Hriešnica

Verona, Matúš.

VERONA (sedí pri stolíku a šije čepiec, obzre sa k domu a volá): Matúš, Matúš!

MATÚŠ (vystúpi z domu a utiera si ústa): Čo dobrého?

VERONA: No čo, zdá sa mi, že už vopred sám sebe pripíjaš.

MATÚŠ: Máš pravdu. Samou radosťou, že sa nám to s tými mladými tak podarilo, som sa počastoval.

VERONA: Dajže Bože, aby sa vydarilo! Potrebujeme ich ako soli do polievky. Neviem, čo by som si bez Evy počala, je mi vo všetkom pravou rukou.

MATÚŠ: A Martin nahradí nám Paľka. Šuhaj statočný a robotný, čo páru nemá v dedine.

VERONA: Bude to párik znamenitý.

MATÚŠ: Keď sme ich ku krstu niesli, nemysleli sme, že ich raz aj pred oltár doprevadíme.

VERONA: To nie, mám sama radosť, že sa to tak spriadlo. No Petra je mi ľúto.

MATÚŠ: Prečo? Aj Peter sa môže oženiť. Dve rodiny vyžijú na Drahúnech grunte. My utiahneme sa do Marúnech chalupy. Je pri nej pekná zahrada a sedem honov poľa, to postačí starým ľuďom.

VERONA: Postačí, čože by nepostačilo, veď máme aj čosi hotovizne, ale Peter sa ženiť nebude.

MATÚŠ: Prečo? Azda pre tú jeho telesnú chybu? Ojej! Hociktoré dievča pojde zaň.

VERONA: To viem, prečo by aj nešlo. No Peter patrí medzi mládencov, ktorým len raz v živote ruža lásky kvitne a keď ju nedostanú, druhá im nevonia.

MATÚŠ: A Petrova ruža bola?

VERONA: Eva.

MATÚŠ: Eva? A prečo si on ju nevzal?

VERONA: Chcel, ale ona volila Martina.

MATÚŠ: To nevďačnosť oproti nášmu domu.

VERONA: No vieš, srdcu rozkázať sa nedá. S Martinom sa znali od detstva, skôr ako s nebohým Palkom.

MATÚŠ: To je celá komedia, nevyznám sa v nej. Peter predsa sám za nich orodoval, žeby sme ich v dome ponechali.

VERONA: Všetko z lásky k Eve, aby len ona šťastnou bola.

MATÚŠ: Tá láska, tá láska! I my sme raz v jej moci boli. Či ešte pamätáš, Veronka? (Prisadne k nej.)

VERONKA: Ako by to včera bolo.

MATÚŠ: Akí šťastní sme vtedy boli!

VERONA: Nazdali sme sa, že nám patrí celý svet.

MATÚŠ: A nemali sme okrem zdravých rúk a chuti k práci ničoho. Narobili sme sa dosť. Dňom nocou sme pracovali.

VERONA: Ďakovať pánu Bohu, nie bez výsledku. Dnes máme viac, ako iní desiati.

MATÚŠ: Máme. A pôjdu-li naši mladí za naším príkladom, i oni budú takými šťastnými ako my.

VERONA: Budú-li sa vedieť vzájomne ctiť a milovať.

MATÚŠ: Ako my sme sa ctili a milovali za celý ten čas, čo sme spolu boli. Či nie, Veronka? (Objíme a bozká ju.)

VERONA: Ach, ty starý zaľúbenec. A či vieš, že v nedeľu bude tomu 25 rokov, čo sme sa sobrali?

MATÚŠ: V nedeľu?

VERONA: Veru v nedeľu. Preto som na ten deň sobáš našich mladých ustálila, žeby sme pri tom i našu striebornú svadbu odbavili.

MATÚŠ: Či preto ten čepiec striebrom vyšívaš?

VERONA: Áno. I tebe som už strieborné perko prihotovila.

MATÚŠ: Ďakujem! Dajže Bože, aby sme aj tú zlatú svadbu vo zdraví dožili. (Objíme a bozká Veronu.)

Máteles, predošlí.

MÁTELES (v ošumelých poplátaných šatoch s baťohom na chrbte objaví sa v úzadí na ceste a keď Matúš Veronu bozkáva, silno kýchne).

MATÚŠ, VERONA (vyskočia a preľaknutí sa obzerajú).

MATÚŠ: Čo sa robí? Či z kanóna strieľajú?

VERONA: Ani čo by sa dom rútil.

MATÚŠ: A to žida čert nadrapuje.

VERONA (ťahá Matúša): Poď, prosím ťa, domov, kým nás nezbadá, lebo sa ho do rána nestrasieš. (Vojdú do domu.)

Jedinák, predošlý, Peter.

JEDINÁK (beží za Mátelesom — zahvizdne): Máteles!

MÁTELES (obzre sa): Čo je?

JEDINÁK: Ročkaj že, Mátelesko! Kam tak cválaš? Bežím za tebou, čo mi para stačí a sotvá že som ťa dohonil.

MÁTELES: Dobré ráno, pán rychtár. Ponáhľam sa za kšeftom do Drahúňov. Chystajú tam parádne veselie.

JEDINÁK: No, však ja tým zasmažím na ich veselie. Máteles, bol si v meste?

MÁTELES: Kde by Máteles nebol. Bol som už u najvyššej vrchnosti.

JEDINÁK: Nuž a? Vykonal si?

MÁTELES (klopká si na vrecko): Tu je to, čierne na bielom. Za 24 hodín musí byť v kasárni.

JEDINÁK (radostne): Brávo! Mátelesko, ty si zlatý človek. (Objíma Mátelesa.)

PETER (vystúpi z domu, sadne na lavičku, na ktorej je čačinie).

MÁTELES: Odnechce sa im hostiny aj veselia.

JEDINÁK: To verím. Daj mi, Mátelesko, tie písma, nech to hneď zariadim.

MÁTELES: Ohó, pán rychtár, hovorí sa, že šuch za šuch. Já som svoje vykonal, nuž i od vás by som si niečo prosil.

JEDINÁK: A čo žiadaš, hovor! Ak môžem, vykonám ti.

MÁTELES: Čože by pán rychtár nemohli, taký mocný a poriadny pán.

JEDINÁK: No, čo máš? Hovor.

MÁTELES: Maličkosť, pán rychtár. (Obzre sa.) Ja viem, že pán rychtár sú dobrým pajtášom nášho pána notára a pána notár sú pána slúžneho švagor, pán slúžny býval ale pisárom u župana, jeho pravou rukou, najlepším dôverníkom… Máteles vie o všetkom.

JEDINÁK: Čo tým chceš povedať?

MÁTELES: Len to, že ruka ruku umýva a pán pánovi vodu nepomúti a tak pán rychtár by mi mohli ľahko vykonať, aby som sa stal vojanským liferantom. Už či by som zbožie, či múku a či dobytok lifruval, všetko jedno. Máteles sa na všetko vydarí.

JEDINÁK: Máteles môj, to neide, to neide.

MÁTELES: Wie heisst, neide? Prečo to neide? Zarábajú a bohatnú na tom toľkí, prečo žeby som ja chudobný židák nemohol pár groší zarobiť? Wie heisst, neide?

JEDINÁK: To je veľmi ťažká vec.

MÁTELES: Ťažká vec — hm — a toto (klopne na kapsu) nebola ťažká vec? Trikrát ma vyhodili a ja som štvrtýkrát vošiel a predsa som previedol, čo si pán rychtár žiadal. Mein Gott, niečo za niečo, nič za nič.

JEDINÁK: Urobím, čo sa dá.

MÁTELES: Dobre. A keď sa vec vydarí, nuž tie vekslíky nechám na oldomáš. Povedzte to i pánu notárovi.

JEDINÁK: Dáš na to ruku?

MÁTELES (podá mu ruku): Tu je.

JEDINÁK: Dobre, spravíme to.

MÁTELES (vytiahne písma z vrecka a podá Jedinákovi): Nech sa páči!

JEDINÁK (pozre do písma): Brávo! (Škodoradostne sa zasmeje a hrozí Drahúňovcom.) Počkajte, odnechce sa vám veselia. (Odíde.)

MÁTELES (volá za Jedinákom): Len ešte za chvíľku počkajte, kým dajaký ten kšeftík spravím.

PETER (zahrozí obom a vojde do domu).

Máteles sám.

MÁTELES (píska na píšťalke a spieva):

Verona, Eva, Katka, Dorka, predošlý.

(Verona, Eva, Katka, Dorka vystúpia z domu.)

MÁTELES: Nech sa páči, gazdinka moja pekná, kúpteže, kúpte niečo! Mám pekný tovar. (Položí baťoh na stôl.)

VERONA: Dnes nič nekúpime.

MÁTELES: Wie heisst, nekúpime? O pár dní máte veselie v dome a vy budete povedať, že nič nekúpite? (Vyťahuje veci z baťoha.) Teplý ručník z kamrhólu pre mladú nevestu, keď pôjde na vácku. Fajnové tilanglové čepce, pekné stužky pre hentie hrdličky, prstienky, pekný barchant na sukňu…

VERONA: Nič — nič nekúpime, darmo ukazujete.

MÁTELES: To ani nehovorte, gazdinka, ako by to bolo, žeby u Drahúňov nič nekúpili, v takom bohatom dome, že sa mu kaštiel nevyrovná.

VERONA: Nemáme gazdu doma a my peňazí nemáme.

MÁTELES: To nič nevadí, dám vám na veru, gazdinka, hoci aj celý tovar, len si vyberte.

VERONA: Lepšie svoje látať, ako cudzie chvátať. (Odíde do domu.)

MÁTELES: No, mladá nevesta, kupte niečo do šťastia.

EVA: Nedá sa kupovať, keď je vojna. (Odíde.)

Predošlí bez Verony a Evy.

MÁTELES: Wie heisst, vojna, však my na ňu nepôjdeme. Aj vojna má svoju dobrotu, peňazí všade ako smetí a keď sú peniaze, je aj kšeft. (Ku Katke.) Pravda, moja okatá? Aspoň ty kup niečo! (Uštipne Katku na lieco.) Kúpiš?

KATKA: Ja radšej predám. (Udre Mátelesa po tvári a vbehne do domu.)

DORKA (smeje sa s skacká): Chichichi, čert sa diablu poručil.

MÁTELES: Ou vaj, vaj, tá má oheň. (Lapí si tvár. K Dorke.) Ty si lepšia, ako tá lojda pojašená. Na, tu máš, (podá jej stužku) aby jej ľúto bolo, že ty máš a ona nemá.

DORKA: Ďakujem. (Obzerá stužku.)

MÁTELES (záľubne): Však je pekná? Za taký dar by si ma mohla — aj — hehehe — bozkať.

DORKA (šelmovsky): Ozaj?

MÁTELES: Veru ozaj, pekná veverička.

DORKA: No — dobre, ale teda chytro, až nik nevidí! (Drží líco.)

MÁTELES (chce ju bozkať).

DORKA (otrčí mu očadenú panvicu).

MÁTELES (bozká panvicu a celý je očiernený).

DORKA (so smiechom vbehne do domu).

MÁTELES (chytí si nos): No, to je ešte len fijalka, Schlak soll sie treffen. (Chytí nahnevane baťoh a chce odísť.)

Martin, predošlý.

MARTIN (vrazí do Mátelesa): No kam, kam tak pospiechaš, Máteles-Leben? Či sú v pekle hody?

MÁTELES: V pekle nie sú, ale na fronte. Čo chvíľa ťa na ne zavolajú.

MARTIN: Potom ťa so sebou pojmem, tvoj dlhý nos bude dobrou šajbou. (Pozre na Mátelesa a začne sa veľmi smiať.) Ha-ha-ha, čo si komín vymetal? Celý si čierny ako murín. (Smeje sa.)

MÁTELES (nahnevano): Vysmievaj ty svojho starého deda, ale nie mňa, ty — ty pšochár nadutý. (Odíde.)

MARTIN (sa smeje).

Eva, predošlý.

EVA (vystúpi z domu sviatočne oblečená): Ty tu, Martin?

MARTIN: Tu anjel môj, práve som došiel pre teba, strýčko nás čakajú na dedine, máme ísť do fary ohľadne sobášu.

EVA: Aký si rozosmiaty, veselý…

MARTIN: Ano, veselím sa, že radosťou by som celý svet vyobjímal, keď si pomyslím, že o tri dni si mojou, mojou na veky. (Objíme Evu.)

EVA: No, priletelo to ako na vetre.

MARTIN: Azda ti to neni po vôli? Či sa netešíš?

EVA: Ako že by som sa netešila tomu, čo si srdce žiada a duša praje. (Zamyslí sa.)

MARTIN: Ale?

EVA: Akási tajná obava ma trápi, akási zlá predtucha ma morí, čoby sa dačo hrozného malo stať.

MARTIN: Pletky! Čo by sa malo stať?

EVA: Sama neviem, ale trápi ma aj sen, v ktorom sme sa lúčili.

MARTIN: Ktože by na sny čo dal, keď sa spí, nuž sa sní. — Od teba, duša drahá, ma nik viac neodlúči. Ty si a budeš mojou, čo by sa hneď aj samé peklo proti nám zoprelo. (Objíme Evu.)

EVA (túli sa k nemu): Radšej volím smrť, ako žiť bez teba.

MARTIN: Nieže, nie Evuška drahá! Smrť nespomínaj tam, kde zkvitá život lásky a šťastia.

EVA: Bár by nám len prekvital večitým jarom.

MARTIN: No uvidíš, Evuška, že závideť nám bude celý svet náš krásny rodinný život. On musí byť vzorom pre celú obec.

EVA: Dajže Bože!

MARTIN (spieva):

MARTIN, EVA (spolu):

(Zajdú na ľavo.)

Petrík sám.

PETRÍK (výnde z domu, počúva pieseň a hľadiac za odchádzajúcimi, ide do popredia): „Nezáviďte ľudia trochu tej ľúbosti, veď jej Pán Boh dáva každému v hojnosti.“ (Trpko sa usmeje.) Má to byť azda úškľabkom pre mňa? Ach — — nie — nie, aj mne jej osud dosť nadelil. Srdce kypí ľúbosťou, láskou, ktorá však nenachodí ozveny, ale umiera, hynie vo svojom nešťastí (Zamyslí sa.) A musím to trpeť? Treba mi len slovo otcovi povedať a donúti ju ísť za mňa. Nuž ale či je také nútené manželstvo šťastným? Nikdy nie. A potom, veď Evu mám tak rád, že nemohol by som jej šťastie kaziť a ona je s Martinom šťastná. (Krášli čečinou dom.)

Bočková, predošlý.

BOČKOVÁ (vystúpi zpoza domu, nesie koš zakrytý obrúskom v jednej ruke, v druhej ruke fľašu): Pán Boh pomáhaj!

PETRÍK: Pán Boh uslyš! Vítajte, tetka!

BOČKOVÁ: Ďakujem. No čo ty figluješ?

PETRÍK: Krášlim dom pre tých našich mladoženíchov.

BOČKOVÁ: Že sa ti chce.

PETRÍK: Chce — oj chce — ale srdce mi pri tom žiaľom puká.

BOČKOVÁ: A to prečo?

PETRÍK: Dobre viete, tetka moja, ako mám Evu rád a ona mnou opovrhla a ide za Martina.

BOČKOVÁ: Sám si si na vine. Ty si mal po svojom padlom bratovi prvý právo na ňu, no toľko si sa okúňal, až ti ju iný uchmatnul. — Či sú mamka doma?

PETRÍK: Doma sú, prejdite len ďalej.

BOČKOVÁ: Ďakujem.

Verona, predošlí.

VERONA (otvorí dvere a hovorí do domu): No len všetko poriadne odrhnite, očistite, dievčatá, žeby nás hostia neohovorili.

BOČKOVÁ: Ja veru tak, lebo gazdu po lichve a gazdinu po dome svet súdi.

VERONA: Ach ľaľa, vítajže Tereza.

TEREZA: Ďakujem. No čo, chystáte to veselie?

VERONA: Chystáme, chystáme, roboty vyše práva. Človek musí mať hlavu na mieste, aby dačo nezabudol.

TEREZA: To ja viem, že sú to starosti a nebeháš-li, nemáš, nehľadáš-li, nenajdeš a bez práce nie sú koláče.

VERONA: Milá je práca, čo i ťažká, keď len neni darebná. A ty čo, kmotrička, prišla si nám pomáhať?

TEREZA: Ach, ľahodná moja pomoc, darmo by som vám zavadzala, ale doniesla som vám malú poctu na to vaše veselie.

VERONA: Pán Boh zaplať. Na čo si sa starala s poctou, veď máme, čo nám treba.

TEREZA: To viem, že máte na tisíckrát viac ako ja, ale je to taký zvyk. Už len vďačne príjmite, čo aj málo, ale zo srdca. (Podáva jej koš.)

VERONA: Kto neni s málom spokojný, viac neni hoden. (Vezme koš.) No poď ďalej, nech ťa aspoň počastujem. (Vedie ju do domu.)

Hana, predošlí.

HANA (vbehne zdeseno): Ľudia boží, či ste už očuli?

VERONA: Čo je, pre Boha? (Odloží koš na ľavicu.)

TEREZA: Čo sa stalo?

HANA: Ach, ja nešťastná stvora! (Plače.)

VERONA: Čo sa ti prihodilo?

TEREZA: Nerob z nás blázna a hovor, čo ti je.

HANA: Kdeže je Martin?

VERONA: Išiel s gazdom na faru ohľadom sobášu, čo nevideť sú tu. A čo chceš s Martinom?

HANA: A či ešte nevie?

VERONA: A čo má vedeť?

TEREZA: Ale či si dnešná, alebo si rozum potratila? Hovor, čo máš?

HANA: Nuž, veď vraj rukuje…

VERONA, TEREZA: Kto rukuje?

HANA: Nuž, Martin. Ó, ja nešťastná matka!

VERONA: Martin že rukuje?

TEREZA: A kto ti to povedal?

HANA: Poluša Trpáčková mi to povedala, že bola práve u rychtárov, keď došlo písmo, že Martin musí na vojnu. (Plače.) Toho som sa mala ešte dožiť. Bože, môj Bože!

VERONA: Poluša? No čo len tá preperenda povie, to ešte nemusí byť pravda?

TEREZA: Tá pomieša živých s mrtvými.

VERONA: Veď by sme to predsa už museli vedeť, keby na tom čo pravdy bolo.

TEREZA: Ale to. A potom, však je Martin reklamovaný.

HANA: Je. Ale že ho ktosi udal a musí ísť a to hneď.

VERONA: No, to by tak bolo, miesto veselia lúčenie.

TEREZA: Tak, tak, ale by rychtárech výskali.

VERONA: A práve idú, Martin, Eva aj gazda, hneď sa dozvieme pravdy.

TEREZA (k Hane): Ale im nič nespomínaj, nekaz im dobrú vôľu. Keď aj je čosi na tom pravdy, oni sami začnú.

HANA (prikyvuje hlavou a stiera oči).

Matúš, Eva, Martin, predošlí.

MATÚŠ: A vítajte, mamička, i vy, tetuška. (Podá ruku Tereze i Hane.)

MARTIN: Vítajte, mamička, i vy, tetuška. (Podá im ruky a rozpráva s matkou.)

EVA: Ako čoby ste boli vedeli, že sme vás chceli na dnes k nám zavolať. Vítajteže!

TEREZA: Ďakujem za privítanie. Prišly sme vás opozreť, ako ďaleko ste už s tým veselím.

VERONA (ukáže na Terezu a na koš): Hen tetka doniesli nám poctu. Zanes to, Evuška, do komory.

TEREZA: Ľahko odnesieš, dievka moja, bo veď chudobný človek len vodou zasmáža.

MATÚŠ: No len no, netreba hladeť na to, čo kto dáva, ale ako to dáva.

TEREZA: Čo som mala, dala som z lásky, veď sú mi čo deti.

EVA: Či si koš vezmete, tetka? Mám ho vyložiť?

TEREZA: Môžeš ho tu nechať.

VERONA: Azda by si ho prázdny nazpäť vrátila? To by bolo. A výslužku z veselia do čoho by si dala?

TEREZA: Ešte-že čo, budeš sa so mnou výslužkovať, čo že som cudzá?

VERONA: Dar za dar, slovo za slovo. (K Eve.) Polož to len do komory, ja si to zariadim. Dones hriate a koláčov, nechže hosťov počastujeme.

EVA: Ako rozkážete, mamička. (Odíde.)

Predošlí bez Evy.

TEREZA: No, čo ste vykonali na fare? Rozprávajte nám!

MATÚŠ: Všetko je zariadené. V nedeľu bude tretia ohláška a na to hneď sobáš.

TEREZA: To bude celkom dobre.

MARTIN: Rychtárech boli aj na fare, vyhľadávať prekážky, ale im to nepomohlo.

HANA: No len aby ich naozaj nevymyslel a šťastie vám neprekazil. Od takého človeka, jaký je náš rychtár, všetko vystane.

MATÚŠ: To máte pravdu, človek, ktorý raz svedomie a česť ztratil, je schopný každej podlosti.

VERONA: No ticho, svedomie a česť je najväčšie bohatstvo človeka, to netreba nikomu hýbať.

MATÚŠ: Človek, ktorý svoje povinnosti nekoná, ktorý ľud mu sverený ku zlému svedie, zapredá ho, zradí; ktorý na cudzí majetok sa lakomí, ním sa obohacuje nemá svedomia, cti a taký je náš rychtár.

VERONA: Ticho, Matúš, nevieš, kde a kto ťa môže očuť.

MATÚŠ: Nech očuje, poviem mu to aj do očú. Či nezapredával nás cez toľké roky pri voľbách maďarským pánom? Každý výdan v obecných počtoch dvojou kriedou písal. My občania naskladali sme zbožia, omasty, stravy a šatstva pre chudobných, ubohých ranených a chorých vojakov a on tým u žida svoje veksle platil. Má ten česť, má ten svedomie?

VERONA: No maj s ním pokoj, na to sú zákony a iní ľudia, ktorí mu vo svevoli ploty postavia.

MATÚŠ: Zákon? — — Kde najviac zákonov, tam najviac krívd a čert tam po plotoch, ktoré možno preliezť.

MARTIN: A rychtár Jedinák má dosť fíglov, ktorými vie každý zákon obísť a každý plot priechodným urobiť.

VŠETCIA: To je pravda. — Tak je, tak. —

Eva, Katka, Dorka a predošlí.

EVA (nesie fľašu s hriatym a položí na stôl).

KATKA (nesie poháriky).

DORKA (nesie koláče).

(Položia donesené veci na stôl.)

MATÚŠ (naleje hriateho): Ale čo nás po ledákom. Pripime si radšej na šťastie našich mladých. (Dvihne pohárik.) Pán Boh im daj šťastia i zdravia a nám radosti z nich vospolok! Na zdravie!

VŠETCI: Pán Boh uslyš! (Pripijú si.)

MARTIN, EVA (spolu rozprávajú).

Juro, predošlí.

JURO: Pán Boh vám daj dobrý deň!

VŠETCI: Pán Boh uslyš.

MATÚŠ: No Jurko! Čo nám dobrého nesieš?

JURO: Vám nič, gazdičko. No len Martinovi som doniesol vojanské povolanie. Za 24 hodín musí byť u svojho regimentu.

VŠETCI (prekvapeno): Čože? —

JURO: Za 24 hodín musí byť u svojho regimentu. Tu máš čierne na bielom. (Podá listinu Martinovi.)

EVA (zúfale): Martin môj! (Plače.)

MATÚŠ: To je omyl. Martin predsa je vyreklamovaný.

JURO: Bol, ale už neni, lebo ho ktosi udal.

MARTIN (trpko): Ktosi? To bol iste Peter.

PETER: Neubližuj mi, ja som to nebol.

MARTIN: Ba si bol; urobil si to z pomsty a zo závisti, že je Eva mojou.

PETER (ostro): Ja to neurobil.

MARTIN: A kto iný, len ty si to urobil.

PETER: Nekrivdi mi. Zaprisahám sa ti, že som ťa ja neudal, ale viem kto, ťa udal.

VŠETCI: A kto? Hovor! Kto?

PETER: Sám rychtár, keď chcete vedeť a žid Máteles mu pomáhal, počul som ich, ako sa dojednali.

MATÚŠ: No hanba im, naničhodníkom.

VERONA: To je jeho pomsta, že Martin nepojal tú jeho starú dievku za ženu.

TEREZA: To, veru to, ja som si myslela, čo z toho bude.

HANA: No však sa mi naodkazovali, nasľubovali, navyhražovali a už svoje vykonali. Na starosť ostanem sama. (Plače.).

EVA: Martin, ja to neprežijem! (Plače.)

VŠETCI (javia trápny rozruch. Juro rozpráva s Katkou a Dorkou.)

Jedinák, Zuzka, Hana, predošlí.

Jedinák, Zuzka, Hana pozorujú predošlý výstup z úzadia.

MARTIN: Neplačte! Pomstili sa na mne, zradili ma, ale pravda neustúpi podlej zrade. Neplačte! Ja ešte neidem a možno ani nepojdem.

JEDINÁK (predstúpi): Čože, že nepojdeš?

MARTIN: Na váš rozkaz, ktorý ste z Mátelesom skuli, nepojdem.

JEDINÁK: Keď nepojdeš po dobrote, dám ťa žandármi odviesť a predsa ísť musíš. Rozumieš?

MARTIN (podráždeno): Že musím?

JEDINÁK (pánovite): Ja veru, musíš a aj pojdeš.

MARTIN: Musím… No, človek všetko zmôže, čo musí, zmôžem to aj ja, ale… (Hrozí.)

JEDINÁK: No, čo ale? Komu sa vyhrážaš? Nevídali, strašidlo v poli stojí a vrabci proso zobú.

MARTIN: Na zlé netreba majstra, to hociaký podliak dokáže.

JEDINÁK (zlostne): Čože, ja som tebe podliak?

MARTIN: Kto zlé robí je naničhodný človek a čo by bol hneď aj rychtárom.

VŠETCI: Tak je, pravda. Tak, je!

JEDINÁK: Ale sa zlostíte, že vám veselie hanbu zjedlo. (Škodoradostne sa smeje.) Hahaha, mladý zať, môžeš si svoju mladuchu do kasárne pojať. Hahaha. (Smeje sa neprestajne.)

MATÚŠ (rázno): Nesmej sa jako diabol, keď hriech podpáli. Hanbi sa!

VŠETCI: Hanba nám, takého rychtára mať!

MARTIN: No, len no, strýčko rychtárech teraz sa smejete vy, ale si pamätajte, že príde čas, keď budem sa smiať ja; a kto sa smeje naposledy, smeje sa najlepšie.

VŠETCI: Tak je! Trest Boží naň! Zaslúži si ho!

(Opona spadne.)