ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Kto sa rád neteší na zvončekoch, prvých úkazoch milého jara? Kto si nezabehuje rád do snov, zábav a radostí detinstva? Kto by sa rád neprechádzal po tom poli, na ktoré vyvádzajú povesti národné, prvé sny, prvé výpuky obrazotvornosti mysle a duše predkov našich detinských? Dávno aj prachy ich porozsýpali vetry, dávno sa ich hlasy v nekonečnej ďalekosti stratili, ale tieto kvetisté výpuky ich mysle tu sú ešte, tu ešte medzi nami, zavarované v ochranných tichých domkoch, kam fujaky časov nezašibli, zavarované v prostej, starine vernej mysli obecného ľudu nášho. Dlhé časy kvietky tieto nikoho nevábili k sebe, upadli ony s ľudom obecným a zamkli sa v jeho chyžiach nízkych, ale vzbudenejšia, vďačnejšia myseľ ta sa za nimi obrátila a ich tam ukryté vynašla i zase na slnko božie, aby sa na ňom rozhrievali a opustlé hlávky pozodvihovali, vyťahuje.

Dlhšie časy sa u nás na povesti tieto žiadna pozornosť neobrátila a len v najnovších časoch prehrabávať sa začali mysle našincov po týchto poručenstvách zabudlých. Číňan má svoje Kingy,^[2] Ind svoju Védu,^[3] Mahabaratu a inšie, Peržan svoju Zenduvestu, Grék svojho Homéra, Germán svoje Eddy,^[4] svoje Nibelungy: čo, spýtala sa myseľ našincov, len my sami nemáme žiadnych ostatkov z dávnej starožitnosti, z ktorých by sme najdávnejšiu myseľ našich predkov, ich svet natvorený, svet ich skutočný poznať mohli? Len my sami sme bez tohoto dedičstva, drahého poručenstva? Z jednej strany ozvali sa hlasy prenikavé piesní vekov starých, dojímavé rečou, vábivé obrazmi, tie ešte viac popchli túžbu po vyhľadávaní ostatkov dávnych, a tu naraz sa zabrali naši do práce^[5] tejto, dali sa do vyhľadávania, do skúmania: následky prác ich sú zbierky rozličné piesní starožitných a najmä povestí národných.

Zo Slovákov je prvý p. Rimavský, mládenec slovenský plný činnosti a vôle dobrej, ktorý sa do pilnejšieho zbierania týchto povestí^[6] dal a z nich jednu zbierku, obsahujúcu desať spomenutých povestí, na svetlo pustil. Dávno sme ju už čakali, vediac, že povesti vydať mieni, i radi sme, že sa začali uskutočňovať naše nádeje.

Čomu sa ale tak radujeme pri povestiach týchto? Milé sú nám ony jako dedičstvo od najstarších otcov, vážne sú pre nás, lebo v nich posvätný názor dávnych otcov našich na svet, jeho považovanie a neskalenú ich myseľ i dušu v nich vytlačenú vidíme a krem toho majú ony cenu poetickú.

Indiáni znášajú kosti dávno rodiny svojej odomrelých otcov na hromadu a nad jedným hrobom vystrájajú im slávnosť, inšie národy slávia svojich predkov na mohylách, kde stlievajú ich prachy: jakože by teda nemali byť milé duchovné ostatky otcov?

Obsahom svojím tieto povesti sa nás tiež veľmi týkajú: „Powieści ludu, ty stojisz na straży narodowego pamiątek košcioła,“^[7] hovorí slávny spevec poľský, a vskutku sú v týchto povestiach pamiatky národného dávneho kostola, pojímanie (die Auffassung)^[8] a uvažovanie povstania, trvania, riadu a skladu sveta, teda myšlienky náboženské ukryté. Keby sme všetky tieto starodávne povesti mali a nič z nich nebolo zahynulo, nepochybne sme celú starých predkov našich náuku o bohoch, sklade a riade sveta (teogóniu a kozmogóniu) vedeli, ktorú teraz pre neúplnosť týchto povestí a pre nedokonalosť zpráv o predkoch našich len neúplne vieme. Dovedáme sa z týchto povestí o hlavných troch, nad inších vyvýšených kráľoch: kráľovi ohňa, kráľovi vetrov, kráľovi mora (s týmto treba zrovnať Triglava a indických Brahmu, Višnu a Šivu), dovedáme sa z nich o dvanástich chlapoch, ktorí na vysokom vrchu stoja a večný, nehasnúci oheň strážia (dvanásť znamení, cez ktoré slnko prechodí, dvanásť mesiacov), dovedáme sa z nich o príbuznosti mocností vyšších, že Belena (Berena) bola dcéra Ježibaby, poznávame, že predkovia naši slnko si jako mládenca, ktorý na svite z lona materinho vychádza, cez deň po nebi chodí a večer zas unovaný naspäť matke do náručia padá, alebo jako nebom ženúceho sa koňa predstavovali (mládenec bol aj grécky Phoebos^[9] a na koňoch cez blankyt [modré nebo] sa prevážal), vidíme z nich, že si noc vypodobňovali jako osobu dlhým tmavým závojom odetú, ktorá podvečer z ďalekých, pustých hôr do sveta kráča a svet svojím závojom zaťahuje (ešte aj teraz máme v obecnej reči výrazy: išiel proti noci) atď. atď. Všetko toto veľké svetlo leje na pojímanie sveta dávnych predkov našich, škoda len, že ho dosiaľ iba kúskovito z týchto povestí poznať môžeme. Predsa ale z týchto samých povestí poznávame hlavný názor (die Anschauung; intuitus) náboženský predkov našich, a ten je panteizmus (všebožstvo), ukazujúci sa v ustavičných prietvoroch (avataroch,^[10] metamorfózach), ktoré sú jedným hlavným charakteristickým znakom povestí, o ktorých rozprávame. Všetky staré náboženstvá národov indoeurópskych: Indov, Peržanov, Médov, Grékov, Rimanov, Galov, Germánov, Litvanov a Slovanov sú panteistické, čo tiež pokrvnosť Slovanov s národmi inšími indoeurópskymi bez všetkej pochyby dokazuje. — Náboženstvá národov mongolských a čudských (fínskych) sú bez tohoto znaku. — Jako všetky tieto národy porodila, tak aj náboženstvo ich utvorila India. Hlavné učenie tohoto panteistického náboženstva je: všetko je jedno a celá vecí rozmanitosť je len priemena podoby (forma). Toto staré učenie žije vo všetkých našich opravdivých národných povestiach: ľudia sa stávajú vtákmi, kvetmi, skalami; veci neživotné životnými. Obyčajne sa tieto prietvory ukazujú v obrazoch krásnych: pred Ježibabou uteká milý s milou a keď ich už moc zlostná doháňať má, on sa mení na šíp a ona na ružu, on na rybník, ona na kačku, ona na kaplnku, on na pocestného pri kaplnke kľačiaceho: čo za pekná obrazotvornosť! Krem tejto náboženskej ceny povestí našich prezrieť môžeme cez ne jako cez sklo do hlbiny duše našich predkov, poznať teda môžeme z nich mravnú ich povahu (natura; die Beschaffenheit). V povestiach našich vystupuje jedna hlavná osoba, ktorá proti mociam zlým v boji stojí, hrozné sú tieto moci a náramne na osobu v boji proti nim postavenú dorážajú, ale najväčšia odvážlivosť, teda najväčšia sila s najväčšou pokorou a nábožnosťou spojená premáha i borí ich. Vždy osoba táto víťazstvo nadobúda, tejto teda osoby navidomoči sa v povestiach strana chytá, z čoho vidno, že osoby takéto sú národného zmýšľania obľúbenci a že tým, čo je mysli národnej najdrahšie, ich ona ozdobuje a najvrúcnejšie svoje túžby do nich prelieva. Najväčšia teda sila v premáhaní moci odporných s najväčšou pokorou, nábožnosťou, obetovavosťou bez nárokov (osobovania si dajakého) spojená, je jadro neskalenej a nezahubenej duše nášho národa. Týmito cnosťami ozdobený musí byť hrdina slovenský a len takémuto sa darí premáhať a boriť moci nepriateľské a dosiahnuť nad nimi víťazstvo. Pred takýmito hrdinami tratia sa moci tieto a trebárs aj dlho sa im na odpor stavajú, nakoniec padajú predsa. Oni to tiež odklínajú zakliatych a dopomáhajú im k predošlému šťastnému stavu. Zakliati sú pod vládou mocí zlých a od týchto nič ich inšie nevybaví, len hrdinovia, mocou ducha svojho i nad týmito zlými mocmi panujúci. Moci zlé, proti ktorým duch dobrý bojuje, sú v človekovi samom, a tak aj moci zlé, proti ktorým hrdinovia v povestiach našich boj vedú, v samom národe, z ktorého títo vystupujú, prevádzajú vládu svoju, v ktorom, aby sme v priechode spomenuli, dve krajnosti (extrema) napospol sa stýkajú. Je v hrdinoch povestí našich sila, pokora, nábožnosť, obetovavosť bez nárokov a vidieť, jako sme spomenuli, že hrdinov týchto v mysli národa láska, vďačnosť, požehnanie sprevádza, vidieť, že na nich vrúcna myseľ národa lipne, ale moci odporné, zlé, proti ktorým hrdinovia v boji stoja: slabosť, nadutosť, bezbožnosť, vypínavosť a chvasty majú tiež miesto a vládu svoju v národe samom, jednotlivých a celé hromady z neho opanúvajúc a stŕhajúc do záhuby. Mnoho je takýchto osôb v povestiach našich, ony za svoje priestupky padajú do nešťastia, podtrhujúc ta aj druhých, a zahynuli by tam, keby im na pomoc neprišli dobročinní hrdinovia, ozbrojení cnosťami, výstupkom ich naproti postavenými. Výtvory tejto obrazotvornosti a mysle slovenskej jak sú ale pravdivé v celom živote našom!

Z pripomenutého vidno, že povesti tieto patria k epickému radu poézie; rozpráva sa dej a rozprávač docela sa vo vypravovaní tratí. V deji vystupuje jedna hlavná osoba, hrdina, obľúbenec národa, ktorého činy zaujímajú hlavnú stranu deja. Epika je najstaršie básnictvo národov a iste sú aj povesti tieto najstaršími mysle slovenskej pamätníkmi, od piesní národných o ďaleko staršími. Na starovekosť ich bezpečne zavierať sa dá aj z najstarších predstavení a názorov nášho národa, ktoré povesti tieto zaujímajú a z ktorých nič nevidieť v piesňach našich národných. V týchto spomínajú sa síce starodávni bohovia, pohanské obrady (coerimoniae), pálenie líp atď., všetko ale toto je omoc novšie od tamtých predstavení, ktoré detinský vek nášho národa obletovali. Oblek a podoba (forma) týchto povestí ukazujú tiež na najdávnejšiu starovekosť: výtvory bujnej obrazotvornosti predstavujú sa v reči neviazanej, prozaickej. Jako ale vo všetkých takýchto starožitných útvoroch, tak aj tu vidieť snažlivosť po istom súhlase (harmónii) a rozmeranosti: tak je to v starovekých židovských útvoroch, ich spevoch hrdinských, tak v spevoch Ossianových,^[11] v starých českých hrdinských piesňach, obyčajne Rukopisom kralodvorským volaných, tak v srbských spevoch víťazných atď. Zaraz prvá povesť v zbierke p. Rimavského sa začína: „Kďe bolo, tam bolo, v seďemďesjatej sjedmej krajiňe bolo, za skleňenním vrchom a za drevennou skalou“^[12] atď. V samom deji ukazuje sa istá rozmeranosť, bo sa všetko do tretieho razu robí a len na tretí raz sa podarí, skadiaľ i to vidno, že počet trojka je v mysli národa obľúbený, svätý. Myseľ, ešte celkom obrazotvornosťou zatočená, neobrátila toľkú pozornosť na podobu jako už myseľ slobodnejšia, od obrazotvornosti tak docela neopanovaná, a preto aj v najstarších básnických (poeticus) útvoroch nenachodíme rýmu (der Reim) alebo časomiery (metrum), ale len prosté vypravovanie, v ktorom predsa, jako sme povedali, vidieť túženie k istej rozmeranosti a súhlasnosti. A čo to za pole a krajiny maľuje nám v týchto povestiach obrazotvornosť národa nášho detinského, čo za postavy a obrazy vystavuje nám na tých poliach? Tam číre háje a hory, tam vypnuté vrchy a na nich sklenené zámky, tam krásne sady a čarovné záhrady, tu dlhé kvetisté doliny a po nich ticho sa kolimbajúce jazerá, tam samotné hrozné jaskyne a v nich sídlo zlých mocí, tam husté hory a v nich sedaliská^[13] vetru alebo noci, tu dlhé, číre púšte a na nich vypočívajúce slnce, tu letí Tátoš povetrím, tam milý s milou pred mocou zlou uteká a naraz na ker s ružou sa mení, tu sa zhovárajú vetry, tam hory a staré duby s pocestným, tam sa zhovára hora s horou, inde si havrany rady vyššie vyprávajú a inde zase zver tiahne s pocestným a dajúc sa mu do služby, slúži mu verne: vidieť, žije tu ešte svet starý, či skutočný, či len vyobrazený, staré, dávne veky tu ožívajú a zvuky starožitné pošumievajú, nesúc sa a šumiac jako vetry v ďalekosti. Ale ten svet zapadlý koľko ešte i teraz má vábivosti, najmä pre myseľ slovenskú!

Nazvali sme povesti naše národnými, a to právom; v nich je vyslovená a vyrazená všeobecná myseľ nášho národa, a to tak, jako bola v starovekosti.^[14][15]

Pán Janko Rimavský podal nám desatoro takýchto národných povestí, ktoré vítame srdečne. Hlavná povinnosť vypravovateľa takýchto povestí je, aby nám ich tak, v tej reči, v tých obratoch, takým spôsobom vyrozprával, jako si ich rozpráva ľud sám, bo sú povesti tieto majetnosť ľudu najvlastnejšia a len v tej reči a v tých obratoch sú ony opravdivý kvet samorastlý, nevidomky, ukradomky na poli našom vyrastený. Nič tam nemá byť umeleckého, všetko len jedno k druhému jako samo od seba má pristávať a jedno za druhým bez všetkej premyslenejšej spojitosti nasledovať; tak nič z tej prostej krásy neopŕchne, ale sa celá netknutá zadrží. Pán Rimavský vyviedol túto vec zdarilo, bo vypravuje nám povesti tak, že sa koľko ráz nám zazdáva počúvať vypravovateľa prostého, národného. Len na dajedných miestach poznať, že sa odchýlil od reči v povestiach užívanej, napr. na str. 8: „Popelvár… šjeu smjechom svojich bratou a mnohích divákou sprevádzaní,“ to tak neriekne prostý povedač; na str. 36: „Jako to čaroďejňík svojej žeňe pod víminkou najvetšjeho tajemstva virozprávau;“ na str. 37: „Tohoto sina všetkím tím, od čoho bi šťesťja jeho života záviselo zaopatriť“ atď.; na str. 45: „a ukázau mu strjebornje haluški na znak toho, že naozaj bou na strjebornom zámku;“ na str. 46: „osúdne tri citroni sa kolimbali na vrchovci jako bi ho boli k sebe kívali“ (to je práve planá výpoveď, miesto „jako bi mu boli k sebe kívali“); na str. 66: „I kňježa i jeho reči sa grófovi zapáčili, ňerozpakuvau sa teda vjacej“ (to je nie po slovensky); na str. 83: „Upjekla si posušťek a dakolko postruhňíkou, vzala oblek novích šjat“ (po slovensky: vzala nový oblek alebo nové šaty); na str. 88: „Keď sadali, zvrtli sa všetkim taňjera“ (držíme toto za chybu tlače, miesto „taňjere“, bo neveríme, že by to vypravovateľ bol chcel vziať za nominatív množný); na str. 123: „a všecci sa už zhrozili nad ňou“ (to je nie po slovensky: preľakli sa, ľak do nich padol atď., hovoria Slováci) a kde inde. Ostatne sú toto malé schybenia proti povestiam inakšie veľmi krásne vypravovaným. Čo sa jednotlivých slov týka, naskrze nechválime vynechávanie hlások korenných, napr. plasou miesto plaskou; zlosní miesto zlostní; pocesní miesto pocestní atď. Hlásky tieto patria ku koreňu a vysloviť sa tiež pohodlne dajú, majú sa teda aj písať. Tak, jako vypravovateľ ich píše, sú vidiečtiny a obecnosti, ktoré v reči spisovnej prijať a uznať sa nemôžu. — Bol by tiež dobre urobil vypravovateľ, keby slovo „frištik“ nebol strčil do slovenčiny, trebárs aj u nás husto užívané. Máme my naše slovo na ten pochod, a to raňajšje.^[16]

Ostatnú povesť „Pamodaj šťesťja lavička“^[17] (tu by bol lepšie urobil, čo by len zreteľne „Pán Boh daj“ bol napísal) boli by sme radšej podľa druhej priemeny čítali, aby sa nám ten nepríjemný obraz o tom psíkovi nebol ukázal. Má to síce svoj zmysel, a to ten, že nábožnému dievčaťu nič sa neprotiví, ale že ono všetkému, i takémuto odstrkujúcemu zvieraťu pomáha, medzitým táto úslužnosť a hotovosť k pomoci nábožného dievčaťa aj z inších tam donesených príkladov jasne sa ukazuje.

V predmluve vypravovateľ rozdeľuje povesti na tri oddelenia, a to 1. na povesti z časov pohanských, 2. na povesti z časov starokresťanských alebo pohanskokresťanských a 3. na povesti z časov kresťanských novších.^[18] — Toto rozdelenie je bez všetkého základu. Povesť z časov kresťanských pochádzajúca, t. j. pod vtokom kresťanstva a s ním spojených predstáv (die Vorstellung) o bohu, svete a živote utvorená, nie je viacej to, čo my pod povesťou národnou rozumieme a čo sa pod ňou, jako sme ukázali, rozumieť má. Naše pravdivé národné povesti sú osnované na predstavách najstarších, predkresťanských o bohu, svete a živote, z časov kresťanských na takýchto predstavách osnované povesti sú už len podľa tých s daktorými priemenami v príbehu pretvorené a ustrojené, z časov ale kresťanských pod vtokom tohoto a jeho predstáv o bohu, živote a svete urobené prestávajú byť našimi povesťami národnými v zmysle tom, v jakom sa rozumieť majú. Vidno teda z tohoto, že sa povesti na ten spôsob, jako ich p. Rimavský podelil, deliť nemôžu a niet veru ani žiadneho znaku, podľa ktorého by sa na spôsob nášho vypravovateľa podeliť mohli, lebo podľa vekov v nedostatku všetkých skutočných príbehov nemôže byť delenie a podľa osôb význačných z veku pohanského lebo kresťanského tiež nie, lebo sa osoby pohanské, napr. starí žreci, starí bohovia alebo vladárovia, na osoby z veku kresťanského v mysli ľudu pozamieňali. Keby sa význačné osoby za výrazné znaky vekov, v ktorých povesti povstali, brať mohli, to by hneď napr. povesť prvá, kde je reč o mníchovi, k veku kresťanskému patrila, ktorá predsa podľa predstáv tam vystavených a podľa spôsobu vypravovania do najstarodávnejších vekov z ohľadu svojho pôvodu položiť sa musí. Nie je teda možné podeliť povesti tieto na spôsob nášho vypravovateľa a veríme, jako aj sám vypravovateľ uznáva, že sa nad rozdelením týmto a čo by ho a jako sporiadal, dosť napremýšľal. V týchto ale povestiach nie je žiadne delenie možné a ani ho netreba. Dovedna patria všetky povesti, ktoré sú na najstarších predstavách, z jakých sme dajedny vyložili, osnované, inšie, ako napr. o Jánošíkovi atď., patria docela do druhého radu. Preto radíme vypravovateľovi sa na budúcnosť do žiadneho delenia nepúšťať a len s povesťami, na najstarších národa nášho predstavách osnovanými, ktoré sa ľahko od druhých rozoznať dajú, pokračovať.

Reč povestí, jako sme už aj pripomenuli, je pekná, slovenská, a boli by sme [si] priali, aby aj reč predmluvy taká bola bývala, medzitým táto hodne za ňou ostala. Dosť sa v nej nachodí neslovenských výpovedí, napr.: „zamíšlajúc jeden stupeň priložiť k stĺpu tomu“, Slovák hovorí: „majúc v úmisle“ atď.; ďalej: „pomňík, ktorí má zo stoleťja na stoleťja národa nášho svedectvo prechovávať“, Slovák hovorí: „zadržať, zavaruvať“; ďalej: „spoliehajúc sa na zápal váš, ktorí mi pomoci svojej, znám, ňeodoprje“, Slovák: „ktorí mi na dobrej pomoci buďe“; ďalej: „tento zvazok je len počjatok zbjerki vetšej asi na dvesto rozpravok silnej“, Slovák: „asi dvesto rozprávok obsahujúcej“; ďalej: „majťe aspoň tej láski“, Slovák: „majťe tú lásku“; potom: „povesti sú — jako pozostatki“, po slovensky: „ostatki“ atď.

Na dobrý čas vyšli povesti tieto, bo v nich nachádzame peknú, rýdzu reč našu, a nám teraz, keď v nej písať začíname, s ňou v jej čistote a rýdzosti dobre oboznámiť sa treba.^[19]

S opravdivou radosťou privítali sme tento zväzok povestí našich i priali by sme [si] srdečne, aby sa medzi naším slovenským obecenstvom hojne rozšírili. Každý sa istotne z nich nateší a na nich nazabáva; vyšší vzdelanec krem zábavy na tom vykvetenom poli, na ktoré nás povesti vyvádzajú, vstúpi tiež prahom povestí našich do duchovného sveta dávnych našich otcov a uvidí tam i vyskusuje, keď je bystrejším okom obdarený, stavbu jeho, inší zaujímať sa bude tými rozprávkami, plnými tajomnosti, bujnej a často veľmi krásnej obrazotvornosti a každý sa po povestiach týchto milo rozpomenie na dávne večierky a priadky, kde pri štrkote vretien načúvali sme s napnutosťou rozprávky tieto od našich matiek, babičiek a štebotavých vrstovníkov. — Pán Fejérpataky^[20] napomožením vydania týchto povestí zase si krásnu zásluhu o národ náš slovenský nadobudnul a pán Rimavský pekne s týmito povesťami beh svoj spisovateľský začal.^[21] Bodaj by sme čím skôr zase druhý zväzok v rukách mali a máme aj tú dôveru k nášmu obecenstvu slovenskému, že hojným odberaním týchto, krem toho lacných a poriadne tlačených povestí, zberateľovi nášmu ďalšie a nepretrhnuté ich vydávanie možným urobí.