E-mail (povinné):

Elena Maróthy-Šoltésová:
Moje deti

Dielo digitalizoval(i) Univerzitná knižnica v Bratislave.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 290 čitateľov

Prvá časť

DROBNÉ OBRÁZKY Z MATKINHO DENNÍKA

28. september 1879

Dnes má naša Elenka tri roky a je už veľmi múdre dievčatko, že mi je často na počudovanie, ako rastie jej detský rozumček. Keby som si bola aspoň len od teraz roka zapisovala, čo všetko odvtedy narozprávala, bola by to zaujímavá ukážka, ako si detská prostota zbiera z obkľučujúceho ju sveta vedomosti pre život z vlastného vrodeného popudu. I umieňovala som si koľko ráz, že už sa musím dať do toho zapisovania, ale ťažšie je to uskutočniť, ako som sa nazdala. Musela by som vždy zápisník v ruke nosiť a nemať inej roboty ako počúvať a zapisovať Elenkine reči a nezodpovedateľné otázky. Ale roboty mám vždy plno, v poslednom roku najmä i môj maličký Ivan berie ma tak do nároku, že vôbec neostáva mi prázdnej chvíle ani na čítanie, tým menej na písanie. A čo som niekedy večer, keď deti pospali, sprobovala z Elenkiných slovných prejavov zaznačiť, to ma celkom neuspokojilo, detská originalita vypáchla z toho pred mojím perom, muselo by sa to písať hneď na samo počutie:

Mala som tak robiť, kým tu ešte nebolo Ivana, ktorý sa narodil, keď Elenka mala dva i štvrť roka. Dotiaľ bývala zväčša pri mne, držiac sa mi šiat alebo ruky. Iba keď sa ukázal otec, hneď prešla odo mňa k nemu a žiadala, aby ju bral na ruky. A on i vždy bol hotový zabávať sa s ňou, i najlepšie rozumel jej slovám, a keď jej niečo zaspieval, zatíchla i z najväčšieho plaču. Vtedy navyťahoval zo svojej pamäti všelijaké detské spievanky a ona si zachovala každý nápev, kým na text jej jazýček nebol ešte dosť obratný. Prekvapila nás potom tým, že nápev prvých spievaniek, ktoré počula od otca, druhého dňa prespevovala si na text: „Danajto, Danajto, Danaj — Danaj —Danajto –“ s variáciami podľa potreby slabík. Danajto — Dunajko bol umelý biely psík, pripevnený na doštičke s kolieskami, ktorého spomedzi všetkých svojich hračiek mala najradšej, i cez deň sa s ním bavila, i na noc si ho k sebe brávala do vozíka. Jeho meno teda slúžilo jej i za text k jej prvým spevným pokusom a jej detským hláskom znelo to veľmi milo. Pravda, ešte zábavnejšie bolo, keď sa už i do pravého textu pustila, čo išlo dosť rýchlym postupom. Nestačili sme sa spamätať z prvého prekvapenia, už sme ju počuli spievať: „Pestociv tutintu, z—ámav si chubtintu“ (Preskočil krtinku, zlámal si chrbtinku —) a potom už nasledovali rýchlo za sebou všetky, čo sa ich naučila od otca i od svojej čulej, spevavej varovkyne. Ľudia sa čudovali, keď počuli prespevovanie tej drobnej speváčky jej slabým, ale detsky milým hláskom — a i nám samým zdala sa byť zavše akýmsi zázračným dieťaťom. Ale tohto roku už nespieva pri novej varovkyni, iba niekedy s otcom, keď sa na to zvláštne nastroja.

Ináč teraz i maličký braček púta ako našu, tak i jej pozornosť, aj on sa pýta k nej, aj ona dodieva do neho, žiadala by si, aby sa už vedel s ňou baviť. I ja by som nedbala, keby to už bolo.

V októbri 1879

Veľmi by sa žiadalo zaznačiť si všeličo o deťoch. Teraz, keď nastal studený, vetristý čas, že musia viac doma bývať, núka sa na to čo deň viac látky.

Elenka, verná dušička, nedávno sa rozpomenula na svojho Dunajka — ktorého meno už čisto vyslovuje — musela som jej ho vytiahnuť z jeho letného odpočinku a ona si ho vodieva, už chromého, priviazaného na špagátiku, po izbe na prechádzku. Z opatrnosti však iba vtedy, keď bračeka tu niet, lebo keď raz v jeho prítomnosti vyviedla si takto Dunajka, Ivan, do všetkého samý oheň, temer sa k nemu hodil z rúk varovkyne, chcel si ho vziať, a Elenka kričala o pomoc v strachu, že jej ho celkom doláme. Mali sme potom roboty utíšiť jednu i druhú stránku, Ivana inými, menej vzácnymi hračkami, a Elenka sa upokojila, keď si Dunajka uložila do čínskej debnice z čaju pod písací stolík, odkiaľ si ho vyťahuje, iba keď je Ivan s va—rovkyňou niekde v pomocníckej izbe.

On, hoci ešte ani nevraví, ani nebehá, vie už svojou živosťou doviesť do pohybu alebo do zmätku celú domácnosť. Často nemám ani noci pokojnej pri ňom, prebudí sa veľmi ľahko,

hneď by sa chcel zabávať a dá sa ťažko uspať. Keď sa tak prebudí čo len dva razy cez noc, je moje spanie celkom pokazené, vstanem nevyspatá. Ale vo dne pre jeho detskú milotu zabudnem na všetko nepohodlie a s rozkošou sa ním zaoberám.

Elenka si vie zväčša sama nájsť zábavky. Keď už preberie všetky hračky, chytí sa do obrázkových knižiek, ošúchaných od častého prezerania, a prichádza ku mne rozpovedať mi všelijaké svoje domysly o tom, čo je tam zobrazené. Inokedy zas berie pred seba nejaké tlačivo, napríklad cenník na nejaký tovar, rozloží si ho na stoličku a pilno sa prizerá tučno tlačeným písmenám. Láme si hlávku, čo ktorá znamená, pripodobňujúc jednotlivé ktorýmsi známym jej predmetom, a chodí za mnou, vysvetľujúc mi výsledky svojho bádania. Keď ju potom poučím, že to, čo ona bakuľkou nazvala, je j, čo stolčekom, je h, čo stolíkom, je T, čo hadíkom, je s, a podobne, ona zas chodí za mnou, aby som ju preskúšala, či si dobre zachovala patričné písmená, vnucujúc ma do učiteľskej úlohy, či chcem, či nie.

I do začiatkov počtovania sa už dávnejšie voviedla. Raz si doniesla zo sklepu niekoľko pestrých porcelánových gombíkov na rozmnoženie svojho hračkového inventára a ukladajúc si ich na stoličke do riadku, na každý poznamenala: „Aj tu bubac, aj tu bubac“ (bubac = gombík), — a keď už boli všetky rozložené, zdvihnúc tvár, s uveličením v hlase i pozore vyriekla: „Móóc bubace!“

„A koľko ich je všetkých?“ zastavil sa pri nej otec.

„Aj tu bubac, aj tu bubac,“ začala znova.

„Jeden gombík, dva gombíky,“ ukázal jej otec, odtiahnuc najprv jeden gombík, potom spolu dva od ostatných.

Ona to hneď pochopila, lebo keď sa jej otec, pristrčiac odtiahnuté naspäť, spýtal, ako to bolo, ona pohotovo:

„Jeden bubac, dva bubace!“ zopakovala príklad odtiahnutím gombikov. To bol začiatok, a odvtedy pokračovala príležitostne v známosti počítania.

Niekedy sa sestrička s bračekom spolu rozkošne bavia, o chvíľu sa však už hašteria, ona zrozumiteľnými slovami, on svojou nezrozumiteľnou a veľmi prudkou rečou, pri ktorej i z očiek sypú sa iskry. Pri týchto výstupoch, či sú zmierlivé, či svárlivé, nič si tak nežiadam, ako aby som vedela, keď už nie maľovať, aspoň natoľko kresliť, žeby som si mohla tie dve fígúrky so všetkým ich nevypočítaným živým pôvabom položiť na papier, lebo samé slová, čo tu píšem, sú len slabým tieňom toho, čo sa mi ponúka na zobrazenie. Ale nutká ma to do písania, teda píšem.

V novembri 1879

Mne sa zdá môj malý chlapček neopísateľne milo smiešnučký, keď sa začne z dlážky dvíhať a stavať na svoje hrubé nôžky, a keď sa mu to horko—ťažko podarí, s natešeným úsmevom pozrie na mňa, zvestujúc svojím neobratným jazýčkom: „Bába, bába!“ Ja ho pochvaľujem, on vystrie ku mne rúčky — a v tú chvíľu: bum! proti svojmu úmyslu sadne si na dlážku, až to zduní. No netratí trpezlivosti k ďalším pokusom a pozdejšie si pomôže tak, že sa chytí veľkej, ale ľahkej trstenej stoličky a tisnúc ju pred sebou, cupká udatne po izbe. Zrazu sa behom zaženie ku kútiku, kde sa baví Elenka so svojimi bábami. Ona vyskočí, zastane pri vchode, ktorý tvoria uhly písacieho a šijacieho stolíka, a rozprestrúc si oboma rukami šatôčky, chráni si svoj „kostol“ (tak si ten kút nazvala) pred zurvalcom—bračekom. Ako opravdivá mamička chráni si svoje „deťúrence“ pred nebezpečenstvom a na to nepamätá, že tým mu vystavuje svoju vlastnú hlávku, ktorej pred uhlami stolíkov operadlom rozohnanej stoličky bol by sa dostal poriadny úder, keby ho mamina ruka nebola zachytila.

O chvíľu malý Ivčo už mal cez hrdlo prehodený špagát, ktorý bol priviazaný k drobnému hračkovému vozíku. Bol teda zapriahnutý a konal službu koníka. Ako sa knísal napred svojím neistým krôčikom, tak i vozík, potrhávajúc sa, podával sa za ním. On podchvíľou zvedavo a trocha i bojazlivo obracal naspäť tváričku, aby videl, či vozík ozaj poslúcha.

Elenka však, pre neistotu situácie, nedala sa nijako nakloniť posadiť niektoré zo svojich deťúreniec do vozíčka. Napodiv starostlivá a opatrná mamička!

Keď jej Ivčo svojou všetečnou rúčkou zasiahne do hračiek, hneď kričí na ratu a odháňa ho. On sa nenaľaká. Zastane si podľa možnosti pevne, podíva sa meravo na ňu, zdvihne pästičku ako na úder — až sa konečne hlasno rozosmeje. Jeho smiešik je chytľavý, o chvíľu sa už obaja do chuti chichocú a Elenka s prevahou veku i múdrosti obráti sa ku mne: „Mama, však je ten Ivan smiešny!“

Niekedy, keď jej urobí priveľkú protiveň pri hračkách, chytí ho za obe ručičky a ťahá ho, sama račkujúc, preč od nich. Chvíľu to strpí, ale ako sa spamätá, aj on sa vzoprie, začne vo svojej reči hundrať, vymykne sa jej i ponáhľa sa naspäť, znovu šarapatiť. Ona si, nebožiatko, nevie rady s ním a začne kričať: „Ivan! Jejejejejúúj!“ a my jej už potom priskočíme proti nemu na pomoc.

„Ja poviem Ježiškovi, že si mi pumpu pokazil, čo mi doniesol — ty! Už ťa nechcem!“ hreší ho, keď vidí, že jej je na malej plechovej pumpe pokazená cieva. Pritom okázalo odstúpi od neho, aby videl, že s ním pretŕha všetko priateľstvo. Na neho to však nemá želaný účinok: poberie sa rýchlo za ňou, aby jej dokázal, že jej on svoju blízkosť môže i nanútiť, zastane pred ňou samou, zvesí hlávku a spod obŕv meria ju spurným pozorom. Takto si on pantomimicky pomáha, keď jazýček ešte neslúži. Vôbec je veľký grimasniar a komediantík, najmä rád vysiela spod zveseného obočia strašné pohľady.

Keď sa povadia, a hoci i pobijú, hnev dlho nedržia. Čosi—kamsi ich už vidím, ako sa držia za rúčky a — tancujú. Elenka už aspoň tak, ako ten zurvalec, čo vyskočí na palec, ale Ivanove nôžky vo vyšliapaných kapčekoch sa od zeme nikam nepohnú, len vrchným tielkom sa usilovne nadhadzuje a očká mu svietia od radosti a uveličenia.

Ak sa niekedy prihodí, že Elenku musím ostrejšie pre niečo pokarhať, Ivčík ľútostivo kuká na ňu a nakrivuje svoje dosť veľké ústka na plač. Len čo však prísny tón prestane, vyjasnia sa mu očká a milý, dobrý úsmev rozhostí sa mu po malej, pohyblivej tváričke, na ktorej hneď vyrazí sa každé vnútorné hnutie. „Rád som, že je tomu už koniec,“ čítam z nej.

V decembri 1879

Môj Ivčík mi všetko donesie, kde čo nájde, každou vecou chce sa mi privďačiť. Tak napríklad nikdy nepremešká doniesť mi kefu na šaty, keď ju niekde popadne. Chytí ju vždy za škutinku do svojich nemotorných prštekov a opatrne sa s ňou kníše ku mne, usilujúc sa čím skôr mi ju dodať, čo sa mu však nie vždy podarí, lebo niekedy pri samom cieli stratí rovnováhu, lupne dolu stehienkami a kefou narobí veľký hurt. Potom už stenajúc a hmkajúc mi ju podáva, lebo ani cez tú katastrofu nevypustil ju z rúčky.

Keď mu Elenka niekedy, dosť zriedka, dá svoju bábu na bavenie, nevie, čo si má s ňou počať. Na chvíľku sa jej prizrie, potom, ďaleko vystrúc ručičku, drží ju za nohy dolu hlavou a poberie sa s ňou ku mne, položí mi ju na lono, vyzývajúc ma svojím spôsobom „hm, hm, hm“, aby som sa jej ja zaujala, keďže on sa nerozumie do toho. Celkom mu chýba zmysel pre báby. Elenka naproti tomu sa vždy veľmi láskavo a verne o ne stará, šetrne zaobchádza so svojimi „.deťúrenci“ a i od nás všetkých požaduje podobnú šetrnosť. Ak by sme ju nezachovali, veľmi ťažko by to niesla.

Nedávno, keď prišiel k nám Lilge—Osikovský, usadili sme ho na stoličku, na ktorej boli predtým rozložené Elenkine báby, ktoré som však ja medzitým už bola odtiaľ odpratala. Tu vybehne zrazu ona zo svojho „kostola“, kde bola v zábavke pohrúžená, a letí rukami do sediaceho hosťa, súrne ho zháňajúc zo stoličky, lebo že on sedí na jej bábach a že sa tie tam podusia. Márne bolo moje volanie, že sú báby zachránené hentam: báči Lilge musel, či chcel, či nie, vstať zo stoličky, aby sa už do plaču nastrojená Elča mohla na vlastné oči presvedčiť, že ani jednej z jej bábok nehrozí zadusenie.

Je to u detí radosti, najmä u Ivana, keď Mariena večer donesie do izby vaničku na kúpanie! Naskutku sa on poberie k vaničke, spustí sa k nej na kolienka a s veľkou námahou a stenaním voštverá sa do nej. Potom je už blažený, zdvihne sa na nôžky a začne svoj obvyklý tanec, to jest usilovne sa nadhadzuje vrchným tielkom, nezdvihnúc nôžok odo dna vane. Pritom pokrikuje a cvičí svoj neohybný jazýček. „Ľaľá, ľaľá“, vyspevuje si, „mama!“ volá s huncútskym úsmevom, plným očakávania, či ho pochválim. I bzučí si: „zzá, zzá, zzzzz,“ čo je teraz u neho veľmi obľúbené. Von z vaničky ho dostaneme až vtedy, keď už Mariena ide s teplou vodou a treba ho zobliekať, pričom je náramne nedočkavý, aby sa len čím skôr dostal do vody. A tam ešte len nastane čliapkanie, plieskanie, smiech a pokrikovanie. Ale tiež temer nikdy neobíde sa bez veľkého žalostného plaču, keď ho konečne vezmeme z vaničky, utierame a dávame do postele.

Elenka si to už vždy tichšie a rozumnejšie vybaví.

Keď mu je niečo, je zlej vôličky, alebo ospanlivý, hneď sa ku mne pýta. Ak ho nevezmem, žalostne plače, nakrivujúc kútiky úst. Chodí za mnou svojím knísavým krôčikom a z celej jeho zarmútenej tváričky hľadí jediná žiadosť: dostať sa ku mne. Rozumie sa, že potom už odložím všetku prácu, vezmem si ho s jeho uľútosteným srdiečkom do náručia a priviniem pevne k sebe. Vtedy sme obaja spokojní.

Dnes sa mu, neboráčikovi malému, zle povodilo — pre vlastnú všetečnosť. Keď som bielila jabĺčka pri zásuvkovej skrini, Elenka si ta dopratala stoličku a vyštverala sa na ňu, aby sa mi mohla dívať a šarapatiť. Potom sa už aj Ivčík načahoval, a aby sa nadvýšil, vytiahol si zásuvku nočnej skrinky a vešal sa na ňu. Tá sa mu však navážila a iste bola by s celou ťarchou padla na neho a v zásuvke zavrznuté pršteky možno i presekla, ale som našťastie ešte stačila zachytiť a ochrániť ho aspoň od najhoršieho. Pršteky mu odrelo, plakal veľmi a dlho, kým som mu ich hojila a obväzovala. Elenka sa tiež naľakala a oplakávala ho. On, ubolený a uplakaný, položil si hlavičku na moje plece a konečne zaspal.

Teraz nosí do bielych babiek poviazané ručičky, pozerá si na ne a akosi stiesnene sa im usmieva. I on sa už musí priúčať nerestiam tohto sveta.

No užialenosť u neho netrvá dlho: už (na druhý deň totižto) zabúda na boľavé pršteky a vyvádza svoje žartíky. Bežkal za dvere k uteráku a začal si ním bez všetkej potreby utierať tvár, ale tak, že spoza neho kukal na mňa, huncútsky sa usmievajúc, i porúhal sa mi, ako odkašlávam, lebo mám hrdlo zapálené. Potom mu zrazu prišlo čosi na rozumček: vzal svoju drobnú vreckovú šatôčku, doknísal sa s ňou ku mne a pretiahol mi ju niekoľko ráz popod nos celkom vážne a snažne, to jest poutieral mi nos tak, ako ja jemu zvyknem. Ja som sa hlasno rozosmiala, on celkom vážne odišiel za svojou prácou.

O chvíľu mi už prišiel rozpovedať niečo dôležité, rýchlo a strmo „hm, hm, hm!“, pričom mi uprene a prísne hľadel do

očí. Žaloval sa tým čosi na Elenku alebo na Marienu — iste mu urobili nejakú protiveň — a hľadal u mňa zadosťučinenie, nabádajúc ma k prísnosti.

Vo februári 1880

Neviem, čo by som za to dala, keby som mohla verne znázorniť pohyby a posunky môjho malého Ivana — a nadovšetko ešte jeho hlások, jeho spôsob vyslovovania svojich čudných, samotvo—rených slov a reči, keby som mohla zachytiť a podať s celým tým nevýslovné milým a rozkošným dojmom, akým účinkuje na mňa! No to je číra nemožnosť, takého opisovateľa niet. Musel by to byť dosiaľ ešte nevídaný umelec—špecialista.

„Zzá“ (Zuza),“ „ziza, ziz“ (žiža) a „dziza, ciza“ (nejaká kožušinka, zajačí chvostík a podobné) vysloví všetko šušľavo, a predsa s istým rozdielom. Ochotne prisviedča „,hem“ alebo „hej“ a energicky protestuje „nija“ alebo „nije“. No to je nič proti tomu, čo narozpráva vo svojej vlastnej reči, ktorá sa dá ťažko spísať. „Dibus putoj budubududoj, abutititít, bujabudita, butubutu, ďorďor, depti—aputisti, paputistasita, anťaťa—arťa ( r tupo vyslovujúc), dombiote tápta—pojde, aposepabosa ( s tupo, s podloženým pod zuby jazýčkom), habudisbudis, hepti—hemti, jir—did“— a podobné, sú asi jeho najvyberanejšie slová a vety.

Ráno, keď sa dobre vyspatý prebudí, ešte ani oči neroztvorí, už začne švitoriť ani vtáča. Vtedy je vždy neopísateľne milý. Žmurkajúc dvíha sa vo vozíku, umiestenom medzi koncami našich postelí, kuká do jednej i do druhej, vešajúc sa na záhlavie, usmieva sa nám sviežimi líčkami a naradostenými očkami, i pozdravuje sa nám: „Pá, pá!“ Keď mu pritom vozík uteká spod nôžok, musí otec skákať z postele a brať Ivča k sebe, aby nevypadol. Potom sa už miesi po posteli i po otcovi a tára, melie jazýčkom, až sa celá izba veselo ozýva, kým ho neprídem vziať obliekať, umývať — čo niekedy neobíde sa bez plaču a protestu z jeho strany.

Keď otcovi v zimný a daždivý čas nachystáme k posteli čižmy s dutými sárami, malý Ivan vezme z nich jednu (temer je toľká ako on sám) cez poly do náručia a so svojím obvyklým, „hm, hm, hm“ dvíha a núka mu ju do postele, skracujúc mu ranné pohodlie. Keď sa mu, krátkemu kazisvetovi, konečne dá nakriatnuť a vstane i vezme si od neho čižmu, to Ivan istotne pochytí drahú tiež cez poly a vandruje s ňou po izbe vo svojej krátkej košieľke. Čižma sa mu kĺže, on sa celý ustene od na— máhania, aby ju udržal — a otec, o jednej „bôte, druhej nôte“ môže čakať na posteli.

I „na schovávanku“' sa hrajú otec so synom. Keď sa otec skryje niekam za pec alebo za dvere, Ivan ho čosi—kamsi nájde a je smiechu a kriku dosť. Keď však otec má hľadať Ivana, nemôže ho nijakovským činom nájsť. Ale Ivan nemá radosti z otcovho nezdaru i všemožne sa usiluje byť mu na pomoci. Chodí za ním a snažne hmkajúc moce sa mu popod nohy. Keď ten ani na to nedbá, ale popod stoličky, ba i v stolíkových zásuvkách vyhľadáva Ivana: „Kdeže je ten môj Ivan — kde?“ Ivan oboma rúčkami chytí ho za nohavice a potrháva ho — potom ho otec už musí „nájst“, či chce či nie. A tvárička malého sa uškerí v radostnom smiešku, rád je, že vypomohol otcovi. Sú to slávne schovávanky!

A aj s loptou sa tí dvaja hrajú extrafajne. Ako ju Ivan dostane do ruky, hneď ju hľadí pod zásuvkovú skriňu zakotúliť. Potom už „hm, hm,hm“, podáva otcovi ometačku škutinkou do ruky, aby jej poriskom vykutal loptu. Keď sa otec so sebazaprením pokrčí a začne vykutávať, malý spustí sa na kolienka, pritkne hlavu celkom k zemi, kuká pod skriňu a kričí: „Dijá? dijá?“ čiže kde je? Keď ju šťastlivo dostanú, Ivan sa uškŕli a povie: „Pus, pus—hé, pus—hé“ svojou smiešnou, plnoústou výslovnosťou. Toto „pus—hé“ najradšej upotrebuje miesto všetkých ostatných dlhších rečí.

Loptu znova zakotúli, otca nahovára na spoluúčinkovanie, znova nastane krčenie sa, kutanie, vyvolávanie — i znova radosť, keď sa lopta nájde.

Niekedy, keď sa deti hrajú s Marienou, Ivanovi sa znevidia tie ženské rozhovory, on sa odrazu vylúči z grupy a z akéhosi prostučkého rozmaru bežká do kúta k peci. Tam si sadne, tučné nôžky vystrie pred seba a usmievajúc sa pozerá po nás.

Inokedy vytiahne z vozíka svoju malú hlavničku, hodí ju na dlážku a pozorne sa na ňu ukladá. No jednako nikdy neutrafí, len nohy dopadnú na ňu, hlávka a chrbátik na holú dlážku —ale on je spokojný, kuká na nás jedným očkom, či vidíme jeho pohodlie, a usmieva sa blažene… Ešte ťažšie triafa, keď sa chce uložiť na drobnú bábäciu perinku. I desať ráz znova oprobuje, i nepodarí sa mu. Celá zábava nám je na neho sa dívať. I keď sa niekam usádza, pri všetkej pozornosti vždy pomimo sadne. Učí sa na svojej škode.

A čokoľvek robí, chce, aby sme sa i my všetkého toho zúčastnili. Keď svojimi nemotornými prštekmi horko—ťažko zavesí nitku na drôtik, alebo zloží spolu dve polovice škrupiny z orecha, položí pečiatku na kefu, poleno na truhličku a podobne, pri všetkom žiada, aby sme sa na jeho zábavku dívali. Už i s Elenkinou bábou pekne tancúva a natešený hľadí na nás, či to vidíme.

Keď ho všetky zábavky omrzia, nechá tak hračky i Elenku i Marienu, pribežká ku mne a položí si na moje lono hlávku, na ktorú tvrdé, tmavohnedé vlásky priliehajú ako strieška. Keď ho Mariena volá naspäť, odporujúc krúti ňou a kričí hnevno: „Né, né! né!“ Zatým pozrie svojimi milými očkami do mojich a ešte raz pokrúti hlavou akoby na ubezpečenie, že neodíde odo mňa. Vtedy ho priviniem k sebe a nedala by som si ho za celý svet. Myslím, že je tváričkou nie práve krásny, ale mne tá tvárička jednako vidí sa byť najkrajšou na celom svete — ani si jej inakšej nežiadam. A vidím, že si ho aj iní obľubujú. Kto ho pozná, každý ho rád vidí — on si nechtiac získava srdcia.

Ale má on i svoju temnú stránku: je prudký, vie sa zlostiť. S Elenkou sa často pohašterí, Marienu okrikuje a i na nás sa hnevá, keď nerozumieme, čo si od nás pýta alebo čo nám vo svojej reči hovorí. I dupká od zlosti hrubými nôžkami a zatína päste. Teraz ešte, pravda, je viac smiešny pri tom ako protivný, ale ja sa už často so starosťou zamyslím, ako by bolo v budúcnosti najlepšie premáhať túto jeho hnevlivosť. Nakrátko bitkou? Viem, že sa celkom bez nej nezaobídeme, ale ona všetko nenapraví. Len cesta k jeho srdcu aby mi vždy bola otvorená…

A ani nie všetko je zlosť, čo sa zlosťou vidí, len akési chlapčenské zurvalstvo. Nedávno vzal otcovi z ruky strieborný peniaz a s celou silou i chuťou hádzal ho o zem a potom šliapal a dupkal po ňom. Keď sme mu ho chceli vziať, pustil sa do zlostného kriku a znova skákal po ňom, akoby sa bol chcel na ňom za niečo vyvŕšiť. Tak tiež urobil so starými kartami, ktoré mu, cez poly poprehýnané, Mariena stavala do radu. Díval sa zboku na to, potom odrazu nakosil po nich svojou nemotornou nôžkou, a keď všetky porúcal, poskákal po nich obidvoma. Mariena ich znovu stavala, on jej pomáhal — potom ich zasa porúcal a pošliapal, zurvalec malý.

Dupkáva od zlosti; vtedy je smiešny. Ale dupkáva i od radosti — pritom drobnými krôčikmi poskakuje a očká sa mu smejú — vtedy je premilý.

Keď od pece, okolo ktorej sa tmolil a do popola štuchal, prišiel ku mne s výrazným pohľadom a svojím „hm, hm, hm“, čosi žiadajúc odo mňa, a keď som mu hneď neporozumela, už sa začal hnevať. Keď som však zbadala, že má na boku kabaničky ako nejakú šabľu zakvačené poleno, a oslobodila ho od neho, naskutku sa mu tvárička vyjasnila, ako keď slniečko zasvieti. Hneď mi začal klbko dvíhať, ktoré sa z podnože ševky bolo na dlážku zošmyklo. O chvíľku spadlo zas a ďalej sa odkotúľalo, on bežkal za ním a trpezlivo ho naspäť donášal — až sa od veľkej ochoty napokon sám celý chlapček do bavlny zasnoval, a zasa mama musela vypomáhať.

V apríli 1880

Moje deti dostali novú spoločnicu, ktorú okrem otca a mamy denne vídajú okolo seba: mladuškú, bieluškú tetu Belku, ktorá sa nám tu dlhšie pobaví.

Ustavične ju znepokojujú. Ak robí ručnú prácu, Elča okolo nej miništruje a zahŕňa ju svojimi nemožnými a nevyčerpateľnými otázkami tak, že naša Belka má poriadne cvičenie vtipu, keď jej chce na ne ako—tak odpovedať. No toho vtipu je našťastie u nej nadostač. Niekedy sa i poškriepia a povysmievajú sa navzájom.

Ak chce Belka čítať, sú jej hneď obe detské hlávky tam nad knihou. Elča žiada, aby jej rozprávala, čo tam vyčítala, a Ivčo kričí: „Dijá bába?“ čiže pozerá obrázky v knihe a tľapká rúčkou po nej. Elenka ho haruší a odtíska, on sa stavia a dupká nôžkou — hneď by sa pobili. Belka merí, tíši patáliu a stará sa zachrániť knihu pred poškodením. Miesto nej berie do ruky šlabikár a ide im, hádam už po desiaty raz, prečítať zaujímavú históriu o Bielke a Marienke. Elča nedbá, že ju vie už naspamäť, počúva pohrúžene a predpovedá, čo teraz má prísť. Ale Ivčo im ustavične kazí zábavu, zahrabáva im listy, krčí tváričku do smiešika a kričí: „Hapté! Hapté! Bábä! Bábä!“ I musia čítanie tak nechať pre toho nevzdelančeka malého, ktorého ešte ani Bielka ani Marienka nezaujíma. Elenka hundre, teta Belka ho ešte i vybozkáva — kým sa jej, krútiac hlavou, nevytrhne z rúk.

Prechádzala som sa po izbe. Ivan pri otcovom stolíku pozeral „báby“ z veľkej knihy a za každou novou bábou sa ku mne obracal a všelijako ma nabádal, aby som mu išla pomáhať obdivovať, lebo chce povedať o každej svojej radosti. A keď ešte našiel tam na jednej strane i kone, i psíka, už sa celý začal mrviť. Ďubkal na ne prštekom, pozeral na mňa a kričal: „Hi, hi, hi! Havo, avo, avo!“ Belka, usilujúc sa všemožne napodobniť jeho hlások, porúhala sa mu: „Hi, hi, hi!“ On sa naskutku odtrhol od obrázkov, nasršený pribehol k nej, zastal si tesno pred ňu a: „Nia! Nia! Nia!“ veľmi dôrazne zadal svoj protest proti takému neúctivému chovaniu sa voči nemu.Zatým, nadureno zazerajúc, vrátil sa k svojimi obrázkom i zasa si pokrikoval: „Hi, hi, hi!“ lebo chcel dokázať, že sa nedá pomýliť. No aj Belka sa mu zasa porúhala, a on ju zas išiel k poriadku upraviť —i čudujem sa, že od slov neprešiel i k skutku, lebo to z neho vystane. Niekedy má také netolerantné chvíle, že sa mu ani prihovoriť nesmieme, hneď nás okríkne, že: „Nija!“ (nie). Niekedy sa nám i vyhráža, že: „Dán ta“ (dám ťa). Keď sa ho opýtame: „Komu ma dáš?“ on odsekne: „Des!“ (zjesť).

Teraz to šťastnejšie dopadlo, lebo keď o chvíľu, zanechajúc obrazy, začal drobnou bábäcou lyžičkou z drobného bábäcieho tanierika strebať čosi namysleného dobrého a my sme ho oslovili, aby i nám dal, hneď ochotne začieral lyžičkou do prázdneho tanierika a nakŕmil najprv mňa, potom cupkal k tete Belke, potkýnajúc sa o všetko, čo mu stálo v ceste, lebo si pod nohy nehľadel, len na lyžičku, ktorú už zďaleka tete ponúkal, že: „Hm, hm, hm!“

Z kuchyne ozýval sa hlučný smiech a chichot, slúžky museli mať nejakú dobrú zábavku. Belka a ja sme šili a otec naprával akúsi chybu na ševke. Zrazu sa dvere naširoko roztvoria, Mariena posotí nám dnu Ivana — a my sme sa tiež všetci razom rozosmiali. Okolo úst i po celých líčkach bol lekvárom zamazaný, i po čele jednotlivé flajstríky, ba ešte i vo vlasoch. A z tejto čudnej strakatiny jeho živé očká v najnevinnejšom udivení pozerali na nás, od smiechu výskajúcich, čo sa nám robí. Išiel hneď rovno k ustupujúcemu pred ním otcovi a zamazal mu ševku zalekvárenou rukou. Z druhej, do pästi stisnutej, ako šteť trčali mu čeľadné rezance — holé a obžuvané. Ako na ne pozrel, razom ohlásila sa jeho vždy pohotová žičlivosť: začal nás nimi radom ponúkať. Keď však od všetkých dostal košík, celkom pokojne si ich popchal do úst a žviachal plnými, umazanými líčkami, až ich i prekonal. Tým bol koniec veselej histórie a nastala plačlivá: umývanie celej hlávky, odpredu i odzadu.

No hneď zasa nastúpila radosť, lebo na Elenkin zákrok začali sa deti vystrájať na prechádzku. Ja som im vykladala potrebné veci zo skrine, medzi inými i čistý podbradník pre Ivana, i podala som mu ho do umytej rúčky. Prichvaľoval si ho chvíľu, cmukajúc naň, že „c—c—c—c—c“ — ale zrazu mu čosi skrslo v hlávke, pobral sa chytro, chytro a — z celej chuti utieral, šúchal ním popolievanú dlážku, až stenal od usilovnosti a krčenia sa môj čistotymilovný synček.

Z prechádzky doniesol nájdené staré bičisko a všetko chcel ním trepať — ešte i nás. Nechcel nám uveriť, že nás to bude „bó“, až keď sme na ňom chceli próbu urobiť.

Potom radšej zriekol sa bičiska, pochytil svoj popolkavý klobúčik, položil ho na zem, predúpil vrch dnu a — začal mieriť, že si naň sadne. Vtom však Belka vyskočila a vychytila klobúk. Ivan sa hlasno rozosmial a popchol preč, až mu nôžky v povetrí lietali.

Z prechádzky prichádza domov vždy hladný. Už hore schodmi vykračujúc pohovára si: „Hemene, hemene d'á mama“ (i mne dá mama — jesť totižto) — tak sa mu už jazýček rozväzuje. Dnes, keď prišiel, Elenka spala na diváne, prehovárala som ho teda, aby dočkal s jedením, kým sa ona prebudí, že budú spolu jesť. Ale jemu sa to nevidelo. Vzal moje kľúče, chytil ma za ruku a viedol ma k písaciemu stolíku. Tam mi tisol ruku k známemu priečinku, kde cez zimu bývali jabĺčka. Otvorili sme ho, ale tam sa nám veru ukázala smutná prázdnota. Jabĺčka sa minuli, iba jedno—jediné, ostatné, sme vykutali. Hneď mi ho i tisol do ruky, že „hm, hm, hm“, to jest obieľ mi ho, mama. Prekrojila som ho napoly a jednu polovicu som mu obielila a podala; na druhú som povedala, že bude Elenke. On však i tú snažne pýtal, že „dan“; keď ju dostal, hneď sa s ňou poponáhľal k Elenke a všelijako hmkajúc, tisol jej ju do tváre, ku stene obrátenej. Musela som ju ísť zachrániť od prajného a ochotného bračeka. Potom sa len načiahol cez ňu, položil jej jabĺčko pred samý nos, aby si ho hneď našla, ako sa prebudí, a uspokojený odišiel, pilno objedajúc svoju polovičku. Keď sa pozdejšie prebudila, i ona svoju užila, potom sa hrali spolu. On ju napodobňoval, a ona jeho, pričom ľstivo pokukávali na seba. Napokon chytili sa navzájom za hlávky a stisli spolu tváričky a rozosmiali sa.

Keď ona, ľahká ako strnádka, skáče, chce i on. Ale on ešte nevládze. Len podvihne jednu nôžku, podhodí sa a dupne ňou — a očká mu svietia od radosti, že tak výborne vyskočil. Keď on lupne na zem a vystrie nôžky pred seba, ona skočí k nemu a urobí to isté. Zrazu sa podvíhajú, chytia sa za ruky a tancujú od obloka k peci i naspäť, až im sukničky odskakujú. Ak Elenke povieme, že je ona už priveľká, aby Ivana napodobňovala, hneď si žiada, keby len aj ona „.zmalela“. I všetko sa jej teraz len „malilililičké“ páči. Niekedy nám donekonečna „liličká“.

V máji 1880

Dnes popoludní sedela som sama v izbe, Belka čítala v prednej, otec, ako vo sviatok (sú Turíce), šiel sa niekam prejsť s Osikovským. Konečne vpálila do mojej samoty malá Elča. Vrátili sa z prechádzky, ale Ivan s Marienou zostali v subjektskej.

„Mama moja, kde je teta Belka?“

„V prednej izbe.“

„I ja idem k nej.“

Ja, chcejúc Belku trochu zachrániť od nepokoja, ktorému je vždy vystavená, prerečiem:

„Nechoď, Elča moja, mne by bolo smutno bez teba, aj by som plakala.“

„Nejdem, mama moja, už nejdem — len neplač!“ uspokojovala ma naskutku, porozkladala si svoje hračky a bavila sa,

zhovárajúc sa so svojimi „deťúrenci“. O chvíľu však prišla sama Belka k nám a volala Elenku. aby šla s ňou do prednej dívať sa von oblokom. No Elča o tom ani počuť! Ona nemôže ísť, lebo mame by bolo smutno, mama by plakala — tým odrazila pevne všetko lákanie. Ani mne sa nedala prehovoriť, až keď som i sama šla s nimi, privolila ostať s tetou v prednej, no jednako si vraj podchvíľou mamu pripomínala, či jej je nie smutno, kýmkoľvek sa nevrátili ku mne do našej izby. Takého je ona verného srdiečka.

Pozdejšie bavili sa s Ivanom s dvoma veľkými drevenými guľami, ktoré im otec zaopatril. Keď ich pokotúľali po celej izbe a spod postelí navykutávali, riešila Elča, že gule už ustali, i uložila ich pod perinku, do Ivanovho vozíka. Potom vtisli sa obaja k vozíku medzi konce postelí a ho potískali hore—dolu, hore——dolu. Vtom práve došiel otec a zadiveno ostal stáť vo dverách.

„Čože vy to robíte, detičky moje?“

Elča chytro, chytro v tej istej chvíli:

„Uspávame Guľka a Guľku, otecko môj.“

Guľku a Guľka ona považovala ako seba a Ivana. Ona si vôbec ani predstaviť nevie, že by niekde mali inakším poriadkom deti, ako chlapčeka a dievčatko, alebo dievčatko a chlapčeka.

Teraz večer, prv ako sme lampu zažali, zasvietil nám do izby mesiac. Elenka hneď bežala na „biele miesto“, kde sa jeho svetlo od dlážky odrážalo, kľakla si tam a zvedavo upierala svoje veľké, jasné oči naň. Potom nasledovala záplava otázok o mesiaci: Skadiaľ prišiel sem a kam ide? Či je on pod oblakmi, či nad nimi? Či je zo zlata? Či je i viac mesiačikov v tom svete a či sa spolu schodia a podobne.

Po obede učil otec Elenku poriadne kráčať. Držal ju za ruku a prechádzal sa s ňou vo vymeranom tempe na „jeden—dva, jeden—dva“ po dlhej subjektskej izbe, v ktorej i obedúvame.

Malý Ivčík tiež nechcel zaostať: pevne sa chytil svojou malou rúčkou o prst slobodnej otcovej ruky a usilovne drobčil za nimi — taký smiešny malý prívesok, ktorého nikto na to nevyzval, ani si ho nik nevšímal.

Aj inokedy, keď sa otec po obede prechádza po subjektskej, Ivo sa mu pilno prizerá. Keď si myslí, že už vie, ako to treba, pustí sa v malej vzdialenosti za ním. Ako sa otec pri obloku i zasa pri dverách zvrtne, tak i malý za jeho chrbtom sa pousiluje. Napokon si ho otec všimne, vezme ho za rúčku a pekne sa spolu prechádzajú, čo je tomu kratučkému — súdiac z natešeného výrazu jeho tváričky — veľmi po vôli. Keď otec už chce odísť do sklepu, on hneď zasa pchá svoju rúčku do jeho a pobáda k ďalšej prechádzke.

Keď otec odišiel, dívali sa deti von oblokom. Tam pred sklepom videli malé dedinské dievčatko samotné sedieť na vozíku, pred ktorým trpezlivo stáli zrobené dedinské koníky. Ivana tie zaujímali, pokrikoval na ne: „hi! hi!“, až sa dievčatko trochu placho obzrelo hore. Po chvíli mu však prišiel otec a podal mu pekný žltý rožok, čo mu kúpil hen od predavačiek. Ono si ho vzalo, odlomilo si z neho menší koniec a väčší si schovalo pod šatku na lone. Elča ho veľmi pilno pozorovala a náramne bola zvedavá, komu ten väčší kúsok necháva. O chvíľu však vyšiel zo sklepu otec dievčatka, vysadol na vozík, pohol koníky — a so všetkým činom zmizli nám z očí, zašli za uhol do priehrady.

Moja smiešna Elča pustila sa do žalostného plaču za nimi, tak ju zaujali. Ivan sa začudovane poobzeral po nás a opytoval sa: „Dijá? Dijá?“ i odrazu pohrozil sa smerom za zmiznuvšími: „Ňaňo! Ňaňo!“

Celý zohavený mi je môj malý chlapček. Tváričku má zapuchnutú a zachrastavenú. I na hlave a po celom tele miestami má chrasty. V noci je mrzutý, zle spí, už dávno sme sa pri ňom dobre nevyspali. Vo dne je však napodiv trpezlivý a dobrý. Baví sa pekne, poriadne so všetkým, čo pred seba vezme. No vždy najradšej pozerá so mnou „báby“ vo veľkej knihe — z nej poznáva svet.

Elenka mu celý deň rozpráva o žabke, ktorú ráno v záhradke videla. Žabka od strachu pred Elenkou skočila ku plotu, kde boli mravce. Tie ju celú obsadli, prilipli na ňu, a ona potom zúfalo poskakovala po záhradke, kým ich zo seba nestriasla. Toto celý deň zaneprázdňovalo moju Elenku, ešte nám i skákať začala ako žabka.

V júni 1880

V kuchyni na rošte nad sporákom osúšajú sa, jedna vedľa druhej, dve drobné topánočky—ťapušky. Smiešny, umazaný párik. Keby vedeli vravieť, rozprávali by o dnešných dobrodružstvách môjho Ivana, nôžky ktorého väzeli v nich, kým nenabral na každú pol funtíka blata.

Dobrodružstvá začali sa tým, že ráno, keď vyšiel na dvor na čerstvé povetrie a videl pri magazíne naše matrace po debnách na slnci rozložené, hneď išiel sa po nich vyvaľovať a hádzať okolo seba kamienkami, idúcky nazberanými. Pritom pokrikoval na H—ovie morky a sliepky: „Ene, bl—la, bl—la, poď!“ vyslovujúc to „bl—la“ veľmi smiešne, na ten spôsob, že predieva jazyk von a dnu, drnkajúc ním o vrchné zuby a vrchnú peru. K tomu si treba predstaviť jeho nenapodobiteľne milý hlások, ktorým sa takto usiluje napodobniť moriakovo vŕkanie. Keď mu na všetko priateľské pozývanie ani morky, ani sliepky nechceli prísť, hrozil sa im: „Ňoňo, bl—la, ňoňo!“ že sa mu ten neohybný jazýček ustavične premieľal von a dnu. Hneď potom vyvolával H—ovho paholčeka Adama, s ktorým sa už oboznámil: „Ab—ďam! Ab—ďam!“

Zrazu zazrel otca vyjsť z drevárne. Tvárička sa mu radosťou rozsvietila, zomlel sa dolu z matraca a hybaj krížom cez blato k nemu — zanechávajúc všade po sebe šliaček v podobe malých, blatom sa zalievajúcich jamiek. Kým sa Mariena, ťažký to kus, za ním zviechala, už bol pri otcovi a núkal sa mu hore. Ale ten ho veru nevzal, pre zablatené topánočky, ktoré Mariena papierom ošuchovala. Tak len pešo pobral sa za otcom ku sklepu. Tam mu Mariena dala loptu, on si ju na preddomí kotúľal a bežkal za ňou tak rýchlo, že sa mu nôžky ledva dotýkali kamenného dláždenia — až ho doviedla do Sch—ovie dvora. Tam však zazrel čosi, čo jeho pozornosť od lopty odvrátilo: dve drobné, žlto opáperené kačičky. Cupkal hneď k nim a chmatol rúčkou po nich, ale mu ušli, pištiac od strachu. On rovno za nimi, cez blato a kalúžky. No sám jednako nebol by došiel cieľa, ale prišla mu znenazdania pomoc. Sused H.. s úsmevom dívajúci sa na tú naháňačku, chytil jedno z kačíčeniec a položil ho Ivanovi do ruky. Ten si ho nežne privinul ručičkou k sebe a nespúšťajúc z neho oči, pozorne niesol ho domov ku sklepu, kde predo dvermi stál otec. Zastal si tesne pred neho a pozerajúc na neho i na svoju pištiacu korisť, začal veľmi dôležito vysvetľovať: „Bode, bode — bode!“

Ináč nevedel si rady s kačičkou, placho a nežne zaobchádzal s ňou, ale jednako ťažko ho bolo presvedčiť, že ju musí zaniesť naspäť, odkiaľ ju doniesol, a tam vypustiť. Len keď počul psa zabrechať, pohrozil sa mu, že: „Ňoňo, avo, ňoňo!“ a odvrátil od kačičky pozornosť.

Po toľkých dobrodružstvách prišiel domov vyhladnutý, až zo schodov volajúc na mňa: „Mama — ene — aba!“ (Mama, i mne chleba!) Keď som s úžasom zhíkla na jeho topánočky, ťažké od blata, zastal si predo mňa, upierajúc na mňa zrak, v ktorom odrážalo sa všetko, čo by mi bol chcel povedať, jazýčkom však vyrazil len toľko: „Mama, ťap, put, ava!“ Ostatok dorozprávala Mariena, kým ho preobúvala do suchých topánočiek, a niečo doplnil pozdejšie otec.

Preto osúšajú sa teraz tie dve drobné topánočky—ťapušky nad sporákom.

Keď som prišla domov z kostola a išla som do kuchyne, zbadal ma môj Ivčík, baviaci sa s Marienou v susednej subjektskej izbe, i hneď pricupkal ku mne so zrejmou radosťou, že ma zasa vidí, vystieral hore ručičky a ponúkal mi červené poľné klinčeky, chumáčik ktorých držal v každej rúčke: „Ňa, mama, ňa!“ Bol chutný na odmaľovanie, v ružových vystrihnutých šatoč—kách, s holými tučnými ručičkami. Tváričku má bielu, vynovenú, s chrastami zliezla mu z nej i predošlá ohorená kožtička. Len tielko ho ešte zavše svrbí, a kde sa nedočiahne poškrabať, príde si to o mňa alebo o stolec, na ktorom sedím, počochrať, ako robievajú prasiatka.

Pridružila sa nám Belka a pýtala si od neho tie klinčeky. „Ale ňo!“ okríkol ju a sponáhľal sa podať mi poza ňu celý chumáčik. Pýtala si z druhej rúčky, ale i tie chytro, chytro dopratal mne a jej odsekol: „Nija!“ až jej ľúto prišlo. Ona je k nemu veľmi dobrá, a on často odpudlivý k nej.

Keď prichádza domov z bludárenia, zavše mi nadstaví tváričku na pobozkanie, bozká ma dva razy a s úsmevom počúva, ako mu to cmukne. Hneď nadstaví mu tvár i teta Belka, žiadajúc si

tiež podiel z jeho nežnosti. On sa jej prísne, skúmavo podíva do očí a rozhodne vyriekne: „Né!“ Ak si ho chce podkúpiť, sľubujúc mu, žráčikovi malému „aba“, ktorého mu mama už nechce dať, dupne ešte i nôžkou, až má rovnováhu stratiť, a podkúpiť sa nedá. Zato však niekedy dobrovoľne dá zasvietiť lúčom svojej milosti i na „titu Bľu“, keď ju pekne i potuľká, i pobozká. A keď k tomu ešte nežným hláskom doloží: „Mja, mja!“ (moja), tým zahojí všetku ľútosť, zavinenú predošlou zurvalskou odpudlivosťou.

Keď nám Elenka priveľmi šarapatila pri šití, náprstky, ihly rozvlačovala, poslal ju otec, aby si šla do sklepu vypýtať pre seba primeraný náprstok a našim aby už potom dala pokoj.

Prekvapene pozrela na otca, oči sa jej ešte väčšími zdali ako obyčajne, uveličeno sa usmiala a slávnostne pobrala sa dolu schodmi. Mariena s Ivanom zvedavo zhurtovali tiež za ňou a napokon i otec pobral sa za svedka k veľkej udalosti.

O chvíľu navrátila sa celá výprava. Popredku Elča, červená od vzrušenia, ukazovala nám novosťou sa jagajúci mosadzný náprstoček, máločo väčší od včelej bunky v plášti, nastoknutý na prostrednom prste ľavej ruky. A hneď išla vyťahovať bábäcie šatočky, že ich ide šiť. No od nej odtiahla našu pozornosť hlasno sa smejúca Mariena s Ivanom na rukách — a pozrúc na neho, tiež sme sa museli rozosmiať. On totižto tiež doniesol si „kúpu“ zo sklepa: držal v ústach fajočku, nastoknutú na krátkej, ale v pomere k tomuto fajčiarovi jednako priveľmi dlhej trúbeli, i pipkal si z nej celkom vážne. Po nás pozeral akosi karhavo, že sa veru nemáme na čom smiať. Keď sa Mariena postavila s ním pred zrkadlo, aby sa mohol vidieť v tomto vystrojení, jeho viac zaujala zásuvka zrkadla ako vlastný obraz. Začal sa prehŕňať medzi hrebeňmi a fajočka voľne oháňala sa mu pod nosom — čo bolo tým smiešnejšie. Zavše i sám fľochol do zrkadla na toho mladulinkého starého pánka tam, ale si ho zvláštne nevšímal.

Ja by len rada vedieť, či hrá komédiu povedome, keď k svojim smiešnym kúskom strúha takú vážnu tváričku, a či je to všetko nevypočítané.

Elenka sa medzitým trápila navliekaním nite do ihly. Keď sa jej to horko—ťažko podarilo, sadla si na stolček a šila, „šlingovala“ bábine šaty krížom—krážom, niekde celú hviezdu navyšívala, pričom sa však podchvíľou zlostila a jujkala, lebo sa jej z tej zamotaniny nechcela dať ihla vyťahovať. Keď sa jej námaha náležite spríkrila, dala si to všetko, i s náprstkom, uložiť do kasne, k maminmu šitiu. Myslím, že ono dlho zostane tam na pokoji — sotva sa mojej Elči zachce znova tej roboty.

V júli 1880

Raňajší obrázok.

Ráno sa Ivčo vždy včaššie prebudí ako Elenka, a ide k otcovi do postele. Keď sa tam naprehadzuje, nagymnastikuje a narozpráva hrôzu všeličoho, až sa hory od toho zelenejú, zošuť—melí sa dolu vo svojej obkratnej košieľke a „zháňa“ po izbe. Ide znepokojovať Elenku, spiacu na diváne, oznamujúc nám, že „Aľa puvá“ (búva) a nedbá zákazov, nemá pokoja, kým ju nezobudí.

Zrazu zamieri k otcovej posteli, zastane si dôrazne, zdvihne bosú nôžku čo najvyššie, že sa holým kolienkom temer búši do briadky alebo do nošteka, a tľap! dupne ňou na dlážku čo najťažšie, pozrúc prísne na otca, ležiaceho ešte v posteli. To znamená, že otec musel niečo povedať, čím sa malý krátkokošeliarik cítil urazeným. Tak i vo dne hocikedy, čo my ani nevieme, že sme mu niečo preprášili, príde nás pokarhať a potrestať svojím zdrvujúcim dupnutím, ku ktorému niekedy ešte i doloží: „Ňoňo!“

Elenka, kľačiaca na diváne, veľkými, jasnými, vyspatými očami sa rozhliada po izbe, a chcej—nechcej, rozchichoce sa na tej smiešnej figúrke pred otcovou posteľou.

Ja, so svojou toaletou úplne hotová, odídem variť raňajky i pošlem Marienu deti obliekať. Ale to je vždy podujatie spojené s veľkými prekážkami. Ani jedno nechce sa jej dať ani myť, ani obliecť; čosi—kamsi obe sú za mnou v špajze a kuchyni, Elenka v dlhej, Ivčo v krátkej košieľke, obaja bosí, tmolia sa okolo mňa, zavadzajúc mi na každom kroku.

Elenka ide hneď niečo „pehónať“ (prehŕňať) a brať všetko do ruky, čo dočiahne. Ivan trepoce rúčkami ako húsatko krídelkami a pozerajúc žiadostivo na potravinovú skriňu, nalieha: „Ene aba, ene aba“ — lebo som im odtiaľ dávala nedávno koláčik, ktorý jemu preveľmi chutil. Ako sa minul, môžem mu čokoľvek iné ponúkať, on krúti hlavou a hnevno volá: „Ňo! No! Ňo!“, každé „,ňo“ osobitne, silno a so zlosťou vyrážajúc. Je teraz i vôbec dráždivejši ako inokedy, lebo je nie celkom zdravý. Má bolesti a ťažkosti so zúbkami.

Elenka jedenia nepýta, lebo vie, že jesť nedostanú, kým nemajú ústa vymyté a kým sú nie oriadení. Vezme mi teda radšej holbu z ruky, do ktorej som chcela hrachu nabrať, že naberie ona. I hneď obe detské hlávky naklonia sa nad priečinok s hrachom a štyri rúčky naberajú milý hrach po jednom zrnku do holby, čo im trvá veľmi dlho. Ivčík sa svedomite zohne a bežká za každým hráškom, ktorý mu von vyskočí. Ja medzitým pri pokoji skončím si prácu v kuchyni, a teraz už neodbytne nastane riadenie detí pri mojej pomoci a pod mojím komandom, ktorému jedine sa podrobujú.

Elenkine bujné, lesklé vlásky česať a pozapletať je najdlhšia i najviac rozčuľujúca robota, pri ktorej býva i plač. No napokon je prekonaná i táto úloha, vezmem si Ivana, otec Elenku za ruku a ideme cez kuchyňu do subjektskej raňajkovať. Ja, sediac za stolom, Ivča už držím si na lone, ale Elenka sa otcovi cestou vytratila: išla za tetou Belkou do prednej izby. Ivčík, utúlený u mňa ako vtáča v hniezde, poobzerá sa po izbe, potom do mojich očí, odtiaľ ku dverám a začne vyvolávať: „Poď, tita! Aľa poď!“ Keď len nejdú, prejde k vyhrážke: „Ňoňo, ňoňo!“ a zas uprie svoje múdre očká do mojich, vyrážajúc tým pozorom svoje pohoršenie nad neriadom, že sa „tita“ a „Aľa“ ešte na raňajky nedostavujú. Niekedy mu z tých očiek hotové pomysly vyletajú, také sú na prerečenie.

„Poď tu, poď tu!“ pozýva hneď priateľsky Belku a Elču, ako sa zjavia vo dverách.

Po raňajkách zaraz berú sa deti preč, len preč z domu, na prechádzku, po bludárení. Keď sa už šťastne dostanú za uhol domu, do priehrady, chytia sa za rúčky a ponáhľajú sa o závod ťahajúc Marienu za sebou. Ak si niečo zabudli a my voláme na ne z obloka, Ivčo, ako pichnutý, pobehne ďalej, zvrtne hlávku a ponad plece chvatne odsekne: „Nie!“ lebo sa bojí, že ho chceme zavolať naspäť. Ak znova voláme, on zdvojnásobí i zdôrazní svoj protest: „Nija! Nija!“ Dívam sa za nimi a nemôžem od nich odtrhnúť oči, kým nezájdu na zákrutu vpravo alebo vľavo.

Domov prídu, až keď ich únava, horúčosť a hlad doženú. Rozumie sa, že s heslom: „Ďá mama aba, ene, aba!“ Zato však sa mi Ivčo tiež vždy nejakým kvietikom i všelijakými čudnými nálezmi z cesty privďačí. S prázdnou rúčkou nepríde nikdy.

Večerňajšie udalosti.

Je deväť hodín, a Ivan nechce vedieť o tom, že je už čas ísť spať. Mariena síce všelijakými, zajtrajška sa týkajúcimi sľubmi ho dostala, že sa dal zobliecť a do vozíka uložiť — veď i ona večer chce mať kúsok slobodného času — ale jemu je ešte nie do spania, práve mu akosi všetky mušky ožili. Sadá si, načahuje sa, vozík pod jeho nepokojnými pohybmi praská — a ani neviem, ako sa stalo, ale už počujem za svojím chrbtom (sedím totižto pri stolíku a chcem trochu čítať) cupkanie jeho bosých nožičiek. Čuším, robím sa, že neviem o ničom, a on chodí vo svojej krátkej košieľke a vyhľadáva všade Elenku, ktorá sa s Belkou díva von oblokom v subjektskej.

„Aľa! Aľa! Dejie?“O chvíľu zasa! „Bľa, Bľa, poď! Tita, poď! Dezejie? Pá, pá!“ Tak ich vyvoláva a vábi svojím premilým hláskom a nenapodobiteľnou výslovnosťou.

A tie napokon i prišli, keď počuli, že učni zamykajú sklep — a potom už Ivča darmo by sme boli posielali naspäť do vozíka. Vyvlečie z neho len perinku, hodí si ju na dlážku a seba na ňu. „Poď tu, Aľa!“ ťapka dlaňou vedľa seba. Keď si Elenka sadne k nemu, on vyskočí, ťahá spod nej perinku, vlečie ju k peci a hodí sa na ňu. Potom zas Elenka ide ju spod neho vyťahovať. Robia pri tom krik, akoby ich bolo zo štvoro. Hašteria sa. Belka ich súdi a urovnáva. Otec, odchádzajúci do kasína, im nakladá, aby šli spať. O chvíľu už stoja naprostred izby, Elenka predrieka Ivanovi slová, on sa díva pozorne do jej tváre a svedomite usiluje sa všetko za ňou povedať, lenže mu niekedy niečo veľmi smiešne vypáli a Elenka sa rozchichoce. No on je spokojný s výsledkom, tmavé očká svietia mu od uveličenia z bielej tváričky.

Konečne, konečne tíši sa rozjarenosť, môj malý samopašník má sa okolo mňa, bozkáva mi i ruku, i šaty, kde ich zachytí, a ukladá si hlavičku na moje lono. Zmilujem sa teda nad ním, beriem si ho celého a pritúlim k sebe. On sa spokojne učuporká a už sa mu i zastierajú oči viečkami, tmavé mihalnice v polkrúžkoch uložia sa okolo nich, celá jeho hlávka zaťažie mi na hrudi. Medzitým teta Belka zobliekla Elenku, lebo tiež začala sa umdlená ukladať na perinku na dlážke. Pekne ukladali hábočky kúsok po kúsku na stoličke pri diváne, na ktorom čosi—kamsi kľačí šťúpla Elča s hrubým vrkôčikom vlasov na chrbátiku a so zloženými rúčkami prosí Ježiška, aby dal dobrú noc oteckovi, mame, starému oteckovi atď. atď., celej rodine. Keď dovŕši: „aj Ivanovi“, vtedy už i ukladá hlávku s hrubým vrkočom na podušku a zaviera veľké oči.

Ivana kladiem do vozíka, naprávam na bôčik, a on teraz dá so sebou všetko robiť, nekričí „nija“, ani „ňoňo“, ani nôžkou nedupká, môj zurvalček malý. Odkresliť bolo by ho, keď sa takto nehýbe. Hlávka s tvrdými vláskami v profile, ústa pootvorené, briadka vysunutá.

Kde sú teraz utajné tie čujné, bystré dušičky mojich detí? V akej to väzbe? Pravým božím zázrakom je také dieťa. Že telo rastie a podľa zákona prírody sa vyvíja, to chápem. Ale kde sa vzala dušička? — Odkiaľ ten jej každodenný zázračný prírast? — Tie zvláštne osobné vlastnosti, ktoré sa ukazujú a pomaly upevňujú? Zdá sa, že my rodičia ani pri najbedlivejšom vychovávaní ich nevládzeme ani vyvolať, ani zapudiť… my len s údivom pozorujeme, ako sa odhaľujú — dobré i zlé — a azda, azda môžeme dobré napomáhať, zlé kliesniť. Či ozaj len na to zveril nám ich Ten, od koho pochádzajú? Šťastie, že toľko lásky pridal k tomu. Bez nej úloha rodiča nebola by možná.

Boli sme i s Belkou na vychádzke v Jasene, pod Lyscom na Jazovčí, pri robení sena. Tam sme v štále i nocovali, pred východom slnka volali a po mnohom túlaní sa lúkami i lesom, telesne ustatí, ale duševne osviežení dojmami z krásnej, tajomnej prírody, vrátili sme sa šťastne domov.

Deti, rozumie sa, hneď nás obklopili, Elenka neodbytnými otázkami, ako to tam bolo, či druhý raz i ju so sebou vezmeme atď., a Ivan sa len hneď ku mne driapal, tešiac sa: „Mama, mama, mama!“ Otca, ktorý zaostal kdesi s mužskou kompániou, opätovne vyvedúval: „De apa?“ a „De je ecec?“ Ale keď Belka na pozdravenie nežne priklonila sa k nemu tvárou, tu on, zurval malý, okríkol ju svojím tupo vysloveným „säse?“ (zasa?) — a hneď i pritľapkala sa jeho malá, mäkká dlaň, isteže nie s priateľským úmyslom, k jej bielemu lícu.

Užasli sme. Kde to videl? Ako sa opovážil? Ale situácia bola taká komická, že sme nemohli z toho robiť otázku, len sme sa razom hlasno rozosmiali. A aj on, lotrík malý, uškŕlil sa i začal nás ďalej zabávať, že sme zo smiechu nevychodili. Makový koláčik, čo sme deťom doniesli, mu náramne chutil. Keď mu sadla naň mucha, odháňal ju „máš, muša!“ alebo „buš, buša!“ svojím nenapodobiteľným šušlavým spôsobom. Keď som mu koláčik v dobrom úmysle na dvoje prelomila, aby si s ním lepšie poradil, nahneval sa a kričal; keď mu ho Belka chytro, chytro nitkou zviazala, hneď sa mu smial a dobrá vôlička už sa navrátila. Zo tri razy ma naviedol, aby som mu ešte dala z neho, ťahajúc ma za ruku, ak tú nedočiahol, za šaty k nemu, nahovárajúc ma svojím neodolateľne milým hláskom: „Mama, poď tu, poď tu!“

Keď žalúdoček uspokojil, rozprával nám, čo všetko videl, kým sme neboli doma. Že „teľä“ (teľa), „tašišä“ (kačica), „lbla“, „mú“, „hi“ atď., i všeličo ešte chcel vysvetľovať, že, „enten, enten, ejejten“, a hneval sa, keď sme to nerozumeli. No zasa dobrá vôlička prevládla, začal cupkať nôžkami a drnčať si svoje tvrdé d—d—d—d—d—d—d—d—, ktoré takým drobným, hustým riadkom, ani perličky, vie sypať z úst, že je to na počudovanie. Márne sa Elenka usiluje napodobniť ho v tom — ani nik iný to nevie. Pritom vždy spustí hlavu a briadku zaprie do hrdla — čo mu dodáva akéhosi zurvalského vzozrenia. Keď tento svoj samovynájdený kumšt, cupkajúc nôžkami i drnčiac si, vyvádza pred sklepom na ulici, pristavujú sa všetci, čo tade idú, a s úsmevom dívajú sa na toho krátkeho komediantíka, čakajúc, kedy sa už potkne a spadne pri tom drobčení. No jemu sa to ani raz neprihodí.

O chvíľu ho Elenka pochytila za rúčky a tancovali spolu. Čosi—kamsi sa jej však vytrhol a začal sólo—tanec, robiac okľuky okolo nej. Keď mu i toho bolo dosť, pustil sa do svojej samotvornej gymnastiky, ktorá najviac v tom záleží, že sa postaví na vyhliadnuté miesto, hupkom sadne na zem i hupkom vyskočí, vyhľadá iné miesto, sadne, lupnúc stehienkami, vyskočí, prehýna a prehadzuje sa s podivuhodnou zručnosťou a silou. Takto nás zabáva, pričom mu tmavé očká huncútsky svietia z malej, bielej tváričky.

Po raňajkách v subjektskej dívali sa deti s Belkou von oblokom. Od susedov vyšiel Nácko, mladý šuhaj, a svižkajúc si tenkou paličkou, blížil sa k nášmu sklepu. Môj Ivan naskutku zatúžil po paličke. „Daj, daj!“ volal a Belka ho musela dobre držať, aby sa pre paličku nezhodil dolu. Ale keď Nácko na jeho dajkanie nepočúval, rýchlo skrsla v jeho hlávke akási obchodná špekulácia. Vystrel rúčku, v ktorej držal ešte okružok chleba od raňajok, von oblokom. „Mám aba, ňadaj!“ — okružok z jeho ruky už padol na dláždenie pred sklepnými dvermi. Nacko sa obzrel a keď sa dozvedel, o čo ide, ponúkal hore paličku. Ale keďže ju nedočiahli, šiel s ňou ďalej sľubujúc, že ju druhý raz dá Ivanovi. Ivan bol s tým uzrozumený, ale Elenka spustila gajdy pre nezdarený kšeft — keďže Ivan i kúpnu cenu zaplatil i kúpu jednako nedostal. Uspokojila sa však, veď Ferko zo sklepu vyšiel a zdvihol okružok chleba, že ho donesie hore.

Popoludní šli sme sa prejsť k Turcu. Môj Ivčik je vtedy celý šťastný, keď i my ideme s nimi niekam do poľa. Po všetkých sa obzerá, pokrikuje, smeje sa a stavia sa hneď medzi otca a mamu, tisnúc svoje rúčky vpravo—vľavo do našich. Marienu strašne ohŕda a okrikuje, len čo sa mu priblíži. Elenka zas o Trefa, nášho čierneho psa, má starosť, aby sa nestratil. Chodí za ním a vyvoláva ho: „Telofaj — Ondunaj!“ keď niekam zabehne, kde ho nemôžeme vidieť.

Ako sme sa blížili k železnici, zrazu začal si Ivčo vykrúcať svoje rúčky z našich i pustil sa behom cez kamenčie a trávu smerom ku strážnickému domcu. Nestačili sme sa spamätať, už bol vprostred kŕdľa husí, rozháňajúc ich na všetky strany. Mali sme len robotu zadržať Trefa, aby mu nešiel pomáhať.

Náramne bol smiešny ten piadimužík medzi gágajúcimi a sipiacimi husami, lebo guráž bola pri tom omnoho väčšia ako sám človek.

V Turci sa deti nekúpu tak rady ako doma vo vaničke. „Veľkej vody“ sa boja. Len pri brehu sme ich vydrhlili a vyumývali. Pri obliekaní samopašili, hádzali Trefovi kamienky do vody, po ktoré nechcel ísť, váľali sa po plachte na brehu a — Elenkin výmysel — sprobovali si uhryznúť palčeky na nohách. Uhryznutie to bolo neškodné, ale dostať si palček do úst krátkemu Ivanovi, iste pre napapané bruško, išlo ťažko a so stenaním. No prekonaná konečne i tá bravúra.

Na spiatočnú cestu pribrali sme si i pekné malé dievčatko: Vieročku H—banovú, ktorú, tiež pre okúpanie, jej tata doviedol na Turiec, a nájduc nás tam, zveril ju na našu opateru. Doma potom môj malý gavalierik veľmi sa mal okolo nej. Hladkal ju po líčkach a láskavé hľadel jej do očí, hoci je o hlavu menší od nej. Núkal ju svojím koláčikom i šiel jej miešať nakrájané mäso, čo mala na tanieriku. Pre zábavku sa

i produkoval, ako vie Trefa packať, zurval malý. Vôbec na všetok možný spôsob sa jej zaliečal a bol pritom náramne smiešny i milý.

Na obed pochutil Ivanovi kalerábik, ktorým som ho ja pri stole kŕmila. „Aďa daj“ (ešte daj), nahováral ma plnými ústami — ale i misa, i tanier už vyprázdnený. Napomenula som ho teda, aby si tetu Belu zaprosil, žeby mu ešte z kuchyne doniesla, a nedôverujúc jeho zdvorilosti, začala som mu predriekať: „Teta Bela, prosím –“

„Daj papu!“ pretrhol ma, nedajúc mi dopovedať. Pokrútila som hlavou, že nie tak, ale takto: „Teta Bela, pro –“

„Daj!“ poponáhľal sa zasa s tým, čo mal za hlavné pri celej povedačke. Moje zdvorilostné okolky mal za veľmi zbytočné a hlavnú vec dopovedať mi nedal, lebo myslel, že to lepšie vie. A už veru toho veliteľského dôrazu, aký pridal svojim krátkym slovám, by sa u mňa sťažka našlo. Dlhá bola naťahovačka, kým sme ho primäli, že povedal: „Posém papu.“

„Nedá mama,“ povie smutne, keď mu niečo odopriem. Ale hneď potom doloží milým hláskom: „Poťom, pťom dá mama.“ To je, že mu pozdejšie dám. „Dau apa“ alebo „ecec dau“ — pochváli sa, keď mu otec niečo dal.

„Ké—pápoke, poke—poke—pápoke,“ tára často, ako sa obadal, že k už vie čisto vypovedať. Na husi vyvoláva:

„Gá — gága!“

„Dije daľa?“ opýtal sa ma. Hneď som nerozumela, čo je „daľa“, pokrčil sa a ukázal na drevenú guľu pod posteľou.

„Pásom cé,“ (píšem c) oznamuje nám, keď čiara ceruzou po papieri. „Tájam“ je vstávam. A najnovšie je „bojém, bojém“ — že sa bojí, čo ho iste Mariena naučila.

„Ajijaj!“ alebo len „ajaj!“ odsekne mrzuto, keď niekto žiada od neho niečo, čo nechce splniť. „Atilití, tilitití“ si vyspevuje, keď je dobrej vôličky.

Keby som si len mohla nejakým spôsobom zachovať obrá—

zok tej jeho živej miloty, jeho pozor, hlások i posunky — čo by som za to dala! Ale keď ho za hodinu nevidím, už si ho neviem verne predstaviť. Škoda—preškoda!

Napoludnie Ivan pýtal sa „ole“ ku mne; chce len s nami jesť, nerád sa dá Mariene kŕmiť. Ja som mu i sľúbila, že ho vezmem, ak bude dobrý a poriadny. Vtom však prišla Mariena, uchytila ho nasilu a chcela ísť s ním do kuchyne. Ale on spustil veľký krik a lomoz, keďže mal už odo mňa sľúbené, že ho vezmem. I vzala som si ho teda. Prvé, čo zatým urobil, bolo, že chytro zvrtol hlavu naspäť k Mariene a sponáhľal sa jej zakričať: „Maš, Maľa, maš!“ (Marš, Mara, marš!) — aby sa mu len čím skôr stratila z očí a neopovážila sa chcieť ho brať. Keď už bola na odchode, ešte doložil, že „ťala babka“, i viac jej čosi vo svojej reči nadohováral a hlas mu bol od rozčúlenia akýsi ako zachrípnutý.

Keď si vtom uľahčil, nastalo utíšenie a pritúlil sa ku mne. No už o chvíľku mu čosi prišlo na rozumček. Zdvihol hlávku a uprúc náramne vážny, vnikavý pozor do mojoj tváre, rozprával mi žalostným hlasom: „Holí, hoľolo, hoľoľo — —“ a len vždy uprene díval sa do mojich očí, či to bude mať na mňa očakávaný účinok. Iste počul na svojich potulkách, ako si ľudia rozprávali, že humná horeli, a zo všetkého utvoril si pochop, že je to čosi strašné, keď horí, preto i mne to v takom spôsobe podal.

Oživol zasa, keď sme už všetci sedeli okolo stola a on sa, ako obyčajne, schuti napchával jedením, majúc vždy, ešte plnými ústami, starosť o ďalšie, že „aďa daj!“ Potom, pozerajúc po všetkých nás, so zrejmým uspokojením konštatoval: „Aj papá ecec (otec), aj papá mama, aj tita, aj Aľa.“ Vtedy je šťastný, keď sme všetci spolu, a najmä ešte keď sme zjednotení v takom príjemnom zaneprázdnení, ako je jemu papanie.

Popoludní bolo sparno. Ivan si sadol na nízky podnožný stolček a škrabkal si nôžky, hovoriac, že ho „bolí“, miesto že ho svrbia. Elča prisadla si k nemu a spustila hlávku na jeho pliecko, mrnkajúc, že by spala. On obrátil k nej s namáhaním tváričku, potuľkal ju svojou nemotornou ručičkou po tvári i po vlasoch a nežne sa jej prihováral: „Moja Aľa, moja Aľa.“

O chvíľu už obaja spali, ona v izbe na diváne, on vo svojom vozíku, ktorý bol teraz vynesený v dlhej chodbe za pitvorom, lebo sa ráno izby šúchali. On sa prebudil prvý ako obyčajne. Zuzka ho počula volať: „Mama, poď!“ a vyniesla ho z vozíka. Hneď vyvedúval Elenku a šiel ju do izby nepokojiť, že: „Aľa puvá — taň, Aľa!“ Ona zamrnkala a prehodila sa na druhý bok. Zuzka múdro pohla rozumom, ako jej zabezpečiť pokoj od Ivana. Povedala mu, aby šiel doniesť „to riedko“ zo svojho vozíka, že ním zakryjú Elenku, aby ju muchy neštípali.

On sa jej najprv spýtavo podíval do očí, rozmýšľal, čo to ona chce — až mu odrazu blyslo v hlávke i v očkách. Ochotne pobral sa von. Ja som išla striehnuť, čo bude robiť. Keď sa dostal ku schodíku, kde z vyššej časti chodby treba zostúpiť na nižšiu, zastal a špekuloval, ako to má urobiť. Ale nie dlho. Razom sa odhodlal a zoskočil rovnými nôžkami, zurvalček malý, až v celej chodbe zahučalo. I potočil sa trochu, ale na to nedbal, len sa bral k vozíku. Tu mu však znova zastal rozumček. Belasý závoj bol po celom vozíku rozprestretý; nevedel, ako ho sňať.

„Aľa, poď tu, poď tu! Poď, Aľa!“ začal vyvolávať. Neviem, čo tým chcel, — hádam aby si „Aľa“ sem prišla ľahnúť pod závoj.

Tu som už vyšla zo svojho úkrytu a prispela mu pomocou. Poskladala som riedke zastieradlo a prevesila som mu ho cez ramienko. Ale jemu bolo primeranejšie zhŕždiť ho do hrsti a vliecť konce po dlážke. Keď prišiel ku schodíku, zastal a zadudral: „Ajijaj!“ No vedel si rady i bez mojej pomoci. Slobodnou rúčkou chytil sa truhlice, stojacej mu stranou naporúdzi, a horko—ťažko vyšinul sa hore. Potom už bez prekážky zaberal do izby a so Zuzkou spoločne zastreli Elenku belasým závojom. Bolo v tom čosi milo—dojemného, keď maličký braček takto obhajoval staršiu sestričku. A potom už s vypätím obhájený jej pokoj, rozumie sa, i sám rešpektoval — Zuzka ukázala sa dobrým psychológom.

August 1880

„Mama, mama!“ radoval sa môj zlatý vtáčik, stojaci s Marienou a Elenkou v očakávaní nás na uhle domu, keď sme sa vracali domov zo Spiša a Liptova, kde sme boli ponavštevovať rodinu Šoltýsovcov v jej korennom sídle — i začal sa najprv nadhadzovať ako ťažké vrecko, a keď sme už boli dosť blízko, bežal oproti nám krížom cez blato. Elenka dobehla niečo pozdejšie, ale, ako sa patrí, obíduc blato.

Vždy takto býva, to je asi charakteristické pre moje dve deti.

Až dnu nastalo vítanie, rozprávanie a vypytovanie sa na všeličo. Kým som bola od nich preč, každú božiu chviľu mi prichodili na rozum a bola by som ich chcela vidieť, hoci som ináč nemala o ne trápenie, lebo ostali pod dobrým dozorom tety Belky. Len aspoň každý deň niekoľko slov by som bola chcela od nich počuť — len chvíľku vidieť Ivanovu tváričku v tých rozličných výrazoch, akými sa mení. Teraz už zasa mohla som sa pokochať v tom všetkom.

„Níík ďoma, ťam — ník ťam, nííík!“ rozpráva Ivan otcovi, náramne vnímavo upierajúc očká hore k nemu. Dlho natiahnuté nííík prízvukuje veľmi tragicky, že to i dojíma i núti k úsmevu. Pritom rúčkou neurčito kýva kamsi proti pitvoru. Potom príde i ku mne obľahčiť si srdiečko:

„Níík bou ďoma, ťam — ník bou!“

„Nikoho nebolo doma, vtáčik môj?“ spytujem sa, aby vedel, že sme mu porozumeli.

„Hej!“ prisvedčil rýchlo a krátko ako vždy, keď mu uhádnem reč a myšlienočku.

Elenka medzitým pochytila môj slnečník, prechádzala sa pod ním po izbe a v tú chvíľu bolo jej najdôležitejšou otázkou, prečo je i jej slnečník nie taký veľký ako môj.

„Preto, že si ani ty nie toľká, ako som ja,“ odvetím jej.

„Ale i ja toľká narastiem.“

„Potom ti narastie i slnečník,“ odkazuje ju Belka.

Elča roztvorí oči na veľko. Rozjíma, či by to bola možná vec, čo Belka nadhodila. Zahlobilo jej to veľký klin do hlavy, preto i razom zatíchli všetky jej vždy pohotové otázky. No nie nadlho. Pustila sa do dišputácie s tetou Belkou, výsledok ktorej čosi—kamsi i vyšiel najavo.

„To je nie pravda — to je nie pravda — slnečník nemôže narásť! Ja sa ti nedám oklamať.“

„No však potom uvidíš, či tvoj slnečník nebude väčší, ako je teraz.“

To zasa dalo Elči veľa práce, i sa najujkala, kým preukázala, že ona zná skrytý zmysel Belkiných slov, že totižto potom bude mať iný, väčší slnečník, nie že by jej terajší malý na veľký narástol.

Škriepka sa skončila so smiechom; bolo vidno, že obe účastníčky uspokojila. Potom tá menšia, pokyvujúc hlavou, vyslovila svoju práve nadobudnutú mienku:

„Ale sme my dve len smiešne, teta Belka!“

„To jest, len jedna z nás je smiešna,“ opravovala tá väčšia so žartovnou prevahou. Ale tá menšia ju nenechala v platnosti.

„Teda len ty si smiešna, teta Belka?“ stromfovala ju a mala svoju satisfakciu za to, čo ju teta s tým slnečníkom napálila.

I otca a mamu vie podobne stromfovať, keď si nedáme pozor na reči alebo na skutky. Nedávno napríklad, keď sa krmelila po diváne a gombičkou na šatočkách zamotala sa do riedkeho čierneho háčkovania, ktorým je červená divánová poduška obtiahnutá, volala na mňa:

„Mama moja, zachytil sa mi gombík, poďže mi ho odmotať!“

„To si už máš sama vedieť a máš si dávať i pozor, aby si sa vždy nezamotávala. Vidíš, aj ja mám gombíky na šatách, a ja som sa ešte raz nezachytila nimi do tej podušky, keď si ja dávam pozor,“ karhám a dohováram ja ubezpečeno. Ale i pri mne sa teraz dokázalo, že „pýcha pred pádom“. Moja Elča veľmi nevinne sa ma opýtala:

„Moja mama, a či sa ani na obrus nezachytíš?“ a mne na tú jej nevinnú otázku veru ziskrilo sa v očiach i nevedela som, čo napochytre odpovedať, lebo zrazu vynorila sa mi v pamäti dávnejšia, viac ako spred roka nemilá príhoda, keď som raz uzimených hostí, dve dámy, častovala teplým čajom, pri zvrtnutí sa od stola ku kasni zvliekla som na kuse za sebou i kávový obrus, do strapcov ktorého zachytila sa mi gombička na šatách — a to i s plným pohárom čaju a porcelánovou podložkou, ktoré s treskom padli na dlážku. Nuž toto mi v príhodnú chvíľu natrela pod nos moja múdra dcérka so svojou nepohodlne presnou pamäťou.

Keď ju otec zavše náročký chce niečím pohnevať, ona vie tú nástrahu odraziť; ale niekedy sa dá strhnúť. Nedávno po pečienke slávnostne im ponalieval otec do maličkých pohárikov po troške vína s vodou, ktoré Ivan razom vydúchol a hneď viac drel z neho, a Elenka si ho len pomaly pochlipkávala. Po druhý raz nalial Ivanovi z oboch fliaš, Elenke len z jednej, ale tak, aby to nezbadala, a čakal, čo bude. Deti vypili, Elenka nedala ničoho znať na sebe, bez slova vrátila otcovi prázdny pohárik. Jeho to mrzelo, zadrapil sa teda do nej:

„Elča, ale bolo dobré to víno?“

Ona celkom pokojne:

„I voda je dobrá.“

Riekla, obrátila sa a odišla po svojej zábavke. Tak otca prekabátila, pripravila i o čakaný špás. Ivan by istotne bol tú vodu, miesto vína mu podanú, so zlosťou odmietol a dupkajúc nohami, bol by protestoval: „Ňo! Ňo! Nija!“

Ale zato až k slzám napáli moju Elenku, kto jej nechce uveriť, že bábäcia postieľka je Miluška, s ktorou sa ona prechádza a zhovára, polienko dreva že je Miluškin braček, kotúľka z cverien že je lampa a podobne. Tiež nemôže zniesť, keď jej povieme, že otca a mamu nerada, alebo že Belke, Ivanovi nedáme jesť. Vtedy očervenie a jujká, kým sa nespamätá, že je to len žart.

Prosiť, ďakovať, ruku bozkať, to nerada a nechce sa tomu priučiť. Ivan naproti tomu už dávno na znak prosenia sťapne spolu svoje hrubé rúčky, ďakuje nám alebo i pozdravuje nás „pá, pá!“ a ráno nám bez napomenutia príde ruku bozkať. Vôbec vo všetkom sú celkom rozdielnej povahy moje dve deti.

Nový prídavok k raňajšiemu obrázku.

Ako som ráno išla do špajzy vziať potrebné veci na prípravu raňajok, Ivčo, rozumie sa, hneď sa pobral za mnou v najprostejšom negližé: vo svojej krátkej košulici. Odchádzajúc zo špajzy do kuchyne, volala som ho so sebou, ale jeho veľmi zaujíma špajzový inventár, rád si tam pogazduje. Nešiel teda so mnou. No ešte som ani cez pitvor do kuchynských dverí nedošla, už som začula zo špajzy náhly plač. Či by vari za mnou plakal? Veď to inokedy nebýva. Muselo to byť čosi horšie, lebo plač sa stupňoval povážlivou silou. Rýchlo som ja tam pohodila škatuľku, i plechovičku, i mierku a letela k špajzovým dverám, s hrôzou domýšľajúc sa čohosi strašného, že Ivan iste niečo ťažkého zvalil na seba, že si ruky prisekol do zásuvky alebo sa na nejakom skle porezal.

Chvatom otvorím dvere, temer vytrhnúc kľučku a — zo zdesenia naskutku nastalo preladenie do smiechu, ako som zazrela ten komický obrázok hneď v kútiku pri samých dverách. Môj krátky všetečníček totižto sedel v šaflíku medzi sviežimi zelenými uhorkami, ktoré tam boli od večera zaliate studenou vodou. Ako ma zazrel, zmiernil nárek, v nádeji na pomoc upieral na mňa zaslzené, utrápené očká i vystieral rúčky. Bol celkom v bezpomocnom položení, lebo iste ako sa chcel von vychamrať, najťažšou čiastočkou tela tým hlbšie zaviazol do uhoriek, nôžkami nemohol sa zaprieť, lebo mu trčali hore popri okraji šaflíka. Nuž do takej omáčky sa dostal, chudáčik všetečný, a ja posiaľ neviem, akým činom sa mu to mohlo tak podariť.

Keď som ho potom z toho nedobrovoľného sediaceho kúpeľa vytiahla, mokré, červené, studenou vodou ochladené stehienka vyutierala, hneď sa mal ku dverám, chytil sa oboma ručičkami verají a z tohto bezpečného postavenia potom už, obrátiac tvár cez plece naspäť, placho sa podíval ešte raz na miesto svojej nehody — a náhlivo zaberal preč, čím ďalej od špajzy. Som zvedavá, či je nadlho od nej vyliečený. Kedykoľvek chce ísť ta za mnou a ja ho vystríham: „Neiď sem. lebo zasa si sadneš do uhoriek,“ on zastane, pozre do kútika, kde bol šaflík s uhorkami, a netrúfa si prekročiť prah. Už i on zakusuje začiatky školy života.

September 1880

Môj Ivan začína byť zdvorilý, keď vidí, že sa mu to vypláca.

„Posém aba,“ alebo: „Posém, posém ete guňu (dyňu)!“ nalieha tak milo a snažne, že je nemožné neurobiť mu po vôli. Keď si ma chce pre niektorú svoju žiadosť získať, hľadí sa dostať „ole“ ku mne, tuľká ma svojou mäkkou rúčkou po líci a sľubuje mi: „Dám ťaťu“ (čaču).

Ráno, keď idem raňajkovať, už je najedený, ale zato by si za svet neodpustil prikmotriť sa „olé“, omáčať si chlebík do mojej kávy a zavše i zachlipnúť si z nej. Pritom, pravda, i mňa ponúka, ale nedávno ma okríkol: „Nanáš!“ keď som si zo svojej vlastnej kávy zastrebla. No hneď i nahliadol, že sa nepekne zachoval, a celkom premeneným hláskom začal zahovárať: „Vidíš, hoľoľo — sasa!“ — a veľkými, utrápenými očkami pozrel na mňa. Tým, že „hoľoľo“ (horelo) už dávno za—

tušúva nemilé pre neho veci, ako Elenka svojím časom tým, že „pší“ (prší dážď).

Milý je, keď ma objíme okolo hrdla a šepká mi polohlasným šepotom nejakú svoju žiadosť, pričom z najbližšej blízkosti, s vnikavým sústredeným výrazom norí svoj zrak do môjho. Keď jeho rečiam nevenujem dosť pozornosti, ak napríklad čítam niečo a on mi sedí na lone, chytí ma za nos, obráti moju tvár k sebe a tak si vynúti moju pozornosť.

„Mama, poď sem, ťu, páci!“ (čiže nech sa ti páči), invituje ma zdvorilo, sediac na zemi, ťapkajúc rúčkou vedľa seba. Ak sa mu dám naviesť a sadnem si k nemu, hneď si ukladá hlávku bokom na moje lono a jedným milým, žiariacim očkom kuká hore ku mne.

„A ťa môžem zjesť?“ opýtam sa ho zavše, očarená jeho milotou.

On nedovoľuje; pokrúca hlávkou.

„Ja ťa zjem — celého ťa spapám — ham, ham!“ zastrájam sa.

Ale on sa nenaľaká, vie, že sú to len akési daromné reči.

Keď nám Belka odišla a Elenku sme tiež na čas nechali u starého apu v Mošovciach, ostal nám sám Ivanko na potešenie. Zavše vyveduje, „titu Bľu“, i „Alinku“, že „deze je?“ a potom s tragickým prízvukom výprava, že „pác tita – Aľa pác!“ (preč).

„Ecec, poď tu, páci, apa, páci!“ ťapká Ivan, sediaci na koberčeku na dlážke, rúčkou vedľa seba a horlivo pošinuje sa ďalej na stranu, kýmkoľvek si otec k nemu nesadne. Potom hneď z druhej strany hodí sa k otcovi i Elenka a obaja začnú sa váľať po ňom i robia kriky a smiechy. Keď im v nepozorovanej chvíli umkne a schová sa niekam do kútika, bežia za ním s krikom, chvatnú ho za ruky a v neobyčajnej jednomyseľnosti vlečú ho ako previnilca naspäť na predošlé miesto.

Potom jedia spolu z taniera černice. Otec kŕmi deti na dve strany, deti z dvoch strán navzájom kŕmia otca, pretekajúc sa, takže on ani nevládze poberať všetky černice, ktoré mu do úst tisnú. Po chvíli všetci traja majú od nich počerneté ústa i prsty a smejú sa jedni z druhých. Ja zbieram potrúsené černice z remeníc (kožených zásteriek) detí a nastane pucovanie.

Pozdejšie zasa jedli zrelé slivôčky. Elenka sama, Ivanovi som ja vyberala z nich kôstky a po pol slivôčke sádzala do úst. Za toto ustávanie on, nevďačníček malý, pozerajúc na moje slivkovou šťavou zatečené prsty, medzi jedením stihol poznamenať: „Aká babľa ty si —,“ na čom sa Elenka smiechom zachodila.

Večer, už pri lampovom svetle, prišiel z kuchyne do subjektskej, zamieril ku kredencu, roztvoril si oboje dveriec dokorán a štátal—štuchal čosi v košíku medzi náčiním. Potom s lyžičkou v hrsti prišiel ku stolu, lyžičku podrobil bedlivej prehliadke pri svetle a — vrátil sa s ňou ku kredencu. Znova štáranie v košíku. Znova prehliadka lyžičky pri svetle — i znova návrat ku kredencu a prehŕňanie v košíku. Šla som ta, čo to má znamenať. On vystrel rúčku s lyžičkou proti mne: „Ani ťú?“

Vysvitlo, že hľadal svoju lyžičku, lebo chcel ísť jesť zelenú fazuľku so slúžkami do kuchyne — môj papčo malý.

Október 1880

Vyše týždňa bol Ivan v akomsi chorobnom stave, mrzutý, nepokojný, dráždivý. I v horúčosti býval, i hlava ho bolievala a stratil chuť do jedenia. Trnula som strachom, že sú to prípravy na akúsi nebezpečnú chorobu. Nemala som pokoja pri ňom a pre neho ani vo dne ani v noci. No, chvalabohu, už prichádza k sebe. Nielen apetít sa mu prinavracia, ale i huncútske mušky mu zas ožívajú. Len miestami ešte ho akýsi výsyp znepokojuje.

Ale ani v chorobnej nálade, ani v tuhších záchvatoch, keď sa musel ozaj zle cítiť, nespreneverila sa mu jeho dojemná milota. Na noc brávala som si ho k sebe do postele i preto, aby som ho mohla udržať zakrytého, keď sa ustavične nepokojil a skopával, i preto, že sám len pri mne chcel byť. A noci bývali nepokojné. Každú chvíľu sa budil, akoby vôbec nebol spal. A keď som ja ticho ležala, bývalo mu otupno. Zdvihol hlávku, kukol na mňa a zas ju položil čím bližšie ku mne na hlavnicu.

0 chvíľu mi trochu váhavo a nesmelo prešiel rúčkou po tvári, akoby ma tuľkal, a oslovil ma: „Mama?“ V jeho hlásku bola

i otázka, či nespím, a ak spím, tajila sa v ňom prosba, aby som

sa nehnevala, že ma budí. Keď som sa mu ozvala a ho tiež potuľkala, celý oživol a začal mi hneď jasným hláskom všeličo rozprávať. Že je tam had a že „ňoňo had! Abokom edím potom, choďami, alici,“ vyhrážal sa mu. Potom žabku vyvolával: „Poď, žabka! Poď ťu, sem ko mne — poď, žabka!“ Po stenách pozeral, že je tam „abáz“ (obraz), „edini“ (hodiny) a na povale že sú „hadi a dasý“ (hrady a dosky) že ich je „tlí, osém, deváť“. Otca vyvedúval, že či „búva ponteli“, i načahoval sa k divánu, že „vidíís, búva Al'anka sasa!“ — to „vidíís“ natiahnuc takým milým hláskom, ako keď vtáča zašvitorí. I chcel sa pobrať, že „aklije Alinku“, keď videl, že má nôžku na paplóniku vyloženú. I vody jej kázal dať, taký bol starostlivý. Podobalo sa to, akoby sa všemožne bol usiloval mňa zabávať, aby som len nezaspala. Ak som sa mu dlhšie neozvala, hneď ma chytal za tvár a rýchlo, napnuto ma oslovil: „Mama?“ Ako som sa mu ozvala, naskutku rozprával svoje milé táraninky. I vrabce v tŕní mu prišli na rozumček. „ A té ľapce toho tíňa, tinď, bing, tíňa, tíňa.“ Raz sa plašil, že „bobo ide“ a že bobáka „puľucom“ (palicou) ubijeme. Keď som ho uisťovala, že niet nijakého boba, hneď sa potešoval, že „nie bobo ide“. Ale na to miesto mu zasa „pokňaň“ (potkan) nedal pokoja a ukazoval kdesi na pec, že je tam. V tejto chorobe, cez tie bezsenné noci naučil sa súvisle a rozumne hovoriť — nepredarmo ľudia vravia, že v chorobe zreje dieťa.

Raz po takom diškurovaní pritiahol si ručičkou moju tvár k sebe a bozkal ma len tak naspamäť, cez líce, kade zasiahol. „Aj ty bozkaj,“ vyžiadal si hneď potom, a keď sa mu stalo po vôli, spokojne sa uložil na bôčik. O chvíľu ma zas uistil, že ma má „ľada“, a keď som mu odvetila, že i ja jeho mám „ľada“, bol zasa veľmi spokojný. On, môj zlatušký, ma iste svojou milotou a mimoriadnym preukazovaním mi lásky chcel odmeniť za moje ustávanie a trpezlivosť pri jeho chorobe. Zväčša býval taký premilý, že som vďačne bola s ním hore dokiaľkoľvek, hoci som potom vo dne bývala od nevyspatosti mdlá. Obyčajne až k ránu začal tíchnuť, len ma ešte tu i tu osloviac a potuľkajúc po tvári. Napokon sme obaja zaspali — len čo ma raz Elenka, postrašená akýmsi zlým snom, vyrušila z usínania, škrabúc sa z divána ku mne.

Škoda pekných časov — moje deti nemôžu chodiť do poľa na prechádzky. Málokedy nám už privoláva Ivčo zo schodov, odchádzajúci, svoje „pá, pá!“ alebo „cam sa!“ (porúčam sa). Zasa sa obracajú viac ku knižkám, ktoré cez leto nemali vo vzácnosti. Ivan kukáva do svojho starého (kadavovského) „budikáľa“, „baľaľája“, „medikáľa“ — to sú jeho názvy pre šlabikár — vyhľadáva v ňom „tížiky, mešičky“ (krížiky, hviezdičky) a dva malé obrázky: modliace sa dieťa a chlapčeka, chytajúceho motýľa. „Modí sa, húď'a (chúďa) — pozi, mama, modí sa,“ ukazuje mi na prvý ľútostivým hláskom. A na chlapca sa hnevá, že chytá motýľa, má to iste za barbarstvo, lebo sa mu vyhráža: „Dám ti obokom, ulicu, doľu had'ami!“ On chce nemilých mu vždy aj oblokom, aj schodmi expedovať na ulicu. Zavše študujú tiež Taubenrauchov cenník; Elenka vyčituje nemecké názvy zobrazených predmetov, prenasledujúc ma ustavične otázkami, čo to znamená a ako sa má vysloviť, a ustrojuje si celé lekcie z nemčiny. Obyčajne si roztvorený cenník dá na dlážku alebo na podnožku, kvokne si predeň a pohrúži sa do polohlasného štúdia. Ivan sa jej pridruží, ľahne si na bruško a pohrúži sa do polohlasného štúdia. Ivan sa jej pridruží, ľahne si na bruško a hovorí všetko za ňou, na čom sa ona i smeje, i hnevá. Keď im ja ujdem za svojou prácou, hladia sa zmocniť otca, aby im vysvetľoval. Ivan ide k nemu: „Daj uku,“ chytí ho za ruku, dovedie ku knihe, stiahne oboma svojimi rúčkami dolu a dolípa: „Ča je ťo? Ča je ťoťo?“ďubkajúc prštekom po predmetoch. „Už som ti povedala, že je to parazól!“ mrzí sa Elenka, keď ďubkal po dáždnikoch. „Pozelój?“ opakuje dôležito. A keď na druhej strane zasa nájdu dáždniky, ťapká na ne rúčkou a vykrikuje! „Bozolélíí! A ťu nakomanký!“ (rukávniky — mufy), nedbajúc na otcovo vysvetľovanie, že parazól je slnečník, a toto že sú dáždniky. O chvíľu sú mu rukávniky už „nenékupky“ —vôbec všetky slová na smiešne skomolí.

Ak im otec chce uniknúť, hneď ho Ivan chytá za ruku: „Deď, deď!“ (seď), a čochvíľa sa medzi nimi vyvinie riadna nemecká lekcia.

Ivan: „Ča je bľaček?“ Otec: „Der Bruder.“ Ivan: „De bú—deľ?“ A testlička? „Die Schwester.“ „Di peteľ? A ecec?“ „Der Vater.“ „De páteľ? A mama?“ „Die Mutter.“ „Di mateľ?“ Takto im to ide vyšliapanou cestičkou ani po masle, kým sa otec po biede nevyslobodí z ich zajatia.

November 1880

Ivanove raňajšie diškurzy s otecom v posteli sú už oveľa zrozumiteľnejšie a obsažnejšie, ako bývali pred rokom. Keď sa ráno prebudí, žmurkajúc a s úsmevom pozerajúc na nás, sadne si a oznamuje, že „ož boble búvav“, alebo novšie: „ož ďoble spav“, a akoby to inak ani nemohlo byť, driape sa k otcovi „ponteli“, preštveria sa cez neho ku stene, keď sa tam umiesti, najprv si mäkkými dlaňkami napraví k sebe otcovu tvár a hneď mu sľubuje: „Bodem ti ospávať.“ Potom akýmsi odlišným rozpravným, akoby do diaľky zaletujúcim hlasom prednesie svoju „ospávku“, že: „Bov tácik, lítav ósoko, ósokó — — domom, domóóm!“ (domov totižto).

Toto je každodenný úvod. Tým si akoby vydobýva zásluhu na to, aby otec teraz jemu rozprával. „Ož ty ospávaj,“ pobáda ho a nastane vyjednávanie, o čom rozprávať, i vyjde z toho pre Ivana dvojaký zisk, lebo čochvíľa mu otec spieva napríklad: „Mala babka jedného capka, drn—drn—drn, drn—drn—drn, jedného capka. Preskočil jej do záhradky, pošliapal jej všetky hriadky,“ a tak ďalej, a tak ďalej. Potom, keď Ivan pýta, „ete“, nasleduje: „Pani matka, už tí hostia idú k nám, Janko Krásny na koníku, Haraburda na vozíku, a ten neboráčik Kostrubáčik na červivom psíku.“ Túto pesničku už otec nemôže jedným dúškom vyspievať, lebo Elenka zo svojho divána nezdrží sa šomrať a protestovať proti straníckej nespravodlivosti „pani matky“, ktorá Jankovi Krásnemu dopraje všetko najlepšie a najkrajšie, a neboráčika Kostrubáčika odbaví najhorším a najšpatnejším. Ani pri „Pásol by ja kozy“ nikdy sa bez škriepky medzi ňou a otcom neobíde. Ona

to chce mať, ako sa raz naučila: „— — — ale ma to mrzí, že každá kozička hore uško drží,“ a otec chce spievať o chvostíku. Nuž také rozprávky, spevy a debaty sa udávajú v našej izbe za šerého rána.

A po raňajkách dostavujú sa dozvuky. Deti prechádzajú sa spolu po izbe, rúčky na chrbátiky založené (čo Ivanovi akosi ťažko padne, len nazad vyvrátené a popri bôčkoch priložené si ich drží) a prespevujú si, Elenka veľmi vysokým sopránom, ale známym nápevom, Ivčo síce neznámym a dosť neurčitým nápevom, ale zato veľmi milým hláskom. On vždy o vetu pozdejšie ako Elenka, čo od nej pochytí. Keď si ona prespevuje Kačičku divokú (nad ktorou si už nejeden raz poplakala od ľútosti pri jej kviľbe nad svojimi drobnými deťmi, keď jej šuhaj, dobrý strelec, strelil do boka), on sa bokom díva na ňu a ľútostivým hláskom všelijako varíruje a komolí pôvodný text, začnúc si: „Tacica divoká, de si boľa, lítaľa?“ Keď začnú o babke s capkom, Ivana počuť len „din, din, din — din, din, din“ a o chvíľu už opakuje „ale ma mľzí, ale ma mľzí!“ Elenka si nôti: „Tá mošovská veža, pekná, vysoká, preletela cez ňu hujska divoká –“a Ivan za ňou: „Osoká míža pekná — osoká míža –“ a hneď zasa preskočí na „Kľásneho Janka“ a „na mozíku Haľabuľdu“ a čochvíľa zasa: „Ja som sa ňazďau, že je ľuckej pás“ (ľudský špás). Mieša a komolí všetko spolu, čo mu utkvelo v rozumčeku a čo koľko—toľko vie vypovedať.

Z toho, rozumie sa, každú chvíľu povstáva zvada a kucapaca, lebo Elenku mýli takýto jeho sprievod a tuho sa začne proti nemu ohradzovať. „Jaj, tento Ivan — načo chodíš za mnou, ty — ty –“

„Ti ňachoľ (znachor),“ pomôže jej Ivčo celkom naivne, keď vidí, že sa ona nevie rozhodnúť, ako by mu mala vynadať. I nadávku „homoľok“ (holomok) si, neuraziac sa, na seba dopúšťa. A on keď sa nahnevá, nadáva, že „ťaľá Benčička“. Náladám i on podlieha, ako iní hodnoverní ľudia. Ani do spevu nie je vždy naladený. Keď ho niekedy popýtame, aby niečo opakoval, čo spieval alebo povedal, nakrátko nás odbaví: „Nemiem!“ A keď sa cíti urazeným, rovno nám vypovedá priateľstvo, že: „Ož nebodem havaľať!“ čiže, že sa nebude viac s nami zhovárať. A síce týmto nás zvysoka tresce i vtedy, keď sa on v niečom previní a vie, že by mal dostať hrešenie. Vtedy sa nechce „havaľať“ s nami. Ale len čo ho zlá vôlička prejde, hneď sa hlási rýchlo a milo: „Ož miem!“ „Ož bodem havaľať!“ „Ož ďaľo!“ (keď sa totižto prv hneval, že „nedá, nedá sa ti“, ak sa mu niečo nedarilo, čo chcel vykonať). Niekedy aj Elenku kritizuje, že „Aľanka nemie“. Keď si nedávno pre takú jeho kritiku poplakala, hneď s úprimným súcitom okolo nej: „Ča ti jé, Aľanka? Ča ti jé?“ a znášal jej všetko možné, čo by jej radosť urobilo, aby sa uspokojila. Večer, keď ona už leží na diváne pod paplónom, dovlečie všetky svoje perinky z vozíka „akliť Aľanku“ a nakopí ich na ňu.

Ešte november 1880

Náš Ivan robí v spoločenskej uhladenosti veľké pokroky. „Na davá pánbof“ (na zdravie Pán Boh), povie nám, keď sa nám kýchne, nedbajúc, že je to už zastaraná móda. A keď jemu nová Marka (ktorá je lepšia a jemnejšia, ako bola predošlá Marienka) v podobnom prípade zazdravká: „Pánboh ťa pozdrav!“ — on celkom pokojne, ani neprerušiac sa v zaneprázdnení, odvetí svojím milým hláskom: „Dokujem!“ (ďakujem).

I nás priúča podobnej móresnosti. „Ako mi povieš, mama?“ opýtal sa ma dnes, keď sa mu kýchlo. Miništroval čosi pri otcovom stolíku, chrbátikom ku mne, nuž len cez plece obrátil ku mne pri tej otázke tvár.

„Na davá pánbof!“ ohlásila som sa rýchlo.

„Tak nie, mama, tak nie!“ ohradzoval sa rozhodne a naliehavo. Keď my napodobňujeme jeho reč, to sa mu vidí byť akoby vysmievaním, má to nerád.

Na všetko, čo nepozná, opytuje sa: „Čo je to biľo?“ — ako raz Elenku bol počul opýtať sa na očistené na pečenie prasiatko: „Čo je to bielo?“ Čo sa mu páči, označuje ako „ťo ňaše“. Nedávno, keď mal zapálenie hrdla, robila som mu odvarky zo zeliniek proti kašľu a i dobre som mu ich osladila. To sa mu páčilo. „Posém, daj mi, daj mi!“ drel za každým zakašlaním. „Čo?“ reku. „Ťú,“ ukazoval prštekom na skriňu, kde bola šálka s odvarkom. „Ťú ňašu,“ dodal s milým úsmevom, presvedčený, že teraz už iste porozumiem. I v noci si viac ráz pýtal, „bidicinku“ (medicínku) – „ťú ňašu.“

Keď ma nedávno udrel hlávkou do čela, ako som bola nad ním nahnutá a on sa zrazu podhodil, on mi, môj zlatušký, hneď a hneď začal sľubovať: „Dám ti abúčko, aj nušičku (hruštičku),“ hoci jemu, chudáčikovi, hlávka nemenej špela ako mne čelo. Keď som mu ju pobozkala na udretom mieste, hneď zas obracal ku mne tváričku že „de? de?“ (kde?) a vidiac očervenené miesto na mojom čele, znova horlivo sľuboval: „Dám ti nuštičku, ťú ňašu“ ale po pauze aj opatrne doložil, že „ajtľá“ (zajtra), lebo sa zbadal, že svoj sľub nemôže z prázdnej rúčky hneď uskutočniť. Už sa i v ňom budí akási politika. I s otcom ráno v posteli si už viac ráz posprobúvali tvrdosť lebiek, až to hrklo; ale náraz, rozumie sa, šiel vždy zo strany tej malej, nepokojnej hlávky. Zavše aj otec zosŕka, aj Ivan sa do plaču nastrája, kým sa po chlapsky nepremôže, ale vždy hneď na seba berie všetku vinu a prvá starosť mu je len nás uchlácholiť, totižto toho, koho udrel. Dnes ráno, nechtiac, mňa udrel hlávkou po hlave a nedbajúc na vlastnú bolesť, hneď ma začal ľahunko a nežne hladkať po tvári: „Nie, mama moja, nie!“ prehováral ma, potom si ťapkal rúčkou na bruško, usilovne ma vyzývajúc: „Poľož si vavičku!“ — že si totižto „vavičku“ (hlavičku) mám položiť na jeho lono, aby mi bolesť prešla, ako to on robieva pri mne, keď sa mu stane ublíženie.

I ešte pozde potom, popoludní, zrazu ma naprostred izby začal objímať a s neopísateľnou úprimnosťou, skrúšene upierajúc pozor hore ku mne, ma ubezpečoval: „Ja teba neododlem, mama moja, — ja ťa už neododlem!“ Dosť som premýšľala, čo by to „ododlanie“ malo znamenať, a nemôžem uhádnuť. Iste mu len prišiel zasa na rozumček ten raňajší karambol našich hláv.

Keď som sa k nemu sklonila, aby som ho preto poláskala, hneď zabudol na všetku nežnosť, len mal starosť, ako by ma hore dostal. Začal ma dvíhať zo všetkých síl a netrpezlivo ma napomínal: „Taň, mama, taň!“

Keď sme sa večer všetci zišli k večeri do teplej subjektskej izby, celá izba sa ozývala štebotom malého Ivana, a jeho samého nikde nebolo vidno. Marka a Zuzka ho hojdali v plachte, ktorú s inou bielizňou mali povyťahovať a poskladať na mangľovanie. Teda odtiaľ vychádzali jeho pokriky. Keď nám ho, roztiahnuc plachtu, ukázali, začal si hneď strhávať pásikavú šatku, ktorú mu okolo hlavy ovili, kričiac pritom; „Doľu šakňu, dolu šakňu!“

Ako ho slúžky zošuchli na koberec a vzali do roboty nasledujúcu plachtu, hneď sa zobral a „napľú ja, napľu ja!“ (najprv ja), vešal sa na plachtu. „Ete máľať — šúlekmálek!“ (Ešte váľať, šúlek—válek) a Elenka od samého smiechu, v ktorom jej Zuzka a Marka prízvukovali, nestihla sa postaviť, že je už na nej rad vliezť do plachty. I Tref bol pri tom, očňuchával deti, mal v očiach smiech a svojím tvrdým chvostom potrepával napruženú, plachtu, v ktorej sa Ivan oháňal — a Elenka sa preto už zachodila smiechom.

Po dlhšom utišovaní rozjarenosti usporiadali sme sa k večeri i šomrali sme na Trefa, že, tiež rozrárožený, ustavične sa premotával dverami medzi izbou a kuchyňou. Ivan u otca na lone uvelebený, nakladal nášmu učňovi:

„Mik—kľuš, choď apuliť, tam, choď!“

Keď si však „Mik—kľuš“ jeho rozkaz nevšímal, podľa toho, že „rozkáž pán, urob sám“, zošuchol sa Ivčo dolu pod stôl, zohnutý vyliezol spod jeho druhého konca a sám išiel dvere „apuliť“ (zatvoriť). No Tref od kuchyne len raz zatiahol dlabou po nich, hneď sa zasa roztvorili a temer aj Ivana zasotili. To jeho vzpružilo k väčšej energii: zaplesol ich s dôrazom. Tu však stal sa nešeredný tresk: kutáč, nevedno odkiaľ a ako, zrazu tam padol na dlážku.

Vtom skočí Elča, vedľa mňa sediaca, zo stoličky.

„Musí tam stáť, lebo strčil v kuchyni lopatku, nuž som ho preto do kútika postavila,“ ozvala sa náhle, s neúprosnou prísnosťou v hlase. Išla ta a milý kutáč zasa postavila hore kvačkou za dvere do kútika.

Pri večeri nastala medzi mnou a Ivčom veľká rozopra — pre kúsok chlebíka, ktorý nechcel zjesť. Deti totižto mali na večeru pečené husacie stehno, zvýšené od predošlého dňa, a že bolo mastné, nakladala som im jesť ho s chlebom. Elenka ako—tak poslúchla, ale Ivanovi chutilo len samé mäsko, nikam si nechcel chuť kaziť chlebom, až sa mi napokon i do plaču pustil, keď som ho len ním núkala. Keď sme odišli od večere, vzala som do našej izby i ten kúsok chleba, že mu ho pozdejšie nadiktujem.

V príhodnú chvíľu teda obrátila som sa k nemu: „Ivan môj, či rád máš mamu?“ Pozrel na mňa akýmsi ľútostivým, hlbokým pohľadom a miesto priamej odpovede riekol pokorným hláskom: „Ož bodem libíka –“ i prišiel ku mne a pojedol ten kúsok chleba. Mňa dojalo, že tak hneď porozumel, kam ja svojou otázkou mierim, a že sa tak obmäkčil. Celý večer bol môj hlavánik milý, ukladal si hlávku na moje lono a napokon i zaspal na mojich rukách.

Ale dojmy z večernej „scény“ znepokojili ho i vo sne. V noci vykríkol: „Nedá husacinky! Eľa, ňo!“ I keď sa prebral, ešte to opakoval. Ráno zas ešte za tmy začal kopať nohami do vo—

zíka, že až spraskal, a: „Ezizla! Ezizla!“ volal hnevnoplačlivým hlasom. Skočila som k nemu.

„Kto ti čo odhryzol?“ reku.

„Mama! Mama!“

„A čo ti mama odhryzla?“

„Libík,“ vetil žalostne a všetky naše prehovárania, že sa mu to len snívalo, nestáli nič, on len mal ťažké srdiečko na mňa. I pozdejšie, medzi najlepším samopašením v otcovej posteli, zas mu prišlo na rozumček, že „mama ezizla libík“. Tak som v to ráno nevinne pred ním vyhorela, keď on ešte nevie rozdiel medzi snom a skutočnosťou.

27. december 1880

Dnes večer o desiatej hodine bude mať môj Ivan dva roky —ako ten čas uteká! I zdržať by som ho chcela, aby mi neuniesol milotu mojich detí — lebo vidím inde, že čím sú deti staršie, tým menej sú milé — i poháňať by som ho chcela, aby moje deti rástli a vyvíjali sa na duchu i na tele, žeby pominul tento stav ustavičnej napnutej pozornosti a starosti s nimi a nastúpil už nejaký lepší, pokojnejší. Či nastúpi taký? Obávam sa, že vari nie. Všetky matky sa ponosujú na ťažkosti spojené s výchovou detí — i kým sú deti malé, i ešte viac, keď sú veľké. I ja sa bojím snovať svetlé nádeje do budúcnosti, ale zbožné žiadosti a túžby sa nedajú odbyť.

Aspoň len v tom keby ma mohol niekto ubezpečiť, že nebudú nezdarné a že si ich k dospelosti dochovám, tieto svoje dve deti. Že mi neumrie ani jedno a že ich ani ja predčasne neodumriem. Sirotám býva na svete zle, a zasa dieťa stratiť musí byť pre rodiča niečo neopísateľne hrozné. Od jedného i od druhého chráň nás, Bože! Mňa často trápia akési temné obavy — hádam preto, že Elenka je slabé dieťa. A teraz som okrem toho zostrašená. Nedávno umrela na sypanicu Margitka G—ovie, s ktorou sa Elenka často schádzala, a teraz ich zasa dostala Mirka S—ovie. Bojím sa deti pustiť niekam z domu.

Teraz ešte majú radosť s hračkami, čo im na Štedrý večer Ježiško, podľa Ivana „ziško doblí, pokoľný“ doniesol. Elenke voskovú bávu v bielej perinke, ležiacu v hodnom košinovom vozíku. Je pekná a páči sa aj Ivanovi, mrzí ho veľmi, že sa mu nedáme s ňou hrať. Ale ani sama Elenka sa nebaví s ňou, len si ju každý deň na chvíľu ide navštíviť do veľkej izby. Chce si ju vraj do roka, kým zasa Ježiško príde, celkom peknou udržať. Ivan dostal „kovkáleň“ — kolky a guľky a kolkúva sa s otcom. Keď otec odíde, i on nechá hru tak. On vôbec vždy by chcel mať našu spoločnosť; keby sme mohli a postačili vždy sa s ním hrať, vari nikdy by sa preč z domu nežiadal.

Reč sa mu každú chvíľu mení — vyvíja. Jabĺčko mu nedávno ešte bolo „abúčko“, dnes mu je už „zabocko“, pančušky mu boli „tlimti“, dnes sú mu „tlimtle“, sklep mu bol „cep“, teraz „clep“ a tak podobne, ale svoje extra—formy: šuľčak, škľabčak, cmuľčak verne zachováva. Zemiak mu je „midák“, papier „paplej“, chlap „chvat“. Ak ho pochválime, že je on fajn chlapček, s úľu—bou si zopakuje, že „fian“'. Elenku, do svojho šlabikára pohrúženú, ide examenovať: „Kde más bokňu (bodku)? Kde más clajku (čiarku)?“ Jeho š, č, ž nedá sa písmom označiť, ani čiarkou, ani bez čiarky, preto je v týchto zápiskoch v tom nedôslednosť. Znie ono nesmierne milo a prísluší jedine detskému jazýčku. Dospelý ho za svet tak nevyšušle. „Kde je „bša“?“ vyzveduje zvedavo, keď mu Elenka po líčku štipka prstami, že mu vraj „blšu“ chytá. Ak som ho ja mihalnicami pošimrala po líčku, keď si svoju tvár primkol k mojej, zaprie sa, akoby na obranu, laktíkom do môjho pleca a čím ďalej odtiahnuc tvár, hľadí mi do očí, huncútsky sa usmieva a ohradzuje sa: „Ale, nezec mi líčko!“

Moje deti milé, malé — moje poklady najdrahšie! Kde sa len berie u mňa tá láska k nim — veď som ja o nej nevedela, kým som ich nemala. Sú dievčatá od prírody nadané citom a porozumením pre deti, ktoré sa s nimi rady bavia, s trpezlivosťou ich obhajujú a znášajú ich zvôľu, vôbec vždy zaujímajú sa o ne a s láskou sa majú k nim. Predurčené to mamičky. Ja som k týmto nepatrila. Nerozumela som deťom. Keď plakali, boli mi pre maznavosť protivné; keď samopašili, robili zhony a nezdoby, boli mi neznesiteľné, bola by som ich čím ďalej od seba odohnala; keď boli zlostné a sebevoľné, bola by ich schuti vyšibala prútom. Teraz na ne inak pozerám — moje vlastné ma tomu naučili. I deti majú svoje, hoci podľa našej mienky bezpodstatné, ale v nich vznikajúce a im práve také dôležité záujmy, ako nám naše. Majú svoje žiale, ktoré sú im také bolestné ako nám naše. Majú svoje radosti a veselosti, ktorým podľa svojej mravom ešte neviazanej detskej prírody dávajú i neviazaný, hlučný výraz. Majú svoju prirodzenú detskú, iste samým ich Stvoriteľom im nadelenú milotu, ktorá je nevýslovne do— jemná a očarujúca tým, že je neschválna, že samy sú si jej nepovedomé. Ale napokon majú i svoje chyby, tiež nepovedomé, o ktorých nevieme, kde sa berú. Dedia ich deti po rodičoch a prarodičoch donekonečna, ako ich i tí dedili…

Kým sú deti malé, tie chyby nie sú nadmieru zrejmé, ale ako deti rastú, rastú spolu aj ich chyby. Tak to všade pozorujem. Predtým keď ma pri cudzích deťoch hnevali ich často i dosť hrubé chyby, bola som presvedčená, že tieto padajú na vrub jedine rodičovskej nedbalosti, že keby sa len rodičia vážne a vytrvale na to vzali, mohli by ich celkom vyhladiť a vykoreniť. No teraz i o tomto začínajú sa mi myšlienky inak krútiť. Vidím, že všetci rodičia chceli by mať bezchybné deti, i krešú ich podľa toho pravým i nepravým spôsobom — vždy v dobrej snahe — ale do bezchybnosti neokrešú ich nikdy, ani jedni. To je otupné…

I moje deti majú svoje chyby, najmä u Elenky už sa začínajú javiť. Ona je síce múdre dievčatko, často až veľmi múdre, že nad tým viac žasnem, ako by som sa tomu tešila, ale táto múdrosť nevylučuje u nej chyby, len azda pozdejšie ich prekoná. A moja Elenka je i šľachetná dušička, hotová letieť každému na pomoc, varovať každého pred možnou nehodou, nedopustiť nikomu krivdy, plakať nad nešťastím iných — a jednako, bezpochyby z toho istého prameňa, ukazuje sa pri nej istá nepoddajnosť, osoblivosť, neuznanie svojej chyby, urazenosť, keď sa jej neprisúdi to, čo sama za dobré uznáva. Čo sa jej nakladá, nechce poslúchať, kým sa jej toho potreba neodôvodní. A na dôvody má zasa svoje často zelené protidôvody. Taká je ona. V mnohých záhyboch jej povahy ju ani nechápem, lebo vo svojej nemám kľúča k nej, preto mi je i ťažko na ňu vplývať.

Celkom inakší je Ivan. Toho chápem v každom hnutí jeho prostej dušičky a úprimného srdiečka — hoci on tie svoje hnutia ešte veľmi nedostatočne vyjadruje slovami. Ale vyjadruje ich celým svojím konaním. Každým svojím pohybom a originálnym posunkom, nevypočítaným, každým úsmevom, ktorý u neho hrá v storakej premene — a nadovšetko svojimi výraznými, žiarivými očkami, z ktorých pri živšom pohnutí až sa sypú jeho prudké city a naivné, rýchle myšlienočky — a zavše srší z nich i hnev. Táto prudkosť a hnevlivosť je dosiaľ jediné, čo sa mu môže pripočítať za chybu. Všetko ostatné ešte ukryté je v jeho neopísateľnej detskej milote a nevinnej prostote, ktorou očaruje a vyvoláva lásku nielen u nás, ale u každého, kto má príležitosť pozorovať ho.

„Ty môj sprostáčik premilý!“ vynadala som mu, keď sa ako taký vyznačil.

„Doblí,“ doložil on k tomu.

„A či si naozaj dobrý?“

„Nie,“pokrútil po krátkom premýšľaní hlávkou.

Nechcela by som síce, aby táto, „sprostučká“ doba ešte u neho dlho potrvala, ale jednako i obávam sa toho, čo príde, keď ona pominie. Tvrdo čakám, aby bol väčší a múdrejší, ale mám pritom nejasné tušenie, že potom nikdy viac nepocítim z neho tej rozkoše, čo teraz. Veď keď znenazdania zazriem niekde v kútiku pri zábavke, alebo niekde ponad stoličku čnieť jeho ostrihanú hlávku, musím ísť ta a vybozkávať ju — nemôžem inak. Keď ho začujem na ulici veselo a smiešne krákoriť, hneď sa mi srdce rozveselí, jeho hlások ma osvieži a i od najsúrnejšej práce musím ísť k obloku podívať sa na neho. Jeho radosť i mňa obživí; jeho bôľ ja väčšmi cítim ako on sám. Keď ho počujem plakať, už súcítim s ním, a hoci neznám príčinu jeho plaču i viem, že môže byť celkom lichá, jednako neodolateľne žiada sa mi privinúť k sebe a potešiť, upokojiť svojho malého užialeného chlapčeka. A ešte najmä keď ma v niečom nahneval a ja som ho pokarhala a so zármutkom sa od neho odvrátila, a on utrápený, kajúcny, so zaslzenými, prosebnými očkami chodí za mnou a nemá pokoja, kým mu neodpustím, vtedy sa zo všetkej sily musím zdržiavať, aby som ho predčasne láskou nezahrnula. Viem, že pri výchove detí nesmiem podliehať citom, a otužujem sa proti tomu.

Každý večer, keď pozorujem svoje v spánku pohrúžené deti, so zažmúrenými očami ticho ležiace, vzdychnem zo skrúšeného srdca: Bože, keď si mi ich dal, poprajže mi i schopnosti dobre si ich vychovať!

Viem, že podobne modlia sa tisíce matiek — i to viem, že tieto ich modlitby sú najpravdivejšie a najvrúcnejšie zo všetkých, ktoré sa nesú k tomu, od koho všetku pomoc žiadame a čakáme — len to neviem, neviem, či bývajú i vyslyšané…

SVETLÁ A TIENE

Január 1881

MOJE DETI ČÍM ĎALEJ HORŠIE SA ZNÁŠAJÚ A U MŇA

čím ďalej povstáva silnejšie tušenie, akou ťažkou úlohou je výchova detí. Niekedy sa mi vidí, že sa neviem hnúť, akoby som bola sputnaná. V mnohých prípadoch neviem, ako sa zachovať k deťom. Bez trestania, len láskou a rozumným slovom ich vychovať — čo by bolo asi podľa rodičovského srdca — nemožno. Aspoň máloktoré deti sa dajú dobre vychovať bez pomoci trestu. Moje, zdá sa mi, k nim nepatria. Už pomýšľame na staré výchovné pomôcky: dať im kľačať, v horšom prípade zatvoriť ich do kutice.

U Elenky pri všetkom našom protiúsilí rastie pasívna neposlušnosť, ktorou nás často dopáli. Vcelku sme s ňou donedávna mali málo ťažkostí, menej ako s temperamentným Ivanom, i boli sme akosi ubezpečení, že ju poľahky vychováme pomocou jej vlastnej rozumnosti a náklonnosti k dobrému. Ale ono pomaly, skoro nepozorovateľne, popri jej obdivuhodných pekných vlastnostiach vyrástli i divé výhonky, ktoré nemôžeme strpieť a ktoré si nechce dať obkliesniť. Dosiaľ hľadím ich zmáhať improvizovanými, proti jej chybám namierenými rozprávočkami, ktoré Elenku i zaujímajú, i dojímajú — ale zrejmého účinku dosiaľ z nich nebadať.

U Ivana pri všetkej milote zavše prepukne chlapčenské zurvalstvo. Je hnevlivý (veď on za to nemôže, že sa to hneď v ňom vzbúri), ale dá sa obmäkčiť a dosiaľ, zdá sa mi, nebolo ešte prípadu, žeby nebol napokon uznal a oľutoval svoju vinu. Ba tak je náchylný veriť vo svoju vinnosť, že priznáva sa previneniu niekedy, i keď ho nespáchal, môj chlapček „milý, malý, sprostý ako čížik“. To je už tá radostná detská sprostučkosť, pre ktorú by človek dal za dieťa dušu. Keď niečo pošarapatia a ja prídem s otázkou: „Kto to urobil?“ on niekedy trochu i so strachom, ale jednako neohrozene vystúpi predo mňa, že: „Ja.“ Ba i bez vyzvania žaluje na seba, čo zlé urobil, keď odniekiaľ príde domov. Vtedy čo ako sa chcem vážne držať, ťažko mi je neusmievať sa, lebo to bývajú zväčša veľmi nevinné a smiešnučké previnenia, z ktorých sa obžalúva. Horšie je, že pri všetkej kajúcnosti dosiaľ u neho nebadať polepšenie.

Keď sa nedávno vyše týždňa bavila u nás moja priateľka zo školských čias, Izabela F—ová, viedenská Nemka, bola Ivanom celá očarená, učila sa po slovensky v jeho dialekte z konverzácie s ním s Elenkinými opravami.

„Was hat er jetzt wieder g'sagt? Ich bitt'Dich, Helen“, was heisst das?“ chodila za mnou, snažiac sa zopätovať mi niektorý Ivanov výraz, ktorý však vyšiel z jej úst celkom znetvorený. Ani len to slovo, ktoré od detí najviac počula, lebo ju ním oslovovali — slovo teta — nenaučila sa za celý ten čas správne vysloviť: vždy prvé t vyslovila tvrdo a druhé mäkko — za svet nie inak, ako teťa, čo by jej ho Elenka koľko ráz správne bola predriekla. Ale rečové ťažkosti jej neprekážali zapodievať sa mojimi Slováčaty, a už najmä za Ivanom neprestajne obracali sa jej naivné, okrúhle belasé oči. Ale keď potom raz, pri akejsi jeho šarvátke s Elenkou, uvidela jeho hnevom sršiacu tváričku, skoro nechcela uveriť, že je to ten istý neopísateľne rozkošný chlapček, ktorého pred chvíľou chcela od úľuby zjesť.

Ako len môže anjelik a čertík tak spolu prebývať v jednom malom človiečikovi?

„Ktoréže ste už zasa tu všetečnilo?“ spýtala som sa mrzuto, keď som vojdúc do izby pobadala akýsi dymový zápach a našla potom v peci plno napchatého dreva.

Ivčo mi už stál za chrbtom.

„Ja som to dlivko poľožila tam!“ zodpovedal sa takým istým tónom, akoby z nejakého dobrého skutku. On sa vo svojich rečiach často dievčenčí, lebo je skoro vždy ženskými obklopený, hovoriť sa učí najviac od mamy, sestričky a varovkyne.

Vypratala som ich do subjektskej, aby sa naša izba mohla dobre prevetrať.

Málo som si ešte na pokoji posedela, keď som začula krôčiky cez vedľajšiu izbu i hneď potom dočahovanie kľučky a Ivan sa pýtal dnu.

Vpustila som ho. Ako som dvere zavrela, zastal pri nich sa—

mých, skoro sa chrbátikom o ne opierajúc, krátky, pevný vo svojich popolkavých čiernych, zamatom robených šatočkách, na ktoré už tak navykol, že sa v iných ani dobre necíti.

„Ja som Elenku tak vychlešila: stalá lopuchnačka—“ žaloval na seba a napnuto hľadel na mňa, čakajúc svoj trest alebo pokarhanie.

Vtom sa už hrnuli dnu i Elenka a Marka, nastalo vyšetrovanie spornej veci a vysvitlo, že Ivan síce naozaj nadal Elenke do „starých ropuchnačiek“, ale že najprv ona jemu sa nechcela dať hrať, ako by bol chcel, odháňala ho, keď ju nechcel poslúchať, a povedala mu, že je protivný.

Bol to, ako vidno, prípad popletený, nastalo dlhé zmierovanie rozvadených stránok, kým sa pekne braček so sestričkou pobozkali po obapolnom uznaní svojej viny.

Marka bola od rána v Príbovciach za akýmsi svojím vykonávaním, nuž som mala deti celý deň na krku. Už od rána ma tak umorili svojimi večitými, neprestajnými otázkami, že som si okolo desiatej s celkom ošialenou hlavou musela ľahnúť na diván. Elenka sa medzitým vytratila do kuchyne k Zuzke, Ivan si roztvoril naprostred izby obrázkovú knižku so zvermi, rozprestrel k nej akýsi papier a rozprával si, že ide maľovať zajačika, i predriekal si vždy, ktorú čiastku už berie do práce. „Už očko píšem — aj nos.“ A dovŕšil: „Telaz dáme zajackovi na zaknu (zadku) chvostík.“ Potom nechal umelecké výkony, prezeral ďalej knižku a pohováral si, že sa „ovcičky na tlávicke pasia“ (pasú), „vuk“ že má veľký chvost, lev že je „klásny“ a že ho on má „ľada“, ale „jaguvála“ že nechce. Opica je „kochnial“ a mopslík je „omuzlý púsik“ (omrzlý psík).

Keď zbadal, že sa mu neohlasujem, začalo mu byť otupno. Prišiel ku mne, a keď videl, že neotváram oči, netrúfal si ma osloviť. Nevedel si inej rady, neboráčik opustený: vydriapal sa horko—ťažko pri mojich nohách na diván, zaliezol tíško za mňa a pritisol svoju ťažkú, tvrdú hlávku tesne ku mne. Tak si ju on, tú svoju svojvoľnú hlavicu, rád pritíska k mojej, i keď ho niekedy varujem na rukách. A pre mňa je to pôžitok, ktorý sa nedá opísať. Nevýslovná slasť mi je cítiť jeho mäkké, detské líčko pri mojom. A keď mi k tomu ešte povie, mocne ma rúčkami objímajúc okolo hrdla: „Ja ťa lada mám, ty si moja mamka!“ vtedy úplne zabudnem na všetky trápenia, starosti a nepohodlia, ktoré mám s ním, a cítim samú čistú rozkoš.

Mamkou nazval si ma sám, z akéhosi nežného popudu, môj zlatý, premilý chlapček, hoci ho Marka pre to harušila. Ona totižto vidí v tom akési trochu akoby zneváženie, lebo „mamka“ je vraj len u „chudobných ľudí“ a u pánov je „mama“. Ale môj Ivčík sa nedá mýliť v tejto svojej demokratickej nežnosti. Keď mi chce preukázať lásku, vždy som mu mamkou a len keď je medzi nami reč o iných, vzdialenejších veciach, vtedy som mu mamou. Keď ho Elenka chce pretromfovať, ona ma zas nazýva mamuľkou, pričom ma, ak dosiahne, láskavo ťapká rúčkou po hlave.

Tak môj chlapček tíško čupel pri mne skoro hodinu; zo šetrnosti ku mne zauzdil svoju detskú neposednosť, ani sa von na slobodu nepýtal môj vtáčik zlatý. Až keď zbadal, že som oči otvorila a sa na neho usmiala, pritisol si tváričku k môjmu lícu a po druhom tuľkal svojou mäkkou dlaňkou:

„Mamka moja dobľá, mamka!“

Vtom prišla i Elenka a hneď sa nám pridružila. Ivan mi bol za chrbtom, ona si predo mňa sadla na diván, zaprúc nôžky do podnože, a pohotovo začala odháňať akéhosi vlka, ktorého videla vo svojej strakatej fantázii. To Ivča zelektrizovalo, rýchlo sa cezo mňa preštveral, sadol si k nej a statne jej pomáhal vlka odháňať. Potom sa obrátil, nahol sa ku mne a nevýslovné úprimne, ako iba on vie, pozrel mi veľmi zblízka do očí.

„Či sa nebojíš, mamka?“

„Nie, nebojím sa, chlapček môj, keď si ty pri mne!“ odvetila som celkom uveličená. To mu dodalo dvojnásobnej zmužilosti, hneď začal ešte tuhšie odháňať nešťastného vlka. O malú chvíľku sa zasa ku mne obrátil a celkove ma uspokojil: „Už išou preč, deľako—deľakó, do holi, do vody!“

Po obede sme mali „ scénu“ — deti sa na otcovi strašne pohoršili. A síce otec sa ma opýtal, či chcem vína, a keď som prisvedčila, všetko mi z fľaše vylial do pohára, až bol pohár celkom plný. Nato som ja povedala, že mi je to priveľa, aby mi len polovicu z neho odlial do druhého pohára. On však vedel na to lepšiu radu: vzal pohár, vypil z neho všetko na dúštek, postavil ho prázdny na stôl a — odišiel von. To bolo mojej Elenke priveľa. Očervenela, jej i tak veľké, teraz od úžasu ešte zväčšené oči sa razom zaliali slzami, pribehla ku mne, hodila sa tváričkou do môjho lona a ľútostivo nariekala:

„Ma—ma mo—ja, ten o—otecko ti všet—ko vypil!“ Nijako sa nedala upokojiť a bolo by sa jej chcelo zle—nedobre na otca povravieť, keby sa nebola bála. Len ma objímala, akoby mi tým chcela utrpenú krivdu zahladiť, a len plakala a stenala. Tu sa však zrazu zjavil vo dverách otec — s plnou fľašou vína. I hneď mi nalial z neho do pohára a mojej Elčina tvárička sa vyjasnila. Na úplné pomerenie dolezlo sa z neho i deťom, ale Ivan jednako prvé žaloval Marke, ako prišla domov: „Oteco tak víno piv,“ otvoriac pritom veľké ústa a ukazujúc si prštekom do hrtančeka.

Otec by nebol uveril, že tým činom svoje deti proti sebe tak popudí a iste sa bude mať druhý raz na pozore pred ich prísnymi očkami.

Môj Ivan si rád zapamätá hrubé reči, čo na ulici popočúva, a donáša ich domov. Elenka to nikdy nemala. Ona sa ich vystríhala sama od seba, bez nášho napomínania.

„Zeľ, oteco, zeľ!“ ponúkal otca celkom dobrodušne, keď sa mu posadil pri obede na lono. Keď sme ho pre to harušili, ochotne sa opravil: „Nie zľac —jedzkaj.“

Nedávno nám zas obom nadal do somárikov, ale tiež takým tónom, akoby nám zvláštnu láskavosť preukazoval.

Ale naozaj ma zarazilo, keď mi po tieto dni povedal: „Ty huncútska mama!“ — preto, že som mu nedovolila babrať sa v pomyjach. I tiež ma zarmútilo, že nedávno kázal biť Elenku, keď sa čosi pohašterili. Keď sa oni pri svojom hašterení zavše i navzájom popáckajú, to mi je pochopiteľné i odpustiteľné; ale že on chce, aby som Elenku ja bila, to sa mi nepáči — to ešte dosiaľ nevystalo z jeho dobrého srdiečka.

Nadchodí ma tušenie, že po tomto budú nasledovať i ďalšie podobné, možno ešte horšie prekvapenia. Môj chlapček ma začína priúčať, že keď vychovávam syna, nesmiem si namýšľať, že vychovám z neho anjela. Ale veď ja ho anjelom ani nechcem mať. Rada by som z neho vychovať len dobrého, charakterného, v každom ohľade podareného človeka. Ale že je taký neuveriteľne ľúbezný, čistej dušičky, preto mi ťažko padne vidieť na ňom čo len najmenšiu škvrnu — ako tmavý tieň to padá na moju čistú rozkoš. Iste som premaznaná tým, že mi bol daný z božej ruky taký premilý.

A čože sa mám trápiť? Veď okolo jednej tôničky v jeho povahe je ešte vždy zo všetkých strán hojnosť teplého svetla.

Ivan sa prikmotril k Zuzke, keď išla čosi do mesta. Ona už šla dolu schodmi, kým si on zhľadúval klobúčik, nuž bolo zle: spustil veľký vresk, aby ho nenechala. Z ulice zavolali ich do Balkov a, pravdaže, pri odchode dali Ivanovi cukríky, ktoré on, čo sa pri ňom samo od seba rozumie, doniesol domov, aby si ich podelil s Elenkou. Keď jej nebolo doma, dal si ich mne odložiť. Ako prišla, s radosťou ju vítal: „Ja som ci voľaco doniesľa — ja som ci voľaco doniesla!“ Vypýtal si cukríky a podal jej z nich najkrajší, veľký, červený.

Za chvíľu bolo dobre, ale po chvíli sa zo zábavky strhla medzi nimi škriepka a skončila sa tým, že Elenka Ivana sotila, až padol, či sadol na dlážku k stolíku. Šťastnou náhodou sa neudrel, ale jednako už pre tú morálnu ranu začal plakať.

„Elenka, poď sem,“ vyzvala som Elenku celkom vážne a nie nevľúdne. Ona však pre zlé svedomie, z popudu akejsi nedôvery, práve začala račkovať, odo mňa čím ďalej preč. Ivan sa na to díval a zabudnúc na svoju urážku, pozbieral sa zo zeme, pribehol ku mne a obidve vystreté ručičky ovil okolo mňa.

„Mama moja, ja ceba chcem –“ hovoril, pozerajúc na mňa cez slzy a pritisol si tváričku ku mne.

„Ty ma chceš, môj chlapček dobrý, ale Elenka ma nechce.“

„Ba, ba!“ hlásila sa zahanbená Elenka a ovesujúc hlávku po chvíľach opakovala: „Mne je ľúto — mne je ľúto –“

„A čo ti je ľúto?“

„Že som nechcela k tebe ísť…“

„A že si Ivana sotila, ti je nie ľúto?“

„Ba — ba!“

„Vidíš, vidíš — zle si sa mu odslúžila za ten cukrík, čo ti doniesol miesto toho, aby ho sám bol zjedol.“

Ona len ovesovala hlavu, ale Ivana popchlo spomenutie cukríkov. Šiel si ich vziať a hneď sa pýtal, či Elenke môže z nich dať, „kec bola zlá, kec ma socila“. Dala som mu to na vôľu.

„Aj Elenke, mama, aj Elenke!“

Či je toto nie hodný lúč svetla na tie nedávno spomínané tôničky?

A ešte k tomu. Zuzka rozprávala, že si Ivan s báčim Balkom nadávali do „bumbajov“ i do všeličoho iného. A síce báči vymýšľal mená a nadával Ivanovi; Ivan, akoby sa loptovali, naskutku každé vrátil báčimu.

Ivanovi som aspoň očistom dohovárala, aby mu to celkom nasucho neprešlo, a povedala som, že i báčiho vyhreším, keď budem s ním.

„Nie vychlesic!“ povstal hneď na jeho obranu.

„Nuž ba hej, keď tiež mrzko hovoril.“

„Nie vychlesic — to by bolelo,“ dôvodil môj malý advokátik, a ja som sa musela vzdať. Tak si on obránil svojho vždy dobrého priateľa, ktorého vo zvláštnej láske majú všetky martinské deti.

I to je kus svetielka.

Kochniar, postrach všetkých detí, bol donedávna ešte i mojej rozvažitej Elenke strašným. Keď ho nedávno počula šúchať a škrabotať v komíne, začala frnkať—mrnkať, že sa ho bojí, hoci sme sa jej už dosť navysvetľovali, že je taký človek ako my, keď sa umyje a poriadne oblečie, a máme mu byť povďační, že nám komíny čistí. Ivan sa staval, že sa nebojí, i podujal sa zaniesť „,kochnialovi glos“ za vymetanie, lebo rozdávať groše i čokoľvek iné je vždy jeho záľubou.

Viedli sme ho teda slávnostne, otec a mama, na tú skúšku udatnosti. Šiel smelo, vošli sme do kuchyne, i začal sa obzerať po kochniarovi. Kochniar však nebol tam, kde ho vyzeral, ale zrazu ozval sa mu za chrbtom: to Ivana akosi prehradilo. Položil síce prinesené groše do čiernej, proti nemu vystretej ruky, ale zároveň pustil sa i do plaču a poberal sa preč z kuchyne, zariekajúc sa, že kochniarovi už groše viac nedá. Tu sa Elenka osvedčila, že mu teda ona bude dávať, a na dôkaz, že sa ho už nebojí, hneď sa pobrala, že „chudákovi, dobrému kochniarovi“ ide dať svoje jabĺčko, s ktorým sa práve bavila — až jej líčka očerveneli pri tom hrdinskom rozhodnutí. No kochniar vtedy už bol preč, nemohla svoj pekný úmysel uskutočniť, ale jednako preň dostala sa jej pochvala a Ivanovi, sprostáčikovi, výsmech.

A ukázalo sa, že i malo to svoj účinok. Keď najnovšie zasa boli tu kominári, deti zvedavo vybehli pokukávať na nich. Jeden bol veľký a jeden ešte celkom malý čierny purdík. Malý videl sa mojim deťom viac smiešnym ako strašným, akosi nevdojak odňal im ich detskú bázeň pred svojím čiernym stavom. So smiechom behali cez pitvor z izby do kuchyne a naspäť, vymieňajúc si hlasno svoje poznámky o veľkom kochniarovi a malom kochniarikovi. Tu zrazu ohlásil sa im ten veľký z kuchyne, aby ho vraj tak nepekne neprezývali. Deti trochu zarazeno zatíchli a začali sa ku mne nazad koncentrovať. Pobrala som sa teda vypomôcť im z nedorozumenia, lebo som nechcela, aby upadli pred kochniarom naspäť do predošlej bázne. Išli sme spolu prezvedieť sa ho, čo sa mu tak znevidelo, i dostalo sa nám od neho poučenie, že máme ho menovať kominárom, nie kochniarom, vysloviac poslednejší vulgárny názov nesmierne opovržlivým tónom.

Odvtedy sme sa s mojimi deťmi naučili s veľkým rešpektom spomínať „pána kominára“ a „kochniar“ ukĺzne nám iba, keď sa pozabudneme a keď sme si istí, že sa to jemu do uší nedostane. Ináč i okrem toho moje deti nikdy nie potupne, ale vždy úctivo menujú každého, o kom je reč. Môj Ivčík, keď spomenie ženu—nájomnicu, ktorá k nám chodieva do roboty, svedomite predloží pred jej meno „pani“.

Február 1881

Ráno po poriadení izby, kým Marka chodila po trhu, hľadajúc svojich príbuzných z Blatnice, vymyslela moja Elenka odieť sa s malým kolkom z Ivanovej kolkárne do predposteľného ko—berčeka, na spôsob varovkyne s deckom, a tak odetá sadla si s ním na podnož, prihovárajúc sa „dieťaťu“ všelijakými zelenými táraninami. Ivanovi, ako to videl, hneď prišla chuť na podobné. Vzal druhý kolok a namáhal sa, stenajúc a všelijako sa prekrúcajúc, odieť sa s ním podobne do druhého predposteľného koberčeka. Ale nijako to nešlo. Celý sa uhneval, i začal od nervóznej zúrivosti kričať. Šla som mu teda na pomoc a pod veľmi kritickým Elenkiným pozorom, ktorá si v tejto veci osobovala znalectvo, ovinula som ho tým koberčekom. Ivan, ako to u neho často býva, razom zabudol na všetku zlosť a veľmi spokojne sa usmieval. Bol náramne smiešny, lebo pre koberček jeho krátkej, beztak dosť pevnej figúrke značne pribudlo na šírke. Pritisol sa, nakoľko len našiel miesta, k Elenke na stolček, aby i v tom bola rovnosť. Takto si sedkali spolu, spokojne sa usmievajúc a podávajúc neopísateľne milo—origi—nálny obrázok.

Ja, spoliehajúc sa na pokojnú náladu, čo u nich nastala, šla som po svojej robote do kuchyne. Ale dlho nepotrvalo, už som musela so zamúčenými rukami ísť poriadok robiť medzi nimi, dovolaná ich krikom a žalobami. Ivana čosi—kamsi omrzela úloha varovkyne, pohádzal kolok i koberček a hľadal iné zábavky. Šiel kutiť do stolíkovej zásuvky a vykutil tam akúsi listovú pečatnú známku so „zlatou“ literou. Elenka vtom vyskočila, že je to jej „pečiatka“, chcela ju Ivanovi vziať, nechcela dopustiť, aby sa s ňou pobavil. Z toho povstal krik a zvada, a rozumie sa, ja som musela mieriť a súdiť, čo veru nebola ľahká vec, lebo ani jedna stránka nechcela povoliť. Elenka, hoci nemohla udať, akým právom by to mala byť jej známka, si ju jednako urputne vymáhala, hundrúc na Ivana, že je protivný, keď jej všetko berie; on zasa so všelijakými vykrúcačkami prekladal známku sem—tam medzi prštekmi, že sa chce s ňou len pobaviť, potom že jej ju pod „remeň“ (totižto pod voskové plátno na skrini) položí a podobne, až konečne na moje nahováranie mne kvôli jej ju dal, ale hneď sa i pobral so mnou do subjektskej, nechajúc nepovoľnú Elenku s jej vydobytou známkou samotnú v izbe.

Keď som sa znova dala do miesenia cesta, zabával ma, zaspievajúc mi svoju obľúbenú: „Pásol by ja kozy, ale ma to mozí, ze kazdá kozicka chole chľávku dozí.“ Ako som mu na to hlavou prikývla, on sa s akýmsi zvedavým úsmevom postavil predo mňa: „A ten chvostík co?“

Nevie si rady s ním, lebo ráno, keď si s otcom v posteli o „chvostíku“ spievali, Elenka zasa tuho povstala proti tomu a kázala spievať o „ušku“ alebo o „hlávke“. On, ako móresný chlapček, dal si povedať, ale, ako vidno z jeho otázky, s tou vecou jednako nebol si na čistom.

A o chvíľu už zasa volal na mňa od obloka, kde, na stoličke vyštveraný, díval sa dolu na statkový trh:

„Mama,ľaľa, mama, ľaľa — co ten chvost lobí!“ keď videl niektorého vola chvostom oháňať. A zas o chvíľu:

„Mama,ľaľa, ľaľa, ľaľa! — co ten nos lobí v tej diele!“ keď videl kone z obročníc sečku žrať. Ustavične ma odvolával od

vaľkania cesta, aby som sa zúčastnila na jeho zaujímavých pozorovaniach.

Pozdejšie, keď sa so záujmom prizeral, ako dolu pred sklepom dedinský gazda napráva svojím koníkom obročnice a uši im spod trakov vyťahuje, spýtala som sa ho prekáravo:

„Ľaľa, Ivan, ľaľa, ľaľa: co ten nos lobí v tej diele!“

Pozrel na mňa a porozumejúc žartu, s akýmsi ubezpečeným úsmevom odpovedal:

„Nuž zelie.“

„A čo žerie?“

„Nuz — sekacku.“

To bol jeho zisk z tej názornej lekcie.

Môj Ivan hneď vzbĺkne hnevom, keď sa mu urobí niečo proti vôli — najmä, keď sa mu to stane neočakávane, keď si niečo veľmi žiadal a nezamýšľal pritom nič zlého. Keď sme ho nedávno, ani otec, ani ja nechceli pustiť s Ferkom (učňom) na železnicu po tovar, obom nám rovnako nadal do starých huncútov — za čo potom za horúca dostal po ústach a bol z toho veľký, neviem, či len ľútostivý a či až zlostný plač. Človek užasne, koľká zlosť a sebevôľa prevládne chvíľami v takom malom človekovi. Až ho vystrie pri každom „nie!“ alebo „ba!“, ktoré zo seba vysotí, chcejúc uplatniť svoju vôľu. Ja pri takýchto výjavoch nikdy necítim proti nemu hnev, len úžas a ľútosť. Súcítim s ním, lebo i on vtedy trpí istú muku a nemôže za svoj temperament. Hnev sa prv vzbúri, ako by mu stihol zabrániť a ho ovládať. Ale tomu ovládaniu hnevu ho musíme priučiť — len akým spôsobom? Bojím sa, že mu bude jeho prchkosť samému obťažná — a nebodaj i osudná.

Ale akýkoľvek je hnevlivý, vytrvalosti v hneve nemá. To je zjavné pri každom takomto výstupe — a nebodaj je i toto chybou v istom spôsobe. Čistý, ohnivý hnev, ktorý je vždy hotový vzplanúť proti bezpráviu, ale nezná pomstychtivosť a žlčovitú zlobu, je síce vždy príznakom šľachetných duší, ale opravdivo zlí, ktorí pomocou zla vyvodia a panujú vo svete, takéhoto hnevu sa nikdy neboja. Ťažko padne to doznať, aleje tak a musíme s tým počítať. I môj Ivan, chudáčik, vždy za kratšie ťahá pri tej svojej prchkosti, ktorá ho prekoná prv, ako by stačil si ju uvedomiť.

Keď si či otca, či mamu a či oboch pohnevá, hneď je veľmi nešťastný. Trápi ho vedomie, že sa hneváme na neho, alebo že sme smutní pre jeho previnenie. Plače ťažoblivo, pozerá na nás cez slzy a chodí za nami, kým si nás neudobrí. Keď odprosí a my mu odpustíme, je až zrejmé, ako mu odpadne kameň zo srdiečka. Razom sa mu očká rozsvietia radosťou a vráti sa mu všetka dobrá vôlička. Pridŕža sa nás, pritíska si hlávku ku mne a nechce odo mňa nikam odísť. Akože by ho len mohol človek nerád mať pri všetkej jeho prudkosti! Ako je do hnevu prudký, tak je i v láske vrúcny, a kým ho nik nepopudí, je z neho dobroprajný milý dobráčik, že si ho každý hneď obľúbi, nik neodolá jeho čaru.

Zle nám padne, keď sa naše deti niekedy so svojou vôličkou postavia i proti nám, ale keď si vec rozvážime, musíme uznať, že bolo by celkom proti ľudskej prírode, ak by to nikdy neurobili. Keby sa nám podarilo nie lámať ich vôľu, ale upravovať ju na dobré. To však nie je ľahko.

Ivan aspoň uzná svoju chybu a hotový je odprosiť, hoci pozdejšie znovu upadne do nej. Elenka neuzná, že chybila, cíti sa ukrivdenou, keď jej dohovárame, a dá nám to i pocítiť. Nedávno, keď proti nášmu zákazu išla do Balkov a potom sa vyhovárala, že jej to Marka radila, aby vraj len tak „z kamienka na kamienok prekračovala“, kým sa do Balkov dostane, a otec jej preto veľmi nástojčivo dohováral, výsledok jeho dohovárania bol, že sa moja Elenka ku mne obrátila so slovami:

„Mama moja, ja už teba radšej vidím ako –“

Zamĺkla, lebo z môjho pozoru uhádla, že u mňa súhlasu nenájde s tým, čo chcela povedať, že totižto mňa radšej vidí ako otca. No ani na moje ďalšie dohováranie neuznala svoju vinu, ani nebolo u nej badať nejakého pohnutia, len kúsok chlebíka, ktorý ešte od raňajok nosila v ruke, počas dohovárania akoby v trapiech žmolila medzi prštekmi.

„Či toto smiem?“ opýta sa Ivčík, keď si niečo chce vziať. Znie to veľmi milo, a keď jeho hlások podporujú ešte i jeho snažne prosiace, dôverné očká, ťažko mu je niečo odoprieť. Avšak i jeho poslušnosť niekedy zlyhá.

„Mama, túto bakuľku som si záv — smiem dolu schodmi?“

„Nie, môj chlapček. Bez Marky nesmieš, a tá teraz má inú robotu.“

„Jus smiem!“ postavil sa môj malý zurvalec. Jemu sa veľmi chcelo ukázať sa s bakuľkou svojmu okoliu.

„Ani mame tak hovoriť nesmieš, ani von ísť nesmieš,“ doložila som s vážnym dôrazom.

„Kec ma ty zdycky nepustís!“ riekol s nevôľou, keď videl, že sa musí vzdať. Už mi začína dávať na vedomie, že mu poslušnosť padá ťažko.

Otec mu nedávno odobral drobný brok, s ktorým sa bavil na diváne. Keď som potom prišla do izby, hneď sa mi požaloval:

„Otec mi už zav púsny blok — ten je taký dalebák.“

Najčastejšie sa vzbúri proti Elenke; akýkoľvek je ináč dobráčik voči nej, jednako ju nechce bezpodmienečne poslúchať, lebo ona priveľmi chce nad ním uplatňovať svoju vôľu, až sa z toho i bitka strhne.

I nedávno, keď sa v kuchyni okolo mňa tmolili, svojím komandovaním a zabraňovaním do krajnej miery podráždila Ivana a moje napomenutie si nepovšimla, akoby ho ani nebola počula.

Dostala teda „packu“.

Ovesila hlavu a aprehenzívne fikajúc odišla do izby.

O chvíľu zas Ivan trieskou bil Trefa a tiež neposlúchol napomenutie, aby to nerobil.

Dostal tiež „packu“.

Pozrel na mňa zlostne, hodil triesku o zem a — šiel za Elenkou.

Hneď vtom som počula, ako sa ho ona vypytovala, čo sa stalo, a on jej rozprával, že ho „mama svacla, kec Tlefa biv!“

No o chvíľu už boli hnevy zabudnuté, prišli obaja ku mne v celkom dobrej nálade, akoby sa nič zlého nebolo prihodilo. Elenka bez odprosenia, lebo to jej veľmi smrdí. Ivan mi však hneď s celou úprimnosťou prišiel:

„Uz budem doblý, mama moja, nebudem Tlefa bic.“ Potom zašiel ku trieske, hodenej o zem, na ktorej si pred chvíľou svoju zlostičku bol vypustil, a veľmi zreteľne ukážuc na ňu prštekom, s celou ochotou doložil:

„Ani toto už nehodým.“

To bolo milé, prostučké pokajanie sa — tým vzácnejšie, že celkom sám od seba, hnaný svojím dobrým srdiečkom, ho prejavil.

Je on smiešny a i vo svojej hnevlivosti milý bumbík.

Elča tvrdí, že sa ona rada „pomerí“, ona sa najradšej hneď

pomerí — ale bez odprosenia. Odprosenie sa jej zdá byť veľmi zbytočnou požiadavkou — ona by ho najradšej z výchovnej praktiky celkom vynechala.

Ráno Elenka ležala pri mne v posteli a narozprávala mi plné uši svojich mudrovaní. Po tieto časy najviac sa zapodieva počtami, cvičí sa krát, hocikedy pri práci ma prenasleduje, aby som ju z neho „prerectovala“. Teraz, keď už všetko možné pospomínala, začala si roky vyratovať.

„Mama moja, Ivanovi daj len tri hrušky, keď je on trojročný, a mne päť, lebo ja mám päť rokov. Šak, keď Ivan bude mať päť rokov, ja budem mať sedem? A potom o dva zasa budem mať deväť — šak? A Ivan zasa sedem. A keď ja budem mať dvanásť, Ivan bude mať desať. Ale keď budem mať dvanásť, už i teba dohoním. Šak potom už budem taká ako ty? Ale ma ty, mama moja, dočkáš — šak dotiaľ ešte nebudeš stará, len potom odrazu budeme staré? Dočkaj ma, prosím ťa, lebo ja by som chcela, aby si ma dočkala, žeby sme odrazu boli staré, aj odrazu umreli, a potom i v hrobe budeme takto spolu ležať ako teraz — šak mama moja?“

O tomto často rozjíma a nechce, aby ona dlhšie žila ako ja.

O chvíľu nadpriada:

„Mama, i potom budem rada mať báby, keď budem veľká. Len až budem veľmi, veľmi stará, potom už nie. Vieš, potom — (rozmýšľajúc) — keď už na druhý deň umriem.“

Zasa po chvíli rozmýšľania:

„Mama, ako to bude, keď my umrieme?“

„Nás pochovajú, dieťatko moje, a iní budú tu žiť, kde my teraz žijeme.“

„Ale miesto nás — šak?“

„Áno — ľudia vždy mrú a vždy sa rodia noví.“

Ona, do myšlienok pohrúžená, zrazu sa usmeje.

„Mama, tá druhá Elenka bude krajšie chodiť ako ja — šak?“

Ju totiž otec často napomína, aby krajšie chodila, von obracajúc konce nožičiek — nuž na toto padala jej otázka. Ona teda verí v postup ľudského pokolenia.

Ďalej snujúc myšlienku, začala seriózne robiť plány, že ona i s Ivanom radšej odíde do toho neba k dobrému Ježiškovi a pánubohu, lebo že je tam iste lepšie ako tu.

Náhle Ivan začul, že je i o ňom reč, vychamral sa zo svojho vozíka a už, so svojou perinkou a malou poduštičkou v náručí (tieto si on totižto vždy so sebou vlečie ako mačka mačence, keď chodieva ráno k otcovi do postele), stál pri mojej posteli, prosiac, aby aj on smel k nám. Dovolila som mu, ak nebude samopašiť, ale poriadne sedieť, čo pohotove prisľúbil. Uhniezdil sa teda k Elenke pod svoju perinku a obrátiac k nej svoje živé očká, prejavoval svoj súhlas s jej plánmi.

Navymýšľala mnoho pekného, čo v tom nebi budú robiť a ako im bude dobre. S anjelikmi sa budú baviť každý večer, ona ich naučí všelijakým hrám, na „bamsľu“, na „Karasa“ — neviem na čo ešte všetko. A obom im vraj tiež narastú krídelká. Len to ju hodne omínalo, že vari budú musieť bez šiat chodiť, ale hneď sa i uspokojila, že veď dobrý Ježiško a pánboh ich pre to veru nebudú vysmievať.

Znelo to dojemne, že ona prechováva o toľko väčšiu dôveru k Bohu a Ježiškovi ako k ľuďom. Detské táraninky, ale akosi dojímajú tým, že sú myslené celkom vážne.

Ďalej uvažovala, či i tam budú jedávať a či nie. Ona totižto jedáva s nechuťou, pre čo od otca dostáva kázeň, nuž by vari nedbala byť v nebi bez tej obťažnej povinnosti. Ale sa potešila, že ak i tam treba jesť, Ježiško im iste samé také dobré veci bude dávať, ako čo deťom nosí na stromčeky. Ona vraj potom tiež bude roznášať stromčeky na Vianoce deťom, kam ju Ježiško pošle. Najkrajší vraj donesie Želke N., čo je u Š., s ktorou sa bavievajú teraz vždy spolu.

Ivanovi sa to všetko páčilo i sľuboval svoju pomoc. A keď som nadhodila, že nám tu potom bude bez nich smutno, začala i nám miesto robiť v tom nebi, uzavrela i nás pojať so sebou, lebo že veru bude najlepšie, keď budeme všetci spolu. Jedine pri Trefovi prišla do pochybností, či by ten tam mal miesto, a rozmyslela si, že nie. Čo by sa on mal tam ohrievať — len by chvostom hurtoval a mrzutosti robil. On teda by mal tu so Zuzkou zostať, len nech by mu Zuzka dávala vždy dosť žrania. Tak bolo i o neho postarané.

I ešte na to sa obracala starosť mojej Elenky, či je ozaj v tom nebi dlážka dosť teplá pre bosé nohy. Ivan, keď všetko so súhlasom vypočul, mal len jediné trápenie: ako sa ta dostať; čo veru bola nevyhnutná otázka, svedčiaca o zdravej rozvahe. I hneď obrátil sa ku mne so žiadosťou, aby sme dali spraviť „taký velicizný, velicizný lebrrík“. (Keď sa mu podarí v niektorom slove r upotrebiť, potom mu už poriadne dá zrapčať.)

Tu zrazu otec vo svojej posteli zavzdychá:

„A mne je tu samotnému smutno…“

To, rozumie sa, hneď našlo ohlas v Ivanovom dobrom srdiečku, naskutku vystrčil hlávku pod priťapenou strieškou tmavých vlasov a milým hláskom upokojoval otca:

„Chnec ja idem, otecko, neboj sa, i s vankúsom klásnym!“

Vychápal sa náhlivo, zošobalil sa dolu a zoberúc si svoje perinky do náručia, odcupkal vo svojej obkratnej košieľke k otcovi, ktorý ho s radosťou uvítal, lebo kde je on za hosťa, tam je už potom dobrá zábavka. Keď sa poriadne uhniezdil v otcovej posteli, po starej obyčaji sa ho opýtal:

„Co sa ci snývalo?“

„Že mačiatko chvostíkom kývalo,“ otec na to.

„A tebe sa čo?“

„Ze maska (= svinka) plisla hole schodmi, ale mi nic neulobila, len ma tak potulkala, potulkaláá —!“

„A čímže ťa potuľkala?“

„Nuz — nuz — — jazykom. Tak ma blízala,“ vynašiel sa malý šmatárik, a ešte i hlávkou prikyvoval na potvrdenie svojich slov.

Čochvíľa boli pri inom predmete: otec akosi upozornil Ivana na jeho vlastné srdiečko a on, prikladajúc si rúčku na prsia, so zvedavým úsmevom sa opytoval:

„Clo mi to tam v blusku skáce?“

„Nuž srdiečko.“

„To sldiecko je huncút!“nadal mu. „Ja ho vylúbem sekelou.“

„Netáraj, nie!“ zavrátila som ho a on sa rýchlo opravil:

„Nie, nie sekelou: kutácom!“

O tom sa s otcom ešte dlhšie dorozumievali a Ivan trval na svojom, že si srdiečko kutáčom „vylúbe“, lebo ho chce vidieť. Po chvíli však zas iná vec zaujala jeho pozornosť. A síce z poznámok a výkrikov otca i syna dalo sa vyrozumieť, že začali poľovačku na istý drobný, čierny vyskakujúci hmyz. Raz sa otec mrzel, že mu Ivan svojím všetečným prštekom prekazil dochapiť zver; druhý raz Ivan, tým svojím všetečným prštekom ďubkajúci miesto po blške po akýchsi drobných smietkach, s údivom vyhlásil:

„Júj, oteco, ale si ich moc vyliakóóv!“

Dozvuky týchto raňajších rozhovorov dostavili sa ešte i cez deň. Pri tom svojom úmysle, že si srdiečko kutáčom vyrúbe, zotrval Ivan i naďalej, ale s Elenkou sa do neba presťahovať, od toho sa dal Zuzke odhovoriť, čo mu Elenka veľmi za zlé mala a všemožne, i sľubmi i vyhrážkami, usilovala sa ho získať na svoju stranu. A keď sa jej to nepodarilo, až si poplakala.

Elenke sme nikdy nepotrebovali zakazovať hovoriť neslušné slová a nadávky, má vrodený cit slušnosti, ktorý to sám osebe nedopúšťa. Naproti tomu Ivan, darebák malý, nedbal na zákazy a opätovné karhanie, nezdrží sa vynadať komu—tomu, keď sa nahnevá alebo hoci zo žartu vyriecť nedovolené slovo.

Nedávno, keď som prišla k nim do subjektskej, kde sa obaja dívali von oblokom, so zhrozením mi zvestoval, že pred domom počul akúsi ženu špatné hovoriť. Ja som mu povedala, že nechcem, aby mi to opakoval, nech na to zabudne, akoby nič nebol počul. Ale tu sa Elenka zamiešala:

„Nie, mama moja, veď to nebolo naozaj špatné, len tak —tak — strašne!“

„Ako strašne?“

„Nuz smrc (smrť)!“ sponáhľal sa Ivan s odpoveďou, upreným pozorom stopujúc na mojej tvári očakávaný veľký účinok.

„Že vraj smrť“ dotvrdila Elenka, ale ďalej mi nevedeli povedať, v akom zmysle patričná o tej smrti hovorila, a ja som ani nechcela predmet rozoberať.

„Mama, sak aj „bodaj ca zabilo“ je spatne povedac? Aj „peklo“, aj „chlom“ — sak?“ vyzvedal horlivo Ivčík. Potom menoval ešte celý rad domácich zverov, či je i to „spatne povedac“, a ja musela som vysvetľovať, že zvery treba ich menami menovať, len ľuďom neslobodno nadávať zvieracími menami, čo Elenka ešte i tým dôvodom podoprela, že veď si ani zvery nenadávajú do „človekov“.

Ale hoci takého naučenia neostávajú na môjho malého darebáka celkom bez účinku, jednako si rád zachová neslušné reči, čo dolu vo dvore od detí napočúva, a rád si ich zopakuje, vari práve preto, že sú mu zapovedané. Zavše, ako príde domov, povie niečo, čo na prechádzke napočúval. Hneď však, pozrúc na mňa, akoby spamätajúc sa doloží: „To je spatne — sak, mama? To uz nepoviem.“ Ale tá nesloboda ho akosi omína, lebo po chvíli sa dopytuje: „A kec budem veľký, potom už môžem spatne hovolic?“ On to myslí úprimne, keď sľubuje polepšenie, ale znova sa prehreší prv, ako by sa stačil spamätať, čo sa mu i včera prihodilo. Keď som totižto prišla popoludní z kuchyne do izby, čo vidím: kľačiacu figúrku môjho Ivča na dlážke pri diváne.

Otvorila som oči, čo sa porobilo, lebo toto ešte dosiaľ nebolo. Otec mi vysvetlil, že dal Ivanovi kľačať, lebo vynadal Elenke do somárov a ešte jej i päsťou priložil na chrbátik —pravda, nie bez jej viny. Ona ho svojím komandantstvom k tomu popudila. Preto i ona stála tam akási kajúcna a skrúšená. Trest kľačania môj malý zurvalec týmto po prvý raz vo svojom živote podstupoval a bolo vidno, že cíti svoje ponižujúce položenie. Tvár držal trochu meravo, ale kútiky úst sa mu potrhávali a bokom hádzal po nás zo svojich tmavých očiek nasršené pohľady. V túto chvíľu iste mal nás za svojich najhorších nepriateľov. Hlávka s tvrdými tmavými vláskami držala sa v jednej miere, pod ňou rovný, pevný driečik v popolkavých šatôčkach s čiernym zamatovým opaštekom — a pod tým pevným tielkom hore pätami a plochou k nám obrátené dve malé sivé podošvičky. Bol to smiešnučký obrázok, ja som sa musela odvrátiť, aby prítomní nezbadali moje uškrnutie, čo by hneď bolo podkopalo celú vážnosť situácie.

Elenkine príhovory hrdo odmietal slovom i posunkom, on sa vinným necítil. Ale ja som potom šla vyjednávať a konečne sa mi podarilo napraviť vec do dobrej koľaje. Deti sa navzájom odprosili a pobozkali; Ivčík sa so spustenými kútikmi úst, frkajúc, obmäkčil a išiel i otcovi povedať, že druhý raz už nebude taký zlý.

Ja pri týchto výstupoch vždy stupňovane pociťujem svoju lásku k tomuto svojmu maličkému, kajúcemu hriešnikovi, ale ma v hlavnej veci čím ďalej menej uspokojujú. Vždy zjavnejšie sa mi hlási po nich akási neistota, pochybnosť, či je dobre a správne vždy znova primäť deti k tomu, aby sľubovali, že to a to viac neurobia, keď vopred iste vieme, že sľuby nesplnia, lebo ich podľa svojej detskej a ľudskej prírody splniť ani nemôžu…

Ťažká vec je deti vychovávať.

V marci 1881

Niektorý večer ťažko je deti nastrojiť do spania, rozsamopašia sa a nevedia sa nasýtiť zábavky. Včera už vliezli pod perinky a ja, tešiac sa krátkemu večernému pokoju, sadla som si k čítaniu. No nedostala som sa k tomu, lebo Ivan, krmeliac i všelijako sa prekrúcajúc vo svojom vozíku, všemožne sa usiloval vyveslovať s ním von z kúta, naprostred izby. Napomínala som ho, aby si ľahol a spal; ale veru čochvíľa, ako to býva, keď je rodič nie dôsledný (čo sa kedy—tedy prihodí každému rodičovi) — niežeby on mňa bol poslúchol, ale ja som jeho vozila po izbe. On stál vztýčený, trochu rozkročený vo vozíku, oboma rúčkami držiac sa jednej mojej ruky, a druhou rukou som v dosť rýchlom tempe hnala vozík od jedného kraja izby po druhý — a naspäť. Bolo to teda pre neho cvičenie udržať rovnováhu v utekajúcom vozíku, a najmä na ostrých zvratoch od jedného smeru k druhému. Páčilo sa mu to. „Este, mama, este!“ poháňal ma i zavýskal si a očká mu žiarili od rozkoše.

Rozumie sa, že to i Elenku vylákalo spod paplóna, i ona sa ustanovila žiadať na hračke svoj podiel. Prajný Ivan, hoci mu to bolo zvrchovaným pôžitkom, ochotne jej ustúpil, dal sa mi pevne chytiť za obe rúčky a tak vysokým oblúkom vyšinul sa z vozíka, čupnúc bosými nôžkami na podlahu. Keď Elenka v dlhej košieľke zastala si do vozíka, Ivčo ho usilovne pomáhal tisnúť, ale jej pre smiech ťažko padlo udržať sa v rovnováhe. O chvíľu sa dala zložiť a nastúpil zas Ivan s neúmornou chuťou. Až som ustala a uparila sa pri tomto športe, vykladajúc i skladajúc i voziac ich. To konečne uznal i on a prestal naliehať: „Este ja, este ja!“

Ponaprávala som mu jeho lôžko vo vozíku, uložila ho naň a chvíľu i čušal tichučko pod svojou perinkou ani myška, len čo mu očká rozihrane svietili. Ale čosi—kamsi začal sa znova nepokojiť a pýtal sa do mojej postele, kam sa už i Elenka bola vtiahla a tiež ešte veľkými očami pozerala po izbe, rozprávajúc otcovi, ako sme sa bavili, kým jeho nebolo tu.

Ivanovi som nedovilila prejsť do mojej postele a zasa začúchol. Úfala som sa, že už nastane pokoj — ale sklamala som sa. Len premýšľal, ako by ma k povoľnosti naklonil. Zrazu si sadol vo vozíku a oslovil ma:

„Mama, vec mi povec: Ivanko, musís plosic.“

Pozreli sme sa otcom jeden na druhého a usmiali sme sa. Rozhodla som sa poslúchnuť a povedala som, ako mi bolo naložené:

„Ivanko, musíš plosic!“

On, nepozastaviac sa na tom, že napodobňujem jeho reč, ani na tom, že ho proti svojej obyčaji Ivankom oslovujem, ponáhľal sa uskutočniť, čo si zmyslel.

„Plosím ca, mama, daj ma do tvojej postele!“ riekol plný očakávania.

Čo robiť: keď som povedala a, musela som povedať i b. Vzala som ho popod pazušky, on sa mi podhodil, aby mi svoju váhu obľahčil (na toto prišiel môj bumbík premilený sám; ešte i v noci, keď ho rozospatého dvíham z vozíka, nezabudne sa mi na obľahčenie podhodiť, čo ma i dojíma, i k úsmevu núti), a odniesla som ho teda do mojej postele, úfajúc sa, že tam ľahšie zaspí, ako sa to aj inokedy stáva.

Ale zasa som sa sklamala. Od predošlej zábavky bol prirozihraný, aby sa zrazu bol mohol utíšiť. Rozprával — paratil, až i Elenku vyrušil z pokoja, ktorému sa už chcela oddať. Onedlho i ona zhodila paplón, sadla si a zo svojich hebkých prštekov spietala všelijaké figúrky, ktoré sa na stene ukazovali ako tieňové obrázky — vo fantázii detí ako všetky možné zvery a hmyzy. „A mackú? — A vcelú (včelu)? — A vuká (vlka)? —A slsnú (sršňa)? A sldiecko?“ žiadal Ivan donekonečna a Elenka neúnavne prepletala a prehadzovala pršteky, chcejúc stoj čo stoj vystanoviť všetko žiadané, až tento bod programu prišiel k závierke tým, že Ivan dlaňkou capkajúc po stene oznámil Elenke: „Uz som ci sécky zachlusiv!“

Týmto však i prestala medzi nimi zhoda; Elenka začala na Ivana hundrať, že ju kope, i vyháňala ho z postele, ale on sa tým väčšmi tam rozhadzoval, nejaviac vôľu poslúchať. Musela som teda zakročiť. Vytiahla som ho s postele — pričom sa mi teraz veru nepodhodil na obľahčenie — a odniesla som ho do jeho vozíka, hovoriac mu, že už pôjdeme všetci spať. Tu sa jeho, rozihraného, zrazu zmocnila prudká zlosť, že som mu prerušila zábavku, v ktorej bol dnes nenásytný.

„Naco si ma sem dala, ty mama huncútska!“ zasršal proti mne, zhádžuc sa vo vozíku, až spraskal.

Ja som užasla a nemohla som sa hneď rozhodnúť, ako sa za—

chovať proti tomuto výbuchu; či zakročiť len slovným a či skutkovým trestom.

Tu však už otec zastal pri vozíku.

„Tak ty budeš mame hovoriť, ty zlý chlapec?“

Zdvihol perinku a vyšváckal malého spurníka po tej čiastočke tela, ktorej to najmenej uškodí. Pustil sa do horkého, zádušlivého plaču, vtiahnuc kolienka pod seba a zaryjúc tvár do svojej malej hlavničky. Zakryla som ho perinkou a odišli sme od neho. Myslela som, že vo svojom žiali zaspí a pokánie že si ráno vybaví pri pokojnejšej mysli. Ale on, chudáčik, v tejto svojej horkosti zanechaný sám na seba, nemohol sa uspokojiť. O hodnú chvíľu zdvihol hlavu a svoju utrápenú, uplakanú tváričku obrátil k nám. Keď sme sa o neho neobzreli, len ďalej svoje noviny pri lampe čítali, nadišiel ho nový nával žiaľu, ktorému i dal ťažký výraz, čo i mňa prehradil.

„Ja teda umlem, do chlobu — do klíza…“ povedal, pozerajúc na mňa zaslzenými očkami.

Zasa som napochytro nevedela, ako sa proti tomu zachovať.

Elenka, veľkými očami kukajúca z mojej postele, chcela vec na smiech obrátiť, ale pod mojím vážnym pozorom zamĺkla.

Za číru zlostnú vyhrážku od neho som to nemohla pokladať; začula som v tom k zúfalosti náchylnú rozžialenosť môjho prudkého syna a šla som k nemu za vnuknutím srdca. Sadla som si na stoličku k jeho vozíku a začala som dorozumievanie:

„Ivan môj, ja som veľmi, veľmi smutná, keď si ty bol ku mne zlý — zle si mi povedal…“

V jeho premilých očkách zračí sa toľko žiaľu a ľútosti, že je človeku nemožno ďalej to rozrývať. Ani neviem ako, ale o chvíľu už som mala ho na lone, tesne ku mne pritúleného a skrúšene ma uisťujúceho:

„Uz ci ja tak nepoviem — už ja nebudem taký zlý…“

Hladkala som ho po tmavej hlávke, poutierala zaslzenú tvár a podržala pri sebe, kým mi tá hlávka v zaspávaní nezaťažela na hrudi. Potom už tichého, spánkom ovládaného, položila som ho do vozíka a — ako obyčajne po utíšení takéhoto búrlivého výstupu — zamyslela som sa nad ním, nad jeho povahou a budúcnosťou. Kým deti hlučne šarapatia okolo mňa, nestihnem o nich rozmýšľať; náhle však ich hlávky, snom objaté, so zavretými očkami uložia sa na hlavnice, mňa nevyhnutne nadíde akési bádavé, ich budúcnosť vystíhajúce prehutovanie, ktoré sa nikdy nemôže striasť akejsi neurčitej obavy… Život je pred nimi a viem, že v ňom ich čakajú všelijaké ťažkosti, priekory, nezdary a žalosti — a ja nemám moci zachrániť ich od toho, odstrániť im to z cesty…

Tu je jediná pomoc: dobre ich vychovať, priučiť správnemu rozhľadu pre život, pripraviť a otužiť ich proti jeho nerestiam. Či sa mi to podarí? Zriedkaví sú rodičia, ktorí by sa mohli pochváliť, že túto ťažkú úlohu zavŕšili so žiaducim zdarom.

Môj zlatúšik sladký mi tu leží tichučko, len ústka sa mu potrhávajú ešte od prestátej ľútosti. Rada by som vedieť, či aj o desať—dvadsať rokov mu ešte bude ľúto, keď si nás rozhnevá a rozsmúti? Ak áno, to ho iste zdrží od mnohých bludných ciest. Jeho úprimné, dojímavé sľubovanie, že to a to už viac neurobí, že už nebude zlý, má predsa veľkú cenu, hoci to i nedodrží. Vidím, že pri výchove je nevyhnutné. I my dospelí ľudia sme v podobnom oproti Bohu: sľubujeme (napríklad pri spovedi), a nedodržíme, alebo aspoň slabo dodržíme — a jednako to sľubovanie, ak ide z úprimnej, povznesenej duše, má svoj ďaleký, až za tento život siahajúci význam. Len či v prípade zatvrdlivosti odprosenia a sľuby radno i vynucovať, či sú i vtedy k dobrému, to som si nie istá. Myslím však, že je ťažko zaobísť sa bez nich pri výchove detí. Pri mojich dvoch podľa rozdielnosti ich povahy obojaké sa uplatňuje. Ivanovi, keď sa previní, je potrebou odprosiť a sľúbiť polepšenie, jeho kajúce srdiečko ho k tomu privádza. Elenka naproti tomu horko—ťažko sa dá nakriatnuť, aby uznala svoju vinu a prisľúbila polepšiť sa, takže sa mi často protiví nútiť ju k tomu. A nechať ju tak, znamenalo by dať jej vyrásť v zatvrdlivej slepote oproti vlastným chybám, čím by sa stala pre iných neznesiteľnou.

Pospali obe — duša i telo odpočíva.

Druhý raz nedopustím, aby sa večer pred spaním takto rozjarili a rozčúlili.

Keď sú deti zdravé a samopašné, veľmi často si žiadam, aby mi čím skôr odrástli, žeby už prestalo to večité, vo dne, v noci neprestávajúce nepohodlie s nimi. Zažiadaná som oddychu, vypočinutia, ako ustatý a smädný človek dúška vody. Ale keď

mi onezdravejú, vďačne chcem brať na seba to, pre čo som bola prv nespokojná, len aby ozdraveli.

Obe prechoreli, bývali v horúčkach, zle jedli, boli mrzuté

a nepokojné, prebdela som pri nich celé noci v trápnych obavách. Tie storaké obavy sú pre rodiča najtrápnejšie, keď dieťa prechorie. Hneď sa obáva čohosi najhoršieho. Iste to chcelo byť čosi ťažké, čomu sme predišli pomocou tých požehnaných liekov, ktoré dosiaľ ešte vždy spomohli.

Teraz už pomaly zabúdame na prestáte, zasa sa cítime bezpečnými — i ja vraciam sa k zápiskom. Keď je zle, nemám ani času, ani chuti zapisovať, preto tieto zápisky podávajú najviac jasnú stranu veci, temnú akoby utajujúc.

S potešením pozorujem, že Elenkina chorobná maznavosť prestáva a Ivanova zdravá samopaš ožíva. Len sa on ešte niekedy večer z prvého sna zostrašený s plačom prebúdza, čo pred týmto nikdy nebývalo.

Najnovšou záľubou mu je bičom „sluchac“ (šľahať). Zo sklepu si doniesol špagát, vyvliekol odkiaľsi akúsi zaprášenú paličku a prišiel s tým, aby som mu spravila „kolbác“. Kým som to mala v práci, nespúšťal z neho očí, potom si ho hneď vzal a šľahal ním po izbe s takými divými posunkami, že by sa človek skoro naľakal — keby to nebolo také smiešnučké.

„Ale ti práska!“ obdivovala som.

„Hej, velu pláska,“ prisvedčil s úsmevom a v jeho tmavých očkách zračila sa taká úľuba a spokojnosť, že som sa i ja musela spolu s ním usmievať.

„Idem ho Malve ukázac,“ — prišlo mu hneď na rozum a poberal sa von. Malvinou prezvali si Marku — iste z Elenkinho podnetu — ale týmto vyberaným menom poctia ju iba vtedy, keď sú oproti nej dobre naladené.

Keď už bol vo dverách, ešte sa obrátil a šľahol bičom dnu do izby, pozerajúc na mňa svojím huncútskym malým úsmevom. Iste mi chcel toho pôžitku na odchod čím viac dopriať a vo svojej štedrosti bol by to vyvádzal ktovie dokiaľ, nech ho nepodurím, aby už išiel ďalej.

Smiešny je, keď mu ide chuť niekoho „vyssluchac“ — nie zo zlosti, len pre zábavku. V jeho očkách je hneď zjavné, na koho má namierené, ale on sám o tej zjavnosti nevie. Vtedy si zastane v istej vzdialenosti od patričného ohrozeného a čím si priestor medzi ním a sebou na väčší, teda bezpečnejší vymeral, tým tuhšie a úsilnejšie zaháňa sa svojím bičíkom smerom k nemu, až sa celý ponaťahuje, ešte i ústami a celou tvárou si pomáha, že sa človek musí odvrátiť, aby sa na ňom nerozosmial. Ale naozaj dočiahnuť patričného si ešte nikdy nedovolil — vie, že by sa mu to zle vyplatilo. Len tak cez sklo líže med môj smiešny, krátky zurvalček.

Zavše, keď ho počujem za mojím chrbtom pukať bičíkom, mám ho veľmi v podozrení, že si takto gustuje na mňa samu. Keď ho potom beriem v tom na otázku, hneď sa mi vie vykrútiť, že však to nie naozaj, že je to len „zo zaltu“.

Ale keď sme boli von v poli na prechádzke, už nikam nemohol sa zdržať, prekonala ho lákavá príležitosť. Chytil ma za ozdobnú šnúru na plášti, ktorá ho iste už dávno pokúšala, a potrhával ma za ňu ako koník za uzdu.

„Mama, ja ceba sluchnem, ale ca to nebude bolieť, neboj sa,“ pripravil si ma opatrne pre svoj zámer.

„Ale dobré deti mamu nešľahajú, lebo mama nie je koník,“ nadhodila som.

„Vec sa to len tak bavíme, neboj sa, vec ca to nebude boleť,“ uisťoval ma usilovne a už i posvižkával tým mojím bičom za mojím chrbtom. Musela som voľky—nevoľky slúžiť jeho zábavke.

Ale ublížiť mi, udrieť ma naozaj, to by mu jeho srdiečko za svet nedopustilo. Keď sa zavše pri haštereniach a rozoprách s Elenkou začne na ňu rukou zaháňať a ja vtedy svoju ruku nadstrčím ta na jej záštitu, hneď mi ju chytí do oboch svojich ručičiek, tuľká a bozkáva ju, chlácholiac ma:

„Nie ceba, mamulka moja, nie!“

I keď by ma náhodou pri zábavke čo ako ľavno zasiahol po tvári svojou nepokojnou rúčkou, už ma týmto nežným spôsobom upokojuje. Ak sa mu vidí, že mi väčšmi ublížil, hneď ma chce bozkať na udreté miesto, prosiac ma, aby som sa k nemu naklonila, a nemá pokoja, kým ho na mnohé jeho dopytovanie sa viac ráz neubezpečím, že ma to už nebolí.

Nedávno, keď ešte bol chorý, držala ho Marka v kuchyni na rukách a ja som sa s ním zhovárala, pričom on akousi dlhou trieskou bubnoval na plechovej mise, zavesenej na stene. Tými otrasmi sa misa z klinca zošmykla a padla rovno na moje plece. V prvom hnutí chytila som sa zaň, akoby ma bolo zabolelo. Môj malý vinník náhle očervenel ľaknutím — naskutku však i sklonil hlavičku k môjmu plecu a pobozkal ho.

„Ja som ca nechcev udleť, mama moja — sak ca nebolí? Sak nye?“

Až keď som ho uistila, že ma naozaj nebolí, a za jeho milé liečenie navzájom som sa mu odmenila pobozkaním, akosi sa upokojil.

A ešte jeden podobný dávnejší výjav mi prichodí na um. To bolo ešte pred chorobou detí. Pri tom bolo viac želania, lebo mi väčšmi ublížil. Sedela som totižto na nízkom stolčeku, obúvajúc si topánky. Tu pribehol ku mne Ivan, rozsamopašený vychytil jednu z mojich papučiek a náhodou ma ňou zasiahol prave cez oko.

Ja, v prvom prudkom hnutí, ako ma oko zabolelo, okríkla som ho, ešte som ho i pacla po chrbátiku. On sa, chudáčik, teraz ani zamak na tom nepozastavil, len sa ustrnuto díval na mňa, a keď videl, ako mi oko slzí, ako si naň musím prikladať mokrú šatku, začal povážlivo spúšťať kútiky úst, očká, ktoré sa vždy ešte na mňa dívali, preplnili sa slzami a začal ľútostivo fikať.

Stál predo mnou, bol by mi chcel pomôcť, ale nevedel ako. Napokon sa osmelil pohladiť mi boľavé oko svojou mäkkou rúčkou i poprosil, aby mi ho smel pobozkať — a nežnučko sa ho dotkol svojimi ústkami. Elenča nechcela zaostať, aj ona prišla prispieť svojím poľúbkom, tak mi ho spoločne hojili moje rozkošné deti, čo ma znova pohlo k slzám.

A nedal sa môj malý ľahko upokojiť, ešte i potom nakrivoval kútiky úst, hladkal mi oko, kukal do neho a neprestajne ma milo uisťoval, že ma nechcel udrieť a že však sa mi to zahojí. I pozdejšie, keď som už bola v kuchyni pri varení, ba ešte až popoludní mu prichádzalo na rozumček opytovať sa ma, či ma „očko“ už nebolí.

Rozpomienka na tento výjav mi je vždy dojímavá, ale i zahanbujúca pre mňa samu, lebo mi vždy pripomína, že som vtedy nebola hodna tej kajúcej ľútosti, toho vrelého súcitu, preukazovaného mi mojím radostným chlapčekom, keďže som sa ja prv oproti nemu dala zachvátiť mojej prudkosti.

Od detí žiadame bezvadnosť a sami robíme chyby. Keď sa na takej chybe dochytím, vždy si žiadam zvedieť, či sú ozaj na svete i takí rodičia, ktorí sa nedopúšťajú nijakých chýb pri výchove svojich detí — myslím však, že takých rodičov sotva jesto na tomto svete.

Čo moje deti narozprávajú všeličo strakaté a zelené, múdre i sprostučké, dojemné i smiešnučké, to by boli celé zväzky, keby to mal kto značiť a kto čítať. Niekedy sa mi i za viac týždňov nedostane času zaznačiť si niečo o nich, a to ma omína, akoby som bohviečo bola zameškala. A jednako sú to len detské „taľafatky“.

Ivan sa prebudil z popoludňajšieho spania akýsi aprehenzívny. Začal mi žalostne vyčitovať, že ho volám Ivanom a nie Ivankom. Keď som mu však rozpovedala, že „Ivan“ je po chlapsky a „Ivanko“ po maznácky, a veď on sám často tvrdí: „Ja som chvat (chlap),“ pristal na to, upokojil sa. K tomu dve pekné jabĺčka, ktoré ho na stolíku čakali, mu už celkom prinavrátili dobrú vôličku. No rozumie sa, že myslel hneď i na nejaké odvďačenie sa a začal z drobného vrecka svojich šatočiek vykladať pre mňa „glose“, totižto veľké, z listovej obálky navystrihované pečate z červeného vosku, a keď už vo vrecku nič nenašmátral, nadstavil svoju malú tváričku tesne pred moju a ponoriac svoj zrak do môjho úprimne sa ma opýtal:

„Už viac nebudes pýtac?“

O chvíľu keď jabĺčka dojedol, zasa tiež tak dôverne:

„Mama, sak mne nie dávac chlebík s pľascou (rascou)?“

Elenka chcela vedieť, kde sa berú slzy a múdro vymudrovala, že iste budú uschované v nejakých mechúrikoch tam niekde za očami. I bola aj zvedavá, ako sme ju volali, kým sme ju nedali pokrstiť, a keď som jej odpovedala, že len dievčatkom, to sa jej nevidelo, mali sme ju vraj Ľudmilkou volať, podľa toho, ako aj ona každý týždeň premieňa mená svojich bábik.

„Počkaj, dám ja tebe figu, nie groš!“ vyhrážal sa otec mrzuto, keď mu Ivan zatratil kamsi šesták, s ktorým sa hral. Ivan to bral vo svojej úprimnosti doslovne.

„Daj mi tú figu, otecko!“ napomenul po chvíli, keď videl, že sa otec neberie splniť svoju vyhrážku. A že sme nešťastnou náhodou práve nemali v celom dome, v to počítajúc i sklep a magazín, ani jedinkej figy, bol z toho i plač a kvílenie.

Čím diaľ viac sa mu chce ísť preč z domu, medzi ľudí, ťažko sa dá zadržať doma. Nedávno silou—mocou chcel ísť do Balkov, hneval sa i mrmlal, že som ho nechcela pustiť, a až keď som mu povedala, že by mi bolo smutno i plakala by som, ak by odišiel, upustil od svojho, pozrel so slzou v očku na mňa i pritkol si hlávku ku mne. Odvtedy zakaždým, čo sa poberajú

niekam na vizitu alebo na prechádzku, nezabudne ma potešovať na rozlúčku svojím útlym hláskom:

„Neplač, mamka, vec ja plídem skolo — vec ja som chnec tu!“ Alebo: „Mamka, neboj sa, skolo plídem ja — na vecel.“

Ba keď ani neviem, že sa niekam stroji, tým sa prezradí: ako dnes, keď si, sediac na mojom lone, zrazu svojou mäkkou dlaňkou obrátil moju tvár k sebe a začal ma prehovárať:

„Neboj sa, mamka moja, vec ja chnec plídem — velu hej!“

„A kdeže — reku — ideš?“

„Nuz do sklepu — volac obedovac.“

A bolo to o desiatej ráno.

Ale zato vedel by byť i domárikom, keby som sa vždy ja s ním bavila. Nedávno stretli sme sa na schodoch, ja hore, jeho Marka niesla dolu.

„No vidíš, tu sú ti už mama,“ povedala mu, z čoho som videla, že mu tu bolo bezo mňa clivo.

„Aj ja idem hole — už je tu mama, aj ja idem hole!“ volal, vyslobodzujúc sa od nej, aby ho teda dolu neniesla.

Niekedy sa trafí, že už i on mňa chce vychovávať, nielen ja jeho. Napríklad:

„Ja uz nejdem k cebe, keď si bola zlá…“

„A kedy som bola zlá?“

„Kec si ma pacla, kec som zlkadlo skliabav.“

„Nuž vidíš, keby si ho nebol škriabal, nebola by som ťa pacla.“

„Ja už nebudem skliabac.“

„Tak ťa ani napacnem — už budem dobrá.“

Vnímavo na mňa pozrel zo svojho kútika, kam sa bol utiahol, či to ozaj vážne myslím, a po krátkom premýšľaní sa rozhodol:

„Teda už idem k cebe!“

I prišiel, vzala som si ho do náručia a znova sme si navzájom prisľúbili, že budeme dobrí.

I keď Elenku potrescem, hoci by za to, že jemu ublížila, nemá pokoja, kým ma neudobrí, sľubuje v jej mene polepšenie, keď sama sa k tomu nemá, i všemožne sprostredkuje medzi nami v záujme mieru.

„Mama, uz Elenka neplače, len skunká, — uz poď k nej!“ prehovára ma usilovne môj prostučký malý dobráčik a napnute pozerá na mňa, či sa dám nakloniť jeho zmierlivej snahe.

Dokaličil nám všetky ceruzky, trepával na ne paličkou ako na purgy. Aby mi dal pokoj, ustrúhal mu otec naozajstnú maličkú purgu. No to bolo ešte horšie, lebo nám ustavične znebezpečoval ňou obloky a zrkadlá, keď sa mu pri horlivom narážaní privysoko vymršťovala. Prihrážala som mu teda, aby čím slabšie narážal, žeby mu len nízko skackala. Ale to mu bola krivda.

„A kedy budem veľmi?“ vyzvedal sa nespokojne.

„Keď sa budeš môcť s ňou na dvere baviť, potom ju môžeš hoci na dach vymrsknúť.“

„Aj do neba — však, mama?“ zamiešala sa Elenka a v jej očiach sa už zračila predstava, ako purga letí do neba. Potom sa aj Ivan zamyslel a s úľubou sa usmejúc, doložil zo svojej strany:

„Aj na chviezdicku — sak?“

„Mama, ja ci donesiem vuka z holy,“ sľubuje mi inokedy.

„A načože mi bude?“

„Nuz budes sa dývac na neho a bude ca zlac!“ stavia mi do výhľadu, prižmurujúc oči.

„Ale potom nebudeš mať mamy, keď mňa vlk zožerie.“

„Sak ca ja nedám — vec sa to len bavíme,“ poučil ma na upokojenie. Zošutruje sa dolu z divána, a keď vidí, že nechal na ňom zeme a blatka z topánočiek, oznamuje mi, akoby seba karhajúc:

„Ale som ci tu sélico nalobiv!“

Keď to „sélico“ zmetieme a diván poutierame, s pôžitkom sa ide naň vyvaľovať a cvičí jazýček na všelijakých daromninách.

„Boze, stvola — stvolicka!“ povráva si, napodobňujúc svoju Marku. Potom, upozorniac sa na môj vzorník z kanavy, na ktorom sú povyšívané farbisté písmená rozličného tvaru, obdivuje ho tým samým tónom:

„Mama, to je klásna suplilá (šnuptichľa)! Jaj, boze, keby som ja takú mav!“

A o chvíľu zasa: „Mama moja dlahá, len kedy sa ty uz budes zenic?“ Inokedy ma rovno vyzýva: „Mama, ozeň sa!“ Marka mu tak hovorieva, tento vtip iste od nej profitoval. Alebo:

„Jaj, boze, boze, cimze ja uz budem jesť?!“ zavzdychal si, keď ho Marka postrašila, že mu jazyk odstrihneme, ak ho bude vyplazovať. A „ach, boze, boze, pomáhajze!“ keď spolu s Elenkou obedovali.

A má už svoju smiešnu malú politiku. Keď chce niečo dosiahnuť a beztrestnosť si poistiť, navádza ma, aby som mu to a to prikázala alebo zakázala — podľa jeho zámyslov.

Napríklad príde domov z prechádzky a donesie v rúčke peknú, hodnú hrušku, i hneď ma ponúka: „Mama, ty jedz túto chlúsku!“

Mne je to nie nič nového, že so všetkým na nás pamätá, veď i keď mu niekde dajú zo dva cukríky, verne ich opatruje v rúčke i za dve hodiny, až sa mu v nej zlipkavejú, len aby ich doma mohol nám dať. Tak i pri hruške som len na túto jeho prajnosť myslela a nechcela som ju prijať, núkajúc ho, aby ju len sám spapal. Ale on sa po chvíli premýšľania zasa ohlási:

„Mama, povedz: zahoc ju plec!“

Tu som už vedela, že nejde len o prajnosť, ale že on hrušku nechce, i vysvitlo, že už tam jednu zjedol, kde mu i túto dali. Potom som ju už prijala a on bol rád, že mi ňou poslúžil.

Inokedy zasa sprobúva: „Mama, ty mi povedz: Ivanko, uz môzes ísc do Balkov,“ a sprobúva to opätovne, keď mu nechcem po vôli urobiť. Tiež, keď sa pchá za guľou, alebo niečím iným pod posteľ, hneď upomína: „Mama, vec hovol: Neudli sa! Neudli sa!“ a už kuká spod postele s prekrútenou, na dlážku primknutou tváričkou, čakajúc, načúvajúc, akoby sa musel bez mojej výstrahy ozaj neomylne udrieť.

I to patrí k jeho malej politike, že sa snaží popredku ma odzbrojiť, keď ide niečo podniknúť, čo je mne proti vôli. Napríklad štverajúc sa na stôl, snažne sa mi prihovára: „Nechnevaj sa, mama moja, vec ja potom zasa dolu sídem,“ — alebo: „Neboj sa, vec ja ci to neubablem — velu nie!“ alebo: „— vec ja pozolne dám — vec ja to naplavím — velu hej!“ Tak si ma pekne zaobíde, aby som ho v diele nehatila. A už najmä keď chce bičom plieskať alebo palicou sa rozháňať, hneď sa na mňa obzerá a sponáhľa sa predísť môj zákaz!

„Ja aj takto viem, mama — pozli, ale sa nechnevaj; takto zaplem palicu — ale sa nechnevaj!“

Alebo ma ubezpečuje: „Nie, mama, nebudem ci salapatic –velu nie! — Velu to nepokazím, vec som ja doblý chlapec.“ Takto si ma „obrichtúva“, aby som mu nezabraňovala. A keď idem k obloku, neomešká ma napomenúť: „Pozolne daj (daj pozor), mama, aby si nevypadla — sak pozolne dás?“

Nedávno sa mi bol vyhrážal, že ma pichne stopkou z hrušky, keď ho nechcem naučiť háčkovať ako Elenku. Vysvetlila som mu, že chlapci neháčkujú, a upkojil sa. Ale jeho vyhrážka mu padla akosi na svedomie, iste ho omínalo, lebo keď som ja na tú vec už bola celkom pozabudla, prišiel ku mne:

,Povedz, mama: Sak ma nepichneš, Ivanko?“ Uhádnuc jeho zámer, urobila som mu po vôličke, a on hneď:

„Nie, neboj sa, mama moja, nepichnem ca!“ — a uľahčilo sa mu okolo srdiečka.

Ráno, ako ho Marka doobliekala, veselo mi oznamoval: „Ja uz idem do kuchyne!“

„Ale ešte nejdi, môj chlapček, bolo by nám tu bez teba smutno,“ nadhodila som s úsmevom, potešená jeho veselým vzhľadom. Vzal to celkom vážne, zastal si tichučko ku stoličke a bedlivo sa díval na mňa, na každý môj pohyb, či sa už skoro vystrojím.

Medzitým pomohla Marka doobliekať i Elenku, a tá, ako nám dobré ráno zapriala, hneď išla k Ivanovi, chytila ho za rúčky a ťahala ho, aby šli spolu do kuchyne. Ale on si ich rýchlo vyslobodil a hneď ju prehováral:

„Vec by mame bolo smutno, Elenca, nejdime esce — smutno by jej bolo!“ I dočkali ma pekne trpezlivo.

Nedávno, keď bol jarmok, mali sme potrhaný obed, ako vždy v taký deň, len ja s deťmi a slúžky sme sa najedli na termín. Až hodne pozdejšie prišli zo sklepu učni a otec až po nich na samý ostatok. Keď som išla do subjektskej pozrieť, ako veci stoja, našla som otca už obedovať a Ivčík, neďaleko neho manírne na stoličke sediaci, štebotal mu, rozprával, ponúkal ho:

„Telaz sécko ty zjec — to je lajsík, to popapaj!“

Ako vraj otec prišiel zo sklepu a Zuzka mu išla dať obed, Ivan sa hneď pobral k nemu výslovne s tým, aby mu samotnému nebolo smutno. On to už akosi vycítil, že otec nemá horšej veci, ako osamote jesť, nemať sa pri tom s kým pozhovárať, nuž si uložil za povinnosť ísť ho zabávať, keď nikoho z nás tam nebolo. I sedkal si na stoličke taký milý malý bumbík, konajúci, čo mu dobré srdiečko diktovalo. A najkrajšie zo všetkého je vždy to, že sám nemá o tejto svojej očarujúcej milote ani ďalekého tušenia. Ba keď som ho raz, ňou prekonaná, pri podobnom prejave brala do náručia a bozkávala ho so slovami:

„Ty môj malý, radostný, krásny chlapček!“ odtiahol si tvár, pozrel mi skúmavo do očí a odrazu namietol:

„A kec som vtedy spatne povedav —?“ Ozvalo sa jeho nepodkupné svedomie, necítil sa hodným chvály a láskania, a hneď je hotový svedčiť i proti sebe. Nikdy neuváži, čo má povedať, ale ako povstáva v ňom nejaký prostučký pochop, už ho i vyslovuje.

„Ja som zlý dec (deť = dieťa), aj Elenka je zlý dec –“ uznával úprimne, keď som im dohovárala, že sa to len zlé deti hašteria a socajú.

I nedávno bol milunký. Mne pri stole zapadlo čosi do hrdla a musela som dlho odkašlávať. Hľadel na mňa ustarane, zrazu sa zošobalil zo svojej stoličky a bral svoj maličký porcelánový hrnčíček, že mi veru ide vody doniesť, aby som tak nekašlala. I doniesol mi jej, nesúc hrnúlik opatrne pred sebou, a ponúkal ma starostlivo. Rozumie sa, že som si z nej chlipla, odložila ju na stranu, vzala si svojho premilého lekárika k sebe na lono a uistila ho, že mi je už nič, že ma jeho vodička vyliečila.

Takýmito kúskami zavše očarí i kritickú Elenku, ona vtedy obyčajne príde ku mne a šepce mi:

„Mama, šak je ono milô? Krásno je ono — šak?“

Prikývnem hlavou a dodám tiež šeptom:

„I smiešno je — šak! Taký huncútik!“

Bokom fľochne na nás a usmieva sa popod jeden svoj nádejný fúzik, lebo i počuje i uhádne, že je tu o ňom reč. Potom sa rozbehne k nám a berie nás na otázku:

„Co sce povedali? Ja vám dám, kec sce povedali!“ A usmieva sa potuteľne.

Elenkine reči sú celkom iného spôsobu, ona viac rozumkuje. Keď raz Ivana sotila, dohovárala som jej:

„Vidíš, Elenka, aké si ty zlé dievča. Povedz sama, čo mám s tebou robiť, aby si bola lepšia? Musím ťa niekam preč dať, kým sa nepolepšíš?“

„A potom sama budeš za mnou plakať,“ odvetila chladnokrvne. O nejakej kajúcnosti u nej ani slychu. Ak im, ukonaná od ich samopaše a zodpovedania ich otázok, nakladám, aby sa šli k Zuzke pobaviť, ona hneď s vážnym prízvukom:

„Keď my len tam chceme byť, kde si ty, mama moja, lebo nám je tam najlepšie.“

Akože ich potom odháňať?

Často rozmýšľa o smrti, ona už vie, že ako každý človek, tak i ona musí s ňou počítať. Ale mne sa to vidí byť predčasnou zrelosťou. Raz sa ma opytuje, ako je to, že srdce v nás vždy „skáče“, kým žijeme, a prečo prestane skákať, keď umrieme? A čo ono potom robí? I dopodrobna chce sa poučiť, čo to človeku postelú do rakvy, ako si ta ľahne a tak podobne. A všetko týkajúce sa smrti zdá sa jej byť samo od seba sa rozumejúcim, nie strašným. Iný raz však si i poplače nad tým, že my ľudia musíme umrieť a v hrobe zhniť. I za starým oteckom ľuborečským (Danielom Maróthym) si poplakala, keď som jej rozprávala, že umrel, keď bola celkom maličká, a že ju veľmi rád videl, i veršík jej napísal. A ten veršík musela som jej prečítať. Vtom prišiel Ivčík so svojou potechou:

„Sak on (starý apík totižto) plíde dolu lebríkom!“ a museli sme sa rozosmiať so slzami v očiach.

Pozdejšie, keď sme na to už boli pozabudli, sedela som pri stolíku a on stál pri mne, zrazu mi povie:

„Mama, ja ci zomlem.“

„Nie, môj vtáčik zlatý — neumrieš mi!“

„Zomlem tam do chľobu, do cintolína —,“ dotvrdil celkom veselo, akoby bola reč o nejakej zábavke. Potom ho Elenka poučila, že všetci umrieme, ale že najprv ešte dlho budeme žiť.

„A potom nám tam bude doble, v chľobe, — budeme si spolu šepkať,“ predstavoval si s úsmevom, akoby sa na to všetko veľmi tešil.

O chvíľu však pozabudnú na túto azda ďalekú budúcnosť a oddávajú sa prítomnosti. Elenka sedí na stoličke pri peci a pečlivo zakrúca svoju plešivú, ale ináč krásnej tváre Oľgu (ktorá každý týždeň mení meno) do veľkej vlnenej šatky. Ivan sedí na debničke, čo drevo v nej býva, a má vraj poháňať podľa Elenky somáriky, podľa neho samého „konýky“. Dlho stála škriepka o tomto, a konečne vec ostala jednako neriešenou, lebo sa vyhodila iná otázka: kto má byť mamou a kto apom? Elenke bolo to hneď jasné, ale Ivčík—sprostáčik sa jej viac ráz opýtal, či je ona „apa“, kým nahliadol, že ním on má byť.

„Mama, tvoj je Ľudko a môj je Ivan,“ poznamenala Elenka s veľkou spokojnosťou, keď už to bolo ustálené.

Ale veru „apa“ neukázal sa dôstojným tejto svojej vážnej úlohy: čochvíľa začal robiť všelijaké nezdoby, z debničky sa prevaľoval na diván, opisujúc polkruh s vypnutými nahor nohami, z bočného operadla zoskakoval na plochu divána a tam sa rozhadzoval — a podobne. Elenkinho šomrania a hundrania si nevšímal, nuž ona, nevediac si s ním inej rady, šuchla neuhladeného pána manžela niekoľko ráz aspoň po šatočkách, čo si on však, našťastie, neveľmi pripustil k srdcu.

„Elenka, ale ja si svojho Ľudka nikdy tam nebijem ako ty svojho Ivana –“ pripomenula som jej.

„Hm, keď je tvoj Ľudko ani nikdy nie taký neporiadny ako môj Ivan!“ odvetila pohotovo.

Je to originálny manželský párik!

Inokedy sa uvelebia do vozíka a odtiaľ poháňajú „konýky“, ale nedávno spadol Ivan z neho a udrel si hlavu. Keď som na jeho plač prišla dnu, mal ju uloženú v Elenkinom lone, ona ho tuľkala a potešovala. Odvtedy sa stránia vozíka.

„Mama, my dve s tetou Lujzou sme sa museli smiať, že sme sa mačky zľakli,“ rozpráva Elenka svoje príhody zo svojho dlhšieho pobytu u starého apu v Mošovciach.

„Sedeli sme na gangu, keď taký krásny mesiac svietil, — a tu ti naraz spadla pred nás z dachu mačka! Vyskočili sme, stolička hurtla a mačka fuk pod bránu! To ti bolo smiešne — museli sme sa smiať, ešte i v izbe, keď sme šli spať. Lebo potom už mesiačik išiel driemať za taký veľký oblak, nuž sme my šli tiež spať.“ To je spôsob jej rozprávania, keď je trochu poeticky naladená. Alebo:

„Mama, tieto „subjektské“ hodiny krajšie bijú ako tie v našej izbe: tieto si hrajú ako na husličkách, a tie len tak udierajú, ako papekom,“ posudzuje, keď pondusové hodiny v subjektskej, tremolujúc a bzučiac, odbili desiatu. Ona si takých vecí všíma.

Z mošovských dojmov je i nasledovné:

„Mama moja, ja predsa nebudem strýčkova Ďurkova žena. Najprv som si pomyslela, že budem, ale teraz som si pomyslela, že nebudem. „Ej — reku — keď som v Martine u Šoltýsov teraz, keď som malá a zlá, nuž i potom budem radšej tu, keď budem veľká –“ lebo potom už budem dobrá, vieš, mama moja.“

Teda sa mi moja Elča chce odmeniť za to, čo teraz s ňou vystojím, keď bude veľká a dobrá. Ja som, pravda, s radosťou prijala jej návrh, ale strýčik Ďurko takto prišiel o snúbenicu, ktorá sa mu nedávno celkom bez nahovárania prisľúbila z tej pohnútky, že potom, keď bude jeho ženou, bude môcť vždy v Mošovciach bývať pri starom apovi a tetke Lujzke. A teraz je teda už nič z toho.

Ináč vždy mudruje o všetkom možnom i nemožnom, mne často v hlave brní od jej otázok a od námahy odpovedať na ne. Ohníku je povďačná, že von z pece nevyblkuje a dom nepopáli, ale si len pekne hučí tam a „pršteky“ sem—tam vystiera, zhovárajúc sa takto vraj s druhými ohňami v susedných bytoch a domoch. Mnoho premýšľa a báji o hviezdach na nebi, o slnci a mesiaci má aké—také rozumnejšie pochopy. Vodu obdivuje, ako z oblakov padá, schová sa do zeme a odtiaľ vyviera, aby sme ju my mohli potrebovať. Ale pri tom sa pristavila a dopytovala sa, ako je to, že voda taká čistučká môže vyvierať zo zeme, keďže je zem čierna? Keď som jej na to pripomenula, že však je napríklad jej ruka biela, a keď sa poreže alebo pichne, vymokne z nej červená krvička, usmiala sa, v jej veľkých očiach zakmitlo porozumenie a poznamenala, že voda je teda krvou zeme.

A o tej červenej krvi z bielej ruky sa nedávno presvedčila sama na sebe, keď sa porezala svojím malým stolovým nožíkom. Nepovedala nič, len zrazu očervenela a začala sa nútene usmievať — bola teda zmužilá. Ale Ivan videl, čo sa stalo, a hlasno ju ľutoval. Až potom nám ukázala svoj krvou zaliaty ukazováčik, ale nás uisťovala, že ju nebolí, že sa len máličko porezala – „len tak, akoby vtáčik bol preletel“, označila to svojím poetickým spôsobom.

Ivan bol v podobnom prípade menej zmužilý. On v zrkadlovom priečinku vykutal môj vreckový nožík a hneď sa pribral stružlikať ním ten istý priečinok, čo má zakázané. A tu ho neminul trest za neposlušnosť ledva raz, dva razy ním zastruhol, zrazu náhlym pohybom vrhol ho naspäť do priečinka a pustiac sa do plaču, hodil sa ku mne. Porezal sa tiež na ukazováčiku a žalostne pozeral na červenú kvapôčku krvi, na ňom vyvretú. Tak bol potrestaný, keď prestúpil zákaz.

„Mama, daj mi telaz toho flajstlíka,“ žiadal, prosebne upierajúc na mňa svoje zaslzené očká, i hneď šiel po ružovú škatuľku s tmavou náplasťou, ktorá už nejednu ranu vyhojila.

Čítať Elenka už vie zo šlabikára dosť dobre; berie si ho pod pazuchu a chodí s ním „do školy“, to jest do druhej izby.

Keď sa nedávno v nedeľu s ním ta pobrala, zrazu zastala, očervenela a usmiala sa v akomsi prekvapení.

„Keď je dnes nedeľa, nemusím ísť do školy!“ zvolala, oči jej zasvietili radosťou, akoby sa ktovie spod akej ťažkej povinnos—

ti bola vykĺzla. A to celé chodenie „do školy“ si sama vymyslela i samovoľne ho vykonáva. My jej skôr bránime učenie, ako by sme ju k nemu prehovárali.

Ale už najviac sa zapodieva počtovaním. Zavše ju strašíme, že sa len raz celá na samé číslice rozsype. Hocikedy ma pristaví:

„Mama, pozri: tu mám tri jednotky, dve desiatky, šesť stotiek a štyri tisícky, nuž je to štyritisíc šesťsto dvadsaťtri — šak?“ S takýmito cvičeniami ide najmä otcovi na krk a on sa hneď trpezlivo a obšírne vhĺbi s ňou do toho. „Krát“ už vie i hore, i dolu, i pretŕhano — až mi v hlave hučí, keď chodí za mnou a „rectuje“ mi ho. Už je vari povestná tým, lebo sa niekoľko ráz stalo, že ju niekto na ulici pristavil a skúšal z „krátu“. Neviem, či jej tá „vypočítavosť“ zostane i pre život.

1. apríl 1881

Obe deti sú nám choré, kašľú už viac týždňov a nechce im to prejsť. Kašeľ ich trápi i vo dne, i v noci, najviac však večer, z prvého sna. Obvyklé lieky nepomáhajú — bojím sa, že je to divý (somársky) kašeľ.

Sú mrzuté, škriepia a vadia sa, ustavične musím medzi nimi richtárovať. Keď počujem ich hlásky, napríklad: „Ja budem piť!“ „Ty nebudeš!“ „Ba budem!“ „Nebudeš!“ „Ba!“ „Nye!“ „Ba!“ „Nye!“ už sa ponáhľam k nim, lebo bez mojej intervencie by istotne nastala medzi nimi bitka. Najmä zvečera býva Ivan mrzutý, keď je ospanlivý a kašeľ mu nedá spať. Vtedy mu Marka nič nemôže po vôli uhádnuť, len mňa chce mať okolo seba. Ak som tam nie, vyvoláva ma, i s plačom ma hľadá v každom kúte a všetkých sa opytuje, kde je mama. Keď prídem dnu, potom už nechce odo mňa odísť. Alebo mi je za chrbtom na stoličke vydriapaný a kuká do novín, alebo do knihy, ktorú čítam, alebo si sadne na malý stolček ku mne, rozkladá si svoje hračky po mojom lone, rozpráva mi a obťažuje ma svojimi sprostučkými otázočkami, ktorých má vždy pohotové celú strakatú zásobu.

Ale ani so mnou nie mu je teraz svet po vôli, i mne často všeličo plačlivo vytýka.

„Kec ma sem nechces pustic“ – „kec mi to nedás“ – „kec mi chces dac novú kosielku“ a podobne. Nové košieľky totižto, čo som mu našila, nijako si nechce obľúbiť, lebo že sa mu nedajú „sklabkac“, len verne zotrváva pri svojich starých, hoci sú mu už až veľmi krátke.

V takej nešťastnej nálade ho najlepšie upokojí, keď si ho vezmem na lono a začnem mu spievať. Veru by som nikdy nebola verila, že sa ešte i môj spev niekomu na svete zíde a popáči. Ešte aj Elenku privábi, i ona sa vtedy k nám prikmotrí a načúva. Pri ktorejsi smutnej si nedávno i poplakala. A Ivčík, keď som mu zaspievala „Hej, hore háj, dolu háj, hore hájom chodník, môj otec bol dobrý, ja musím byť zbojník“ — živo zdvihol hlávku, pozrel mi do očí a svojím úprimným spôsobom ma potešoval:

„Neboj sa, mama moja, vec ty si nie zbojník!“ čomu sa potom Elenka smiala, až jej oči zaslzili a kašeľ ju vychytil.

Len keby im ten kašeľ prešiel!

10. apríl 1881

Kašeľ im veru neprechádza, ale práve zosilnel. I v noci ich morí, každú chvíľu musím vstávať k nim, to k jednému, to k druhému. Elenku veľmi zúbožil, zväčša polihuje, to na diváne, to na perinke na podlahe. Ivan ho má tuhší, akýsi suchý, niekoľko ráz ho i krv zaliala ústami i nosom, a predsa ho tak nezmoril. Len keď sa mu k tomu pridružilo i akési bolenie hrdla a trhanie v uchu, vtedy sme niekoľko dní vystali mnoho strachu a on, chudáčik, mnoho bolesti. Bol pri mne vo dne v noci, no lieky spomohli, už prichádza k sebe a aj mne sa trochu odstupujú obavy. Len Elenkina slabosť ma nepokoji, ale ma uisťujú, že i tá s pominutím kašľa prestane.

A učiť sa ešte i teraz chce, ledva ju od toho zadržíme. Keď som jej šlabikár popratala, na všeličom inom si láme hlavu. Napríklad ležiac na diváne mudruje, akí tárani sú tí Nemci, keď hovoria to posteľ, to obraz, to oblok, ten zrkadlo, ten povala, hodiny, dvere, ten slanina, maslo a tak ďalej — po—vyratuje všetko, čo vie. Ale keď o tom chvíľu porozmýšľa, zrazu sa uškrnie a obráti sa ku mne:

„Mama moja, a tí Nemci, však zasa povedia, že sme my tárani?“

Všelijaké hádanky lúšti; keď iné nie, aspoň si z dlhej chvíle

slová naopak prevracia. Napríklad zrazu začne všetky jej známe psie mená recitovať: „Tref—Fert, Boj—Job, Murat—Tarum, Nero—Oren, Muro—Orum, Pozor—Rozop,“ a tak ďalej bez rozmý— šľania.

Už aj Ivan lipne za knihami, pravda, ešte len za obrázkami v nich. Dopadla som ho, ako manipuloval v knižnej skrini, keď som ju zabudla zatvoriť: zo všetkých síl sa namáhal vytiahnuť jednu z väčších kníh, tam v policiach vtesnaných, ale jeho krátke, hrubé rúčky si nijako nevedeli v tom rady, čo pozorovať bolo veľmi zábavné. A potom ešte len, keď ich začal odo mňa pýtať, mala som roboty odhovoriť ho od nich.

Deti nám celkom roztriasli niekoľko ročníkov ilustrovaných časopisov. Obrazy v nich znajú už naspamäť, ale jednako ich vždy znova pozerajú, len by vždy pri tom i nás chceli mať. Najlepšie sa im páčia deti a zvery; zvláštnu pozornosť venujú humoristickým obrázkom, s pasiou sledujúc smiešne príbehy nimi zobrazené. A už nadto sú im milé obrázkové rébusy, že sú tam pohromade samé „malilinké“ obrázky, o ktorých, hlávky spolu zomknuté, horlivo rokujú. Elenka vysvetľuje a poúča. Ivčík kuká, počúva, ale tiež trúsi pomedzi to i svoje prostučko—múdre poznámočky, až sa z toho často i poškrepia, najmä v terajšej svojej maznavej nálade. Ivan napríklad o vlkoch tvrdí, že sú mačky, na čom sa Elenka až do plaču nahnevá. On si potom volá nás na pomoc.

„Oteco, sak to sa macky, to sa nie vuci —? Mama, pozli, sak to sa nie vuci, to sa macky?“ a až keď my potvrdíme, že sú to veru vlci, obe stránky sa upokoja, len Elenka sa nezdrží šuchnúť mu:

„Vidíš — ty!“

I pri hračkách sa ešte častejšie pohašteria, ako kým boli zdravé. Napríklad už z toho, že Ivan presadol Elenke stoličku, strhla sa medzi nimi náramná vojna. I cápali, i socali sa a k tomu všetkému ešte — čo som dosiaľ nikdy nespozorovala — Ivan Elenku poriadne pokvákal za vlasy. Bolo v tom mnoho komického, že mi ťažko padlo zdržať sa smiechu, keď som dobehla na ich lomoz meriť ich. Merenie ťažko šlo a najhoršie je, že teraz po takom hnevlivom a pálčivom výjave neodbytne nasleduje prudký záchvat nešťastného kašľa.

Keď Elenka cíti, že sa blíži, ponáhľa sa s plačom ku mne, ja si kľaknem k nej a držím jej hlávku i bočky, kým ju vylomcuje. Niekedy príde súčasne i na Ivana, ten sa potom z druhej strany opiera o mňa. Elenka si po záchvate ide ľahnúť, Ivan sa ide ďalej baviť.

Taký kašeľ je niečo hrozné i pre deti, i pre rodiča! A skúsení ľudia mi vravia, že býva ešte i väčší.

No i v tejto chorobnej opadnutej nálade stávajú sa niekedy i smiešne, i milé výjavy, hoci tie prvšie potláčame, aby nepodráždili kašeľ.

Keď sa Ivan večer, ospanlivý, žaloval, že ho topánočka bolí (mal v nej zrnko piesku), Elenka sa zrazu rozosmiala — a bolo zle: kašeľ, plač. On jej potom, vymknúc sa z Markiných rúk, iste aby ona mala menej starosti, šiel položiť bábiku Vilušku na hlavničku, keď vie, že Elenka bez nej nebude spať, hoci ju bába v noci, v spaní sa prehadzujúcu, nejeden raz tlačí hlavou popod rebierka.

Ona mu za to, keď kašeľ prešiel, išla objímať dolu visiace nôžky—kvacušky, z ktorých mu Marka už bola topánočky stiahla — a on ju nežne hladkal po vlasoch, do vrkoča spletených, za ktoré ju nedávno tak nemilosrdne bol podrmal.

„Mama, šak je milô, krásno, ono — ten Ivan?“ obracia sa Elenka ku mne.

Toho večera si ešte z čistého srdca prosia dobrú noc od Ježiška pre seba navzájom.

A táto zriedkavo srdečná nálada javila sa ešte i na druhé ráno. Ako boli oblečení, želali si dobré ráno, pobozkali sa — a pobozkali si ešte i rúčky navzájom. Bol to premilý obrázok.

Keď som ich preto pochválila, Elča ma uisťovala, že celý deň budú takí dobrí, že sa dnes veru ani raz nepovadia, a Ivčík zo svojej strany tiež doložil, že už bude „pekný chlapček a doblý blacek“.

Sľub bol úprimný a premilý — ak mu potom i celkom nedostali: kto môže hodiť kameňom po nich?

20. apríl 1881

Jar prišla (nikdy som ju tak tvrdo nečakala ako teraz!) a kašeľ mojich detí ustupuje. Ale nie tak hladko, ako sa to tu povie. Ivan ho bol temer už celkom stratil, mali sme ho za zotavené—

ho, keď tu zrazu sa mu v celej sile navrátil, i s veľkou nádchou ešte k tomu. Nastali znovu nepokojné noci, musela som vždy nad ním bdieť. Keď som na chvíľu zaspala, už sa plačlivo žaloval:

„Vy ste seci zaspali a mňa sce nezakryli!“

Prebudil sa totižto holý a studený ako žabka, lebo v chorobnom nepokoji hneď sa skope, ak ho nemám pri sebe v posteli a každú chvíľu ho nezakrývam. A on, darebáčik malý, si myslel, že som ho večer zabudla zakryť.

Jemu, zdá sa, poškodili dlhšie prechádzky po vonku, ktoré Elenke zrejme poslúžili. Ona pomaly prichádza teraz k silám a kašeľ celkom tíchne. Knižkám, rozumie sa, ani teraz nedá pokoja. Keď sme jej nechceli dať jej šlabikár, pochytila Ivanov (starý, od Kadavého), v ktorom sú na jednej strane i latinské písmená, veľké i malé, i švabach, veľký i malý. S tým sa ona zavše popratala niekam na pokoj a nad ním nahnutá trudila sa pilno omnoho pozornejšie, ako keď som ju ja učievala. Ja som nevedela, čo má z toho vykvitnúť, až raz príde ku mne s úsmevom: „Mama moja, dívaj sa!“ a začne mi čítať švabachom tlačené vety. Pravdaže som bola veľmi prekvapená, lebo to sa ona sama, celkom bez pomoci niekoho iného naučila, porovnávajúc si latinku so švabachom, Tak ona, ešte len štyri a polročná (hoci sama v svojej detskej nedočkavosti vyhlasuje sa už za päťročnú), vie si prečítať či latinkou, či švabachom tlačené, alebo písané nielen vety, lež i krátke pripoviedky, bájky a podobne. Je z nej výtečná žiačka, hoci do školy bude chodiť ešte až o dva roky.

Ivan napodiv bodro znášal svoju kašlovú a nádchovú biedu, i keď bola najprudšia. Je chlap, a nie maznák. I vtedy nás, často utrápených, obveseľoval. Keď pre bolesť hrdla nemohol hlávku obracať, tým živšie obracal na všetky strany svoje milé, výrazné očká. Len niekedy večer ho nadišla mrzutosť a ťažoblivosť, začal noštekom aprehenzívne fučkať a kútiky úst plačlivo spúšťať.

„A kde je oteco?“ spýtal sa ma, keď ho pozde večer kašeľ prebudil z prvého sna.

„Ešte je v kasíne, dnes musí tam byť dlhšie,“odpovedala som mu.

„Nie v kasíne — v clepe (sklepe)!“ chcel on lepšie vedieť, lebo otca radšej chcel mať bližšie ako ďalej. V tú chvíľu však už

i fučkal a spúšťal kútiky a ja som musela hodne výrečnosti vynaložiť, aby som mu otcovu neprítomnosť v jasnejšom svetle predstavila.

Na druhý deň popoludní, keď si otec ľahol na diván, aby si trošku podriemal, a ja som deťom povedala, že ho hlava bolí, aby boli ticho, Ivčík práve rovno šiel k nemu potuľkať ho svojimi hrubými pačkami.

„Oteco, a co sa ci stalo tej chlavicke — co? No povec mi uz chytlo!“

Pre takéto rušenie pokoja sa mu veru ani otec nenahneval, ale pustil sa s ním do rozhovoru. Čochvíľa však zastrel Ivan otcovu tvár riedkou svetlou šatkou a hneď i rozosmial sa neopísateľne chutným striebristým smieškom, keď videl, ako otec pod tým závojom žmurká a hlavou sem i ta krúti. Na Ivanovom neodolateľnom smiechu naskutku rozosmiali sme sa všetci, otec najhlučnejšie. Ivan sa znova rozosmial na našom smiechu, my so stupňovanou silou na jeho — až kým sa nám, chudáčik, nerozkašlal. Aj Elenka už vyhikovala a jajkala od vysilenia. Tak nás on vie do smiechu pripraviť.

I nedávno v kuchyni sa mu to nechtiac podarilo. Vyvárala som rezance a lekvár na ne mala som na nízkom stolíku v panvičke pripravený. Tu zrazu zazriem obe moje deti hlávkami nad ním nahnuté, chrbátikmi ku mne obrátené, i okríkla som ich zhurta, aby sa odtiaľ pratali. No ako Ivan obrátil ku mne tvár s veľmi prestrašeným výrazom v očkách, razom zaviazlo mi slovo v hrdle a miesto hnevu vychytil, či prepadol ma prudký smiech — tak nesmierne komicky účinkovala tá prestrašená malá tvár. Ústa boli dookola obrúbené lekvárom, od ich kútikov tiahli sa nahor dva tučné fúzy a ešte najvyzývavejšie sedela si hodná kvacka lekváru v jamôčke medzi briadkou a spodnou perou. Nevládala som sa v smiechu zastaviť a Elenka, ktorá sa tak neumachlila, smiala sa o závod so mnou. Môj Ivčo sa hneď dovtípil, že je to pre neho dobre, keď sa smejem, že iste sa obíde bez trestu alebo pokarhania, i začal sa na všetky strany oblizovať — a keď to pod Elenkiným komandom ako najlepšie vybavil, celkom úprimne obrátil sa ku mne:

„Neboj sa, mamka moja, vec sa ja umyjem — sak sa umyjem? Velu hej!“ I hneď šiel k obločnej poličke, na ktorej videl trochu rozliatej vody, poťapkal po nej rúčkami a umýval sa —čiže rozmachlil si po celej tváričke pozostatky lekváru.

I práve teraz, čo toto píšem, ma znepokojuje a z hnevu do smiechu pripravuje. Vidieť mňa sedieť pri stolíku a neprikmotriť sa mi je mu vec nemožná. Došutroval si teda druhú stoličku ku mojej, vyštveral sa na ňu, rozložil pred seba popísaný papier a píše po ňom hrubé kolesá belasou ceruzou, pričom ma ustavične strcia do lakťa svojím malým laktíkom.

„Ivan môj, zavadziaš mi — kto ti káže práve tu písať?“ rečiem mu rozmrzená.

„Nuz ja som si to dovoliv,“ vetí celkom dobromyseľne a pozrie mi dôverne do očí.

Akože ho odháňať? Odtiahnem sa teda vľavo so svojou písačkou a nechám ho ďalej tam miništrovať. Ale darmo sa úfaš hoci len nejakému prímeriu: kde sú deti, tam nemáš minúty pokoja.

O chvíľu už vyruší ma z práce duniace búchanie na plochu stolíka. Obrátim hlavu, čo sa reku deje: nuž tu pod nemilosrdnou päsťou môjho Ivana zvíja sa akýsi vysilený, pokrčený list — a údery naň dopadajú vždy hustejšie a dôraznejšie. Vysvitne, že je to list, ktorý som pred chvíľou starej mamičke dopísala a do obálky vpravený na stolíkovú poličku položila. Môj malý sekretárik si hneď všimol, že práca zalepenia obálky, ktorej sa príležitostne s veľkou pozornosťou prizerá, je ešte nie vykonaná, i prichytil sa urobiť zameškané. Ale list nedajbože zalepiť, lebo ho iste len po vrchu naslinil, preto ho silou—mocou, duniacim pribuchovaním chcel na to donútiť. Bol veru na špatu doriadený, musela som sa na novú obálku prenaložiť. Na starej sa Ivčo potom pod mojím návodom cvičil v zaliepaní listov, i presvedčil sa, že keby len trochu bol rozumčekom pohol, nebol by si musel päsť pootĺkať. „Umom alebo päsťou“ prišlo mu voliť — a volil to nepravé. A u neho je to všetko také smiešnučké, že som sa nemohla hnevať, ale musela som sa pri celej tej príhode usmievať.

Kvôli premene nasleduje malá plačlivá história.

Ráno, po oriadení izby, mali sme chvíľu od detí pokoj, lebo pochytili Zuzku, aby sa s nimi hrala. Nateraz dohovorili sa, že Elenka bude mamou a Ivan so Zuzkou budú jej deťmi, hoci inokedy si Ivan nárokuje byť Zuzkiným otcom i káže sa jej otcom volať. Vychodia z toho zavše hodne popletené rodinné stupne. Dosť veľká oberučná Zuza čudno figurovala ako Elenkina dcéra, ale dobre vyplnila svoju úlohu, poslúchala „mamu“, obhajovala „bračeka“ a s porozumením odpovedala na ich táraniny. My, radi pomernej tichosti, pohrúžili sme sa, otec do akýchsi účtov a ja do mriežkovania detských pančušiek.

No netešili sme sa dlho tomu pokoju, lebo Zuzka umkla deťom do kuchyne, hoci ju ako nechceli pustiť a potom už nastala medzi nimi rozopra. Ivan čosi—kamsi obrátil chrbát žehrajúcej, dohovárajúcej mu Elenke, prišiel ku mne a osvedčil sa, ľútostivo fučkajúc a spúšťajúc kútiky úst, že on „uz nebude Elenyno dieca, kec je ona taká“. Ona sa podobne osvedčila, že mu už nebude mamou, ale súčasne i pustila sa do ťažoblivého plaču, tak si túto roztržku pripustila k srdcu.

Tu sa už i otec upozornil na patáliu a iste v dobrom úmysle pripovedal sa Elenke, že jej bude v plači pomáhať. Podľa sľubu i naozaj natiahol struny k akémusi podivnému, hlasitému kvíleniu — a účinok nevystal. Elenka sa zarazila, razom prestala a začala sa akosi rozpačito usmievať. Pozrela na mňa, na otca, a práve sme boli nastrojení vypuknúť v hlasitý smiech, keď nám ho zarazilo nové prekvapenie. Ivčík totižto, ktorý sa medzitým bol vyštveral na stoličku k otcovmu stolíku, rýchlo sa nám obrátil chrbtom, zakryl si oboma rúčkami tvár a zrazu sa náramne ľútostivo rozplakal. Na neho takto zaúčinkovali tie otcove čudné zvuky. Elenku vytrhli z plaču, Ivana do plaču pripravili.

Potom už otec mal roboty, upokojovať ho. Všemožne ho presviedčal, že veď on neplakal naozaj, len Elenke sa porúhal, aby videla, ako je nepekne bez príčiny sa maznať, ale u Ivana vyvolal ten otcov, hoci falošný plač, silné pohnutie, ktoré sa nedalo hodením ruky zahladiť. Až keď otec začal všelijaké vtipy a žarty vyvádzať, odtiahol Ivčík rúčky od uplakanej tváre, a v očkách ešte plno sĺz i žiaľu, začali sa mu ústa k smiechu naprávať, čo na mňa trápne účinkovalo, že je, chudáčik malý, so svojím úprimným cítením takto hnaný z jednej extrémnej nálady do druhej.

No prekonalo sa i to. Rozopra detí sa v tých preliatych slzách celkom utopila, pekne pomerené vyviedli sa za Zuzkou do kuchyne, odkiaľ čosi—kamsi začula som ich hlasy:

Elenka: „Jaj, Ivan, ty nič nevieš. Teraz sa ty máš hnevať!“

Ivan: „Chnevám sa na ceba.“

Elenka: „Prečo?“

Ivan: „Ze más cielne oky (oči.)“

Elenka: „Zasa nič nevieš. Ja nemám čierne oči, ja mám sivé!“

Hrajú sa teda na „Hnevám sa na teba“ a Ivčík—sprostáčik, ako sa Elenka na neho „hnevala“, že má čierne oči, tak isto jej to chcel odplatiť: ale neprávom, lebo v jej očiach okrem samej zrenice nieto nič čierneho.

Keď som pozdejšie prišla do kuchyne, deti miništrovali okolo Zuzky, ktorá miesila na table cesto a obom udelila z neho po kúsku. Elenka si zo svojho uťapkala štyri drobné bialošky a hneď ako ma zazrela, začala odo mňa vydierať na ne lekvár.

Ivan zo svojho šúľal medzi dlaňkami akýsi dlhý šúľanec, celkom tak ako si ráno v polospaní šúľa svoju malú „suplilu“. Má to vraj byť „lezanc“ (rezanec). Tref sedel za nimi, žiadostivo pozeral na ich manipulovanie, prežieral sliny a vše, pri nejakom ich živšom pohybe, priťapeným chvostom pošúchal dlážku, akoby ju kefoval.

Ivčík neodolal jeho prosebným očiam: hodil mu svoj dlhý „lezanc“. Tref chňapol za ním, až mu zuby cvakli, s chvatom ho prehltol nežuvaný a postavil sa k Elenke, úfajúc sa, že už hneď idú nasledovať i jej bialošky. Ale tu sa sklamal. Elenka pozrela prísne na neho.

„Vari chceš, aby si ochorel od surového cesta? Jaj, ty! Čo som ti dala, len si tak zhltol. Nič ti už nedám. To upečiem!“

Živá nádej v Trefových očiach vyhasla, mrdajúci chvost sa smutne spustil dolu. Elenka na dva bialošky dala po kvicke lekváru, druhými dvoma to prikryla a priťapkala. Azda, keď to bude upečené, dostane sa z toho i Trefovi a azda si to potom, podľa Elenkinej žiadosti, i lepšie požuje.

3. máj 1881

Slnce zalieva a ohrieva svet, iste i moje deti ono vyliečilo. O kašli už u nich ani slychu a vidí sa, že ani nijakých zlých následkov nezanechal na nich. Vždy behajú po vonku, nedajú sa dnu zadržať. A keď pre počasie musia byť dnu, robia nám taký krik a plesky—tresky, že už i otec stáva sa nervóznym a okrikuje ich. Keď o závod dupkajúc cválajú od pitvora cez prvšiu

izbu do našej a zasa hneď naspäť, pokrikujú jeden na druhého, vidí sa nám, že sa celá podlaha kníše, a už len čakám, kedy nás domáca príde osloviť, aby sme dom nezrútili.

Keď im divoké behanie zakážeme, ony si istotne vynájdu niečo iné, čím nás dôkladne vyrušia z pokoja. Napríklad do pomernej tichosti zrazu vynesú sa dva prerážavé detské hlásky:

„Šúľa—víľa, šúľa—ví, šúľa—ví!“

A toto neúnavne opakujú donekonečna, usilujúc sa jeden nad druhého, pričom svoje veľké drevené gule gúľajú pred sebou ta i späť. Rozumie sa, že to Elenka vymyslela.

Ak ich od toho oduríme, keď nám už povážlivo brní v hlave, o chvíľu začujeme z pitvora tiež také, hoci nie jednohlasné, ale jednomyseľné a prerážavé:

„Tefolaj—Ondunaj! Tefolaj—Ondunaj! Tefolaj—Ondunaj!“

Toto ide na Trefa, pričom ho zo dvoch strán priateľsky ťapkajú po hlave. On, chudák, ani nevie, ako sa má držať, len sklopí uši, vysunie pysk trochu dohora a tu i tu mrdnúc chvostom, trpezlivo prestojí túto pohromu. Rozumie sa, že i toto pochodí od Elenky.

Ináč ona v lepších chvíľach chce sa i užitočne zanepráždňovať a musela som jej vyhľadať háčkovanie, ktoré cez jej chorobu odpočívalo. Ale jednako nemá pri ňom trpezlivosti, strašne sa ustene a ujajká, keď sa má k nemu prichytiť, až otec, súcitom ponúknutý, šiel sa podívať na tie jej ťažkosti — a čosi—kamsi sa pribral i pomáhať jej, hoci nevedel to ani dobre do ruky vziať, nie to hakličkou narábať.

„Vieš, otecko, do tej susednej musíš pichnúť, to ti je ona, pri tej vytiahnutej; najprv musíš len jednu pretiahnuť, až potom dve,“ poúča ho malá majstrová, ktorej tá práca nechutí, ale otca vie do nej vkomandovať. A on usiluje sa pohodiť za komandom, všemožne napráva svoje neohybné prsty — a ja, tichá pozorovateľka, musím sa usmievať na tom smiešnom obrázku.

Popoludní sedím pri otvorenom obloku a využijúc pokoj, keď sú deti nie doma, čítam — Marlittku. Pohrúžila som sa do nej, upútala ma, a jednako zrazu sa od nej odtrhnem, odkladám zošit a vyhýnam sa von oblokom, obzerajúc sa na všetky strany. Pri všetkej pohrúženosti totižto, k tomu hluku viacerých mužských hlasov na ulici, zrazu začula som milý hlások môjho Ivana, proti ktorému ešte vždy nie som dosť otužená, aby ma nezelektrizoval, najmä keď ho znenazdania začujem.

Nemýlila som sa: tam, hľa, deti s Markou prichádzajú domov z prechádzky. Ivčík čosi šteboce a ako sa blížia k domu, už i rozoznávam slová: „… lebo ja uz nemám kaseľ — sak, Malka? Ja uz smiem aj kyslô jesť, aj olechy, aj secko — sak, Malka? Idem si pýtať od mamky olechy na olemnat (olovrant), aj medík — velu hej!“

0 chvíľu štebotný hlások ozýva sa už zo schodov, ako i známe hurtovné dupkanie malých i veľkých nôh. Elenka doviedla hore i otca, iste ho vyvolala zo sklepu, a Ivan, nezabúdajúc si na reči, pýta, drie odo mňa orechy a med na ten „olemnat“, už ma i ťahujú a vedú do špajzy a oboria sa, také hladné šášky, na priečinok, v ktorom čujú ešte niekoľko orechov. Okružky sú čosi—kamsi medom natreté, Elenka si svoj meria očami, odkiaľ ho načať, Ivan si zo svojho odhryzne a položí ho na oblok, že si najprv ide von orechy potĺcť.

„A mne nedás nic?“ zaznie zvonku o chvíľu jeho smutná otázka, čím nechtiac prezradil Marienu, že iste akúsi nerovnú deľbu koná s orechmi.

A keď potom prišiel dnu, ponosujúc sa, že jeden orech bol čierny a druhý červavý, čakala ho nová ujma: okrušok medom natretého chleba mu zmizol z obloka. Tak, hľa, i on už musí zakusovať sklamanie pri tom, čomu sa vopred tešil.

Hľadal okrušok na obloku, pod oblokom, a keď ho nikde nevidel, rovno sa obrátil k otcovi, že kde mu ho podel. Mňa podozrievať mu ani na rozum neprišlo, lebo má v tom už svoju skúsenosť, že im iba otec prekrýva veci, najviac jedenie, keď si ho niekde ponechajú. Že dobre hádal, tomu nasvedčoval i Elenkin potuteľný úsmev, ona iste videla, keď otec bral Ivanov okrušok. A keď mu ho nevydával, len mu vytýkal, že keby si ho nebol pohadzoval, nebolo by sa mu to stalo, môj Ivan statne sa začal ohradzovať, že si ho on nepohadzoval, len si ho odložil, kým si šiel oriešky tĺcť — a otec že mu ho „stratil“.

I ľúto mu prišlo, začal spúšťať kútiky úst, keď si takto svoju krivdu uvedomil, a otec videl, že treba natiahnuť iné struny. Pojal teda Ivana za ruku, odšikovali sa do druhej izby (Elenka, ako zvedavý malý svedok, za nimi), a tam vyvolávali okrušok, aby sa ohlásil, kde je. Keď však na to nič nedal, otec začal mu hvízdať — vyhvizdovať všelijaké lákavé melódie — až napokon, po dlhom vyhľadávaní, vrátili sa ku mne, Ivčík už s veselými očkami, oblizujúc si zamedované ústa a ukazujúc mi nahryznutý okrušok, privábený otcovým hvízdaním.

Tak sa u neho zamieňajú radosti a žalosti. — Nedávno zas Elenka sa veľmi rozžalostnila. Doniesla do izby vrabca, že jej ho na dvore dal pán H., ale bol celkom umorený, hlávku ovesoval, očká mdlé, poloprižmúrené. Človeka pri pohľade naň zabolelo srdce.

Elenka prihovárala sa mu láskavo, bola by mu všetkým poslúžila, aby mu spomohla. Ivan tisol sa k nej a usiloval sa hovoriť to, čo ona. Uložili vrabčeka na bábin divánik a prikryli ho pestrými handričkami z bábinej garderóby; tak on, úbožiačik—proletárik, odpočíval pod ich milými, ľútostivo k nemu upretými zrakmi, nemajúc ani vedomia o svojom položení.

„Len ho ničím netrápte, nech si leží v pokoji,“ nakladala som im, odchodiac za svojou prácou.

„Nebudeme ho tlápiť, velu nie — sak nie, Elenka?“ dosviedčal horlivo Ivčík.

Ale pozdejšie jednako pribehol za mnou:

„Mama, poc, daj vlabcekovi papac volaco, daj, kec otvála pystek!“

Nedal sa presvedčiť, že vrabček nebude chcieť papať, len ma nahováral, skrúšene hľadiac na mňa:

„Ty mu daj polievočky, mama, ty!“

Veril, že mne sa musí podariť nakŕmiť vrabčeka, a keď som sa na to nechcela dať, vzal drobnú bábäciu panvicu, že mu teda vody donesie v nej, i niesol ju, naplnenú, s veľkou pozornosťou, aby nevylial.

Išla som o chvíľu pozrieť, čo s ním robia, a našla som Elenku, ako mu striebornou lyžičkou liala vodu do pyšteka — čiže mimo neho. Ale hneď som jej zachytila ruku, lebo som videla, že je vrabček už celkom mŕtvy, i posledná iskrička života v ňom vyhasnutá.

Keď som to deťom povedala, mojej Elenke nebolo viac treba: rozplakala sa, ľútostivo fikajúc, celkom inakšie ako obyčajne plakáva, keď sa jej niečo stane proti vôli. Márne som potešovala, že veď je vrabčekovi dobre, nič ho nebolí, nik mu viac nemôže ublížiť a podobne, jej rozbolené srdiečko nedalo sa upokojiť.

Ivčík to ešte nechápal, len ustrnuto pozeral na Elenku, na mňa a zasa na mŕtveho vrabčeka. Okrial však, keď Elenka, po utíšení ľútosti, robila plány, ako vrabčeka pochová a kvietky mu na hrobček nasadí, i tešil sa, že mu tam potom bude veľmi dobre.

Ale Elenka ešte viac ráz sa vyplakala, keď si pripomenula, že vrabček tam konečne zhnije.

Človek od malička hrozí sa smrti, hynutia; všetok cit sa tomu protiví a nechce o tom vedieť — a ten cit prýšti z nesmrteľnej duše, uväznenej v smrteľnom tele.

August 1881

Od toho pre nás dosť osudného 5. mája (1881), keď bol veľký požiar v Martine, ktorý zachvátil i nás, totižto dom, v ktorom bývame i obchodujeme, málo si značím o mojich deťoch. Pribudli nám všelijaké hmotné starosti, ktoré vyrážajú myseľ z rovnováhy.

Keď oheň popoludní vypukol, hrali sa deti vo dvore na piesku, kde sused H. staval novú sypáreň. Prvé mi bolo Zuzke a Marke naložiť, aby si v nastalej hneď trme—vrme, najprv svoje veci dali na bezpečné miesto, žeby ich nemýlila starosť o ne. Potom sme vystrojili deti s Markou preč, v tú stranu mesta, ktorej nehrozilo nebezpečenstvo, nakladajúc jej, aby deti svedomite obhajovala. Až po tomto sme sa dali do záchrannej práce, otec v obchode, ja v neuveriteľnej rýchlosti pakovala som bielizeň, periny a iné veci do batohov a Zuzka odnášala ich dolu do bezpečného, železnými okenicami opatreného magazína.

Čochvíľa sme však museli utiecť z domu, lebo oheň bol už všade okolo nás. Na rínku lomoz, krik, rachot, trúbenie hasičských trúb — a to všetko v záplave horúceho, iskrami a horiacimi pláchami preplneného dymu, prudko sa ženúceho južným smerom. Cez túto horúcu zádušlivú riavu utekali sme k Riadku a vydýchli sme si, až keď sme sa dostali von z ohnivého prúdu. Videli sme, ako sa radom chytajú šindľové krovy domov, ako v krátkej chvíli naskakuje na nich sto drobných plamienkov, v druhej už vzblkne každý krov jednotným, s úžasnou rýchlosťou spolu splynúcim vysokým plameňom.

Veža katolíckeho kostola podobá sa obrovskej zažatej svieci, ktorej plameň vietor potrháva jedným smerom.

Hlavnou starosťou nám bolo násjť si deti, ale dlho sa nám to nepošťastilo. Pochodili sme pomedzi zástupy postávajúcich, bedákajúcich, mnoho rozprávajúcich ľudí, vyhľadali sme i jednotlivé ďalšie skupiny, ale všetko nadarmo — až kedy—nekedy našiel ich otec neďaleko železničnej stanice u debnára Z. Keď mi ich doviedol, privinula som ich k sebe vrúcnejšie ako inokedy, od radosti, že sú tu, že sa im nič nestalo.

Boli sme síce na ten čas akoby bez domova, ale boli sme bez úrazu všetci pospolu.

Otec odišiel vyskúmať, čo sa robí s naším obydlím, ale tam dlho nebolo prístupu ani pre samých hasičov, kým sa oheň, napomáhaný prudkým vetrom, nevyzúril. Vtedy sme zakúsili, ako je to, keď človek so svojimi nemá kde hlavu skloniť.

Na mraku rozhodla som sa ísť s deťmi na druhý, ohňom nedotknutý koniec mesta, a síce do našej vždy pohostinnej fary prosiť si nocľah. Tam nás prijali doslova s otvoreným náručím, hneď nám prepustili svoju najútulnejšiu izbu, s ochotou naznášali hromadu bielych mäkkých perín, upravovali pre nás lôžka — zrazu po toľkej hrôze a rozčúleniach našla som sa so svojimi deťmi — akoby v povesti — v láskavej, starostlivej opatere, ani u vlastných rodičov. Boh žehnaj milých priateľov za ich dobrotu! Tento jasný dojem na pošmúrnom úzadí toho dňa mi neľahko vymizne z duše.

Zato však na druhé ráno so stiesneným srdcom blížila som sa k domovu. Všade neodbytný zápach pohoreniska, v každom dvore a pred každým domom do čierna obhorené, miestami ešte tlejúce brvná, všade očadené, špinavou vodou zatečené múry — otupný obraz v triezvom rannom svetle. I ľudia všetci, ktorých som stretla, tichí, mlčanliví…

Nám do obchodu a magazínu oheň nevnikol, ani do izieb neprehorelo, ale v nich plno čmudu a popola, lebo obloky popraskali od pále susedného šindľového krovu, a istotne bol by oheň dnu vnikol, ak by vietor bol hnal od tej strany. Preháralo jedine kuchynským oblokom na náprotivnej strane, odkiaľ hneď bol by sa oheň dostal do susednej izby, ale našťastie našiel sa starostlivý záchranca, čo to zamedzil, horiaci oblok pozalieval. Budilo to dojem pustoty — dnu i von akási ťažká, smutná premena…

A od toho dňa zaľahli na nás veľké starosti. I priamej i nepriamej škody sme mali, mnoho vecí a tovaru nám pohorelo v bočných staviskách, v prvé dni i do izieb nám tieklo ako cez riečicu a náradie pošpatilo, keď prišli dažde, a pokroku ešte nebolo, ale najväčšia starosť nám je tá, že po ohni prešiel dom, v ktorom bývame, do iných rúk a my s obchodom musíme sa do jesene z neho vypratať. Preto sme zakúpili nablízku i my miesto na stavanie, chytáme sa už do práce a zakusujeme všetky nevyhnutne s tým spojené starosti a mrzutosti.

Niet teda divu, že naša dobrá vôľa hodne opadla a že i s deťmi akosi menej sa zapodievame ako predtým, až ony to niekedy i samy pociťujú. Otec býva mrzutý, i na učňov sa viac hnevá ako predtým, zavše by chcel pohádzať celý obchod. V takom rozstrojení je často i k deťom netrpezlivý. Málo býva doma, sám chodí za stavebným materiálom, len keď ho stretnú nezdary a mrzutosti, príde si domov uľahčiť, pričom netlmí svoj silný hlas. Deti, dosiaľ na to nenavyknuté, začínajú sa ho obávať.

Nedávno, keď po takom hlučnom vyponosovaní sa na svoje nové príkre starosti zas odišiel, pritiahla sa tíško moja Elenka ku mne a s úžasom vo veľkých očiach opýtala sa ma pološeptom:

„Mama moja, či sa otecko na teba nahneval? Na teba tak kričal?“

„Nie na mňa, nie; neboj sa,“ upokojovala som ju.

„A na koho?“

„Na všelikoho a na všeličo. Má teraz mnoho starostí.“

„Šak pri stavaní?“ uhádla ona a zamyslela sa. Pritom skrsla mi predstava, ako asi trpí cit útlych detí pri zvadách a hnevlivých výstupoch nesvorných rodičov, ako sa im detská radosť zatemní a čistá myseľ pokalí…

Od toho požiaru moja Elenka ustavične prehutuje a mudruje o ohni, o jeho podstate, odkiaľ prichádza a kam sa podeje, keď všetko spáli a podobne. Ťažký oriešok na rozlúštenie.

Ale práve ony, deti, sú to, čo nás i v túto trudnú dobu potešia, zavše i rozveselia. Nedávno podvečer sedela som, všelijakými nepríjemnosťami znechutená, samotná v izbe a nevládala som zapudiť zlú náladu, ani keď môj Ivčík, ktorý sa vrátil zo svojej vychádzky, pricupkal ku mne. Iste ma chcel veselo osloviť, nejakú svoju príhodu mi povedať, ako to vždy býva, ale teraz, len čo pozrel na mňa, už svojím čujným srdiečkom vycítil, že mi je čosi, zarazený zastal tíško predo mnou a s výrazom hlbokého súcitu upierajúc svoje slzami sa plniace očká ku mne, opýtal sa ma, blížiac sa mi tvárou:

„Mamka moja, pleco si taká smutná?“

„Veď som už nie smutná, keď si ty pri mne!“ odvetila som z pravdivého vnuknutia, lebo na túto jeho otázočku moja zlá vôľa zrazu sa kamsi prepadla. Vzala som si ho na lono, poláskala po chuti — a všetky mrzutosti boli zabudnuté.

On však sa pousiloval čím skôr koľko—toľko uvoľniť sa v mojom náručí, roztvoril chytro ľavú rúčku, v ktorej zjavilo sa niekoľko polozrelých pôľok. To už mne doniesol, hádam ich i niekoľko hodín držal v hrsti, aby mi ich mohol dať. Prizeral sa im, akoby bol váhal ponúknuť ma nimi, čo mne bolo divné, keďže ináč núka nás hneď tým, čo nám donesie.

„Dáš i mne z nich?“ prihlásila som sa teda sama.

„Ale kec sa kyslé — kyslé sa,“ škrupuľoval, ale už i prehŕňal ich vo svojej maličkej dlani, vybral, ktorá sa mu videla najzrelejšou, a podával mi ju:

„Túto, mama moja; nie tú kyslú!“

„Túto ty spapaj, ja si vezmem druhú,“ odporovala som, siahnuc k jeho dlaňke za zelenšou. Ale on to nikam nepripustil, len mi núkal tú vybratú:

„Túto mamka, túto — doblá je, s vínkom (čiže, že je šťavnatá),“ robil mi chuť môj premilý, prajný chlapček, kým som si ju nevzala. Potom mu už bolo na mieste jeho žičlivé srdiečko.

Krájala som v kuchyni hubky—pečiarky. Ivan, vždy všade za mnou, i vtedy tam mi kutil a jednostajne mlel jazýčkom a opytoval sa ma niečo. Ja bez rozmýšľania prisviedčala som mu na všetko, ktorej chyby sa dopúšťam často, keď som zaujatá prácou a v myšlienkach pohrúžená či na bežné, či na mimoriadne svoje starosti. Len keď som videla, že mi jednu peknú hubku prelomil, napomenula som ho: „Nerob mi to, nekaz mi hubky!“

„Toto uz môžem von vyhodic — sak?“

Ja som mu zasa bez rozmyslu prisvedčila, nevšímajúc si obsah jeho otázky. A tu už i šuch! letela von oblokom dolu na dvor hubka, z ktorej bol pred chvíľou odlomil korienok.

„Jáj, čože mi to zasa robíš — či ty budeš hubky von hádzať?“ osopila som sa na neho a zľahka pacla som ho po všetečnej rúčke.

Nepustil sa do plaču, ale pozrel na mňa v nedorozumení, i spýtavo i preľakňuto. V jeho očkách vidíš hneď všetko, čo sa mu deje v dušičke.

„Nuz vec si mi ty dovolila!?“

Až teraz razom som pochopila celú vec. On, keď som mu povedala, aby mi hubky nekazil, z toho súdil, že prelomená hubka je už pokazená. Ako takú teda mal za najpríhodnejšie vyhodiť ju von oblokom — k čomu si i moje dovolenie vypýtal. A tu ja odrazu bez všetkého poriadku osopím sa na neho, ba ešte i pacnem ho pre niečo, čo malo u neho dobrý svoj zmysel a k čomu som mu i sama dala zvolenie — nuž veru nie div, že jeho premilé očká s takou výčitkou pozreli na mňa. Prehradila ma prudká ľútosť i hľadala som spôsob, ako chybu napraviť, aby som jeho krivdu odčinila a svoju vážnosť zachovala. Tu sa mi on ozval:

„Mama, a kec ja hubku pochladám dolu schodmi, potom ma uz nepacnes?“

To ma už pohlo k slzám.

„Ani za celý svet, môj zlatušký!“ uistila som ho, berúc ho do náručia.

Ale jemu bolo náhlo vyslobodiť sa. Celkom ho zaujala žiadosť napraviť svoju chybu, ktorá popravde bola chybou jeho mamy. Scupkal dolu schodmi hľadať vyhodenú hubku a o chvíľu som ho už počula ponosovať sa tam komusi svojím milým hláskom, že on hubku pokazil a že ho mama pacla.

Volala som na neho, aby nehľadal, že je hubka hádam niekde v kaluži, ale on ju vtedy už šťastne niesol hore schodmi; čistá belela sa mu v malej, hrubej rúčke, ako mi ju ochotne podával na zákrute schodov, keď som mu išla oproti.

V jeho srdiečku nastalo úplné upokojenie. Napravil svoju chybu a tým, podľa jeho pochopu, i odčinil prenáhlenú, nespravodlivú packu od mamy, akoby jej ani nebolo bývalo. Lebo jeho otázka: či ho nepacnem, keď hubku nájde, vpravde bola toho zmyslu, či vtedy tá packa, ktorú dostal, pozbudne platnosti? S odčinením chyby zneplatnený i trest. Že všetka chyba bola u mamy, to jeho nevinné očká nevideli.

Keď človek takto zblízka pocíti dojemnú, svätú nevinnosť detskej duše, až vtedy pochopí Krista, hovoriaceho: „Nechte dítek ke mne jíti, neboť jejích jest království nebeské.“

O Ivanovej radoprajnosti a štedrosti dala by sa napísať dlhá a milá kapitola. Mnoho ráz som ňou dojatá, ale zavše i namrzená; nikdy som takú ani u jedného dieťaťa nevidela. Ak by takým mal ostať cez celý svoj život, je nevyhnutné, že vyjde na mizinu, lebo si vždy všetko svoje rozdá iným. No veď takým ostať nemôže, život ho privedie k rozumu. Pozdejšie iste zmúdrie na vlastnej škode a pekne—rúče začne obmedzovať svoju štedrosť na neškodnejšiu mieru. Teraz však, kým jeho dušička smie trvať v rajskom stave detskej čistej nevinnosti a nezodpovednosti, kým šľachetné popudy neprichádzajú pod kontrolu obozretnosti, javí sa u neho táto seba neznajúca žičlivosť dojemne krásnou. A javí sa každodenne, nepretržite.

Ak večer dostanú nejaké ovocie, svoje si, ako sa často stáva, káže odložiť na ráno a len Elenka si svoje užije, to je už isté, že si svoju porciu ráno zasa len podelí s Elenkou a že jej radšej väčšiu polovicu z nej nadelí než menšiu. A naskrze nie, že by sme ho my k tomu mali, ale sám, hneď ako vstane, začne ju napomínať, aby sa skorej obliekala a aby išla, že jej dá to a to. Ešte vypuklejšie javí sa táto vlastnosť u neho v takých prípadoch, kde sa Elenka k nemu neprajne zachová, v niečom ho ukrivdí, takže sa vzbúri proti nej a ja potom, ako na odčinenie krivdy, dám mu niečo dobré, a jej nič. Tu naskutku zabudne i na jej previnenie, i na svoj hnev a prosí ma, aby sa smel s ňou podeliť. Ja to, pravda, dovolím, ale pozriem na ňu významne, a ona, zahanbená jeho veľkodušnosťou, často sama vyznáva, že je Ivan od nej lepší.

Tu niekoľko príkladov z posledných týždňov.

Na desiatku predpoludním dostali niekoľko kúskov slaniny, rozkrájanej na štvorhrance, na spoločný tanierik. Pochvaľovali si ju, chutila im, a milo bolo počúvať, ako s ostatným kúskom Ivan vynukoval Elenku:

„Uz to bude cebe, Elenca, uz to ty popapaj!“

Ako ju zjedli, pýtali ešte, ale kým som od varenia prišla ich znova obslúžiť, rozišli sa každý svojou stranou, nuž som im potom každému osebe dala po dva—tri kúsky. A tu Ivan hneď

zasa začal hľadať a vyvolávať Elenku, aby šla, že jej dá zo svojej slaninky. Prestal, až keď som ho prehovorila a uistila, že aj ona dosť dostala.

S poslednými jahodami, ktoré sme kúpili už ako zvláštnosť, bol podobný výjav. Ivčík pribehol mi zvestovať, že v sklepe núka jedna žena jahody, aby som dala misku, lebo otec chce z nich kúpiť. Zverila som mu ju teda, keď ma uistil, že bude na ňu „pozolne dac“, a o chvíľu sa i navrátil, nesúc naozaj pozorne pred sebou v oboch rúčkach misku — ale na nej len maličká hromádka jahôd, že ich predavačka nemala viac. Očká mu žiarili radostným očakávaním, ako na ne hľadel.

Ja som hneď brala malú lyžičku, Ivana som si posadila na lona a jahody pritiahla pred seba, aby sa čím skôr dožil tej dobroty. On však temer preľaknuto pozrel na mňa, až očervenel.

„Ale Elenci, Elenci!“ zvolal ustarostene. Bol vo veľkom strachu, že na ňu chcem zabudnúť. Nastalo teda vyjednávanie a vec podľa Ivanovej vôličky riešila sa tak, že polovicu jahôd zjeme my dvaja a druhú polovicu necháme Elenke a otcovi, lebo mamu a otca nijako nechcel vynechať zo spolku. Rozhrnuli sme teda jahody na dve polovice a až potom vzal lyžičku a bral si na ňu, však i to len delikátne, po málo, nie po plnej. I mne podával do úst, kým som sa mu nejako nevyhovorila, že už nechcem.

Ešte nebola odjedená polovica (na rozdeľujúcu čiaru medzitým zasa zakotúľali sa jahody a urobili ju neistou), keď už pomýšľal, že dosť, len aby ostatných neukrivdil, hoci mu ako hľadela z očiek žiadosť po nich. Oddelila som mu znova, koľko mu patrilo, a kázala som mu ich zjesť. Najprv sa len na jednu dal nahovoriť, ale jahody boli dobré, sladké: rúčka mu teda siahla po nich i po druhý, po tretí a po štvrtý raz — čím bližšie vyčerpanie miery, tým ťažšie mu bolo odtrhnúť sa od nich. No zrazu, hoci ešte nebola odjedená ani celá polovica, akoby odsekol, položil lyžičku, odtisol jahody, že to už bude Elenke, zošuchol sa dolu a viac na ne môj milý, svedomitý chlapček nepozrel.

Keď sa Elenka vrátila na mraku z priateľskej návštevy domov a ja som jej, podľa bračekovho naloženia, odovzdala jahody, šla sa na neho, už chutne spiaceho, usmievať, že: „Jaj, toto krásno!“ a vychvaľovala ho do neba, že veru takého dobrého a prajného chlapca iste niet na celom svete, ako je náš Ivan.

Moje deti ovocie veľmi rady, ale jednako ho Ivan bez nás nezje, ani keď ho niekde inde dostane. Aby nám ho mohol dať, kvôli tomu ho Marka zavše musí i domov doviesť.

„Tu más, mama moja, to som cebe doniesov, aj otecovi som doniesov,“ vydieľa nám s ochotou a radosťou.

„Ale pockaj, túto ci lozdelím,“ berie mi z ruky dve beličky—slivôčky, ktoré mi práve bol dal, keď videl, že im je stopka zrastená. Len preto, aby mne usporil prácu a priskoril pôžitok. A otca zasa starostlivo napomína: „Oteco, ale kôsky vypľuj, nezjec ich, lebo by si ocholev!“

„Mama, aj mne daj chlusku, plosím ca!“ zaprosil, keď po obede prišiel za mnou do izby a videl, že som si hrušku brala zo skrine. Dala som mu ju.

Vzal si ju, poodišiel a odhryzol si z nej. Ale vtom ho čosi zomínalo.

„A ty nechces chlusku, mama?“ obrátil sa ku mne s napnutým výrazom v očkách.

„Keď si mi ju vzal –“ zapokúšala som ho, zvedavá, čo teraz urobí. Naskutku ozaj odtrhol si hrušku od úst a bez slova podával mi ju, vystierajúc ručičku čím vyššie ku mne. Ani len nenamietol, že však som mu ju sama dala, bolo vidno na jeho tvári, že jedine seba má za vinného, môj premilený sprostáčik. Nemohla som sa zdržať vybozkávať ho po jeho krátkostrihanej hlávke. Ja myslím síce, že takéto privrelé a nepredložené prejavy lásky sú z pedagogického stanoviska nie na schválenie, ale darmo si ich zbraňujem — jeho rozkošná, nepovedomá milota ma vždy k sebe strhne.

Keď som podávanú mi hrušku neprijala a mu vysvetlila, že však si ja, ak chcem, môžem druhú vziať, celkom spokojne si ju podržal i ďalej pochrumkával. Ako vďačne dá, tak i vďačne prijíma, oboje v úprimnosti srdca.

Ako prišla Elenka, zasa obaja dostali po hruške, ale Ivan vypýtal hneď i pre otca, aby ani jemu nebola krivda. I čakal ho verne s tou hruškou, ani svoju si nezjedol, že budú len odrazu jesť. Ani s Elenkou nešiel preč, bavil sa okolo mňa, čakajúc otca. No tento len nechodil a nechodil. Čo bolo robiť: po dlhom márnom čakaní zjedol si konečne svoju hrušku a otcovu starostlivo vyložil na skriňu, načahujúc sa, aby pre ňu dočiahol dobré miestečko. Tam že si ju otec hneď nájde, keď príde. A odišiel s Markou na prechádzku.

Ale keď sa podvečer vrátil domov, milú otcovu hrušku našiel nedotknutú na tom istom mieste. A bol hladný, zažiadaný občerstvenia — item zviedlo ho to: vzal si pre otca odloženú hrušku, zjedol ju za malú chvíľu a s chuťou pribral sa hneď i k šúľku varenej, od obeda zvýšenej kukurice. Vtom prišiel otec.

Tu na tvári môjho malého zlého šafárika razom sa ukázal akýsi nepokoj, akési zahanbenie.

„Nuz, oteco, kec si ty bov plec, nuz som ci ja chlusku zjedov,“ išiel sa mu hneď skrúšene spovedať. „Ale ja ci dám sosovicku, kec si bov plec, na, oteco, ty ju zjec!“ núkal mu ako náhradu ochotne a vďačne svoj šúľok kukurice, hoci ju sám strašne rád je. A keď tak úprimne ponúka niečím, to aby si človek bral a mu nekazil radosť. I táto onakvá príhoda, kde môj Ivčík pri všetkej svojej premilej žičlivosti zjedol v jedno popoludnie i maminu, i svoju, i otcovu hrušku, skončila sa tak, že otec na odškodnenie seba odlúpal si niečo z Ivanovej „sosovicky“ i zjedol to, až potom si tento s uspokojeným svedomím ďalej pochutnával na nej.

Starosť o otca javí sa u neho hneď zrána. Ešte sa len oblieka, už ho začne prehovárať, aby nešiel nikam, že budeme „laňajkovac“, a všemožne sa usiluje dopratať ho cez kuchyňu do subjektskej, aby len akosi bez raňajok neodišiel do sklepu. A kedykoľvek by som jedla niečo s deťmi v otcovej neprítomnosti, Ivan hneď ma berie na otázku, čo nezavolám aj otca. A keď už ináč nie, aspoň mu odloží alebo káže odložiť z toho, čo jeme, avšak naskrze nie s úmyslom, aby sa to konečne jemu dostalo ako tá hruška. Nebolo vôbec prípadu, že by jeho žičlivosť a svedomitosť bola zlyhala, čo by sme ho ako brali v tom na skúšku.

Doniesla som im nedávno, z prechádzky vyhliadnutým, po kúsku vyprážaného kuraťa od predošlého dňa. Bol dnu len Ivan, a keď som ho k jedeniu volala, bola mu prvé slovo, aby som zavolala i Elenku. Elenku som už bola pozvala, ale pre skúšku som Ivanovi nadhodila, aby tentoraz len bez Elenky zjedol kuracinku.

Pozrel na mňa začudovane, s veľkou otázkou. Potom sa oprel chrbátikom o skriňu a rozhodne sa osvedčil:

„Teda uz ani ja nechcem kulacinku, keď nedás Elenci.“

No našťastie „Elenca“ vtedy už išla dnu dvermi a sama pri—

hlásila sa k svojmu právu. Bez ďalších rekriminácií spolu pojedli kuracinku, a rozumie sa, že jej vďačne prepustil väčší kúsok.

Zato pozdejšie ona jemu nijakým činom nechcela dať zo svojho medovníka, následkom čoho som mu dôrazne prikazovala, aby teda už ani on jej nikdy nič nedal. Ale márne je brojenie proti prírode: keď sa mu o malú chvíľu začalo čkať a ja som dala dva malé kúsky bieleho cukru, aby ich zmĺzol ako liek proti čkaniu, nemal náhlejšej starosti, ako podať jeden z nich Elenke.

Nedávno som napiekla Zuzke pekné pečivo v podobe srdiečok a priecničkov, keď išla na svadbu ktorejsi svojej priateľke.

„Sak je to na svadbu aj na sobás?“ prezvedal sa Ivčík s pietou a za svet nebol by si dovolil zapýtať si z neho.

Ešte i pri takej veci, keď napríklad ráno príde učeň po sklepné kľúče a obe deti mu ich chcú podať, ak ich Ivan prv dochytí, istotne jednako podelí sa s Elenkou, aby ani ona neprišla o svoju radosť. A síce jej dá dva, sebe ponechá len jeden, a tak spolu bežia ku dverám oddať ich, čo sa im vidí byť náramne dôležitou úlohou a za nič by si to neodpustili.

No niekedy sa mi celkom tak vidí, akoby tá jeho prajnosť prechádzala až do slabosti, a vtedy ma nadíde akýsi nepríjemný pocit, akási obava o neho. Všetko dá, čo kto od neho zapýta, o všetko svoje by sa dal obrať. Už ho začíname umele priúčať trochu skúposti, aby ho v budúcnosti neobmedzovaná radodajnosť nepriviedla do úpadku — ale dosiaľ bez úspechu. On, hoci by bol aký hladný, bez rozmyslenia rozdá si svoje jedenie, svoj, „olemnat“, ak mu niekto žiadostivým okom pozrie naň.

„Zasa si si všetko rozdal deťom? Teraz sám buď hladný, poviem mame, aby ti dnes už nič nedala!“ pokarhal ho otec, keď ho nedávno pristihol vo dvere pri takom rozdávaní.

„To sa nie deci, to je Jozo aj Malisa,“ odvetil Ivan a touto opravou iste sám sebe zdal sa celkom ospravedlneným, lebo veď to už len nemôže byť niečím zlým dať Jožovi a Mariši zo svojho jedenia.

Trefovi nikdy neodolá, svoj ostatný kúsok chleba mu hodí, keď ten pozrie prosebne na neho. Niekedy sa do kúta schováva alebo ujde pred žobrajúcim pozorom, ale odoprieť mu nemôže. I preto už dostáva hrešenia.

Nedávno som ho pristihla, ako v subjektskej izbe, sediac na svojom vysokom, uzavretom stolci, vylial Trefovi, virtuózovi v bažení, za lyžičku polievky na dlážku. Ten ju zlízal a hneď zasa žiadostivými očami pozeral hore k Ivanovi, načo mu tento zasa čľapol polievky. Keď som sa pre to na neho zobrykovala, ako môže robiť taký neriad a nezmysel, súrne sa vyhováral:

„Nuz, mama, kec pýta — kec pýta!“ I zaprosil ma, aby som teda Trefa vyhnala von.

On už raz nemôže pýtajúcemu nič odoprieť, až ho tlačí taký prosebný pozor. Viem, že ho bude treba otužovať proti tej slabosti, len neviem ešte na to spôsob.

A keď už rád rozdáva to, čo sám má do úst položiť, čoho ujmu teda bezprostredne pocíti, tým pohotovejší je rozdávať peniaze, ktorých cenu ešte nezná.

Ak kupujem niečo, vajcia, maslo a podobne, od dedinskej predavačky, vždy sa ta ustanoví, pozorne sa díva a počúva, ale najmilšou vecou pri celom tom kupovaní mu je platenie.

„Dockajte, este dostanete glajcial!“ sponáhľa sa napomenúť ju, berúcu svoje veci, aby akosi bez pláce neodišla. A keď prídem s peniazmi, hneď ich vydrie odo mňa, aby jej ich mohol podať, lebo jemu je to pasia. Zuzke na mäso i na čokoľvek vždy chce dávať; zo svojej chutnej malej rúčky položí „glose“ na tvrdú, opálenú dlaň nádenníkov, čo robia okolo stavby domu, a podíva sa každému do tváre, či je rád tomu, čo dostal. Ba už i do vyplácania obchodných účtov sa otcovi pletie, a keď ten vypráva učňa s peniazmi na poštu, Ivan sa ponúka, že ich odnesie.

„Trasie sa za grošom, aby ho mohol premárniť,“ poznamenal otec pri takej príležitosti, už ozaj rozmrzený. Teraz sa na tom ešte len zasmejeme, ale sa už s obavou začínam zamýšľať, čo bude z toho pozdejšie.

Nedávno popoludní, využijúc tichosť samoty, ľahla som si na diván podriemať si trochu. No môj Ivčo, ak je len nie preč z domu, nemôže byť dlho bezo mňa. I teraz nestačili mi ešte myšlienky utonúť v driemote, už som ho počula cupajdovať cez prvšiu izbu, i hneď s pleskom roztvorili sa dvere a on, ako ma videl ležať na diváne, zastal sklamaný, že nemohol ani povedať to, kvôli čomu prišiel. Potom tichučko pristúpil ku mne a polohlasno ma oslovil:

„Mamka moja!“

Keď som sa mu však neohlásila, v akomsi nežnom rozmare pritkol svoje mäkké ústka k mojej tvári, obrátil sa a odcupkal naspäť, odkiaľ prišiel, smiešnučký a milý.

Úfala som sa, že už mám pokoj pred ním zabezpečený, keď reku vie, že spím, a znova som sa pokúsila pohrúžiť sa do driemoty. Ale veru o niekoľko minút mi on zasa pricupkal, postál nado mnou, ticho ma pobozkal — a odcupkal.

Práve som premýšľala, čo robiť, či dvere zamknúť a znova si ľahnúť, či vôbec už ukončiť oddych, keď sa po tretí raz ozvalo známe cupkanie, i celý výjavček sa zopakoval. Môjmu bumbí—kovi iste zdalo sa to veľmi zábavným.

Moje driemoty sa tým znepokojovaním celkom prebrali. Sadla som si, a keď sa Ivčo cez prvšiu izbu už preč pobral, zvolala som za ním:

„Ivan môj, podže ku mne!“

Hneď sa obrátil, natešene sa usmievajúc, že som sa mu ozvala.

„Poď, nech ťa zjem!“ vystrela som ruky proti nemu.

Vtom hneď zastal.

„Ale len tak? Niccc?“ vyzvedal opatrne, pričom však celkom dôverne a s porozumením pozrel na mňa, dávajúc mi tým na zrozumenie, že vie, že sa môjho žartovného zastrájania netreba báť.

„Ba naozaj ťa už raz chcem zjesť,“ trvala som na svojom.

„Ale nie celého?“

„Nuž ale aspoň polovičku.“

Pokrútil hlávkou:

„Nie.“

„Teda aspoň jedno z nich.“

Zasa pokrúcal hlávkou, že nie.

Premýšľal, ľúto mu je neurobiť mi kvôli, ale predsa má toľko rozumčeku nedať sa.

Ani líčko, ani uško si nechce dať zjesť, lebo že by ho všetko veľmi bolelo. Pritom, chudáčik, cíti sa akoby vinným predo mnou a namáha sa nájsť akýsi uspokojivý východ i navrhne napokon, že ho teda môžem zjesť, ale aby som ho najprv celého „vymaľovala do oblazu“. Iste si predstavuje, že potom by v tom obraze žil, a hotový je dať sa vo svojom terajšom spôsobe mame zjesť, keďže si to mama tak veľmi žiada — môj dobráčik sprostučký.

„Ale keď ja maľovať neviem,“ odpovedala som mu, „tak čo už urobiť s tebou?“

Vtom zrazu zblyslo mu čosi v očkách a hneď nadhodil na—

krátko:

„Bozkac!“

To už veru bol návrh výtečne primeraný, a ja som sa ho hneď chopila. On, chudáčik, ticho pretrpel, kým som mu tvár i celú hlávku krížom—krážom zbozkávala, až mi ho samej bolo ľúto.

„A ti je to nie zle, keď ťa takto bozkávam?“ vyzvedala som.

„Nie, lebo ma vtedy lada vidís,“ odvetil s úsmevom môj malý harafurtáčik.

Takto sa skončila naša vyjednávačka, ktorá sa v malých obmenách už viac ráz udala, lebo často sa stáva, že sa mne ho veľmi zachce zjesť, a on sa musí brániť. Zachcelo sa mi to i práve zasa dnes, keď on, navrátiac sa z prechádzky, svojím nenapodobiteľným spôsobom mi rozprával, čo všetko tam videl a skúsil, a najmä, prečo ho svrbí očko, ktoré si chvíľkami pošuchával.

„Nuz kec som pozlev do neba, nuz mi spadov kúsok neba do ocka, nuz mi je v ocku nebo. Potom som takto ulobiv (požmurká rýchlo mihalničkami), nuz mi pleslo dolu.“

Ja s úsmevom počúvam a sväto mu prisviedčam, že veru má hodný kúsok neba v tých svojich očkách, že ho ja i teraz tam vidím. A z toho nevdojak vznikne moja jemu nebodaj už nepohodlná otázka:

„Či ťa môžem zjesť?“

„Zasa?“

„Veď už len tento jediný raz.“

Premýšľa o tom zasa znova, i chcel by mi kvôli urobiť, ale cíti toho nemožnosť. Odoprie mi teda žiadosť s odôvodnením:

„— lebo by ma to bolelo a potom by som nemav ani Elenky mojej — ani otca — ani mamy — ani sééckych—seckých…“

Zdá sa mi veru, že by som už mala prestať takto ho pokúšať, dobráčika bezbranného. No nebadať, že by pre to pokúšanie tratil ku mne dôveru. I teraz, čo toto píšem, je okolo mňa, znepokojuje ma, berie mi pero z ruky, aby som už nepísala, aby som sa radšej s ním bavila.

Ale nadovšetko ma teší, že čo je aký nadmieru žičlivý na svoj vlastný úkor, zjesť sa konečne predsa nedá — ako vidno.

Deti šli na prechádzku a ja som sa pribrala pozašívať Ivanov rozdrapený pásikavý kabátik. Je to čudná vec: keď sú deti doma, sú mi ich stranou odložené šatočky vecou čírej hmotnej potreby — čím sú i naozaj — a nevidím nič iné v nich. Len čo sú však deti preč odo mňa, že ich dlhšiu chvíľu nevidím a nepočujem, už ich doma zanechané šatočky nadobudnú v mojich očiach akúsi životnosť — a ešte najmä tie, ktoré sú už hodne opotrebované, natoľko, že keď ich vidím alebo práve do ruky vezmem, musím sa usmievať na ne, ba, tuším, i prihováram sa im, lebo mi šatočky hneď sprítomnia osôbku k nim prislúchajúcu, ktorá býva v nich odetá. Tak i na tento môjho Ivanov ošúchaný kabátik musím sa cez celý čas usmievať, kým sa s ním zapodievam, lebo v ňom veru už mnoho všelijakých smiešnučkých i premilých kúskov navyvádzal, na ktoré sa ja, pravda, na všetky nepamätám, ale viem, že sa každodenne udávajú, teda mám príčinu usmievať sa.

Len na to sa pamätám, že prvé nosenie tohto kabátika a k nemu patriacich nohavičiek môjmu bumbikovi nebolo na radosť, ale naopak stálo ho mnoho trápenia i sĺz. Keď som mu ho na jar šila, ten nový pásikavý oblečík už výrazne chlapčenského strihu, veľmi sa mu tešil a neveril sa ho dočkať. Ale keď som mu ho v prvú teplú nedeľu už nadobro obliekla, nastalo v dome prihlučné obdivovanie, i smiechy a kritiky — nuž i toto, i neobvyklý strih vzbudili v ňom akýsi clivý pocit, akúsi neistotu, takže kedykoľvek sa pobral von z izby, alebo hoci v izbe k nejakej zábavke, len pozrel dolu po sebe a hneď akýsi skľúčený, schlípený vrátil sa naspäť, utiahol sa do kútika na di—ván a tam čupel utrápený, ani sa nechcel pohnúť, len ma prosil, aby som mu radšej dala jeho staré zimné šatočky so zamatovým opaskom, a sa mi, chudáčik sprostulinký, i poplakal, keď som mu to nechcela po vôli urobiť.

Až keď sme mu na nové šatočky dali jeho obľúbenú starú remennú zásterku, pre ktorú ich ani na sebe nevidel, pozabudol na ne, šiel sa baviť a pozvoľna i spriatelil sa s nimi. Popoludní však zasa nechcel ísť v nich na ulicu, čo ho Marka ako uisťovala, že mu krásne pristanú, kým sme mu neobliekli na ne zvrchníček.

Keď som ich v pondelok ráno ukladala do skrine, bolo vidno, že ich radšej tam má ako na sebe.

„Mama, a uz ich nebudem nosic?“ prezvedal sa.

„Teraz nie, až na nedeľu ti ich zasa dám.“

„A kedy bude nedeľa?“

„Nuž — keď príde.“

„A ci nedeľa má nohy?“ začudoval sa.

Ale veru ešte i na druhú nedeľu cítil sa nesvojsky v nich, až keď ich začal riadne nosiť, obľúbil si ich. Prechod z detských šatočiek do chlapčenských neobišiel sa u neho bez bolesti, ale po prekonaní toho sa voľnejšie pohyboval v nich ako v predošlých. Celú jeho osôbku z posledných čias i s jej smiešnymi zaznačenými i nezaznačenými kúskami viem si iba v tomto oblečku predstaviť — akože by mi teda nebol milý?

A čo to za poklady nanáša v napuchrenom, obťaženom vrecku kabátika?

Prvé, čo vytiahnem, je kus špagáta. To si iste vzal v sklepe, že mu bude na bič. Nasleduje akási kvietková handrička a kus ružového papiera — nevedno, k akému cieľu opatrené. Potom vrchnáčik zo zápalkovej škatuľky a v ňom vopchatá tľapkavá triesočka, predstavujúca u neho hodinky. Pod tým našla som za dobrú hrsť strakatej fazuľky, medzi ňou zo dve zrnká surovej kávy a k tomu uško z porcelánovej šálky. Toto troje spolu patrí, len tomu treba rozumieť. A síce fazuľky sú ovce, kávové zrnká jahnence a porcelánové uško je strážny Dunčo. Spod všetkého ako najspodnejšie závažie ešte vykotúlilo sa mi zo dvadsať brokov.

Celú túto zmiešaninku, súkromný to, samonadobudnutý majetoček môjho Ivana, mám pred sebou a usmievam sa naň, ako sa usmievam i na stopy jeho malých prštekov, zanechané na ploche môjho stolíka, ktoré som pri utieraní prachu po odchode detí naschvál obišla, lebo mi tiež nahrádzajú ich prítomnosť. Keď som sa už dosť nadívala a nausmievala na tieto vecičky, ktoré sú jemu veľmi dôležité, uložila som mu ich svedomite naspäť do vrecka poplátaného kabátika. A bolo veru načase, lebo vtom už i začula som ho ísť hore schodmi.

Ledva mu padli oči na kabátik, už si i žiadal, aby som ho do neho preobliekla a hneď vyťahoval z vrecka tie svoje drahocennosti, akoby sa chcel presvedčiť, či mu nič z nich nechýba. Fazuľku roztrúsil naširoko po dlážke, že ovčičky pasie, a zastrájal sa, že ide vlka zastreliť, aby mu ich nezožral.

Hodnú chvíľu sa takto hral, keď mu zrazu príde čosi na rozumček. Pozbiera sa zo zeme, priblíži sa ku mne, zohne sa a svojimi malými rúčkami odtisne moje šaty, nakoľko len môže, aby ich zablatenými topánočkami neprišliapol, potom podnesie svoju tváričku, s akýmsi ešte len vznikajúcim úsmevom na nej, čím vyššie k mojej tvári a vyznáva mi:

„Mama moja, ty si moja dlahá dusicka!“

Privinula som si ho k sebe a sklonila som sa lícom na jeho hlávku. Ale on sa všemožne usiloval pozrieť mi znova do očí.

„Mama moja, ty si aj moj anjelik doblý!“ doložil ešte z hojnosti svojho srdiečka môj vtáčik zlatý, prerozkošný, a z očiek mu hľadí otázka, či ho ozaj nevysmejem pre tento nečakaný skrsnutý prejav.

Mne by sa zasa chcelo opýtať sa ho: „Či ťa môžem zjesť?“ ale to už neurobím. Len si ho vezmem do náručia, on si pritisne hlávku k mojej tvári a chvíľu drží sa celkom tichučko, len čo cítim na líci žmurkanie jeho mihalničiek…

Nový, milý príbeh v pásikavom oblečku, čím tomuto zasa pribudlo vzácnosti — spolu s novou záplatkou pod laktíkom.

Vošla dnu i Elenka a ako sa k nám blížila, Ivan sa rýchlo vzpriamil a napomenul ju, aby mamine šaty „bližšie“ odtisla, žeby ich nezablatila. Potom sa zošuchol dolu a šli sa spolu hrať s hurtom a pokrikom, až ich zrazu bol plný dom.

K pokoju sme prišli až večer, keď pozaspávali, Elenka v mojej a Ivan v otcovej posteli. On i tu šetrne sa utisne k stene, aby otcovi nechal čím viac miesta, no ja ho jednako hneď odnesiem do jeho vozíka, len čo zaspí. Dnes ťažko zaspával, bol prirozihraný. Položila som si teda i ja hlavu na hlavnicu, tvárou pri jeho tvári a prižmúrila som oči, pre dobrý príklad. Ale keď som ich o hodnú chvíľu pre výzvedy otvorila, tu aj on, akoby vnuknutím otvoril svoje — i natiahol ústa k úsmevu. Ale po druhej dlhej pauze ich neotvoril: už si chutne spal. Ani sa neprotivil, keď som ho odnášala do vozíka a tam uložila. Dlhé mihalnice spočívajú na podočí, ústa zanemeli, hruď pokojne dýcha.

Idem k Elenke: i jej veľké oči sú už zastreté viečkami, hrubý vrkôčik vlasov so zlatistým leskom prehodený na bielej hlavnici a Malenka (drobná porcelánová bábika, ktorú si tak pomenovala podľa Malenky v Andersenovej rozprávke) dolu tvárou leží na jej pliecku, pri samej jej briadke.

Neviem, prečo mi je to už nevyhnutné, že keď hľadím na svoje spiace deti, vždy sa zamyslím nad nimi, nad ich budúcnosťou. Čo vychovám z nich? Čo rastie za tými oblými čielkami — ako sa vyvinú ich duše? Veľká váha je v úlohe vychovať z dieťaťa človeka. Často ju pre tú nedohľadnú zodpovednosť cítim ako ťarchu. Vo všeobecnosti sme ľudia, i ktorí sa medzi vzdelaných počítame, nepripravení vychovávať deti, ako by bolo treba. Len habkáme, ako kto vie a uhádne. Ja pociťujem ten nedostatok každodenne; často si neviem rady, ako sa mám v tom a onom prípade voči deťom zachovať. A moje deti sú zdarné i nadané, dobrý „materiál“ pre výchovu — a jednako zdá sa mi ťažkou, častou nedosiahnuteľnou. Spolu však cítim vždy a neodbytne, že výchova mojich detí mi je nateraz najprednejšou, najdôležitejšou úlohou, ktorej musia ustupovať iné moje náklonnosti i oprávnené osobné žiadosti. Ťažká to povinnosť, spod ktorej hľadí ukĺznuť nejedna matka — ale našťastie prinášajúca so sebou jasnú pomocnicu: silnú, svätú lásku, dobrovoľne viažucu sa k povinnosti. Jedine tá pomáha matkám vo večitom sebezapieraní.

I teraz, hľa, čo toto značím, znepokojujú ma moje deti z jednej i z druhej strany, opytujú sa ma všeličo, odvolávajú ma —ba môj zurvalček vydriapal sa mi za chrbát a berie mi pero z ruky, že už on bude písať, a ja aby som sa s nimi bavila —a mne srdce nedá okríknuť ich, aby mi dali pokoj, lebo veď teraz som a čím na dlhšie i mám im byť tou, ku ktorej sa majú obracať v nenarušenej dôvere so všetkým, čo hýbe ich mysľou. Udržať si dôveru detí pri všetkom kliesnení zla v nich zakoreneného, iste v tom je hlavné umenie zdarnej výchovy. A to dosiahnuť nemôžem, ak sa nepodrobím všetkým ťažkostiam svojej úlohy.

Keď ma nadídu pochybnosti o svojej vychovávateľskej schopnosti, i vidím, že sa výchova detí ani inde nedarí hladko, podľa žiadostí a snahy rodičov, utiekam sa o pomoc ta, kam sa ľudia so svojimi vyššími, nehmotnými žiadosťami v neodbytnom popude obraciame: Bože, ty sám mi pomáhaj!

Avšak mne jednako nie je dané veselo a bezpečne pozerať do budúcnosti.

VÄČŠIE DETI,VÄČŠIA STAROSŤ

V októbri 1883

OD TOHO ROKU, AKO BÝVAME VO SVOJOM DOME, VEĽ—

mi zanedbávam tieto zápisky o deťoch. Nie naschvál, ale že pre inú prácu nestihnem písať. Vlani už skoro v pol novembri mohli sme sa sem presťahovať; po prenesení obchodu ešte do roka zostali sme na starom byte, kým sa nový dohotovil a podľa možnosti vysušil. V zime bolo roboty a starostí, kým sme sa so všetkým umiestili a udomácnili, a od včasnej jari až dosiaľ neprestajne robotujem okolo záhrady, ktorá je až priveľká a ktorú ešte len vyrábame. Základy a zvyšky bývalých hospodárskych stavísk prekopávame. Okrem toho domácej práce je mnoho a k tomu ešte i do obchodu musím chodiť riadne vypomáhať.

S premenou bývania akosi zmenil sa nám celý spôsob živobytia — a to nie k dobrému. Neobľahčilo sa nám tu, ale citeľne priťažilo.

Aj moje deti, často sa mi zdá, stávajú sa skôr horšími než lepšími. Čím ďalej väčšmi cítim, ako ťažko je ich vychovávať, a keď nebadám zrejmé výsledky, som nespokojná sama so sebou, vyčítam si svoju netrpezlivosť, ale nápravy dosiahnuť nemôžem.

Elenka stala sa žiačkou ešte zjari tohto roku. V pondelok 16. apríla zaviedla som ju do školy, pričom sa ona akosi slávnostne a blažené cítila. Doma sa pekne radom odobrala od nás, že nás to všetkých dojalo. Moja stará mama, ktorá sa minulý rok u nás bavila, vtedy sa veľmi—preveľmi poplakala. Ľúto jej prišlo Elenky, že sa jej vraj týmto zaviazala detská milá sloboda a založilo sa jej na krk jarmo života, ktorého sa viac nestrasie, kým bude žiť.

No moja Elča aspoň necítila jeho tiaže, išla do školy s dobrou vôľou i veľkým očakávaním, i tam, pri uvedení, celkom smelo a pekne sa chovala. Domov potom prišla celá uvelebená, ako je len dobre do školy chodiť. Že už i čítala, i rátala, i prikázania naspamäť povedala a pán rechtor ju pochválil, nechcel jej ani veriť, že by už niekde inde nebola do školy chodila. Povedal jej, že ona veru viac vie ako mnohé iné, ktoré už po tretiu zimu chodia do školy. Takto ľahko a priaznivo sa jej teda otvoril školský život.

Na druhý deň z čistá jasna brala starú mamičku na otázku, ako je to, že ona včera pri jej, Elenkinom, odchode do školy plakala, keďže ju dosiaľ veľmi často sama do školy posielala, aby bolo viac tichosti a pokoja v dome. Teda už začína pozorovať tie všelijaké protirečenia v našom vnútri, ktorých je dosť aj u nej samej, lenže tie ona ešte nebadá.

V stredu za tým, keď mala prvý slobodný poldeň, bola celá namrzená, že nemôže ísť do školy. A tak to šlo i ďalej, jej školácka ochota a blaženosť ani na chvíľu neochabla. Ráno i po obede by bola chcela i hodinu prv, ako bolo treba, bežať do tej svojej milenej školy, až sme ju vždy pre to museli harušiť. Na majálese, kde pán rechtor hral na harmonike a žiactvo tancovalo i všelijako sa zabávalo, dosiahla jej blaženosť svojho vrcholu — a potom, na prvú svoju školskú skúšku šla v takej slávnostne povznesenej nálade, že nás to zasa všetkých prejalo.

Svojím žiackym uveličením nadchla aj Ivana, často jej závidí školu a tvrdo čaká dobu, keď už aj on, s kapsou na chrbte, bude sa do nej poberať. No do učenia sa preto neberie, hoci má ináč bystrý rozum i javí rýchly, len ešte veľmi naivný vtip. Otec ho zavše sprobúva priťahovať k počtovaniu, od najľahších začiatkov, ale nikam sa to nechce ujať v jeho bezstarostnej hlávke, hneď si všetko zmätie.

„Ty si veru ešte sprostáčik,“ povedal mu otec raz pri takom rátaní.

„Nuž, keď ma nedáte do tej školy!“ odvetil Ivan prostodušne a mrzuto, so svojím smiešnym plnoústym vyslovovaním z a š, k akému dospel v posledné časy. Bolo by ho treba pomaly priťahovať i k čítaniu, aby aspoň písmená poznával, ale ja nemám času venovať sa mu a sám si za tým nechodí ako Elenka, keď bola v jeho veku.

Znepokojuje ma, že musím deti často trestať; aspoň mne sa to vidí pričasto. A neviem si inej rady, keď sa ich chytajú divé kúsky. Čakám a žiadam, aby im s vekom pribúdalo rozumnosti, a ono to ide naopak: čím sú staršie, tým viac krotenia potrebujú. Počínam s obavou tušiť, že bude ešte horšie a horšie, kým sa k lepšiemu obráti. Len keby som mala času venovať sa im, ako by bolo treba.

Elenka ma dopaľuje svojou nevykoreniteľnou pasívnou neposlušnosťou a nevšímavosťou; aj Ivan zavše nemilo ma prekvapí nejakým skutkom, akého by som sa od môjho premilého, prekrásneho chlapčeka nikdy nebola nazdala. Jeho nepovedomá, čistá ľúbeznosť ma zaviedla k samým dobrým očakávaniam, preto mi teraz ťažko padne pripravovať a otužovať sa k očakávaniu horšieho.

Ale i teraz najviac trestu pritiahnu si moje deti svojou neznášanlivosťou, ktorej príčinou býva zväčša Elenka, dokonávateľom Ivan, čiže Elenka podráždi Ivana a on päsťou odpovie — pričom je potom rozsudzovanie často veľmi ťažké. Zrejmé je, že obe stránky sú vinné, ale človek predsa nevie, či obe rovnako trestať. Začne sa to obyčajne z hračky a dokončí sa hnevom, bitkou, trestom a — odprosením. Toto poslednejšie ešte vždy nechcem vynechať zo svojej súdobnej praxe, lebo som presvedčená, že musí mať dobré účinky v srdciach, hoci je zrejmé, že nechráni od ďalších priestupkov.

Možno preto pri všetkých častých roztržkách i láska medzi mojimi deťmi trvá nezmenšená. Ivan hneď oroduje za Elenku, keď ju pre niečo tresceme, i prajný a štedrý je k nej, ako vždy býval. I pri tých šarvátkach je zväčša tak, ako príslovie hovorí, že sa v jednom kúte pobijú a v druhom sú už dobre spolu. Raz, keď som v kuchyni mala práve najsúrnejšiu robotu pri varení, s krikom vpratali sa mi dnu, v tvári rozpálené, voslep mlátiac sa navzájom päsťami. Ivan je v tom vždy obratnejší; všetko sa mi vidí, že Elča i vtedy, hľadajúc ochranu, reterovala do kuchyne a on, voslep na ňu dorážajúc, vpálil ta za ňou. Roztržkala som ich naskutku, priložila som im na zaťaté päste i zo svojej strany po packe, navravela im do srdca i svedomia a za pokutu zavrela som ich jedno vľavo, druhé vpravo do izby. No nestihla som pri takto nadobudnutom pokoji obed dovariť, keď začujem otcov strmý hlas zo dvora, ako deti hrešil pre niečo. Idem von: tu moji malí previnilci, ako na dohovor, jedno i druhé bolo vystrčené von zo svojho obloka, takže mohli ľahko i vypadnúť (preto ich otec hrešil), a celkom priateľsky diškurujú od obloka k obloku. Predošlý hnev i pästikovanie i trest sa u nich už prepadli.

Zato však hneď po obede sa povadili na tom, že jedno i druhé chcelo zaniesť kačkám panvicu s krmivom. Ja som kázala, aby niesli obidvaja, veď panva má dve uchá, ale Elenka, rozumie sa, nebola s tým spokojná a mudrovala—dudrovala, že chlapcom veru nepristane hydinu kŕmiť, že len dievčatá bývajú gazdinami a podobne — načo Ivan hneď zas svojím spôsobom chcel ju o inom presvedčiť; zaraz zdvihol proti nej svoju zaťatú päsť, ktorú som však ja prv zachytila, ako by bola stihla dopadnúť na jej chrbát, a zahrmela som: „Kto sa chce hneď biť, neponesie kačiciam!“

V prvej chvíli ostal Ivan zničený, pre neho to znamenalo prehratie bitky — ale v druhej už sa schápal a bral panvicu za ucho i ponúkal Elenku, aby ju brala za druhé, že im to bude „fajn“. Tváril sa, politik malý, akoby sa nič nebolo stalo, iste sa spoliehajúc na to, že však ešte neudrel Elenku. Ale ona, kuknúc bokom na mňa, šeptom mu pripomenula, čo mama povedala. Ja som to znovu dotvrdila, ale som sprostredkujúc doložila, že ak mu Elenka odpustí a prijme ho do kompánie, nemám nič proti tomu, keď obaja ponesú panvu. Ivan, do odprosenia vždy ochotný, hneď si zastal pred samú Elenku:

„Elenka, či mi odpustíš, že som ťa chcev biť?“

Hľadiac na to, že sa takto pokoril, i ju nadišla veľkodušnosť, a napoly vážne, napoly s akýmsi rozpačitým úsmevom odvetila:

„Odpustím.“

I pochytili dvaja panvu a niesli ju pozorne cez pitvor i z plochého kameňa dolu stupkami na dvor. Keď však už boli dosť ďaleko, Elča predsa primäla a oblúdila Ivana jazykom, že jej ju dobrovoľne odstúpil. Na poslednom kúsku ona sama odniesla i predložila ju urputne kvákajúcim kačiciam, ktoré ju hneď obklopili a žltými lopatkovitými zobákmi oddali sa do pripravenej im zeleniny.

Jej úhlavnou pasiou nateraz je opatrovanie hydiny. Ako je ináč neochotná do domácich a najmä ručných prác — keď ju do niektorej ponúkam, hneď je pohotová so svojím mrzutým: „Jáj, mama moja!“ — tak je tuto vždy až zbytočne ochotná. Preháňa, komanduje a drezíruje kačky i sliepky, poslednejšie hreší a dohovára im, keď sa bijú alebo keď v záhrade hrabú. Podvečer i učenie i zábavku tak nechá a ide hydy pozháňať a na poriadok dať. V lete v práčovni opatrovala každé hniezdo kureniec osebe. Najmenšie dávala pod klonku, väčšie na dosky nad klonku, najväčšie do kurína. Kačkám podstelie slamy do kútika a ohradí ich doskami. S náramnou dôležitosťou stará sa im o všelijaké pohodlie, ktoré si ony sotva vedia oceniť. Medziiným napríklad svedomite zazácloní im oblok na práčovni každý večer — aby sa im lepšie spalo — čo jej dá dosť roboty, lebo sa musí po stoličke štverať. Ivan niekedy tiež kutí popri nej, chvíľu ju poslúcha, ale čosi—kamsi sa rozkmotria i povadia, keď on nesúhlasí s jej výmyseľnosťami. On by to zariadil prostejšie, s menšou námahou.

Ako Elenka začala chodiť do školy, mali sme hneď viac pokoja a tichosti v dome, čo sme pocítili ako dobrodenie, najmä stará mama sa tomu tešila. Ivan zväčša sa motkal a bavil okolo mňa, molestoval ma nekonečnými otázočkami i rozkladal mi svoje smiešne, malé myšlienky a náhľady. Pritom je zábavné pozorovať jeho tvár. Oči roztvorí naširoko, až dookrúhla, z nich človek už vopred vyčíta všetko, čo chce povedať, i nesmiernu dôležitosť, akú tomu pripisuje. Keď sa tvárim, že nerozumiem a staviam zo svojej strany otázky, netrpezlivo a strmo začne vysvetľovať, až sa zamotá. Ja na to, akoby som sa bola zľakla:

„Júj — ja sa bojím!“

Hneď skrotne. „Nie, mamka moja, neboj sa,“ upokojuje ma a jeho oči už majú svoj milý výraz, ktorému nik neodolá. Je v nich i veselosť a huncútstvo, i úprimná oddanosť, a že je to všetko rýdze, nevypočítané, vzbudí hneď u každého úľubu.

Tak bolo vlani i s honvédskym dôstojníkom, ktorého sme mali na byte za dlhší čas, kým vojsko tu mávalo akési cvičby. Mnoho sa ho premlelo cez Martin, konníctva i pechoty, čo pravda, bolo pre nás všetkých veľkou udalosťou. U nás ubytovaného dôstojníka sme my ešte ani dobre nevideli, a deti už boli tuho s ním skamarátené. Ivan hneď v prvý deň prišiel sa nám predstaviť s jeho šabľou, pošvu mal pripásanú a holú šabľu prezentovanú cez plece. Šabľa bola, pravda, dlhšia ako chlap. Od toho dňa nechcel ani svoj všedný oblek, ale žiadal sviatočný, vypýtal si otcov červený fez, vytiahol svoju k svojej postave primeranú šablicu, čo ju bol dostal od krstnej mamy, a keď len mohol, pripojil sa k „pánu oficierovi“ i mašíroval vedľa neho a díval sa hore do našich oblokov, či ho v tej sláve vidíme. Raz cez obed sme ho nikde nemohli nájsť, až nám zrazu prikvitne vo svojom mundúre s hodným kusom mäsa v ruke. Že bol v „jame“ za našou záhradou, kde vojsko „fasovalo menážu“, tak i jeho takto zaopatrili.

Ako náš dôstojník prišiel domov zo služby, deti hneď boli by chceli za ním ísť do jeho izby, ale som im v tom bránila, aby sa mu nestali obťažnými. No keď dlhšie nešli, sám si prišiel po ne, ta si ich odviedol a čosi—kamsi zaznievali odtiaľ živé rozhovory i smiechoty. Najmä Ivana si tak obľúbil, že by ho bol chcel mať ustavične okolo seba. Bol rodom Slovák a musel byť dobrý človek, keď mal takú lásku k deťom.

A nielen on, ale ešte dvaja dôstojníci, čo boli na byte u našich priateľov Š., kam naše deti temer každodenne chodili sa baviť k Želke a Ivanovi N.; boli s deťmi spriatelení a stalo sa nejeden raz, keď vojsko šlo popred nás domov z cvičby a my sme sa z oblokov naň dívali, salutovali nám, na naše počudovanie, až traja dôstojníci — jeden z nich na koni — a ono to všetko patrilo môjmu malému šuhajkovi, ktorý s akýmsi hanblivým, ale i hrdým a naradosteným úsmevom odpovedal, ako na povel, tiež priložením dvoch prstov ku svojmu červenému fezu. On i okrem svojej príťažlivej tváre driečne do štíhla sa vyrastá a pohybuje sa s pružnou obratnosťou, pre čo si páni oficieri robili chuť na neho, že: „Aus dem prächtigen kleinen Kerl wird ein schneidiger Soldat.“ I kedykoľvek ho pri svojich prechádzkach na ulici stretli, hoci by boli bývali v akom životom rozhovore so svojimi druhmi, neomeškali s úľubou sa na neho podívať a kamarátsky sa mu pozdraviť. Preto on, keď odchodili, veľmi sa vyzvedal, kedy zasa prídu, a Elenka, podľa svojho zvyku, srdečne si poplakala, ovesujúc pritom hlávku zboka nabok. Jej neskúsenému srdiečku vždy znova ťažko padne lúčiť sa s tými, ktorých si obľúbilo. I kedykoľvek máme hostí, ona ich, keď odchádzajú, takto oplakáva, potulujúc sa od žiaľu z kúta do kúta a utierajúc si dlaňou slzy, ktoré sa nechcú zastaviť. Ivan, ináč v niečom veľmi citlivý, tu nejaví takej sentimentálnosti. Ale vojenský živel ho veľmi očaril.

Keď potom o krátky čas prišla k nám stará mamka, tiež najviac zábavy mala s Ivanom. Skoro každý deň ju niečím do smiechu pripravil, takže sme sa potom my ostatní všetci na nej museli smiať. Raz večer napríklad, sediac pri svojom obľúbenom pradení, pripomínala si všetky ťažkosti a trápenia, ktoré musela vo svojom živote prekonať, keď ako vdova chcela svoje deti poriadne vychovať a dôchodkov na to potrebných nemala. Tvrdá práca a tvrdé odriekanie vyplnili jej život a teraz, keď už o seba samu pri svojich skromných nárokoch nemusela by mať veľkú starosť, musí zasa so svojimi deťmi i detnými deťmi znášať ich trápenia. Pri týchto úvahách prišla do veľmi trúchlivej nálady a napokon vyslovila želanie, keby ju boh nenechával tu dlho, keby ju čím skôr povolal do svojho pokoja, ktorého je už veľmi zažiadaná. Deti, sediace z jednej i druhej strany pri starej mamke, ticho počúvali, Elenka so súcitom upierala svoje veľké oči na ňu; dalo sa očakávať, že tiež niečo doloží o tej smrti, lebo často na ňu myslí, keď sa zrazu nečakane ozval Ivan:

„A potom, stará mama, šak: šuch do neba!

Vypálilo to náramne smiešne. Stará mama rovno zo svojej rozžialenej nálady prvá a my ostatní za ňou dali sme sa do nezastaviteľného smiechu. Iba sám Ivan sa nesmial, len mu oči hrali potešením, že sa mu vec tak vydarila. Stará mama sa ešte i o dva týždne smiala, kedykoľvek jej prišlo na um, akým pádnym výrazom on vtedy dovŕšil jej zbožnú túžbu. Často ani nerozoznať, či je to u neho schválny, či mimovoľný humor —ale humor je.

Vlani v zime, keď sme už zo šesť týždňov tu bývali, v novom dome, prišiel deťom na um náš predošlý byt, i dohovorili sa a vybrali sa celkom bez nášho vedomia a dovolenia obzrieť si ho, či je taký, aký bol. U Sch. ich vraj veľmi vľúdne prijali —takú extra vizitu bračeka so sestričkou — povodili ich po hornom byte, oni si všetko dôkladne poprezerali, rozpomienky obživili a nebodaj po prisľúbení, že prídu i po druhý raz, pekne—rúče došikovali sa domov. Ja som si nebola istá, či preto zaslúžili trest; zdalo sa mi, že by bolo dosť pokarhať ich a pohroziť im trestom, akže by ešte raz bez nášho dovolenia šli niekam na návštevu, ale otec na to nepristal, kázal im kľačať, jednému v jednom, druhému v druhom kúte izby.

Naskutku šli si úbohí malí hriešnici kľaknúť, nejaviac ani nevôle, ani skrúšenosti; oni iste vybadali, že my sami neberieme tento prípad veľmi tragicky, a pomysleli si, že veď táto búrka azda nepotrvá dlho. Keď sa po hodnej, v kajúcom mlčaní pretrpenej chvíli udomácnili v danej situácii, začali kukať jeden na druhého i rozhovory zavádzať. I štrkali si čímsi a dali si navzájom hádať, čím štrkajú. Ivana iste kolená už hodne omínali, lebo sa každú chvíľu všelijako prekrúcal, aby im uľavil. A tu zrazu nečakane i vybúšila jeho nespokojnosť, ktorá sa medzitým nazhromaždila.

„To je huncút, ten otecko, keď nám dal kľačať. Mal radšej povedať: marš sedieť!

Pri tomto len k Elenke upravenom prejavení mal veľmi mrzutú tvár, ale ináč bolo vidno, že sa mu ani nesnívalo chcieť uraziť otca, ktorý medzitým bol už odišiel do obchodu.

Pozreli sme so starou mamkou na seba a ona už i brala sa von, lebo sa nevládala ubrániť smiechu, čo ju prepadol. I mne ťažko padlo zdržať ho a Ivana seriózne zavrátiť, že sa o otcovi nesmie takto hovoriť — pričom mi Elenka lojálne prisviedčala.

Tým sa hneď i dala príležitosť, že deti uznali svoje previnenie, sľúbili polepšenie a — kľačaniu bol koniec. A nateraz veru niet výhľadu, že by sa v našom domácom trestnom poriadku, ako by si to Ivan želal, miesto kľačania zaviedlo „marš sedieť!“ — lebo vzhľadom na neho samého skôr ukazuje sa potreba zväčšenia, než zmenšenia trestu.

Ako stará mama prišla k nám a doniesla so sebou zásobu pekných, lesklých, do polvencov pospletaných ľanových povesien, čo ešte kedysi pred dávnymi rokmi dopestovala, k tomu vybalila zo svojej veľkej starosvetskej truhly praslicu s okrúhlou podnožkou, vretená i motovidlo, a každý deň popoludní zasadla si s tým do kuchyne — aby v izbe nenatrúsila prachu a pazderinky — odvtedy mojej Elenke pradenie zdalo sa niečím krásnym a žiaducim. Nevedela sa dosť naprizerať, keď stará mama na táfli rozdievala si také lesklé povesno temer od kraja do kraja, pri každom zvrate prekladajúc ho z ruky do ruky a priťapkávajúc dlaňou vlečúce a krížom—krážom rozťahujúce sa vlákna, až ho napokon zvinula kužeľovito, hrubý spodok urovnala do plocha a končitému vŕšku jediným zručným zatočením spravila akúsi voľnú hlávku. Potom hotovú kúdeľu priložila v primeranej výške ku praslici, poobkrúcala a zviazala širokým galónom a hodením už ľavým palcom a ukazovákom zľahka vyťahovala z nej dlhé, rovnomerné vlákna, vrtiacim sa vretenom zasukované v hotovú niť. Keď niť dosiahla takej dĺžky, že spustené pod pravou rukou vreteno začalo už po dlážke tancovať, ľavá ruka zaraz navila si ju v podobe osmičky okolo palca a prstov, pravá v druhú chvíľu poobkrúcala ju okolo vretena i mihom zaosídlila na jeho končeku. Je niečo príťažlivé v tejto hladko plynúcej, ticho tvoriacej práci, čo vyvoláva snivé, viac poetické než búrlivé myšlienky.

Aby teda Elenka už celkom nezabažela, dal jej otec spraviť tiež malú praslicu, kúpili sme na jarmoku vretená, stará mama udelila jej akési pačiesky, z ktorých si spravila kúdeľ — a potom už každý deň do radu zasedali prababka s pravnučkou pod praslice, pričom sa prvšia vždy do chuti nasmiala, najmä na jujkaní a stenaní, keď tá druhá musela zakusovať, že i pradenie v skutočnosti nejde tak hladko, ako keď sa človek od boku naň prizerá. No jednako bol to milý obrázok, tie dve nerovnaké priadky, tobôž keď sa ešte Ivan usadil na druhú stranu k starej mame a ju svojou prostučkou múdrosťou zabával.

Na jar potom vyliezali sme všetci von, len čo sneh skapal. Stará mama zbierala kamienky po záhrade, aby sa do zeme nezaorali, i hľadala mladú žihľavu pre prasiatka, na ktorých opateru sama sa podbrala, a deti jej pri všetkom pomáhali —zavadzali, čo jej ani nebolo vždy vítané. Raz, ešte v zime, keď v zimných kabátikoch s červenými noštekmi behali na dvore po snehu, upriamila sa na ich pomoc, ale i to nič nestálo. Naliala totižto prascom čosi dobré do válovca a kázala deťom pozor dávať, aby im to Tref nepožral, kým ona ide ešte dnu po jačmeň. Ale keď sa vrátila, čo našla: Tref svojím dlhým jazykom usilovne chleptal z válovca, nechcejúc si to nijako pripustiť k srdcu, čo mu Elenka do svedomia dohovárala.

„Nuž, akože to vartujete?“ zvolala zhurta stará mama.

„Veď sme mu povedali, aby nežral,“ vyhováral sa hneď Ivan hodne utrápené a celkom vážne — čo mu zasa tak smiešne vyšlo, že sa stará mama hlasno rozosmiala, a Elenka za ňou, poťapkávajúc Ivana: „Jaj, toto smiešno!“

A chudák Tref o niekoľko dní za týmto smiešnym príbehom nám znenazdania zdochol. V jeden deň mu ešte nebolo nič, v druhé ráno bolo po ňom. Ja som čakala, že deti budú veľmi žalostiť za verným a prítulným kamarátom, ale nedošlo na nejakú citnú scénu, aspoň plaču nebolo, ku ktorému je ináč Elenka ľahko náchylná. Len sa hodnú chvíľu ustrnuto a nemo dívali na neho, vystretého, a pozdejšie sa len tým tešili, že veď ho nič nebolí. Až potom im prišlo ľúto, keď ho Mišo Cigán odniesol, i každý deň premýšľali a mudrovali o ňom. Ivan každého z nás dodatočne sa opytoval:

„Šak mu aj ty dopraješ, aby zdochol, že by sa nemusel trápiť?“ Pritom napnuto hľadel na nás vyokrúžlenými očkami.

Toto bola celá vďaka za jeho verné psie priateľstvo, okrem ktorého nemal nijakých vynikajúcich vlastností. Bol bojazlivý až do chabosti a vždy žobravý, ale zato i trpezlivý a oddaný. Zvláštna protiva bola v ňom, že pri všetkej svojej baživosti

a pahltnosti nikdy nevzal nič, keď niekto z nás nebol prítomný, i nech by koľko dobrých vecí bolo bývalo v jeho dosahu. Moje deti azda budú sa na neho rozpominat' do konca svojho života; bude iste popletený s ich detskými, hmlistými, ale vždy akosi čarovne milými rozpomienkami, tak ako s mojimi popletený je náš krásny, veľký, kudlatý Sultán, biely s čiernymi pásmi, ktorý bol svojho času okrasou a nebodaj i postrachom (hoci bol veľký dobrák) ľuborečského farského dvora. Na jeho šiji, držiac ju objatú, nejeden raz som sa ako dieťa vyspala. Keď potom zdochol (hovorilo sa, že otrávený istou zlou ženou, ktorej kozy odháňal od našich mladých stromcov), práve kým môj otec, ktorý ho veľmi rád mal, za dlhší čas bol pri svojom chorom bratovi, mne sa malo srdce puknúť od veľkej žalosti, takže ma až dosiaľ, i len pri tej rozpomienke, ešte zabolí. Mnohé z tej doby vytuchlo z mojej pamäti, ale toto do mojej smrti zostane v nej pre ten žeravý žiaľ, aký som vtedy pocítila. I pohreb tohto nášho Sultána mi ako hmlistý obraz tanie v rozpomienke. Pod vodcovstvom môjho mladého ujca, Žigu H., ktorý vtedy bol tiež ešte len v chlapčenskom veku, vyprevadili sme všetky deti, ktoré sme do jedného kruhu patrili, mŕtveho Sultána von z dediny (len sa už nepamätám, akým spôsobom sme jeho samého ta dopravili), kde sme ho nad cestou neďaleko cigánskych domcov pochovali, čo bola pre všetkých zúčastnených neslýchaná a nekonečne dojímavá udalosť. Ja som cez celý čas bezútešné plakala, nevedela som si rady so svojím veľkým žiaľom, i zaspala som s ním. Až na druhý deň podarilo sa rečenému môjmu ujcovi všelijakými navymýšľanými zábavkami trochu rozveseliť moju uľútostenú myseľ.

Moje deti ani zďaleka neľútostili tak za svojím psím druhom, ako ľútila som vtedy ja za svojím — ale veď Tref tiež ani zďaleka nebol takým vynikajúcim psom, ako náš niekdajší, pre mňa nezabudnuteľný Sultán.

Vyhynutie Trefa však primälo nás zaopatriť za neho nejakú náhradu a otec hneď zjari i kúpil šteňa, dosť drahé, malú bernardínku, teda zo šľachetného rodu. Po dlhej porade a po preštudovaní V. Paulíny—Tóthovej slovenskej mytológie nazvali sme šteňa Lunou. Váhali sme medzi Ľutou a Lunou, a ustálili sa napokon na poslednejšej.

A toto šteňa stalo sa prvou príčinou, že sa mi môj Ivan rozblúdil, že začal hľadať zábavky preč z domu. Bolo ihravé, náramne liplo za deťmi, vyskakovalo na ne, drapkalo do nich labkami i zúbkami, a Ivanovi to bolo strašné. Ešte ho len zďaleka videl, už prenikavo kričal a driapal sa na najbližšiu stoličku. V prvý deň sa vôbec z divána nepohol, takým potrestom sa mu stala malá Luna. Ba museli sme ho koľko ráz na ruky brať a varovať, aby ho nedočiahla. A táto bázeň mu veľmi nepristala, takému ináč obratnému, silnému šuhajkovi. Otec začal i hlavou pokrúcať nad takouto nemužnosťou, ale ja som to inak chápala a Ivana preto nehrešila. Prehováranie a zmierovacie pokusy ani neviedli k cieľu, muselo to byť pomaly prekonané. A i bolo, ale len hodne pozdejšie. Najprv len so sebazaprením pobavil sa chvíľu s Lunou, o chvíľu uvrzol von bránou na ulicu alebo do susedov ku kamarátom, a ak sme ho nasilu nedocitovali, neukázal sa doma do obeda alebo do večera. A od toho lipnutia za kamarátmi ani sa nám nepodarilo odučiť ho, ani keď sa Luny nebál, keď už celé zábavky a komické predstavenia s ňou vyvádzal.

I sliepočku sme si zadovážili do nového gazdovstva ešte v zime, aby nám na jar oživila dvor, aby totižto vyviedla kuriatka a kačičky. Kým trvala zima, mali sme ju v kuchyni, kde sa vždy tichučko utiahla pod sporák, a ani na starej mamino, ani na Zuzkino volanie nevyšla odtiaľ. Ale len čo som sa ja ukázala v kuchyni, už vyliezla spod sporáka rovno oproti mne (iste ma po šatách poznávala), tichučko sa mi svojím spôsobom prihovárajúc, na čom sa stará mama i mrzela i smiala. A ono v tom nebolo nič čudného, sliepka len preto mala sa ku mne s dôverou, že som jej zavše pohodila dobré kúsky na zobanie —a možno i preto, že som sa jej často vľúdne prihovárala v jej osamelosti. I v takom zvieratku vzbudí sa zmysel pre súcit.

Deti tiež donášali jej od obeda nejaké zákusky, lenže Elenke nebolo dosť pohodiť jej to obyčajným spôsobom, ale vyvliekla najprv debnicu z kúta naprostred kuchyne, položila do nej prinesené lakôtky, prilákala cipku, vložila ju do debny a po celý čas, kým tá zobala, obe deti tancovali a skákali okolo nej ako okolo bôžika. Ale potom na jar aké veľké oči otvárali moje deti, s akým úžasom hľadeli na našu krotkú, ináč bojazlivú jarabú cipku, keď sa zrazu začala durdiť na svojom hniezde, naježiac všetko perie na sebe, len čo sa jej niekto priblížil, a srdito okríkla každého: „Kííía—kia—kia—kia!“ nazlostenými očkami pozerajúc spoza rozcuchaných byliek slamy. Deťom sa táto zmena pri nej nijako nepáčila — Elenka sa starej mame zdôverila, že sa jej až srdce zatriaslo, keď ju cipka po prvý raz takto okríkla — až keď som im vysvetlila, že si ona tým už vopred bráni svoje budúce kurčiatka, pochopili ju a odobrili i rešpektovali jej dosiaľ netušenú srdnatosť — a rozumie sa, keď sme jej vajíčka „podsypali“, netrpezlivo čakali, kým sa vyliahnu kuriatka.

V tie časy i malej všetečnej Lune dostalo sa nejeden raz príučky od jarabej cipky. Keď som ju ráno vyložila z hniezda na dvor, ihravá Lunča, tenkým hláskom rozmarne ďafkajúc, i graciózne i nemotorne poskakovala proti nej. Ale milá kvočka a nastávajúca mamka naskrze neporozumela jej priateľskému úmyslu, nebrala vec na žart, len hneď nasrdená s podňatými krídlami rútila sa rovno na malú žartovnicu a poriadne poďobala ju okolo očí. Potom už, pravda, ani táto nebrala vec na žart, ale žalostne skučiac a zavýjajúc, smiešne k zadným nôžkam pritískajúc svoj ošmrdok—chvostík, hodila sa na útek k pitvorným dverám — nepamätajúc už ani na gracióznosť — len aby ušla nepriateľke. Ešte ani v pitvore neverila, že by už bola zachránená, ale pre lepšiu bezpečnosť vopchala sa do úzkej medzierky, ktorá bola medzi stenou a starej maminou veľkou truhlou. Odtiaľ už potom zavše vykukla jej čiernošedivá kostrbatá hlávka, chcejúca sa presvedčiť, či nebezpečenstvo už pominulo. No i keď videla, že minulo, neuspokojila sa ešte, ale vše podhodiac ňucháčik, žalobne si vyvýjala, chcejúc takto znázorniť svoju „do neba volajúcu“ krivdu. Kvočka, keď ju niekoľko ráz podobne prehnala, konečne sa tak bála, že keď ju len zďaleka videla, už kvičiac utekala do pitvora za truhlu, na čom sme sa my, miesto poľutovať ju, museli vždy rozosmiať, najmä keď si ešte Elenka šla pred ňu kvoknúť a začala napodobňovať kvočku: „Kííía—kia—kia—kia!“ čo sa jej vždy náramne verne podarilo. Týmto napodobňovaním nás ona aj ináč hocikedy vedela do smiechu pripraviť.

A srdnatosť kvočkina dokázala sa pozdejšie, keď sa už

s kŕdlikom drobných ako halušky kureniec pyšno prechádzala po dvore, celkom užitočnou, lebo malá Luna často žiadostivo pozerala za nimi, z jej psích očiek bolo zjavné, ako si gustuje: „Čiže by mi bolo pobaviť sa s vami, keby nie tej strašnej stvory, čo vás vždy s kvo—kvo—kvo okolo seba a pod seba zhromažďuje!“ Ale toto gustovanie si, pri ktorom zavše požmurkala očami, podhodila hlavou a samopašne si povrčala, malá Luna opatrne prejavovala len zo širokého, plochého kameňa pred pitvornými dvermi, aby v prípade potreby pohotovo mohla ufujazdiť dnu do medzierky.

Nuž takýchto zábaviek a kratochvíľ pribudlo nám i našim deťom v novom dome. Deti boli sa tuho skamarátili i s nájomníkom Kňazkom, čo za dlhé časy chodil k nám do roboty a bol k deťom veľmi dobrácky a trpezlivý. Vždy boli okolo neho, i zo svojho jedenia mu odnášali, čo u radodajného Ivana síce nebolo nič zvláštne, ale zato u Elenky to tým viac znamenalo. On im navzájom dával okoštovať zo svojho jedla, čo mu žena donášala, a nevedeli pochopiť, čo by v tom mohlo byť zlého, keď im otec zakazoval prijímať niečo od neho.

„Kňazko, poberte i jeho na tú lopatu a vyhoďte ho hore, nech vám nezavadzia,“ nakladal otec Kňazkovi, vyhadzujúcemu vysoko do okna hlinu na zanášanie povaly, pričom sa mu Ivan vždy tam motal okolo lopaty.

Kňazko sa len usmial, ale Ivan sa rezko ohradzoval proti otcovmu naloženiu, lebo že by on spadol z tej lopaty a iste by sa zabil… „a potom by ste viac nemali Ivana…,“ dovŕšil svoju protireč, poukazujúc tým nie na svoju, lež na našu ujmu.

„Nuž a načože si nám ty? Veď by nám azda bez teba nebolo zlé?“ namietol otec.

Ivan sa trošku zamyslel a hneď potom akosi vážne uprel svoje výrazné oči na otca.

„Ej, otecko, nuž a syn?“

On si je teda, ako vidno, veľmi povedomý svojej synovskej hodnoty.

Raz po obede, my sme boli ešte všetci v izbe a deti len čo pred chvíľou odišli, pripálil Ivan zrazu dnu a z tváre som mu hneď vyčítala, že má čosi náramne dôležité za lubom. Horel nedočkavosťou, aby nám to oznámil. I vyhŕkol:

„Mama, ja som pil pálené! Kňazko mi dal okoštovať zo svojho.“

Nastala pauza nemilého prekvapenia a ujasnenia si zmiešaných pocitov, aké vzbudilo v nás toto jeho oznámenie. Ja som už mala na jazyku dohovárať mu, že to nedobre urobil, i na otcovi som videla podobný úmysel, keď tu zrazu, nečakane, vec vzala iný obrat. Stará mamka totižto, obveselená úprimnosťou a dôležitosťou, aká žiarila z celého chlapčeka, namietla mu:

„Ale len si to sám užil — — vidíš, aký si ty. Nemohol si i mne doniesť kvapku z neho?“

Na toto už Ivan užasol. Chvíľu sa len díval na starú mamku, kým si zo svojej strany ujasnil svoje zmiešané pocity a nemilé prekvapenie. Potom však už neváhal dať výraz svojej mienke.

„Ej, stará mama, akože by to bolo? Veď dievčence pálené nepíjajú!“

Tu, pravda, starú mamu hneď pochytil prudký smiech, ktorý potom prešiel i na nás ostatných. Tak zasa, namiesto aby bol dostal dohováramie, on nás do smiechu pripravil, čo sa mu dosť často podarí. Starej mamke bolo to najsmiešnejšie, že ju ešte vždy pokladá medzi „dievčence“, čím ho pozdejšie nejeden raz prekárala.

No i svoje konzervatívne zmýšľanie tým prejavil. Nechce dopustiť, aby bol narušený dobrý starý mrav, že „dievčence“ nemajú piť pálené. Raz tiež prišiel mi nárokom oznámiť, že na ulici videl jednu paniu v „chlapčenskom“ klobúku (totižto v plstenom hladkom klobúku, bez akejkoľvek okrasy, akých už i tu vídať na ženských hlavách), a veľmi to odsudzoval, lebo vraj nepatrí sa paniam nosiť chlapčenské klobúky. Panie aby vraj nosili „dievčenské“ a páni „chlapčenské“. To je môjho Ivana nesmerodajný, ale rozhodný náhľad.

Ináč je z neho čím ďalej väčší zurvalec, ale sa to len občas prejavuje. Keď napríklad prídu sa k Elenke pobaviť jej kamarátky, robí im všemožné protivné, až Elenka príde na neho žalovať a ja ho musím od nich odvolať. I nedávno Martušku B. začiernil bobuľkami z bazy a Želke N. vynadal, za čo ju i musel pekne—krásne odprosiť. Zavše nemôžem v ňom ani poznať svojho doterajšieho Ivana, ktorý k dievčencom býval vždy milo ochotný a originálne zdvorilý. Pravda, zato pri inej príležitosti zas ukáže sa táto jeho krajšia stránka. O niekoľko dní pozdejšie horlivo zastáva Želku proti Elenke a i mňa príde volať na pomoc, aby som vyrovnala akúsi diferenciu medzi nimi, pričom vidno, ako je celým srdiečkom za ne zaujatý.

Tohto minulého leta sa vo veľkej miere vyvinula u neho pasia hádzať okolo seba kamienkami. Keď prídu cudzie sliepky do záhrady, hneď práši do nich, i do psov na záhumní, ako to vidí od iných chlapcov. Tak raz i mne samej bol by bezmála oko vybil. Stará mamka, Zuzka a ja sme pleli hriadky v záhrade, Ivan bavil sa neďaleko pri jarčeku, hádzal skalkami kamsi ponad nás. Tu zrazu, ako som sa čosi od roboty zdvihla, praskne mi tiež skalka, ním hodená, do čela, až sa mi v očiach zaiskrilo. Len moje šťastie, že praskla do čela, a nie o palec nižšie do oka. Stará mama so Zuzkou sa zľakli a porobili krik, Ivan stál ustrnutý bez slova, ale nijakého pohnutia citu nejavil. Ľaknutie mu ho vari zastavilo. I keď som si potom k jarčeku šla prikladať namáčanú handričku na udreté miesto, len stál pri mne a nemo hľadel pre seba. Až keď mu otec čosi nahovoril, chcel ma odprosiť, že však ma nechcel udrieť (čo ináč bolo i samozrejmé). Pritom si trochu i poplakal, šatôčkou utieral si slzy, ale opravdivého citu ľútosti v tom nebolo, aký javieval predtým. Ani pozdejšie, keď mi okolo očí zapuchlo a očernelo, čo potrvalo viac dní, nebolo badať pri ňom nejakú skrúšenosť.

Tento prípad, hoci o určitom previnení sa z Ivanovej strany nemôže byť reči, ma akosi zarmútil — akoby ma bol o čosi pripravil. Obávam sa, že môj Ivan už tratí lásku k nám, a neviem, či sa ona ešte dá naspäť dovolať a udržať. Keď naň pomyslím, vždy ma čosi zabolí v srdci, hoci ináč mi on aj odvtedy podal milé a neklamné dôkazy svojej oddanosti.

Ešte vo väčšej miere nadchádza ma pocit, že uniká mi čosi drahé, čo nevládzem zastaviť, keď vidím, ako sa Ivan berie preč z domu za zábavkami s kamarátmi, ako sa dobre cíti, keď môže umknúť spod nášho dozoru, z domácich pút. To sa už prebúdza v ňom túžba po vonkajšom svete, po neviazanej voľnosti, čo je u chlapca len prirodzené, ba z jednej strany i žiaduce, keďže je to tiež jedným z hlavných elementov mužského rázu. Ale mne je ťažko pojednať sa s tým, s úzkosťou čakám, čo bude pozdejšie — veľmi by som si žiadala, aby ho domov vždy väčšmi pútal než vonkajší svet. To ma neuspokojuje, že ho začas mocou nadvlády môžem doma pridržať, keď vidím, že nie je mi dané premôcť jeho do sveta túžiacu prírodu.

A okrem tejto hlbokej, mravného rázu starosti trápi ma i prostá, obyčajná starosť, že si Ivan pri svojej nepozornosti a nepremyslenosti telesne ublíži, len čo ujde spod môjho dozoru po svojom kamarátskom bludárení. Lebo to už ide s jeho temperamentom, že nehľadí na nebezpečenstvo pri podnikaní nejakej zábavnej výpravy. Tak sa i stalo, že sa veľmi poudieral alebo tvár si doškriabal, padnúc z rebríka. Ba raz mohol rovno aj o život prísť. Spadol totižto zo susedovie gazdovského voza tak, že ho podeň hodilo na kamennej dlažbe, práve neďaleko nášho domu, a len to bolo šťastie, že kolesá cez neho neprešli. Dosiaľ nemôžem bez zhrozenia pomyslieť na to, keď si predstavím, že miesto len zľaknutého, plačúceho, ľahko sa mohlo stať, že by mi ho boli doniesli dolámaného a umierajúceho. Triasla som sa od laku a zhrozenia, ale keď som videla, že sa mu ozaj nič nestalo, ešte som ho i vylátala — môjho ľahkomyseľníka malého — aby si druhý raz dával lepší pozor. Vtedy sväto—sväte sľuboval, že už viac bez nášho dovolenia nepôjde nikam — ale zato o niekoľko dní už zas uvrzol so susedmi—kamarátmi na teheľňu. Nikam on ešte nevie odolať pokušeniu. Za to — chudáčik môj — bol zatvorený do pivnice, čo mu je najstrašnejším trestom. Odvtedy už aspoň vždy sa pýta, keď chce ísť niekam, a keď sa baví u susedov, má naložené prísť domov asi každú hodinu oznámiť, že je tu, že nešiel niekam ďalej, čo aj obstojne plní. Keď ho vidím alebo počujem cupkať dnu popod bránu, musím sa usmievať, že si nezabúda na povinnosť. Môj vtáčik zlatý — nevie ešte o ničom zlom, len sa mu žiada voľno si po svete poletovať: a mama mu to bráni. Prečože je len taká neprajná? — Môj chlapček drahý, pri všetkých svojich chybách vždy úprimný, vždy milo naivný, len mi ty zosilnej tak, aby si slobodu nezneužil: ja by ti jej dožičila akej najširšej na svete! Len sa nauč byť jej hodným. Ale, ako to vždy a všade skusujeme, my ľudia musíme sa učiť ceniť si neslobodou slobodu. Lenže málokto sa doučí…

Keď ho trescem pre jeho viny—neviny, vtedy najsilnejšie cítim, ako ho nevýslovne rada vidím, a keď mu potom pekne vysvetlím, prečo chcem, aby inak, a nie tak robil, to nikdy neostane u neho bez dobrého účinku. A pri všetkej nekonečnej láske nahliadam, že hoci je v podstate aký čistý, dobrý a šľachetný, jednako nesmiem ho vychovávať bez trestania, bez karhania, lebo potom by to pozdejšie sám život tým nemilosrdnejšie musel trestať a karhať.

Ani s tým jeho tuláctvom je to konečne ešte nie do zúfania,

lebo on bol pôvodne väčším domárom ako Elenka. Keby som sa len ja mohla toľko s ním zapodievať, tak sa mu venovať, ako by bolo treba, viem iste, že by sa mu málokedy zažiadalo odísť z domu. Pri všetkom lipnutí za kamarátstvom z druhej strany sa predsa nezaprie ani jeho dobré synovské srdiečko. Minule napríklad pýtala sa Elenka k priateľkám na návštevu, nuž ani on nechcel byť ukrivdený, pýtal sa tiež. Ja som ho všemožne odhovárala, lebo je rozhodne ešte nesúci odchádzať ďalej z domu bez vážnejšieho dozoru, ale on mi svojou smiešnučkou strakatou logikou radom podvracal všetky námietky a voslep sľuboval vzorne sa chovať, len aby som ho pustila. Zostávalo by teda už len apelovať na jeho synovské srdiečko.

„Ivan môj, a mňa by si samu tu nechal? Čože by som potom robila? Veď by mne bolo bez teba veľmi smutno.“

Niekedy, keď ho priveľmi ťahá preč k zábave a nevie si rady, ako by vyhovel i sebe, i mne, zavše ma veľmi usilovne prehovára, aby som sa len nebála, že však skoro príde, len pozrieť chce, i chlapcom niečo povedať a podobne — a i naozaj dodrží sľub, príde o chvíľu — ale v tomto prípade sa dal hneď obrátiť.

„Teda už nejdem, tu budem pri tebe, aby ti nebolo smutno, neboj sa!“

Potom sa bavil, motkal a šarapatil okolo mňa, a ja na odmenu za jeho milotu som tiež ochotne reagovala na všetky jeho zábavky a reči. Najprv doniesol si akýsi krivý papek zo dvora, obkročil ho a cválal na ňom pozdĺž pitvora sem i ta, až mu líčka oružoveli od úsilnej jazdy. Len zavše pokukal na mňa, či sa dívam na neho, a očká mu zasvietili radosťou, keď videl, že sa usmievam. Najsmiešnejší bol, keď prestanúc na chvíľu cválať, namáhavo nahol sa nazad, stúlenými prstami popackal svoju paripu (iste zo šetrnosti nechcel ju biť po hlave, ale hoci mu to bolo namáhavejšie, radšej po náprotivnej menej citlivej čiastke), pričom až potočil sa zo dva kroky vbok. Zatým však hneď dal sa do ohnivého skoku, čo iste malo znamenať účinok toho „pošibania“. Ale táto jazda skončila sa bezmála plačom, lebo napokon paripa jazdca pohádzala, až tvrdo rafol na tehlovú dlážku, z čoho prešla mu chuť ďalej jazdiť, a ja vymyslela som mu inú zábavku.

„A či by si mi ty chcel poslúžiť?“ reku.

„Hej, chcel!“ vstane hneď pohotovo.

„Choď mi teda doniesť triesok, ešte potrebujem a pozri, už nemám.“

Hneď sa poberie do dvora a o chvíľu nesie mi v náručí niekoľko kresancov. Jemu je to za plné náručie, mne ledva za priehrštie. Zhodí ich s dôležitou tvárou ku sporáku.

„No, tu máš, mama moja!“

„Ďakujem, vtáčik drahý.“

„Vďačne. Či ti ešte doniesť?“

„Dosť mi je to už.“

„Ale ešte ti donesiem!“

Ide a donesie ešte, a je dobrej vôličky pritom, rád je, že mi poslúžil, inej vďaky a pochvaly nehľadá. A vždy čosi svieže, bodré veje od neho, človeka i nechtiac pripraví do dobrej vôle. Po, mnohých otázkach, na ktoré som mu odpovedala, ako najlepšie zo mňa vystalo, opýtal sa ma zrazu:

„Mama, a vieš ty, čo je to ženiť?“

„Nie veru ja — ale keď mi povieš, budem vedieť.“

„Nuž vieš, takú ženičku si vybrať,“ vysvetľoval dôležito. „I ja si vyberiem,“ dodal bodro.

„Ba ešte—! A kedy?“

„Zajtra!“

Nechcela som sa ďalej vyzvedať, koho si to vyberie, ale sa mi už predtým bol zdôveril, že je Olinka Č—ová veru krásne dievčatko. Zapáčila sa mu, keď sa v nedeľu predtým spolu bavili u Balkov. Ale aj Olinka P—ová ho zaujíma; raz si veľmi poaprehendoval, keď sa mu kdesi neprihovorila, skoro poplakal, keď mi o tom žaloval.

Nuž pri všetkej občasnej nezdvorilosti jednako prajným okom pozerá na dievčence, a ja teda aby som sa len pripravovala na úlohu svokry. Ale ak sa i s tou svojou „ženičkou“ bude tak hašterievať ako s Elenkou, to už bude na zutekanie. Nedávno, keď si už nevedel s ňou rady, vyhrážal jej:

„Ja ťa podám jednému pánu pravotárovi, ten ťa zažaluje a dá ťa do háreštu!“ z čoho vidno, že už má aký—taký pochop o advokátskom pokračovaní. Ako vychádza z domu do vonkajšieho sveta, rozšíril sa mu rozhľad.

Po tieto dni mala som ja sama s ním pôtku v osobnej otázke. Ako som totižto Elenku poslala po ryžu do sklepu, môjmu Ivčovi zrazu padlo čosi na srdiečko a začal mi, ťažkajúc si, vytýkať, že ja vždy len Elenku posielam do sklepu kupovať, a jeho nikdy, a on že by mi veru tiež vedel všetko „kúpit“. Hľadela som ho presvedčiť, že však to jej ako dievčatku lepšie pristane, a že veď mi on miesto toho zasa v iných veciach dosť poslúži.

„Ale ma neposielaš kupovať,“ húdol on svoje, čo mu raz bolo v hlávke zavŕtalo. Sľubovala som mu teda:

„Druhý raz, keď zasa budem niečo potrebovať, už teba pošlem.“

„Potom ja nepôjdem, ja by som teraz bol chcel ísť!“ odsekol spurne môj malý zurvalec.

Ja som už bola pošla ako do záhrady (tento rozhovor dial sa totižto na dvore pred pitvornými dverami), ale na toto som sa hneď vrátila, vysvetlila Ivanovi, že sa ho nebudem opytovať, či bude chcieť ísť, či nie, ale že bude musieť ísť, keď ho pošlem —a zamkla som ho do pitvora, aby tam premýšľal o tom, ako sa proti mame zachoval.

Nemá vytrvalej zaťatosti, hneď mu prešla jeho chvíľková spurnosť, ktorá sa z času na čas v ňom hlási, i volal cez zatvorené dvere:

„Mama moja, už budem dobrý, už nebudem zlý! Mama moja drahá, dobrá, už ťa chcem odprosiť!“

Mne ťažko padlo nezmilovať sa nad ním, ale som uznala za potrebné trochu sa zatvrdiť, aby lepšie precítil trest. Išla som očistom nazbierať za košík kresancov, a len akoby s tými, nie jemu kvôli, vrátila som sa o chvíľu do pitvora, kde mi on potom, môj drahý malý kajúcnik, s potrhávajúcimi sa od plaču ústkami ruku pobozkal. Po našom zmierení sa dala som mu na vôľu alebo do sklepu ísť sa pobaviť, alebo do záhrady so mnou burgundiu znášať. Chytil ma za ruku, že ide radšej so mnou, lebo mi chce pomáhať.

I pomáhal mi môj chlapček milý, že hen z konca záhrady znášal burgundiu do dvora. Vybral si po čím väčšej do každej ruky a držiac ju za vňať dolu koreňom, kráčal udatne a nie bez namáhania medzi tými dvoma burgundiami celým dlhým chodníkom — až som musela obdivovať jeho vytrvalosť. Luna, už dosť veľká, ešte vždy veľmi hranatá, rozumie sa, tiež neľutovala si kroky, ale verne ťapkala za ním ta i naspäť. No ona mala okrem toho svoju osobitnú zábavku. Kedykoľvek sa totižto vrátili s Ivanom do záhrady, zakaždým išla obrechávať panského árendátorovu chorú ovcu, pasúcu sa na vŕšku za humnom, pri samej našej záhrade, z tejto strany neohradenej.

Ako dochodili s Ivanom k vŕšku, už sa Luna nedočkavo rozbehla k ovci do zelenej trávy a d'afkajúc do nej, obskakovala ju zo všetkých strán. Ivan odvolával Lunu i karhal ju, ona však mala to iste za posmeľovanie, lebo tým zúrivejšie dobiedzala do ovce. Tu sa Ivan pobral za ňou a rozhorčene navravel jej do svedomia, že je to vraj hriech tú ovcu prenasledovať, lebo je ona chorá, ju, chuderku, veľmi bolí, čo jej dieru do kože vystrihli, keď jej vlnu zostrihávali, že jej teraz až krv premoká. Takú ovcu ani vysmievať neslobodno, prízvukoval ešte zvláštne, až sa mu očká od horlivosti vyokrúžili. Ale na Lunu to všetko nemalo namereného účinku, nechcela do seba vstúpiť, len lipla do ovce, ktorá, krivkajúc, vždy sa usilovala postaviť sa zoči—voči svojej nepriateľke. Zrazu sa i pochlapila a zadupkala svojimi tenkými nôžkami proti Lune. Luna zjačala a dlhým skokom cúvla nazad, zasa hneď napred — len čo ovca zadupkala, zasa nazad, pričom v premenlivých moduláciách prenikavo brechala ani pojašená, a my s Ivanom museli sme sa chcej—nechcej preukrutne smiať na tejto komédii. V takom rozpoložení našla nás Elenka, ktorá sa vrátila zo školy, a smiala sa spolu s nami, kým predstavenie trvalo. I burgundiu znášať nám pomáhala, usilovne sme pracovali až do mraku. Také „fajn“ sú niekedy moje deti — kým sú dobré.

Elenka od prvého septembrového týždňa už zasa chodí do školy, a i keď je nie v nej, na ňu myslí. „No, sem sa, sem, ty prvá žiačka!“ privolával jej pán rechtor, keď prišla ta prvý raz, a ona je takou horlivou žiačkou, že by najradšej už o šiestej ráno bežala do školy. Otec má s ňou preto ustavičný boj, nechce ju pustiť pred určenou hodinou, pre čo si ona každý deň poplače. A i vynútila si už, že ju pustí aspoň o pol ôsmej. Kým je ona tam, Ivan sa zväčša pekne,chutne prebaví pri mne (ak totižto neufrkne ku kamarátom), len čo sa však Elenka vráti, začne sa nepokoj a hašterenie. Vtedy ešte i Luna je samopašnejšia; ako sa deti ukážu na dvore, ona hneď behá, zháňa čosi, a o chvíľu príde s pyšno zalomenou hlavou, v pysku nesúc nejakú paličku, priekom medzi zubmi stisnutú, a zabočí to k Ivanovi, to k Elenke, pobodnúc ich ňou a povrkujúc hrdelným hlasom: Vŕŕŕ, vŕŕ!, kýmkoľvek jej nerobia kvôli, totižto kým jeden z jednej, druhý z druhej strany nechytia paličku a Lunu takto za sebou neťahajú. Ona sa prieči a stavia, že nie a nie, ale len čo deti vypustia paličku, ona ich hneď znova pokúša a pobodáva ku hre. A keď sa už s ňou naťahujú, je celá blažená, má sa zmyšiť od radosti, až jej oči ihrajú, ako ich zboka nabok prevracia od jedného partnera k druhému, keďže hlavu musí meravo držať pre zaseknutú v zuboch palicu. A keď deti idú do dlhej prídvornej záhradky, vtedy ich zasa hneď vyzýva skákaním a výskaním, aby behali s ňou o závod popri plote. Keď jej i v tom urobia po vôli a pustia sa do behu chodníkom pozdĺž plota, ona z tejto strany cvála a zaskakuje ani posadnutá, až jamky vytrháva do zeme svojimi ťažkými labami. Zavše sa i hodne búši o debnu alebo petrolejový sud pri plote uložený, ale takých maličkostí si ona vo svojej horlivosti nevšíma, len pomedzi latky sliedi očami za deťmi, či nezaostávajú. Ak by sa pri niečom inom pribavili, hneď vyhodí sa prednými labami na plot a pohadzujúc hlavou a povyskujúc, vyzýva ich pokračovať v dostihoch. Pozoruhodné je, že napomínanie ide len cez plot, dnu do záhrady k deťom by za svet nevošla, hoci má i dvierka otvorené, i ponad plot by sa ľahko prehodila — lebo vie, čo sa patrí pri hre. Na počudovanie je, koľko jemného zmyslu má taký pes — a k tomu i dobrého humoru. A už najmä toto behanie o závod je jej veľkou pasiou; i keď do mrváňa pokrútená spí na kamennej ploche predo dvermi, razom, ani šidlom podpichnutá, vyskočí, ak sa deti priblížia k dvierkam záhrady. Ak je však iba jedno z nich tam, neprovokuje ho, iba keď sú obidve. To už tiež patrí do jej zákona.

Len škoda, že tieto zábavky skoro musia prestať, keďže nám nastáva už nepríjemný, studený a mokrý jesenný čas. Čože budú moje detváky stvárať v tej izbe? Zvady, zhony a plesky. Aspoň tých nervov nešťastných keby človek nemal! A teraz Elenka už ani o pradenie sa nebude trhať, keď jej nebude mať kto chuti dodávať k nemu, lebo stará mamka nám nedávno odišla so sľubom, že ak bude žiť, druhý raz zasa príde, keď deti budú väčšie.

Január 1884

Na minulé Vianoce moje deti už samy pripravovali si vianočný stromček — už vedia, že ho nedonáša Ježiško. Elenka ešte vlani začala javiť pochybnosti; teraz medzi školskými deťmi už celkom vyrástla z tej blahej predstavy. A želenia za ňou u nej nebolo badať, dosť jej je na tom, že tieto vianočné radosti dejú sa na pamiatku Ježiškovho narodenia. Rozumie sa, v tom zmysle poučila o veci aj Ivana a radosť sa im tým nezmenšila, lež naopak, mali veľkú rozkoš pri tom pripravovaní stromčeka. Elenka, pravdaže, bola tomu riaditeľkou, každému medovníku, cukríku, pozlátenému orechu a blýskavým okrasám ona určila miesto. Ivan len usiloval sa plniť jej pokyny, zavadzal jej pri tom a štebotal.

Keď sme potom sviečky na stromčeku pozažíhali, otec s Elenkou pri ich svetle zaspievali pekne spolu zo Zpěvníka „Čas radosti, veselosti“ — čo z jej detského hrdielka znelo tak dojemne, že som cez celý čas musela slziť. Ivan, ku mne pritúlený, ticho načúval, zamyslene upierajúc oči na spievajúcich. Zelektrizovalo ho však, keď von pod oblokmi a v pitvore z iných, vždy ďalšími sa zamieňajúcich detských hrdiel začalo sa hlučne ozývať „Čas radosti“, prekričané každú chvíľu škrekľavým alebo drsným hlasom Cigánov a Cigánok.

„I ja im dám, mamka, i ja!“ drel Ivan odo mňa grajciare a šiel ich s rozkošou rozdávať spevákom. Čím viac bolo komu dávať, tým väčšia jeho radosť. Až vtedy sa trochu znechutil, keď dvaja lagani—Cigáni vytrhli mu z ruky celú zásobu grajciarov a ušli s nimi, dupotajúc popod bránu.

A v nasledujúce ráno, hneď ako sa oriadila — otec ležal ešte v posteli — odriekala nám Elenka svoj v škole naučený vianočný vinš vážne a bezchybne. Ledvaže ho dokončila, vyviedla Ivana za ruku a predriekala mu iný „vinš“, ktorý v škole vraj učili sa menšie deti. On smelo a hlasne odriekal ho za ňou, priamo si zastanúc pred otcovu posteľ. To bolo naše milé vianočné prekvapenie od našich detí.

Elenka našla si pod stromčekom drobný porcelánový kávový súbor pre bábiky i malú voskovú bábiku namiesto vzácnej Milušky, ktorá je už na viac miestach lepidlom pozliepaná a musí vždy ticho ležať v perinke. Ale hoci nová bábika ani krásou, ani vystrojením nemôže sa rovnať bývalej Miluške, Elenka ju pohotovo s láskou privinula k sebe, uisťujúc, že táto zdá sa jej najkrajšou a že ju ona i nado všetky ostatné báby na svete najradšej má. Viac si teda ani žiadať nemôžeme.

Ivanovi tiež dostalo sa konečne, po čom už dávno túžil: malá pištoľka na papierové kapsle, ktorými si chlapci často vlastnú kožu opália. Otec mu ju vždy odopieral, ale teraz už neodolal dať mu ju, aby tiež mal radosť, pripojil však k daru i dôrazné napomenutie k opatrnosti a obšírne naučenie, ako treba s ňou zaobchodiť, čo Ivanovu radosť trochu ochladilo. No dosiaľ sa už naučil neškodne narábať s ňou, je celý šťastný a hrdý, keď mu hodne puká, a my dúfame, že i tejto slávy sa skoro nasýti.

Tak naša vianočná radosť pri všetkých skromných prostriedkoch bola podarená a v náhradu za stratenú predstavu, že sviečočky na stromčeku zažíha sám Ježiško, vynašiel si Ivan inú: každý večer mi zvestuje, že nám Ježiško rovno z neba svieti tými mnohými hviezdičkami — aby som to len išla pozrieť.

Ináč žijeme si ticho, v zimnej stiesnenosti obmedzení temer len na vlastnú domácnosť. Aj Ivanovi hodne zaseklo sa bludárenie, len výnimočne si nájde k nemu príležitosť. Elenkinu myseľ zaujíma nadovšetko jej škola a pravda, i priateľky, s ktorými sa v nej zoznámila. Že je prvou žiačkou vo svojej triede, to lahodí jej ambícii — a k tomu ešte nestojí ju ani len nejakej námahy, lebo čo sa posiaľ učí, je pre ňu len hračkou. A hádam preto, že ju učenie nenamáha, oddáva sa po tieto časy spevu a spieva najviac nábožné piesne. Ktorú spievajú v škole, tú si večer doma znova prespevuje. Ak je otec prítomný, hneď sa spojí s ňou a učí ju i ďalšie, lebo ako rechtorský syn vie vyspievať všetko čo bežnejšie. On si sadne, drží Zpěvník a malá dcérka, opretá o jeho kolená, pozorne a vážne spieva s ním, čo znie náramne dojemne. Ale azda ešte dojemnejšie je, keď sama sa preberá v Zpěvníku a svojím detským hláskom si tak skrúšenovážne prespevuje. Vtedy sa mi vždy žiada vrúcne ju k sebe privinúť. Do spevu má nadanie, už dávno spievava všetky známejšie naše národné piesne, niektoré ľudové naučila sa ešte ako drobunké dieťa od svojej prvej varovkyne. Nápev si ľahko zachová, ale je hodne kritická pri tom, opravuje sa, kým lepšie neulahodí. Zavše sa cvičí s obdivuhodnou vytrvalosťou v rozoznávaní hlasov na svojom malom „klavíriku“, veľmi prostom to nástroji s dvanástimi kovovými tľapkami, každá iného hlasu. Sám jej hlas, ako je v hovore niekedy nemilý (napríklad v zvade a dudraní), tak je v speve vždy dojemný, hoci ešte prislabý. Až zosilnie, bude azda dosť pekný. Ale nie vždy dá sa nakriaknuť, keď ju popýtame, aby niektorú zaspievala.

O včasné chodenie do školy vždy je boj. Ona vstane o šiestej, riadi sa nepretržitým poriadkom až milá vec, z čoho otec každý deň má veľké potešenie, a ak ju ja dlhšie češem, alebo ak sú jej raňajky ešte nie nachystané, už je ustonaná a utrápená. Ba nedávno za jasnej mesačnej noci nás o pol druhej po polnoci vybúrila zo sna svojou prílišnou horlivosťou. Zrazu ma prebudilo akési šťukanie na dverách. Hneď som sa posadila, ale v izbe sa nič nehne. Vstanem, pozerám po posteliach: tu Elenkina prázdna, prikrývka na stranu odhodená. Náhlim sa teda von, čo je to s ňou: nuž ona už v kuchyni ostro dohovára slúžke Judke, že jej nedoniesla dnu čižmičky, že jej iste už bude pozde do školy — a tak ďalej — až sa Judka zľaknutá začala brať z postele, že je vari ozaj už ráno.

„Ale, Elenka, či sa ti rozum čistí?“ zavrátila som ju nahnevaná. Ona plačlivo:

„A koľko je hodín?“

„To si mala najprv pozrieť, nie hneď vospust sveta ľudí búriť,“ reku.

V izbe rozžala som sviečku, aby sme videli, koľko je tých hodín, a tu sa moja horlivá žiačka presvedčila na svoje vlastné veľké, teraz začudovaním ešte zväčšené oči, že je práve pol druhej po polnoci. Sklonila zahanbene hlavu, vyhovárala sa, že keď je tak vidno, ona si myslela, že sme my všetci už povstávali, preto sa ani neobzerala do našich postelí, len sa náhlila obliecť sa. I zhádzala rýchlo šatočky zo seba a schovala sa do postele — a mala v prvšie dni dosť čo počúvať pre tento smiešny i mrzutý prípad.

Ivan sa podľa nej tiež drie do školy, zavše nám i výčitky robí, že sme ho ešte ta nezaviedli, ale ja nemyslím, že by to u neho bola akási neodolateľná túžba po učení. Keď mi čas dovolí, začínam ho priťahovať k šlabikáru, on i príde bez odporu, ale poznávanie litier samo v sebe pre neho nemá nijakú príťažlivosť. Počúvať, keď niekto iný číta alebo rozpráva, to sa mu lepšie páči, pri tom mu až oči žiaria.

Teraz cez zimu je zasa najviac pri mne, čo je pre neho dobre, ale ja nemám nikdy oddychu a odpočinutia. Vždy ho treba niečím obslúžiť, každú chvíľu musím prerušovať svoju vždy naliehavú a neodbytnú prácu.

„Mama moja, prosím ťa, daj mi ten druhý bič, sprav mi flintu — pil by som vody, čká sa mi — Elenke sa nečká, ale i jej daj (ak je totiž Elenka doma) — chcem si ruky umyť — vykroj mi jadrá z jabĺčka — zastrúhaj mi ceruzku, idem maľovať – zapni mi remenicu (remennú zásterku totiž, keď sa už sám donamáhal s ňou a nemohol si ju zapäť) — tlačí ma v topánke, vyzuj a obuj ma,“ a ktoviečo ešte. Takto to ide temer neprestajne. Sú to malé službičky, ale nesmierne vyčerpávajú dospelého človeka, najmä keď má k tomu iné svoje súrne práce. A ešte viac unujú tie premnohé otázočky, na ktoré často mama nevie ani ako odpovedať. I zdieľanie svojich prostučkýeh myšlienočiek a dolípavé žiadanie vysvetlenia. K tomu ešte i ustavičné vťahovanie mamy do svojej detskej hry. To je večitý nepokoj, ktorý sa nedá prirovnať k ničomu inému na svete. Teba vyčerpá sto ráz cez deň, ale u dieťaťa, vo svojom žriedle, je nevyčerpateľný. Čuvy sú ti napnuté pri ňom ako na mukách. Musíš užasnúť, kde tie deti berú toľkú výmyselnosť robiť všetko čo najprevrátenejšie, ako sa najväčšmi protiví poriadku. Trpezlivosť ti je stále napínaná až do prasknutia, hoci sa pritom často musíš i usmievať nad ich usilovným, všetečným kutením. Prenášať to po všetky dni z roka na rok, ustavične s namierením k dobru detí prekonávať všetky ťažkosti, či si disponovaná k tomu, či nie, či si zdravá, alebo nezdravá, či máš pomoci, či nie — silu k tejto ťažkej a zodpovednej úlohe čerpáš vždy len zo svojej nevýstižnej materinskej lásky. Keby tej nie, zdá sa mi, že by ani svet neobstál. Zapadlo by všetko, čo je v ňom dobré, nezištné.

Ľudia vo všeobecnosti stonieme, že čas rýchlo uchodí a naša mladosť s ním. Nestačíme sa ani spamätať, už sme starí. I mne, keď som so svojimi deťmi, často sa vidí, akoby som bola už hodne stará, že ich už dávno vychovávam, že som mnoho ťažkostí podstúpila s nimi. A jednako ešte nebolo dňa od ich narodenia, v ktorý by som si nebola veľmi úpenlivo, až túžobne žiadala, aby sme boli už ďalej — len ďalej a ďalej! A viem, že pritom uchodí moja mladosť a že pozdejšie ani deti mi viac tej čistej rozkoše nepodajú, akej mi podávajú teraz, kým sú malé a nevinné, aspoň v jasných chvíľach. Je to akýsi nepovedomý, vždy žijúci, ale málo porozumený pud, ktorý nás ľudí nevdojak ženie k neznámemu cieľu. No nad tým sa trudiť v zhonbe dňa nemáme času.

I ja stačím len na to hľadieť, čo je na povrchu. Viem, že najviac preto si žiadam, aby mi deti boli už staršie, že by boli von z nebezpečného veku, kde úmrtnosť detí je ešte veľká. Bojím sa vždy o ne, najmä o Elenku, ktorá je od narodenia telesne slabá. Ale pravdu vyznať, žiadam si i zo sebeckých pohnútok, aby mi deti boli už staršie a rozumnejšie, žeby prestal ten nekonečný nepokoj od nich, ktorý sa zdá neznesiteľným, a jednako ho musím pretrpieť. Viem síce, že každá ďalšia doba v postupe ich vývinu donesie pre mňa i nové starosti, nebodaj vážnejšie a ťažšie ako sú prítomné, ale — človeka vždy tie prítomné tlačia najväčšmi a chce sa prítomnosti zbaviť. Tak nás to ženie napred.

Keď ja, už svojou povahou veľmi nedostatočne zaopatrená trpezlivosťou, často až priostro cítim ťažkosť svojej úlohy, tu si len predstavím takú matku, ktorá bez pomoci, ba ešte zavalená inými ťažkými prácami, vychováva i šestoro—sedmoro detí. V noci nemá pokojnej hodiny, žeby sa vyspala a sily nazbierala; vo dne nemá pokojnej chvíle k nevyhnutným, konca nemajúcim prácam — a jednako všetko to prenesie a prekoná. Pomoc sa jej nepodáva, odmena jej nijaká nekynie — kde berie potrebnú silu k tomu všetkému? Iste hlavne v svojej materinskej láske a potom v povedomí povinností. Keď si na takúto matku pomyslím, zahanbím sa sama pred sebou pre svoju netrpezlivosť a usilujem sa nadobúdať trpezlivosti.

Ale to je vždy ťažko.

Závidím tým matkám, ktoré ju majú od prírody hojne nadelenú.

Avšak najpádnejšie je porazená moja netrpezlivosť, keď mi deti prechorejú. Vtedy hneď skrúšene vzdychám v srdci: Bože, Bože, všetko chcem vďačne znášať, len mi ich zas uzdrav!

Ťažká a nevďačná je rodičovská vychovávateľská úloha už i preto, že len po dlhých námahách ukážu sa začiatky zjavných výsledkov. U niektorého dieťaťa strašne ťažko sa kliesnia chyby. Ale žiadané výsledky sa konečne zjavia a blažený pocit, aký má rodič z toho, mu je skvelou odmenou za svedomité námahy. Keď badá, že ustupujú tvrdošijne vrodené necnosti a silnejú vrodené cnosti, zdá sa mu, že zaháňa tmu a vyvádza svetlo na svet. Pravda, pritom i sám často habká v tme. Najväčšmi cíti svoju malomocnosť v tom, že vrodené zlo nevládze celkom vykoreniť a tiež chýbajúce dobré vlastnosti nevládze stvoriť, vštepiť do hĺbky duše. Ja aspoň pochybujem, že by sa to podarilo hoci najvýtečnejším vychovávateľom. Výtečný vychovávateľ je už ten, kto so zdarom kliesni zlé a k rozvoju privádza dobré vlohy, vo väčšej—menšej miere vrodené každému dieťaťu. Veď je to veľká a krásna úloha i pre majstra vychovávateľa.

Najťažšie mi je, keď musím deti trestať. A či ich ozaj musím? Čítala som i spomínať počujem, že pri veľkej pozornosti, pri dôslednom pridŕžaní sa istého spôsobu možno deti vychovať bez telesného trestu. Ja by to rada, ale neviem si toho spôsobu nájsť. Často zbehnú sa veci tak, že si neviem rady bez trestu. Elenka si nevšíma napomenutí a výstrah, tým nás núti k ostrejším mieram; Ivan často dá sa strhnúť svojej prudkosti a prenáhlenosti, tým si priťahuje trest. On by síce i bez trestu uznal a oľutoval svoju chybu, ale by sa nesnažil vyvarovať sa jej druhý raz.

Malicherných chýb, pre ktoré Elenka dostáva hrešenia, je celý riadok, a keď hrešenie nepomáha, premýšľame s otcom, ako by sme ju ostrejším spôsobom od nich odučili. Pre vreckovú šatku, ktorú si často doma zabudne, keď ide do školy, bolo už mnoho napomínania, dohovárania — a napokon hrešenia. Pre ihlicu na zopínanie zimnej šatky, ktorú ona do vrecka strčí a šatku nechá nezapnutú, podobne. Pre špongie na utieranie tabuľky, ktorých už viac roztrhala a roztratila. Najviac však dostáva karhania, že neprichádza rovno domov zo školy, ale zastaví sa u jednej—druhej kamarátky a tam sa zabaví, hoci do tvrdého mraku. Keď jej pre to dohovárame, hneď má plno výhovoriek, a už vidno, že sa od toho nedá odvrátiť, kým ju raz nepotresceme. Raz, bolo to ešte pred sviatkami, vyviedla takú bravúru, že keď som ja bola v kuchyni prácami prichytená a nestihla som na ňu pozor dávať, ona popoludní toho dňa odišla do školy bez zimného kábáta. Ja som sa o tom dozvedela, až podvečer prišla domov uzimená, preziabnutá, nuž potom i poľakaná o ňu i nahnevaná som ju veľmi vyhrešila a musela dlho kľačať v kúte izby, aby jej prešla chuť od takých rozmarov. Ja stŕpam a strachujem sa vždy o ňu, keď ju v tej zime vyprávam na dosť ďalekú chôdzu do školy — a ona si, ani naschvál, chce pritiahnuť prechladnutie. Ona, pravda, mala výhovorku pohotove, že však svietilo slniečko a že veď i druhé dievčatá chodia do školy bez kabátov. Možno, ale len tie, ktoré bývajú blízko školy.

Okrem toho dostáva sa jej ešte vždy temer každý deň najmä od otca mnoho napomínania a karhania pre zdĺhavé a babrané jedenie. Ale tu ani karhanie, ani kľačanie, ani absentovanie dosiaľ ani najmenej nespomohlo, musíme len trpezlivo čakať, kým z toho vyrastie.

Ja najväčšmi trpím, keď ma deti svojou neznášanlivosťou doženú ta, že ich musím potrestať. Keď sa totižto pohašteria a z toho i pobijú. Vždy je to tá stará história, že Elenka popudí Ivana k hnevu a on potom letí do nej päsťou. Popravde by v tých prípadoch iba ona zaslúžila trest ako pokušiteľka, ale keď ona, telesne vždy slabá, vykríkne pod Ivanovým úderom, to ma nevdojak strhne trestať jeho prv a citlivejšie ako ju. A až potom sa vykľuje, že ona bola hlavne vinnou. Pod tým trpím viae ja ako samy deti, ktoré sa ľahko pomeria a hneď zabudnú i na najostrejšie šarvátky, keď sú už prekonané. Ale Elenke potom vždy dám pocítiť, že Ivan pre ňu trpí, aby sa druhý raz chránila zadrapovať do neho — čím i to docielim, že ona nikdy necíti škodoradosť, ale viac ustrnutie, keď Ivana potrescem preto, že ju udrel. U neho, dobráka malého, škodoradosť vôbec nikdy nevznikne, ale naskutku sa hlási súcit, keď Elenku potrescem, že jemu v niečom ublížila. Ak jej dám kľačať a odídem po svojej práci, to on každú chvíľu dobeháva za mnou vyjednávať. Že je už toľko a toľko hodín, či Elenka už môže vstať. Ak nedovolím, zas o chvíľu pribehne, že Elenka už chce plakať — takto sa usiluje ma obmäkčiť s akýmsi úzkostlivým výrazom vo svojich úprimných očkách. Ak zostanem neúprosnou, ide Elenku obrábať, aby odprosila, a už i priletí zvestovať mi, že by chcela odprosiť, ale keď jej nedovolím vstať. Tak napokon jeho horlivému ustávaniu i podarí sa prelomiť ľad medzi nami a šťastne vyrovnať vec. Často až dojíma jeho šľachetnosť, on nezná pomsty a nežiada satisfakcie — ale ma nadchádza i starosť, že v živote, kde nevidíš iného sebectva, tvrdosti a neuznalosti, s tým nezájde ďaleko. No veď on iste zatvrdne pod tým všestranným udieraním, a naučí sa tiež udierať, kde bude treba.

Jednotvárne sa nám míňajú tieto tmavé, krátke zimné dni, ale ja pre ustavičnú prácu nemám dlhej chvíle, lež naopak, vždy primálo času — deti samy vedia si spraviť zábavku. Do toho ony majú podivuhodné nadanie.

Už ráno za tmy, okolo šiestej, začínajú sa ozývať ich hlásky, ako keď sa vtáčatá pred úsvitom ohlasujú. Ivan spáva na diváne, hlavou celkom blízko k mojej posteli. Počujem, že si šepce čosi, husto a rovnomerne, veľmi tichučko, ale istý vzlet je v tom nezaznateľný. Ja, hoci najbližšia k nemu, neviem, čo recituje, ale Elenka, ktorej posteľ je až na druhom konci izby, vie o každom jeho šeptanom slove, lebo už i hneď doletujú od nej opravy, kde by sa on pomýlil, alebo mu vypomáha, ak sa na niektorom slove zasekne. Z toho až vyrozumievam, že si on reční Som vojak od rodu, za tou Nitra milá, Nitra, a hneď zasa Veje vetrík, od Tatry k Dunaju. Elenka, taká rodená guvernantka, nezdrží sa cvičiť ho, a jemu je to nie na škodu. No všetko ide to tlmeným šepotom zo šetrnosti oproti nám, rodičom, kým sa neprezradíme, že už nespíme. Náhle sa však čo len slovom zamiešame do ich diškurzu, už sa, ako z uzdy vypustený, rozprúdi ich nehatený štebot, prechádzajúci často do prudkej škriepky. Keď témy, na ktoré naďabili, vyčerpajú, Ivan žiada, aby si už teraz zaspievali spolu. Hneď sa podvoliť je proti Elenkinej hodnosti, preto najprv odporuje:

„Ja nemôžem, lebo keď som ešte trochu rozospatá, nuž mi ešte neprišlo tenkô do hrdla.“

Ivanovi tento argument nestačí, prehovára ju, aby len oprobovala. A keď ona ešte vždy nechce, on po krátkej tichosti zrazu vytiahne tenučké, nekonečne dlhé í, až to cvendží tmavou izbou.

„Vidíš, i ja som rozospatý, a mne už prišlo!“

Tu sa už ani ona nechce dať zahanbiť a zanôti svojím dojemným hláskom: Bratislava, Bratislava… On sa usiluje za ňou, ale svojím neistým habkaním len ruší jej pekný spev. No ona to strpí, lebo má povedomie, že ho tým cvičí v speve. A táto jej snaha ani nie je celkom bez úspechu, lebo keď prejdú na Nitra milá, Nitra, už im to ide dosť súzvučne, až nám je milo ich počúvať. Pomaly chytá sa i otca a on už začína ladiť svoje hrdlo — ale zrazu Elenke príde škola na rozum, a tu nič viac nezadrží ju pri zábavke. Chce vedieť, koľko je hodín, lebo pri speve a vrave sme prepočuli, koľko ich posledne bilo. Musím teda zažať svetlo, a keď vysvitne, že je už šesť preč, ona náhlivo vykĺzne vo svojej dlhej košielke z postele a oblieka, umýva sa bez prestávky jedno za druhým, že sa ja popri nej tiež hodne musím ohadzovať, aby sme spolu mohli ísť do kuchyne, medzitým už vyriadenej a rozohriatej.

Ivan, rozumie sa, vkĺzol ešte do otcovej postele — to si on za svet neodpustí — a tam sa bez starosti, bez trudenia sa s povinnosťami veselo pokračuje v cvičení hrdla a jazyka. Rada by som vedieť, či on, až bude žiakom, tak si bude dbať na povinnosti ako teraz Elenka. Oni dvaja s otcom vstanú, až keď sa celkom rozvidnie, spolu robia toaletu i pekne spolu sa ustanovia k raňajkám do kuchyne, kde Elenka medzitým už užila svoje mlieko (s ohľadom na školu sa naučila aspoň raňajky rýchlejšie odbaviť) a pakuje si knižky i všetky školské potrebnosti do kapsy. Ona len mlieko chce raňajkovať, o káve ani počuť —Ivan zasa veľmi rád kávu, s pôžitkom omáča si do nej svoj chlebík, a ak obaja odrazu raňajkujú, nikdy nevystane vypytovanie medzi nimi, čo je lepšie a čo zdravšie. Elenka mudruje o svojom mlieku, že je zdravšie, Ivan tvrdí o svojej káve, že je lepšia, z čoho niekedy povstane celá šarvátka. Nedávno ju on silou—mocou chcel presvedčiť o dobrote svojej kávy a núkal jej, aby aspoň za lyžičku okoštovala z nej, že potom bude vedieť. Keď sa ona do toho nemala, načrel on do lyžičky kávy a niesol jej ju k ústam, všemožne ju prehovárajúc k užitiu. A keď ona len nie a nie, on nelenivý vycvrkol jej ju do mlieka. Tu, pravda, hnev a lamentovanie z jej strany, že jej je teraz už všetko mlieko pokazené, ona ho nemôže zjesť, a tak — a tak, čo on nechcel uznať. Keď som prišla súdiť medzi nimi, pribudla ešte obžaloba proti Ivanovi, že kôrkou z chleba pichol Elenku do líca.

Tak sa vedia oni postarať, aby nepanovala medzi nimi akási nudná jednomyseľnosť. Až keď Elenka odíde do školy, nastane tichý oddych pre moje uši i nervy, hoci mi ani sám Ivan úplného pokoja neponechá. Ak nie iným, aspoň všelijakým vtipkárením zabáva seba i mňa, za rána má na to akosi bystrejší rozumček.

„Akože je to? — veď som ja len sprostý!“ poctí sa zavše, keď nevie niečo urobiť, do čoho sa bol zachytil. Najmä to ho domrzí, keď si neuhádne klobúčik postaviť na hlavu ako treba, ale krúti ho sem i ta po nej.

Keď ráno príde do vyriadenej, vyvetranej izby, rád ide kutáčom kutať do pece: zdá sa mu, že tým koná niečo veľmi dôležité.

„Ale je tu horúce — človeka až tak páli!“ poznamenal nedávno pri takom kutaní s náramne vážnou tvárou.

„Akého človeka?“ zadieram ja, lebo mi bolo smiešne jeho sebavedomé taxovanie sa za „človeka“.

„Nuž mňa!“ odvetil takým tónom, ktorý naznačoval, že však sa to samo sebou rozumie, a splna pozrel od svojej práce na

mňa. Ale aký je čujný, obadal hneď i utajené v tom komikum, lebo sa letmo uškrnul.

„Nuž a či si ty človek?“ reku.

„Nuž a či som nie? Čože som teda?“ pozastavoval sa.

„Ešte len človiečik.“

„Ale už skoro budem človek.“

„Dobre tak!“ A bolo po hádke.

O chvíľu si začne nôtiť niektoré popevky, ktoré mu iste ešte od rannej cvičby v otcovej posteli brneli v hlávke, ale ani jeden sa mu nadobre nechce vydariť. „Či — ešte — žiješ, či — ešte — čuješ –“ sprobúva už po druhý raz s neistotou v nápeve, ale tým dôraznejšou výslovnosťou, najmä č, š, ž náramne splna vyslovujúc. Začína to už po tretie, vidno, že ani text mu ďalej neslúži. Ja sa musím usmievať na ňom, ale len tak, aby to nezbadal a sa nezmiatol.

„Či ma ty ešte — verne miluješ,“ vypomáham mu nazdarboh v dobrom rozmare svojou vlastnou improvizáciou.

Strmo pozrie na mňa, pokrúti hlavou a vetí rozhodne:

„Veru nie!“

„Teda ma ty verne nemiluješ?“ opytujem sa akoby v sklamaní a ľútosti. No on sa nedá zmiasť takouto úskočnosťou. Zasa splna hľadí na mňa, až vidím v jeho očiach, ako si v mysli ujasňuje to, čo má povedať.

„Ja teda verne milujem — ale v piesni je nie tak,“ odvetí s akousi presvedčenou istotou.

Ja som spokojná s odpoveďou a nedržím sa, stvrdím to hneď i poľubkom na jeho temä, vlasovou strieškou pokryté.

Keď ja vyjdem z izby, ani on sa tam neobstojí, hľadá si zábavku okolo mňa, kde som v akej práci, alebo ide von na dvor, i do obchodu. No nepotrvá dlho, už mi zasa príde s akousi pevnou paličkou a náhlivo vyťahuje z odstávajúceho vždy vrecka svojich nohavičiek akýsi pokrčený červený špagátik a podáva mi oboje, aby som mu z toho spravila flintu. Nechám teda svoju robotu, priviažem konce červeného špagátu na oba konce paličky — a flinta je hotová. Naradovaný prevesí si ju kosom cez chrbát a berie sa von, že vraj ide strieľať straky, ktoré teraz, v snehu a tuhej zime, tisnú sa nám až pred samé pitvorné dvere. Vo dverách sa ešte obráti a upozorňuje ma, aby som sa nenaľakala, lebo že však on tie straky nepostrieľa naozaj, len namieri, povie: „Puff! Puff!“ — tie sa naľakajú a odletia.

Po tomto starostlivom upozornení s uspokojeným svedomím a natešenou tvárou stratí sa mi z očí. Premilá a prešťastná detská myseľ!

Pozdejšie, keď iste už všetky straky odkúril, vidím ho cez oblok, ako prispieva pomocou Lajošovi, nášmu učňovi. A síce Lajoš nesie dvorom z pivnice veľkú plechovicu, naplnenú petrolejom, Ivan však z druhej strany dupká vedľa neho a — iste v číročistej snahe, aby mu ťarchu uľahčil – „nesie“ mu pozorne a bedlivo jeho druhú, slobodnú ruku, vodorovne vystretú. Lajoš sa pritom usmieva, hoci by mu tá úsluha bola nepríležitá, lebo nechce kaziť radosť malému úslužníkovi s jeho úprimnou ochotou. Tak si on nechtiac získava každého.

Keď sa už hodne ubehal a uzimil von, ustanoví sa mi s červeným nosom i červenými uškami do kuchyne.

„Mama, voľačo ti poviem — ale len pošepky.“

Nechám svoju robotu a nakloním sa k nemu, hádajúc v mysli, čo to asi má za diskrétnu vec za lubom. Prihne sa k samému môjmu uchu.

„Nech mi dajú jesť!“ bola tá očakávaná diskrétna vec. Nemohol mi to len tak prosto povedať, lebo ho šteklil dobrý rozmar.

„I ja ti niečo pošepnem,“ zašla som teda tiež na jeho ľad. Nadstrčil zvedavo uško. „Nech si najprv noštek utrú, aby sa im neblyšťal, a potom nech si prosia jesť.“

Náhlivo vytrhol šatku z vrecka a narábal ňou, až mu nos ešte väčšmi očervenel.

„No, už si prosím.“

„Nech sa im páči šáločku mlieka.“

„Ale či nám nebude horúce –“ obmýšľal sa, berúc teplú šálku do premrznutej ruky.

„Nebude nám, nebojme sa; len dajme pozor, aby sme šálku nerozbili.“

„Dáme pozor a nerozbijeme.“

O chvíľu bolo mlieko vydúchnuté.

„Mama, ešte ti voľačo pošepnem.“

Nadstrčím ucho.

„Ja som ešte hladný — nech mi ešte dajú niečo.“

„Hm, hm. Ale čo? Kúsok chlebíka sa bude ľúbiť?“

„Bude, ak inšieho nemajú.“

„Iba ak by toho pareného rajzíku (ryže).“

„Toho, toho nech mi dajú!“

„Nech sa teda páči pohľadať si lyžičku.“

Prehŕňa sa v košíku, štrká náčiním. „Tu niet tej mojej — kde mi je?“ mrzí sa.

Idem ta, nájdem mu ju. „A toto je čo?“

Usmeje sa milo. „Ďakujem ti za nájdenie!“Ani sa nezbadal, že vypadol z predošlej rozmarnej úlohy. Keď si ryžu zjedol, vzal železnú lopatku od sporáka, že ide na dvor sneh odpratúvať, lebo že chce pracovať, aby si obed zaslúžil.

I prichytí sa tuho do tej roboty. Je v kapčekoch, v krátkom teplom kabátiku a v remennej zásterke, na hlave má trochu do tyla potisnutý svoj starý, ošúchaný plstený klobúčik, ktorý už nemá ani od vonku stužky na okrasu, ani zdnuká ochranného remienka, takže sa dá celý hoci do hrsti zhŕždiť. Tohto starého klobúčika sa on za svet nespustí a ja len veľmi ľutujem, že si ho neviem v ňom poriadne nakresliť, lebo len v ňom je on opravdivý, samosvoj. Nová súkenná čiapočka opovrhnutá povaľuje sa kadekde.

Dívam sa na neho cez oblok, ako do chuti sa s lopatkou ohadzuje, až guče snehu lietajú na obe strany. On ma zbadá a natešeno sa usmeje. Poberám sa von, že mu poviem, aby si pri práci pery neoblizoval a ústa držal zatvorené, tu, ako vykročím z pitvora, oproti sa otvoria magazínové dvere, Luna, akási schlípená a akoby niekým tisnutá, vynorí sa z nich a za ňou hneď pán s nahnevanou tvárou a karhajúcou rečou. Iste sa zasa, podľa svojej obyčaje, chcela cez sklep vykradnúť na rínok po bludárení, keď ju cez bránu nechceme pustiť, lebo „zháňanie“ jej je prísne zakázané.

Ivanovi, ináč neznajúcemu škodoradosť, iste dobre padne, že aj iného hrešia pre bludárenie, nielen jeho, lebo jej hneď posmešne privolá:

„Luna vyhrešená! Luna vyhrešená!“

Ona si to naskrze nevykladá v zlú stranu, práve naradovaná priskočí k nemu a vždy hotová do hračky chce mu lopatku vziať z ruky, až jej zuby klepocú na studenom železe. V naťahovačke, ktorá nastala, zhodí Luna Ivana do snehu, no on jednako podrží lopatku v rukách; keď sa pozbiera, zahrozí ňou Lune a dá sa zasa do roboty. Ona cvála za odskakujúcimi chlpmi snehu, berie ich do pysku a chce ich „aportovať“, ale s prskaním ich vypľúva, lebo ich chlad jej zachodí za zuby.

K tejto zábavke pridruží sa i sused—kamarát Janino, ktorý iste spred brány začul Ivanov hlas. O chvíľu pracovali dvaja malí robotníci o závod a Luna ich pri tom obveseľovala. O dobrú štvrťhodinu doniesol mi dnu Ivan, ako dôkaz horlivej práce —vo dvoje prelomenú železnú lopatku, so všelijakým vysvetľovaním a vyhováraním, prečo a ako sa mu to prihodilo. Odo mňa ani nedostal pre to pokarhania, ale ako Elenka prišla zo školy a tú škodu videla, bol koniec tichosti, spustila na Ivana mravokárne dohováranie v takom asi zmysle, akoby prelomenina tú lopatku veľmi bolela, ba že ju až o život pripravila. Ivan sa bránil, ako vedel, a že jej po jej vôli neparíroval, začala mu vyhrážať:

„Počkaj, keď budeš do školy chodiť, vždy poviem pánu rechtorovi, čo si urobil — potom ty dostaneš!“

„Ja nebudem do školy chodiť!“

„A keď pán rechtor prídu a ťa do povrázka poviažu a nasilu odvedú — ?“

„Ja ujdem po železnici do hory a tam sa schovám!“

Obrátim sa Elenke dohovárať, že Ivana školou straší, tu ona už v plači, že ju Ivan „fukol“. Citujem Ivana k sebe cieľom inkvirovania, tu vysvitne, že najprv ona jeho pokvákala za vlasy. Tak teda na samé predobedie museli ešte napochytre obaja kľačať v izbe a potom sa navzájom odprosiť.

Rozumie sa, že pri obede o hneve nevedia už ničoho. Po obede, sotvaže som si sadla so šitím k svojmu malému stolíku, už sa mi obaja tam tisnú, píšu spoločne čosi na bridlicovú tabuľku a chránia to bedlivo ľavými rúčkami pred mojím zrakom, ani nejaké štátne tajomstvo. Potom mi dajú hádať, ktoré číslice napísali. Keď toho majú dosť, „maľujú“ na tabuľku a zasa ja mám obdivovať ich umelecké dielo. Ja vidím len na bielo počiaranú a špongiou pofládrovanú plochu, ale oni mi vysvetľujú, že sú to vrchy, potoky a oblaky — teda krajinka. Podľa Ivana ešte i vtáčie hniezda majú tam byť. Čo človek môže ešte viac žiadať?

Ak Elenka odíde do školy, nastane zasa tichosť a moje nervy si trochu oddýchnu, hoc i sám Ivan berie moju pozornosť ustavične do nároku. Šteboce mi, rozkladá svoje myšlienky a skúsenosti, žiada všelijaké vysvetlenia a chce, aby som sa vždy na všetko dívala, čo on robí. Ja ho, chudáčika, zavše, keď som už veľmi vyčerpaná, netrpezlivo odkazujem: „Dajže mi už

pokoj, Ivan môj, pozeraj obrazy! Nepchajže mi všetko do očí! Ujdiže odtiaľ, tam mi zavadziaš!“ On to trpezlivo prepočuje, a len sa ma ďalej pridŕža a ďalej mi šteboce, že ani polovičku toho nestihnem poňať, čo mi narozpráva.

„Mama, a prečo je stôl z dreva? Mama moja, prečo my v tme nevidíme? Mamka, prečo hviezdičky žmurkajú? Prečo leva volajú levom — veď by ho mohli aj inak volať? Šak, mama, šak: čo je väčšie, to je i širšie?“ Takéto sú asi jeho otázočky, ktorým nieto konca. Nech sa páči vždy presne, správne a jemu pochopiteľne odpovedať na ne. Ale čo mi to niekedy ako ťažko padne, predsa sa pousilujem nabrať novú zásobu pozornosti a trpezlivosti, aby som mu mohla podať, čo si žiada jeho hladná a smädná, vyvíjajúca sa dušička — a aby som sa nepripravila o jeho premilú, čistú detinskú dôveru. Veď cítim, že mi je to najprednejšou povinnosťou.

Keď je taký deň, že Elenka popoludní nemá školy, bavia sa spolu, avšak tiež nie bezo mňa, a nepokoj je ešte väčší. Ale keď im poviem: „Detičky moje, teraz mi dajte trochu pokoja, musím si podriemať,“ ľahnem si na diván a zažmúrim oči, vtedy stíšia tempo, čo im to ako ťažko padne. Potom sa alebo ticho bavia, alebo Elenka číta povesti a Ivan, za jej chrbtom na stoličke kvačiaci, počúva. No i to by im lepšie padlo so mnou pertraktovať.

Pri bavení Elenka nikdy nepremešká príležitosť dať Ivanovi dobré naučenie. On, darebák malý, napríklad rád sa vytasí pred ňou s nejakým hrubým slovom, čo sa naučil niekde na ulici. I nedávno, spoliehajúc sa, že ja driemem, a teda ho nepočujem, prehodil pre zasmiatie niečo takého. Ale zle pochodil, lebo ho Elenka hneď zavrátila:

„Jaj, Ivan, ty sa nazdáš, že sa ti ja na tom zasmejem! Ja sa ti na tom veru nikdy, nikdy nezasmejem, lebo to je špatné slovo. Ja si na špatné slovo nikdy ani nepomyslím, nie že by som sa ešte zasmiala na ňom!“

Tak mu ona s tlmenou horlivosťou pokazila chuť k hrubému vtipkovaniu. A o chvíľu ho už zasa poúčala o inom. Dostali spolu po obede po kúsku cukrového pečiva. Ivan si už bol svoje poriadne schrumkal, Elenka svoje ešte vždy držala v ruke a druhou rukou začala ukladať do škatule obrázkové štvorhrance, s ktorými sa prvej bavila. Ivan ju napomenul, aby si najprv zjedla koláčik, žeby potom i druhú ruku mohla k práci upotrebiť. Ale veru i tu zle pochodil so svojou dobre mienenou a ináč i celkom rozumnou radou, lebo Elenka ho zasa hneď zavracala:

„Jaj, Ivan, ty nič nevieš! No, povedz mi, akože by sa tebe páčilo, keby si najprv musel prísť do dobrej vôle (totiž skrze užitie cukrového pečiva), a potom by si sa musel dať do ťažkej práce (totižto do ukladania štvorhrancov)? Najprv nech sa nám zle vodí, a potom dobre!“

Toto je teda kus životného pravidla, ktoré si už ona sama utvorila. Či si ho Ivan pripustil k srdcu a či ho chce nasledovať, to nedal najavo. Ale ona takú svoju múdrosť má vždy pohotovo.

V nasledujúcu chvíľu už jedno i druhé ukrúcalo svoju veľkú drevenú guľu (ktoré každú jeseň znova prídu do vzácnosti) do zimnej šatky a potom ich uložili na hlavnice, ktoré z postele povyťahovali. Mňa na mojom odpočinku už začal pichať nepokoj, že celú izbu obrátia naruby, ak sa nezastariem do nich — no predsa som sa zdržala.

I podarilo sa mi trochu zadriemať, a keď som potom o štvrť hodiny oči otvorila, moje deti už cestovali, vraj do Mošoviec, ako som z ich zhovoru vyrozumela. Sedeli vedľa seba na dvoch spolupostavených stoličkách, Ivan už dobre zapakovaný v mojom starom zimnom kabáte a Elenka práve seba i svoju bábu s namáhaním obkladala mojím novým zimným kabátom. Pritom ani na chvíľu nedali jazykom zaháľať. Elenke prišlo na rozum, že sa na tejto ceste zastavia aj u bývalej našej Zuzky, čo sa do Príboviec vydala. Ivan súhlasil, lebo veď Zuzka je ich dcéra; keď od nás odchodila, veľmi jej nakladali, aby Ivana i naďalej volala otcom a Elenku mamou, keďže jej „naozajstný“ otec a „naozajstná“ mama už umreli — čo im Zuzka i prisľúbila. Teda navštíviť ju, v tom boli jednomyseľní, ale to vyvrával Ivan Elenke, žeby sa Zuzka, bola vydala. Ona sa vraj nevydala, ale sa vyženila — keďže je ona dievča. Elenka mu to rozhorleno podvracala, ona vie, že sa dievčence vydávajú, ale on trval na svojom. On sa obyčajne najtuhšie škriepi vtedy, keď nemá pravdu. Ktovie, aká kuca—paca by sa bola strhla z tejto filologickej hádky, keby deti neboli zrazu zbadali, že ja už nespím a na ne hľadím. Môj pozor ich akosi pomýlil v zábavke a začali sa vylúšťovať z kabátov. Naraz akoby ochabol ich pred chvíľou svieži záujem, hoci som ja slova nepreriekla. Ony sa najchutnejšie bavia, keď netušia, že sú pozorované. Rozkošný obrázok „cestovania“ sa rozišiel. Hodno by bolo bývalo zachytiť ho nejakým spôsobom.

Keď Elenka ide i popoludní do školy a ja chcem si trochu čítaním prihovieť, to je pre môjho Ivana otupná vec. On, hoci ho ja ani od svojho čítania nikdy neodpravím s nejakou jeho žiadosťou, sám od seba, z vrodenej mu šetrnosti ma vtedy neunúva ničím. Zavše ma až dojíma, keď badám, ako by sa mu chcelo, ako ho ťahá pristúpiť ku mne, prosiť ma o niečo —a neurobí to, zaprie sa, aby mi pokoj nerušil, môj premilý chlapec. Keď napríklad v lete behal bosý povonku a potom prišiel dnu s pančuškami a topánkami v rukách, aby si vyžiadal moju pomoc pri obúvaní, ak ma našiel pri čítaní, to sa zasekol v započatom už oslovení, utiahol sa ďalej odo mňa a dal sa sám do tej preťažkej roboty. Lebo poobúvať sa, to je pre neho dlhá a strašne zamotaná história, ešte sa ani nedá žiadať od neho, aby ju bez pomoci končil. Keď sa mu i podarí navliecť si pan—čušky na nohy, aby stupaje boli v poriadku, a nie hore pätami, ale potom vytiahnuť ich pod nohavičky a tam pripevniť o traky, to je tá ťažkosť. K tomu sa musí kabátik, či blúzka zhodiť, nohavičky porozopínať, košieľka rovnomerne poupchávať —a to je pre neho čajsi nedostižné. A potom to konca nemajúce zapínanie na všetky strany! Nuž veru zaslúžil vtedy nielen uznalosť, ale až obdiv, že si to sám urobil a neoslovil ma, hoci bolo vidno, že mu je už skoro nie na vydržanie, že mu je už všetka, všetka trpezlivosť vyčerpaná, do samej ostatnej kvapôčky. Aspoň postonať sa mu chcelo pre obľahčenie, ale i to utlmil. Jediné, čo si dovolil, že niekoľko ráz potrepal pančuškou o dlážku, keď ho nechcela poslúchať, inak sa mu prekrúcala, ako bolo treba. A ja som mu, chudáčikovi, predsa nešla pomôcť, lebo som chcela, aby i prekonal, na čo sa podobral.

A keď ma vidí so zažmúrenými očami ležať na diváne, to mu je, tuším, ešte otupnejšie, ak je len sám so mnou v izbe. Preto si radšej ľahnem, keď sa on baví na dvore alebo v sklepe. Ale v zlom čase je pripútaný k izbe, najviac ako ide do kuchyne k Judke. No i toho sa hádam zo šetrnosti zdržiava, aby nešťukal kľučkou, keď jemu, malému, ešte i otváranie a zatváranie dverí ťažko ide. Tak sa najviac utieka k pozeraniu obrazov v ilustrovaných zošitoch, ktoré už sto ráz poprezeral. Ale ani to mu nechutí, keď nemá s kým pohovoriť o videnom, nuž zväčša na to vyjde, že sa potichu vydriape tiež na diván a ľahne si za mňa, neomeškajúc „trošičku bližšie“ odtisnúť moje šaty, aby ich nepokrčil. Tam čaká, kým ja oči otvorím — a niekedy i sám zaspí.

Raz, keď videl, že už mám oči otvorené, zrazu sa ma opýtal:

„Mama moja, a keď ty umrieš, potom sa už viac nebudeš so mnou zhovárať?“

Iste moje zažmúrené oči a nerušená tichosť ho priviedli na túto myšlienku. Rada by vedieť, či všetky deti tak často myslia na smrť ako moje.

„Nie veru — reku — potom už viac nepočuješ slova odo mňa. Ale vtedy už budeš veľký a budeš mať iných, čo sa budú s tebou zhovárať.“

Hľadel na mňa a rozmýšľal. Zrazu pokrčil tvár do akéhosi malého, núteno veselého úsmevu a potešoval ma:

„Počkaj, mamka, i ja potom umriem, a budeme si spolu šepkať.“

„A kde? Ako, Ivan môj?“

„Nuž — — nuž tam, v hrobe…“ odpovedal môj zlatý, až do smrti verný syn. K tejto predstave šepkania si v hrobe sa on už opätovne vrátil. Detská duša vôbec neprijíma pojem smrti, smrť jej je len povrchným zdaním. Ona ešte nezabudla na žriedlo večného života, z ktorého sama pošla, má nepovedomé vedomie svojej nezaniknuteľnosti. Či je to nie vzácna, premilá útecha premúdrenému človeku, ktorý desí sa smrti, lebo v rmute náruživosti a v pochybnostiach rozumu stratil povedomie svojho večného trvania?

Keď Elenka príde zo školy, je už mrak. V túto dobu dňa sa ma deti najtesnejšie pridŕžajú, ak sú nie preč z domu. Niekedy si rozprávame nejaké rozprávky, niekedy nám Elenka zaspieva niečo zo svojho repertoáru. Keď sa jej nedávno nechcelo, Ivan sa hneď ochotne ponúkol, že teda on zaspieva, ale že ho Elenka musí naprávať. I hneď zvučne zanôtil si Koníček môj hrdý, vraný, ale nápev mu vychádzal akosi rohato. Každú chvíľu sa zasekol a obracal sa k Elenke: „Ako potom?“ Neistota v nápeve ho miatla i v texte. Ona ho najprv neochotne, ošomrávajúc naprávala, ale pomaly sa rozohnala a spievali pekne spolu, o ktoré som ich popýtala. Tak ju i proti jej vôli pripravil do spevu a popri nej i sám spieval obstojne. Bol by spieval i ďalej, ale jej toho po tretej pesničke už bolo dosť. Ako som sa ja po jednej strane izby prechádzala, kým oni spievali, tak sa potom Elenka pustila prechádzať po druhej strane, oznamujúc, že ona teraz ide načítať do tisíc. I dala sa do toho, ako do nejakej nevyhnutnej práce. Ak sa jej prihodilo preskočiť v rýchlosti niektorý počet, hneď sa svedomite vrátila preň.

Ivan začal stonať, ako obyčajne na mraku. On nerád tmu, a ešte neradšej, keď sa nik s ním nezapodieva. Prišiel ku mne a usiloval sa zachytiť ma ručičkou okolo pása, ale sa ona ukázala prikrátka. Nadstrčila som mu teda zakľúčenú ruku, i nahla som sa k nemu, aby sa mohol do nej zachytiť. Usmieval sa akosi zdržanlivo a tuho sa vzpieral, že nie tak, lebo že by som sa musela veľmi „skrčovať“, a to že by mi bolo zle. No na ďalšie prehováranie predsa odhodlal sa zavesiť sa svojou rúčkou do mojej, a tak som sa pyšno prechádzala so svojím synom po prvý raz „per pazucha“. A chcejúc spojiť príjemné s užitočným, dala som mu po slabikách vyriekať niektoré vety, aby sa cvičil v čistom vyslovovaní. Lebo miesto toho, aby čo ďalej čistejšie hovoril, v posledný čas výslovnosť sa mu pokazila, často sa mu stane, že začiatočnú slabiku slova zopakuje a na to miesto poslednú hlásku vôbec nevypovie. I s ešte vždy tak tupo vyslovuje, ako keď bol celkom maličký. Musel teda pomaly, rovnomerne vyslovovať: „Ru—ka—vi—ca, ru—ka—vi—ca, bo—daj si sa ni—kdy ne—vy—ru—ka—vi—co—va—la.“

Elenku mrzí naša lekcia, keď pre svoje počitovanie nemôže Ivana šulmajstrovať. Privoláva nám, aby sme ju nemýlili, i oznamuje, že je už pri tristo.

Naša lekcia je neľahká, Ivan hneď zopakuje slabiku, ba i popletie jednu s druhou, ak mu každú osebe nepredriekam. A miesto „si sa“ vždy povie „si ty sa“. Jeho akosi tiesni taký meravý poriadok. Ale sa len cvičíme ďalej, azda predsa bude nejaký úspech. Elenka ďalej remze svoje číslice — predstavujeme teda akúsi židovskú školu.

No napokon my dvaja vystaneme. Obom nám je toho už dosť. Ale Ivan si hneď vynájde inšie: začne si rečniť Chalupkovo Som vojak od rodu — hlasno a s vervou. To mu je príjemnejšie cvičenie reči.

„Koníka, aby som Tatárov naháňal, šabľu, aby som im hlavy o zem ráňal,“ reční s oduševnením, kývne úsečné rukou, ktorú si vytiahol z mojej ruky — a ani raz sa nezajakne.

„Jaj, Ivan, už si ma pomýlil, keď tak kričíš!“ tlmí Elenka zo svojej číslicovej prózy jeho plamenné oduševnenie. On, od prírody šetrný, stíši hlas, ale ináč nedá sa pomýliť. Reční ďalej tlmene síce, ale s výrazom, jeho Chalupka oduševňuje. Vyreční ešte i Valibuka a nezajaká sa.

Elenka raportuje, že je už pri deväťsto, že by veru Ivan už mohol ticho byť, kým skončí tých tisíc. Takto ňou terorizovaní sadli sme si teda, Ivan a ja, na diván a rozjímali sme o tom, čo rečnil. Aj on by vraj chcel byť takým smelým Valibukom —ale tá potvora mu je predsa trochu strašná, nie je istý, či by ju aj on vládal tak premôcť.

Elenka konečne dovŕšila svojich tisíc a uisťuje nás, že by i do milióna napočítala, keby sme ju len my nemýlili. Sadne si z druhej strany ku mne, zahľadí sa do obloka a o chvíľu sa ma už opytuje, či všetky tie hviezdičky, čo sú na nebi, i mesiac i slniečko spolu majú východ? Keď som jej na to prisvedčila, chcela vedieť, či sa ony pri tom nikdy nepohašteria, alebo či sa niekedy viaceré nestĺknu? A čoby z toho bolo, keby sa tak dve stĺkli — či by tie potom spadli? A z čoho sú tie hviezdy? Vôbec strašne rada by vedieť, ako je to popravde v tom nebi. Ona už vie, že hviezdy sú asi také telesá ako naša zem, nuž jej je ťažko zjednotiť si fyzické nebo s nebom zbožnej predstavy. Už sa jej, neborkej, začínajú trudné konflikty medzi pojmami citu a rozumu. Odvtedy, ako som jej prečítala veršík, čo jej apa ľaboriečsky bol napísal, keď sa narodila, a ktorý sa začína:


Vitaj nám, vitaj, dcérka naša milá,
vitaj, anjelik, z neba dolu zletlý.

často turbuje sa nad tým, kde je a aká je tá jej prvotná domovina.

Mne už brní v hlave od tých detských rečí, otázok a vysvetľovaní, nevýslovne sa mi žiada trochu tichosti, pokoja, oddychu. Ale kde to vziať? Ak si ľahnem na diván pre upokojenie nervov, deti jednako budú hneď okolo mňa. Mám ich poslať k Judke do kuchyne? Preč ich posielať od seba, keď ony chcú byť pri mne, to sa mi protiví. Vstanem teda a prechádzam sa po izbe. Pri tom sa vždy trocha zotavím. Hja, ale vtom aj ony hneď vyskočia a vešajú sa mi na ruky.

„Deti moje, dajte mi trochu pokoja, za chvíľku sa pobavte samy!“ rečiem, a ony, nebožiatka, utiahnu sa zasa na diván.

Ale o chvíľu už zabudnú na zákaz a idú mi s akýmisi otázkami. Ja im nedám odpovede a ony zarazeno utiahnu sa zasa. Keby mňa tam nebolo, možno by sa zabavili chutne, ale mňa tam čuť a neobracať sa ku mne je im nemožné. A keď príhovory zlyhali, vymyslia si niečo iné: začnú krížom prebehávať cez moju cestu, ale tak rýchlo a obratne sa prešmyknú, že mi v prechádzke ani najmenej neprekážajú. Čo ďalej prichádzajú do väčšieho ohňa, i šuškajú si niečo. Vidno, zakladajú si na tom, že prebrnkujú mame popred samý nos, a jednako jej nezavadzajú — veď sa ani nedotknú, ani neprihovoria sa jej, len si tak robia svoju dobrú vôličku. Ony, zlaté dušičky, ani netušia, že už tým samým napínajú čuvy prechádzajúcej sa a nepoprajú jej pokojne domyslieť čo by len jednu myšlienku. A myšlienky sa snujú, pýtajú sa i do pera — ale na to temer ani pomyslenia. V lete pre záhradné, domáce i obchodné práce, v zime i pre práce, i pre detský nepokoj sa mi toho nedostane. Tak je to, byť ženou a matkou. Zo dňa na deň, z roka na rok potláčam a od seba odprávam svoje osobné žiadosti a náklonnosti, lebo niet možnosti vyhovieť aj im, i neodbytným povinnostiam. Niektoré ženy sú v šťastnejších pomeroch, že môžu neujať jednému a vyhovieť i druhému, ale ja k tým nepatrím. Kým som bola dievčaťom, nepovolilo sa mi času na písanie, aby som sa neodcudzila domácim povinnostiam, keďže náklonnosť ku knižnému štúdiu u mňa bola oveľa silnejšia ako náklonnosť k domácim a ručným prácam; ako som vydatá, samé povinnosti mi času nenechávajú. Vždy sa cítim v otroctve hmoty, lebo pokiaľ sa len pamätám, vždy som bola nútená fyzicky pracovať i dbať na hmotné potreby domácnosti, čo som tým väčšmi pociťovala ako hlboko tlačiacu, zavše neznesiteľnú ťarchu, že som od prírody nemala zmyslu pre hmotný blahobyt v holom jeho poňatí, nechápala som, ako môžu byť ľuďom hmotné záujmy prednejšie od duchovných, ako môžu pre ne páchať neprávosti, o ne hrdlačiť do úmoru ducha, za nimi sa hnať ako za cieľom života, v ich dosiahnutí vidieť vrchol blaha a spokojnosti. Teda jarmo hmoty ja ťažko nesiem — a jednako sa mi vidí, že som predurčená niesť ho až do konca života. Aspoň výhľadov lepších niet. Slúžim hmote z tvrdej nevyhnutnosti, bez lásky k nej, ba s nenávisťou proti nej, nuž i ona podľa toho sa mi odmieňa: tyran—hmota drží ma vo svojich okovách, že musím jej stále slúžiť bez takej jej odmeny, ktorá by ma napokon vyslobodila z toho hmotárskeho hrdlačenia. Iste i ten diabol, ktorého ja vždy čujem v matérii, žiada lásku od svojich prívržencov, lebo len tých odmieňa svojimi darmi, ktorí sa mu telom—dušou oddávajú. A ja ho nenávidím, preto mi ani on nepraje, ale ma s pôžitkom otročí, na čo i má neodškriepiteľnú moc, lebo v najnižšej sfére zemskej okrúhliny, v ktorej má svoje podmienky ľudský pozemský život, on vládne zdanlivo neobmedzene. Bojuje v nás s bohom—duchom a každý človek, ktorý sa neoddáva lákavým hmotným pôžitkom, ale stane sa od nich neodvislým, láme moc diabla hmoty. A kto nadobudnuté hmotné prostriedky stavia do služby ducha, ten utvrdzuje na zemi vládu boha, ktorá konečne musí to voskrz preniknúť.

Ja diabla hmoty vždy nenávidím, preto mi ani on nepraje a vždy cítim jeho kruté jarmo na šiji.

O tomto som premýšľala pri svojej prechádzke po izbe. Ale moje deti nerady majú, keď premýšľam, ani keby som premyslené v ich prítomnosti chcela na papier poznačiť. I teraz už, zunujúc šport prebehávania cez moju cestu, začali sa ohlasovať:

„Mamka, rozprávaj nám rozprávku!“

Nehodlajú teda prímerie ďalej pretiahnuť, žiadajú, aby som sa im venovala. Nám im rozprávať. Za svojho dievčenstva doma u rodičov vedela som svojho odo mňa značne mladšieho brata cez celú zimu každý večer zabaviť inou a inou povesťou, lebo vtedy mi boli Slovenské povesti, našimi otcami zbierané a vydávané, všetky ešte sviežo v pamäti. Ale dnes sú už, čo do podrobností, hodne vyblednuté v mojej pamäti, len na čarovné ich dojmy sa pamätám. Rozprávať ich však svojim deťom, to mi ťažko ide. Na to miesto už od rokov traktujem ich malými improvizáciami, v ktorých ony samy pod menom Milušky a Miloška majú úlohu. Tie sú, pravda, veľmi tendenčné, proti chybám detí namierené, ale ony ich jednako rady počúvajú, pravda, čoraz v inej obmene, podľa významnejších denných prípadov. Vcelku však sa Miluška a Miloško už trochu prežili, predošlej i tejto zimy Elenku viac dojímala rozprávka o Marienke, tiež zreteľne tendenčná, namierená proti nechutnému, babravému jedeniu Elenky. Jej oči vždy utrápeno a užasnuto hľadia na mňa pri opisovaní, ako Marienku pre jej neporiadne a rozvláčne jedenie napokon i vlastná mama opustila, keď sa na ten jej neporiadok už nemohla dívať, a ona ostala samotná, sťa sirota, nemal jej kto dať jesť, musela si zhľadúvať pozostatky jedla, suché korky a omrvinky. Plačúc vyhľadávala a vyvolávala svoju mamu, sľubujúc jej, že už bude poriadna v jedení — ale mamy nič. Bola by Marienka musela ísť od hladu po pýtaní, keby sa suseda nebola nad ňou zmilovala. Tá nosila jej každý deň za tanier jedla a okrušok chleba, a to musela Marienka poriadne pojesť, kým suseda pri nej stála. Od hladu teda nezahynula, ale plakávala za mamou, ktorú vypudila svojím neporiadkom. Potiaľto i mojej Elenke slzia oči. Ale tu jej tvár vždy vopred vyjasní, lebo už prichádzame k dobrému dokončeniu, že keď Marienku hlad a suseda dokonale naučili poriadne jesť, vrátila sa domov i mama a mala vždy veľké potešenie zo svojej poriadnej Marienky.

Táto historka javí síce nejaký účinok i na moju Elenku, ale nie nadlho. Čosi—kamsi zasa má plno výhovoriek, prečo to a to teraz nemôže jesť. A liečiť ju radikálne hladom ako Marienku, je mi akosi neradno pri jej slabej sústave.

Keď sa k rozprávke nemám, sú deti netrpezlivé a ja idem rozžať svetlo, lebo už i z mrežkových dveriec pece prestalo sa nám svietiť. Ako lampa zasvieti, deti s hurtom priťahujú stoličky k stolu, zháňajú knižky, staré kalendáre a záhradnícke cenníky na pozeranie a tisnú sa k lampe. Tu však Ivanovi zrazu príde čosi na rozum: zošutruje sa dolu, ide po tretiu stoličku, dovlečie ju s namáhaním ku stolu a: „Sadni si aj ty, mamka moja,“ ponúkne ma bez všetkých pretenzií. Takto on bez najmenšieho pokynu urobil už koľko ráz, i ešte keď sedával na svojej vysokej detskej stoličke. Keď sme napríklad mali k obedu sadať a on videl, že ja nemám pri svojom mieste stoličku nachystanú, zliezol s námahou, prišutroval s námahou stoličku k môjmu miestu a s námahou vyliezol zasa na svoj vysoký trónik i usadil sa naň s uspokojením na milej tváričke. Toto je tiež jedna z tých jeho premilých obyčají, o ktorých netuší, že sú milé.

Sadnem si teda podľa vyzvania a deti pustia sa do kníh. Elenka číta o vtáčikovi—králikovi a Ivan, neznajúci čítať, ale predsa nechcejúci zaostať, imituje čítanie, hľadí do knižky a pritom narozpráva všeličo, čo mu slina donesie na jazyk. A to ešte i v klapanciách, i naučených, i vlastnej tvorby. Napríklad brní mu ešte v hlave: „A ja malý žiačik, spievam ako vtáčik“ — no ďalej nevie, preto zo svojho doloží, že vraj: „na oblôčku sedávam, po ulici lietavam“. A do strakatiny všelijakých nesúvislých rečí zaznie zrazu povýšeným hlasom: „Kázal som ja, kázal, aby sa deti dobre znášali, aby krik a lármu nerobili; keď idú na ulicu, aby sa poriadne správali –“a tak ďalej. Nuž, hľa, aj on už vie dávať dobré naučenia, ale k ich plneniu sa nezaväzuje.

Elenka odloží kalendár, položí pred seba zošit Slovenských povestí a prezerá, do ktorej by sa mala popustiť. Vtom Ivan hneď zanechá svoje oratorické cvičenie, vydriape sa na Elenkinu stoličku a tam sa usalaší za jej chrbtom, aby mohol počúvať, čo ona polohlasne číta. To si on neodpustí. A tým i mne sa trochu uľahčí, mám výhľad na pokojnejšiu chvíľu a beriem noviny, aby som ich aspoň letmo prezrela. Veď ani len na to nemám času, aby som si naše bežné časopisy mohla poriadne poprečitovať. Vždy len s náhlením, vždy odkladajúc vážnejšie čítanie, ktorému treba venovať celú pozornosť, na lepšie, pohodlnejšie časy. Len by som rada vedieť, či tie ozaj kedy prídu?

Národnie som po obede prezrela, teraz mám pred sebou Pohľady a pohrúžim sa do Kukučínových Hodov; musím sa usmievať, ako on dopodrobna zná celý postup pečenia koláčov, vie, prečo sa toto tak, ono onak má robiť; čím diaľ väčšmi ma pútajú osoby trojgeneráciovej rodiny v dome gazdu Mihálku, ako i tamojšie vianočné zvyky — tu zrazu príde vyrušenie: môj Ivan hodí sa ku mne s užalostenými očami, že mi chce čosi pošepnúť. Obzerám sa, čo sa mohlo stať, ale nebadám nič. Elenka nepretrhla čítanie povesti, teda potýčky medzi nimi nemohlo byť. Na moju otázku mi len toľko stihol pošepnúť, že mu je veľmi ľúto tej Hanky, a hneď i pustil sa do plaču, iste už od chvíle zdržiavaného, keď teraz tak prudko vypukol. Elenka teda zasa čítala krátku ľútostivú o sirote Hanke, ktorá pred zlou macochou utiekla sa na cintorín, kde ju napokon vlastná matka prijala k sebe do hrobu. To tak rozľútostilo môjho chlapčeka, že plačúc hodil sa mi tvárou na lono, hľadajúc u mňa úľavy pre svoju žalosť. Ledva sa mi po dlhom prehováraní podarilo ako—tak ho uspokojiť. On, môj drahý, má mäkké srdce, čo je aký zurvalec, a nebodaj sa ešte hodne potrápi, kým sa naučí bez sĺz hľadieť na tie všelijaké krivdy a biedy na svete. Či konečne navykne na ne — a či povstane proti nim?

Nateraz si len toľko vymienil, aby Elenka už viac tú o tej Hanke nečítala, a ona mu i prisľúbila, ale pre seba si ju ešte iste bude čítať i desať ráz po sebe. Nateraz prešla do celkom iného ovzdušia, aby dojem predošlej zahladila, chytila sa čítať O vlkovi, čo si dal čižmy šiť. Ale uspokojenia ani táto nedoniesla. Obe deti sa hneď pohoršili na čižmárovi—príštipkárovi, keď vlka nesvedomite oklamal, neušil mu opravdivé čižmy, ale mu len hlinenými oči zaslepil, hoci vlk vystanovil všetky žiadané „dostácie“: jalovicu na kožu, konope na dratvy a tučného brava na pomastenie tých čižiem. Veľmi sa im protivila táto nesolídnosť. A čím potom viac nezdaru mal nešťastný vlk, čím viac sa mu všade dostávalo na chrbát, tým väčšia sústrasť sa k nemu hlásila v srdiečkach mojich detí. A keď napokon po všetkých útrapách, až dvaja horári strelili mu rovno do srdca, urobiac koniec jeho smutnému životu, môj Ivan, rozľútostený posledným trúchlivým monológom vlka a rozľútený krivdami na ňom páchanými, s iskriacim zrakom ohlásil, že by on radšej tých horárov zastrelil ako toho vlka. A v tomto prípade iste bola na pochopenie jeho rozhorlenosť. Uspokojili sa, až keď sme si popripomínali, že sú v skutočnosti vlci nie takí, akým opisujú tohto v povesti, ale omnoho horší, zabíjajúci a zožierajúci iné zvery, ba i človeka.

„Mama moja, a mne ti je ešte ľútejšie koní ako tohto vlka, keď musia ťahať takú ťažkú fúru, čo ju ani neuvládzu, a keď ich potom tak bijú, aby ťahali, čo i nevládzu,“ nadhodila Elenka a aj Ivan hneď dosviedčal, že aj on už videl, keď paholci bili kone, a rozhorľoval sa nad tým, že mu priebehom ďalšieho rozhovoru zrazu začal až hlas zlyhávať a pery sa mu chveli, keď vyznával, že mu je veru tak ľúto tých koní, že by už radšej plakal. Aj Elča sa odvrátila a išla k peci, aby sme nevideli, ako si utiera slzy. Potom Ivan zo svojej prudkej ľútosti zaraz prešiel do prudkej zlosti proti necitným, surovým paholkom a i tých, ako pred chvíľou horárov, čo vlka zastrelili, by vraj dal postrieľať a radšej by on sám všetky kone pokúpil a by ich vždy dobre opatroval. Na moju námietku, že postrieľať paholkov, vôbec trýzniteľov koní, bol by priostrý trest a k tomu nedovolený, hneď si našiel iný: že by on teda ich dal zapriahať do voza s ťažkým nákladom a dal by ich tak poháňať, ako oni poháňali kone, či by vládali ťahať, či nie. Ba že ešte najradšej by bol, keby koňom narástli ruky, žeby ony samy mohli zapriahnuť svojich trýznitelbv.

Nuž k takýmto úvahám nás privádzajú povesti. Sú to naivné detské pomysly, neuskutočniteľné zámysly, ale pochodia z rozhorlenosti statočnej duše a vrelého citu. A to azda zostane, i keď rozum bude dospelý. Nad týmto prudkým výbuchom sústrasti k zverom u mojich detí som sa musela zamyslieť. Súcit ku zverom žije v človeku, iste mu je vrodený, a predsa človek trýzni a krivdí zvieratám, ktoré sú tu na jeho osoh, jemu na pomoc. Toto citného človeka po celý život prenasleduje ako hriech na svedomí. I moje malé deti ho už cítia, lebo detská duša je čujná. Dospelí potom otupejú a prestanú sa zasadzovať za odstránenie zla, pod ktorým trpel kedysi ich neskazený cit.

Ináč moja Elenka, pravda, najradšej číta o Zlatovláskach, zakliatych princeznách i zakliatych princoch, kde konečne, po všetkých skúškach, vždy dobrý víťazí a zlý je potrestaný. Vtedy je celá uveličená. Bože môj, dojmy tých povestí! Pamätám sa na ne z vlastnej skúsenosti — ba dosiaľ sú, hoci prózou života zasypané, ale aspoň v ukrytosti ešte vždy živé u mňa samej. Len som si nie istá, či je ozaj dobre dať deťom vžiť sa do takých predstáv, z ktorých v živote so sklamaním musia vytriezvieť. Ale nemožno mi ich nedopriať — zdroj takého skvelého pôžitku. I keď sklamú, ostavia po sebe niečo krásne, svetlé na celý život.

Takto asi nám prechádza čas do večera, po večeri si deti i otca hľadia pritiahnuť do svojej zábavky, ktorá sa obyčajne stupňuje do najživšej, keď ich už posielame spať. Vtedy im rozčuľujúce veci ani čítať ani rozprávať nedovoľujem, ale zábavky si ony i vtedy vedia vynájsť. Ako sa začnú zobliekať a vyzúvať, už či jedno či druhé vypustí heslo: „Ešte fárať!“

Potom hneď uchytia svoje vyzuté kapčeky alebo čižmičky, postavia ich jedno svoj párik z jednej strany stola, druhé svoj z druhej na dlhý koberec, zhodia zo seba šatočky až po nohavičky, ktoré sú u oboch jednakého chlapčenského strihu a s vysokým driečikom, a potom už, takí dvaja rovnakí purdíci odrazu, ako na dostihoch, pustia sa každý po svojom koberci do behu ta i naspäť, vždy dovysoka preskočiac tie svoje vprostred cesty postavené kapčeky alebo čižmičky. A ide o to, aby ich nezrútili pri preskakovaní; kto ich zrúti, toho renomé utrpí štrbinu. Potom, pravda, usilujú sa jeden nad druhého, len sa im tak nôžky kmitajú v povetrí. Aj Elenka sa vie rýchlo obracať, len nemá tej úhľadnej, strunistej obratnosti čo Ivan. K tomu ona nezdrží sa smiechu, čo je na ujmu i sile, i pozornosti. Ivan je seriózny a napnutý, oči sa mu iskria a líčka vypaľujú sa mu od vnútorného ohňa. Taký malý hrdina.

Toto „fáranie“ im je od rokov obľúbeným večerným športom, len časom sa nám podarí ho potlačiť, ale celkom udusiť ho nemôžeme.

„Dosť už, deti, dosť!“ napomínam, lebo keď sa priveľmi rozjaria, nechce sa im spať a pripravia sa o najužitočnejší večerný spánok. Elenka sa nerada poddá odrazu, oznamuje, že ešte tri razy prebehne a potom už prestane. Ivan volá na ňu: „Poďže Elenka, skorej poď — ako mi srdce klepe!“ a prikladá si ruku na srdce, čo mne znova dá podnet zakazovať divé behanie. Poberú teda čižmičky—kapčeky a každé odnesie si svoj párik ku svojmu lôžku. No ak ja nestojím nad nimi, za mojím chrbtom dajú sa ešte do „lietania“, to jest zhodia nohavičky, stiahnu z nôh i pančušky, ale nechajú si ich na trakoch viesť po oboch bokoch, a tak behajú bosí a košieľkach po koberci i zvŕtajú sa, aby ich pančušky v kruhu obletovali — a toto, na rozdiel od fárania, volá sa u nich lietaním. Tieto produkcie by ony vyvádzali až do umdlenia, nech sa my rodičia energicky nestaviame proti.

Kým boli deti malé, „fáraniu“ otec obyčajne urobil koniec tak, že Elenku vzal popod pazušky, posadil ju, držiac ju vždy nadvihnuto, akoby Ivanovi na šiju, že jej nôžky cez jeho pliecka viseli napred, Ivan pritisol ich rúčkami k sebe, nahrbil sa ako nejaký starý žobráčik a pustil sa s ňou do behu, takže otec, nesúci ju, voľky—nevoľky musel bežať. Toto podalo taký smiešny obrázok, že každý prítomný sa musel hlasite, na celé ústa smiať — iba sama najsmiešnejšia figúrka, totižto sám Ivan, zachovala si vážnosť. On sa často nezasmeje, keď nás rozsmiešni. Na toto jazdenie na šiji už pozabudli a my im ho nepripomíname.

Pomaly berú sa na odpočinok, keď som ich na noc trochu poumývala chladnou vodou. Už navykli na ňu, teplou by sa ani nechceli dať umyť. Zatým do postelí. Elenka sa ticho modlí sama, k Ivanovi si ešte vždy ja prisadnem, keď sa modlí. Pri modlení, kde každé slovo má zreteľne vysloviť, bolo najväčšmi badať spomenuté jeho zajakanie sa, do ktorého až teraz začal upadať. Tu si sám vymyslel akúsi odpomoc, aby sa nemusel toľko opravovať: vsunie totiž hlásku a pred každé slovo, na ktorom by sa mal potknúť, a tým usporí sa zajakavé zopakovanie začiatočnej slabiky. Čudne to znie v modlitbe, ale tým sa on lieči od chyby, ktorej sa chce zbaviť. Jeho detská modlitba k Ježiškovi takto znie z jeho úst: „Ježiško môj a dobrý, prosím Ťa pokorne, odpusť mi, ak som a bol zlý, a pomáhaj mi Ty sám, aby som sa lepším stať a mohol, žeby si ma Ty vždy rád a videl.“

Pre iného je to hádam smiešne, ale mňa vždy dojíma, keď si túto modlitbičku tak vážne odrieka — i s tými nepovolanými a. Sotva by sa bol schápal k nejakej úspešnej samopomoci, keby ho Elenka nebola vysmievala a niekoľko ráz sa mu porúhala pre zajakanie; ale proti výsmechu je náramne citlivý, preň si i najskorej poplače — a v tomto prípade mu teda bol výsmech na osoh, lebo sa chyba zrejme napráva.

Po modlitbe uspokojený chystá sa ľahnúť si, hniezdi sa, hmatká za uhlíkom perinky a nemôže ho nahmatkať.

„Mama, ale kde si dala druhý koniec?“ osloví ma trochu utrápený.

„Tuto ti je, tuto, sprostáčik môj,“ podávam mu ho. On sa usmeje, s pôžitkom sa vystrie na svojom lôžku a položí sa lícom na hlavnicu. Odkiaľ zamyslene pozerá na mňa a opytuje sa ma všeličo, čo mu v tomto utíšenom stave pozvoľna prichádza na rozumček. Zavše mi zadá i hodne zvláštne a prekvapujúce otázky, ale ak si to hneď nepoznačím, na druhý deň mi už neprídu na rozum. Raz i to sa ma takto pred zaspávaním opýtal, či je pravda, že smrť natiahne človeka. Na túto otázku i Elenka, na druhom konci izby ležiaca vo svojej posteli, zdvihla hlávku v bielom nočnom čepčeku a so široko roztvorenými očkami čakala moju odpoveď, ktorá, pravda, znela ako najuspokojivejšie. Potom zas ona žiada vysvetlenia všeličoho, čo v škole počuje. Teraz sa najviac zaoberá Tatármi, lebo im pán rechtor v škole rozprával nedávno o tatárskom plene. O tom má otázok donekonečna, ľutuje biednych ľudí v jaskyniach poschovávaných; pospomíname pevné hrady pánov, obohnané mocnými múrmi i hlbokými, vodou naplnenými priekopami. Na toto Ivan prehodí otázku, že ako sa potom sami tí pani dostali von z ohradenia — čo svedčí, že on načúva

s porozumením. Povedala som im o spádnom moste a im sa to vidí výbornou vecou. Takto si rozširujeme duchovný obzor ešte i pred samým spaním — až napokon, ani neviem kedy, oboje očiek sa zavrie a oboje ústok zamĺkne.

Takto mi každý večer zapadnú moje štyri hviezdy. Dve jasné veľké, priezračné, dve hlboké, tmavé, ohnivé. A ja vždy dlho musím na ne, zavreté, hľadieť a nad nimi sa zamyslieť. Tie prvšie mi nerobia mnoho starosti, lebo hoci je Elenka i hodne tvrdošijná vo svojich chybách, akosi nechce sa ich vzdať, sú ony vpravde nie nebezpečnej povahy. Ony hádam moju Elenku môžu urobiť iným v niečom nemilou, ale ju samu do zlého neprivedú, lebo ona je z druhej strany už od prírody v dobrom tak upevnená, že by, nazdávam sa, ani bez pevnej vodcovskej ruky v živote nepoblúdila.

Iné je s Ivanom. On od začiatku javí všetky ľúbezné, podmaňujúce vlastnosti, ktoré milým ho robia celému jeho okoliu, ale tej povedomej pevnosti ešte niet v ňom, ktorá by jeho samého zabezpečovala pred škodou a poblúdením. No veď v jeho jej ani nemôže byť, ale vlohy k nej by sa mohli javiť. A tých ja ešte nebadám — lebo som iste prináročná so svojimi požiadavkami. Žiadala by som si, aby už bol múdry a obozretný. Veď čože ešte chcem? Čože sa zrkadlieva v jeho milých očiach, na ktoré teraz, v chutnom spánku zavreté, pozerám? Predovšetkým vždy dobrota a šľachetnosť srdca hľadí z nich, i pri vzbure iných citov. Vždy poctivá úprimnosť a pritom živá, rezká bystrosť ducha, spojená s dobrým rozmarom. Keď príde podnet k tomu, vtedy, pravda, vzplanie v nich i prudký hnev, schopný, bojím sa, i prenáhleného činu. Ale tiež hlboké hnutia lásky, súcitu, ľútosti, sebažertvy: vzplanutie oduševnenia, horlenia za dobro — toto všetko už dávno sa v nich strieda — a či sú to nie príznaky zdravej a bohatej i silnej duše? Isteže. Len sa chránim si ho preceňovať.

„Dvesto dvadsaťpäť!“ vyriekne Elenka celkom hlasno a zreteľne. Idem k nej, čo to má znamenať: ona si pokojne a ticho spí. Ale teda už i vo sne sa číslicami zaoberá.

Oko sa mi poteší, keď pozriem na tváričky svojich spiacich detí, také sú spokojné. A pritom i zdravého vzozrenia. Elenka je ružová, Ivan bledý síce, ale naskrze nie chorobnej farby. Sú tejto zimy stále zdravé, zimné povetrie im robí dobre. Ivan ho užíva i doma na dvore, i s kamarátmi na kĺzačke, Elenka zasa v dlhej, denne štyrirazovej chôdzi do školy, ktorú si ešte i odbočkami predlžuje. Ráno, dobre vyspaté, hneď nás pripravia do dobrej vôle svojimi čistými, veselými očkami i slovami, hoci ináč máme v obchode dosť starostí a mrzutostí.

Ivan je vždy rovnako štedrý, to sa nedá u neho vykoreniť. Elenke odkladá svoje jabĺčka i čokoľvek dobré dostane a čaká ju za dverami, keď ona ide zo školy, aby jej to hneď mohol podať. Kým sme pekávali gaštany, vždy všetky najlepšie a najväčšie nám núkal, otcovi alebo mne. „Na, mamka moja, ty si ešte nemala veľký!“ Otec tvrdí, že by si on vo svojej prajnosti k nám aj uško dal odhryznúť. No prajný je on vôbec celému svetu, kamarátom si rozdá i hračky, i jedivo: keď sa hrajú na kocky a domino, má strašnú radosť, aby kamarátom nevyšla akási ujma: dodáva, vypomáha, všemožne sa stará o ich dobro, na svoje nepamätajúc, takže mi je pritom zavše až nevoľno a tvrdo čakám, kedy sa už v ňom prebudí rozumná pamätlivosť i na seba samého, bez ktorej konečne nikto nemôže existovať. Bezhraničná žičlivosť obyčajne v živote nemáva dobrého konca.

Nuž takto asi míňajú sa nám zimné dni, s väčšími—menšími odchýlkami. Raz je viac zábavky a veselosti, iný raz viac trestu a plaču — ale nepokoja vždy mnoho. Otec večer ide do kasína a pre mňa nastane chvíľa úplnej tichosti i zažiadaného pokoja, až keď deti pospia. Ale pracovať perom, na to u mňa ani vtedy niet pomyslenia, lebo som už priveľmi vyčerpaná telesne i duševne. Však aspoň dobrým čítaním si v tom svätom pokoji môžem prihovieť, ak som nie celkom umdletá.

V apríli 1884

Už sme zimu zasa šťastne prežili, chvála pánubohu! Už pociťujeme, že je jar. Za seba sa ja síce jari nikdy neteším, lebo mi vždy prináša primnoho roboty: riadenia, čistenia, presúšania všetkých vecí v dome, zaneprázdnenie s drobnou hydinou na dvore, a v záhrade sa začne robotovanie. I v obchode pribudne unavujúca práca predávania semien. Ale teším sa na jar pre deti, že ich vyslobodí z izbového väzenia a môžu sa zasa do vôle nabaviť von.

Lenže ona tiež neprichádza so samou dobrotou. V zime

som si pochvaľovala stále zdravie detí, a ako nastal teplejší čas, obe mi dostali nádchu, kašeľ i bolenie hrdla. Ivan sa ľahko vykýchal z toho, ale Elenku veľmi zmorilo. A keď ona prechorie, u mňa hneď dostavia sa všetky možné najhoršie obavy a moria ma vo dne v noci. Pretože je telesne slabá, hneď čujem nebezpečenstvo, hoci nebývala chorľavá. Cez celý ten čas som ju nepustila do školy, čo ju stálo mnoho sĺz a mňa mnoho omrzenosti. Šťastie ešte, že do toho padli i veľkonočné prázdniny, inakšie by sa mi bola všetka usužovala pre to meškanie školy. Nedávno konečne vydrela sa nasilu ta a odvtedy chodí zasa riadne — a srdce jej je na mieste, hoci jej medzitým Vieročka H. zaujala prvé miesto v škole, ktoré dosiaľ jej patrilo. Celkom lojálne uznáva, že však sa i Vierka dobre učí, a teda zasluhuje si to miesto.

Keď sa po tej prestávke po prvý raz vrátila domov zo školy, s dôležitosťou zapisovala čosi na bridlicovú tabuľku, a potom mi prišla ukázať celý riadok mien, že zapísala všetky dievčatá, čo bežali, keď išli domov zo školy, lebo že pán rechtor starším žiakom a žiačkam kázal zapisovať všetkých, čo neporiadne idú domov.

„A ty sama by si nebola tiež zaslúžila, aby ťa niekto zapísal?“ nadhodím jej. Ona trochu zarazeno obráti ku mne svoje veľké oči.

„Ja som nebežala, len som hrešila tie, čo bežali, a teraz som ich zapísala.“

:

„Zapísať môžeš, keď vám tak kázal pán rechtor, ale si ešte raz prečítaj všetky, čo si zapísala, a pri každej si rozmysli, či sa naozaj tak zle správala, že ti ju bolo treba zapísať. Keď obžalúvaš, daj si pozor, aby si nevinných neobžalovala, lebo ani ty by si nechcela, aby teba iní bez príčiny obžalovali.“

Moja „staršia žiačka“ nič neodpovedala, ale o chvíľu som zbadala, že akosi tichučko a nerozhodne vymazuje všetko, čo na tabuľku popísala. Nebodaj prišla do rozporu so svojím svedomím, preto radšej vymazala i vinných, aby nevinným neublížila.

Ivan si zasa po svojom robí dobrú vôľu, čosi—kamsi uvrzne ku kamarátom a s nimi na potulky. Už cítim, že budeme musieť my povoliť, že nie je možno udržať chlapca v takej disciplíne, akú som predtým za možnú mala. On si nepovedome už začína vydobývať svoju chlapčenskú slobodu. Nepríde mu si—.

ce na rozum naschvál sa stavať proti našej vôli, ale jednako chcel by robiť to, čo sa páči jemu, za čím mu ide chuť, neobzerajúc sa, že sa nám to nepáči. My však ho nesmieme ponechať len na jeho vôľu, nevypúšťame uzdy z ruky — nuž už nastupuje začiatok akéhosi zápasu medzi ním a nami. No rozumie sa, že stavia a naráža sa vždy medzi nami ešte len na samý cit, zakiaľ sme teda ešte vždy v dobrej miere. Len už aby horšie neprišlo!

Mnoho sme my dvaja, môj Ivan a ja, podstúpili jeden s druhým, keď som ho ešte v zime začala pomaly priťahovať k šlabikáru. Na jeseň totiž už má chodiť do školy a nechcem ho pustiť ta celkom nepripraveného. Ale nám veru to poznávanie písmen ťažko išlo. Pre jeho živú myseľ bola veľmi odpudzujúca tá zdĺhavá trudovina. Hneď mu inšie prichádzalo na rozum, nevládal pripnúť pozornosť na to, čo sme mali pred sebou. Robila som mu chuť, ako mu bude dobre, keď si sám bude môcť všetky tie pekné povesti poprečitovať, čo ich tak rád počúva, a on zo začiatku i ochotne šiel do toho, stávalo sa, že i sám chodil za mnou so šlabikárom, keď Elenka odišla do školy —ale keď sa to potom ukázalo ťažkým a zdĺhavým, odpadla mu všetka chuť. Aj jeho duch zrejme obživuje a litera ho zabíja. Po dlhom a ťažkom namáhaní sme tam, že on už teraz pozná síce všetky písmená (hoci sa mu ešte vždy stane, že si napríklad d a b prehodí, lebo tieto dve rozoznať mu bolo najväčšou ťažkosťou), ale keby ich mal do slov skladať, vždy zabudne, aká bola prvá slabika, kým nasledujúcu zloží.

I naplakal sa, chudáčik, nejeden raz, kým sme ta dospeli —a ja som mu nebodaj tiež nebola najlepšou učiteľkou, keď som mu nevedela tú úlohu akosi obľahčiť a zaujímavejšou urobiť. Iste som si nevedela nájsť pravý spôsob a zavše som i vyšla z trpezlivosti, čo jeho tým väčšmi muselo odstrašiť. Otec už i hlavou pokrúcal, ako môže byť taký nechápavý, keď je ináč bystrý a dôvtipný, ale ja som ho pochopila a uznala mu, lebo on túto nechápavosť bez všetkej pochyby po mne zdedil. Pamätám sa aspoň veľmi dobre, a iste až do svojej smrti sa budem pamätať, ako mne svojho času tiež ťažko padlo naučiť sa čítať, ako som za dlhý čas mala ťažiaci pocit, že sa vôbec nikdy nenaučím, tak tvrdo to vchádzalo do mojej hlavy. Už som hádam druhý rok chodila do školy, a Slovenské povesti, za ktorými som mrela, nevedela som si prečítať, ale lúdila som sa

s nimi potajme za našou dosť vzdelanou slúžkou, Marikou od tkáčov, aby mi niektorú prečítala, za čo dostalo sa mi od mamy moc hrešenia, že ju odťahujem od roboty. Tak i môj Ivan strašne rád počúva, keď si Elenka číta tie povesti, ale neusiluje sa, by si ich sám mohol prečitovať. Také nepohodlné veci sa pohotovo dedia.

Do písania je lepší: i rád píše, i dosť pekne. Do počtovania ho zavše otec pochytí, koľko je jedno a dve, jedno a tri — až po desať. I „jedenkrát“ sprobúvajú, ale ešte so slabým výsledkom. Ale zato hocikedy dáva sa Elenke za učiteľa a examenuje ju hoc i z počtov. Napríklad: „A keby ti mama dala desať jabĺk, koľko by ti z nich ostalo?“ Ona mu ani neodpovie, len sa celá ukníše od smiechu, že aký je to učiteľ, čo ani nevie, že treba najprv istý počet z daného odtiahnuť a potom sa opýtať, koľko by ostalo.

I vprostred učenia zavše povyvádza nejaké furtáctvo, že ja z najväčšej vážnosti nemôžem sa zdržať smiechu. To jeho furtáctvo nám je vôbec prekážkou pri jeho výchove, ním nás často odzbrojí, že sa nestačíme ani spamätať. Mne akosi ani nemožno zaobchodiť s ním bez žartu; ak je do žartu naladený, mňa sa nevyhnutne chytí jeho dobrá vôlička. Už ráno, ako sa prebudí, náhle otvorí svoje čisté, v obrube tmavých mihalníc svietiace oči, hrá v nich prebúdzajúca sa dobrá vôľa a nech by som sa mu vtedy prihovorila či vážne, či nežne, či hoci karhavo, hneď to odrazí nejakými žartovnými iskričkami. Idem napríklad od nejakej svojej raňajšej roboty do izby pozrieť, čo robí moja mladá čeliadka, či sa nehašterí braček so sestričkou, lebo do toho sú tiež vždy pohotoví — tu nájdem Elenku už obliekať sa, a Ivan ešte na svojom lôžku s pôžitkom tisne líčko ku poduške. Ako vkročím, už ma jeho živé oči vítajú, i ústa sa pohnú k úsmevu, ktorým sa mi do lásky odporúča.

„Ale si sa už vyspal?“ prihovorím sa mu.

„Ach, hej, hej!“ znie jeho odpoveď trochu záhadne, akoby chcel k tomu ešte niečo doložiť.

„A chceš už vstávať?“

„Ach, nie, nie!“ vetí, a znova spustí líčko, ktoré bol ponadvihol, do hlavnice.

„Veď si ty azda fajn, rezký chlapec?“ zaobchádzam ho. Ale on hneď prezrie manéver a odrazí ho:

„Ach, nie, nie!“

„Tak si teda darebácky chlapec?“

„Ach, hej, hej!“ dolamentuje on a víťazne sa usmieva za mnou, ako vychádzam z izby. I Elenka sa hlasne chichoce zo svojho kúta.

No nie je taký darebácky, akým sa činí, lebo keď o chvíľu prídem dnu, už ho nájdem pri obúvaní — ale už i v tuhej škriepke s Elenkou. Tvrdí, že i psy, i mačky, i prasce vraj rady žerú — motýle — a Elenka, celá nahnevaná, mu to podvracia. On sa vari škriepi, len aby sa škriepil, pre rannú cvičbu, a ona sa naozaj hnevá, ako môže také niečo tvrdiť.

A ako ráno vstáva s úsmevom, tak zavše i večer, už zaspávajúci, ešte nás do smiechu pripraví. On napríklad so zažmúrenými očami leží na svojom diváne, ale jednako pobadá, že ja revidujem hrubo odstávajúce vrecko na jeho kabátiku, z ktorého som ho pred chvíľou vyzliekla. Zdvihne hlávku, roztvorí rozospaté oči a trochu utrápeno sa díva, ako mu ja gazdujem v jeho súkromnom majetočku, ako vyťahujem špagáty, papiere, vyberám kamienky i staré plechové škatuľky a podobne.

„Čo ty tu nanášaš!“ mrzím sa pritom.

„Nuž všetko, čo potrebujem“, odvetil tak milovážne, že sme sa museli nahlas zasmiať. Potom vystrel ruku a pýtal si svoj „centimeter“ i „citrón“, keď som z vrecka vytiahla starú metrovú mieru a akýsi slepý patrón z nejakej pušky. V rozospatosti patrón nazval citrónom. Oddala som mu i „centimeter“ i „citrón“, on si oboje uložil vedľa seba pod paplón a potom už spokojne sklonil hlavu i zažmúril rozospaté oči, keď tieto dva najvzácnejšie poklady mal v bezpečnosti.

Alebo ak zaspí v otcovej posteli a ja ho, rozospatého, prevádzam odtiaľ na jeho diván, usmieva sa mi i zo sna. Ba nedávno, ako som ho pri tom prevádzaní držala popod pazušky, zrazu vyskočil vozvysok a strmo ťapol bosými nôžkami na dlážku, na čom sme sa tiež všetci rozosmiali. Iste sa mu, rozospatému, marilo, že ho ja hore dvíham, a on sa mi chcel podľahčiť. Tak nás on ešte i zo spania zabáva.

Keď mu prídu kamaráti a on sa baví s nimi na dvore, je omnoho divší, ako keď je sám. Kričia, naháňajú sa po dvore, liepajú sa kadekde — a Luna, rozumie sa, všade za nimi. Umienim si, že budem Ivanovi pre nezbednosť dohovárať, ale potom, keď už má na to prísť, dohováranie obyčajne vystane. Ako kamaráti odídu, on pohvizdujúc si príde ku mne do kuchyne s cel—

kom dobrým svedomím, chce mi pri všetkom pomáhať, a keď sa to nedarí, sadne si na stolček a zabáva ma svojimi skúsenosťami i otázkami. V jednej chvíli hodne divý a nezbedný, najmä keď je s kamarátmi — v druhej pri mne až nenútene dobrý, nehľadane srdečný, prítulný a dôverčivý — taký je môj chlapec. Akože sa hnevať na neho a dohovárať mu pre niečo, v čom niet zlosti a schválnosti.

Ani pre mániu hvízdania, ktorá ho odnedávna pochytila, mu nedohováram, nech sa to reku vyzúri. Ako vyjde na dvor, už má do hvizdu stúlené ústa; kým počujem jeho pohvizdovanie, viem, že je doma, keď ono zatíchne, viem, že niekam uvrzol. Ako zasa zaznie od brány, viem, že si ide domov pýtať jesť.

Keď robím s Judkou v záhrade, rád sa baví pri nás. Pomáha nám pri všetkom. Schuti kope, schuti zbiera kamienky a odnáša ich do kúta pod bazu, váľa hrudy a čistí jarček lopatkou. Milo je dívať sa na neho, hoci zavše i pozavadzia pri robote. Ak sa sliepky ukážu v záhrade, práši do nich kamenčím, až zostrašeno škriekajúc, rozbŕknu sa na všetky strany. Zato zas on zreteruje pred dlhonohými, lesklými chrobákmi, ktoré zostrašené vybehávajú spod hrúd, a obíde každého i na päť krokov. Ale čo sa ich ako štíti, predsa sa natoľko premohol, že raz išiel holou rukou proti takému chrobákovi, keď zazrel, že lezie hore po mojich šatách. Zrazil ho vlastnoručne z môjho pleca, môj premilý obranca.

Ak otec ešte nejaké pozostalé skaly chce vyvážiť čakanom, Ivan je hneď pri ňom a pchá sa mu pod samý čakan, že sa nemôže ním voľno rozháňať. Potom ho otec posiela niekam na druhý koniec záhrady, to a to urobiť alebo pozrieť, aby sa zbavil jeho „pomoci“. On i poslúchne, ale urobí letkom, čo mu bolo naložené, na svojich pružných nôžkach hneď dobehne naspäť a — pomáha—zavadzia zasa s najväčšou ochotou. Keď zbadá Elenku prichádzať zo školy, s radosťou beží jej oproti a rozpráva jej, čo už dnes užitočné porobil. Potom „pomáhajú“ obaja.

Šli za mnou, i keď som sa vystrojila do pivnice zemiaky na sadenie preberať. No tam nepomáhali, ale šarapatili, tovar prezerali, do každej farby prsty vopchali, ustavične som musela pozor dávať na nich, aby sa nezamazali. A keď napokon Ivanovi ešte prišlo na rozum kotúľať hore—dolu akýsi polonaplne—

ný sud s olejom, vyšla mi ozajstná trpezlivosť a zhurta som sa na neho zobrykovala i zahrozila mu trestom, ak nedá tým veciam pokoj. Bála som sa, že štupeľ vyrazí a olej vypustí. No ešte som nestihla hrozbu dopovedať, už za chvíľu bol vyfrkol hore schodmi — iste v strachu, že sľúbené hneď i uskutočním —a to bolo také komické, že som sa rovno z hnevu musela rozosmiať. Ale on to azda už nepočul. Elenka pošla za ním, že si ruky umyje.

Myslela som, že po takomto náhlom úteku ma bude trochu s obavou očakávať, až sa zasa hore objavím, a tu — podivuhodná pružnosť detskej prírody! — môj smiech nebol ešte ani dobre doznel, už mi zašramotí čosi nad hlavou v oblôčiku od rínku. Pozriem: môjho Ivčova ostrihaná hlava tisne sa medzi mreže — kukal na mňa milo, Lunina čierna, chuchmatá, dlhouchá hlava vedľa neho, a prihováral sa mi prívetivo, natešený, že ma takto prekvapil. Potom, pravda, vyšumí všetok hnev a všetka prísnosť proti nemu.

Elenka má starosti i radosti s hydinou. Zaobstarali sme si langshan—kohúta i sliepku, a táto vysedela už niekoľko drobných čiernych kurčiatok, ktoré Elenka nazvala čiapočkami, pretože čiapkajú: čiap, čiap, čiap! Mamka si ich rada vidí a verne obhajuje, ale tatko akosi zvysoka, pohrdlivo pozerá na ne a zavše by ich skoro chcel uďubnúť. Preto mu Elenka už moc nadohovárala a navyhrážala, ale jeho sa to akosi nedotkne. Ráno nám zavše príde na ranný pozdrav zakikiríkať na kameň pred pitvorné dvere. A vo dne hocikedy tiež odtiaľ sa nám cez zatvorené dvere prihovára svojím žblnkavým, príjemným hlasom: „Kukuku—kukuku, kukukuku!“ — čo má znamenať: „Dajže nám, gazdinká, dajže nám, gazdinká, daj nám zobať!“ Pritom tak dôverčivo pozerá na nás svojimi okrúhlymi, vážnymi očami, že deti ani raz neodolajú jeho prosbe, vždy mu vynesú niečo, k čomu on zvučne povolá všetky sliepky. Ak sa niektoré z nich pri svojej neprajnej a závistlivej náture pohašteria pre nejaké lepšie zrnko, ich pohlavár s prísne podvihnutou hlavou zakročí medzi ne, ďubne jednu i druhú pre trest i pre výstrahu — a poriadok je zasa na mieste.

A nedávno sme mali i žalostnú udalosť: stará jarabá cipka, čo ju vlani deti tak obhajovali, nám zdochla, neborká. Ochorela, keď na vajciach sedela, hoci sme ju pilne dávali von z hniezda každé ráno. Zahynula teda vo vernom konaní svo—

jej materinskej úlohy. Liečili sme ju, ale nepomáhalo. V poslednú noc stála na hniezde a zachladila všetky vajcia — čo by ona za zdrava nikdy nebola urobiia, lebo bola náramne starostlivá. Musela mať nejaké muky — človeka srdce zabolí, keď vidí také nemé utrpenie. I moje deti stáli nad ňou so sklonenými hlávkami a skľúčene pozerali na ňu, keď už zdochnutá ležala pri kuríne — tak čudno hlavou i všetkými údmi ťažiaca k zemi, akoby ju tá zem vťahovala do seba. Smutný je obraz smrti, hoci len najnepatrnejšieho tvora, a človeka vždy pichne do srdca, ak je len nie už zvykom otužený proti tomu.

Takto ťažisko našich záujmov a zaneprázdnení, ako nastala jar, prenieslo sa navonok. Náhle však príde zlé počasie, zas utiekame sa k izbe. Nedávno, za daždivého popoludnia, v nedostatku inej zábavy oklepkával môj Ivan kladivkom všetko, k čomu sa mohol dostať. Najprv dlho obrábal debničku, čo bývalo v nej kamenné uhlie, potom radporad všetko náradie v pitvore: stôl, stoličky, skriňu — i ešte obrubie všetkých dverí. A náramne dôležitou sa mu videla tá robota, cez celý čas som sa musela usmievať na tom výraze uspokojenia v jeho tváričke, hoci ma už skoro hlava rozbolela od jeho klepotania. To potrvalo, kým Elenka neprišla domov zo školy.

A potom, rozumie sa, tiež nenastala tichosť. Po olovrante som našla deti v izbe z topánok povyzúvané. Ivan hrdo vztýčený stál na diváne a úsečne komandoval:

„Hodiny zastreliť!“

Elenka namierila akýmsi papečkom do nich:

„Pif—paf!“

„Lampu zhodiť!“ znelo komando.

Elenka pošermovala papečkom oproti lampe a meldovala:

„Už je!“

„Oblok zahlušiť!“

„Už je!“

„Pec rozrúcať!“

Elenka sa rozbehla proti peci, zaprela sa do nej a oznámila:

„Už je!“

„Zrkadlo roztrieskať!“

Elenka kráča strmo k zrkadlu a tlieska dlaňami, až jej už musia špieť, i oznamuje:

„Už je!“

Ivan sliedi očami po izbe, kde by ešte čo mohol znivočiť —a ďalej znejú jeho vandalské povely.

A ja otváram oči a neviem sa prenačudovať, že moja vždy mudrujúca a kritizujúca Elča, ktorá ináč komandovanie má výlučne za svoju úlohu, ho tak ochotne, ani mak neprotirečiac, poslúcha.

Neviem, akým činom sa to stalo, že teraz on sa dostal na koňa.

Zasa komando:

„Horre!“

Elenka sa rozbehne a vyšinie sa k nemu na diván. Ale teraz je on kritický — nie je spokojný s jej výkonom. Zoskočí, aby jej ukázal, ako to má po druhý raz urobiť. Podľa jeho vzoru má sa to diať takto: strmým krokom prísť k divánu, tam však nezastať ani na chvíľku, ale dúškom vystúpiť naň najprv pravým kolenom, potom hneď ľavou nohou (stupajou). A rukami sa nesmie ničoho pridŕžať, len otočiť nimi, pre zachovanie rovnováhy. Nuž toto mu Elenka nevie náležité urobiť, nie je ešte vycvičená. Zato však vie sa jediným vykročením vyšvihnúť na diván, tiež bez pomoci rúk, čo sa zas Ivanovi nepodarilo. Teda obaja mali príčinu byť spokojnými so sebou a tá spokojnosť im i svietila z rozihraných očí. Tak sa,zajedli do tej vojenskej či sokolskej cvičby, že sa im až líčka rozpálili. I posielala som ich k obrazovým knihám, ale sa im len nechcelo zanechať hlučnú zábavku. Až keď som im napokon zahrozila, že ich zavriem jedno do umývadla, druhé do kredenca, Ivan sa spamätal, že treba poslúchnuť, a šiel si obúvať topánky. Elenka sa nezľakla áreštu, len si vymienila, aby som ju zavrela radšej do „vaškasne“, lebo tam má odložené svoje háčkovanie, bude teda za ten čas háčkovať. Praktická osôbka!

Ivčo mi o chvíľu prišiel so záhradníckym cenníkom a poukazoval mi tam všelijaké kvety, že mi tie všetky kúpi, keď bude veľký. Vôbec všetko, čo sa jemu páči, chcel by nám kúpiť. Podľa jeho vďačných sľubov si budeme žiť ani v Kananejskej zemi, keď bude veľký. Lenže, aby bolo z čoho dávať, treba najprv nazhromaždiť — a k tomu môj Ivan sotva príde, práve pre tú svoju bezhraničnú štedrosť. Neviem veru, kam ho tá privedie.

V nedeľu popoludní sa Ivan naháňal s Lunou po dvore, štverala sa za ním po všelijakých kotŕčkach, a Elenka bola v izbe,

verne sa okolo mňa ošmietala. Keď som sa ja pohrúžila do čítania, i ona vytiahla svoju školskú čítanku, vystrela sa dolu tvárou na diván, lakťami sa zaprela do neho a v takomto pohodlnom položení tiež dala sa do čítania.

O chvíľu však počujem za sebou prudké fikanie. Obzriem sa: moja Elenka celá vyplakaná utiera si oči šatôčkou. Čo je, čo? Dlho mi nemohla nič povedať, až napokon trhane mi načŕtala, čo tam čítala o istom mäsiarovi a jeho psovi a čo ju tak dojalo. Istý mäsiar totižto, idúci koňmo na jarmok kupovať statok, stratil si cestou batôžtek, čo ho mal k sedlu priviazaný, a v ňom iste nejaké potrebné veci. Jeho verný pes, ktorý, ako vždy, i teraz išiel za ním, hneď zbadal, čo sa stalo, a všemožne sa usiloval upozorniť svojho gazdu na stratu. Trhal ho za nohu, brechal a obracal sa naspäť. Ale gazda ho okrikoval a odháňal, lebo mu neporozumel. Potom začal koňa trhať za nohu — ale všetko nič nestálo, mäsiar išiel ďalej. A čím sa pes čudnejšie choval, tým sa mu stával podozrivejším. Naľakal sa totižto, že sú to príznaky besnoty, a rozhodol sa zastreliť svojho psa, aby nenarobil nejakého nešťastia. I — hoc so žiaľom —vytiahol pištoľ, ktorú vždy pri sebe nosil, a zastrelil ho.

Pes, nevďačnou rukou na smrť ranený, ešte i vtedy s dojemnou oddanosťou hľadel za odchádzajúcim, čo mu ranu zadal. A keď mäsiar konečne zbadal, že stratil batôžtek, a vrátil sa hľadať si ho, čo našiel: jeho pes, už zdochnutý, ležal pri spadnutom batôžku — ranený v bolestiach dovliekol sa ta, aby strážil vec, ktorá patrila jeho gazdovi. Úbohé zviera až do posledného dychu plnilo svoju povinnosť voči gazdovi, i ešte keď mu zadal smrteľnú ranu. Táto historka teda tak dojala moju Elenku, že celá bola bez seba od ľútosti. Ja som jej ju však jednako ešte raz hlasno prečítala, a to s tým úmyslom, aby žiaľ nezostal v nej pridusený, ale aby sa vyčerpal a prekonal, nakoľko možno. Keď som prišla na to, že mäsiar strelil do psa, znova celým prúdom pustili sa jej slzy; keď som čítala, ako ešte i potom s láskou a oddanosťou pozrel na nemilosrdného, nerozumejúceho mu gazdu, pustila sa mi do hlasitého náreku, ktorý dotrval až do konca rozprávky. Celá šatôčka jej bola už mokrá a oči vypuchnuté — nevedela si rady, neborká, so svojou ľútosťou.

Tu dupotajúc pribehol dnu Ivan, rozohriaty od svojej zábavky, a ustrnuto zastal pri dverách a hneď obrátil sa ku mne, že

prečo som trestala Elenku, keď tak plače? Povedali sme mu príčinu jej plaču i vyrozprávali smutnú rozprávku. On ju ticho vypočul, len oči vyrážali, že ho dojala, a napokon osvedčil, že čo mu je ako ľúto dobrého psa, on predsa nebude plakať. Ale toho mäsiara by dal pokutovať. Elenka ho uisťovala, že keď on bude žiakom a bude si to vedieť sám prečítať, veru aj on bude musieť zaplakať nad tým psom — že však uvidí. Potom spoločne dali sa do veľkého odsudzovania mäsiara i do mudrovania, čo mal urobiť, keď ho pes začal upozorňovať na stratu batôžka.

V máji 1884

Môj Ivan ešte vždy nevie čítať a vždy rovnako mu smrdí ten šlabikár. Zavše až zúfam, že sa vari vôbec nikdy nenaučí. A som presvedčená, že je chyba vo mne, keď tak neviem vzbudiť jeho chuť a záujem. No už som všetko možné oprobovala, vždy si lámem hlavu, z ktorej strany mu ešte pristúpiť, i náramne by som rada vedela, či by ho niektorý skúsený, v tom zbehlý učiteľ vedel tak pochytať, že by sa mu rád učil a s pomerne dobrým výsledkom. Možno by sa našiel taký, ale musel by si dať celkom zvláštne na veci záležať. Vždy som uznávala ťažkosť učiteľskej úlohy, a teraz ju uznávam tobôž. Plného uznania zasluhuje veru taký učiteľ, keď vie toľkým deťom podávať tieto prvé začiatky literných známostí, pri toľkých rozdieloch v povahe, v schopnostiach, pri toľkorakých protipostavených vplyvoch u detí jemu zverených, keď ja, hľa, akosi neviem si rady so svojím len jedným, vlastným, ktoré má ku mne dôveru, a je ináč bystrého ducha.

Keď mu Elenka niečo číta, počúva s celou pozornosťou; na očiach mu vidno, že je všetok do toho pohrúžený. Ba i keď mu ja len tú samú lekciu prečítam zo šlabikára, od ktorej sa odťahuje, už mu záujem zasvieti z očú, opytuje sa a ďalej nadpriada. Ale priprieť sa, prečítať si to sám, aby sa naučil, to už nedajbože. Taký malý darebák!

No možno je vec ani nie taká zlá, akou sa mne vidí — iste ani iné deti, okrem výnimiek, neučia sa ľahšie a ochotnejšie ako on.

Nemala by som od neho žiadať to, čo Elenka dokázala, lebo jej akosi predčasne zrie rozum. A jemu možno trochu pri—

neskoro. A práve ja v tomto mala by som mať svätú trpezlivosť s ním, lebo i ja som sa za detstva do mnohých vecí ťažko a pozde chápala.

Zavše sa aj otec zamieša do tohto nášho zápasu. Nedávno mu pripovedal, že ak sa za niekoľko dní nenaučí skladať písmená, ktoré už zná, do slov, nepôjde s nami k starému apovi do Mošoviec, pojmeme so sebou iba Elenku. Ale veru ani toto nemalo účinku, lebo keď som ho v druhé ráno nato volala k učeniu a mu chuť robila, že keď si povinnosť vykoná, bude sa môcť celý deň bez starosti baviť, zrazu sa mi vytratil z izby ani gáfor — a hybaj rovno do susedov ku kamarátom. Otec ho síce hneď naspäť docitoval a hnal ku šlabikáru, ale moc dobrého z toho nevyšlo. Prišlo i na kľačanie a plač, ale chuť do učenia sa nedostavila. Napokon som ho prepustila bez učenia s pripovedaním, že do Mošoviec už nepôjde. Myslela som, že ma teraz požiada, aby sme sa lekciu preučili — ale som sa sklamala. Prvé mu bolo zavrieť šlabikár, odložiť ho — a pobrať sa do susedov.

Otec mu privolal, aby na obed ani nechodil domov, lebo obed dnes nedostane. Trochu sa zarazil, i slzy mu vystúpili do očú, ale jednako sa obrátil a šiel, kam bol zabratý. O chvíľu sme ho už videli ťahať s kamarátom Janinom akýsi vozík — nevykonaná povinnosť ho ani za mak neomínala. My sme ho nechali a boli sme zvedaví, čo bude ďalej.

Cez poludnie sme ho videli vo dvore, poobšmietal sa tam, ale netrúfal si dnu prísť. My sme sa najedli a on sa zasa stratil. Po obede bol i v sklepe, ale zas odišiel. Až na olovrant, keď ho už hlad náramne pálil, a „všade všetko ho bolelo“ (ako sa sám priznával), ustanovil sa domov, išiel rovno ku šlabikáru a prišiel ma poprosiť, aby sme sa učili. Ja som sa trochu chladno mala k nemu, ale lekcia šla lepšie ako obyčajne. Potom dostal olovrant, o obed celkom prišiel.

Na druhé ráno sa poriadne ustanovil so šlabikárom a lekcia šla dosť dobre. Tešili sme sa, že hladoliečba mala taký dobrý účinok. Ale naša radosť ukázala sa predčasnou, lebo o niekoľko dní zas upadol do starej chyby: učiť sa neprišiel, len hneď po raňajkách uchádzal ku kamarátom. Zasa nedostal obed, i bolo mu všelijako krušno, a predsa nevládal sa zobrať. Potom už otec uznal za potrebné pridať k pôstu aj ostrejší trest: vylupkal ho raz linonárom.

Bol plač a sľubovanie polepšenia. A odvtedy je naozaj poriadnejší v tom, že si lekciu riadne vybavuje. Ináč je vždy medzi kamarátmi, zavše už na tvrdom mraku ho ide Judka zháňať, poznávajúc ho iba po bielom obleku v tlupe chlapcov.

1. jún 1884

Konečne dožili sme sa horko—ťažko nadobudnutého výsledku: môj Ivan skladá a dosť hladko vyslovuje celé slová v začiatočných ľahkých úlohách Bežovho šlabikára. Samému sa mu to páči, prečíta naraz i dve strany — ale ja sa bezpochyby väčšmi teším tomu výsledku ako on sám. Zhlboka si vydychujem po tej útrpnej štrapácii.

Ale že by sme veru teraz už mali blažený pokoj a číru spokojnosť, o tom ani reči. Učiť sa musíme i ďalej, kým si len môžem trochu času na to nájsť, Ivan má prikázané nejsť ráno po zábavke, kým si lekciu nevybaví — a proti tomuto príkazu sa on jednako zavše prehreší. I nedávno si tým zasa pritiahol trest bitky a kľačania. Musíme byť dôslední, keď sme to raz tak ustanovili. A i čas je už, aby sa naučil na prvom mieste pamätať si na tú jedinú neťažkú povinnosť, ktorú má naloženú. Je vždy nezmenene dobrý, je skrúšený a utrápený, keď vidí, že nás nahneval alebo zarmútil, len je kamarátstvu strašne oddaný. Náhle vidí alebo počuje kamarátov, už na všetko ostatné pozabudne a letí k nim.

V nasledujúce ráno po tom potrestaní už sám chodil za mnou so šlabikárom, poučili sme sa, napísal svoje dva riadky — a od spokojnosti bolo nám milo okolo srdca. Ale už na druhý deň pod samý večer bolo zasa zle — zasa pre ten istý hriech. Najprv štebotal milo okolo mňa v kuchyni, kým som im pripravovala na večeru po vajíčku na mäkko, ale ako začul oblokom známe mu detské hlasy v susedovie dvore, vyštveral sa na truhlu a kukal ta. Pravdaže, hneď zaznelo: „Poď k nám! Poď k nám!“ ja som však zapovedala: „Dnes už nie, lebo je už hneď noc.“ No v nasledujúcu chvíľu Ivana už nebolo v kuchyni. Idem pod bránu: nuž, rozumie sa, už behal s chlapcami popred dom. Len čo som na neho zavolala, už letel domov, vedel, že bude zle, a pokušeniu odolať predsa nevládal. V izbe dala som mu kľačať, ale nie dlho, lebo sám uznával, že zle ro—

bil. Vôbec jeho chovanie sa pri tom, keď ho trescem, býva zväčša také úprimne skrúšené, že vtedy najživšie cítim, ako ho nesmierne rada vidím, a musím sa silou—mocou zobrať, aby som mu to neprejavila.

O chvíľu teda dovolila som mu vstať, zavolala som si ho k sebe a rozpovedala som mu pekne, ticho, v čom sa previnil, prečo ho musím trestať, ako ho chcem vychovať za poriadneho chlapca a tak ďalej, a tak ďalej. On sa mi utúlil do lona a slzy mu tiekli, že mal vždy robotu utierať si ich svojou šatôčkou. Po večeri sme sa ešte spolu pobavili, a kým išiel spať, celkom sa uspokojil, môj drahý, zlatý chlapec. No viem, že to dlho nepotrvá, čo sa nám zasa naruší harmónia. Je to boj medzi nami — len keby nikdy na horšie nevyšiel.

No nie iba pre jeho tuláctvo mávame „výstupy“ — niekedy sú to i subtílnejšie veci, pre ktoré si poťažkáme navzájom. Napríklad onehdy večer mi povedal niečo zurvalského, ako je navyknutý medzi kamarátmi. Ja nato spravím vážnu tvár a neodpovedám mu. Je náramne čujný v tých veciach, hneď mu prebehne očkami akési ľaknutie, zbadá sa, že sa previnil. No hneď sa zoberie, budí sa v ňom diplomat, a prihovára sa mi ďalej, akoby sa nič nebolo stalo: „No, uhádni, mama, čo som napísal!“ a zakrýva rukou bridlicovú tabuľku, čo má pred sebou. Keď ja ani na to nič, už sa mu zachvejú kútiky úst, ľútosť mu hľadí z očú a vtom mu už i zavlhnú.

„Ty sa so mnou už ani zhovárať nechceš…“ zažalostí.

„Chcem sa s tebou zhovárať, ale poriadne, ako sa patrí, nie po zurvalsky,“ odvetím ešte veľmi vážne.

Je stiesnený, i slzy mu padajú. Dobrá vôľa sa nám pokazila, o chvíľu poberá sa spať. Idem mu pomáhať pri zobliekaní ako obyčajne, keď je ospanlivý. Pri tom iba moju pomoc chce, slúžky sa akoby okúňa. Pomáham mu miernymi pohybmi, lebo v takejto nálade je citlivý i proti drsnejšiemu dotyku, hneď by sa cítil ešte nešťastnejším. Prišlo mi rozopnúť mu driečik na nohavičkách, takže som ruky mala pretiahnuté popod jeho pazuchy. Neodolala som: v súcite sklonila som sa lícom na jeho hlavu. To razom uvoľnilo napnutosť medzi nami, jeho obe ruky sa zdvihli a zovreli sa pevne okolo mojej šije. To bolo naše zmierenie — porozumeli sme si bez slova. Umyl si tvár, pomodlil sa, i pobozkali sme sa na dobrú noc — a ľahol si. Zaspal uspokojený, ale nie tak bez starostí ako inokedy. I v spaní ešte

zostal mu na tvári tieň žiaľu a skrúšenosti — môjmu zurvalcovi — a vpravde býva pri takých prípadoch vina nebodaj viac na mne ako na ňom.

O tom ma presvedčil i včerajší prípad, kde som „po nose“ do—

stala od môjho syna. Po obede totiž, keď som bola ešte v kuchyni pri nejakej práci, otec odchádzajúci do sklepu, prišiel mi povedať, že mu na jeho vyzvanie Ivan prečítal dnešnú lekciu zo šlabikára, a veľmi dobre. Ja, ako som došla k deťom do izby, som sa natešená vľúdne opýtala Ivana:

„Ale si dobre vedel prečítať tú lekciu oteckovi?“

Obzrel sa na mňa od svojej zábavky s akýmsi skúmavým, čiže kritickým výrazom a pohodiac hlavou, dal mi odpoveď, akú som nečakala:

Nevedel som — keď sa tak spytuješ!“

Zarazila som sa a hneď som zbadala, že som chybu spáchala. Čiže on hneď zbadal moju chybu, a ja som sa až z jeho odpovede upozornila na ňu. Chyba záležala v tom, že som ho ja svojou otázkou pobádala k samochvále, totiž aby mi povedal, že dobre vedel svoju lekciu. A on sa zháčil pred tou samochválou. Toto kúsok na ukážku, ako deti vychovávajú rodiča. Zle je, ak toho rodič neobadá.

Ja som síce Ivana naoko zavrátila, že sa mame nemá takto neurvale odpovedať, ale naučenie z toho som si zapísala za uši.

A dnes mi zasa povedal niečo, čo ma upozorňuje, že on pomaly vyrastá spod mojich krídel. Dala som im s Elenkou, keď odchádzala do školy, ostatné dve jabĺčka zo špajzy. Potom Ivan svoje nasilu chcel mne dať, a že keď nie celé, aby sme sa teda podelili. Aby mu srdce bolo na mieste, kúsok z jabĺčka som prijala, a ostatné už potom užil s tým lepšou chuťou, že sa so mnou podelil. Dojatá jeho milotou, spýtala som sa ho:

„Či si ty môj vtáčik zlatý?“

On málinko pokývol plecom a s akýmsi zdržanlivým, trošku záhadným úsmevom odvetil:

„Nuž — ako chceš…“

Ja som z jeho očú vyčítala, že už vyrastá z toho „zlatého vtáčika“, že len mame kvôli trpí ten nežný názov. I dojalo ma to, i zabolelo.

Elenka mala zasa veľkú nádchu a zlý, ťažký, chrčiaci kašeľ. Ani v noci jej, nebožiatku, nedal pokoja. Niekoľko dní a nocí

som zasa prežila v samých obavách a úzkostiach. Jej bolo najväčšou pokutou, že som ju nechcela do školy pustiť. No ako je krajší čas, už zasa prichodí k sebe.

A i keď príde zo školy, hneď je zasa v knihách, ak ju nedurím od nich alebo ak je nie u niektorej kamarátky.

I teraz, čo toto píšem (sme totiž už o deň ďalej od udaného dátumu), sedí si ona vo svojej katedričke, má pred sebou rozložený druhý zväzok Kollárových Spievaniek, hľadí do neho a slzy jej neprestajne kanú dolu oboma lícami i padajú na bielu zásterku. Idem kuknúť, čo ju tak dojíma: práve číta o Janíkovi, čo jeho krava zabila Aničkinho najkrajšieho páva (to jest krava i páv boli panskí, Janík a Anička ich len pásli), a páni ho preto dali do väzenia. Písal otcovi, matke, bratovi, sestre, aby ho vymenili, ale suma bola priveľká („štyristo červených a toľko bielych“), Janíka teda nemohlo minúť zahynutie. No piaty list, písaný milej, mal žiadaný účinok, ona vyslobodila ho i bez „červených“ a „bielych“ a mojej Elči naskutku prestali slzy kanúť. Pre Katarínku, mýtnikovú dcéru, čo ju Turci na výmenu za otca v sláve viedli do tureckej zeme, tiež sa už bola vyplakala.

Ona by najradšej celý deň sedela nad knihami a premýšľala by o ich obsahu. Z jej podnetu i dnes o Bohu, o duši, o súdnom dni sme už vybavili niekoľko otázok. A to je veru nie ľahká vec.

23. jún 1884

Všetci moji, muž i deti, sú preč z domu — ostala som tu samotná. To sa mi ešte neprihodilo, ako sú moje deti na svete.

Splnilo sa im konečne, čo si najmä Elenka už dávno žiadala: ísť k tete Belke, ktorá, hoci ešte veľmi mladá, je už dávno nie slečnou, ale pani farárkou na Dobronivej — ktorou premenou jej stavu nášmu rodinnému kruhu pribudol v jej mužovi veľmi vzácny nový člen, mojím deťom k obľúbenej tete Belke milý a dobrý ujček Janko.

Na Dobronivú teda šiel otec s oboma deťmi zavinšovať „Jána“. Keď sa ráno vystrájali na stanicu, deti boli od radosti celé vo vytržení. Elenka má sa tam dlhšie pobaviť, akoby na odmenu žiackej pilnosti, lebo, rozumie sa, školský rok skončila s veľkou pochvalou. Ona už vopred pochybuje, že by sa jej po—

tom z Dobronivej chcelo domov prísť, no príde vraj predsa, lebo ona chce tu „do profesorov“ chodiť do školy, a nie na Dobronivej. Tak u nej i v tejto veci škola rozhoduje. Ivan sa s otcom vráti domov o niekoľko dní.

Ako sa mi dnes ráno všetko vymlelo, nastala okolo mňa svätá tichosť — a dobre mi padne. Ale oddychu mi jednako neprinesie. Ako by iste urobila každá iná domáca gazdiná v podobnom prípade, tak som urobila i ja: využijúc dlhšiu neprítomnosť muža a všetečných detí, dala som sa do základného riadenia celého domu. Azda to skončím, kým sa vrátia moji „chlapci“.

Teraz večer však sedím samotná v izbe, nemá tichosť hľadí na mňa zo všetkých kútov, detského hlásku nepočuť ani po dobrom, ani po zlom, ani milého štebotu, ani nemilého hašterenia sa. Už sú na Dobronivej — len aby tam nenarobili priveľa protivné. Bude tam viac hostí a deti sú v taký čas najprotivnejšie. Ja tu na pokoji pobavím sa trochu týmito zápiskami, ku ktorým ináč čím ďalej menej času sa mi dostáva.

Ale veď ani niet čo zvláštneho zaznačiť. Sám život pozostáva zo samých neodbytných, konca nemajúcich všedných prác a starostí, z ktorých iba záujem o deti vynoruje sa ako niečo svetlejšieho. Z druhej strany však práve deti zavdávajú rodičovi najcitlivejšie starosti.

Elenka od jari častejšie prechorela, i v horúčosti bývala — to ma veľmi nepokojilo. Tá akási nejasná obava ohľadom nej sa hneď ustanoví a trápi ma. Úfam sa veľmi, že jej premena povetria pri dlhšom pobyte na Dobronivej bude užitočná.

Ivan zasa mi robí starosti svojou chlapčenskou ľahkomyseľnosťou, z ktorej nemúdrie ani na často zakusovanej vlastnej škode. Teraz mu je život veľmi po vôli preto, že sa nemusí učiť, lebo ja pre mnoho roboty naskrze nemám času ním sa zapodievať. Za kamarátmi čím ďalej väčšmi lipne, ani naše zbraňovanie, ani hnevy s nimi ho v tom nemýlia. Zavše príde rozhnevaný a rozhorený domov, že ho ten a ten kamarát tak a tak udrel, do boku štopol, až mu hrča navrela; raz s vypuchnutým okom, že mu hodil zablatený zemiak do neho i verí sa, že sa už nikdy viac s ním nebude baviť a ak on sem príde, že ho vyženie zo dvora — a ono ešte toho istého dňa sa zasa spolu bavia, akoby sa nič nebolo stalo. I s rozkrvaveným čelom mi už prišiel, čo sa v rozsamopašenosti pri hračke búšil ním do sto—

ličkovej nahor obrátenej nohy, a to nad samým okom — i počernený bol viac dní, čo spadol z rebríka — ale to všetko ho nevylieči z jeho nadmernej, ľahkomyseľnej nepozornosti. V takýchto veciach mi veľmi pribúdajú starosti s ním. Často sa musím pozastaviť nad zrejmým rozdielom, ktorý je medzi ním a jeho sestrou. Elenka je obozretná, vie si premyslieť, čo by jej mohlo poškodiť a hľadí tomu vyhnúť. Ivan nepremyslene, huši—buši letí do všetkého, i do nebezpečenstva, či v hneve, či v rozjarenosti, či v peknom zápale. Prečo im to nebolo na rovnaké čiastky podelené — prečo? Jeden i druhý by tým získal. Elenka by bola milšou, srdečnejšou, Ivan múdrejším, stálejším a pevnejším.

Nedávno nám zasa zrazu zmizol ani gáfor, a to už pred samým obedom. Čo ho zviedlo, bola, pravda, nesmierne lákavá vec — ako pozdejšie vysvitlo. Učeň od G. totižto i s Janinom išli koňa pásť do jamy konca záhrad a Ivan — neviem, akým činom — už dostal zvesť o tom a pohotovo sa im pripojil. Ani sa tomu nečudujem, bol by sa musel, ako sa to zvyčajne povie, čert na liesku obesiť, ak by môj Ivan bol odolal takejto vábivej príležitosti. A že vedel, aké sú toho dôsledky, dokázal tým, že na obed vôbec neprišiel. Iste si uvedomil v mysli, že mu prišlo voliť si: alebo ísť koňa pásť a obed nedostať, alebo zostať poriadne doma na obed a opustiť skvostnú výpravu s koňom. Volil si teda, kam ho ťahala jeho bodrá chlapčenská žiadosť, hoci to šlo s obetovaním obeda. A vtedy veru mohol byť už hodne hladný. I v tom je akási zrnitosť, ktorá tiež niečo znamená.

Po obede sme sa otec a ja vybrali na vŕšok do záhrady podívať sa, čo tí v tej jame robia. Ležali si všetci traja pohodlne v tráve a živo čosi besedovali. Kôň sa im obďaleč pásol, oháňajúc sa chvostom od múch. Ivan nás v tú chvíľu zazrel a vyskočil náhle, mysliac iste, že ho ideme domov odvliecť alebo trestať, ale my sme si ho celkom nevšímali, akoby sme sa len náhodou tade prechádzali. To ho zrejme upokojilo — spustil sa zasa ku kamarátom. Veď svedomie mohol mať čisté, nakoľko nič zlého neurobil, ale čosi mu ono predsa „šupelo“ skrs to, že bez obeda a hlavne bez nášho dovolenia vybral sa na toto dobrodružstvo.

My s otcom sme uvažovali, či a ako ho potrestať za tento najnovší výčin. Aby sa mu to celkom nasucho prepieklo, to sa

nám nevidelo, lebo tým by sme akoby odobrili jeho slobodášstvo; ale z druhej strany zas ani nejaký veľký trest sa nám v tomto prípade nezdal byť primeraný. Uzavreli sme teda len dotklivé dohováramie.

No a veru mali sme času pripraviť sa hoc i na dôkladnú kázeň, lebo Ivan akosi okúňavo, iste v očakávaní čohosi obávaného, prilúdil sa domov až pod samý večer. Svoj hlad až dotiaľ iba takým činom vydržal, že dostal u G. na olovrant kus chleba, čo mi pozdejšie povedal. A uvítania veru dostalo sa mu veľmi otupného. Ako sa ukázal vo dverách, šla som k nemu, vzala som ho za ruku a viedla ku bráne, hovoriac mu, aby len šiel späť do G. a aby tam býval; aby už nebol naším, keď nás nechce poslúchať a nechce sa tak správať, ako sa patrí.

Chudáčika môjho malého hriešnika to strašne preniklo, držal sa ma, plakal a prosil, že mne zasa nesmierne ťažko padlo neukázať sa slabou oproti nemu. Ešte som mu ticho dohovárala, vysvetlila mu, že jeho vina bola hlavne v tom, že bez nášho dovolenia a bez všetkého poriadku odišiel z domu a tak ďalej, načo on, rozumie sa, sľuboval polepšenie, a to mu veru šlo z úprimného srdca, hoci sľub i nebude dodržaný. Viac som od neho žiadať nemohla, tak sme sa pomaly dorozumeli a pomerili, i doviedli sme sa spolu domov do izby. Tu som mu predložila po pôstnom dni jeho večeru — ale, neboráčik, ani tú nemohol užiť bez sĺz, lebo vtom prišiel aj otec, ktorý práve zatvoril obchod, a na dodatok ešte aj on napredkladal mu všeličo o krpčekoch, halenke, širokom klobúčiku, aj o kuse chleba do kapsy, čo všetko si vraj Ivan má vyjednať u G., keď chce tam byť konským pastierikom. Znova sa celý uplakal, môj drahý, bol teda hodne pokutovaný za svoju ináč dosť pochopiteľnú chlapčenskú ľahkomyseľnosť. On sa len začína chápať trochu k voľnosti, a to značí tiež životaschopnosť, netreba ju teda celkom udúšať. Len zdivieť tomu pudu nesmieme dať.

Odvtedy nechce viac počuť o pasení koňa, vidí sa mu to posmešným prekáraním, keď mu ho otec pripomenie — a proti posmeškom je i bol vždy veľmi citlivý.

Večer toho dňa uľahol na svoje lôžko uplakaný, kajúci, nešťastný — ale vďaka pružnej a jasnej detskej mysli na druhé ráno vstal už s veselými očkami.

2. júl 1884

Otec s Ivanom vrátili sa domov v sobotu 28. minulého mesiaca večer cez deviatu. Nestačila som im ísť oproti na stanicu, ale ako sa blížili, už z rínku zaznievalo mi Ivanovo štebotanie a odvtedy zas ožil náš za tie dni taký neobyčajne tichý dom.

Otec sa vrátil akýsi rozľútostený pre Elenku, ktorá vraj akosi ťažoblivo plakala pri rozlúčke, že keď jej je to len veľmi ďaleko byť od nás, až hen v tretej stolici. Musel jej otec prisľúbiť, že ju príde o krátky čas navštíviť, a ja že potom pozdejšie prídem po ňu. Najväčšmi nás oboch trápilo, že vraj bola v ten deň, keď odchádzal, akási omarená, polihujúca na diváne. Možno bol to iba účinok jej rozcítenia sa — len už aby nebolo horšieho. Našťastie hneď na druhý deň doletela karta od našej starostlivej Belky, na ktorej nám oznamuje, že sa Elenka už celkom upokojila. To, pravdaže, i nás najlepšie uspokojilo. Hneď sme jej, Elenke totiž, my dvaja, Ivan a ja do spolku, napísali a poslali lístok, ktorý ju iste veľmi poteší. A teraz my od nej čakáme ohlas.

Ivan tiež hneď za horúca, po návrate, vyrozprával mi svoje dojmy a skúsenosti z tejto svojej prvej väčšej vychádzky z domova, usilujúc sa prekričať otca. Kým otec s obvyklým rozmyslom vyrozprával jednu vec, Ivan i s pätorakou zvesťou vpadol do toho.

„Mama! Tam ti majú také čisté kravy ako — ako — (nepríde mu na rozum, čomu ich pripodobniť) — ako čo by ich umývali. I steny v maštali sú biele. A teliatko ti ma tiež poznalo —hneď sa na mňa obzrelo.“

Keď som toto s príslušnou účasťou vzala v známosť a zasa k otcovi sa obrátila, Ivanovi už tisla sa druhá pamätnosť na jazyk.

„Mama! Tam ti majú taký veľký—veličizný zvon, ako — ako všetky tieto tri dohromady, čo sú tu na zvonici!“

„A ty to ako vieš?“ reku.

„Nuž (trochu okúňavo pozrúc na otca) bol som ho pozrieť s mendíkom na veži.“

Otec dosvedčil, že áno, hneď v prvé ráno, len čo sa oriadil, už sa spriahol s mendíkom (skamarátil sa s ním hneď večer

z príchodu) a šiel s ním zvoniť — rozumie sa, že bez vedomia otca a ujčekovcov — za čo potom, keď sa šťastne navrátil z nebezpečnej exkurzie, dostal Ivan veľké hrešenie od otca a mendík od ujčeka Janka, lebo nenavyknutý Ivan by ľahko bol mohol spadnúť zo schodov a sa dokaličiť. On sám však ani najmenej, ani vtedy, ani teraz pozatýmne, netrápil sa pre túto možnosť. Len sa staral, ako by mi čím rýchlejšie, čím najviac zo svojich noviniek dal zažiť.

„Mama! Tam ti majú až dvoch psov! Ale veľmi mrchavých. Tí už i samého ujčeka Janka chceli pohrýzť, nuž im potom dali drôtové košíky na pysky. Teraz ich vždy musia nosiť.“

Takto by to bolo šlo i do polnoci, ak by sme ho konečne do nocľažku neboli zahnali. No i odtiaľ sa mu ešte za dobrú chvíľu očká živo svietili a nezdržal sa, aby zavše svojimi poznámkami nedoplnil to, čo otec rozprával.

Keď kedy—nekedy zaspal, vravel otec, že sa i tam vari všetci hostia ním zaoberali, každý sa pri ňom pristavil pre jeho živú bystrosť a dôverčivú dobromyseľnosť. Dievčatá, ktorých bol tam celý venček, ho hneď medzi seba pojali a bozkávali ho, „dobre ho nezjedli“. On si to všetko vraj neveľmi všímal — hovorí otec — bol by radšej s mendíkmi po Dobronivej brúsil. Ale bez vplyvu ono nezostávajú také lahodivé reči. Mne už prezradil, že počul, ako tam panie o ňom hovorili, že má veľmi pekné oči. A on už badá, že pekné oči mať je čosi príjemné. Vôbec badám odnedávna, že budí sa v ňom márnivosť, i na obleku si už začína zakladať. Nové košieľky s golierom a man—žetkami „ako pre veľkých“, čo som ho práve pred návštevou na Dobronivú nimi vystrojila, si veľmi obľubuje a po tieto dni mi prišiel so žiadosťou, aby som mu na jeho novej blúzke vyšila takú dieročku, čo by si do nej mohol vkladať ružičku. Nuž tak sa to začína.

Prvý deň po návrate prešiel mi s Ivanom celkom milo, mali sme si ešte vždy čo rozprávať, to jest ja som mala čo počúvať o Dobronivej, o ujčekovi a o tete, a že sú tam všetky panie veľmi dobré, a že Adelka L—ich a Želka B—ovie toto a toto a takto povedali a tak ďalej. Ale už na druhý deň nepremeškal môj arcineprozreteľník poriadne ma poľakať. Len čo sa šiel baviť do záhrady, už sa mal zatopiť v jarčeku, v prielube, z ktorej polievame zeleninu. Načieral vraj vodu do drevenej krhličky, pošmykol sa akosi a čľupol priamo hlavou dolu. Hĺbka je to síce

neznačná, ale ak by sa nebol mal čoho zachytiť, jednako by sa nebol mohol zachrániť. Našťastie mal pod sebou tú drevianku, čo do nej chcel vody načrieť, nuž po tej sa vychamral. Janino bol síce i vtedy pri ňom, ale nevedel, ako spomôcť, len klobúk ratoval, ktorý ostal plávať na vode, keď Ivan dolu hlavou padol do nej. Zamrelo srdce vo mne, keď mi prišiel plačúci, zblednutý, okrem nôh celý mokrý. Zdalo sa mi, že by ho bolo treba bývalo i vylátať pre tú nevykoreniteľnú nepozornosť, čo mu už až o život ide — ale veď práve bol ňou samou už dosť potrestaný. Nie je to dávno, čo mi vzrušený s náramnou dôležitosťou prišiel zvestovať o kamarátovi, že spadol do „kaluže“ a že sa celý namáčal v nej – „aj hlavu, aj nohy, aj chrbát — aj všetko, všetko, čo je na svete!“ vykladal, napnuto hľadiac na mňa, či sa, ako treba, predesím, a jemu, hľa, nebolo to na výstrahu, jednako i sám vhabal do podobného. On, zdá sa, ešte veľmi dlho bude potrebovať toho božieho anjela—strážcu, ktorý zavše ozaj napodiv chráni deti pred ublížením — len aby ho ten pri—včas neopustil!

Ako prišiel domov z Dobronivej, nepúšťam ho medzi deti, lebo medzi nimi panujú osýpky — ba počuť aj o prípadoch šarlachu. Už sám strach pred tými rozličnými, v akej—takej podobe temer vždy číhajúcimi detskými i nedetskými chorobami, je hotovou mukou pre rodiča. Len aby mi šťastne prešli cez nebezpečný vek! Ale kdeže sú mu hranice?

7. júl 1884

Z Dobronivej nám nič nepíšu — nevieme si to ako vysvetliť. Či sa len nejakou náhodou stratil list, a či je tam vari niečo zlé? I uspokojujeme sa, že ak by bolo zle, písali by — ale môže byť i naopak. Každý deň vyzerám známeho písma i formátu list, a tu len nič.

A teraz som ešte i pre Ivana znepokojená. V tejto až veľmi teplej dobe dostal veľkú nádchu, kašeľ ho morí taký urputný, akého vari ešte nemal. A zrazu to prišlo — neviem, či nie pre ten nedávny kúpeľ dolu hlavou. Ale to by bolo už prv vypuklo. Počujem, že osýpky prichádzajú s takouto nádchou. Samých osýpok by som sa ešte ani tak nadmieru nenaľakala —o smrtných prípadoch, chvalabohu, nepočuť, len aby neprišlo

niečo horšieho. Ináč je on pritom dobrej vôle, cez deň mi mnoho všeličoho narozprával, i spieval si, nedbajúc na kašeľ, a teraz večer nemohol zaspať, toľko mal otázok pohotove, že som s odpoveďami nevystačila. Rád by vedieť, či jest takých stromov, čo by až do neba vyrástli. On by si zasadil aspoň jeden a po ňom by sa dostal do neba. Tiež chcel vedieť, z čoho sú kamene, kde sa tu vzali — a či naozaj sa môžu na zlato premeniť ako v povesti. A keď nie, z čoho teda robia zlato a striebro. I do živočíchopisu si zašiel a všeličo chcel zvedieť o zveroch, až prišiel i na motýle a muchy, o ktorých myslel, že majú hniezda, a tie hniezda by strašne rád vidieť, lebo to musia byť veľmi maličké. Bol nespokojný, keď zvedel, že tie nemajú hniezd, akých si on napredstavoval.

Teraz už spí, posiaľ dosť pokojne, na čelo vysadli mu krôpky potu. To iste od tých drobných bielych guľôčok, čo užil, z ktorých sa lekári síce vysmievajú, ale ich účinok je zrejmý.

Pred večerom ešte nebolo badať na ňom nič, len sme mali zas akýsi výstup, nehlučný, ale pre mňa veľmi dojemný. Kúpili sme si jahody a ja som potom išla do špajzy natĺcť k nim cukru. Ivan, pravda, za mnou a ponúkal sa, že ma v tej práci obmení. I tĺkol ho v mažiariku, na dlážke položenom, a ja som odišla do izby. Keď však prestali cvendžiace údery, sponáhľala som sa zasa do špajze, aby mi pri presypaní cukru nejakej škody nenarobil, napríklad nezhodil a nezabil porcelánovú cukorničku. No inšie som tu našla. On si bol vzal toho utlčeného cukru z mažiarika medzi prsty a sypal si ho práve do úst, keď som ja vo dverách zastala. Iste bolo to tak, že chcel presýpať cukor do cukorničky, lebo mažiarik mal už na stolíku vyložený, a vtedy, chudáčik, prepadol pokušeniu — a hneď zatým, ako mňa zbadal, strašnému zahanbeniu. Nestihla som nieto slova povedať, ale ani len dobre pozrieť na neho, už sklopil oči, odvrátil tvár a zvesil hlavu — ani sa len nepokúsil nejako sa vyhovoriť alebo nejakým vtipkovaním vytiahnuť sa z omáčky, ako má niekedy vo zvyku, ale taký dolapený, zahanbený hriešnik stál tam, že mi veru ťažko padlo preriecť nejaké karhavé slovo.

Nahla som sa k nemu:

„Akože je to, Ivan môj?“

Nasilu podvihol trochu hlavu a jeho ináč vždy veselé, dobré oči akosi žalostne obrátili sa ku mne, ale hneď sa odvrátili —

zasa ku mne, zasa preč, temer v tej istej chvíli, až v tom zrazu, bez najmenšieho plačlivého zvuku, vyronili sa z nich hojné slzy a kanuli dolu zblednutými líčkami. Vtedajší výraz jeho očí i celej tváričky nezabudnem vari nikdy, nikdy, tak sa mi vryl do srdca. Bolo to, akoby bol plakal nad sebou, že ma chcel oklamať, že ma tak zarmútil týmto svojím pokleskom, ku ktorému ho zviedla príležitosť. Môj drahý, premilený — pri takýchto prípadnostiach, akoby z nejakej neznámej hlbiny, vynorí sa u mňa zosilnená láska k nemu, akási hlbšia od tej, ktorú cítim, keď sme v pokojnej zhode.

Potom sme spolu šli do izby, ale on si i tam smutný zastal k obloku. Vzala som ho za ruku a pritiahla k sebe, i rozprávali sme si trochu o veci, aby nám neťažela na srdci. Ale veľa sa povedať nedalo, keďže hneď sám bol vycítil, v čom sa previnil: že mňa akoby oklamať, ošudiť chcel maškrtiac, aby som ja o tom nevedela. Až do večera zotrvali sme v akejsi vážnej, mimoriadnej nálade, hoci sme sa pri požívaní jahôd v otcovej spoločnosti trochu i rozhovorili. Či účinok takýchto dojmov zostane v ňom a udrží svoj vplyv pri utváraní sa jeho charakteru? Azda — azda! Na tom mne nadovšetko záleží.

10.júl 1884

Obe moje deti sú choré — Ivan tu, Elenka na Dobronivej. Preto nám nepísali, kým nevedeli, aký bude obrat, kým neprišli cez prvé štádium. Hneď na druhý deň po otcovom odchode obľahla Elenka, bola vo veľkej horúčosti, až sa jej i vydal na povrch červený výsyp — ten samý, čo tu panuje, ku ktorému už musela byť nastrojená, keď odtiaľto išla ta. Teraz nám tým ťažšie zaľahlo na srdce, že sa tak žalostne lúčila s otcom, keď odchádzal, akoby, nebožiatko, bola mal tušenie, že je v nejakom nebezpečenstve.

A je veru vždy v ňom, hoci najhoršie je už prekonané, ako píšu jej verní, láskaví ošetrovatelia, ujček a teta. Sám výsýp by ich nebol podesil, i prešiel celkom dobre, pravidelne, ale po ňom sa dostavila zlá vec: zapálenie dolného konca ľavých pľúc. S horúčosťou, bolesťou a ťažkým, chrčivým dýchaním. No i to prekonali moji drahí, bdeli nad ňou vo dne, v noci a robili všetko, aby chorobu zdolali. I sa im to podarilo — lenže zlo

sa nikdy nepoddá razom: zapálenie pľúc síce odstránili, ale po ňom hneď nastúpilo zapálenie prsnej blany, našťastie však nie vo veľkej sile. Toto všetko musela podstúpiť naša malá, slabá, šťúpla Elenka — chúďatko moje! Kým trvalo nebezpečenstvo, ale pritom i nádeja, že ho premôžu, nechceli nám písať, aby nás priveľmi nepoľakali. Teraz že už minulo, ale Elenku jednako ešte dlho nepustia z postele, aby znova neupadla, a budú ju liečiť proti veľkému zašliameniu, ktoré trvá. Boh ich žehnaj! Vždy mi boli dobrí, a už teraz som rovno presvedčená, že to vyššou mocou bolo tak nastrojené, aby naša Elenka túto ťažkú chorobu šla k nim, láskavým a múdrym, prekonať, lebo lepšej opatery by nikde nebola mohla mať. Ale na nich pripadla ťarcha námahy, strachu a zodpovednosti. A k tomu: zavliekli sme chytľavú chorobu k nim — ktovie, či sa i druhé deti tam nenakazia.

Samé trudné myšlienky ma prenasledujú, pre Elenkinu chorobu sa neviem uspokojiť. Ona sa jej iste zbierala od samej jari, keď tak chorľavela, a teraz to vypuklo. Ako trochu zosilnie, pôjdem si po ňu.

Ivan mi leží v osýpkach. Je nepokojný, stone a kašle, ale iného nebezpečenstva dosiaľ nebadať, chvalabohu. Je zväčša milý a dobrý, nie mrzutý a náročitý, ako chorí bývajú. O neho sa akosi nebojím, len Elenka, Elenka!

30. júl 1884

Elenka je ešte vždy chorá, ešte nie súca na cestu. Zapálenie prsnej blany nechce ustúpiť ani liekom, ani bedlivej opatere. Bojíme sa veľmi o ňu, ani na inšie nemyslíme. Jej učiteľ sa o ňu prezvedal, je celý oduševnený, keď ju spomína, nevie ani nájsť dostatočných slov na jej pochvalu. Obdivuje ju, že je do všetkého, bez výnimky do všetkého i chtivá i nadaná. Dobre mi padla táto pochvala, a predsa ma i akosi rozbolela v srdci. Veď je to dávna skúsenosť, že mimoriadne nadané deti sa vraj nevychovajú — že sa vyvíjajú nie pre tento, ale pre tamten život…

Bože, bože, zmiluj sa!

Ivan už dávno vyzdravel z osýpok, i neobyčajne drsný a silný kašeľ, čo ho moril temer neprestajne i pred osýpkami, i eš—

te za niekoľko dní po nich, mu už celkom prestal. Miesto neho dostavil sa neúrečný apetít — a ten stále trvá. Od samej choroby až do včerajška bol príkladne dobrý, z domu sa ani nepohol, tu sa bavil okolo mňa a molestoval ma svojimi nevyčerpateľnými strakatými otázočkami. Všetko by chcel zvedieť, a keď mu na jeho otázočky niečo vysvetľujem, pilno načúva, z očí mu vidno, ako je celou mysľou pri tom, ale potom si všetko, čo počul, prispôsobí svojim detinským, spros—tučko—múdrym predstavám. A preto, že sú jeho pochyby ešte veľmi pohyblivé, si to, čo mu poviem, ani neuloží tak dôkladne do pamäti ako Elenka. On sa iste pomaly bude vyvíjať.

Z tej solídnej domárskej koľaje vyrazila ho „komédia“, čo sa včera so svojou búdou tu na rínku usalašila. Bolo hodno vidieť ten zástup detí, čo ju obstal, keď sa sem dopravovala. Pobehávanie, zvedavé lipnutie — toľko tých upriamených, zažiadaných detských očí. Iba jeden zo dvanásťročný chalanec v chudobných otrhaných šatách netisol sa do zástupu drobných ľudí, ale v pyšnej odlúčenosti zastal si obďaleč naprostred cesty, vytiahol z vrecka cigarový ohorok i zápalky, pripálil si a už i vypúšťal z úst elegantné kotúče dymu. A to všetko s takou nenútenou rutinou, poukazujúcou na častý cvik, že som užasla. Tak zvysoka, hodne blazeovane pozeral na komédiu a na bažiace deti.

Môj naivný Ivan bol, rozumie sa, medzi bažiacimi. Celý je omámený. Keď ho doma pridŕžam, ide sa oblokom dívať na rínok. Aj ešte pred samým spaním odbehol do veľkej izby, lákaný dorážajúcimi zvukmi verkľa a bubna i trblietavým osvetlením, a odtiaľ volal na mňa:

„Mama, mama, poďže! Teraz stojí na stoličke! Už padol dolu hlavou a na nohách sa zachytil — prekrúca sa — pozriže!“

„Mne sa ti na to nechce dívať, na také kotrmelce — videla som to už kedysi –“ odprávam ho.

„Jaj, mamka moja — a ja som ti to ešte nííkdy nevidel — !“ osvedčil tak prostosrdečne a zažiadano, že ma to až čudne prejalo.

Potom sa vyzvedal, prečo tí komedianti pýtajú groše od divákov a prečo odháňajú trsteničkou deti, keď chcú škárkami nakukávať do búdy. Vo veľkej veľkodušno—žičlivej mysli nijako nechápe, že komediant tiež z čírej dobroprajnosti nerobí radosť diváctvu svojimi čudesnými predstaveniami. Veď prečože

by to nemohol? Keď som mu vysvetlila, že komedianti musia si groše pýtať od divákov, aby si mohli kúpiť za ne jedenia a iných potrebných vecí, trochu sa mu rozležala v jeho nevedomej hlávke táto prozaická strana komediantského lesku, a iba ešte chcel zvedieť, či sa ja teda nehnevám na toho komedianta, že groše pýta. Odvetila som, že pravdaže nie, a to ho zrejme uspokojilo, i najmä keď som mu prisľúbila, že otca poprosíme, aby raz šiel s ním na tú komédiu. Lepšie bude, keď pôjde ta poriadne s otcom, ako má bažiť a tisnúť sa za deťmi, aby oči napásol. V takom šťastnom očakávaní teda šiel si ľahnúť — a teraz už spí ani snopček.

Môj zlatý chlapček — premnoho je toho vo svete, čo si ty „ešte nííkdy“ nevidel a čo ťa bude lákať ako teraz táto komédia, bude sa ti pred očami trblietať, vábiť ťa, čarovné pôžitky ti sľubovať — či cez to všetko šťastne prebŕdneš? Sklamania sa iste hodne dožiješ, kým vytriezvieš. Len keby si sa ty sám v tom nikdy nezašpinil ani na duši, ani na tele!

10. september 1884

Práve pred mesiacom, v prvú nedeľu po zhromaždení Živeny, vybrala som sa na Dobronivú po Elenku. Šiel so mnou i brat Lajoš, ktorý bol tu cez zhromaždenie. Bolo pol druhej hodiny popoludní, keď sme ta došli. Od fary dolu cestou bežala nám oproti moja malá dievčička — chudučká, bledá, ale bystrá, vysmiata a veselá, vyparádená v sviatočných šatočkách a nových črievičkách. To už moji milí tak nastrojili, aby som ju prvú uzrela, ako prídem. Slzy mi vyhŕkli, keď som sa s ňou zvítala, lebo sa mi razom všetko sprítomnilo, čo prekonala, odkedy tu bola, čo sa mohlo stať — a čo nás ešte čaká, keď sa takáto choroba do nej nanosila.

No v dobrom ovzduší dobronivskej fary skoro osušili sa slzy, cítila som sa ako v bezpečnom útulku po prekonanom nebezpečenstve. Pobavila som sa tam dlhšie a rozveselila som sa, lebo Elenka zdala sa byť čo deň lepšie. Ale až tam som sa dozvedela, akú to ťažkú chorobu prestala, čo bolestí podstúpila, chúďatko. O všetkom nám oni nepísali, lebo sa úfali, že to s Božou pomocou predsa prekonajú, a nechceli nám trápenie zväčšovať.

Aj ešte tá obava sa splnila, že sa jej výsyp chytí i druhým deťom, lebo Adelka L—ich ho ozaj dostala. Ale že u nej nič iného k tomu neprišlo, prekonala to šťastne, chvalabohu.

Tak moja Elenka šla na Dobronivú, ktorej sa toľme tešila, iba svoju ťažkú chorobu prestať. Ako ta prišla, temer hneď ochorela; ako sa trochu zotavila, prišla som si ju domov vziať. Ona tam podstupovala a oni, moji, podstupovali s ňou ako s vlastným dieťatom. Nech ich Boh potom uchráni od podobného, keď budú mať vlastné deti.

Keď sme domov prišli, bola veľká radosť s otcom a Ivanom, ktorí nám na stanici boli oproti. Elenka bola veselá, čulá, každému známemu sa usmievala, akoby oznamujúc mu tým úsmevom, že je už zasa doma. I celý prvý deň po svojom návrate bavila sa s Ivanom, čo sa vari ani len raz nepohašterili —a to je už veľká vec.

Ivan podal i zvláštny dôkaz, že pokladá Elenku v múdrosti nad seba. Keď sa ho totiž otec medzitým opýtal, načo je nám on, prečo sa my s ním trápime, odchovávame ho, jeho samo—

paš trpíme a tak ďalej, táto otázka mu bola veľmi čudnou: „Nó, nó, nó!“ povrával si, vykrúcal hlavou, usmieval sa — keď si však nevedel nájsť prípadnú odpoveď, priznal sa úprimne, že to veru sám nevie, ale aby sa otecko opýtal Elenky, ona že to iste bude vedieť. Otec i poslúchol, ale Elenka, hoci jej to ako muselo lahodiť, že ju Ivan pokladá za takú autoritu, tiež so skromným úsmevom odklonila riešiť túto otázku a naradila otcovi obrátiť sa s ňou k mame. Mame teda pripadlo vysvetliť, že rodičia z čírej lásky trápia sa s deťmi, pracujú na ne i všetko obetujú za ne, aby z nich vychovali dobrých, rozumných a súcich ľudí. Často sami sebe odopierajú i potrebné veci, len aby deťom nič nechýbalo.

Z toho nasledovali zasa horlivé jedno nad druhé licitujúce sľuby zo strany detí: Elenka, keď narastie, bude mi vo všetkom pomáhať, ba vôbec všetku prácu za mňa konať, i opatrovať nás bude, kým ešte ani nebudeme starí, lebo až keď budeme starí, bolo by primálo času na to — Ivan zasa nám vždy všetkého dobrého a pekného nakúpi do hojnosti — takto sa nám naše deti chcú odmeniť. A sľuby sú to sväto—úprimné — či možno viac žiadať od nich? Že sa také sľuby ťažko plnia, o tom ich až sám život poučí…

Elenka so zdravím azda prichádza k sebe, ale potuteľná ho—

rúčosť sa zavše zjaví a zmarí nápravu. Dych má stále kratší, než býval za zdrava. V posledné dni i pokašláva, čo som dosiaľ od jej návratu z Dobronivej nezbadala. Lekár však hovorí, že z toho všetkého vyzdravie, ale len veľmi, veľmi pomaly. Nariadil jej piť selterskú vodu.

Ivana už zasa priťahujem k šlabikáru, čo som ako zapriahnutá v tej nekonečnej všelijakej robote, a on sa hneď berie, ako ho zavolám — predsa má toľko rozumu, že cíti potrebu pripraviť sa trochu, keďže ho asi o týždeň už mám zaviesť do školy. Ale mnoho pozabudol z horko—ťažko naučeného, zasa mätie a prehadzuje niektoré písmená, ako ich miatol pred pol rokom. Keď mu chcem dohovárať, hneď ma nejakým vtipom umlčí, alebo mi svojím vlastným nápevom zanôti nejaký žartovný veršík, čím ma pohotovo rozosmeje. Tak si on vie na vlastný osoh obracať svoje humoristické nadanie. A ináč je až veľmi sprostučký do toho, čo by jemu malo byť na osoh; neviem, kedy sa naučí v tom si pohýnať rozumom. Iba niekedy sa stane, že múdra myšlienka blysne jeho hlávkou — až oči nad tým otvárame. Niekedy však vie i to, čo by sme nečakali. Dnes pri obede napríklad začal všelijako naťahovať tvár i do šírky, i do dĺžky a díval sa do zrkadla, čo visí práve oproti na stene. Ja rieknem otcovi: „Der kleine Affe schaut immerfort in den Spiegel und macht Grimassen.“

Ivanovi hneď zaihrali iskričky v očiach. Podíval sa na nás s úsmevom a že vraj:

„Ja viem, čo je to „špígl“!“

Otec na to:

„A čo je „der kleine Affe“ tiež vieš?“

Iskrierky mu zasa poihrali v očiach.

„Nuž to som iste ja –“ dovtípil sa, a keď sme sa rozosmiali, díval sa na nás s prevahou humoristu, ktorý iných pripravil do smiechu, ale sám sa nezasmeje. Že je „der Affe“ opica, zachoval si zo všelijakých obrázkových kníh. Teda po nemecky sa už nedá oklamať, hoci sa nerád učí.

28. september 1884

Dnes večer doplnila naša Elenka ôsmy rok svojho života. Mal by nám to teda byť radostný deň, ale mne je len ešte vždy neradostne okolo srdca ohľadom nej. Zavše sa vidí byť celkom

dobre, i lepšie je, i nadobúda krajšieho vzozrenia — tu naraz, bez zrejmej príčiny, vráti sa horúčosť a zasa ju zmorí. Liek horúčosť, pravda, zaženie, ale príčina k nej len ešte tam väzí… A ležať v posteli Elenka nechce, najradšej ide von na slnko, keď je pekný čas. To jej je iste najlepšie. Zavše zľahka pokašle a každý deň po obede si pospí. Ináč je čerstvá, dobrej vôle, spieva si, doťahuje sa s Ivanom. Ale tela jej nič nepribúda, je chudá a zväčša i bledá. Túži náramne za školou — a na to veru ešte ani pomyslieť, žeby sme ju mohli do nej pustiť. Každý deň i predpoludním i popoludní o tom čase, keď deti vychádzajú zo školy, ona ide do sklepu, aby sa mohla na ne dívať — a im bláhať. Kamarátky ju navštevujú každú nedeľu, raz sa už bola i prejsť s nimi po ulici.

3. október 1884

Vážny krok v živote nášho Ivana: predvčerom konečne som sa vystrojila a zaviedla som ho do školy — a tým teda nastal koniec jeho milej, zlatej, detskej slobode. On sám to ešte našťastie necíti, ale mňa hodne prejalo ako i vtedy pri Elenke.

Už sa mu začali starosti, ktorých nikdy nebude odbúdať, ale vždy ešte pribúdať.

Keď sme už boli vystrojení, bozkaním ruky odobral sa odo mňa, hoci som s ním mala ísť. A s tým cieľom vyhľadal aj otca v záhrade. Rozumie sa, že sa neobišlo bez všelijakých napomínaní, a nastávajúci žiačik teda v akejsi slávnostnej, trochu napnutej nálade kráčal vedľa mňa do školy. Ale tam už celkom dôverčivo, bez najmenšej clivosti šiel s pánom rechtorom, keď ho pojal za ruku a zaviedol medzi deti — ja som sa teda trochu až okúňala pre svoje slzy. A jemu, keď sa v ten prvý raz vracal domov zo školy, už bola všetka sviatočnosť vyšumela — vošiel do dvora nie bránou, ale cez sklep, a to preto, aby si tam mohol vziať chumáč špagátov na biče. Nebodaj pre chlapcov, čo sa v škole s nimi spoznal.

Ale ináč mi natešený rozprával, že dobre vedel čítať pánu rechtorovi, i sám od seba uznával, že som mu tým veľmi dobre urobila, keď som ho vopred doma naučila čítať, hoci sa mu to vtedy i nezdalo. Má toľko rozumu, že to nahliadol, a toľko statočnosti, že to vyznal.

Do školy sa čo deň s väčšou chuťou poberá. Ako odíde, nastane v dome ticho, ako sa vráti, obživne všetko až priveľmi. Dnes popoludní pribehol domov vo veľkom daždi.

„Mama, pán rechtor povedali, že si mi dobre ušila tento kepeň — a že je to dobrý kepeň!“ bolo to prvé, čo mi zvestoval, kým som ho vyzliekala zo zmoknutého kepeňa. Potom hneď s radosťou rozprával, že dnes už i rátali v škole a on že všetko vedel.

„A ťažkú úlohu?“ reku.

Vystrčil palec na jednej i na druhej ruke. Že koľko je toto spolu.“

„A vedel si?“

„Hej! Ale potom mi ešte povedali, že mi ty dáš dve jabĺčka, keď prídem domov zo školy, a opýtali sa, koľko mi ostane, keď si jedno z nich zjem.“

„A ty si čo odpovedal?“

„Že však ja obidve zjem, alebo že to jedno, čo mi ostane, dám radšej Elenke.“

Tak mu teda prvá úloha z počtovania nenarobila veľké trápenie.

Chvíľu posedel zamyslený na diváne, potom ma popýtal, aby som mu vysvetlila niektoré české slová, ktoré iste počul, keď sa druhé deti učili náboženstvo, a neporozumejúc im, ešte teraz premýšľal o nich. Rozumie sa, že som mu vďačne vysvetlila, lebo ma táto jeho vedychtivosť veľmi potešila. A najdôležitejšiu pre neho vec zvestoval mi naostatok, pri chrumkaní jabĺčok, čo mu ich pán rechtor predpovedal, že ho totiž Miklóško P. volal, aby sa v nedeľu popoludní prišiel k nemu do P—ov baviť — a veľmi, veľmi ho prosil — nuž či ho pustím.

Pestovanie kamarátstva je pre neho najpríjemnejšou stránkou školy.

15. október 1884

Elenka navidomoči prichádza k sebe, chvála Pánu Bohu! Dobre je, dobre spí, zdá sa mi, i silnie a nadobúda zdravé vzozrenie. Horúčosť sa neukazuje, len nádcha ešte nechce pominúť a hocikedy i zakašle. Ale i ten kašeľ už má akýsi zdravší, jasnejší zvuk. I spieva si bez námahy, a zapísknuť vie tak ostro

a dlho, že by som sa ja s ňou v tom nemohla merať. I dych má už dlhší, a keď ju doktor posledne preklepal, potešil nás, že i ten chorý ľavý bok jej pŕs má zasa zdravý zvuk.

Odvtedy sa mi zasa celý svet vidí jasnejším — len keby to už nesklamalo.

Po tejto dobrej správe prvou jej žiadosťou bolo, aby sme ju pustili do školy, keď je už zdravá. No to ešte ani pán doktor nedovoľuje. A keď nie do školy, tak aby som ju ja doma učila. V tom jej chcem urobiť po vôli, ale až po Všechsvätých, keď nastane pokoj od záhradnej roboty. I od primnohého čítania ju odháňam a ručnú prácu jej nijakú nedávam, preto mi ona potom zavše zo samej dlhej chvíle priveľa všetečňuje a šarapatí — po čom najlepšie poznávam, že sa jej zdravie navracia.

Ivan schuti chodí do školy, ale nie s takým chvatom ako vlani Elenka. On si veru pre školu neutrhne ranného spánku. Keď príde domov, nám vždy rozkladá, čo sa naučil. Biblická história mu je, pravdaže, najzaujímavejšia; čo z nej posiaľ počul od pána rechtora, nám napodiv pekne, s jasným rozhľadom doma vyrozprával. Iba meno Kaina si nikam nevie zachovať. Elenka ho otázkami popreháňala krížom—krážom, aby ho na chybe dochytila, ale sa jej to nepodarilo — okrem ak v tom, keď on povedal, že Ábel a Kain išli do hory priniesť obeť Bohu, a ona tvrdila, že šli do poľa. Ivan bol celý zaujatý svojou rozprávkou, i v hlase, i v posunkoch — nadovšetko však v očiach sa mu to vyrážalo. Najživšie opisoval ku koncu, ako mučilo Kaina svedomie, ako sa skrýval, nenašiel pokoja, lebo sa mu vždy videlo, že ho prenasleduje zakrvavený, zabitý Ábel. Nuž túto prvú prednášku z biblickej histórie si veru dobre zachoval — ak tak bude so všetkým, môžeme byť veľmi spokojní. A pán rechtor si ho i vôbec pochvaľuje a predpovedá, že bude z neho dobrý žiak. Bože, daj!

Ale ináč sa ten jeho rozumček i teraz tak nevšímavo prešmykuje ponad všedné veci ako i predtým. Keď napríklad jeme na obed kel, pobáda Elenku: „No, ktorý prv zjeme tento kaleráb?“ A keď šošovicu: „Mama, prečo je tento hrach kyslý?“ Tmavá chodba v školskej budove „u profesorov“ mu je „hrubá škára“ — a nedávno Elenke vysvetľoval, že všetky lyžice, čo máme v sklepe na predaj, sú strieborné — lenže sú z „cinštálu robené“.

Teraz ho zasa strašne pokúša panoráma, čo nám tu na rínku vyhúda. I dnes večer pre ňu obrábal otca:

„Otecko, aspoň už včera poď na tú panorámu, keď dnes nechceš — hej?“

Včera—predvčerom, zajtra—pozajtre, to je pre neho neprehľadný chaos. I dni v týždni si ešte všelijako poprehadzuje. A mne sa pritom vždy obnovujú akési staré rozpomienky, že som ja to všetko už prežila — že i mňa kedysi vysmievali pre túto istú nedôvtipnosť.

31. október 1884

Dnes večer veľké výstupy a kázne najprv pre grajciar, čo ho Ivan mal dať pánu rechtorovi na černidlo a nedal ho, mysliac, že mu ho cestou vytrhol z ruky krivý S., najhorší chlapec z celej školy, ktorý postačí okrádať všetkých spolužiakov. Keď som však začala prehľadávať Ivanove vrecká, v jednom z nich našla som otázny grajciar, a tak Ivan len pre darebácku nepamätlivosť ho nedal, kde ho mal dať. Ale pri tom revidovaní vrecák vyšla najavo horšia chyba: chýbal tam malý, dosť drahý vreckový nožík s jemnou kostenou črienkou, pre ktorý sa Ivan nedávno v sklepe mal pominúť, keď mu ho otec nechcel dať, znajúc jeho neopatrnosť i nesmiernu radodajnosť ohľadom svojich vecí. Sľuboval vtedy, že si bude dávať naň veľký pozor, a teraz, hľa: už ho nemá! Vypýtal ho od neho spomenutý krivý S., aby si ním griflík zastrúhal, a potom mu ho nevrátil s výhovorkou, že ho už nemá, že sa mu niekde stratil. A Ivan si ho nevydrel naspäť, ale nechal vec tak. Ba ani len nebolo badať, že by ho nejako mrzelo, že sa tak hlúpo dal o nožík pripraviť, priam sa zdalo, akoby sa ho strata ani nedotýkala. A táto jeho nevšímavosť nás hlavne popudila. Zavše nám je už do zúfania s ním, že si nikdy, čo by len v jedinom prípade, nevie, ba ani nechce uhájiť svoju vec, akoby vôbec nemal zmyslu pre vlastníctvo. Ešte nikdy som u neho nezbadala, ako u iných detí, prejav radosti alebo hrdého uspokojenia nad tým, keď sa stal vlastníkom, majiteľom nejakej hoc i veľmi milej mu veci — a už tým menej úsilie udržať ju pre seba. Tá jeho vrodená, zavše až dojemne ušlächtilá žičlivosť nám často narobí hodne starostí. Ak sa neotuží proti nej, môže mu byť veľmi nešťastným prí—

davkom do boja o živobytie, urobí ho priam bezbranným oproti neprajnosti a chamtivosti sveta, ktorý už nechce vedieť o príkaze, že za dobré treba sa dobrým odmieňať — alebo aspoň len neodmieňať sa zlým. V živote je taký nešťastný žičlivec do krajnej miery vykorisťovaný, jeho pôvodná cnosť zvrhne sa v necnosť, ak jej rozum nedrží mieru.

Teda pre ten odpeľhaný nožík, a hlavne preto, že mu nebolo ľúto za ním, mal náš Ivan, a mali sme my s ním, trpký večer. Otec i ja sme mu jednomyseľne dostupovali, dohovárali, až sme ho, chudáka, do plaču pripravili. Takéto prípady mňa veľmi rozlaďujú, akási tupá starosť a obava mi z nich ostáva. K tomu i ľútosť, že si človek vlastnému dieťaťu takto musí strpčovať dobu detstva. Ťažká vec je deti vychovávať, najmä keď rodič nevidí jasno, ako a čo má konať.

Otec tvrdo požaduje, aby si Ivan nožík naspäť vymohol od zlodejského spolužiaka; Ivan plakal celý večer, i zaspal v plači, ako už koľko ráz — môj dobrácky malý darebák.

Ráno pri obliekaní musíme ho poháňať k rýchlejšiemu tempu, lebo jemu samému akosi nezáleží na tom, aby sa do školy neopozdil. Ako sa navráti, hneď nám vyrovnáva, čo sa učil, i vôbec všetky svoje dôležité a mnohostranné nové skúsenosti, ktoré najviac záujmu nachádzajú u Elenky. Ona sa o všetkom vyzvedá, čo sa v škole deje, kontroluje a karhá Ivana, z čoho, pravda, povstávajú i dosť prudké hádky a šarvátky.

Elenka si už nedá učenie zabrániť, sama sa chytila do neho, riadne sa učí katechizmus, nemčinu a maďarčinu, každý predmet dva razy do týždňa. Po nemecky číta napodiv dobre a ani neviem, kedy sa v tom natoľko mohla pocvičiť. Ju litera nikdy nezabíjala ako Ivana; čo jemu je veľkou ťažkosťou, to ona hravo prekonala — skoro ani nevieme kedy a ako. Keď si po prvý raz otvorila túto domácu školu, bola od radosti celá vo vystržení, nuž jej ju už nebránim. Myslím, že jej nemôže zdraviu poškodiť, keď jej je to len zábavkou a nie námahou.

PREČO? PREČO?…

23. november 1884

O ELENKE SOM SI BOLA TEMER ISTÁ, ŽE NEBEZPEČEN—

stvo už pominulo, tak dobre sa zotavovala: a teraz nám odrazu znova ochorela! Leží v šarlachu a vo veľkej horúčosti… Čo z toho má byť — čo? — Ešte oslabená od predošlej, či môže vydržať a prekonať novú ťažkú chorobu? Lekár nás teší, že vydrží, lebo choroba prišla vraj len v miernom stupni — ale ja sa nemôžem zbaviť zlého tušenia. Trápi ma obava o ňu, nemôžem ani pomyslieť na inšie. Zavše mi síce preblesne i nádej, že práve tento výsyp azda vyženie i vypýli potuteľnú chorobu, ktorá nechce sa dobrovoľne vystúpiť — ale bojím sa uveriť jej, lebo moje nádeje nerady sa plnia…

Ivan je teraz vytvorený z našej obývacej izby, kde Elenka leží, a spáva s otcom v malej izbe z druhej strany pitvora. Do školy nesmie, aby šarlach nerozniesol, a z tej istej príčiny nesmie sa ísť ani zabávať ku kamarátom. Cez deň potuluje sa po dvore, v sklepe a kuchyni a kráti si čas, ako vie. Keď je v sklepe, samopaší s učňami, keď je v kuchyni, zadiera do Judky, škriepi a hašterí sa s ňou. Aj učieva sa tam, číta lekciu zo šlabikára, píše do písanky a „maľuje“ na tabuľku. V tomto maľovaní má záľubu, i píše na začiatočníka pekne. („Aj pán rechtor mi povedali, že bude zo mňa dobrý pisár –“ pochválil sa mi nedávno, keď prišiel zo školy), len čítanie mu je vždy ešte nemilou úlohou. Ráno sa s otcom v posteli učievajú „krát“, a to tiež nejde ľahko. V terajšie dlhé večery mu je najhoršie, takému na seba ponechanému malému vyhnancovi. S Judkinou spoločnosťou sa neuspokojí, prichádza k našim dverám ma prosiť, aby som išla k nemu čítať mu povesti. Ako som mu však dnes popoludní povedala, že veď chorú Elenku nemôžem nechať samotnú jemu zdravému kvôli, môj dobrý chlapček sa zriekol i tejto svojej žiadosti, neunúva viac, hoci je to jeho najmilšia zábavka, keď mu povesti čítam. Teraz odrazu musí byť i bez toho, i bez kamarátov.

V túto chvíľu je otec pri ňom v malej izbe, lebo je už po zatvorení obchodu. A Elenka veľkými očami hľadí na mňa zo svojej postele a opytuje sa, čo toľko píšem do toho zošita. Sľubujem jej, že jej to všetko raz prečítam, keď bude staršia. Jej oči obracajú sa k stenovým hodinám — prichádza čas podať jej liek…

1. december 1884

Šarlach u Elenky prešiel dosť poľahky — bol vcelku slabého stupňa — ale prsný neduh sa jej obnovil. Zdanlivo síce tiež v slabej miere, ale ja mu neverím. Také potuteľné zlo, čo sa ukrýva, a jednako je vždy tu. Strašidlo suchôt mi je ustavične pred očami…

Bolí ju v prsiach, dlho stone a niekedy sa i hlasno požaluje. No čo by ani to nie, jej oči sú samou žalobou, keď také ubolené hľadia na mňa z tváričky, ktorá je čo deň šťúplejšia. „Či mi nevieš spomôcť?“ pýtajú sa ma — a mne sa to vždy bolestne vráža do srdca, ktoré mi ťažie v hrudi ako kameň…

I noci má zlé, do polnoci ani si nelíham, lebo až po polnoci sa jej trochu uľaví. Niekedy i zavrie oči, chcela by spať. Sadnem si k zatienenej lampe niečo čítať — ale o chvíľu tie jej oči už zasa, naveľko roztvorené, hľadia na mňa, akoby ma volali.

Úsmev sa z nich celkom vytratil — iba pred niekoľkými dňami sa zjavil v nich krátky záblesk, keď jej Ivan poslal zajačí chvostík na bavenie. Odchýlil akomak dvere, zavolal na mňa, a tisnúc dnu tesným otvorom chĺpok zajačieho chvosta, na niti priviazaného, odkazoval: „Že som toto Elenke poslal, aby sa bavila!“

Vtedy sa jej tvárička stiahla do akéhosi boľavého úsmevu. Vzala si chvostík a vždy si ho drží pri sebe v posteli. Ak jej je nie tam, hneď volá: „Chvostík?“ A Ivan sa každý deň opytuje, či sa Elenka baví s chvostíkom. Keď odpoviem, že áno, vždy znova ho to poteší. Rád je, že jej urobil radosť. On si tiež podržal polovičku — rozumie sa, že menšiu — z toho chvostíka, a tiež si ho na noc berie do postele.

Je napodiv milý a dobrý, ako je Elenka chorá, všetko je milé a smiešne, čo urobí, ani čo by nám tým chcel trápenie uľaviť. Všetku divokosť a zurvalstvo zanechal, ako je od kamará—

tov odlúčený. Veľmi by rád byť v izbe pri nás, i všmykol sa už dnu zo dva razy, a keď ho potom Elenka mrzuto preč posielala, jej ani slovíčkom neodvrával, ani sa nenahneval, ako by sa predtým bol. On i bez napomenutia cíti, že k nej teraz má byť šetrný a trpezlivý.

7. december 1884

Iba vy, matky, ktoré podobne, medzi nádejou a zúfaním sa potácajúc, opatrujete alebo opatrovali ste si drahé dieťa v jeho bolestnej a nebezpečnej chorobe, iba vy viete, aké sú to muky vidieť každú jeho útrapu, vidieť na seba upreté o pomoc prosiace jeho oči a nemôcť mu spomôcť ani za cenu úplnej sebažertvy.

Lekár nás potešuje, že Elenka pomaly, pozvoľna vyviazne z choroby. Iste preto, keď vidí, ako dychtivo strežiem na potechu z jeho úst. Ale keď odíde, ustúpi zas i nádej. Nevýslovne bolí ma neprirodzená, utrpením zavinená neústupná vážnosť na jej tvári, na ktorej úsmev sa už nikdy neukáže.

„Nesmiešte ma, to mi je zle!“ bránila sa, keď sme sa pokúsili nejakým, predtým jej milým žartom rozjasniť jej myseľ.

Koniec choroby i v tých bolestiach tvrdo čaká najviac preto, aby potom zasa mohla chodiť do školy. Túžila po nej od začiatku školského roku — a táto túžba už nebude jej splnená.

Nedávno, keď Ivan prišiel zo školy a jej na jej otázky rozprával, že učili sa o stavaní babylonskej veže, usiloval sa znázorniť jej nedosiahnuteľnosť neba: „Ani tam, kde je mesiac, nie je ešte nebo. Keby si prišla k mesiacu a opýtala by si sa: „Kde je nebo?“ povedal by ti: „Ja neviem.“ Išla by si ešte vyššie, k druhému mesiacu, i toho by si sa opýtala, kde je nebo, i ten by ti povedal: „Ja neviem“ — a tak ďalej pozdvihnúc hlas vyššie a vyššie — a ona, ako už koľko ráz, hĺbavo zašla na tento predmet, pričom mňa zabolelo srdce, keď sa už márne bránim tušeniu, že ona prv ako ja oboznámi sa s tým nebom, do ktorého po smrti prichádzajú dobrí ľudia. I to ma bolí, že tak lá—kaval ju obrázok, na ktorom anjel unáša do neba dieťa, oddane sa k nemu túliace. Clivo mi je, že nedávno chcela rozdarovať svoje najmilšie hračky, k čomu predtým nikdy nebývala ochotná — a desí ma, že v tie časy s podivnou zručnosťou kreslievala kostlivcov, a potešená tým zdarom, s úsmevom nám ich ukazovala.

O Bohu, o duši, o smrti a večnom živote neprestáva rozjímať.“

14. december 1884

Choroba víťazí, my zúfame.

I lekár prestal nás tešiť. Neodpovedá na naše úzkostlivé pohľady, hľadí vždy na inšie zaviesť rozhovor. A ja nechápem, že to biedne tielko ešte trvá — tá vymučená, ubolená malá hromádočka vo veľkej posteli. Zo dňa na deň jej je menej. A tá úzka, opadnutá tvárička s umdlenými dopoly zavretými očami čo deň bolestnejšie vrýva sa mi do srdca. Keď pozriem na ňu, slzy ma zalejú a nemôžem odísť od nej vyplakať sa niekde. Keď nedrieme, hľadí na mňa veľkými, vážnymi očami, vidí moje slzy, ale ani slovom sa nespýta, prečo plačem.

Niekoľko ráz zopäla vychudnuté, priezračné rúčky nahor a volala: „Bože, bože, čo už mám robiť?!“

Z detských úst, od detského hlasu nevýslovne prejíma toto dovolávanie sa Božieho zmilovania.

Kým môže, ticho trpí svoje bolesti, myslím, že drieme, ale zrazu obráti tvár i vážny svoj pozor ku mne: „Vidíš, mama, ako je mne zle!“ a ja sa nazdávam, že sa mi musí srdce puknúť.

Na reči lekára veľmi pozoruje a presne zachováva jeho nariadenia. Na hodiny dáva pilný pozor, aby sa termín užitia lieku zachoval na minútu. I horký liek užije svedomite, s plačom a veľkým premáhaním, ale i pre ten sama napomenie termín užitia. Bože, a to všetko by malo byť márne?

Ráno, keď je horúčnosť najmenšia, ešte oživne i jej záujem o bežné veci. Bedlivými očami prezrie z postele svoje drobnejšie hračky, poukladané na poličke pod oblokom, ktoré za zdrava

každé ráno ako seba obriadila, dávala si tiež do poriadku.

„Mama, prosím ťa, naprav tú vázičku, zrútila sa. A ten hrnček polož na sporák a lampu do kútika,“ nakladala mi ráno, keď zbadala, že nie sú po jej poriadku uložené. Je tam i celý riadok prázdnych cvernových kotúľok, z ktorých v jej predstave každá má inú podobu a iný význam, zná si ich iba ona sa—

ma. A práve že si ich v predstave môže premieňať do ľubovoľných podôb, neomrzia ju tak ako iné hotové, umelé hračky, ktorých si ani priveľmi nežiada.

Tiež v tie jasnejšie raňajšie hodiny moja Elenka nesmierne túži za školou, ustavične spomína svoje školské úlohy a knižky i predkladá mi všelijaké otázky, o všetkom by sa chcela čím skôr poučiť. Zavše privádza ma až do úžasu svojimi nedetskými otázkami, svedčiacimi o hlbokom prehutovaní. V tejto chorobe temer k dospelosti dozrieva jej duch.

V pokojnejších chvíľach ešte vždy kochá sa všelijakými milými jej predstavami a robí plány do budúcnosti. Na všetko postačí myslieť a na každého z nás niečím pamätá. Chce vraj vždy všade s nami byť a pri všetkom nám pomáhať. I predtým za zdrava podobne sa osvedčovala i jej slová bývali mi na radosť, teraz každé hlboko ma zabolí a vynucuje mi slzy…

Dva razy už dala si obuť pančušky a obliecť sukničku, že ide vstať, ale o chvíľu zasa káže sa uložiť, lebo sily jej vypovedajú.

Je už po polnoci.

„Mamá—á!“ volala na mňa pred chvíľou akýmsi ťahavým prízvukom, akoby ma z neurčitej diaľky dovolávala.

Keď som jej urobila, čo žiadala, liek podala a periny ponaprávala, s uspokojením zložila hlavu na hlavnicu a privrela oči, nakoľko sa jej dajú. Ale ani pri sklopených viečkach nerozprestiera sa pokoj na jej tvári, len žiadosť po ňom. Miesto pokoja je tam mdloba, únava a utrpenie. Ja mám pritom jedinú túžobnú žiadosť: aby otvorila oči s výrazom živej spokojnosti, ktorý by zvestoval: Bolesti pomíňajú, zdravie sa vracia — život sa vracia! Ale to je žiadosť, od ktorej sa nádej už celkom odvrátila. Viem, že tu číha ani už nie dlhá chorľavosť, ale rýchly koniec…

31. december 1884

Neviem, či po tom, čo som prežila, má to ešte nejakého zmyslu písať ďalej do toho zošita. Až teraz vidím, aké šťastie to bolo, kým mohla som do neho zaznačovať zväčša radostné pozorovania o rozvíjajúcom sa živote mojich detí a o mojich vychovávateľských skúsenostiach pri tom.

A teraz?

Jeden z dvoch mne zverených predrahých mi životov vyhasol pred mojimi očami. Nevedela som ho zachrániť.

Dňa 19. decembra v piatok o pol tretej hodine ráno vzal si Boh naspäť k sebe peknú, čistú dušu mojej Elenky.

Povie sa to prosto a krátko, ale znamená to pre mňa celý svet bôľu a žiaľu, ktorý opísať sa vôbec nedá, hoci v jeho opisovaní hľadám úľavu. Ale v čomkoľvek by som ju hľadala, vždy vraciam sa naspäť k otázke: Prečo sa tak muselo stať?

Ako z jednej strany po kresťansky odovzdávam sa do vôle Božej v pevnej viere, že môjmu zvečnelému dieťaťu nepochybne dobre je tam, kam sa podľa tej Božej vôle dostalo, tak z druhej strany nemôžem sa ubrániť trudným, pochybovačným otázkam, prečo dopustené je akémusi zlobnému osudu chorobou, dlhým, bolestným hynutím do smrti utrýzniť dobré, nevinné dieťa? Toto utrpenie mojej Elenky ešte vždy prehlušuje môj vlastný žiaľ nad tým, že som ju stratila. Posledné týždne jej života nevymiznú mi z pamäti ani potom, keď konečne navyknem žiť bez nej.

Vždy počujem jej bezslovné stonanie, a keď sa bolesti stupňovali, jej dojemné žaloby, jej prosby, aby som ju preložila, alebo posadila, alebo zložila dolu na podloženú perinu, v čom hľadala úľavu, ale nájsť ju nemohla. Vidím jej zbiedenú tvár s vážnymi, na mňa upretými očami, a vidím i posledný slabý záblesk radosti v nej, keď otec deň pred jej smrťou vrátil sa domov z viacdňovej cesty a doniesol jej úhľadný košíček, aký si už dávno žiadala. Vystrela po ňom vychudnuté ručičky, a čo v ňom našla nabalené, nám povydieľala.

V ten istý deň už opadla i horúčosť, ktorá dotiaľ nijakým liekom neustúpila, a akési hlboké vydychovanie vzbudilo vo mne náhlu nádej, že nastal obrat k lepšiemu, ktorú však lekárove opatrne pripravujúce slová a mŕtve vzozrenie mojej drahej hneď zas udusili.

V ten istý deň ešte mala starosť o stromček, ale nedopustila, aby som jej ho už pripravila. Na akýsi výlet sa strojila a prisnilo sa jej o pomníku na vlastnom hrobe. Aj o akýchsi vencoch hovorila v posledné hodiny pred smrťou. Ale ešte i vtedy ma veľmi prosila, aby som ju po sviatkoch už iste pustila do školy, aby si tú začatú písanku mohla dopísať.

Večer starosť o brata, či nezabudol sa pomodliť pred spaním a či nespadne z divána.

Vtedy jej duša bola už na odchode.

Po polnoci sama vykázala nám miesto pri svojej posteli, aby sme si tam sadli. Vtedy už začínal sa jej posledný boj.

Dobojovala ho pred našimi očami. Temer bezslovne, nepripúšťajúc nijakého citového výronu, dívali sme sa, ako jej bolesti prestávajú spolu s doháraním života.

Anjel zhubca bol jej spolu i anjelom dobrodincom.

Odvtedy dlel nepretržitý pokoj na jej tvári, ako ležala v bielom rúchu, obložená bielymi kvetmi, vo svojej rakve. Jej odlúčenie od nás najbolestnejšie som precítila, keď ju mŕtvu odnášali do prednej studenej izby, v ktorej nebývame.

Keď som ta chodila k nej vyzerať na jej tvári nejaký znak života, a nájsť ho nemohla, nadchádzala ma krutá žiadosť pokľaknúť k nej a prosiť ju za odpustenie, hoci som si určitej viny proti nej nebola povedomá. Prosila som ju za odpustenie pre všetky mimovoľné previnenia, premeškania — a hlavne preto, že nevládala som ju udržať pri zdraví a živote.

Jej stuhnutá, v smrti zasa pekná tvár nedala odpoveď.

Prešiel i pohreb. Prejavy sústrasti i prejavy úcty k našej zvečnelej, temer akoby už bola dospelou bývala, dobre nám padli, ale žiaľ a túžbu po nej neodvrátili. Žiadalo sa mi vidieť ju aspoň vo sne, a ani toho sa mi nedostalo. Márne načúvala som na jej volanie: „Mama!“ — v tej neznámej diaľke už nepotrebovala mojej pomoci… a mňa i to bolelo.

Ale v piatu noc po jej smrti nad ránom, v polosne nadišiel ma nikdy dosiaľ nezbadaný pocit akéhosi vnútorného, z hĺbky sa pohnuvšieho záchvevu, pri ktorom preblesklo mi poznanie, že umieram. Vtom však som sa už i prebudila s akousi istotou, že to bol prejav Elenkinej prítomnosti.

A toto mi zanechalo v duši podivuhodnú útechu. Iste čudné je to u kultúrneho, nepoverčivého človeka, ale pravda je, že táto zdanlivo malicherná príhoda badateľne rozjasnila mi najtemnejšiu ťažobu žiaľu — a to trvalým účinkom.

Preto i ďakujem za ňu Bohu ako za zvláštne dobrodenie.

15. máj 1885

Žalostná je to zmena, keď rodičovi miesto dieťaťa ostane iba jeho hrob na cintoríne. Vlani ešte jej všade plno, mojej Elenky, s jej živou príčinlivosťou — teraz ani vidu, ani slychu o nej.

I ten jej hrob je nemý — malý vianočný stromček uschol na ňom. Ale ako sa jar otvorila, dali sme ho do poriadku, zazelenal sa a stratil bezútešné vzozrenie. Keď idem k nemu, už ma nerozsmúti tak ako predtým. Badám, že žiaľ už neopanúva ma tak výhradne, že pripúšťa už aj iné myšlienky a záujmy. Prevláda ešte, ale presvietený útechou. Bolesť rozluky je ešte živá, ale tej ani nechcem sa zbaviť. Ona nám je spojivom s našimi zvečnelými, má nás doviesť k nim do večnosti, kde rozluka prestane v novom spojení.

Rozpomienky na posledné utrpenia, na ubolené oči i na celú zbiedenú podobu mojej Elenky sú mi bolestné, i zostanú mi takými, ale už častejšie sa zaoberám i jej podobou, aká bola za zdrava, vo všetkých stupňoch jej rýchleho duševného vývoja.

Jej veľké a mnohostranné duševné nadanie zvádza ma pokladať jej smrť za stratu širšieho významu — veď jednotlivci vyšších schopností dodávajú národu sily i váhy, ich strata je teda ujmou pre celý národ. Keď na toto myslím, znova pozastavím sa s trpkosťou: Prečo sa muselo tak stať?

Ale už nerepcem.

Viem, že vzácne vlastnosti, vložené do duše mojej Elenky, trvajú ďalej pod rukou toho, od koho pošli — s tým sa uspokojujem. Mám chvíle, kde Bohu ďakujem, že mi ju dal, hoci mi ju i zasa vzal, keď som si nadobudla niektoré zásluhy o ňu.

Môj otec, vo veciach viery môj najprednejší učiteľ, napísal nám, svojim deťom, pred svojou smrťou medziiným:

„… Nechcem vám zamlčať, že i moja viera bola začasto mdlá — že i moju myseľ nie zriedka kalili trápne pochybnosti: ale vždy s novými námahami ducha vyšinul som sa na výšinu dôvery v pravdivosť večnú Božieho slova a Kristových zasľúbení. A podľa tejto svojej viery verím, že v akomkoľvek spôsobe uzriem tam svojich milých, ktorí ma predišli, uzriem vás, drahé poklady duše mojej, ktoré za mnou prídete: lebo verím v Boha! — a neverím, že by ten milostivý Boh podľa svojej najvyššej dokonalosti, milosti a lásky, ktorú dokazuje k nám v tomto živote tak slávne a prepodivne, mohol zväzky ním posvätené našich sŕdc a našich duší naveky zničiť!“

V tejto viere žijem i ja, i v nej chcem umrieť.

Bože, opatruj mi v svojej láske drahých mojich, ktorých mám u teba, a popraj nám opätovného spojenia k dokonalejšiemu, šťastnejšiemu životu!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.