Horký chlieb

Koniec fašiangov tu, a zima nepopúšťa. Slnko sa celý deň ani neukáže a inovať so stromov ledva padá trocha o poludní. Činí sa, ako by sa zima vrátiť chcela. Kto by si ju žiadal?! Nikto!

A predsa, keby sa vrátila, keby sa vrátilo len pár týždňov, hej, či inak by to všetko vyzeralo u Turjanov. Žena a troje drobných detí maly by ešte otca. Čo aj pil, vadil sa, ale predsa ľahšie zarobili na živnosť. Aký bol, taký bol, ale predsa len bol otec a dnes je už pod zemou a Turjanka s deťmi v biede. Svážal drevo so Žiaru, privalila ho fúra a v špitáli dokonal.

A dolámaného doktori ešte aj porezali. Ako prosila žena, že veď vidia, mŕtvy je, nech ho nekusujú… márne. Od tých čias, ako to tak videla, nemôže jesť, stavia sa jej pred oči, nemôže spávať a krome toho dusí ju aj s deťmi hlad a tá tuhá zima.

Predtým otec slúžil paholkom, ona chodila prať, drhnúť dlážky po pánoch, kvartieľ mali u pána, kurivo tiež, teraz to všetko odpadlo. Za kvartieľ načim zaplatiť tri zlatovky za štvrť roka, a je to len stará, drevená, na chyžku prerobená maštaľka za mestom na záhumní. Obrezkov na píle dajú za šesták, čo na seba naberie. Má sa pretrhnúť, a za tri-štyri dni ich spália. A kým ich doniesla, zameškala pol dňa.

„Čo si ma tak, bože, navštívil a nezmiloval sa radšej nad týmito deťmi…“ žiali žena, keď zarobí groš a na nič nedôjde.

Deti večer častejšie ukladá sľubmi, spevom, ako chlebom a ešte aj nocou musí na zárobky.