ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mara, Zuza.

ZUZA (varí): A takto v žiali a trampotách míňa sa rok za rokom.

MARA: Veru, takto rok, čo boly Vianoce; zdá sa to, ako by včera boly bývaly. Dnes už zase sú tu.

ZUZA: Čo rok, to bolestnejšie. Ale nie, ja už sa nežaľujem, neprosím o úľavu, znášam rada všetko.

MARA: Kmotra, šťastná si, že máš toľko trpezlivosti.

ZUZA: Veď pri všetkom nedostatku len to ma bolí, že deti to najviac cítia. Do služby už nevládzem ísť, veď chorľaviem, slabnem, a do ťažšej roboty som bezvládna. A v tej službe, čože mi to, že si na chlieb vyrobím, keď môj najvzácnejší chlieb mi berú od úst? Veď vieš, začo ma takto rok vyhnali zo služby? A v dnešnom skazenom svete je skoro všade tak.

MARA: Veď ich Boh potrestal dosť. Ona, veľkomožná pani, i s deťmi chodí vari dnes už i po žobraní.

ZUZA: Ja som to vedela. Dobre som to všetko tušila. Najviac ma bolelo, že i tie nevinné deti ponesú následky hriechov svojich rodičov. Dnes to tu máš. Ďakujem Bohu, že som chudobná, ale svoju biedu by som nezamenila za biedu týchto úbohých.

MARA: A tie peniaze? Nič nevieš? Nič, čo s nimi?

ZUZA (krúti hlavou a hodí rukou): Vyšetrovali, vyšetrovali, nič nevyšetrili. Susedov, rodinu, poštárov, chudák Hruška, najviac ho ťahali, možno, že nevinne. Peniaze! Ako ťažko prišly, tak ľahko pošly. Neúfam, že by som z nich ešte krajciar videla.

Milka, Janko a predošlé.

MILKA (príde s Jankom): Mamička, a toho roku nebudeme mať stromček? Však nie?

JANKO: A pôjdeme spievať?

ZUZA: Stromček? Iba ak by ho len sám Ježiško priniesol. A spievať? Kdeže môžete ísť, keď si nemáte čo obuť a snehu je po kolená?

MILKA: K nám neprídu spievať?

ZUZA: Prídu — neprídu. Čože len dám tým spevákom?

JANKO: A na polnočnú pôjdeme?

ZUZA: Vy, deti moje, až zajtra pôjdete do kostola.

MARA: Kmotra, prídeš ku mne i s deťmi, bude i naša i vaša radosť väčšia.

MILKA: A u vás, krstná mať, máte stromček?

MARA: Máme.

MILKA: Pekný?

MARA: Krásny.

JANKO: K vám prídu deti spievať?

MARA: Áno, k nám každý rok chodia.

JANKO: Aj a harmonikou?

MARA: Aj s harmonikou. (K Zuze.) Kmotra, nože sa posberajte a poďte ku mne; je už večer, povečerajte trocha, ale mnoho nie, a poďte ku mne.

ZUZA: Uvidíme, ako bude.

MARA: No, len príďte, musím sa už ponáhľať, a ponáhľajte sa i vy. (Odíde.)

ZUZA: Dobre.

MILKA: Ach, mamičku, toho roku u nás nebude Ježiško.

JANKO: Ani spievať sa nebude.

ZUZA (zakrýva si oči): Deti moje!

Predošlí, Mirko a Vierka.

MIRKO a VIERKA (pod oknom spievajú vianočnú pieseň).

ZUZA, MILKA a JANKO (počúvajú).

ZUZA: Tak predsa len sa našiel ktosi, kto nám prišiel zvestovať Vianoce.

MIRKO a VIERKA (dospievali).

ZUZA: Iďte ich zavolať dnu.

MILKA a JANKO (idú k dverám): Poďte — poďte!

MIRKO a VIERKA (ubiedení, úbohí, vojdú dnu a bez slova bojazlive stoja pri dverách).

ZUZA (prekvapene): Mirko! Vierka! Bože, to ste vy?

MIRKO a VIERKA (bez slova).

ZUZA: Tak opustené, úbohé! A mamička čo robí?

MIRKO: Mamička je preč.

ZUZA: Kde?

VIERKA: Odišla. A my sme tu sami.

ZUZA: A príde?

MIRKO: Nie.

ZUZA: To ani na sviatky nie je s vami? A vy kde ste?

VIERKA: Jedna stará tetička nás opatruje.

ZUZA: Úbohé deti. Veď vy za všetko nemôžete.

MIRKO: A tetička povedala, že nás aj do kostola vezme.

VIERKA: Aj modliť nás naučila.

ZUZA: Aspoň teda to máte, deti moje. I ja som vám to ešte vlani vravela, žeby ste Pána Boha milovali, modlili sa, dobrí boli a Boh vás nikdy neopustí. A stromček tam máte?

MIRKO: Nie.

ZUZA: Veď ani my nemáme. No, už len buďte hodní a dobri, tu máte. (Dáva im odmenu za spev.) A s Bohom si choďte.

MIRKO a VIERKA (odídu).

Zuza s deťmi.

ZUZA: Takto, vidíte, deti moje, trestu božiemu neujde najmenšie zlo. Božie vážky dobre vážia.

MILKA: A čo zlého zrobili Mirko a Vierka?

ZUZA: Oni možno nič, ale ich rodičia.

JANKO: A kde je ich matka?

ZUZA: Matka, ktorá sa spustí Pána Boha…

MILKA: Však, mamička, teraz Mirko a Vierka sa musia trápiť, keď nemajú mamičky.

ZUZA: Deti moje, veď i my sa trápime, ale my predsa i to máme, čo oni nemajú.

JANKO: Čo, mamička?

ZUZA: Vieru, dieťa moje, vieru v Pána Boha.

MILKA: Oni neveria v Ježiška, však?

JANKO: Veď vieš, ako nás vlani vyhnali, keď sme prišli spievať…

ZUZA: Viera v Ježiška, deti moje, tá nás ešte drží pri živote. Oh, veď Pán Boh, nech už čokoľvek dopustí, vždy bude Pánom Bohom. Kto v ňom trpí, na konci sa v ňom raduje. Vianoce sú krásne, Vianoce sú vždy krásne, ale len tomu, kto ich lásku precíti v srdci svojom, kto tejto láske, tomuto úsmevu Vianoc žije. (Umlknú všetci, hlavy sklonia v hlbokej dume.)

Predošlí, Ježiško s anjelmi.

JEŽIŠKO (s anjelmi príde ako v I. dejstve. Anjeli okolo Ježiška cvičia cviky, ktoré znejú Ježiškovi na česť a poklonu. Ježiško necvičí, stojí uprostred s rúčkou s 3 prstami vyzdvihnutou. V druhej ruke má vianočný stromček. Napokon stanú okolo rodinky a anjeli hovoria).

1. ANJEL: Ježiško ide k ľuďom, a polnoc tajuplná rozleje radosť svetom jasná nebies vlna.

2. ANJEL: Prináša všetkým pokoj; a všetkým ubiedeným zdvíha svoju ručku žehnaním, dobrodením.

3. ANJEL: Ježiško rád má všetkých, každého k srdcu vinie. Všetko je krátke v žití, všetko sa minie, minie.

4. ANJEL: Len utrpenie, kríže nestratia svojej ceny, vo chvíli bude smútok na radosť premenený. (Zaspievajú vianočnú pieseň a odídu.)

Zuza s deťmi.

ZUZA (precitne): Deti moje, čo sa mi to len zasa zdalo?

MILKA: Bol tu Ježiško.

JANKO: S anjelmi.

MILKA: Spievali.

ZUZA: A tak mi sladko bolo okolo srdca, ako by všetky kríže bol so mňa sňal. Vari tu Pán Boh čosi k dobrému obráti.

Mara, predošlí.

MARA: Kmotra, starého Hrušku porazilo. Je ti už na smrť. Len toľko koktal, že chce s tebou pár slov prehovoriť, aby ho priviedli k tebe.

ZUZA (spamätáva sa): Stvora, čo sa robí?

MARA: Naozaj, veď odtiaľ idem.

ZUZA: Veď neviem ani, čo sa robí, mám hlavu veľmi ubolenú prestrachmi.

MARA: Kto vie, ako to skončí.

HRUŠKA (dvaja susedia ho popod paže privlečú porazeného, koktá): Ja som u-kra-dol pe-nia-ze. Ti-sí-ce! Schoval pod dláž-ku, tam si ich ná-jde-te. (Upadne do bezvedomia, posadia ho na stoličku.)

MARA: Kmotra, nevravela som vám?

Ondrej, predošlí.

ONDREJ (klope, vojde): Zuza moja! Zuzka! Poznáš svojho muža?

ZUZA (zhíkne a ostatní vyjavene hľadia).

ONDREJ: Z nešťastia, ktoré stihlo mojich kamarátov v bani, som ťažko, ale šťastne vyviazol. Nemohol som potom prísť domov, ako som písal, nemal som za čo. Možno ti aj oznámili, že som mŕtvy, ale ja som nechcel prísť, kým som si nenasporil trochu peňazí. Žena moja!

ZUZA (vzrušene): Ondrej môj! (Padne mu do náručia.)

MILKA a JANKO: Otecko! (Obvinú sa okolo neho.)

(Opona.)