Horký chlieb

Sú fašiangy. Doba zábav, bálov, tancov. Volali ju páni, kde nádenníčieva, na večer k deťom. Lebo ač majú slúžku, učňa, tí môžu zaspať a deti samotné bola by neopatrnosť nechať.

Turjanka sa sľúbila, ale inak si myslela. Veď akože budú jej deti, kým ona bude cudzie opatrovať. Veď ona tiež má rada svoje deti, ba snáď radšej ako tí páni, ktorí sa teraz od svojich na zábavu stroja. Nešla by ona od svojich, keby sa nebála, že ju potom viac nebudú volať do roboty, a z čohože vychová troje detí, a robotníčok, zvlášte cez zimu, hneď aj tri dostať miesto nej.

Mať poukladala na posteľ všetky tri deti, ktoré, chúďatká, nepostrádajú otca. Zabúdajú sa už aj opytovať, kedy príde otec? A keď im mať povie, že už nepríde, nechápu to, tešia sa, a len žalujú materi: „Ondrík kope, Marka toto čosi urobila a povedala na mňa…“ a berú sa s radosťou na posteľ, kde od otcovej smrti všetky tri spávajú, a mať krčí sa na lavici pri železnom šporhelíku. Nie im je už zima pod perinkou. Zaspia.

Mať prichystá vody, chlebíka, ak by sa ktoré zobudilo, nezhasí lampášik; najstaršej Zuzke, sedemročnej, naloží opatriť ostatné, ak bude im čo načim. Veď — vraj — len do polnoci budú páni v divadle, na zábavu nezostanú.

Turjanka na noc ešte nikdy nebola od detí. Teraz prvý raz.

„Jaj, už musím, zvonia sedem,“ a zahodiac na seba plachtičku, mohla by už ísť; mohla, a len sa krúti, obzerá po izbe, či dačo nezabudla. Hľadí na postieľku, prikazuje ešte raz Zuzke šeptom (aby druhé dve deti nepočuly a sa nebály), aby pozor dala, ak sa pobudia, ona že hneď príde, aby spaly, a nemôže vykročiť.

Vyjde po prstoch, zamkne chalúpku, ide, ponáhľa sa, ale nevidí, nedbá, kde kročí. Myslí: zakúrila dobre, deti nakŕmila hojne, ale zima vytiahne hneď teplo, ak sa skope voľaktoré, prechladne, bude ešte viac trápenia. „Ale akože neisť, keď ma vždy volávajú a zarobím, aj sa vyspím dosť, aj dve pláce cez deň!“