ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zuza, Milka a Janko.

MILKA (ozdobuje s Jankom stromček): Mamička, príde aj k nám Ježiško?

ZUZA (pošíva, upratuje. Ustarostene sa obzrie).

JANKO: Mamička, povedzte, prinesie mi Ježiško tie topánočky? Mne je v týchto teraz už zima a keď vyjdem von, hneď mi premoknú. Mamička, a čo mi ešte prinesie Ježiško?

ZUZA (vzdychne): Oh, deti moje, veď už len vás mám na tomto svete a keby som mohla, i srdce by vám dala. Teším sa a radosť mám už len z vás, že ste dobré, ale čo všetko ešte príde, kam sa my, úbohí, ešte v tomto svete podejeme?

MILKA: Mamička, však keď sme dobrí, príde k nám Ježiško a prinesie mi aj tie šatôčky, o ktorých ste mi hovorili, že ak budem dobrá, dostanem ich. My potom Ježiškovi zaspievame. Ježiško to má rád.

JANKO: Aj betlehemci prídu, mamička?

ZUZA: Všetko bude pekné, všetko bude krásne, deti moje, veď už bude, ako Boh dá. Bude, ako ten dobrý Ježiško dá.

MILKA: Mamička, pozrite (ukazuje na cukrové), toto pekné cukrové dám Ježiškovi, až príde.

JANKO: A anjelikom čo dáš? Ježiško nepríde sám, on chodieva aj s anjelikmi.

MILKA: No, anjelikom rozkážem spievať, aj hrať, bo oni majú také pekné husličky a hrajú utešene.

JANKO: Hej, ale keď ti zaspievajú a zahrajú, musíš im niečo za to dať.

MILKA: Veď majú krídelká. Povieme im: huš, huš, huš! (Zatlieska ručičkami.) A nech si vyletia na stromček a vezmú po jednom peknom červenom jabĺčku. Však, mamička, môžu si odtrhnúť jabĺčka?

ZUZA (obzrie sa bez slova).

JANKO: A koľko ich bude? Ujde sa každému?

MILKA: Ó ešte aj nám ostane. Vari sa bojíš, že ti nič nenechajú? Mamička, povedzte, čo by ste vy mali najradšie od Ježiška?

ZUZA: Dieťa moje, pre seba nič, len pre vás. Veď ja žijem s Ježiškom deň čo deň, mne už len dobrý Ježiško zostal pri mojej biede. Vy to viete, deti moje, čo sa natrápime sami, nemáme nikoho, Bože, nikoho, kto by pomohol. Ste ešte malí, neviete, čo je trápiť sa. Nemáme skoro ani čo jesť. Niet ani na tie šatôčky.

MILKA: Mamička, nebuďte smutná, však nám ich Ježiško prinesie.

JANKO: My ho budeme prosiť a on nám ich prinesie.

ZUZA: Verím vám, deti moje, verím. (Zamyslí sa.) Keby len ten náš otec… oh, ten náš otec…

MILKA: Mamička, a kedy nám Ježiško prinesie otecka?

JANKO: Mamička, a kde je náš otecko? Či to vie Ježiško, kam má ísť po otecka?

ZUZA: Otecko, náš otecko, deti moje, ďaleko — ďaleko v Amerike. Neviem, či nám ho dobrotivý Pán Boh ešte vráti. Potrebovali by sme ho, zišla by sa nám pomoc. Deti moje, veď vy to ešte neviete, čo je starosť života, čože vy viete o trápení a krížoch? Oh, bez otcovej pomoci vari už len pohynúť prichodí. Sú tu sviatky a haliera v chalupe niet. (K Jankovi.) Janíčko, iď k susedom, zavolaj starého Hrušku. Povedz, že mamička ho volá na chvíľku. Utekaj, dieťa moje.

JANKO: Dobre, mamička. (Odíde.)

Zuza a Milka.

MILKA: Mamička, ja toho starého Hrušku nemám veľmi rada, nikdy mi nechcel dať jabĺčko, keď som išla okolo jeho záhrady a som si pýtala.

ZUZA: A vidíš, dieťa moje, teraz veru musím pýtať i ja od neho. Snáď sa len zmiluje a požičia nám pár korún na sviatky. Niekto sa len musí zmilovať nad nami.

MILKA: Však Ježiško sa… (Chvíľu sa zamyslí.) Ozaj, mamička, povedzte mi tú rozprávku, ako Ježiško bol tiež chudobný, ako utekal, keď ho chceli zabiť, čo ste mi to raz začali rozprávať, tú.

ZUZA: Moje drahé dieťa, nie je mi veľmi do rozprávania. Ty nevieš, čo všetko bolí; o čom myslím, to nie je rozprávka.

MILKA: No, mamička, však keď nebudete rozprávať, i tak vás bude bolieť ďalej, ak vás naozaj bolí.

ZUZA (pozrie na Milku zdĺhavým pohľadom): A budeš počúvať?

MILKA: Chcem, mamička, počúvať, chcem. O Ježiškovi tak rada počúvam, veď viete, že ja ho mám veľmi rada.

ZUZA (rozpráva): Veru, s Ježiškom a s jeho matkou tiež tak bolo, ako s nami. Mali biedu, veľkú biedu. Boli veľmi chudobní. A porozumenia u ľudí bolo málo, ľudia im nechceli pomôcť. Raz utekali do Egypta, keď Herodes, ten ukrutník, chcel dať zavraždiť malého Ježiška, a celou cestou ich zlí ľudia prenasledovali. Cesta do Egypta bola dlhá, vždy k večeru, keď prišli do dediny, hľadali si nocľah. Ale, ako hovorím, ľudia boli zlí, nedostali ho nikde, iba s posmechom, s nádavkami ich všade sprevádzali. Na jednom mieste rozpustilá cháska sa shlukla a hádzala kameňami po nich, takže anjeli museli obkľúčiť Ježiška, lietať vo vzduchu okolo neho a chytať kamene, aby Ježiškovi neublížili. Len jednému chlapcovi ublížili, ktorý, keď videl zďaleka, čo sa robí, bol zvedavý a prišiel sa pozrieť, do koho to hádžu kamením. I jeden kameň ho zasiahol a trocha ho poranil. A to hádzanie kameňov nebolo len na jednom mieste. To trvalo potom už až do Egypta. Jak mnoho toho bolo, dosvedčuje to, že anjeli napokon všetky tie kamene posbierali a poodnášali na jedno miesto a z toho povstal vrch Golgota. A ten chlapec, čo ho poranili, bol potom neskôr ten pravý lotor pri Kristovi na kríži, ktorému Pán Ježiš povedal: Ešte dnes budeš so mnou v raji.

MILKA: Mamička, a prišiel do raja?

ZUZA: Áno, lebo potom už bol dobrý a trpel tiež mnoho na kríži, ba keď bol ukrižovaný, vtedy už miloval Ježiška.

MILKA: A tí chlapčiská, čo hádzali do Ježiška kamene, tí neprišli do raja, však nie?

ZUZA: Dieťa moje, ak sa neskôr polepšili, možno i tí.

Hruška, Janko a predošlé.

HRUŠKA (klope, vstúpi).

JANKO (vstúpi): Už sme tu. (Ozdobuje potom s Milkou stromček.)

HRUŠKA: Pochválen…

ZUZA: Naveky amen.

HRUŠKA: Volala si ma, suseda? (Fajčí a odpľúva.)

ZUZA: Veď by som sa rada akosi k vám utiekať, sused. Viete, sviatky sú, prichodí aspoň tým deťom niečo zaobstarať. Dobre nás poznáte. Otec v Amerike už ôsmy rok, čo o ňom neslýchať, ani nechýrovať. Pomoci žiadnej, trápime sa…

HRUŠKA (krčí plecami): Hm, bieda, bieda dneška.

ZUZA: Pomaly niet čo do úst vziať. Posledné groše som vydala na potravu. Veď o mňa nejde. Deti, deti… A ten náš otec, ten môj Ondrej, v tej Amerike nič. Keby aspoň on…

HRUŠKA: Ondrej? Tvoj Ondrej? Ten ti len naraz prikvitne, budeš mať dolárov ani sena.

ZUZA: S tým ma každý potešuje, ale pomôcť — nik nepomôže.

HRUŠKA: Eh, never, keď ti je ten tam toľké roky, už by to bol len za otec, žeby na ženu i na deti celkom zabudol.

ZUZA: Dal by Pán Boh! Ale do tých čias — a Boh vie, kedy to bude. A takto neviem už, čo si počať, ja úbohá.

HRUŠKA: Hm, veď ti to vravím, že teraz na svete zle žiť chudobnému človekovi. Natrápiš sa, nadrhneš a nič nemáš.

ZUZA: Sused, vy sa nemôžete veľmi ponosovať. Ďakovať Bohu, vy ešte máte z čoho.

HRUŠKA: Máš — nemáš. Z čoho?

ZUZA: No — No…

HRUŠKA: Ale kde? Kde máš?

ZUZA: Ej, zmilovali by ste sa, sused, požičali by ste nám pár koruniek k sviatkom?

HRUŠKA: Stvoru božia, ale zkade?

MILKA: Mamička, on je skúpy, lakomý, mne nikdy ani jabĺčko nedal, keď som si pýtala.

HRUŠKA: A ty, poškrabok, čo frfleš?

ZUZA (prosí): Pre milosrdenstvo božie, veď sú mi deti skoro nahé.

HRUŠKA (nervózne): Nemáš — nemáš. Opýtam sa starej. (Odíde.)

Mara a predošlí.

MILKA: Mamička, on je skúpy, on nám nedá nič.

JANKO: Však mu Ježiško nedonesie nič, keď je taký skúpy.

MARA (zaklope na okno): Kmotra, kmotrička!

ZUZA (ide k oknu a otvorí ho).

MARA (zadychčane): Kmotra, veď ti Ondrej posiela tisíce z Ameriky, počula som na hornom konci, rozprával vraj ktosi. Tisíce, čuješ? Tisíce!

ZUZA: Ach, kmotrička, už i pred rokom mi to zvestovali a dodnes nič. Neverím, neverím pletkám.

MARA: Ba hej! Veď už o tom celý horný koniec v dedine rozpráva. Ale, veď sa ti zíde, kmotrička, ó zíde. A už aj čas, že sa vám otec v tej Amerike spamätal.

ZUZA: Kto vie, kto vie!

MARA: Istotne.

ZUZA: Nedôverujem.

MARA: Už to len tí ľudia z hviezd nevyčítali.

ZUZA: Uvidíme. A kde tak ponáhľaš, veď si poď posedieť, kmotra, no, len na chvíľu, poď!

MARA: Ej, musím utekať, vieš, že sú sviatky.

ZUZA: No, už len poď!

MARA: Sviatky sú, roboty plné ruky. To som ti len chcela zvestovať, potešiť ťa. S Bohom! (Odíde.)

MILKA: No a otecko nepríde, mamička?

JANKO: Ježiško prinesie otecka i tisíce, však?

ZUZA: Deti moje, tých nádejí sa veľmi nedržím, ľudia sú ľudia, tí povravia, o čom sa im ani neprisnije.

MILKA: A otecko je bohatý?

JANKO: I my budeme bohatí, však, mamička?

ZUZA: Otecko… otecko… Ani už nevládzem myslieť, čo len s ním môže byť? (Sadne si.)

MILKA, JANKO: Mamička! (Sadnú si s dvoch strán k Zuze s prítulnosťou.)

ZUZA: Sama som… sama… Už len dobrý Boh — vie — pomôcť.

MILKA a JANKO: Mamička! (Sklonia hlavinky k matke a trvajú nehybne, nerušene, ako by v spánku.)

Ježiško so 4 anjelmi.

JEŽIŠKO (asi 5-6 ročný, v modrej kabanke, príde a anjeli okolo neho).

4 ANJELI (vystúpi nacvičený roj. Ježiško je v prostriedku, anjeli okolo neho a cvičia jemné cviky, ktoré znázorňujú poklonu a česť, vzdávanú Ježiškovi. Zprvu uprostred javiska cvičia, potom smerom k skupine dumajúcich. Ježiško necvičí, má pravú ručičku zdvihnutú s troma prštekami vo výške pleca, ľavú na prsiach za celý čas).

1. ANJEL: V chudobe, biede, Ježiško zaujme dnes svoj trón, k chudobným, biednym skloní sa žiarivý nebesklon.

2. ANJEL: Kráľovstvo krížom pozláti, jak nebo množstvom hviezd, trpiacich, tichých posvätí, plač u križových ciest.

3. ANJEL: Koho chce láskou utíšiť, s kríža ho osloví: tade ti cesta do raja, chodníček tŕňový.

4. ANJEL: A všetkých, všetkých takto chce do konca milovať, kto plače, smúti, bude sa na konci radovať.

ANJELI, JEŽIŠKO (za spevu vianočnej piesne odídu).

Zuza, Janko, Milka.

MILKA (precitne): Mamička, mne sa zdalo, že tu bol Ježiško.

JANKO (precitne tiež): Aj s anjelikmi.

MILKA: A tak pekne chodili okolo Ježiška.

JANKO: Aj spievali.

MILKA: A takí boli všetci krásni.

JANKO: Takí utešení.

MILKA: Hej! (Hľadí na Janka udivene, potom sa obzerá.)

ZUZA (len teraz zdvihne hlavu, prejde rukou po čele): Neviem, či to bol sen, či zdanie. Len sa mi prisnilo, že som počula hlasy ako by s neba. Ale ako smutne, bolestne znely! (Zalomí ruky.) O kríži a utrpení! Či ešte väčšie trápenie ma očakáva? (S rozhodnou vôľou a oddanou horlivosťou.) Oh, budem trpieť, prijmem všetko od Boha. Aspoň to mi ostane, že sa môžem potom už celkom odovzdať do vôle božej.

Poštári a predošlí.

I. POŠTÁR (klope, vstúpi): Dobrý deň prajem! (Príde ku stolu.) To budete mať radostné sviatky, akých ste doteraz nemali. (Vytiahne z kapsy peniaze, načíta na stôl papierových bankoviek 85.000.) To vám posiela otec z Ameriky. Podpíšte príjem!

ZUZA (nevie prísť k slovu, vyjavene sa díva ako na zázrak. Trasúcou rukou podpíše príjem.)

I. POŠTÁR: A nech vám Boh požehná i ďalej. Šťastlivé sviatky! S Bohom! (Rýchle odíde.)

ZUZA: Bože!

MILKA: Mama!

JANKO: Mamička!

(Chvíľu všetci hľadia udivene na hŕbu peňazí.)

II. POŠTÁR (klope, vstúpi): Dobrý deň prajem! (Príde ku stolu, dáva telegram.) Teda predsa nebudete mať už biedu na sviatky. (Ukazuje hlavou na peniaze.) Tu máte telegram z Ameriky, podpíšte!

ZUZA (díva sa, dlho sa díva, pomaly podpíše).

II. POŠTÁR: Šťastlivé sviatky! S Bohom!… (Rýchle odíde.)

ZUZA (obzerá telegram, raz peniaze, raz deti, bez slova a zdráhave otvára telegram. Číta trhano): V bani sa stalo nešťastie, Ondreja, vášho otca, zabilo, je nezvestný… (Prestane čítať a s výkrikom klesne do mdlôb, padne.)

MILKA: Mamička, čo je?

JANKO: Mamička!?

MILKA: Poď, Janíčko, poďme chytro ku starej mame, poď! (S plačom.) Zavoláme starú mamu, že mamičke je zle.

JANKO (s plačom): Poď, Milka, utekajme! (Odídu.)

Hruška a Zuza.

HRUŠKA (vo dverách): Nemáš — nemáš. Z čoho vziať, keď niet? Požičaj, požičaj, ale z čoho… (Zbadá situáciu, udivene, bojazlivo stúpa ku stolu, obzerá najprv Zuzu, potom zočí peniaze.) Ach, čo sa tu robí? Tisíce na stole a žena vari mŕtva. Tisíce, Bože, čo tu tisícov! To už iste ten jej Amerikán posiela. Hľaď, tu tisíce a ona ti žobrie odo mňa. (Pozrie na Zuzu, Zuza omdletá.) Peniaze! (Začne s judášskym, lakomým úškľabkom.) Peniaze, tisíce, za ktorými túžim, tisíce! (Siahne po peniazoch, trhne rukou nazpät.) Bojím sa — a čo — keby — trasiem sa — ach, tisíce — moje zlaté tisíce… (Obzrie sa.) Tu nikoho — nikoho — ja chcem tisíce — ja musím mať tisíce. (Shrabne znervóznelým hmatom peniaze so stola a prchá.)

(Opona.)