ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prestal som byť človekom dvojakej farby, dvojakého povolania a mohol som sa venovať tomu, k čomu ma srdce ťahalo. Bolo čo nahrádzať, keď som i pilne chodil na prednášky, na ktoré som mohol. Teraz bol čas to vyrovnávať, ale chýbala vytrvalosť. Na fakulte profesori ostali a predmety učebné tiež. Menili sa poslucháči, jedni odchádzali, druhí prichádzali. Odišiel bol Michal Roháček zo Starej Turej do Erlangen na ďalšie štúdia. Po návrate domov umrel ako mladý kaplán v svojom rodisku. Odišli, lebo skončili štúdia: Slavko Laciak, Pavel Zoch, ktorý už ako teolog mal povolanie za farára na miesto svojho v mladom veku zosnulého brata Cyrila do rodiska Jasenovej. Miliduch Blažkovič z Hontu, Andrej Bella, neskorší vojenský kňaz a básnik z Liptova. Odišiel na techniku dobrý priateľ Titus Barbierik, s ktorým sme do roka, počas vojenčiny, mali spoločnú pokladnicu, tak že vše jeden dával peniaze, na čo bolo treba, vše druhý, nikdy sme nerobili medzi sebou účty a nikdy sme sa neukrivdili. Bol to pravý komunizmus v malom. Pribudli do prvého ročníka Matej Kmeť a Peter Marušiak z Liptova. Ani jeden z nich nedostal sa do úradu na Slovensku. Kmeť zašiel až do Pruského Sliezska a ukázal sa nám až r. 1910 na pastorálnej konferencii v Kubíne. Prišiel i so synom-teologom, ale ten už málo vedel slovensky. Šťastnejší bol Marušiak, ktorý dostal sa do Česka, kde ako penzionovaný farár libštátsky a námestník posledného superintendenta evanjelického r. 1930 umrel. Jeho vdova žije teraz pri synovi, profesorovi v Bratislave. Tretí došiel Andrej Polerecký z Mošoviec, stal sa potom farárom v Necpaloch a seniorom turčianskym. Pred viac rokmi umrel. Na ostatných sa nepamätám.

Fakulta bola v malom, prenajatom poschodovom dome v Mariannen Gasse č. 25. Pravda, o tom dome už ani slychu, stojí tam 3 — 4-poschodový činžiak. V prízemí býval pedel Taufrath so svojimi dcérami a zaťmi, v izbietke na dvor domovník a či sluha, Slovák, menom Kočiš; neviem, odkiaľ rodák, iste vyslúžilý vojak. Priateľ Maliak bol si nechal cez prázdniny kufor so šatmi u neho, ale jeho žena kufor otvorila, šaty zastavila a náš Jožko Maliak, keď sa vrátil do Viedne, našiel kufor prázdny. Zlodejku zatvorili, chudák jej muž prišiel o službu, ale oškodovanému sa neprinavrátilo, iba ak si povymieňal, čo sa dalo, zo záložne.

Na prvom poschodí bola fakulta; na ulicu tri siene na prednášanie, napravo od schodov knižnica, naľavo profesorská izba a dekanská kancelária. Vtedy ešte nebolo elektrického osvetlenia a fakulta dostávala od ministerstva výučby 1000 sviec. Usilovali sme sa spáliť ich pri zimných prednáškach, tak že sme si na stolíky i po dve zapálili. Taufrath zavše kukol do siene pred prednáškou a so slovami: „Sparen wir, meine Herren!“ zhasínal zbytočne horiace sviece. Mal prečo, lebo čo ostalo zo sviec, bolo jeho.

Prednášky sa začaly. Vyrovnal som si index, nabral som si hodín, koľko som len mohol uniesť, a doháňal. Už som všetko rozumel, písal som, čo sa dalo zachytiť, ale som sa potom o to nestaral. Okrem cirkevných dejín doma som knihu ani do ruky nevzal. Bohužiaľ, aj iní tak robili. Býval som s Jožkom Maliakom, ktorý bol zapísaný i na univerzite a počúval gréčtinu. Len raz išiel som s ním na hodinu. Keby som bol vedel, ako by sa mi bola gréčtina na staré časy zišla! Veru, veru spomínam si na staropohanské porekadlo: „O mihi praeteritos referret si Jupiter annos!“ Ó, keby mi Boh prinavrátil prešlé roky! Sládkovič v svojej prekrásnej piesni „Hojže, Bože!“ tiež spomína: „Kto mi vráti zašlé doby, čo ich mladosť zmarila!“ Keby človek len čiastku svojho mladého veku užitočne na svoje vzdelanie a prospech bližných použil, akým užitočným údom ľudskej spoločnosti by sa stal!

Denný poriadok býval obyčajne: do pol 9. vylihovať, potom od 9. do 12. prednášky, po 12. obed (polievka, kus mäsa s prívarom a kúsok chleba), potom doma voľná beseda, o tretej zasa na prednášky do šiestej alebo do siedmej, potom mala byť večera. Bola, kedy aká: za 5 kr. chleba, a keď sme si kúpili po kúsku slaninky, neobjedli sme sa. S Jožkom Maliakom varievali sme si polievkovú večeru z Liebigovho fleischextraktu. Svarili sme vodu, posolili, dali do vriacej vody na koniec lyžice extraktu, pomiešali, vyliali sme to na pokrájanú žemľu a večera pre jedného bola hotová. Potom sa chystala pre druhého. Neobjedli sme sa, s ľahkým žalúdkom čakali sme budúci obed, lebo raňajky sme mávali len na výročité sviatky.

Na Vianoce som išiel domov. Bola to zvláštna výprava. Museli sme cez Pešť do Lučenca a v Lučenci nečakal voz, nechodil autobus, pobrali sa nohy na plecia a vojenským maršom išlo sa cez vrchy a doliny domov, či na Vereš, či na Senné. Vtedy som počul brata na Sennom prvý raz liturgovať. Mal pekný, príjemný hlas a pri kázaní dokázal sa ako dobrý rečník. Chýbala mu príprava ešte viac ako mne. Bol nadanejší, ale príliš spoliehal sa na to. Keď sa onedlho (koncom r. 1874) stal farárom na Ozdíne, nebolo na okolí ani jedného vážne smýšľajúceho suseda-kňaza, od ktorého by sa bol mohol niečo dobré naučiť, a to bola jeho skaza. Skoro sa vyžil duchovne a potom i telesne, umrel v 69. roku na zmäknutie mozgu.

Moje materiálne pomery boly biedne. Otec nemohol posielať, ani ujčekovi senianskemu nedochádzalo. Hľadal som i pôžičky, ale nenašiel som na to človeka okrem Daniela Maróthyho, ktorý mi bol dal 40 zl. Tie som čiastočne jemu ešte a čiastočne iným vrátil, totiž chudobným študujúcim, a viem, že by bol býval s takýmto vyrovnaním spokojný.

Vo Viedni, rozumie sa, chodievali sme i do chrámu, ale nie veľmi často. Oba evanjelické chrámy a. v. i h. v. boly, ako sú dosiaľ, blízko seba v Dorotheer Gasse pri cisárskom hrade. Neviem, ako sa ta dostaly. Podľa mena ulice mala by o to zásluhu arcikňažna Dorota, evanjelička, manželka arcikniežaťa Jozefa, palatína uhorského, brata alebo bratovho syna cisára Fraňa I. Tento Jozef bol tri razy ženatý, ale ani raz nevzal si katolíčku. Prvý raz mal ruskú veľkňažnu, pravoslávnu, druhý raz luteránku a tretí raz kalvínku. Keď sa tretí raz ženil, cisár Fraňo dal mu svoje svolenie, ale s tým želaním, aby mu už táto žena, hoci kalvínka, žila, lebo ak by sa vraj ešte štvrtý raz mal ženiť, že by si iste vzal židovku. Ale Dorota prežila svojho manžela a dokiaľ žili spolu v Budíne, bola podporovateľkou evanjelickej cirkvi v Pešti, ale spolu i patrónkou Jána Kollára ako slovenského kňaza peštianskeho. Ona prostredkovala pri osamostatňovaní slovenskej cirkvi v Pešti. Po smrti svojho manžela bola akoby internovaná vo Viedni a len kedy-tedy dostala povolenie prísť do Budína navštíviť svojho pastorka, arciknieža Štefana. Ani vtedy nešla do Budínskeho zámku, obsadla u budínskeho ev. kňaza Bauhofera a tam ju arciknieža navštívil. Píšem tieto veci z pamäti, nemám pri ruke historických pomôcok, a tak nestojím dobre za to, či arcikňažna Dorota a v akej miere mala zásluhu o založenie evanj. chrámov vo Viedni, v ulici nazvanej podľa jej mena. Nech je akokoľvek, chodievali sme do ev. a. v. chrámu, kde bol farárom Porubsky, iste pôvodom Slovák, aspoň meno by ukazovalo, že „sto jiných krev jsou z krvi naší“, niekedy do ev. h. v., kde bol povestným kazateľom Vilkens. Bola vtedy uprázdnená jedna a. v. farská stanica. Povolali farárov na skúšku: jedného zo Saska (dr. Zimmermanna), ktorého i vyvolili, jedného až z Elsasu, ktorého neskoršie povolali namiesto zosnulého Porubského, tretieho zo Sedmohradska. Toho som si zapamätal po širokom, posberkanom golieri, aké nosievali kňazi predošlých storočí. V kalvínskom kostole kázavalo sa niekedy v nedeľu popoludní i po česky. Boli sme raz počúvať kázeň kolegu Čecha (tak sa menoval).

Iní Česi vo Viedni na fakulte boli: Kalda, otec terajšieho vojenského kňaza v Bratislave; Ferbas, potom nemecký kňaz v Karlových Varoch, a Jozef Dobeš, s ktorým som sa nedávno pri inštalácii synodného výboru sišiel. Ako vyslúžilý senior povedal tam peknú kázeň, ja ako dekan teol. vysokej školy v Bratislave pozdravil som jej menom synodný výbor. Musím vyznať, že keď sme sa s Čechmi radi videli ako rodove a rečove blízki príbuzní, nebolo medzi nami nijakých zvláštnych priateľských stykov; porozprávali sme sa, zažartovali, ale len na fakulte a pri obede, ináč sme sa nevídali. V spolku „Tatran“ chceli sme začať čulejší život, lenže chytily sme to za nepravý koniec. Uzavreli sme, že budeme vydávať časopis. Redaktora, administrátora a expedítora sme mali, iba na to sme nepomysleli, čo budeme uverejňovať, keď sme nemali nijakých prác, ani len básničiek, tým menej poviedok, a p. Na naše šťastie predbehli nás Pešťania s vedením Belu Kleina, ktorý dosiaľ žije a pracuje v Prešove. Začali vydávať mesačník „Dunaj“, o ktorom neviem, či prežil prvý ročník a či prešiel až do druhého. (Vcelku vyšlo šesť sošitov I. roč. na 88 stranách. Pozn. vyd.)

Boli sme si niektorí vzali do obyčaje chodievať do Reichsratu, pravda, nie do terajšej modernej budovy. Bola to drevená chalupa na Währingerstrasse. Keď sme si šli vstupné lístky pýtať, našli sme tam v kancelárii samých Poliakov, tak ako pri policii Čechov. Vtedy (počiatkom r. 1874) bola reč o interkonfesionálnych zákonoch, proti ktorým sa katolícke kňazstvo a ich vedením i konzervatívna šľachta veľmi stavaly. Počúvali sme ohnivého poslanca z Tyrolska, pátra Greutera, ktorý svojou rečou vyvolal ozajstnú búrku, najmä keď povedal, že oni v Tyrolsku tieto zákony nikdy neuznajú, čo pohlo ministerského predsedu, malého, tučného kniežaťa Auersperga k odpovedi, že vláda bude mať dosť energie, aby zákony uskutočnila. Hovoril i elegantný gróf Hohenwart, ktorého smierovaciu akciu s Čechmi práve len čo boli Maďari prekazili a tým pripravovali koniec habsburskej monarchii. Videli a počuli sme vodcu Poliakov, dr. Smolku, s dlhými fúzmi a s bradou ako z konopí. Česi neboli v Reichsrate, ale bol tam a hovoril dr. Pražák z Brna. Spomínal i utrakvistov, ale mal slabý hlas, nerozumeli sme. Boli tam ako poslanci poľskí roľníci z Haliče v svojom sedliackom rúchu. V tie časy smelo sa hovoriť v Reichsrate len nemecky. Hrádze tie začal lámať jeden horkokrvný Chorvát z Dalmácie, začal hovoriť chorvátsky. Predseda Rechbauer, ináč slušný, chladnokrvný pán, stískal plecami, stenografi prestali značiť, podpredseda — myslím, volal sa Vidovich, iste rodom Juhoslovan — zaprel, že by bol rozumel, ale slovo už padlo a našlo nasledovníkov. Vôbec sme i tam videli, že rodení Nemci boli snášanlivejší k Slovanom, ako Slovania snášali sa medzi sebou, a že i tam platilo: horší poturčenec od Turka. Keby sme si my Slovania vzali už raz príklad z nesvornosti otcov.

Chodievali sme niekedy i do divadla, lenže na to nebolo groša. V opere som bol 3-4 razy, videl som Wagnerovho Tannhäusera, Meistersinger von Nürnberg a Fantastku. Keď bol prišiel na výstavu dobre známy kupec Kráľ z Ratkovej, zaviedli sme ho s Barbierikom do opery, ale sotva dočkal prvé dejstvo, už nás volal: „Poďme radšej na večeru.“ My by sme síce boli vďačne ostali v opere do konca, ale ani večera nebola na zahodenie. Mňa viac priťahovala činohra v Burgtheatri. Raz som bol na Schillerovom kuse „Vilhelm Tell“ a videl som v dvornej lóži sedieť cisárovho otca. Pozorne počúval všetky protihabsburgské výroky. Ba čo si myslel? Možno to isté, čo povedal cisár Jozef II. v Benátkach, keď mu ukázali obraz, ako pápež Alexander III. kladie nohu na šiju cisára Fridricha Barbarosa: tempi passati! — dávno to bolo! Pravda, vtedy ani arciknieža nebol by pomyslel, že panstvo habsburgskej dynastie nepotrvá ani 50 rokov.

Rozumie sa, na veľkonočné sviatky strojil som sa domov, kde sa veľa premenilo. Otec popri učiteľstve musel robiť i remeslo, aby mohol vyžiť a nakladať na nás a na sestru. Ale ostarieval, už nevládal telesne pracovať a iste aj iné ohľady bránily mu podbíjať a podšívať židovské čižmy a topánky. Výnosnejšej učiteľskej stanice nedostal, lebo nevedel organovať, musel sa obzrieť po inom, z čoho by sa dalo lepšie vyžiť. Smyslel si na notárstvo. Prihlásil sa v Ďarmotách na notársku skúšku a pri dobrej vôli podžupana Pavla Veresa, seniorálneho dozorcu, složil ju slovensky. Veres vypomáhal mu ako tlmočník. Maďarské otázky skúšajúcich prekladal do slovenčiny a otcove slovenské odpovede do maďarčiny. Dosť na tom, dostal notársky diplom, a keď sa onedlho uprázdnila notárska stanica na Hornom Tisovníku, kam patrily obce: Turie Pole, Dolný Tisovník, Vereš a Stará Huta, vyvolili ho za notára na odporúčanie hlavného slúžneho Hartvicha, bývalého tesárskeho majstra. Zabudlo sa, že preca len bez znalosti maďarskej reči to nepôjde. Zaďakoval za učiteľstvo na Vereši a presťahoval sa na H. Tisovník do bytu bývalého panského jágra Bauma. Nebožká čistoty milovná matka najhoršie obišla, lebo našla plnú kuchyňu a komoru žužlákov (švábov) a mala ozaj práce, dokiaľ sa ich zbavila. Otec konal svoje povinnosti, dokiaľ mohol vybavovať slovensky. Vyrubovať dane a iné veci rozumel, ale keď bolo treba podať zprávy nahor, to už s maďarčinou nešlo a nemal človeka, čo by mu bol pomáhal. Zprvu šlo to s Laciakom, ako farárom na Tisovníku, ale neskôr sa nepohodli; príčinu udávať nejdem. Keď som bol doma, tlmočil som ja, ale ja som bol málo doma, musel som do Viedne.

Po sviatkoch, idúcky do Viedne, stavil som sa v Pešti. Priatelia a známi, medzi nimi Milan Lichard a Alexander Medvecký, syn Samuela Medveckého, farára zo Slatiny (umrel pred niekoľkými rokmi ako verejný notár v Rimavskej Sobote, odcudzený svojmu národu), zaviedli ma na advokátske skúšky. Práve skladal skúšku náš Svetozár Hurban Vajanský pred tým istým predsedom, Kálmánom Szélom, ktorý pred niekoľkými rokmi (1869) odsúdil bol jeho otca dr. Jozefa Hurbana pre článok, uverejnený v Pešťbudínskych vedomostiach: „Čomu nás učia dejiny?“ na pol roka väzenia do Vacova a na 200 zl. peňažitej pokuty. (Ale pri Hurbanovej pravote súdu predsedal Jozef Doboš. Pozn. vyd.) Ale na chválu predsedu musím pripomenúť, že k synovi choval sa priateľsky, s dobrou vôľou, a keď sa Hurban preriekol, dobromyseľne ho opravil. Tak odniesol som si zo skúšky, a z Pešti vôbec, dobrý dojem.

Pravda, dobrý dojem skoro zmizol. V máji 1874 na vyzvanie ministra výučby A. Treforta prišiel do Revúcej superintendent Št. Czékus vyšetrovať slovenské gymnázium. Vec sa dávnejšie chystala, lebo slovenské gymnázium bolo tŕňom v očiach maďarských pánov. Nemožno tu napísať celý priebeh vyšetrovania a potom zatvorenia, lebo by som musel opakovať, čo bolo napísané v knihe A. H. Škultétyho: „Pamäti slov. ev. a. v. gymnázia… vo Veľkej Revúci.“ (Ružomberok 1899.) Ja som hneď po vyšetrovaní napísal dva dopisy do Nár. novín, prvé to svoje dopisy časopisné. K vôli pamiatke pripomínam, že skorej, ako by generálny konvent bol rozhodol nad osudom evanj. autonomného gymnázia, kráľ Franc-Jozef na predostrenie ministra Treforta svojím nariadením, datovaným 20. augusta 1874 v Mníchove, rozpustil revúcke gymnázium, čo, pravda, generálny konvent cirkvi ev. a. v. v Uhorsku vďačne vzal na vedomie, hoci na tom istom konvente najlepší mužovia naši (Hurban, Mudroň, Daxner, Pauliny, Baltík a iní) upozorňovali na veľkú krivdu, ktorá sa deje zatvorením slovenského gymnázia evanjelickým Slovákom a celej ev. a. v. cirkvi v Uhorsku. Nenávisť proti Slovákom umlčala hlas práva, a to sa po polstoročí pomstilo, lebo nenašiel sa medzi povedomými Slovákmi človek, ktorý by sa bol úfal, že by s Maďarmi bolo možné pokojné spolužitie. V stredoveku ktorýsi nemecký gróf, keď jeho syn vrátil sa porazený z bitky domov a sadol si s otcom za stôl, vzal nôž a prekrojil obrus, na ktorom jedli, lebo nechcel jesť na jednom obruse s porazeným synom. Tak bolo po zatvorení slovenských gymnázií a Matice i s nami Slovákmi v Uhorsku. Spoločný stôl ostal, ale obrus bol už rozkrájaný, nebolo dôvery, tým menej lásky. Rozpadnutím sa Uhorska Slováci nemali čo stratiť, lebo nič nemali. A dnes len podlá, zapredaná duša žiadala by si obnoviť staré sväzky, ktoré pre nás Slovákov znamenajú otroctvo.

Druhý ročník teologie alebo štvrtý semester chýlil sa ku koncu. Bola to iste mladá svevoľa, že sme chceli na profesoroch vynútiť, aby prestali prednášať v prvej polovici júla. Keď nám nechceli na to pristať, prestali sme chodiť na prednášky, najmä my Slováci, a ja som bol medzi prvými, ktorý som to vyhlásil a konal. Bola to nevďačnosť s mojej a vôbec s našej strany, lebo profesori napospol boli nám naklonení, ale stalo sa. Napokon bol koniec tomu mrzutému semestru, indexy nám podpísali a štipendia vyplatili. Ja som dostal väčšie, 100 zlatých.

Poberal som sa domov. Cez dva mesiace vypomáhal som otcovi pri notárstve, ináč chodieval som do Laciakov. Slavko bol v predošlom roku výpomocným profesorom v Revúcej a po rozpustení gymnázia bol bez chleba. Dnes sa to povie: nezamestnaný, lenže takým dávajú teraz na výživu, ale vtedy sa o to nik nestaral. Išiel za kaplána do Laliti v Báčke, odtiaľ na Mičinú vo Zvolene, kde ostal farárom po odchode Raabovom do Kremnice, a keď rozhorčený neprávosťami seniora Mockovcsáka vypliaskal ho, musel do Ameriky.

Posledné študentské vakácie sa skoro minuly; bolo treba poberať sa do Viedne. Nešiel som zvyčajnou cestou cez Pešť. Strojil sa do Viedne na teologiu Janko Slávik z Dačolômu, jeden z posledných maturantov revúckych. Ushovorili sme sa, že ja prídem na Dačolôm a odtiaľ že nás zavezie jeho otec do Vacova. Prišiel som, prenocoval som u Jankových rodičov, ale ráno — neviem, či boly tri hodiny — už sme počuli v súsednej izbe nábožný spev rannej piesne: „S Bohem já chci začíti…“ Takto nás budil Jankov otec. Vstali sme, poobliekali sa a po raňajkách sadli sme na voz a po Plachtice zlou, potom trochu lepšou cestou viezli sme sa do Ďarmôt, hlavného mesta Novohradskej župy (stolice, a nie komitátu, ako podnes i v slovenských časopisoch čítame). Ďarmotský most cez Ipeľ delí teraz náš československý štát od maďarského. Vtedy nebolo tam hraníc a našich vrchovských previnilcov vodili nemeckí žandári, maďarskí pandúri a žandári do väzenia, ktoré zďaleka vidieť. Má podobu hrubej zámockej bašty. Naši vrchovci si spievali: „Pomyslel som si ja na ďarmotskom moste, do vody sa hodím, nebudem v hárešte.“ Cez most sme prešli, i cez mesto, vtedy ešte hlavné sídlo novohradských Židov. V Lučenci nebola ich ani desiata čiastka, ako v Ďarmotách, kde mali veľkú synagogu. Bol tam i pravoslávny chrám, ktorý postavili bohatí srbskí kupci. Ešte viem o kupeckej firme „Milovan Arkádi“, ale jeho syn vyučil sa za pravotára a iste už rodina vymrela. Chrám ešte stojí, je prázdny, nemá kto doň chodiť. V Lučenci poznal som len jednu srbskú firmu „Karkalics Döme“ (Demeter). Dokiaľ starý s dlhou bradou žil, daril sa i obchod, ale syn, tiež kupec, keď sa chcel oženiť, učil sa najprv tancovať, a veru bol už temer 30-ročný. Či sa oženil, neviem, ale viem, že obchod pretancoval.

Bolo už hodne popoludní, keď sme z Ďarmôt cez Rétšág prišli do Vacova. Tam nás Jankov otec složil a po opatrení koní poberal sa domov. Iste šiel celú noc, statočná duša. Bol kováčom, prácou a sporivosťou nadobudol dom, role, začal hospodáriť a Pán Boh mu požehnával. Bol vážnym človekom a cirkevným dozorcom. Po smrti svojej manželky prešiel bývať k synovi Jankovi ako farárovi na Dobronivej, kde vo vysokom veku umrel. Mal okrem Janka ešte mladšieho syna Jurka, ktorý dávnejšie umrel ako farár na Almáši v Honte. Odobrali sme sa ešte od nášho láskavého vozku, vymenili sme si lístky na železničnej stanici a poberali sme sa do Viedne, kam sme prišli ráno.

Mal som akiste vopred zaobstaraný byt na doterajšom mieste v Brünnelgasse, kde sme bývali s Maliakom. Maliak išiel do Švajčiarska do Bazilei, Mikuláš Abaffy do Roztoku, miesto neho prišiel mladší brat Janko. Ushovorili sme sa, že budeme bývať traja: Slávik, Abaffy a ja; prevzali sme od domácej panej izbu a kabinet na prvom poschodí s výhľadom na ulicu. V kabinete boly dve postele, tam spávali oba Jankovia, v izbe na pohovke spával som ja. Byt bol priestraný, spôsobný i pre priateľské návštevy. Priateľ Gömöry prichádzal každodenne a bol u nás až do pol 10-tej večer. Smiali sme sa mu, že býva „zu Bett“, že chodí domov len spávať. Bola pritom jedna nepríjemnosť, že i Gömöry i Janko Abaffy fajčili a zasmradili mi spáľňu. Keď odišli, pootváral som, čo bola aká treskúca zima, obloky, prechádzal som sa i pol hodiny po izbe, a keď sa prevetrala, zatvoril som obloky a šiel spať. Pravda, ráno sme vyspávali, lebo nebolo čím zakúriť a raňajkám sme sa nemali čo úfať.

Koncom októbra dostali sme zvláštnu návštevu. Týkala sa síce len Janka Abaffyho, ale i ja som si ju vďačne privlastnil. Ráno pred ôsmou, keď sme ešte všetci ležali, prebudil ma hlas zvonca na kuchyni. Domáca niekomu otvorila a shovárala sa s ním. Klopanie na dvere, a vstúpi Mikuláš Abaffy, že je na ceste do Roztoku a vedie so sebou dve sestry, Jarmilu a Marínu, z ktorých jedna mala ísť do Hodonína a druhá do Malaciek na nemčinu. Tie čakaly v kuchyni. Vyskočil som zo svojho ložiska, sobral šaty a utekal do kabinetu obliecť sa, aby milá návšteva mohla do izby. Koľko ráz prekáram svoju milú žienku, že prišla za mnou až do Viedne. Pravda, ani ona, ani ja, netušili sme, že by sme mali byť o osem rokov svoji. Boh to tak chcel.

Nebola by to poriadna študentská hospoda, keby bola bývala bez bryndzových halušiek. Začali sme vlastnú výrobu, lebo naša domáca nemala ani pochopu, aký to má byť zázrak, keď sme začali o tom hovoriť. Spravili sme rozpočet; na každého prišlo zaplatiť 20 krajciarov; Gömöry sa počítal medzi nás. 2 funty (1 kg) múky, pol funta (25 deka) bryndze, toľko slaniny, za päť krajciarov dreva — rozpočet bol hotový. Kuchárom som bol ja, Abaffy krájal slaninku, Slávik do sporáka prikladal a Gömöry postaral sa, aby nič nezvýšilo, hoci sme si každý svoju čiastku statočne odjedli. Keď sa to dozvedeli iní z národa, chceli tiež byť účastní národného jedla, ba keď som zo žartu Mateja Kmeťa chcel len tak prijať, ak zaplatí dvojnásobne, i tak pristal, ale najedol sa halušiek len za jednoduchú plácu.

Bude už čas pobrať sa na fakultu, ktorá nám bola len za rohom. Pri profesoroch nebolo premeny, len poslucháči sa menili: jedni prichádzali, druhí odchádzali. Z našich odišiel Borsuk zo Skalice, potom kaplán na Myjave, nástupca Leškov v Bzinciach, kde pred 20. rokmi umrel. Vitéz, učiteľský syn z Českého Brezova, slabý duchovne i charakterove, bol kaplánom na Sennom, v Ďarmotách, v Nyiregyháze, farárom na Bánke v Novohrade, v Padarovciach v Gemeri, misijný farár pri biskupovi Baltíkovi v Ďarmotách, farár v Podlužanoch a v Trenčíne. Po prevrate žil na penzii v Rimavskej Sobote a dosiaľ žije v Pešti. Cez leto stratili sme jedného kolegu, Samka Tomášeka z Chyžného. V malej riečke sa kúpal a iste ho porazilo — utopil sa. Ján Hrivnák z Mošoviec odišiel do Erlangen, kde sme ho s Gömörym v druhom semestri našli. Prišli spomenutí už Slávik a Abaffy, moji spoluobyvatelia. Potom Ján Hodža, syn Andreja Hodžu, farára sučianskeho a seniora turčianskeho. Po smrti otcovej stal sa jeho nástupcom na fare a neskoršie i v seniorstve. Žije dosiaľ na penzii v Modre pri synovi, generálnom tajomníkovi ev. a. v. cirkvi na Slovensku. Prišiel i Ján Dobrucký, syn mošovského farára. Po skončení kaplánoval v B. Bystrici, odtiaľ odišiel za farára do Pruského Sliezska. Jeho syn, tiež farár, bol prišiel pred niekoľkými rokmi do Bratislavy, aby sa naučil slovensky a ostal tu, ale už bol v Nemecku ženatý, ťažko sa bolo lúčiť s dosavádnou vlasťou. Odišiel zpät a nevrátil sa. Tak sa tratíme.

1. októbra 1874 sišli sme sa na fakulte na zápis a iste i k vôli obedňajším lístkom. Čakal nás Seberíny, ktorý miesto ešte nedošlého dekana Roskoffa mal zapísať a iné poriadky porobiť. Iste si to sám tak vyžiadal, aby sa mohol s nami, vzdorujúcimi Slovákmi, poshovárať. Aj sa nanosil do nás starších, ako do repy. Dostalo sa najviac mne, lebo ma pokladal za vodcu, a nebol ďaleko od pravdy. Pomyslel som si: „Zaslúžil si, trp!“ Načo sa vyhovárať, načo okrašľovať? Ale zato obedy dal všetkým. Mňa potrestal tak, že na konci prvého semestra dostal som miesto 100-zlatového štipendia 50-zlatové. Zaslúžil som si to.

Na prednášky sme všetci Slováci pilne chodili, ale doma sme sa o ne nestarali. Zo starozákonnej exegezy mali sme žalmy a Izaiáša proroka. Pravda, Roskoff ani v žalmoch, a i v Izaiášovi nenašiel mesianských proroctví. Pri takých miestach obyčajne poznamenal: „Niektorí (myslel tým pravoverných exegetov) chceli by tu hľadať mesianské predpovedania, ale my nenachádzame na to nijakej pohnútky.“ Iste mnohých týmto pomýlil, ako sa to i dnes robí na takých teologických ústavoch, ktoré pestujú len ľudskú vedu, neprebúdzajú vieru v srdciach budúcich kňazov. Preto Roskoff nikoho z nás neoduševnil za štúdium Starého zákona, tým menej za reč, v ktorej bol napísaný, ako nemožno oduševniť niekoho za arabskú reč k vôli mohamedánskemu koránu. Naučili sme sa nazpamäť dva alebo tri verše z Genesis, žalmov, Izaiáša, ale potom sme to nechali. Novozákonnú exegezu Voglovu sme vďačnejšie počúvali a z nej i viac úžitku mali. O Frankovej dogmatike bola reč; tu pripomeniem, že v zimnom semestri 1874 — 5 mali sme jej týždenne 7 hodín. Z Ottových cirkevných dejín nebol som počul ešte starý vek, a to veru stálo za to. Nedarmo sa zapodieval vydaním „Corpus apologetarum“, ale tie veci i vedel a predstavil, ako by sme tých starých cirkevných otcov videli na vlastné oči. Vedel dodať chuti do učenia. Stredovek z Kurtzovej „Handbuch der allg. Kirchengeschichte“ vedel som temer nazpamäť tak, že po príchode do Erlangen moji noví kolegovia nemeckí ma obdivovali, keď som im celé časti z Kurtza citoval. Aspoň videli, že aj my Slováci niečo vieme, a ich Eigendünkel (namyslenosť) trochu krotla. Böhl prednášal Religionsphilosophie správne so stanoviska kresťansko-náboženského, ale mne ani pri ňom nechutily abstraktné pochopy. Ešte v prvom ročníku ako jednoročný dobrovoľník sišiel som sa bol v malom parku s Ondrejom Bellom a zabrali sme sa do definícií kresťanstva. Celkom správne poznamenal: „Kresťanstvo je život!“ Myslel tým život sporiadaný na základe vôle božej. Toto si môže zapamätať každý! Učené definície odstrašia, lebo ľudia ich nerozumejú, ako nerozumie malé ani veľké dieťa odpoveď Lutherovu na otázku: čo je krst svätý? Ani veľký učiteľ Luther, keď ju takto postavil, nemohol vyhnúť tomu, že začal miesto odpovedi, čo je krst svätý, odpoveďou, čo je nie, a čo k tomu pridal pozitívneho, je ťažko srozumiteľné. V druhej čiastke svojho katechizmu nefilozofoval, ale zasiahol do života a hovoril zo života; preto je táto čiastka najpodarenejšia. Treba len vysvetlenie všetkých troch článkov otázkami rozložiť, ako to bol urobil Milovník Hospodina v svojom „Rozbore katechizmu dr. Martina Luthera“: Menej mudrovať, viac veriť, to je ozajstná kresťanská filozofia.

Seberíny prednášal homiletiku a cirkevné právo. Mali sme i homiletické cvičenia, ale to boly biedne práce. Keby teraz niektorý teolog doniesol takú kázeň do seminára, ako ja som doniesol a predniesol, iste by ho profesor praktickej teologie s ňou zahnal. Na moje nelogické rozdelenie kázne, keď mi to kolega (Kálda) vytýkal, poznamenal Seberíny, že by to ľudia i tak nezbadali. Zbadali-nezbadali, ale nemali by z toho úžitku. Chyba bola vo Viedni, že sme nemali vzorov, podľa ktorých by sme sa mohli spravovať, a počúvali sme temer vždy tých istých kazateľov. Terajší teologovia v Bratislave majú príležitosť počuť rozličných kazateľov či slovenských, či nemeckých a môžu sa učiť, čoho sa držať a čoho vystríhať. Cirkevné právo prednášal Seberíny najviac podľa Kuzmányho: „Praktische Theologie der evangel. Kirche Augsb. und Helvet. Conf. (3 Abthlgen, Wien 1855 — 60.) Najobšírnejšie prednášal manželské právo, prekážky manželstva a p.

Na takéto prednášky chodili sme pilne cez celý prvý polrok. Ani jeden profesor nemohol sa sťažovať na nás. Pravda, nezanedbávali sme ani spolok „Tatran“, v ktorom ma vyvolili za predsedu, keď Petrikovič složil doktorát a odišiel z Viedne. Ale naša činnosť nebola živšia. Sišli sme sa týždenne raz v niektorom hostinci, tam sme si zavečerali, prečítali zápisnicu, o niečom pohovorili a okolo 10-tej sme sa rozišli. Niekedy prišli medzi nás mladí českí lekári, ale to malo len ten následok, že sa viac piva vypilo. Nestýkali sme sa ani s jedným zo slovanských akademických spolkov. Raz nás bol pozval český akad. spolok na večierok. Šli sme ta traja, čo sme spolu bývali. Tam nás prijal predseda spolku dr. Tomáš Masaryk, zaviedol nás ako krajanov k osobitnému, vraj, slovenskému stolu, ale priviedol ta i Rusov a shováral sa s nimi rusky. Na večierku sa spievalo, rečnilo a konečne tancovalo. Vtedy som videl prvý i posledný raz besedu, ktorú tancovali štyri, jeden druhému na kríž stojace páry. Ale pri tom tanci prišiel som do pomykova. Tancoval sa akýsi valčík. My traja sme sa s boku prizerali. Zrazu zastane pri mne jeden z tancujúcich párov a mne z videnia známy tanečník ponúka mi svoju tanečnicu. Mala to byť pocta, lenže ja som sa tomu remeslu nerozumel, musel som sa poďakovať a odprosiť tanečnicu. Keby som sa bol dovtípil, tam stál pri mne dobrý tanečník, môj budúci švagor Janko Abaffy, bol by ma nahradil. Česi hovoria, že pozde bycha honiť! Spomenul som Masaryka. Tam sa ukázal v malej veci, čím má byť niekedy vo veľkom. Keď sme sa s večierka rozchodili, stal sa akýsi shon pri šatni. Istému českému študentovi stratil sa klobúk. Prišiel Masaryk, niekoľkými slovami rozhorčeného utíšil a spor urovnal. Keby sa mu to teraz tak darilo! Pravda, má s viacerými a hlavatejšími ľuďmi do činenia.

Preca i my sme boli zavolali hostí na našu slávnosť, ale pred dvoma rokmi. Svätili sme desiate výročie založenia spolku a povolali sme slovenský spolok „Národ“ z Bratislavy. Prišli dvaja delegáti. Svetozár Hurban ešte ako jurista a či ako koncipista a Miško Zatkalík, teolog, učiteľský syn z Krajného, ktorý neskoršie divným spôsobom nemohol sa umiestiť v Nitre, šiel do Novohradu na Bánku a zanechal po sebe rodinu úplne pomaďarčenú. Povolali sme i slovanské spolky viedenské. Prišli Česi, ktorí pod vedením svojho kapelníka Jirzíka spievali. Došli Rusi a vari aj Juhoslovania. Seberíny prišiel ako čestný člen spolku a zabával policajného komisára Hlavatého zo Štiavnice, ktorý však nebol taký dobroprajný, ako českí komisári. Bol to už starý byrokrat bez národného povedomia, lebo keď Hurban začal svoju reč tým, že sa nebojí policie celého sveta, vstal a protestoval, až ho Seberíny utíšil.

Priblížily sa posledné študentské Vianoce. Šiel som domov na Horný Tisovník, ale divnými cestami. Otec mi písal, aby som šiel ešte za Lučenec pod Kriváň — pravda, nie liptovský — železnicou, tam že ma bude čakať ordinanc, t. j. notársky sluha, a odprevadí ma cez Trhanovú, Budinú, Abelovú a Madačku na Tisovník. Dobre to myslel, veď 22-ročný šuhaj mohol niekoľkohodinovú cestu pešo ľahko prekonať, ale nepočítalo sa s počasím. Prišiel sneh, metelica a ja, po noci strávenej na železnici v štvrtej triede, musel som ísť od raňajšej siedmej hodiny do druhej popoludní o hlade. Moja starostlivá matka nesmyslela si poslať niečo na cestu, a to malo svoju príčinu. Šli sme okolo akejsi koliby. Neviem, čo tam bača pred Vianocami v snehu robil. Počastoval nás kyslou žinčicou. Nezaškodilo, hoci behaly po nej kúsky ľadu. Doma matka až spľasla rukami nado mnou, uložila ma do postele a pripravila niečo teplého. Hneď začala mi rozprávať o rozvrate, aký povstal medzi ňou a otcom. Ona bola prísneho, až puritánskeho smýšľania, najmä čo sa týkalo opojných nápojov. Otec síce nebol nikdy opilcom, ale ako notár, keď išiel po obciach, vypil si pohár vína, a keď — ako hovorieval — už nebol v cirkevnej službe, ale bol politikom, začal si osvojovať panské spôsoby v obyčajoch i v reči. Pred matkou každé ľahkomyseľné slovo bolo ohavnosťou. Nahovorila mi toho, až mi bolo horúco. Prišiel otec odkiaľsi z dedín. Matka, posmelená, tuho mu dohovárala skutočné i primyslené veci. Toto mala byť príprava na vianočné sviatky. Neviem, ako som ich strávil, hoci som si ich predĺžil, lebo prostred januára r. 1875 vydávala sa Elenka Maróthych na Ľuboreči do Martina za Ľudovíta Šoltésa, kupca, syna učiteľa mošovského, znamenitého vychovávateľa mládeže Juraja Šoltésa. S otcom i synom prišiel i Pavel Mudroň ako starejší, a vtedy som bol svedkom zvláštneho súboja medzi dvoma starejšími. Starejším mladej nevesty bol ľuborecký učiteľ Timotej Čipkay, tučný pán, o ktorom by si človek mohol pomyslieť: „Čože môže vyjsť z takého kadluba?“ Začal Mudroň ako pytač. Bol prvotriednym, vtipným rečníkom, povedal ozaj peknú reč. Všetky oči obrátené boly na oddavača. Oddavač začal prosto, povedal by som, po rechtorsky, ale po starorechtorsky, lebo dnes už rechtorov niet. Musí to byť najmenej správca-učiteľ, alebo odborný učiteľ. Chybujú ešte učiteľskí radcovia, ale len trpelivosť, i toho sa dožijeme, veď v našom demokratickom veku od samých radcov sú ľudia celkom bezradní. Pán rechtor Timotej Čipkay začal slovami apoštola Petra, povedanými v chráme jeruzalemskom: „Zlata a striebra nemám, ale čo mám, dávam. Oddávam vám všetkými ctnosťami vynikajúcu pannu.“ Toto bolo jadro znamenitej reči. Brat, už vtedy ozdínsky farár, mal tiež prísť na svadbu, lebo prišla i jeho snúbenica, sesternica zo Senného, s matkou. Akosi si to splietol a prišiel až na druhý deň po svadbe. Ja som išiel rovno z Ľuboreči cez Lučenec a Pešť do Viedne. V Pešti som sa zastavil, ale len nakrátko.

Do Viedne prišiel som asi o týždeň opozdene a dekan Roskoff, ktorý sa mi bol pri vlaňajšom štrajku zastrojil, že len aby som prišiel, že uvidím, zavolal ma ad audiendum verbum a opýtal sa, prečo som prišiel neskoro. Vyhovoril som sa, ako som vedel, ale iste som mu nepovedal, že som bol na svadbe. Vtedy som už myslel, že dobre bude odísť z Viedne a kuknúť čo len na jeden semester do Nemecka. Obrátil som sa na dr. Hurbana a on sľúbil, že bude pomáhať, ako sa dá.

V januári r. 1875 zatvorili aj martinské gymnázium a Matici slovenskej tiež odzváňali. V Uhorsku čím ďalej, tým viac vzmáhal sa nespratnejší duch, maďarská aristokracia vyhrala proti Viedni a panovnícky dom konal všetko podľa jej vôle. Dobre mi bol o niekoľko rokov neskoršie povedal Janko Dérer, bývalý lomiansky farár: „Myslíš, že dnes v Uhorsku panujú Maďari? Nie, to je privilegovaná banda, ktorá si dala firmu ,magyar állam‘ (uhorský a či maďarský štát).“ Deákova strana po smrti svojho vodcu upadúvala, chcela sa posilniť miernejšou opozíciou, ktorú viedol bohatý zeman Koloman Tisza. Volali ho do vlády. Bolo to koncom februára, keď naši mužovia dr. Jozef Hurban a Viliam Pauliny-Tóth prišli do Viedne, aby u panovníka hľadali odstránenie krívd. Prostredníctvom grófa Harracha mali vykonanú audenciu, ale práve vtedy volali do Viedne Tiszu, a ten sa osvedčil, že len tak bude podporovať vládu a vstúpi do nej, ak panovník nepríjme slovenských vodcov, t. j. nebude sa starať do pomerov medzi maďarskou vládou a národnosťami. Pravda, z audencie nebolo nič. Lojálni Slováci, ako ich pomenoval ten istý panovník pred 13. rokmi, nemali miesta pred panovníkom. Tam boli vzácni nelojálni buriči, ktorí pred štvrťstoročím detronizovali toho istého panovníka, ktorý im k vôli odkopol verných a lojálnych. Nech potom pes bude lojálny!

My dvaja s Gömörym použili sme príležitosť a vyhľadali sme v hoteli Metropol Hurbana. Predtým sme ho videli len na obraze. Zadivili sme sa, keď na dané privolenie vstúpili sme do jeho izby. Našli sme tam pána, ktorý sa práve doobliekaval. Stredná postava, zarastená tvár, hlboké, prenikavé oči. Predniesli sme mu svoju žiadosť. Sľúbil, že nám vykoná podporu vo Würtenbergu, aby sme mohli ísť do Erlangen. O niekoľko dní došiel od neho list, v ktorom nám oznámil, že dostaneme podporu 200 zl. na semester, aby sme sa hlásili u profesora Zetschwitza. Tento jediný list od Hurbana opatroval som dlhé časy ako vzácnosť, ale keď prišly ťažké časy a musel som sa báť domovej prehliadky, na radu otcovu som ho spálil, čo veľmi ľutujem. V zaujímavom odseku listu vystríhal nás, aby sme sa v Nemecku nezapodievali politikou, lebo sa ta ideme učiť a nie politizovať. Pri návšteve u Hurbana hovorili sme o krajinskej i národnej politike. Poznamenal som, že azda Tisza uľaví v niečom, keď sa ukazuje taký slobodomyseľný, ale Hurban lepšie poznal ľudí a svojím ozaj hurbanovským spôsobom odsekol: „Tisza, to je hovädo!“ Nebolo to síce diplomaticky, tým menej humánne a kresťansky rečeno, ale onedlho som sa presvedčil, že Hurban mal pravdu.

Na veľkonočné prázdniny šiel som domov s úmyslom, že sa do Viedne nevrátim, lebo už sme mali istotu od Zetschwitza, že štipendium v Erlangen dostaneme. Idúcky do Nemecka stavili sme sa v Pešti pre pasy, ktorých sme sa cestou slúžnovcov dožiť nemohli. Márne boly naše vychádzky do ministerstva, márna intervencia, myslím, Bachátova, museli sme odísť z Pešti bez pasov. Až do Nemecka nikto sa nás na ne nepýtal. Poslali ich za nami asi o mesiac.

Pokým sme sa v Pešti bavili, použili sme príležitosť a šli sme do snemu. V najlepší čas, lebo práve vtedy interpeloval srbský poslanec dr. Polit proti zatvoreniu Matice slovenskej a gymnázií. Tisza, vtedy už minister vnútra, bol zabudol, že len pred niekoľkými rokmi hrával sa taroky s Viliamom Pauliny-Tóthom ako poslancom a vtedy matičným podpredsedom. Odpovedal hneď, že i v Matici i pri gymnáziách bol protivlastenecký duch, preto boly zatvorené, a kto by i nabudúce takého ducha pestoval, toho rozmliaždí (összetiporom). Taký bol vodca slobodomyseľnej strany, keď sa stal ministrom. Či nemal pravdu Hurban? Takto mužovia robili politiku Uhorska. Hrubé násilie pokladali za štátnickú múdrosť. Či div, že krajinu priviedli na skazu? Po Tiszovi hovoril ešte akýsi hornouhorský poslanec. Vysvetľoval Politovi, aký nevlastenecký duch panoval na gymnáziách slovenských. Nemohol som sa zdržať, zavolal som na galerii: „Nepravda!“

Vo Viedni sobrali sme si svedectvá, rozlúčili sme sa s profesormi i kolegami, najťažšie, pravda, lúčili sa spoluobyvatelia, a brali sme sa cez Linz, Passau, kde bola colná prehliadka, ale pre nás nie prísna, lebo sme nemali „nichts mauthbares“. Prvá kratšia zastávka bola v Regensburgu, kde akýsi pocestný agent zaviedol nás na obed do Vlčej jamy (Wolfschlucht), ukázal nám dóm, po ceste nám vysvetľoval, na čo sme sa pýtali, ukázal Walhalu nad Dunajom. Večerom sme došli do Nürnbergu. I tam sme večerali vo vlčej jame, t. j. v podzemnej reštaurácii. Až pred samým večerom došli sme do Erlangen, kde sme obsadli v hoteli u „Červeného vola“. Na druhý deň poobzerali sme si malé, čistotné mesto. Divné nám bolo, že kým v Rakúsko-Uhorsku po mestách hlavné, väčšie chrámy boly katolícke a evanjelické stisnuté v bočných uliciach, v Erlangen boly práve na hlavných námestiach tri hlavné chrámy evanjelické, dva evanj. a. v. staromestský a novomestský a oproti tomuto h. v. Ďalej von z mesta nemecko-francúzsky a ešte ďalej malý katolícky. Francúzsky bol postavený pre francúzskych vysťahovalcov, prenasledovaných pre svoju vieru, pre hugenotov. Pravda, ponemčili sa a v ich chráme odbavovaly sa služby božie nemecky. Či bol akýsi rozdiel medzi nimi a ostatnými kalvínmi, nedozvedel som sa, lebo som vždy len do novomestského chrámu chodil, ktorý menoval sa i univerzitným a kázal v ňom Zetschwitz. Na cintoríne bola tiež kaplnka, ale tú prepustili evanjelici starokatolíkom, aby si tam odbavovali služby božie. Tak ako v Bratislave povolili evanjelici, aby v cintorínovej kaplnke odbavovali si služby božie príslušníci česko-slovenskej cirkvi, a z vlasti utečených pravoslávnych Rusov privinuli sme my evanjelickí Slováci, dali sme im miesto v cirkevnej sieni. V cintoríne našli sme pomník svojho krajana Šoltésa, syna ev. farára z Važca, ktorý v Erlangen umrel ako teolog. Hrob bol úctive opatrovaný, hoci bol na ňom slovenský nápis. Nie tak, ako v Lučenci, kde slovenský nápis na pomníku sestry Ľudovíta Štúra bol násilne odstránený a potom i sám pomník.

Univerzita bola umiestená v dočasných, možno povedať, barakoch. Boly to poschodové budovy, kde boly samé siene na prednášky, postavené v bývalom kniežacom parku, a v kniežacom paláci bola univerzitná knižnica. Erlangen teraz patrí k Bavorsku, predtým patrilo ku kniežatstvu Anhaltu a pripadlo bolo dedične pruským Hohenzollernom. Keď kniežatstvo s mestom Erlangen pripadlo Bavorsku, medzi podmienkami bola i tá, že obyvatelia nesmú byť prenasledovaní pre svoje náboženstvo. Základiny univerzity ostaly v Prusku a ono bolo (a azda je dosiaľ) povinné udržovať univerzitu, hoci jej rektorom bol vždy bavorský panovník a rektor-profesor mal titul prorektor. Tak sa i podpisoval na svedectvá a do indexov.

Práve taký divný pomer bol medzi evanjelickou cirkvou a štátom. Divné mi bolo, keď uvádzali do cirkvi farára. Po liturgii vstúpili do chrámu dekan (ako u nás senior), nový farár a starosta mesta so zlatou reťazou okolo hrdla. Zastali pred oltárom, dekan vytiahol z vrecka nejaké písmo a povedal, že v mene jeho veličenstva vymenovaný je za farára do novomestského chrámu dr. Sommer. Nový farár vyšiel na kazateľňu, prihovoril sa cirkvi ako jej duchovný pastier, odbavil záverečnú liturgiu, a bol koniec. Neviem, či boly nejaké predbežné vyjednávania s patričným sborom o osobe nového kňaza, ale myslím, že sa len opýtali presbyteria, či by nemalo námietky proti osobe, ktorá má byť vymenovaná. Pravda, vymenovanie kňazov nebolo dielom kráľovým, ani jeho radcov. Kráľom vymenovaný vrchný predseda so svojím poradným sborom viedol veci evanjelickej cirkvi v Bavorsku.

Našou prvou prácou v Erlangen bolo ísť k profesorovi Zetschwitzovi. Vľúdne nás prijal; priznal sa, že je tiež zo slavianskeho rodu, zo starých saských Sorabov. O povestnom profesorovi lipskom, hebraistovi Delitschovi poznamenal, že je to semitský Slovan, t. j. zo židovského rodu. Ľutoval, že nás nemôže prijať do svojho Studienhausu, kde bývalo 20 teologov, lebo je už zaplnený, ale nám vyplatil polovicu podpory z Würtembergu. So svojím rodákom Jankom Hrivnákom z Mošoviec šli sme hľadať byt a či, ako sa to v Erlangen volalo francúzskym menom, „logis“ (loži). Také francúzske slová a miestne rodinné mená ostaly ešte po francúzskych vysťahovalcoch. Byt sme našli u akejsi Frau Kluss. Jej muž bol stolárom (Schreiner), ale sme ho nikdy nevideli. Mali sme peknú izbu na prvom poschodí s dvoma oblokmi na ulicu. Postele boly v tmavej komore. Bolo to pohodlné zariadenie. Keď sme vstali a poobliekali sa, prišli sme do poriadenej izby. Aby sme dlho nevylihovali, o to sa postarala Frau Kluss, ktorá nám dávala raňajky (hodne riedkej kávy, veľmi málo mlieka a dva kúsky pečiva). Ráno prišla do izby a zavolala: „Meine Herren, Augenschlag sieben Uhr!“ (Páni moji, o chvíľu je sedem hodín!) A my sme poslušne vstali. Niekedy sa nám zavďačila i novinkou. Začala obyčajne tými istými slovami: „Meine Herren, haben sie schon gehört?“ (Pánovia, či ste už počuli?) a rozprávala nám, čo sa stalo pred polhodinou alebo hodinou, keď sme my ešte sladko buvikali. Inokedy nám oznámila, že „Mezgerstochter heiratet“ (že sa dcéra mäsiarova vydáva). My z celej tej ctenej rodiny Mezgerovej poznali sme len veľkého mäsiarskeho psa, ktorý na lavičke pred domom si zavše odpočíval. Obed sme mali v hostinci u p. Krauseho. Bol to okrúhly Bavorák a jeho pani manželka ho ešte prevyšovala vo váhe. Jedávalo sa — ako sa hovorí — tabeldeau, t. j. bral si každý, koľko chcel. Cena 24 bavorské krajciare, alebo 40 rakúskych. Strava podobná našej, odchodná od severo-nemeckej. Na večeru sme si kúpili za šesť krajciarov chleba a niečo k nemu.

Raz do týždňa, v sobotu popoludní, šli sme s inými, ktorí bývali v Studienhause, von z mesta knajpovať. Tam sme jedli nejaké vuršty alebo syr, vypili po jednom-dvoch pohároch bavorského piva a večer okolo desiatej vrátili sme sa domov. Niekedy sme šli aj tri hodiny cesty a nazpät tiež toľko. Zčiastky sme obdivovali ukáznenosť, zčiastky sme sa smiali nad malichernosťami nemeckými. Pri prvej vychádzke neobyčajné nám bolo, že každý niesol pod pazuchou knihu, trochu tenšiu ako náš Zpěvník. Môj priateľ Ondrej sa divil, aké to nesú funebrále, ani na Polome na pohreb. Došli sme na miesto, zasadli do siene okolo stola. Často bol hostinec bývalý panský kaštieľ. Zavrch stola sadol si senior, predseda študentského krúžku, otvoril knihu a vyhlásil: „Budeme spievať pieseň x!“, celkom tak, ako u nás na pohreboch. Boli to piesne študentské, počnúc všeobecne známou: „Gaudeamus igitur, iuvenes dum sumus…“, potom politické až po rakúšiacku: „Zu Mantua in Banden Andreas Hofer lag…“, ktorá sa končila: „Es lebe mein guter Kaiser Franz!“ Po prvej piesni doniesli pivo, jedlo sa, pripíjalo, boly aj kolové spevy, kde sa extemporizovaly verše. Zvláštne boly pokuty. Keď sa niekto prehrešil proti pravidlám, predsedajúci senior privolal mu: „Steige in die Kanne!“ t. j. „Napi sa!“ Pokutovaný voľky-nevoľky musel poslúchnuť, a keby sa niektorý bol pozabudol a upil si viac, hneď ho ostatní pochytili a naučili poriadku. Mali rozličné politické mienky, veď od utvorenia nemeckého cisárstva uplynulo len niekoľko rokov. Hanoverci na pr. ešte neboli zabudli, že mali svoju krajinu a dynastiu, ale škriepky neboly. Temer všetci Neprušiaci hrešili na pruskú spupnosť, ale ríši boli verní. Boli medzi nami aj jednoroční dobrovoľníci. Keď šli na knajpu alebo z knajpy cez mesto, napomínali krikľavejších kolegov, aby sa ticho správali, a keď sa títo smiali, že či by sa mali obávať mestskej polície, odpovedali dobrovoľníci: „A či viete, že keby nás policajt vyzval, aby sme mu pomáhali chytať vás, museli by sme to vykonať?“ Taká bola nemecká disciplína! K nám sa chovali naši nemeckí kolegovia dosť kolegiálne, hoci zavše dali pocítiť svoju superioritu. Ale aj my sme ich zavše trochu sekli. Opýtali sme sa ich, či hovoria okrem nemčiny ešte inú živú reč. Nebolo medzi nimi ani jedného, ktorý by bol hovoril na pr. francúzsky alebo anglicky. A my, reku, musíme sa učiť nemecky, maďarsky, kde nám má zbývať času na učenie sa mŕtvych rečí: latinčiny, gréčtiny, hebrejčiny? V latinčine sme sa im nedali. Gréčtinu zasa oni sa učili od tretej triedy gymnázia a hebrejčinu učili sa budúci teologovia už v siedmej a ôsmej.

Bolo treba ísť zapísať sa na univerzitu. Obstarával to istý Rendant, doktor filozofie. Zapísali sme si u Zetschwitza: homiletiku a pastorálku, u Joh. Chr. Hofmanna: Biblische Geschichte a u Plitta: symboliku. Boli by sme mali platiť didaktrum na týždennú hodinu štyri marky, ale Zetschwitz a Hofmann vopred sa toho zriekli a Plitt nám vrátil.

Škoda, že semester tak krátko trval! Začal sa prostred apríla a skončil sa koncom júla. Neviem, prečo praktickí Nemci tak neprakticky majú rozdelený školský rok. Začínajú koncom októbra a končia koncom júla! Nebolo by rozumnejšie začať v septembri a končiť v júni? A my tiež opičíme sa za nimi. Začať skorej, to je vraj stredoškolské, neakademické! Ozaj prečo?

Na Zetschwitzovi bolo poznať, že začal ako dedinský a malomestský kňaz. Nechýbaly mu známosti, ani nebýval vo výrazoch nevedecký, bol až privedecký, ale pri vysvetľovaní dokazoval svoje životné skúsenosti, odvolával sa najmä v pastorálke na to, čo sám zažil. Aj pri homiletických cvičeniach dokázal sa práve tak, ako v kázňach, ako pravý, zo života do života Slovo božie zvestujúci kazateľ. Jeho prednáška bola živá, pútavá, ťažko bolo naraz na jeho prednáške písať, počúvať a rozjímať, aby nič neušlo. Hofmann bol profesor „ex asse“, t. j. od remesla, jeho cesty boly zo študovne na katedru a s katedry do študovne. Bol typickým zjavom takzvanej erlangskej školy, kam patrili Harles, Thomasius, Delitsch a iní pravoverní mužovia a učenci našej cirkvi. Bol úplne pravoverný, ale hotový približovať pravdy Písem svätých ľudskému rozumu. Tak som si zapamätal jeho vysvetľovanie slov Izaiáša 7, 14: „Aj panna počne a porodí syna“, že vyslobodenie ľudu izraelského z jeho ťažkého položenia bude také divné, ako by panna porodila, pri čom, pravda, vyzdvihol význam všeobecnej spásy, ktorý je vložený v týchto slovách. Ostro prízvukoval i tézu, že Kristus nás vykúpil svojou poslušnosťou, čo je správna vec, ale nepripúšťal rovnocennosť inej tézy, že Kristus nás vykúpil svojou krvou, ako by to nebolo jedno. Takto povstávaly škriepky v starej cirkvi a viedly k ťažkým bojom a rozdeleniam. Zaujímavé bolo vidieť a počuť Hofmanna na katedre. Vstúpil do plnej siene vekom, azda i zvykom sklonený, išiel tichým krokom na katedru, zastal a počal tichým hlasom vždy to isté oslovenie: „Meine hochzuverehrende Herren!“ Vytiahol z bočného vrecka na kabáte malý papierik (1/16 hárka), na ktorom mal poznačené hlavné myšlienky, a počal hovoriť. Vždy monotónne, bez pozdvihnutia alebo sníženia hlasu a medzitým obkrúcal si papierik okolo ukazováka ľavej ruky. V sieni bolo počuť len škripot pier. Keď niekto odkašľal, už sa ozvalo: pst! Keď prišiel papieriku na koniec, bila práve hodina a zasa tichým krokom sišiel s katedry a kráčal von. Len raz vraj sa rozhorlil. Jeden z poslucháčov doviedol na prednášku psa a či pes prišiel nepozorovane za svojím gazdom a ľahol si celkom neženantne pred katedru. Hofmann vyšiel na katedru a chcel začať. Poobzeral sa a uvidel psa. Čakal trochu, že sa psov majiteľ spamätá, ale ten alebo nezbadal, alebo sa obával, nepohnul sa. Hofmann povedal, že on nebude psom alebo pred psami prednášať, sišiel s katedry a odišiel. Jeho hlavným spisom je „Der Schriftbeweis“ (1852 — 56, 2. vyd. 1857 — 60, 2 sv.). Umrel roku 1877. Profesor C. Plitt bol ešte dosť mladý. Práve bol vydal krátke dielce „Grundriss der Symbolik“ (1875), ktoré som si kúpil a dal tak zaviazať, že som dal vložiť medzi tlačené strany prázdne lístky a potom som podľa vysvetlenia dopisoval. Z toho som mal i mám najviac úžitku.

Práve vtedy v Nemecku boly vyšly zákony, ktoré maly riešiť pomer cirkvi k štátu, najmä pomer katolíckej cirkvi k iným cirkvám. Nastal takzvaný kultúrny boj. Vec túto pretriasali i na konferencii bavorských ev. kňazov, ktorá bola v Erlangen. Obchodilo sa okolo nej, jedni sa báli, druhí nechceli doprosta povedať svoju mienku. Bolo preca Bavorsko krajinou katolíckou, vládli ňou prísne katolícki Wittelsbachovci, hoci už degenerovaní. Až vstal Plitt a povedal rozhodné slovo, že miesto evanj. kňazstva je na strane štátu, t. j. štátnych zákonov. Toto rozhodné stanovisko zvíťazilo. Škoda, že Plitt v mladom veku umrel.

Len ako hosť bol som na prednáškach systematika Franka. Bol to trochu inší človek ako viedenský Frank. Silná osobnosť i telesne i duchovne. Zanechal po sebe veľké diela, ktoré sa však nebudú veľa čítať, lebo sú písané v ťažkom štýle. Už samé názvy odstrašujú: „System der christlichen Wahrheit“, „System der christlichen Gewissheit“, „System der christlichen Sittlichkeit“. Myslím, že prvé dielo je kresťanská apologetika, druhé dogmatika, tretie etika. Nech sa niekto pokúsi o to, prečíta pilne celé dielo. Treba na to zdravý smysel, zdravé oči a mnoho trpelivosti. Frank miešal do prednášok mnoho latinských slov, iste preto, aby mohol užívať terminologiu starých luteránskych teologov. Študenti, pravda, sa mu z toho vysmievali, ale kedy študenti nevyužili a nevysmiali slabosti svojich profesorov? Pred naším príchodom do Erlangen bol umrel povestný teolog, systematik Gottfried Thomasius a zanechal po sebe okrem iných spisov pamätné dielo „Christi Person und Werk“. Založil svoju dogmatiku celkom správne na Kristovi.

Vídavali sme chodiť po Erlangen podivného človeka. Zďaleka od chrbta zdal sa ako 20-ročný mladík, tak rezko kráčal, ale bol on už šedivý starec. Bol to 80-ročný Ebrard, vyslúžilý profesor, cirkevný historik, ktorého dielo som čítal ešte vo Viedni, tým pilnejšie však v Erlangen. Bol kalvín a ako vyslúžilý profesor dal sa vyvoliť a či vymenovať za farára a konal kňazskú službu až do smrti. Žil tam ešte i Herzog, vydavateľ a či redaktor Realencyklopedie. Druhý Herzog bol organistom v chráme a mal opletačky so Zetschwitzom pri liturgii. V Bavorsku majú evanjelici peknú liturgiu, podobnú našej, lenže my najväčšiu časť odbavíme piesňami (Kyrie, Gloria, Credo), kým tam nemajú príhodných piesní a Nemci nie sú taký spevavý národ, ako my Slováci. Odbavia si liturgiu miesto piesní responzoriami, to jest spevom kňazovým a chóru. Zetschwitz iste nemal na spev dobrý hlas, preto nespieval, len recitoval. Kantora, doktora filozofie, to mrzelo, chcel by bol donútiť liturga, aby liturgoval, ale nešlo to. Keď hovorím o službách božích, pripomeniem, že za príkladom Löheho v Dettelsave i v Erlangen sa na Večeru Pánovu prihlasovali podľa staroluteránskeho spôsobu, čo bolo spojené s rozhovorom. Ak mal niekto nejakú zvláštnu vec, ktorá ho znepokojovala, sveril sa svojmu spovedlnému otcovi a odniesol si naučenie a uspokojenie. Tento spôsob prihlasovania začal Zetschwitz i ako farár v Sasku a spomínal, ako raz, keď sa dozvedel, že jeden z cirkevníkov, ktorý sa bol prihlásil na Večeru Pánovu, v sobotu večer v hostinci hrá karty, Zetschwitz vystrojil sa do hostinca, vzal hrajúcemu karty z rúk a s prísnym napomenutím vyviedol ho z hostinca domov. Ale každému kňazovi by to vraj neodporúčal.

Prihlasovanie na Večeru Pánovu osvojila si missourská synoda v Amerike a za ňou pokročila čiastka našich tamejších slovenských kňazov. Je to celkom dobrá a užitočná vec. Chybilo sa tam, že začali všetkých ináč smýšľajúcich kacírovať, nebrali ohľad na to, že prihlásiť sa alebo neprihlásiť je nie podstatnou vecou, nezávisí od toho hodné, spasiteľné požívanie Večere Pánovej. Je to práve také adiaforon (nezávažná, vonkajšia vec), ako postiť alebo nepostiť sa pred prijímaním, o čom hovorí Luther v svojom katechizme: „Postiť sa a telo svoje pripravovať je dobrá, zovnútorná ctnosť a kázeň.“ A pre pôst pred Večerou Pánovou je iste viac dôvodov. Bol by som pre to, nech by sa k vôli poriadku prihlasovalo, ale nerobím od toho odvislú kresťansko-evanjelickú pravovernosť, ona je v čistom učení a svätom obcovaní na základe tohože učenia.

Vždy ma hnevalo, keď som počul vyhlasovať Slovákov ako národ opilcov. Viem, že sa u nás mnoho pije, ale hoci je to slabé potešenie — ani inde nepije sa menej, ak nie viac. Videl som to v Erlangen na svätodušné sviatky, keď je tam „Kirchweihe“, pamiatka posvätenia chrámu. V nedeľu popoludní všetko sa poberalo za mesto k pivniciam, kde boly a iste sú i teraz složené velikánske sudy tmavého erlangského piva. Zpomedzi množstva opilých všimol som si akéhosi študenta, ktorý mal na gombičke kabáta na motúzku priviazaný, pripravený kamenný džbánok, ako sa pritackal k načapovanému sudu, otrčil džbánok, dal si natočiť, vypil a šiel alebo tackal sa ďalej. Bol tam i karusel, u nás sme to volali „ringelspiel“, a tam na koňoch, jeleňoch a p. sedeli si aj páni profesori. Pravda, ani jeden z tých, ktorých som menoval. A takáto nešvara trvala viacej dní, ba tak sa mi vidí, že nebolo za celý týždeň ani prednášok na univerzite. Naši Slováci len na fašiangy takto hýria za 2 — 3 dni.

Spomenul som už Studienhaus. Jednu polovicu svojho, na dve ulice hľadiaceho domu prepustil Zetschwitz na byty pre teologov, ktorí takto tvorili osobitný teol. spolok. Bola tam veľká izba, kde sa všetci shromažďovali, a v nej knižnica. Každý týždeň, myslím, vo štvrtok večer, bol vedecký večierok. Raz shromaždili sa samí teologovia a rokovali o nadhodených otázkach, druhý raz prišiel i Zetschwitz, siahol do skrinky na stole, vytiahol odtiaľ lístok, na ktorom bola nejaká otázka, vložená ta niektorým teologom, a o nej sa rokovalo. I ja som bol vložil otázku: „Či ústava cirkvi našej ev. a. v. v Uhorsku zodpovedá ideálu ústavy evanj. cirkvi a čo by sa malo v nej premeniť?“ Zetschwitz vytiahol lístok, prečítal otázku a hneď poznamenal, že kto otázku predkladá, musí najprv rozpovedať, aká je ústava cirkvi evanj. v Uhorsku. Keď potom katechizujúcim spôsobom vytiahol zo mňa v hlavných črtách hlavné zásady našej ústavy, vyslovil: „Vaša ústava je pre ev. cirkev najlepšia, aká môže byť!“ A na moju otázku: „Prečo nedarí sa v našej cirkvi, ako by sa malo?“ odpovedal: „Tomu ste si sami na vine!“ A mal úplnú pravdu, ani štátna, ani cirkevná ústava neurobia svojich príslušníkov šťastnými alebo spokojnými, ak sú sami naničhodní.

Chodievajúc popri hostinci „Zur Opelei“, vídavali sme tam malého, hrbatého čiašnika. Do toho hostinca sme nechodievali, bol pripanský, a tak ani s čiašnikom sme nemali nič. Raz prišiel, myslím, z Lipska akýsi pán, o ktorom hovorili teologovia, že je prebudený kresťan. Priťahovalo ma k nemu, shováral som sa s ním, a keď odchádzal, šli sme ho vyprevadiť na stanicu. Zadivili sme sa, že prišiel i ten hrbatý človiečik a veľmi dôverne shováral sa s naším novým známym. Ale dosť skoro odišiel, iste za svojím povolaním. Ja som sa opýtal nášho známeho, odkiaľ pozná toho malého človeka. Dostal som zvláštnu odpoveď: „Ako by som ho nepoznal? I on miluje Pána Ježiša!“ Od tých čias som iným okom hľadel na toho malého brata v Pánu, ale o niekoľko dní odišli sme z Erlangen a nemal som príležitosti sísť sa s ním. Naučenie: nesúdiť človeka podľa tela a postavy, ale skúmať jeho dušu, a presvedčíme sa o pravde slov Pavlových v II. Kor. 4, 7, že máme poklad ten v nádobách hlinených, aby dôstojnosť moci tej bola z Boha a nie z nás.

V tom roku (1875) bol v Nemecku peňažný zmätok, lebo peňažná mena menila sa a stávala sa v celom Nemecku jednotnou. Do tých čias bolo Nemecko rozdelené v peňažnom ohľade na dve časti, severnú a južnú. Severná časť bola pod vlivom pruským, tam platil pruský alebo ríšsky toliar (naše rakúsko-uhorské predvojnové tri koruny), južná časť bola pod vlivom rakúskym, tam platil zlatý („Gulden“), ktorý sa delil na 60 krajciarov podľa rakúskeho spôsobu do r. 1859. Práve r. 1875 začala sa po celom Nemecku ríšska marka (Reichsmark) v cene rakúsko-uhorských 60 krajciarov. Pri našom príchode do Erlangen našli sme tam bavorské zlaté, ako drobnú mincu prijímali staré medené rakúske polkrajciare, potom pruské toliare, a už sa ukazovaly nové marky, a to 1 marka, 5 mariek, 20 halierov. Naša domáca bola celá naplašená, že príde o svojich 24 duplovaných toliarov, doniesla ich na ukázku, ale ja som ju potešil, aby sa nebála, že si ich môže zameniť za pekné, nové 5-markovky, a keď som jej ukázal jeden s podobizňou bavorského kráľa Ludvika II., uspokojila sa. Hľa, ani medzi vzdelanými Nemci nebolo ešte porozumenia, aká je nesmyselná vec doma držať peniaze a neuložiť ich do banky, a potom sme sa divili, keď naši Slováci na zvesť, že strieborné peniaze nebudú mať cenu, celé vrecúška dvaciatnikov, toliarov nosili do mesta, aby sa ich zbavili.

Obzerali sme si okolitých sedliakov, keď prišli do mesta na trh. Náš slovenský sedliak, či muž, či žena, mal svoj hoci chudobný, ale vkusný oblek. Nemeckí sedliaci nosili dlhé, nepohodlné kabáty, široké nohavice, nevkusné klobúky, a či bolo slniečko, či chmúrno, pod pazuchou veľký dáždnik. Bez neho azda nechodili ani do poľa. A tie ich záprahy! Vtedy som prvý raz videl zapriahnutého vola s koňom. Aký to nevkus! Náš Slovák, čo mal alebo má aký biedny záprah, ale má ho jednotný, zapriahne dva kone, dva voly, dve kravy, a keď je celkom chudobný, jedného koňa, ale takej záprahovej gebuziny, ako v Nemecku, som u nás nevidel.

Do Erlangen a zpät šli sme cez starobylé mesto Norimberg (Nürnberg). Išli sme si ho i dva razy pozrieť z Erlangen. Tam možno oceniť úctu k starým pamiatkam, čo, pravda, súviselo s tým, že v tomto meste ujala sa dobrovoľne Lutherova reformácia, ktorá ponechala všetko, čo neprotivilo sa Slovu božiemu, ale nerúcala podľa spôsobu kalvínskeho. Treba len ísť v Norimbergu do dvoch hlavných chrámov: svätého Laurenca a Sebalda. Tam najde človek všetko tak, ako bolo pred stárokmi. V chráme sv. Sebalda je i rakev svätcova, nikomu nezavadzia. Pravda síce, že tieto dva hlavné chrámy, zapratané oltármi, nie sú dosť príhodné pre evanj. bohoslužby, lebo ich hlavnou a podstatnou čiastkou je kázanie božieho Slova, pričom každý poslucháč si žiada, aby mohol kazateľa dobre vidieť a počuť. Starí Norimberčania preca neprispôsobovali chrámy novej službe božej, ale prispôsobovali seba, aby v starých chrámoch mohli oslavovať Boha na nový spôsob v duchu a pravde. I v Norimbergu je jeden z menších chrámov katolícky, a to na hlavnom námestí. Kto chcel slúžiť Bohu podľa dosavádneho, predreformačného spôsobu, nebránili mu.

Hlavné pamiatky mesta viažu sa k dvom menám: Hansa Sachsa, šustra a básnika, a Alberta Dürera, maliara. Oba vrstovníci Lutherovi, majú tam svoje pomníky. Okrem germánskeho muzea zaujímavý je hrad, ktorý je tiež starožitným muzeom so všetkými nástrojmi na mučenie až po väzenie, v ktorom sedel kedysi živý, teraz napodobnený Raubritter, odsúdený pre lúpeže na šibenicu. Vyžiadal si ešte pred obesením, aby sa mohol prejsť po zámockom dvore na svojom koni. Dovolili mu, a on, ako vysadol na koňa, preskočil múr a z veľkej výšavy dostal sa dolu a ušiel. Ostala po tom pamiatka v posmešnom porekadle: „Die Nürnberger hängen kan, (keinen) biss sie ihn nicht han (haben)!“ — „Norimberčania nikoho nevešajú, dokiaľ ho v rukách nemajú.“ Pri chráme Sebaldovom je stará krčmička, do ktorej chodieval i Dürer a iste i Sachs. Čo sa tam opravuje, opravuje sa podľa starého spôsobu. Sú tam v návštevnej knihe zaznačení mnohí vznešení hostia, panovníci, medzi nimi i bývalá kráľovna rumunská, stará matka terajšieho kráľa, básnickým menom Carmen Silva. Vo vnútornom meste vôbec ktorýkoľvek dom sa opravuje, musí sa opravovať podľa starého spôsobu, len predmestia, ktoré rozsiahlosťou prevyšujú mesto samé, stavajú sa moderne.

Konečne nastával čas lúčiť sa s Erlangen. Aspoň ja som sa ťažko lúčil, lebo neúplné štyri mesiace boly krátke, aby som sa čo len trochu rozhľadel. Úfal som sa, že sa azda vrátim, ale otec nemohol ma ani z notárskeho platu vydržiavať celý rok. Domáce pomery sa nelepšily a ujček seniansky čakal na mňa. Šli sme s priateľom Ondrejom rozlúčiť sa s naším dobrodincom Zetschwitzom. Opýtal sa nás, či nepotrebujeme peniaze. My sme mysleli, že nás už celkom vyplatil. Čo povedať? Raz som si i ja zahral na diplomata a riekol som, že až si spravíme konečný rozpočet, ešte prídeme. Toto sa môjmu Ondrejovi veľmi páčilo, povedal mi, že som múdry človek, a hneď sme začali premýšľať, či sa srovnáva so svedomím, aby sme pýtali aj na cestu. Ale sme mysleli, že tie peniaze i tak boly obetované nám, a neprehrešíme sa proti nikomu, keď si donesieme niečo na zašatenie. Šli sme na druhý deň k Zetschwitzovi a pýtali sme si 100 bavorských zlatých. Vďačne nám ich dal, lebo sme za ten čas, čo sme boli v Erlangen, skromne žili. Naši kolegovia dovolili si aj desiatu s pohárom piva. My sme do poludnia vydržali a pivo sme si dovolili len v sobotu na knajpe. Boli sme s Gömörym na rovnakej chove. Viac nejedol ako ja, a preca z neho len tak krv syčala, a ja som bol suchý ako haring. Obligátnym fotografovaním a vymenením podobizní rozlúčili sme sa s nemeckými priateľmi a od tých čias videl som len jedného z nich, Georga Bohrera, o štvrť storočia ako farára norimberského. O niekoľko rokov stal sa dekanom v Ansbachu a pre mňa sa stratil, tak ako ja pre neho.

Tou istou cestou — cez Norimberg, Regensburg, Passau, kde naši colníci nás prísnejšie prezerali ako nemeckí, keď sme šli do Nemecka — šli sme domov. Pri Passau videli sme Nemca pásť pri Dunaji svine pod dáždnikom, lebo pršalo. Tu povie môj Ondrej: „Kedy budú u nás pod dáždnikmi svine pásť?“ Pokladal dáždnik za kultúrny pokrok, a hľa, neminulo ani 5 rokov a videl som, ako pondelský farár ako juhás hnal ovce na pašu a pod pazuchou niesol dáždnik. Tak sa chytro šíri civilizácia!

*

Štúdia boly dokončené, a to 5 semestrov vo Viedni a jeden v Erlangen. To vtedy stačilo. Až o niekoľko rokov zaviedli i v Uhorsku štyriročné štúdium. Škoda, že nebolo vtedy, keď som končil, bol by som musel ešte jeden rok na štúdia. Ale takto každý myslel, možno i ja sám, že dosť viem na dedinského farára. Ktože by vtedy bol mohol i len myslieť, čo ma čaká na staré dni. Otec ma ľahko presvedčil, že veď viem toľko, ako ktorýkoľvek iný kňaz. On že nevládze na mňa nakladať, treba mi ísť za kaplána, ujček seniansky je slabý, chodia na neho závraty a p. Matka tiež nechcela počuť, aby som išiel preč. Úfala sa, že bude mať vo mne podporu v boji proti otcovi. Chudera necítila, do akého zlého položenia ma stavia, a nepochopila, že zlé sa neodstráni zlým. Ujček seniansky žiadal si ma, hoci jeho materiálne postavenie bolo vtedy dosť krušné. Vydával najstaršiu dcéru za môjho brata a pritom sa zadĺžil. Bol by sa zaobišiel bez kaplána, ako sa zaobišiel o niekoľko rokov neskoršie. Pravda, kaplánsky plat bol 100 zl. (200 kor.) ročne so zaopatrením, a ja som pri chove a inom nemal veľkých nárokov, ale preca bolo o človeka v dome viac. Pravda, vtedy nepoznal som tie veci tak, ako ich znám dnes, keď som mal až deväť kaplánov. Možno, bol by som hľadal inú cestu a neobťažoval dobrého ujčeka, ktorý mal so sebou dosť trápenia. Dosť na tom, váha sa klonila na tú stranu: ostať doma a ísť na Senné za kaplána. Odpísal som do Erlagen Zetschwitzovi, poďakoval som sa mu za jeho lásku a oznámil, že nemôžem ísť zpät. Neviem, či mi odpovedal, ale od Janka Slávika, ktorý šiel na naše miesto, poslal mi priateľský odkaz.

Teraz už bolo treba robiť kroky pri cirkevnej vrchnosti, aby ma pripustili na skúšku a po preukázaní vokátora ordinovali. Začal som sám robiť kroky u banského superintendenta dr. Gustáva Seberínyho, farára čabianskeho, ale som to akosi nedobre vykonal. Poslal som bol ešte z Erlangen prosbu, aby ma ordinoval, hoci som vedel, že ordináciu predchádza skúška. Myslel som, že sa to samo sebou rozumie a nepripojil som nijaké svedectvo. Odpoveď došla, ale trochu oneskorená. Poslal som viedenský index, ako dôkaz štúdií. Ale keď sa niečo začne zle dariť, potom sa to už moce, až zamoce. V indexi mal som odložených 30 bavorských zlatých, nepozrel som a poslal som index i s peniazmi. Len po čase mi prišlo na um, čo som vykonal. Písal som na Čabu odprosujúci list. Index s peniazmi dostal som zpät, ale omrzlosť ostala a od tých čias badal som s tej strany istú nevoľu.

Práve v ten rok v auguste vizitoval superintendent Seberíny niektoré novohradské cirkve. Počal na Poltáre, šiel na České Brezovo, Uhorské, Málinec, Ozdín, Turíčky, Cinobaňu, Lovinobaňu, Dobroč. Šiel som na Ozdín (prišli ta i rodičia), kde som sa sišiel so Seberínym. Radil mi, aby som išiel za vychovávateľa na Dolnú zem k zemskému pánovi Benickému. Odoprel som, a ani rodičia by neboli na to pristali.

Na Poltári, kde sa začala vizitácia, bol farárom Alexy, Lučenčan, ktorému vytýkal Seberíny, že sa vkúpil do fary, lebo jeho predchodca Ostrolucký prepustil mu faru, keď sa mu zaviazal platiť ročne 300 zl. Len ako kaplán učil sa slovensky. Na jeho slovenčine urážali a smiali sa v celom okolí, ale to vtedy ani potom nevadilo, aby takíto nedouci humpľovali slovenské cirkve. Na Českom Brezove bol farárom Juraj Stolár, tiež Lučenčan, ktorý za svojho kaplánovania v Lučenci pri farárovi Trsztyénszkom neopovážil sa kázať slovensky. Potom prišiel, tak ako Alexy, do čisto slovenskej cirkvi. Obidvaja ako ľudia boli snášanliví a boli mi za môjho farárovania na Pondelku dobrí susedia.

Na Uhorskom bol Ján Švehla, úd povestnej kňazskej rodiny v Novohrade. Odrazu boli Švehlovci v štyroch cirkvách: na Cinobani, na Dobroči, na Uhorskom a na Českom Brezove, ale tento bol odišiel do Brezna. Teraz je už len jeho syn na Lovinobani, zdá sa, posledný Švehlovec. Boli to napospol nadaní ľudia, tým väčšia škoda, že boli maďarskí a či maďarónski fanatici. Jeden z nich, Eduard, cinobanský farár, poškriepil sa bol raz v Lučenci s naším Danielom Maróthym pre národnosť. Švehla v prudkosti povedal, že keby vedel, v ktorej žile je v ňom slovenská krv, že by ju vycedil, a Maróthy so svojou usmievavou satirou riekol: „No, len režte, pán brat, a ceďte do poslednej kvapky!“ Jeho otec a predchodca v úrade vedel maďarsky len niekoľko slov a jeho matka ani slova, tak že sa s vlastnými vnukmi, ktorí boli maďarsky vychovaní, nemohla dohovoriť. Predchodcom Jána Švehlu na Uhorskom bol Bartholomeides, pochodiaci z povestnej kňazskej rodiny Bartholomeidesovcov v Gemeri, z ktorých jeden napísal známe historicko-geografické dielo: „Inclyti Superioris Ungariae Comitatis Gömöriensis notitia historico-geographico-statistica“ etc. {Levoča 1805 — 1808). Tento uhorštiansky Bartholomeides bol národne indiferentný, ale jeho syn, farár kalinovský, v ten čas konsenior, bol rozhodný privrženec maďarimu. Uhorštiansky Ján Švehla, neskoršie senior novohradský, bol najnadanejší, pravda, tiež tuhý Maďar, plával s prúdom, ale vedel byť i spravedlivý. Jeho syn Štefan, bývalý farár závadský, potom turopoľský, nedávno šiel do penzie.

Na Málinci bol farárom Ján Hrk, syn panského úradníka a starší brat známeho profesora teologie v Bratislave Hörk Józsefa, tuhého Maďara. Málinský Hrk bol, ako by ho Vajanský pomenoval, chladný renegat, ktorému hlavnou vecou bolo zabaviť sa v tichosti s dobrými priateľmi. Málinčania mali a ešte majú povesť, ako ich vzdialení susedia Detvani, že radi vezmú i tam, kde si nepoložili. Ale stalo sa tam i niečo horšieho, čoho sa dosiaľ nedopustili ani Detvanci, ani tiež ako „dobrí chlapci“ povestní Budínci (nie z Budína, ale z Budinej). Pred 60 rokmi prišli na málinskú faru raz večer dvaja alebo traja sadzou začiernení ľudia,, zabili valaškami farára a poranili kaplána. Farárka ušla a zamkla sa do druhej izby. Pamiatka tohoto hrozného skutku je vrytá do kameňa na hrobe zavraždeného pred chrámom málinským. Nápis je dvojrečový, slovenský a maďarský. Oba sú dosť naivné, pôvodca neukázal básnického nadania. Slovenský znie takto:

Maďarským nápisom nechcem trápiť čitateľov, hoci som sa i ten nazpamäť naučil a dosiaľ ho viem. Je práve taký realistický, nepoetický, ako slovenský. Namiesto zavraždeného Regulyho vyvolili Málinčania i proti cirkevnej vrchnosti Jána Hrka, ktorý len čo bol skončil štúdia a mal iba 22 roky. Po voľbe sľúbil im, že nikdy z Málinca neodíde, ale o niekoľko rokov vyvolili ho na Dobroč a on začal premýšľať, či by nemal ísť. Tu prišli k nemu Málinčania a jeden z nich chytil ho za pravú ruku a povedal mu: „Pán farár, počujeme, že chcete odísť. Dobre, ale len bez tejto ruky, tá ostane tu!“ Hrk vedel, že s Málinčanmi nehodno žartovať, že by oni boli schopní ruku, ktorou sľúbil, že neodíde, i odťať a tak si ju zadržať. Ostal až do smrti. Za oddanie škôl štátu dostal rytiersky kríž Fraňa Jozefa a ostal i seniorom. Ináč bol veľmi pohostinný, priateľský človek a nebál sa ako senior novohradský pri večeri v Royali bratislavskom ku mne ako prononsovanému Slovákovi slovensky sa prihlásiť. Bola to veľká vec v tých časoch.

O Ozdíne bola reč. Za Ozdínom sú starodávne Turíčky so starobylým chrámom s freskami. Vtedy tam bol farárom Martin Šebők, dobrý Slovák, ale škriepny, nesnášanlivý, s ostrým, britkým jazykom, pre ktorý sa ho okolití kňazi báli. Pokladal sa za zaznaného od ľudí a navštíveného od Boha, lebo mal hluchonemého syna. Staral sa, čo z neho bude, ale prišiel do opatery božej skorej, ako sa utrápený otec nazdal.

Na Cinobani bol farárom už spomenutý Eduard Švehla, ktorý si chcel krv slovenskú zo žíl vycediť. Vtedy žil u neho i jeho otec s matkou. Miesto farárskej penzie, ktorú by bol mal dostávať starý, už práce neschopný farár, vyvolila cirkev za farára jeho syna, aby opatroval rodičov na staré dni. Učiteľom bol Gröner, rodák z Hodruše, už starý pán, jeden z tých učiteľov, ktorí vychovávali a nielen vyučovali sverenú im mládež. Pri pohrebných veršoch nezatajil pravdu, ako sa to robieva i pri pohrebných kázňach, že kazatelia sú psi nemí, vedia len chváliť, kde by mali povedať pravdu a pokarhať, tam mlčia, držia sa vraj starého porekadla: „De mortuis nil, nisi bene“ — (O mŕtvych nehovorte nič, len dobre). A čo, keď sa potom doprosta luže? Gröner svojou vážnou, úctu vzbudzujúcou postavou, svojím prísnym tónom reči, smelým pokarhaním chýb či mŕtveho, či živých ukazoval ľahtikárskym, bojazlivým kazateľom, ako majú narábať so Slovom božím a tou mocou, ktorá im je daná, aby kážuc karhali, trestali, tak k spaseniu privádzali.

Na Lovinobani bol farárom tuhý fanatik maďarský, Geduly Elek Ferencz, syn farára gutianskeho v dolnom Novohrade, ktorý vedel cítiť so slovenským ľudom a zasial na Gute mnohé semienko národného povedomia. Iba na syna sa nič nechytilo. Bol farárom v čisto slovenskej cirkvi, ale každého Slováka bol by v lyžičke vody utopil. I z rodiny Gedulyovskej bolo viac ev. kňazov. Podľa mojej mienky Gedulyovci a Pokornovci („pokorný = geduldig“) boli jedna rodina a prišli z Moravy ako utečenci pre vieru. Zvláštne bolo, že v Lučenci boly dve lekárne, v jednej bol Geduly, v druhej Pokorný. Kňazov Gedulyovcov poznal som štyroch. Ludvika, ochtického, kalinovského, bystrického a napokon bratislavského farára a biskupa, Bohuslava, gutianskeho, jeho syna, Eleka, lovinobanského, a Henrika, ak sa nemýlim, syna lekárnika lučenského, nyiregyházskeho farára a biskupa. Všetci boli dobrí rečníci; lovinobanský vyšiel pri kanonickej vizitácii na kazateľňu bez knihy; text, modlitbu a, rozumie sa, i kázeň odriekal nazpamäť. Superintendent zpred oltára jeho kázeň pochválil. Pred službami božími došlo na fare k nemilému výstupu. V Novohrade bolo 46 ev. cirkevných sborov, tak že ťažko bolo celý seniorát jednému seniorovi administrovať. Pomohli si tak, že rozdelili seniorát na dvoje, na horný a dolný. Keď bol z horného senior, musel byť z dolného konsenior, a naopak. Boli teda dvaja správu vedúci seniori, ale navonok reprezentoval seniorát senior a on i predsedal na seniorálnom konvente. Vtedy bol seniorom šamšonházsky farár, Ján Vladár, teda z dolnej čiastky seniorátu, a konseniorom kalinovský Bartholomeides, ktorý sprevádzal superintendenta pri vizitácii, lebo vizitované cirkve boly v hornom Novohrade. Ale Vladár ako senior smyslel si niečo a zravu zjavil sa na Lovinobani, hoci s Gedulym boli v rozpore pre vaňarskú cirkev, kam Vladár nechcel pripustiť Gedulyho. Geduly privítal Vladára otázkou, čo tu hľadá? Tento dokazoval svoje právo, ktoré mu Geduly nechcel priznať. Nastala trápna scéna, ktorej urobil koniec superintendent tak, že povedal: „My pána seniora pokladáme tu za milého hosťa.“ Dal tak za pravdu Gedulymu, hoci s Vladárom boli pošvagrení. Pri odchode Seberínyho na Dobroč shromaždily sa pred faru ženy s kancionálmi a začaly spievať „Velmi miluji tě, Pane“. Bolo to dojímavé, ale stál som ako zarazený, lebo sa mi to videlo, ako by česť, ktorá podľa tej piesne patrí Pánovi, prenášala sa na človeka.

Na Dobroči, kde bol farárom Pavel Švehla, bývalý konsenior a svokor zlopovestného farára zvolenského Jána Thebusa, mal byť skúšaný a ordinovaný budúci kaplán jeho, Šefránka, neskoršie farár v Rozložnej v Gemeri. Pri skúške pán kandidát neukázal sa veľmi pripraveným, nevedel povedať nič o Augustínovi a Pelagiovi, ako by nebol o nich ani počul. Superintendent opýtal sa ho celkom podivne, čích zásad sa my držíme, či Augustínových (maďarsky: Ágoston), či Pelagiových. Kandidát prirodzene urobil, čo mohol najmúdrejšieho, mlčal, lebo keď nevedel, čo učili, ako mohol odpovedať, ktorého učenia sa my držíme. Na to superintendent namrzený riekol: „Ágostonét, persze hogy Ágostonét!“ (Augustínovho, pravdaže Augustínovho!) Pri skúške bol prítomný i miestny dozorca, Štefan Vitális, ináč učiteľský syn zo Senného, ale zemän a slúžny z Haliče. Pokrútil nevrle svojou veľkou, kostrbatou hlavou a, prisvedčiac superintendentovi, povedal: „Természetes, hisz azért vagyunk ágostanaiak!“ (Prirodzene, veď preto sme augustínci a či augsburáci!) On si, chudák, pomýlil, že v maďarčine Ágoston znamená starokresťanského učenca a Augsburg, latinsky Augusta, je mesto, od ktorého tam podané vierovyznanie pomenované je „Augustana Confessio“ — „Ágostai hitvallás“ — augsburské vyznanie. Neviem, akú tvár ukázal pritom superintendent, možno i toto dopomohlo, že kandidáta na druhý deň ordinovali, keď už vedel, prečo sme augsburského vyznania.

Teraz idem zasa rozprávať o sebe. Dostal som zo Senného kaplánsky vokátor, rozumie sa, slovenský, ktorý senior Vladár opatril maďarskou klauzulou, hoci zpomedzi 46. a či už 48. cirkevných sborov novohradských bol len jeden maďarský, dva alebo tri maďarsko-slovenské, ostatné čisto slovenské, ale vtedy to ináč nešlo. Vokátor so svedectvami poslal superintendentovi na Čabu, ktorý konečne povolil termín skúšky na 8. novembra, počas generálneho konventu v Budapešti. Bol som rád, že som nemusel až na Čabu, ako pred troma rokmi brat. Prezeral som svoje značky prednášok. S hebrejskou bibliou som sa netrápil, vedel som, že tam nebude nikoho, kto by sa na to pýtal. Vzal som si grécky Nový zákon a pre príhodu i luterák, ktorý mi sestra ušila, a sobral som sa 7. novembra do Pešti. Na hotel som nemal peňazí. Ujček dal mi dukát pre superintendenta, to bola povinná štóla za ordináciu, a niekoľko zlatých na cestu. Čierne šaty dal som si ušiť lučenskému židovskému krajčírovi Herzovi za 26 zlatých. Zaplatil som peniazmi z Bavorska. Sadol som v Lučenci na štvrtú triedu. Ujček seniansky dal mi i dopisnicu, aby som mu zaraz po skúške napísal: cetno alebo licho. Prvé znamenalo zdar, druhé nezdar. Ja som pred každou skúškou hovorieval: „Veď sa ma niečo opýtajú!“

V Pešti som išiel do Krekáčov; boli to naši statoční slovenskí ľudia z Liptova, ktorí ako chudobní nájomníci v Pešti sa sobrali, pracovitosťou, sporivosťou nadobudli si tri malé domky. Mali syna, ktorý so mnou chodil v Revúcej, ale bol už spanštený. Dokiaľ rodičia žili, držali svoje málo-neveľa, ale po ich smrti všetko prešlo a jedináčik Danko skončil ako učiteľ na akejsi malej dedinke. U Krekáčov našiel som väčšiu slovenskú spoločnosť. Býval tam Barbierik, ktorý prešiel s viedenskej na peštiansku techniku a pripravoval sa na profesúru; Daniel Kordoš z Magurky, brat levočského profesora Gustáva, revúckeho Jána a medovarského učiteľa Ondreja, bývalý revúcky žiak, poštový úradník; Július Botto, bývalý profesor revúcky, ktorý vtedy skladal advokátsku skúšku. Revúca v malom, keď pripočítame k tomu i domáceho Danka.

Hlásil som sa u superintendenta,ktorý mi oznámil čas a miesto: 8. novembra na 4. hod. popoludní do malého hotelu Alžbetinho. Prišiel som ta a našiel som už celú slávnu skúšobnú komisiu: superintendenta, Jána Breznyika, správcu gymnázia štiavnického, ako hlavného examinátora, a seniorov: Daniela Bacháta budapeštianskeho, Gabriela Belohorského báč-sriemskeho, Lörinčíka hontianskeho, Jána Vladára novohradského a Jána Šárkánya békešského. Po prečítaní svedectví začala sa skúška najprv z novozákonnej exegezy. Pán Breznyik vyznačil mi ev. Jána 17. kap., veľkokňazskú modlitbu Pánovu. Mal som ju prekladať do slovenčiny. Moje šťastie, že som to vedel nazpamäť. Stačilo dať pozor, aby som nerecitoval od slova do slova kralický preklad. Prehadzoval som slová a slovenčil. Pri verši: „A nyní oslaviž mne, Otče, tou slávou, kterou jsem měl u tebe prve než svět byl“ chcel to mať vysvetlené. Poukázal som na praeexistenciu Ježiša Krista. Keď žiadal, aby som mu podal jasný dôkaz božstva Kristovho, citoval som mu slová Jeho: „Já a Otec jedno jsme!“ Breznyik však myslel, že to Kristus Pán tak rozumel, že sú jednej vôle (akaratban). Ohradil som sa proti tomu, že takto nemožno exegetovať. Pán superintendent ako na obranu Breznyikovu poznamenal, že erlangskí páni zvykli špekulovať, na čo som odsekol: „Ja nešpekulujem, ale verím!“ Tým bola exegeza skončená. Nasledovaly iné predmety. Koľko ich bolo, neviem, len z cirkevných dejín dostal som otázku o gnosticizme. Odpovedal som nemecky, ale i pri maďarskom, i pri nemeckom odpovedaní triasol sa mi hlas, až ktorýsi zo seniorov poznamenal, že sa zajakávam. Povedal som, že je to preto, keď neodpovedám v materinskej reči. Na to superintendent povedal, že sa ma opýta slovensky, či viem, aké sú pravidlá, ktoré viažu každého kňaza v banskom dištrikte. Mal som odpovedať slovensky, ale na tú otázku bola možná len jedna, i to maďarská odpoveď: „Bányakerületi utasítások.“ Tak sa menovaly pravidlá, ktoré platily pre banský dištrikt pred synodou r. 1891 — 4. Týmto bola celá päť štvrtí hodiny trvajúca skúška skončená. Poslali ma von a po krátkej porade vyhlásil p. superintendent mienku komisie, že skúška síce ani zďaleka nebola s výborným prospechom (praeclarum), ale sa presvedčili, že mám základ, a tak môžu ma zajtra ordinovať. Označili mi čas, myslím, o 11. hodine, v slovenskom kostole na Kerepešskej ceste, a ja s poďakovaním za láskavú trpelivosť odišiel som do Krekáčov.

Dňa 9. novembra 1875 bol pre mňa pamätný deň, že ma za kňaza ordinovali. Bolo to v slovenskom ev. chráme peštianskom, čierne dekorovanom, lebo sa tam odbývalo requiem za baróna Gabriela Prónaya, bývalého gen. dozorcu cirkvi ev. a. v. v Uhorsku. Kázal preddunajský superintendent dr. L. Geduly, ktorý v svojej reči pripomenul, ako sa v posledných časoch (myslel zatváranie slovenských gymnázií) pomer medzi ním a zosnulým počal mútiť. Boly to slová mužnej odvahy, ktorá sa nezľakne povedať pravdu. I v Otčenáši vynechal jednu prosbu, na čo ma vopred ktosi upozornil. To dokazovalo, že Geduly nebol vychovaný maďarským Otčenášom. Po skončení smútočných služieb božích išiel som do farskej kancelárie, obliekol som si luterák, priviazal tabličky a ta prišlý biskup Czékus dopytoval sa na mňa. Nemyslel, že o dva roky prídem ako pondelský farár pod jeho právomoc. Onedlho zatým zastal som pred oltárom a superintendent dr. Gustáv Seberíny pri asistencii Daniela Bacháta, budapeštianskeho, a Jána Vladára, novohradského seniora, ordinoval ma slovensky. Onedlho mu to banský dištrikt zabránil. Pán pomáha mne, sluhovi svojmu, od tých čias pädesiatyôsmy rok.