ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa 25. septembra 1852 na Bani (Špania Dolina, Herngrund) pri B. Bystrici. Bola to banícka osada bansko-bystrická s povestnými baňami na meď. Odtiaľ povstalo porekadlo, že Bystrica má medené múry, Štiavnica strieborné, Kremnica zlaté. Pravda, dnes už ani jedno z týchto miest si toho mena nezaslúži, hoci v mojom rodisku našlo by sa ešte dosť medi, ale sa nevypláca kopať ju. Moji rodičia, Samuel a Mária, pochádzali z Nemeckej Ľupče, kde vtedy bolo mnoho Bodickovcov. Či boli zemäni, pochodiaci z blízkych Bodíc, alebo ináč im to meno prischlo, neviem, ani som sa za tým nikdy nesháňal, nezáležalo mi na tom. Len raz som bol prišiel do takého položenia, že som sa odvolal na zemiansky pôvod. Bolo to r. 1902 v Nitre na župnom shromaždení, kde mi istý Žid skočil do reči, že ešte nikdy nepočul pansláva hovoriť. Odsekol som, že som zo slovenského rodu pochodiaci uhorský zemän, a on umĺkol. Kalinčiak v svojej povesti „Knieža liptovské“ spomína síce medzi inými zemänmi i Bodického, ale čože po tom: všetci sme zemäni, dokiaľ po zemi chodíme, a usilujme sa tak chodiť, aby sme sa stali nebešťanmi. Oba rodičia pochodili z chudobných meštianskych rodín, všade mnoho dietok a málo chleba, preto dietky sa roztáraly po svete, po službách, po remeslách, a máloktoré sa zpät prinavrátilo. Otec išiel na obuvnícke remeslo až do B. Štiavnice, potom „vandroval“ po Levoči, B. Bystrici, ktorá sa mu najlepšie páčila a umienil si tam sa usadiť. Vedel o porekadle: „Za živa v Bystrici a po smrti v nebi!“ Iste, v tom čase na celom Slovensku až po Bratislavu nebolo sporiadanejšieho mesta, ako Bystrica. Ale dostať sa vtedy za majstra do Bystrice bola ťažká vec, lebo mesto bolo ohradené múrmi a štyri brány mesta: Horná, Dolná, Lazovná a Hronská (na tieto dve posledné sa ešte pamätám) na noc zatvárali. Práve tak sa uzavierali i mešťania pyšnej Bystrice. Neviem, ako sa podarilo môjmu otcovi, Slovákovi a evanjelikovi, dostať sa do obuvníckej cechy banskobystrickej. Pravda, nešiel bývať hneď do Bystrice, ale do bystrickej osady na Baňu, kde pravdepodobne nebolo obuvníka, a dokiaľ práca v baniach sa darila, i remeslo šlo dobre. Spomínaval, že keď bol „lôn“, t. j. týždenná výplata, mával plnú skriňovú priepravku dvaciatnikov. Roku 1846 sa oženil. Ako pravý Ľupčan vzal si Ľupčianku, a to tým viac, že na Bani okrem kráľovského kováča Michala Štolmana nebolo evanjelikov a katolíčku by si nebol za svet vzal. Taká bola rodinná tradícia. Rodičia mali nás pätoro dietok; dvaja chlapci ešte v mladom veku umreli, ostali sme traja: brat Samuel, nar. 1850, umrel 22. augusta 1919 ako farár seniansky; sestra Mária, nar. 1854, umrela ako slobodná u mňa v Krajnom r. 1916. Po uhorskej a či maďarsko-panskej revolúcii zaseklo baníctvo a tak i remeslá, preto rodičia presťahovali sa, iste r. 1853, do B. Bystrice, lebo ja som bol už na svete a sestra narodila sa až v B. Bystrici. O svojom rodisku na Bani neviem nič povedať, lebo som bol malý chlapček, keď sme odtiaľ odišli, a od tých čias bol som ako kaplán až o dvacať rokov s otcom a so sestrou navštíviť rodisko, a už je tomu veru vyše pädesiat rokov. Boli sme u krstného otca Michala Štolmana, od ktorého som iste zdedil krstné meno. Videl som, ako z bane vytiahli medenú rudu, a jeden z baníkov ukázal mi kúsok čistej medi. Neviem, prečo som si ju nevypýtal ako pamiatku na rodnú zem. Tečie tam i potôčik s červenou vodou, do ktorej vraj kládli kúsky železa a ony sa v tej vode na meď obrátily. Iste bolo to tak, že z vody pousádzaly sa medené čiastočky na železo, ktoré ináč zostalo len železom. V sbierke bývalého ev. nižšieho gymnázia banskobystrického ukazovali mi pekný, jasnozelený útvar kovový, podobný kvetu, pomenovaný „úrvölgyit“ podľa maďarského pomenovania Bane — Úrvölgy (panská dolina).

Na Bystricu, kam sme sa presťahovali, sa už trošku pamätám. Bývali sme blízko „ringu“ (námestia) v Sumrákovskom dome, naproti biskupskému palácu. Sumrákovská rodina bola z prednejších meštianskych rodín, ktoré v Bystrici už vymierajú, alebo sa presťahovaly. Jeden z týchto írečitých mešťanov bol i mne známy: Teodor Stadler, veľký dobrodinca bystrickej ev. cirkvi. Nie menším dobrodincom bol i Sumrák, ale jeho dom i s obchodom má v rukách iná, cudzia firma „Keme“. Po mene by ste majiteľa nepoznali. Tak hynú naši mešťania, ktorí napomáhali i všeobecné dobro, a prichodia noví ľudia, ktorí poznajú len seba. Rozumie sa, že sme bývali v dvornom byte o jednej izbe a varštati, t. j. dielni. Otec mával i dvoch tovaryšov a jedného učňa. Tovaryšia sedávali pri stole, ruky spustené pri sebe — taký bol predpis; učeň jedával na prahu izby. Otec spravil nám vo dvore kolísku: klát, cezeň dosku, a my sme sa hojdali. Brat chodil i do Rokosovej „kinderschule“ a ja s ním. Tam som počul prvú maďarskú pieseň a zapamätal som si dve slová: „szomorú“, „savanyú“. Mesto mohol by som opisovať podľa toho, ako som ho neskoršie videl. Z detských čias zapamätal som si veľké námestie, kam nás niekedy stará slúžka Lojza s bratom vyviedla, a keď sme si chceli sadnúť, napomínala, aby sme si kabátiky zodvihli, nepokrčili. Raz bola nás prišla navštíviť stará matka, matkina matka z Lupče; zapamätal som si starú ženu s čiernym ručníkom na hlave.

Ale ani v Bystrici nešlo remeslo veľmi slávne. Tak sa pamätám, že otec ešte po rokoch musel vyplácať dlh za remeň garbiarovi Fontánymu za Dolnou bránou. Iste na radu farára Antona Penzla, ktorého si otec veľmi ctil, dal sa vyvoliť za učiteľa do malej dedinky Sebedína, fílie očovskej, kde bol farárom Javor. Dosiaľ je u mňa vokátor, ktorý vlastnoručne napísal pre otca; jeho naozaj klasický štýl je obdivuhodný. Až po tú druhú čiastku, myslím platovú, museli rodičia byť v smutnom položení, keď sa na takýto plat pohli a pritom mali bývať v jednom dome s kováčom, ktorý mal zadnú izbu; v prednej izbe bola škola a byt pre učiteľa. Mal som len 4 roky, keď sme prišli do Sebedína, ale dokonale sa pamätám na dedinu, domy, ľudí, skúsil som tam i boj o žitie a bytie. Doviezli do dediny kováčkinu jalovicu, črevá jej trčaly, tak ju bol doriadil medveď. Videl som, ako had hltal žabu, ktorá ešte napolo z hrdla mu trčala a vrieskala. V škole bola dlhá táfľa, s oboch strán lavice. Na jednej strane sedeli chlapci, na druhej dievčence. Otec i učil, i remeslo robil. Štátnych inšpektorov, ktorí by boli dozerali na výučbu, nebolo; predstavený školy bol očovský farár Javor, ktorý prišiel, len keď bol pohreb. Pravda, bol i dekan August H. Krčméry, farár garamsecký; prišiel raz do roka na exámen. Dobrý, milý človek. Mňa prekáral, že som mu ukradol vlasy, lebo som mal také biele, ako on. Keď som i ja odriekal biblické histórie, chcel ma pomýliť, že je to nie tak, ale ja som sa nedal. Rodičia chodievali do Očovej do chrámu a niekedy sobrali i nás. Chodievali sme i na Mičinú k učiteľovi Klobušickému, ktorý mal, otcovu sesternicu. On nám chlapcom bol ukázal nový šlabikár, lebo v Sebedíne užíval sa starý s kohútom. Bol to iste ríšsky šlabikár, boly v ňom i obrázky; veľmi ma zaujímaly najmä obrázky z cirkevnej histórie, ktorú si bol otec vypožičal od očovského učiteľa Slobodníka, ale nám ju do ruky nedal, lebo by sme iste neboli s ňou šetrne zaobchodili. A dnes i v najbiednejšom dome koľko obrázkových kníh majú deti, až sa im zunujú. Ale i toto má svoju zlú stránku, lebo sa rozširuje povrchnosť a namyslenosť s presýtenosťou. A kam zájde dnešné i budúce pokolenie s kinami, rádiom a p.? Božia príroda stratí pre mladých i starých všetok pôvab, z ľudí stanú sa stroje, ktoré sa dodierajú a vyžívajú. Ale toto sem nepatrí. Ešte niečo o dozore na vyučovanie. Sebedínčania mali v tomto ohľade rozum. S času na čas prichádzal do školy starší cirkevník, poklonil sa, sadol si, kde sa dalo, a pokračoval v svojej domácej práci: plietol kapce, aké tam nosievali v zime v krpcoch. Zabavil sa v škole celú hodinu i vyše, ale okrem pozdravenia pri príchode a odchode nepovedal slova. Len neskoršie sa otec dozvedel, že je to občanmi ustanovený škôldozorca, ktorý má dozerať na pána učiteľa, či učí a či azda viac zaoberá sa remeslom, lebo veď z učiteľského platu nebol by vyžil.

Sebedínsky chotár je dosť neúrodný, úzke doliny a strmé vŕšky. Ťažko bolo na role vyvážať hnoj, preto chovali ovce a košarovali: spravili zo „staväncov“ ohradu a v lete ta vohnali ovce na noc, o tri-štyri dni preložili košiar ďalej, a o dva-tri týždne bola roľa pokošarovaná, súca na oranie a siatie. Aby „stavänce“ stály, musely byť pripevnené ku kolom, ktoré vbíjali do zeme tak, že železným kolom vybili do zeme dieru, a toto robenie dier, vbíjanie kolov, volali „hradiť“. Poznať, že naši predkovia takýmito drevenými hradbami chránili seba a svoje majetky pred dvojnohými i štvornohými záškodníkmi. Takto vznikly hrady.

Z mien domov a rodín zapamätal som si najmä Múčikovcov. S týmto gazdom mal otec zavše akési peňažné veci. Iste si požičiaval, keď potreboval, a zasa vracal. Raz som bol i ja s otcom u neho, a gazda, keď prijal od otca peniaze, daroval mi veľkodušne krajciar, ktorý som ja s radosťou do vrecka vopchal. Ale čo? Bol som doma potiahol na stole zabudnutý krajciar, a keď už boly dva, štrkaly. Aby sa otec neprezvedúval, sám som idúcky domov začul, ako mi krajciar štrká, a otec, zamyslený, nepozastavil sa nad tým, ako môže jeden krajciar štrkať. A škoda, že to hneď nevyšetril a nedal mi zaslúženú odplatu. Potom boli Murovancovci. Iste mali v obci prvý murovaný dom. Odtiaľ bol kamarát Mišo, ktorý nás zaopatroval šiškami s borovíc a smrekov, aby sme mohli mať z trstia starých bŕd zhotovené košiare plné oviec a pri nich valachov a honelníkov.

Náš pobyt v Sebedíne netrval ani dva roky, lebo na odporúčanie ujčeka senianskeho, Andreja Bodického, otca vyvolili za učiteľa do Novohradu na Vereš, fíliu, patriacu k Turiemu Poľu, kde bol vtedy farárom Nátan Petian. On tiež odporúčal otca Verešanom, medziiným i ako dokonalého šustra, a oni, keď prišli domov, hovorili, že ten budúci pán rechtor je dokonalý fušer.

V máji 1858 prišli Verešania na troch vozoch, aby odviezli svojho pána rechtora na Vereš. Mrholil dážď; my deti, všetky osypané, krčily sme sa pod perinu, ktorou nás prikryla dobrá, pečlivá matka. Jediný majetok, ktorý si rodičia v Sebedíne nadobudli, dve kozy, viedol alebo hnal pred sebou „vojak Paľoje“. Tak ho volali, lebo bol dlho na vojne v Taliansku. O tom nám neskoršie obšírne rozprával, rozumie sa, s ostrým prifarbením. Šli sme a či viezli nás cez Očovú, Vígľaš, Klokoč, Starú Hutu, Horný Tisovník, kde nám bol kohút ušiel, ale na druhý deň ho doniesla akási ženička. Neskoro večer sme došli. Škola bola natoľko priestranejšia, že nebýval v budove nikto iný a tak učiteľ mal osobitnú izbu. V škole bola pec na pečenie chleba s komínom, pod ktorým na ohnisku pani rechtorka varila obed, pokým pán rechtor učil okolo táfle sediace deti. Pri jednom z oblokov mal svoju dielňu, kde dokazoval, že nie je fušer, ale dobrý šuster, lebo okolití kňazi, rechtori, hájnici a Židia šli k nemu. Práce mal teda vždy dosť, len by bol stačil. A darmo je, musel si takto pomáhať, lebo keď i verešský vokátor bol o niečo väčší, na vyžitie bolo toho málo: 16 meríc žita sosýpky, roľa Pod kozou, niekoľko vozov dreva, štyri kantácie a pečenie oplátok. Tak, ako sa hovorí, na vyžitie málo, na umretie mnoho. Bol za čas i obecným notárom, za čo dostával od obce ročne 12 zlatých. A my deti sme odrastaly, bolo pomaly treba pomýšľať na školovanie. Učily sme sa predbežne doma s inými deťmi. Ani neviem, ako som sa naučil čítať; písanie šlo ťažko, za čo sa ma otec dosť nakarhal, až mi neskoršie pred exámenom predpísal do škripty: „Blíži sa exámen, a ty si ešte planý pisár!“ Ani to nepomohlo.

Vereš je malá dedinka, asi 200-dušová, na Tisovnícko-strehovskej doline, kde nasledujú dediny od severa na juh: Horný a Dolný Tisovník, Vereš, Šuľa, Príboj, Senné, Horná Strehová, Kľačany, Vieska, Dolná Strehová. Dolinu preteká riečka, ktorá niže Dolnej Strehovej padá do Ipľa. Na západ od Vereša je Turie Pole, kam sa ide cez vrch Borok. V dedine je ev. kostol s farou. Farárom vtedy bol Nátan Petian, ktorý ešte pred založením Matice slovenskej (1863) poručil na ňu najväčšiu čiastku svojho majetku — vyše 8000 zlatých. Keď umrel r. 1859, my deti sme už vedely, že poručil svoj majetok na vydávanie slovenských kníh. Tak nám to povedal otec, ktorý sa to dozvedel od svojho švagra Andreja Bodického, farára senianskeho, ako exekútora testamentu. Dobre sa pamätám na Petianov pohreb. Bol som tam s otcom a naučil som sa pieseň: „Pane, již v pokoji…“, ktorú nás potom otec idúcky s pohrebu doúčal. Na miesto Petianovo za farára na Turie Pole prišiel Ján Anton Molitoris z Bohuníc, peknej postavy a príjemného hlasu človek. Mal pekné písmo, najmä matriky písal príkladne, ale, ako som neskoršie pochopil, kazateľ plytký, racionalista. Často pripomenul v kázni: „jestliže v ctnosti a v šľachetnosti chodiť budete…“, ale čo potom bude, to som si nezapamätal. Nemal som ani 11 rokov, keď ma konfirmoval. Z jeho konfirmačnej reči, založenej na slove Kristovom ev. Jána 8, 31 — 32, dalo sa vycítiť, ako by sme mali byť učedlníkmi jeho, a mne už vtedy vŕtalo v hlave: Prečo tvoji, a nie Kristovi?

Učiteľom a organistom na Turom Poli bol Michal Laciak, rodák zo Sirku zpod Železníka, syn roľnícko-baníckych rodičov. Vlastnou pilnosťou prebil sa cez gymnázium, stal sa učiteľom na Potoku, kde sa i oženil s mladuškou, sotva štrnásťročnou Elenou Radovou, roľníckou dcérou z Kraskova. Potom vyvolili ho za učiteľa na Ozdín v Novohrade a v ten istý rok, ako sme my prišli na Vereš (1858), prišiel na Turie Pole. Mali tri dietky; najstarší bol odo mňa niečo starší Bohuslav, mladší Michal, doteraz žijúci farár na Hornom Tisovníku a senior novohradský (teraz už na penzii). Dcéra Milina dosiaľ žije v Modre ako vdova po bývalom revúckom profesorovi dr. Ivanovi Br. Zochovi. S touto rodinou žili sme vždy v dobrom priateľstve. My z Vereša chodievali sme často do chrámu na Turie Pole a tam sme obyčajne obedúvali u Laciakov. Oni zasa u nás — najmä deti prichodily. Laciak bol znamenitý učiteľ a hudobník, preto mával často i potržky so svojimi prikonzervatívnymi Turopoľci alebo, ako ich Verešania volali, Turanmi. Začal užívať nový šlabikár, v ktorom boly aj prírodopisné článočky, na pr. o žabách. Tu milí páni cirkevníci do neho: či je žaba slovo božie, načo také pletky učí? I pri speve mali škriepky. Turopoľci boli horliví speváci, iste i doma spievali a každú nedeľu po druhom zvonení už išly celé zástupy do chrámu a tam viac pesničiek jednu za druhou vyspievali. Pri službách božích spievaly sa vždy štyri piesne, ako na slávnosti. Božechráň ubrať niečo z toho, hneď protestovali, že si nedovolia ukracovať Slovo božie. Nedovolili premeniť ani nápev piesní. Raz, neviem čou vinou, zle sa niečo spievalo, tu vstal v úradskej stolici starý Šupík, rychtár, a celá sloha musela sa opakovať. Laciak strpel, čo mohol, ale často ani on neustúpil. Už ako učiteľ študoval súkromne teologiu a skladal skúšky v Prešove. Chýbala už len ordinácia. Pomohol si tak, že sa dal vyvoliť za farára na Hernádveču a dištriktuálny administrátor Komáromy ho v Miškovci ordinoval. Ale faru neprijal. Keď mu vytýkali, že ako ordinovaný musí mať i vokáciu, dal sa vyvoliť za kaplána turopoľského s povinnosťou odbaviť štyri razy do roka služby božie, keď farár išiel odbavovať na fíliu H. Tisovník. Za to mal ročného platu 4 zlaté, ale litere zákona sa vyhovelo. Isteže Laciak bol učenejší ako Molitoris, preto bola medzi nimi revnivosť, ktorá neprestala ani potom, keď Laciaka do novoutvorenej horno-tisovníckej cirkvi vyvolili za farára, lebo Molitoris bral svoj plat z Tisovníka až do smrti. Jeho smrť urobila všetkému koniec.

Obyvatelia verešskí, okrem Cigánov, mlynára, kováča a jedného Žida samí evanjelici, boli ľudia pracovití, ale bolo poznať, že len nedávno vyšli zpod panskej palice. Mali dvoch pánov, Zichovcov a Kálnokovcov. Starší spomínali, ako chodili na panské až do Želoviec, ako panskí hajdúsi s nimi zaobchodili. Zapamätal som si túto pieseň: „Plače dievča na doline, sobrali ho na burine. Čo ti, dievča, čo ti vzali? Hej, ten ručníčok vyšívaný. Kebych vedel, ktorý hájnik! Hej, ten želovský pán úradník. Kebych vedel, že bez viny, hej, vypálil by tie dediny. Jeden Vereš, druhý Šuľa, hej, a to všetko pre moj’ milú.“ Hoci panština prestala i starostlivosťou Kossuthovou, ľud ho vôbec nemiloval, nevážil si ho, čoho svedectvom je pieseň: „Kossuth Lajoš, veľký hladoš, kúpil si on chleba za groš, za groš chleba, za dva bryndze, keď to zožral, išiel inde.“ Ale to neznamenalo spreneveriť sa vlasti. Počul som od vyslúžilých vojakov pieseň: „Gergeli (Görgely), ty mrcha zelina, pre teba zhynula uhorská krajina!“ Dnes by sa to pomenovalo politickou neorientovanosťou, ale Verešania sa politikou nezapodievali, najviac ak ich zaujímalo, či bude vojna. To znamenalo pre nich: či pustia alebo nepustia vojakov, ktorí vtedy museli desať rokov slúžiť, ako i náš sused Paľo Kolároje. Jeho matka často prišla k nám a dopytovala sa: „Pán rechtor, oni čítajú tie novinke, či ten môj Paľo príde?“ Ale veru neprišiel, lebo prišla vojna, na ktorú sa už trochu pamätám.

Bola to vojna talianska. Keď sa Rakúsko a či vlastne Habsburgovia tak škarede odplatili Rusku za pomoc roku 1849, že poslali vojsko na pomoc Turecku v takzvanej krymskej vojne, v ktorej Angličania, Francúzi, Sardínci šli zachrániť „chorého muža“, ako menovali Turecko, Rusko zoslabili, ale sebe nepomohli. O tri roky, r. 1859, sardínsky kráľ (tak sa vtedy menoval starý otec terajšieho talianskeho kráľa) pričinením svojho ministra Cavoura spojil sa s Napoleonom III., cisárom francúzskym, a vyhlásili Rakúsku vojnu, ktorá sa skončila porážkou Rakúska a odňatím Lombardie. Toto bol počiatok konca slávnej ríše Habsburgov.

Druhé, na čo sa pamätám z toho roku, bolo vydanie nových peňazí. Prehratá vojna spôsobila, že strieborné peniaze posťahovali a prišly do obehu papierové. Ešte i desaťkrajciarniky boly také. Okrem toho predtým šlo do zlatého 60 krajciarov, od roku 1859 100 krajciarov. Bola to múdra vec, ľahšie sa dalo počítať. Ale i zlaté boly dvojaké: zlatý v striebre (hoci nebola tam reč ani o zlate, ani o striebre, ale o papieri) a zlatý šajnový (Schein). Zlatý v striebre bolo 100 krajciarov, šajnový 40 krajciarov. Spomínali ešte i toliar šajnový a strieborný; prvý platil 60 krajciarov, teda starý zlatý, druhý 1 zl. 50 krajc. (Reichsthaler). Bolo teda zmätku dosť, a kto mohol, skrýval strieborné dvaciatniky a toliare. Niektorí mali ich skryté na dne skrine pod šatami a niektorí i zakopané v zemi. Keď umrel bohatší gazda alebo gazdiná, kňazovi a rechtorovi platili za pohreb striebrom.

Tretie, na čo sa z toho času pamätám, bol cisársky patent, ktorý mal zriadiť pomery ev. cirkvi v Uhorsku, vydaný 1. septembra 1859. Pravda, o patente samom písať nebudem, len poznamenám, čo napísal o ňom náš Štefan M. Daxner, že mal dve chyby: nevyšiel niekoľko rokov prv a nevydal ho muž-panovník takého pevného charakteru, ako bol Jozef II. so svojím tolerančným patentom. My deti sme len to vedely, že vyšlo akési cisárske nariadenie a že všetci farári Slováci sú zaň a Neslováci proti nemu. Slovenskí farári v Novohrade vtedy boli: seniansky Bodický, turopoľský Molitoris, ľuborecký Maróthy, závadský Halenay, horno-strehovský Bencúr, abelovský Rell, polichňanský Slančík, turíčsky Sebők, polovičatý, lovinobanský Gáber a česko-brezovský Ján Maróthy. Proti nim šli všetci maďarskí kňazi a páni bez ohľadu na vierovyznanie, lebo spravili z toho politickú otázku. Búrili proti patentálnym kňazom, že chcú svojich cirkevníkov pokatolíčtiť, seniansky ujček že dostane červený pás ako kanonik a p. Tak sa stalo, že ani jedna novohradská cirkev neprijala patent, len Horná Strehová. I ona len preto, lebo práve umrel bol jej farár Bencúr a Horno-strehovania chceli voliť za farára Samuela Sontagha, farára z Betliara, v Gemeri, a seniorálni predstavení nechceli. Strehovania teda prijali patent a bez opytovania sa pánov vyvolili a dopravili Sontagha. Proti patentu verným farárom začaly sa aj inkvizície. V jednu sobotu pred večerom prišiel zo Senného dôverný posol na Vereš s listom farárovi na Turie Pole, ale list bolo treba ešte v ten deň po hodnovernom človeku poslať. Tu otec hneď obul čižmy, obliekol kabát, vzal do ruky palicu a hybaj s listom na Turie Pole, lebo spoľahlivejšieho nad seba nepoznal. I prišli na druhý deň na Turie Pole Pavel Švehla, farár a konsenior z Dobroče, a Julius Bartholomeides, farár z Kalinova, ale Molitoris mal kedy poriadky porobiť a pánov inkvizítorov odbavil menom cirkvi rychtár Šupík. Na zavŕšenie všetkého nasledovala kanonická vizitácia superintendenta dr. Jozefa Székácsa, ktorý vyzitoval len 3 cirkve, kde boli najnebezpečnejší farári: Ľuboreč, Senné a Turie Pole. Ja som bol len na Turom Poli, stál som vyše dediny medzi žiakmi, kde priateľ Slavko Laciak držal zástavu, ktorú som mu závidel. Jeden žiak vítal superintendenta básničkou, v ktorej bol i tento verš: „Náš národ je rozšírený, potrebuje zvelebení, a proto i v té stránce máme i tu obránce, ku srdcu vášmu prístup, lebo ste vy náš biskup!“ Chudák Székács bol dosť v pomykove, čo povedať, lebo slovensky málo vedel. Iste vypomohol mu za chrbtom stojaci Ján Maróthy, ktorý ho ako zapisovateľ sprevádzal. Opýtal sa chlapca: „Kto ťa to naučil?“ A keď chlapec odpovedal: „Pán rechtor!“ bola vec vybavená. Po uvítanke pána rychtára Šupíka, ktorý spomenul, že už štvrtú vizitáciu pamätá, vtiahol superintendent na štvorke seniorálneho dozorcu Pavla Veresa do dediny a fary. Po službách božích čítali vizitacionálnu zápisnicu a vtedy poznamenal Székács, že on na Turom Poli pozná len jedného farára. Muselo to byť niečo proti Laciakovi, lebo vyskočil zpoza organa, ako by ho bol šidlom pichol, šiel chytro dolu a tam niečo hovoril; čo, som nepočul a nebol by som ani rozumel.

R. 1863 svätila sa na Turom Poli storočná pamiatka posvätenia chrámu, miesto doterajšieho dreveného, ktorý vari bol vyhorel. Kto vie, akou mocnou prímluvou dostali Turopoľci od Márie Terézie povolenie postaviť nový murovaný chrám. Iste i preto, lebo tam naďaleko nebolo katolíkov a tak ani katolíckeho chrámu. Najbližší bol na Hrade, ale len ako zámocká kaplnka pre pána zámku, jeho rodinu a čeľaď. Do tejto malej kaplnky chodili obyvatelia mestečka, nazvaného Modrým Kameňom, ináč Hradom, až do 70-tych rokov minulého storočia. Až vtedy postavili katolícky chrám. Ostatne v severnej čiastke Novohradskej župy boly chrámy evanjelické s nenarušeným právom, ako až dosiaľ; katolícke chrámy boly a sú len okolo panských sídel, na Hrade, v Haliči a v Divíne. Neskôr založili katolícke chrámy na Dolnej Strehovej a na Hornom Tisovníku, kde katolícky farár mal pri fare ešte i licenciu a nesmel ju dať do arendy. Bol to tiež spôsob privádzať luteránov do katolíckej cirkvi, ale bez úspechu. Luteráni šli do katolíckej fary pre pálenku alebo špiritus, lebo pán farár lepšie dal merať a pálenku tak nerozriedil, ako iní dedinskí krčmári. Veru to bola nešťastná myšlienka nútiť sluhu božieho, aby sa miešal diablovi do remesla. Storočná pamiatka vysvätenia chrámu na Turom Poli mne preto bola pamätná, že som tam i ja bol fungensom, lebo som v štvorspeve spieval sopran. A to sme spolu s otcom spievali, lebo i on mal pekný, čistý, vysoký hlas. Častejšie odbavoval v chráme miesto Laciaka, pravda, bez organa.

Chcem povedať niečo i o dedinke Vereši. Bolo v nej 16 domov na jednej, 16 na druhej strane rieky i so školou, pastierňou, kováčskym domom a mlynom. Keď sme ta prišli bývať, stál prostred dediny hodný dom pod šindľom (ostatné boly pod slamou) a volali ho pivovar. Ako deti sme ta chodily a prezeraly, ale už nebolo čo vidieť, len ľudia hovorili, že kotol, v ktorom sa varilo pivo, predal hluchý Kolároje, ktorého volali pivovarči. Dom sa rozpadával i napokon rozpadol. Prišiel do dedinky Žid, Abraham Petian, s dlhou bradou, opilou ženou a štyrmi deťmi, kúpil od nedbalej vdovy maštaľ, tam si spravil izbu a komoru a začal merať pálenku. Mená obyvateľov boly podľa krstných mien: Adamovci, Beňovci, Ďurčovci, Farkašovci (iste podľa mena zemského pána), Matúchovci, Paľovci, Mihálovci, alebo podľa povolania kolárovci, mlynárovci, alebo domova: Oravcovci, alebo ako ich prezývali: Blišťan, Babjak, Korčok a privandrovaný Párničan Líska. Pravda, temer každý dorastený či muž, či žena mal svoje osobitné priezvisko. Na pr. súseda Kolároje, ktorý mal obyčaj, že hore hľadel, ako by niečo vyzeral, volali „Vyzri“; jeho otcovho brata, ktorý trochu na kríž hľadel volali „Križan“; Jana Mlynároje, ktorý bol múdry a vážny človek, volali „Kňaz“; Strapku Paľoje vlastná žena pomenovala „gazda z múru“, lebo mal murovaný dom. Kto by si spomenul po toľkých rokoch tie rozličné mená, na ktorých sme sa my deti tak zabávaly, a mnohý majiteľ takého mena sa už ani nehneval, keď ho tak volali.

Nikde sa tak neukázalo, že bol priskorý prechod z otroctva k slobode, t. j. z poddanstva k neobmedzenému vlastníctvu, ako na Vereši, najmä pri záhradách, ktoré za panských časov boly iste pod panským dozorom. Boly tam po sadoch slivky, hrušky, jablone, čerešne, a to rozličné rodzaje, na pr. slivky: trnky, trnoslivky, kobolice, bystrické, duranzie, belice; hrušky: žitnárky, jačmienky, ovsienky, dlhánky, prašivky, budínky, krížovky; jablká len dvojaké: bočky a bosmánky, nazvané slavianskymi renetami; okrem toho mnoho orechov a na poli plané, t. j. neštepené hrušky, ktoré si najmä chudobnejší domov nanosili, dali uhniličať, potom ich sušili a mali na zimu dobrú potravu pre seba i pre deti. Ale už sa to počalo kaziť. Deti — pravda, medzi nimi aj my — chodily zo sadu do sadu a trhaly, ráňaly nezrelé ovocie, tak že v máloktorom sade zachránili si ovocie až do zrelosti. Pravda, do našej záhrady neopovážil sa nikto prísť. Najmä keď dozrievaly slivky a inde ich už nebolo, otec vystrojil sa večer do záhrady s puškou a tam sedel, aby ho videl hlásnik, keď prišiel na deviatu zvoniť. Hlásnik potom oznámil mládencom, ktorí by boli mali chuť na rechtorove slivky: „Chlapci, ale že nejdite do rechtorovej záhrady, lebo tam sedí s dlhou rukou!“ Pod tým rozumel pušku. Drevená zvonica s jedným malým zvonom bola v učiteľovom sade a pán učiteľ bol vokatoriálne zaviazaný na poludnie a večer zvoniť, i keď niekto umrel. Pravda, keď sme dorástli, vďačne sme otca pri zvonení odmenili.

Chotár verešský bol vrchovatý a skalnatý, tam sa košarovalo, lebo vyviezť voz hnoja bolo na niektoré role nemožné. Jednotlivé čiastky chotára, vrchy a p. maly rozličné mená. Na západe od Turieho Poľa vrch Borok a trochu ďalej na juh Rechtorov vŕšok, pod ním hora Zákuť, južnejšie oddelená hlbokou dolinou hora Bohutyná, iste miesto dávnejšej pohanskej modloslužby s obetnými oltármi. Na východnej strane od juhu vysoký okrúhly kopec Kruh, s ktorého sme hľadievali na mesto Sečany, ba až na vzdialený vacovský vrch. Na sever pod ním veľká dedinská lúka Dedrahovica, od nej na východ v nedelišťskom chotári jaskyňa Dúpa, do ktorej sme často chodievali, od nej na východ k Nedelišťu strmý sraz, nazvaný Vrecom. Na sever od Dúpy priesmyk, cez ktorý sa chodilo na Nedelište, a severnejšie vrch Makovce, pod ním nižšie Žiar, ktoré pomenovanie ukazuje na pohanské pohrebište s pálením mŕtvol. Za hlbokou dolinou na západ Okrúhly vŕšok, ktorý si zaslúžil to meno, lebo jeho majiteľ s pluhom okolo neho chodil a tak ho oral. Nemusel sa ani obracať. Nad hlavnou dolinou na severo-východe od chotára dolno-tisovníckeho bol na juh obrátený briežok, do ktorého boly vykopané hlboké jamy. Podľa povesti skrývali do nich ľudia svoj majetok, alebo i seba pred psohlavci. Rozumeli pod tým Tatárov alebo Turkov, ktorí z blízkych Sečian robili výpady do Strehovskej doliny, statok sobrali, mladších ľudí zajali, starých a deti pobili, dediny vypálili. Dialo sa to temer za dve storočia, pokým ich r. 1686 z Budína nevyhnali. Pravdaže, i menšie čiastky chotára maly svoje mená. Pod Kruhom bola korytu podobná dolina Ivaniškova.

Tam sme s bratom pásli kozy a raz nakládli oheň do veľkej deravej hrušky. Keď to začalo veľmi blkotať, zľakli sme sa a hybaj do doliny k rieke a odtiaľ sme nosili v klobúkoch vodu a tak oheň zahasili. Doma sme sa, pravda, týmto hrdinským kúskom nepochválili. Bolo, pravda, takýchto kúskov i viac, a to i takých, o ktorých sa rodičia dozvedeli. Matka ako matka, tá zakrývala pred otcom, najviac ak jedným buchnátom odmenila naše výčiny. Mne sa ich najviac ušlo, lebo brat bol jej miláčkom a pre neho mala často mrzutosť s otcom. Aby tomuto bol koniec, umienil si otec, že dá ani desaťročného brata Samka do lučenského gymnázia. Doteraz nerozumiem, ako ho mohli ta prijať. Maďarsky nevedel ani slova a jeho ostatné známosti boly veľmi malé a slabé. Iste boli radi, že dostali do rúk číreho Slováka, ktorého pomaďarčia. A chlapec sa pousiloval. Na konci roku dostal ako odmenu pilnosti 4 sväzky Petőfiho básní, ktoré mu správca Tamáši odovzdával s týmito slovami: „Daj si pozor, aby bol z teba statočný Maďar!“ Ale toto očakávanie pána správcu lučenského gymnázia sa nevyplnilo. Básne Petőfiho brat a neskoršie i ja sme čítavali, ale ostali sme statočnými Slovákmi, čo, pravda, okrem rodičovskej výchovy, senianskej fary a iných roduverných rodín, bolo zásluhou slovenského gymnázia revúckeho. Brat odišiel z domu a prichádzal len na vakácie. Druhú triedu končil ešte v Lučenci, tretiu v Bystrici, ktorá mu i pri tom, že boli tam znamenití slovenskí profesori, Grossmann, Heinlein, Baltík, neposlúžila. Prišiel ta z Lučenca rozvoľnený, namyslený, hoci iste lučenské gymnázium stálo hodne nižšie ako bystrické. Skúsil som o niekoľko rokov i sám, aký je rozdiel medzi gymnáziom a gymnáziom. Štvrtú triedu končil brat už na slovenskom gymnáziu v Revúcej, ale sa už nikdy nespamätal a len pokuľhával z triedy do triedy.

Ja medzitým bol som doma. Čo sa deti v škole učily, to som sa skoro naučil, bol by som mohol ísť do gymnázia, ale na dvoch nebolo zkade troviť a otec sa poučil, že zle urobil, keď brata takého mladého dal z domu. Laciak učil Slavka doma, aby mohol prísť hneď do druhej triedy, a to sa bolo i podarilo. I otec myslel na to isté a začal ma doma učiť latinčinu z maďarskej mluvnice, z ktorej sme ani jeden nič nerozumeli. To bola moja príprava do gymnázia, či vlastne na to, aby ma hneď prijali do druhej triedy, ako Slavka Laciaka.