ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rekrúti (vyzdobení stužkami, kvetmi, držiac sa okolo hrdla, idú cestou s prava na ľavo a spievajú).

REKRÚTI:

(Spievajú a výskajú za javišťom vždy tichšie, akoby sa hlas v diaľke tratil.)

Matúš, Verona, Eva, Katka, Dorka.

(Všetci počas spevu povybiehajú von z domu, kývajú rukami i ručníkami za rekrútmi, iba Eva hľadí za nimi smutno, stojí nepohnute.)

MATÚŠ (nadvihne klobúk): S Bohom chlapci! Smele vpred za národ, vlasť a našu slobodu!

VŠETCI: S Bohom!

DORKA, KATKA (hádžu za rekrútmi kvety a odbehnú za nimi).

EVA (prejde ku studni, opre na o ňu a zamysleno pozerá za odchádzajúcimi).

Predošlí bez Katky a Dorky.

VERONA (utiera si fertuchou oči): Úbohé deti, úbohí rodičia! Lúčenie s milými smrti sa rovná.

MATÚŠ: Lúčenie je ťažká vec. Zkúsili sme to.

VERONA: Darmo je. Čo pán prosí, to byť musí.

MATÚŠ: Pán? Nemecko-maďarskí dravci, ktorí nás za toľké roky otročili, chcú nás touto vojnou zo sveta zniesť.

VERONA: No, to sa im len nepodarí…

MATÚŠ: Nad Slovenskom síce ešte hrmí, ale zároveň aj svitá… Hoj, svitaj zora slobody!

VERONA: Bár by svitla! Nešťastná vojna, tá nás šľahla, kde najviac bolí. Rana tá sa jakživ nezahojí.

MATÚŠ: Bolí, bolí, to je pravda. No, aj iní rodičia synov utratili, my nie sme sami, ba padli otcovia drobných detí ani len to nevedeli, za čo umierajú, to je ešte väčší žiaľ a hroznejšia rana.

VERONA: Ach, každého bolí, čo bolí. Tá nešťastná vojna nejednej rodine sĺz nadelila.

MATÚŠ: Hm, vojna bez guliek nie je a kde guľka, tam smrť, kde smrť, tam slza.

VERONA: To máš pravdu. Kto raz musí na vojnu, ten je už na božej milosti.

MATÚŠ: Prečo? I ja som bol vojakom, i v ohni som bol a tu som. A kedykoľvek vojanskú pieseň očujem, ožije vo mne bývalá chrabrosť, že by som hneď do boja išiel a do glídy stal. Najmä teraz, keď už badám, za čo sa bojuje.

VERONA: No — ba čo ešte?

MATÚŠ: Brániť svoju drahú otčinu, tú zem svätú, dedictvo otcov, v ktorej ich kosti spočívajú; hájiť tie vzácne otcovské lány, drahý domov, milú rodinu, bojovať za slobodu, šiel by som hneď. Hoj — išiel by som, veru Bože išiel.

VERONA: Neblúzni, prosím ťa. Dosť že som syna obetovala, ešte aj teba by som mala ztratiť? Nedaj Bože! (Odíde do domu.)

MATÚŠ: Smrť za slobodu milá a hrdinská. (Odíde cestou v pravo.)

Eva sama.

EVA (pri posledných slovách Matúšových sebou trhne, smutno pozerá za ním a povie trpko): Smrť za slobodu milá a hrdinská, len že za tú smrť niet žiadnej náhrady, či mne môže kto nahradiť milého manžela? (Bôľne.) Nikdy viac. (Utrie si oči, sadne na lavičku pod strom.) A predsa nesvedčno žialiť, veď padol čo hrdina za nás — za svojeť…

Peter, predošlá.

PETER (vystúpi zpoza domu s mierkou v ruke, pozerá na strechu a hvízda na holubov): Čo ste…? Kde ste? Ani jednoho nevídať. Zaiste do poľa odleteli. (Zbadá Evu, zálubno na ňu pozerá.) Holubov tu niet. Iba jedna holubienka tu žalostí za svojím holúbkom, ktorého jej krutý nepriateľ zastrelil. (K Eve.) Evuška, zase plačeš?

EVA: Plač mi je priateľom a slza kamarátkou, odkedy viem, že Palko padol.

PETER: Pochopujem tvoj žiaľ aj ja cítim bôľ za svojím dobrým bratom, ale i zármutok musí mať svoje hranice, že by nebol škodným, ba hriešnym.

EVA: To hrozné povedomie, že sa už viac nenavráti, že ho už jakživ viac vidieť nebudeme, preráža mi srdce a otravujú dušu.

PETER: Musíš sa premáhať. Musíš zabudnúť minulosť a žiť prítomnosti. Sú ešte ľudia na svete, ktorým je tvoj život drahý. Je ešte človek, ktorý ťa práve tak miluje, ako ťa Palko miloval, ak nie viac…

EVA (krúti záporne hlavou): Nemyslím…

PETER: Uver, Evuška, ja prvý ti lásku Palkovú celou mierou nahradím, bo milujem ťa viac, ako svoj vlastný život. Dovoľ, žeby som ťa svojou nazývať mohol, buď mojou ženou, Evuška, a život bude nám rajom. (Obejme ju.)

EVA (vytrhne sa mu z objatia, vstane, s výčitkami premerá ho): Petre! — Čo sa ti robí? To som od teba nečakala.

PETER: Hneváš sa, Evuška?

EVA: Nehnevám, žiadosť, tvoju však splniť nemôžem.

PETER: Prečo, Evuška? Či preto, že som hrbatý? (Smutno.) Ach, viem, to je moje nešťastie!

EVA: Nie, nie, Peterko, tvoje dobré srdce a tvoja šľachetná duša zakryje úplne tvoju telesnú vadu. Ja ťa rada mám čo švagra, ba brata, ale tvojou ženou by som nevedela byť.

PETER: Prečo?

EVA: Sama neviem. Možno preto, že človek môže len raz v živote opravdive milovať.

PETER: Za Palka si predsa neišla z lásky.

EVA: To máš pravdu. Ja Palka nikdy nemilovala. Išla som zaň, lebo ma donútili. Ako mi vtedy bolo, nemôžem ti povedať. To úbohé srdce bôľom pukalo, bo koho milovalo, milovať nesmelo, a koho neľúbilo, s tým žiť muselo.

PETER: Keď si môjho brata nemilovala, pretože za ním toľko smútiš?

EVA: Preto, že si ho ctím. Ťažko som zvykala v dome vašom. Vaše bohatstvo stalo sa vrahom mojej lásky. Palko pochopil moje krušné postavenie a svojou dobrotou, svojou šľachetnosťou obľahčoval môj trápny osud. Časom zvykla som naň. Ctila som ho pre jeho dobrotu, statočnosť a ctiť chcem i jeho pamiatku.

PETER: Ucti jeho pamiatku tým, že staneš sa mojou ženou.

EVA: Nežiadaj to, Peterko, odo mňa. Uver, že manželstvo bez lásky je ťažké bremeno života.

PETER: Srdcu rozkazovať sa nedá. Považuj ma teda aspoň za brata, ktorý ti je celým srdcom oddaný, ktorý ti nikedy ublížiť nedá a v každej potrebe ti je hotový pomáhať. Sľub mi aspoň, Evuška, že mi budeš viac než švagrinou, že mi budeš úprimnou priateľkou, že mi budeš sestrou.

EVA: To ti sľubujem. (Podá mu ruku.)

PETER: Ďakujem ti. Už aj to mi postačí ku šťastiu.

EVA: Ty máš zlaté srdce! (Odíde do domu.)

Poluša, predošlý.

POLUŠA (s košom na ruke objaví sa v úzadí).

PETER (vraví do domu Eve): Boh mi svedkom, že ti budem tým najlepším bratom, bo do smrti neprestanem ťa, hoci len tajno, milovať. Láska moja k tebe, Evuška, bude mi hviezdou šťastia na púti môjho trápneho života.

POLUŠA: Tak, tak, Peterko, však máš na ňu prvé právo po bratovi. Máš, veru máš. Pochválen!

PETER (nahnevano): Sám čert ju dovliekol. Ešte dnes to bude celá dedina, vedieť.

POLUŠA: Tak, tak, Peterko maj sa smelo k tomu, už ti čas, bo čím kocúr starší, tým horší a lepšej od nej nenajdeš. Evka je k domu i k svetu, do roboty jako oheň, driečná čo oliva, a súca že každému do nóty trafí.

PETER: Čo trepete? Kam to cielite?

POLUŠA (gumne ho): Nerob sa svätým, aj ty psom oreš. Chcel by si líšku liškou honiť. Nuž či som neočula vaše šišimiši? Ahá, môj milý, už sme doma. Hoj, starú Polušu ty cez lávky neprevedieš.

PETER: Tak sa zdá, tetka, že na starosť z rozumu vyrastáte. Melete bez vody a na všetkom, čo tárate, je toľko pravdy, čo na žabe srsti.

POLUŠA: No—no—no—no! Já ti len toľko poviem, neodkladaj s časom, kuj železo, zakiaľ ti iný oheň nezaleje. Daj si pozor, bo máš vlka za košiarom, ten urobí ham a Evuška tam. (Odchádza.)

PETER (znepokojený): Tetka, Trpáčka, počkajte že!

POLUŠA (obzre sa): Čo chceš?

PETER: Kto je to za tým košiarom?

POLUŠA: Ten, kto ti Evku strežie. (Prihráža mu.) Daj si pozor, žeby ťa zo sedla nevyhodil. S Bohom! (Odíde.)

PETER (premýšľa): Nedá mi to pokoja. Musím sa dozvedieť, kto je to ten vlk, čo na Evušku čihá. Musím to z nej vytiahnúť. (Odíde za Polušou.)

Katka, Dorka.

KATKA: Ja-ja-jáj! budú mi to za hody toho roku, keď už všetkých poriadnych mládencov na vojnu pobrali.

DORKA: No veru, budú jako bál v Kocúrkove, keď už tu žiadneho súceho šuhaja nemáš.

KATKA: Tých pár výrastkov, ktorí sa tu mocú, to sa mi za tanečníkov — — —

DORKA: Do kapustného suda súci.

KATKA: Čo by ten vedel tancovať, keď sa ani dievčati do očú pozreť nevie.

DORKA: Čo ten ktorý vie, čo je dievča.

KATKA: Každého z nich by musela mamička za ruku pojať a k muzike doviesť.

DORKA: Nedávno som toho mlynárech cmuloňa do chrbta buchla a div sa mi nerozplakal. Keď som to kedy svojmu Ondríkovi urobila, ten mi to aj trikrát vrátil a mali sme smiech.

KATKA: No a môj Adam, keď som ho raz posotila, tak ma bičom po nohách vyškvŕkal, že som ho aj dva týždne spomínala. Ale teraz (vzdychne), ach škoda spomínať tie dobré, zlaté časy.

DORKA: Hej, tá vojna, tá nešťastná vojna!

KATKA: No, bodaj sa tomu tŕň do päty páral, kto kedysi vojnu vymyslel.

Verona, predošlé.

VERONA (vystúpi z izby): Berte sa dievčence, berte! Dňa ubýva a robota stojí.

KATKA: Už ideme, tetuška, už…

DORKA: Len si hrable vezmeme. (Vezme z poza domu hrable.)

VERONA: Usilujte sa! Dobre viete, že vám to druhý neporobí. Spievajte si a práca vám pôjde ani po masle.

KATKA: Ach, kde sú naše spevy. (Vezme hrable.)

DORKA: Aj tie na vojnu pošly.

KATKA: Tak nemo v tom poli, odkedy je vojna, jako v cintoríne.

DORKA: Nepočuješ iné, len samé stony.

VERONA: Čo koho bolí, stonom si hojí. Hoj, a teraz každého bolí. Žiaľ za žiaľom, bieda za biedou. No už len choďte, dievenky moje a robte pilno.

KATKA, DORKA: S Bohom, tetka!

VERONA: S Bohom! Boh vám pomáhaj!

KATKA, DORKA (odchádzajú a spievajú):

VERONA (vezmi mierku a chce ísť do domu).

Tereza, predošlá.

TEREZA (vystúpi z ľava): Bodaj zdraví!

VERONA: Vítaj! Nehnevaj sa, prosím ťa, že som pre teba poslala, ale bojím sa o Evu, neviem, čo s ňou.

TEREZA: Hm, žiaľ srdce sviera a život umára.

VERONA: Odvtedy, jako sme od úradu zistenie dostali, že úbohý Palko na bojišti skutočne padol, chodí ako bez duše. Práca ju neteší a život mrzí. Skrýva sa pred ľuďmi, plače a plače.

TEREZA: Keď plače, od srdca odľahne. Aj bolesť má svoju radosť v slzách.

VERONA: Má, to je pravda. Ale nám to veľmi krušno, pozerať na jej zármutok, keď ho sami vyše miery máme.

TEREZA: Nik nežiada toho, čoho v srdci mnoho.

VERONA: Veď Palko bol dušou celého nášho gazdovstva, otcovou potechou a mojou radosťou; bol našou nádejou, oporou na naše staré dni. Boh mu daj nebe, bol on pýchou celej rodiny a teraz? (Plače.)

TEREZA: Ožeľ radosti — ožeľ i žalosti. Ani radosť večná, ani žalosť bezkonečná. Čo si poradíš? Musíš sa raz utíšiť ty aj Eva. Vaším plačom ho z hrobu nedocitujete. Bolo mu tak súdeno.

VERONA: Bolo jemu aj nám. A už by sa mi zdalo, že by som sa vedela uspokojiť, keby len tá Eva bola inakšia. Chodí kolo nás nemá ako bez pamäti. Krušno na to hľadieť. Nuž som si pomyslela, žeby azda od teba prijala potechu, napomenutie.

TEREZA: Dúfaj, nezúfaj! Oprobujem, ale pochybujem. Ťažko niekomu zo srdca žiale vyháňať.

VERONA: Nezdarí-li sa o prvom ráze, podarí sa o druhom.

Poluša, predošlé.

POLUŠA (objaví sa na ceste a volá): Vajičká, máselko, syr máte? Hej, gazdinka, vajičká!

VERONA: No, tej tu treba, púti.

TEREZA: Z každého slova ťahá vodu na svoj mlyn.

POLUŠA (prejde do popredia): Vajičká, máselko, syr, gazdinky. Dobre platím. Pochválen!

VERONA, TEREZA: Na veky, amen.

POLUŠA: Do tretice všeho dobrého, to sa mi bude dobre dariť.

VERONA: Práve dnes ste zle natrafili; psota v kuríne i v komore.

TEREZA: Všade chýba teraz, ani mne nenesú.

POLUŠA: Ale — ale, neverím, žeby u Drahúňov niečoho chýbalo, na takom veľkom gazdovstve, že by sa zaň hocktorý zemepán hanbiť nemusel.

VERONA: Všetko nám zrekvírovali pre vojsko a keď sliepkam nehodíš a kravám nedáš, ani ty neúfaj sa niečomu od nich.

TEREZA: Ja veru je tak, nedáš — nepýtaj.

POLUŠA: No, už len pohľadajte gazdinka, dobre vám zaplatím. Potrebujem to do mesta na trh.

VERONA: Viem, že je cena neškodná, ale dnes nemám vám čo predať.

POLUŠA: U vás že by nič nebolo, kde božie požehnanie všade na všetkom?

VERONA: Zhrešila by som, keby som tajila, že pravdu nemáte. Ani toho požehnania nezasluhujeme.

POLUŠA: Prečo nie, máte dobré srdce a štedré ruky k chudobe, za to vám nebo žehná na poli, žehná v maštali aj v dome. — Kone ako srny, kravy ako kade, tej jalovizne, ako by ju nacápal, tie ošipané, neuročné, tak len prsty do nich lezú. A tej hydiny celý rákoš a k tomu tie dobré deti.

VERONA: Deti? Už mám len jedného aj to mrzáka.

POLUŠA: Naozaj, pravdu vravíte, už je len Peter, keď Palko padol. Ach taký driečný mladý muž a súci do všetkého. Škoda, preškoda! Boh mu daj ľahuňko duši! Máte žiaľ a zármutok obe. (K Verone.) Vy ako matka a vy (k Tereze) ako testina.

VERONA: Ja veru žiaľ a bôľ, ten sa ani opísať nedá, keď rodič také dieťa ztratí, ako bol Palko.

TEREZA: Dobrý syn, dobrý zať aj dobrý muž. Tak som bola ráda, že sa mi podarilo Evku tak dobre zaopatriť a ľa, šťastie úskočné vtáča, už je po ňom.

POLUŠA: No, no, no, po nečasi býva čas, aj pred vašími vráty zasvieti zasa slniečko radosti. Ešte je tu Peterko slobodný, že Evuška nemusí ísť z domu. (Žmurká očima.) Z mladej vdovy bude onedlho zasa mladá žena, pomoc gazdinej na Drahúnech grunte.

VERONA: Evuška nemusí nikedy z domu. Ani neviem, ako by som sa bez nej obišla, je mi pravou rukou vo všetkom a všade. Ale že by Peter — — netrúfam — veď je on hrbatý — chorľavý.

POLUŠA: No veru, hrbatý — nehrbatý — chlap čo by bol od čerta peknejší, už je vzácny a najmä teraz, keď ich celé regimenty na vojne popadaly. Teraz sa ženským vyberať nedá, vezme každá s radosťou toho, koho dostane. Nuž aj pekná Evka veru, poviem pravdu, môže si všetkých desať oblízať keď si ju Peter vezme. Trebárs je hrbatý, ale bohatý, jediný dedič toľkého gazdovstva a majetku.

TEREZA: Bude, ako bude, však len akosi bude.

POLUŠA: Nuž áno, ale kto chce kam, pomôžme mu tam. (Tajnostno.) Veď som videla aj očula, ako si preľúbežne spolu hrkútali. Oj, videla.

VERONA: Koho?

POLUŠA: Petrika s Evuškou hen pri lavičke. Oj, videla a čo oči vidia, to ústa povedia. Takže je pravda?

TEREZA: Pravda, pravda, len že kto jazyk nedusí, často pokoj ruší.

VERONA: A od veľa reči hlava bolí.

POLUŠA: Od dobrých nie, gazdinka moja. A ja som vám úprimná, čo na srdci, to na jazyku. Jako som ich tak spolu videla, hneď sa mi srdce usmialo a duša zaradovala a pomyslela som si: ahá u Drahúňov už slza vysichá, po žiali bude radosť.

VERONA: Dal by Boh.

POLUŠA: Aj dá, oj dá, veď si vám také ľúbežné rečičky povrávali, že mi až tak sladko na duši bolo, len banujem, že som bola ďaleko a neviem, čo si to povedali. No, ale myslim… hm… veď i ja som bola raz mladá a mala som červené ličká, čo sa chlapom páčilo.

VERONA (pozre na Terezu): Mladosť sama v sebe už krása.

TEREZA (pichľavo): No, bez cnosti aj tá lahodný tovar. (K Verone.) Nehajme však reči a poďme k veci. — Kdeže je Eva?

VERONA: V izbe, nech sa ti páči ďalej. (Otvorí dvere.) Tam čosi riadi. (K Poluši.) S Bohom súsedka, prídite zajtrá lebo pozajtreku, dovtedy sa čosi nájde. S Bohom!

POLUŠA: S Bohom gazdinka! Prídem na pozajtri, bude sobota, v peci báleše, jakých v celej dedine, ba na celom okolí nevedia upiecť, ako sňah, ako perie, ba jako páperie sú tie vaše báleše, že sa do nich prsty ponorujú a srdce na ne smeje. U vás je zdarná pec a vaše ruky sú zlaté. No, do videnia! S Bohom!

TEREZA: No, šťastnú cestu!

VERONA: S Bohom! (Chcú ísť do domu.)

POLUŠA (odchádza, zrazu sa vráti): Ahá, ešte čosi. Novinu som vám zabudla povedať, novinu. (Tajnostne.) Aj u rychtárov chceli by mať veselie a mrzí ich to, že driečný Martin Jančo radšej k vám na robotu chodí, ako k ním, lebo sa Zuzke akosi hlboko do srdca vrezal. Číha naň ako kočka na myš a rychtárech majú strach, že kam sa drevo kloní, tam aj padne.

VERONA: Strachy na ľachy, čo sa má strachovať, však já dcéry nemám.

POLUŠA: Ale driečnú nevestu (pološepno) starodávnu lásku Martinovu a čert nespí. Chcete-li Evušu mať v dome — však je poriadna a do roboty ako britva — nuž poslúchnite moju radu a ožente Petra s ňou čim skôr, kým nehorí. Dobre sa majte!

VERONA: Spešné dielo nebýva dobré.

TEREZA: U rychtárov povedzte, že my im z ich krajička ujedať nebudeme, nemusia sa bať. (Vníde do domu.)

VERONA (ide za ňou): Oj, veru nie.

Poluša sama.

POLUŠA (pre seba): Vyrídim, oj vyrídim s radosťou, bo tomu sa oni potešia a obdarujú za taký odkaz. Človek zo samého toho kšeftu nevyžije, pomáhať si musí aj voľajakým pobočným zárobkom. Musí aj jazyk robiť, keď sa mu chce jesť. Idem hneď za horúca s tým. (Odchádza.)

Zuzka, predošlá.

ZUZKA (s krčiažkom v ruke ide k studni a zvedavo nakukuje do Drahúnech dvora. — Zbadajúc Polušu, beží k nej poobzerá sa do vôkol, utlumeným hlasom sa pýta): Tetka, či je tu?

POLUŠA: Kto?

ZUZKA: No, Martin. Preto idem na vodu, žeby sem sa prezvedela, či je zase u Drahúňov. Naši ho volali do roboty, ale nedošiel a k Drahúňom ide, čo ho ani nevolajú.

POLUŠA: Ešteže čo! Nuž a to prečo?

ZUZKA: Čo ja viem, tá maľovaná vdovička mu hlavu prevracia. To je kľud, tá vie bláznom pískať, a chlapom čarovať, nadarmo ju stariga Bočkeje nevychovala. Má tá dobrú školu za sebou.

POLUŠA: Ja, vieš, vdovička — čertova vôlička. No-no-no-hm-hm s jedným mužom do hrobu, s druhým do domu. A ten Martin ach-ach-ach.

ZUZKA: No to je tiež kvietok z čertovej záhradky. Môj otec ho z vojančiny vymôhli, vyreklamovali, aj tri razy boli v meste u pánov a vďačili sa im, Boh vie čim, žeby ho len prepustili a on sa im tak za to odsluhuje, že ma ani len neobzre a sem sa vláči za tou liznou. — (Utiera si oči.)

POLUŠA: No, no, no, škoda očú, veď ešte sopúch nehorí. Ja ti čosi poviem, čo ťa isto poteší, — ja veru poteší.

ZUZKA: Nuž povedzte, tetka!

POLUŠA (poobzerá sa tajnostne): Drahúnech vdovička nie s tvojim Martinom, ale s Petríkom, so svojim švagríkom medovú kašu varí.

ZUZKA: Ale čo? (Radostne.) A z kadiaľ to viete?

POLUŠA: Na svoje staré oči som to videla, ako si tu verejne hrkútali, ako sa objímali a (poobzerá sa) bozkávali, žeby človekovi bolo zle od chuti prišlo.

ZUZKA (natešená): Ale naozaj, tetuška?

POLUŠA: To más ako na písme. A keď som to starej Drahúnke a Terezy Bočkovej spomenúla, maly náramnú radosť a bolo vidno, že si to obe žiadajú. Drahúňka povedala, že si ona Evušku z domu nepusti. Keď som však Martina nadštrkla, povedaly obe, že ony vám z krajička ujedať nebudú, že sa vonkoncom nemusíš báť, že je tvoj istý.

ZUZKA (radostne): Celé centy padly so mňa. (Objime Polušu.) Tetuška moja, za túto novinu vám hneď na novú sukňu dám, čo mi naši na jarmeku kúpili a mamička vás tiež niečim obdarujú. Poďte so mou. (Odchádza.)

POLUŠA: Ďakujem dievočka moja. (Stranou.) Podarilo sa čertovi do kuchyne. (Ide za ňou.)

Tereza, Eva.

TEREZA: Každému svoj zármutok horký aj príkry a preto musíš sa mierniť a premáhať v žiali aj v slzách, žeby si tesťovi a testinej bôľ za synom nezväčšila. Majú toho sami chudáci dosť a keď teba ustavične takú smutnú vidia, nuž im musí byť do zbláznenia. I seba musíš šetriť. (Hladká ju.)

EVA: Nemôžem si pomôcť, tetuška, taká som nešťastná.

TEREZA: Nezúfaj, dievka moja, sú ešte aj nešťastlivejšie ženy od teba. Buď statnej mysle i žiaľ netrvá večne a vyschne barina, čože by slza nevyschla. Len poslúchaj domácich, oni ťa tak radi majú, jako vlastnú dcéru. (Obzerá sa.) A jestli by azda Petrik s tebou vážnú reč nadpriadal, nuž neodporuj mu. On neni tak driečný, ako bol nebohý Palko, ale dobrák od kosti, statočný šuhaj, ani s tým zle neobideš!

EVA (prekvapeno): Tetka, kam to cielite? Nuž či sa nazdávate, žeby som ja za Petra išla? Nie — to sa nestane, oj nie.

TEREZA: A prečo by si nešla, veď je už len jediný syn a dedič ohromného majetku.

EVA: Srdce sa majetkom podplatiť nedá, manželstvo spája láska a zlato je vrahom lásky.

TEREZA: To je pravda, že šťastné manželstvá spája láska, ale často i priateľstvo. No a lepšieho priateľa od Petra na svete nemáš.

EVA: Já si ho ctím čo priateľa, ale čo muža by som si ho nevedela vážiť. Ja svoje srdce už druhý raz za bohatstvo nezapredám.

TEREZA: To sú pletky. A jestli si to budú rodičia žiadať, dievka moja, čo urobíš? Musíš povoliť. Či chlieb človek jie, toho pieseň musí spievať.

EVA (podráždeno): Ohó, neznáte ma, tetuška, bárs som chudobná, ale toľko hrdosti a samostatnosti v sebe mám, že sa za kus chleba zapredať a otročiť nedám. Jako koľvek je mi dobre u Drahúňov, keďby ma k Petrovi nútiť chceli, to sa zaraz rozlúčim s Drahúnech gruntom, ešte dnes tetuška.

TEREZA: No, to by si dala rozum do árendy, — z teplého hniezda do chújavy leteť. Čo by si si počala? Pravda je, že kto jakživ biedy nezažil, biedy sa nebojí.

EVA: Nie, nebojím sa biedy… Som zdravá a mám dve ruky naučené pracovať, vyrobím si chleba.

TEREZA (hrozí jej): Evka, Evka, nemaľuj strašidlo na stenu! Zdá sa mi, že ty s čertom orechy lúštiš. (Podráždeno.) Chráň sa Martina! Je to driečný, ale nebezpečný šuhaj a rychtárech by ťa z dediny vyhnali. — Chráň sa ho! Milé zlého počiatky, lež koniec žalostný. S Bohom! — (Vážno odíde.)

Eva sama.

EVA (pozerá na Terezu): Nahnevala sa, že zapredať sa nechcem dať za majetok, za bohatstvo, že nechcem isť za muža, ktorého nemilujem. Aké by to bolo manželstvo? Život bez lásky je smutný, chmúrný sťa deň bez slnka, sťa noc bez hviezd, sťa leto bez kvetov. (Smutno.) Ach a moja láska — (vezme z domu krhlu, ide k studni, opre sa o ňu a spieva):

Martin, predošlá.

MARTIN (počas piesne objaví si s kosou na pleci v úzadí na ceste a počúva. Odloží kosu a tajno prikradne sa k Eve a lapí ju od chrbta kolo pásu): Nieže, nie tak žalostne Evulienka moja. Keby teba žiaľ umoril, nuž umorí aj mňa. Nám však nie smrť, ale život rozkošný, milý život kynie.

EVA (vytrhne sa mu z objatia): Martin, už zase pokúšaš? Prosila som ťa už viackrát, žeby si dal pokoj.

MARTIN: Evuška, nepretváraj sa, prosím ťa, to ti nijako nepristane!

EVA: Pretvárať sa? V čom?

MARTIN: V láske, ktorá sa utajiť nedá, ktorú prstom ukázať nemožno, ale ju vybadáš, vycítiš, bo jedno srdce druhého sa týka akousi tajnou čarovnou mocou a láska lásku budí.

EVA: Nespomínaj ľúbosti, bo v nej plno medu a jedu.

MARTIN: A predsa bez lásky neni šťastia, život bez lásky horší od smrti. Evuška drahá netaj, že ma ľúbiš, veď ja to cítim, ja to viem tak isto, ako že je slnko nad nami. Áno ľúbiš ma práve tak vrelo, (ohnivo) jako ja teba, lenže tvoj ženský stud nedovolí ti to vyjaviť. (Objime ju.)

EVA (nemiestno): Ale Martin! pre Boha —

MARTIN: Či spomínaš kedy naše šťastné, detské časy, keď sme spolu húsky pásali? Ja ti kvietky sbieral, ty venčoky vila… Potom sme neskôr spolu ovečky zavracali, spolu spievavali, spolu sa bavili, spolu do školy chodili a spolu vyriastli a už hneď zprvu sme sa radi mali. Či nie?

EVA: Mladosť radosť, sloboda nad zlato.

MARTIN: Pamätáš si na tie báječné večierky pod vašou lipou, keď mesiačik svietil a slávik milo nôtil za domom v kroví? Pamätáš?

EVA (rozrušená): Ticho Martin, nebuď city spomienok, ktoré by ma vedely o rozum pripraviť.

MARTIN: Nie len teba, lež i mňa samého. Kde sú tie sľuby?

EVA: Pre Boha ťa prosím, ustaň!

MARTIN: Ja musel do sveta, a keď som sa vrátil, ty si už bola Paľkovou ženou. (Zúfalým bôľom.) Že som vtedy nezošialel, že som sa vtedy tvojej vraždy nedopustil — Boh mi bol milostivým!…

EVA: Nie mojou vinou, donútili ma.

MARTIN: Viem, donútili ťa za boháča, ale nie ja blaho zlato, ani striebro, lež blaho je: čo komu milo. No, čo ochablo, neochládlo. Ja som ťa ľúbiť neprestal a ľúbim ťa podnes celým svojím srdcom. Evuška moja, (vrelo ju objíme) sme zasa oba slobodní, láska naša nás doprevadí v šťastné manželstvo.

EVA (chce sa oslobodiť z objatia): Martin, rozváž si, čo robíš, veď sme nie u tetky doma, čo keď to u Drahúňov zbadajú…

MARTIN (náruživo): Nechže i celý svet zbadá. Pre lásku neni žiadneho pravidla, ani zákona. (Bozká Evu.) Volím seba samého zhubiť a teba predsa ľúbiť chcem — ľúbiť. (Bozká ju znova.)

Zuzka, Poluša, predošlí.

ZUZKA (ku koncu predošlého výstupu objaví sa v úzadí na ceste, počúva a kýva rukou na Polušu).

POLUŠA (dobehne k nej, šepkajú si, ukazujúc na Martina a Evku, dávajúc posunkami na javo svoje prekvapenie. Pri poslednom bozku zvolá): Hej! Pomáhaj Pán Boh a naspor tých sladkostí.

ZUZKA: A požehnaj, žeby nepoškodilo! Od veľa medu brucho bolieva.

MARTIN: Pán Boh uslyš! (Stranou.) Kam sám čert nemôže, ta diabol pošle starú babu (odkašle) alebo starú dievku. (Kašle.)

EVA (vezme krhlu, naťahá vody a chce do domu).

POLUŠA (k Martinovi): No čo, hádam ti zabehlo z tej rajskej dobroty. Čo? (K Eve.) Vdovička, vdovička, samopašná vôlička. To je pravda.

ZUZKA (posmešno): Slzička cvrk a očko mrk. Ha-ha-ha, koľké žiale, toľké radosti.

POLUŠA: Vdova muža želí, kým nedtuhne celý a slzy vdovy kočací plač.

EVA: Starajte sa sami o seba, so mnou pokoj majte.

MARTIN: Čože ste ozaj došly? Azda na špehy? Či čo chcete s nami?

POLUŠA: S tebou, Martinko, nič nechceme, Pán Boh zavaruj, ty si slobodný šuhaj ako vták, doletí, pomiluje a nechá tak, ale si si mohol sebe rovnú najsť. U vdovy chlieb hotový, ale nie každému zdravý. (Tajno k Martinovi.) Ty si nie prvý, čo medík z jej červených ružičiek zjedáš, pred chvíľkou ho (významne) Petrík lízal.

ZUZKA (posmešne): Hm, k dobrej studienke cesta ušľapaná.

EVA (podráždeno): To nie je pravda, tetka, krivdíte mi. Bojte sa Boha!

POLUŠA: Začo?

EVA: Za tie podlé, lživé reči, ktorými ma chcete očierniť.

POLUŠA: To je lož? Nuž či som nevidela? (Pichľavo.) A tie šiky-miky s Petrom u lavičky nebolo nič? (Hrozí jej prstom.)

EVA: Von koncom nič zlého. My rozprávali vážne veci, z ktorých sa vám spovedať nemusím.

ZUZKA (stranou): Pekná svätá, chocholatá, čo má rožky na hlave.

POLUŠA: Načo by si sa mne spovedala, veď si sa Petríkovi i Martinovi už vyspovedala. (Smeje sa.) Ha-ha-ha!

MARTIN: Nuž a čo je na tom, jestli sa aj s Petrom bozkala, veď sú nie cudzí, je predsa jej švagrom.

POLUŠA: Ahá, vlk vlka neruje.

MARTIN: A jestli sa vám to tak veľmi páči, že za tým sliedite, nuž hľaďte! (Chytí Evu a bozká ju znova.)

EVA (zľaknutá): Martin!

POLUŠA, ZUZKA (skriknú, zakryjú si oči, odvrátia sa).

POLUŠA (zdeseno): Fuj, haňba a potupa na vás aj na Drahúnech pánstvo!

ZUZKA (tiež tak): Škandál o pravom poludní!

POLUŠA: Hanbite sa, fuj, hanbite sa na červeno, veci takéto verejno na vidom oči vystrájať. Či vás to doma takým riadom učili? Bože mi chriechy odpusť! (Hodí na seba kríž.)

ZUZKA: Až sa tak celá od hanby trasiem.

MARTIN (stranou): Alebo od chuti a či od závisti.

POLUŠA: No to je neslýchaná hanba a potupa. To len tá vojna všetko zlé so sebou nesie. Kedysi by boli takých hriešnikov z dediny vyhnali, keby sa boli čoho takého verejne dopustili.

MARTIN: No, to bolo za starých časov, keď staré baby kašu prstom jedávaly. Teraz sú ľudia múdrejší, a každý vie, že bozk poctivého je nič zlého.

POLUŠA: Tak? U teba je to nič zlého, verejne pred svetom za bieleho dňa sa cmúľať, že nič zlého?

MARTIN: Pravda, že to nič zlého, ba naopak dobré je to. Škoda, že ste tak stará a bezzubá ešte aj vám by som tej dobroty nadelil, aby ste nám už toľko nezávideli.

POLUŠA (rozdráždene): Čo ty ešte aj posmech robíš zo starých ľudí? To ťa azda tvoja lizna naučila? Fuj, hanba vám aj Drahúňovcom, že vás u seba trpia, takú sodomu-gomoru. (Žehná sa.) Bože mi hriechy odpusť! Hanba, hanba až človek horí od nej.

MARTIN: Ľaľa, ako horí, musím ju pokropiť, aby nezhorela. (Schytí krhlu a vystriekne za Polušou.)

POLUŠA, ZUZKA (s krikom bežia preč).

Matúš, Verona, Peter, Katka, Dorka, predošlí.

VŠETCI (sbehnú sa ustrašeno): Čo je? Čo sa robí?

MATÚŠ: Nazdal som sa, že je už červený kohút na streche.

VERONA: I ja som sa naľakala, že — nech Boh chráni — horíme.

PETER: Toľké kriky, bežím ako šialený.

KATKA: No aj my sme začuli ten vresk.

DORKA: Ani čoby koho drali.

MARTIN: Ale nič nezvyčajného, hen tetka Trpáčka začala zlosťou horeť, nuž som ju trochu polial, aby reku nezhorela. Škoda by jej bolo, nemal by kto v dedine klebety roznášať a pohoršenia robiť.

POLUŠA: Vidíš ho, lapaja, už krúti ako pes chvostom. Neverte mu gazdíčko, nahneval sa, že som ho v ľúbosti s Evušou pomýlila. Hm, dolapila som ich, dolapila.

MATÚŠ: Sýta kočka dobre lapá.

VERONA: No a v čom ste ich dolapila?

POLUŠA: V čom? Hanba povedať, za bieleho dňa — ani neviem, ako to mám začať?

MATÚŠ: No už len prežuj, keď si nahryzla.

POLUŠA: Vy sa pravda oba narobení moríte prácami, robíte, hlušíte od svitu do mrku a vaša mladá gazdina ako daká milosťpani len si lafrnkuje s mládenci, akoby o božom hode bolo. Veď to hanba a hriech.

VERONA: Ale veď len čo z izby vyšla. Za tú chvílenku vari —

POLUŠA: Za chvíľočku? Celú hodinu sa tu oblizovali ako dve mačiatka. Hanba na vašom dvore.

MATÚŠ: Nuž a či to hriech, však sú mladí a slobodní.

ZUZKA: Veru je pravda i ja som videla.

MATÚŠ (sa smeje): Ha-ha-ha a či si im Zuzička závidela? Aký si ty Martin nekaľavný, keď si už Evu bozkal, mal si radom aj Zuzku i tetku vybozkávať. Vieš, že ženy idú za tým, ako kozy za soľou. Mladá rada lizne a stará uchytí aj so solničkou.

MARTIN: Veď práve tohoto som sa bál, že by ma tetka Trpáčka od samej chuti uškrtila alebo vonkoncom zjedla.

VŠETCI (sa smejú, mladí tlieskajú rukami): Ha-ha-ha čujte-že tetka!

POLUŠA (nahnevano): Rob ty zo svojej ušubranej matere posmech, ale so mnou maj pokoj, ty ošmek naničhodný!

MARTIN: Mojej matke neubližujte, bo vás z toho dvora vyprevadím, že sem jakživ viac netrafíte.

POLUŠA: Hoj, jej, taký pán si ty tu, jako ja pani. Veľké strachy pred takým pánom, čo sa za ním panstvo vláči ako za srnou chvost.

ZUZKA: Poďte tetka, čo vás po ňom, po falošníkovi. (Odchádza.)

POLUŠA: Ešte by to koho vyháňalo z cudzieho dvora, no. — Nevídali, jaký pán, čo dal kone za pištalky, blchy hnal.

ZUZKA (posmešne sa smeje a odíde).

Predošlí bez Zuzky.

MARTIN: Čože? Čo si to povedala, ty stará varecha (Ženie sa za Polušou.)

VŠETCI (tíšia Martina): Čo ťa po nej.

PETER (k Martinovi): Maj s ňou pokoj, lebo tá ti vyčíta paragrafy od Adama až po teraz.

POLUŠA: Ja veru vyčítam aj tebe, Peterko, aj tej vašej uplakanej vdovičke, čo si s vami jak s jedným, tak s druhým mariáš zahráva.

PETER: Čo vám z ruky do hlavy udrelo!?

POLUŠA: Hoj neudrelo, nemalo čo, Peterko môj, ale som videla tie šiki-miki hen pri lavičke. No, daj si pozor, žeby ti hen ten tvoj úprimný kamarát vlčie zúbky neukázal.

KATKA: Tá sa šalie.

DORKA: Alebo je opitá.

VERONA: Bude tá mať čo ohlasovať po dedine, sám parom ju sem doniesol.

POLUŠA: Veru je to hanba, čo sa tu robí. Ach tá vojna, tá vojna celý svet popsula.

MATÚŠ (k Poluši): No, už mám tej komedie dosť. Ber sa už kade cesta! Nám ty nemusíš do kaše dúchať.

MARTIN: Šťastlivú cestu ku novému mestu.

PETER: Choďte, zmeškáte!

POLUŠA (k Matúšovi): A čo ja komu robím. Som tichá ako mucha.

MATÚŠ: No choď a nekal mi krv, bo sa rozkmotríme. (Ukazuje jej cestu.) Marš!

MARTIN, PETER, KATKA, DORKA (sa smejú a tlieskajú rukami).

POLUŠA (odchádzajúc kričí): Hanba-hanba, čo sa tu robí. (Hrozí.) Ale počkajte, dojde na psa mráz.

(Opona spadne.)