Horký chlieb

Páni zabávali sa dobre. Ostali po divadle aj tancovať. Prešla polnoc, jedna, dve hodiny. Mare nedalo pokoja. Prichodilo jej na um všetko zlé, čo sa deťom stať mohlo. Zaletela domov pozakrývať ich, lebo im už iste vychladlo nacelkom. Ťažko jej bolo od nich, ešte aj cez okno kukla dnu a behom vrátila sa zpät. Bola už aj hmla, tma a zima treskúca. Prešly aj štyri hodiny a páni nedošli. Dobre sa cítili a boli bezpeční, veď je tam „Marka“. Pán kartoval, pani sa vykrúcala v tanci.

Mare sa celú noc ani nezadriemalo. Ba čím ďalej, tým jej bolo teplejšie, ač už izba aj tu chladla. Čím ďalej, tým bola nepokojnejšia, sluchy jej už trhalo.

„No, už čo ako, ale by som radšej bola oželela tých dvadsať-tridsať krajciarov, ako doma nebyť. Chúdence. Otca nemajú a už aj bez materi budú ostávať nielen vo dne, ale aj celé noci.“

Netrpezlive pozerala na hodiny, sadla, vstala, prikrývala panské deti, ale aj na svoje myslela. Čo všetko sa im mohlo stať, hútala v mysli. Schytila ručník, a ani nevedela ako, vyšla von. Obchodiac vržďavý sneh, ako by kradnúť šla, bežala ulicou. Bežala, ako by deti pred dákym nešťastím zachrániť mala. Izba bola vychladla, rozložila rýchle ohňa, naložila dreva, poukrúcala „sirôtky svoje“, v láske a žiali nad nimi zase si len na povinnosť spomnela.