ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eva a Peter.

EVA (sedí pri kolíske, kolíše a spieva):

PETER (počúva v úzadí nepozorovano, keď Eva dospieva predstúpi): Ja ti to, Evuška, z celého srdca prajem, aby si sa blahých radostí dožila na svojom dieťati, ktoré tak vrele miluješ.

EVA: Máš pravdu, Peter, milujem svoje dieťa tak, ako som jeho milovala, ba viac, o veľa viac, než seba, než všetko na svete.

PETER: Láska materská je kráľovnou všetkých citov lásky, je schopná každej obete. Matka z lásky k dieťaťu znáša bez reptania každé utrpenie a znášaš ho aj ty.

EVA: K vôli tomu malému, nevinnému anjelíkovi znesiem vďačne každú útrapu.

PETER: Ľúto mi ťa, Evuška, keď vidím, ako ohúrno naši s tebou zachádzajú.

EVA: Nezazlievam im. Majú príčinu i právo na to.

PETER: Hriech tvoj všetkým oči kole, na tvoje ctnosti zabúdajú. Práva nemajú ťa tyranizovať a mučiť.

EVA: Majú, Peterko, majú. Ťažkým hriechom poškvrnila som váš dom, hanbu uvalila som na vašu rodinu. A každý hriech musí mať svoju pokutu.

PETER: A ty ju tak pokorne znášaš.

EVA: Čo mám robiť? Nešťastný človek, keby sa aj brehu chytil, i ten sa s ním svalí. To je môj osud. To už tak musí byť.

PETER: Nemusí, Evuška, ej veru, nemusí. To záleží len na tebe, na tvojej vôli. Povedz len slovo, že chceš byť mojou a hneď sa všetko razom zmení. Ty budeš zasa spolugazdinou na Drahúňech grunte, akou si bývala, kým nebohý brat Pavel žil a tvoje dieťa, ktoré teraz každému v dome zavadzá, do ktorého teraz každý kôpne, zaujme v rodine našej miesto riadneho člena, lebo ho príjmem za svoje, dám mu svoje meno i časť svojho majetku. Rozmysli si to, Evuška! Uver, že chcem tebe i tvojmu dieťaťu dobre.

EVA: Ty máš zlaté srdce. Ja viem, že mi ty jediný z celého domu najlepšie praješ, i to viem, že pri mužovi tak šľachetnom, statočnom a dobrom mala by som raj na zemi a predsa to urobiť nemôžem a nesmiem.

PETER: Prečo, Evuška? Čo ťa v tom hatí?

EVA: Prísaha, ktorou som sa Martinovi zaviazala. Boh by ma ztrestal, keby som ju zrušila a Martin by sa hrozne pomstil na mne i na tebe, až by sa vrátil.

PETER: Až by sa vrátil… Či sa však vráti? Kto je raz na vojne, ten je už na Božej milosti.

EVA: Ja sa denne zaň modlím, aby sa šťastne navrátil a pevne verím, že sa raz vráti, aby videl a požehnal svoje dieťa.

PETER: Už je tam poldruha roka, vyše roka už nepísal, kto vie, či ešte žije.

EVA: Peter, nestraš ma! Neraň mi srdce, ktoré i tam bôľom krváca. Duša moja horí žiaľom a ty ešte žeravé uhlie sypeš do nej. (Plače).

PETER: Nerozumieš mi, Evuška. Nechcem ti zle. Ja chcem tvoj hriech kryť, pre ktorý ťa celá dedina stíha, chcem hanbu zmierniť, sotrieť, ktorú si na na náš dom uvalila, pre ktorú tebou opovrhujú, pre ktorú ťa kopú.

EVA: Ďakujem ti Peter. Viem, že som ťažko zhrešila a pokutu za svoj hriech zaslúžila. Kajám za hriech svoj a kalich pokuty, čoby akýkoľvek horký bol, vypijem do poslednej kvapky, hoci by som i podľahnúť mala.

PETER: Dobre teda. Rozhodla si nad svojím osudom. Buď silnou a zmužilou v dobe ťažkej búrky, ktorá nad tebou visí. Opovrhla si mnou, no ja ti predsa ostanem priateľom! S Bohom, Evuška! (Odchádza poza dom hvízdajúc.)

EVA (objíme kolísku): K vôli tebe chcem a budem trpeť, anjelík môj zlatý! Bože stoj pri mne a neopúšťaj ma!

Verona, predošlá.

VERONA (košíkom v ruke prichádza cestou z úzadia): No, čo ty inej roboty nemáš, ako mazgliť sa s pankhartom?

EVA: Len čo som ho vyložila a uspala.

VERONA: No veď celý deň ho vykladáš. Čo ho máš vykladať? Iná by sa s tým ukrývala a ty ho na dvor vykladáš, aby každý, kto ide okolo, videl hanbu, ktorá si na náš dom uvalila. Dobre, že ho ešte na cestu nevyložíš, aby ľudia ešte viac o nás rozprávali, ako rozprávajú.

EVA: Keď neviem, kde by som ho dala. V izbe zavadzá, každý sa oň potkne a tu na dvore zasa vám neni po vôli.

VERONA: Pravda, že mi neni po vôli, ani nebude, kdekoľvek sa človek ukáže, všade sa o tom s posmechom rozpráva, že Drahúnech majú prírastok do rodiny a robí každý pri tom poznámky, že v človekovi žlč kypí, a ty ho ešte svetu do výkladu staviaš.

EVA: Nehnevajte sa, mamička. Položím ho za dom. (Odnáša kolísku za dom.)

VERONA: Polož si kam chceš, mňa matkou nevolaj viac, žiaľ, ktorý si mi tvojou hriešnou ľahkomyselnosťou spôsobila, pretrhol všetky sväzky príbuzenstva medzi nami.

Matúš, predošlá.

MATÚš: No, čo už máš zasa. Kričíš, ani čoby už zatylie horelo.

VERONA: Ani sa necítim od jedu. Prišla som z mesta a kam som sa tam obrátila, s kým som sa len stretla, každý posmešky z nás robil, že na Drahúnech grunte chováme prírastok do rodiny a zlé jazyky napádajú tvoju česť, Matúš, tvoje dobré meno. Vieš, čo hovoria, že hriech jej je hriechom tvojim. To predsa trpeť nemôžeme a nesmieme. (Plače.)

MATÚŠ: Ani nebudem, už k vôli rychtárech nie, lebo to je voda na ich mlyn. Už mám cez toho poldruha roku tých pleťúch a tých hriechov dosť. Raz to musí konec vziať.

VERONA: Ja sa už ani na ulicu neukážem.

MATÚŠ: A ja do krčmy tiež viackrát neidem, každý tam človeka naberá a striela bez prachu po ňom.

VERONA: A to všetko pre tú hriešnicu naničhodnú, ktorá sa pri tom všetkom nafukuje ako žaba v močidle. Matúš, ja ti hovorím, že keď neurobíš hneď poriadok, nechám všetko tak a pojdem preč, kde ma nik nepozná. (Plače.) To som si na moje staré dni zaslúžila.

MATÚŠ: Neplač, Verona! Ty vieš, že slzy nerád vidím. Poriadok urobím hneď. Dám jej, čo jej patrí a nech ide, kam jej vôľa. Vybav to s ňou.

VERONA: Tak, tak Matúš, zachrániš česť domu a rodiny.

MATÚŠ: Zavolaj ju. (Vníde do domu.)

Eva, predošlá, neskôr Matúš.

VERONA: No konečne. (Volá.) Eva!

EVA (vynde zpoza domu): Čo rozkážete?

VERONA: Sober si svoje háby, gazda ťa vyplatí a môžeš ísť, kam chceš. V našom dome viac miesta nemáš.

EVA: Čakala som to. Zaslúžila som túto pokutu, bo som zhrešila proti Bohu i proti vám. Odpustite mi. Hriech môj trápi dňom nocou dušu moju, trpím viac, ako si svet myslí, no jaká pomoc? Čo sa raz stalo, viac sa neodstane.

VERONA: Hriech z prvu šmakuje, no neskôr katuje a hriešne slasti vedú k priepasti. Sama si si vinou tvojho nešťastia.

MATÚŠ (nesie dve sporiteľné knižky): Dievka moja, kým si sa statočne chovala, bola si nám milovanou dcérou a radi sme ťa mali, ale hriešnicu ďalej v svojom dome trpeť nemôžeme. Pol druha roka sme ťa tu s dieťaťom držali, nazdávajúc sa, že sa Martin vráti a chybu napraví. No výhľadu není, žeby Martin došiel a my ťa viac držať nemôžeme. Trpí tým meno a česť domu i rodiny.

VERONA: Div nás svet neukľuje.

MATÚŠ: Krivdu ti urobiť nechcem. (Dáva jej jednu knižku.) Tu máš na knižke podiel po tvojom mužovi čo vdova a tu máš mzdu práce, čo si nám od jeho smrti v dome a gazdovstve pomáhala. (Dáva jej druhú knižku.) Vezmi si a choď, kam vieš.

EVA: Ďakujem vám na stokrát. Mzdu za prácu prijmem, ale podiel nevezmem, bo nie som ho hodná. Poškvrnila som váš čistý dom, zhanobila som meno vášho rodu hriechom, uvalila naň hanbu a odchádzam od vás čo hriešnica a nie ako dedička.

VERONA: Vidíš, aký to hrdopysk; Petrom opovrhla, ktorý jej hanbu, jej hriech chcel zakryť a teraz ani podiel po Pavlovi neprijme.

EVA: No nie z pýchy, ale z pokuty. Ja poškvrnila som meno Pavlovo a preto nie som hodná podielu po ňom. Uznám, že v dome vašom nemám miesta a hoci mi ho ťažko bude opúšťať, pojdem. Len vás prosím, ponechajte mi tu šaty, kým si s dieťaťom prístrešie najdem.

VERONA: No len si hľadaj u seba rovných!

EVA (ide za dom vezme na ruky dieťa a podáva ruku Matúšovi a Verone): S Bohom! Pán Boh vám zaplať za všetko dobrodenie.

MATÚŠ (odvráti sa a ruku nepodá): Choď si s Bohom! (Vníde do domu.)

VERONA (pichľavo): Aj s baťohom. Mladá nevesta, čo sa jej mladý zať z hluba zabil. Hanba! Hanbi sa! (Vníde do domu, zaplesnúc za sebou dvere.)

Eva, Tereza.

EVA (s plačom odchádza, bôľným pohľadom obzre sa na dom Drahúňov): Ľudia plní zlosti, Boh plný milosti.

TEREZA (prichádza z úzadia): No, čo ty? Kam sa sberáš, plačúc?

EVA: K vám, tetuška.

TEREZA: Ku mne? A to s plačom?

EVA: Vyhodily ma od Drahúnov, idem vás prosiť o prístrešie.

TEREZA: Hoj, dievka moja, toho ty u mňa nehľadaj, toho ty u mňa nemáš, odkedy si sa tak škaredo zachovala. Ja som chudobná stvora, ale statočnosť u mňa nad zlato.

EVA: Teda aj vy mňa od seba odstrkujete?

TEREZA: Kto jako robí, takú odplatu berie. Ja som ťa vychovala, všetkému dobrému som ťa priučila a ty sa mi takto zachováš, takouto hanbou sa mi odmeníš. Zle, hoj zle si urobila dievka moja a zlé zlým sa zaháňa.

EVA: Zhrešila som, hoj viem, že som zhrešila a ľutujem toho. Odpustite a prijmite ma k sebe.

TEREZA: Nevďačnému nič neni vďakom. U mňa ty, čo takáto hriešnica, miesta nemáš. Tebou si ja svoj skromný, ale čistý dom nepoškvrním. Nie veru. (Odchádza.) Mne česť nad bohatstvo, ba nado všetko.

EVA: Smilujte sa, tetuška! Ku komuže mám isť, keď nie k vám?

TERAZA: Ku komuže máš ísť? Choď si k jeho materi, nech si kolíše a opatruje svoje hriešné plemeno. Ktože ti v dedine teraz najbližším, len ona. Koho si si vyvolila, toho si drž a čo si si navarila, to si aj pojedz. Ja ťa viac neznám a znať nechcem, ty hriešnica. (Vnide do domu Drahúnech.)

EVA (bôľne): Bože! Kto okrem teba neni hriešným? (Odíde.)

(Zvečerieva sa.)

Matúš, Peter.

MATÚŠ (vystúpi z domu, obzerá sa): UŽ tu neni… Už odišla. Bude nám chýbať v dome i v hospodárstve, do roboty bola ako britva. No trpeť — trpeť som ju už nemohol, bo ten ustavičný hriech robil hotové peklo.

PETER (vybehne z domu): Kdeže sú naši, keď si na husy nedajú pozor. Ako som išiel s poľa, sused Kubaš ich vyháňal zo svojho žita a harusil, klial, že mu škodu porobily.

MATÚŠ: Hm — kdeže sú… Mať varí večeru, Katka a Dorka sú v poli a Eva — (Hodí rukou.)

Peter: Čo je s Evou? Kde je?

MATÚŠ: Odišla od nás.

PETER: Samovoľne?

MATÚŠ: Nie. Matka ju vyhnala pre akésy nové klebety, do ktorých aj mňa zaplietli, veď už toho bolo dosť.

PETER: A kam išla Eva?

MATÚŠ: Pobrala sa ku svojej tetke Bočkovej, ale tá ju k sebe neprijala, nuž akiste pošla k Martinovej materi.

PETER: A keď ju tá nepríjme, nuž si ešte aj čosi vykoná vo svojej opustenosti. Ej, tatko, to ste zle urobili. To neni po kresťansky vystrčiť ju na cestu aj s dieťaťom.

MATÚŠ: No, ľaľa, kura chce byť múdrejším od sliepky. Nuž a či nám dosť mrzutostí a pliagy nenarobila tá hriešnica?

PETER: Áno, Eva zhrešila a hriechom svojím uvalila na náš dom i celú rodinu hanbu, ale tak hrozného odsúdenia nezasluhuje. Pri každom hriechu treba uvážiť aj okolnosti hriechu.

MATÚŠ: No-no-no, už len ju toľko nezastávaj! Nezaslúži to a najmä od teba.

PETER: Eva bola poriadna dievčina, statočná žena a vdova až do poslednej chvíle, keď s Martinom mala pred oltár vstúpiť. Čo dohnalo ju v poslednom okamžení k poklesku, vie ona s Martinom najlepšie. To všetko sa napraví, keď sa Martin vráti a sosobášia sa.

MATÚŠ: A keď sa Martin nevráti?

PETER: Potom — potom — bude Eva pod mojou ochranou. Ubližovať jej nedám. (Odíde cestou preč.)

MATÚŠ (krúti hlavou): Podivný svätý! (Vojde do domu.)

Katka, Dorka (vystúpia z úzadia spoza domu, nesú hrable a spievajú).

KATKA, DORKA:

KATKA: Ale by si si radosťou zavýskala, keby ti ho naozaj dal.

DORKA: A ty nie, ty by si mu ho vrátila, moja svätá.

KATKA: No, musel by to byť šuhaj na mieste, na ktorého by som ja pristala.

DORKA: Len si vyber, máš-li z čoho, ale tí najkrajší na vojne popadali.

KATKA: Ani ten najkrajší neni vždy najlepším; máš príklad na Martinovi, kto by to bol naň povedal?

DORKA: Prosím ťa, všetci chlapci sú rovnakí, ako by ich všetkých na jedno kopyto nabil.

KATKA: Trň ako hloch, oboje pichá. Beda tomu stvoreniu, ktoré chlapom verí.

DORKA: Ja veru, beda aj prebeda, to vidíme na Eve.

KATKA: No tá chudera vyslúžila, čo nik nechce. Celý svet jej závidel a teraz, keď od Drahúňov odišla, nepoľutuje ju nik.

DORKA: Ach svetská ľútosť, chatrná šata.

Máteles, predošlé.

MÁTELES (elegantne oblečený so zlatou retiazkou pri hodinách a prsteňmi na rukách): Či je gazda doma?

KATKA, DORKA: Ponížene pekne vítam, dobrý večer prajeme.

MÁTELES (kývne pýšne hlavou): Či je pán Drahúň doma?

KATKA: Doma budú, čo si prajete, pán veľkomožný?

MÁTELES: Zavolajte ho sem, ale hneď!

DORKA: Ako rozkážete, pán veľkomožný. (Beží ku domu.)

KATKA (beží za ňou, šoptne jej pár slov a vrátia sa obe, obzerajú dôkladne Mátelesa, konečne pustia sa do hlasitého smiechu).

DORKA (smeje sa): No toto je paráda. Vy mu pán veľkomožný sem, pán veľkomožný tam a on je to nás starý Máteles. (Zvrtne ho do kola.)

KATKA (smeje sa): On je to veru a v šabesovom kaftane vyparádený ako dajaký pán. (Zvrtne ním naopak.)

MÁTELES (naduto): To si myslím, že je Máteles pánom.

DORKA: No, čo je pravda, to je pravda, aj psovi psia česť.

KATKA: Mátelesko, tak vám to svedčí, sťa koze opleči.

MÁTELES: To verím, že sa vám páčim, vy ciculky maškrtné.

DORKA: A píštelku kdeže máte?

MÁTELES: A čo sa ty staráš o moju píštelku. Ja sa o tvoje veci nestarám.

KATKA: A kožky už neskupujete? Ani staré kosti?

MÁTELES: Pfuj, aký to ordinárny kšeft. Máteles kupuje všetko na vagóny, všetko vo veľkom. Máteles je dnes vojanským liferantom, Máteles je pánom.

KATKA (sa smeje): Môj milý pán, čo blchy hnal.

DORKA: Kto raz česnek jedol, ten dlho smrdí, čo by sa aj do pánskych šiat hodil. (Privoňá.) Pfuj to je zápach. (Chytí si nos.)

KATKA (tiež tak): Aj palica by v ňom stála a že vraj pán.

MÁTELES (nahnevano): Vy samopašné veverice, neveríte že je Máteles pánom? (Vytiahne plnú peňaženku, otvorí ju, zavre a tlapká na ňu.) Tu je to panstvo. Tu je viac, ako ste kedy videli a očuli vy posmešnice.

KATKA, DORKA (otrčajú ruky): Mátelesko čačaný, pekný, aspoň po jednej tej židovke. (Obskakujú okolo neho.)

MÁTELES (drží tobolku vo výške): Čit! Šic kočka na myši! Azda som blázon, takým ciculám peniaze rozdávať, čo človeka ani bozkať nechcú. Šic! Preč, preč, preč pokušenie odo mňa.

KATKA, DORKA (vyskakujú aby mohly tobolku obsiahnuť): Len jednu Mátelesko. Len ukážte, koľko tých groší máte?

MÁTELES (vyskočí na lavičku): Nič, nič, nič neukážem. (Zvrtá sa.) Budem kričať. Rata! Pomoc! Hej!

Matúš, predošlí.

MATÚŠ (vystúpi z domu): No, čo je to zasa? Aká komédia? Ešte sa ľud poplaší a dobehne, čo sa robí.

KATKA: Máteles došiel, gazdičko.

DORKA: A jaký pán, ani by ste ho nepoznali.

MATÚŠ: No dobre, dobre. A inej roboty nemáte, ako sa so starým židom naťahovať? Tam vraj boly husy v Kubašovom žite, neviem, či ich aj nezajal.

KATKA: O beda, prebeda, ten nezná žartu.

DORKA: Zabudly sme na ne, keď sme odchádzaly. Poďme ich dohnať. (Obe odbehnú).

Matúš, Máteles.

MATÚŠ (k Mátelesovi): Čo tu hľadáte?

MÁTELES: Viete gazdičko, ja som vojanským liferantom, skupujem zbožie, zemiaky, masť, lichvu, čo sa kde trafí a dobre platím, nobl elegant. (Tlapká na vrecko.) Ja viem, že vy máte plné komory a plná maštaľ, nuž —

MATÚŠ: Ja nič nemám na predaj. To ste darmo došli. (Chce ísť do domu.)

MÁTELES: Wie heisst nič nemám, keď máte plné komory a maštale…

MATÚŠ: Čo mám, to mám pre seba a nie pre vás.

MÁTELES: Wie heisst, nie pre vás? Ja dobre platím, veľmi dobre platím. Súsedko, podľa starej známosti, predajte mi.

MATÚŠ: Nič nepredám a nadovšetko vám nie. Choďte k rychtárovi, nech vám ten predá; však ste s ním čertov mariaš hrával, aby ste nás zhubil a zničil. Oba ste z vojny zbohatli. Akým spôsobom, vieme dobre.

MÁTELES: Kšeftom susedko, statočným kšeftom. Nichts über die vojna. Tu sa dá zarábať. Jujujujuj, statočne zarábať.

MATÚŠ: Krásna statočnosť, ktorá svedomia a cti nepozná. Keťastvo, nesvedomité zderstvo ubohého ľudu. Hanba vám keťasom, hanba — — na šibenicu s vami! (Odíde do domu a zaplasne dvere za sebou).

MÁTELES: Wie hajst, hanba, wie hajst na šibenicu? Nebich! Schlak soll dich treffen! Idem hneď pre rychtára, aby mu rekviroval, čo kde má. Ani neni hoden, žeby sa Máteles hneval pre taký sedliacky bagáž. (S hnevom odíde.)

Peter, Borka, Katka.

PETER (vystúpi zpoza domu a pozerá do diaľky, akoby dakoho vyzeral. Javište sa tmie.)

DORKA, KATKA (idú do domu, obzerajú sa): Už ho tu neni. Už je preč.

PETER: Hej, dievčatá, nevideli ste švagrinu Evu?

DORKA: Nevideli, len čo nám suseda Kubašech povedala, že jej tetka ju k sebe neprijala a Martinova matka ju vraj palicou z dvora vyhnala.

PETER (lapí sa za hlavu): Úbohá Eva!

KATKA: Aj to povedela tetka Kubašech, že to veru neni pekné od tých boháčov, že chudobnú stvoru takto za nič považujú, že keď k nej srdca nemajú, nuž aspoň s tým nevinným deckom mohli by mať kúsok milosrdenstva, to predsa za jej hriech nemôže.

PETER: To má pravdu.

DORKA: Ďalej spomínala, že keby to vraj boháčka spáchala, nevyčíňali by s ňou také komédie, ako s úbohou Evou.

PETER: Aj to má pravdu. Nemajú srdca ani ľútosti, nebolí ich to, čo ona úbohá trpí.

KATKA: Páni jako blázni, čo chcú, to s chudobným robia. (Ide do domu.)

DORKA: Chudobný človek bohatým opica. (Vnide do domu.)

Peter sám.

(Na javišti svetla vždy viac ubýva.)

PETER (zamyslí sa na chvíľočku a hovorí roztúženo): Oj Eva, drahá Eva, keby si vedela, jako vrele ťa milujem! Ty nemáš azda ani tušenia, čo všetko pre teba cítim… Ty nevieš, ako ma to hrozne bolí, že trpíš… (Sadne na lavičku.) Hoj a čo všetko vedel by som pre teba vykonať, aby som ti stav zlepšil, aby som ťa šťastnou urobil. Evo, ty nie si v stave pochopiť, čo sa tu v tom ubolenom srdci nevoľného mrzáka deje!… (Stiahne na očí klobúk a dumá.)

(Javište sa ztmie, zvonia na večer, Peter sa modlí.)

Eva, predošlý.

EVA (s dieťaťom na rukách, zahalená v bielu plachtu, objaví sa počas zvonenia v úzadí na ceste. Keď prestanú zvoniť, prejde na dvor, tajuplne sa obzerá): Nevidieť nikoho. — Akiste večerajú. Príhodná chvíľa. — (Obzerá sa, s citom.) Tu zažila som blažený ráj života, tu presnila som krásnu dobu lásky, (náružive) tu ztratila som všetko — svoju slobodu, svoj zelený veniec, svoj duševný pokoj a svoju česť… Tu-tu zhrešila som ťažko proti Bohu hriechom lásky, že odvrátil milostivú tvár svoju odo mňa; svet zanevrel proti mne, ľudia s kliatbou odoháňajú ma odo dvier svojich… Zavrhnutá, odkopnutá, vyhnaná prichádzam zpäť, aby som tu, kde som všetko ztratila, i svoj mizerný život skončila.

PETER (napnuto sleduje každé jej hnutie. — Tíško, nepozorovano prejde uzadím za krovie ku studni.)

EVA (zúfalo objíme dieťa, ide ku studni a pozerá do nej): Tu-tu, anjelík môj, bude náš domov, na dne vody — v krištáľovom zámku. (Bozká dieťa) Lež nie, nie, anjelík môj, život, ktorý som ti dala, nezmarím. Ty ži, ži čo anjel smierenia a modlivaj sa za nešťastnú mať svoju (položí dieťa na stôl a bozká ho) S Bohom! (sopne ruky hľadí meravo v jedno miesto, modlí sa) Odpusť nám naše viny, jako aj my odpúšťame našim vinníkom! (objíme, bozká dieťa a zúfale beží k studni.)

PETER (zachytí Evu): Eva! Nešťastná Eva! Čo zamýšľaš?

EVA (bráni sa): Daj pokoj! Pusti ma!

PETER: Eva — Eva vzpamätaj sa! (Ťahá ju od studne.)

EVA (chce sa mu vyrvať): Pusti ma!

PETER: Nepustím. Ty musíš žiť, musíš!

EVA: Nenávidím život a celý svet. Pusti ma!

PETER: Nikdy! Skôr volím zahynúť, ako teba ztratiť.

EVA, PETER (zápasia).

PETER (volá): Pomoc! hej, pomoc!

Matúš, Verona, Tereza, Katka, Dorka, predošlí.

VŠETCI (vybehnú z domu): Čo je? Čo sa robí?

PETER: Tu, Eva sa chce zmárniť.

VŠETCI (zastrašeno): Čože? Akože?

KATKA, DORKA (obstanú Evu): Evuška! Pre Boha!

PETER: Na silu chcela do studne skočiť.

MATÚŠ: Čože zamýšľaš, stvora Božia? Vieš, čo to znamená, život si vziať?

EVA (trpko): Život môj zničený, ztratený, kliatbou stíhaný a preto k stálemu nešťastiu odsúdený.

PETER: Nezúfaj, Eva, nad životom svojím, mnohí ho majú ešte trapnejší než ty.

EVA: Áno, trápny ho má každý chudobný človek, trápnym ho mám aj ja. Čo je môj život? Vlečiem ho ako väzeň vláči svoje reťaze a nepoznám nikdy jeho šťastie, jeho blaho.

TEREZA: A dieťa, ktorému si život dala chceš opustiť, svetu zanechať? Poriadna matka!

EVA: Dieťa moje, drahé dieťa, (vezme ho na ruky a túli k sebe) aký život ho čaká u matky hriešnice, ktorou ľudia opovrhujú, ktorá nenávidia? Lepšie by mu bez nej bolo. (Plače.)

Jedinák, Máteles, Zuzka, Poluša, Jančová, Kožený.

(Prichádzajú z úzadia a sostavujúc sa v skupiny, živo pozorujú celý dej.)

VERONA: A preto sa chceš zmárniť, žeby si ťažký hriech, ktorým si dušu obťažila, novým smrteľným hriechom zvelebila a tomu rohatému radosť urobila? Vidno, že Boha nemáš.

EVA: Môj hriech je hriechom lásky a kliatbou jeho je moja chudoba. Keby som bola bohatá, zastrela by som čierny hriech svoj zlatom a lakomý svet v lesku zlata nevidel by na mne škvrny; ale že som chudobná, hádže každý na mňa blato pomluvy a opovrženia, usilujúc sa hriech môj ešte čiernejším spraviť.

VERONA: Jak vidíš, každý hriech má svoju pokutu.

EVA: Má, to je pravda, ale na môj hriech váľate ich desať. (Podráždená.) A predsa ani jeden človek neni bez hriechu, že smelo môžem vám všetkým povedať, že kto je z vás bez viny, nech dvihne kameň a ukameňuje ma, bezbožnú hriešnicu.

PETER: Upokoj sa Eva, upokoj sa!

EVA (zúfale): Oj beda, beda, chudoba je mojou kliatbou. A môj hriech je mojím odsúdením. Načo mi život bez domova, bez lásky? Je to biedne otroctvo, z ktorého vyslobodením je smrť.

PETER: Eva, nerúhaj sa! Nezúfaj, spomeň, si na svoje dieťa!

EVA (túli dieťa k sebe): Aj tvoj osud, anjelík môj zlatý, bude chudoba, práca a utrpenie. (Bozkáva dieťa.)

PETER: Utíš sa, Eva. Kým dieťa tvoje vyrastie, iné časy nastanú, v ktorých i chudoba — tá odstrkovaná chudoba — dojde uctenia. Veď i teraz najdú sa ľudia šľachetní, ktorí sa k chudobe s láskou zblížia, ktorí sa jej zastanú, vystúpia smele proti tým, ktorí ju utiskujú a ktorí z jej mozolov tučnejú.

EVA: Vďaka, Petre, za tvoju potechu. Neverila by som slovám tvojím, keby som príklad na tebe nemala.

PETER (k Matúšovi a Verone): Milí rodičia! Eva je ženou po mojom nebohom bratovi Palkovi, mojou svätou povinnosťou je, zastať sa jej. Prosím vás, pre blahú pamiatku nebohého Pavla, žeby ste jej odpustili a ju do domu nazpäť prijali. Keby ste to urobiť nechceli, nuž musel by som sa o ňu ináč postarať. Ja znám však vaše dobré srdce viem, že moju prosbu neodvrhnete.

MATÚŠ, VERONA (rozprávajú sa ticho medzi sebou).

MATÚŠ: No, keď Pán Boh môže odpustiť prečo by sme my ľudia neodpustili. Pravda Veronka?

VERONA: Mne i tak clivo bolo bez toho malého škreklúňa. (Vezme Eve dieťa.)

EVA, PETER (ďakujú rodičom).

KOŽENÝ: A môžte sa pomaly k veseliu chystať, bo Martin žije, tu máte list od neho. (Podá Evuši list.) Onedlho dojde.

EVA (vezme list — radostne): On žije! (Bozká list.) Martin!

VŠETCI (sa tešia).

(Opona spadne.)