ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Katka, Dorka, neskôr Peter.

KATKA, DORKA (urovnávajú veci na stole a spievajú):

KATKA: Čo po takom čapcovom veselí, nemáš družíc, nemáš družbov, nemáš ani dobrej vôle, jaká na veselí býva.

DORKA: Máš pravdu, keby sa nečistilo, nevarilo, nepieklo, nejedlo a nepilo, ani by si nevedela, že je veselie v dome. No toho všetkého nachystali, žeby troje veselie odbaviť mohli.

KATKA: Všetko je to také pomýlené. Ani pokonávku, ani opáčku, ani várky, ba ani zapletenia nevydržiavali, len čo tú širokú, toho starého zaťa a tých dvoch svedkov zavolali.

DORKA: To oni tak po pánsky stroja, možno rychtáreje rodine na truc.

KATKA: Alebo si to mladý zať tak naporučil, bo z neho na tej vojne celý pán ostal.

DORKA: A jako tam opeknel. Ej veru, má za čím tá Zuzka želieť.

KATKA: Čo vyželie? Čo bolo, to za vetrom po vode uplynulo, to sa jej viac nenavráti.

DORKA: No čo tá má peňazí, ako pliev, ľahko si aj muža kúpi.

KATKA: Dajže pokoj i pre peniaze slzy tečú a nebe za ne nekúpiš. Ale som čula, že sa jej ti vojaci, čo s Martinom došli, jakosi neobyčajne pozdávajú.

DORKA: Áa — to verím, to sú chlapci ako struny.

PETER (vystúpi spoza domu, ostane v úzadí stáť nepozorovaný).

KATKA: Keď sa tam boli omeldovať, že len tak brnkala okolo nich.

DORKA: To ona vie. Ale vieš, čo mi napadlo, že by ich Martin mohol na veselie pozvať, aspoň by sme si zaskočily.

KATKA: To by mohol, ale ich nepozve, bude ti aj hrbatý Peter dobrý do tancu.

DORKA: Vieš, Katka, ja i na toho pristanem. Mne sa Peter veľmi pozdáva, ani nie pre jeho majetok, ale pre jeho dobré, zlaté srdce.

KATKA: Ach-ach a to odkedy? To je novina.

DORKA: Odvtedy, čo sa tej úbohej Evy tak šľachetno zaujal, si ho ctím, ako žiadneho iného v dedine a keby ma dnes oslovil, aby som zaň išla, s radosťou pojdem a celý život budem si ho ctiť a vážiť.

KATKA: Ty rozprávaš o ňom, ako o dajakom svätom.

DORKA: Všetka česť mu. Jeho šľachetnosť cením nad jeho bohatstvo.

PETER (prejde javišťom sa studňu).

KATKA: No len tak chvál, aby si neprechválila.

Verona, Tereza, predošlá.

VERONA (nesie misu koláčov z domu a postaví na stôl): No dievčatá, či ste už prikryly, čo chvíľa sú tu hostia.

TEREZA (ide za Veronou, nesie fľašu a postaví na stôl): A pekne rúče maly ste stôl usporiadať, žeby vás neohovárali, bo zlé ústa sa všade najdú a rana sa zahojí, ale slovo nie.

KATKA: Pre dobrých hostí všetkého dosti a pre zlých i toho mála škoda.

DORKA: Zlata sa hrdza nelapá.

VERONA: Tetka má pravdu. Česť a dobrý chýr domu mnoho stojí. Ja sa i tak bojím, že sa nám dačo nemilého prihodí, snívalo sa mi o cigánoch.

TEREZA: To je škoda, alebo nehoda. (Ku Katke a Dorke.) Dievčence, dajte si dobrý pozor, nech vám ktosi čosi neuchmatne.

VERONA: Na to sú tu, aby daly pozor.

Poluša, predošlé.

POLUŠA (berie na studni vodu, posmešne stranou): Veselie chystajú a hosťov nemajú.

VERONA (k Tereze): Ahá, vidíš ju, už prišlo pokušenie.

TEREZA: To ju rychtárech na výzvedy poslali. Pozri len, ako sem gáni.

VERONA: Judáš jej z očú hľadí.

KATKA (ku Dorke): Pozri len, pozri, ako sa sem pritiahla ako stará líška.

DORKA: No, veď by Zuzka zvedavosťou zomrela, keby nevedela, jaké veselie u Drahúňov stroja.

VERONA: Dievčatá, zatrite jej oči bialošom, aby toľko nezazerala.

TEREZA: Dajte jej, dajte, aby jej oko nevyskočilo. (Rozpráva šeptmo s Veronou.)

KATKA (vezme kus koláča a podáva Poluši): Tu máte nášho chudobného veselia.

POLUŠA: Chudobného? A kdeže už bude bohaté, keď u Drahúňov je chudobné? Ani sa neozri, veď som ja preto neprišla.

KATKA: To viem, ale si len vezmite, žeby som sa do roka vydala.

POLUŠA: Nuž, aby si sa do roka vydala. (Vezme koláč a obzerá ho.)

DORKA: Jaj, tetka drahá, to si odo mňa porád dva vezmite, žeby som sa ešte skôr a istejšie vydala, bo ja, viete, chlapcov rada. (Podá jej dva kusy koláča.)

POLUŠA: Hm-hm, vydať ako vydať, kde však tých mladých zaťov vziať, keď na hruške nerastú, žeby ich človek ako hnilíc natriasol. Ale si už len vezmem aj od teba, hoci som ich neni žiadostivá, bo rychtárech na tie námluvy toľko napiekli, žeby pol dediny nasýtiť mohli.

KATKA (zadiveno): Na námluvy?

DORKA (tiež tak): A na jaké?

POLUŠA: Na Zuzkiné.

KATKA, DORKA: Čože? Zuzka sa vydáva?

POLUŠA: Ja veru, vydáva.

KATKA, DORKA: Ale za koho?

POLUŠA: Za Jura Koženého.

KATKA (diví sa): Za Jura?

DORKA: Hi-hi-hi (Smeje sa.) Dobre som ja povedala, že Zuza má peniaze, tá si ľahko muža kúpi a tu máš, už pijú oldomáš.

POLUŠA: Kde je sadlo, tam je snadno a na nič ani muchy nesedajú.

KATKA (k Verone): Gazdinka, u rychtárech majú veselie vo výhľade.

DORKA: Zuzka si Koženého Jura kúpila.

VERONA (nevšímavo): A čo ma po tom, nech že si majú.

POLUŠA (pichľavo): Ja veru majú a to veselie poctivé, veselie v parte a nie v čepci. (Vezme žbán s vodou a odchádza úzadím.)

VERONA (nahnevano za Polušou): Čo teba do toho, aké my veselie máme, od teba na ten čepiec nikto nepýtal. Čo teda peklo rozduchuješ?

TEREZA: Nechaj ju, čo ťa po nej, veď vieš, že v ústach dva jazyky nosí. Do riedkeho blata kamene nehádž.

VERONA: Máš pravdu, zlý človek horší od čerta, načo sa ním špiniť. (Vníde do domu.)

TEREZA (ide za Veronou).

Martin, Matúš, Jurina, Adamec, Beňko.

MARTIN (taliansky legionársky poddôstojník s vyznačeniami na prsiach, k dievčatom): Hej, dievčence maľuvané, len sa čerstvo zvrtajte okolo, veď si dnes zaskočíme, že hory zelenať sa budú veselosťou.

KATKA: No veď si my už celý týždeň nohy do tancu naprávame.

DORKA: Ani sa ho dočkať nevieme, len aby sme mali s kým tancovať.

MARTIN: S kým? Či som ja nikto? A moji kamaráti sú chlapci samý oheň, keď ťa ten začne zvŕtať, pary neulapíš.

KATKA, DORKA: A či dojdú?

MARTIN: Pravda že dojdú, veď len k vôli tomu veseliu prišli sem.

DORKA (radostne): Sláva! (Zvrtá Katkou.) Ja si toho najkrajšieho vyberiem (Skočky vbehne do domu.)

KATKA: Keby som ťa len nepredbehla, moja milá. (Ide za ňou.)

Predošlí bez Katky a Dorky.

MATÚŠ: Mladosť radosť.

JURINA: A pochabosť.

MATÚŠ: Neboli sme lepšími, keď sme mladí boli.

ADAMEC, BEŇKO: Veru nie.

JURINA: A my sme mali lepšie časy, ako terajší mládenci, bo nás vojna nemýlila v našich radostiach.

ADAMEC: To máš pravdu, kde vojna vládne, tam radosť vadne.

BEŇO: Vojna sa dá ľahko čuť, ale ťažko vidieť. Či nemám pravdu, Martin?

MARTIN: Ako komu, strýčko. Či neviete že sa hovorí: aj vo vojne všeho hojne?

JURINA: Dajže pokoj! Aj v dobrej vojne chleba chýba.

ADAMEC: Kadiaľ vojsko chodí, tráva sa nerodí.

BEŇKO: Vojnou jedon zbohatne a sto iných zchudobnie. Máme príklad na našom rychtárovi a Mátelesovi, tým veru vojna pomohla.

MATÚŠ: No, ja som bol vojakom, ale nežalujem sa na vojnu, bo mne sa tam dobre vodilo.

MARTIN: Mne tiež. Z počiatku mi bolo hrozne privykať na to násilné vraždenie svojich spolubližných, desno bolo mi hladieť na ztratené životy svojich padlých bratov a brodiť sa potokami ich vyliatej krvi. Ťažko bolo mne i mojim kamarátom bojovať, keď ani jeden z nás nevedel, začo bojujeme, prečo sa vraždíme. Hnali nás, ako stádo do jatky, do hrtana istej smrti. A my Slováci museli vždy do prvého radu.

JURINA: To je pravda. Každý tak hovorí.

ADAMEC, BEŇKO: Je pravda.

MARTIN: Zrazu však nastal obrat na bojišti. Čo anjel spásy objavil sa generál Štefánik, povzbudil zajaté vojsko nadšením za cieľ svätý, sriadil legie Božich bojovníkov za našu svätú pravdu, za slobodu nášho ujármeného rodu.

VŠETCI: Sláva mu!

MARTIN: Povesť o nich zašumela aj k nám. My slovenskí a českí vojaci spriadali sme si o nich zlaté rozprávky, no naši protivníci volali ich vlastizradnou bandou.

MATÚŠ: Hoj, to verím, bo cítili, že im už kuvik hodinu číta.

JURINA: A že ide o ich kožu.

ADAMEC: A že ide kára Božia na nich.

BEŇKO: Hodina rátania.

MARTIN: Počujte, čo sa stalo. Raz sme chytili taliansku patrolu. „Ahá, ale vás už máme, vtáčkovia!“ volali sme radostne. „Už ste naši!“ Oni sa zasmiali a odvetili: „Alebo vy naši“, takou peknou slovenčinou, že sme sa divili. „Či ste všetci Slováci?“ pýtali sa. „Ako repa, všetci do jedného.“ Odpovedali sme. „My tiež. To sme bratia!“ Na to oni a už sme sa objímali a bozkávali od radosti. Na to nám rozprávali, čo sa za frontou robí, že skupštia sa voje pod zástavou nášho oslobodenia, našej spásy. Dohodli sme sa a miesto čo by sme ich boli zajali, išli sme s nimi, zverbujúc ešte ostatných verných kamarátov.

JURINA: To ste múdro spravili.

MATÚŠ: Sláva vám!

ADAMEC: Veru sláva!

BEŇKO: A nebáli ste sa, že vás lapia čo ubehlíkov?

MARTIN: Báť sa? (Zasmeje sa.) To nám všetko jedno bolo. (S oduševnením.) „Radšej zomrieť, ako žiť v nevoli!“ Išli sme za hranice. A tam ešte len nastal pravý vojenský život. Život tak krásny, keď sme poznali vysoké ciele, za ktoré máme bojovať. (Nadšeno so zápalom.) A bojovali sme sprísahaní láskou k svojeti, svojej rodnej zemi a bojovali sme čo diví lvi za zlatú slobodu našu. A vybojovali sme ju, vykúpili sme ju potokmi krvi.

JURINA (vstane, sníme klobúk): Posvätná krv táto doniesla požehnanie.

MATÚŠ: Slávnostné národné vzkriesenie.

ADAMEC: Zlatú slobodu.

BEŇKO: Národnú spásu.

MARTIN (slávnostne): Slobodní sme, hoj slobodní! Nie sme a nebudeme viac rabmi divokých tyranov.

VŠETCI: Nech žije sloboda!

Jedinák, Máteles, četníci, ľud, predošlí.

(Očuť krik.)

MATÚŠ: Čo to za krik?

MARTIN: Možno už idú naši hostia.

JURINA: To nie sú svadobníci. To dajaký inakší lomoz. (Krik stáva sa hlučnejším.)

VŠETCI: Čo je to? Čo sa robí? (Napnuto pozerajú do úzadia, ktorým četníci vedú Jedináka a Mátelesa sviazaných spolu, za nimi nával rozhorčeného ľudu.)

MATÚŠ: Ach ľaľa, Jedinák rychtár so židom Mátelesom, pekná čeliadka.

MARTIN: No, veru, tí dožili cti, aká im patrí.

JURINA: Ale ich už majú. Čo si kto zaslúži, to si aj vyslúži. Koľkých ľudí ošudili, ožobráčili, ale im už klapli na prsty.

ADAMEC: Ha-ha-ha- páni keťasi, už sa dovýskali žobráckej palice aj kriminála.

BEŇKO: Tých dvoch mali už dávno obesiť.

JURINA: Boh človeka človekom tresce. Kým Jedinák Mátelesa neznal, ešte len bol akým takým chlapom, ale akonáhle sa sním skamarátil, už bolo zle.

ADAMEC: Ale prosím vás, čert ako diabol, oba sú čierni.

BEŇKO: Čo kto hľadá, to nájde.

MATÚŠ: Čo po bohatstve, keď cti neni. Česť je najdražším a najvzácnejším majetkom človeka, keď si ju vlastným pričinením nadobudne. Kto si česť za peniaze kúpi, ten ju ľahko ztratí, statočnosť na večnosť.

VŠETCI: Tak je veru, tak je.

Muzikanti, Humenská, Hladký, Zákopčan, Vrtúch, predošlí.

MUZIKANTI (za kulisou hrajú).

HLADKÝ, ZÁKOPČAN, VRTÚCH (za kulisou výskajú, jedon z nich vystrelí).

JURINA: Už idú.

MATÚŠ: UŽ sú tu.

ADAMEC, BEŇKO: Tu sú už, tu.

VRTÚCH (vyskakuje pred muzikou a tu i tu výska).

HLADKÝ, ZÁKOPČAN (idú s Humenskou za muzikou. Hudba utichuje.)

MATÚŠ (podáva ruku Humenskej): Vítajte, pani široká.

HUMENSKÁ: Bodaj zdraví. Či sme už všetci pohromade?

MATÚŠ: Myslím, že sme už všetci. (Ukáže na Jurinu.) Pán starejší vás už chvíľu čaká.

HUMENSKÁ (podá ruku Jurinovi): Vítajte! (Pripne mu zelený rozmajrín oviazaný stužkou na prsia a podá ruku ostatným.)

MATÚŠ (k Martinovi): Pozriže Martin, či sú už tam v dome hotoví!

MARTIN: Pozrem, strýčko. (Vníde do domu.)

Predošlí bez Martina, Katka, Dorka.

KATKA, DORKA (vystrčia hlavy z domu a spievajú):

MUZIKANTI (začnú hrať skočnú).

MLÁDENCI (kývajú prstom na dievčatá a tlieskajú).

KATKA, DORKA (vybehnú z domu, točia sa pred mládenci, ktorí ich lapia a tancujú).

(Ostatní sa šeptmo rozprávajú.)

JURINA (zabúcha čakanom na stôl).

MUZIKANTI (zatíchnu).

JURINA: Ticho, ticho mládenci a panny, ešte sa dnes dosť natancujete. Najsámprv musíme vyhoveť Pánu Bohu a potom len svojim radostiam. (Zabúcha čakanom na dvere domu.)

Eva, Martin, Verona, Tereza, Hana, predošlí.

(Všetci vystúpia z domu; Tereza drží dieťa. Hudba hrá tuš.)

EVA (pristrojená čo mladucha, podáva Širokej, starému svatovi a svedkom ruku, záponkou prikrytou, každého privíta).

HUMENSKÁ (pripne za ten čas Martinovi červený ručníčok na prsia).

JURINA (zabúcha palicou): Najmilší páni krstní rodičia, ktorí zastupujete miesto rodičov, hoci viem, že táto naša cesta, na ktorú sa chystáme, neni vám tajnosťou, predsa pýtam sa vás tu pred týmito pánmi, (ukazuje na svedkov) či týmto zaľúbeným dietkam do stavu manželského vstúpiť svoľujete?

MATÚŠ, VERONA: Svoľujeme.

MARTIN, EVA (kľaknú pred rodičov).

MATÚŠ (vtiahne nad ich hlavu ruku): Bože vás požehnaj!

VERONA (radostne): A daj vám šťastia!

MARTIN, EVA (vstanú a boskajú rodičom ruky).

JURINA: Keď ste už rodičovské svolenie a ich sväté požehnanie dostali, poďte do chrámu Božieho, žeby ste si tam dľa zákona a obradov cirkvi svätej ruky pred kňazom podali, lásku, svornosť a vzájomnú poslušnosť si do smrti prisľúbili, aby ste vo svojom manželskom stave živí boli ku cti a chvále božej, krstným rodičom a priateľom k radosti a sebe samým k blaženosti a k spaseniu.

VŠETCI: Bože uslyš! Bože daj!

MUZIKANTI (hrajú pochod).

HLADKÝ (vystrelí).

ZÁKOPČAN (výskne a rukami tlieska).

VRTUCH (cifruje si pred muzikou).

VŠETCI (sa pohnú k odchodu).

Poluša, predošlí.

POLUŠA (vbehne zadýchaná z úzadia): Počkajte! Hoj, stojte! Už máte po veselí. Pavel vám došiel.

VŠETCI: Čože, akože?

POLUŠA: Prišli ruskí legionári, invalídi a medzi nimi je aj váš Pavel s dokalíčenou nohou.

MARTIN: To neni pravda. Neverte jej! To rychtárech nový fígel vymysleli, žeby nám veselie prekazili.

HLADKÝ, ZÁKOPČAN: To je tak.

VRTÚCH: Ak iste je tak.

POLUŠA: Ak chcete, verte, ak chcete neverte. Ale je tak, ako vám hovorím. Už aj všetko vie, čo sa tu doma porobilo, aj že mu žena ostala neverná, že sa s Martinom včera civilne oddala a že sa práve k sobášu strojíte.

MARTINA: Netáraj, ty čertove vreteno! Babsko naničhodné, len čo peklo rozduchuje. Ta sa ber!

VŠETCI (rozhorčeno): Preč, preč s ňou!

POLUŠA: Čo chcete so mňou? Hen ho už máte. (Ukazuje na cestu.)

Pavel, Peter, Zuzka, Kožený, ľud a predošlí.

PAVEL (jako ruský legionár má ľavú nohu poviazanú, skrivenú, opiera sa o barľu, ide z úzadia do popredia, skúmavo pozerajúc do kola).

JEDINÁK, ZUZKA, KOŽENÝ, MÁTELES (ostanú v úzadí).

(Na javišti zdesenie a trápny zmätok.)

VERONA (beží proti Palkovi.): Palko! Syn môj drahý. (Objíme ho.)

EVA (lapí sa za hlavu): Ježiš, Maria!

MARTIN: Ticho! Neboj sa a nezúfaj!

MATÚŠ: Vítaj, Palko! Ty Žiješ? Vďaka Najvyššiemu! My celý čas držali ťa za mŕtveho.

PAVEL: Vidím, že odbavujete kar a veselíte sa nad mojou smrťou. No, škoda, že som došiel a pokazil vám radosť.

VERONA: Nerozprávaj tak, syn môj drahý. My tešíme sa, že žiješ, že si sa navrátil.

MATÚŠ: Veru Bože, tešíme. A čo sa stalo, zle sa stalo. No, nesmieš si to tak vykladať, žeby to bolo proti tebe namierené. Sama vojenská vrchnosť dosvedčila a úradne vyhlásila, že si padol. My oplakávali ťa za celé tie roky a keby sme len tušenie boli mali, že žiješ, nebolo by sa stalo, čo sa stalo.

PETER: To nie. Uisťujem ťa, brat môj, že ťa všetcia srdečne vítame.

PAVEL (trpko): Všetcia ma srdečne vítate a tá, ktorá by ma mala najsrdečnejšie vítať, tá ma nevíta. Kde mám ženu? Nemám jej viac. Ja mrtvý žijem a ona živá zahynula, zomrela…

VERONA: Žije ti, Palko, žije.

PAVEL (bôľne): Pre mňa viac nežije. U mňa česť nad život a kto raz česť ztratil, ztratil všetko. (Opovržlivo pozre na Evu.) Ty falošná falošnica, to je tá vernosť, ktorá si mi prísahala a do smrti zachovať sľubovala. Hanbi sa sveta a boj sa Boha, ty hriešnica zarytá! Si ty žena? Roba si!

MARTIN: Neubližuj jej! Jej hriech pre ktorý trpí, je vlastne hriechom mojím, ona je nevinná.

PAVEL: Tvoj hriech a naša hanba. Ty — ty cudzoložník!

MARTIN (podráždeno): Čo? Ja cudzoložník?

PAVEL: Aj si!

MARTIN: Ale ja? Ešte raz to povedz a… (Vytiahne dýku proti nemu.)

PAVEL: Chceš sa merať so mňou? Nuž porátame sa. (Otrčí nôž proti nemu.)

VERONA, MATÚŠ, PETER: Palko, pre Boha, čo robíte? Majteže rozum. (Rozbraňujú ich.)

VŠETCI (tíšia).

Eva (vrhne sa medzi Palka a Martina): Martin!

PETER (lapí Evu a odsotí ju na bok): Hľadáš nešťastie?

EVA (zalomí ruky a opre sa o studňu): Moje dieťa!

PAVEL (odhodí nôž): Nie. Nepošpiním ruky svoje krvou. Vy ste oba zdraví, tešte sa životu. Ja žobrák navrátim sa do boja a obetujem život svoj za slobodu a národ. (Chce odísť.) S Bohom!

VERONA: Paľko, syn môj, čo zamýšľaš?

MATÚŠ, PETER: Palko!

MARTIN (schová dýku): Nie tak, kamarát. Eva patrí dľa zákona Božieho i svetského tebe. Ja musím odstúpiť. Ty ostaň! O jedno ťa však prosím: Eve neblíž a mojmu ubohému dieťaťu buď láskavým otcom!

PETER: Tým budem ja. Aby chúďa nebolo vám v ceste, prijmem ho za svoje a nechám mu prepísať grunt, ktorý som po krstnom otcovi dedil. A ty, Dorka, máš zlaté srdce, ty mi ho budeš opatrovať a za to budeš mojou ženou. Budeš Dorka? (Vezme dieťa a podáva ho Dorke.)

DORKA: Ako svoje vlastné. (Vezme dieťa, túli ho k sebe a bozkáva.)

PETER (objíma Dorku s dieťaťom): To bude naša spoločná radosť.

MARTIN: Ďakujem ti, Peterko, Pán Boh ti odplať! Odchádzam takto s ľahším srdcom. S Bohom mamička! (Objíme a bozká Hanu.) S Bohom všetci ostatní.

HANA: Martin! Čo zamýšľaš? Kam sa sberáš?

MARTIN: Ta, zkadiaľ sa nikdy viac nevrátim, S Bohom! (Odchádza.)

HANA (bôľne): Syn môj! Nechoď! Nechoď, Martin! (Beží za ním.)

PALKO (opovržlive k Eve): A ty čo? Lojda naničhodná, hriešnica, necudná, neberieš sa za svojím frajerom?

MARTIN (obráti sa a hrozí Palkovi): Počuj, neblíž jej!

PAVEL: A ty, čo ešte chceš? Zlom už raz krky! Podliak ničemný!

MARTIN (zlostne): Čo som ja? (Vytiahne revolver.)

PAVEL: Podliak, pfuj! (Odpľuje.)

MARTIN (otrči revolver proti Palkovi).

VŠETCI (rozrušení).

EVA (beží pred Pavla, akoby ho kryť chela): Martin!

MARTIN: Tu máš! (Strelí a trafí Evu.)

EVA (vykrikne): Jaj!!! (Sklesne.)

PAVEL (ju zachytí do náručia).

VŠETCI (kričia a preberajú Evu): Eva! Eva! Kristove rany, on ju zastrelil.

MARTIN (zúfalo lapí si hlavu, zkríkne): Eva! (Ťažkým krokom odchádza.)

PAVEL (volá za Martinom): Mordár!

(Opona spadne.)