30 zlatých, klobúk, topánky, odovzdal som s ľahkým srdcom celý vojenský výstroj feldveblovi, extračiapku daroval som pucerovi, povedal som všetkým tým dobrým ľuďom, s ktorými som do roka býval, sbohom. Iba čo som sa pri odchode nahneval na frajtra Žida Taubera, ktorý ma svojou impertinentnosťou donútil, že som ho vyhrešil, čo sa nikomu nestalo.

Nemecké porekadlo hovorí: „Kleider machen Leute“, alebo po slovensky: akého ťa vidím, takého ťa ctím! I moji spoluvojaci inak hľadeli na mňa, keď ma videli salónne vyobliekaného. V ten istý alebo druhý deň, keď som opustil kasáreň, šiel som na akúsi výstavku. Ako si tam pozerám veci, stane sa akýsi šumot, riaditelia výstavky stali si do pohotovosti a návštevníkov napomínali, aby šli do ďalších siení. Ja som si zastal k stene a čakal, čo bude. Zjavil sa korunný princ Rudolf. Prišiel si pozrieť výstavku. Akýsi profesor vysvetľoval a ja som tiež počúval. Tu prišiel ku mne jeden z pánov riaditeľov, obzrel si ma, pokladal ma za sprievodcu korunného princa, ale prizrel sa od chrbta na môj okrúhly, mäkký plebejský klobúk, úctive ma oslovil, aby sa mi páčilo do druhej siene, a mne sa, voľky-nevoľky, páčilo.