ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zuza, Mirko, Vierka.

ZUZA (upratuje): Ponáhľajte sa, detičky!

MIRKO: Vierka, ja ti budem podávať a ty vešaj na stromček.

VIERKA: Mamička je teraz v meste, ale až príde domov, budeme mať stromček už hotový.

MIRKO (k Zuze): Povedzte, Zuza, však to Ježiško nechodieva s darmi?

ZUZA: Ba, Ježiško chodieva. Pozri, aký pekný stromček vám prinesie.

MIRKO: Hahaha, veď to si my sami spravíme.

ZUZA: Ale od Ježiška máte cukrové, jablká, zlato a všetko, čo naň dáte.

MIRKO: Kedy bol u nás, ja som ho nevidel?

VIERKA: A ja by som ho bola rada videla.

ZUZA: Ježiško vždy na Vianoce chodieva, ale vidieť sa nedá.

MIRKO: Veď u nás ani vlani nebol.

ZUZA: No, Ježiško chodieva len k dobrým deťom.

VIERKA: A mamička nám hovorila, že to len tak rozprávajú.

MIRKO: Že to len tak hlúpi ľudia klamú deti.

ZUZA: Mirko, Vierka, pozrite, všetko máme od Ježiška. Všetko nám Pán Boh dal. Keď vám mamička kúpi vianočné darky, to len preto, lebo vám Pán Boh požehnal a má vám za čo kúpiť.

MIRKO: No, tak predsa Ježiško nechodieva.

ZUZA: Buď dobrý, Mirko, potom uvidíš, že príde.

MIRKO: Ako príde?

ZUZA: To uvidíš, až budeš dobrý.

MIRKO: Ako mám byť dobrý?

ZUZA: Mal by si sa modliť, do kostola chodiť, doma vždy poslúchať.

MIRKO: Naša mama sa nikdy nemodlí.

VIERKA: Mňa raz deti vzaly do kostola, mama robila potom veľký krik.

ZUZA: Veď to je, vám to tuná darmo vravím, vy za všetko nemôžete.

MIRKO a VIERKA (odídu do svojej izby).

Zuza, Mara.

MARA: No, už by som bola s prácou hotová.

ZUZA: Ako len ten deň utečie, pomaly je tu Štedrý večer. Kmotrička, dobre je, že ťa len zavolali vypomôcť mi, bo čo tu je práce, to jeden človek nevládze. A teraz k sviatkom zvlášť. Mnohoráz neviem, kde mám hlavu — nestačím.

MARA: Kmotrička, veď to ti tak u cudzích ľudí, ti majú málo uznania.

ZUZA: Keby som bola zdravá. Ale som ešte len vždy slabá.

MARA: Povedzže, Zuzka, ešte nič nevyšlo najavo, kde sa ti podely tie peniaze? Nevyšetrili nič?

ZUZA: Stvora božia, nespomínaj. Utrápená som, užialená, starosti mám, deti…

MARA: Ej, už len ten otec váš nebohý. Pán Boh mu daj ľahké odpočinutie, chcel vám dobre.

ZUZA: Dušenka moja, veď to vieš, ako mi napísal ešte aj list. Peniaze prišly, zhynuly, prišiel chýr o jeho smrti, ochorela som samým žiaľom a jeho list ma už našiel v nemocnici. (Plačlivo.) Môj dobrý muž, môj drahý Ondrej. Ako sa len tešil, že ma prekvapí, že mi spraví radosť. Ako len pekne napísal: Žena moja, mnoho som sa natrápil, mnoho trpel a strádal, ale na svoju famíliu som nikdy nezabudol. Dnes by som sa iste nebola ponevierala po cudzích ľuďoch, po službe, veď písal: „O mesiac prídem.“ A stalo sa, Bože môj! (Plače.)

MARA: Dobrý bol, ej, dobrý!

ZUZA: Ako len pekne napísal: „Mnohoráz som nemal čo vziať do úst, odoprel som si kúsok chleba, len aby som pre vás nasporil.“ (Plače.)

MARA: Kmotrička moja, už sa len teraz uspokoj, ako Pán Boh dal, tak sa stalo, ako Pán Boh dá, tak bude i ďalej.

ZUZA: Veru, ako Pán Boh dá. Veď už len v Boha skladám všetku úfnosť. Vlani o takom čase som bola aspoň pri deťoch, aspoň som im vedela tú radosť spraviť, že videli stromček. Aspoň som mohla vidieť radostné očká, ktoré čakaly na Ježiška, i keď sa to všetko tak strašne skončilo, bolo to aspoň doma, ale keď tu mi ešte aj to zabraňujú, čo už len jediné mi zostalo. Tu do kostola nesmiem. Boh chráň, aby sa dozvedeli, že som si na minútu zabehla do kostola. Modliť? I ukameňovali by ma, keby ma našli pri modlitbe. Kam dnešný svet zájde, len dobrý Pán Boh vie. Veď tu nič nie je po dobrom. Pán je kartár, podpísal sa komusi na zmenku, počúvam, že už je to všetko tam. Pani je bez Boha, deti tiež také chce mať. Čo tu zo všetkého? Ver’ ja by sa radšej neviem kde našla, ako u týchto bohaprázdnych ľudí. Ale kde pôjdeš? Veď zahyniem hladom. Deti mám u matky, veď tá moja matka im tiež skoro nemá čo dať, keď im ja nedám. Sú ešte tak mladé a už musia jesť horký chlieb so mnou. Moje sirôtky, moje úbožiatka.

Pani a predošlé.

PANI (vojde a nesie balíky v obchode nakúpené): Ako vidím, vám veľmi práca neleží na srdci. Snáď máte poradu, čo máte zrobené a čo by ešte malo byť zrobené? (K Mare.) Ste už hotová s prácou?

MARA: Len čo som, prosím, dokončila, prišla som sem ku kmotre.

PANI: Tak vás vyplatím, tu máte. (Dáva peniaze.)

MARA: Ďakujem. S Bohom a šťastlivé sviatky!

PANI: A vy, Zuza, keď ste tu hotová, nepostávajte, iďte si za svojou povinnosťou.

ZUZA (odchádza).

PANI: Na postávanie, na to ste. Aby to človek stále hnal do roboty. (Obzerá sa po stromku.) A veď ani stromček ešte nie je obložený. (Volá.) Vierka, Mirko!

Pani, Vierka, Mirko, Milka, Janko.

VIERKA a JANKO: Mamička!

MILKA a JANKO (zaspievajú pod oknom vianočnú pieseň).

VIERKA a MIRKO (prídu a počúvajú): Mamička, to vari Vladko s Gitkou prišli nám zaspievať.

PANI: No, keď sú to deti mojej sestry, tak ich počúvajme. (Medzitým obzerá nakúpené veci.)

MILKA a JANKO (dospievali).

VIERKA: Jej, ako pekne!

PANI: No, Vladko, Gitka, poďte dnu.

MIRKO: Oni sa hanbia. (Díva sa cez okno.)

PANI (ide ku dverám): No, poďte!

MILKA a JANKO (vojdú): Pochválen Pán Je…

PANI (dojedovane, preruší ich v pozdrave): Ach, tieto šteňatá! A kto vám sem kázal prísť?

MILKA a JANKO: Mamička.

PANI: Ako to?

MILKA: Mamička kázala, aby sme prišli sem zaspievať.

PANI: Marš von!

MIRKO: Mamička, veď pekne spievali.

VIERKA: Aspoň cukrové im dám. (Vezme cukrové, chce ísť za nimi.)

PANI: Ani krok. A Zuze ešte poviem svoje.

Predošlí bez Milky a Janka.

PANI: A vy, deti moje, dokončite si svoju robotu, už to malo byť hotové. Čože ste robily, že stromček ešte nie je obložený?

MIRKO: Mamička, my to hneď dokončíme.

PANI: Len potom dostanete dary, prv nie.

MIRKO: Vidíš, Vierka, že nám to mamička dá, že to Ježiško nedonesie.

VIERKA: A my sme to chceli radšej od Ježiška.

MIRKO: Pravda, lebo sme chceli vidieť, ako vyzerá Ježiško.

PANI (zadivene, s hnevom): O čom mi to tu rozprávate?

MIRKO: Mamička, Zuza nám hovorila, že je to pravda, že Ježiško chodieva.

VIERKA: A že aj k nám príde.

PANI: Čo?

MIRKO: Keď budeme dobrí.

PANI: Čo?

VIERKA: A že keď sa budeme modliť.

PANI: Čo? No, dočkajte. Však tá dostane vianočný dar odo mňa. Vie, že ja to nestrpím, aby moje deti takými sprostosťami ohlupovala a predsa sa opováži… Mám už tej Zuzy dosť. Tak poletí z môjho domu, ani sa nespamätá, kde bola. V mojom dome a svojim deťom ja dám výchovu, nie kadejaká sedliacka hlúpa nafúkanosť. (Zavolá.) Zuza, ihneď sem! (K deťom.) Deti, do svojej izby.

Zuza, predošlá.

ZUZA: Ráčite rozkázať, milostivá pani?

PANI: Zuza!

ZUZA: Prosím?

PANI: Zuza, vy sa mi tak vďačíte za moju dobrotu?

PANI: Ja som vás prijala do služby, že mi vás bolo ľúto, i vašej biedy, a vy…

ZUZA: Čo sa stalo, prosím, milostivá pani?

PANI: Vy mi sem posielate svoje škrekľavé decká spievať.

ZUZA: Bože môj, veď len zaspievať.

PANI: A keď viete, že ja to nemôžem vystáť. A potom, ako ste sa ešte opovážila tuná kaziť a ohlupovať moje deti?

ZUZA: Prosím, ako?

PANI: Povedala som vám, keď ste mi minule učila Vierku modliť sa, žeby ste sa neopovážila viac v mojom dome takéto mravy pestovať. A povedala som vám, že keď čosi tomu podobné ešte raz zbadám, poletíte z mojej služby a pôjdete svojou cestou ďalej. Čo ste to zas dnes mojim deťom nabaláchala o Ježiškovi?

ZUZA: Prosím, ja som ich len povzbudzovala na dobro.

PANI: O akom Ježiškovi vy tu smiete rozprávať? Také povedačky a také hlúposti si rozprávajte svojim deťom. Rozumiete? Ja som moderná, vzdelaná osoba a svoje deti si ja vychovám.

ZUZA: Ráčte odpustiť, milostivá pani, veď ja som im len dobré hovorila.

PANI: Vy mňa nepoučujte, čo je dobré a čo zlé.

ZUZA: Ale modlitba…

PANI: Ani slova viac! Z koliby ste prišla a mne chcete kázeň držať? Ihneď sa spakujte a z môjho domu sa berte. Napriek mi robíte všetko, každú chvíľu ma k hnevu popudzujete, takú slúžku ja nepotrebujem. Toho vášho svätuškárenia mám už práve dosť! (Nervózne odchádza bočnými dvermi.)

Zuza, statkár, Milka, Janko.

ZUZA (zalomí rukami): Tak, Bože môj, zas sama! (S horlivosťou.) Oh, vrátim sa ku svojim deťom, pôjdem ďalej svojím svätým krížom. Moje krížové Vianoce… (Klesá na pohovku pri stole do mdlôb.) Ale s úsmevom Vianoc prenesiem svoj kríž; veď Boh je dobrý, už len Boh je dobrý.

STATKÁR (vojde široko, pomätene, sadne na lenošku, vytiahne cigaretu a zapáli si, druhou rukou vytiahne z vačku revolver): Posledná cigareta! Aká podivná skutočnosť, posledná cigareta, posledná radosť… Je v tej skutočnosti kus práva, ktoré som si vyhradil na život, kým ešte túto poslednú cigaretu vyfajčím. Kto by mi teraz nezávidel, keď som si poslednýkrát pánom života a smrti? Kto by mi uprel, aby som si s chuťou, kráľovsky nevyfajčil poslednú cigaretu? A potom zmenka, podvodník, karty, krach, guľka, koniec…

ZUZA (ako by vyrušená, hlasne a bolestne vzdychne).

STATKÁR (zbadá Zuzu, zarazí sa): Čo? Nie som tu sám? (Dofajčí, zahodí cigaretu, skočí s lenošky, pravými dvermi sa vyrúti a za dvermi sa zastrelí.)

MILKA a JANKO (dlho klopú, ešte je statkár v izbe. Vojdú ľavými dvermi, keď výstrel zaznie, strhnú sa i so Zuzou).

MILKA: Mamička, spievali sme, vynadali nám.

JANKO: Mamička, vyhnali nás. (Obklopia, objímu s dvoch strán matku.)

(Opona.)