ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

[A1b]

od ľudských výkladov v Prahe očistených,^[1] od položenia základov kresťanskej viery v tomže kráľovstve až do dnešných čias z letopisov a dejepisných diel stručne a prosto prevzatý a usilovnosťou a starostlivosťou magistra Jakuba Jakobea Kutnohorského, kedysi duchovného u sv. Michala Archanjela v Starej Prahe, teraz veru podľa Kristovej vôle jeho vyhnanca, spísaný a v treťom roku vyhnanstva uverejnený.

Ján 20. v. 29.

Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili. ^[2]

Úprimnému čitateľovi

V Amsterdame

Tlačou Lippoldovou|^[3]

A2 Najosvietenejšieho, vznešeného a najurodzenejšieho bohatiera i pána, pána Gašpara Illésházyho z Illésházy,^[4] župana stolíc Trenčianskej a Liptovskej atď., baróna nad barónov v prekvitajúcom a veľmi starobylom Kráľovstve uhorskom, páru nemajúceho priaznivca borby a tvorby^[5] atď., pána, pána svojho najmilostivejšieho, srdečne pozdravujem.

Ak sa bude niekto čudovať, najosvietenejší pane, pane najmilostivejší, že sa neostýcham ja neznámy obracať sa na Vašu neznámu, taký vzdialený na takú vzdialenú, z nepatrných ten najnepatrnejší na takú vzácnu Milosť, vopred, ak je láskavý, nech milostivo vypočuje toto:^[6]

Už dávno prenikla na oba póly^[7] Vaša neochvejnosť v našom pravom evanjelickom vyznaní, to jest: v naozaj božskom náboženskom vyznaní, ktoré máme spoločné, horlivosť v jeho rozširovaní. Toto sa veru všade „karpavým barbierom“,^[8] ako sa všeobecne vraví, stalo veľmi dobre známym. Náboženská viera totiž nie je natoľko ohraničená hranicami krajiny, že by jej myšlienky nemohli prenikať až do cudziny. Ba naopak, zdá sa mať na tomto svete tú výsadu, že sa slobodne pohybuje sem i tam, kde sa jej zachce.|[A2b]

Láska Vašej Osvietenej Milosti voči sluhom božím a kazateľskému úradu, nie nepodobná láska onoho Abdiáša^[9] za čias kráľa Achaba, zažiarila v tejto temnote prenasledovaní v Čechách, vzrastajúcej zo dňa na deň. Aby som nespomínal menami iných vyhnancov, ktorým som videl preukazovať nejaké dobrodenia, poukážem predovšetkým priamo na seba.

Dobrotivému srdcu sa zapáčilo,^[10] aby som mohol na svoje prosby zastávať v stolici Vašej Najosvietenejšej Milosti posvätný kazateľský úrad, len čo vkročím do Kráľovstva uhorského, i keď som želanie svojho srdca odhalil skrze ctihodného a najvzdelanejšieho pána dekana a duchovného trenčianskeho^[11] najosvietenejšej panej, najdrahšej pani manželke Vašej Milosti, svojej najmilostivejšej panej, lebo Vaša Najosvietenejšia Milosť nebola prítomná.

Dodnes neprestávam prosiť Boha najvrúcnejšími modlitbami, aby sa stalo to, žeby sám zahnal z panstva Vašej Najosvietenejšej Milosti onen skazonosný mor,^[12] naklonil mi najmilostivejšie srdce Vašej Milosti^[13] a splnil moje želanie.

Pokiaľ ide o vzdialenosť miesta a tváre, nemá tá takú silu, že by mohla zmariť moje predsavzatie. Veď tých, o ktorých vieme, že sú povestní slávou, môžeme, ba sme povinní velebiť a uctievať i na diaľku. Pretože sa o toto usilujem, prepáči sa mi láskavo moja opovážlivosť.

Ak povie niekto o tomto darčeku, že je chudobný a nehodný takej hviezdy cirkvi, povie ozaj pravdu; ak však nie, potom venujem túto prácu, totiž Obraz premien v prekvitajúcom Kráľovstve českom, týkajúci sa pražských cirkví, ktorý som nedal predtým čítať ani pozrieť žiadnemu človeku.

Keď si ho prezrie Vaša Milosť, vôbec nepochybujem, že toto, akékoľvek to bude, stane sa Vašej Milosti milým. Veď predsa kvôli skrytým drahokamom mávame neraz veľmi radi aj samotnú skrinku, hoci menej cennú!

Miesto ďalších mojich slov bude hovoriť výrečne to, že na panstvách Vašej Milosti,-[A3] ktorými som z božej milosti na tejto dráhe svojho vyhnanstva predtým v niekoľkých dňoch trochu preputoval, predstavila sa mi skvele Vaša Milosť v cirkvách akoby v zrkadle. Vrav ty, muž ctihodný a najučenejší, pán dekan a duchovný trenčiansky, ty, pán Tomáš Francisci,^[14] duchovný predmiersky, pán Michal Crispinus,^[15] duchovný cirkvi žilinskej! Vravte i vy, najneochvejnejší Kristovi vyhnanci, ktorých chová, živí a ochraňuje starostlivosť tohto najvernejšieho Abdiáša, ty, pán Rochocius,^[16] kedysi dekan uherskobrodský, ty, pán Wolfius,^[17] kedysi dekan polniansky, ty, Veressius,^[18] kedysi nemeckobrodský! Vravte vy, najslávnejší teológovia pána Hodikia,^[19] a iní, ktorých mi cnosť a učenosť urobila tak veľmi milými, že ani ten najslabší poltón nenarušil dodnes súlad našich sŕdc!

Kto by teda pokladal za nesprávne, ak by som si pre tieto najsladšie plody nesmierne ctil a vážil sám strom, hoci veľmi vzdialený? Pretože to už ani nemôže ináč byť, prijmite, najosvietenejší župan, pane, pane najmilostivejší, toto dielko s vľúdnou tvárou a dovoľte, aby som bol v kruhu tých, ktorých zbožnosť a neochvejnosť v našom náboženstve urobila Vašej Milosti najmilšími.

Buďte zbohom! Napísal som v biednom podnájme svojho vyhnanstva, keď sa už minul tretí rok môjho vyhnanstva: keď sa končil 1624. a začínal 1625. rok, v ktorom — zo srdca si želám — nech Boh zošle cirkvi i štátu pokoj!

1,[A3b] Aký biedny a smutný je stav cirkvi a našej vlasti, znepokojovanej a napádanej veľa a rozlične rozličnou zberbou ľudí, to dokazuje skutočnosť jasnejšia nad denné svetlo a zrejmejšia nad každodennú skúsenosť. Keď totiž nepriatelia plní zloby^[20] vtrhli s víťazným vojskom do Kráľovstva českého, našej najdrahšej vlasti, všetky kúty, do ktorých vkročili, ba veru aj nakukli, zhanobili: poškvrnili lúpežami, násilnosťami, vraždami. Iní zas ako zaprisahaní nepriatelia cirkvi a pravdy, počestnosti, mravov, spravodlivosti a bezúhonnosti, lúpežníci a zbojníci horší od samých Turkov, vyplienili, ba na veľmi mnohých miestach so zemou zrovnali chrámy, školy a iné štepnice cností.

Preto teraz možno počuť bedákať vdovy olúpené o manželov, deti zbavené rodičov. Tu je možné vidieť ľudí zavretých v tuhých putách, v smradľavých žalároch, tam vyhnaných z vlasti a vyhostených do cudziny, živiacich sa chlebom bolesti a nápojom sĺz. Biedny ľud si žiada novú vieru: časť sa obzerá po egyptských hrncoch,^[21] časť chce odstrániť všetku úctu k Bohu. Aké čudo? Veď Syn zatratenia,^[22] celkom a úplne sa zmocniac svätokrádežnou tyraniou Svätyne božej, má už pod nohami rozdrvené a rozšliapané, čokoľvek bolo v našej vlasti božie! Už je tam neslýchanými bludmi narušená čistota učenia;-2,[A4] už tam bujnejú nesčíselné modloslužby, keď bola pochovaná úcta k Bohu; už miesto zákonnej vlády nastúpilo ukrutné katanstvo; zdá sa, že Kristove sviatosti sú už sčasti zhanobené tučnými úplatkami, sčasti vystavené ohavnému kupčeniu; už niet nikoho medzi toľkými chválami a bralami^[23] kráľovstva, kto by uvažoval o prostriedkoch na liečenie tohto zla, rozrastajúceho sa zo dňa na deň a zožierajúceho všetky údy; už niet nikoho, kto by zmiernil toto súženie, nikoho, kto by zrazeným k zemi poskytol pomoc, nikoho, kto by zhromaždil rozptýlených, navrátil vlasti a cirkvi vyhnaných, nikoho, kto by sa podľa príkladu Kýra,^[24] kráľa Peržanov, z vlastnej vôle ponúkal a vydával za ochrancu cirkvi! Už sa onen výrok proroka (Jeremiáš 12, 7) Vydal som svoju milovanú do rúk svojich nepriateľov^[25] potvrdzuje na tomto prežalostnom stave cirkvi; už sa naplňuje proroctvo nášho Krista Spasiteľa (Ján 16, 33) Na svete vás budú prenasledovať;^[26] už sa dokazuje na nás najbiednejších vyhnancoch, že sme (I. Korinťanom 4, 9) divadlo celému svetu, anjelom i ľuďom!^[27]

Keď takýmto spôsobom boli v našej vlasti prenasledovaní a do vyhnanstva vypovedaní duchovní cirkví, tá jediná Nevesta Ježiša Krista,^[28] olúpená o také drahocenné rúcho a klenoty, pozbavená vznešenosti a krásy evanjelia, bola uvrhnutá do tejto biednej potupy, takže právom možno zvolať s Polykarpom: Pane, pre aké časy si nás to zachoval! Dúfame však v Pána, že On, aby sme neboli naveky zahanbení,^[29] zachová pre budúce časy tak ako v skrýši nejaké trosky svojej cirkvi,^[30] ktoré budú oslavovať jeho meno a odoprú padať na kolená pred Baalom.^[31] Veď vždy bol taký láskavý, taký milostivý, že jeho najmilostivejšie meno sa bude právom velebiť naveky vekov!-3,[A4b] On urobí podľa svojho svätého rozhodnutia (uznávame totiž, že mnohé jeho rozhodnutia bývajú skryté, žiadne nie nespravodlivé), aby sme s tými, ktorí sa vzdali nádeje na návrat z babylonského zajatia do vlasti, počuli jedného z prorokov volať (Izaiáš 57, 14): Urovnajte, urovnajte cestu môjmu ľudu!^[32] On bude milostivý a v pravý čas dá, aby sme skúsili onen známy a starodávny výrok básnika Po slzách smiech chodí, po vyhnanstve raj sa rodí.^[33] On trestajúcou rukou bude súdiť za nevinnú krv: faraóna utopeného^[34] v Červenom mori, vražedníka židovských mláďatiek, Saula, prenasledovateľa sluhov božích, Antiocha, Amana, Herodesa,^[35] Neróna a iných prehrozných nepriateľov cirkvi božej postaví pred svoju najspravodlivejšiu súdnu stolicu a každému z nich dá odplatu. On odstráni aj príčinu nášho vyhnanstva a vyrve nás onomu nepriateľskému a ľstivému pokoleniu.

Kam ma to však unáša prežalostný stav cirkvi a mojej vlasti? Veď sa nedeje nič, čo by sme nevideli diať sa kedysi, nič sa nepíše, o čom by sme vedeli, že predtým nebolo známe!

Aký pravdivý a živý je onen výrok Kde bolesť, tam ruka!^[36]

Kiež len zbožní, vyburcovaní naším nárekom, poznajú, čítajú, vidia a žasnú nad neobyčajnou zmenou a premenou cirkví v našej vlasti! Nech z hlbín srdca vrúcne prosia Boha, ozajstného strojcu a darcu mieru, aby sám chránil toto kráľovstvo vystavené toľkým nebezpečenstvám, ochraňoval v ňom utláčanú cirkev, zhromaždil jej služobníkov tu i tam rozptýlených, obnovil pravdu evanjelia, pravé náboženstvo a svätú bohopoctu, ktorá je teraz vo vyhnanstve. Vopred poviem, že ak toto dosiahnem, dosiahnem všetko podľa želania svojho srdca, a potom -4,B šťastnejšie a ľahšie pristúpim k tejto Premene: ukážem, akou neobyčajnou zmenou sa vždy vyznačovala v tomto kráľovstve (pravda, v rôznych obdobiach), a poukážem, že slúžila na prospech nielen tohto kráľovstva, najdrahšej vlasti, ale aj iných.

Po dohode medzi Michalom, cisárom carihradským,^[37] a kráľom Vlastimírom v Bulharsku a Svätoplukom na Morave prišli z obzvláštnej božej starostlivosti za kniežaťa Bořivoja z Moravy do Prahy, hlavného mesta Čiech, dvaja muži, povestní životom a kresťanským učením, Cyril a Metod, vyslaní na žatvu nášho Krista Spasiteľa, a pretože pohanstvo zahalilo ľudské duše, vyzdvihli medzi českým národom pravé svetlo evanjelia, žiariace uprostred temnôt sťa denné slnce, a s božou pomocou obrátili v Prahe na spasiteľnú vieru Ježiša Krista i Bořivoja i Ludmilu, jeho manželku, ba začali zriaďovať chrámy, školy a vyučovať v nich podľa predpisov a obradov východnej cirkvi.^[38] Toto bola prvá podoba kresťanskej cirkvi, prvá známa v Čechách, vystavená však mnohým nebezpečenstvám a pohromám prenasledovaní. Sotva sa totiž Čechy len trochu dotkli perami slasti evanjelia, hneď postihlo niektorých prenasledovanie, útrapy a tisíce iných nešťastí. Veď poprední ľudia v kráľovstve, oddaní sčasti Bohu, sčasti podľa bývalého zvyku modloslužbe, zúrili ohňom i mečom proti nešťastníkom, ktorí vyznávali Kristovu pravdu, verejne i tajne ich zabíjali a cez desaťročie do čias Drahomíry^[39] -5,[B1b] všetkých nasledovateľov Kristovej pravdy, koľko ich len bolo, zamýšľali zniesť zo sveta.

Napokon z priepasti najhroznejšej ukrutnosti vyšla Drahomíra. Zmocnila sa vlády v kráľovstve. Jej tyrania, vykonávaná na mužoch, ženách, na starých, mladých, mládencoch, pannách, na ženatých i slobodných, na učených i neučených, na urodzených i neurodzených a na hockom celkom nevinnom, vyznávajúcom evanjelium Ježiša Krista, prejavovala sa dovtedy, kým ona ako Chóre, Dátan a Abiron pohltená zemou biedne nezhynula.^[40] Táto Drahomíra, česká Jezábel, v Mělníku pozbavila života zbožnú Ludmilu,^[41] českú kňažnú. Boleslav, kráčajúc v jej šľapajach,^[42] usmrtil v Boleslavi nad Labem Václava, zúčastneného na bohoslužbách a vzývajúceho meno božie, a osvedčil sa ako Achát strašného Kainovho zločinu.^[43] Keď bol tento mučeník pozbavený života, všade sa strojili zbožným ďalšie nebezpečenstvá: tak súkromné, ako aj verejné. Veriaci konali bohoslužby v horách, lesoch a jaskyniach. Chrámy sa totiž zatvárali, cirkevné zhromaždenia sa zakazovali, ba medzi kresťanmi nebolo žiadneho mládenca, žiadnej panny, žiadnej ženy, tobôž muža, ktorý by nebol zakúsil ukrutnosť takej tyranie.

— — Zrieť bolo tu možné otcov na nepriateľských stranách^[44] i bratské ver’ zbrane proti sebe i pokrvných voje.

Predsa však v týchto zmätkoch i smútkoch cirkvi, vystavenej rôznym nešťastiam a pohromám, Boh neopustil svoju českú cirkev, ba veru v niektorých obdobiach obdaril cirkev ozajstnými chválami aj bralami,^[45] ktorých mená uviesť zdalo sa spravodlivé:^[46]|6,B2

1. Dětmar, biskup pražský, je vysvätený roku 968.

2. Vojtěch stál na čele cirkvi českej okolo roku 995.

3. Theodatus okolo roku 1016.

4. Helikard, ináč Okard zomrel roku 1024.

5. Izo zomrel roku 1030.

6. Severus, zvaný Schwericius stál na čele 1064.

7. Jaromír, brat Vratislava, kniežaťa českého, zomrel okolo roku 1089.

8. Kosmas ho nasledoval roku 1097.

9. Heřman pôsobil slávne okolo roku 1121.

10. Menhart pôsobil slávne okolo roku 1133.

11. Jan První bol správcom okolo roku 1138.

12. Otto zomiera roku 1148.

13. Daniel První zomrel 1167.

14. Bedřich zomrel roku 1178.

15. Valentín zomrel roku 1182.

16. Přemysl, ináč Jindřich, vnuk Vladislava, kráľa českého, po bratovi Jindřichovi, zomrel roku 1197.

17. Daniel Druhý zomiera 1214.

18. Ondrej, citovaný roku 1224 do Ríma, je usmrtený jedom.

19. Peregrín.

20. Budislav zomrel roku 1227.

21. Jan Druhý roku 1236.

22. Bernard roku 1239. |7,[B2b]

23. Mikuláš z Rožmberka roku 1258.

24. Jan Třetí roku 1278.

25. Tobiáš roku 1296.

26. Řehoř roku 1301.

27. Jan Čtvrtý roku 1343.

28. Arnošt, prvý arcibiskup pražský, roku 1361.

Z tohto obdobia si možno pripomenúť doktora Milíča,^[47] kazateľa a kanonika pražského, ktorý kázal okolo roku Pána 1360 o Antikristovi. Myslím, že neslobodno prejsť mlčaním ani deväťadvadsiateho v počte pražských arcibiskupov, Jana, štvrtého tohto mena a Očka priezviskom,^[48] pôvodom Moravana, ktorého bezúhonnosť života a úsilie o nápravu boli také veľké, náboženská horlivosť taká veľká, že magistra Matěja, priezviskom Pařížského,^[49] muža neobyčajne zbožného a učeného, vykladajúceho súkromne i verejne v kázňach podľa scholastických doktorov^[50] niektoré články z učenia evanjelia, považoval za brata, a na jeho pamiatku chcel mať napísané vo svojej kaplnke na stene niečo o napravenom náboženstve,^[51] čo je vraj už prikryté vakovkou. Napokon tridsiatym v počte bol Zbyněk První z Hazmburka,^[52] ktorý bol úhlavným nepriateľom magistra Jana Husa a Jeronýma Pražského.^[53] Podľa dejepiscov ho usmrtil jedom vlastný kuchár.

Roku 1414 sa začala kostnická synoda^[54] o vykynožovaní služobníkov Kristovho evanjelia: vyhlásila ich za kacírov pre neporušené užívanie najsvätejšej Večere^[55] nášho Pána Ježiša Krista; zloba tejto synody|8,B3 sa potvrdila, keď upálila magistra Jana Husa a magistra Jeronýma Pražského, onoho roku 1415, tohto zas 1416.

Bolo by zdĺhavé vyrozprávať tu všetko, čo česká cirkev v tom čase vytrpela, akú premenu videla, koľké protivenstvá od cudzích i domácich zakúsila. Počas týchto búrok a zmien pražskí arcibiskupi Albík^[56] a Konrád,^[57] pôvodom z Vestfálska, zle spravovali kresťanskú obec: bludmi a zmätkami.

Teraz sa dotknem len niektorých, čo sa po smrti blahoslavených mučeníkov, magistra Husa a magistra Jeronýma, nakoľko im to, pravda, dovolila božia milosť, pridržiavali pravej cirkvi, a pôsobili medzi toľkými prenasledovaniami, vyhnanstvami, krížmi a útrapami. Najlepší z nich nasledovali za sebou približne v tomto poradí: Medzi rodákmi vynikal Jan Bradáč,^[58] čiže Barbatus a Jan Krása,^[59] mešťan novopražský. A keď odišli za cisára Žigmunda^[60] z Prahy a Krása prišiel roku 1420 k cisárovi do Vratislavi, 14. marca toho istého roku bol pre napravené náboženstvo odsúdený na smrť a tam po uliciach mesta vláčený koňom. Toho istého roku vyhlásil rímsky pápež^[61] kliatbu, čiže krížové ťaženie proti Čechom, v ktorej bolo, že kto zabije Čecha, dostane sa mu za tento zločin odpustenia hriechov. Keď sa to dopočul Hynek Červenohorský,^[62] v Jaroměři (je to mesto v Čechách) na potupenie tých, čo prijímajú Večeru Pána pod obojím, núkal vypiť z kalicha dúšok vína koňovi, na ktorom sedel. Nasledujúceho roku 1421 Mikuláš Hochta,^[63] veľmi zaslúžilý mešťan zo Starého Mesta Pražského,|9,[B3b] preto, že čosi povedal proti pápeženeckým procesiám a monštrancii, zahynul v plameňoch za Pražskou bránou, ktorá vedie na Kutnú Horu. Krátko nato toho istého roku Václav Švec,^[64] mešťan z toho istého mesta, preto, že nechcel prijať Večeru Pána pod jedným spôsobom, zakúsil páľavu ohňa a dosiahol mučenícku korunu. Keď zúrilo toto prenasledovanie, 21. septembra predtým uvedeného roku boli ohňom upálení Martin Loquis a Prokop Jednooký,^[65] služobníci cirkvi v Roudnici. Roku Pána 1421 po mnohom rozmanitom strašnom krviprelievaní, vykonanom ohňom, mečom, povrazom, utopením vo vodách a uvrhnutím do rudných baní, bolo tu vyhubených mnoho stotisíc ľudí obojeho pohlavia: i mládencov, panien i samodruhých žien, šľachticov, učených, kňazov i prostých ľudí. 30. mája tohto roku 1421 boli v Litoměřiciach po útrapách v smradľavých žalároch zhodení z mosta do Labe štyriadvadsiati poprední mešťania, ktorí vyznávali neporušené užívanie najsvätejšej Večere nášho Pána Ježiša Krista. Približne v tomto čase pápeženecká zberba v Kutnej Hore pre vyznávanie evanjelickej pravdy zhodila do jednej bane na striebro 1700 osôb, do druhej 1308, do tretej 1321. Pôvodcami tohto boli najväčší pätolízači a pochlebníci: magister Jan Chudek, farár kouřimský, kňazi Martin, Jakub a Leonhard, farári kutnohorskí.^[66]

Po toľkých vojnách, ktoré pod velením Jana Žižku, ináč Jednookého z Trocnova,^[67] čiže z Kalicha, spôsobili v kráľovstve a markgrófstve^[68] nekonečné pustošenie, konal sa v Prahe snem všetkých kráľovských stavov,^[69] na ktorom boli spísané niektoré články učenia.|10,[B4] Medzitým v Čeňkovi z Vartemberka^[70] (tento s pánom Bočkom z Kunštátu, ináč z Poděbrad,^[71] a s Vilémom z Vartemberka, ináč ze Zvířetic,^[72] viedol ďalej u cisára Žigmunda najsvätejšiu záležitosť magistra Husa) sa prebudila taká odvaha, že prinútil Heřmana,^[73] biskupa nikopolského a sufragána arcibiskupa pražského, väzneného na lipnickom hrade, aby vysvätil služobníkov Kristovho evanjelia, ktorí by prisluhovali Večeru Pána pod obojím. V týchto búrlivých časoch bol roku 1419 utopený v akomsi rybníku s inými dvoma služobníkmi cirkvi Heřman, biskup nikopolský, sufragán arcibiskupa pražského, o ktorom sme hovorili vyššie. Za tohto prenasledovania dobyli Táboriti^[74] Český Brod. Magister Jan z Dubna,^[75] hoci cez požiar všade odolal páľave plameňov, zo strachu sa skryl s inými osemnástimi susednými duchovnými za kostol, a tam pohltený plameňmi biedne zahynul. Túto neprípustnú bezuzdnosť zneužívali niektorí šľachtici, lebo žili hriešnym životom. Keď zaplašili svedomie a bázeň božiu, prenasledovali cirkev, zaobchádzali kruto s Kristovými služobníkmi. V ich počte sú vraj Jan Městecký^[76] a Půta z Častolovic,^[77] ktorí sa v Hradci Králové preplavili cez rieku, vošli do predmestia a vtrhli rovno do chrámu sv. Anny; spálili celú štvrť a služobníka tejto cirkvi, odbavujúceho služby božie pri chrámovom oltári, zavraždili 27. septembra roku 1423.

Bolo by zdĺhavé vyrozprávať všetky pohromy tohto nového prenasledovania, zúriaceho tu i tam, a najmä v pražských mestách. Veru ani konca|11,[B4b] nemala surovosť tyranov, čo sa týka prelievania toľkej nevinnej krvi! Čítam zaznamenané, že po skončení veľkonočných sviatkov roku 1427 sa kruto zaobchádzalo s profesormi pražskej akadémie. Magister Prokop z Plzně,^[78] rektor univerzity, magister Petr z Mladenovic,^[79] dekan fakulty, a iní boli totiž po väznení v smradľavých žalároch odsúdení verejnou listinou na kríž vyhnanstva a na záhubu.

Roku Pána 1436 učili magister Jan Rokycana,^[80] magister Přibyslav z Jesenic,^[81] magister Jakub Jakoubek ze Stříbra,^[82] kazateľ v Betleheme Starého Mesta Pražského, magister Petr z Drážďan^[83] a ďalší, ktorí neskôr na synode v Bazileji^[84] obhajovali skutočný zmysel evanjelickej pravdy. Palermský poslucháč^[85] koncilu odobril niektoré články ich učenia. Od neho totiž počuli tento chvályhodný výrok: Viac treba veriť prostému laikovi, zachovávajúcemu Písmo sväté, než vari celému koncilu, nesúhlasiacemu s Písmoví svätým. V tom čase však nad ostatných teológov vynikali magister Václav Koranda,^[86] magister Jan Mnich,^[87] kazateľ v Novom Meste Pražskom, a najctihodnejšia hlava Konrád,^[88] arcibiskup pražský, ktorý sa hlásil k napravenému náboženstvu. Z nich magister Jan Hus,^[89] ktorý predtým podstúpil trest smrti, vydal svedectvo učenia.

Po smrti Konráda, arcibiskupa pražského (za jeho nástupcu kráľovské stavy vymenovali Jana Pátého, priezviskom Rokycanu),^[90] za ďalšieho panovania cisára Žigmunda, napomáhal cirkevné dielo ako verný spolupracovník magister Prokop Holý z Plzně,^[91] presbyter, ktorý bol spolu s Rokycanom vyslaný roku 1434 do Rezna,|12,C a tam rokoval s nejakými svetskými legátmi bazilejského koncilu o pražskom arcibiskupovi, ktorý by nielenže prisluhoval ľudu neporušené užívanie Večere Pánovej, ale by aj napomínal iných duchovných, aby prisluhovali podľa príkazu a ustanovenia Syna Božieho. V tomto čase pôsobil slávne magister Mikuláš, biskup, význačný kazateľ v meste Tábor, ktorý 14. decembra roku 1430 spolu s duchovnými Bedřichom ze Strážnice^[92] a Mikulášom z Pelhřimova,^[93] ako aj s celým zástupom Táborčanov dokázal, že cisár Žigmund dohodou ráčil povoliť náboženskú slobodu vo všetkých obradoch a ceremóniách. V týchto búrlivých časoch žateckú cirkev spravoval a jej prospieval magister Martin Lupáč,^[94] tamojší dekan, magister Petr Payne,^[95] magister Matěj Louda z Chlumčan.^[96] Ich zásluhou veľa prospel cirkvi Rokycana, lebo na ich radu zreformoval cirkvi a školy zavedením českého spevu.

Aby to však bolo národu na osoh, zložili piesne v materinskej reči, v ktorých ospievali okrem Vyznania o sviatostiach^[97] i niekoľko článkov učenia, ako dodnes svedčia mená autorov uvedené v starých kódexoch. Títo tiež vyvrátili tvrdenia florentskej synody,^[98] ktorá pripadla za Eugena na rok 1438, keď vládol Albert, kráľ český. Vplyvom tohto kráľa bol magister Křišťan z Prachatic,^[99] význačný astronóm a lekár, slávny duchovný cirkvi u sv. Michala Archanjela v Starom Meste Pražskom, vyhlásený za administrátora evanjelického konzistória^[100] a potvrdený kráľovským dekrétom-13,[C1b] 5. septembra roku 1439.^[101] Všeobecným bojom sa nevyhýbali ani iní. Payne totiž i Koranda, už v pokročilom veku, boli odsúdení na smrť utopením a len ťažko sa vyslobodili pomocou a pričinením pražských pánov. Duchovný Prokop^[102] však zomrel hladom v podzemnom žalári na hrade Vartemberku. Ale Rokycana s ostatnými, hoci zakúsil i väznenie i rôzne údery osudu, predsa zostal dlhšie nažive.

Napokon po upokojení pomerov za kráľa Jiřího,^[103] keď už všade bol vyhlásený dekrét florentskej synody, podľa ktorého Česi aj Moravania aj ich stúpenci boli odcudzení od cirkvi a daní do kliatby, zišiel sa v Prahe roku Pána 1450 snem všetkých stavov^[104] užívajúcich neporušenú Večeru Pána a všeobecne bolo uznesené ustanoviť posolstvo do Carihradu a odvolať sa ku gréckej synode alebo cirkvi. Gréci nielenže ochotne vypočuli od vyslancov články učenia a mali radosť zo vzájomnej jednomyseľnosti, ale aj v liste, ktorý im dali, posilnili a povzbudili vo viere všetky kráľovské stavy, keď pripojili sľub, ktorý sa týka vysviacania služobníkov cirkvi.^[105] Približne v tom čase, a najmä roku 1451, napomáhali cirkevné dielo v Prahe magister Petr z Mladenovic, duchovný u sv. Michala Archanjela v Starom Meste Pražskom, ktorý verne opísal život^[106] i činy magistra Husa na kostnickej synode, pretože bol očitým svedkom všetkého (v čase onej synody bol totiž pisárom u pána Jana z Chlumu),^[107] magister Václav z Dráchova,^[108] kazateľ pri chráme sv. Apolinára, magister Jan Příbram,^[109] magister Jan z Lubeku,^[110]|14,[C2] doktor teológie, a magister Václav z Vrbna,^[111] rektor univerzity. Traja ich diakoni boli v tom istom čase usmrtení pre vyznávanie evanjelickej pravdy. Jan bol totiž upálený v Soběslavi, Václav i s koňom, na ktorom sedel, bol sťatý neďaleko Hořepníka,^[112] a Vít, už duchovný na olomouckom vidieku, bol rozsekaný s viacerými v chráme, keď prisluhoval národu neporušenú Večeru Pána. Okrem toho v rôznych končinách Kráľovstva českého bolo opäť zabitých mnoho stotisíc ľudí obojeho pohlavia bez rozdielu veku. Rímsky pápež dal totiž znova do kliatby Čechov a Moravanov hlásiacich sa k napravenému náboženstvu a vyslal do kráľovstva niekoľko plukov križiakov.^[113] Keď tí urobili vpád pomocou niektorých domácich obyvateľov, niekoľko rokov kvárili dediny a mestá krviprelievaním i drancovaním, ohňom i mečom a zároveň znivočili poľnohospodárstvo natoľko, že v premnohých krajoch umoril veľmi mnohých hlad. Títo vraj mali takú rozkoš zo zabíjania detí, že ich hlavičky, nahádzané na kope ako kapusta, používali pri hraní miesto lopty. Keď boli blízko Klatov porazení a bolo ich zabitých do troch tisíc, tomuto kráľovstvu a cirkvi zažiaril trošičku všeobecný mier.^[114] Keď sa totiž uzavrel všeobecný mier, v ktorom — ako svedčí Písmo — horkosť cirkvi býva najhorkejšia,^[115] do Čiech sa hneď vrátili početní pápežskí legáti^[116] a honosnými sľubmi otriasli ducha niektorých duchovných cirkvi.

Napokon za panovania Vladislava^[117] roku 1473 — vo štvrtok|15,[C2b] po sviatku sv. Juraja^[118] — bol magister Michal Polák,^[119] presbyter, na nariadenie Kráľovskej Milosti uvedený konšelmi^[120] všetkých troch pražských miest do chrámu blahoslaveného Petra a Pavla na Vyšehrade a tam potom napriek toľkým útokom zloprajníkov prisluhoval božiemu národu Večeru nášho Pána Ježiša Krista pod obojím.

Roku 1478 sa konal v Karlovej koleji^[121] v Starom Meste Pražskom snem evanjelikov, na ktorom vlastnoručnými podpismi a pripojenými pečaťami sľúbili a potvrdili, že budú brániť pravdu evanjelia a neporušené užívanie Večere Pána. Keď sa to rímsky pápež^[122] dozvedel, zbavil Čechov roku 1479 trestu a pohromy kliatby a na základe kompaktátov bazilejskej synody^[123] vyhlásil, že Česi, ktorí prijímajú Večeru Pána pod obojím, sú vernými synmi katolíckej cirkvi. Pravda, pod týmto rúškom súhlasu sa naďalej kuli proti zbožným nástrahy, naďalej úklady. Za kráľa Vladislava roku 1480 boli totiž magister Michal, pôvodom Poliak,^[124] administrátor evanjelického konzistória, v tom čase kazateľ u sv. Jiljího, magister Václav Slánský,^[125] duchovný pri chráme sv. Valentína, magister Jan Mišta,^[126] duchovný pri chráme sv. Mikuláša, a magister Václav Písecký^[127] pre hlásanie evanjelického učenia chytení a jedni v žalári na hrade Karlštejne rôznym mučením priamo usmrtení, druhí polomŕtvi prepustení. Medzitým odišli z Prahy, lebo aj im strojili nástrahy: magister Matěj Machek,^[128] profesor akadémie, Lukáš Pražský,^[129] bakalár, a jeho brat, magister Jan Černý,^[130] lekár. Keď sa toto veru stalo, boli vyhlásené akési kráľovské edikty^[131]|16,C3 proti náboženstvu a pražský senát i niekoľkí šľachtici, nepriatelia reformovaného náboženstva, dohodli sa na uznesení čiže na tom neblahom prenasledovaní, že v noci 24. septembra roku Pána 1483 zahubia a vyvraždia všetkých, ktorí sú v ich sbore, čo prijímajú Sviatosť tela i krvi Pána. Ale aj ich sklamala nádej, lebo z božej vôle zlo dopadlo späť na hlavy nepriateľov a slučka sa pretrhla a verní vyviazli z rúk nepriateľov slobodní, živí.^[132]

Ďalej za kráľa Vladislava spravovali cirkevné záležitosti: magister Václav Koranda z Plzně,^[133] magister Jiří Pražský,^[134] duchovný cirkvi pri chráme Týnského dvora^[135] v meste Prahe, správca evanjelického konzistória.

20. októbra toho istého roku 1483 dorazil šťastne do Prahy Augustinus Lucianus,^[136] biskup sankturienský. Tam ho úctivo pozdravili páni Pražania, uviedli ho do chrámu blahoslavenej Márie pred Týnským dvorom a so súhlasom všetkého národa ho prijali a vyhlásili za biskupa, ktorý prisluhuje neporušenú Večeru Pána. Hlavne kvôli nemu sa toho istého roku konal snem v Nymburku nad Labe:^[137] odkiaľ by mohol mať prostriedky na biskupské živobytie; on pri chráme blahoslavenej Barbory v Kutnej Hore stál na čele i prospieval cirkvi a celému duchovenstvu v celom kráľovstve.^[138] Keď Augustinus zomrel a bol tam pochovaný, Filip,^[139] biskup mutinenský a zároveň duchovný Kutnohorčanov, schválil a prijal 28. mája roku 1504 učenie, obrady a náboženstvo prijímajúcich Večeru Pána pod obojím. Po nich nasledovali magister Pavel ze Žatce,^[140] prepošt Velikej koleje, magister|17,[C3b] Václav z Litomyšle,^[141] kazateľ pri chráme sv. Apolinára, a magister Matěj Korambus,^[142] senior Slovanského kláštora v Novom Meste Pražskom. Ich zásluhou — po odstránení povier a očiste učenia — sa kazateľský úrad ako-tak zachoval. Približne v tom čase pôsobili slávne v Čechách magister Václav Rožďalovský,^[143] prepošt Karlovej koleje, a doktor Jan Poduška,^[144] presbyter katedrálnej cirkvi, ktorá sa volá Týn. Títo Česi boli roku 1519 v priateľskom písomnom styku s doktorom Lutherom, ako dodnes svedčia ich listy.

Napokon roku 1525^[145] kráľovské stavy obnovili evanjelické konzistórium v Prahe. Za administrátora bol vraj zvolený magister Václav z Litomyšle, duchovný už spomenutej cirkvi, za hlavných asesorov^[146] magister Vavřinec Třeboňský,^[147] rektor univerzity, magister Václav Rožďalovský, lekár, Jakub,^[148] služobník evanjelia v chráme pred Týnským dvorom, kňaz Václav,^[149] duchovný u Jiljího v Starom Meste Pražskom.

V rokoch 1524 a 1525 však stavy slávneho Kráľovstva českého a Markgrófstva moravského, zhromaždené v počte čo najväčšom, rokovali s pozvanými duchovnými cirkví a s magistrami spravujúcimi pražskú akadémiu o niektorých článkoch učenia. Na tomto rokovaní o vyznaní viery boli medzi inými ako poslucháči Pavel Sperát,^[150] Beneš Optát,^[151] Kliment Minorita,^[152] Jan Charpa,^[153] bakalár, a Václav z Litomyšle, doktor teológie a správca pražského konzistória, muži bohabojní a bezúhonní, ktorí potom oddane rozširovali neporušené učenie. Sperát bol však potom pre vyznávanie evanjelia upálený na Morave|18,[C4] pričinením olomouckého biskupa;^[154] duchovný Václav bol po dlhom žalárovaní vypovedaný do vyhnanstva.

Roku 1526 Mikuláš a vdova Klára^[155] z diecézy sv. Štefana v Novom Meste Pražskom, postavení na hranicu pre pravdu evanjelia a neporušené užívanie Večere Pána, skončili život a so vzývaním mena božieho odišli z hranice do nebeskej vlasti. Toho istého roku 1526 odišli na vidiek magistri a duchovní evanjelických cirkví, ktorí boli vyhostení z Prahy, a takýmto spôsobom si hľadeli zachrániť medzi dobrými známymi život i majetok. Roku 1527 — v deň zasvätený blahoslavenej Barbore^[156] — skonala blažene jedna veľmi počestná pani, menom Marta, novopražská meštianka z diecézy sv. Klimenta, postavená na hranicu pri potoku, zvanom Poříčí,^[157] pre vyznávanie tej istej Kristovej pravdy.

Čítame, že defenzori evanjelickej pravdy, a to najosvietenejší pán, pán Jan z Pernštejna,^[158] a pán, pán Jan z Vartemberka,^[159] miestokráľ a kráľovský kastelán, zreformovali znova konzistórium už roku 1528 za panovania Ferdinanda Prvého.^[160] Administrátorom sa stal magister Havel Cahera ze Žatce,^[161] duchovný cirkvi blahoslavenej Panny Márie pred Týnským dvorom, zvaným Týn, magister Vavřinec Třeboňský,^[162] kazateľ betlehemský v Starom Meste Pražskom, magister Jan z Chocně,^[163] magister Tomáš z Vlašimě,^[164] profesori pražskej akadémie, a kňaz Jan Macer.^[165] Toho istého roku — v deň zasvätený sv. Augustínovi^[166] — boli zasa dvaja mešťania odsúdení na smrť a za Kutnohorskou bránou upálení v plameňoch, ako svedčí Pražská kronika^[167] (IV. kniha, 21. kapitola).|19,[C4b]

15. septembra roku 1529 bol znova prenasledovaný a poslaný do vyhnanstva magister Havel Cahera, zvolený pred rokom za administrátora evanjelického konzistória. Kládlo sa mu za vinu, že vo svojich kázňach dráždi pápeženeckú stranu. Zomrel vraj vo vyhnanstve v akomsi mestečku neďaleko Norimberku.

Roku 1539 sa znova konal v Karlovej koleji snem kráľovských stavov, na ktorom bola na pretrase hlavne obapolná láska a svornosť, ktorú treba vzájomne prechovávať v náboženskej otázke.

Počas tohto zápasu a náboženského útlaku zakúsili stavy slávneho Kráľovstva českého veľa ťažkostí a nepríjemností, lebo museli znášať ľstivé a zúrivé prenasledovania, často tak skryte, ako aj otvorene sužovaní od pápežencov a vystavení potupe.

Osudný a pre celý kresťanský svet žalostiplný rok i záhuba Čiech^[168] hrozili vtedy, keď najslávnejšej pamäti Najjasnejšie Knieža a Pán, pán Ján Fridrich, saský vojvoda, ríšsky kurfirst, viedol vojnu s cisárom Karolom, piatym tohto mena, a hoci dosiahol niekoľkokrát víťazstvo, napokon — nešťastne cisárom porazený a premožený — padol k cisárovým nohám a prosil cisára o odpustenie a milosť. Po jeho porážke i porazení Česi, ktorí sa zdráhali poskytnúť pomoc svojmu kráľovi Ferdinandovi proti kurfirstovi, boli obvinení zo vzbury a velezrady, lebo nechceli poslúchať kráľa v neprístojných veciach a podnikať niečo proti kompaktátom a viere, slávnostne potvrdenej a priznanej saskému domu,^[169] chránenej z oboch strán pečaťami a sťa krvou spečatenej.

Keď kráľovstvo za kráľa Ferdinanda zaujalo násilie a uchvátila ruka víťaza, z pánov Kráľovstva českého boli jedni|20,D odsúdení na doživotný žalár, pozbavení majetku i života, druhí prenasledovaní, šľahaní prútmi a navždy vyhostení z kráľovstva. Ale zo všetkého najviac bola sužovaná Kristova cirkev. Význační duchovní z Kráľovstva českého a z krajín patriacich k celistvosti rakúskeho domu^[170] boli totiž na podnet pápežencov prenasledovaní a poslaní do večného vyhnanstva, takže (ako zaznačili dejepisci) ich počet prevyšoval dvesto. Jedni odišli do palatinátu ríšskeho kurfirsta,^[171] druhí do Meissenska,^[172] najmä na wittenberskú a lipskú akadémiu, a vo vyhnanstve strávili sedem rokov. Keď konečne roku 1564 zomrel Ferdinand, vrátili sa z vyhnanstva a s láskavým zvolením stáli tu i tam na čele českých cirkví v Kráľovstve českom. Niektorí z nich sa vo vyhnanstve oddali štúdiu medicíny a boli vyznačení doktorskou hodnosťou. Po návrate do vlasti úspešne liečili.

A tak spomenutým duchovným — i do vyhnanstva poslaným i tým, čo vo vyhnanstve očakávali s nádejou a trpezlivosťou návrat do vlasti — Satan pripravil v českých cirkvách novú pohromu. Kňaz Havel,^[173] ktorý sa vymenoval za magistra a prepošta Koleje Všech svatých,^[174] spolu s niektorými farármi a vidieckymi kňazmi, čo boli na tej istej Antikristovej lodi, povzbudený sľubmi jezuitov (v tom čase sa totiž začali rozmáhať v tomto kráľovstve) priamo nehodnoverným a pravde nepriateľským osočovaním i bezočivým a neúnavným donášaním spravil totiž kráľovi a už zvolenému rímskemu cisárovi Ferdinandovi nenávidenými trosky cirkvi dosiaľ neposlané do vyhnanstva. Preto verní ochrancovia^[175] Kristovej pravdy spísali Vyznanie|21,[D1b] viery, predostreli ho cisárovi Ferdinandovi ako českému kráľovi, zvíťazili nad osočovateľmi a dosiahli cisársku milosť. Letopisy svedčia, že sa to stalo roku 1562. A tak z takého veľkého počtu služobníkov podpísali toto Vyznanie len triadvadsiati duchovní ako trosky evanjelických cirkví v tak prekvitajúcom Kráľovstve českom. Patrí sa uviesť ich mená pre blahú pamäť i neochvejnosť.

Duchovní pražských cirkví:^[176]

Jan Mystopol, dekan chrámu sv. Apolinára na Větrnom vrchu a kazateľ v Betlehemskej kaplnke. Jan z Říčan, duchovný cirkvi metropolitnej pri chráme blahosl. Panny Márie pred Týnským dvorom. Jan Černý z Moravy, bakalár, duchovný pri chráme sv. Štěpána Většího v Novej Prahe. Martin z Mělníka, duchovný mikulášsky v Menšej Prahe. Václav Šmohel, duchovný u sv. Michala v Novej Prahe.

Dekani a duchovní miest v rôznych končinách kráľovstva:^[177]

Matěj z Loun, bakalár, dekan a duchovný cirkvi nymburskej. Matěj Hruška z Benešova, predstavený cirkvi roudnickej. Štěpán z Mirotic, arcidekan cirkvi v Králové Hradci nad Labe. Václav Benýšek, presbyter v Holohlavoch.|22,D2 Jan Semín, bakalár, dekan cirkvi v Českom Brode. Jan Klaudius, dekan chrudimský. Tomáš z Benešova, dekan cirkvi jičínskej. Urban z Nymburku, dekan rakovnický. Matěj Macer z Kouřimi, dekan novoměstský. Matouš, dekan a duchovný cirkvi kolínskej. Kňaz Matouš, dekan v Dvore Králové. Jakub z Čáslavi, dekan pardubický. Simeon Pressius, duchovný cirkvi sezemickej. Matěj z Kutné Hory, duchovný cirkvi dobrušskej. Ondrěj Argius, diakon pri chráme sv. Jiljího v Starej Prahe.

Po smrti Ferdinanda Prvého nastúpil Maximilián,^[178] najslávnejší český kráľ, ktorého najpoužívanejšou povrávkou bolo: že nie je kráľom svedomí poddaných, ale Kráľovstva českého. Preto cirkev božia mala trošičku pokoj, hoci na odľahlých miestach. Nechýbal však ani boj, utláčanie a pokušenie neprajníkov. Roku 1570 totiž praktikami^[179] jezuitov boli najprv celkom verejne porušené privilégiá i štatúty^[180] evanjelikov; toto bolo totiž slávnostne ustanovené a za dávnych čias, za čias Žigmunda roku 1435, pražským mestám kráľovskými privilégiami s vlastnoručným podpisom a s pripojenou cisárskou pečaťou schválené a dedičmi Kráľovstva českého potvrdené: aby nemohol nadobudnúť občianske právo, tým menej byť pripustený k úradom a k verejným hodnostiam nikto, kto by sa s nimi nezhodoval v náboženstve pod obojím. Aby teda zľahčili privilégiá evanjelikov, už uvedeného roku na zákrok pána, pána Vratislava|23,[D2b] z Pernštejna,^[181] najvyššieho kancelára Kráľovstva českého, a iných, barónov, na naliehanie, pod zámienkou zakročenia,^[182] praktikami jezuitov senát Starého Mesta Pražského bol prinútený udeliť občianske právo Šebestiánovi Agrikolovi.^[183]

V týchto časoch súcich duchovných vyháňali z cirkví, na ich miesta dosadzovali menej súcich, ktorí pochlebovali rímskej strane;^[184] mnohých z prostých ľudí donucovali, aby sa pridali na stranu rímskej cirkvi; ktorí sa postavili na odpor rozkazom odporujúcim viere, tých rad-radom vyhlasovali za kacírov, takže kráľovské stavy, prinútené novým útlakom, pohromami a potupou, napísali prosbopis^[185] a predostreli ho s Vyznaním viery čo najponíženejšie kráľovi Maximiliánovi II., rímskemu cisárovi, čo sa stalo roku 1575. Počet artikúl tohto Vyznania bol päťadvadsať.

Prvý o slove božom. 2. O Bohu. 3. O najsvätejšej Trojici. 4. O páde prvých rodičov a o pôvode hriechu. 5. O slobodnej vôli človeka. 6. O pôvodcovi, príčine a veľkosti hriechu. 7. O ustanovení prikázaní božích. 8. O ospravedlnení človeka pred Bohom. 9. O viere. 10. O dobrých skutkoch. 11. O cirkvi božej. 12. O kľúčoch cirkvi, čiže o moci kazateľského úradu. 13. O sviatostiach, ich osohu a užívaní. 14. O krste. 15. O Večeri Pána. 16. O pokání. 17. O Vyznaní. 18. O kazateľskom úrade v cirkvi. 19. O cirkevných obradoch. 20. O svetskej vrchnosti. 21. O manželstve. 22. O pamiatke svätých. 23. O pôste. 24. O vzkriesení mŕtvych. 25. O živote večnom.

Keď najslávnejšej pamäti Maximilián Druhý videl artikuly Vyznania kráľovských stavov a|24,D3 spolu s najdôvernejšími poradcami sa presvedčil, že súhlasia so slovom božím, sľúbil stavom slávneho kráľovstva, že toto Vyznanie viery potvrdí patričnými privilégiami,^[186] ba dokonca verejným dekrétom veľmi prísne zakázal pápeženeckej strane, aby prívrženci rímskej cirkvi utláčali v budúcnosti evanjelikov. Referentmi sľubu Svätej Kráľovskej Milosti boli páni:^[187] pán Bohuslav Felix Hasištejnský, najvyšší kráľovský sudca, pán Jaroslav Smiřický ze Smiřic, pán Jan z Valdštejna, pán Jindřich Kurcpach z Trachenburka, pán Karel z Bibrštejna, pán Burjan Trčka z Lípy, kráľovský komorník, pán Jan Leskovec z Leskovce, pán Michal Španovský z Lisova, pán Šebestián z Vřesovic a pán Václav, tiež z Vřesovic.

Keď však Kráľovská a Cisárska Milosť odišla kvôli závažným štátnickým záležitostiam do Rezna, úmysel láskavého cisára sa oddialil,^[188] ba neočakávaná smrť v Rezne kráľovský sľub prekazila: zomrel totiž v Rezne roku 1576. Z Rezna ho prevezú roku 1577 do Prahy, hlavného mesta Čiech, a rímsky cisár Rudolf,^[189] druhý tohto mena, ho za nesmierneho žiaľu dobrých ľudí pochová s poctami v hradnom chráme.

Po Maximiliánovej smrti sa v Kráľovstve českom ujal vlády Rudolf II., najslávnejší rímsky cisár, otec vlasti a najchvályhodnejši živiteľ i ručiteľ evanjelického náboženstva, korunovaný v Prahe za českého kráľa ešte za Maximiliánovho života roku 1575.|25,[D3b]

Satan, žriedlo a pôvodca sporov i rozbrojov, na začiatku vlády tohto najslávnejšieho cisára vypustil z priepasti zmätku dvoch, a to Zbyňka Berku,^[190] arcibiskupa pražského, a Jiřího Pontana, ináč Bartolda,^[191] prepošta chrámu sv. Víta na pražskom hrade, ktorí — povzbudení činnosťou a horlivosťou jezuitov k zahrdúseniu evanjelickej pravdy a k zveľadeniu modlárstva rímskej kúrie^[192] — mnoho i dlho nabádali s niektorými pánmi v kráľovstve najslávnejšej pamäti Rudolfa, aby pod zámienkou kalvinizmu vyhnal z kráľovstva kráľovským mandátom roku 1602^[193] všetkých evanjelických duchovných. Podpichovali, aby na ich miesta boli dosadení tí, čo ver’ chcú preukazovať arcibiskupovi poslušnosť: slúžiť podľa jeho nariadení pápeženeckým cirkvám. Tu sami, tu cez iných vyhlasovali evanjelických duchovných za zvodcov duší, kacírov a blúznivcov.

Daniel Plesnivec,^[194] syn dekana hořického, bol vraj citovaný do kráľovskej kancelárie, vydaný biskupovi a zavretý do žalára, lebo sa oženil; a držali ho v okovách, kým sa nezaviazal vlastnoručným podpisom, že sa už nedá do služieb evanjelia v českých cirkvách. Taký istý osud zakúsil kňaz Václav,^[195] človek oslabený starobou a administrátor evanjelického konzistória. Keď bránil v kráľovskej kancelárii proti zvoli akýchsi ľudí svoju dcéru, splodenú zo zákonného manželstva a počestne vychovanú, bol uvrhnutý do arcibiskupovho žalára a potupne zbavený úradu administrátora.

Oslavy a výročné české sviatky, na ktorých sa vtedy držiavali predovšetkým evanjelické kázne,|26,[D4] ako v deň blahoslaveného magistra Husa a Jeronýma Pražského,^[196] boli zakazované. Kázne boli prerušované takým spôsobom, že poradcovia prisluhujúci rímskej kúrii predvolávali duchovných a profesorov akadémie do kráľovskej kancelárie. Evanjelickí duchovní z mesta i panstva chomutovského boli na podnet pána Jiřího z Lobkovic^[197] vypudení do vyhnanstva. Keď však na stranu rímskej cirkvi odmietali prejsť a svoje svedomie obhajovali obhajobou apoštolov: viac treba poslúchať Boha než ľudí^[198] prostí ľudia, jedných predhodili loveckým psom na roztrhanie, druhých pozbavili uší, jazyka, iných sužovali a trýznili v podzemných dierach studenou vodou, ďalších dokonca otvorený prenasledovateľ Jaroslav Bořita z Martinic,^[199] pán smečanského hradu, nútil na smečanskom hrade vyhrážkami, mečom, násilím, aby prijímali jednu čiastku sviatosti oltárnej. Bežné veru bolo zbavovať evanjelikov dedičných majetkov; pre statočných evanjelikov to však nebolo bolestné (ak sa len vyslobodili z tyranie takého prenasledovania a z mnohých panstiev pánov, ktorí boli prívržencami pápežskej kúrie).

Ako sa začali tieto búrlivé časy, chrámy, čo boli nedávno postavené, bolo možné vidieť zatvorené a na mnohých miestach zrovnané so zemou. 8. júla roku 1602 vyšiel z kráľovskej kancelárie dekrét, aby bol zrúcaný chrám v Kynšperku, ktorý postavil pán Kašpar Belvic.^[200] Toho istého roku bol zatvorený na nariadenie českej kancelárie nedávno postavený chrám v Zaječiciach.

Veľmi prísne sa nariaďovalo, aby sa všetci zúčastňovali na procesiách a púťach. Tlačiarom sa zabraňovalo všelijakými vyhrážkami, aby netlačili knihy evanjelickej strany,|27,[D4b] a predvolávali ich na pražský hrad. Kdekade sa zakazovalo pochovávať zomrelých evanjelikov na verejných cintorínoch, ako v Chomutove, Moste, Krumlove a inde, a čo si len kedy stačili povymýšľať tyrani u pohanov, to sa povymýšľalo na potlačenie a vyhubenie evanjelikov.

V týchto zmätkoch i smútkoch cirkvi pôsobil slávne muž veľmi vážený pre ctihodnú starobu a učenosť, pán Jan Včelín z Kasejovic,^[201] naj zaslúžilejší duchovný cirkvi sv. Havla a Martina v Starom Meste Pražskom, významný lekár a kazateľ, ktorý napokon po zreformovaní evanjelického konzistória zbožne a blažene skonal ranený mŕtvicou, a pochovaný v chráme sv. Václava v Novom Meste Pražskom očakáva v pokoji slávny príchod Ježiša Krista, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych.

Napokon stavy slávneho kráľovstva, prinútené konať snem vo veci náboženskej slobody, zišli sa roku 1609^[202] vo veľkom počte do Prahy a jednohlasne a jednomyseľne urobili uznesenie ohľadne náboženskej slobody. Rudolfovi, najnepremožiteľnejšiemu cisárovi, predostreli Vyznanie, ktoré bolo predostreté roku 1575 najslávnejšej pamäti Maximiliánovi, a splnil sa im sľub, čo dostali jednak na zákrok ríšskych kniežat,^[203] jednak na ponížené prihováranie druhých veľmožov. Majestátom, ktorý im dala Najsvätejšia Cisárska Milosť, dosiahli náboženskú slobodu a čo len kresťanské náboženstvo potrebuje, a s vedomím i dovolením Najsvätejšej Cisárskej Milosti ustanovili defenzorov^[204] evanjelického náboženstva, konzistória a pražskej akadémie, počtom štyriadvadsiatich, ktorých mená zasa tu uviesť zdalo sa spravodlivé;|28,E

Najosvietenejší a najšľachetnejší baróni a rytieri:

Pán Jan Jiří ze Švamberka. Pán Děpolt Švihovský z Ryžmberka. Pán Karel z Vartemberka. Pán Jan Litvin z Říčan. Pán Jindřich Matěj, gróf z Věžnik. Pán Vilém z Lobkovic. Pán Vilém Václav z Roupova. Pán Václav Budovec z Budova.

Najurodzenejší a udatní rytieri:

Pán Krištof Vratislav z Mitrovic. Pán Jiří Gerstorf z Gerstorfu. Pán Matěj Štampach ze Štampachu. Pán Oldřich Gerstorf z Gerstorfu. Pán Krištof Fictum z Fictumu. Pán Bohuslav z Michalovic. Pán Jindřich Otta z Losu. Pán Ján Milner z Milhauzu.

Najslávnejší, najvznešenejší a najrozvážnejší mešťania:

Pán Václav Magrle ze Sobíšku. Pán Martin Fruvein z Podolí. Pán Šimon Homburk z Homberka. Pán Jiljí Perger z Častolovic. Pán Adam Huber z Risenpachu, doktor medicíny. Pán Melichar Haldius z Najenperka. Pán Jan Theodor Sixtus z Ottersdorfa. Magister Valentín Kochan z Prachové.

Títo všetci a každý jeden z najosvietenejších pánov defenzorov evanjelického náboženstva s najväčšou oddanosťou a vysielaním prosieb pred trón boží, spolu so všetkými troma stavmi prijímajúcimi Večeru Pána pod obojím a s prívržencami evanjelickej pravdy, zreformovali 6. októbra roku 1609 posvätné konzistórium Kráľovstva českého,^[205] zachovávajúc toto poradie:

Eliáš Šud ze Semanína, duchovný cirkvi metropolitnej|29,[E1b] pri chráme blahoslavenej Panny Márie pred Týnským dvorom a administrátor.

Matěj Cyrus, senior konzistória. Václav Štefanides z Teplic, arcidekan kutnohorský. Matěj Romenec, dekan nemeckobrodský. Jiří Hanuš z Landškrouna, farár a duchovný mikulášsky v Menšom Meste Pražskom. Jur Tesák Mošovský, dekan kouřimský. Adam Klemens, duchovný vranenský a krátko nato václavský v Novej Prahe. Jan Cyrillus a Jan Korvín z Jednoty bratskej.

Magister Martin Bacháček Nouměřický z Nouměřic, rektor univerzity. Magister Šimon Skála z Kolince, senior Karolovho domu. Magister Jan Campanus Vodňanský, prepošt Koleje Všech svatých v Starom Meste Pražskom.

A keď bolo takto zreformované konzistórium, hneď na všetkých stranách celého Kráľovstva českého mládenci aj muži, panny aj ženy, učení aj neučení vzdávali vďaku Bohu Trikrát Najmilostivejšiemu a Najmocnejšiemu za preukázanú im milosť. Z úst všetkých znelo: Rudolf, tvoja sláva i meno potrvá navždy! Pod znak Kráľovstva českého^[206] sa vpisovalo všade nadšene a radostne:

Čo totiž najslávnejšej pamäti Maximilián roku 1575 prisľúbil kráľovským stavom ústne, to Rudolf, otec vlasti a šíriteľ evanjelického náboženstva v Čechách, splnil roku 1609 Majestátom a povolením slobodne vyznávať náboženstvo. Takýmto|30,E2 spôsobom teda prekvitala v celom kráľovstve náboženská sloboda a vo všetkých chrámoch sa hlásalo Kristovo evanjelium a národu božiemu sa prisluhovalo sviatosťami podľa Kristovho ustanovenia.

Ale roku 1611 pripravilo pasovské vojsko^[208] cirkvi aj kráľovstvu ťažké chvíle krviprelievaním, pálením, lúpením a násilím. Zbesilosť a zloba tohto vojska sa stala známou i „karpavým barbierom“. Odvtedy až podnes sú po parížskych jatkách príslovečné — pre osudnú a žalostnú pohromu v Menšom Meste Pražskom — pražské fašiangy.^[209]

Po odchode pasovského vojska z Kráľovstva českého arcibiskup pražský Jan Lohelius,^[210] opát broumovský, ako aj opát strahovský (za ich prenasledovania sa nebral nijaký ohľad na Majestát) utláčali evanjelikov v Strašecom, Pardubiciach, Bohdanči, Poděbradoch, odkiaľ odstraňovali evanjelických duchovných a dosadzovali obetníkov.^[211] Horné Mesto Pražské, zvané Hradčany, kde sa nedovoľovalo pochovávať, ako aj iné mestá, vydali o tom hojné svedectvá a so slzami a prosbami predostreli celú záležitosť najosvietenejším defenzorom. Bolo síce úmyslom najosvietenejších pánov defenzorov zložiť túto sťažnosť k nohám Najsvätejšej Cisárskej Milosti, čo sa predtým niekoľko ráz stalo, a takýmto spôsobom oboznámiť so všetkým Najsvätejšiu Cisársku Milosť, no zabránil tomu príchod Najjasnejšieho Rakúskeho Kniežaťa Matiáša II.,^[212] najnepremožiteľnejšieho rímskeho cisára, do Prahy. Tohto roku bol zvolený za kráľa českého a na hlavu mu bola položená kráľovská koruna, na čo prorocky poukazuje už samo meno:^[213]|31,[E2b] MathIas seCVnDVs. Keď zomrel Rudolf, on ako zvolený a korunovaný kráľ prevzal kráľovské žezlo.

Hoci protivníci snovali rôzne útoky a úklady, predsa toho istého roku Boh zázračne naklonil srdcia zbožných natoľko, že po položení základov začali stavať za pomoci a podpory ríšskych kniežat a pánov v kráľovstve dva veľmi velebné a veľmi nádherné chrámy, v ktorých sa malo slovo božie kázať v nemeckom jazyku: prvý v Starom Meste Pražskom ku cti Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia (tu s ctihodným a velebným pánom Matyášom Hoëm z Hoëneggu,^[214] doktorom najsvätejšej teológie, správcom cirkvi), druhý v Menšom Meste Pražskom ku cti Najsvätejšej a Nedeliteľnej Trojice, Boha Otca, Syna i Ducha svätého (s ctihodným pánom Tobiášom Wintrom,^[215] duchovným).

V tých časoch žilo kráľovstvo ako-tak v mieri a pokoji. No akému nebezpečenstvu boli vystavené osudy evanjelikov pre útlak a krivdy pápežencov, to dosvedčia letopisy. Boli totiž svedkami toho, že Česi veľmi žičia Nemcom v tom, čo Nemci na nijakom mieste nedovolili Čechom: aby si postavili chrámy, v ktorých by sa kázalo slovo božie v českom jazyku. Čítame, že rímski^[216] všemožne prenasledovali rozkvet a rozmach evanjelického náboženstva (taký skvelý v Kráľovstve českom zásluhou nedávno postavených chrámov), a pravda, i evanjelikov.

Medzitým zomrel zbožne a tíško v Kristu ctihodný pán Eliáš Šud ze Semanína, administrátor evanjelického konzistória, a na jeho miesto bol zvolený, vymenovaný a pánmi defenzormi potvrdený ctihodný pán Zigmund Crinitus Stříbrský,^[217] duchovný pri chráme zasvätenom sv. Mikulášovi v Starom|32,E3 Meste Pražskom. Tento blahodarne spravoval konzistórium i duchovných cirkví v Čechách a podľa apoštolskej obyčaje — rovnako ako aj predchodca pán Šud — vysvätil tých, čo sa mali zasvätiť cirkevnému povolaniu.

Ešte za Crinitovho života — 28. mája roku 1618 — zhromaždili sa kráľovské stavy evanjelického náboženstva v Karlovej koleji, kde sa rokovalo o toľkých a takých veľkých sťažnostiach a neznesiteľnom útlaku. Pretože však najnepremožiteľnejší cisár Matiáš meškal vo Viedni (ako svedčí Obrana kráľovských stavov^[218] prijímajúcich pod obojím, ktorá bola vytlačená toho istého roku) a protivníci evanjelického náboženstva o nich referovali nepravdivo a pred Najsvätejšou Cisárskou Milosťou ich obvinili zprávami odporujúcimi pravde, pobúrili Cisársku Milosť; jednako aj potom kráľovské stavy poslali Cisárskej Milosti do Viedne prosbopis o svojich úmysloch i konaní.

Pred týmto zhromaždením konaným v Karlovej koleji boli ešte dve. Najprv bola protestácia^[219] stavov v nedeľu vo všetkých chrámoch, ktorej obsahom bolo, že všetko, čo sa robí, robí sa pre slávu božiu, blaho cirkvi, dobro Najsvätejšej Cisárskej Milosti a prospech vlasti. Toto na príkaz pánov defenzorov, ktorých moci boli podľa Majestátu podriadení služobníci cirkví spolu s posvätným konzistóriom, vyhlásili v Prahe verejne z kazateľníc — tak českých, ako aj nemeckých — duchovní cirkví. Potom odznela kázeň^[220] Jana Rosacia,^[221] mikulášskeho duchovného v Menšom Meste Pražskom, ktorá bola prednesená v Karlovej koleji. Niektorí ju nazvali klasickou.

A tak v stredu,^[222] ktorá bola pred sviatkom Nanebevstúpenia nášho Pána Ježiša Krista, stavy vo veľkom počte hneď vystúpili na pražský hrad a|33,[E3b] po vybavení záležitostí a poslania vyhodili z oblokov kráľovskej kancelárie pôvodcov zaťatej nenávisti voči evanjelikom — Jaroslava Bořitu z Martinic, Viléma Slavatu z Chlumu,^[223] magistra Fabricia,^[224] tajomníka, a na obranu cirkvi a vlasti zhromaždili veľké vojsko. Verejnou a osobitnou listinou navždy vypovedali z Kráľovstva českého všetkých jezuitov, všetky ich chrámy a kolégiá zabavili v prospech kráľovstva a napokon stavy slávneho kráľovstva rokovali o uskutočnení mieru v kráľovstve a cirkvi, ak by to bolo možné.

Medzitým roku 1619 odišiel spomedzi živých pán Zigmund Crinitus, administrátor konzistória a duchovný cirkvi sv. Michala v Starom Meste Pražskom. Na jeho miesto bol dosadený a hlasom niektorých zvolený pán Jiří Dikastus Mířkovský,^[225] človek už starý, neobyčajne vyzbrojený znalosťou vied a múdrosťou.

Keď bol zvolený za administrátora (cisár Matiáš zomrel už pred pol rokom),^[226] rakúske arciknieža Ferdinand,^[227] druhý tohto mena, vymenovaný za českého kráľa, zhromaždil veľký počet vojsk a veľmi rázne vytiahol so spojencom,^[228] bavorským kniežaťom, aby pokoril Čechov, ktorí sa spolčili na základe konfederácie s Moravanmi, Slezanmi, Lužičanmi, Rakúšanmi a Uhrami. Stalo sa, že tohto Ferdinanda zvolili ríšski kurfirsti za rímskeho cisára a on napísal osobitnú listinu, v ktorej napomínal Čechov, aby zložili zbrane, uznali ho za kráľa. Ale slávne stavy sa pamätali na to, aké prenasledovanie evanjelikov vyvolal svojou listinou Ferdinand za mladi v Štajersku, a sľubovanie|34,[E4] i sľuby ich nijako neodviedli od predsavzatia, ba dokonca si zvolili za kráľa Fridricha V.,^[229] palatína, ríšskeho kurfirsta, pozvali ho listovne i slávnostným posolstvom z palatinátu do Čiech a korunovali ho s veľkou nádherou a za jasotu celého národa. Korunovateľom tohto najsvätejšieho kráľa a jeho najjasnejšej manželky Alžbety,^[230] dcéry anglického kráľa, bol pán Jiří Dikastus, administrátor konzistória; pred ním kráčal veľmi početný sbor služobníkov evanjelickej cirkvi, a podľa obyčaje veľmi zbežnej u evanjelikov sa táto korunovácia konala v chráme sv. Víta na hrade.

A tak od čias korunovácie sa začalo v tomto chráme hlásať Kristovo evanjelium a prisluhovať neporušené užívanie sviatostí. Správcom chrámu bol Abrahám Scultetus,^[231] doktor najsvätejšej teológie a kazateľ najjasnejšieho, nedávno korunovaného kráľa. Kráľ bol jeho kázňam natoľko naklonený, že dal odstrániť všetky obrazy svätých a očistiť chrám od modiel pápežencov.

V Prahe síce prekvitalo evanjelium, ale keď od mesta k mestu v kráľovstve vojsko všetko pustošilo, chrámy, školy, mestá, dediny nivočilo ohňom, duchovných cirkví, správcov škôl bralo do zajatia, ba aj na zabitie každučkého z nás, čo sme žili v Prahe, pripravovalo kopije, delá, meče, rozhodovalo sa biedne o evanjelickej strane a jej služobníkoch! Svedkami sú všetky veže, všetky múry, ku ktorým doliehal vresk poľníc, hrmot bubnov! Svedkami sú všetky domy, v ktorých sme okrem kriku Vojsko je tu! Nepriateľ je tu! nepočuli nič iného! Hrozili, hrozili prekvitajúcemu kráľovstvu za hriechy národa a nesvornosť vrchností osudné časy!|35,[E4b]

A tak prišiel ten deň, nešťastný, neblahý, žalostný nielen pre služobníkov cirkvi, ale vôbec pre celé Kráľovstvo české, 2. november roku 1620 podľa starého spôsobu rátania a 12. podľa nového,^[232] keď kráľovské vojsko (nie silou Antikrista a udatnosťou dobyvateľov, ale tieňom samého Boha, najspravodlivejšieho sudcu ľudí, zastrašené) ustúpilo útočiacemu víťazovi na Bielej hore nad Prahou. Praha, hlavné mesto Čiech, zbavená kráľa a úradníkov, otvorila brány víťazovi, sväto-sväte sľubujúcemu bezpečnosť; zložila zbrane a preukázala všetky priateľské služby. Aký to však sľub dal víťaz, dokázalo sa povrávkou najpoužívanejšou na tridentskom zhromaždení:^[233] Kacírom sa nemusí zachovávať daný sľub! Stovky a stovky domov totiž vylámali v noci lotri, vyrabovali zamaskovaní vojenskí velitelia. Koľko statočných mužov, šíriteľov Kristovho evanjelia, podstúpilo mučenie, bolo popravených, zabitých! Koľko žien bolo zneuctených! Koľko panien bolo pozbavených života znásilnením! Koľko dojčiat sajúcich materinské prsia bolo rozsekaných pred zrakom matiek! Koľko ich bolo povraždených a — čo nedovoľuje vyriecť náboženský cit a zbožná myseľ: nahých povyhadzovaných z lôžok oblokmi! Ach, Bože, Bože dobrý, aký ston trýznených a mučených sme to počuli! Aký nárek a bedákanie prosiacich samého Boha o milosrdenstvo, lotrov o zľutovanie sme to zažili! Aké prekážky v cirkevnej práci sme to prestáli! Volá, podnes volá nevinne preliata krv (ako Ábelova Kainom), ktorá čaká na trestajúcu pravicu samého Boha. Ale ty, Bože, odvráť našich nepriateľov a prenasledovateľov, poteš zarmútených, manželov olúpených o manželky, manželky o manželov, deti o rodičov, rodičov o deti! Srdciam statočných|36,[F] a spravodlivých však vráť radosť a svoje požehnanie skrze tvoje naveky pochválené meno!

S tým víťazným vojskom sa prihnali do Prahy potomci vojska Ignáca z Loyoly,^[234] ktorí boli pred dvoma rokmi vypovedaní osobitným dekrétom kráľovských stavov, a vrátili sa do dielne svojich praktík^[235] pri moste v Starom Meste. So sebou si tiež priviedli novú sektu, ktorá nikdy predtým v Čechách nebola: milosrdných bratov (také meno majú totiž) — bratov navonok síce šľachetných, no v srdci závistlivých, mimo domu chudobných, doma bohatých, mľandravých mučeníkov, utláčateľov chudobných, opatrovníkov bruška, zlodejov pražskej akadémie, nenásytných lekárov, zvádzateľov slabých žien na hriech, pôvodcov sporov. Tí nemilosrdní bratia^[236] najprv odobrali násilne evanjelikom pre svoje modloslužobníctvo chrám sv. Šimona a Júdu na brehu rieky v Starom Meste Pražskom, potom odňali pražskej akadémii do svojho užívania najlepšiu dedinu;^[237] napokon z pažravosti vzali do vlastného užívania všetky evanjelické špitály^[238] s celým majetkom.

Keď sa toto stalo, nebolo dosť, že všetky kúty hlavného mesta Prahy sužovala vojenská posádka a tyranizovali rímski katolíci, ale ešte aj nás, čo sme tam spravovali cirkvi, omáľali. Niekto z rímskych katolíkov si totiž predvolal kňaza Jiřího Dikasta, administrátora konzistória, a uložil mu, aby zvolal k sebe všetkých a oboznámil ich s akýmisi artikulami. Ten, čo nedávno vystupoval ako kráľovský korunovateľ, zastával úrad referendára^[239] (tento titul totiž si dal sám). A tak referendár predniesol tieto artikuly nám|37,[F1b] českým i nemeckým duchovným pražských cirkví v tomto poradí:

1. Aby sme zozbierali peniaze, dokopy niekoľko tisíc, a požičali ich Najsvätejšej Cisárskej Milosti na vyplatenie vojska. 2. Verejne odvolali korunováciu Kráľovskej Milosti. 3. Uviedli do cirkvi starodávne obrady. 4. Dali si od arcibiskupa obnoviť vysvätenie svojho kazateľského úradu. 5. Ďalej si žiadali od arcibiskupa povolenie na svoje manželstvo. 6. Ak by niektorí túžili po svetskom povolaní, zanechajúc cirkevné zamestnanie, že sa im sľubuje verejná podpora a osobitná milosť.

Keď sme si to vypočuli, hneď sme svorne jednými ústami aj srdcom odpovedali referendárovi, že my všetci dôverujeme božej pomoci, že neučiníme nič proti svedomiu, ba že v príhodný čas zložíme svoj ponížený prosbopis do tých rúk, z ktorých referendár prijal práve prednesené artikuly.

A tak sme prosili, ponížene modlikali, no slová prosieb nič nezmohli, ba naopak, na evanjelickú cirkev doliehali zo dňa na deň väčšie a tiesnivejšie nebezpečenstvá.

Po dobytí Prahy^[240] veľmi mnohí zo sboru najosvietenejších pánov defenzorov a kráľovských direktorov,^[241] dôverujúc sľubom, dlho dleli v okovách vo väzení, až napokon 11. júna podľa starého, 21. podľa nového spôsobu rátania^[242] toho istého roku — okolo deviatej hodiny dopoludnia až do štrnástej celého orloja^[243] — prijali mučenícku korunu na popravisku postavenom pre toto divadlo a tragédiu na námestí Starého|38,[F2] Mesta Pražského.

Mená týchto najosvietenejších, najurodzenejších a najvznešenejších mučeníkov^[244] sú tieto:

1. Pán pán Jáchim Ondřej, gróf Šlik.

2. Pán pán Václav Budovec z Budova.

3. Pán Krištof Harant z Polžic a z Bezdružic.

4. Pán Kašpar Kaplíř ze Sulevic.

5. Pán Prokop Dvořecký.

6. Pán Bedřich z Bílé.

7. Pán Jindřich Otta z Losu.

8. Pán Vilém Konecchlumský.

9. Pán Bohuslav z Michalovic.

10. Pán Diviš Černín.

11. Pán magister Valentín Kochan z Prachové.

12. Pán Tobiáš Šteffek z Koloděj.

13. Pán Krištof Kober.

14. Pán Jan Šultys, mešťanosta mesta Kutnej Hory.

15. Pán Maximilián Hošťálek, mešťanosta žatecký.

16. Ján Jessenius, doktor medicíny a rektor pražskej akadémie.

17. Pán Jíří Haunšild, doktor všetkých práv.

18. Pán Leander Ryppel, doktor všetkých práv.

19. Pán Václav Maštěrovský.|39,[F2b]

20. Pán Jindřich Kozel z Pečlinovec.

21. Pán Ondřej Kocour.

22. Pán Jiří Řečický.

23. Pán Michal Vitman.

24. Pán Šimon Vokáč.

25. Pán Jan Kutnour.

26. Pán Šimon Sušický.

27. Pán Nathanael Vodňanský.

Pánu Theodorovi Sixtovi z Ottersdorfa, vyvedenému na popravisko a už-už majúcemu vypustiť dušu, darovali život, a takto vyviazol z týchto jatiek s nepoškvrneným svedomím a evanjelickou vierou. Ale telo pána Martina Fruveina, ktorý pred nejakým časom vypadol z veže žalára, bolo rozsekané a vystavené na verejných uliciach.

Nasledujúceho dňa, ktorý pripadol podľa starého spôsobu rátania na 12., podľa nového spôsobu na 22. júna, okolo 13. hodiny celého orloja^[245] — boli ďalší zošľahaní prútmi a naveky vypovedaní zo všetkých krajín^[246] patriacich k rakúskemu domu. Pán Jozef Kubín, prokurátor, pán Václav Božecký z Milíva, pán Jan Švehla boli zošľahaní prútmi a vyvedení za Kutnohorskú bránu. Toho dňa bol priklincovaný za jazyk o šibenicu pán Mikuláš Diviš z Berouna a zakúsil začiatok mučeníctva neslýchanými mukami.

A tak v tejto situácii, v tejto borbe, v tomto trápení zostali títo mučeníci boží sťa pevné skaly v mori|40,[F3] verní až do konca života Kristovi, ktorému sľúbili vernosť, evanjelickej cirkvi aj kráľovstvu. Odišli zbožní muži aj svetlá cirkvi a predišli nás na Večeru onoho nepoškvrneného Baránka Ježiša Krista. Nech mi je dovolené kvôli cudzine sa stručne zmieniť o ich neochvejnosti a vernosti. Čitateľ, ty mi odpusť túto stránočku! Keď si to prečítaš, aj slzy vyroníš. Ak si šľachetný, ak si zbožný aj ak si múdry, zarmúti ťa osud kresťanskej obce a evanjelickej cirkvi v Kráľovstve českom.

Boli to muži veľmi osvietení slovom i mravom, predstavujúci obraz cností, pohŕdajúci bohatstvom i slávou, obhajujúci spravodlivosť, smelí tak duchom, ako aj slovom, a preto milí statočným, nepríjemní zlým. Statočnosťou a silou ducha prevyšovali dav, a povedal by som: skoro i ľudské schopnosti a vlohy. Boli chválou i skalou^[247] tak cirkevnej, ako aj svetskej obce. Neboli však podľa vkusu tohto veku, veku hrozného, zlého, nevďačného, v ktorom nielenže hriechy a zlé skutky zostávajú bez trestu, ale aj sotva niekde by si si mohol bez nebezpečenstva otvorene uctievať poctivosť a cnosť u mnohých statočných ľudí. Boli to muži, ktorí sa v mladých rokoch venovali krásnym umeniam, v ďalšom veku štátu a cirkvi. Mládenecký vek a kvet mladosti strávili veľmi mnohí v zbrani a na cestách. Keď sa dostavil ten vek, čo je už zrelý na vedenie i spravovanie verejných záležitostí, vtedy sa usilovne oddali, starostlivo venovali vyslaneckým a iným povinnostiam. Všade povzbudzovali všetkých statočných ľudí k spoločnej obrane vlasti a cirkvi. Obozretným dodávali odvahu, ľahostajným vysvetľovali hroziace nebezpečenstvo. Keď sa dopočuli o neplodných sporoch a neužitočných dišputkách teológov, ktoré škodili|41,[F3b] verejnému blahu, hľadali cesty k svornosti, vyzývali k nej všetkých; nešetrili ani telesnou námahou, ani výdavkami, ani životom.

Kto však tým väzňom poskytol pomoc? Z tých, čo mohli ponúknuť účinné prostriedky, nikto! My, čo sme stáli na čele cirkví a bez pochýb im skrze milosť božiu prospievali, mali sme malú alebo celkom nijakú moc, aby sme zabránili onomu nešťastiu; mlčky sme sa dívali, ako prichádza to, čo oni predpovedali, a z hĺbky duše sme oplakávali hlúposť tohto veku a všetkých sme zverili cirkveným modlitbám. No bezočivosť niektorých ľudí bola taká veľká, zbesilosť taká veľká, že nielenže výmyslami nehanebne očerňovali povesť takýchto chvál i brál^[248] kráľovstva a evanjelickej cirkvi, ale dokonca aj lúpežne a zločinne siahli na ich majetky. Ale tí muži boží radšej chceli dočasne stratiť dobrú povesť u tých najhorších, než nepoškvrnené svedomie. Nešťastný vek, v ktorom neslobodno vysloviť, čo cítiš, čo vidíš!

Vy však, muži boží, Kristovi mučeníci, kedysi chvála i skala^[249] kráľovstva a cirkvi v Kráľovstve českom, statočne skončiac beh svojho života v tomto otroctve, žijete, žijete slobodní, s Bohom blažení naveky: Vám všetkým dal Boh do rúk palmu slávy, lebo ste boli neochvejní. Vaša pamiatka sa neobáva úsudku ľudí ani vo Vašom mene, ani v mene spravodlivých. Už nepridám viac k chválam na Vás. Viem, že sú takí, čo nežičia, viem, že sú takí, čo vzbĺknu hnevom, no dodám ešte toto jediné: My všetci zbožne veríme, že Boh Vám všetkým i každému z Vás pripravil za toľké utrpenia, za seba, za pozdvihnutie svojej cirkvi najhojnejšiu odmenu v nebesiach. Nepochybujeme, že vďačné potomstvo bude velebiť Vaše mučeníctvo, borbu a víťazstvo.

Keď sa skončila táto tragédia,|42,[F4] najpoctivejšie evanjelické náboženstvo opäť kvárili nové prenasledovania a neočakávané pohromy. Blížili sa totiž sviatky narodenia Spasiteľa ľudského pokolenia, cez ktoré býva zvykom u Čechov koncom starého roku zmyť špinu a bahno hriechov, a pre posilnenie viery a odpustenie hriechov prijať Velebnú Sviatosť tela i krvi nášho Pána Ježiša Krista. Tento zbožný a svätý úmysel prekazil 13. december roku 1621. Tohto dňa vyšiel dekrét najosvietenejšieho kniežaťa Karola z Lichtenštejna,^[250] miestodržiteľa v Čechách. Neslýchaný to dekrét a naplnený ohňom kliatby! Týmto dekrétom boli vypovedaní zo všetkých krajín patriacich k rakúskemu domu všetci českí evanjelickí duchovní pražských cirkví, a bolo im prikázané, aby odišli do troch dní do západu slnka z Prahy, z celého Kráľovstva českého však do ôsmich dní, a aby sa tam pod trestom smrti viac nevrátili.

Táto kliatba obsahovala štyri hlavné body, ktoré sa pripisovali duchovným cirkví. 1. Kládlo sa im za vinu, že na príkaz kráľovských stavov predniesli národu božiemu po skončení kázne v nedeľu Exaudi^[251] onú protestáciu, o ktorej bola reč vyššie, hoci v nej nebolo nič proti Najsvätejšej Cisárskej Milosti, a ani tí všetci, ktorí boli vyhostení z Prahy do vyhnanstva, onú protestáciu nečítali, nevideli, ba keby obsahovala niečo proti slovu božiemu, sami pápeženci by to boli vyčítali. 2. Že v Karlovej koleji poslúžili kedysi kráľovským stavom kázňami; o tom môže celý svet vyhlásiť, že sa to protiví pravde, pretože nie všetci, ale len jeden, a to Jan Rosacius, konal na tom mieste túto službu. 3. Že korunovali zvoleného kráľa;|43,[F4b] zasa to vôbec nezodpovedá pravde, pretože slávne stavy nepoužili na to služby všetkých, ale len jedného, a to administrátora.^[252] 4. Že sa modlili za kráľa a za blaho kráľovstva; tento bod ospravedlňujú časy a povolanie všetkých: či nebolo dovolené na mandát a dekrét tých, ktorým podľa Majestátu najslávnejšej pamäti Rudolfa II. bol podriadený a zverený kazateľský úrad v celom kráľovstve, totiž pánov pánov defenzorov, modliť sa za kráľa panujúceho práve v kráľovstve a za vládcu prebývajúceho v kráľovstve?

No výsledok tohto prenasledovania prezrádza inú, neodškriepiteľnú a nad denné svetlo jasnejšiu pohnútku: keď boli pražskí duchovní zahnaní do vyhnanstva, prečo neboli na ich miesta vymenovaní služobníci evanjelického náboženstva? Prečo jezuitská zberba uchvátila, opanovala všetky chrámy, skvosty, školy a ostatné sídla cností a zbožnosti, neodbytne dotierala na svedomie zbožných? Ty najspravodlivejší Sudca, Kriste, tvoja vec je to, bráň svoju vec!

Nemeckí duchovní zostali ešte v Prahe. Ich hlásanie pravdy nemohla zniesť Antikristova družina, preto v mesiaci decembri na sklonku roku 1622 boli aj oni daní do kliatby osobitným dekrétom, a odišli z Prahy.

Skvelé a prenádherné chrámy však pápeženci zatvorili a zapečatili.

Ktorí však boli z Jednoty českých bratov, tí odišli už skôr — hneď po víťazstve, a tak sa hľadeli zachrániť.

Zaumienil som si teda vložiť sem zoznam nemeckých,^[253] ako aj českých duchovných:^[254]

1. Jiří Dikastus Mířkovský, administrátor konzistória Kráľovstva|44,[G] českého a duchovný katedrálnej cirkvi, ktorá sa volá Týn.

2. Adam Klemens Plzeňský, muž chýrny učenosťou a ctihodného veku, duchovný u sv. Václava v Novej Prahe.

3. Magister Viktorín Vrbenský, muž vynikajúci cnosťou a učenosťou, duchovný u sv. Mikuláša v Starej Prahe, najpoprednejší zo všetkých vyhnancov.

4. Jan Rosacius, duchovný mikulášsky v Menšom Meste Pražskom.

5. Magister Samuel Martinius, duchovný cirkvi u sv. Haštala a Většího Kříže v Starej Prahe, najlepší dejepisec.

6. Jakub Jakobides Stříbrský, duchovný cirkvi u sv. Martina v Starej Prahe, muž chýrny vekom a láskavosťou.

7. Vít Jakeš, duchovný u sv. Havla v Starom Meste Pražskom.

8. Jan Hertvicius, znamenitý kazateľ u sv. Štepána Většího v Novej Prahe.

9. Štěpán Olomučanský, duchovný u sv. Petra v Novej Prahe.

10. Magister Tobiáš Adalbertus Vodňanský, duchovný u sv. Klimenta v Novej Prahe.

11. Matěj Ethesius Sušický, duchovný u sv. Vojtecha Většího v Novej Prahe, najneochvejnejší, zavretý v žalári a v naj ukrutnejších okovách|45,[G1b] štvrť roka, najbiednejší vyhnanec.

12. Matěj Janda z Čechtic, duchovný u sv. Michala v Novej Prahe.

13. Jan Domažlický z Písku, duchovný u sv. Jiljího v Starej Prahe, ktorý vo vyhnanstve zomrel.

14. Mikuláš Mařík, duchovný u sv. Vojtěcha na Podskalí.

V ich počte i ja autor tohto Obrazu, magister Jakub Jakobeus atď., v poradí pätnásty.

Títo všetci odišli z Prahy spolu toho istého dňa, jedni do Schandau, Altenbergu (sú to mestá v Meissensku), iní do Drážďan, Wittenbergu.

Toto sú mená nemeckých duchovných, o ktorých som usúdil, že sa nesmú vynechať kvôli vďačnému potomstvu:

Magister Gašpar Wagner, duchovný u Najsvätejšej Trojice v Menšom Meste Pražskom. Magister Dávid Lippach, duchovný cirkvi sv. Salvátora v Starom Meste Pražskom, vikár. Pán Žigmund Schererz, muž zbožný, učený a statočný, diakon v Menšom Meste Pražskom. Magister Fabián Natus, diakon cirkvi pri chráme Salvátora v Starom Meste Pražskom.

Ich vyhnanstvo nebolo z vlasti do cudziny, ale z cudziny do vlasti; jednako neraz si pripomínajúc zbožnosť, statočnosť evanjelikov, spolu s nami oplakávali stav|46,G2 cirkvi, vlasti, znášali premeny osudu a spoločné kresťanské útrapy.

Keď som toto napísal, videlo sa mi veľmi potrebné zaznamenať na žiadosť niektorých najbiednejších spolurodákov, že sa našiel jeden spomedzi Čechov,^[255] ktorý ani pod týmto najťažším bremenom vyhnanstva nezanechal vrodenú neskromnosť, ba robil si nároky na prvenstvo, a keď zbožné srdcia cudzincov dali pre biednych nejaké príspevky, bolo jeho zvykom, že ich dal na potreby svojej kuchyne a na nenásytné brucho. Preto sa stalo, že sluhovia Boží, hoci mali jeden a ten istý osud, neboli svorní, hoci boli duchovnými údmi pod jedným vládcom, Kristom, blčali vzájomnou nenávisťou, hoci boli jednej viery, jedného krstu, bolo vidieť, že nie sú jedného ducha a srdca.

Ty, Bože, ktorý si najbystrejším skúmateľom všetkých a najprísnejším sudcom zločinov, ty sám buď najspravodlivejším pomstiteľom toľkých krívd a protivenstiev!

Keď boli vyhnaní a vypovedaní duchovní pražských cirkví, potom napadli a odstránili najzaslúžilejších duchovných iných miest^[256] a cirkví, teraz najneochvejnejších vyhnancov: magistra Ondřeja Kracovského, dekana domažlického, Jiřího Galliho, dekana sušického, magistra Václava Melissea, duchovného krušovického, Jiřího Sequenidesa, dekana litomeřického, magistra Martina Mylia Vodňanského, magistra Daniela Algina Bobrovského, duchovného vranenského, magistra Jana Kaupilia, dekana slanského, Petra Krucigera, dekana stříbrského, Jana Želkovského, dekana žateckého.

Toto vyhnanstvo predbehla smrť Václava Štefanidesa z Teplic, dekana kutnohorského, a Havla Phaetonta Žalanského, duchovného u Jiljího v Starom Meste Pražskom, najvynikajúcejších kazateľov.|47,[G2b]

Blesku vyhnanstva neunikli ani ďalší, ako magister Václav Šindler, dekan poděbradský, Jan Herites, duchovný touškovský, Zigmund Těšík z Kutné Hory, magister Matěj Perlicius, dekan berounský, Jakub Hrabeus, dekan královéhradecký, Jiří Oeconomus, dekan chrudimský, Pavel Raubigius, dekan velvarský, magister Mikuláš Hanslinius, Jozef Albinus Písecký, kedysi duchovný unhošťský, Jakub Akanthido-Mitis, duchovný skramnícky, a ktože by mená všetkých mohol zachytiť v tomto spise? Na uvedenie všetkých mien by sa mi totiž nedostávalo skôr dní než látky. Niektorí ver’ dosvedčujú to, že odišlo vyše tisíc evanjelických duchovných, ktorí boli z tohto prekvitajúceho kráľovstva vyobcovaní a hnaní do vyhnanstva za náreku a bedákania všetkých zbožných, ked sa začalo toto prenasledovanie.

Keď týchto vypovedali do vyhnanstva, úbohé svetské osoby, ktoré sa nevzdali Kristovho evanjelia a neporušeného užívania Večere nášho Pána Ježiša Krista, sužovali pod zámienkou omilostenia^[257] novými útrapami v žalároch a iných mučiarňach. Z ich počtu jedni v nádeji na lepší osud, druhí v nádeji na pokojnejší život — pod vedením akéhosi doktora a magistra,^[258] tých popredných kormidelníkov odpadlíctva — zahubili si duše a poklad svedomia; ostatní, tí statočnejší a tisíc ráz početnejší, zostali až dosiaľ čistí pred Bohom, vlasťou a svedomím.

A tak ty, svätý a spravodlivý Bože, ktorý si jediným stvoriteľom všetkých a večných vládcov, vzhliadni na nás vo svojej láskavosti a milosrdenstve! Veď iba tebe sme zhrešili s našimi otcami, a tak hriešni prosíme pokorne o milosť! Aj ty, Synu Boží, vzhliadni na nás vykúpených tvojou predrahou krvou a žertvou, a nepripomínaj si,|48,[G3] že niektorí vkladali väčšiu nádej do ľudí než do teba jediného Vykupiteľa a Boha naveky pochváleného! A ty, lebo si dobrý, odpusť láskavo nám, ktorí sme zlí! Aj ty, Duchu svätý, zmy z nás nespočetnú špinu, ktorou sme sa všade znečistili! Odpusť nám tiež láskavo, že sme cudzím obradom preukazovali to, čo treba preukazovať iba tvojej moci!

Svätý a milosrdný Bože, obráť oči svojho milosrdenstva na Čechy, Uhorsko, Moravu, Sliezsko a ostatné krajiny, v ktorých teraz vládne a panuje Antikrist, a zachráň tých všetkých, ktorých pre tvoje sväté meno a vyznávanie tvojho Syna sužujú najukrutnejšími mukami a usmrcujú! Zlom moc Antikrista a prekaz úsilie jeho pomocníkov! Zmar ich zločinné a ľstivé úmysly a všetok ich dôvtip vysmej a uveď na posmech! Vráť českej vlasti slobodu a nás najbiednejších vyhnancov navráť cirkvám, aby sa tam na všetky strany šírilo učenie evanjelia znova očistené od strašného modloslužobníctva, zbavené jarma Antikristovho, a aby sa biednym svedomiam zvestovalo evanjelium milosti, a aby sa ti takto na slávu tvojho mena, na rozšírenie Kristovej ríše, na spásu v teba veriacich a na večné blaho a slávu zhromaždila a zachovala pravá a veľká cirkev! Amen! Amen! Amen!

*

Modlitba toho istého autora, magistra Jakuba Jakobea, vyhnanca Kristovho, v ktorej odporúča Bohu cirkev, vlasť a ochrancov

Všemohúci, živý, pravý a večný Bože, Otče nášho Pána Ježiša Krista, ktorý udeľuješ a upevňuješ kráľovstvá, ktorý ich pre hriechy ľudí vyvraciaš a obraciaš navnivoč, sužuješ morom, hladom, mečom a inými pohromami! Vyznávam pred tvojou Milosťou, že my všetci sme zhrešili a že sme si zaslúžili nielen tieto tresty vyhnanstva, ale oveľa väčšie, lebo sme obrazili tvoju božskú Milosť. Ty však, Otče milosrdenstva, zmiluj sa nad nami pre rany svojho jediného Syna, nášho Vykupiteľa! Osvieť, ó najláskavejší Otče, osvieť oči všetkých protivníkov tvojej evanjelickej pravdy, aby nimi videli zjavené svetlo evanjelia, a vidiacim vôľu, aby po zanechaní modloslužobníctva milovali aj srdcom aj dušou pravdu evanjelia!

Ježišu Kriste, Synu Boha živého, ktorý si trpel za všetkých, zmiluj sa nad našou vlasťou a nad najbiednejšou cirkvou, ktorú si vykúpil svojou predrahou krvou! Ty sám si najlepším pastierom našich duší: vzhliadni na ovečky v Kráľovstve českom kedysi zverené do našej opatery, sám ich kŕm spásonosným pokrmom, sám lieč choré a zasiahnuté Antikristovým jedom,|50,[G4] zblúdilé zavráť na správnu cestu, zažeň mocnou rukou dravých vlkov, ktorí striehnu na ne, a po toľkých strastiach vyhnanstva nás navráť cirkvám a našej vlasti!

Bože Duchu svätý, ktorý pochádzaš z Otca i Syna, najlepší utešiteľ biednych, poteš ty všetkých, ktorí boli kedysi zverení do našej opatery, a vyzbroj ich pravdou slova, aby bojovali dobrý boj, slúžili viere a napokon za zásluhy nášho Pána Ježiša Krista dosiahli odmenu večného života!

Ó Velebná a Nedeliteľná Trojica, Otče, Synu i Duchu svätý, spravodlivý a milosrdný Bože, ktorý mi v tomto živote veľa pomáhaš skrze dobrodincov, vzhliadni na nich očami milosti, chráň a ochraňuj ich pred všetkými strojcami úkladov! Ty sám im daj za to odmenu večného i časného požehnania! Nech sa k nim ustavične vracia milosť, lebo od nich ku mne vyhnancovi prúdi toľko dobrodenia! Nech im nikdy nevysychá prameň tvojej štedrosti, lebo od nich tečú také bohaté potôčky dobročinnosti! Najmilosrdnejší Bože, daj, prosím, aby tí, čo tak bohato rozdávajú hmotné veci, prijímali s vysokým úrokom duchovné veci! Za týchto prenasledovaní naplň radosťou duše tých, čo kŕmia útroby hladujúcich! Nech sa im nepominú plody dobročinnosti, hoci ide o pominuteľné statky! Darca všetkého dobra naveky pochváleného, dávaj tým, čo dávajú druhým, nech osviežení radostným hlásaním tvojho evanjelia|51,[G4b] velebia teba pravého Boha!

Tvoja, Pane Bože, je vznešenosť i moc i sláva i víťazstvo, a tebe je česť! Veď všetko, čo je na nebesiach i na zemi, je tvoje! Tvoje, Pane Bože, je kráľovstvo a ty si nad všetkými kniežatmi! Tvoje je bohatstvo a tvoja sláva! Ty panuješ nad všetkými, v tvojich rukách je statočnosť i sila i moc nad všetkými! Nuž teda, Pane Bože, vyznávam ťa a velebím tvoje meno naveky pochválené! Ty to dožič a vyslyš prosbu, a všetci obrátime pozornosť na tvoje súdy od stvorenia sveta a budeme vzdávať tvojmu najvznešenejšiemu menu česť! Amen!