ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1862 otvorilo sa slovenské evanj. gymnázium vo Veľkej Revúcej v Gemeri. Politické položenie to umožnilo. Na vysvetlenie pripomínam, že až do konca 18. stoletia všetky stredné a vysoké školy v Uhorsku boly latinské. Od začiatku 19. stoletia už počaly sa maďarizovať a v štyriciatych rokoch všetky boly pomaďarčené. Istá vec, že Slováci pokladali i to za krivdu, a najmä evanjelickí Slováci domáhali sa toho práva, že keď ich je viac ako Maďarov a Nemcov dovedna, prečo tie ústavy, ktoré vychovávajú budúcich kňazov a učiteľov (predbežne len o týchto bola reč), nemaly by ich vychovávať v tej reči, v ktorej budú úradovať. Po premožení revolúcie úfali sa Slováci, že dostanú svoje práva, ale krátkozraká politika panovníckeho domu neopovážila sa urobiť po pravde ukrivdeným a možno videla v tom svoj prospech, keď sa národy budú žrať medzi sebou. Ani vydanie patentu 1. septembra 1859 nezmenilo ničoho na veci, až Slováci museli sa pričiniť sami a založiť si svoje gymnázium v Revúcej, neskôr v Martine a ich príkladom posmelení katolíci v Kláštore pod Znievom. V Revúcej otvorili naraz dve triedy a nasledujúceho roku 1863/4 zasa dve, tretiu a štvrtú, do ktorej chodil i brat, a Slavka prijali do druhej. Nasledujúceho roku 1864/5 prišiel rad i na mňa. Koncom augusta 1864 poukladala dobrá matka do malej truhly bielizeň pre nás oboch, navrch koláče a hrušky budínky, ktoré nám voňaly i vtedy, keď sme ich dávno boli zjedli. Periny boly zakrútené v plachte. Takto vystrojili sme sa obidvaja s otcom a Laciakovci na jednom voze do Revúcej. Bola to dlhá cesta. Len to viem, že sme jednu noc nocovali v Tisovci u osobného priateľa Laciakovho, notára Venicha, a na druhý deň predpoludním — na tretí po vystrojení sa z domu — prišli sme cez Muráň a Dlhú Lúku na miesto.

Správcom gymnázia bol Rudolf Homola. Ostatní profesori boli: August H. Škultéty, Samuel Ormis a výpomocný Gustáv Schmidt, neskoršie prišiel Pavel Krman. Rudolf Homola bol Revúčan, a to bolo poznať i na jeho reči. Hovoril celkom revúckym nárečím, a bolo by sa patrilo, aby sa bol usiloval osvojiť si čistú slovenčinu. Latinčinu učil znamenite. August H. Škultéty, žiak a spoločník Štúrov, výborný rečník a štylista, ozajstný slovenský Cicero, narodil sa roku 1819 v Krtýši v Novohrade, kde jeho otec bol farárom. Bol dlhší čas kaplánom u dr. Pavla Jozeffyho, farára a superintendenta v Tisovci, potom farárom v slovensko-maďarskej, teraz pomaďarčenej cirkvi v Hosúsove a v Rozložnej v Gemeri. Vyučoval najmä slovenskú reč. Samuel Ormis, narodený v Revúcej r. 1824, bol profesorom v Štiavnici a v Rožňave, potom farárom v N. Slanej v Gemeri, vyučoval maďarčinu, matematiku, neskoršie filozofiu. Práve, keď toto píšem, odhaľujú mu pamätnú dosku na budove bývalého gymnázia (20. VII. 1930, pozn. vyd.). Pavel Krman, rodák z Nemeckej Ľupče, po skončení domácich štúdií študoval ešte štyri semestre v Nemecku. Učený, ale osobne nesympatický, vyučoval nemčinu, náboženstvo, neskoršie pre nešťastnú ženbu odišiel za učiteľa do Lipt. Sv. Mikuláša, kde dosť skoro umrel. Gustáv Schmidt z Hodruše prišiel do Revúcej ako neskončený banský akademik, súci a medzi žiactvom obľúbený profesor, učil zemepis a prírodopis. Bolo to vtedy päťtriedne gymnázium s piatimi profesormi. Mňa prijali do II. triedy, ak obstojím. Bol by som možno i obstál, keby sa brat bol trochu staral o mňa. Ale bol som bez dostatočnej prípravy, chýbaly mi najpotrebnejšie známosti, nuž nevládal som kráčať s inými. Profesori poslali ma do I. triedy, a to bolo celkom rozumne, lebo by som v II. i tak bol prepadol. Bývali sme s bratom a s istým Greguškom z Kubína u vdovy Štítnickej na hornom konci. Za čas sa nám tam dobre bývalo, ale zať domácej panej, mäsiar, odišiel zo svojho miesta, kde mal jatku, a prišiel bývať ku svokre. Bolo nás v jednej izbe priveľa a tak sme šli do Sextych. Ani tam nám nebolo dobre, lebo sme boli v jednej izbe piati: Banšell z Maškovej, Slavko Laciak a Faluba z Lehoty. O nejakom pilnom učení nebolo ani reči, ale už v I. triede som si akosi pomohol. Bolo nás tam vyše 50. Vynikali Liptáci, najmä Mikulášania, lebo mali doma znamenité ľudové školy, ako i Kubínčania, ktorí sa učili ešte i latinsky. Z Liptákov vynikali: Gusto Augustíny, Barbierik, Matej Kmeť, ktorý svojmu o dva roky staršiemu bratovi robil matematické úlohy. S Dolnej zeme priviedol môj budúci svokor Leopold Abaffy, farár slovensko-aradácky, svojho najstaršieho syna Mikuláša s Pavlom Járošim. Z Oravy Ctiboh Zoch, farár jasenovský, svojich dvoch mladších synov, Pavla († 1907 ako farár modranský) a Stanislava, môjho spolužiaka, otca dr. Samuela Zocha, biskupa, a Gustáva, farára ľubinského. Obidvaja privčas umreli. Oba Zochovci prišli v pekných oravských oblekoch, až sme im ich závideli. Pri vyučovaní a učení veľmi vadilo, že nebolo učebníc. Mali sme len dve: latinskú mluvnicu s cvičebnou knihou a od Ormisa pre ľudové školy napísaný prírodopis. Na slovenské čítanie mali sme od bystrického profesora Emila Černého vydanú menšiu čítanku, väčšia bola pre vyššie gymnázium, na maďarské čítanie čítanku od Erdélyi Indali Pétera, nemeckú už neviem od koho, ostatné sa diktovalo. Schmidt, sám znamenitý kreslič máp, učil nás robiť mapy tak, že sme zemepis mali v hlave. Mapy čiastok sveta nemaly politického rozdelenia, ale sme ho museli ukázať zpamäti. I matematiku a geometriu nás dobre učil. Kto chcel, mohol sa naučiť. Zvláštny spôsob pri učení mal S. Ormis. Stal si pred nás a začal pomaly, zreteľne odriekať prvé vety prvého článku z maďarskej čítanky: „A pillangó és a méh“ (Motýľ a včela). Povedal ich dva-tri razy a potom my všetci za ním; vyvolával po jednom, až sme to všetci správne vedeli. V maďarčine hlavná vec je výslovnosť. Škultéty učil nás náboženstvo a slovenčinu. Liptákom bolo ľahšie správne vyslovovať, lebo v Liptove hovorí sa najpravidelnejšie. Ťažšie bolo nám Novohradčanom, kde sa miesto y vyslovuje e, teda miesto hrušky — hruške, a skloňuje sa dobrýho miesto dobrého. Mal s nami mnoho oštary, dokiaľ vyrovnal rečové odchýlky rozličných krajov, ale on trpelive opravoval rečové chyby a my sme sa prehárčali medzi sebou: ry — ri, by — bi = rebe. Homola učil nás latinskú mluvnicu po latinsky. Na pr. recitovali sme takto: substantiva tertiae declinationis in -o sunt generis masculini, excipiuntur feminina sunt in -do, -go, -io, excipiuntur masculina sunt: ordo, cardo, harpago, margo, septemtrio, papilio, pugio, scipio, a tak to šlo cez celú mluvnicu. Ale už slovenčina šla zle, celkom po revúcky, a veď Revúčan bol i Ormis a on hovoril správne po slovensky. Práve tak i Homolov brat Štefan, farár rybnický, veľký národovec a priateľ gymnázia, Krman mal zlú vlastnosť, že nadával a my sme si z jeho nádaviek spravili celé verše, na pr.: chumaj, lapaj, papaj, zevbys, telpis! Ale naučiť chcel, i naučil. Takto sme boli zaopatrení duševne, k čomu pripočítam i to, že sme museli každú nedeľu ísť do kostola. Na kázňach sme sa síce veľmi nevzdelali, lebo ináč dobrý, tichý Ľudovít Reuss bol slabý kazateľ i čo do obsahu, i čo do prednesenia. Bol viac ženskej, pasívnej, ako mužskej, aktívnej povahy. Zlé jazyky hovorily, že sa neoženil, ale že ho oženili. Kázavali niekedy i Škultéty, Krman, Homola a Ormis.

Postarané bolo i o telo, na to bolo alumneum. Mali sme tam obed a večeru, o raňajkách, desiatej a iných novovekých výdobytkoch sme neslýchali. Na obed sme mali polievku s mäsom, prívar (bôb, hrach, zemiaky, kapustu), chlieb, na večeru to isté okrem mäsa. I toto bolo dosť za peniaze, ktoré sme platili za stravovanie. Najmajetnejší, a tých bolo málo, platili 30 zlatých na celý rok a potom podľa majetnosti a pilnosti išlo to nadol. Toľkých papajov bolo možno len tak vychovať, že okrem suplikácií robily sa i v samej Revúcej, i po okolitých obciach sbierky na potraviny. Vynikal najmä Tisovec so šľachetnými Daxnerovci. Manželka Juraja Daxnera bola ozajstnou matkou chudobného žiactva.

Končil sa týždeň za týždňom a počaly sa blížiť Vianoce so všetkými milými rozpomienkami na rodičovský dom. Ja som si opakoval v mysli od počiatku adventa pečenie oplátok, rozposielanie po Vereši, Turom Poli, pri čom som tiež býval, odkladal krajciare, ba i papierové a strieborné šestáky (desaťkrajciarniky). To všetko boly pre mňa tempi passati (pominulé časy), a predvianočné zabíjačky s hurkami, klobásami, to všetko boly oznamovatelia veľkého večera, keď síce nerozsvietily sa u nás lustre, len veľká lampa, sýtená repicovým olejom. Nebolo stromčeka, ani skvelých darov, na to nedochádzalo. Matka prikryla bielym obrusom stôl, položila naň fľašku s hriatym, z ktorého nikdy neokúsila (bola prísna abstinentka), na tanier dala oplátky, orechy a, ak boly, jablká. Priniesla na mise kapustnú polievku s klobásou a opekance s makom a medom. To bola tradicionálna hostina vianočná a tej sa držíme až podnes. Ale čo? To maly byť prvé Vianoce, strávené mimo rodičovského domu, lebo na voz nedochádzalo a na pešo ďaleko, najmenej dva dni cesty v zime a v snehu. Brat si našiel úkryt. Odišiel so svojím spolužiakom Mošovčanom, Jozefom Kollárom, k jeho bratovi Jánovi, farárovi hrušovskému, a tam strávil vianočné prázdniny. Banšell so Slavkom Laciakom šli do Budikovian, odkiaľ bola jeho macocha, Faluba šiel k rodičom, ba ešte i domáca Sextyčka odišla na niekoľko dní kamsi k rodine. Ostal som samotný so starým Sextym, bývalým učiteľom. Odpisoval som latinské práce, ktoré neboly o nič horšie, ako práce najlepších žiakov, ale chýbala im úhľadnosť. Na pekné písmo som sa ani v Revúcej nezmohol. Prišiel ma pozrieť i Škultéty, prezeral práce, spomenul liptovských chlapcov, ako tí majú pekne napísané, ale to všetko môjmu písmu nepomohlo. Iste bola i tá chyba, že som nemal peňazí na dobrý papier, atrament, perá a p. Prišiel Štedrý večer. Vedel som, že v alumneu bude láskavosťou pani Daxnerky niečo obzvláštneho, ale starý pán Sexty, aby i jemu bolo veselšie a aby som sa i ja cítil domáckejšie, zavolal ma na večeru. Aká bola, neviem, len to viem, že bolo každé jedlo osolené slzami. Ešte i jucha z navarených hrušiek, ktorou ma veľmi núkal, že je sladká ako med. Po večeri starali sme sa, kto podojí kravu, lebo v taký čas ľudia neradi posluhujú. Chodil som po susedoch, nikde nič. Až sa smilovala budúca svokra Krmanova, Koreňová, poslala slúžku podojiť kravu a mne podala trojuholník tľapkavého revúckeho koláča. Takto sa skončil prvý Štedrý večer von z rodičovského domu. Hneď tu poznamenávam, že potom cez celý čas štúdií len raz strávil som vianočné sviatky von z rodičovského domu, keď som slúžil ako jednoročný dobrovoľník vo Viedni.

Vianočné prázdniny sa skončily, spolužiaci sa vrátili, učenie sa začalo a koncom januára prvý polrok sa skončil. Vyhlásili výsledok. Bol som medzi pädesiatimidvoma spolužiakmi dvanásty. Iste mohlo to byť i lepšie, ale nebolo vytrvalosti. V druhom polroku učil nás Schmidt z prírodopisu o chrobákoch a motýľoch. Keď chcel, aby sme si robili i sbierky, vďačne sme poslúchli. Behali sme po poliach a lúkach s fľaštičkami so špiritusom pre chrobáky a so sieťkami na chytanie motýľov na veľké pohoršenie pánov mešťanov revúckych, lebo sme im šliapali trávu. Na Veľkú noc išiel som s Falubom k jeho starým rodičom do Šivetíc cez Mokrú Lúku, Ľubeník, popri Chyžnom, cez Jelšavu a Teplicu. Starý pán Faluba zo starej učiteľskej gardy vzal nás do cviku. Museli sme mu rectovať a učil nás, ako sa máme poďakovať za obed, večeru a p. Farárom bol tam Pavel Kocman, ktorý má v Zpěvníku niekoľko piesní. Po Veľkej noci prišiel máj a v júni cenzúry. Keby som sa bol cez celý rok tak učil, ako pred nimi, bolo by bývalo dobre, ale všetko nedalo sa dohoniť, a veru pamäť som mal dobrú. Počúval som Slavka Laciaka, ako sa učil nahlas dejepis stredoveku, a ja som sa ho z počutia skorej naučil, ako on. Klasifikácia ani utriedenie nebolo o nič horšie ani lepšie, ako v prvom polroku. Prišiel pre nás otec, iste s Laciakom na jednom voze. Brat išiel suplikovať a ja na prvé vakácie domov.

Hrušky žitnárky práve dozrievaly, keď som prišiel domov. Prvou mojou prácou bolo vyškriabať sa na dosť vysokú hrušku, oberať, čo sa dalo, a triasť, čo sa oberať nedalo. Ale inak sa už mnoho premenilo. Nebolo by sa patrilo, aby študent bosý pásol kozy. I pomer k doterajším kamarátom ochladol, hoci som nespyšnel, ale oni už bočili odo mňa. Nikdy nepokladali ma celkom za seberovného; potom, ako som prekročil prah gymnázia, už som im bol cudzí, nebol som súci, aby som s nimi chodil po záhradách a po poli. Vtedy sa mi stalo, že keď som prišiel na salaš, môj bývalý kamarát prilial mi do žinčice kľagu, a to sa pre mňa cestou domov zle skončilo. Bol som sám s rodičmi a so sestrou. Kedy-tedy šiel som na Turie Pole za Slavkom, ba otec posielal ma do Laciakov, aby ma starý Laciak priúčal na hudbu pre budúce kantorstvo. Nebolo z toho nič, lebo komu Pán Boh nedal, tomu kováč neukuje. Brat sa nikdy neučil a naučil sa sám obratne hrať, či duchovné, či svetské piesne. Ako by sa mi to bolo zišlo, keby som bol neskoršie už ako farár vedel zahrať niektorú pieseň na organe! Dobre je, že naši bohoslovci učia sa hrať, aby, keď bude treba, mohli i na organe sprevádzať spev pri službách božích, alebo učiť kantorov. Chodieval som, pravda, i na Senné, kde i ujček, farár Bodický, i jeho žena, tetka, otcova sestra, vďačne nás mali, uhostili, tak že sme Senné pokladali za druhý domov.

Pri peknej, len niekoľko rokov predtým vystavenej fare bola veľká záhrada s najrozličnejším ovocím, najmä z rodu sliviek a hrušiek, tak že bolo tam ovocie od najskoršieho po najneskoršie. Nad farskou záhradou bol hodný priestor, nazvaný „Pažiť“. Obyčajne sa tam husi pásavaly. Keď bola na Sennom komasácia a chodili ta rozliční zástupcovia panstva, rozumie sa, obsadli na fare, lebo senianska fara bola povestná svojím pohostinstvom. Chceli sa farárovi niečím odvďačiť, nuž ho požiadali, aby povedal, čo by si žiadal od komasácie pre seba. Odpovedal, aby mu primerali tú pažiť k farskej záhrade. Páni vďačne pristali, ale chceli to dať jemu. Ujček nepristal, žiadal, aby to napísali na cirkev, ako čiastku farskej záhrady. I tak sa stalo, a ujček na tom priestore sadil zemiaky, že ich tak ukladal na ruky, ako polienka, dyne, a to či gerege, či žlté, kukuricu a iné. Možno povedať, že so záhradou srástol, ako je to na dedinách nie div, lebo vtedy nebolo železníc, ani autobusov, ani radia, poštové úrady boly zriedkakde. Seniansky farár posielal zprvu raz do týždňa, potom dva razy, najprv do Sokoloviec, potom na Hrad, až neskoro došla pošta i na Senné. Pravda, súviselo to s tým, že sa málo písavalo, iba ak vojakom. Keď prišiel do dediny okrem fary a školy list, to bola celá udalosť, o ktorej vedela celá dedina. Tak bol došiel na Vereš list do Kolárov. Písal ho akýsi kaprál alebo čatár a oznamoval v ňom, že ich Paľo ide z Dalmácie domov. Toľko ho čítali nahlas, až sme sa ho naučili nazpamäť. O niekoľko dní prišiel i vojak.

Ujček seniansky, Andrej Bodický, narodil sa r. 1812 v Bohuniciach, kde jeho otec, Ľupčan, bol farárom, ale pre akúsi duševnú chorobu prišiel o úrad a jeho žena Barbora rod. Polerecká vychovávala svojich troch synov, Andreja, Teodora a Jána, tak, že šla za kľučiarku ku grófom Steinleinovcom, ktorí boli horliví evanjelici a napomáhali chudobných kňazských synov. Najstarší Andrej vyštudoval v Štiavnici gymnázium, v Bratislave teologiu, a aby mohol ísť do Nemecka, bol za tri roky učiteľom v nemeckej cirkvi Berženi. Keď si niečo nagazdoval, išiel do Nemecka, ale nebolo slobodno na každú univerzitu, musel do Berlína. Keď sa vrátil, povolali ho za kaplána k štiavnickému farárovi a superintendentovi banského okolia dr. Jánovi Seberínymu. Tam bol dostal pozvanie za profesora do Kežmarku namiesto dobrej povesti Slováka Jána Benediktyho. Ale zároveň povolala ho cirkev senianska za svojho slova božieho kazateľa. Keby sa bol mal starať len o seba, azda by bol išiel do Kežmarku, ale tu boli nezaopatrení rodičia. Preto rozhodol sa prijať povolanie na Senné. Bolo to roku 1840 a ostal tam až do smrti († 1888). Mladší brat stal sa kasnárom u Sebastiányho v Prostredných Plachtinciach, kde i umrel roku 1876. Zvláštny bol pomer medzi oboma bratmi (najmladší ako žiak umrel). Ako bratia sa radi videli, ale delila ich politika: Andrej bol tuhý Slovák, Teodor tuhý Maďar, preto sa najmä za mladi často poškriepili. Teodor zanechal po sebe troch synov, Lajoša, Dezidera a Bélu. Keď umieral, dal im za tútora svojho brata. Mne a môjmu bratovi odporúčal, aby sme sa starali o jeho synov. Dosiahli sme pri nich aspoň toľko, že sa nestali nepriateľmi svojho rodu. Dezider, ako bystrický žiak, i básnil slovensky, teraz žije ako penzionovaný honvédsky podplukovník v Šoprone. Najmladší Béla je tiež už penzionovaný riaditeľ petroleovej rafinerie v Brašove a hlási sa k rodine. Ich otec ešte na smrteľnej posteli ľutoval, že revúcke gymnázium zatvorili. Ta chcel poslať svojich synov.

Na ujčekovi senianskom bolo poznať, že sa mnoho pohyboval medzi pánmi nielen u grófov Steinleinovcov, ale i ako vychovávateľ u Szontaghov na Horpáči v Novohrade. Hovoril dobre nemecky a maďarsky tak výborne, že istý novohradský pánik, keď ho počul hovoriť na seniorálnom konvente, povedal: „Keby som tak vedel maďarsky hovoriť, ako tento pansláv, nedal by som to za pol uhorskej krajiny“. Poznal nemeckú literatúru, ale práve tak, ako jeho vrstovníci, málo vedel z teologie. Kdeže sa ju mohol naučiť? V Bratislave bol práve tak ako v Nemecku plytký racionalizmus s počiatkami destruktívnej thübingskej teologie. Spomínal, že keď bol ešte v Bratislave, vrátil sa bol z Nemecka Pavel Švehla, už spomenutý potomný dobročský farár, a s veľkou chválou ukazoval im knihu, ktorú si priniesol. Bola to D. Straussova „Das Leben Jesu“. Túto knihu so všetkými bohaprázdnymi prekrúcaninami pokladali vtedy za najvyšší stupeň bohosloveckej učenosti. Ujček síce nikdy nedal znať, že by takéto prúdy boly maly na neho nejaké účinky, ale držal sa v kázňach moralizujúceho smeru bez dogmatického podkladu. Takýmto duchom vedení boli naši v národnom ohľade znamenití mužovia, počnúc od Kollára, Seberínyho, Jozeffyho, Kuzmányho, Hodžu a i. Týmto duchom je napáchnutý i nimi vydaný „Zpěvník“, ktorý naši ľudia usilovali sa uvádzať do cirkvi už i z národnej horlivosti. Chcel ho uviesť i seniansky ujček, ale dokázal pritom obdivuhodný takt. Dal doniesť „Zpěvníky“, porostavoval ich po chráme a v jednu nedeľu spievalo sa z nich. Po službách božích opýtal sa celej cirkvi, čo myslia o tej knihe. Či by ju chceli mať miesto dosavádneho Tranoscia (kancionála)? Miesto všetkých odpovedal potomný dozorca cirkvi, Tomáš Benko, slovami Gamaliela: „Ak je z ľudí rada táto, rozpadne sa, ak z Boha, obstojí!“ Ujček cítil, že je to múdrosť a rada ľudská, prestal so „Zpěvníkom“, nechcel mýliť a pohoršovať svojich cirkevníkov. Ako som sa neskoršie presvedčil, kázne nevypracúval, len si spravil suspirium, kratučký úvod a rozdelenie. Reč jeho bola jasná a jadrná, mal príjemný hlas i ako rečník, i ako liturg. Po našich cirkvách bolo v obyčaji, že v prvú slávnosť popoludní kázal pán rechtor. Niektorý kázal, niektorý čítal kázeň z postily. Na Sennom v taký čas ujček išiel za organ. Hral a spieval na Veľkú noc obyčajne pieseň „Živ jest Ježíš, můj život“, ktorú mu i na pohrebe zaspievali. Bol veľkým, obetivým národovcom, dôverníkom Matice slovenskej, dokiaľ ju nezatvorili, sberateľom milodarov na gymnázia, odpredavačom kníh; odporúčal svojim cirkevníkom, ale i z iných cirkví kalendáre, „Nár. hlásnika“, „Obzor“; keď kto nezaplatil, zo svojho doplácal. Bol dušou a spojivom národného pohybu v Novohrade. Nie div, že mal na nás mladých taký veľký vplyv.

Prvé moje vakácie sa skôr minuly, ako som myslel. Prišiel koniec augusta a bolo sa sberať. Matka prihotovila bielizeň, otec poskupoval od starých vojakov uniformy, dal nám z nich našiť šaty, posháňal dlžoby za obuv, ktoré mal u rozličných svojich „kunčaftov“ a vystrojil sa zasa so mnou, alebo možno zaplatil Laciakovi čiastku vozačky, aby ma odviezol. Brat neprišiel na prázdniny domov, suplikoval s Jankom Fábrym na východe. V Revúcej otvorili šiestu triedu. Brat bol v šiestej, ja v druhej. Dostali sme nového profesora Jozefa Kv. Holuba, rodáka z Trenčína, ktorý študoval medicínu; neviem, prečo neskončil. Iste nebolo groša. Zaoberal sa liečením homeopatiou; kto vie, či bolo v tom niečo, ale bola v móde. Pravda, niektorí žiaci upotrebovali daný liek na oslaďovanie kaše v alumneu. Nás v druhej triede učil maďarčinu a nemčinu tak, že z maďarčiny sme prekladali do nemčiny, a naopak. On sa pritom chudák najviac natrápil, lebo i tak pri svojej holubej povahe nevykonal nič s nami nezbedníkmi. Skoro sme ho poznali, že všetko prepáči. Vykal nám, až mu to správca gymnázia musel zakázať. Ale kto chcel, naučil sa. Táto zlá disciplína zavinila, že sme si aj pri iných profesoroch všeličo dovolili. Spomeniem príklad. Bol v druhej triede žiak z Mikuláša, istý Hák, už starší, okolo 16-ročný, lebo bol predtým šusterským učňom. Nosil krátky kabát do drieku a ako sedel predo mnou, pokúšalo ma práve pod Schmidtovou matematikou, aby som mu na krátky kabát pripevnil dlhý papierový chvost. Stalo sa. Tí, čo sedeli pri mne alebo za mnou, dusili sa smiechom. Zbadal to i Hák, vystúpil z lavice, obrátil sa nám chrbtom a ukázal sa v celej ozdobe. Pravda, zaznel celou triedou veselý smiech. Zbadal to i Schmidt a pýtal sa, kto to vykonal. Priznal som sa, ale keď mi kázal, aby som išiel z lavice, a bral do ruky paličku, povedal som, že nejdem. Chytil ma za ruku, vytiahol von a dve alebo tri mi priložil. Bol by som zaslúžil i viac. To bolo jediný raz, že som sa sprotivil profesorovi, ináč som bol poslušný.

Bývali sme s bratom, s Milošom Kramárom z Martina, s Gustávom Bernátom zo Záturčia a Jánom Štepitom z Mikuláša u Bakošov pri mestskom dome, kde bola vtedy piata a šiesta trieda i alumneum. Náš byt bol ozajstná študentská knajpa, v ktorej sa dialy rozličné nešváry, varila sa krampampula a všeličo inšie. Učiť sme sa učili, ale málo. Ja som radšej opatroval mladú sovu, dokiaľ sme ju pre smrad nemuseli z izby vyložiť. Bolo to azda v novembri pod večer, otvorily sa dvere na našej izbe a vkročila matka so sestrou Marienkou. My v zadivení nevedeli sme, či je to pravda, či akýsi prelud. A bola to pravda. Matka ťažko niesla, že brat nebol na prázdninách doma, chcela ho vidieť. Podnikavá materinská láska našla cestu. Na Hornom Tisovníku býval panský jáger kálnokovský, z Česka pochodiaci Bauma, ako vôbec v ten čas všetci panskí lesní úradníci boli z Čiech, bohužiaľ, bez národného povedomia. Tento Bauma mal za ženu dcéru plešivského nadlesného, tiež Čecha. Šiel navštíviť svokrovcov cez Revúcu. Matka ho prosila, aby ju vzal a on, ináč dobrý človek, hoci pijan, doviezol ju i so sestrou do Revúcej. Idúcky nazpät zasa ich vzal. Pravdaže sme sa zaradovali i matke i sestre, i tomu, čo doniesla.

Veru už neviem, ako sme sa dostali domov na Vianoce, iste pešky. Na Veľkú noc sme sa sobrali štyria: my dvaja, Banšell a Slavko Laciak. Šli sme najprv na Kraskovo k Slavkovým starým rodičom s materinskej strany. Tam nás čakal z Turieho Poľa poslaný kraviar, ktorý nás mal viesť najkratšou cestou. I viedol nás cez Rimavskú dolinu na Selce, Váľkovo, ktoré boly o niekoľko rokov moje fílie. Šli sme horami v daždi. Náš sprievodca odrazu zastal a odpásal široký remeň. Čo sa tomu človeku, reku, robí? A ono zazrel slepého jaštera a akýmsi prútikom prehnal ho tri razy cez svoj remeň, ktorý si zasa opásal. Na našu otázku, prečo to urobil, odpovedal, že to osoží, keby niektorá krava cez leto na paši ochorela, potre ju tým remeňom. Brat s Banšellom, ktorý bol malej postavy, boli v šiestej triede, Slavko vo štvrtej, ja v druhej, a náš sprievodca všetkým rovnako tykal. Ja, rozumie sa, bol som na to zvyknutý, Slavko si z toho nič nerobil, ani brat, tým viac škrelo to Banšella, ktorý chcel dať diplomatickým spôsobom na známosť, akej neprávosti a neúcty dopúšťa sa na nás náš sprievodca, a začal takto: „Ale my do takej školy chodíme, kde nám už ani profesori netykajú!“ Sprievodca sa obrátil, premeral okom Banšella a povedal: „A či ani tebe?“ My sme sa ťažko zdržali smiechu a náš kamarát Banšell už nevedel, ako presvedčiť turianskeho kraviara, že by mu nemal tykať.

V druhom polroku učil nás Schmidt rastlinopis. Dal si záležať najmä na tom, aby sme podľa ním sostaveného kľúča určovali rastliny, podľa Linneovej sústavy, teda podľa kvetu a či podľa kvetových tyčiniek. Ako v prvej triede sháňali sme sa po chrobákoch a motýľoch, tak v druhej každý musel mať sbierku rastlín. Chodili sme za nimi po horách i dolách, po lúkách i bánoch (rúbaniskách), a to až na Muránsky zámok, kde na Koburgovských lúkach rástol divý šafran, ako pozostatok dávnejšieho sadenia šafranu. Vykopávali sme ich i s koreňmi. I ja som sbieral, čo som mohol, ale nemal som peňazí na krajší pijací papier, tým menej na preš, preto som stratil vôľu sbierať, uspokojil som sa s niekoľkými. Prišly skúšky, cenzúry, ktoré boly v tom, že zasadli dvaja profesori: ten, ktorý učil niektorý predmet, a druhý cenzor. Skúšali radom žiakov z jedného predmetu. Došlo na rastlinopis, cenzorom bol Homola. Každý vyvolaný priniesol svoju sbierku. Prišiel rad na mňa, preukázal som svoje v hrubom papieri zavinuté rastliny. Homola sa pýtal, koľko ich mám. Povedal som pravdu, že šesdesiat. Jemu sa to málilo a povedal svojím revúckym dialektom: „Fráter, to na lenivosť ukazuje!“ a odohnal ma preč. Následok toho ukázal sa na svedectve, ktoré dosiaľ mám v originále: z deviatich učebných predmetov sedem výborných, jedno chvalitebné a jedno dostatočné. To bol ten nešťastný rastlinopis, a čo viac, klasifikácia pilnosti bola „menivá“, čím ma Laciak po celej ceste domov prekáral. Ale tá menivá pilnosť, ako i bratova negazdovlivosť, ktorý zo suplikácií nemohol sa ničím preukázať, maly pre nás oboch aj iné následky: ani jeden nemali sme sa vrátiť budúceho roku do Revúcej. Nie že by otec býval nespokojný s revúckou školou, ale nebol spokojný s nami. Brat mal ostať doma a či ísť na Senné za pomocníka k starému učiteľovi Dedinskému za celú opateru a 40 zlatých na celý rok. Ja som mal ísť do Lučenca na maďarčinu, lebo pri mojej menivej pilnosti nebolo výhľadu, že by som sa v Revúcej maďarsky naučil. A proti tomu nebolo apeláty, v takýchto veciach otec nedal nikomu na seba vplývať. Konečne nebol to taký veľký trest.

Cez vakácie brat šiel zasa suplikovať, ale s malým výsledkom pre seba. Nezvýšilo mu ani na podbitie topánok. Pravda, bola vojna prusko-rakúska a neskoršie vypukla i cholera, ako to býva obyčajne po vojne. Ja som bol doma a pri dobrej vôli spieval som si národné piesne, len tak hučala celá dedina. Raz boli rodičia odišli aj so sestrou do poľa a ja v škole ak si spievam, tak si spievam; zrazu počujem s cesty hlas: „Pomaly, Miško, pomaly!“ Vyzrem oblokom, a tu stojí na ceste Banšell, vystrojený na Turie Pole. Zavolal som ho dnu a po oddychu som ho vyprevadil.

Neviem, či sa nemýlim v roku, ale patentálny superintendent dr. K. Kuzmány navštívil bol jedinú podľa patentu zriadenú cirkev novohradskú na Hornej Strehovej, idúc z Báčky, kde tiež navštívil zriadené cirkve. Iste do Pešti prišiel loďou, lebo vtedy bolo málo železníc. V Pešti pripojil sa k nemu toho času mladý jurista, Samuel Medvecký, syn slatinského farára. Na Strehovej Kuzmányho nečakali, lebo jeho list, ktorým oznamoval príchod, na pošte v Sokolovciach zadržali. Prišiel neskoršie ako Kuzmány, ktorý farára Sontagha prekvapil. Sontagh bol zvláštny človek, zakladal si na svojom zemianstve, hoci jeho otec bol dedinským mäsiarom, ale držal sa verne svojho slovenského pôvodu. Keď bol farárom ešte v Gemeri na Betliari, v sídle grófov Andrássovcov, napadli ho páni na seniorálnom konvente pre akúsi chybu, pravda, najviac, že bol Slovák. Najtuhšie šiel do neho Rudolf Latinák, zbohatlý majiteľ železnej maše v Ploskom, ale nezemän. Tu Sontagh obrátil sa pohrdlive na neho a zavolal mu: „Mit fog nekem itt egy paraszt povedálni!“ (Čo mi tu bude rozprávať taký sedliak!) Latinák prekvapený umĺkol, ale vstal zemän Rudolf Márton a začal: „De most én szólok!“ (Ale teraz ja poviem!) Sontagh s panskou noblesou obrátil sa k nemu: „Tessék, bátyám uram!“ (Nech sa páči, pán brat!) Mártona to tiež tak skonfundovalo, že prišiel k Sontaghovi, vzal ho pod pazuchu a, prechádzajúc sa, vec vybavili. K takémuto farárovi prišiel Kuzmány vizitovať. Ľahko pochopil, že ani farár, ani cirkev neboli na vine, že svojho predstaveného slávnostne neprijali. Vynahradili to tak, že na budúcu nedeľu pozvali všetkých okolitých farárov na svoju slávnosť. Šiel i otec, ako dávny ctiteľ Kuzmányho, a ja tiež. Ako revúcky žiak vedel som o Kuzmánym, spieval som jeho piesne: „Kto za pravdu horí“, „Do zbroja, Slovania“, „Hej, len vždy veselo“. Vedel som o jeho bojoch za cirkev, len to som ešte nevedel, že je významným cirkevným učencom. Až neskoršie som videl niektoré jeho knihy. Prišiel na Strehovú i ujček seniansky a každý okolitý kňaz, ktorý sa cítil Slovákom a nebál sa prísť na poklonu patentálnemu biskupovi. Prišli, pravda, mnohí i na skusy. Tak i môj nastávajúci profesor lučenský, Kürtössi József, učiteľský syn z Kalinova. Otec jeho sa volal Putz a mal troch synov, každého s iným menom. Najstarší menoval sa Kürtössi, stredný Fényes, farár v Šuranoch v Novohrade, tretí, najmladší, môj spolužiak, Petényi. V chráme počul som hovoriť Kuzmányho; len to mi bolo neobyčajné, že na luteráku mal akýsi rád, iste od Franca Jozefa. Z ruských rádov, ktoré mal dva, by si iste nebol vzal do chrámu, ale i tak som si myslel, že na kňazské rúcho patrí najviac ak kríž. Po obede vyšiel medzi hostí, na chodbu, držal v rukách malý Nový zákon, prečitoval akúsi výpoveď z listu k Rimanom, kde bol genitív slova „hriech“. Šlo o to, či má byť hriecha, alebo hriechu. Zdalo sa mu, že má byť „hriechu“. Keď odišiel do izby, opovážil som sa ozvať, že má byť „hriecha“, lebo musí byť rozdiel medzi genitívom a datívom. Otec, pyšný na mňa, ukázal na izbu, kam odišiel Kuzmány, a povedal mi: „Ta to iď povedať!“ Ale na to som nemal smelosti so svojimi počiatočnými známosťami. Vtedy som videl prvý i posledný raz Kuzmányho, ktorý v auguste r. 1866 umrel v Štubnianskych Tepliciach, práve v najlepší čas, aby sa nedožil ešte väčšieho sklamania, ktoré nastalo už po roku odvolaním patentu. Mne ostala rozpomienka na jeho zbožnú, zduchovnelú tvár.

O niekoľko dní po vizitácii už sme sa s otcom viezli do Lučenca. Bývanie mi našiel u krajčíra Čemického, Liptáka, ktorý si pri strihaní zavše spieval: „Máča dievča konope v bielenom rubáči“, ale so ženou a deťmi shováral sa maďarsky. Ja som býval s tovaryšmi a s učňom v jednej izbe. Nebolo to primerané ubytovanie, ale bolo lacné. Prilepšili mi tak, že otec kázal, aby mi dávali každé ráno 1/4 holby mlieka (asi 2 dcl), a to stálo jeden krajciar (dva haliere). Čo platil za bývanie, neviem. Pán direktor Kürtössi nás vľúdne prijal, môjmu slovenskému svedectvu z Revúcej dobre rozumel, len vtedy sa zamračil, keď otec celkom úprimne mu povedal, že ma preto doviezol, lebo chce, aby som vedel aj maďarsky, lebo že je dobre, keď človek i to vie, a opýtal sa ma, či som si doniesol ruskú azbuku. Kürtössi podráždene vykríkol: „A načo mu je to?“ Všetci Lučenčania mali Rusov v živej pamäti, lebo r. 1849 vypálili Lučenec. Pravda, Lučenčania si to zaslúžili. Kürtössi učil v tretej triede, do ktorej ma prijali, latinčinu, maďarčinu a všeobecný dejepis. Druhým profesorom bol Jeszenszky, starý mládenec s peknou čiernou bradou. Učil nás matematiku, merbu a nerastopis. Tretí, farár Trsztyénszky, neskoršie farár a teologický profesor v Prešporku, učil náboženstvo a nemčinu. Okrem týchto bol ešte profesorom starý Krištóffy, ale ten učil v prvej a v druhej triede. Otec kúpil mi knihy, lebo maďarských učebníc bolo nadostač. Boly to: „Cirkevný dejepis“ od Pálfyho, na latinčinu „Cornelia“ a „Ezopove bájky“, na nemčinu cvičebnú knihu, „Všeobecný dejepis“ od Zsilinszkého, akúsi počtovú knihu i merbu, ale čomu som sa najviac divil, akúsi malú knižočku s nápisom „Ásványtan“. A toto, reku, aká je skaza? Pozrel som do nej, videl som akési obrázky, figury s nadpisom „Jegecek“. Všetko to boly mne neznáme veci a z celej knihy nerozumel som ani slova. Začalo sa vyučovanie. V latinčine som sa vyznal, ale ťažko bolo prekladať z latinčiny do maďarčiny, skôr by som bol vedel prekladať naopak, ale do toho sme sa nepúšťali. Pravda, pán profesor poľahčil nám prácu, nadiktoval preklad a to sme sa mali naučiť nazpamäť, len na Ezopove bájky mali sme sa pripravovať. Ja som sa svedomite pripravil, ba napísal som i preklad. Keď som ho v najbližšej hodine prečítal, vysmievali všetci moju maďarčinu, ešte i profesor, ktorý mal pochváliť moju dobrú vôľu a aj iným odporúčať, aby ma nasledovali. Pravda, viac som sa s prekladaním netrápil. Učili sme sa i syntax. Bolo toho asi 100 pravidiel, mne sa to páčilo, ale čo, keď sme sa neučili rozberať vety! Keď som začal z Cornelia rozberať a vyhľadúvať sem i tam rozhádzané podmety, prísudok a p., moji spolužiaci dívali sa na mňa ako na nejaké predpotopné zviera, že ako je to možné vedieť. A naozaj v celej tretej i štvrtej triede nebolo človeka, ktorý by bol vedel rozobrať vetu okrem jedného, i ten habkal. Celé učenie latinčiny bolo mechanické memorovanie prekladu a niektorých bájok. Tak to bolo aj s inými predmetmi. Pokým bolo treba učiť sa nazpamäť, šlo to, ale keď už bolo treba pohnúť rozumom, nedajbože! V matematike učili sme sa algebru. Uznávam, že som nechápal ani ja, načo je to „a + b + c“. Možno, že to Jeszenszky vysvetlil, ale ja som ešte nerozumel, len neskoršie som poznal, že a, b, c sú rôznorodé veci, ktoré nemožno sčitovať, ani odčitovať. Na príklad dva kone a dva voly nemožno sčítať, ostanú vždy dva kone a dva voly. Takto som vec chápal, a keď ma profesor vyvolal k tabuli a diktoval mi príklad, bez slova som rovnorodé sčítal a výsledok napísal, a prof. Jeszenszky povedal: „Jól van!“ (Dobre!) a poslal ma na miesto. Po hodine bola celá vzbura v triede, že ako je to, oni ostatní naučia sa z knihy, čo je naložené, odrectujú to, a preca je Jeszenszky nespokojný, ja že ani slova nepoviem, len niečo napíšem, a už je dobre. Toto na ukázku, aká bola školská výchova na maďarských gymnáziách. Neboly azda všetky také, ale o lučenskom kalvínskom šesťtriednom hovorili, že bolo ešte horšie. Zavedená bola takzvaná provokácia, pousádzali nás podľa schopnosti a usilovnosti. Prvým bol akýsi Lupa, čižmársky syn z Lučenca. Jeho rodičia bývali na jednom dvore s Čemickovci, a tak sme boli susedia, ale sme sa doma nikdy neshovárali, tým menej navštívili, lebo medzi rodinami nebol priateľský pomer. Bolo to i preto, že krajčíri hľadeli s pleca na čižmárov a čižmári sa posmievali krajčírom: „Mihelyt szabó, mindjárt báró és legénye szolgabíró, az inasa kanceliszta czipőért jár a piaczra.“ (Keď je kto krajčír, ako by bol barón, jeho tovaryš ako slúžny, učeň ako kancelista chodí na tržište kupovať bochničky.) Tak označili lačnú pýchu krajčírsku. Krajčíri zasa posmievali sa čižmárom: „Kaptafa szentséged, fordító az üdvösséged, két garas a heti béred.“ (Kopyto ti je sviatosťou, kolenný remeň spasením, dva groše týždňovým platom.) Toto o Lupovi. Druhým žiakom bol Kacian, učiteľský syn z Bodoňu. S tým som sa najviac priatelil. Tretí bol Putz, neskorší Petényi z Kalinova, tiež učiteľský syn, a ako štvrtého Jeszenszky posadil mňa. Mne veru maďarské učenie ťažko šlo a kde sa bolo treba nazpamäť naučiť, tam každý mal prednosť predo mnou. Keď ma vyvolali, dostal som obyčajne štvorku, tak že mi niektorí dobreprajní kolegovia predpovedali, že iste prepadnem. Mal som i dvoch spolužiakov Židov, Sternlichtovcov z Abelovej, teda susedov, potom dvoch Lučenčanov Benku a Hartyánszkeho (iste Chrtiansky), tretieho Gittlera, Kovácsa, advokátovho syna, Lehotszkého z Mýtnej, učiteľského syna, na ostatných sa nepamätám, ale mnoho nás nebolo. Chceli si niektorí i na mne vykonávať svoju vôľu, provokovali ma, najmä Kovács a Benko si na mňa ostrili zuby. Z dejín, z ,ásványtanu‘ a vôbec kde bolo treba odriekať nazpamäť, tam mali oni vrch, ale na nasledujúcej latinskej hodine bolo po ich sláve. Až ma to napokon domrzelo. Raz na latinskej hodine som vstal a provokoval Lupu. Kürtössi povedal, že som lepšie vedel, a bol by som si mal sadnúť na prvé miesto, ale Lupa začal plakať. Mne na prvom mieste nezáležalo, nepredsadol som ho. Potom som mal od provokatérov pokoj.

Prišly Vianoce. Bolo mi domov bližšie ako z Revúcej, ale i tak šesť až sedem hodín pešky. Vybral som, sa. Domáca mi dala kus brezáka (švajnkés) na celodňovú cestu. Šiel som si pre chlieb do Hackenbergerov, kde sme mali alumneum, ale tam mi povedali, že chlieb je ešte v peci. Miesto toho, že by som bol počkal, hybaj i bez chleba rovno do Haliče. Tam by som si bol mohol chleba kúpiť, keby som bol mal za čo. Sobral som sa ďalej a kráčal hore Parišom, lesnatým vrchom, na Polichno. Hlad sa prihlásil a ja hrýzol som samotný mastný brezák, až som došiel na samom mraku cez Abelovú a Nedelište domov, kde ma už matka opatrila.

Už ani zakončenie prvého semestra nesplnilo očakávanie prajných kolegov, že prepadnem, lebo som dosť dobre obstál. Profesori boli shovievaví a nesúdili podľa reči, ale podľa veci. Vôbec môžem povedať, že ani profesori, ani spolužiaci nikdy mi nedali pocítiť, že som nie s nimi zajedno, a toto bolo pre mňa hotové nebezpečenstvo, že by som sa bol začal prispôsobovať. Práve tak bolo s bratom, nie síce v Lučenci, ale v Bystrici, kde sa bol stal hotovým maďarónom, a len Revúca ho uzdravila, tak ako i mňa. V Lučenci v tom čase odbavovali služby božie zamieňave, jednu nedeľu slovensky, druhú maďarsky. Na maďarské sme museli chodiť. Shromaždili sme sa v triede a tak sme s profesorom šli. Na slovenské, ktoré boly viac navštevované, zo žiakov chodil len kto chcel. Trszténszky bol dobrý rečník, či maďarský, či slovenský. Kaplán Sztolár, Lučenčan, neopovážil sa slovensky kázať. Na slovenské služby božie až hnali sa ľudia, najmä starší, z blízkej Vargovskej ulice. Pamätám sa na starého Buriana s dlhými vlasmi a v nich hrebeň, ako si kráčal v tmavobelasých šatách a v čižmách do chrámu a za ním iní. Z fílie Opatovej tiež mnohí chodili. Na maďarské služby chodilo mladšie, školou pomaďarčené pokolenie, zo starších kupci Busbach a Szlávy, vlastne Slávik zo Slov. Pokoradze. V ľudových školách, pravda, nebolo počuť slovenského slova, hoci azda deti neboly cvičené tak surovo a prísne, ako v katolíckej, na čo som mal zjavný dôkaz. Vo Vargovskej ulici býval hrebenár, katolík, menom Muránsky. Jeho žena bola evanjelička zo Strhár. Doma sa rozprávali slovensky, lebo najmä on zle vedel maďarsky. Mali chlapca, ktorý chodil do katolíckej školy. Keď ochorel na záškrt, otec prišiel za ním a opytoval sa ho: „Čo ťa bolí, synček môj?“ A chlapec už takrečeno v smrteľnom boji šeptom riekol: „Apa, nem szabad tótul beszélni!“ (Neslobodno slovensky hovoriť!) Ešte jednu udalosť spomeniem, ktorej znamenie dosiaľ po vyše šesdesiatich rokoch nosím na tele. Videl som, ako dvaja mladí Židáci bijú palicami mladého Sternlichta, spolužiaka a suseda. Šiel som brániť, schytil som mladšiemu palicu a chcel som mu ju z rúk vykrútiť, ale starší udrel ma po ruke a ukazovák na pravej ruke mi temer rozmliaždil. Celé mesiace nosil som ho poviazaný, nemohol som písať a dosiaľ neviem, prečo som ani doma, ani na Sennom nepovedal pravdu. Veď som to dostal pri obrane bližného, hoci Žida.

Rok sa skončil. Obstál som dobre, samé ,kitünő‘ a ,dicséretes‘ (výborne a chvalitebne). S povolením otcovým šiel som s Kacianom suplikovať. Pridelili nám Malohont, Hron, Spiš, Liptov, Oravu, Turiec a Zvolen. Dosť pre takých mladých chlapcov. Videli a skúsili sme dosť. Na Telgarte jedli sme ovsený chlieb, z ktorého trčalo ostie, v Spiši sme videli v júli pod snehom Tatry a skúsili spišskú pohostinnosť, potom liptovskú biedu, zadubenosť našich zemänov, dobrodušnosť našich národovcov. V Radvani videli sme Sládkoviča, i nocovali sme u neho, v Pliešovciach počuli sme prvý raz na slovenskej fare maďarsky hovoriť, a došli sme domov. Výsledok nebol síce skvelý, ale matka ma pochválila, keď som doniesol domov osem zlatých, čo bol v tom čase veľký groš.

Sme už v roku 1867, s veľkými politickými premenami, s vyrovnaním medzi panovníckym rodom Habsburgov a uhorskou krajinou, či vlastne maďarskou a maďarónskou šľachtou. Raz popoludní zaklope niekto na dvere tretej triedy v Lučenci, otvoria sa dvere a ukázaly sa veľké fúzy učiteľa Biszkupa. Počuli sme slová: „Ki van nevezve magyar minisztérium!“ (Vymenované je uhorské ministerstvo!) Hneď bolo po škole. Večer bolo osvetlenie mesta s obrazmi Kossuthovými (Franc-Jozefových nebolo), s bombastickými nápismi. Začaly sa nové časy, s novými ľuďmi a so starými hriechmi, krivdami. Ale budem písať len o tom, čo sa ma najbližšie týkalo. Kürtössi, keď cítil, že sa blížia nové časy, povyťahoval revolučné básne Petőfiho a dal sa nám ich učiť. Boly to najmä dve: jedna sa začínala „Europa csendes“ (Europa je tichá), že všetky národy umĺkly, len Maďari bojujú za slobodu;

druhá mala nadpis „Budavár bevétele“ (Zaujatie Budína). Boly tam ozaj krásne výrazy: „Hadd omoljon le az ős királyi fészek, hol egy zsarnok Zsigmond, gaz Habsburgok éltek“ (Nech sa zrúti staré kráľovské hniezdo, kde tyranský Žigmond a zlí Habsburgovovia žili), a boly tam i šťavnatejšie. Túto báseň rečnil som na verejnej skúške, pri ktorej bol i c. kr. kapitán Medvey, lebo mal syna na gymnáziu. Po skončení pozrel Kürtössi na Medveya a obidvaja sa usmiali.

Školský rok 1867/8 našiel ma v Lučenci v štvrtej triede a brata v Revúcej v VII. Už som nebýval u Čemických. Otec sa presvedčil, že je to zlý byt pre mňa, dal ma k školníkovi Dovalovi, ktorý mal pre seba so ženou a s troma deťmi jednu izbu a v pitvore na zemi spávali sme my dvaja s Kacianom. Pravda, hneď tam bola štvrtá trieda, kde sme sa učili a práce robili, ale mne sa to nepozdávalo, preniesol som sa k profesorovi Kürtössimu, ktorý býval na tej istej chodbe v prvom poschodí a mal prázdnu izbu, kde býval jeho mladší brat Kálman, spolužiak. Bolo tam o niečo lepšie, ale čo! Dostal som svrab. Darmo som sa potieral akousi čiernou tekutinou, ktorú mi predpísal lekár, darmo petrolejom, ktorý mi doniesol Kürtössi, ba i starým sadlom, musel som ísť na dva týždne domov. Tam ma liečily staré baby a matka na ich radu vohnala ma ešte do teplej pece, dokiaľ som sa dobre nespotil. Ako uzdravený som sa vrátil. Tu musím spomenúť, že koľko ráz som odchádzal z domu do Lučenca, vždy som to oplakával. Necítil som sa dobre, nič ma ta neťahalo. A keď som čo len zďaleka videl vrchy, za ktorými leží Revúca, cítil som neukojiteľnú túžbu: len ta, ta! A veď mi v Lučenci nebolo zle, najmä v štvrtej triede, keď mi už učenie ľahko šlo. Trsztyénszky nás učil maďarský Székácsov „Hit és erkölcstan“. Na latinčine u Kürtössiho učili sme sa i metriku latinsky. Začiatok bol: „Syllaba radicis quanta sit, require poetas!“ (Kmeňová slabika aká je, dozvedaj sa básnikov.) Okrem toho učil nás maďarčinu a dejiny Uhorska, pravda, podľa zpráv Anonyma. Pán profesor nevedel povedať, kde to bola tá tretina krajiny, ktorou vládol mladší kráľ (rex iunior), nástupca trónu. Hovoril, že to bolo kdesi za Tisou, hoci synovec Štefanov Vazul, ktorého dali oslepiť a do uší mu olova naliať, aby nemohol po Štefanovi panovať, sídlil v Nitre. Jeszenszky učil nás okrem matematiky a merby fyziku, všetko nám znamenite plasticky vysvetľoval, hoci mal málo fyzikálnych nástrojov. Cez veľkonočné prázdniny šiel som s Kacianom po dolnom Novohrade suplikovať a mal by som zasa čo opisovať, ale k Novohradu sa ešte vrátim, lebo som tam tri razy suplikoval. Skončil sa rok, ja som si doniesol znamenité svedectvo, samé „kitünő“, okrem jedného alebo dvoch „dicséretes“. Na skúške riešil som ťažké matematicko-geometrické otázky. Na skúške bol i starý Sternlicht z Abelovej, ktorý obdivoval moju matematickú zbehlosť a otca nahováral, aby ma dal na kupectvo, keď viem tak počtovať. On sa nazdával, že na to je dosť vedieť na tabuli vypočítať nejakú počtovú úlohu. Mýlil sa, lebo jeho mladší syn, ktorý prepadúval v triedach a nebol by ani najľahší príklad vypočítal, zdedil obchod, stal sa otcovým nástupcom, a keby sa nebol panštil, bol by ožobráčil celé okolie. Ako rozpomienku na Lučenec spomeniem, že som ako štvrtotriednik vyučoval Lajoša Šerlyho, druhotriednika, syna lučenského garbiara Šerlyho, od ktorého otec kupoval do remesla potrebný remeň. Lajoš sa síce veľa nenaučil, a preca sa nestratil, stal sa povestným hudobníkom, neskoršie kapelníkom pri peštianskom Népszinháze. Nikto ho nenútil do toho, na čo nemal vôle. Horšie obstál Lenčo, leštinského farára syn. Jemu tiež nešlo učenie, prepadúval, ale bol dobrý mechanik. Kde zvedel o nejakej starej hrdzavej puške, už ju dostal, spravil a predal. Mal v Lučenci zariadenú celú zámočnícku dielňu. Jeho otec len naliehal, aby študoval, a keď v Lučenci po biede cez štvrtú prešiel, dal ho do Štiavnice do piatej. Prikázal mu, aby sa neopovážil prísť domov, ak prepadne. Keď syn videl, že prepadne, zastrelil sa.

Po skončení štvrtej triedy šiel som sám suplikovať do celého Novohradu a Zvolena známym krajom. Na ceste zo Slovenskej Ľupče do Brezna spoznal som sa s Jožkom Škultétym, ktorý chodil tade ako revúcky suplikant. V Brezne bol som u Jána Chalupku a slovenského mecéna Jána Čipkaya. Ostatné udalosti tratia sa mi v hmle. V dolnom Novohrade niektorí evanjelickí páni (Dessefovci, Veres, Plachy) dobre ma obdarili, tak že som sa spokojný vrátil do Lučenca, kde po odovzdaní vysuplikovaných peňazí dali mi ešte i desaťzlatové štipendium. Tak doniesol som domov celú kopu peňazí a zatiaľ som prosil matku, až sa vybrala so mnou pešo do Lučenca nakúpiť budúcemu päťotriednikovi revúckemu na košele a dať ušiť u krajčíra Fontányho čierny kabát so šnúročkami (atilu) za 15 zlatých. Toto som sa prvý raz sám zašatil. Koncom augusta šiel som s Laciakovci, oboma starými, Slavkom a Milkou, do Revúcej. Laciak kúpil mi, pravda, za otcove peniaze, v Lučenci zimný kabát. Tak sme došli cez Kraskovo, kde Laciačka s Milkou ostaly, cez Sirk, rodisko Laciakovo, do mne tak vytúženej Revúcej.

V Revúcej našiel som mnoho premien, ale najhlavnejšia bola, že gymnázium bolo osemtriedne. Pred dvoma mesiacmi skladali prví maturanti skúšku, medzi nimi Koloman Banšell, ako praematurus. Škoda, že nesplnil, čo sa od neho očakávalo. Pravda, i počet profesorov sa rozmnožil. Doterajší ostali, traja pribudli: Mieroslav Kovalevský ako profesor maďarčiny, dr. Ivan Branislav Zoch ako profesor matematiky a fyziky, Gustáv Hostivít Lojko ako profesor gréčtiny. Kovalevský bol z Hontu, Zoch z Oravy, Lojko učiteľský syn z Malohontu, z Tisovca. I v miestnostiach stala sa premena. Kde doterajšia budova bola pre nižšie triedy, tam bolo i alumneum. Pre vyššie triedy kúpili v Dolnej ulici dva domy s veľkým dvorom. Jeden bol trochu panskejší, s troma veľkými izbami, tam bola piata a šiesta trieda, lenže päťotriednici museli chodiť do svojej triedy cez šiestu. V zadnej izbe, oddelenej pitvorom, boly prírodopisné a prírodospytné sbierky. Druhý dom bol prostý, remeselnícky dom, s dvoma izbami, rozdelený pitvorom. Tam bola siedma a ôsma trieda. Na veľkom dvore bolo telocvičné náradie. Od počiatku sa vôbec myslelo na to, že sa tam postaví nová gymnaziálna budova, ako sa neskôr i stalo.

V piatej triede bolo nás už len sedemnásť z pädesiatichdvoch v prvej, a zo štyriciatich, ktorí sme boli ostali v druhej triede.

Ostatní sa rozišli na remeslá alebo k vôli rečiam na iné gymnázia. Našiel som, pravda, i takých, ktorí predtým neboli. Len Mikuláš Abaffy, Titus Barbierik, Jožko Maliak a Stanko Zoch vytrvali do konca. Náboženstvo a slovenčinu učil nás Škultéty, latinčinu a gréčtinu Krman, maďarčinu Kovalevský, počty a merbu Zoch, rastlinopis Holub. Hneď na prvých hodinách som zbadal, že mi niečo chýba. Stratil som súvis v učení a nevládal som pozorovať, lebo v Lučenci mi toho nebolo treba. To bolo najmenej, že som mnohým výrazom nerozumel, že ma Zoch okríkol, keď som sa ho opýtal, čo je to krychľový. Neprišlo mu na um, že som prišiel z maďarského gymnázia. Ešte i v latinčine, na ktorej som si zakladal, ma spolužiaci odbehli a musel som doháňať. Draho som zaplatil tú trochu maďarčiny. Pravda, i tu bola na vine chudoba, nemal som peňazí, aby som si mohol kúpiť slovníky a lepšie sošity, knihy, i na grécku mluvnicu som si vyprosil od ujčeka senianskeho. Začal som bol bývať u knihára Emericha Manicu, ktorý sa bol v Revúcej osadil a potom odsťahoval do svojho rodiska, do Tisovca, a ako vážený a zámožný starec umrel. Ale to zasa bolo pre mňa zle, lebo bývali sme spolu v jednej izbe, ktorá bola i knihárskou dielňou. Tam chodili profesori i žiaci, tak že nebolo pokoja. Presťahoval som sa k profesorovej Ormisovej sestre, Čechovej, vdove po garbiarovi Čechovi, ktorá mala syna Daniša, tiež garbiara, a dve dcéry, Zuzanu už odrastenú a Karolínu, ktorá chodila ešte do školy. Býval som v dosť priestranej izbe s Pavlom Kučerom z Turca a dvoma Rumanovci z Kokavy, z Podkriváňa. Neskoršie prišiel i brat z peštianskej suplikácie, pravda, bez groša, ešte i alumnické strovil. Nebolo ich mnoho, ale preca, a len prímluve Ormisovej mohol ďakovať, že ho neposlali preč. Otec musel škodu vynahradiť. Brata radi videli všetci spolužiaci a chodili za ním. Náš byt bol zasa študentskou knajpou, pravda, bez karát a pijatyky. Chodili k nám dosiaľ žijúci Ján Šetina, vysl. notár v Tisovci, Pavel Mudroch z Modry, potom profesor v Rusku, Štefan Čipkay z Brezna, ktorý sa odrodil, a mnohí iní. Ani toto nebolo na prospech ani bratovi, ani mne, lebo nebolo veľa času na učenie. V prvom polroku som bol medzi sedemnástimi ôsmy a mal som z nemčiny, ktorú nás učil Zoch, sotva dostatočnú známku. V druhom polroku sa to trochu popravilo, ale málo. Brat skladal matúru. Pri ústnej matúre dištriktuálny cenzor, gemerský senior Nátan Hoznek, písal mu samé eminencie, lebo veci nerozumel a počúval len slová. Brat bol obratný rečník a hovoril, už či to bolo k veci, či nie. Býval obyčajne slávnostným rečníkom študentským. Profesori sa len uškŕňali a nepovedali nič. Až pri klasifikácii divil sa Hoznek, keď profesori bratove eminencie opravovali na suficiens, alebo v najlepšom prípade na bene (na dostatočné a dobré). Brat bol celkom spokojný, že neprepadol. Praematurus bol Dušan Lichard, syn známeho nášho spisovateľa Daniela Licharda. Vyštudoval právo, bol pravotárom v Brezne, ale nevyplnil v ňom skladané nádeje. Pravdu mal Ormis, že najlepší, najvynikajúcejší žiaci obyčajne sklamú.

Brat išiel domov na vakácie a strojil sa do Viedne na teologiu, hoci by bol radšej študoval právo, a to by mu bolo lepšie zodpovedalo. Ja som išiel suplikovaf do Malohontu. Väčšie župy dostali starší. I to by bolo dobre bývalo, lenže v hlavných miestach: v Tisovci, v Klenovci, v Kokave nesmel som sbierať, lebo tam robievali osobitné sbierky, a to viac prírodniny ako peniaze. Chodil som od Píly počnúc, kde som bol u Emericha Laučeka, cez celú Rimavskú dolinu, cez Hnúšť, Rim. Brezovo, Rim. Baňu, kde som prvý a posledný raz videl nášho básnika Ľudovíta Kubániho, ktorého o niekoľko mesiacov zaklal pri hre kartárskej vlastný švagor Antalík, farár kraskovský. Právom poznamenal Sládkovič, keď počul o jeho smrti: „Načo sa miešal do spoločnosti diablovej?“ A svoju elegiu nad jeho smrťou dokončil slovami: „Učíš Slovákov, ako žiť a ako umrieť netreba!“ Na Hrachove Markovič, v Čerenčanoch Krno ma už vľúdnejšie prijali, ako pred dvoma rokmi, keď som s Kacianom suplikoval na lučenské gymnázium. V Sobote boli dvaja naši ľudia: Štefan Čech z Tisovca, vedúci pozemkovej knihy, bol chorý, ale piatku mi poslal; Peter Kelner (Hostinský), rodák z Polomy pri Rožňave, bol, ako sa vtedy hovorilo, v disponibilite, t. j. starý systém ho prepustil a nový neprijal. Najlepšie som obstál na Utekáči vyše Kokavy. Pán sklenej huty Kuchinka zo slovenského rodu, ale popánený, dal deviatku. Vrátil som sa domov s malým, ale preca akým-takým výsledkom.

Začali sme premýšľať s bratom, že by bolo dobre ísť do Martina na augustové slávnosti. Ujček seniansky tiež súhlasil a na to prispel; niečo sme vzali z mojich vysuplikovaných peňazí. Mali sme spolu 12 zlatých, na tie časy dosť veľkú sumu. Vzali sme si z domu pohár na vodu a do malej tľapkavej fľaštičky octu, na okyslenie vody. To bola naša výprava. Ako brat bol oblečený, už neviem, ale on vždy dbal na seba. Bol, ako by ho bol Hviezdoslav opísal: tanečník a dŕžava! Ja som mal akési nohavice z lacnej látky, blúzu z ruského plátna, slamený klobúk asi za tri šestáky, čižmy a kyjačik v ruke. Tak sme šli hore Tisovníckou dolinou, cez dva Tisovníky, Starú Hutu, Klokoč, Vígľaš, Očovú, Sebedín, na Mičinú, kde sme u Klobušických prenocovali. Ráno cez Bystricu, kde sme si dobrých rožkov kúpili, cez Ulmanku na Harmanec, hore hradskou, dolu hradskou do Turca, do Štubnianskych Teplíc a či do Viesky k spolužiakovi a spoluobyvateľovi Pavlovi Kučerovi, kde jeho otec bol výpomocným učiteľom. Ten nás hostil údenou baraninou, čo je turčianska zvláštnosť. Prenocovali sme tam, i na druhý deň sme sa tam zabavili a hľadeli na hostí, idúcich do Martina, medzi ktorými bol i náš A. H. Škultéty. V kúpeli videli sme kúpajúcich sa mladých Nandrássovcov z Revúcej a v peknom čiernom rúchu prechádzajúceho sa kaplána beľujského Štolmana. My sme sa do Martina vystrojili až v deň shromaždenia. Pohli sme sa zavčas rána, ale za Mošovcami dohonili sme Révayovské vozy, ktoré viezly trieslo garbiarom, na tých sme sa doviezli do Martina. Tam sme najprv išli do katolíckeho kostola, kde bolo requiem za zosnulého biskupa Moysesa. Potom sme šli na galeriu matičnej dvorany, kde otvoril zasadnutie podpredseda Viliam Paulíny-Tóth. Videl som predných našich mužov: Francisciho, Závodníka, Sasinka, Mudroňa a i. Sasinek mal reč na pamäť Moysesovu, Mudroň prečítal báseň Sládkovičovu, ktorej pointou bolo: „Kolískou mu Veselé, Kríž životom, hrobom.“ Reč i báseň boly už vytlačené a rozdávali ich hneď na shromaždení. Aj mne sa ušlo z toho a doniesol som si ich pietne domov. Pravda, brošúrka, bola temer zodratá, ale vzácna, milá. Na druhý deň boly dve zriaďujúce shromaždenia: Živeny, ktorá dodnes trvá, a Omladiny, ktorá ani nezačala a rozišla sa. Darmo jej zaspieval Sládkovič krásnu, oduševňujúcu pieseň „Omladinám“. Neviem, prečo sa neujala, veď na čele stáli súci mužovia: Pietor, S. Medvecký a Zachej. Sišlo sa nás bolo v Martine viac revúckych žiakov; sobrali sme sa, ktorých cesta viedla nadol hore Turcom. Je to síce protimluva, ale nech si ju zodpovedia páni Turčania. Najali sme si vozík a hybaj do Štubne. Tam sme sišli a pešky sa poberali hradskou na Bystricu, ale prišli sme len k hostincu „Obrázok“; neviem, prečo ho tak volali. Tam sme sa najedli bryndzových halušiek a prenocovali sme. Mne s Mikulášom Abaffym dostalo sa miesto v samej šenkovni na malej postieľke. Iste nám hostinský dôveroval, že sa nedotkneme jeho pálenčených pokladov, a nemýlil sa. Ráno po krátkych raňajkách sobrali sme sa ďalej. Vtom dohonil nás vozík a zastal. Sedel na ňom Ján Čipkay z Brezna, a keď zvedel, kto sme, hneď aspoň jedného chcel vziať. Hlásil sa Mikuláš, i pohli sa, ale prišlo mu na um, že si zabudol hodinky, vrátil sa do hostinca. Čipkay volal druhého z nás, brat posielal mňa, ale ja som radšej pechúril. Sadol si na voz Krafta, Čech, tiež revúcky žiak, ktorý ostal na Slovensku, stal sa učiteľom v Trenčianskej, najprv v Záriečí, potom v Kochanovciach. My ostatní sme prišli popoludní do Bystrice a u Gambrinusa, pri Dolnej bráne, pri virštliach a pohároch piva sme sa lúčili. Brat, aby sa matke trochu zavďačil, kúpil si na košeľu akýsi žltý perkál a či čo bolo. Pustili sme sa na noc zasa na Mičinú a na druhý deň domov. Idúcky zo Sebedína do Očovej pomýlili sme chodník a prišli sme do Zolnej. Za Zolnou sme zmokli do niti, ledva sme prišli na faru, kde nás dobrá, pohostinná pani farárka Medvecká obsušila, nachovala a my sme v ten istý deň prišli domov. Toto bola moja prvá i posledná návšteva Martina. Dokiaľ trvala Matica, nebolo za čo ísť na shromaždenie, a keď ju zatvorili, nebolo po čo, k vôli čomu.

Školský rok 1869/70 našiel ma v Revúcej v šiestej triede. Býval som zasa u Čechovej a Slavko Laciak býval v „holubínci“. Tak sme volali malý domec na poschodie. V prízemí bola izba s pitvorom, tam bývala domáca pani, vdova s dcérou, od chrbta viedly drevené schody na poschodie, kde bola tiež izba s pitvorom. Tam sa Slavkovi stala zvláštna príhoda, ktorá by bola mohla mať strašné následky. Vtedy začalo sa u nás svietiť petrolejom a nevedelo sa s ním zaobchodiť. Slavko nalieval petrolej z fľaše do horiacej lampy a od nej chytil sa i petrolej vo fľaši. V strachu vypustil fľašu z rúk a petrolej hybaj po dlážke, ale Slavko sa spamätal, mal veľký kepeň, čo ich deákmi volali, hodil ho rozprestretý na horiaci petrolej a tak oheň zahasil. Ináč by sa bola chytila dlážka i povala, dom a on sám; kto vie, či by bol živý ušiel. V gymnáziu stala sa premena, že Schmidt, ktorý nemohol byť riadnym profesorom, keď nemal potrebných štúdií, dal sa vyvoliť za učiteľa do Ratkovej. O niekoľko rokov prišiel na Starú Turú, kde sme sa schádzavali, keď som bol farárom v Krajnom. Ja som si ho vždy vážil pre jeho usilovnosť a láskavú, spravedlivú prísnosť, a myslím, že tak smýšľali a, nakoľko sú živí, i smýšľajú o ňom jeho bývalí žiaci. Mal za ženu dcéru učiteľa Bazovského z Dlhej Lúky, znamenitú dušu. On dal sa penzionovať a odišli k synom do Ruska, kde obaja umreli. O synoch, z ktorých jeden mal za ženu Vajanského dcéru Oľgu, nič sa nevie, či žijú v boľševickom Rusku. Na Schmidtovo miesto prišiel Karol Viest, Revúčan, syn popredného mešťana revúckeho Andreja Viesta, sviečkára, ktorý mal šesť synov a tri dcéry. Ale aké to boly rozličné povahy, najmä pri synoch! Štyria boli ako otec, rozhodní Slováci, jeden sa o také veci vôbec nestaral a jeden z nich, Jozef, bol rozhodný nepriateľ svojho rodu. Čo do povolania dvaja boli sviečkári, Jozef a Gustáv, dvaja mäsiari, Andrej a Ján, jeden farbiar, Rudolf, a šiesty, Karol, dokončil teologiu v Prešove, šiel do Nemecka a po návrate vyvolili ho za profesora. Po zatvorení gymnázia vyvolili ho za učiteľa na Brezovú, odtiaľ prešiel na Myjavu, kde asi pred 20-timi rokmi umrel. Zanechal po sebe šesť dietok, troch synov a tri dcéry. Zo synov najstarší, Karol, je farárom v Hlbokom, Branislav je v Lučenci, pri ňom žije matka, Eleonóra Rosiarová z Tisovca, tretí Dušan, bankový úradník, umrel. Z troch dcér najstaršia vydatá je v Bratislave za Ľudovítom Hrdličkom, bývalým farárom komlóšskym, teraz profesorom náboženstva na odp., ostatné dve sú v Amerike. Z bratov Viestovcov spomeniem dvoch. Gustáv, ktorý sa stal pokladníkom Vzájomnej pokladnice, založenej Ormisom, vychoval národu troch zdarilých synov: Ivana, riaditeľa železníc v Košiciach, Rudolfa, generála čsl. armády, a Dušana, inženiera, tiež v Bratislave. Druhý, Rudolf, priženil sa bol na Hrachovo k vdove po farbiarovi Vozárikovi, Emílii Hudcovej z Tisovca. Tam pracoval, hospodáril nielen pre seba, ale bol vždy šľachetným a obetivým národovcom. Po smrti prvej manželky vzal si na odporúčanie umierajúcej manželky dcéru bývalého profesora Holuba, predal hrachovský majetok a odišiel do rodiska, kde sa stal starostom, ale pred niekoľkými rokmi umrel. Ostala po ňom dcéra. V profesorskom sbore stala sa ešte premena, že miesto ochorevšieho Homolu povolali za dočasného profesora Ľudovíta Mičátka, rodáka z Trenčína, dotiaľ profesora v Levoči. Ale už sa nehodil do nastalého maďarizátorského systému. Levočské gymnázium pred vyrovnaním založili ako nemecké, po vyrovnaní jedným šmahom ho pomaďarčili a pre Mičátka nebolo tam miesta. Preto prijal dočasnú stanicu s 300-zlatovým platom na revúckom gymnáziu, ale už vtedy hľadal cesty, aby sa mohol dostať do Ruska. My v šiestej triede boli sme šťastní, že u nás mal najviac hodín. Učil nás latinčinu, nemčinu, dejepis (stredovek), a veru mal s nami dosť roboty. Niektorí sme si mysleli, azda som i sám bol medzi nimi, že sme hotoví Ciceronovia z latinčiny, až nás presvedčil, že vlastne nevieme nič, a tak priviedol nás k počiatkom učenia. Na dejinách sme si tiež niektorí zakladali. Ja som v piatej s takým ohňom rečnil lekciu zo starých dejín, že ma dobrý náš Škultéty musel napomínať, aby som tichšie hovoril, lebo mýlim susednú triedu. Mičátkovi nebolo dosť, že sa žiak naučil lekciu a odriekal bez chyby, bol zvedavý i na predošlú a predpredošlú. Keď bola na pr. reč o Nemecku v dvanástom alebo trinástom storočí, dopytoval sa, čo sa v tom čase robilo v Španielsku, Anglicku, Uhorsku a pod. Takto nútil nás, aby sme si zakladali chronologické tabuľky a tak sa dejiny učili. Nemčina bola vždy mojím trápením, nenaučil som sa ju ani na nemeckých fakultách vo Viedni a v Erlangen. A čo Mičátek všetko od nás nežiadal! Prečítať, preložiť, naučiť sa nemeckú báseň, a to i dosť dlhú, ako Goetheho „Zauberlehrling“, „Der Handschuh“ a iné. To by bolo šlo, ale on chcel, aby sme mu z prečítaného povedali obsah po nemecky. Prišlo to i na mňa, krútil som sa, ako som vedel, ukladal známe slová, ale nebol spokojný, chcel, aby som vyberal slová. Myslel som si: „Vyberajže, vyberaj, keď nemáš z čoho!“ Bol som rád, že som sa zmohol na jedno. Ale takého profesora bolo nám treba; škoda, že nás neučil ešte cez siedmu a ôsmu triedu. Bolo by síce tých praecellentes v maturitnom svedectve menej bývalo, ale my by sme boli vedeli viac. Homola vyzdravel, začal učiť a Mičátek nemal v svojej vlasti miesta, musel do Ruska. Tam napísal rusko-slovenský a srbsko-ruský slovník, stal sa školským inšpektorom s titulom excelencie a pred prevratom umrel. Iste viem, že by radšej bol ostal doma ako prostý profesor, ale darmo, nebol vlastencom, musel ísť do vyhnanstva. Škultéty učil náboženstvo a slovenčinu, Lojko gréčtinu, Kovalevský maďarčinu, Zoch matematiku a merbu, Holub v prvom semestri živočíchopis, v druhom rastlinopis. Diktoval alebo prednášal a my sme písali celkom podľa spôsobu vysokoškolského. Celý polrok sa nás nič nespýtal, len na konci, na cenzúrach. Mnoho sme sa učili, ale málo naučili. Na Vianoce šiel som domov. I na Veľkú noc pustil som sa sám, po ceste prenocoval, kde ma noc zastihla. Viac ráz na Veľkej Vsi u učiteľa Hanku. Nešiel som cez Klenovec a Kokavu, ako sme chodievali, kým brat bol v Revúcej a šiel s nami i Vladimír Hurban z Hlbokého, ktorý šiel do Maróthych na Ľuboreč, a Straka, ktorý šiel k nám. Obyčajne, či domov, či z domu, stavili sme sa v Klenovci a tam sme nocovali u učiteľa Kyčku a Kubániho, brata básnikovho, kde boly veselé zábavy.

Skončil sa rok. Obstál som trochu lepšie, ako vlani. Slavko Laciak maturoval. Od radosti, že sa mu to podarilo, lebo v učení sa nepretrhoval, ale muzikus bol dobrý, zabavil sa s kamarátmi až do noci. Nešiel na svoj byt, iste preto, že býval u Ormisa a ta ho omrzelo ísť, ale prišiel nad ránom ku mne a budil ma: „Pán brat (tak sme sa žartovne volávali), ja budem u nich spať.“ (V žarte sme si onikali.) Vpustil som ho a uložil do prázdnej izby, odkiaľ boli odišli kolegovia. Ale ráno mal som s ním robotu zobudiť ho, lebo sme mali ísť spolu; on domov, ja po Novohrade suplikovať. Horko-ťažko sa sosbieral a pobrali sme sa cez Dlhú Lúku, Muráň, Tisovec, kde sme sa ohlásili u rodičov profesora Lojku, učiteľovcov, na Pílu, kam Slavko chcel ísť k Ľudovítovi Vansovi, synovi učiteľa Jura Vansu, znamenitému hudobníkovi, ktorý sa vychoval v Prahe, ale keď skončil štúdia, ochorel a prišiel domov umrieť. Mal v nohe caries, čo Slováci menujú kostižer. I keď sme k nemu prišli, mal nohu poviazanú a položenú na stoličke. Môjmu Slavkovi ešte nebola vyšumela z hlavy neobyčajná zábava. Bolo popoludní, keď sme prišli na Pílu, ale on sa poklonil: „Dobré ráno!“ Vansa zadivený nevedel, čo mu má odpovedať. Slavko predniesol svoju žiadosť, či by nemohol ísť do Prahy na hudobnú akademiu. Vansa sa ho opytoval, na aký hudobný nástroj by sa chcel učiť. Slavko povedal, že na husle. Vansa pozrel na jeho hodné, mocné, medvedím labám podobné ruky a povedal: „Husle? Skôr basu!“ Zo všetkého, čo Slavko počul od Vansu o Prahe a či o hudobnej akademii pražskej, sa presvedčil, že jemu ruže tam nekvitnú a vybral sa počiatkom októbra do Viedne na teologiu. Z Píly šli sme ďalej, a sám už neviem ako, došli sme na České Brezovo, ku krstným rodičom Slavkovým, učiteľovcom Vitézovcom. Ja som tam začal suplikovať a Slavko šiel svojou cestou na Turie Pole.

O suplikácii už málo viem, zapamätal som si len niekoľko epizod. Hneď neďaleko Českého Brezova je Cinobaňa a pri nej v doline železná maša a sklená huta. Maša bola majetkom Kuchinkovcov, huta Kossuchovcov a či Kožuchovcov. Obe rodiny pochádzali zo slovenských mäsiarskych rodín. Kossuch bol sa ženil, keď som bol ešte v Lučenci, a vzal si lučenského Szillassyho dcéru. Díval som sa na ich sobáš. Manželstvo nebolo šťastné, rozišli sa. Keď som prišiel do huty, do panského domu, zadivil som sa, že som tam videl mladú Nandrássyčku z Revúcej, lebo som nevedel, že sú v rodine s Kossuchovci. Tu i pán Kossuch ma veľmi prívetive prijal, opýtal sa ma, ako je po slovensky Gyula, a keď som mu povedal, napísal do knižočky: Julius Kossuch 10 zl. Takej obnôšky som viac nemal. V dolnom Novohrade prišiel som do Sudíc k farárovi Viktorovi Vladárovi. Sudice, obec niže Ďarmôt, boly a iste dodnes sú slovenské, ale majú mnoho panských kaštieľov, z ktorých mnohé premenily pánov a prešly do židovských rúk, ako aj inde. Farár Vladár sa ma spytoval, či pôjdem i po pánoch. Ja som odpovedal, že nie, lebo by ma vyhnali, a pani farárka povedala ľútostivým hlasom: „Chudák, ešte sa musí báť i toho, že ho vyženú!“ Tieto slová utkvely mi dosiaľ v pamäti. V Novohrade boli vtedy traja farári Vladárovci. Najstarší Ján bol v Šámšonháze, slovenskej obci pri Pastúchove. Býval seniorom, hoci povrávali o ňom všelijaké nepekné kúsky. Stredný Maximilian bol na Siráku, tiež pôvodne slovenskej, ale už veľmi pomaďarčenej dedine. I on býval seniorom a strojil sa napísať historiu seniorátu; neviem, či ju napísal. Najmladší i najnadanejší bol sudický Viktor, ale ani tak nemohol sa stať seniorom, lebo bol otvorený človek. Dokázal to po štvrťstoročí i na dištriktuálnom konvente v Bratislave, kde bola reč o uvádzaní synodálneho zákona, že ani jeden cirkevný sbor nesmie sa menovať podľa reči. Slovenský sbor modranský sa tomu spieral, a keď mu nechceli povoliť, aby sa menoval ako doteraz, slovenský, žiadal, aby sa mohol menovať Tranovského sborom. Ani to nechceli povoliť a chceli, aby sa menoval modranský II., a nemecký, ktorý nebol ani štvrtá čiastka slovenského, mal byť I., teda prvý. Bol som tam, ako vyslanec nitrianskeho seniorátu, a poukázal som medziiným na to, že keď je zákon, nech je pre všetkých rovnako, keď nechcú povoliť Modre, aby sa menovala „slovenský sbor“, prečo nezakáže sa Pešti, aby mala maďarský alebo nemecký sbor. Pravda, i tam slovenský sbor pomenovali sborom na Kerepešskej ceste, a keď sa meno ulice premení na pr. na ulicu Hatvani-Deutsch-Bernátovu, bude slovenský sbor sborom Hatvani-Deutsch-Bernátovým? Na toto nebolo odpovedi, len Viktor Vladár vstal a povedal, že mám pravdu, a preto neostal seniorom, lebo taký človek sa nehodil za seniora do Novohradu. A či ani inam?

Ešte jednu epizodku spomeniem zo svojej suplikácie. Mal som slamený klobúk s belasou stužkou, a neviem prečo, prišil som si naň ešte bielo-modro-červenú kokardu. Bola chyba, že ma nikto na to neupozornil; tak sa zdá, že ľudia neboli zvedaví na klobúk revúckeho suplikanta. Prišiel som na Gutu k učiteľovi; volal sa, myslím, Zbell, a pochodil z horných krajov, lebo bol rodina Lojkovcom z Tisovca. Dopytoval sa najmä na profesora, aké má meno. Odpovedal som, že Gustáv. Bol zvedavý aj na druhé, nuž povedal som, že Hostivít, lebo sa podpisoval G. H. Lojko. Pán učiteľ krútil hlavou, nepovedal nič, len jeho dcéra ma prezerala, ako to ženy zvyknú. Pohostili ma a prenocovali. Učiteľ chválil farára Gedulyho, otca streštenca Eleka Ferencza Gedulyho, farára lovinobanského, aký je znamenitý kazateľ. Kázaval na slovenskej Gute slovensky. Ráno som sa s poďakovaním odobral, vzal klobúk a odišiel. Vonku pozrel som na klobúk, a tu miesto svojej bielo-modro-červenej kokardy videl som prišpendlíkovanú červeno-bielo-zelenú stužtičku. To mi uštedrila vlastenecká dcéruška gutianského p. učiteľa. Ešte keby bola spravila z toho kokardu a prišila, ako bola predošlá, možno, že by som tú premenu nebol ani zbadal. Ale moja dobrodejka iste nemala času, alebo sa jej ťažilo. Ja som zbadal a namrzený odhodil danajský dar. V Ečegu prišiel som k Tomášovi Plathymu. Bola doma len pani, a že to bolo pred samým obedom, zdržala ma na obed. Obedovali sme len dvaja a mládenec v bielych rukavičkách nás obsluhoval. Bol to, ako vidno, ešte staropanský pohostinný dom, a spomínam to preto, že sa mi to viac nestalo, len na Salmaterči pri Sečanoch, kde bol akýsi pán Ruttkay, starý mládenec. I ten ma zadržal na obed, ale neobsluhoval mládenec v bielych rukavičkách. Stará gazdiná doniesla na rajnici guľáš, z toho sme si brali, koľko kto chcel. A ja som sa pri tomto obede domáckejšie cítil, ako tam v Ečegu, hoci i tam domáca pani bola milá a kázala ma ponúkať. Ale pre mňa bolo to pripanské. Ešte v ten istý deň som bol v Pilíne alebo Piliši u baróna Nyáryho. Dopytoval sa, či sa učíme latinsky. Povedal som, že áno. Aby sa presvedčil, spýtal sa: „Scis latine?“ Odpovedal som: „Non“, lebo som sa bál, že ma zavlečie do latinského rozhovoru, a on bol spokojný, že je to dosť, dal mi zlatku a šesť krajciarov. Prečo mi krajciare dal, neviem. Azda za tú latinčinu. Konečne prišiel som domov a strojil som sa do Revúcej do siedmej triedy. Slavko Laciak už skončil a mal ísť s bratom do Viedne.

Do Revúcej išiel mladší Laciak, Miško, do druhej triedy. Bývali sme spolu v „holubínci“. Mal som na neho dozerať, nuž dozeral som tak, že keď raz pri kĺzačke spadol do prieluby, vylátal som ho. Zabudol som, že sa mne v Lučenci to isté stalo, ale mňa nemal kto vylátať, hoci by som bol zaslúžil. Okrem nás dvoch býval tam Čech Procházka, Kusý z Ľupče a Podhradský z Dunaegyházy. Spomenul som Čecha; musím pritom spomenúť, že do Revúcej prišlo študovať viac Čechov, najmä evanjelikov. Okrem spomínaného Procházku bol tam Hrozný, Kynčl, Šantoušek, Šimáně, Tachecí, Krafta, Novák, Vraný a najmä pozdejší moravský ev. h. v. superintendent dr. Ferdinand Císař, osobný priateľ p. prezidenta. Umrel r. 1932. S tým si boli niektorí figliari urobili žart. Do Revúcej mal prísť skladať maturitnú skúšku Frant. Sláma, známy český spisovateľ. Císař ho očakával každý deň, ale Sláma nechodil a neprišiel. Raz v sobotu popoludní prišiel Mudroch s inými k Císařovi na návštevu. Nenašli ho doma, nuž vymysleli urobiť zo slamy panáka. Obliekli ho do Císařových šiat, postavili mu klobúk na hlavu a posadili ho k stolu chrbtom do dverí. Odišli, ale dávali pozor, kedy sa Císař vráti. Vrátil sa, vošiel do izby a videl tam niekoho sedieť v svojom kabáte. Vtedy už i žartovná kompánia prišla s veľkým smiechom, že prišiel Sláma. Česi sa na slovenskom gymnáziu dobre cítili, zvykli i na alumnickú stravu a všetky dosť primitívne okolnosti, v ktorých žili ostatní slovenskí žiaci. Jedno bolo isté, že v Rakúsku sa germanizovalo, ale neohlupovalo, ako na maďarských gymnáziách, a to bolo šťastie pre Čechov.

Školský rok 1870/71 našiel ma v siedmej triede, kde som už pomaly shadzoval lučenského nepozorného ducha a nahrádzal, čo som zameškal. Ľutovali sme za Mičátkom, ktorý by sa nám bol zišiel ako odborník, či pri rečiach alebo dejinách, ale nebolo pomoci. Učebné predmety boly: náboženstvo (cirkevné dejiny) učil pravdepodobne Škultéty; latinčinu (Cicero a Horác) učil Ormis; slovenčinu, dejiny literatúry ruskej, poľskej, srbskej, chorvátskej učil v prvom polroku Lojko, keď ochorel, Škultéty; maďarčinu, dejiny literatúry učil Kovalevský; nemčinu, dejiny literatúry nemecky učil Homola; dejiny nového veku učil Ormis; matematiku a vyššiu geometriu učil Zoch; celkom nový predmet, logiku, učil Ormis. Predmetov bolo dosť, práce tiež, len chytiť sa a pracovať. Pre mňa iste najťažším predmetom bola nemčina, učiť sa nazpamäť životopisy jednotlivých spisovateľov nemeckých. A Homola nevedel učenie poľahčiť a spríjemniť. Vedel dobre nemecky, so svojou paňou, myslím, Prešoviankou, shovárali sa zväčša nemecky, ale nám nebol príjemný a tak ani predmet, ktorý učil. V siedmej triede hlavným predmetom bola matematika, ako príprava na fyziku, s matematickými dôkazmi, ale si nás Zoch z nej i podával! Mávali sme mesačne jednu školskú prácu a on nám dával šesť príkladov, aby sme ich za hodinu vypracovali. Robil tak, že prvé dva príklady dal čo najťažšie, ostatné vždy ľahšie. Kto sa chytil do prvého, stratil temer polovicu času, a najľahšie nemal kedy vypracovať. Díval som sa na prvého žiaka, Augustínyho, ako mu tiekol pot s čela, keď premýšľal na prvom príklade. Ja som si poľahčil, pozrel som, ktorý je najľahší príklad, a za niekoľko minút bol som s ním hotový, potom až robil som ostatné. Kým môj priateľ Gusto trápil sa nad jedným príkladom, ja som mal hotové a hneď i napísané tri. Potom už to šlo. Obyčajne spravil som päť príkladov a šiesty začal, keď Zoch pozrel na hodinky, povedal dosť a posberal sošity tak, ako boly. Vedel o mojej taktike, a keď šiel okolo mňa a pozrel, čo robím, uškrnul sa. Boli sme vždy dobrí priatelia, len raz ma vyhrešil, ale nie v škole. Býval naproti nášmu „holubíncu“, ale v dvornom byte u istého Franca. Susedný dom povyše bol tiež Francov. Napredku býval jeho syn klobučník, ešte neženatý, v zadnej izbe žiaci Gustáv Lehocký, Tréger a traja Turčania pätotriednici: Jožko Dérer, otec terajšieho ministra školstva dr. Ivana Dérera; Ján Dobruský, syn farára mošovského, a Andrej Polerecký, tiež Mošovčan. Bolo Ondreja a Polerecký sa odmieňal, a neviem prečo zavolali i mňa. Aká bola odmienka, kto by to pamätal. Ale bolo tam i víno, lebo sme boli všetci veselí, bez spevu, kriku to nebolo, a náš vrtký Jožko vyskočil a začne tancovať i bez hudby. Zrazu, okolo jedenástej v noci, otvoria sa dvere, a vkročí s lampášikom v ruke nečakaný sused Zoch. Vyhrešil nás všetkých, mňa najväčšmi, že čo tam hľadám, lebo ostatní boli doma. Práve vtedy bola prusko-francúzska vojna a v najbližšom čísle študentského humoristického časopisu vyšla takáto zpráva: „Najhlučnejšie oslávili Ondreja vo Francii, ale príchodom pruského generála bola zábava pokazená.“ Časopis vydával Čech Václav Vraný, ktorý ostal tu i s Kraftom ako učiteľ. Bol veľký botanik a tatranský turista. Až po tricaťročnej učiteľskej službe prišlo na um maďarskej vrchnosti, že je nie príslušník nášho štátu. Pozbavili ho učiteľstva. Stal sa kustosom martinského Muzea, po prevrate dostával učiteľskú penziu, a len nedávno v Tisovci umrel. Svojimi britkými vtipmi v „Lancuškovi“ vyvolal celú vzburu medzi žiakmi, najmä medzi tými, ktorí sa cítili dotknutými, tak že museli profesori zakročiť, aby utíšili nepokoj. Správca Škultéty svolal vyššie štyri triedy, vyhrešil výstupníkov a „Lancuška“ zakázal. Novým predmetom bola logika, ktorú prednášal Ormis; počúval som, písal som, učil som sa, ale som z nej akosi nič nerozumel. Pravda, Ormisovi som sa nepriznal, že ma to nezaujíma, že tomu ani nerozumiem, nechcel som ho zarmútiť. Bol som iste v tom položení, ako ten kráľ, ktorému traja figliari sľúbili ušiť šaty, akých ešte nebolo, ale len ten ich uvidí, kto je hoden svojho úradu. Obliekli ho do nich, ale nevidel ničoho na sebe. Páni ministri chválili, že aká je to krása, na verejnom sprievode ľudia hýkali od divu, iba ktorési dieťa bolo také sprosté, že zavolalo: „Ale veď kráľ nemá na sebe nič!“ Či to nebude tak i s niektorými obdivovanými učencami? S Kovalevského maďarskou literatúrou, vďaka Lučencu, som sa dobre snášal, ale málo nás bolo takých. Najväčšia čiastka spolužiakov hnevala sa s maďarčinou tak, ako ja s nemčinou, a chudák Kovalevský mal dosť trápenia, kým vbil do tvrdej hlavy aspoň niečo. Veru môj priateľ Relo Ruman až sa drhol s ö, ü, é, ani biskup Baltik, keď mal vysloviť „püspök“. Nie div, že náš dobrý Kovalevský, tento gentlemann od hlavy po päty, stratil trpelivosť a na jednej nepodarenej hodine povedal: „Veď by som vás i ja radšej slovensky učil ako maďarsky!“ A z toho o niekoľko rokov pri zatváraní gymnázia urobili, že povedal, že by radšej učil mongolčinu ako maďarčinu, a to nebola pravda.

My v našom „holubínci“ boli sme z rozličných tried. Ja zo siedmej, Procházka s Podhradským zo šiestej, Kusý z piatej a Miško Laciak z druhej. Kusý mával zrádnika, najmä v noci ho trápil. Podhradský nerád chodil do školy, zavše ochorel na študentskú chorobu. Raz bola skrsla medzi mnou a Procházkom škriepka, že keď možno rozdeliť kruh polomerom na šesť rovných čiastok, či možno polpolomerom rozdeliť ho na dvanásť čiastok. Mne sa zdalo prirodzeným, že áno, zabudol som na rozdiel medzi priamkou a oblúkom. Procházka tvrdil, že nie, i to nakreslil na obrazci. Ja som na obrazec nehľadel, stavili sme sa a prehral som. Ale som mal naučenie vypočuť chladnokrvne i protivnú mienku a nestáť tvrdohlave na svojej. Prišly a prešly Vianoce. Iste som bol doma. Blížila sa jar a s ňou i Veľká noc.

Na Veľký piatok boli sme i s bratom u Laciakov. Slavko bol tiež doma, ako teolog. Pri obede prišla do reči kázeň na nedeľu popoludní. Starý Laciak mal ako kantor kázať, ale chcel si poľahčiť a hľadal námestníka. Najprv bola reč o bratovi. Brat sa vyhováral, že musí ísť na Senné, Slavkovi sa tiež do toho nechcelo zahryznúť, že on bude organovať. Bolo mu to ľahko, keď bol muzikant od kosti. Tu Laciak obrátil sa položartom na mňa, čo ja poviem. Vo mne sa vzbúrila krv, nechcel som sa zahanbiť, povedal som, že budem kázať, a pritom i ostalo. Cez sobotu vyhľadal som si text I. Kor. 15, napísal som si kázeň a naučil nazpamäť. V nedeľu ráno šiel som na Turie Pole a obedoval som u Laciakov. Pri obede spýtal sa ma Laciak, či naozaj chcem kázať. Ja, že áno. O druhom zvonení sobrali sme sa so Slavkom, on k organu, ja do kňazskej stoličky. Spievalo sa. Kostol plný Turanov a Turaniek. Pozrem k organu, prišiel i starý Laciak, a tu počujem ťažké kroky. Pozrem, ide farár Molitoris. Vtedy už bola vo mne malá dušička! Keby som bol mohol ujsť, ale sa nedalo. Pri poslednom verši piesne vytiahol som šnúru, ktorá zodvihla na kazateľni hviezdu, a poberal som sa hore schodmi. Začal som a dokončil; s veľkým uspokojením, že je po tom, sišiel som dolu. Nemuselo to byť také zlé, lebo mi nikto nedohováral. Škoda, že som si tú kázeň nezachoval, bola by poučná pre iných. Myslím, že bol vtedy so mnou na veľkonočné prázdniny i Jožko Maliak.

Druhý polrok doniesol nám smutnú premenu. Snaživý mladý profesor G. H. Lojko, ktorý sa bol len nedávno oženil so Zuzanou Zajacovou z Tisovca, ťažko ochorel a z choroby ani nevstal. Jeho predmety podelili si profesori: gréčtinu dr. Zoch a Viest, slovenčinu Škultéty. Takto sme skončili rok v očakávaní budúcich vecí, dostali sme svedectvá a rozdelili nám suplikácie. My dvaja s Mikulášom Abaffym, ako Dolnozemcom, dostali sme celú Dolnú zem: Békéš, Čongrád, Banát, Báčku, Sriem a mali sme nakuknúť i do Srbska, do Belehradu. Dali sme si u Ormisovho švagra Dvoráčka ušiť nové čižmy, neviem u ktorého krajčíra nové popolavé šaty. Kapsičkami vystrojení, pobrali sme sa na cestu. Prvá naša stanica bola Sarvaš. Vzali sme do ruky mapu a ťahali sme z Lučenca a či z Hatvanu rovnú čiaru na Solnok, Mezőtúr, Sarvaš. Skúsený cestovateľ bol by povedal: Keď z Hatvanu po Solnok niet železnice, iďte z Lučenca železnicou cez Hatvan do Pešti, odtiaľ do Solnoku a Mezőtúru na Sarvaš. Ale kdeže! Nám to bola okľuka. My sme si načrtali z Hatvanu rovnú čiaru do Solnoku, kde ešte vtedy nebolo železnice, a povedali sme si, že tú cestu prejdeme pešo. Aj sme tak vykonali. Prišli sme z Revúcej do Lučenca, sadli na železnicu (vtedy bola i štvrtá trieda) a okolo polnoci vysadli sme v Hatvane. Potom so stanice v daždi do mesta. Našli sme si hostinec, prenocovali, raňajkovali a ráno poď ďalej. Dážď sa len osieval. Pechúrili sme do poludnia a prišli do Monoštoru, kde sme v akejsi krčme obedovali. Po obede zasa ďalej. Bol mrak, keď sme došli do Jásberéňu, veľkej maďarskej obce. Dopytovali sme sa na kalvínsky kostol, ukázali nám. Vyhľadali sme učiteľa, mladého, neženatého človeka, ktorý nás vďačne prijal, zaviedol ku kurátorovi na večeru, lebo sa u neho stravoval, dal nocľah, raňajky a na naše poďakovanie odpovedal: „Ezzel tartozunk egymásnak“ (Týmto sme si povinní). Odišli sme a šli pustatinami medzi tane, kde nás psi napádali, ale môj dáždnik nás chránil. Keď som ho vystrel, všetci sa rozpŕchli. Cez Ujsásu, kde sme obedovali slaninu s chlebom a kyslým mliekom, šli sme k Solnoku. Pri Tise jedli sme u rybárov pečené ryby. Bol večer, keď sme došli do Solnoku a zasa do hostinca. Ráno vyplatili sme nocľah a raňajky a šli sme na stanicu, že si vymeníme lístky do Mezőtúru. Jeden sme vymenili, ale na druhý nám chýbalo 30 krajciarov. Čo robiť? Museli sme do noci ostať v Solnoku, čakať na miešaný vlak, na ktorom bola i štvrtá trieda. Na tú nám stačilo, ba zvyšovalo niekoľko krajciarov. Kúpili sme si za ne funt chleba a za štyri krajciare čerešní. To bola naša celodenná potrava. Postávali sme sem i tam a čakali sme večer. O 11. hodine sme sa pohli zo Solnoku a prišli sme o jednej v noci do Mezőtúru. Ale čo tam? Už sme nemohli do hostinca, ako v Hatvane a v Solnoku. Chodili sme po uliciach, a keď sme zunovali, ľahli sme si pred kostolom na zablatené dosky a spali sme 2-3 hodiny. Keď sa brieždilo, vstali sme, dopýtali sme sa na kalvínsku faru, ale tam len slúžky cedily mlieko, páni spali, a pán kantor, ktorý chodil v spodných šatách po dvore, nebol taký vľúdny, ako v Jásberéne. Zatajil sa, že on je nie. Čo robiť? Sliečko už svietilo a my hybaj cestou na Sarvaš, k nášmu cieľu. Šli sme 2-3 hodiny, videli sme ďaleko vežu a ustatí sadli sme si pri ceste a vystreli sme si dáždnik proti slncu. Tu počujeme, že sa blíži akýsi voz, ale ako došiel k nám, stal sa praskot a veľký krik. Pozreme, čo je, a ono prichádzal akýsi taňáš do Túru na voze pod plachtou. Pri dvoch koňoch mal priviazaného žrebca, ten sa nášho dáždnika zľakol, skočil a zlomil oje. Milý Maďar začal nás požehnávať všelijakými vyberanými výrazmi, na ktoré je maďarčina bohatá, a že mu musíme za oje zaplatiť dve zlatky, alebo ísť s ním do Túru. Vyhovárali sme sa, že nie sme na vine my, ale jeho žrebec. To bol olej na oheň. Aby sme čušali, lebo že nás hneď pobije. Vtom zpod plachty vykukne strapatá hlava jeho milej polovičky a ona dodala, čo by pán manžel bol zabudol. Okrem toho videli sme zďaleka čikóšov, ako sa preháňali na koňoch, a tí by nám iste neboli uznali. Lepšie bolo mlčať. Náš protivník dal sa do užitočnejšej práce, ako nám nadávať do ,kölyökov‘, začal povrázkom sväzovať zlomené oje. My sme stiahli nešťastný dáždnik, potíšku sme vstali a poberali sa preč. Volal na nás, že kam ideme, aby sme šli do Túru pred právo, ale my sme sa urobili hluchými a šli ďalej. V blízkom Kereši sme sa okúpali a hybaj ďalej k sarvašskej veži, ktorá sa preca pomaly blížila. Napokon sme došli. Bola nedeľa, tri štvrte na dvanásť, ľudia sa rozchádzali z kostola, my od únavy a hladu ledva sme šli. Prišli sme na faru k farárovi Sárkányovi. Napísal do knižočky dve zlatky a aby sme šli do granaria ku kurátorovi, že nám ich vyplatí. Aj sme ich dostali. Kurátor poslal nás k učiteľovi, myslím Dlhányimu. Prídeme k nemu, práve zamkýnal dvere, že idú so ženou na obed ku svatovcom, a poslal nás k učiteľovi Novákovi, ktorý býval na druhom konci mesta. Po ceste pristavil nás akýsi pán a spýtal sa, odkiaľ sme. Poslal nás do neďalekého domu. Bývali tam naši statoční Kvačalovci. Vďačne by nás vraj na obed zadržali, ale žena uvarila len pre nich dvoch, aby sme prišli na večeru. Čo robiť? Pobrali sme sa ďalej, až sme okolo jednej našli pánov Novákovcov, kde na naše šťastie neboli ešte obedovali, ale pro appetitorio pán Novák pustil sa s nami do národno-rečovej dišputy, a my sme už ani hovoriť nevládali. Konečne nás i nachovali a ostali sme tam i cez pondelok. Mali v dome dcéry, ktorým sa nepáčilo otcovo meno, lebo bolo slovenské. Kto vie, či by sa im nebolo lepšie páčilo môjho spoločníkovo maďarsky znejúce. Na Sarvaši sme veľa nezúbožili. Navštívili sme starého Štefana Koreňa, bývalého profesora Petőfiho v Asóde, tiež profesora Kýšku, ale neboli doma a ich rodiny nechcely vedieť slovensky. Druhým farárom bol Jancsovics, ktorý bol vydal maďarsko-slovenský slovník a potom akýmsi divným spôsobom sišiel so sveta. Zo Sarvaša vybrali sme sa na Byrinčok. Naše šťastie, že nás dohonil akýsi taňáš, ale slovenský. Šiel z mesta domov na svoju taňu, a keď sa dozvedel, čo sme a kam ideme, sám nás volal, aby sme si sadli na voz a viezol nás až do poludnia. Potom zabočil k svojmu švagrovi a my s ním. Tam nám i obed dali a po obede zasa nás sobral a viezol 2 až 3 hodiny. Potom nás už sosadil s voza a my sme pred večerom došli do Byrinčoka k učiteľovi Sľúkovi. Ten netrápil nás hádkami, bol náš človek, a jeho vľúdna, stará pani opatrila nás ako vlastných synov. Farárom bol tam Karol Jesenský. Boli vlastne dvaja, otec a syn. Syn bol tuhý fanatik, ktorý chcel piesne kancionála prerobiť na maďarské kopyto a z piesne: „Upokoj se, ó Sione“ urobil maďarskú ,gályarabok éneke‘. Nemeckým farárom bol tam Július Petz, syn znamenitého profesora Štúrovho v Šoprone. Z Byrinčoka na Čabu sme šli pansky, železnicou na druhej triede; neviem, čo nám to prišlo na um. Tam nás ubytovali u učiteľa Droppu, ktorý nás povodil i po starom cintoríne, premenenom na park, a ukázal nám veľký pomník s maďarským a slovenským nápisom, že tam odpočíva 2000 Čabanov, ktorí za cholery umreli, iste r. 1830. Navštívili sme oboch farárov. Najprv dr. G. Szeberényiho; neviem, či už vtedy bol biskupom, ale myslím, že áno. Vyvolili ho väčšinou jedného hlasu proti Sárkányovi, farárovi pilišskému, ktorého o 20 rokov neskoršie po smrti Szeberényiho vyvolili za biskupa. Prišli sme k nemu slovensky, hoci mal návštevu, akýchsi pánov. I on hovoril s nami slovensky, len pri odchode sa nás spýtal, či vieme maďarsky. Odpovedali sme, že vieme. U druhého farára Haana, historiografa, ktorý bol napísal knižočku aj o Tranovského kancionáli (Ľudovít Haan: „Cithara Sanctorum, gegj historia, gegj půwodce a tohoto spolupracownjci. W Pessti 1873.“ Pozn. vyd.), našli sme hŕbku Nár. hlásnikov pre cirkevníkov čabianskych. V nedeľu boli sme v kostole a obdivovali veľké zástupy ľudu. V menšom boly maďarské služby božie s neveľkým počtom účastníkov. Tretí kostol bol vo Viniciach, kde bol farárom Karol Lindner, ktorý bol napísal vysvetlenie Lutherovho katechizmu. (Doktora Martina Luthera Katechizmus s doslovným biblicko-historickým výkladem. Sepsal a vydal Karel Lindner. V Békeš-Čabe 1887. I. aj II. vyd. Pozn. vyd.) Na Čabe nám istý pán Kiss povedal: „Na panslávske gymnázium nedám nič!“ A ja som mu i za to poďakoval. V nedeľu popoludní vystrojili sme sa železnicou, ale už treťou triedou, do Orošházy, najväčšej maďarskej cirkvi v celom Uhorsku. Tu nás umiestili a chovali v hostinci. Jedným z farárov bol Viliam Győry, zať Székácsov a jeho nástupca v úrade v Pešti, maďarský spisovateľ, ktorého pekné poviedky prekladal D. Báchát do slovenčiny. (Preklady vyšly najmä v Novom dom. kalendári 1887, v Nár. nov. 1876 a 1877, v Slov. nov. (Horň.) 1886, v Orle 1875, 1876, 1878 a 1880. Pozn. vyd.)

Teraz už neviem, či som si nesplietol poriadok obcí, ktorými sme šli, ale tak je to, keď mladému človeku nepríde na um, aby si viedol krátky deník, a potom po 60-tich rokoch má všetko písať z pamäti. Z Orošházy sme šli do Slovenského Komlóša, veľkej a podnes najslovenskejšej osady. Nebolo tam maďarského gymnázia, ako na Sarvaši a Čabe, kde mladí Slováci boli a sú odvádzaní od svojej materinskej reči, a v ľudových školách preca sa učilo i po slovensky, čo len čítať a náboženstvo. O ostatné sa Komlóšania nestarali. Boli sme u učiteľa Chrenku, v jeho dome sa hovorilo po slovensky. Farári Csermák — o druhom neviem, ako sa volal — maďarčili o milých päť. Že i na Dolnej zemi boly výnimky a boli aj farári Slováci, toho dôkazom bol bánhedešský Kutlík, syn bývalého farára pitvarošského, ktorý vychoval cirkvi a národu päť podarených synov. Najstarší Bohdan nemohol dostať fary v Uhorsku, musel do Čiech a ani odtiaľ ho do Kovačice nepripustili. Až v ostatné dni vrátil sa pod Tatry do Liptova a tam dokončil svoj požehnaný život. Mladší Ján, farár v Bánhedeši; tretí Felix, farár v Kulpíne, o ktorom ako o kaplánovi petrovskom bude ešte reč. Potom Vendelín, pravotár v Bratislave. Jeho vdova, Hodžova dcéra, dosiaľ žije. Piaty umrel ako študent v mladom veku, študoval i v Revúcej. Pravda, v Bánhedeši cítili sme sa ako doma, a keď sme odchádzali, odviezol nás Kutlík až na chotár.

Prišli sme do troch menších slovenských cirkví: Ambrózky, kde bol farárom Kostra, a Albertky, kde bol Achim z Kondorošu. Neskoršie stal sa farárom sarvašským a seniorom békešským. Ako starý mládenec nahospodáril veľký majetok a poručil ho na založenie cirkvi v svojom rodisku. Tretia cirkev bola Pitvaroš. Myslím, že vtedy nemali farára. Šli sme k vyslúžilému farárovi Kutlíkovi, ktorého sme našli zaujatého hospodárstvom. Svojou dlhou šedivou bradou vzbudzoval v nás úctu. Popri povestných žrebíncoch mezőhedešských šli sme zasa do veľkej osady slovenskej, Naďlaku, ktorý teraz pripadol Rumunsku. I tam boli a sú dosiaľ dvaja farári. Vtedy tam bol Andrej Szeberíny, ktorý nebol doma, a Ľudovít Hrdlička, otec bývalého komlóšskeho farára, teraz profesora náboženstva v Bratislave. Tam sme sa cítili tiež domácky a pán farár zaplietol nás i do teologickej debaty. Bola reč o slove Pánovom: „Mrtví ať pochovají mrtvé své“! Zažili sme tam zvláštnu príhodu. V noci počuli sme zvoniť na poplach. Či, reku, horí? Ale počuli sme hlas z blízkej veže: „Ľudia boží, Maruša sa vyliala! Poďte hatať, doneste vrecia!“

Naďlakom skončil sa nám na dlhší čas slovenský svet. Popri Maruši ponáhľali sme sa do Aradu, ale sme sa zastavili v čisto rumunskej Pečke, lebo tam mal Mikuláš tetku, gazdinú u starého rumunského popa. Videli sme tam pravoslávny sobáš so všetkými nádhernými ceremoniami. Ešte skorej boli sme v Semlaku u kalvínskeho farára, rodeného Čecha, Jozefa Bedricha. S nami shováral sa maďarsky, ale bola to maďarčina! Neviem, ako ju jeho cirkevníci strpeli. Zato už jeho syn, debrecínsky žiak, vedel len maďarsky a divil sa, keď sme mu hovorili, že je nie rodom Maďar, ale Čech. Tak sa roztrácala naša krv!

Z Pečky do Aradu dohonili nás Rumuni na prázdnych vozoch. Jeden z nich nás vzal na voz; druhý, čo šiel za ním, chcel ho predbehnúť, bil do koní, ale si zlomil bičisko. Náš pohonič zahodil mu bič, a keď ten začal sa zasa ubehúvať, smial sa mu a začal výskať, ako na svadbe. Tu kone pustily sa do takého cvalu, že sme každú chvíľu čakali, že sa voz roztrasie a my tiež roztrasení najdeme sa na ceste. Ale nič sa nestalo. V Arade sme boli zasa u Mikulášovej rodiny a srbský pop zaviedol nás do srbského krúžku a urobil sbierku. Z Temešváru zapamätal som si len opevnenie mesta, červenú bradu farára a seniora Kramára. Plnilo sa na ňom maďarské porekadlo o červenom psovi, koňovi a človeku.

V Kikinde, meste zväčša srbskom, boli sme u farára Fuchsa a cez Bašahíd, srbskú veľkú obec, volebný okres Miletićov, kde sme boli hosťmi srbského čižmára, s ktorým sme sa na ceste oboznámili, došli sme do Beči, kde sme boli u evanjelického farára Zsarnoviczkého, potomného profesora a správcu učiteľskej preparandie v Prešove, kde o desať rokov pomáhal vyhadzovať slovenských žiakov. Boli sme i v pravoslávnom kostole na slávnostnom requiem. V súsednej obci Fraňovej dostali sme od obce päť zlatých.

Blížili sme sa k rodisku Mikulášovmu, Slovenskému Aradácu, i pre mňa o niekoľko rokov takému pamätnému. Odviezla nás ta z Beči učiteľská vdova Vodová. Pravda, pre veľký dážď museli sme u akéhosi čobana (baču) prenocovať, ale na druhý deň sme došli. V Aradáci bol farárom Leopold Branislav Abaffy, syn bývalého farára aradáckeho, ktorý na štúdiách v Bratislave dostal sa do krážov Štúrovych a stal sa jedným z najhorlivejších učeníkov jeho. V revolúcii vstúpil medzi dobrovoľníkov a ako kapitán skončil, potom bol podslúžnym v Nitre. Ako taký oženil sa s Annou Kolény, dcérou farára myjavského, ktorý vtedy bol už mŕtvy; jeho vdova bola hlavnou udržovateľkou národného povedomia na Myjave. Jej dom na Myjave bol úkrytom pre vodcov slovenského povstania. V Nitre sami roduverní katolícki kňazi upozornili Abaffyho, že jeho povaha je kňazská, aby nechal svetskú postať. I otec ho žiadal, aby mu prišiel pomáhať ako kaplán. Poskladal skúšky už ako ženatý a šiel do Aradácu, kde po smrti otcovej vyvolili ho za nástupcu a tu účinkoval ako príkladný kňaz až do privčasnej smrti. Boli sme už tam. Mikuláš bol doma a ja cítil som sa tiež ako doma, len to bola chyba, že som vlastnou vinou dostal zimnicu. Nič nepomáhaly chininové pilule dr. Kovalského z Eleméru, drgľovalo ma každý deň, a horšie bolo, že domáci pán ochorel na tyfus. Ale po niekoľkých dňoch to prešlo. Za štrnásť dní, ktoré sme boli v Aradáci, mal som času oboznámiť sa so všetkými obyvateľmi domu. Mikuláš mal štyroch bratov: Janka, revúckeho žiaka; Cyrila, ktorý o rok ako žiak v Revúcej umrel; Branislava a najmladšieho Jaroša. Abaffy mal i tri dcéry. Jarmilinu spôsobnosť a ochotu som veľmi obdivoval. O jedenásť rokov prišiel som si pre ňu, ako svoju manželku, a dnes, po 48. rokoch (písané r. 1930), oba chválime Boha, že nás spolu sviedol. Marina vydala sa za Jozefa Kolényho. Oba umreli pred krátkym časom v Aradáci. Milina vydala sa za učiteľa Brennera a teraz žijú na penzii v Oberschützene, v Burgenlande.

Keď sme i domáci pán i ja ako-tak vyzdraveli, bolo sa nám suplikantom vystrojiť ďalej. Mikulášova matka, moja budúca svokra, odviezla nás až do Titelu. Kone poháňal učiteľ, jej bratranec, Daniel Kolény. Previezli sme sa cez Dunaj na kompe, prišli sme do historicky pamätného Salankamenu a v samý večer došli sme do srbskej obce Sásy alebo Nových Karloviec. Kde prenocovať? V hostinci sa strojila tanečná zábava. Na ulici zazreli sme starého popa, ako sa prechádza. Mikuláš ho oslovil a poprosil, aby nás prenocoval, a on ochotný zaviedol nás do svojej kuče, kázal priniesť večeru, a keď jeho „májka bola bolestná“, sám sa staral o nás. Hovoril, že jeho syn, tiež pop, preložil Palárikove „Incognito“ do srbštiny. Ráno rozlúčil sa s nami, ako otec so synmi, a my ponáhľali sme sa do najväčšej slovenskej osady Starej Pazovy, kde sme sa dobre cítili na fare, chodili s pánom farárom Benjaminom Reussom, ďalekou rodinou Mikulášovou, po návštevách. Urobili sme vychádzku i do susednej nemeckej Novej Pazovy.

Farár Reuss nemal národného povedomia. Bol výchovou a azda i rodom Nemec, ale dobrosrdečný človek. Hovorili o ňom, že keď prišiel k nemu akýsi pocestný a pýtal košeľu, šiel za španielsku stenu, vyzliekol si košeľu, obliekol druhú a vyzlečenú dal pocestnému. Už vtedy začali sa zjavovať v St. Pazove nazaréni. Keď pán farár bol kdesi odišiel, prišiel na faru chudý, bosý, v spodnom rúchu oblečený človek a začal svoju reč s nami slovami 49. žalmu: „Synové lidští jsou jako hovada!“ — vraj tu zreteľne stojí, že niet rozdielu medzi človekom a hovädom. My sme mu odpovedali, že sa tam napred píše, ktorí a akí ľudia sú podobní hovädám. Iste sa mu naša reč nepozdávala, preto onedlho odišiel a my sme mali dôkaz povrchnosti tých zavedených ľudí, ktorí pochytia nejakú výpoveď z Písma sv., ale o súvis sa nestarajú. Neviem, či i teraz sú v St. Pazove nazaréni. V národnom ohľade vynikali tam vtedy učitelia Kopčík a Kamenár. Týmto možno ďakovať, že keď farár Reuss o niekoľko rokov umrel, vyvolili za farára syna dr. Jozefa Hurbana, Vladimíra, bývalého revúckeho žiaka. I dnes je tam farárom jeho vnuk, tiež Vladimír, a Stará Pazova je národne najprebudenejšia obec v Srieme. Iste boly tam priaznivejšie podmienky národného života, lebo i po zrušení Vojenskej hranice pod chorvátskou vládou mohli sa Slováci vzdelávať v svojej materinskej reči. Neprekážali im ako Báčanom a Banátčanom maďarizáciou. V cirkevnom ohľade poznamenávam, že Vladimír Hurban hneď po svojom príchode do Pazovy zpät uviedol Tranovského kancionál, čo Staropazovania vítali s radosťou.

Z nášho pobytu v Pazove pripomínam srbského popa s peknou čiernou bradou, ktorý šklbal celou hrsťou nezrelé slivky a, len trochu čo listie vyfúkol, do úst pchal a chrúmal. Musel mať dobré zuby i žalúdok. Keď sme sa v St. Pazove tak dobre cítili, nie div, že sme zabudli na veľmi vážnu vec pre nás suplikantov, že práve vtedy bol v Karlovciach srbsko-pravoslávny kongres, a tam by sme od bratov Srbov boli mohli dostať niekoľko zlatých. Prišlo nám to na um, ale neskoro, tak že keď sme prišli do Karloviec, nenašli sme tam nikoho. I patriarcha bol už odcestoval na letný byt. Kongres shromažďoval sa obyčajne na voľbu patriarchu, i pri iných vážnejších príležitostiach, ale svolaný bol len s povolením panovníckym a rokovalo sa v prítomnosti kráľovského komisára, za akého posielali z Pešti srbsky vediaceho veľkého pána, niekedy i ministra alebo štátneho tajomníka. A vďačne ta šli, lebo komisárstvo bolo spojené s veľkým „diurnom“, ktoré sa platilo v dukátoch.

My slovenskí suplikanti odišli sme z Karloviec bez diurna a šli sme cez Petrovaradín, kde sme si pozreli pevnosť s celými pyramidami delových gúľ, do Nového Sadu. Tam sme boli u farára a seniora Gabriela Belohorského, ozajstného chameleona. Ak sa nemýlim, učiteľom bol tam dobrý národovec J. Tobiaš Langhofer. Boli sme u niektorých Srbov: Miletića, Subotića a pustili sme sa dolu Dunajom, až sme cez Zemún prešli do Belehradu. Cestu ta nám umožnily nemecké pasy, ktoré nám vystavil notár v Slovenskom Aradáci.

Pri vystúpení z lode pasy nám odobrali srbskí policajti a na tretí deň, keď sme odchádzali z Belehradu, museli sme ísť pre ne na rakúsko-uhorský konzulát, kde bol vtedy konzulom Benjamin Kállay, neskoršie po anektovaní Bosny minister spoločných financií, alebo, ako ho Maďari volali, bosniacky minister. Na konzuláte, pravda, hovorilo sa po maďarsky, celý personál bol maďarský. Tomu sa páni Maďari dobre rozumeli, ako sadnúť do sedla a nedať sa. Neviem, kto nás upravil v Belehrade na dr. Jána Šafárika, synovca veľkého Pavla Jozefa Šafárika, lekára a senátora. Býval na predmestí Vračari v svojom peknom poschodovom dome, obklopenom záhradou, vysadenou stromami a viničom. Jeho pani bola — ako nám ju sám predstavil — kňazská dcéra z Báčky. Ale nás i opatrovala ako kňazská dcéra. Pravda, srbským spôsobom pripravené jedlá mne, horniakovi, divne chutily. Na pr. prívarok z papriky a rajštiakov. Chlieb doma nepiekli, ale kupovali z kasární, takzvaný profunt. Nechutil veľmi, lepší bol aradácky pšeničný chlieb, ale o dva roky som ho už jedol vo viedenskej kasárni, a neviem, ktorý bol lepší. O mnoho rokov neskoršie pochovával môj spoločník Mikuláš, ako sriemsky senior, syna Šafárikovho, srbského generála. Dr. Ján Šafárik staral sa i o to, aby sme dostali nejaký groš. Sám odniesol našu suplikantskú knižočku do kniežacieho konaku a doniesol odtiaľ 6 dukátov. On pridal siedmy. Neviem, od koho dostali sme ruský rubeľ — iste nie od Kállaya, tam nič nedali.

Keď sme už boli v Belehrade, chceli sme i niečo vidieť. Videli sme vtedy ešte malý poschodový kniežací konak, nádhernú katedrálu, ktorej vežu vidno zďaleka. Pravda, vyšli sme na hrad, vošli sme i do hlbokej studne, do ktorej viedlo dvoje schodov, a to jedny nadol, druhé z nej. Kukli sme do tureckej mošei, pravda, videli sme len nápisy na bielych stenách a koberce po zemi. Mesto začalo sa ešte len stavať; veď nebolo minulo ani 10 rokov, ako vyšla z hradu turecká posádka. Bolo vidno po uliciach stopy tureckého panstva. Popri novom paláci stála chudobná chalupa pod trstinou. Keď som o 20 rokov prišiel do Belehradu, už sa to menilo, a teraz aké to môže byť mesto!

Srbským kniežaťom bol vtedy asi 18-ročný Milan Obrenović, ktorý nastúpil po zavraždenom Michalovi. V topčiderskom lesíku našli sme miesto, ohradené železnou ohradou, kde vykrvácal. Vzal som si odtiaľ na pamiatku brečtanový lístok, Mikuláš kúsok čierneho flóru so zábradlia. Idúcky z Topčideru, kde stál jednoduchý kniežací konak, stretli sme sa s mladým kniežaťom Milanom, ktorý v sprievode svojho učiteľa a člena regentskej rady Jovana Rištića, toho času najspôsobnejšieho srbského politika, šiel a či viezol sa pozerať prvý belehradský mlyn na drvenie kamenia. Druhý raz sme ho videli na druhý deň; bol akýsi národný sviatok. Keď sa viezol mestom do katedrály, ulica bola plná ľudí. Prizerali sme sa v kroji oblečenému, až po zuby ozbrojenému, handžarom a pištoľou opásanému občanovi, ako oduševnene volal: „Živio knez!“ Ale to boly výkriky jednotlivcov, veľkého oduševnenia nebolo badať. Už sa povrávalo všeličo o mladom panovníkovi. Vraj rád hovie brušku, vybehuje zo štátnej rady do kuchyne, lebo jeho svetlosť je hladná, a páni regenti i ministri museli čakať, dokiaľ sa jeho svetlosť nasýtila. Neskoršie bolo horšie a horšie, až prišiel úplný rozvrat v rodine a skaza Obrenovićovcov. Všetko vinou jedného mravne pokazeného človeka.

Z Belehradu, kde sme navštívili aj malý evanjelický kostolík nemecký a či vlastne kaplnku nemeckého vyslanectva, šli sme loďou do Pančovy. Toto mesto na ľavom brehu Dunaja má byť čiastkou alebo predmestím Belehradu, s ktorým ho bude spojovať dlhý most cez Dunaj. Mesto i vtedy bolo zväčša srbské, v ňom malá nemecká cirkev evanjelická, kde sme na fare obsadli iste i preto, že tamojší farár Schneeberger bol dobrým kolegom Mikulášovho otca, farára aradáckeho, ktorý nebol ako dobrý Slovák medzi Nemcami obľúbený, ale pre svoj čistý charakter a horlivú činosť kňazskú všeobecne ctený. Preto nás vľúdne prijali i vo veľkej, bohatej obci Franzfelde, kde bol farárom a seniorom banátskym Frint. Banát bol a iste i dosiaľ je miešanina národov a rečí: Srbov, Nemcov, Rumunov, Slovákov a Maďarov. Posledných bolo najmenej. Ale pri príchode do dediny človek už i z výzoru poznal, akí ľudia tam bývajú. Najsporiadanejší boli a sú Nemci, potom nasledujú Slováci, kde sú, Maďari, až potom Srbi a naposledy Rumuni. V miešaných obciach, ako na pr. v Aradáci, kde boly dve obce: Slovenský a Srbský Aradác, ktoré sú spojené už v jednu, nebolo treba sa dopytovať, kde sa končí jeden a začína druhý národ. Bolo to poznať po čistých slovenských a špinavých srbských domoch. Z veľkého nemeckého Franzfeldu šli sme do dvoch najväčších slovenských obcí v Banáte: Padinej a Kovačice. V Padinej bol farárom staručký Kramár, otec neskoršie zlopovestného farára temešvárskeho a seniora banátskeho. Učiteľom bol Belička, dobrý Slovák, ale vychoval maďarónskeho syna, neskoršieho vyslanca a potrimiskára panského. Dedina bola čisto slovenská, ako je i dnes. Po Kramárovi prišiel ta za farára Bujkovský, verný kompan Kramára mladšieho, a potom Doležal, ktorý mal za ženu dcéru Maxa Hudca, teda Hodžovu vnučku. Ale to ho nenapravilo, až prevrat ho odtiaľ vyhnal. Šiel do vlastného Maďarorságu, do slovenskej Béni.

Že nám, revúckym suplikantom, priháralo, lebo bol počiatok septembra a tak čas sa vrátiť, rozišli sme sa v Padinej. Mikuláš pobral sa do Hajdušice k Emilovi Kolénymu, veľkému priaznivcovi revúckeho gymnázia, ja do Kovačice, a v Aradáci mali sme sa sísť. Vyšiel som sám z Padinej. Mal som pri sebe zásobu peňazí i s belehradskými dukátmi. Idem peknou cestou medzi stromami; zazrel som oláskych Cigánov, ktorí práve sberali šiatre a priahali. Veru ma trochu prehradilo. Utiahol som sa na bok cesty, dukáty som vložil do škatuľky s chininovými pilulkami, ktoré som proti zimnici až z Aradáca opatroval, papierové peniaze poupchával som za podšívku klobúka, v tobolke nechal som len drobné. To mi, pravda, ani na um neprišlo, že by si ma Cigáni, ak by ma boli chceli obrať, dobre poprezerali, iste i sobliekli, ale, chvála Pánu Bohu, obrátili sa na druhú stranu a ja som s veselým srdcom kráčal napred, až som po tuhej, vyše dvojhodinovej chôdzi prišiel do Kovačice. Tam bol farárom Ambrózy, tiež síce Maďar, ale tichý, snášanlivý človek. Povodil ma po peknom veľkom kostole, ukázal mi tam krásny oltárny obraz, ktorý stál 800 zlatých a okolo neho bohate zlátený rám za tisíc zl., na ten čas ohromný peniaz. Vysvetľoval mi, že pod zemou, počítajúc do toho drevené piliere, je viac múru ako nad zemou, lebo tam bola veľká močarina. Ale Kovačičania chceli mať chrám prostred dediny. Ba či by ozaj dnešní Kovačičania sú takí horliví vôkol chrámu božieho, ako ich praotcovia? Iste nebolo vtedy toľko sektárov, ale ani sebectva, lakomstva ani v Kovačici, ani inde. Kovačičania mali silné národné povedomie. Niekoľko rokov potom volili za farára Bohdana Kutlíka, ale Kramár so svojimi priateľmi to prekazil. Po niekoľkoročnom úradovaní farára Pavlínyho, ktorý skončil nešťastnou smrťou, znova schopili sa Kovačičania a vyvolili si za farára Jána Čaploviča, s ktorým prešli celú kalváriu, ale vydržali. Po jeho privčasnej smrti vyvolili jeho syna, tiež Jána.

Neviem, prečo ma môj ináč pohostinný domáci pán v nedeľu ráno pustil, miesto toho, aby ma bol zachytil do chrámu. Pustil som sa na západ k rumunskému mestečku Uzdínu, previezol som sa na kompe cez Temeš a kráčal v páli slnečnej do Ečky, úfajúc sa, že v ten deň prídem do Aradácu. Cestou stretal som vozy a vozy, ktoré šly s trhu z Bečkereku, ale nedajbože, aby niektorý bol išiel i mojím smerom. Unavený došiel som do Ečky a už neviem, či mi ešte Mikuláš dal tú radu, vyhľadal som tam istého Szabóva, ktorý bol v akejsi službe u grófa Harcourta a jeho pani bola príbuzná Abaffovcom. Tí ma vďačne prijali a prenocovali. Na druhý deň išiel som popri veľkých dyňových poliach (bostanoch) do Aradácu, aby som dočkal Mikuláša. Práve ma potrebovali. Obaja učitelia boli na akomsi učiteľskom kurze — iste ich cvičili v maďarčine, lebo sa v nej nevyznali — a ja som so svojím budúcim pánom svokrom odbavoval pohreby. Veď som vraj učiteľský syn. Iste som bol, ale môj otec ako filiálny učiteľ len kedy-tedy odbavoval pohreb a potom je rozdiel spievať a spev začínať. Musel začínať p. farár a ja som už potom ťahal, ako som vedel. Konečne prišiel Mikuláš. Vybrali sme sa na malých, ale bystrých koníkoch Danka Kolényho do Báčky cez Tisu, Žabľu, Temerín atď. do Kulpína, kde bol farárom Daniel Kolény, otec farára Emila, učiteľa Daniela, Gustáva a Jozefa. Piaty, Mladen, bol už umrel.

V Kulpíne sme sa málo bavili. Ponáhľali sme sa do Petrovca, najväčšej slovenskej obce v Báčke. Farárom bol tam Jur Mrva, Zvolenčan, dobrý Slovák, ale ináč pohodlný pán. Rád vtipkoval, a často i dosť hrubo. U neho bol kaplánom Felix Kutlík, syn Jána Kutlíka staršieho, znamenitý kňaz a spisovateľ. Bolo tam viac slovenských učiteľov: Garaj, Lehotský, iné mená som si nezapamätal. Zasa sme sa s Mikulášom rozišli. Na jeden deň on išiel do Hložian, ja som s kaplánom Kutlíkom suplikoval po Petrovci. Potom išiel som ja do Kysáča, Mikuláš s uč. Lehotským paberkovali po Petrovci. V Kysáči som bol u povestného farára Steltzera, rodom Seničana, ktorý práve vtedy mal pravotu s naším Viliamom Pauliny-Tóthom, vtedy vyslancom kulpínskeho okresu. Pauliny vo IV. sväzku svojích „Besiedok“ (I. 1866; II. 1867; III. 1868; IV. 1870) opísal svoju voľbu a o Steltzerovi napísal: „Či by taká haraburda, čo nedávno na jedného podpredsedu Matice v šialenosti svojej strieľala, v stave bola druhého podpredsedu tohože ústavu ako tak uvítať?“ (Str. 40.) Reč bola o tom, že keď Pauliny prišiel do Kysáča predstaviť sa, Steltzer sľúbil, že ho bude vítať, ale myslel na fígeľ. Keď Pauliny so sprievodom došiel do farského dvora a bolo tam mnoho shromaždeného ľudu, Steltzer vyšiel síce z fary, ale len rukavice naťahoval a stál, stál bez slova. Chcel tak vyposmechovať Paulinyho. Až ktorýsi Srb vystúpil, Steltzera znosil a Paulinyho privítal. Steltzer cítil sa výrokom Paulinyho urazený a žaloval ho. Prehral, lebo Pauliny, ako dobrý filológ, dokázal pred porotou, že výraz „strieľal“ (maďarsky lövöldözött) znamená úmysel, hoci sa neuskutočnil. Niekoľko rokov predtým dr. Karol Kuzmány, ako patentálny superintendent vizitoval patentálne cirkve v Báčke. Prišiel do Petrovca. Steltzer šiel tiež na vizitáciu a po ceste hovoril svojmu kočišovi, že má pri sebe pištoľ a že toho patentálneho superintendenta zastrelí. Zastreliť ho síce nezastrelil, ale na základe výpovedi kočišovej úmysel bol dokázaný. Keď som ja bol u Steltzera, bolo ešte pred pravotou a predo mnou si sťažoval: „Ten nešťastný Paulíny do čoho ma priviedol!“ Neuznal, že si sám zle narobil. Ostatne, bol to človek nešťastný, ktorý napokon dobrovoľne odišiel z Kysáča a biedne umrel v Paríži. V Kysáči bol učiteľom všeobecne vážený Ján Mičátek, otec dvoch znamenitých synov, Vladimíra, tiež učiteľa a spisovateľa, a dr. Ľudovíta, pravotára. Oba už umreli, zväčša ako obete svojej lásky k národu.

Z Petrovca šli sme cez veľkú, sporiadanú nemeckú obec Bulkes do Silbáša, kde bol farárom Michal Valach, dobrý náš Slovák. Vzal si bol za ženu vdovu Rohonyičku a s ňou vzal si do opatery aj syna z prvého manželstva. Tento syn bol vtedy už jurista. Cez vakácie, ktoré trávil u svojho otčima, učil sa anglicky, i stal sa z neho súci človek. Neskoršie bol vyslancom a, tak sa mi zdá, i štátnym sekretárom a akýmsi správcom v Bosne. Ba raz bol i vládnym komisárom pri srbskom kongrese v Karlovciach. Stal sa i seniorálnym dozorcom v Báčke. Pravda, celkom sa odrodil. Tak sa nám strácala naša krv.

Poslednou našou stanicou bola Palánka, kde bol farárom Šimon Beniač, Ľupčan a mne po svojom staršom bratovi, ktorý mal otcovu sesternicu, vzdialená rodina. O niekoľko rokov umrel a jeho nástupcom stal sa môj potomný švagor, Mikulášov mladší brat Janko Abaffy. Palánka pri Dunaji a Ilok na druhom brehu robia dojem Pešť-Budína, lebo Ilok so svojím zámkom Odescalchovským a chrámom františkánskym podobá sa Budínu. Previezli sme sa do Iloku, vyšli na zámok, kukli sme i do chrámu, kde leží pochovaný Ján Kapistrán, horlivý hlásateľ pokánia prostred 15. stoletia, ale i krutý prenasledovateľ českých kacírov. Umrel r. 1456, keď shromaždil bol križiacku výpravu proti Turkom a spolu so zmužilým Jánom Hunyadym dobyli Belehrad. Ale ani jeden z nich netešil sa dlho tomuto víťazstvu.

Suplikáciu sme dokončili. Výsledok nebol síce veľký (niečo vyše 300 zlatých), ale i za to zaplať Pán Boh! Tretina bola naša; z toho sme trovili po železniciach a boli sme dlžni za šaty a čižmy, tak že nám nič nezvýšilo. Pre mňa boly to cenné skúsenosti a okrem toho, o čom som vtedy, pravda, ani sám nevedel, vysuplikoval som si ženu, hoci som išiel pre ňu len o 11 rokov. I Mikuláša potkalo podobné šťastie. Zahľadel sa trochu na sestru učiteľa Lehotského v Petrovci. Tá sa síce vydala za Gustáva Kolényho, notára hložianskeho, ale ovdovela a Mikuláš, už po druhý raz vdovec, vzal si ju. Akými to divnými cestami vedie nás Hospodin!

V Palánke sadli sme na loď a o 24 hodiny zastali sme pri Duna-Egyháze, slovenskej obci niže Pešti. Tam sme mali ohlásiť mladšieho spolužiaka Emila Podhradského, syna tamojšieho učiteľa Jura Podhradského. Emil nebol zlý šuhaj, ale bol už mravne skazený. Skončil niekoľko tried v Pešti a mal ísť s nami do šiestej triedy. Otec ho nechcel pustiť do Revúcej, lebo nechcel, aby jeho syna vyhodili zo slovenského gymnázia. Tak vysoko si vážil tento statočný, šľachetný človek slovenskosť. Nahovorili sme ho, že dáme naň pozor. V ten rok, dokiaľ sme my boli v Revúcej, dosť poriadne sa spravoval, ale po našom odchode sa spustil, i poslali ho preč. Z Pešti urobili sme si všetci traja vychádzku do Novohradu. Chcel som navštíviť rodičov. Na Sennom nám tetka zamenila belehradské dukáty, a neškodovali sme na nich, hoci sa alumnickému eforovi v Revúcej, profesorovi Krmanovi, nepozdávalo, keď sme mu vyplatili za ne burzovú cenu. Ale už boly tam a iste by ich nebol odložil.

Do Revúcej prišli sme okolo 20. septembra, keď učenie už bolo v plnom prúde. Ale sme sa zato vžili do každodenného poriadku. Mikuláš bol usilovnejší a viac si dal na sebe záležať. Ja som veci ľahšie chápal a nepretrhoval som sa v práci. Náboženskú vierouku a mravouku učil nás Krman, hlboko učený teolog. Škoda, že bol osobne nesympatický a práve tak ako Zoch nešťastne sa oženil. Vzal si peknú dcéru zbohatlého krčmára Koreňa a mal s ňou i so surovým svokrom hotové peklo. Tak sa zdá, žena pozerala za inými, a i keď mali syna, málo sa uľavilo. Musel odísť z Revúcej do Mikuláša za učiteľa, kam povolal na dohováranie farára Baltíka i ženu, ale onedlho umrel. Náboženstvo prednášal znamenite, pravoverne. Keď sa rozhovoril, počúvali sme ho so zatajeným dychom. Dejiny literatúry českej a slovenskej prednášal Škultéty, maďarskej Kovalevský, nemeckej Homola. Homola čítal s nami i latinských klasikov, gréckych Viest. Hlavným predmetom bola fyzika s matematickými dôkazmi. Tou nás častoval dr. Zoch; len to bola chyba, že dnes mnohá ľudová škola je lepšie vystrojená fyzickými prístrojmi, ako vtedy bolo naše gymnázium. Mnohé prístroje robil Zoch sám. Práve vtedy bol vydal tlačou fyziku, do ktorej obrazce vyrezúval sám. Ormis učil nás dejiny Uhorska, psychológiu, ktorú som síce lepšie chápal ako lanského roku logiku, ale rozličné kategórie zdaly sa mi ako priepravky s rozličným tovarom v obchode. Keď sme prišli na akúsi ťažkú definíciu, Ormis vysvetlil nám ju tak, že povedal: „Jano z Revúčky by to takto povedal!“ a my sme hneď porozumeli. Okrem toho čítal Ormis s nami Tacita a Zoch učil nás fyzický zemepis. Mali sme toho dosť. Okrem toho mali sme vzdelávací spolok, kde bolo treba pracovať, básne sa učiť a p. Ešte sme ani neboli došli do Revúcej, už ma vyvolili za predsedu spolku, kde bol ochrancom A. H. Škultéty. Schádzavali sme sa v sobotu o 1. hod. popoludní. Po prečítaní zápisnice dvaja alebo traja rečnili básne a každý mal vyznačeného kritika. Dbalo sa na výslovnosť a naučenie nazpamäť. Potom sa čítala práca, rozumie sa, i kritika, a keď zbývalo času, hovorilo sa o rozličných predmetoch, o prípravách na divadelné predstavenia, besedy a p. Na radu Škultétyho utvorili sme osobitný rečnícky spolok, kde rečník na dané téma mal z pamäti hovoriť a iný mu odpovedal. Bolo to dobré, užitočné cvičenie, najmä pre budúcich kazateľov, ale i pravotárov a iných.

Na Vianoce a Veľkú noc iste šiel som domov. Po Veľkej noci musel som ísť do Lučenca na asentírku. Bol som vysoký, vyhúknutý, tenký, iste by ma neboli vzali, ale sme sa s nebohým otcom tak dohovorili, že sa dám odobrať, aby som ako jednoročný dobrovoľník mohol vo Viedni i jeden rok teologie skončiť. Vzali ma, keď som sa ponúkol, len jeden známy Seňan nechcel mi veriť, že by ma boli vzali, lebo vraj neplačem. Po asentírke všetkých asentovaných svolali prisahať, ale rozdelili nás podľa toho, v akej kto reči chcel prisahať. Keď tam prítomný nadporučík Gölner, rodák z Brezna, videl, že som išiel medzi Slovákov, oslovil ma, aby som prečítal vojenské pravidlá slovensky, lebo že iste lepšie viem slovensky ako on, keď chcem prisahať slovensky.

Vrátil som sa do Revúcej ako budúci jednoročný dobrovoľník na štátne útraty, pravda, ak složím s dobrým prospechom matúru. Na evanjelických gymnáziach dostávali žiaci VII. a VIII. triedy takrečené Roth-Telekovské štipendium. I v Revúcej dostávali dvaja. Podmienka bola výtečný prospech v štúdiach, latinská práca a budúci teologovia mali prednosť. Neviem, či ich vyzvali, aby sa hlásili, a či kto sa úfal, prihlásil sa. Ja som nikdy nebol výtečným žiakom, mnohí ma prevyšovali, preto by som sa nebol opovážil konkurovať, ale dostal som pokyn, aby som sa hlásil. Sadol som medzi ostatných troch-štyroch a začali sme písať latinské práce a či počiatok latinsky, asi jednu stranu, a dokončili sme slovensky. Iba o mesiac spýtal sa môj priateľ Štefan Maliak, Jozefov spolužiakov brat, kto dostal štipendium. Správca Ormis svojím zvláštnym úsmevom odpovedal: „Nuž Miško!“ To som mal byť ja. Dostal som ho s Gustom Augustínym z Mikuláša. Ormis zavolal nás k sebe a oddal nám každému 42 zl. Podľa dohovoru dali sme z nich po 2 zl. na gymnaziálnu budovu, ktorá sa vtedy stavala, ale pre nedostatok peňazí veľmi pomaly. Bolo to i vtedy tak: kto by bol chcel dať, nemal, a kto mal, nedal. Bratom Čechom nebolo by bývalo ťažko sosbierať niekoľko tisíc zlatých, ale jediný František Palacký požičal na 6% úrok 2000 zl. I to bola vzácna pomoc. Ani ruské ruble, pre ktoré nás Maďari upodozrievali a tajné pramene vetrili, nedošly, museli sme si pomáhať sami.

Blížila sa matúra, skladať sme mali 17-ti. Žijeme už len dvaja: Jožko Maliak a ja (píšem toto 4. júla 1931, tedy po 59. rokoch). Najprv bola písomná skúška slovenská, maďarská, latinská a matematická. Obstáli sme všetci. Pri počtoch sme si pomáhali, možno, že som i ja na niektorú stranu nejaký papierik šuchol. Na ústnu matúru som sa pripravoval s Jožkom Maliakom, lebo mal všetky sošity poriadne odpísané. O sebe to nemôžem povedať. Vyšli sme do svobodného, on chudák čítal, a ja som počúval, niekedy, pravda, i zadriemal. Hovorí sa, že kto spí, nehreší. Kedy ako. Na ústnu matúru prišiel ako predseda a dištriktuálny povereník Natanael Hoznek, gemerský senior, farár slavošovský, ozrutná postava, ale škaredý i telesne i mravne, pritom obmedzeného rozumu. Z patronátu gymnaziálneho prišli August Šulek ratkovský, a Štefan Homola rybnický. Dobrí, obetiví priatelia gymnázia. Skúška šla podľa abecedy, vyvolali vždy dvoch. Prvý, pravda, bol Mikuláš Abaffy s Augustínym. Potom Titus Barbierik z Boce, ale neviem, koho mal za spoločníka. Keď prišiel poriadok na matematiku, Zoch sa bol kamsi odstúpil, Hoznek povedal Ormisovi, že veď v Rožňave prednášal matematiku, aby on dal príklad. Ormis dal a Barbierik, ináč výtečný žiak, píše na tabuľu zle. Ale tí páni tomu nerozumeli, i Ormis už pozabúdal. Mňa mrzelo, že dobehne Zoch a nadá nám všetkým. Sedel som blízko pri tabuli, zavolal som: „Titus, zle je!“ Sotrel chytro a napísal ešte horšie. Páni cenzori zasa boli spokojní. Tak je, myslím si, dobre! Zavolal som, či vlastne zašeptal: „Titus, sotri!“ Poslúchol ako hypnotizovaný, a bolo na čase, lebo vpálil dnu Zoch, ale nevidel nič, česť zachránená. Mňa vyvolali s Čechom Flesarom. Z náboženstva mal som ľahkú otázku o Duchu svätom na základe Ev. Jána 15. Páni farári dívali sa na mňa, ako som riešil veľké záhady o pôvode Ducha sv., či pochodí len od Otca a či aj od „filioque“, a spýtali sa ma, čo chcem študovať. Keď som odpovedal, že teologiu, prikývli hlavami. Cez latinčinu, slovenčinu, maďarčinu som ľahko prebŕdol, z maďarčiny sa mi ušli dvaja Kisfaludovci, i gréčtina ešte šla, ale prišla nemčina. Hľadel som trochu úzkostlive na Homolu, ktorého mi z tých mnohých Nemcov uštedrí. Začal svojím pomalým hlasom: „Gotthold Ephraim Lessing.“ Potešil som sa, lebo o tom som vedel najlepšie nemecky rozprávať. Cez ostatné som sa potom ľahko dostal a po 11-hodinovej skúške povedali páni cenzori, že dosť, a obidvaja sme vstali so stoličiek, poklonili sme sa a odišli ako homines maturi. Svedectvo dostal som až neskoršie, lebo som bol ostal dlžen v alumneu a nebolo odkiaľ zaplatiť. Ormis poslal mi ho na prosbu, že dlh zaplatím neskoršie, s pekným listom, v ktorom vyslovil, že so mnou bol vždy spokojný a mal zo mňa radosť. Želal mi, aby som vždy ostal verný Bohu a pracoval za ľud. Usiloval som sa až dosiaľ tejto jeho žiadosti vyhovieť. On onedlho potom (r. 1875) po trápnej chorobe umrel.