ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za týždeň, ktorý som mal ostať ešte na Sennom, mal som kedy prezrieť špecifkáciu budúceho platu. Ako sa to v roľníckej cirkvi rozumie, plat bol okrem štóly v samých prírodninách, ako na Sennom, len trochu menší. Hlavnou položkou bola sosýpka, 144 kíl alebo meríc, niečo vyše 60 q raži a 21 kíl ovsa, drevo, potom koleda, kurence, role, 2 lúky, 12 honov pašienky, malé štóly a pri 800-dušovej cirkvi zriedkavé. Myslel som na to, čo mi matka počas štúdií hovorievala: „Pán Bůh opatří, můj synu!“ Pri skromnosti dá sa vyžiť.

Chystali sme sa na cestu. Okrem šiat a málo kníh, ku ktorým mi ujček niektoré pridal, nemal som nič. Rodičia mali svoje náradie, periny a p. na Sennom. Dobroprajný ujček pridal potraviny, masť, mäso, niečo strovy, múky, ba i štyri fľaše nápoja, dve fľaše vína a dve slivovice, hoci som z toho neužil, najmä nie slivovice. Víno sa vypilo pri inštalácii, jedna fľaša slivovice po kališkoch pri návštevách, druhá celé roky stála v pivnici, až som ju zaprášenú a zapavúčenú vyniesol odtiaľ, aby som poctil katolíckeho farára suchánskeho pri jeho prvej návšteve u mňa. V stredu večer, 9. januára, prišly 4 vozy: 2 z Pondelku, 1 zo Selca a 1 z Váľkova. Z Pondelka prišiel už známy Ján Ďurás a dávno umrevší Pavel Koštialik Janov, zo Selca Síkora Kajdi, z Váľkova Ondrej Finďo Srniak, dosiaľ žijúci. Už i vtedy robily sa rozdiely medzi roľníkmi. Keď som vítal prišlých, opýtal som sa Ďurása, kto sú tí traja priatelia. Odpovedal s pleca, ako nejaký vicišpán: „To sa len takí!“ Teda nie jemu rovní, s ktorými sa nehodno zapodievať, lebo nemali po 4 voly a 200 oviec. Niet väčších triednych rozdielov, ako práve medzi roľníkmi. Kto má o niekoľko brázd viac, hľadí opovržlive na toho, kto má menej.

Vo štvrtok ráno odobral som sa v chráme od senianskych cirkevníkov. Prišli z matky i z fílií a s plačom sa so mnou lúčili, lebo darmo je, mladý človek má vždy výhodu pred starým — svoju mladosť. A mladý kňaz-kaplán tým viac, lebo nemá s cirkevníkmi otázok platových, nemusí karhať. Keď sa mu niečo nepodarí, povedia: „Veď je ešte mladý, naučí sa!“ Keď sa mu podarí: „Hľa, ešte je mladý, a ako to už vie!“ Keď som už sám mával kaplánov, shováral som sa o pomere kaplána k farárovi s Jánom Leškom na Brezovej, ktorý, ako sa mi zdalo, žiarlil na každého kaplána, ak ho cirkevníci radšej poslúchali, viac k sebe volali, ako jeho starého. Ja som Leškovi povedal, že by som takého kaplána, ktorý by sa nepáčil ľuďom viac ako ja, ani za hodinu netrpel, lebo to by musel byť naničhodný, neschopný človek.

Cez štvrtok naložilo sa na vozy a v piatok ráno, 11. januára, nastala ťažká úloha rozlúčiť sa s dobrým ujčekom-principálom. Pobozkal som úctive jeho štedrú ruku a on mi riekol na rozlúčku: „Keby mi bolo ako nie, vedel by som, čo mám urobiť!“ Iste myslel, že by mi prepustil faru, ale to nemohol, lebo mal ešte dve nezaopatrené dcéry. Mladšia Karolína vydala sa o niekoľko rokov, ale ešte za jeho života, za notára Jána Belohorského. Ja som ich sobášil slovensky a švagor notár musel za to zaplatiť pokutu 40 zlatých. To bola maďarská pravda. Teraz žijú v Bratislave na československej penzii. Ich dve dcéry vydaly sa do Maďarska za ev. farárov maďarských. Staršia dcéra ujčekova, Mária, vydala sa po smrti otcovej za učiteľa Jána Figulyho, ľahkomyseľného človeka. Oba sú už mŕtvi.

Bola tuhá zima. To ma upomenulo, že bude treba zaopatriť si teplé šaty. Kúpil som si v Lučenci z požičaných peňazí bundu za 50 zlatých. Dobre mi poslúžila z Lučenca na Pondelok. Bol už večer, vo fare nemali sme ešte čo hľadať, tam bolo pusto a zima. Preto nás Janko Ďurás zaviezol k sebe, kde čakala nás teplá izba, dobrá večera a príjemný nocľah. Prišiel i sused Mišo Ďurás a traja Váľkovčania, z ktorých jeden pripomenul ako zlý znak, že som prišiel v piatok. Neviem, či to myslel celkom vážne. Povedal som mu, že piatok je najšťastnejší deň od toho času, ako Kristus Pán v piatok umrel za nás. Oznámili mi, že v nedeľu má byť inštalácia a že podľa mojej žiadosti prídu ma inštalovať Andrej Krno, senior, a môj bývalý profesor August Hor. Škultéty, toho času kraskovský farár. V sobotu ráno otec išiel do R. Soboty nakúpiť, čo treba na obed, a my sme sa odsťahovali do fary. Nenašli sme tam ani polienka dreva. Smiloval sa Mišo Zachar a doviezol voz kuriva. Krno so Škultétym prišli ešte v sobotu na noc, trochu nepríhodne, ale boli sme im vďační ako prvým hosťom.

V nedeľu bola inštalácia. Prišiel i cirkevný inšpektor, zemský pán z Hrachova, Béla Ruthényi, s ktorým som dobre vychádzal, kým nebola reč o voľbách v senioráte, ako sa to o niekoľko mesiacov ukázalo. Krno so Škultétym ostali aj v pondelok, aby robili poriadky s predchodcovým Kitšinyovým platom, ale sa im nepodarilo urobiť vyrovnanie, muselo to prísť až pred seniorálne konzistorium. Išlo i o dvoch synov učiteľa Andrášika, z ktorých jeden vychodil niekoľko gymnáziálnych tried a stal sa učiteľom na Vyšnom Skálniku. Bol ináč obratný človek, oženil sa bohato, vzal si z Brezna advokátovu dcéru, nespôsobnú osobu. Zo školy odišiel, za ženine peniaze kúpil na Suchej panský kaštieľ, ktorý zadlžil a predal. Žil so dňa na deň otcovi na ťarchu. Ešte horšie bolo s mladším synom, vyučeným pekárom. Keď prišiel z vojenčiny, vzal si za ženu precibrenú, nečistého života osobu, ktorá ho ako darebáka o krátky čas od seba odohnala. Splietol sa potom s akousi juháskou dcérou, ale najviac pridŕžal sa rodičov, vyjedal ich, opíjal sa a robil im neplechu. Všetkému bola na príčine matka, učiteľova žena, lebo svojich synov od malička maznala, všetko im povoľovala. Naostatok i ona dala sa piť a svojho manžela, pilného učiteľa a svedomitého organistu, tiež na to naučila. Cirkevníci žiadali, aby učiteľ svojich synov zo školskej budovy odstránil. Chudák starý učiteľ i sľúbil, ale doma ničoho nezmohol. Fara a škola boly v susedstve, farské obloky hľadely do školy; čo sa v škole robilo, všetko sa videlo a počulo. Nemožno povedať, že by to bolo bývalo nejaké príjemné susedstvo.

Najbližšie pri fare bola krypta pánov Malatínskych de Rimabrezó et Pongyelok, potom múrom ohradený kostol, postavený roku 1630 s vežou, holubíncovej formy. Hneď za kostolným múrom panský kaštieľ, ktorý bol kedysi majetkom rodiny Rothovskej, keď vymrela, prešiel na Malatínskovcov a potom na Thalabéra z Jágra, ktorý mal za manželku Polgárovskú, podľa matky Malatínskovskú. Mali syna, ktorý sa ako prešporský gymnazista 1. mája ktoréhosi roku v Dunaji utopil pri člnkovaní. Mŕtvolu previezli do malatínskovskej krypty a každého 1. mája boly maďarské smútočné služby božie, na ktoré, okrem panského gazdu a horára v jednej osobe a niektorého pána zo Suchej, nikto neprišiel.

Kaštieľ malatínskovský bol na druhom konci dediny, tiež pustý, ba ešte pustejší ako thalabérovský, lebo Thalabérovci prichádzali každoročne na dva mesiace na letovisko. Do malatínskovského kaštieľa nemal kto prísť, lebo mali svoj kaštieľ v Ožďanoch. Majetok bol v arende a v kaštieli bývali arendátori. Teraz je zrúcaný a záhrada patrí potomkovi Jána Ďurása, nakoľko ju nezabrali na železničnú trať. Tretie panské sídlo bol takzv. Darvašovec, kde bývala manželka bývalého farára Kitšinya. Teraz ho má manžel dedičky Thalabérovcov, Biesz, ale bezpochyby nebude ho mať dlho, ako som videl jeho hospodárenie lanského roku (1930).

Pondelská fara, postavená r. 1804 za farárovania Michala Bosého, stojí na briežku na severo-východnom konci dediny, úplne odtrhnutá od ostatnej obce, tak že je bližšie k susednej, katolíckej obci Suchej, ako k vlastnej. Na fare sú tri izby s malou izbičkou, spravenou z chodby, veľká kuchyňa, komora, pec na pečenie chleba v pitvore. Teraz je to preinačené. Dve izby boly vlhké, najmä ktorá mala jeden oblok na sever ku kostolu a krypte. Pri obloku bola veľká hruška, ktorá tienila tú trošku východného svetla, ktoré, len v lete, vnikalo do izby. Nástupcovia v úrade hrušku vyťali, a škoda jej bolo, mala niekedy ozaj chutné, pozdnojesenné ovocie. My sme sa vo fare pomestili, i tak sme neboli na veľké pohodlie naučení. Mne sa jedna z bočných izieb zdala panskou, tam som spával a pracúval. V najväčšej a najsvetlejšej spávali rodičia. Tam sme i jedávali, alebo sme to v kuchyni odbavili. Len to bola chyba, že prostriedkov na výživu bolo málo, ťažko bolo čakať od začiatku roka na sosýpku, ktorá mala byť len v jeseni. Brat z Ozdína doviezol niekoľko meríc na chlieb, ale tie sa ľahko minuly, a kde bolo iné! Musel som si ešte požičať 100 zl. od Miša Ďurása. Aby sme mali masti, kúpili sme v Sobote prasa za 25 zlatých. Vážilo 125 funtov (62 kg) a bolo samá masť. Ťažké to boly počiatky, ale majetní páni cirkevníci nepomysleli: „Či ozaj ten náš pán farár má čo jesť?“ I tu sa naplnilo porekadlo: Sýty lačnému neverí. Keď človek prišiel k nim, boli radi, pohostili, ale viac nič. Ešte horšie bolo s hotovým grošom, platu v peniazoch bolo máličko, i to sa platilo len v jeseni, lebo pokladnice boly bez pokladov, t. j. peňazí, pohreb zriedka, krst ešte zriedkavejšie, lebo už panoval v cirkvi, najmä medzi majetnejšími, jednodetný alebo dvojdetný systém, a sobášov tiež bolo málo. Ale ja som sa nikdy nesťažoval, a preto sa iste páni cirkevníci nazdávali, že kto vie akú máme hojnosť. Rodičia mali dve kravy u brata na Ozdíne. Dali sme ich doviesť na Pondelok, lebo stajne pre statok boly dve, okrem chlievov pre svine. Od fary až po cestu bola veľká stodola, cez ktorú sa chodilo do ovocnej záhrady. Menšia, zeleninová, bola na dvore. Takéto bolo naše celé bývanie a imanie. Role a lúky boly pod snehom, tak som sa veľmi o ne nezaujímal.

Cirkevný sbor ev. a. v. pondelský pozostáva z matkocirkvi Pondelku, z dvoch fílií, Selce a Váľkovo, a z diaspor v obciach: Suchá, Zalužany, Sušany a miestne okolité pustatiny, kde juhási boli evanjelici. Pondelok leží na západnej strane peknej, na juh otvorenej, na sever vŕškami ohradenej kotliny. Na východnej strane doliny je Suchá na malom návrší. Obe obce poskytujú krásny pohľad. Pondelok, okrem dvoch rodín, Hlavanovcov a Korimovcov, a Cigánov, bol čisto evanjelický; Suchá, okrem Žida, čisto katolícka.

Mená na Pondelku boly: Gajdáč-Caban, Gajdáč-Starík, tohoto mena bolo najviac, potom Ďurás, Koštialik, Zubo, Kršniak, Zachar, Kováč, Benko, Rajnák, Bartík, Almášy, Sarvaš, Rešetár, Oravec, Galko, Ruman. Obyvateľstvo zväčša zaoberalo sa roľníctvom a hrnčiarstvom, robením škridlice na pokrytie domov, lebo v chotári je mnoho hrnčiarskej hliny. V lete čo chudobnejší robili škridlicu, ktorú v baniach vypaľovali, v zime hrnce, ktoré vysušené odkladali na povalu, po žatve v baniach vypaľovali alebo, ako to maďarským, s Dolnej zeme prineseným výrazom volali, foňastovali, potom zagliedili, t. j. zvnútra štetcom namazali kovovou, zo Štiavnice privezenou, na mlynkoch zomletou masou (gliedou) a zasa vypálili. Hotové hrnce sobrali na voz, ktorí na svoj, ktorí na najatý na zpoly (po príchode delili sa s tým, čo doviezli), a šli na Dolnú zem medzi Maďarov. Ale darmo, krv je nie voda, najradšej chodili na slovenskú Čabu, kde sa im medzi rodnými bratmi najlepšie vodilo. Ani medzi Maďarmi nepochodili zle. Obyčajne doviezli plný voz obilia a kukurice. Peniaze zriedka, lebo ani Dolnozemci neoplývali grošom, kým obilia bolo dosť. Len keď povstaly rajtáre, ktoré delily lepšie zrno od mĺkvejšieho, pocítili to i naši hrnčiari, lebo dostávali za svoj tovar pozadok. Dostalo sa z neho pri sosýpke i farárovi. Ale ako sa začaly užívať železné hrnce, bol menší odbyt, po prevrate maďarské hranice sa zatvorily a hrnčiarstvo samo od seba prestáva. To isté i s výrobou škridle: drevo zdraželo, prišla asbestová, syenitová alebo cementová škridlica, ktorej výroba je lacnejšia. Biela hrnčiarska hlina upotrebuje sa najviac na výrobu ohňovzdorných tehál, škridle z nej robia sa len fabricky. Pondelčania a Sušania chodia až na Kalinovo do fabriky robiť. Pondelská hlina bola by súca i na porcelán, ale niet na založenie továrne spôsobnosti a peňazí.

Najhlavnejším prameňom výživy Pondelčanov je roľníctvo, hoci zem je nie veľmi úrodná. Skúsili to v novších časoch z Moravy došlí arendátori, ktorým sa pozdávala pekná poloha, ale onedlho vypriahli a boli radi, že ich majitelia pozemkov i pred vypršaním času prepustili a ešte i kauciu im prinavrátili. Nemožno povedať, že by si roľníci neboli dali záležať na obrábaní. Väčší gazdovia držali okrem kráv, volov, koní aj ovce, a to niektorí aj 200 kusov. Bolo čím hnojiť. Vyvezený hnoj ženy rukami rozhadzovaly, aby bola roľa všade rovnako pohnojená. Koľko ráz som videl mladú ženu v nedeľu v chráme oblečenú v hodvábe, a v pondelok rukami hnoj rozhadzovala na roli. Kto sa obracal okolo hospodárstva, mal úžitok z neho; chyba bola, že sa v rúchu robila nádhera, bohatší sa vyvyšovali nad chudobnejších a títo nechceli sa dať zahanbiť, a nebolo ani jedným, ani druhým na osoh.

Selčania mali ešte horší chotár ako Pondelčania, nemali v ňom hliny. Pomáhali si drevárskym remeslom, robili kolesá alebo i celé vozy. Pravda, hory neboly ich, ale panskej koalície, drevo kupovali alebo furmankou odrábali. V zime chodili do panských hôr a kresali pražce pre železnicu. Vôbec boli veľmi usilovní a pracovití. Majetok bol, vyjmúc jedného väčšieho majiteľa, primeranejšie rozdelený ako na Pondelku. Obec bola, okrem ferštra a Cigánov, možno i panských hájnikov, čisto evanjelická. Temer pol dediny boli Síkorovci. Aby sa rozoznali, mali prímená: Síkora Brycháč, prvý gazda, Síkora Bravko, Kajdi, Štefánik, Brško. Z iných mien Bodnár, Matyáš, Likér, Botto, Soliar, Poliak, Čičel, Ďugo, Kamas. Na Váľkove najrozšírenejšie boly mená: Valach, Finďo, Pokorádi, Dudáš, Lipták, Ivanič, Mokoš, Dominik, Lajtoš, Kamas, z Ozdína prišlý Števčina a zemän Vašaš. Žila už len jeho vdova, i tá predala majetok Brndiarovi z Klenovca. Ale jemu na Váľkove sa nepozdávalo; predal majetok a vrátil sa do Klenovca.

I Váľkovčania ťažko by vyžili zo svojho chotára, preto pomáhali si kolárstvom. Pravda, ani oni nemali svojich hôr, museli kupovať od koalície. Mali v obci hájnika, ktorý dozeral na nich, aby nekupovali za päť prstov, šiestu dlaň, ale i to sa stávalo a boly z toho naťahovačky a vyrovnávania. Ako koalicionálne panstvo chcelo ľud udržovať v poddanstve v každom ohľade, svedčí jedna z prenájomných smlúv, kde bola reč o kuse pastviny, ktorú panstvo dávalo do prenájmu Váľkovčanom. Váľkovčania sa museli zaviazať, že pri voľbách budú hlasovať tak, ako si panstvo bude žiadať. Táto smluva prišla mi do rúk, poslal som proti nej protest na správu panstva do Pešti; odtiaľ prišla zpráva, že ten bod prišiel do smluvy bez jej vedomia. Správa ho z nej i vytrela, lebo už vtedy koalícia predala svoj majetok viedenskej banke „Union“, a tej nezáležalo na tom, ako Váľkovci pri voľbe do krajinskej snemovne alebo do stoličného výboru hlasujú, ale či sa im podnik vypláca. Založili boli miesto doterajších maličkých maší (pecí na topenie železnej rudy) veľkú modernú továreň na topenie rudy medzi Rimavským Brezovom a Hnúšťou, dali urobiť od rudonosného vrchu Železníka i drótovú železnicu, po ktorej dovážali železnú rudu v košoch (huntách), a okolitý ľud prišiel o zárobok za vozenie rudy.

Obdivoval som raz starého Váľkovčana Miša Valacha Závoďana, ako zručne narábal so svojou sekerkou pri okresávaní špíc do kolesa, a on mi povedal: „Nemec vymyslí, Slovák spraví a hlúpy Maďar kúpi.“ Mne sa to síce nepozdávalo, že by len Nemec mohol myslieť, ale vcelku bola to pravda. Potom mi vysvetľoval, že suchá špica musí sa vbiť do mokrej hlavy, lebo keď hlava kolesa sa zoschýňa, tým pevnejšie drží špice a koleso je pevné. Váľkovčania boli skromnejší v celom spôsobe života ako Pondelčania a Selčania, preto Pondelčania si z nich robili len posmech, ale naplnilo sa slovo Pánovo: „Blahoslavení tichí, neboť obdrží dědictví na zemi!“ Veľké majetky pondelské odkupujú znevažovaní Váľkovčania alebo synovia matiek, pochádzajúcich zo znevažovaného Váľkova. Divné sú cesty božie.

Na Suchej nebolo evanjelika, len ak kedy-tedy prišiel ta nejaký sluha alebo slúžka. Boli tam kedysi evanjelickí páni Jakab a Nolten, ale Jakabovci vymreli a Nolten priženil sa do katolíckej rodiny Kováčovskej. Jeho syn, ktorý za mojich pondelských časov v mladom veku umrel, bol už katolík. V Sušanoch bola evanjelická rodina Fabianovská. Maly dva domy, ale do jedného sa bol priženil zo Sooš-Lehoty Jahodník, do druhého z Pondelku Benko a tak ostala rodina len po praslici. Dve-tri deti, ktoré boly školopovinné, chodily do katolíckej školy a učiteľ Bahény učil ich i Lutherov katechizmus, biblické historie a p. V Zalužanoch bývali len evanjelickí juhási alebo slúžky, ale obyčajne sa prespaly a potom, aby sa mohly za milenca vydať, prevrátily sa. Boly to najviac z Klenovca, o ktorých farár ani nevedel.

Počet duší v celom sbore pri mojom príchode bol okolo 800, a to na Pondelku 350, na Selci 250, na Váľkove 160, v Šušanoch, Zalužanoch asi 40. Bohužiaľ, nedal som si práce zistiť dôkladne počet duší, keď som ako začiatočník mal dosť roboty s usporadovaním iných vecí. Vo všetkých troch obciach: na Pondelku, na Selci a Váľkove boly chrámy a školy, každá obec si ich opatrovala. Služby božie boly po dve nedele na Pondelku, na Selci nasledujúcu tretiu, štvrtú na Váľkove. Filiálci mali povinnosť farára priviezť, odviezť a dať mu obed. Pondelský chrám postavili r. 1630, selčiansky r. 1809 a váľkovský r. 1786.

Na Pondelku bol učiteľom Juraj Andrášik, už starý, vekom a rodinnými pomerami skľúčený, ale svoje povinnosti či v chráme, či v škole verne konajúci muž. Často musel som ho upozorniť, aby už deti domov pustil, lebo mu čo slabšie driemaly. Pravda, ako deti rozpustil, nemal sa čím potešiť, v domácnosti neporiadok, svada. Raz sa stalo, že mladší syn prišiel do školy opitý, starší ležal v izbe chorý, matka v malej kuchynke piekla oplátky — bol advent — a otec-učiteľ v škole učil. Opitý mladší syn išiel do izby k bratovi, iste nie aby ho pohladkal, išiel do kuchyne, vylial na matku oplátkové cesto. Počul som krik, pribehol som, našiel som matku zaliatu cestom, otec-učiteľ vybehol zo školy a borcoval sa s opilým synom a chorý v izbe volal na ratu, lebo sa bál zúrivého opilca. Nevedel som, čo si počať s takou bandou. Najprv som prikázal na celom tele trasúcemu sa starcovi-učiteľovi, aby šiel do školy medzi deti, on vďačne poslúchol, potom som prísne naložil opilému synovi, aby sa hneď preč pratal, lebo pošlem pre rychtára. Šomrajúc odišiel. Napokon som šiel k chorému a upokojil som ho. Rozumie sa, pre školské deti nebol to vzdelávajúci príklad. Ale čo robiť? Penzie učiteľskej nebolo, muselo sa čakať na smrť, ktorá prišla r. 1887, keď ešte skorej biedny starec musel prejsť ťažkou školou kríža. Bol pred večerom v ktoromsi dome na posiedkach, možno, že ho i niečím ponúkli, idúc domov, skĺzol sa na vysokom mokrom podstienku, spadol, vytkol si nohu a od tých čias chodil len na barlách. Pravda, celú zimu musel som ja učiť deti, a pri pohreboch nepustil som ho na cintorín, ktorý ležal na hodnom briežku, odbavil som sám. Pri pohreboch čítaval vtipné, ale často až do smiešnosti prechádzajúce verše. Umrel mladý, už hodne popánený gazda, Paľko Oravec, a pán rechtor čítal vo veršoch, že smrť trafí až do cisárskej rezidencie bez vyprosenia audiencie. Jeho svokru, Zuzanu, rod. Ďurásovú, chválil vo veršoch, že nesedávala po daromnici, ale vstávala hneď ráno k praslici. Škoda, že sa jeho verše roztratily, boly v nich mnohé dobré myšlienky. Na Selci bol učiteľom Daniel Hrvol z Ratkovej, podľa remesla krajčír, ktorý, ako ho starý Andrášik i s váľkovským kolegom Leštákom označil, preparandiu skončil na krajčírskom herbergu.

V Gemeri a Malohonte bolo a dosiaľ je mnoho škôl po malých dedinkách, kde bolo 20 — 30 žiakov, ale budovy školské boly všade. Nie tak, ako v nitrianskych kopaniciach, kde sa tislo i 100 detí v malej sedliackej izbe. Gemerčania dali si lepšie záležať na výchove dietok, dávali podľa možnosti plat učiteľom: sosýpku, kantácie, blažeácie, gregorácie, drevo, i úžitok rolí a lúk. Ale kde nabrať pre toľké školy učiteľov? Horlivý priateľ národnej výchovy August Šulek, ev. farár v Ratkovej, shromažďoval u seba mladých, schopných remeselníkov, učil ich i hudbe, lebo na mnohých miestach boly aj chrámy a učiteľ musel i organovať pri službách božích.

Z takejto súkromnej učiteľskej prípravovne vyšiel i Hrvol. Pri mojom príchode na Pondelok mal ešte „Národnie noviny“, ktoré dával čítať i prvému gazdovi Michalovi Síkorovi Brycháčovi, kým sa neskoršie neoboznámil s ferštrom Bérczym. Keď sa potom mladá Hrvolova žena spriatelila s Bérczyho ženou, evanjeličkou, pilnou navštevovateľkou služieb božích, ale tuhou Maďarkou, Hrvol prestal predplácať „Národnie noviny“. Pán feršter požičiaval im maďarské. Prišly do toho i poháriky a odmeny od koalície za vyučovanie maďarčiny, a hlava bola úplne prevrátená. Hrvol bol dosť dobrý učiteľ, ale slabý organista. Nebol div, lebo krátke vyučovanie Šulekovo nedostačilo hudobne nenadaného človeka urobiť organistom. Roku 1887 vyvolili ho za učiteľa na Pondelok. Mne sa odporúčal hneď po smrti Andrášikovej, že lepší známy so sto chybami, ako neznámy so sto chválami. Úfal som sa, že pomocou jeho ženy, počestnej osoby, príkladnej manželky a matky, podarí sa mi urobiť z neho človeka, ale som sa zmýlil: žaba len do močidla. Hrvolovcom sa narodilo päť dietok, štyri na Selci, jedno na Pondelku, a pri každom mali iných krstných rodičov podľa konjunktúry. Po mojom odchode z Pondelka (1895) Hrvol nemal na Pondelku dlhého trvania. Dal sa vyvoliť do Drienčan a potom do Hostišoviec, až r. 1910 išiel do penzie. Časom stal sa v Rimavskej Sobote pokladníkom Všeobecnej banky. V čas boľševického vpádu sa len útekom zachránil. Umrel v R. Sobote r. 1929. Jeho vdova umrela o 2 roky neskoršie tamže. Z detí žije syn Ľudovít, ruský legionár, učiteľ na meštianke v Lučenci, a dcéra Anna, vyštudovavšia v Pešti medicínu; po prevrate sa vrátila a složila nostrifikačnú skúšku a je teraz obvodnou lekárkou v Novohrade.

Selčania vyvolili si za učiteľa Pavla Czénera, rodáka z Hrachova, ktorý skončil preparandiu v Spiš. Novej Vsi. Chtivý mladý človek, vždy si vypýtal odo mňa štyrmi týždňami vopred piesne pre selčianske bohoslužby, aby sa ich nacvičil. I učiteľ bol pilný, ale tuhý vlastenec maďarský. Pobudol na Selci len štyri roky, po smrti hrachovského učiteľa Jura Balážika vyvolili ho na jeho miesto, ale o niekoľko rokov v mladom veku umrel. Na Selce vyvolili učiteľa zo Slizkého, Jána Vil. Čillaga, dobrého, statočného Slováka, hoci bol v akomsi príbuzenstve s biskupom Zelenkom a popri ňom so zúrivým Elekom Gedulym. Na Selci narodil sa mu syn, Ján Pavel, ktorého som ja krstil. Teraz je učiteľom na Kocihe a horlivým organizátorom Slov. ev. jednoty. Neviem, odkiaľ má pisateľ Historie cirkvi ev. a. v. pondelsko-selčiansko-váľkovskej, Ján Ct. Handzo, z ktorého knihy mnohé data preberám, zprávu (viď str. 60), že Čillag odišiel zo Selca „na vyzvanie svojho bratranca Zelenku“, aby nebol v mojej blízkosti. Dosť na tom, dal sa vyvoliť za učiteľa na Potok (hrušovská cirkev na Blžskej doline v Gemeri), kde r. 1908 umrel. Na Selce vyvolili na Čillagovo miesto Jána Németa, rodáka z Rybníka, ktorý skončil viac gymnaziálnych tried a bol učiteľom na Papči, v Striežovciach, v Lukovišti a vo Veľ. Gerendáši pri Čabe, odkiaľ r. 1894 prešiel na Selce, kde bol do r. 1910. Vtedy sa dal penzionovať a umrel na Poltári pri synovi, notárovi, ako 78-ročný starec. Bol pilným učiteľom, dobrým Slovákom, ale po mojom odchode z Pondelka začal sa tiež obzerať po priazni panskej, čoho výsledkom bolo, že pri 40-ročnom jubileu učiteľstva dostal od maďarskej vlády bronzovú medailu. Strieborná by mu bola azda primnoho, veď to bol len učiteľ. Táto poznámka vykĺzla sa mi podľa slov železničného strážnika hrachovského Makovníka, ktorý, hoci mal slovenské meno, nevedel ani slova slovensky a ani sa nechcel naučiť. Čakal som raz na vlak a dal som sa s ním do reči o plate. Povedal mi, že má 25 zlatých (50 Kčs) mesačne, okrem toho okolo trati mohol kosiť, sadiť, tak že choval kravu a ošípané. Tak, reku, máte lepší plat, ako niektorý učiteľ! Pozre na mňa a temer urazene povie: „Tak, prosím, a čo znamená taký učiteľ?“ Tak si cenil tento sotva dedinskú školu skončivší strážnik učiteľské povolanie a prácu. Keď som si pomyslel na niektorých vtedajších učiteľov, nemohol som sa hnevať na neho.

Na Váľkove našiel som ako učiteľa Rudolfa Leštáka, tiež rodáka z blízkosti Ratkovej, krajčíra, hudobne nadanejšieho ako Hrvol, ale ako učiteľ sa nepretrhol. Rád mal flintičku a tak viac bol mysľou a srdcom na poľovačke ako v škole. Jeho žena, rodáčka z Kamenian, bola dobrá kuchárka a ševkyňa. Pripomáhala šitím, čo chýbalo na učiteľských dôchodkoch, ale zlé jazyky hovorily, že vernosť manželskú nebrala veľmi prísne. Roku 1887 odišiel na Babínec, odtiaľ na novohradskú Brezničku. Váľkovčania vyvolili si za učiteľa Ondreja Beláňa z Rekeni, z Gemera, ale r. 1891 odišiel do Záhorian. Po odchode Beláňovom, keď nebolo súcejšieho kandidáta, vyvolili zasa Rudolfa Leštáka, ktorý vďačne prišiel už čo len k vôli milej poľovačke a bol tam až do r. 1903. Odišiel na Kraskovo, kde i umrel.

Spomenul som týchto svojich spolupracovníkov na vinici Pánovej, u ktorých však, česť výnimkám, nebolo záujmu pre rozširovanie kráľovstva božieho.

Podľa cirkevnej ústavy dozorca cirkvi má spravovať aspoň vo vonkajších veciach spolu s kňazom cirkev, ale ja som nebol taký šťastný, že by som v svojom vyše 40-ročnom úradovaní bol mal v cirkevnom dozorcovi nejakú pomoc. Prvý dozorca, Béla Ruthényi, zemský pán z Hrachova, len vtedy prišiel do cirkvi, keď bolo vydané heslo robiť v cirkvi galamutu. Po viacerých potýčkach zaďakoval r. 1886 a za dozorcu vyvolili tajným hlasovaním Štefana Marka Daxnera. Jeho voľba bola viac demonštrácia za slovenskú vec, lebo veď z Tisovca nemohol chodiť na konventy, tým menej vlívať na správu cirkvi. Ako sme sa rozchádzali z konventu, pristavil ma Michal Síkora Brycháč zo Selca, ktorý sa dobre poznal so sobotskými pánmi a bol by chcel niektorého z nich za dozorcu. Hovoril: „Mne sa nepáči táto voľba, zasa budú sobotskí páni na nich (t. j. na mňa) nadávať, lebo ,jarásbíró‘ Löchener, kedykoľvek sa sídem s ním, vždy povie: ,B—m ja vášho slovenského kňaza!‘“ Odpovedal som: „Aký človek, taká reč! Ale povedzte na svoje svedomie, či máte niečo proti Daxnerovi?“ „Ja nemám“, povedal. „Keď bol vicišpánom (za času provizoria počiatkom šesťdesiatych rokov), hrachovskí páni chceli nám zabrániť cestu cez ich majetok, ale on to nedovolil.“ „No, vidíte“, hovorím, „toto je ten Daxner, na ktorého sobotskí páni svalili by hory-doly.“ Tí istí sobotskí páni postarali sa o to, aby Daxner nebol dlho cirkevným dozorcom pondelským. Bol dozorcom i na Klenovci. Keď Klenovčania vyvolili za učiteľa známeho spisovateľa Karla Salvu a on v svojom kalendári uverejnil článok o gemerských pomeroch, ktorým stoliční páni cítili sa dotknutými, a bola v ňom i Vajanského básnička „Ja som pyšný, že som Slovák“, ktorá šla tým istým pánom na nervy, a keď ani štátny zástupca nevidel príčiny vystúpiť proti Salvovi, pustila sa do toho cirkevná vrchnosť. Salvu suspendovali, postavili pred cirkevný súd, a súd ho zbavil úradu. Ale to nebolo dosť, našli príčinu i proti Daxnerovi, že nezabránil na Klenovci vzburu, ktorá sa stala pri čítaní výroku proti Salvovi, a hoci Daxner ani nebol na Klenovci a tak nemohol ani povzbudiť, ani utíšiť vzburu, postavili ho pred cirkevný súd a, rozumie sa, odsúdili na stratu úradu inšpektorského nielen na Klenovci, ale i na Pondelku a vyhlásili ho za neschopného a či vlastne nehodného byť v akomkoľvek cirkevnom úrade. Ako mi to neskoršie náš Pavel Mudroň, keď ho tiež tak odsúdili, bol povedal: „Nemôžem byť ani kostolníkom!“ Daxner o rok zatým umrel. Čo nevykonal plešivský štatáriálny súd, to dokončil cirkevný, priskoril jeho smrť. Keď som videl, že to s pánmi nejde a dozorca podľa cirkevnej ústavy byť musel, dal som vyvoliť svojského človeka za dozorcu, Jura Cabana, vyučeného kováča, ináč popáneného roľníka, ktorý so svojou ženou a troma dcérami stačili stroviť veľký majetok. Keď prvú dcéru vydával do Oždian, povedal svojmu zaťovi: „Syn môj, ak ťa Pán Boh nepožehná, ja ťa požehnám!“ A zať, ako jediný syn slovenských rodičov, použil to požehnanie. Kde mohol, ťahal z majetku, a jeho žena mu verne pomáhala, až nebolo čo ťahať, skončili i so svojím majetkom. Druhú dcéru vydal za sestrinho syna. Protivil som sa tomu, odťahoval, prehováral, nedalo sa. Sobáš, pravda, bol slávnostný, boli tam i hrachovskí a pondelskí páni a plný kostol Pondelčanov a Sušancov. V prvej lavici sedel spoločný starý otec mladoženíchov. Sobášnu prímluvu začal som na všeobecné prekvapenie slovami: „Mnohí vám závidia, ja vás ľutujem“, a krátkymi slovami znázornil som im ich budúci život. Splnilo sa, ako som ja predpovedal, rozišli sa, sviedol som ich, ale koniec bol rozsobáš. Rozsobášený muž oženil sa znova, ale dávno umrel. Ostal po ňom syn. Rozsobášená žena, ktorá sa bola vydala za kováča, katolíka, žije, ale v biede a chudobe. Videl som ju vlani (1930); prišly mi na um slová: — ja vás ľutujem. Nezávidí nikto. Caban bol úplne súci za inšpektora, aspoň nič nepokazil a bol v tom úrade i po mojom odchode až do smrti (1909).

Mal by som písať o jednotlivých domoch alebo cirkevníkoch, ale to by bolo priobšírne. Už som vstúpil do 80. roku (25. sept. 1931) a neúfam sa niekoľkoročnému životu, a keby aj, zrazu ma môžu opustiť duševné i telesné sily a stanem sa neschopným práce. Po mojej smrti kto by čítal moje nesrozumiteľné písmo! Preto napíšem len nakrátko, medzi akých ľudí som prišiel. Cabana som spomenul. Pre svoju nesporivú, ba márnotratnú ženu, rodáčku z Čerenčian, bol vždy v peňažných ťažkostiach. Robil dlžoby, predával veľké čiastky z majetku, obšmietal sa okolo pánov a pri voľbách bol vždy panským kortešom. Tri dcéry vychovávali hrdo, pansky. Neuspokojil sa s jednoduchým gazdovským domom, proti otcovej vôli dal ho porúcať a postavil panský, poschodový, pre hospodára nesúci, do ktorého bolo treba kúpiť nové náradie a p. Výdavky sa množily a príjmy nerástly. Ale nielen na ňom bolo poznať, že si niečo osobuje, podobným pyšným duchom naplnené boly i jeho dve sestry, vydaté za dvoma Ďurásmi, už spomenutými, Michalom a Jánom. Michal sa bol pustil za mladých čias do pijatyky, tak že temer šalel, ženu bil. Žalovala sa svojmu otcovi, Pavlovi Cabanovi, a chcela muža nechať, ale otec jej hovoril: „Dievka moja, len trp; trpké sú tŕpky, ale užitočné.“ Ostala, a stálo to za to, lebo zblúdilý manžel prestal piť, a keď som prišiel na Pondelok, už bol úplný abstinent. Bol to ozajstný tvrdý sedliak, keď sa raz zaťal a povedal: „Jej ni (ja nie)!“ — mohol ho rúbať, nepovolil. Pri mojom príchode na Pondelok chcel som, aby miesto nesúceho a pijatyke oddaného Grajzingera matkocirkev vyvolila za kurátora takého človeka, ktorý by mne mladému, neskúsenému mohol i poradiť, najmä pri majetkových veciach, hoci cirkev okrem niečo rolí a jednej lúky majetku nemala. Čo boly základiny, odplávaly, našiel som len štátny papier 200-zlatový ako základinu Malatínskovskú. Myslel som azda i to, aby bol svedomitý a nehabal pre seba. Prítomní cirkevníci vyvolili ako najsúcejšieho Michala Ďurása a on, telesne dosť nepohyblivý človek, konal verne svoje povinnosti za viac rokov. Pritom, pravda, verne opatroval svoje hospodárstvo viac rozumom, ako rukami. Prišiel som bol raz v lete k nemu upomenúť ho ako kurátora na akúsi prácu pri farských zemiach, lebo farské zeme obrábali cirkevníci. Myslel som, že ho sotva nájdem doma. A on si sedel v izbe za stolom, ako šesťvolový gazda (tak sa to hovorí), a fajčil si ani Turek. Keď som sa tomu divil, že v taký čas môže si tak spokojne sedieť, povedal: „Koscov zaviedol som na lúku, Jana (syna) so sluhom poslal som úhoriť, žena niesla koscom raňajky (pravda, povedal „frištik“) a ja si môžem posedieť.“ Ale zato s prácou bol vždy hotový prvý. Choval ovce. Juhási boli obyčajne Maďari, ale vedeli i slovensky. Prišiel sa k nemu jednať i taký, čo nevedel slovensky. Ďurás vedel dobre maďarsky, ale odpravil ho: „Jej si ani za sto zlatých nebudem s tebou jazek lámati.“ So svojou ženou, Julianou Cabanovou, mal dvoje dietok, syna Jána, ktorý vtedy bol asi 17-ročný, a dcéru Uľku, 8-ročnú. Zjavná bola Cabanovská výchova. Aby otec nevedel, matka dávala synáčkovi peniaze, ktoré v krčme prepil a prefajčil, a stal sa z neho ozajstný lump. Darmo hromžil otec, matka prikrývala. Aby sa napravil, chceli ho oženiť. Ja som matke radil, aby mu vzali poriadnu, pracovitú dievčinu z Pondelka, ale matka, hrdá Cabanka, mi odpovedala: „To je nie z nášho rangu“, lebo to bola chudobná sirota. Oženili Janka z Čerenčian; na chválu im rečeno, nebola bohatá, ináč statočná mladá osoba, ale nedoradná a pri takej svokre zakríknutá. Ostalo pri starom. Ako som vybadal, škrelo ho i to, že matka dorastajúcu dcéru Uľku až prinádherne, ozaj po cabanovsky šatila. Vydali ju na Rim. Lehotu. Mala dve dcérky, z ktorých jedna vydatá bola za synom Jožka Ďurása, teda Jánovým vnukom, ale umrela. Manželstvo Jankovo zostalo bezdetné. Umrel mladý. Otec ho prežil, ale v jeho dome, priestranom dvore a veľkom majetku už nebýva jeho potomok, lebo vnučka umrela bezdetná. Takto prechádzajú veľké, zriadené hospodárstva. Nič lepšie nepovodilo sa u Jána Ďurása. Jeho rodičia, Ján a Dorota Gomoľová zo Selca, mali štyri dietky: Jána a Ferka, Zuzanu, vydatú za Adamom Zacharom na Pondelku, a Máriu, rozsobášenú. Proti jej vôli vydal ju otec na Rimavskú Baňu. Keď sa ho vtedajší farár Stamec spýtal, či pozná tých ľudí, keď silí dcéru, aby sa vydala proti vôli, odpovedal: „Ako by to neboli hodní ľudia, keď každá druhá lúka na Rimavskej Bani je ich?“ Ale ako sa ukázalo, lúky ešte nerobia šťastným manželstvo. Žila so svojou matkou-vdovou v osobitnom domku. Ľudia všeličo o nej povrávali. Starší syn, už viac ráz spomenutý Ján, mal za ženu mladšiu dcéru Cabanovu, tiež Máriu, ktorá hodne povoľovala synom Jozefovi a Andrejovi. Jozefa oženili so sesternicou Pavlínou Cabanovou. Po rozsobáši oženil sa druhý raz a dostal poriadnu, hodnú ženu z Teriakoviec, s ktorou mal syna, dosiaľ žijúceho Pavla. Ale prestúpenie príkazu: čo Boh spojil, človek nerozlučuj! i tu sa pomstilo. Jozef i jeho žena umreli v mladom veku. Keď umrela i matka, otec sa oženil po druhý raz. Za krátky čas ostal dom pustý. Teraz býva v ňom želiar, lebo dedič sa presťahoval do ženinho domu, v ktorom býval Michal Ďurás. Mladší brat Janov, Ferko, vystúpil bol z otcovského domu a postavil si dom s príslušnými staviskami v blízkom susedstve. Na širokom dvore mal dvoch dosť nespratných susedov, lebo radi si upili, Adama Bartíka a Martina Šelta, kováča. Sniesol sa s nimi, lebo i on išiel niekedy medzi kamarátov a pobeťárčil si. Jeho matka, keď som sa s ňou stretol alebo šiel som ju navštíviť, mnoho ráz bedovala: „Ale ten Ferko, ten Ferko!“ Hoci nebolo to s ním tak zle, práce si konal, hospodárstvo znamenite spravoval. Pri návšteve u neho povedal mi: „Pán farár, jej ich mám rád, ale kobe si oni s nami len dakode upili!“ Druhého by som bol vyhrešil, ale na Ferka Ďurása som sa nemohol hnevať, lebo on to tak zle nemyslel. Povedal som mu: „A čo, keby som sa tak pustil s vami do pijatyky, a na druhý deň ráno, keby ste vytrezveli, iste by ste si pomysleli, alebo i povedali: ,Keby len ten farár tam nebol býval!‘“ Zamyslel sa trochu a potom povedal: „Pravdu majú“, a viac ma neponúkal. Vedel znamenite z hlavy počtovať. Raz pri rychtárskych účtoch sčitoval som nahlas strany a nevychádzalo mi. Ozval sa Ferko Ďurás: „Raz sa pomýlili, povedali 9 a 7 = 15!“ A naozaj, pozrem na stranu ešte raz, tam bola chyba. Ale zato, keď skladal ako rychtár účty a sto zlatých, ktoré prijal ako dlžobu od istého občana a zasa ich požičal druhému, nedajbože pochopiť, prečo by ich mal napísať i do príjmov, i do výdavkov, lebo že ich prijal i vydal, a tak ich nemá. Starší brat Ján ho bol vyplatil z domu i zo stodoly. Ale za stodolou na záhumní ostal bol košiar, kam si Ferko krm skladal, a žiadal od brata, aby mu dovolil, keď dovezie krm a nemá sa kde s vozom skrútnuť, prejsť cez stodolu a dvor. Nedovolil mu, lebo dvor bol úzky a sám mal tam vozy a pluhy, stodolu zavozenú obilím, slamou a krmom. Z toho mali hádku, a to takú, že mali oba pravdu — ľudskú pravdu. Horšie bolo, že pred otcovským domom za cestou bola komora a pred ňou hruška. Komoru užíval Ján, ale keď hruška raz obrodila a Ferko si chcel z nich vziať, lebo že i komora i hruška sú spoločné, nerozdelené, starší brat vyšiel zo dvora so sekerou, aby sa Ferko neopovážil brať hrušky. Ferko, hoci mladší a silnejší, zodvihol jednu hrušku a povedal: „Pozri, brat, jednu hrušku si beriem, ako zo svojho, ale biť sa s tebou nebudem.“ Nebil sa, ani nepravotil, a keď brat ženil syna, prišiel na svadbu. Bol veselý, vykrúcal švagrinú, a keď niesli na stôl kašu, kuchárke vyrazil misu z rúk a so švagrinou v tanci rozšliapal po dlážke. Dobromyseľný ľahtikár. Ženu mal z Vrboviec, dcéru prvého gazdu Múčika. Neviem, či mal aj iné meno, ale ja som ho tak počul menovať. Jeho dcéru, Ďurásovu Ferkovu ženu, volali Múčičkou. Bola to prostá, pracovitá stvora, ktorá nerobila také parády, ako jej švagriná, tým menej ako suseda Cabanka. Mali dve deti, Janka a Marku. To bolo na Pondelku najobyčajnejšie ženské meno. Keď už Janko odrastal, jeho otec mi hovoril: „Ja svojmu Jankovi nič nebránim, u mňa je kľúč od peňazí na kasničke, či žena, či syn, či dievča môžu si vziať peniaze, keby chceli, ale sa mi nič nestratí, a môjmu Jankovi, keď ide medzi ostatných do krčmy na tanec, len toľko poviem: Vezmi si peniaze, aby každý videl, že si syn Ferka Ďurása.“ (On povedal nie Ďurás, ale Dirás.) Bol to divný vychovávateľský spôsob, ale vydaril sa. Z Mišovho Janka a z Jankovho Jožka nebolo nič a Ferkov Janko dosiaľ žije a pracuje. Len jedna chyba sa stala. Otec oženil ho s najmladšou dcérou Cabanovou, Mariškou, nevychovanou do gazdovstva, ani do práce, a ako počúvam, hospodárstvo klesá. Už pri svadbe stala sa nehoda. Na druhý deň po sobáši mala ísť mladá nevesta na vádzku. Pyšný, ľahkomyseľný zať Cabanov, Molnár z Oždian, zapriahol štyri kone do bričky a hrdo viezol mladú nevestu do chrámu. Na ceste sa prevrhli a mladá nevesta spadla hlavou na zem. Bez vedomia doniesli ju do mužovho domu. Miesto radosti plač. Viac týždňov ležala, a keď po vyzdravení prišla na vádzku, ten istý švagor doviezol ju ku chrámu zas len na štvorke. Nepokorili a nepoučili sa. Ferko Ďurás spýtal sa ma raz: „Či je to dobre, že ja len raz do roka, na Veľký piatok, idem na spoveď?“ Povedal som mu, čo hovorí Luther na otázku: „Čo má robiť človek, ktorý necíti v sebe potrebu požívať Pánovu Večeru?“ Takému sa nedá ináč radiť, než aby siahol za svoje ňádra a presvedčil sa, či má pri sebe telo a krv Kristovu. Ale on ostal pri svojom. Ako sme videli, Cabanovská rodina panštila a týmto duchom nakazila všetky tri domy Ďurásovské. Ulicu, kde bývali Ďurásovci, pomenovali „hodvábnou“, lebo tam ženy, keď šly do chrámu, šušťaly hodvábom.

Trochu popánené, ale nie tak veľmi, boly dva domy Zacharovské. Jedni Zacharovci bývali pri Mišovi Ďurásovi. Bol to Ondrej Zachar, pri mojom príchode rychtár, ktorý okrem ženy mal v dome starú mať. Keď sme sa stretli, hovorila mi, že sa už hanbí žiť. Dal som jej radu z piesne adventnej: Na modlitbách trvejme, tak Pána čekejme! Umrela vyše 80-ročná. Dokiaľ žila, každé leto doniesla do fary hrudu syra. Po jej smrti, tak sa mi vidí, to prestalo. Ostatní, tiež takí bohatí alebo bohatší, si nedomysleli. V dome bol jediný syn Ján, ktorého som lanského roku videl ako šedivého, ale zato rezkého starca. So svojou ženou z dediny mali dve deti: syna Ondreja, už ženatého z Váľkova od Valachov, a dcéru, vydatú do druhých Zacharovcov za Pavlom Oravcom, lebo tam Zacharovci vymreli. Títo prví Zacharovci, otec i syn, boli dobrí roľníci, ale o svet sa nestarali. Nebola by to chyba, keby sa svet nebol staral o nich. Raz dostali akési písemko z Lučenca, aby si prišli pre peniaze, že majú pôžičku povolenú. Syn Janko vedel maďarsky, prečítal lístok a povedal, že im núkajú akési peniaze. Dohovorili sa s otcom, že oni nepotrebujú nijakých peňazí, a lístok odhodili. Iba keď o niekoľko mesiacov dostali upomienku, aby si prišli zariadiť už protestovanú zmenku. Dobehli aj ku mne, že sú oni nie nič dlžni, čo kto má s nimi? Neviem, čo som im povedal, ale museli ísť do Lučenca. Tam sa vysvetlilo, že niekto iný vzal na ich meno peniaze. Bol to juhás, premudrovaný človek, ktorý si to potom odsedel, ale Zacharovci mali dosť vytriasačky, dokiaľ sa z toho vymotali. Ich sused, Mišo Ďurás, kam som často na posiedky chodieval, takto mi to vyložil: „Takí ľudia vždy len volom do zadku pozerajú, ničoho nečítajú, a preto tak obídu.“ Mal pravdu, nedajbože tých ľudí dostať na to, aby si boli čo len „Hlásnika“ predplatili, a mohli ho mať za 1 zlatý. Neboli sami takí, ťažko bolo ľudí nahovoriť, aby niečo čítali.

Druhí Zacharovci mali suseda Cabana, a nemožno povedať, že by boli dobrí susedia bývali. Gazdom bol otec Mišo. Mal syna Adama, ženatého so sestrou Jána a Ferka Ďurása. Oba švagrovia si z neho len posmešky robili. Tým hrdšie si počínala jeho žena. Svoju jedinú dcéru Uľku dala i do Soboty do školy. Potom ju vydala do bohatého domu, do Ľahotov, za jedináčka Paľka Oravca, ktorý žil so svojou matkou-vdovou na veľkom majetku. Pravda, práca mu nechutila. Chodil si s flintičkou, zapustil si bradu, aby bol ako pán. Skoro dopanštil! Ani celkom 30-ročný umrel. Zanechal dve vdovy, matku a ženu, a malého syna Paľka. Po smrti svokrinej odišla nevesta-vdova so synom na otcovské a dom ostal pustý. Teraz je na ich pozemku škola. U Miša Zachara, keď starí umreli, syn Adam ujal sa hospodárstva. Darilo sa, ale ani on okrem volov a oviec v inšom sa nevyznal. Vyvolili ho za rychtára a jeho suseda Cabana k nemu za rečníka alebo podrychtára. Úrad rečníka — také pomenovanie nemohol som pochopiť. Napokon som sa preca presvedčil, aký je to úrad. Za rychtárstva Ondreja Zachara rozsudzovali v zákaze (shromaždení) obecnom akúsi spornú vec. Vypočuli obe strany, poslali ich von a radili sa, ako ich rozsúdiť. Keď sa dohovorili, kázali povgárovi, aby sporné stránky zavolal dnu. Stránky prišly, zastaly pred rychtársky stôl a pán rychtár obrátil sa k rečníkovi, vtedy Jánovi Ďurásovi, a slávnostne povedal: „Pán rečník, povedzte im!“ A pán rečník, ani predseda súdnej stolice a či krajského súdu, rozpovedal celkom nestranne, v čom sa jedna alebo druhá strana previnila, čo je povinná jedna a čo druhá stránka jedna druhej vynahradiť, a ak bola urážka, akú pokutu má jeden alebo druhý, alebo obidvaja zaplatiť. Konečne sa ich opýtal, či sú spokojní so súdom. Ak boli, vec bola skončená; ak neboli, poslali ich k okresnému súdu, ale upozornili ich na to, že ich to bude viac stáť. Adam Zachar ako rychtár mal so svojím rečníkom trpkejšie skúsenosti. Juro Caban začal už po kuse predávať majetok. Kupci žiadali istý prepis, ale Caban mal dve mená: Gajdáč Caban Juro a Caban Juro a na obe mal písané čiastky majetku. Chcel, aby celý majetok bol písaný na meno Caban Juro. Potreboval teda obecné svedectvo, že Gajdáč Caban Juro je ten istý obyvateľ pondelský, ako Juro Caban. Ale rychtár Zachar nechcel svedectvo podpísať, lebo kto vraj vie, čo by Caban z toho vyviedol, či by ešte rychtár nemusel za neho platiť. Dosť sme sa ho naprehovárali, že to svedectvo nemá s majetkom nič do činenia a že on ako rychtár len to podpisuje, že Gajdáč Caban Juro a Caban Juro je jedna osoba, ale nebolo možno ho presvedčiť. Prišiel i slúžny, i pred tým odoprel podpis, hoci uznal, že čo je v svedectve, je pravda. Slúžny shodil ho preto s rychtárstva a za námestného rychtára ustanovil podrychtára alebo rečníka Cabana, čím sa susedský pomer nezlepšil, ale zhoršil. Caban mal byť veľkodušný, keď dosiahol svoje; bohužiaľ, nebol. Urobil sa rozvrh na platenie za pašu pre ošípané. Kto mal kanca, neplatil za neho. Zachar mal kanca, a jednako mu vyrubili na neho plat. Pravda, platiť nechcel. Zavolali ho k rychtárovi, neprišiel. Rychtár vzal s poličky kyjak a poslal ho Zacharovi. Bola to asi pol metra dlhá drevená palica s hrčou na konci. Komu ju poslali, musel ju osobne doniesť. Tak povolávali k rychtárovi. Niekedy na ňu prilepili vyhlášku a tak kolovala z domu do domu, až sa vrátila k rychtárovi. Zachar kyjak doniesol a opýtal sa, prečo ho volajú. Rychtár mu povedal, že má platiť za pašu. On sa bránil, že podľa dohovoru nemá za kanca platiť. Keď sa škriepka strhla, ja som povedal Zacharovi: „Prečo ste si to nedali na písme?“ On odpovedal: „Nazdal som sa, že mám s honnými (s hodnými) ľuďmi do činenia!“ S tým odišiel a Caban ho zažaloval na sedrii pre urážku vrchnosti. Za svedka udal mňa, ktorý som nikdy nebol pri súde. Vypočul ma revúcky rodák Cseh István. Rozpovedal som, ako bolo, citoval som zažalované slová, a pán vyšetrovateľ žiadal, aby som mu ich preložil do maďarčiny. Ja som sa odvolal na to, že som nie úradný prekladateľ, že slovo „hodný“ má v slovenčine viac významov. Slová musely prísť do zápisnice v pôvodnom znení. Slávny úrad nevedel, čo si počať — obžalovaného oslobodil. Zacharova žena začala vážne chorľavieť. Bola to viac duševná, ako telesná útrapa, lebo upodozrievala svojho muža z nevery, a bola to pravda. Pri mojich návštevách si sťažovala. Onedlho umrela. V pohrebnej kázni urobil som narážku na príčinu smrti a urazený manžel pomstil sa menšou štólou, čo ma nemýlilo. Oženil sa proti vôli dcérinej po druhý raz, vzal si o hodne mladšiu od seba, vdovu z Veľkej Vsi. Ale ochorel i on a, ako sa videlo, na smrť. Žiadal ma, aby som napísal testament, v ktorom svojej žene, ak by nemohla alebo nechcela zostať v dome, poručil 1000 zlatých, na čo i dcéra pristala. Ale na to, aby aj cirkvi niečo poručil, nechcel privoliť. Ťažšie mu bolo, keď som ho pri návštevách volal k pokániu. Hovoril mi, že ja musím niečo o ňom vedieť, že či je on taký veľký hriešnik. Myslel si úbožiak, že pred Bohom možno tak zatajiť, ako pred ľuďmi, hoci ľudia viac o nás vedia, ako by sme mysleli. Vystúpil z domu na „Hrádok“. Tak sa totiž volá vŕštek na Pondelku, kde je cintorín. Pobral sa o niekoľko rokov za ním i „sused“ Caban, všetci traja Ďurásovci a mnohí iní. Naplnily sa na nich slová piesne, že „budeme v čiernej zemi srovnaní“. V Zacharovskom dome býva teraz Adamov pravnuk Oravec s matkou-vdovou. Za ním odišla z domu i „apova žena“, ako macochu volala do Zacharov presťahovavšia sa Uľka, ktorá je už tiež na Hrádku i so synom Pavlom Oravcom. A potomci tak si žijú, ako by nikdy nemali umrieť.

Keď som spomenul takzv. boháčov, musím spomenúť i niektorých chudobnejších, najmä na ktorých „boháči“ len tak s pleca pozerali. Boly to najmä dve rodiny: Koštialikovci a Almášovci alebo, ako volali k nim, Kočišovci. Koštialikovci boli dvaja bratia: Jano a Juro. Jano mal dvoch synov. Na staršieho dal prepísať polovicu majetku, iste, aby ho vyslobodil od vojenčiny. Oženil ho, ale v mladom veku umrel a jeho žena vyprocesovala na muža prepísanú čiastku majetku pre seba. Starý Koštialik to, pravda, ťažko niesol, pokladal si to za krivdu a svojho svata menoval „priezdušníkom“, čo znamená človeka bez duše. O tomto Jánovi Koštialikovi rozprával Mišo Ďurás, že vybrali sa raz spolu, ako susedia, na Dolnú zem s hrncami. Pravda, ako by to ani ináč nemohlo byť, v nedeľu ráno. Prešli cez Suchú a za Suchou dohonil ich suchánsky katolícky farár Bródy. Ďurás utiahol sa za voz, aby ho farár nepoznal, ale Bródy zavolal im: „A či vy neviete, že je dnes nedeľa?“ Koštialik si myslel, že povie nejakú veľkú múdrosť, keď odpovedal: „Prosíme ponížene, ich milosť, potreba zákon ruší!“ Ale Bródy mu odpovedal: „Ba vaše nenásytné bruchá rušia!“ Tak povedal i mne Adam Zachar, o ktorom už bola reč, keď som išiel na Váľkovo odbavovať služby božie a on vyše dediny strojil sa kúpať ovce. Rozumie sa, ani ja som mu to nedaroval a v najbližšom konvente uzavreli sme pokutu na tých, ktorí sa v deň sviatočný pustia na dlhšiu cestu. Trochu sa pomohlo, ale starý kvas ostal, lebo v susedných obciach ešte i svážali obilie v nedeľu. Po Jánovi Koštialikovi ostal bol syn Paľo, ten istý, ktorý bol pre mňa na Sennom, ale onedlho umrel a dom spustol. Jánov mladší brat, Juro, bol ozajstný korenný sedliak, roľník aj hrnčiar podľa potreby. V dome panovaly staré poriadky. Sám išiel v nedeľu ráno na pôjd, odkrojil údeného mäsa a dal ho gazdinej, t. j. svojej žene, aby ho uvarila v kapuste. Jeho dvaja synovia dosiaľ žijú. Starší Mišo je v mojom veku, mladší Paľo je o 10 rokov mladší, preto staršieho brata volal, neviem, či aj teraz volá, „bátik“ a vykal mu. Keď som ich raz volal kamsi na furmanku, povedal otec: „Mohol by ísť, ale sa poradím s chlapci, čo oni povedia.“ Divil som sa tomu, ale potom som si pomyslel: Pravdu má; ak by sa niečo zlého na ceste prihodilo, domáci mohli by mu robiť výčitky, takto všetci chceli. Keby obidvaja Ďurásovci tiež tak boli robili, ich synovia boli by sa cítili ako spolumajitelia a boli by hľadeli zavarovať a nie márniť. Keď Koštialik ženil svojich synov, hľadel i na osobu a súcosť nevesty, a obe sa vydarily. Synovia sa síce rozdelili, ale v tichosti a v poriadku. Mladší vystúpil z domu, postavil sa osobitne, ale obidvaja vzmáhajú sa, kým má v dome kto robiť, lebo majetky sa samy neudržia, ak nemá kto pracovať a podľa príkazu božieho v potu tvári vzdelávať, t. j. obrábať matku-zem, ktorá živí.

Almášovci a či Kočišovci boli tiež dvaja bratia. Kto vie, ako to meno nadobudli. Azda boli niekedy poddaní grófov Almášovcov — ostalo im meno Almáši, a tí istí poddaní boli kočišmi u panstva — volali k nim do Kočišov. Boli dvaja bratia: Pavel a Ján. Ján, bývalý vojak, býval v prednej izbe, Pavel v zadnej. Na jednom širokom dvore vedeli sa sniesť. Jano mal dvoch synov, Jura a Jana, ktorí sa odsťahovali z rodičovského domu. Juro do kúpeného Palčovského, Jano na ženino do Starov. Matka bola tichá, skromná, pracovitá. Nežili síce v bohatstve, ale nežiadali chleba. Keď sa odmenilo farárovi obrábanie zeme, oni boli moji spolkári a svedomite obrábali farské role. Koľko ráz, idúcky večierkom z dediny domov, počul som nábožný spev z ich izby. Starší brat Paľo mal syna Pavla a dcéru Máriu, vydatú za Pavlom Gajdáčom Cabanom. Volali k nim do Lukov, neviem prečo. Bola hodne vyrastená, zdravá osoba, ale zanedbávala i seba, i hospodárstvo, a jej muž sa tiež nepretrhol v práci. Boli aj zdedili peniaze i voly od strýka z Rimavských Zalužian, ale o krátky čas to všetko odplávalo. Mali dvoch synov a dcéru. Starší syn sa zmohol po smrti rodičov. Videl som ho vlani (1930), telesne sa dobre má. Pavel, syn Pavla Almášiho, bol šťastný v tom, že sa dobre oženil. Vzal si z toho Pondelčanmi opovrhovaného Váľkova Dorotu Valachovú (o Valachovcoch bude ešte reč), a táto na postavu malá, ale do práce chtivá a pritom pobožná osoba držala v poriadku dom, že i pri chudobe počestne sa živili a na majetku sa vzmáhali. Starý Pavel upadol do choroby, z ktorej nebolo východiska. Volali ma spovedať ho, prislúžil som mu, ale pri záverečnej modlitbe už stratil sebavedomie a so slovami: „Verím, verím v Boha“ vypustil dušu. Bratia Pavel a Ján mali aj sestru, maličkú, skľúčenú osobu. Od Zeleného štvrtku až do soboty predpoludnia, t. j. dokiaľ na Suchej nezvonili, okrem vody ničoho do úst nevzala, až sa len tak tackala od slabosti. Ani posmechy, ani priateľské napomínania nezlomily jej pevnú vôľu. Škoda, že jej príkladu nenasledovali tí, ktorým by to osožilo, aby sa aspoň kedy-tedy vypostili. A preca našiel sa na Pondelku i mužský, ktorý ináč rád si vypil, ale v tieto dni nevzal do úst opojného nápoja. Pravda, potom si to vynahradil. — Vráťme sa k Pavlovi Almášimu mladšiemu a jeho manželke Dorke. Mali dvoch synov, Ondreja a Jána. Matka ich tak vychovala, že sú dnes z najprednejších ľudí na Pondelku. Ondrej je cirkevným dozorcom, Ján pokladníkom Roľníckej sporiteľne v Rim. Sobote. Ján odkúpil z Cabanovskej pozostalosti Hlavanovský dom, tam sa pekne postavil, ako jeho brat na otcovskom širokom dvore. Len jedna je chyba, že na mieste bývalých baní, kde sa hrnce a škridle vypaľovaly, postavil pre syna dom, kde je obchod i s čitárnou, čo by bolo v poriadku, ale sa tam i tancuje a predáva opojný nápoj. Neviem, ako sa to s jeho modrokrížovým presvedčením srovnáva. Hlavanovci sú katolíci, susedia Cabanovcom, a dobre sa mali, dokiaľ obe gazdiné, stará i mladá, nezačaly rozgazdúvať. Najprv predali dom so stodolou a kúpili starú krčmu bez stodoly, a počiatok pádu bol hotový. Dom bol kúpil Caban za požičané peniaze, až prešiel na Almášiho.

Spomeniem ešte jeden dom na Pondelku — Jána Kováča Grlického, lebo s tým som sa najlepšie poznal. Často som k nemu chodil, a že bol bezdetný, i dom mi bol poručil a 10 jutár hory k tomu. Nedostal som to, lebo som odišiel z Pondelka a testament sa stratil. Neľutujem za tým. Predkovia jeho pochádzali z Grlice, ale on býval v Hnúšti. Bol vyučeným kováčom. Rozprával mi, že musel spraviť podkovu pre koňa, ktorého popred vyhňu behom predviedli. „Pravda“, hovoril, „pozrel som aj na zem, kde kôň odtlačil nohu, a podkova musela dobre priliehať.“ Bol teda podľa mena i podľa remesla kováč. V Hnúšti mal malý domec, postavený na pozemku Fáyho v blízkosti jeho parku. Domec bol už na svalenie, preto chcel mať nový. Ked starý dom rozbúral, prišiel ta zemský pán Fáy a povedal: „Domine Grlický, dom si rozbúral, grunt je môj, nedovoľujem ti tam stavať!“ Chudák, mladý remeselník, musel vystúpiť i so svojou ženou, rodáčkou z Dobšinej, vdovou, odsťahoval sa na Suchú do obecnej vyhne, a že bol spôsobný remeselník a jeho žena pracovitá, sporivá gazdiná, dobre im tam šlo, často boli bankármi chudobnejších zemských pánov, ktorí najmä po oslobodení poddanstva nemohli sa vžiť do nového položenia a kopili dlhy na dlhy, až majetky odkúpili bývalí poddaní.

Na Suchej boly dve panské rodiny: Kovácsovci a Jakabovci. Jakabovci skorej vymreli. Pri Kovácsovcoch bol zvláštny sostup nadol: starý otec bol ešte podžupanom, jeho syn bol ešte aspoň slúžnym, ale už jeho syn, starého vnuk, bol podrychtárom alebo rečníkom na Suchej. Žil na Suchej za mojich časov. Bol dobrý človek, ešte i príležitostný maďarský básnik. Raz bol nastrúhal veršov i na moje meniny, lebo sme sa schádzavali a tak zďaleka priatelili. V svojom kaštieli mal peknú sbierku starožitností a mnoho latinských zákoníkov, celé tripartitum Verbőczyho, ktoré som si bol vypožičal od neho na prácu o poddanstve. Poslal som ju do amerického kalendára a dostal som prvý spisovateľský honorár — 10 dolárov. Dvacať dolárov dostal som za úvahu: „Slovenského národa niet!“ Obe práce poslal som pod cudzím menom lebo by som sa bol dostal pred súd. Preto nie sú spomenuté v Riznerovej „Bibliografii“. Kovács Lojzi (také mal krstné meno) žil na Suchej, dokiaľ bolo z čoho, potom predal i dom na školu a odišiel do Rim. Soboty, kde žil z podpory príbuzných a bol akýmsi chudobne plateným kustosom mestského a či stoličného muzea. Umrel pred niekoľkými rokmi. Posledný potomok rodiny, s dvoma manželkami nemal detí a k pobočným sa nehlásil. Jeho sestra sa vydala za akéhosi Noltena, evanjelika, ktorý dal revers. Mali jedného syna Jozefa. Otec skoro umrel, syn stal sa podnotárom, ale v mladom veku umrel. Matka žila dlhší čas a dočkala sa úplného majetkového rozvratu. Tak šly jedna za druhou zemianske rodiny.

Kováč Grlický trochu zažil poddanských časov a rozprával mi, aké to bolo prisluhovanie spravedlivosti. Pokuta bývala dvojaká: alebo dereš, alebo peňažitá pokuta. Šiel taký úbohý poddaný od panského súdu, spýtali sa ho susedia: „Tak čo, či biti, či platiti?“ Odpovedal smutne: „Aj biti, aj platiti!“ Ale zato i poddaní vedeli prejsť pánom cez rozum. Hovoril mi o tom Michal Ďurás z Pondelka, že ešte jeho otec bol povinný panštinovať suchánskemu pánovi Jakabovi niekoľko dní do roka, ale ich odrobil furmankou. Keď odviezol pána niekam na koňoch a vrátili sa pred západom slnka, nepočítal celý deň, ale len tri štvrte dňa. Raz žiadal pán, aby ho odviezol do Jánošoviec, dediny za Rim. Sobotou. Viezol ho mladý Mišo. Ta šli dobre, dlho sa nezabavili, tak že by sa boli mohli vrátiť, keď slnce bolo vysoko, ale mladý kočiš mal naučenie od otca, čo má robiť. Pohli sa z Jánošoviec. Kone šly s nohy na nohu a pán kričal, aby pohol, ale Mišo ostal hluchý. Prešli Sobotu a odbočili na suchánsku cestu. Kone zas menším krokom, ale pán už nekričal, len šomral. Slnce sa hodne nížilo, ale do západu bolo ďaleko. Kone zas išly tichšie. Pán si už len v sebe duseným teremtetovaním uľavoval. Prešli cez vŕštek Vápno na Suchú, slnce zapadalo. Práve zapadlo, keď Mišo doviezol pána do dvora kaštieľa, ale počítal sa celý deň. Rozumie sa, že pred 50. rokmi sedliak by si nebol dovolil taký žart, lebo by bolo bývalo: aj biti, aj platiti!

Kováčovi Grlickému dobre bolo na Suchej, dokiaľ tamejší páni mali kone, vozy a p. Bolo čo podkúvať, opravovať a konečne kupovať staré železo z panských vozov. Potom, keď páni vymierali a suchánski katolíci začali zazerať na neho ako na luterána, zakúpil sa na susednom evanjelickom Pondelku. Postavil si tam dom, vyhňu, neskoršie i stodolu a robil kováčsku prácu, ktorej mal dosť, lebo sa i Suchánci obrátili za ním. Žena otvorila malý obchod a tiež zarábala. Na starosť ohluchla a bola tým mrzutejšia, len zavše počul som ju spievať nemeckú pieseň, ktorú si priniesla z Dobšinej. Keď sa mi žalovala, že nemôže chodiť do kostola, lebo nepočuje, doniesol som jej jednoduché pravoverné kázne Ludvika Hofackera, ale mi ich o niekoľko dní vrátila, že by sa musela zblaznieť, keby ich čítala. Ja som ju presviedčal, že by práve vtedy nadobudla pravého rozumu, ale nedala sa presvedčiť. Potom som jej dal na čítanie Arnthovu knihu o pravom kresťanstve. Nechala si ju, ale neviem, či ju i čítala. On od ťažkej práce ochorel na srdce a umrel na vodnatieľku. Prežila ho, hoci bola hodne staršia. Onedlho po smrti mužovej išla do Soboty a kúpila pre seba práve takú truhlu, akú som ja bol pre jej muža kúpil. „Kto vie, či by mi po mojej smrti dali takú“, hovorila. A veru neviem, či jej i nezhrdzavela na povale nad pivnicou, lebo bola bľachová.

Ale dosť už o tomto. Obzrime sa ďalej na Selce. Meno tejto malej, v úzkej doline medzi vŕškami ležiacej dedinky je starého pôvodu a znamená malé osídlenie. Dedina podobného mena je i v Novohrade pri Modrom Kameni, i vo Zvolene pri B. Bystrici. Či aj inde? Dedinka má dva rady domov popri potôčku, ktorý sa, pravda, na jar, keď sa snehy topia, vie i rozvodniť, lebo priberá do seba vody z viac doliniek. Na pravom, západnom brehu potoka, prostred dediny, je panský dom pre ferštra a dom pre horárov. Teraz tam už ferštra niet. Najbližší dom nadol je škola, ktorá vtedy bola dosť úbohá. Na predku dve malé izby pre učiteľa, na zadku malá učebňa, v nej miesto stolíc dlhá táfeľ a s jednej i druhej strany lavice bez operadiel. Tam sedávaly úbohé deti pokrčené od rána do poludnia, od poludnia do večera. Horko-ťažko podarilo sa mi hneď po príchode nahovoriť týchto tvrdohlavých, ale ináč ochotných cirkevníkov, aby sa postarali o nejaké stolice. O tom, aby ich bol robil stolár, ani počuť. Poskladali sa po jednej doske a mlynár, ktorý na šťastie mal pílku i hoblík, ale o tom, ako má byť sostavená stolica pre školské deti, nemal ani potuchy, prizrel sa na stolice v kostole a podľa nich shužlikal 4 — 6 stolíc, koľko sa ich pomestilo do tmavej siene. Ale preca bolo lepšie a Selčania boli hrdí na to, čo vykonali. Až po 30. rokoch sa spamätali a postavili na tom istom mieste novú, ako sa hovorí, modernú školu. Ale čože! Detí čo rok menej. Nad školou je vystavená zvonica z r. 1819, nad ňou pekný murovaný kostol, vystavený v r. 1807 — 1809. Je tu zaujímavá rezbárska práca najmä na oltári a na kazateľni od tisovského stolára Samuela Lenhardta. Stavba kostola stála 6000 zl., v tom čase ohromný peniaz. Hneď po mojom príchode šindľová strecha chrámu dochádzala, bolo treba znova pokryť. Radili sme sa u kurátora, odkiaľ vziať peniaze. Selčania, sami pre seba dobrí hospodári, nedali sa nakriatnuť, aby si zakladali kapitále. Vždy hovorili: „Keď bude treba, složíme si.“ I teraz bolo treba siahnuť do tohto prameňa. Tu ozval sa jeden z lepších gazdov: „Či my tým, že shodíme strechu, ktorú naši otcovia postavili, neurobíme im hanbu?“ Blízko mňa sedel mladý cirkevník, ktorý práve bol porúcal otcovský dom a staval nový. Povedal som mu: „Vidíte, akú hanbu ste spravili svojmu otcovi, že ste porúcali, čo on postavil!“ Ozval sa všeobecný smiech. Opatrný ctiteľ otcov zamĺkol a jednohlasne sa uzavrelo spraviť strechu chrámu, ktorý v krátkom čase bol i skutočne pokrytý. Došly boly aj rámy na chrámových oblokoch. Zas bola porada, ale vtedy nikto nepokladal za hanbu rušiť, čo otcovia postavili. Poradili sme sa urobiť podomovú sbierku. Vedeli sme, čo to bude stáť, a každý vedel, koľko by mal dať. Jedným radom išiel som ja s kurátorom, druhým učiteľ s kostolníkom. O dve hodiny sme sa vrátili a mali sme na oboch hárkoch toľko, koľko sme potrebovali, najmä keď Michal Síkora Brycháč sľúbil zaplatiť jeden oblok. Obloky sa objednaly z Tisovca, z červeného smreka, a dosiaľ trvajú. Ešte dva razy mal som príležitosť skúsiť podivnú obetivosť Selčanov, spravujúcu sa pravidlom: „My vďačne dáme, keď musíme“, hoci dali, aj keď nemuseli. Oltár mali pekný, ale obraz, predstavujúci, ak sa nemýlim, Pána Krista na kríži, bol nevkusný a opršaný. Shováral som sa so svojimi Selčanmi, či by sme nemali obraz zameniť. Keď som zbadal trochu ochoty, pri jednej ceste do B. Bystrice shováral som sa so starým, už chorým maliarom B. Klemensom. Ukázal mi skizu obrazu: Pán Ježiš v záhrade Getsemanskej. Zapáčila sa mi, a keď sa mi cena nezdala veľkou, oduševňoval som doma Selčanov, aby okrášlili svoj pekný chrám takým obrazom. Pozdalo sa im to. Ale bol na stene chrámu i malý obraz cisára Jozefa II., ktorý bol dal pred rokmi, v čas stavby chrámu, Ján Matyaš. Pravda, už bol tiež opršalý. Rodina Matyašovská podvolila sa, že dá obraz obnoviť, a ostatní zasa podomovou sbierkou složili 150 zl. na oltárny obraz, posledné dielo vynikajúceho maliara, ktorý onedlho po odovzdaní obrazov umrel (17. januára 1883).

Po vystavení chrámu boli Selčania vyše 10 rokov bez organa, čo nebol div, lebo boli po stavbe chrámu (1809) a školy (1816) vytrovení. Roku 1820 postavili zvonicu a v ten istý rok kúpili z Kraskova starý organ za 400 zl. Slúžil im celých 70 rokov. Nie div, že sa zodral, až sami uznali, že takto nemôžu byť. Pravda, podľa svojej zásady nemali ani groša na to, len čo im Dúžavci, ktorým pred 80. rokmi predali starý drevený, peknými rezbami ozdobený chrám, sľúbili za starý organ 40 zl. Svojmu učiteľovi Jánovi Čillagovi sľúbili, že nadobudnú nový organ. Na ich slovo začal som vyjednávať so známou firmou Riegerovskou v Krnove. Sám som ta šiel a sjednal organ za 1500 zl. Sjednať bolo ľahko, ale zaplatiť! Bolo treba prejsť po dedine. Ustanovil sa porub na viac rokov, a splácalo sa. Ale i oni by boli radi čím najskorej splatiť dlžobu a ja som bol na odchode. Radili sme sa u kurátora. Niektorí navrhovali dvojnásobný porub. Blízky sused kurátorov, ináč z lepších gazdov, prišiel bosý a povedal: „Budem celý rok chodiť bosý, zgazdujem jedny čižmy, a tak zaplatím dvojnásobný porub.“ Všetci sa zasmiali a vec bola skončená. Ale mňa mrzelo príliš obťažovať chudobných. Obrátil som sa na mladého cirkevníka ktorý sa bol priženil z Málinca: „Čo myslíte, Paľko nebude vám mnoho zaplatiť dvojnásobný porub?“ Pozrel na mňa a temer urazene povedal: „Veď som ja svoj porub statočne zaplatil!“ To znamenalo, že zaplatí i ten, ktorý sa vyrubuje, a na tom ostalo. Toto som chcel pripomenúť na označenie týchto zvláštnych ľudí, ktorých cirkev dosť odanila. Farárovi platili 70 meríc (42 hektolitre), učiteľovi 30 meríc, tak že najväčší poplatník Síkora Brycháč doviezol na voze 8 meríc. Ale len by boli stačili výberčíci odberať: do poludnia všetko odovzdali, popoludní na vozy naložili a farárovi odovzdali. Len raz sa mi stalo, že som celú sosýpku doniesol vo vrecku lajblíka, lebo ju odkúpili tí, ktorým sa nebolo urodilo.

Na Selci býval feršter Bérczy, o ktorom bola reč pri mojej farárskej voľbe a pri Hrvolovi. Bol katolík, ale jeho pani, ako som spomenul, bola horlivá evanjelička. Mali syna a dcéru. Dcéra dospievala, až ju vydávali za lekára do likérskej fabriky, dr. Seilera, rodáka z Čaby, pravda, tuhého vlastenca maďarského. Sobáš mal byť na Selci maďarsky, ale sobášiť som mal ja, to bolo moje právo. Ako to vykonať, aby som nesobášil, a preca necítil sa urazeným? Po tretej ohláške prišiel ku mne mladý zať a s veľkým okolkovaním ma prosil, či by som neprepustil sobáš rimavsko-brezovskému Liszkayovi, s ktorým je v priateľstve. Ja som sa usmial a riekol: „Veľmi vďačne!“ Sadol som a napísal plnomocenstvo pre Liszkaya. Pánu doktorovi bolo až horúce pri tejto mojej povoľnosti a neskoršie povedal, že keby ma bol prv poznal, že by som ho ja bol musel sobášiť. Po sobáši prišla slúžka od Bérczych a priniesla plný kôš všelijakých cukrovín s listom od p. Bérczyho ženy, v ktorom ma odprosovala, že oni nechceli mňa v ničom uraziť a že ak si ma dosiaľ vážila, bude si ma tým viac. V liste bolo 15 zl. ako náhradná štóla k tým 20-tim, ktoré mladý zať nechal u mňa za plnomocenstvo, dané Liszkayovi. Takto sa skončila nemilá otázka na všeobecnú spokojnosť, a biskup Zelenka poznamenal na to, že to bola s mojej strany „prudentia pastoralis“.

Váľkovčania boli skromnejší ako Pondelčania alebo i Selčania. Mali svoj starobylý chrámik, na ňom drevenú vežičku s malým zvonom, ku ktorému si zaopatrili i druhý. Chrámik bol na severnom vŕšku nad dedinou, pod ním škola s málo deťmi, lebo obyvateľov bolo len 160. Vtedy ministerstvo ustanovilo minimálny učiteľský plat 300 zl. (600 korún), rozumie sa, okrem bývania a záhrady. Kde nebolo 300 zl., tam mal doplácať štát. Ale kde bola štátna podpora vyše 50 zl. ročne, voľba učiteľa musela byť potvrdená ministerstvom. V tom bolo nebezpečenstvo, že zo škôl odstránia všetkých roduverných Slovákov. Preto, kde len bolo možné, usilovali sme sa dať učiteľom aspoň minimálny plat. Tak sa stalo i na Váľkove, lenže keď sme chceli dať učiteľovi 300-zlatovú výmenu za plat, nepristal a tým uznal, že má viac ako 300 zl. Neskoršie, keď minimálny plat zvýšili na 400 a potom na 500 zl., občania nevydržali a museli prijať a prosiť štátnu podporu, čo, pravda, bolo spojené s hojným prídavkom maďarčiny, ktorej povinné vyučovanie nariadil bol krajinský zákon r. 1879. Zákon tento naoko nevinný a neurčitý, predostrel minister Trefort snemovni práve vtedy, keď mesto Segedín zaliala Tisa. Tým chcela vláda odzbrojiť alebo aspoň zmierniť nápady opozície v sneme, že sa nepostarala o ochranné prostriedky na záchranu mesta. Obetným baránkom mali byť Nemaďari.

Najrozšírenejšou rodinou na Váľkove boli Valachovci. Dvaja bratia z nich, Ján a Ondrej, boli, či posledný ešte je, postavy malej, ale pracovití, sporiví a najmä Ondrej pobožný, Slova božieho žiadostivý. Raz v lete počas kázania spozoroval som, že matka prišla tíško do chrámu za Ondrejom a niečo mu šeptala. Trochu namrzený dal rukou znak, aby mu dala pokoj. Po službách božích spýtal som sa ho (bol práve kurátorom), čo sa stalo, že ho z kostola vyvolávali. Odpovedal namrzene: „Ale keď človek ani pri Slove božom nemá pokoja; prišli mi povedať, že roj vyšiel. Nechže vyšiel, počká alebo nepočká, ale Slovo božie nepočká!“ Neviem iste, či to povedal takto, ale myslel tak: k vôli Slovu božiemu opustiť veci sveta. Už jeho starší brat Ján by iste bol išiel osadiť roj, lebo viacej stál o veci sveta, ale zato viedol svoj dom v poriadku a v bázni božej. Jeho jediný syn, tiež Ján, zakúpil sa pri Sobote a vychoval podivuhodne svoje deti: jeden syn je lekárom v Hnúšti, mladší syn so sestrou nedávno boli naraz promovaní za doktorov práv, čo je zriedkavý prípad. Otec umrel pred niekoľkými rokmi, ale rodina sa nerozišla. Len to musím poznamenať, že sa drží modro-krížového smeru, o čom svedčia časté obete na dobročinné ústavy Kristíny Royovej. Ale hoci je to na naše zahanbenie, so žiaľom musíme vyznať: „Z tebe zhouba tvá, ó, Israeli!“ V časoch plytkého racionalizmu koľko veriacich duší (gróf Stolberg) odišlo z evanjelickej cirkvi a prešlo ku katolíckej! A ak i teraz pre chyby kazateľov idú niektorí ta, kde najdú uspokojenie pre svoje duše? Lebo je nie dosť, že my ako cirkev máme čisté Slovo božie, ale či sa to Slovo božie vždy a všade čistotne káže a či najmä kazatelia sväte, ako dietky božie, podľa neho živí sú? Nehľadajme príčinu inde, začnime pri sebe.

Druhí Valachovci bývali za vodou, preto ich volali „Zavoďanovci“. Druhá veľká rodina boli Finďovci. Kto vie, odkiaľ pochodí toto divné meno. V slovenčine máme slovo findža, ale či je slovenské? Čo po tom! Ľudia, ktorí to meno nosia, sú tu. Jedni z nich menujú sa Finďo Srnjak, iste kedysi radi poľovali na srny alebo srncov. O Ondrejovi som už hovoril, i o jeho dvoch synoch, ktorí vychodili len ľudové školy na Váľkove a k vôli maďarčine po roku v Ožďanoch. Starší, Ondrej, bankový pokladník v Lučenci, má päť detí, dvoch synov, tri dcéry. Starší syn je štátnym úradníkom pri krajinskom úrade v Bratislave, mladší doma hospodári. I v tejto rodine je veľká náklonnosť odštepovať sa od cirkvi, zväčša tiež z príčin spomenutých. Dokiaľ som bol na Pondelku, mladý Ondrej Finďo nečakal, až som prišiel na Váľkovo (mesačne raz), ale prišiel temer každú nedeľu na Pondelok. Po službách božích zavolal som ho do fary. Pri obede i po ňom shovárali sme sa o veciach božích i svetských. Dával som mu na čítanie knihy a časopisy. Aj sám si predplácal a učil sa. † 1933.

Na Váľkove v lete po poludňajších službách božích, ktoré boly tak pilne navštevované, ako raňajšie, najmä katechizácia, ako rava. Shovárali sme sa o cirkevno-náboženských, národno-politických, hospodárskych a iných veciach. Najčastejšie bola reč o rozmáhajúcom sa sektárstve v susedných cirkvách. Sám som posielal starších, prebudenejších ľudí, aby šli medzi sektárov a povypytovali sa, čo a ako učia a prečo sa odtrhujú od cirkvi. Ondreja Finďu som poslal na Uhorské (druhá susedná cirkev v Novohrade), kde sa začali rozmáhať nazaréni. Dal som mu na písme niekoľko otázok, aby doniesol na ne odpoveď. Otázky týkaly sa najhlavnejších čiastok učenia: o ospravedlnení, o Trojici, o sviatostiach. Finďo doniesol odpoveď, ale tam sa videlo, že blúdia, neznajúc Písem, ani moci božej. O tomto sme zas v našich rozpravách rozjímali a ukázala sa farizejská samospravedlivosť týchto poblúdilcov. Isteže moji Váľkovčania ostro posudzovali aj život a účinkovanie kňazov, čo som im nebránil, lebo som myslel, že lepšie je, keď povedia svoju mienku úprimne predo mnou, ako keď si rozprávajú medzi sebou tie veci často vo zveličenej miere. Na katechizáciach pri vysvetľovaní katechizmu dostal som často zaujímavé odpovede; 10-ročný (dosiaľ žijúci) Ondrej Dudáš na moju otázku: Či, keď sa modlíme „posvěť se jméno tvé“, meno božie stáva sa svätejším? odpovedal: „Nie, ale my sa stávame svätejšími.“ Spomenutý Ondrej Valach bol na Poltáre na hostine (tak volajú tam pamiatku posvätenia chrámu); po službách božích pri obede začali hovoriť o ohnivých hadoch, ktorých Hospodin poslal na Židov, ako trest za ich reptanie. A môj Ondrej Valach vysvetlil im dokonale celú vec s pripomenutím slov Pánových Ev. Jána 3, 14. 15. Poltárčania počúvali a spýtali sa ho, odkiaľ to vie. Odpovedal im: „To som sa na katechizácii naučil.“ Na Pondelku a na Selci ťažko bolo mládež sohnať na katechizáciu. O rok, o dva prestali chodiť. Na Váľkove prišli s mládežou i starí a vďačne počúvali.

Tretia rozšírená rodina boli Pokorádovci. Vyšní, pod školou, boli už upadli na majetku; nižní, kam sa priženil Pavel Čičel zo Selca a podpisoval sa Pokorágyi Csicsel Pál, rástli na majetku, ale on nebol poddajný Slovu božiemu, ako prišiel do chrámu, už i spal. Bola to choroba, proti ktorej sa dosť bránil. Jeho pečlivá žena dávala mu najostrejšie lístky muškátové, aby ho preberaly. Chudák celý očervenieval od námahy, aby premohol ospalosť, ale hlava zas len odkväcla. Nebol opilcom. Ináč bolo poznať, že nebol z Váľkova, lebo mával škriepky i svady s ostatnými spoluobčanmi. Mal dvoch synov, Jozefa a Janka. Tento sa bol ako 4—5-ročný v horách zatáral, bol tam, myslím, dva alebo tri dni. Keď ho našli, matka sa ho s plačom spytovala: „Akože si tam bol o hlade, dieťa moje?“ Odpovedal: „Pomodlil som sa ráno a večer, tak ma Pán Boh nasýtil.“

Ako sa menia mená rodín, rastú a vymierajú rodiny, toho dôkazov bolo i na Váľkove. Boli štyria bratia Kamasovci, všetci odišli z Váľkova kam ktorý a na ich otcovskom grunte postavil Ondrej Valach dom pre jedného svojho syna. Boli aj tri domy Mokošovcov, všetko vymrelo. Na jednom grunte postavil si Ján Valach dom, ale ten prešiel na Ivaničovcov alebo Havranovcov. Boli v susedstve bývajúci bratia Ivaničovci, chudobní, ale pracovití ľudia; mladší nemal detí, starší ich mal viac, ale vychovával ich v bázni a kázni a viedol k práci. Oba bratia už umreli, ale synovia staršieho zmohli sa majetkove a ich rodiny patria medzi najsporiadanejšie na Váľkove.

Ťažko sa odhodlávam spomenúť udalosť, ktorá sa stala pred mojím príchodom na Váľkove a ktorá bola hlavnou príčinou, prečo môj predchodca v úrade prišiel o svoj úrad. Po istých službách božích bola v škole na Váľkove pijatyka; bol tam okrem môjho predchodcu v úrade pondelský učiteľ A., váľkovský F. L., práve ovdovelý starý Závoďan a Martin F. Keď sa hojne napili, prišlo niekomu na rozum a či nerozum oženiť učiteľa váľkovského. Ale kde vziať napochytre ženu? Kto vie, kto to navrhoval, aby Martin F. predal svoju ženu učiteľovi. Iste bol to najprv hlúpy žart opilcov, ale čím ďalej hovorilo sa o tom ako o možnej veci a spravili aj písmo, že M. F. predáva alebo prepúšťa svoju ženu za 40 zl. Ak by ktorá stránka nezadržala smluvu, musí zaplatiť 40 zl. Písmo popodpisovali všetci prítomní a rozišli sa. Až dotiaľ bolo by sa to mohlo pokladať za hlúpy žart. Ale ráno učiteľ išiel do domu M. F. a dovolával sa svojho práva. Rozumie sa, že žena nechcela o tom ani počuť, a iste i korheľ-muž i korheľ-učiteľ dostali svoje, možno, i poza uši, lebo to bola dobre urastená, mocná osoba. Vtedy učiteľ požadoval od manžela 40 zl. a keď tento platiť nechcel, zažaloval ho pri okresnom súde. Okresný sudca bol by mohol urobiť z toho veľkú kriminálku, ale bol dobrosrdečný človek. Videl na písme podpis evanj. farára a dvoch učiteľov, oddal to do rúk cirkevnej vrchnosti a táto odsúdila farára na stratu úradu, váľkovský učiteľ musel z Váľkova odísť, pondelského pokarhali.

Rozsobášov bolo najviac na Selci. Na Váľkove boly dva, na Pondelku jeden. Tu som sa nemohol nijako spriateliť s liberálnou, svetáckou praxou našej cirkvi, že dovoľuje rozsobáše, najmä že dovoľuje rozsobášeným nové sňatky. Pri uzavieraní sňatkov požehnávajú sa manželstvá slovom Kristovým: „Co Bůh spojil, člověk nerozlučuj“, a cirkev dovolí rozlučovať a rozlúčených spojovať. Ešte i rozsobášených kňazov. Toto je ten nedostatok cirkevnej kázne v cirkvi našej, čo vytýkajú nám nielen sektári, ale cítia to i všetci na základe Písem stojaci údovia cirkvi. Písal som bol o tomto do Cirk. listov, ale nenašiel som ozveny. Lepšie sa páči pojednať sa, poradiť sa s telom a krvou, nerobiť si nepriateľov alebo aspoň nepríjemnosti. Lenže vtedy pre koho napísal Pavel ap. slová: „Opatrnost těla jest nepřítelkyně Bohu“ (Rim. 8, 7.)? Pri uzavieraní manželstva bola ešte jedna nesrovnalosť medzi kňazmi. V Malohonte bola a iste dosiaľ je obyčaj čím najskôr ženiť alebo vydávať. Synov v 18. roku, dcéry i niže ustanoveného času (15 rokov), lebo to bola sláva, keď sa ktorá gazdovská dcéra čím najskôr vydala. 18-ročná bola už „stará dievka“. Niže 15 rokov vydať sa bolo dovolené len s lekárskym svedectvom; ja som podľa predpisu niže 15-ročné nesobášil. Nedal som nič na lekárske svedectvo. Ľudia zpočiatku šomrali, ale potom privykli. Okrem mňa jediný čerenčiansky Krno nesobášil niže 15-ročné. Ale ako by boli mohli odoprieť sobáš takí kňazi, ktorí aj sami sa oženili s niže 15-ročnými? Toto je tiež ukázka našej nezriadenosti. V katolíckej cirkvi má každý kňaz predpisy na každý možný prípad, a toho sa musí držať. Jeho cirkevníkovi ani na um nepríde, že by mohol ináč konať jeho kňaz, preto ho ani nepokúša, aby prestúpil príkaz. U nás niet podobných predpisov, každý robí podľa svojho dobrozdania. V najnovších časoch stala sa v tom náprava, že sa kňaz musí držať pri uzavieraní manželství zákonných predpisov štátnych, ináč môže byť pokutovaný, ale štát dovoľuje rozsobáše z akejkoľvek príčiny, dovoľuje manželstvá najbližších príbuzných (na pr. strýka alebo ujca s neterou), hoci sa to protiví Slovu božiemu, a koľko je kňazov, ktorí by odopreli sobáš i najbližších príbuzných, keď majú vrchnostenské povolenie? Toto je zhuba v cirkvi našej.

Keď som hovoril o katolíckej disciplíne, chcem povedať niečo o svojom pomere ku katolíkom, najmä ku katolíckemu kňazstvu. Ako som spomenul, mal som bližších susedov katolíckych Sušancov, ako pondelských evanjelikov. Prešiel som cez cestu, už som bol na Suchej, a asi deviaty dom bola katolícka fara. Pri mojom príchode na Pondelok bol farárom na Suchej Bródy, rodák z Malužinej pri Boci v Liptove. Bol už vyše 70-ročný starec a mal dvoch kaplánov, ktorí miesto neho konali službu. On len niekedy šiel do blízkeho chrámu, ale ani omšu neslúžil, ani nekázal. Pred rokmi vymenovali ho za kanonika, alebo, ako sa to hovorí, dostal červený pás. Nenosil ho, a keď jeho cirkevníci začali ho titulovať „pán veľkomožný“, zakázal si to: „Aký som ja veľkomožný? Malomožný som ja!“ Pokorný sluha boží! Rozumel sa i do liečenia zelinami a nielen jeho cirkevníci, ale i pondelskí a iní luteráni šli k nemu, a on všetkým vďačne poradil. Pravda, i napomenul, pokarhal, a každý to od neho vďačne prijal, lebo vedel, že karhá z lásky. Bol som sa mu i ja požaloval, že cítim najmä po službách božích zoslabenie. Povedal mi: „Hja, pán sused, horlivosť domu tvého snědla mne!“ Predpísal mi calamus aromaticus, a cítil som uľavenie. Rozumie sa, že som ho hneď po príchode navštívil, a potom stalo sa niečo, čomu sa divila celá Suchá. Jedného teplejšieho odpoludnia vybrali sa zo suchánskej fary traja kňazi, starý farár a dvaja kapláni, a išli na Pondelok. Ľudia vychádzali na ulicu a dívali sa, kam to ich starý pán farár s kaplánmi ide. Iba keď sa pohli hore strmým briežkom na pondelskú luteránsku faru. Šiel vrátiť návštevu mladému pondelskému farárovi. Zadivil som sa i ja tejto vzácnej návšteve, lebo, ako som sa potom dozvedel, bola to jeho prvá i posledná návšteva na pondelskej fare. Posledná i preto, lebo o niekoľko mesiacov umrel. Navštevoval som ho i ako chorého; pochvaľoval mi, že bude zo mňa dobrý Krankenvater, ako to nemecky pomenoval. Shovárali sme sa zavše maďarsky, ale najviac slovensky. Slovenčina i jemu ľahšie šla, poznať bolo Liptáka. Mal veľkú knižnicu. Pravda, bolo v nej najviac latinských, ale i mnoho slovenských kníh obsahu náboženského. Ostala po jeho smrti ako fundus instructus. Pred niekoľkými rokmi upozornil som na ňu dr. Budaya, že iste budú v nej uniká slovenskej katolíckej literatúry. Pred jeho smrťou videl som opustenosť katolíckeho kňaza, a prišly mi na um Sládkovičove slová: „Pomiluj, Bože, pomiluj, keď ostanem sám s Tebou!“ Na pohrebe kázal kokavský farár, vicearchidiakon Divald. Kázal peknou slovenčinou, a keď i vyzdvihol zásluhy nebohého, nedopustil sa takého temer bohorúhania, ako nedávno farár z Pruského na pohrebe púchovského farára a titulárneho kanonika Dormíška, ináč príkladného, svedomitého kňaza. Povedal totiž: „Tento váš kňaz toľko dobrodenia vám (cirkevníkom) preukázal, ako sám Pán Ježiš Kristus.“ A na našich pohreboch, kde sa má čisté Slovo božie kázať, čo sa všeličo pohovorí, aké chvály, obyčajne pravde odporujúce, a keď i doprosta nie, teda zveličovania a utajovania zjavných, všetkým známych hriechov. Po pohrebe nasledovala licitácia. Sbehlo sa tam ľudí, kresťanov a Židov, a licitovali náradie, čo ostalo a nebolo rozchytané. Sic transit gloria mundi!

Po šľachetnom ľudomilovi Bródym, ktorý, keď ho volali do kapitule, odoprel, že nepôjde do klietky, prišiel na Suchú za farára Spišiak Jur Bohorcsík, bezohľadný, možno povedať, surový človek, verejný smilník, ktorý menil často kuchárky a jedna z nich mu na fare zľahla. Dieťa v noci pokrstili a hneď kamsi odniesli. Bol taký bezočivý, že v kázňach prísne karhal smilstvo a cudzoložstvo, pričom sa mu poslucháči do očí smiali. Ale mal panský dom, schádzalo sa u neho okolité panstvo, baróni Luzsénszkovci z Oždian, Baratta z Poltára. Im nevadil jeho nešľachetný život. Bol som raz svedkom, ako sa shováral s istým svojím cirkevníkom, až som ustrnul. Ale raz trafila kosa na kameň. Prestupovala mladá katolíčka k nám. Uznám a viem z vlastnej skúsenosti, aká je to nemilá vec pre kňaza, ale musela sa zachovať chladnokrvnosť. S touto mladou osobou išiel na suchánsku faru i jej otcov gazda, už spomínaný Ferko Ďurás. Nie div, že Bohorcsík sa osopil na mladú osobu, ale nadal i svedkom a doprosta otvoril im dvere. Ferko Ďurás, na takéto manýre nenaučený, odišiel s hlasitými slovami: „Ty si nie kňaz, ale sviniar!“ A pán farár Bohorcsík ho za to ani nežaloval; cítil, že sám dal príčinu takejto urážky kňaza.

V čas návštevy rožňavského biskupa dr. Schoppera na žiadosť suchánskeho farára kázal som zvoniť. A tých 6 zvonov, pondelské tri a suchánske tri, krásne, harmonične zvonily, tak že biskup sa opýtal odprevádzajúcich ho Sucháncov, aké zvony to zvonia. Povedali mu, že evanjelické. Pochválil, že katolíci s evanjelikmi v pokoji nažívajú, ale zato, keď prišiel náš biskup Czékus, Bohorcsík nedal zvoniť. Ale na obed prišiel. Čo sa zvonenia týka, keď umrel na Suchej nejaký významnejší človek, zvonilo sa mu i na Pondelku a zasa Pondelčanovi i na Suchej. To si už ani Suchánci ani Pondelčania nedali vziať a ani jeden suchánsky farár neopovážil sa odoprieť zvonenie evanjelikovi. Pri mojom odchode z Pondelku (16. dec. 1895) odprevádzaly ma všetky zvony. Bolo to o 6 tej ráno, čas rorátov adventných. Len keď druhý raz prišiel biskup na Suchú, opovážili sa Suchánci, keď mu koč cez blato tisli, obžalovať svojho kňaza a žiadať jeho preloženie. Onedlho preložili ho do Tisovca, a keď odtiaľ príliš často chodieval na Suchú a či na Pondelok, kde jeho bývalá kuchárka bola poštárkou, poslali ho až do Spiša, odkiaľ pochodil. Bol fanatický maďarón, ako mnohí Spišiaci sú až podnes. Hovoril mi, že keď chodil do gymnázia v Levoči, kde sa ešte nemecky vyučovalo a tam vyučujúci českí profesori ho nútili, aby chodil na slovenské hodiny, sprotivil sa, lebo že on slovensky vie… Aká to bola slovenčina, ukázalo sa pri pohrebných kázňach, kde naši evanjelici sa vysmievali z jeho reči. Sám som počul pri pohrebe istej susedy-katolíčky, že povedal: „Ako na tom sude obstojíme, to je ugyan velká otázka!“ Ale nebolo sa čomu posmievať, veď v tom čase a neskoršie ešte viac evanjelických kňazov pohoršovalo slovenských evanjelikov podobnou slovenčinou. I o mojom poltárskom susedovi rozprávaly sa také veci. Bol rodom z Lučenca a len ako poltársky kaplán a potom farár učil sa slovensky. A to bolo smutnejšie a zahanbujúcejšie, lebo suchánski katolíci nevolili kňaza, museli prijať, koho im poslali, kým poltárski evanjelici sami si vyvolili takého kňaza, na ktorého reči sa potom pohoršovali.

Kaplánmi na Suchej boli za časov Bródyho Grotkovský a Galovič, podľa mena Slováci ako repa, potom Spišiak Vaško, Rožňavčan Glosz, Belický, všetko tuhí „Maďari“, len jeden z nich bol Slovák, Štubendek zo Zuberca z Oravy, učiteľský syn. I ostatní ma navštevovali, ale tento chodil často. Shovárali sme sa i o náboženských veciach, a keď som raz pred svätodušnými slávnosťami hovoril, ako Luther vysvetlil tretí článok viery kresťanskej, to sa mu tak pozdávalo, že na druhú slávnosť kázal podľa vysvetlenia Lutherovho. Ľudia si začali povrávať, že sa stane luteránom, a našli sa i takí, ktorí si chceli urobiť zásluhu udavačstvom (možno Bohorcsíkova bývalá kuchárka). Zrazu dostal Štubendek od biskupa rozkaz, aby hneď išiel do Šalgotarjánu za kaplána. Neskoršie stal sa farárom kokavským a vicearchidiakonom, ale viac sme sa nevideli. S kaplánmi, ako mne vekom bližšími, viac som obcoval ako s farármi, ktorí boli uzavretejší. Raz som bol s jedným z nich v starom včelíne v záhrade suchánskej fary, kde medzi starými knihami našli sme i Canisiov katechizmus. Porovnávali sme ho s Lutherovým, najmä pri vysvetlení desať božích prikázaní. Kaplán musel uznať, že Lutherovo vysvetlenie je lepšie. Ale na také rozhovory zriedkakedy došlo, lebo páni kapláni viac milovali zábavy, a ja som do toho nemal ani chuti, ani peňazí. Naše priateľstvo bolo teda len tak zobďaleč.

Nástupcom Bohorcsíkovým bol Anton Antalík zo Šoltésky. Šoltéska volala sa maďarsky Antalfalva (podľa grófa Forgács Antala), a tak Antalík podpisoval sa ako farár šoltéssky: Antalík Antal, antalfalvai plébános. Bol on človek dobrej vôle, pravda, maďarskej orientácie, ale rád si v spoločnosti upil, čo mu vôbec neosožilo, lebo začal chorľavieť a ešte len 50-ročný r. 1890 umrel. Náš pomer bol zprvu dosť chladný, ale keď chorľavel a doterajší priatelia začali sa ho strániť, ja som ho neprestal navštevovať. Išiel som k nemu i 13. júna 1890 mena mu vinšovať. Pri obede, kde sme sedeli 5 — 6-ti, naraz vstal a začal slovensky pripíjať: „Ráno, keď som sa prebudil, myslel som na svojho patróna Antoníka a opytoval som sa ho, čím ma obdaruje, keď je sám chudobný. A hľa, obdaroval ma, lebo mi vzbudil priateľov, ktorí ma neopúšťajú ani v ťažkom kríži.“ A pripil mne ako takému. Stav jeho sa zhoršoval, až obľahol. Pri jednej z návštev povedal mi: „Hľa, ako sa nenávidíme, prenasledujeme, a bratia sme!“ Práve som musel odcestovať na inštaláciu biskupa Baltíka, a môj suchánsky sused umieral. Dopytoval sa na mňa, kedy sa vrátim, ale ma nedočkal. Keď som sa vrátil, bol už pochovaný. Po pohrebe zasa licitácia.

Bol som svedkom i toho, kam sa kňazské majetky podievajú. Pred dvoma mesiacmi pri spomenutom obede sedeli sme za stolom bohate prikrytým so strieborným náčiním, peknými obrusmi, obrúskami, porcelánom, sklom a p. V čas licitácie zadržali ma tam tiež na obed; sedeli sme pri tom istom stole, temer tí istí ľudia, len miesto zomrelého sedel tam notár Okolicsányi, ale o striebre ani slychu, obrus a obrúsky staré, deravé. Kam sa podelo, čo bolo? O tom by bola mohla povedať azda gazdiná, vdova po kupcovi zo Soboty. Na licitácii kúpil som nôž a vidličku s násadkami z rohov srnca, ktorými nebohý vyše 20 rokov jedával a ja jem nimi od tých čias vyše 40 rokov. Ponúkol som za ne 30 krajciarov a podľa kaplánmi vydaného hesla nikto nesmel na mňa nabíjať. Mám pamiatku vzácneho priateľstva.

Najbližším susedom okrem školy a Thalabérovcov bol Jozef Gajdár, malokupec, maďarského smýšľania katolík, ale statočný a ku mne priateľský človek. Navštevovali sme sa a sme si susedsky vypomáhali. Často vbehol som do jeho malého obchodu a sadol som si na malý klát. Prichádzali ta kapláni a beseda bola vždy živá, ale priateľská. Raz v prvú slávnosť veľkonočnú po nešporných službách božích sbehol som dolu na malý rozhovor i so selčianskym učiteľom Czénerom. Našiel som tam farára suchánskeho Antalíka, ktorý medziiným hovoril, že počul o mne, že som dobrý kazateľ, a začal rozjímať o tom, od čoho závisí dobrá kázeň. Myslel, že od dobrej dispozície. Ozval sa ináč skromný učiteľ selčiansky a povedal: „Ja myslím, že je to dobrá kázeň, ktorá ide od srdca k srdcu.“ A tento mladý človek tak rozlúštil otázku, že sa reč o tom skončila.

Nástupcom Antalíkovým a tak štvrtým farárom na Suchej za môjho pobytu na Pondelku stal sa Béla Bobák, môj vrstovník, do tých čias farár na Trhanovej. Za to pomenovanie hanbili sa jej obyvatelia, preto sa volá dnes Podkriváň, a za maďarských časov Divényoroszi. Že sa volá Podkriváň, tomu rozumiem, lebo vrch, ktorý je na rozhraní novohradsko-zvolenskom, volá sa Kriváň, ale odkiaľ meno Divényoroszi, neviem. Bol tam v týchto časoch učiteľom Anton Timko, plodný spisovateľ slovenský. Napísal viac prostonárodných poviedok a p. Na pr. „Prechádzka po pekle“, ktorej skrytá tendencia bola bičovať vtedajšie maďarizátorské pomery, ako všetko, čo napísal, bola obrana slovenčiny a Slovákov. Neviem, či má nejaký pomník. (Má akýsi náhrobný kameň s maďarským nápisom.Pozn. vyd.) Ináč sa o ňom nehovorí, kým všelijakých karieristov, ba doprosta maďarizátorov oslavujú. Tento Timko vybral sa raz na cesty. Najmä šiel na Ľuboreč navštíviť a či poznať Daniela Maróthyho, ev. farára, on, katolícky učiteľ! Prišiel na faru a predstavil sa ako učiteľ z Divényoroszi. Maróthy sa podľa svojho spôsobu dobrosrdečne zasmial a povedal: „Pán brat, nehanbite sa za Trhanovú!“ Besedovali priateľsky, Slovák so Slovákom. Z tejto Trhanovej doviezli Suchánci svojho nového farára Bobáka, o ktorom vopred rozhlasovali, že je celkom taký, ako ja, nie pijan a vôbec dobrý kňaz. Bol i slovenského smýšľania, ale veľmi tichý, nerozhodný, až som ho nechtiac donútil, aby svojich zadubených, zpoly pomaďarčených cirkevníkov upozornil na to, že sú Slováci.

Dostal som bol na ukázku od Salvu z Ružomberku malú modlitebnú knižočku „Ježiš, priateľ dietok“ od likavského farára Janovčíka. Ukázal som ju susede-katolíčke, ktorá mnoho chodievala k nám. Vypýtala si ju domov, ale hneď po prvej nedeli doniesla peniaze za ňu, že ju odniesli do Zalužian, veľkej suchánskej fílie, ale že sa aj iné ženy dopytovaly, či by ju nemohly dostať i ony. Dal som doniesť 30 exemplárov a za niekoľko dní rozobraly si ich. Dozvedel sa o tom Bobák, dal si doniesť knižočky, a keď sa presvedčil, že je pravoverná katolícka, začal, posmelený mojím úspechom, sbierať údov do Spolku svätého Vojtecha. Nasbieral ich vyše sto. Tešil som sa, že títo hraničiari, lebo Zalužany sú susednou obcou k maďarským Ožďanom, dostali do rúk slovenské knihy.

Vôbec môžem povedať, že moji katolícki susedia boli oproti mne veľmi priateľskí a dôverní, a keď potrebovali radu najmä pri pravotách o dedictvo, prišli ku mne, často i obe stránky, a mne sa v troch zamotaných prípadoch i podarilo vyrovnať a zastaviť dlhoročné pravoty, pravda, bezplatne. Moji vlastní cirkevníci ma neunúvali so svojimi pravotami, jedni sa hanbili s takými vecmi prísť, iní mysleli, že sú múdrejší ako sobotskí fiškáli, načo by boli prišli ku kňazovi? A bolo dobre.

Keď som dosiaľ hovoril o katolíckych kňazoch, spomeniem ešte jedného známeho národovca, Petra Tomkuljaka z Detvianskej Huty, ktorý chodieval k Bohorcsíkovi. Nerozumiem, ako sa mohol priateliť s takým človekom. Keď prišiel, navštívil i mňa, a keď sme boli sami dvaja, dôverne sme sa porozprávali. Raz sme hovorili o našom biednom stave národnom a pripisovali sme to tomu, že máme málo inteligencie. Vtedy sme poznali aspoň podľa mena každého inteligentného Slováka. Napočítali sme 40 pravotárov a 6 lekárov Slovákov. Ale z tých 40 pravotárov boli len šiesti katolíci a zo 6 lekárov jeden. Poznamenal som, že by to podľa počtu duší malo byť opačne, alebo keby katolíckej inteligencie bolo pomerne toľko, ako evanjelickej, mali by sme slovenských pravotárov a lekárov asi 150 a inakšie by sme stáli. Tomkuljak odpovedal, že tí evanjelickí inteligenti sú vlastne kňazskí synovia, čím potvrdil, že evanjelickí kňazi mali najväčšiu zásluhu na záchrane slovenského národa. Toto spomínam preto, že sa dnes práca evanjelického kňazstva a z neho pochodiacej inteligencie bagatelizuje, hoci sám vodca ľudovej strany, Andrej Hlinka, je tiež živým svedkom toho, ako sme sa asi pred 25 rokmi sišli na všenárodnej porade u Jula Markoviča v Novom Meste nad Váhom. Bolo nás tam asi 30, ale len dvaja katolíci, Hlinka a dr. J. Kubina, pravotár a poslanec. Konečne nepokladám za zásluhu, že niekto ostal verný svojmu rodu a verejne sa k nemu hlásil. Konal len svoju povinnosť. Ale nech sa neprekrúca pravda. Bol to a dosiaľ je maďarský spôsob, že si aj históriu prekrúcali podľa svojej vôle, ako sa im hodilo do krámu. My s maďarstvom a maďarónstvom odhoďme i maďarské metody a hľadajme a hovorme vždy pravdu. Tomkuljak mi hovoril o svojej audiencii u pápeža a spomenul mi i časť svojej prímluvy pápežovi. Odsek prímluvy, kde prosil o požehnanie apoštolské pre seba, svojich rodičov, priateľov a nepriateľov, páčil sa mi, a páčil sa i pápežovi, lebo poznamenal: „V Uhorsku majú ozajstného apoštolského ducha, keď prosia o požehnanie i pre nepriateľov.“ Dva razy som bol u Tomkuljaka vrátiť mu návštevu. Raz s bratom a turíčskym Sebőkom, druhý raz s učiteľmi klenovskými Salvom a Kubánym. Škoda, že Tomkuljak tak skoro umrel! Takí ľudia by mali dvojnásobný vek prežiť. — Ešte jednu vec musím pripomenúť. Opytoval som sa ho ako staršieho, či v štyriciatom roku prichádzajú na človeka neženatého pohlavné pokušenia tak prudko, ako v mladšom veku. Povedal mi, že ešte prudkejšie, a na moju otázku, ako si pomáha, odpovedal, že každý deň ide na dlhú prechádzku, aby sa telo unavilo. Ja som bol vtedy niže tricaťročný a rozmýšľal som: Mám ostať neženatým až do konca života? To sa mi nepozdávalo; vedel som o rade Pavlovej: „Lépe ženiti, nežli páliti se.“

Boli sme v dome štyria: otec, matka, sestra a ja. Medzi rodičmi nebolo svornosti, vše sa poharkali, preto otec, aby vyhnul pohoršeniu, odchádzal z domu. Chodil k notárovi Belohorskému, ktorý mal za ženu dcéru ujčeka senianskeho, vypomáhať. Šiel i na Dolnú zem do Rešice na krátky čas; na Ozdín k bratovi sa mu nezdalo ísť, lebo ten zápasil vždy s materiálnymi ťažkosťami, tak že som sa ja musel zadlžiť, aby som jeho dlžoby vyplácal. Sestra by sa bola mohla vydať, ale sa jej to nepozdávalo. Slovom, bol som v zlom položení. Akýmsi východiskom bola by bývala bohatá ženba, ako som to videl pri niektorých susedných kňazoch. Aj mi ponúkali nevesty, ale to sa mi zdalo ponižujúcim a moja odpoveď bola: „Nie som na predaj!“ Keď som sa blížil k 30. roku, myslel som, že sa oženiť musím, ale tak, aby som zabezpečil v dome pokojné spolunažívanie. Pri skromnosti dá sa vyžiť. Ohľadom osoby bol som si na čistom; to bystré, ochotné, poslušné dievča na aradáckej fare bolo mi na ume. Prostredníctvom jej brata Mikuláša zaistil som si súhlas jej rodičov i samej. Ťažšie bolo získať súhlas mojej matky, ktorá sa nemohla spriateliť s myšlienkou, že by som sa oženil. Ona si na mne príliš zakladala a bola žiarlivá na každého, tým viac na každú, s ktorou by sa bola mala deliť o moju lásku. A mala ešte jednu obavu, keď som jej oznámil, koho si mienim vziať. Z celej rodiny poznala len môjho spolužiaka Mikuláša, ktorý iste nosil trochu vysoko hlavu; myslela, že celá rodina je taká, tak že už vopred bola predpojatá oproti mojej budúcej žene. Ale myslel som, keď ju pozná, smieri sa s ňou a porozumejú si.

S takouto mysľou vybral som sa počiatkom mája 1882 s priateľom Andrejom Gömörym, ľuborečským farárom, na Dolnú zem, do Aradácu. Keď som si pomyslel na nepríjemnú scénu, akú som mal s matkou, keď som odchádzal z domu, nebol by som dbal, keby som si bol tam dolu utŕžil poriadny kôš, ale keď som prišiel na aradácku faru a videl som po jedenástich rokoch tých milých, priateľských ľudí, kňaza-trpiteľa, farárku ozajstnú matku šiestich žijúcich dietok, domácej čeliadky a, ako som sa presvedčil, i cirkevníkov a keď moja budúca vstúpila do izby v celej panenskej nehe, zabudol som na všetky neshody a veril som, že je to vôľa božia. Hneď na druhý deň požiadal som o jej ruku. Rozumie sa, že mi ju rodičia prisľúbili, i sama sa mi vďačne prisľúbila. Šli sme do Bečkereku kúpiť snubné obrúčky. Svadba sa určila na 20-ty september (1882). Odišiel som s priateľom Gömörym cez Palánku, Ilok, kde sme navštívili priateľa Maliaka, domov. Je tomu blízko 50 rokov, ale tento krok som ani na chvíľočku neoľutoval. Najviac ak pri rozličných nepríjemnostiach domácich ľutoval som svoju milú, pokorne trpelivú ženu, že musí mnoho trpieť.

Keď som sa vrátil domov s obrúčkou na prste, matka zaplakala, že mi to nebolo treba. Otec sa v duchu tešil, ale neopovážil sa pred matkou dať svoju radosť na javo. Sestra bála sa o seba, ale uspokojil som ju. Cirkevníci sa tešili, lebo sa báli o mňa, že bez ženy kto vie na aké cesty by som mohol prísť, hoci som im na to príčiny nedával. Medzi šiestym májom (dňom zasľúbenia) a 20-tym septembrom bolo síce temer päť mesiacov, ale sa mi skoro minuly. Zamenili sme si so snúbenicou niekoľko listov. Bolo v nich viac starostí o budúci náš spoločný život, ako výlevov lásky. Úprimne oznámil som jej, čo ju čaká, aby bola i na to pripravená. V jednom z listov som jej napísal, že ju volám k spoločnému znášaniu kríža, ale ju ani to neodstrašilo. Doma síce medzi rodičmi videla shodu a úprimnú lásku, ale v ostatnej rodine videla rozličné nesrovnalosti, ktorých následky museli znášať jej rodičia a opatrovať v dome tu jedného, tu druhého poblúdilca z pokrevnosti alebo ich deti. Fara aradácka stávala sa niekedy opatrovňou ľudí, ktorí vlastnou vinou prišli o svoju výživu, inokedy sirotíncom pre deti, ktoré maly živých, ale nedbalých rodičov.

Na svadbu vybral som sa s bratom. Nechal som matku v rozorvanom stave. Otec ma požehnal, sestra ušila mi sobášnu košeľu. Na cestu musel som si požičať. Z požičaných peňazí vymenil som si v Lučenci sobášne šaty u krajčíra, kúpil sestre kabát, sebe topánky a šli sme s bratom nadol v dôstojníckych čiapkach, aby sme na železnici platili len pol cestovného. V Kikinde našli sme aradácky voz, ale i otcovho brata Andreja z Rešice, ktorý so svojou ženou išiel na moju svadbu. Potešil som sa tomu dôkazu priateľstva a tak sme štyria došli do Aradácu, kde nás okrem domácich čakali budúci švagrovia: Mikuláš, ktorý sa bol v máji oženil s Belohorského dcérou, a to už po druhý raz; Janko, palánsky farár, ktorý sa bol oženil len pred dvoma týždňami s Teréziou Egyedovskou z Kysáča. Prišiel s nimi i Maliak z Iloku, ktorého som si povolal za družbu. Ujec Emil Kolény, farár z Hajdušice, s dvoma dcérami; Mrva, farár z Petrovca. Svadba pripravená, svadobníci boli, ale svadobný otec bol už chorý od prenasledovania zlostného seniora Kramára. Začal bol vydávať homiletický časopis „Slovo života“, čo už samo v sebe bolo tŕňom v očiach vtedajším pánom cirkvi. Pre novoročnú kázeň, uverejnenú v 1. čísle II. ročníka (1882), v ktorej ostro bičoval cirkevno-náboženské pomery a iste dotkol sa i života jednotlivcov, pravda, bez spomenutia mien, postavili ho pred cirkevný súd, ktorý v prvej inštancii zasedal práve počas dcérinej svadby. Súd odsúdil ho na peňažnú pokutu 200 zl. a zaplatenie trov. Isteže toto neprispelo na zlepšenie zdravotného stavu. Neprežil dcérinu svadbu ani o pol roka, 27. februára 1883 umrel. Sobášil nás ešte on, hoci bolo poznať, že ho to stálo mnoho námahy a sebazaprenia.

Svadba sa odbavila so všetkými príslušnými obyčajmi. Na druhý deň popoludní odobrali sme sa vo veľkom daždi do Kikindy. S úctou pobozkal som pri rozlúčke svokrinu i svokrovu ruku, ktorý mi prikázal, aby som bol mladej manželke otcom i matkou.

Cez Pešť, kde sme sa zabavili cez deň i noc, došli sme do Lučenca, kde nás čakaly tri vozy z Pondelka. Na dva sme naložili náradie, kúpené od stolára Rozsnyaiho. U zlatníka Steinhübla kúpili sme striebro. Na treťom voze Michala Síkoru Brycháča zo Selca šli sme popoludní na Pondelok. Brat odlúčil sa od nás a šiel na Ozdín. My dvaja došli sme večer na Pondelok, kde nás prvý privítal Dezider Bodický, už po druhý raz vyhodený gymnaziálny žiak, o ktorom ešte bude reč. Privítanie bolo tiché, chladné, najmä od matky. S dvoch vozov, ktoré prišly za nami, poskladali sme náradie; bielizeň, periny a iné veci došly až o niekoľko dní. Pohovku, stoličky a pod. stolár len o dva týždne vyhotovil. Pre budúcnosť poznamenávam, že náradie, pozostávajúce z dvoch kasní, dvoch postieľ, stola, pohovky, 6 stoličiek stálo vtedy 200 zl. (400 korún). Pravda, merica raži bola za 3 zl. (6 kor.)

Okrem menovaného Dezidera bol u nás i bratov 4-ročný syn Mirko a vôbec nikdy sme neboli v dome bez detí. Bratove deti nemaly väčšej radosti, ako prísť na Pondelok i vtedy, keď sme mali už svoje deti, ktoré, bohužiaľ, v mladom veku umrely a ostala nám len dosiaľ žijúca dcéra Anna. Ozdínske deti maly u nás domovské právo. Tam ich mali z vôle božej dosť, mohli z nich jedno a niekedy i dvoje prepustiť nám. Oľga stala sa celkom našou, u nás sa vychovala, od nás sa vydala. Vypočítam tu všetky ozdínske a pozdejšie senianske deti (lebo brat prešiel r. 1889 po smrti svojho svokra Andreja Bodického na Senné). Želmíra (nar. v sept. 1876) žije teraz ako matka troch detí, vdova po farárovi Martinovi Tomaškovi v USA (Connellsville); Mojmír (nar. v máji 1878) je teraz učiteľom v Novom Sade (v Juhoslávii); Oľga (nar. v jan. 1881), vydatá za Jánom Palicom, farárom v Púchove, trenčianskym seniorom; Ivan (nar. 2. nov. 1882), lekár v Modre; Ľudmila, slobodná, † 1932; Margita, slobodná, pokladníčka pri živnostenskej pokladnici v Trenčíne; Andrej, úradník pri okresnom úrade v Považskej Bystrici, a Viera, vydatá za Ľud. Pivarčekom, farárom na Sennom. Z týchto detí najmä prvé štyri, dokiaľ brat býval na Ozdíne, často bývaly u nás. Marta umrela vydatá r. 1925 vo Zvolene. K nim pripojovaly sa susedské, spomenutého už malokupca Gajdára a nespomenutej ešte dcéry bývalého kupca Steinhausa, vydatej nešťastne za bývalého čendbiztoša, potom žandárskeho dôstojníka Dzurányiho. Traja chlapci: Dezider, najprv môj ďalší nástupca v úrade, potom okresný náčelník v Lučenci, teraz pri krajinskom úrade v Bratislave; druhý, Julius, je notár v Skalici; tretí, Ladislav, je redaktor Prágai Magyar Hirlapu. Títo traja s Gajdárovými deťmi boli temer denne u nás a ako doma matku, za dlhé časy poštárku, vzdelanú osobu, hnevali, medzi sebou sa škriepili, bili, tak na fare boli poriadni, poslušní, najmä „maminku“ na slovo poslúchali. Zato úbohá ich matka ešte i v úradovaní bola mýlená nezbednosťou chlapcov. O jej duševnom stave spomeniem jeden prípad. Dostal som bol — neviem odkiaľ — poštovou poukázkou 30 zl. a ja som práve vtedy mal poslať niekam tiež 30 zl. Poslal som obe poukázky na poštu. Poštárka mi to poslala zpät, že ona nemá v kase peniaze a nemôže mi to tak vybaviť. Vedel som, že mi nechce robiť mrzutosť, preto vzal som si 30 zl. a s poukázkami šiel som na poštu. Bez slova položil som pred ňu novú poukázku a 30 zlatých. Keď peniaze prijala a vydala mi poistenku, predložil som jej poukázku, na ktorú som ja mal dostať 30 zl. Moja pani poštárka díva sa na to, díva, až spľasne rukami a prosí ma o odpustenie, že si veru ona toto nesmyslela. Upokojil som ju, že som presvedčený o jej dobrej vôli.

Akým duchom boli a dosiaľ sú naplnení Spišiaci, svedčí nasledujúci prípad. Roku 1890 poverili ma s popisom ľudu na Pondelku. Nechodil som z domu do domu, ale popisoval som u rychtára. Prišiel ta i otec poštárkin, Steinhaus. Vypĺňal som jeho hárok a prišiel som na rubriku „materinská reč“. Najprv povedal: nemecká, potom sa opravil a riekol: „Nie, maďarská, tú mám radšej!“ Pravdu mal nebohý Ján Ružiak, ktorý po prevrate povedal spišským Nemcom: „My (Slováci) sme vás Nemcami urobili!“ Ale srdce je v nich ešte vždy maďarské, len do Nemecka kričia, že akí sú oni Nemci a ako ich utláčajú Slováci, ktorých by i teraz v lyžičke vody utopili. Toto len tak mimochodom.

Ešte niečo o tom, ako sme žili. Boli sme štyria, piata slúžka a vždy sme mali niekoho v dome. Raz malého, raz veľkého a raz obajakých. Bol i taký čas, že bolo v dome 9 žien. Veru neviem, ako sme sa pomestili a čo sme jedli. Chleba bolo vždy, dali sme si namlieť. Bolo z čoho, hoci sosýpka nebola vždy najčistejšia. Pamätám sa, že jedného roku požičal som si rajtár, dal som sosýpku — iste nie všetku — prerajtárovať. Bolo v nej stoklasy za celý petrolejový sud. Ukázal som to pánom cirkevníkom, pokrútili hlavami, a tak sa zdalo, že trochu pomohlo, hoci som musel pri sosýpke v jeden rok trom z najlepších gazdov obilie vrátiť, čo sa im nepozdávalo, ale držal som sa zásady: Keď ja Slovo božie čisté kážem, dávajte i vy mne očistené obilie, nevyhovárajte sa: ako Pán Boh požehnal! Veď Pán Boh požehnal i s plevou, prečo ho vejete? Niekoľko rokov pred odchodom bol som požiadal prostredníctvom kurátorov, aby mi cirkevníci dávali miesto žita pšenicu, čím by sa bol dôchodok aspoň o 100 zlatých zväčšil. Zaviazať sa nechceli, ale niektorí dávali tak aspoň čiastočne. Pred odchodom ponúkali mi, že mi dajú, čo som si žiadal. Odpovedal som: „Už je neskoro!“ Keď som ukázal krajniansky vokátor cirkevnému dozorcovi Cabanovi, povedal, že mi je škoda odchádzať, že si mnoho nepolepším. Odpovedal som: „Možno, ale tam ma čaká nová práca.“ A veru čakala, a to hojná.

Na Pondelku bola núdza o groš, a preca život je už tak sporiadaný, že človek z toho, čo doma má, neveľmi vyžije, musí dokupovať za hotový groš. A kde ho vziať? Hotového platu nebolo, keď sa odmenila poľná práca, niečo málo pribudlo, v jeseň predalo sa niečo sosýpky, i to lacno. Len raz som bol dobre obstál; pred novým poskočilo obilie v cene. Nemal som ešte sosýpku, ale bol som v Sobote, šiel som ponúknuť, neviem už koľko metrov, Židovi Dickmanovi do parného mlyna. Vyjednal som na tie časy dosť hodnú cenu, myslím 19 korún za metr. cent. Majitelia mlyna boli dvaja bratia, prišlí z Haliče. Jeden ešte nosil kaftan a mal pajesy. Po jednačke a ustálení času, dokedy sa má obilie odovzdať, jeden sa ma opýtal, či potrebujem závdavok. Druhý mu pošepol: „Der braucht kein Geld!“ V tom ohľade mal som zvláštne šťastie, že si o mne ľudia vždy mysleli, že Boh vie, ako ja oplývam všetkým, lebo som sa nesťažoval, držal som sa slov piesne: „A živ jsem s Bohem svým pokojně a vesele!“ A ja som veru, či za žiactva, či neskoršie, bol z najchudobnejších, ale som si myslel: Čo sa mám žalovať? Svetu sa žaluj, svet ťa zvie a nič ti nepomôže. Vtedy som si pomyslel, že dobre bude nejaký groš, a vypýtal som si 50 zl. Mal som z toho dvojaký úžitok, mohol som ich dať vydávajúcej sa sesternici ako svadobný dar, a keď som o mesiac poslal obilie, už bolo zlacnelo a milý kupec krútil, vrtel, ale závdavok bol, musel prevziať a vyplatiť. Dosť na tom, bola potreba, muselo byť i zaokrytie. Dnes si mladý, schopný človek pomôže i perom, ale vtedy spisovatelia písali bez honoráru, alebo ešte doplácali na to, čo napísali. Napísal som sa toho dosť, ale okrem spomenutých dvoch amerických honorárov nedostal som až do prevratu ani babky. Iba ak to by som počítal za honorár, že keď som vydal prvý sväzok kázní, podpísal som prvú zmenku na 300 zl. pre kníhtlačiara Salvu, a potom bolo toho i viac. Odkiaľ vziať? Kongruy nebolo, a keď sa i zjavila, nechcel som byť odvislým od pánov sveta, napočítal som si toľko dôchodku, že mi nemali čo doplácať. Ja som si napočítal 1000 zl. a môj nástupca 600 zl., aby dostal doplnok 200 zl. A dnes aké zázraky, ba klamy sa robia pri kongruových popisoch! „Nech sobě mají, ať jen více dají“, posmieval sa kedysi priateľ Janoška tým kňazom, ktorí pachtili za štátnou podporou. Hovorí sa: Dnes sú iné časy! Nie, časy sú tie isté, lebo spravuje ich ten istý Pán, ale áno, sú iní ľudia, ktorí nechcú vedieť o slove Pavlovom: „Nepřipodobňujte se světu tomuto!“ Každý štát drží sa zásady. Do, ut des! (Dávam, ale aj ty daj!) Každý požaduje od tých, ktorých podporuje, aby sa zriekli svojej samostatnosti a prispôsobili sa jeho smýšľaniu, a to i vtedy, keď sa protiví duchu Evanjelia Kristovho. Nesúhlasím s Tolstým v jeho náboženskej filozofii, lebo tam bol úplným nihilistom a napomáhal terajší rozvrat v Rusku, ale v jednom súhlasím s ním, že kresťanstvo má byť nekompromisné, tak ako to hlásal Pán Ježiš: „Království mé není z tohoto světa.“ Ale žiť sa musí. Dobre, žili sme, lebo sme sa držali slova pobožného žalmistu: „Všelikou péči svou uložíce na něho, nebo On má péči o vás.“ A mal…

Malatínskovský majetok arendoval istý Verseghy, Maďar, katolík, ktorý mal jednu dcéru a troch synov a nemal ich ako dať do školy. Skusoval s kaplánmi, katolíckym učiteľom na Suchej, ale sa mu nechceli dať na to, učiť súkromne jeho synov. Konečne prišiel ku mne a prosil, aby som ich ja učil. Najstarší bol vychodil prvú gymnaziálnu, mal sa pripravovať do druhej, dvaja mladší chodili do ľudovej. Pomyslel som si: Niečo kvapne a podučím sa maďarsky. Lebo čo som sa bol naučil v Lučenci, sa už pozabúdalo. Prijal som to a učil som denne dve-tri hodiny. Na konci školského roku dostal som, myslím, 100 zlatých, a bol groš na zašatenie. Ale toto spôsobilo, že ako počuli i naši ľudia, že sa zaoberám vyučovaním, hneď mi ponúkli, aby som prijal aj iných našských, slovenských synov. Doviedli mi až z Liptova Fedora Beniača. Najprv, aby cez vakácie opravil si ktorýsi predmet, z ktorého bol prepadol, a potom ostal i cez celý rok. Bol by býval nadaný, ale sa nepretrhoval v učení; aspoň toľko sa docielilo pri ňom, že neprepadol. Trochu ho i to kazilo, že jeho mamička — ako to už mamičky bývajú — posielala mu bedničky plné sladkostí. Jedlo naše mu nechutilo, ale ani do učenia nemal chuti, tak že ťažko bolo s takým rozmaznaným pánom čo počať, a to mu škodilo na celý život. Umrel pred niekoľkými rokmi.

Spolu s ním bol u nás aj Ivan Kováč z Lukovíšť, našich dobrých priateľov syn. Toho som pripravoval najprv do poslednej triedy ľudovej školy, potom postupne do 1. a 2. gymnaziálnej. Skúšky skladal v Bystrici. Keď som s ním išiel po prvý raz, profesor latiny Vargha divil sa, že lepšie mu šiel preklad z maďarčiny do latinčiny, ako z latinčiny do maďarčiny. Skúšal ho vyše pol hodiny, až som musel zakročiť, že chlapec je už vyčerpaný. Práve tak vzbudily obdiv jeho mapy. Či to on robil? „Veru“, riekol som, „ja nie, ja by som to nebol tak pekne spravil.“ Bol to nadaný chlapec, ale nesamostatný. Nepodarilo sa mi naučiť ho samostatne smýšľať, a ako by sa mu to bolo neskoršie zišlo! Za ním prišiel i Janko Botto, roľnícky syn z Lukovíšť, terajší dr. Ján Botto, senátor, ako básnik Ivan Krasko. Cez vakácie pripravoval som ho na konfirmáciu a aby mohol preskočiť štvrtú triedu, čo sa mu i podarilo. Len jedna bola galiba, vo štvrtej triede sa učili nerastopis, a ja som bol v tom veľmi slabý. V tretej gymnaziálnej triede učil som sa maďarsky a nepamätám sa, že by nám profesor bol ukázal čo len jeden nerast. V piatej učil som sa Pečírkov český, ale ani v Revúcej nemali sbierky, lebo nemali ako v Bystrici Botára, ktorý nashromaždil a potom gymnáziu poručil krásnu sbierku nerastov.

Ja som veru nerozoznal vápenec od pieskovca. Žiadal som si vidieť žulu (granit), a na Váľkove, teda v mojej fílii, stavali z nej stodoly, čo som len po rokoch videl… Čo bolo robiť? Chytil som sa do sbierania nerastov, a keď mi pribúdali žiaci rozličných tried až do piatej, šiestej, ba v Krajnom pripravoval som istého Žida, a to z matematiky, až do siedmej, musel som sa i sám učiť a či doúčať. Naučila nouze Dalibora housti! Časom pribudol mi i Milan Kollár, syn farára hrušovského, ktorý bol bratovým synom Jána Kollára. Doštudoval filozofiu, stal sa profesorom, ale v mladom veku umrel. Z Tisovca dostal som Gusta Čipku, nadaného, ale trochu vetrom podšitého chlapca, ktorý mal výbornú pamäť. Vynikal najmä v zemepise, tak že pri skúške v Bystrici mladý profesor Korányi (otec jeho volal sa Ranostaj, ale aby mohol byť stoličným hajdúchom v Orave, musel si povlastenčiť meno na Korányi), keď sa pomotal s ním po celej Ázii, pozrel mu do očí a povedal: „Nagyszerű!“ (Veľmi zvláštne!) Isteže presedeli na mraku s chovanicou Oľgou v izbičke a tam sa spytovali jeden druhého, kde leží niektoré mesto, rieka, pohorie, a to či v Azii, či Amerike. Darmo je, na čo sám učiteľ má nadanie a chuť, to i svojich žiakov naučí. Ja som mal vždy obľubu v zemepise a dejepise. Celé poldni strávil som nad mapami a niektoré dejepisné knihy, na pr. Momsenovu „Geschichte der römischen Republik“, ktorú mi bol doniesol priateľ Maliak, vedel som temer nazpamäť. Na Pondelok prišiel i Vladimír Jesenský z Martina, pilný, tichý šuhaj, ktorý i s Gustom Čipkom prešli za mnou až do Krajného. Pravdaže, tam som už nevládal venovať im toľko času, ako na Pondelku, ale sme to akosi vykonali, ba voľky-nevoľky sme sa i rozmnožili. Tak bystrický náš národovec Ľudovít Turzo nahovoril ma, aby som učil jeho hrbatého syna, tiež Ľudovíta. Ťažko bolo odrieknuť. Dávny priateľ dr. Petrikovich z Martina tiež ma žiadal, aby som prijal jeho syna cez prázdniny. Z Myjavy zasa Samuela Jurenkovho syna Ivana. Poslední moji žiaci boli Janko Takáč z Tisovca a Gustáv Gömöry z Ľuboreči, ktorých som učil s dcérou Annou a skladal s nimi skúšky v Bystrici. Vtedy ešte nebolo tak v obyčaji ako dnes, aby i ženské študovaly na gymnáziach, preto sa bystrickí profesori, medzi nimi bol ešte náš nedávno zosnulý Ján Kmeť, zadivili, že majú skúšať ženskú; najmä správca Vargha krútil hlavou, keď dával všetkým trom písomné úlohy z latinčiny. Najzvedavejší bol na Annu, ale tú nič nemýlilo, pozrela na mňa, usmiala sa a hodila rukou. Písala a o malú chvíľu bola hotová. Keď oddala prácu, direktor prečítal, pokrútil hlavou, potom mi povedal, že i on bude učiť svoju dcéru latinčinu. Skúška všetkých troch šťastne sa skončila, okrem zemepisu, z ktorého sme nevládali prebrať celú látku, lebo Gömöry bol ochorel na šarlach. S Annou som poskladal ešte dve triedy. Bol by som ľahko i štvrtú, ale nechcelo sa mi platiť za skúšku. Z rodiny mal som u seba dvoch bratových synov: Ivana, nateraz lekára v Modre, a Mojmíra, nateraz v Novom Sade; potom dvoch synov ujčeka plachtinského: Dezidera, teraz honvédskeho podplukovníka na penzii v Šoprone, a Bélu, správcu petrolejovej rafinerie v Brašove, tiež na penzii. Cez jedny prázdniny na Pondelku bol u mňa i Rudolf Markovič, teraz verejný notár v Novom Meste nad Váhom.

Aby som celkom skončil svoju vychovávateľskú činnosť, pripomínam, že v Krajnom mal som dve žiačky, dve Elenky, Markovičovú, dcéru dr. Jula Markoviča, teraz ženu dr. Jána Petrikovicha, verejného notára v Košiciach, a Kováčovú z Lukovíšť a či z Melechedi, teraz ženu Andreja Žufu, továrnika v Liptovskom Sv. Mikuláši.

Najväčšia čiastka týchto mojich bývalých žiakov umrela. Žijú: Markovič, Botto, Jesenský, Jurenka a všetci štyria Bodickovci, pravda, roztrúsení po všetkých štátoch bývalého Uhorska: jeden na Slovensku, jeden v Juhoslávii, jeden v Rumunsku a jeden v Maďarsku. Ťažko by ich bolo sohnať spolu, tak sú rozptýlení. Prví štyria bývajú na Slovensku ako dobrí, verní Slováci.

Po tejto odchylke poobzerajme sa po okolí Pondelku. Cirkev pondelská patrí do malohontského seniorátu, v ktorom bolo 15, dnes je 16 cirkví. Na juh od Pondelka ležia Ožďany, prvá maďarská obec, kde je, vďaka bývalým zemským pánom Bakošovcom, Korompayovcom a Malatínskovcom, evanjelická cirkev so slovenskou fíliou Kerestúrom. Farárom bol vtedy starý, temer 80-ročný Štefan Lucze, ktorý dobre vedel slovensky a tak i Kerestúrčanov dobre obslúžil. Po jeho smrti vydali si Ožďanci heslo, že chcú maďarského kňaza a nechceli vôbec voliť takého, ktorý vedel slovensky, ako bol Buzágh z Drienčan, prvotriedny maďarský vlastenec, a vyvolili Kemény Lajoša, farára z Makóva, zaťa superintendenta Czékusa. Jeho starý otec, Pavel Jakubovič, pochodil zo Skalice. Bol najprv učiteľom na Myjave, potom farárom v Cinkote pri Pešti (viď Riznerovu „Bibliografiu“ sv. II., str. 238). Jeho synovia si pomaďarčili meno na Kemény; takto sa dorábali Maďari a takýmto bol i náš oždiansky, len pred niekoľkými rokmi zosnulý Kemény, ktorý ináč mne bol dobrým susedom a priateľom. Ba tak sa mi vidí, že sám Czékus nevystupoval proti mne tak ostro, ako bol zprvu začal, čo sa stalo i pričinením jeho dcéry, ženy Keményovej, ktorá v mladom veku umrela.

Naši pondelskí cirkevníci dávali svoje deti do Oždian na maďarčinu. Keď dieťa doma vychodilo 6 zím a bolo konfirmované, dali ho na jeden rok do oždianskej školy, kde učiteľ Schmidt Iván vbíjal slovenským deťom maďarčinu. V novších časoch zakupujú sa Slováci na panské majetky do Oždian a spolu s Kerestúrčanmi vymohli si slovenské služby božie aspoň 8 ráz do roka, čo tým viac bolo možné, že terajší farár Palkovics prišiel do Oždian zo slovenského Skálnika.

Kerestúrčania (vŕštek, na ktorom bol cintorín, volali „Hoja, ďunďa, hoja!“) mali svoju školu, v ktorej za dlhšie časy učil môj bývalý revúcky spolužiak, Štefan Vierg, ale z platu učiteľského nebol by vyžil, preto cez leto pomáhal majetnejším gazdom pri žatve, a tí ho zaobuli, zaodeli, ba i cez zimu pamätali na neho. Ja som mu to chválil, že sa nehanbí za prácu, a jeho cirkevníci mu to tiež nemali za zle a neznevažovali ho zato. Mojim hrdým Pondelčanom sa nepozdávalo, keď som na lúke blízko dediny seno obracal, zo suchého kopy robil, ba i na voz nakladal. Či si vraj nemôžem najať? A veru som nemohol, nemal som za čo. Pravda, oni to nevideli, lebo nechceli vidieť. Kerestúrčania, hoci ich bolo málo, postavili si modlitebnicu. Na posviacke sobotský farár Glauf kázal biblicky, ja som prisluhoval Večeru Pánovu a krstil slovensky, Kemény posviacal maďarsky, lebo ináč nevedel. Boli tam aj kalvínski páni Szakálovci. Pri obede sme boli u nich. Bol tam i Kossuch, ako zať. Prvá žena neviem či mu bola umrela, či sa s ňou rozsobášil. Keď si dva tri poháriky vypil, opýtal sa ma slovensky, či viem pieseň „Kto za pravdu horí“. Slovenské piesne spievali spolu s oždínskym bratom, ktorý k nemu častejšie chodieval. Viem, reku, aj „Hej, Slováci“. Ale už stála pri ňom jeho žena a hladkala ho, tíšila, aby nezačal spievať.

Szakál mal viac synov. Titulovali ich bíreši per pán veľkomožný, kým starého volali pánom urodzeným. Synov to mrzelo, opýtali sa bírešov, prečo ich volajú veľkomožnými a otca len urodzeným. Títo odpovedali: „Nuž, prosíme ponížene, už len starého pána urodzeného musíme si uctiť“ (meg kell becsülnünk). Ba ozaj či mladí páni „veľkomožní“ vycítili azda nepovedomú ironiu? Sotva. Dnes žijeme vraj v demokratickej republike, kde sú tituly zákonom zrušené, a nech sa kto opováži dať niektorému z tých pánov vrchných, vládnych a kto vie akých radov o jeden stupeň menej, už je po priazni! Len to ešte poznamenávam, že tí štyria mladí veľkomožní páni dostali rozličné úrady pri stolici; čo je dnes s nimi a čo s majetkom, neviem.

Na východ od Oždian je Rimavská Sobota, hlavné mesto stolice Gemersko-Malohontskej, predtým Hontianskej. Bola to zvláštna vec, že stolica Hontianska mala svoje sídelné mesto až v Malohonte, a keď hontianski páni šli na stoličnú kongregáciu, museli prejsť cez celú Novohradskú stolicu. Počiatkom 19. storočia pripojil sa Malohont ku Gemeru, ale hlavné mesto bolo Plešivec. Až v osemdesiatych rokoch min. storočia preniesli sídlo spojenej stolice do Soboty, ktorá je celkom na západnom kraji bývalej stolice. V Sobote sú okrem nezbytnej židovskej modlitebnice tri chrámy: na hlavnom námestí katolícky, pod ním, stisnutý do ulice, do radu domov, kalvínsky a na hornom konci mesta evanjelický. Kalvíni, rozumie sa, sú a boli Maďari, katolíci pomiešaní Maďari a, pravda, silno pomaďarčení Slováci, evanjelických slovenských prisťahovalcov bolo v meste málo. Viac ich bolo v susednej, od Soboty len riekou Rimavou oddelenej obci, pôvodne slovenských, potom silne maďarizovaných Tomášovciach, maďarsky Tamásfalva. Táto obec, pokým bola evanjelická, bola so Sobotou matkocirkvou tak, ako v Liptove Vrbica s Mikulášom. Od vtedajšieho, ale ešte žijúceho farára Pavla Glaufa, ktorý prevzal maďarskejšie meno ženino Gyürky (stoliční páni mu vymohli zemianstvo a dostal prímenie od rodiska Csetneki Gyürky Pál), dozvedel som sa, ako maďarčili Tomášovce. Školu, pravda, im nepostavili, lebo by sa tam boli učili aj slovensky. Ich deti chodily do Soboty, kde bola čisto maďarská škola. Služby božie v chráme pomaďarčili. Aby ani na pohreboch nepočuli slovenského slova, o to sa postarali tak, že zriadili v Sobote spevácky sbor, ktorý chodil spievať na pohreby maďarsky. Ak chcel mať tomašovský Slovák panský pohreb, t. j. so speváckym sborom, musel strpieť i maďarskú kázeň, slovom, maďarský pohreb. Sám Glauf, kováčsky syn zo Štítnika, rozprával mi o sebe, že do piateho roku vedel len slovensky, jeho matka a možno i otec iste ináč nevedeli, ale škola prevrátila srdce, vzala reč a skazila dušu. Po skončení štúdií prišiel za kaplána k Czékusovi a ešte mladého vyvolili ho za farára do Soboty r. 1875, kde bol farárom vyše 50 rokov. Nedávno šiel na penziu, vymohol si stredoškolskú, ako bývalý gymnaziálny katechéta. Na jeho miesto vyvolili jeho zaťa, misijného farára hodejovského. Jedno sa musí uznať, že všemožne sa usiloval, aby povzniesol upadlú cirkev. Vystavil novú faru, obnovil chrám, v Hodejove zriadil misijnú stanicu. Bol vyše 20 rokov malohontským seniorom, dištriktuálnym a generálnym zapisovateľom, po smrti biskupa Zelenku vážnym kandidátom biskupstva, až do svojho penzionovania, teda i po prevrate, správcom kňazského penzijného ústavu. Po prevrate hľadel sa prispôsobiť, čo mu nepadlo ťažko, lebo jeho celý život bol samé prispôsobovanie.

Spomeniem ešte fíliu Dúžavu, kde mali zo Selca kúpený starý drevený kostol a neskoršie kúpili i starý organ. Bola to čisto slovenská roľnícka obec, ale i ta dosť skoro prenikal maďarizačný prúd. Za časov môjho dekanstva mali tam starého učiteľa Šuhajíka, Slováka ako repa, ktorý pre panskú chválu a materiálne výhody bol by zapredal i Krista Pána. Hodil sa do služby maďarizácie a bol v tom pravou rukou svojho farára. Slovensky učil len katechizmus, ale čo, keď farár konfirmoval maďarsky, za čo som mal s ním ostré škriepky. Medzi štyrma očima mnohé uznal, ale kdeže by sa bol opovážil postaviť proti takému Szontaghovi Bertalanovi, podžupanovi, Mártonovi Rudolfovi, predsedovi sedrie, a iným gemerským zemänom, ktorí ako úradskí zaplavili Sobotu? Raz som bol u neho, práve sa bol vrátil z Rožňavy, kde zasedalo generálne konzistorium a súdilo ako treťostupňový súd nad Jurom Mošteňanom, farárom oroslánskym, ktorý sa dopustil toho strašného zločinu, že nepomaďarčil 2000-dušovú čisto slovenskú obec. Opýtal som sa, ako súdili Mošteňana. Odpovedal, stisnúc plecia: „El kellett itélni.“ (Musel byť odsúdený.) Či je to podľa svedomia, alebo proti svedomiu, na to sa zo sudcov nikto nepýtal, ani Glauf. Ale nedivím sa tomu; mal som príležitosť neskoršie presvedčiť sa, že podľa našich cirkevných zákonov možno kohokoľvek odsúdiť. Samá neurčitosť. Ide to podľa súdobného poriadku starouhorského, kde sa súdilo: bírói bölcs belátás szerint (podľa múdreho náhľadu sudcovského)! Nežičím nikomu, aby prišiel pred cirkevný súd.

Ako sa naši evanjelickí zemäni tratia, toho príkladom je obec Hodejov (Várgede). Bola to pôvodne obec zemianska, pravda, zo slovenských prisťahovalých zemianskych rodín. Boli tam najviac Kubínyovci, s nimi spríbuznení Fehérvárovci a iní. Títo doviedli so sebou i slovenskú evanjelickú čeľaď a všetci sa pomaďarčili. Ale páni začali chudobnieť, majetky prechádzaly, jednotlivé rodiny ostaly bez potomka, tak že dnes sotva je tam evanjelický pán. Že sa tam utvorila misijná cirkev, možno iste ďakovať potomkom tej čeľadi, ktorú so sebou priviedli už vymierajúci zemskí páni, a novým prisťahovalcom. Bola tam i predtým evanjelická škola s modlitebnicou. Učiteľ bol i levítom. Bol som tam niekoľko ráz ako dekan na skúške a potom sme s Glaufom obedovali u niektorého zemského pána. Ale počet domov, ktoré volávaly na obed, s roka na rok sa umenšoval. A dnes, po 40. rokoch, ako je to tam?

Od R. Soboty na sever rozprestiera sa Rimavská dolina, ktorú preteká rieka Rimava a či vlastne tri Rimavy: tisovská, klenovská a kokavská. Najbližšia cirkev k Sobote sú Čerenčany, kde bol vtedy farárom Andrej Krno, rodák z Nemeckej Ľupče, vzdelaný, horlivý kňaz. Škoda, že v staršom veku prišiel o zrak, tak že celú oltárnu službu konal z pamäti a kázne mu predčitovala v sobotu večer a v nedeľu ráno jeho žena, tiež Ľupčianka, Zuzana, rodená Beniačová. Cirkevný sbor záležal z troch obcí, matky Čerenčany, z dvoch fílií Terjakovce zvanými, a to podľa bývalých zemských pánov Bakoš-Terjakovce a Orlaj-Terjakovce. Všetky tri obce maly svoje chrámy a školy; najstarší chrám maly Orlajovce. Cirkevné budovy boly v obdivuhodnom poriadku. Keď som sa ako mladý farár opýtal Krnu, ako ich mohol do takého poriadku priviesť, odpovedal, že predtým (myslel na bachovské časy) všetky vrchnosti pomáhaly kňazovi, keď chcel niečo urobiť v záujme cirkvi a školy. Myslím na tieto slová i dnes, keď sa hovorí že vláda vecí prešla do rúk ľudu. Akože napomáhajú vrchnosti roduverných kňazov pri ich prácach o pravé vzdelanie ľudu? Už to, že ho platove pridelili do možno najnižšej triedy (minimálny plat 9000 kor. ročne) a tak, možno povedať, donútili, aby pri priznaní platu klamal. Novšie kňazské vokátory sú lžou, sú dostatočnou známkou znevažovania kňazského stavu, a keď kňaz chce vykonať v svojom sbore nejakú vec, ktorá by slúžila mravno-vzdelanostnému pozdvihnutiu ľudu, s viac prekážkami sa stretne so strany rozličných vrchností, ako s podporou. Či to poslúži štátu, to je veľká otázka.

Vyše Čerenčian a či vlastne Orlajoviec boly dva Skálniky, Nižný a Vyšný. V Nižnom bol chrám, fara a škola, vo Vyšnom tiež bola škola, dokiaľ bolo detí, potom prestala a deti chodily do Nižného Skálnika. Tretia obec, ktorá patrila k sboru, boly Zahorany, ktoré ležia na východ medzi vrchmi, horami a tak si zaslúžia svoje meno. I tam je škola s málo deťmi. Farárom v Nižnom Skálniku bol Pavel Czéner, ktorého jeho susedia Krno a Markovič urobili boli Slovákom, v čom bola nápomocná jeho manželka, rodená Medvecká zo Slatiny, staršia sestra našej Vansovej. Neskoršie ako senior i pre svoju chorobu i vplyvom sobotských pánov a v posledné časy vplyvom svojho synovca a kaplána Hozneka stal si na stranu protivníkov a sám si pripravil pád. Ako kňaz — dokiaľ mohol — horlive si konal svoje povinnosti a počestne žil. Z Vyšného Skálnika pochodil náš básnik Ján Botto, ktorému sme pripravili na rodný dom pamätnú tabuľu a pri žandárskej asistencii v tichosti, bez slova odhalili.

Na severo-západ od Skálnikov stojí na hodnom briežku chrám hrachovský, pri ňom fara, škola, pod ním dedina Hrachovo s mnohými panskými domami. Ba pod chrámom a školou stál zámok, v ktorom v 17. a 18. storočí bývali mocní páni a zastanci evanjelikov Jákoffovci, Jánokovci. Rodiny niet, ani zámku. Udržiavať ho nemal kto, rozbúrali ho. Zato bolo tam panských domov koľkokoľvek. Prostred dediny v záhrade je panský dom Ruthényi Bélu, spomínaného inšpektora pondelského, neskoršie seniorálneho, bezdetného. Teraz je v tom dome dievčenská škola gazdinská. Na dolnom konci dediny v dome Szontaghovskom býval jeho vnuk Okolicsányi, inšpektor skálnický. Ostal po ňom syn, ktorý po odchode Viestovom z Hrachova odkúpil jeho dom a tam býva a či len býval. Dnes neviem, ako je. Na hornom konci dediny bývali Kendovci, Zmeškal. Ba ešte z fary pokoradzskej vysúdenému Cavarovi dostal sa v tom okolí skromný, ale preca panský dom, kam sa mohol utiahnuť, na staré dni. Tam vyše 80-ročný umrel. Ja som ho pochovával. Blízko Ruthényiho v rade sedliackych domov býval Rázga, tiež zemän a tuhý Maďar, príležitostný rečník. Iste z tej istej rodiny, z ktorej pochodil bratislavský farár maďarský Rázga, ktorého pre tuhé maďarské vlastenčenie r. 1849 cisárski obesili. Na jednej z evanjelických fár, na Panenskej ulici, bola i pamätná tabuľa, ktorú po prevrate legionári odstránili. Podľa neho pomenovali i jednu ulicu vo vrchoch, ale teraz má meno slovenského mučeníka Šuleka. Hrachovský farár mohol si vzdychať: beatus ille parochista, ubi nullus kobilista (šťastný ten kňaz, kde niet kobylkára, t. j. zemäna). Pavlovi Markovičovi, ako hrachovskému farárovi, nebolo čo závidieť medzi toľkými pánmi. Keby boli bývali takí, ako skálnický Ján Feješ! Jeho dom pri mojom príchode na Pondelok ešte stál prázdny a pomaly sa rozpadúval. On za svojho života shromažďoval vôkol seba malohontských kňazov na takzvané solenia, ročné porady, kde sa čítaly latinské, slovenské, maďarské i nemecké práce, a iste i posudzovaly a na útraty Feješove vydávaly. Hrachovskí páni nemali pre takéto veci smyslu. Im boly vážnejšie veci kone, psi, výnimečne hospodárstvo a temer napospol frajerky. Najviac ak horlili za maďarčinu, t. j. pomaďarčenie bývalých poddaných, ale i to len, že taká bola móda, a mysleli si, že čím sa budú deliť od sedliakov, ak i títo budú sa shovárať maďarsky, lebo mnohých z nich ani rozumom, ani majetkom neprevyšovali. Boli síce všetci podľa matriky evanjelici, ale o cirkev len vtedy stáli, keď mohli nejakú galamutu robiť. Do chrámu nechodili, vyhovárali sa, že nerozumejú slovenské kázne, žiadali si maďarské, a keď niekedy bola i taká, ani na tú neprišli. Veď keby boli chceli ísť na maďarské služby božie, mohli na svojich ekvipážach dať sa zaviezť do Soboty, ale o to sa vôbec nestarali. Isteže pripravili Markovičovi mnohé trpké chvíle, ale zato on vedel, čo s nimi počať, a keď sa bohate oženil, stal sa materiálne neodvislým, nerobil si z pánov nič. Bol on rozhodný Slovák; ako taký vychoval dvoch synov, dobrých Slovákov, Juliusa, lekára najprv na Myjave, potom v Novom Meste nad Váhom, kde r. 1913 umrel, a Rudolfa, dosiaľ žijúceho verejného notára, tiež v N. Meste, sen. dozorcu nitrianskeho. Na konventoch bol starý Markovič vždy hotový debatér, ale na kazateľni chýbal mu hlas, lebo mnoho chorel na hrdlo. Chyba bola i tá, že často podliehal osobničkárstvu a do koho sa raz nanosil, na tom nenechal ani nitky dobrej. Protivníci sa ho báli a nenávideli ho.

Hrachovský kostol bol pekný, priestraný, v stene pamätná tabuľa z hrobu a či hrobky Jákoffyho. Okrem Hrachova, kde, rozumie sa, bola škola, prislúchaly k cirkvi dve fílie, Kociha s modlitebnicou a školou a Vrbovce so školou.

Ideme ďalej na sever k Rimavskej Bani, ležiacej pod vrchom Sincom, so starobylým chrámom, jediným, v ktorom som za svojho 18-ročného pobytu v Malohonte nebol. Poznám ho len z kalendárového opisu. Zvonku, pravda, často som ho videl. Fara je dolu pod chrámom. Robila ten istý dojem, ako ju opisuje Jirásek v „Bratstve“. Za mojich časov bol tam farárom Matej Holko III., lebo boli traja Matejovia Holkovia farári, dvaja z nich, II. a III., na Rimavskej Bani. Prví dvaja boli literárne činní (viď Riznerovu Bibliografiu str. 114, 115, II. sv.). M. H. III. umrel r. 1881 a na jeho miesto vyvolili Ľud. Kolbenheyera, vnuka bývalého farára hnúštianskeho, tuhého maďarského vlastenca, ináč tichého, smierlivého ducha. Fílie sú: Rimavica, R. Lehota, R. Zalužany a Príboj. Školy v matke, v Rimavici, R. Lehote a R. Zalužanoch. Chrámy okrem v matke v Rimavici a R. Lehote. I tu cirkevný sbor čo do počtu duší klesá.

Pri Rimavskej Bani delí sa Rimavská dolina na dvoje. Jedna ide rovno na sever až do Tisovca, druhá na severo-západ na Kokavu, kde je početný evanjelický sbor s dvoma školami. Farárom bol Ľud. Gáber, predtým lovinobanský v Novohrade, človek obojetný a plytkých mravov, aspoň zlé jazyky o ňom tak hovorily. Po mojom príchode stal sa seniorom, ale o tri roky ho jednohlasne nevyvolili. Zanikol, zapadol. Po jeho smrti vyvolili za farára Samuela Bancíka, predtým farára na Turíčkach a Turom Poli v Novohrade, panského potrimiskára, podobného svojmu predchodcovi. Za jeho času vyhorela Kokava (1911). Vtedy sa vyznačil, lebo pod jeho správou vystavili nový, taký vkusný chrám, akých málo máme. Z jeho troch synov jeden bol profesorom v Kežmarku, kde pomáhal vyhadzovať slovenských žiakov. Dvaja sú kňazi, ale neslúžia na ozdobu cirkvi. Bol synom učiteľa kokavského. Školy sú zoštátnené.

Vrátiac sa zpät na Rimavskú Baňu, prídeme na Rimavské Brezovo, o ktorom som už hovoril pri svojom kaplánstve. Farárom bol Ján Liszkay. Nomen — omen, ináč dobrý rečník a o cirkev sa staral. Páni mu nerobili prekážky, lebo im išiel po ruke. Chrám i tam starodávny, ako svedčia na stenách pod vakovkou najdené fresky. V ňom bývaly seniorálne konventy, na ktoré sa s toľkou trpkosťou rozpomínam, lebo neslúžily zveľadeniu kráľovstva božieho, a tomu sme boli všetci na vine. K Rimavskému Brezovu patrí fília Likér, kde, ako i v matke, je škola a chrám. Povyše Likéra postavené boly moderné topiarne na železo s veľkým nákladom, ale práca i tam stojí.

Na sever od Rimavského Brezova a Likéra je obec Hnúšťa, rodisko Jána Francisciho a sídlo Fáyovcov, z ktorých jeden bol vtedy hlavným županom. Jeho synovia jeden za druhým boli vyslancami. Okrem toho bolo tam viac pánov. Dvaja Kubínyovci, z nich jeden, Gustáv, bol evanjelik a hlavný slúžny, druhý, Kálman, katolík. Tu poznamenávam, že na celej Rimavskej doline nebolo pred Máriou Tereziou katolíckeho kostola. Vtedy postavili na Hrachove, Hnúšti, Tisovci k vôli hámorským robotníkom, na Kokave k vôli utekáčskym hutníkom. V Hnúšti bol ev. farárom Ján Duda, ináč Slovák, ale neopovážil sa ničoho proti pánom; až po jeho smrti sa ukázala myseľ Hnúšťancov. Mali kaplána Žigu Križana, syna Karla Križana, farára v Zárieči a trenčianskeho seniora, ktorý bol osvedčený Slovák a ako taký chodieval i do Tisovca. Po smrti Dudovej celá cirkev, t. j. všetci, ktorí chodievali do chrámu, osvedčila sa za Križana. Páni, pravda, či boli luteráni, či katolíci, či kalvíni, nechceli dopustiť, aby v Hnúšti bol taký farár, ktorý chodí do Tisovca, a tu zakročil Czékus a povedal, že Križana nemôžu voliť za farára v Hnúšti. Hnúšťania sa tomu zopreli, tak že Czékus poslal ta dištriktuálnu deputáciu, v ktorej bol i zlopovestný fanatik Kubinyi Géza. Ten v chráme hnúšťanskom sa tak nehanebne spravoval a také nestydaté reči pohovoril, že hnúšťanské ženy chcely ho tam v chráme nabiť, a len žandári ho vyslobodili z rúk nahnevaných žien, pri čom i krv tiekla. Hnúšťania preto žiadali, aby ich poškvrnený chrám bol znova vysvätený, čo sa neskoršie i stalo. Celá vec prešla všetky administratívne fóra. Na generálnom konvente darmo bránil Janoška právo Hnúšťanov: krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre. Pravdu mal všade násilnícky Czékus. Hnúšťanom naložili, aby volili farára s vytvorením Križana; nepoddali sa ani vtedy, keď v chráme vyhlásilo sa uzavretie generálneho konventu a keď proti uzavretiu protestujúceho rychtára Hrušku z chrámu žandári vyviedli a v putách odviedli do Soboty. Bolo to práve na Veľký piatok a mučeník Hruška odvolal sa v putách, že v tento deň Pán Ježiš trpel, prečo by aj on nemohol trpieť za Neho. Do Hnúšti poslali administrátora Homolu, a až keď Križan sám poďakoval sa Hnúšťanom a odporúčal im, aby volili za farára jeho priateľa Zachara, rodáka z Brezna, poslúchli. Vyvolili ho, ale sklamali sa a boli radi, keď onedlho odišiel do Ratkovej. Historia farárskej voľby v Hnúšti ostane večnou škvrnou na vtedajšej správe cirkvi ev. a. v. v Uhorsku. Bližšie a obšírnejšie zprávy o tomto sú v Cirkevných listoch z r. 1889.

V Hnúšti sa zasa delí dolina na dvoje: severo-východnú tisovskú a severo-západnú klenovskú. Klenovec je najľudnatejší cirkevný sbor v Malohonte a i dnes vo východnom dištrikte je na druhom mieste (Mikuláš, Klenovec). Farárom tam bol Pavel Reguly, politicky bezfarebný človek. V cirkvi konal, čo musel podľa úradu a povolania, i to všelijako. Často polovicu detí nekonfirmoval. Sám som videl raz pri návšteve 36 konfirmandov, a keď som sa ho opýtal, či ich je tak málo, odpovedal, že ostatní prídu na rok. Ale tamejší učitelia mi hovorili, že veru vyše polovice detí nebýva konfirmované, idú vraj so svojimi rodičmi k Večeri Pánovej bez konfirmácie. Toto len na ukážku, ako bol Klenovec duchovne zaopatrený. Po smrti Regulyho (1. mája 1893), možno povedať, celá cirkev osvedčila sa za mňa, ale pánom to nechutilo, preto ma z kandidácie vytvorili. Poslali ta administrátora. Ľudia pomaly ochladli a vyvolili ho za farára. Viac o tomto hovoriť nejdem, lebo je o mne reč. I tu upravujem na Cirkevné listy z r. 1893 a 94.

V Klenovci mali pôvodne dve školy s dvoma učiteľmi. V čas môjho príchodu na Pondelok boli tam dvaja dobrí Slováci, Karol Kyčka a Rudolf Kubány. Prvý učil chlapcov, druhý dievčence. Pravda, každý mal blízko 200 detí. Neskoršie utvorila sa i tretia škola. Po smrti dvoch Kyčkovcov (otca a syna) a po prejdení Karla Kyčku mladšieho do Tisovca vyvolili za učiteľa Karla Salvu zo Sielnice, známeho pilného slovenského spisovateľa. Keď r. 1887 vydal v Domovom kalendári opis malohontských pomerov, vychrlil sa na neho všetok hnev gemersko-malohontských pánov. Czékus bol im po ruke. Suspenzácia, odsúdenie, vysúdenie i pri proteste klenovskej cirkvi sa vykonalo, a keď pre ťarbavosť senior. dozorcu Ruthényiho pri prečítaní súdneho výroku proti Salvovi povstalo na Klenovci pobúrenie myslí a padly aj ostrejšie slová, bola to vítaná príležitosť zakročiť i proti cirkevnému dozorcovi Štefanovi M. Daxnerovi, ktorý tam ani nebol. Suspendovali ho, odsúdili na stratu úradu a vyhlásili ho za neschopného pre akýkoľvek cirkevný úrad. Dvanástich Klenovčanov odsúdili do žalára. Odsedeli si ho. V Klenovci býval aj zemský pán Eugen Kubínyi, seniorálny dozorca, ale umrel počiatkom r. 1878. Keď v poslednom svojom úradnom akte podpísal môj pondelský vokátor koncom januára 1878 a pekne po slovensky mi blahoželal, ležal už na posteli.

Z Klenovca, vrátiac sa do Hnúšti, príde sa severne na Pílu, kde bol farárom Emerich Lauček, priateľ superintendenta dr. Pavla Jozeffyho, pôvodcu štrnástich piesní, uverejnených v Zpěvníku, a to najpodarenejších a, možno povedať, so stanoviska kresťanského najpravovernejších, pôvodných i prepracovaných. Bol už starý, nevládny, bol by chcel mať za pomocníka a po smrti za nástupcu svojho syna Daniela. Ako s tým obstál na generálnom konvente r. 1875, už som spomenul. Keď r. 1881 umrel, cirkev pílianska žiadala si mladého Laučeka za farára, aj si ho na faru osadila. Na žiadosť seniorálneho predstavenstva (Szontagh Bertalana, sen. dozorcu, a seniora Gábera) prišla na Pílu stotina vojska. V prítomnosti Gustáva Kubínyiho, ako námestného sen. dozorcu, a Karla Polgáryho, ako slúžneho, vyviedli dvaja vojaci Danka Laučeka z fary (myslím v júli 1881). Na túto novovekú dragonádu prizerali sme sa s Markovičom s hradskej, ktorá vedie do Tisovca. Pýtal som sa istého jednoročného dobrovoľníka, ktorý tiež prišiel so stotinou, čo na Píle robia. Odpovedal, že nevie, vlastne nechcel vedieť. Z fary násilne odstránený Danko Lauček išiel do Tisovca k Štefanovi Daxnerovi, ktorý mu dal v svojom dome útulok. Tam dopracoval svoje filozofické dielo „Ľudské povedomie“ (Turčiansky Sv. Martin 1888). Keď videl, že v Uhorsku nemôže dôjsť pravdy, odišiel do saskej Lužice. Ale ani tam nebol milý, lebo bol úprimný Slovan a tak nemohol byť germanizátorom lužických Srbov. Sobral sa do Ameriky, kde všeobecne vážený umrel. Mám od neho list, v ktorom mi v čas klenovského pohonu blahoželal k jazvám Ježiša Krista (Galat. 6, 17). Pílania po násilnom odstránení Laučeka na radu priateľov vyvolili Jána Vansu, učiteľovho syna, a šťastne volili. K Píle je pripojená ako fília Hačava, kde býval všeobecne známy slepec, básnik a sberateľ slovenských kníh Martin Hrebenda.

Vyše Píly je mestečko Tisovec, známe i cirkevne i národne, sídlo Daxnerovcov, slovenských zemänov. Ján Daxner, otec Jura a Štefana, ktorých som už pamätal, oslobodil svojich poddaných od panštiny skôr, ako vyšiel napochytre vynesený, okolnosťami vynútený zákon o zrušení panštiny (15. marca 1848). Starší syn Juro bol tiež priateľom ľudu, ale nebol hneď zprvu zachvátený novou myšlienkou prebúdzajúceho sa slovenstva, ako jeho mladší brat Štefan, ktorý hotový bol za mladi za slovenstvo i život obetovať, a v tom zotrval až do konca. Keď po zatvorení revúckeho gymnázia pohrozili mu, že stratí zaslúženú penziu, ak neprestane pravotiť majetok gymnázia, povedal: „Nech si ju majú!“ a pravotil ďalej, hoci bola reč o živnosti rodiny. Popri Daxnerovcoch boli v Tisovci národní mučedlníci, ktorých r. 1848 žalárovali pre slovenčinu, alebo ich najbližších potomkov. Nie div, že Tisovec vždy stál verne pri národnej veci a nepopustil ani v čas najväčšieho pokušenia. Ale s druhej strany i nepriatelia slovenského života uznali, že darmo by sa namáhali zlomiť Tisovec násilím, preto dovolili tam mnohé veci, proti ktorým by inde boli šli žandármi alebo vojskom. Počiatkom 19-ho storočia bol tam farárom, pozdejšie i superintendentom dr. Pavel Jozeffy, ktorý viedol deputáciu slovenskú pred panovníka do Viedne, a nebol on na vine, že krátkozraká politika panovníckeho domu hodila sa do náručia najväčším protivníkom Slovákov. Skúsili to i mladší o niekoľko rokov, keď po revolúcii ostali miláčkami neverní a verní boli odkopnutí. Po Jozeffym, pod ktorého úradovaním vystavili krásny veľký chrám, práve v čas revolúcie, keď najlepších občanov vláčili po žalároch, vyvolili za farára Štefana Liptáka z Pondelka, ktorý tam dal cirkvi odhlasovať, aby darovala stredný zvon na delá pre revolucionárov. Po jeho smrti Daxnerovci boli by chceli dať vyvoliť A. H. Škultétyho, ktorý bol kandidovaný i s Liptákom; niektorí chceli mať Jána A. Fábryho, farára slatinského, ale väčšina cirkevníkov volila domorodca, Samuela Hanesa, Liptákovho kaplána, človeka obojetného, ktorý bol temer vždy v konflikte s rozhodne slovenskou stranou, ktorá žiadala od neho rázne národné vystupovanie. Hoci to nevládal, zanechal po sebe dobrú pamiatku, lebo vychoval dvoch synov Slovákov. Starší sa stal nástupcom otcovým, ale po prevrate presedlal na politiku a teraz je okresným náčelníkom v Sobote. Mladší ostal verný svojmu kňazskému povolaniu. Bol farárom na Českom Brezove, v Lubine a teraz (1931) je na Kokave v Malohonte. Fara v Tisovci bola dosť zanedbaná. Vynikala tam veľká stodola, do ktorej svážali dežmu z celého chotára tisovského, lebo Tisovec bola dežmárska cirkev, ako všetky malohontské počnúc od Rimavskej Bane. Keď r. 1848 dežmu zrušili, všetci farári dežmárskych cirkví za viac rokov boli v biede, až prišla výmena od štátu, myslím, po 10.000 zlatých, pravda, v štátnych papieroch. Dokiaľ peniaze maly veľkú hodnotu, alebo dokiaľ bolo všetko lacné, dalo sa z tých 600 zlatých (1200 kor.) ako-tak žiť, ale prišla drahota, najmä od začiatku vojny (1914). Veru na pr. klenovský farár by biedil bez kongruy, kdežto jeho predchodcovia vozili sa na štvorke ako baróni. Najlepšie bol obstál rimavskobanský farár, ktorému cirkevníci podvolili sa platiť sosýpku a výmenu za dežmu obrátili, myslím, na stavbu školy. V Tisovci boli postavili peknú školu na poschodie, mali dvoch, neskoršie troch učiteľov. Pokým štátna škola maďarizovala, Tisovčania si držali evanjelické školy. Po prevrate sami ich ponúkli štátu, lebo vodcovia nemali smyslu pre prostú pravdu, že nábožnosť a národnosť sú dve rodné sestry. Učiteľmi boli: tisovský rodák Dianiška, ktorý študoval bol medicínu, ale nedoštudoval a stal sa v rodisku učiteľom; Daniel Lojko, národný mučeník počas revolúcie, otec revúckeho profesora, o ktorom už bola reč. Ich nástupníkmi boli Karol Kyška a Ján Brádnaň z Klenovca, pozdejšie ako tretí Ľud. Klementis, Skaličan, ktorý dosiaľ žije. Z významnejších ľudí v Tisovci boli okrem Daxnerovcov: Emerich Manica, knihár, pozdejšie pokladník v Sporiteľni; Zvara, účtovník tamže; Kuchta, Holko, Čech, Šifrík, Takáč, Struhár, Čipka a, nakoľko úrad dovoľoval, Ján Šetina, notár, v papierni blízko Tisovca šľachetný starý pán Gyürky a jeho ľahtikársky, ale národu verný syn.

Tisovec bol shromaždišťom slovensko-národným, tam boly porady, hrávaly sa divadlá. Spomeniem len zasvätenie 1000-ročnej slávnosti smrti Metodovej, ktorá narobila toľko hluku po celej Gemersko-malohontskej stolici (1885). Neskoršie bolo tam protestné shromaždenie proti zamýšľaným civilným sňatkom, na ktoré podarilo sa priviesť i národne úplne ľahostajných Sušancov s farárom Bobákom. Hovoril tam medzi nami evanj. kňazmi i katolícky Peter Tomkuljak, ktorého nemýlilo evanjelické ovzdušie. Na tomto shromaždení bol ako vládny komisár podslúžny Porubszky, rodák z Jelšavy; mali sme ho v podozrení, že trochu s nami cítil. Mal ťažké postavenie medzi nami. Mňa temer zastavil v reči, keď som pri vypočitovaní, kto chce a kto nechce civilné manželstvo, spomenul medzi tými, ktorí ho nechcú, i panovníka, ktorý má, reku, len tú chybu… Tu pán podslúžny vyskočil so stoličky a chcel mi odňať slovo, ale ja som skoro doložil, že je prikonštitucionálny. Chvála to síce veľká nebola, ale pán komisár sa uspokojil. Väčšiu galibu mal s naším dr. Samom Daxnerom, ktorý protestoval proti prenasledovaniu Rumunov. To už nechcel dopustiť a zavše rečníka pretrhoval, že sa o tom nesmie hovoriť. Ale slovo odznelo a stopa toho prišla i do prijatej rezolúcie.

Prešli sme na samý horný koniec Rimavskej doliny, musíme sa vrátiť a spomenúť ešte dve cirkve malohontské, ktoré sú nad dolinou. Nad Hrachovom a Skálnikmi na východ leží Kraskovo, malá dedina so starobylým chrámom, ako to svedčia stenové maľby. Zlú povesť nechal tam po sebe farár Antalík, ináč Slovák, ale náruživý kartár a pijan, ktorý r. 1869 zaklal pri kartách svojho švagra, slovenského básnika Ľud. Kubányho. Po kratšom úradovaní Eduarda Švehlu, ktorý odišiel na Cinobaňu, vyvolili r. 1875 za farára Augusta H. Škultétyho. Tam, opatrovaný svojou dcérou Ľudmilou, umrel (1892).

Kraskovská farská stanica mala byť Škultétymu miesto penzie a náhrada za útrapy, ktoré znášal v službe cirkvi a národa. Dôchodok, pravda, nebol veľký, ale jemu by bol postačil, veď v svojich nárokoch bol veľmi skromný. Mal jedného syna, ktorý sa stal učiteľom na Budinej a tam v mladom veku umrel. Vždy mi je pred očami dobrácka postava báťu Škultétyho, ktorý, idúcky synovi na pohreb, zastavil sa u mňa na Pondelku a na moje potešujúce slová odpovedal: „Aspoň sa nebude musieť trápiť v tomto zlom maďarónskom svete!“ Často som chodil k nemu na Kraskovo a rozhovor náš vždy sa točil okolo revúckeho gymnázia. Mal pri sebe všetky listiny, vzťahujúce sa na založenie, účinkovanie a zatvorenie gymnázia, lebo sa strojil napísať jeho dejiny, ale som videl, že to už nevykoná, aspoň nie cele. Použil som, ako sa latinsky menuje, „pia fraus“, vypýtal som si jednotlivé časti a pracoval som na základe od neho vzatých listín. Keď vec bola hotová, doniesol som mu ju. Prečítal, porobil svoje poznámky a môj nezreteľný rukopis priateľ Maliak, ktorý sa cez vakácie u mňa zdržiaval, odpísal. Ja som si zasa doniesol novú prácu, a keď Škultéty videl, že to ide, chytil sa i on do roboty. Dobšinský napísal predmluvu, Štefan M. Daxner závierku a Salva, ktorého učiteľského úradu pozbavili a donútili byť kníhtlačiarom v Ružomberku, vytlačil knihu svojím nákladom pod názvom „Pamäti slovenského ev. a. v. gymnázia vo V. Revúcej“ (1889). Tu môžem pripomenúť, že Škultéty s Dobšinským priviedli ma na to, aby som písal i dlhšie články. Bola reč o Samuelovi Ormisovi, tiež bývalom profesorovi revúckom, ktorý už r. 1875 umrel 51-ročný. Mal som napísať jeho životopis. Povedali mi, čo vedeli z pamäti, a dali mi jeho diela, ktoré som nemal. Šiel som do Tisovca, tam som sa všeličo dozvedel, lebo mladšia dcéra Ormisova, Oľga, bola u vyšných Daxnerovcov pod opaterou šľachetnej manželky Jura Daxnera, matky Samuelovej, ktorý si Oľgu neskoršie vzal. Písal som do Revúcej staršej dcére Maríne, ktorá mi opísala chorobu a smrť svojho otca. Takto vystrojený napísal som životopis. Šiel som s ním na Kraskovo a odtiaľ so Škultétym do Drienčan k Dobšinskému, kde som obom prečítal, čo som mal napísané; po prečítaní pozrel som na oboch, videl som slzy v ich očiach a Dobšinský mi povedal: „Dobre je to, viac na tom nemeňte.“ Poslal som rukopis Salvovi, ktorý ho uverejnil v časopise „Dom a škola“ I, 1885, č. 8. a 9. Toto ma posmelilo a začal som písať i viac. Napísal som kratší životopis A. H. Škultétyho, tiež do „Domu a školy“ r. 1888, č. 3, Dobšinského, Št. M. Daxnerov do almanachu „Od Šumavy k Tatrám“ 1898, na vyzvanie viedenských Slovákov „Životopis Jána Kollára“ r. 1893, z naloženia národovcov malohontských r. 1891: „Čo sa robí v cirkvi podľa ev. a. v. v Uhorsku?“, k 250-ročnej pamiatke založenia chrámu ev. pondelského (1880) krátku „Historiu cirkvi ev. a. v. pondelskej“ a r. 1891 vydal som sborník svojich i nesvojich kázní z textov evanjelických pod menom „Svědectví víry“, r. 1894 druhý sväzok z textov epištolických, neskoršie (r. 1911) tretí sväzok čisto slovenský z evanj. textov, okrem toho kratšie úvahy, články, dopisy, recenzie v „Dome a škole“, „Korouhvi“, v „Cirk. listoch“, v „Stráži na Sione“, v kalendároch a i.

Vráťme sa ku Škultétymu. Žil v zátiší, ale v chudobe, a trápil ho ešte dlh. Roku 1888 mal mať 70 rokov. S priateľmi tisovskými, najmä s dr. Samom Daxnerom a Jánom Zvarom, premysleli sme zbaviť ho obťažujúcej dlžoby. Ja som písal najmä jeho bývalým žiakom, aby na to prispeli i sami, i sbierali, a šlo to. Dosiaľ mi je pred očami dobrá tvár Janka Zvaru, pokladníka Tisovskej vzájomnej pomocnice, s akou radosťou mi ukazoval soznam príspevkov pre báťu Škultétyho. Nasbieralo sa toho vyše 600 zl., na ten čas veľký groš, a tisovskí priatelia vymenili všetky dlžobné úpisy Škultétyho. Keď sme sa sišli počiatkom augusta (1888) na Kraskove, Samo Daxner prostred reči oddal „báťovi“ v peknej škatuľke všetky vymenené dlžobné úpisy a, myslím, i hotovosť, čo zvyšovala od dlžôb. Náš báťa vopchal škatuľku do vrecka kabáta a ďalej sa o to nestaral, až keď som o nejaký čas prišiel k nemu, dopytoval sa, ako sme mohli zvedieť, čo je komu dlžen. Ja som sa vyhovoril na Tisovčanov, že tí to vysnorili. Prišiel i Kovalevský z Mikuláša a doniesol pre Škultétyho strieborné hodinky zo sbierky mikulášskej. Škultéty začal rozprávať, že sú toto jeho prvé hodinky. Za študentských časov že mal jedny, ale boly spoločné s Jožkom Hurbanom. Toto som bol opísal v II. r. „Cirkevných listov“ (1888, č. 8) v článku „Jeden jasný deň života“. A veru ani potom, keď sme ho zbavili starostí, ako vyplatí dlžoby, nemal mnoho jasných, veselých dní, lebo neobyčajne starnul na tele i duchu, pamäť ho temer celkom opustila. Dostal kaplána Povázsaya, ktorý sa stal jeho nástupcom a len toho roku umrel (1933). Škultéty umrel r. 1892, niečo skôr pred ním Št. M. Daxner. Škultétyho pochovával Langhoffer, farár brádňanský, rodák skalický, Daxnera my dvaja s Jankom Vansom, a divili sme sa, že sme ani jeden nedostali pravoty pre pohrebné reči. Janko sa miernil a mňa zpred oltára nepočuli pre zlú akustiku chrámu práve tí, ktorí prišli na skusy.

Ako sa vtedy cestovalo, ukáže nám cesta, ktorú sme prekonali s báťom Škultétym. Mal bratranca v Honte na Cerove, farára Samuela Rafanidesa, povestného pomologa. Učiteľom bol tam Stanko Zoch. Cestovali sme na voze kraskovskom, v ktorom boly zapriahnuté tri kone, a myslím, bolo i žriebä. Voz bol obyčajný, furmanský. Sedeli sme na slamenom sedisku bez operadla. Báťa pohol sa na svojej ekvipáži ráno a prišiel na Pondelok okolo poludnia, po obede sme sa pohli a šlo sa krokom; báťa to označil maďarsky: fontolva haladunk (s rozmyslom specháme), až sme šťastlive v samý večer prišli na Ľuboreč do Goldpergerov; nás vďačne mali, ale koní sa zľakli, lebo nemali krmu, i svoje chovali slamou s čerstvo primiešanou lucernou. Bolo to počiatkom mája, bolo dosť chladno, malé mrazy. Ráno sme sa vybrali na Senné k ujčekovi Ondrejovi Bodickému. Ináč to trvá na voze malé dve hodiny, ale my, idúci „fontolva“, potrebovali sme na to pol dňa, tak že sme popoludní prišli a tam i na noc ostali. Boli tam lepšie opatrení krmom, ako na Ľuboreči. Na tretí deň prišli sme cez Strháre na Hrad alebo Modrý Kameň. Tam už nebolo známych, šli sme seba i kone nakŕmiť do hostinca, kde rezká hostinská pripravila nám obed. Po obede cez Krtýš, rodisko Škultétyho, prešli sme do Hontu, a to na Dolné Plachtínce, potom cez Príkľak, Príbelce na Čebu, kde sme kŕmili u Žida, ktorý práve mal smútok za matkou, lebo keď i nesedel na popole, ale v punčochách stál na prahu a divil sa, keď som sa ho spýtal, kto mu umrel, že poznám ich ceremonie. Jedli sme tam akúsi horkú bryndzu a poberali sa ďalej, lebo cesta viedla pomedzi vrchy do hôr. Až samým večerom došli sme na Cerovo. Takto nám trvala cesta tri dni. Na druhý deň navštívili sme Stanka Zocha v starej, ale jeho príčinlivosťou pekne sporiadanej škole. Šli sme do záhrady domáceho pána, kde stály pekné stromy. Pred jednou jabloňou zastal a, snímuc klobúk, riekol: „Cár Alexander!“ Iste poklonil sa menu a nie stromu.

Cerovo je na výšine, v peknej polohe — škoda, že i tam národ vymiera pre jednodetstvo alebo bezdetstvo. Kam to ideme? Po obede sobrali sme sa so Stankom Zochom, ako sprievodčím, na Dačolôm k všeobecne známemu Samuelovi Zátureckému. Na Cerove maly kone hody, lebo Rafanides, ako dobrý hospodár, mal hojnú zásobu ďateliny a náš Kraskovan si veru i na cestu nabral. I na Dačolôme bolo sena, tak že nič nenarušilo dobrú náladu až na to, že domáci pán pohoršil sa na mne a na Stankovi, svojom švagrovi, že sme sa smiali, keď báťa Škultéty sliezal pomaly s voza. A veru darmo sa mrzel, lebo my sme sa smiali, že sme mu takého vzácneho hosťa doviezli.

V piatok ráno, v piaty deň cesty, bolo treba pobrať sa. Šli sme na leštiansku hradskú a potom dolu dolinou okolo poludnia zasa dostali sme sa na Hrad alebo Modrý Kameň, ktorý je dnes sídlom okresného náčelníka, súdu, azda i berného úradu. Pri starom zámku je vystavený pekný panský dom, myslím, s 80 izbami. Keď sme my tam chodili, býval v ňom gróf Forgách, potom prešiel s celým panstvom na grófov Almássovcov, po prevrate kúpil ho štát pre úrady. My sme vtiahli zasa do hostinca a pani hostinská, ako pravoverná katolíčka, pripravila nám pôstny obed, zapraženú polievku s praženicou, a my dvaja luteráni s tretím kočišom boli sme spokojní čo do akosti, len, tak myslel báťa, malo toho byť trochu viacej. Na noc prišli sme zasa do Goldpergerov. Neviem, prečo sme nešli na faru, kde bol farárom priateľ Gömöry. Možno preto, lebo dobrí naši Goldpergerovci bývali hneď na kraji dediny a fara je hodne ďalej na briežku. Prenocovali sme a v sobotu ráno cez vrch Vrsáč ponáhľali sme sa „fontolva“ na Pondelok, kam sme na poludnie došli a báťa Škultéty večerom domov. Takto sme strávili celých šesť dní na voze k vôli tomu, aby sme navštívili báťovho bratranca a zabavili sa u neho cez noc a pol dňa. Takto sa cestovalo pred 50. rokmi, a teraz sú ľudia nespokojní i s rýchlosťou železníc a autobusov, žiadajú si už vzducholode a ďalej kto vie ešte čo.

Keď je reč o Kraskove, nemôžem nespomenúť človeka, ktorého i vtedy niektorí pokladali za blázna a dnes by ho iste odviedli na psychiatrickú kliniku a dali preskúmať jeho duševný stav. A preca ten človek sám pre seba takrečeno ničoho nežiadal, skromne žil, iným pomáhal a vykonal pre nich viac, ako takí praktickí ľudia, ktorí žili len pre seba. Bol to Ján Lieb, alebo, ako si poslovenčil meno, Ivan Ľub; pochodil zo Šurian. Neviem, ako sa dostal na revúcke gymnázium, tam sa poslovenčil rečou i duchom, skončil niekde hospodársku školu a potom zaumienil si rozumným spôsobom hospodárenia pomáhať slovenskému ľudu. Kraskovci boli kúpili panský majetok, ale zaplatiť bolo ťažko, lebo majetok nedonášal ani na úroky. Prišiel ta Ľub a priúčal ich, aby pestovaním primeraných kŕmnych rastlín dochovávali viac dobytka a z toho aby mali dôchodok. Dopravil im bôľhoj, ktorý aj v ich neúrodnej, riedkej kamenistej zemi dobre rástol, krmu bolo a bieda sa odtískala. Ľub býval vo farskej záhrade v malom domku, kde si z lát, oblepených papierom, narobil steny, aby v zime nemusel mnoho kúriť. Žil ako pustovník, choval sa v sedliackom dome dosť biedne, a len keď prišli hostia na faru, i on sa obživil. Musím pripomenúť, že ľudia neboli mu za jeho prácu a námahu veľmi vďační. Ani sám neviem, z čoho ten človek žil. Posielala mu niečo i sestra, ba prišla ho i navštíviť. Umrel na Kraskove, ale sotva si kto spomína na neho.

Na východ od Kraskova je dedina Lukovištia. Meno pochodí vraj od luku, istého druhu cibule, ktorá sa tam vo veľkom sadila. Lukovištia sú fília Kraskova, majú svoj chrám i školu. Čo je ďalej na východ, je Gemer, i cirkevne, lebo najbližšie obce a cirkve, Kyjatice, Hrušovo, Drienčany, patria do gemerského seniorátu. Celý tento kraj volá sa „Vŕšky“. Je neúrodný, preto obyvatelia zaoberali sa zčiastky priemyslom, zčiastky kupectvom. Robili brdá, ktoré potom po okolí roznášali a predávali; iní chodili až na Dolnú zem, skupovali voštiny, v zábojoch vybíjali z nich vosk a predávali ho. Ale každý nemal peniaze, aby mohol ísť skupovať voštiny. Boli jednotliví majetnejší hospodári, ktorí požičiavali, a voštinári obyčajne platili dlžobu voskom, ktorý veritelia na vozoch do Pešti odvážali a predávali. Jedným z takýchto voskokupcov bol Ján Kováč z Lukovíšť, rozumný a vážený hospodár, ktorý býval i dozorcom cirkvi kraskovsko-lukovištskej. Mal syna Jána, ktorého dal do škôl do Soboty, kde skončil šesť gymnaziálnych tried. Škoda, že ho nedal i ďalej do nejakej hospodárskej alebo kupeckej školy. Ale vtedy takých škôl málo bolo a komu by to bolo vtedy prišlo na um. Syn ostal doma a oženil sa s Júliou Hudcovou z Tisovca. Otec mu odovzdal kupectvo s voskom a on za 20 rokov tých 20.000 zlatých, ktoré mu dal otec do kupectva, späťnásobnil. Kúpil veľkú horu, majetok sa rozmáhal. Ale v Pešti kupectvo zaseklo, bolo treba hľadať iný odbyt. Vosk išiel do Ruska a odtiaľ prichádzali Židia v dlhých kaftanoch kupovať ho. Kováč vybral sa aj so Samom Daxnerom až do Ruska, myslím, do Kijeva, kde v kláštoroch bol hlavný odbyt na vosk, z ktorého dorábali sviece, ale pre colné a iné prekážky ani z tohoto veľa nebolo. Jeden zdanlivý úžitok by bol z toho býval, totiž že Kováč bol upozornený na nevýhodné vybíjanie vosku v zábojoch, lebo v odpadkoch, menovaných súšim, ostávalo mnoho vosku. Prišiel na myšlienku postaviť fabriku v susednej dedine Melechedi, len na jedno zabudol, že tomu všetkému treba sa i rozumieť. Keby bol čakal niekoľko rokov, pokým by jeho syn Ivan, o ktorom som už písal ako o svojom žiakovi, skončil techniku a vtedy začal, bolo by mohlo z toho niečo byť, ale nedal si povedať, staval, veľa peňazí do toho vložil, pošla i hora a pomaly odplával celý majetok. Fabriku s mlynom odkúpili Židia. Syn Ivan po smrti otcovej šiel do Ameriky, kde v mladom veku umrel. Matka vydala dve dcéry, staršiu za Andreja Žuffu, továrnika v Lipt. Sv. Mikuláši, kde umrela 1. januára 1932, mladšiu za bankového úradníka Borsíka, na tento čas v Galante. Ivanova vdova vrátila sa z Ameriky s dvoma dietkami a žije v Revúcej. Takto prechádzajú ťažkou prácou nadobudnuté majetky.

Rozhovoril som sa o tomto obšírnejšie preto, lebo Kováčovský dom bol povestný svojím slovenským pohostinstvom. Tu sme sa schádzavali z celého Malohontu a ktorí boli aj z Gemera verní Slováci. Tam boly zábavy, ale i vážne porady cirkevno-národné. Či na Jána, či na Julianu celý priestraný dom až hučal od hostí ani úľ od včiel. Po smrti otcovej stal sa syn cirkevným dozorcom, a to i v domácej cirkvi i v susednej drienčianskej. Ako taký postavil zo sbierok dva pomníky, v Drienčanoch Dobšinskému, na Kraskove Škultétymu. Na vydanie oboch sväzkov „Svědectví víry“ dal po 200 zl., ako som to pripomenul v záverečných slovách k II. sväzku, a kdekoľvek bolo potrebné napomôcť nejakú dobrú vec, bol vždy ochotným darcom. V tejto mysli ho napomáhala, ba povzbudzovala jeho manželka, zlatá duša, ktorá prešla cestou ťažkého utrpenia.

Z Lukovíšť pochádza i senátor dr. Ján Botto, ako básnik Ivan Krasko, ktorého pri štúdiách napomáhali tiež Kováčovci. Spolu s Ivanom som ich zaviedol až do Brašova na rumunské gymnázium. Z mojich bývalých žiakov bol šiel ta i Gusto Čipka, ktorý po skončení gymnázia šiel do Viedne študovať medicínu, ale neskončil. Doma v Tisovci stal sa na majetku starorodičovskom hospodárom. Oženil sa, vo svetovej vojne ho zajali, stal sa ruským legionárom, ale cestou cez Sibír vypadol z vlaku a zabil sa. Jeho syn študuje v Bratislave.

Ešte jednu malohontskú cirkev mám spomenúť, a to Pokoradz, ktorá leží na briežku východne od Čerenčian. Dobšinský odvodí to meno od pohrobišťa, lebo pokorovať znamená smútiť, a je niečo vo veci, lebo bývalý farár Hüvössy, ktorého otec, učiteľ z Kocihy, prehodil meno Ziman na Hüvössyho, ale do smrti nenaučil sa ho dobre vysloviť, nasbieral plnú faru urní, do ktorých dávali popol spálených mŕtvol. Tu som poznal troch farárov. Starého Cavara, ktorého pre akési neporiadky vysúdili z fary, ale aby hladom neumrel, prisúdili mu polovicu dosť malého farárskeho platu. Keď Cavar i nechtiac vystúpil, vyvolili za farára na polovičný plat Jozefa Hörka, brata málinského Hrka. Ale ten si poradil, dal sa vyvoliť za profesora do Prešova, potom prešiel do Bratislavy a tam i umrel. Na jeho miesto na Pokoradz prišiel Honétzy, ktorý si tam všelijako pomáhal, aby vyžil. Po niekoľkých rokoch vyvolili ho za farára na Rybník; konečne dostal sa na Pokoradz Hüvössy, ktorého sme tam s Czénerom ako seniorom uvádzali. Už je tam vyše 40 rokov. Pravdaže, o niekoľko rokov, ako ta prišiel, umrel Cavar, ktorého som ja pochovával. Kázal som z textu Ev. Matúša V, 39 — 41, lebo sa rád pravotil. Jeho tretí nástupca, Hüvössy, mal už celý plat.

Keď sme takto prešli cez všetkých 15 cirkví malohontského seniorátu, obzrime sa po jeho správe. Pri mojom príchode na Pondelok bol seniorom — ako som už spomenul — Andrej Krno, farár čerenčiansky, zo všetkých malohontských kňazov teologicky najvzdelanejší, znamenitý administrátor a integer vitae, ale pre očný neduh chcel sa sprostiť seniorského úradu, ako sa skončia tri roky, na ktoré ho vyvolili. Seniorálnym dozorcom bol umierajúci Eugen Kubínyi, bývalý patrón revúckeho gymnázia. Na jar r. 1878 prišla voľba seniorálneho predstavenstva a tu sobotským pánom prišlo na um kandidovať na seniorálne inšpektorstvo všeobecne známeho zúrivého nepriateľa Slovákov, Szontagha Bertalana, podžupana gemersko-malohontského, ináč nadaného človeka. Jeho, župana Fáya a Št. Daxnera menovali troma talentmi gemersko-malohontskými. Naši postavili za kandidáta Fridricha Malatínskeho z Rimavského Brezova, tichého, ale duševne nič neznamenajúceho Slováka, ktorý už raz bol seniorálnym dozorcom, ale v ničom sa nepreukázal. Stalo sa, čo sa predvídať dalo. Páni dali si záležať na každej cirkvi a sľubmi, hrozbami vykonali, že Szontagha veľkou väčšinou vyvolili. Na Pondelku dozorca Ruthényi s Cabanom a selčianskym Síkorom-Brycháčom zagitovali cirkevníkov za Szontagha, čo som veľmi ťažko niesol, ale viac ráz sa to nestalo, že by ma cirkevníci boli prehlasovali. Za seniora vyvolili kokavského farára L. Gábera. Ináč nadaný človek, dobrý rečník, ale chýbal mu mravný základ, tak že sa skoro vyžil; Glauf ho onedlho nazval „opľuvania hodným seniorom“. Na seniorálnom konvente inštalovali nové predstavenstvo a nový dozorca v svojej reči sľuboval, že vykorení tŕnie i bodľačie zo seniorátu. Myslel tým nás Slovákov, ale dosť skoro sa presvedčil, že Malohont je nie Gemer, kde bol tiež seniorálnym dozorcom. Prichádzaly jedno za druhým šteklivé otázky, ktoré ho donútily, že po troch rokoch, keď mala byť nová voľba, neopovážil sa kandidovať. Podstrčil miesto seba Rudolfa Mártona, ale i ten prepadol. Gáber ako senior chcel sa udržať. Na poslednom seniorálnom konvente na veľké zhrozenie Szontaghovo a Soboťanov čítal slovenskú seniorskú zprávu a sám agitoval proti Szontaghovi, ale to mu už nepomohlo. Za seniora jednohlasne vyvolili doterajšieho konseniora Czénera a za dozorcu sme vyvolili proti Soboťanom Ruthényiho, slabé nedochudča. Tam sme si zasa my nič nepomohli, azda by bol býval lepší Márton, ktorý mal aspoň trochu citu a charakteru. Toto predstavenstvo spravovalo seniorát za 9 rokov.

Boly to časy ustavičných škriepok na sen. konvente. Czéner ako senior pri svojej inštalácii pripomenul slávnejšie časy, kde sa Malohont menoval Saxonia parva. To boly tie časy, kde sa pod vodcovstvom seniora Holku a inšpektora Feješa odbývaly na Skálniku „solennie“ s učenými prednáškami. Ale boly už iné časy, nebolo kedy rozjímať o učených otázkach, keď všetky mysle ovládala politika. Na jednej strane krutý nápad na život Slovákov, na druhej strane prudká, mnoho ráz do osobničkárstva zachádzajúca obrana. Z akejkoľvek naoko malej veci strhla sa svada, nebolo konventu bez incidentu. Účastníci sa v rozčulení schádzali a v rozhorčení rozchádzali. Pravda, bolo dosť príčin na rozčuľovanie. Spomenul som už krivdu Laučekovu, ktorá vyvrcholila vo vojenskej exekúcii, žiadanej Szontaghom. Rozčulenie neutíšilo sa ani kanonickou vizitáciou Czékusovou roku 1881 a 1882. Prišiel i na Pondelok, vykonalo sa, čo sa vykonať muselo. Ja som veru v kázni vyobšíval panujúce pomery, tak že po službách božích vzal ma Czékus na otázku, kde som nabral z čisto etického textu (I. Petra 3, 11, 12) také myšlienky, aké som upotrebil v kázni. Odpovedal som, že podľa homiletických pravidiel treba brať do ohľadu nielen textus, contextus, ale i casus, t. j. príležitosť. Vtedy už vlastne ukázalo sa, čo mal proti mojej kázni. Spomenul som v nej i prenasledovanie za materinskú reč a iné nepríjemné veci. Hovoril mi Czékus doslovne takto: „Hallottam, hogy rajongó pánszláv. (Počul som, že ste blúznivý pansláv.) Prezeral som vaše knihy (spal v izbe, kde bola moja malá knižnica); vidím, že máte slovenské knihy. Dobre, vzdelávajte svoju materinskú reč.“ Napokon dal mi radu, aby som sa oženil. V tom jednom som ho poslúchol, lebo o rok som sa oženil, ale z panslavizmu ma nevyliečil. Nepoviem, keby som bol videl, že v Uhorsku prisluhuje sa spravedlivosť i Slovákom, že Slovák smie sa hlásiť k svojej materinskej reči, že by som nebol priľnul k tej vlasti, v ktorej je chránená moja viera — ako vtedy i bola — a čo hneď potom nasleduje, materinská reč. Ale tam boly slovenské gymnázia, tam Matica, tam prenasledovanie roduverných Slovákov, najmä mladších. Práve v tom roku vyhodili pokrevného Dezidera Bodického v Bystrici, ktorý by sa bol mohol stať slovenským básnikom. Mal i v „Orle“ uverejnené dve básničky, potom uviazol pri honvédoch a teraz živorí na penzii ako podplukovník v Šoprone. Onedlho zatým vyhodili bratranca Daniela ako druhoročného preparandistu v Prešove. Z čista-jasna dostal som od neho telegram, aby som mu poslal na cestu; otcovi sa neopovážil písať. O dva-tri dni prišiel a rozprával, že ho so šiestimi a či siedmimi druhmi vyhodili, lebo sa slovensky shovárali, ba sa i schádzavali, tam si rečnili básne, prinášali práce, cvičili sa v materinskej reči. Teda konali to isté, čo mne Czékus cele blahoprajne odporúčal. Všetky tieto veci nemohly ma oduševniť za takú vlasť, ktorá svojich synov takto prenasledovala, a onedlho pocítil som i na vlastnom tele, za akú cenu by človek mohol byť vlastencom. Pri vizitácii sme sa i poškriepili s pánom vizitátorom; vytýkal mi pri čítaní vizitačnej zápisnice v chráme pred celou cirkvou niektoré staršie neporiadky. Ja som prosto odpovedal, že za tri roky nemohol som usporiadať, čo sa od rokov zlého a zlého narobilo; prečo cirkevná vrchnosť trpela také neporiadky? Vizitacionálne zápisnice vyhotovil som slovensky. Czékus nariadil, že pre dištrikt treba maďarsky. Ja som sa zoprel, až senior Gáber požiadal rimavsko-brezovského farára Liszkaya, vizitacionálneho zapisovateľa, aby preložil zápisnicu do maďarčiny. On to i vykonal, ale žiadal za preklad 10 zlatých. Ja som nechcel platiť, cirkev tiež, až sa zmohol na to dozorca Ruthényi a zaplatil. Po vizitácii pri obede nesedel som za jedným stolom s pánmi vizitátormi, ani som podľa obyčaje netoastoval, ale Czékus ako by to nebol zbadal.

V tom roku (1881) vyvolili ma na seniorálnom konvente za dekana dolného dekanátu, kam bolo pridelených osem cirkví s 20 školami. Začal som požadovať, aby učitelia učili mluvnicu a desatinné zlomky, taktiež aby miesto racionalistických výkladov katechizmu Plačkovho a Braxatorisovho uviedly sa pravoverné, čo sa i stalo. Ale poniektorí učitelia mali i svoje vlastné alebo cudzie vysvetľovania. Také mal i Hüvössy. Na skúške skúšal žiakov podľa predpísaného katechizmu. Opýtam sa ho: „Tak ste učili podľa Linderovho katechizmu?“ (Ten bol predpísaný.) Odpovedal mi namrzene: „Áno, ale buv som blázon, že som tak učil!“ Povedal som mu: „Pravdu máte, váš výklad bol celkom dobrý“, a starý učiteľ vrátil sa k svojmu výkladu.

Keď som na seniorálnom konvente čítal prvú dekanskú zprávu, v ktorej som miernym, slušným, uznanlivým spôsobom uznával dobré stránky a vytýkal chyby pri vyučovaní, najmä starší učitelia sa trochu omŕzali, že som ich tak popretriasal. Predtým naučení boli na samé chvály. Jeden pán brat, bezpochyby Liszkay, v zpráve o seniorálnom konvente ma napadol, že ako mladý človek opovažujem sa tak ľubovoľne posudzovať v službe cirkvi zošedivelých mužov. Ale lekcia osožila, uvádzaly sa do škôl Bežove šlabikáre a čítanky. Vtedy ešte nezbadali v nich rečňovanky: „Ja som malý, ale Slovák…“ Škôldozorca Groó, u ktorého vtedy bol za krátky čas náš Jožko Škultéty a pomáhal mu pri písaní jeho čítanky, bol síce, ako Spišiak, tuhý Maďar, ale pri výučbe dalo sa s ním shovárať. Bol prišiel i na skúšky, ale tak, že prišiel ako evanjelik a nie ako škôldozorca. Prišiel na Hrachovo. Tam pri obede shovárali sme sa o výučbe, najmä o vyučovaní maďarčiny v slovenských školách, a on sa vyslovil, že takého učiteľa, ktorý v slovenskej škole učí a či vlastne dá sa deťom učiť dejiny Uhorska maďarsky, pokladá za vlastizradcu, lebo veď tak deťom zoškliví i dejiny samé, keď sa ich musia v cudzej reči učiť. Pravda, toto by sa nebol opovážil povedať v Sobote pred stoličnými pánmi, hoci mal úplnú pravdu.

Na Pokoradzi zbadal som pri skúške v chráme podivnú mapu Uhorska podľa rozdelenia z rokov pädesiatych; bolo tam osobitne vyznačené Sedmohradsko, srbská vojvodina a temešský banát. Šiel som k nej a povedal, že sa tá mapa užívať nesmie. Učiteľ s farárom sa vyhovárali, že je cirkev chudobná, nemá odkiaľ druhú kúpiť. Ja som sa zabával na Groóvovi, na jeho hlúpej tvári, akú robil, ale na skúške nepovedal nič. Potom na fare krútil hlavou a povedal: „Dekan vykonal svoju povinnosť, ale čože mám spraviť ja?“ Keby to bolo bývalo v Tisovci, kto vie, či by z toho nebol býval nejaký krik, hoci Groó nikdy nebol násilníkom, ale na Pokoradzi i učiteľ i farár boli dobrí vlastenci. Dal si zavolať rychtára a prikázal mu, aby na druhý deň doniesol mu mapu do Soboty. Škola dostala zákonu zodpovedajúcu mapu darom. S tou nezákonitou neviem čo sa stalo. Možno, že ju spálili, aby dokázali svoje vlastenectvo. Mohli ju uložiť na pamiatku a upomienku, že sa časy menia, teraz by sa zišla.

V Sobote, kde sa, pravda, len maďarsky učilo, bol učiteľom Prúnyi, ktorému by bolo ľahšie učiť slovensky ako maďarsky — ale čo mal robiť? Rozdelili školu a dostali ta učiteľku, ktorá učila staršie dievčence, lebo chlapcov poslali do štátnej školy. Tam som prvý raz videl ženský spôsob vyučovania. Navonok to bolo sporiadané, skvelé, ale do hĺbky nešlo. Ešte dobre, že mala len samé dievčence; s chlapcami neviem ako by si bola poradila. Aspoň toľko z mojich 8-ročných dekanských skúseností.

Asi mesiac pred ženbou bol som na dištriktuálnom konvente v Rožňave (1882). Tam som si dopĺňal svoje skúsenosti, nadobudnuté na generálnom konvente r. 1875. Presvedčil som sa, že vyššie cirkevné fóra sú naplnené divým, politickým, necirkevným, nekresťanským duchom. Dištriktuálny dozorca Tomáš Péchy otvoril konvent tichou, miernou rečou. Obdivoval som jeho vzdelanosť a rečnícku pohotovosť; tak ukladal slová, že ťažko by bolo bývalo nájsť primeranejšieho slova, než aké on použil. Nie div, že neskoršie stal sa predsedom snemu. Už superintendent v svojej zpráve narazil na divo vlastenecký tón, keď spomenul vyhodenie preparandistov v Prešove. A mal už tam hotového svojho zbrojnoša, správcu gymnázia Kramárcsika, ktorý prečítal návrh uzavretia asi v ôsmich alebo dvanástich bodoch, čo by sa malo robiť na zachránenie panslávmi napadnutej vlasti, hoci sa tým takzvaným panslávom ani nesnívalo rozboriť vlasť, bránili si svoju materinskú reč. Z tých bodov návrhu som si len dva zapamätal. Jeden znel tak, že majú byť zo všetkých dobrodení vytvorené deti takých otcov, ktorí by boli odsúdení pre panslavizmus, čo sa i jednému svetskému pánovi, predsedovi sedrie, zdalo priostrým. Ako, vraj možno trestať deti za hriechy rodičov? Ale ktorýsi kňaz mu zavolal, že tú nákazu sajú do seba s materinským mliekom. Druhý bod bol, aby zakázané boly všetky v Prahe tlačené knihy. To ma už dopálilo; zavolal som, že či nám i Biblie zakážu, lebo i tie sa v Prahe tlačia, za čo sa mi dostal čestný titul šibenca (akasztófára való). Začala sa rozprava o návrhoch, proti sa nikto neopovážil. Našiel sa, čo licitoval nahor, a to bol budúci biskup Zelenka, ktorý podal takýto návrh: kto svoju národnosť natoľko zastáva, že je to na škodu maďarskému národu, dopúšťa sa kanonického priestupku. Ale tento návrh zdal sa i Péchymu nepríhodným, upravil s ním Zelenku na generálny konvent, a Zelenka si to iste rozmyslel a na generálny konvent ho nepodal. Keď som na druhý deň Zelenkovi dohováral, ako mohol také niečo navrhovať, podľa čoho možno odsúdiť každého, kto vie maďarsky a číta slovenské časopisy a knihy, nevedel, kam z konopí, vyhováral, že to závisí od verejnej mienky. „Veď je to“, hovorím, „práve to zlo a nebezpečenstvo, ako sa tvorí u nás verejná mienka.“ Počúvali tento náš rozhovor mnohí, medzi nimi i podžupan Szontagh, ale nikto sa nezamiešal. Azda i sami videli, že včerajšie uzavretia prestrelily, ale, hľa, verejná mienka! Pozdejšie (1890), už ako biskup, povedal mi raz Zelenka: „A többség mindig kegyetlen szokott lenni.“ (Väčšina býva vždy ukrutná)! Keby bol dožil naše dnešné časy, bol by sa presvedčil, že sa mýlil, lebo my sme oproti menšinám nie ukrutní, dokiaľ je v nás duch Kristovej lásky.

Aby som skončil s dištriktuálnymi konventmi, spomeniem ešte jeden, už za vedenia Zelenkovho. Vo februári 1890 umrel Czékus a my slovenskí kňazi v potiskom dištrikte sme si vydýchli, že sme sa zbavili bezohľadného človeka. Nastala voľba biskupa, lebo už vtedy naši superintendenti dostali od vlády povolenie menovať sa biskupmi a ako takí stali sa údmi magnátskej snemovne. Spomínaní boli traja kandidáti, nireďházsky Farbaky, rožňavský Terray a miškovský Zelenka. My Slováci uznávali sme za najpríhodnejšieho hladkého a snášanlivého Zelenku, a divná vec, že i sobotskí páni sa pripojili k Zelenkovi, tak že okrem Rimavského Brezova a Rimavskej Bane celý seniorát hlasoval na Zelenku, ktorý bol veľkou väčšinou hlasov cirkví vyvolený. K vôli nastavším potom časom spomínam, že kde boli v cirkvách slovenskí kňazi, posielali vždy slovensky napísané hlasy a nikto sa proti tomu neozval. Pri otváraní hlasov v Košiciach všetky hlasy otváral a prečítal už spomenutý Péchy. Nevedel slovensky, ale keď otvoril slovenský hlas, odovzdal ho bez poznámky Glaufovi, ako dištriktuálnemu notárovi. Ten ho prečítal a hneď i preložil. Bol som na Zelenkovej inštalácii (1890 v máji), prijal ma veľmi vľúdne. Šiel som neskoršie k nemu na návštevu v istej, bratranca sa týkajúcej veci, ale o tom pozdejšie. Pri tejto návšteve pozval ma, aby som šiel s ním na inštaláciu vyvoleného biskupa preddunajského, Baltíka. Ja som sľúbil a šiel. Rok 1890 bol zlovestný pre vtedajších našich biskupov. Vo februári umrel v Rožňave Czékus, pred ním v januári v Bratislave Geduly a, myslím, v júni na Čabe Szeberínyi, ktorý bol ešte v máji na inštalácii Zelenkovej. Ostal jediný zadunajský Karsay, starec asi 75-ročný.

Ale hovorme o prvom konvente dištriktuálnom pod vedením Zelenkovým r. 1891 v Jelšave. Poznať, že panoval v dištrikte krotkejší duch, hoci na stolici dištriktuálneho dozorcu sedel miesto neprítomného Péchyho gemerský tuhý Maďar, Szentiványi Arpád. Bola reč o krivde evanjelikov, že katolícki kňazi krstili i také deti, ktoré podľa zákona maly byť evanjelikmi, a potom si ich svojili podľa zásady, že katolícka cirkev krstí len pre seba. Vtedajší minister kultu, gróf Albin Csáky, vydal nariadenie, že každé odkrstenie (elkeresztelés) má byť pokutované peňažite, myslím, 10 zl. Na dištriktuálnom konvente gemerský senior Terray, ktorý dostal bol ako náhradu, že neostal biskupom, dvorné radcovstvo s titulom „osvietený“, narádzal, aby sa poslal ministrovi poďakovací prípis. Nireďházsky Farbaky, dištriktuálny notár, nechcel, aby sa poslal prípis, ale uspokojil sa, aby ministerské nariadenie vzalo sa v uspokojujúcu známosť, hoci vraj máme isté obavy. Väčšina konventu, najmä mladší kňazi, šomrali proti obom návrhom, ale nedajbože sa ozvať, boli ešte vždy pod bývalým terorom, až ma temer donútili, aby som sa ozval. Vstal som a povedal, že návrh gemerského pána seniora neprijímam, lebo je predčasný. Čakajme, či pán minister bude mať dosť smelosti nariadenie i exekvovať, lebo sme sa už viac ráz oklamali. Návrh pána notára dištriktuálneho by som prijal, keby ho on sám nebol podvrátil. Narádza, aby sme nariadenie vzali v uspokojujúcu známosť, a tvrdí, že máme obavy, to je contradictio in adiecto. Ozval sa súhlas a všetci čakali, čo budem narádzať, a ja som narádzal vziať nariadenie v radostnú známosť (örvendetes tudomásul). Sotva som si sadol, už Szentiványi vypovedal: „Örvendetes tudomásul vétetik (berie sa v radostnú známosť).“ To bolo prvý raz, čo môj návrh na dištrikte prijali. Pravda, nebola to vec rečová, hoci politická, boj medzi vládou a opozíciou, a Szentiványi bol vtedy v opozícii. Tu len ešte krátka filologická poznámka; týka sa toho vzatia v známosť — tudomás vétel. Maďari to majú z nemeckého zur Kenntniss nehmen a my z maďarského. Neviem, či je to po nemecky dobre, Maďarom sa všetko shodlo, ale v slovenčine to škripí a preca sa užíva. Nedalo by sa to vysloviť slovenskejšie?

Pri konci konventu mal som malú srážku so Szentiványim. Dr. Samo Daxner, ako dozorca cirkvi tisovskej, podal si bol na dištrikt akúsi prosbu alebo sťažnosť. Ja som o tom vedel, lebo mi Daxner oznámil jej obsah. Tu pán Szentiványi niekoľko slovami predniesol, čo si žiada Daxner, ale opačne. Vstal som a povedal, že Daxner si niečo iného žiada, nech sa jeho prosba prečíta. Hoci sa pán Szentiványi krútil, vrtel, prosba sa prečítala a dokázalo sa, že sa pocigánil. Len pri obede ozvala sa i vlastenecká struna, ale nie so strany konventuálov. Prišiel ta podžupan Bornemisza, kalvín, a spustil vlasteneckú, proti panslávom namierenú reč. Z takzvaných panslávov bol som tam len sám, lebo nášho vtedajšieho seniora Czénera počítali za dobrého vlastenca, hoci niekoľko rokov predtým zmužile sa zastal prenasledovaného Salvu, vyhlásiac ho na dištriktuálnom konvente za najlepšieho učiteľa malohontského, a upieral právo cirkevnej vrchnosti, aby ho súdila pre tlačový priestupok, lebo to prislúcha pred tlačový súd, na čo mu zavolal biskup Czékus: „Mi vagyunk a sajtóbíróság!“ (My sme tlačový súd!) I pri konzistoriálnom súde seniorálnom hlasoval s hrachovským učiteľom Balážikom proti návrhu sen. pravotára, vlastného švagra, Šándora Medveckého, syna Samuela Medveckého, farára slatinského, ktorý z číreho sebectva, aby sa ukázal v peknom svetle, navrhoval Salvu odstrániť z úradu učiteľského, čo maďarsko-vlastenecká väčšina konzistoria vďačne prijala a vyššie súdy potvrdily.

Mám spomenúť ešte jednu vec, kde ako by sa bolo pohlo svedomie i takého zaťatého nepriateľa Slovákov, ako bol Czékus. Ako som spomenul, môjho bratranca Daniela Bodického vyhodili r. 1882 z učiteľskej prípravovne prešovskej so šiestimi druhmi. Boli to Migra, Styk, Kundrát, Filipča, Žorna a Kornel Stodola, žiak gymnaziálnej V. triedy. Tak to čítam z odpisu zápisnice výboru, spravujúceho ev. a. v. kolegium v Prešove, zo dňa 31. marca 1882, kde stojí, že výšmenovaných vytvorili z preparandie prešovskej a spolu zo všetkých krajinských škôl preto, lebo mali tajný spolok smeru slovensko-národnostného, takzv. panslávskeho (az itt elősorolt tanitóképezdész növendékek tót nemzetiségű úgynevezett panszláv irányú titkos szővetkezetben való tényleges részvétel vétségében bünösöknek találtatván, ezen intézetből és egyúttal a többi hazai tanintézetekből való kiutasíttatásra itéltetnek). Toto bol výrok profesorského sboru. Spravujúci výbor ho potvrdil s výnimkou Stodolu, nad ktorým profesorský sbor uč. preparandie nemal práva súdiť, s tým dodatkom, že tá istá zápisnica má sa poslať ministerstvu výučby, aby vykonalo a vyhlásilo výrok. Rozumie sa, že minister výučby potvrdil, vyhlásil a na celú krajinu rozšíril výrok, ktorým šiesti mladí Slováci stali sa vyhnancami. Čo mali robiť? Najprv niektorí z nich išli do Starej Čavy do pruského Sliezska na akýsi učiteľský seminár, ale skoro sa presvedčili, že to pre nich nemá smyslu; bratranec Danko šiel do Prahy do súkromnej obchodnej školy Keilovej, kde skončil dvojročný kurz, potom ho vzali za vojaka, vyslúžil si tri roky a vrátil sa ako Zugsführer (šikovateľ). A teraz čo? Bol by mohol ostať vojakom, ale na to nemal vôle, vedel, že ako Slovákovi ani tam by mu ruže nekvitly. Dozvedel sa, že cisár Franc Jozef, keď je v Budapešti, prijíma súkromných ľudí ľahšou cestou ako vo Viedni. Vystrojil sa ta s prosbou, aby mu dovolili z milosti pokračovať v štúdiach. Neviem, kto mu vykonal audienciu, ale, myslím, bol to Daniel Bachát, slovenský farár peštiansky. Na audiencii prosbu odovzdal, cisár podľa obyčaje sľúbil. Ja som vedel, že je to len počiatok diela, rozhodnutie je u ministra a ten nerozhodne, kým sa neopýta Czékusa, ako predstaveného prešovskej školy. Zahryzol som do kyslého jablka, opísal som Czékusovi všetko, kde bol bratranec od tých čias, ako ho vyhodili, spomenul som i Čavu, i Prahu, i vojenčinu, pripojil som i zápisničnú knihu, v ktorej bolo zaznačené, kedy, načo sa schádzali v Prešove, čo tam robili. (Možno, keby ju boli pred 5. rokmi profesorom ukázali, neboli by ich tak kruto potrestali.) Prosil som, aby dal radu, lebo bratranec nechce byť na obtiaž rodičom a ako každý Slovák, i on miluje svoju vlasť, svoju rodinu a len v najväčšej núdzi vládal by ju opustiť. Czékus bol výtečný, spoľahlivý administrátor. O niekoľko dní mal som odpoveď napísanú jeho charakteristickým písmom. On vraj nemôže dať radu, keď nepozná človeka, jeho schopnosti, vlastnosti a p. a nemôže odporúčať neznámeho. Dosiaľ to ešte šlo, ale potom už sadol na svojho koníka a začal: Ak je nie panslávskeho smýšľania, načo išiel do Prahy učiť sa kupectvo; to by sa i doma mohol naučiť, ale tak je to, keď Uhorsko a Maďarov len haniť a Rusko len oslavovať vieme. Skúsenosť skôr-neskôr ta privedie patričných, ak by mali ísť do Ruska, že preca je lepší uhorský chlieb a uhorská sloboda, ako kančuka. Ani Salvovi nepáči sa vraj v Uhorsku, ale Czékus neverí, že by mal vôľu odsťahovať sa do Ruska. List dokončil tým, aby som mu určite odpísal, čím by chcel byť bratranec, či by šiel k železnici, alebo na nejaké občianske povolanie, vtedy že by azda mohol dať istú odpoveď. Dobre, že sme ústne nevyjednávali, lebo iste by sme sa boli poškriepili a nebolo by z celého bývalo nič, ale po prečítaní listu som sa podľa svojej obyčaje na to vyspal a chladnokrvne odpovedal, že nežiadam, aby pán biskup dobre stál za môjho bratranca, najviac to, že od času jeho vytvorenia zo škôl nič je nie známo, že by sa bol dopustil niečoho takého, čo by ho robilo omilostenia nehodným. Čo sa Prahy týka, nešiel sa ta učiť kupectvu, ale šiel do obchodnej školy, čo tu nemohol urobiť, lebo ho vytvorili zo všetkých škôl v Uhorsku. Na otázku, čím by chcel byť, odpovedal som opatrne, že iste chcel by skončiť, čo začal, ale kto vie, či aj po omilostení mohol by toho dosiahnuť, ale rozumie aj vedeniu obchodných kníh a ako vyslúžený poddôstojník má právo žiadať o službu pri štátnych železniciach. Naposledy som poznamenal, ako ťažko padne, že naše cirkevné vrchnosti slovenské a panslávske smýšľanie stotožňujú, tak že kto povie, že je Slovák, už ho vyhlásia za pansláva, a nakoniec som mu citoval z listu superintendenta dr. Jána Seberínyho, písaného grófovi Karlovi Zayovi, gen. dozorcovi, kde mu píše latinsky: „Ego sum Slavus. Hoc nec mihi laudi est, nec dedecori, quia est factum Dei, qui me talem nasci voluit.“ (Ja som Slovan. A to mi je nie ani na chválu, ani na pohanu, lebo je to skutok boží, Boh chcel, aby som sa tak narodil.) Ďalej píše, že sa práve tak nehanbí za svoj pôvod a jazyk, ako sa nehanbí Maďar, Nemec, Francúz a i. za svoj. A kto by, majúc zdravý rozum a neporušeného ducha, odtajoval svoj pôvod, alebo nenávidel svoju reč, ktorú sa učil s materinským mliekom? To môžu len zbabelí a všetkému prisviedčajúci ľudia. Netrpelive čakal som odpoveď na tento až priúprimný list. Nedochádzala, ale oneskorene došla. Pán biskup sa ešte i ospravedlňoval, že musel odcestovať a tak nemohol hneď odpovedať. Odpovedal, aby sa poslala prosba rovno na ministerstvo, odkiaľ že ju jemu pošlú, aby podal svoju mienku. Ale napísal i o panslavizme, že podľa neho pansláv je ten, kto v srdci svojom prechováva nenávisť proti maďarskému národu a vlasti, usiluje sa takú nenávisť i do iných sŕdc vštepiť a pod krídlami ruského cára chce stvoriť veľkú slovanskú ríšu, a nemožno tajiť, že i v našej protestantskej cirkvi sú takíto kňazi a učitelia. Nech i Slováci idú tou cestou, ktorou spišskí Nemci, ktorí si ctia svoju reč, ale pritom ctia a milujú i maďarský národ a vlasť, vtedy nikto nebude ich nepriateľom, ba naopak, každý ich bude milovať. Takto pán biskup. Ja som si pomyslel, že sa od Spišiakov učiť nebudem, lebo pravdu mal už zosnulý Ján Ružiak, keď im povedal: „My (Slováci) sme vás urobili Nemcami!“ Hoci aj dosiaľ by sa pánu biskupovi Czékusovi páčili, lebo sú viac Maďari ako Nemci. Zkrátka, videl som, že je celá vec na dobrej ceste a že biskup dá takú mienku, aby bratranec mohol ďalej študovať. Pravda, nešlo to tak skoro, ako by sme si boli žiadali. Páni majú vždy dosť času, ani dnes by to nebolo lepšie. Naše dopisovanie s pánom biskupom skončilo sa koncom novembra 1887 a obnovilo sa až v júli 1889, keď poslal odpis prípisu ministerstva výučby č. 25.937 z 21. júna 1889, kde stojí, že sa ruší nariadenie min. z r. 1882, ktorým Daniel Bodický bol vytvorený zo všetkých krajinských škôl a z milosti sa mu dovoľuje, aby svoje štúdia preparandistické (tanitóképezdei tanulmányait) na ktoromkoľvek ústave krajinskom mohol riadne dokončiť. Všetko toto, pravda, v tej nádeji, že nabudúce dokazovať bude nezlomnú vernosť k uhorskej vlasti. Pán biskup, keď mi tento prípis posielal, napísal k tomu toto: „Posielam povolenie pána ministra, grófa Albina Csákyho, v tej nádeji, že i Vaša Dvojctihodnosť i Váš brat prijmete ho ako obzvláštny skutok milosti s povďačným uznaním a nabudúce zrečiete sa každého panslávskeho blúznenia (rajonzás) a dokážete sa dobrými maďarskými vlastencami.“ Ako sme sa potešili takému priaznivému rozriešeniu tejto smutnej veci, mňa sa nemilo dotkla závierka, ako by som i ja bol býval omilostený, preto v poďakovacom liste vyzdvihol som s uznaním zásluhu pána biskupa, lebo — ako je to i v ministerskom prípise spomenuté — bez jeho priaznivej mienky omilostenie by nebolo možné. Ale napísal som (prekladám z pôvodného konceptu) i toto: „Moja radosť a z toho vyplývajúci cit povďačnosti boly by bývaly čistejšie, keby Vaša Dôstojnosť nebola ráčila v svojom sprevádzajúcom prípise dotknúť sa i mňa ako blúznivého pansláva a svojím napomenutím k vernosti oproti vlasti predstaviť ako neverného. Možno, že Vaša Dôstojnosť to tak nemyslela, ako to ja pokladám, ale prosím za odpustenie, ja som v takýchto veciach veľmi citlivý, a bol by som i vtedy, keby panslavizmus a nevernosť k vlasti neboly bývaly na generálnom konvente vyhlásené za previnenie. Okrem toho je to cele iné, ak nejaký za lacnými zásluhami sa sháňajúci alebo chleba žiadostivý človek i takýmto spôsobom si pomáha, a iné je, keď povinnosti svoje v každom ohľade konajúci, už podľa povolania a v úrade s mnohými prekážkami zápasiaci kňaz musí toto počuť od vlastného predstaveného ako jeho úplné presvedčenie. Hoci som už bol taký smelý Vašej Dôstojnosti o tomto oznámiť svoje náhľady, nateraz len toľko osvedčujem, že až do smrti ostanem verný a budem milovať svoj slovenský ľud a materinskú reč, a keď vidím, že státisíce môjho ľudu svoju lásku a vernosť k uhorskej vlasti svojimi životmi a krvou dokázali, tak i ja myslím, že pri mojej láske k materinskej reči a môjmu ľudu zmestí sa i láska k vlasti. Ak by to nepostačovalo, ak by sa odo mňa viac požadovalo, vtedy moja odpoveď je: non possumus! (nemôžeme!). Ostatne za láskavé prostredkovanie a ustávanie ešte raz úctive sa poďakúvam.“ Týmto mojím listom sa moje dopisovanie s Czékusom skončilo, lebo o pol roka umrel. Obdivujem jeho trpelivosť, že si dal takto pomerne mladému kňazovi dohovárať bez ďalšej odpovedi. Azda si pomyslel: A veď ten mladý človek má pravdu!

Bratranec Danko Bodický šiel hneď v jeseni na štátnu preparandiu do Lučenca. Pravda, do druhého ročníka, a jemu by sa nebolo chcelo ešte okrem toho dva roky študovať, lebo na štátnych preparandiach boly štyri ročníky, kdežto na cirkevných boly len tri. Preto, keď umrel Czékus a vyvolili Zelenku, žiadal som ho, aby prijal bratranca do Prešova, a Zelenka po predbežnej porade s profesormi ho i prijal, a stala sa predivná vec: Danko Bodický skončil tam, odkiaľ ho vyhodili.

Ešte som musel mať dotazovanie s jedným biskupom, a to banským Samuelom Sárkányom. Novohradská stolica chcela ukázať svoje vlastenectvo, preto jej spolok pre všeobecné vzdelávanie vypísal 1000 kor. odmenu tým učiteľom, ktorí v slovenských školách budú všetky učebné predmety, ešte i náboženstvo, učiť po maďarsky, a spolok tento osoboval si určiť i čas skúšky. Videl som v súsedstve, lebo Pondelok je na hranici Gemer-Malohontu a Novohradu, čo sa robí. Česko-brezovský učiteľ Ján Bendík, aby dostal tú judášsku mzdu, bil deti až do krvi, keď sa neučily, ako by to on bol chcel. I dostal 1000 kor., ale ich aj životom zaplatil, lebo dosť mladý umrel. Nevedel som, ako prekaziť takýto zločin; napísal som do Cirk. listov (1893) otvorený list biskupovi Samuelovi Sárkányovi, v ktorom som písal o celej škaredej veci, a opýtal som sa ho, či to nepokladá za narušenie našich práv, keď nejaká súkromná spoločnosť opováži sa predpisovať našim školám učebnú látku, ustanovovať čas skúšok a tam rozhodovať nad ich výsledkom. Ako sa to srovnáva s našimi krajinskými zákonmi? Biskup Sárkány odpovedal mi listovne, ale z listu bolo vidno, že by sa priklonil k môjmu náhľadu, keby… Že ho vec mrzela, dosvedčovalo i to, že mi zazlieval, prečo som mu to neoznámil listovne. Škoda vraj s takými vecmi ísť na verejnosť. Mne sa zdá, že moje zakročenie nebolo celkom bez výsledku, lebo od tých čias sa podobné veci dialy len tajne.

Od zatvorenia slovenských gymnázií a Matice stupňovalo sa prenasledovanie Slovákov, a keď nebolo čo zatvárať, čo by bolo slovenského, začalo sa prenasledovanie jednotlivcov, najmä vrhla sa zášť na budúcich kňazov, tých hľadeli znemožniť. Nemôžem ani nechcem opisovať, čo trpeli jednotlivci, ktorí sa odhodlali ísť podľa hesla Štúrovho, „cestou života tŕnistou“, nemám na to po ruke potrebného písaného materiálu, a potom píšem najviac len z pamäti, a tá je už pri starcovi dosť slabá, a opisujem, čo sa ma bezprostredne dotýkalo. Prenasledovanie, odnímanie dobrodení našim bohoslovcom v Bratislave priviedlo ma na to, aby som hľadal nejaké pramene vynahradiť im, čo im odňala zloba. Zo svojho som dať nemohol, lebo som nemal. Náš horlivý Pavel Križko v Kremnici dal mi myšlienku, ktorú som uskutočnil. Rozposlal som sbieracie hárky jednotlivým ochotnejším našim ľuďom, aby sbierali na podporovanie našich teologov. Nasbieralo sa vyše 700 zlatých a niekoľkí naši mladí mužovia mohli ďalej študovať. Pravda, niektorým bolo to len predĺžením ich chorobou napadnutého života (Andráš zo Sarvaša, Krištof Chorvát), ale viacerí dosiaľ zdarile účinkujú.

Roku 1893 mali sme zasvätiť 100-ročnú pamiatku narodenia Jána Kollára. Dostal som z Viedne od údov spolku „Národ“ žiadosť, aby som napísal životopis Kollárov pre ľud. Čo som mal robiť? Shromaždil som si knihy, vypožičal od susedov, od Markoviča a iných, čo kto mal, a chytil som sa do práce. Napísal som knižočku, ktorá sa skoro minula. I neskoršie dopytovali sa ľudia na ňu, ale jej už nebolo; poznať, že bola časová. Miesto honoráru — vtedy to ešte nebolo vo zvyku u nás — vyvolil ma spolok „Národ“ za čestného úda, čím som sa cítil veľmi pocteným. Ale maly byť slávnosti v Mošovciach i v Martine, zasa som dostal vyzvanie, aby som rečnil v Mošovciach. Prihotovil som si reč podľa kňazského spôsobu z biblického textu (pror. Ezechiela 37. kap.) o suchých kostiach, ktoré na rozkaz boží priodely sa mäsom a obživené boly Duchom božím v národ veliký. Bola smelá myšlienka preniesť to proroctvo na rozkydané Slovanstvo, ktoré prorok Kollár chcel spojiť nie síce politicky, ako to bol vyslovil v jednom zo svojich veršíkov, ale duchovne, láskou, vzájomným poznávaním sa, učením sa rozličných slovanských nárečí, tak, aby každý slovanský inteligent vedel dôkladne aspoň jedno, ale mohol čítať spisy ktoréhokoľvek nárečia. Moja reč ostala vo vrecku nepovedaná, lebo sa nesmelo vôbec hovoriť. Bola vytlačená v Nár. novinách (XXIV, 1893, č. 91, 92, 93).

Vybral som sa do Mošoviec — pravda, sám. Z Malohontu nešiel nikto. Ohlásil som sa v Kremnici u Križku, ktorý nemohol ísť, lebo dovolenú od vlasteneckého „polgármestera“ (starostu) pýtať nechcel a bez dovolenej bol by dostal disciplinárku, ale šla dcéra Drahotína, dnes vdova po Kardossovi, s vencom a dvaja synovia. Vo vlaku stretol som sa s naším Andrejom Kmeťom, jediným katolíckym kňazom, ktorý sa prišiel pokloniť pamiatke veľkého Slovana, evanjelického kňaza. V Štubnianskych Tepliciach sme sosadli; tam sme našli Paľka Zocha. Posadali sme na mošovské vozíky, ktoré nás tam čakaly, a šli sme do Mošoviec, kde sme na evanjelickej fare u Miloslava Krčméryho sosadli, i Kmeť, ako vzácny hosť, s nami. Prenocovali sme tam, ja s Kmeťom v jednej izbe. Ráno okolo 6-tej som vstal, poobliekal sa, Kmeť už tiež vstával — tu počujem popred faru cestou pravidelné vojenské kroky. Pozrem oblokom; videl som celú čatu žandárov, ako šli k oslave Kollárovej. Načítal som ich 18. „Dosť pre nás!“ myslím si a zavolal som i Kmeťa, aby videl, čo sa strojí. Hneď zatým ozval sa mestský bubon a bubeník oznamoval, že sa zakazuje akákoľvek verejná schôdzka, rozumie sa, pod pokutou. Ako sa dostať aspoň ku Kollárovmu domu? Kmeť sa vybral na katolícku faru v nádeji, že mu jeho kolega dovolí omšu slúžiť. Veru neviem, či mu dovolil, ale dostal sa do blízkosti domu Kollárovho. My so Zochom pripojili sme sa ku Krčmérymu, ktorý mal v susedstve pohreb. Došli sme ta, videli sme bránu z čečiny a napredku dosku s nápisom bielo-modro-červeným: „Slávme slávne slávu Slávov slávnych!“ Pred bránou stála, ako čestná stráž, eskorta žandárov, aby nikto nepristúpil k bráne a cez bránu. My sme stáli na druhej strane ulice, a tu vystúpi naša zmužilá Drahotína s vencom a ide k žandárskemu kordonu, ale tam ju nepustia a ona prehodí ponad žandárov veniec až k bráne. Jeden zo žandárov schytil veniec a hodil ho naprostred cesty, kde bolo plno blata, a myslím, i šliapol naň. Toto bol prvý výstup, nasledoval druhý. Prišiel akýsi chlap s rebríkom — ako sme sa dozvedeli od Mošovčanov s nami stojacich — kočiš slúžneho, myslím, Záborszkého. Toho žandári pustili k bráne, oprel o ňu rebrík, vyšiel hore a sekerkou sbil dolu oba konce dosky s nápisom. Doska spadla a on vzal ju a odnášal preč, pri čom mu ktorási stará Mošovčianka želala, aby si nohy dolámal, a ktorýsi mošovský občan odporúčal mu posmešne, aby si navaril pri tej doske guľášu. Dosku s nápisom odniesli k starostovi Jurovi Čajkovi, nášmu vernému človeku, kde dlhý čas bola v skrytosti opatrovaná ako vzácna pamiatka, ale potom zmizla, iste len nejakou náhodou, lebo rodina Čajkovská vedela si uctiť takéto pamiatky, akou by bola pre nás teraz i táto doska. Videl som tam nedávno novú, tej podobnú, s tým istým nápisom, ale je to už nie tá vtedy tak potupená. Akúkoľvek slávnosť zakázali. Martinci, ako mi nedávno priateľ Jožko Škultéty hovoril, prišli, ale tak, že sme sa s nimi nestretli. Až neskoršie som sa dopočul, že prišiel bol na Bystričke letujúci profesor dr. Masaryk s priateľom Jožkom Škultétym, ale sa už ani k domu nedostali, lebo — tak sa zdá — žandárov pribúdalo. My sídení, spolu s naším Ignácom Országhom, ktorý sa nám pripojil, chodili sme sem i ta, nakoľko nás prepustil žandársky kordon. Nikdy zrúcaninu Kollárovského domu tak pečlive nestrážili! Pozvali nás na obed do pohostiného domu Hriankovského a po obede štyria kňazi, jeden katolícky (Kmeť), traja evanjelickí (P. Zoch, Krčméry a ja) sadli sme na vozík a viezli sme sa do Martina. Sotva sme vyšli z Mošoviec, počuli sme za sebou hrkotať druhý vozík. Obzreme sa, a tu sa viezli práve štyria, iste pre našu bezpečnosť poslaní žandári, ktorí nás odprevádzali až do Martina. Vtedy sme len videli, akí sme my, nevedeli sme komu, nebezpeční ľudia. To sme vedeli, že to nebola čestná stráž.

V Martine sme našli tiež stav obleženia, len štatárium chýbalo. To sa azda i podžupanovi Beniczkému so slúžnym Ujhelyim videlo primnoho, a konečne to nezáviselo od nich. Zato títo páni vykonali, čo mohli. Na chodbe do kasína stál žandár, aby ta neprišli neúdovia, preto my vidiečania sme sa tam v prítomnosti žandárovej podpisovali za údov kasína. Azda by sa tie podpisy ešte niekde našly. I to je dokument maďarskej slobodomyseľnosti, ako mošovská doska. Ráno sme smeli ísť do kostola, to preca nezabránili, ale už obed, hoci v hostinci pripravený, museli sme zjesť v Dulovom dome, a keď Cigáni prišli ta hrať, hneď prišiel rozkaz, aby sa odtiaľ brali preč. Odišli, keď museli, ale pri odchode zahrali „Hej, Slováci“. Nikdy som tak vďačne nehodil muzikantom zlatku, ako týmto vtedy. V pamäti mi je Dulov pekný toast z anglického hesla: Môj dom môj hrad! — v ktorom ukázal, aký je rozdiel medzi anglickou a uhorskou slobodou, ktorú dobre bol označil maďarský poslanec Pázmándy, že kto sa v Uhorsku odvoláva na zákon, patrí do blázinca. Čože sme mohli povedať a očakávať my, Kollára oslavujúci Slováci?

O 12 rokov (1905) mali sme v Mošovciach pastorálnu konferenciu, na ktorú prišiel i v Martine vtedy slovensky sa učiaci peštiansky univerzitný profesor Asbóth. Chcel vraj počuť čistú slovenčinu i z úst slovenských kňazov. Prišiel s ním i Pavel Mudroň s Halašom. Po službách božích chcel vidieť miesto, kde sa narodil Kollár. Šli sme s ním viacerí ta a ja som mu vysvetľoval po ceste, ako sme svätili 100-ročnú pamiatku narodenia Kollárovho. Krútil hlavou, ako by neveril, že by to bolo možné. Azda si myslel to isté, čo mi bol povedal pri istej príležitosti biskup Zelenka: „Nagy a chauvinismus hatalma“ (Veľká je moc streštenosti)! Takto sa podkopávala viera v Nemaďaroch, že by v Uhorsku bola možná spravedlivosť, a dnešní vladári v Maďarsku sa divia, ako sa mohlo rozpadnúť staré Uhorsko!

Chcem povedať niečo o spoločenských pomeroch, v akých som žil, alebo, keď beriem celú rodinu, v akých sme žili na Pondelku. Dosť bude, keď poviem, že na celej Suchánskej doline od Váľkova až po Ožďany nemal som inteligentného človeka, s ktorým by som bol mohol či o cirkevných, či o národných veciach úprimne sa poshovárať. Suchánski katolícki kňazi, či farári, či kapláni, boli alebo fanatickí Maďari, alebo bojazliví, do seba zatvorení ľudia. Učitelia, či naši, či katolícki, nemali pre nejaké vyššie veci smyslu; zemskí páni, Kovács, Nolten, poslední z rodu, boli už telesne i duchovne vycivení. Rád som sa shováral s blízkym susedom, malokupcom Gajdárom, ale len o každodenných veciach, ktoré sa týkaly jeho obchodov, a preukazovali sme si navzájom susedské služby. Celá spoločnosť sa schádzala na meniny a p. Jedlo sa, komu chutilo, pilo sa, niekedy i kartovalo; ja som sa, pravda, od posledného odťahoval, ale na výstrahu iným musím spomenúť udalosť, kde by som i ja ľahko bol mohol prísť do zlej povesti, hoci som bol len natoľko účastníkom, že som tam sedel. Boli sme na mena na katolíckej fare. Bolo v lete, sedeli sme vonku na dvore. Bol tam penzionovaný kapitán Křivda, Nemec z Česka, okolný notár z Oždian Okolicsányi. Oba chceli mať partiu škrabli, prisadol domáci pán a pritiahli aj mňa. Medzi hrou strhla sa prudká škriepka medzi kapitánom a notárom o pletku, ako to obyčajne pri kartách býva. My dvaja kňazi sme ich tíšili, ale oni stáli proti sebe ako kohúti, len-len že sa neschlpili, kriku bolo dosť. Na šťastie volali nás večerať. Šli sme; po večeri volali ma páni hrať, ale som sa poďakoval a odporúčal. Po ceste domov som si myslel: Keby sa tam bola strhla nejaká bitka a na druhý deň by sa bolo roznieslo po oboch obciach, že na suchánskej fare sa páni pri kartách pobili a že tam bol i pondelský farár, aká by to bola bývala hanba! Tam nič nestojí vysvetľovať, bolo by sa i na mne naplnilo porekadlo: Kto sa mieša medzi otruby, zožerú ho svine. Keď sme pri kartách, musím vyznať, že sa hrávalo i na Hrachove a Lukovištiach pri rozličných schôdzkach, i tam boly škriepky a hádky o nič, alebo o takú maličkosť, ktorá nestála za reč. Tam som sa naučil, že karty sú vynález diablov, a človek-kresťan nemá mať s nimi do činenia, tak ako s pitím, fajčením a — s poľovačkou. Všetky tieto veci búria krv, vzbudzujú náruživosti. Darmo bude niekto hovoriť o kartách ako nevinnej zábave. Videl som, ako dvaja najlepší priatelia-kňazi povadili sa pri kartách pre 20 halierov, a veru ináč by sa neboli vadili ani pre 20 korún. Keď som bol asi 11 — 12-ročný chlapec, hrávali sme sa niekedy večer i s otcom na „papuču“, vraj tiež len pre zábavu, a mňa raz pri tom tak dohnevali, že som v hneve karty roztrhal a zahrešil. Teraz sa menej hrá na karty, ale vychvaľujú sa rozličné športy. Divíme sa, že sú možné v Španielsku a v južnom Francúzsku zápasy s býkmi. Iste je to ošklivý, hriešny zvyk, ale čo povedať o dnešných footballoch, čo o boxe a i., kde sa ľudia dokaličia, pobijú? Má to vraj slúžiť na vyrovnanie protív medzinárodných, a čo by, ony sa len zväčšujú.

Jediným človekom z takzvanej inteligencie, s ktorým by som sa bol mohol na Pondelku stýkať, bol vyšný sused Thalabér, penzionovaný sudca, katolík z Jágra, ale on o to veľmi nestál. Ja som mu celé roky podpisoval mesačné poistenky na penziu, že žije; pravda, bezplatne, nič som nepýtal, a on sa nedomyslel. Bol Maďar od rodu a práve preto dalo sa mi s ním shovárať, len to ho mrzelo, že v mojom dome okrem mňa a sestry nikto nevedel maďarsky. V tomto ohľade horšia bola jeho pani, evanjelička, ktorá veľmi ľutovala, že nemôže chodiť do kostola, keď nevie slovensky. Ja som jej ponúkol, že, kedykoľvek sa jej bude páčiť, odbavím maďarské služby božie, ale tak, že slovenské nesmú vystať. Aby si vybrala, či tie maďarské majú byť pred, či po slovenských, aby mi to len odkázala, že som na to, vďačne poslúžim. Ale jej sa to nevidelo; tak sa zdá, že nie k vôli službám božím, ale k vôli povesti, že, hľa, ako sa Pondelčania maďarizujú, žiadala si maďarské služby božie. Možno i to, že sa jej nevidelo samej tam sedieť. Ale zato, keď som odchádzal z Pondelku, poplakala si a jej pán manžel s ľútosťou mi vytýkal, že prečo som nechcel vyhovieť i stolici; myslel sobotských stoličných pánov. Pravda, nevedel, že ma z Pondelku nevyháňajú stoliční páni, ale nedostatok, a tomu by aj on bol mohol odpomáhať, ale sýty hladnému neverí. Po odchode z Pondelku sme si dopisovali. Keď som sa dozvedel, že umrela jeho pani, vyslovil som mu sústrasť, za čo mi veľmi ďakoval, a keď som prišiel s dcérou Annou na Pondelok, vymienil si, že u neho musím sosadnúť. Aj som bol u neho a na slávnostný obed dal doniesť z pivnice i šampanské. Jeho paniu, ako evanjeličku a z rodiny, dovolily dve Malatínskovky, matka a dcéra (vdova Ujházy), pochovať do rodinnej krypty k synovi, ale s výhradou, že jeho nedovolia. Preto si on hneď vymienil, aby ho pochovali do záhrady, do orgovánového kra, tak, aby nebolo poznať, kde je hrob, a zakázal si postaviť pomník. Vlani (1930) zaviedol ma manžel jeho dedičky k tomu divnému hrobu, odhrnul krík a bolo vidno malú vyvýšeninu…

O svojich pondelských cirkevníkoch musím povedať, že boli tvrdí srdcom i umom pre náboženskú i národnú prácu. Je tam už trochu dolnozemského ducha podľa slova Pánovho: „Kde poklad váš, tam i srdce vaše.“ Ich poklad bol v majetkoch, v jedení, pití, šatstve, o ostatné sa nestarali, do chrámu chodili, Slovo božie počúvali, chválili sa, akého oni majú kňaza, a niektorí susedia im ho azda i závideli, ale ináč sa nič nehýbalo. Bola to tvrdá pôda. Ťažko bolo im nanútiť nejakú knihu alebo časopis, už či náboženského, či národného obsahu. Selčania neboli o nič lepší, ešte horší, ozajstní zákoníci. Váľkovci boli prístupnejší, pravda, len niektorí.

Povedal by som tu niečo o politickom presvedčení svojich bývalých cirkevníkov, ale to bola pre nich neznáma zem, nechápali, že by človek mal a mohol mať i politické presvedčenie, a ja som nikdy nemal schopnosti a tak ani vôle, aby som do niekoho vnucoval svoju mienku. Najväčšia čiastka nechápala ani to, prečo ma sobotskí páni nenávidia, alebo prečo ja radšej chodím do Tisovca ako do Soboty, lebo vedeli, že do Tisovca idem k vôli priateľom a známym, povedzme, k vôli zábave, kdežto do Soboty, keď som išiel, išiel som alebo nakupovať, alebo po nejakej úradnej povinnosti, k vôli návšteve alebo zábave nikdy.

Tu prichodí spomenúť i voľby, či do snemu, či do stoličného výboru. Rozumie sa, že ani Daxnerovcom, ani Markovičovi neprišlo na um vystúpiť s národným kandidátom, lebo okrem ohromných trov volebných boly takrečené ústavné výdavky (alkotmányos kiadások). Bolo treba pohostiť a či opájať voličov, dopraviť ich do volebného centra, lebo všetci voličia volili na jednom mieste, v Malohonte v Sobote, a ta museli prísť alebo dať sa doviezť všetci voličia, počnúc od Tisovca a Klenovca. K tomu nebolo ani všeobecné, ani tajné hlasovanie, hlasy mali len majetnejší a spoľahlivejší. Teraz v demokratickom (?) svete sú výdavky inakšie, na kandidačné listiny a možno kandidovať len boháčov, ktorí za ne zaplatia tisíce a tisíce. Pri voľbách do snemu bola reč len o tom, či zvíťazí vyššie, či nižšie zemianstvo, alebo, ináč rečeno, či hlavný župan Fáy a či podžupan Szontagh — či kandidát, alebo či Sobota so svojím stoličným aparátom, a či koalícia so svojím materiálnym vlivom. Markovič, ktorý viedol tieto volebné veci, lebo Štefan M. Daxner nechcel sa s tým príliš zapodievať, keď to i tak neboly národné voľby, viedol veci tak, aby sme ako Slováci mali z toho aspoň toľko, že by mal kto zastať prenasledovaných jednotlivcov. Na príklad trovy vojenskej exekúcie pri brachiálnom vyvedení Laučeka z fary bola by mala platiť alebo Píla, alebo Lauček, ale Fáy preto, že sme jeho syna vyvolili za poslanca proti Soboťanovi Csíderovi, vykonal, že ich neplatila ani Píla, ani Lauček, klorý by ich aj tak nebol mal odkiaľ platiť; nikdy sme nezvedeli, kto ich platil. A moji cirkevníci šli za tým, kto ich zachytil. Veď by som im nebol mohol povedať, prečo majú hlasovať na Fáya a nie na Csídera. Jeden ako druhý. Najviac ak by som im bol pripomenul volebnú pieseň: „Pán Fáy je veľký pán, poháňa si kone sám, a Csíder je ledačo, poháňal by, nemá čo!“ Neviem, či by ich to bolo privábilo, keď temer každý volič mal svoje kone, ktoré poháňal a na svojom záprahu šiel na voľbu.

Do stoličného výboru chodilo sa voliť do Oždian, do sídla notariátu. Volili obyčajne okolitých pánov, a len keď som najvlivnejším Zalužancom nadal do mamľasov, prečo nevolia zpomedzi seba, začali o tom premýšľať a voliť svojich ľudí. Možno preto, že som im nadal, začali spomínať i mňa, ale na to som sa nedal, nechcel som vtiahnuť do sobotského osieho hniezda a bál som sa ústavných trov, nebolo by to stálo za to. Ostatne toho času okrem rečových a vzdelanostných záujmov, pre ktoré vtedajší ľud nemal smyslu, nebolo čo hájiť, lebo tamejší ľud mal sa dobre, i najchudobnejší mal zárobok a výživu, a kto nemal ani roličky svojej, mal mnoho ráz viac chleba, ako roľník, ktorému sa urodilo, alebo i neurodilo. Chudobný, keď bol pracovitý, narobil za voz aleba i dva vozy hrncov, a mal obilia pre celý dom; narobil niekoľko tisíc škridiel, a mal peniaze i na výplatky i na odev. Pravdaže, títo chudobári predbehúvali sa s gazdami či v rúchu (najmä ženy), či v jedení a pití. Nepamätali v čas hojnosti na čas núdze, a toto bola ich skaza. Selčania a Váľkovčania mali tiež dobré časy: kolesá, ba i celé vozy dobre sa míňaly. Slovom, boly to časy telesnej hojnosti, ale duchovnej chudoby.

Namiesto zaďakovavšieho Pavla Czénera vyvolili ma do spevníkového výboru. Výbor doplňoval sa sám, a volili do neho, keď bolo treba, z troch dištriktov: preddunajského, banského a potiského po troch. Keď niektorý umrel, vyvolili miesto neho z toho istého dištriktu. Z potiského dištriktu už pomaly nebolo koho voliť, ani v Gemeri, ani v Šariši, ani v Spiši, o iných seniorátoch ani nehovoriac. Nebolo kňazov, ktorí by sa boli zaujímali za slovenské písomníctvo nábožensko-cirkevné. Ostával len Malohont. Odtiaľ bol výborníkom čerenčiansky Krno a Škultéty. Ale i Škultéty umrel, bolo treba voliť miesto neho. Predseda výboru, biskup Baltík, zavolal nás do Mikuláša práve vtedy, keď tam slávili 300-ročnú pamiatku narodenia Tranovského, roku 1891, práve rok po svojej inštalácii za biskupa. Šiel som ta s Krnom. Bolo treba voliť i do banského i do potiského dištriktu. Do potiského sme volili Janka Vansu, tak že všetci traja potiskí výborníci boli z Mahohontu, do banského, myslím, miesto biskupa Gustáva Seberínyho odporúčal Baltík svojho dôverného priateľa Karla Raaba, vtedy už tuhého vlastenca. Ja som sa proti tomu postavil, že som sa ho tam prítomného (bol pokladníkom) opýtal, či by ho nemrzelo medzi takými ľudmi, ako sú terajší údovia výboru, spoluúčinkovať. Myslel som na to, že výborníci boli temer napospol osvedčení Slováci, podľa vtedajšej terminologie panslávi. Pravda, takto som to nepovedal a svoj dotaz neodôvodňoval. Raab povedal, že si bude pokladať za česť s takými ľuďmi pracovať. Nepozostávalo po tomto osvedčení len ho vyvoliť, a veď dokiaľ bol na Mičinej, pracoval slovensky literárne, vydal modlitebnú knižočku „Pane, zůstaň s námi“, ktorá sa dosiaľ užíva. Jeho prácou a pričinením vydaný bol „Zvolenský školník“, do ktorého napísal cirkevné dejiny. Zápisnicu som písal ja, ale keď som ju poslal Baltíkovi, dal ju prepísať a či vlastne preštylizoval ju tak, že som obdivoval jeho zručnosť a umenie.

Na druhý deň po výbore bola Tranovského slávnosť, na ktorú prišli Poliaci z Tešínska, ktorí až do r. 1865 užívali Tranovského kancionál, čo by svedčilo, že tí dnešní Poliaci sú popoľštení Česi. Kto sa v tom vyzná? Prišly ta ženičky v Trzanoviec, farár Michejda, poslanec Cienčala, z Čiech senior Karol Lányi. Pravda, i potiský dištrikt sa dal zastúpiť. V chráme kázal Holuby a životopis čítal Mocko. Prišli aj liptovskí zemäni, ktorí sa ukázali aj pri obede. Keď biskup Baltík pripil kráľovi slovensky, vstal jeden z nich, myslím Plathy, a povedal, že maďarskému kráľovi má sa pripiť maďarsky, a vlasť bola zachránená. Škoda, že tí ochrancovia vlasti nechránili svoje majetky, ale o ne prišli. Hlásil sa k slovu Peter Matúška a hovoril takou krásnou slovenčinou, akú vtedy i z úst slovenských národovcov málo bolo počuť. Vedelo sa asi vopred, že pripije Baltíkovi, ktorý už vtedy začal krútiť, vrtieť a liptovský seniorát získal za oboslanie synody. Tak bola väčšina dištriktu za oboslanie (4 senioráty za, 4 proti a predsedníctvo, Baltík a Szentiványi, rozhodlo za). Vtedy som sa dal za vodcu kľaky. Matúška vyzdvihol Holubyho ako slávnostného kazateľa. Dal som heslo: veľká demonštrácia za Holubyho! Hneď sa strhol viac minút trvajúci potlesk, tak že dobrý náš Holuby aj dva razy musel vstať a poklonou ďakovať. Rečník pomaly končil. Ja som vydal heslo: po prípitku ani hnúť! A tak bolo. Pri prvom stole, kde sedeli notability, sa pripilo, ináč v celej sieni až úžasná tichosť. Žalmista hovorí k Bohu: „Tobě i v mlčení chvála se děje!“ My sme mlčaním dali výraz svojej nevole.

Keď je reč o spevníkovom výbore, spomeniem ešte posledné zasadnutie, kde som bol prítomný. Bolo to r. 1895 v čas generálneho konventu v Budapešti. Boli sme tam šiesti: Baltík, Bachát, Raab, Krno, Vansa a ja. Mali sme voliť výborníkov. Baltík a s ním Bachát a Raab chceli vyvoliť bystrického Moczkovcsáka. Toho sme zasa my traja nechceli a narádzali sme čabianskeho L. Ž. Seberínyho, ale ten bol zasa prvým trom pánom priprostoreký. Rozišli sme sa bez výsledku, keď Baltík vyslovil, aby sme počkali, kým Pán Boh urobí nejakú premenu, a tak sa i stalo. O mesiac alebo o dva vyvolili ma za farára do preddunajského dištriktu a Baltík hneď vyhlásil obežníkom, že keď som odišiel z potiského dištriktu, prestávam byť výborníkom pre tento dištrikt. Keď sa mňa takýmto spôsobom zbavil, bola otvorená cesta do výboru nielen Moczkovcsákovi, ale i košickému Homolovi, a to všetko pod spôsobom práva a spravedlivosti.

Môj pobyt na Pondelku sa končil. Keby nebolo bývalo Klenovca, azda by som sa nebol tak ponáhľal preč z Malohontu, veď okrem nedostatku nič ma neodháňalo z Pondelku. Ale som videl, že i v senioráte onedlho ostanem sám. Škultéty umrel, Krno bol chorý na oči, sedel doma, Markovič ostarieval, Vansa bol vždy verný, ale nevýbojný. V Tisovci po smrti Št. M. Daxnera prestával záujem o cirkevné veci. Čo som mal robiť, ak som nechcel ostať sám a ruvať sa o každé slovenské slovo? Rozlúčil som sa s plačom na oboch stranách a s predpovedaním, že Pondelčania nebudú mať kňaza, ktorý by vydržal u nich 18 rokov, ako ja. A toto moje proroctvo dosiaľ sa plní.