E-mail (povinné):

Elena Maróthy-Šoltésová:
Moje deti

Dielo digitalizoval(i) Univerzitná knižnica v Bratislave.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 290 čitateľov

Druhá časť

JEDINÁK

19. december 1885

DNES DOPLNIL SA ROK, ČO SME BEZ NAŠEJ ELENKY,

a ja som ešte dosiaľ dobre nepochopila, že to navždy, že jej tu viac nebudeme mať, iba tam — keď sa my za ňou poberieme…

Prečo sa tak muselo stať? Bolo to predurčené, a či sme chyby robili pri jej telesnej výchove, nevedeli sme jej slabej sústave dopomôcť k sile — preto musela umrieť? Akýže je v tom zmysel: keď príde dieťa na svet, rodičia prijmú ho s láskou i vynaložia všetko usilovanie, aby ho do života pripravili — a ono odvolané je z toho života prv, ako by sa bolo mohlo i len dobre rozhľadieť v ňom.

Fyziológ by mi jednoducho povedal: Tvoje dieťa bolo slabej telesnej ústrojnosti, nemalo dosť odporovacej sily proti rozličným zhubným vplyvom — možno malo i zdedenú náchylnosť k chorobe, ktorá ho potom umorila — preto muselo umrieť v detskom veku, ako tisíce iných.

Ja mu to i verím, ale s tým sa neuspokojujem. Pokrúcajúc hlavou, rozhutujem: A prečo i pri nedbanlivejšej opatere predsa vychovávajú sa do dospelosti premnohé podobné slabé alebo slabšie deti? A z druhej strany zas prečo mrie toľko detí i silných, keď príde na ne zlá choroba?

Isteže zdravotné pomery ľudí vyžadujú mnohú nápravu i od lekárskej vedy, ale iste ešte viac od toho, aby sami ľudia žili v každom ohľade zriadene, že by už vopred všelijakou nezriadenosťou nepripravovali nekonečnú biedu budúcim pokoleniam. Koľké bolesti srdca, najmä rodičovského, by si tým usporili! A iste i príde čas, keď sa stane vážna náprava nevyhnutnou a povinnou.

Ale viem, že úmrtnosť detí celkom neprestane ani pri všemožných zamedzujúcich poriadkoch, ani pri zvrchovanej pokročilosti spomáhajúcej lekárskej vedy. A na tom sa rodičovské srdce ťažko pozastavuje od nepamäti, i bude sa pozastavovať až na veky, lebo zdá sa mu to byť nemilosrdným

určením a či nedopatrením, že nevinné dieťa pod akýmsi slepým zákonom prírody musí trpieť bolestnú chorobu a podstúpiť smrť, nedosiahnuc ani len priemerného ľudského veku, a to po všetkých útrapách i matky i samého dieťaťa, spojených s jeho príchodom na svet i s jeho prvou prípravou do života.

Tu prichádzajú vyskúšané potešovania, vychádzajúce najviac z náboženskej viery zo životnej skúsenosti. Boh dal, Boh vzal; čo on robí, všetko je dobré. Nezúfaš, kto sa do jeho vôle vieš oddať. Od neho pochádzame, k nemu sa navraciame —tvojmu dieťaťu je blaho, že navrátilo sa k nemu ešte vo svojej čistej detskej nevinnosti.

Najvyšší priateľ detí, Ježiš Kristus, ho v láske k sebe privinul.

Toto je pre matku po strate dieťaťa najúčinnejšia útecha. Keď umrie niekto z našich najbližších, vždy potiahne našu dušu za sebou a nevdojak vnukne nám rozmýšľať o našich vzťahoch k nášmu Pôvodcovi — rozmýšľať po stopách hlbokého citu, z neznáma sa hlásiaceho, a neusudzovať suchým rozumom, znajúcim iba hmotný svet. Smrť našich drahých sama od seba vedie nás k Bohu, k náboženstvu, k viere v posmrtný život. Hľadajúc útechu, nachádzame svoju vieru, svoje náboženstvo, lebo útecha iba prostredníctvom toho je nám daná. Po smrti našich najbližších, cez prirodzenú, zaniknutia neznajúcu lásku k nim, vnuknutá nám je viera a nádej, ktoré bežný život v nás viac podrýva, než upevňuje. Tam, pri smrti, zjavujú sa nám tri nebeské sestry: láska, viera a nádej — seba ukracuje, kto ich nechce spoznať. Nazdávam sa, že ani v budúcnosti za najosvietenejšej osvety nestratia svoju moc.

I ja som sa po smrti našej Elenky obrátila k tejto úteche, ku ktorej ma odkazoval cit. I podala mi úľavu v najväčšej bolesti, pomohla mi preniesť najťažší žiaľ. I značne sa mi uľavilo, keď som ten žiaľ svetu, súcitným dušiam perom vyžalovala.[1]

– Videla sa mi, akoby som veľkú časť svojej ťarchy bola zložila na ne a ony mi ju pomohli prekonať. Keď si to teraz s rozsudkom prečítam, naskrze nie som spokojná s týmto svojímvýronom žiaľu. Malo byť v ňom omnoho menej slov. Ale vtedy som si to nekritizovala, len písala, ako to z preplneného srdca prýštilo.

Okrem tejto útechy dostavili sa, so snahou uspokojiť ma, i bežné dôvody všednej múdrosti, ktorých jadrným zmyslom je: že nepredpojato súdiac o veci, nemáme príčiny pokladať stratu tohto života za nešťastie, a teda nemáme ani ľútostiť za našimi zosnulými. Veď podľa ľudskej skúsenosti bolo by ich tu iste čakalo iba mnoho všelijakých nerestí a trápenia, a málo radosti. Aká teda strata? Naopak: aspoň vo väčšine prípadov za šťastného treba pokladať toho, kto umrie v mladom veku, lebo unikol všetkému súženiu, ktoré život so sebou nevyhnutne donáša.

Tieto dôvody, neveľmi vysokú cenu pripisujúce nášmu pozemskému životu, dušu síce nepozdvihnú ako tamtie, ale váhou svojej skúsenosťou potvrdenej pravdivosti jednak zanechávajú istý uspokojivý účinok.

Takto sa človek premáha a podopiera v žiali, keď sa mu vidí, že musí klesnúť pod jeho ťarchou — a keď pozriem naspäť na posledný prežitý rok, vždy mi prichodí čudovať sa, že som duševne väčšmi neochabla, o všetku bodrosť neprišla, lebo moja Elenka bola už taká vrastená do mojej mysle, taká nevyhnutná pri každom pomysle v prítomnosti i každom úmysle a želaní do budúcnosti, že s jej odchodom vytrhnutý je i kus môjho vlastného vnútorného života, a tým vzniknutá prázdnota vždy ma bude bolieť.

Avšak zovňajší život neobzerá sa na vnútorný, ale neústupne si žiada svoje. Môžeš byť ubolená žiaľom, skľúčená smútkom, môžeš klesať pod storakou vnútornou ťarchou, každodenné povinnosti na to nič nedbajú, ako protiváha zavesia sa ti starosťou na myseľ, berú ťa za ruky a ťahajú i ženu ťa konať tvoju všednú úlohu, ktorá vždy pozostáva z číreho lopotenia za hmotnými vecami, hoci by sa ti v takomto prípade od nich ako odvracalo srdce. Tu vidíš, ako je náš život opantaný starosťou o hmotu, celkom vyplnený borením sa s ňou a za ňu. Umrie ti niekto z tvojich najmilších, za ktorým by si sa v tú chvíľu najradšej i sám ta pobral — a len čo mu oči zatlačíš, už sa ozlomkrky zháňaš po všelijakých veciach, jeho do hrobu vystrojiť, pohreb mu pripraviť, z domu ho vypratať, vôbec obstarať všetko, čo potreba a zvyk vyžadujú.

A i potom, keď si ho uložil do zeme, keď sa ti celý dom vidí byť prázdnym preto, že ti on všade chýba, i v tento najkrušnejší čas ťa berie do nároku všedná starosť a práca — a je ti vtedy, pravda, dobrodením, lebo nepripúšťa celú ťarchu žiaľu. Iba pri usporadovaní pozostalých osirelých vecí je opačne. Tam sa žiaľ rozbolieva znovu a znovu pri každom predmete. Každý ťa bodne do srdca preto, že ten, ktorému náležal, ho už nepotrebuje, že ti ho tu nechal, že už nič nežiada. To je pocit, ktorý sa nedá opísať — tu sa ti hmota akoby zduševňuje. Každý lichý, ošúchaný predmet ti je drahý nie v sebe, ale pre svoj vzťah k zvečnenému. Každá vec ti je vzácna, ktorá slúžila jemu a bola mu milou, bývala v jeho rukách a na jeho očiach, a nechceš sa rozlúčiť ani s jednou, čo by sa ich koľko našlo. Bôľno ti je preberať sa v nich, a predsa ťa neodolateľne priťahujú…

I ja mám odložené mojej Elenkine hračky i všelijaké jej rúčkami zlátané vecičky, pre ktoré iba ona znala určenie a zmysel. Nemôžem sa odhodlať dať ich niektorému chudobnému dieťaťu, hoci viem, že ono by malo z nich akú—takú radosť, a mňa iba čo bôľne za srdce chytajú. Avšak práve táto bolesť mi je drahá, lebo cítim, že ma spája s mojou uletenou dušičkou — ona ma za ňou ťahá. A jej písanky, školské knižočky, čo jej boli také nesmierne dôležité a milé — viem, že mnoho rokov musí prejsť, keď sa odhodlám rozlúčiť sa s nimi na nejaký spôsob.

Avšak čo by tieto pocity boli aké silné, srdce i dušu pozostalých zaberajúce, všedný život kráča ponad ne svojím tvrdým, nezastaviteľným krokom; bežné povinnosti nepovoľujú zastávky alebo vyšinutia z koľaje. Človek to s podivením skusuje, keď stratí predrahú nezabudnuteľnú bytosť. Bežná všednosť bez schválneho náporu opanuje vyrušujúcu prípadnosť a chladno odráža otriasajúce pocity kamsi naspäť k tomu veľprúdu z ríše ducha a domova duší, ktorý my nepoznáme, iba ho cítime, iba v tušení po ňom sliedime.

Rok prežívam stratu svojej dcéry, s ktorou zanikli mnohé radosti, zapadli však i niektoré starosti — veď toto oboje razom sa ustanoví k rodičovi hneď s narodením dieťaťa. Ale ja cítim iba stratu a ochudobnenie v srdci i v rodinnom kruhu. Avšak osteň bolesti neväzí v tejto mojej strate. Vtedy bodne do najživšieho, vždy ešte neuľavujúc, keď si pomyslím na jej, nebožiatko, ušľachtilé a s istou naivnou múdrosťou premyslené plá—

ny do budúcnosti, prejavované ešte i v poslednej chorobe, keď už smrť siahala po nej, aby jej odrezala čakanú nádejnú budúcnosť. To bolí nevýslovne, žiaľ znovu ožíva, i keby som sa sto ráz už bola uspokojila s tým, čo sa zmeniť nedá.

Od Elenkinej smrti našu zosmutnelú, zatíchnutú domácnosť oživuje už iba náš Ivan. Zdalo by sa, že sa nám musel stať dvojnásobne vzácnym, keď nám tu zostal samojediný — ale nebadám v tom ani jeho otca, ani seba. Človek si neurčuje sám svoje city, ba často sa v nich ani nevyzná. Kým som, nehľadiac na občasné obavy o Elenku, mohla mať nádej, že si obe deti dochovám k dospelosti, oddávala som sa ich výchove, nakoľko len bolo možné, s nedeleným úsilím, v presvedčení, že Boh nezahanbí moje usilovanie; ale otras pri Elenkinej smrti zanechal vo mne akési ochabnutie tej dôvery, čo sa ako usilujem upevniť sa v nej znovu. „Na čo sa viažeš dušou, srdcom, čomu venuješ všetko usilovanie, v tom práve ťa nečakane zasiahne ničiaci úder — ostaneš stratená a nevieš prečo…“ ozýva sa mi nedôverčivá výstraha. Od Elenkinej smrti s akousi neistotou pozerám i na Ivana, a hneď sa zarazím ako pri niečom nedovolenom, keď sa pristihnem pri tvorení nejakých predstáv o jeho budúcnosti.

A sám odchodom sestričky, zdá sa mi, tiež utrpel ujmu, ktorú ťažko vypočítať. Nepredarmo sa zo sna bol rozplakal v tú chvíľu, keď ducha vypustila. Ako jej tu niet, i jemu je pustejší rodičovský dom, chýba mu v ňom tá družná dušička, čo mu vo všetkom najľahšie porozumela, čo pri zábavkách bola mu i družkou i učiteľkou, čo v hašterení sa s ňou cvičieval si vtip a meriaval jazyk. Teraz má tu iba nás rodičov, ktorí mu ani pri najlepšej vôli nemôžeme byť tým, čím sú dieťaťu detskí druhovia, i keby sme neboli prikvačení večitou, neodbytnou robotou.

Zdá sa, že od toho roku sa zrejme odcudzil i domovu a i nám rodičom. Zavše sa mi vidí, akoby už celkom nemal tej lásky k nám, ktorá mňa, kým bol menší a jedine nám oddaný, tak nevýslovne blažila, že mi všetky ostatné príkoria osládzala. Či ozaj, čo je milé, dobré a blažiace, nemôže mať tu stálosť? Či tratí sa to našou vinou, a či je len naším určením, aby sa nám stával život chudobnejším a bezradostnejším, čím sme starší, že by sme k nemu veľmi neprilipli, keďže ho jednako musíme čochvíľa opustiť či my, či tí, ktorí sú nám najdrahší?

Ale mne sa vidí, že by náš Ivan bol k nám prítulnejší, keby sme sa mu najprv my tak mohli venovať, ako by bolo treba, keby nie ten nepremenný kolobeh dňa, s povinnosťami nakopenými vyše miery, diktovanými tvrdou nevyhnutnosťou, dláviacimi všetko, čo im neslúži alebo ich pristavuje.

„A načo sa tak lopotiť? Treba si veci zariadiť, aby išli ľahšie!“ napomínajú postranní. Ale napomínaní, ktorí sa do ťažkého jarma dostali, z napomenutia nemávajú osoh, lebo oni temer nikdy nemajú možnosť striasť sa toho jarma.

No tak zle sa veci u nás ešte nemajú, žeby medzi nami a Ivanom panoval samý chlad. Milota jeho povahy nevdojak sa prerazí i teraz a dokazuje sa vždy neodolateľnou. Lenže i chyby rastú, ba by som povedala, že niektoré jeho krásne vlastnosti začínajú sa meniť na chyby.

Kým sa baví sám, je milo pozorovať ho; ako má kamarátov okolo seba, je často šialený, niekedy i dosť zurvalský, akoby razom nejaký horší duch v ňom ožil. Ak sa mi niekedy dostane viac času venovať sa mu a dám si záležať, aby som mu vždy našla nejaké zamestnanie, ani na rozum mu nepríde pýtať sa preč, a keď sa tak okolo mňa baví, vtedy sa hlásia samé milé, pekné jeho povahy, je dobrej vôle a do dobrej vôle pripravuje i mňa. Vtedy sme obyčajne spolu celkom spokojní. Lenže to dlho netrvá. Čosi—kamsi ukážu sa kamaráti, vyvolajú ho, a ako sa začne s nimi zháňať, už je akoby premenený, číra nepremyslená samopaš. Keď je sám, jeho vrodená dobrosrdečnosť sa nikdy nezaprie. Nad chorým kuriatkom si poplače, keď ho nájde stáť smutné, s opustenými krídelkami, a keď ho vidí zdochýnať, nemôže sa ani uspokojiť; všetko možné by podnikol, aby mu pomohol, až si už žiadam, aby sa v tomto ohľade trochu zatvrdil. Ale inokedy toho istého dobráka som videla prášiť s chlapcami kamenčie do kvočky, sediacej na hniezde, nemohúcej sa brániť, a predsa nechcejúcej zbehnúť zo svojich vajec. Iste len preto, že pre výstrahu zakŕkala do chlapcov, zachcelo sa im potrýzniť ju. Pozorujúc takéto veci, vždy si myslím, že by ľudia istotne boli. oveľa lepší, keby žili menej spoločensky a viac v rodinnom osihotení. Vtedy by istotne prestali najhoršie hriechy. Ale človek je tvor spoločenský, i náklonnosť i životná potreba ženie ho do spoločnosti seberovných, či do zábavy, či do práce. Môjho Ivana teraz ešte len do zábavy, pričom však učí sa

i zaobchodiť s inými, šetriť ich práva a hájiť si svoje, čo je tiež akási príprava do života.

Ináč pasia hádzať kamienky okolo seba do blízka i do ďaleka, čo ho minulého leta hodne opanovala, nejeden raz sa mu i zle odplatila. Raz vybil oblok susedovie želiarovi a dostal od otca výprask. Druhý raz hodil kameň do susedovho voliarika, a dostal trest odo mňa. Inokedy jemu samému hodil Milan I. kameň do hlavy, že mu hneď roh navrel; onedlho zatým hodil on istému židovskému chlapcovi kameň do tváre, za čo ho otec poriadne vydral, keď sa patričný bol u neho žalovať. Táto udalosť, pravda, dostala trochu iný charakter, keď sme sa dozvedeli, že židovský chlapec prv hádzal do Ivana, a to s celou obvyklou vyzývavou bezočivosťou — Ivan sa teda iba odplácal a podľa pravdy nebol by mal byť za to potrestaný, lebo ubíjať v našich, beztak každým prišelcom ubíjaných deťoch odvahu na sebeobranu je už priam smrteľným hriechom.

Môj Ivan je vždy rovnako detinskej mysle, pri ňom nebadať pokrok a rozvoj. Mohol by si dospelý človek koľkokoľvek hlavu lámať, nevymyslel by ani jedinú takú podarenú naivnosť, akých každý deň niekoľko produkuje a nás, nimi do smiechu pripravuje. Pritom mi je vždy ešte na mysli Elenka; v porovnaní s ňou by sa Ivan musel zdať veľmi zaostalým, nech by nie jeho bystrý a pádny vtip. Je i vedychtivý, otázkami ma prenasleduje, ale všetko moje vysvetľovanie, hoci u neho padá na veľmi vnímavú pôdu, jednako nemôže ho vytrhnúť z jeho detinských predstáv a priviesť k nejakým zrelším. U Elenky, pravda, to bolo inak: ona duchom predčasne zrela. A to bol nebodaj zlý príznak. Preto sa teraz rada uspokojím s Ivanovým prostým rozumčekom a pripravujem sa na dlhú trpezlivosť s ním, lebo viem, že bude potrebovať veľa času, kým vyzrie. A učiť ho, vysvetľovať mu, budiť a tríbiť v ňom mravný cit, v tom ani neustávam, i úfam sa, že moje usilovanie nebude bez dobrého výsledku. Len s jeho vrodenými krehkosťami, najmä že sa dá rád strhnúť k prenáhleným, ľahkomyseľným kúskom, iste mám primálo trpezlivosti. Nemôžem si nájsť spôsob, ako ho otužiť; trest a dohováranie účinkujú primálo, keďže to vždy znovu vyviera z jeho povahy. Už vopred sa strachujem, ako bude s ním, keď ho dáme preč s domu, do vyšších škôl.

Do školy vždy rád chodí, a čo sa mu živým slovom podáva, to dychtivo vníma a si zachová. Biblickú históriu má zo všet—

kého učenia najradšej, vždy mi doma dopodrobna vyrozpráva, čo z nej v škole od pána rechtora počuje. Ale z knihy sa stále nerád učí, ani samo mu ešte vždy nejde hladko, zachytáva, zasekáva sa v ňom. Aby sa dobrovoľne v ňom cvičil, dávam mu čítať Chalupkove spevy — a tie ho veru i chytili a upútali. Toľko sa nimi zaoberá, že mnohé z nich vie už naspamäť. Hladko čítať ich nevie, ale vie ich naspamäť. A mne sa vždy srdce poteší, keď ho nájdem v nich sa kochať, lebo keď mu ony myseľ plnia a rozhnevajú, je pod znamenitým vplyvom, ktorému ho ja s celým uspokojením prenechávam.

Večer mu čítavam niektorú z našich ľudových povestí, a v tom je jeho zvrchovaný pôžitok, za ktorý by si dal vystaviť i rebierko. Len čo sa zmrkne, pribehne domov, či od kamarátov, či odkiaľkoľvek, a nalieha, aby som už lampu zažala a čítala mu povesť. Nestihne sa lampa rozsvietiť, už kladie zošit povestí na stôl, postaví k nemu po stoličke pre mňa i pre seba, a ako zaznie nevyhnutný úvod: „Bol raz –“ už v napnutom očakávaní načúva s celou svojou dušičkou. Ale sú i prekrásne tie naše povesti, i fantázia i poézia je v nich a svojou jasnou, naivnou vierou v isté víťazstvo dobra lahodia najmä detskému srdcu. Veď i duša ľudu, z ktorej prýštia, je v mnohých veciach detsky naivná, lenže ona pod všetku tú očarujúcu lahodu rada vkladá skúsenú múdrosť dospelosti s ušľachtilým mravným namierením. Či teda môže byť pre deti lepšia a záživnejšia duševná potrava, ako dobré ľudové povesti? Ale i lipne za nimi detská príroda, peknú ľudovú povesť i dvadsať ráz so záujmom dieťa vypočuje, kým nejakú modernú, čo ako starostlivo napísanú detskú rozprávku s výchovnou tendenciou sotva raz si dá zopakovať.

Vrodená mu radodajnosť ani teraz neopúšťa môjho Ivana, ešte vždy by za svet niečo dobré bez nás neužil.

„Mama, podeľme sa!“ príde mi s krásnou, veľkou hruškou, čo mu krstná mama dala, a hoci mu je to v tento čas vzácnou lahôdkou, ledva sa dal nahovoriť na polovicu z nej; chcel, aby sme si my dvaja s otcom dve tretiny podržali. Niekoľko jabĺk hocikedy donesie domov, že mu ich dali tam a tam. On že ich nechcel prijať, ale že mu ich popchali do vrecák. Patriční, ktorí svojich synov majú už preč z domu, sú veľmi milí k Ivanovi a viac ráz ho, zo školy idúceho, zavolali dnu, aby ho počastovali niečím dobrým. My sme ho preto pokarhali, lebo nechce—

me, aby sa naučil túžiť po takom častovaní, preto tá výhovorka. On sa teda i okúňa, ale nepodeliť sa s nami mu je nemožná vec, hoci by toho dobrého, čoho sa mu niekde dostane, ako málo bolo. Keď mu napríklad u B. dali niekoľko zvláštnych dlhých lieskovcov, svedomite ich doniesol domov, pekne roztlkol a čisté jadrá mi prezentoval na dlani, aby som si vzala z nich. A keď som si viac od dvoch nechcela vziať, ešte mi tretie, zo všetkých najkrajšie, nasilu nanútil. Podobne sa s jediným gaštanom, čo si ho s veľkým vynaložením času a trpezlivosti na próbu upiekol, neodbytne so mnou podelil, ináč by z celej veci nebol mal radosť. Rád dáva i kamarátom, i čo by nemal dávať, ale on nerád pýta. Neviem, čo z toho konečne vykvitne.

V lete pristihla som ho raz pri niečom, čo sa mi nepáčilo. Utierajúc ráno prach, našla som pod divánovou poduškou dva štvorhranné kúsky obyčajného bieleho cukru. Ako sa ta dostali? Hneď som pomyslela na Ivana, i vzala som ho na otázku. Prišiel trochu do rozpakov, ale sa priznal, že ich vzal zo sklepu a sem si ich schoval. Či pre seba a či pre iných, z toho nedal vývodu. Na moje dotklivé predostieranie, aký je to mrzký skutok, keď ukradomky niečo vzal, poplakal si síce a bol chvíľu veľmi skrúšený, ale o hodinu sa už veselo preháňal s Lunou po dvore a prešiel ku mne s neskalenou dôverou:

„Mama, smiem si odtrhnúť ružičku?“

„Smieš,“ rečiem.

Bolo práve vrchovisko rozkvetu stolistových ruží, a on mal v nich veľkú záľubu.

„Vari aj dve si smiem?“

„Aj dve.“

„Aj koľkokoľvek?“

„Ach, to už nie.“

Odišiel a o chvíľu sa vrátil s ružičkou popýtať ma, aby som mu ju pripäla na výložku kabátika. Takto prizdobený so spokojnou tvárou vyšiel pred bránu podívať sa na svet. Svedomie ho už netrápilo pre tie dva kúsky cukru, pre ktoré pred hodinou bola otázka. A ja som sa nevdojak zamyslela nad touto jeho ľahkou mysľou, či mu ju zazlievať a či ju uznať za prirodzenú a oprávnenú. Iste nechápe, že by bol niečo zlého spáchal, keď si vzal tie nepatrné dva kúsky cukru — veď ho je tam v debni ešte dosť! Moje dohováranie ho sotva presvedčilo, len mu srdce skrušilo, keď videl, že ma zarmútil. No veď iste už

týmto mal by sa prebudiť jeho mravný cit. Lenže príde čas, kde nebude tak ku mne pripútaný; nebude sa musieť obzerať, aby ma nezarmútil — ako potom má odolávať pokušeniam? Lebo vplyvy vonkajšieho sveta celým návalom sa protivia jemnej citlivosti svedomia, ktorú u neho snažím sa vzbudiť i zachovať, a beztrestne ju vysmievajú. A len čo príde medzi ľudí, malých či veľkých, že tie vplyvy budú dorážať na neho. Či sa mi podarí vyvolať v ňom toľkej mravnej sily, aby sa vládal udržať v potrebnej sebadisciplíne, keď už mňa nebude mať za chrbtom? Srdce sa mi úzkosťou chveje, keď si i len pomyslím na to, že by sa môj Ivan so svojou pôvodne takou čistou dušou nemal udržať vždy bezúhonne mravným. A obava ma tým väčšmi skľučuje, keď sa denne musím o tom presviedčať, že ľudia zväčša nemajú ani snahy ani vôle udržať sa takými — a veď oni v útlom detstve zaiste tiež boli čistej, nevinnej duše…

10. júl 1886

Dnes ráno, už za bieleho svitu, navštívila ma vo sne naša Elenka. Prisnilo sa mi o nej i dosiaľ niekedy, ale nejasno, a temer vždy predstavilo sa mi niečo krušné, spojené s ťažkým pocitom — iste ozývali sa v tom hlboko do srdca zaryté dojmy z jej poslednej choroby. Ale dnešný sen bol celkom iný, akoby nejaké vidné zjavenie. Ležím v polobdení vo svojej posteli a som si toho i povedomá. A hoc mám tvár ku stene obrátenú, zrazu vidím, že cez našu izbu ide akási biela postava priamo popri kredenci, písacom stolíku a zásuvkovej skrini do susednej veľkej izby. No toľko, čo tam zmizne, už sa zas zjaví a ja v obave, že ako prišla, tak i odíde, nadvihnem sa v posteli a zvolám: „Elenka! Elenča!“ lebo mám, neviem odkiaľ, určité vedomie, že je to ona. Najprv sa na mňa cudzo podíva, akoby ma už nepoznávala, ale zrazu už zasa ležím a ona sa spúšťa ku mne, až ju držím i objatú a viniem k sebe s nevýslovne blaženým pocitom. Usmieva sa mi milým, jasným úsmevom, ktorý až svieti z jej tváre. Vidí sa mi byť krásnou, hoci by som ju nevedela opísať, i hodne väčšou, ako bola, keď umrela. Ako, ako nie, vo chvíľočke je preč odo mňa; vidím, že ide k otcovi, k Ivanovi, a usmieva sa im — a celá izba sa jasá jej prítomnosťou. Slovíčka od nej nepočujem, ale si toho ani nežiadam. Zo samého jej

vzozrenia viem všetko, čo si žiadam: že jej je blaho v tom druhom živote, že na nás nezabúda, že spojenie medzi nami trvá, hoci nám tu nie je zjavné. Ale zrazu v tom číro šťastnom pocite skrsne mi obava, či je toto nie sen, i chcem volať na muža, či i on vidí Elenku: vtom sa prebudím a — sen zmizol. V izbe je síce vidno i pri zastretých oblokoch, ale jas zmizol, keďže tam niet Elenky. Otec si zo sna hlboko vydychuje, Ivan tíško spí, zaťatú päsť položenú pred tvárou. A ja sa čudujem, ako človek tak hupkom môže prejsť z jedného sveta do druhého a akú zmenu sám pritom podstúpi. V takom živom sne je istotne bližší tamtomu svetu ako tomuto.

Keď sa môj muž prebudil, nemohol sa rozpomenúť, že by sa i jemu bolo o Elenke snívalo, a ja by mu veľmi bola toho dopriala. Mne tento môj sen priniesol takú zvláštnu, rozjasnenú a povznesenú náladu, na akú sa u seba vôbec nepamätám. Zacítila som Elenkinu prítomnosť; som presvedčená, že to nebol číry sen. Ona, láskou vedená, prišla nás navštíviť a podarilo sa jej zastihnúť ma v takom stave, kde je duša čujnejšia pre nadzmyselné styky, pre ktoré je ináč vždy uzavretá nepreboriteľnou ľudskou hluchotou. Celý deň chodím v blaženom pocite, akoby som sa len pred chvíľou bola s ňou zhovárala a všetka nemilá, omrzená práca mi je tým jasom zo sna ožiarená.

Či by to mohol urobiť číry sen?

V januári 1887

Môj detský denník sa pomaly mení na ročník, lebo už temer iba raz do roka zaznačím si niečo do neho. Zdá sa, že čím ďalej je menej pôvabné a viac nepríjemné to, čo by som mala zapisovať, preto otáľam — najmä že mi ani času nikdy nezostáva.

Nedávno, 19. decembra, minuli dva roky od smrti našej Elenky. Zatúžili sme po nej, žiaľne spomienky nám vnove ožili — ale jednako i v také chvíle badať obľavovanie zármutku, boľavý pocit straty potichu ustupuje uspokojivej predstave, čiže ustálenému povedomiu, že jej, za ktorou smútime, je oveľa lepšie tam, ako by jej bolo tu. Na to som sa ja, pravda, spoliehala hneď vtedy, keď som ju musela naspäť do Božej ruky oddať, ale — nemôžem tajiť — ten blažený sen minulého leta utvrdil spoliehanie, doplnil uverenie. Veď ani ja nie som lepšia od

tých, ktorých Kristus Pán pokarhal, že neuveria, kým zázraky neuvidia, nuž i mne bol láskavo dožičený taký maličký zázrak — pravé dobrodenie srdcu. Odvtedy sa už netrudím, že nám Elenka bola odňatá, keď mi tak milo prišla dať na známosť, že jej tam je veľmi dobre a že nás má na pamäti.

Tiež nedávno, 27. decembra, na deň Jána—evanjelistu, bol náš Ivan osemročný. I to ma ponúklo porozmýšľať a zaznačiť o ňom niečo. Často som s ním nespokojná, že sa nerád berie k svojim povinnostiam. Pravda, veď je ešte len osemročný; ale mladý vek je tu nie dostatočnou výhovorkou. Jemu je pilnosť nie vrodená, a to je veľká chyba. Najradšej by sa vždy zabával; učiť sa by mu ani na um neprišlo, nech ho nenutkám. Už viac ráz som si umienila, že ho ponechám v tom samého na seba, aby sa spamätal, ale som s próbou nič nedocielila: vôbec sa neučil. Len čudno, že je pri všetkom tom ešte vždy dosť dobrý žiak. Ľahko chápe a zo samého počutia si všetko zachová, čo ho zaujíma. Len z knižky sa nerád učí, najmä tie predmety, ku ktorým ho chuť nepotiahne.

Napríklad počtovaním sa nerád zapodieva. Ale zato vie celý „krát“ naspamäť a pohotovo odpovie, kdekoľvek by sme sa ho opýtali. Ak sa predsa pomýli, nuž istotne v najľahšej tablici: v násobení piatimi. Sčitovanie a odčitovanie mu ľahšie ide „z hlavy“ ako na papieri. Maďarské preklady mu idú bez námahy, reči sa iste bude ľahko učiť — veď je Slovák. I nemecké slová si hneď zachová, rozumie ich, prekladá ich — ale čítať ich mu je ťažká vec, v každom sa zachytáva a zasekáva. Litera ho ešte vždy zabíja. Pri úlohách zo samej materinskej reči, keď má rozoznávať rôznorodé slová (podstatné, prídavné, slovesá a tak ďalej), často vyjde z trpezlivosti a nazlostí sa, keď dobre neuhádne. Naspamäť sa najviac učí z katechizmu, a vidno, že mu je to otupná úloha. Učí sa ju odremzať čím najrýchlejšie, ako od iných detí počuje, a keďže tomu, čo sa tam učí, ešte nemôže porozumieť, i poprekrúca si to do všelijakých nezmyslov, ktorých sa už potom nijako nemôže zbaviť, keď sa ich raz naspamäť naučí. Vysvetľovanie tu nepomáha, lebo je to všetko nebodaj vôbec vyše detských pochopov. Či ozaj sú i takí vyteční učitelia, čo si vynájdu nejaký detskému chápaniu primeraný, oživujúci spôsob učenia katechizmu? Ak nie, tak je zo všetkého toho rectovania pramalý zisk.

Pred Vianocami mal Ivan veľké trápenie s vianočným vin—

šom, nevedel si rady, ako sa ho naučiť, lebo ho nemal kto „premerkúvať“. Keďže sme my rodičia o vinši nemali vedieť, mal nám byť netušeným obradovaním. No on ešte nevie držať tajnosti; hneď zo školy idúc zvestoval v sklepe otcovi, že dnes písal vianočný vinš. Otec ho zavrátil, že mu to nemal vyzradiť, i nakladal mu, aby aspoň mne nič nepovedal. On však toto nepovedanie vykonal zvláštne diplomaticky.

„Mama, my sme voľačo písali! Ale ti radšej nepoviem, čo…“ bolo prvé, čo mi oznámil, keď ma potom v kuchyni vyhľadal.

„Dobre. Čo nemáš povedať, to nepovedz!“ utvrdila som ho.

„Ale ti radšej poviem, keď som ti už beztak povedal, že sme písali…“ nadpriadol po chvíli premýšľania.

„Nie, nechcem počuť!“ zavrátila som jeho zhovorčivosť, i nastalo medzi nami smiešne škriepenie: nasilu mi chcel vyjaviť tajnosť, ja som ju nasilu nechcela počuť.

Do obeda a cez obed i ostalo tak, ale po obede, keď mal odísť do školy, prišlo pokračovanie. Položil akúsi písanku na diván a upozornil ma, aby som to nečítala, lebo že je tam napísaný — vinš. Nedalo sa mu to na jazyku zadržať. A potom už išiel i ďalej, doložiac hneď!

„Alebo môžeš, môžeš prečítať!“

Veľmi mu záležalo na tom, aby som sa do veci zamiešala; netrúfal si pustiť sa bez mojej pomoci do tejto naliehavej úlohy. Ale ja som sa nedala nakriatnuť. Kázala som mu vziať písanku so sebou do školy a dať sa tam premerkúvať niektorému spolužiakovi. A tak sa i stalo. Ale jednako mi ju ešte i večer tisol do ruky, aby som ho vraj aspoň jedinký raz premerkovala, lebo že zajtra už majú vinš vedieť naspamäť. Mňa to uviedlo do pokušenia; ľúto mi padlo odkloniť jeho dôveru; z druhej strany však, aby poriadok zachovania tajnosti aspoň formálne bol rešpektovaný a aby sa Ivan naučil i sám si rady dať s niečím, neurobila som mu po vôli — tak si on, chudáčik, len sám potichučky prečitoval vinš, aby som nič z neho nevyrozumela.

Keby, hľa, Elenka žila, nebol by sa dostal do tohto pomykova.

Na Dohviezdny večer vedel vinš pekne vyrečniť a bol rád, keď sme ho pochválili, že sa ho sám tak dobre naučil.

Kamarátstvu je vždy priveľmi oddaný a hodne sa mu rozšíril kruh kamarátov. Zavše by zabudol od nich i domov prísť, keby sa nebál trestu. Raz v pozdnú jeseň sme sa ho nemohli

od poludnia do deviatej večer domov dočkať, slúžka pochodila hľadať ho po všetkých známych rodinách, kam ku kamarátom chodieva, ale ho nebolo nikde. Len doniesla zvesť, že podvečer skupina chlapcov vybrala sa do Jahodníckeho hája po čečinu, na ozdobenie školy k meninám pána profesora, nuž že nebodaj i on išiel s nimi. Náš pomocník so svojím priateľom vybrali sa pri lampáši do Jahodníckeho hája hľadať strateného. A on medzitým konečne sám prikvitol — náhodou ho slúžka nehľadala práve v tom dome, kde sa bavil — s plachým vzozrením zlého svedomia. I dostal svoj trest prútom a išiel s plačom do postele. Hádam to nezaslúžil, lebo naozaj zlého sa nedopustil, ale tá jeho nenásytná dychtivosť po zábave nás desí, chceli by sme ju trochu prelomiť. K tomu sme boli v napnutom podráždení pre strach, čo sme o neho prestali, kým sme nevedeli, či sa niečo zlé s ním nestalo. Keď sa to však utíšilo, bolo mi ho ľúto, išla som si sadnúť k nemu a láskavo som mu dohovárala, narážajúc cestu k zmiereniu. On, chudáčik, i uznal svoju vinu a bol najmä ustrnutý, že sa tí dvaja pre neho pozde večer potĺkali po Jahodníckom háji. Tento prípad účinkoval u neho dlhší čas, že si dával lepší pozor, aby sa ustanovil na termín domov, ale jeho náklonnosť k bludáreniu, pravda, nevykorenil. No treba spravodlivo uznať, že túto náklonnosť veľmi napomáha jeho osamotenosť, že nemá brata—sestry, s ktorými by sa doma zabavil.

Na druhý večer som mu pre náhradu a potešenie prečítala Nebeskú slávu z Vajanského básne Vilín. Táto báseň ho celkom očarovala, už viac ráz sme si ju prečítali. Načúva ju ako nebeskú hudbu. Kde by i nie: ľudová povesť, už sama v sebe rozkošná, k tomu ešte v takomto skvelom zvelebení! A tá Nebeská sláva v nej mu je nadovšetko, len by veľmi rád viac zvedieť, čo všetko sa v nebi dialo, kým Vilín tam pobudol.

I okrem takéhoto spoločného čítania povestí a básní sa ja, ako len môžem, usilujem oživiť svojmu jedinákovi jeho domácu osamelosť aspoň tým, že si všemožne dám záležať, aby som vždy javila pohotový záujem o veci, ktoré sú jemu dôležité, hoci mi je to pri mojich iných starostiach často i dosť obťažné. A iste preto azda ani netratím ešte jeho dôveru, hoci mi je ináč vždy zjavnejšie, že náš vzťah nie je už taký vrúcny a blažený, aký býval. Môj syn ešte vždy sa mi zdôveruje so všetkým, čo mu je na mysli, i rád mi referuje o svojich zábavkách a po—

tyčkách s kamarátmi. Keď do roboty zabratá počujem jeho strmý surmovný krok, už viem, že mi ide s nejakou zvesťou. Ešte ani dvere dobre neotvorí, už znie jeho strmo vysotené: „Mama!“ A potom ma neúprosne prenasleduje z izby do kuchyne, z kuchyne do komory a zasa naspäť — i do dverí by sa dal zavrznúť v horlivom rozprávaní — kým mi všetko nepredostrie a kým na všetko odpovede a výhodu nedostane.

„Mama! Chlapci ma volali za verklikárom, čo má papagája na verkli, ale ja som nechcel s nimi ísť!“ zvestuje povýšeným hlasom, v povedomí, že sa dôstojne zachoval.

„Dobre si urobil — to by sa ti ani nepatrilo,“ prisviedčam mu.

„A ešte ma predsa volali, i keď som už bol pod bránou, ale ja som im povedal, že by si ma ty vyhrešila. A Jožo H., to ti je taký, ten mi povedal: „Ojaj, čo len to! Ja sa veru mojej mamky nebojím, nech kričia, koľko chcú!““

„Tým lepšie, že si nešiel s ním. To musí byť zlý chlapec,“ súdim ja. „A druhý raz, keby sa udialo niečo podobné, ty nepovedz, že neurobíš to, čo oni chcú, aby som ťa ja nevyhrešila, ale povedz, že sa to tebe samému nepáči, na čo ťa navádzajú, preto radšej ideš domov –“ usilujem sa stavať ho na vlastné nohy, aby som ho otužilá proti vonkajším vplyvom. Druhý raz mi príde:

„Mama! Ja som sa dnes s Mikim pohneval — už sa ani nezhovárame!“

Potom na moju otázku nasleduje rozpovedanie, z čoho skrsla rozopra a ako odstála, rozumie sa, v takom presvedčení a osvetlení, že Ivan mal pravdu, Miki nepravdu. Posudzujem i nadhodím, že v tom a onom Ivan nemal pravdu, z čoho máme dlhšiu diskusiu, pri ktorej sa musím mať na pozore, aby sa môj syn necítil odo mňa zneuznaným.

„Mama! Milan a Jožo mi povedali, že môj nový oblek je veru nie pekný, že tie šnúry, čo sú na ňom, sú zo ženskej sukne, a tie gombíky že nosila na kabáte Marka—Furka (žobráčka)!“ prišiel mi raz v lete celý nazlostený.

Dvaja kamaráti vzali sa na to znechutiť mu nový oblek, čo ho bol dostal na majáles, na ktorom si dosiaľ zakladal, kým mu iní hovorili, že mu pekne pristane. Mala som roboty, kým som ho trochu upokojila a účinok tých posmeškov oslabila. Napokon riešil síce, že tí dvaja sú len takí sprostáci, ktorí ani

nevedia, čo je pekné a čo nie — ale oblek mu jednako znechutili. Od tých čias ho nerád nosil. Podobne bolo vlani so zimným kabátom, ktorý celú zimu s odporom nosil, keď ho ktorýsi chlapec raz vysmial, že mu je pridlhý. Tu väzí kus mravnej slabosti, ktorej však temer všetci podliehame. A ťažko je vymaniť sa z nej — iba keď sa charakter vôbec upevní, keď sa človek nedá zmýliť lichým posmešným úsudkom.

No neprichádza mi vždy iba s osobnými vecami, jeho záujem sa aj iného chytá. Napríklad:

„Mama! Mama!“ vyvoláva ma, keď ma po obvyklom strmom otvorení dverí nenájde v izbe.

„Čo chceš?“ ohlásim sa mu od svojej práce, mysliac podľa jeho naliehavého tónu, že má nejakú súrnu žiadosť.

„Mama, tie Š—dove kone, to sú ti len také zázraky!“ zvestuje, upreno hľadiac na mňa, čo ja na to.

„Aké zázraky?“ pýtam sa s príslušným záujmom.

„Nuž také sú chudé, čo strach! Keby si toho brázdneho odrela z kože, ostala by ti iba kostra z neho!“

„Ešteže!“ rečiem so zhrozením, hoci sa mi veľmi chce usmiať pri predstave, že by ja mala Š—dove kone z kože odierať. „Iste ťažko robia a pritom ich ešte i zle chová, úbožiakov!“

„Že ich už také kúpil!“ sponáhľa sa opraviť ma, aby som Š—dovi bez príčiny neubližovala. „A vieš, kde ich kúpil?“

„Nie veru,“ rečiem.

„V Žiline na jarmoku!“ vyrečie s ohromnou dôležitosťou, akoby bol rozlúštil nejaký svetodejný problém.

Keď si takto uľahčil z ťažiacej ho vedomosti, nadobudnutej pred sklepom, kde Š—da s našimi učňami skladá z voza tovar, dovezený zo stanice, na chvíľu sa zamyslí. A zo zamyslenia vyjde otázka:

„Mama, a kde je Žilina?“

„V Trenčianskej stolici,“ rečiem. Z toho rozprúdia sa ďalšie otázky: Či je to ďaleko? Či ďalej ako do Mošoviec? Či by ta i pešo zašiel? A koľko by musel ísť? a tak ďalej, a tak ďalej, až sa nevdojak zapletieme do akejsi nepripravenej zemepisnej lekcie, na aké je môj Ivan vždy ochotný.

Nuž nejakého osohu azda vždy zanechajú tie naše niekedy i dosť smiešne a strakaté rozhovory.

Október 1887

Zdá sa mi, že náš Ivan čím ďalej viac trestu, alebo aspoň prísneho karhania si od nás tŕži, a ja mám pritom vždy strašne zlý pocit. Z jednej strany preto, že sa Ivanove chyby navidomoči stupňujú, z druhej preto, že som si nikdy nie istá, či tým trestom docielime i niečo dobré, či si Ivana len neroztrpčíme a od seba neodvrátime, lebo účinky pri každej povahe inak vypália — pri každej po svojom.

Raz v lete bol vážny výstup pre kostené gombíky, ktoré Ivan potajme vzal zo sklepu a šiel sa o ne hrať s chlapcami na rínok, nedbajúc, že mu otec túto hru rovno zakázal. Teda dva—tri priestupky razom: otcov zákaz prestúpil, gombíky potiahol, a k tomu ešte sprobúval tajiť, že by ich bol zo sklepu vzal. Ale celé jeho rozpačité a plaché vzozrenie svedčilo o zlom svedomí — aspoň pretvárať sa ešte nevie, chvalabohu! Otec však jednako veľmi povážlivo pokrúcal hlavou pre tento prípad i dotklivo dohováral synovi. A na tom bolo i dosť, Ivan dlho plakal a zariekal sa, že to už viac neurobí. Po plačlivom kajaní sa však čosi—kamsi vrátila sa mu veselosť, akoby sa nič nebolo prihodilo. Na také veci rád zabudne. Preto som mu večer pred spaním ešte pripomínala jeho previnenie, aby si vec lepšie pripustil k srdcu.

Ale nedávno sa mu horšie povodilo: otec ho vylátal trstenicou. Stalo sa, keď som pre záhradnú robotu nemohla ísť do sklepu a otec po akomsi vykonávaní musel do mesta, že naložil Ivanovi, aby ostal v sklepe, akoby pre dozor, kým sa domov nevráti. Ivan však vo svojej nekonečnej bezstarostnosti nedbal, alebo pozabudol na pridelenú úlohu, šiel s chlapcami na gymnastiku ku škole a vrátil sa odtiaľ až na mraku. Vpálil rovno do sklepu, mysliac, že otec azda ešte nebude tam, ale ten veru bol tam a hneď pochytil syna do roboty. Ivan sa na svoje nešťastie po prvom údere zasmial — iste pred pomocníkom chcel sa ukázať nepokoreným — to otca nahnevalo, takže potom mu i viac priložil trstenicou, ako bolo treba. Na Ivanov priestupok otec spáchal chybu, že ho trestal pred svedkami. Potom trestaný plakal celý večer, i zaspal v žalosti, i ešte v nasledujúce dni bolo badať na ňom istú skrúšenosť. Nuž taký trest azda

predsa musí mať i svoj dobrý účinok. Ja som sa s nežnosťou mala k nemu za celý ten čas, ale tiež výslovne som ho utvrdzovala, že ten trest od otca bol zaslúžený. My obaja rodičia, čo by nám i proti presvedčeniu išlo, verne sa toho držíme, že pred dieťaťom nikdy sa nezavrátime, nikdy mu stranu nechytáme, aby účinok výchovy nezlyhal.

Tiež nedávno zasa z inej príčiny pritiahol si Ivan i pokarhanie i telesný trest. Niektoré z našich mladých jabloniek totižto, čo sme si už sami tu dochovali, nám tohto roku pekne obrodili, až sa zďaleka smiali na nich žltkavé a ružové jabĺčka. V jedno ráno sme sa ešte z nich tešili a toho istého dňa po obede sme zbadali, že na každom stromku dolné konáriky sú obraté. Nastalo vyšetrovanie, a vynieslo sa na svetlo, že si ich istá Židovka, hľadajúca si v našom dvore svoje ujdené kura, celkom neženírovane obrala do zásterky a odniesla domov —keď si najprv od Ivana, tam sa zabávajúceho, vypýtala dovolenie. Docitovali sme Ivana a osopili sme sa na neho, ako to mohol dovoliť, prečo hneď nepribehol po nás, alebo prečo patričnú s jej bezočatou žiadosťou neupravil k nám.

„Nuž keď pani S. povedala, aké máme krásne jabĺčka, že však si môže zo dve z nich odtrhnúť, keď ich toľko máme —a potom si natrhala plnú zásteru?“ vyhováral sa.

Ona s vrodenou prefíkanosťou uprávoplatnila si svoj lakomý postupok, keď si jablká vzala akoby s privolením Ivana —a jemu s jeho vrodenou radodajnosťou neprišlo na um nejako sa jej postaviť.

No a prišlo ešte i horšie.

Na druhý deň obrali sme zvyšné jablká, aby znovu niekomu oči neklali, iba po dve—tri sme vo vrchovci každého stromka nechali, aby aspoň tých niekoľko dobre dozrelo. Sotva však prešiel týždeň, nájdeme raz pod jablonkami našudeného lístia —a jablká z vrchovcov zmizli. Čo to — kto to zasa?! Vysvitlo, že ktorísi Ivanovi kamaráti obchádzali tu s dlhým papekom a zasa s Ivanovým privolením, ba nebodaj i s jeho pomocou obráňali si naše posledné, vzácne, s ustávaním dopestované jablká. To už otca náramne dopálilo, dôkladne syna vypral a ešte ho i do pivnice zavrel, aby tam náležité porozmýšľal o svojej hriešnej žičlivosti.

Neviem, či to trestanie ho z nej vylieči, a či musíme len trpezlivo dočkať, kým príde k rozumu.

V učení je vždy nepilný, ani odmeny za pilnosť, s ktorými otec sproboval šťastie, nemali želaný účinok. Len keď od zábavky pribehne hladný domov, bez slova prichytí sa do svojej školskej úlohy, lebo vie, že jesť nedostane, kým ju neskončí. Niekedy napodiv rýchlo a pekne napíše do písanky zo dve strany hoci vlastnej osnovy, i do kreslenia z chuti sa berie. Ale s najväčšou pasiou oddáva sa teraz gymnastike.

27. december 1887

Dnes je náš Ivan deväťročný. Opýtala som sa ho, čím mu mám na obed prihovieť: vyvolil si „kóch“ (nákyp). Spravila som mu citrónový, a on nás, rozumie sa, všetkých ním potraktoval. Napoludnie dostal dovolenie ísť na kĺzačku. To on rád, obratne sa zvŕta na korčuliach. Prišiel načas domov, aspoň nás teda tuláctvom nerozhneval. Pred večerou si prečítal kapitolu z Hoff—mannovej Pomsty božej a mňa pridržal pri sebe, aby som mu vysvetlila, čo nerozumie, lebo to mu je nie také jasné ako ľudové povesti.

Po večeri čítal si zo Včielky dojemnú povesť z prvých čias kresťanstva, ako v Antiochii zbičovali na smrť deväťročného chlapca pred očami jeho matky preto, že odvrátil sa od pohanských bohov a obrátil sa ku Kristovi. Prosil ma, aby som mu to ešte raz ja prečítala. Napnute hľadel na mňa veľkými očami, ktoré mu každú chvíľu podchodili slzami, a ja som ho nevdojak pritiahla k sebe. Či by sme teraz chceli za Krista tak podstupovať?

Zatým si ešte sám čítal Zlatý vlások, pri ktorom sa mu rozjasnila nálada.

Teraz si už pokojne spí a i mne je akosi ľahko na srdci, že sa dnešný deň minul bez mrzutosti s ním, lebo také dni sú zriedkavé. Pre tuláctvo, lipnutie za kamarátmi a zanedbávanie povinností sa mu často dostáva nielen pokarhania, lež i trestu —a neviem iste, či to účinkuje.

Minulej jesene mali sme s ním zasa zlú skúsenosť, na akú sme veru neboli pripravení. Keď som sa ja pre ustavičné neodbytné práce v dome, záhrade i pri obchode jemu temer nikdy nemohla venovať, naučil sa chodiť do sklepu, i po zatvorení sklepu do pomocníckej izby. My sme v tom nevideli nič

zlé, ba naopak, že som ja nemohla byť stále v obchode a otec tiež musel zavše po vykonávaniach odchádzať, bolo nám ešte vhod, že syn ostal tam, akoby pre dozor. Ale ono vyšlo naopak. Pobadali sme u neho grajciare, a vykľulo sa, že si ich berie v sklepe a kupuje za ne rožky, idúc do školy. Ba i gumovej šnúry na gumipušku si kúpil za dvadsať grajciarov, ktoré tiež v sklepe vzal, a pušku si chcel skrývať u kamarátov a strieľať z nej, čo by sme my o tom nevedeli, lebo otec mu nikdy nechcel povoliť túto vraj škodlivú a sprostú hračku. Teda sa tu jedným činom dopustil viacej previnení.

Boli pre to veľké otázky a výstupy, dôtky i trest, plač i kajanie sa. Pri vyšetrovaní sa dokázalo, čo som ja už dávno badala, že nás naši ľudia v obchode stále okrádajú. Najmä pomocník bol v tom vycvičený a i na učňa zle vplýval. Ivan vedel len o malých veciach, jeho bolo ľahko presvedčiť, že však my tým nijakú ujmu neutrpíme. Ale nás sa zle dotklo, že ho cit nepopchol postaviť sa k nám proti neverným kompánom v sklepe. Otec videl v tom u neho mravnú nespoľahlivosť i pre budúcnosť — ja však som sa po prvom trápnom dojme vzchopila zasa k viere v neho, až vyspeje z tejto detskej ľahkomyseľnosti.

Po otcovej ostrej kázni skrúšene plakal, takrečeno celý deň mu prešiel v plači. V nasledujúce dni, keď už pozabudol, čo bolo, a svojím bezstarostným spôsobom chcel prejsť ponad to, ešte i ja som mu niekoľko ráz dotklivo dohovárala a zakaždým prišiel do plaču. Bez fikania spod sklopených viečok po dlhých tmavých mihalniciach kanuli mu slzy dolu lícami — môjmu ľahkomyseľníkovi — a ja vtedy cítim k nemu vždy najväčšiu lásku. Či mi ešte mnoho takýchto zápasov s ním nastáva? Prečo je to, že sa človek v takýchto bolestiach musí stávať človekom? A len čo bude z nášho Ivana, keď mu už my nebudeme stáť za chrbtom? Táto otázka sa mi dostaví každý deň.

Neviem, aký hlboký bol u neho vnútorný účinok tohto prípadu, ale celkom bez neho iste nebolo. Je odvtedy tichší a poslušnejší, i ustrnie, keď ma vidí smutnú, i do učenia sa trochu zobral. Len mne je i teraz zavše ťažko zachovať potrebnú vážnosť pri jeho nepovedome smiešnych, dobrú náladu budiacich spôsoboch — a to prekáža pri výchove.

Odvtedy nesmie chodiť do sklepu, ani do pomocníkovej izby, hoci sme zlodejského pomocníka odpravili. No práve pre—

to musím bývať temer vždy v obchode a Ivan je sám na seba ponechaný, čo zasa má za následok, že tým väčšmi túži za kamarátstvom von z domu. Ale dobre by bolo, keby žila Elenka! Vôbec sa mi vidí, že výchova ide ľahšie, kde je viac detí.

Na tieto Vianoce už celkom znezrady nám vyrečnil pekný „vinš“, ktorý sa naučil, čo sme my o ňom nemali ani tušenia. Teda od lanska zrejmý pokrok.

Ako napadlo snehu, každý deň sa sánkuje s kamarátmi na malých sánočkách. A teraz má i doma živú zábavku: troje čiernych, nemotorných šteniec, Luniných detí. Také chuchmaté valčeky na nízkych, hrubých nôžkach. V kudlatej hlávke dve hlúpe očká mútno—belasej farby a vedľa nich hrubé mäkké chlopky—ušká. Bavia sa spolu, povadia sa, smiešne vrčiac, i pochlpia sa, až sa im do kožúškov naberie plno snehu. Hneď sa však pomeria a bavia sa ďalej. Kuliša je veľká striga, chvatne Placka za krátky, šmrdkajúci chvostík, a vzoprúc sa všetkými štyrmi nôžkami, z celej sily ho poťahuje nazad. On by sa chcel brániť, i vrčí i skučí i chňapká na obe strany bielymi zúbkami, i naširoko sa opiera zadnými nôžkami — ale Kuliša je silnejšia, musí sa za ňou podávať, protest nič nepomáha, až na jeho šťastie druhá sestra, Ťapuška, chytí bezbožnú Kulišu za uško, vpustiac do neho svoje ostré zúbky. Kuliša, tenko zaskučiac, razom vypustí Plačkov chvostík a on, napriahnutý náprotivným smerom, hneď zaryje hlavou do snehu, a prskajúc ho vypľúva. Potom spod zasnežených chĺpkov srsti podíva sa na svoje družky, výbojné zabrešká, nemotorne hodí sa k nim a, hlupáčik malý, odmení sa Ťapuške zlým za dobré, Kuliši dobrým za zlé: chvatne Ťapušku za nohu, že ona v obrane proti nemu hneď vypustí Kulišino utrýznené uško, na ktorého čiernej, ako hodváb mäkkej srstičke, vyvrie červená kvapôčka krvi. Takto ide ďalej miniatúrna ruvačka s vrčaním a vyzývavým breškaním, a my by sme sa i hodinu dívali na tieto rozmarné produkcie. Každý sa pristavíme pri nich, i keď volá pilná práca. A psíčky sú povďačné za každú najmenšiu vľúdnosť, hneď sú krútikom—chvostíkom okolo nás, zo svojej hlbokej nízkosti oddane upierajúc k nám do výše svoje podozrivé očká. I ružovými jazýčkami by nás chceli hladkať. Keď som sa na Vianoce vybrala do kostola, Kuliša nijakým činom nechcela mu pustiť, spod brány ma za šaty naspäť ťahal, až som si Hanku musela volať na pomoc proti nej.

Ivan sa s nimi prebaví hoc i celé popoludnie, i pri sánkovačke si ich radom berie na lono. Zato ho i znajú ako svojho najlepšieho priateľa, už zďaleka zaberajú k nemu, len čo ho zazrú. On sa im prihovára cez zatvorené dvere, alebo im začne niečo prespevovať. Ony načúvajú s nachýlenými hlávkami, nadstrkujúc raz jedno, raz druhé uško. Len čo šťukne kľučka a Ivan vyjde, už sú psíčky okolo neho, a všetky tri chvostíky sa radostne kyvkajú, dobre sa nevytknú. Ťapuška kýva labkou proti nemu, a že je na kraji kameňa, vtom sa prekoprcne i skotúľa sa všetkými troma stupkami dolu — čierny valček do bieleho snehu. Nekvíli však pre to, len sa pozbiera a znovu sa rediká hore. Ak Ivan zoskočí z kamennej plochy, ony za ním; on hore — ony tiež. Tak ich prevádza, až sa nebožiatka zadychčia. A sú pritom celkom šťastné a natešené, že sa s nimi baví; sú ním celkom omámené.

I Hanka ich vďačne opatruje, hoc má s nimi dosť všelijakého opevadla. Ony vedia už podľa svojich hladných žalúdkov, kedy majú dostať raňajky alebo obed; vtedy sa vždy ustanovia na kameň predo dvere a zasadnúc si riadkom čakajú napnute. Len čo vyjde Hanka s ich menážovým kastrólom, nečakajú ani jej pozvanie, lež hádžu sa k nej, až jej prišľapujú dolu stupkami sukňu. Potom trielia za ňou k práčovni, až sa im nôžky od zeme odhadzujú a šedivé podošvičky sa pod nimi pokmitujú, pričom všetky tri páry ušiek veselo lietajú okolo hrubých hlávok. Pred pračovňou výprava zastane, Hanka zloží kastról na určité miesto, psie hlávky sa do neho sklonia, široké jazýčky sa vstrkajú do belavej tekutiny najprv nesmelo, odchytávajúc, až po chvíli nastane trochu nemotorné mliaskanie a chleptanie. A čím je chleptanie usilovnejšie, tým nižšie spúšťajú sa chvostíky. Vtedy už Hanka odchádza s napomenutím: „Aleže sa neporujte, potvory!“

Horšie býva, keď štence vykonajú nejakú neplechu v kuchyni alebo v pitvore. Potom už trpia všetky za jedno. Hanka uchytí nejakú handru a šľahajúc ňou ponad ne, až to plieska, percuje ich pred sebou: „Pakujete sa do chlieva!“ Ony sa splašeno kotúľajú pred ňou, i tie podošvičky akoby zostrašene sa podhadzujú, i ušká poľakano oháňajú okolo hlávok. Tu sa zrazu začnú vyrážať z cesty na bok a hybaj popri Hanke naspäť! Náhlivo docválajú ku kameňu, ale horko—ťažko driapu sa hore stupkami. Potom už fuk do pitvora, jedno cez druhé sa usiluje

do záchranného kútika za dvere. Odtiaľ, do hromádky schúlené, bojazlivo kukajú na Hanku, ako sa im zle—nedobre vyhráža, ak jej to ešte raz urobia.

Ale preto ich ona rada, najlepšie ich rozoznáva i po zovňajšku i po obyčaji, podľa ktorej im pridelila aj ich dočasné mená. Kuliša má znamenať akúsi furtáčku, čo rada robí protiveň, Ťapuška poťapká všetko svojou nemotornou hrubou labkou, a kýva ňou proti každému, kto hoc len zďaleka na ňu pozrie; Plačko je maznák, často skučká a narieka, najmä keď Hanka odíde z kuchyne a nechá štence tam. Bol ešte i Panák, ktorému vždy vyčítala, že je stvorený len za veľkého pána, lebo nadovšetko miloval pohodlie. Nerád sa hral s ostatnými, najradšej ležal v ošietke a zavše sa v nej pokolísal. Tak si hovel. Keď ho blcha uštipla, vrčiac a štekajúc, vyňuchával si ju v kožúšku.

„Ako sa jeduje, že ju musí hľadať. Najmi si mládenca, čo ti bude blchy vyhrýzať — ty veľkomožný!“ hnevávala sa Hanka.

A splnilo sa jej náveštie, lebo si ho kúpili do N. do „osvícených“, kde sa mu postarali o nóbl meno i o panské živobytie. A Hanku jednako bolelo za ním srdce, keď ho podávala mládencovi na koč — najmä keď sa, žalostne skučiac, driapal naspäť k nej.

Sebe si naše psíčky nemajú za zlé, že sú čierne, ale čiernych ľudí nemôžu vystáť. Keď príde Cigán, alebo najmä kominár, i nahnevajú sa i naľakajú; vrčia, plašia sa, bundička sa im naježí — nevedia, či útočiť na strašného tvora a či sa ukryť pred ním. To zdedili po materi. Luna je už nie mladá, a jednako v celom svojom živote dosiaľ neuspela spriateliť sa s kominármi, hoci sme sa ju už na to dosť naprehovárali. Tí ju dobre znajú ako svoju nepriateľku, preto, keď majú k nám prísť komíny vymetať, vždy sa najprv oznámia v sklepe, odtiaľ učeň pribehne Lunu zavrieť do práčovne — až potom sa kominár opováži do domu. Ale ona už vie, čo to znamená, keď ju zatvoríme do práčovne, i počuje škrabanie v komínoch, nuž zúri a búri ohromujúcim hlasom vo svojom väzení, až sa múry otriasajú. A čo by sme ju hoc za pol dňa držali zatvorenú, nezabudne na príčinu. Náhle ju vypustíme, jej je prvé so zúrivým brechotom vyrútiť sa pod bránu. Tento výbuch iste obľaví jej tlmenú nenávisť. Jej brechot je strašnejší než ona sama — preň sa jej ľudia boja.

Raz prišiel k nám učiernený obstarný drotár s obstrihanými

šedivými fúzmi, a keď som ho odpravila, že veru nateraz niet u nás nič na drotovanie, pobral sa rovno ku práčovni, mysliac, že i tam niekto býva.

„Ta nejdite, tam nik nebýva!“ volám za ním.

Ale on, akoby nebol počul, šiel ďalej.

„Drotárko, tam je mrcha pes, ta nejdite!“ volám súrnejšie, lebo som vedela, že Lunu chlapci zavreli do pitvora pred práčovňu, aby nešla s nimi na potulky.

„Veď sa mu vari len oženiem — šak mám dobrú palicu!“ odvetil mrzutým tónom a podvihol svoju železom okovanú hrubú palicu. Pritom pozrel odmietavo na mňa, iste si nemohol vysvetliť, prečo mu takto nechcem dožičiť prípadný zárobček.

Vtom však ozvalo sa spoza dverí tlmené síce, ale jednako veľmi impozantné: „Vuf! Vuff!“ — a môj drotárko sa naskutku obrátil, s trochu nevrlým: „Nech si zbohom ostanú!“ prešiel vedľa mňa a spod brány ešte prišlo ku mne jeho tiež zdanlivo nevrlé priznanie: „Predsa sú pani dobrá, keď ma nechceli ta pustiť.“

Chudák, nie je ľuďmi rozmaznaný, keď už toto má za dobrotu.

Nuž tak sa časy menia. Pred niekoľkými rokmi stala sa maličká Luna príčinou, že sa nám Ivan rozblúdil — teraz ho jej „família“ púta v značnej miere k domu a je mu najmilšou živou zábavkou.

26. jún 1888

Pred dvoma dňami mal náš Ivan skúšku a obstál na nej veľmi dobre, celkom vyše nášho očakávania. Neviem veru, ako prišiel k tým jednotkám a dvojkám, z ktorých pozostáva jeho školské svedectvo, keďže som ho celý rok musela nútiť a hnať do učenia, iba celkom zriedkavo, vo výnimočne šťastné dni pobral sa do neho bez napomenutia. Nech som nie takým kazárom nad ním, neučil by sa nič z tých predmetov, ktoré ho nezaujímajú. Skúsila som to, keď som ho raz pre próbu dlhší čas ponechala samého na seba. Ale treba tiež vyznať naproti tomu, čo v čom sa celkom zvláštne a nadovšetko vyznačil: v zemepise a dejinách (i biblických a cirkevných), v tom som mu ja nikdy nepomáhala. Čo sa z tých predmetov naučil, to je iba

učiteľovou a jeho samého zásluhou. Do tých sa však i poberal sám od seba i vyše požadovanej miery.

Teda skúšku sme zložili — neviem, kto cíti viac obľahčenia po nej: či on, či ja. Cítim, akoby som istú, na tento rok mi vymeranú čiastku svojej životnej úlohy bola skončila a jej tiaž zo seba zhodila — on sám však, môj Ivan, to sotva tak cíti, lebo ešte ani nezačína vyzrievať zo svojej chlapčenskej bezstarostnosti, hoci je už v desiatom roku svojho života. Vidím už vopred, ako ťažko sa dočkám od neho i len toho, aby nahliadol, že čo sa učí, učí sa pre seba a nie pre svojich učiteľov alebo rodičov. Najmä náuky, ku ktorým ho chuť nepotiahne, bude dlho pokladať, že sú mu ani nie potrebné, že ho nimi len nadarmo trápime.

No, čo robiť? To všetko musí byť prekonané.

Málo bolo večerov v minulom školskom roku, ktoré by sme my dvaja, môj syn a ja, neboli spolu strávili — veď sa to samo od seba rozumie. Keby sme si boli zábavné veci čítavali alebo sa zhovárali o tom, čo ho zaujíma, bol by sa celkom dobre cítil, lebo je milovníkom obojeho; ale neodbytné učenie sa dlhých úloh, maďarské a nemecké preklady, kde nielen so slovami, ale so všetkými možnými pravidlami, ba ešte i s odlišným slovosledom treba viesť vojnu, nás oboch unavovali. On sa často znechutil až k slzám, i konečne zospanlivel. Aj ja, umorená celodennou, podobne nie z pasie, lež z ťažkej povinnosti konanou robotou, skoro som vyčerpala zvyšok sily a chuti — nuž obaja len s premáhaním venovali sme sa spoločnej povinnosti, ku ktorej som ho nútila.

Ale len čo som mu, vidiac ho ospanlivého, povedala, aby išiel spať, hneď mu oči zbystreli. Čosi—kamsi mal pred sebou alebo atlas, do ktorého sa hneď i pohrúžil, alebo vytiahol kreslenie, ktorému sa i vyše povinnosti oddával, alebo najčastejšie pochytil sa do zábavného čítania. Ja však preto jednako neprišla som k pokoju, žeby som si nerušene bola mohla niečo prečítať; mňa on nikdy nevypustí zo svojej služby. Ak študoval atlas, začal mi napríklad prednášať, ktoré mesto koľko má obyvateľov, ktorý vrch akú výšku, ktorá rieka akú šírku a dĺžku a podobne, a musela som ešte i pozrieť, kde je čo, ináč by sa nebol uspokojil. I pri kreslení ma s čím—tým pohľadával; rozkladal, ako ktorý kamarát kreslí a ktorý dostáva priľahké, ktorý priťažké vzorky od pána profesora a tak ďa—

lej. No a to sa už samo od seba rozumie, že pri čítaní musím vždy všetky jeho dômysly vypočuť a všetky jeho dojmy spolu s ním zažiť.

Teda nie div, že som, umorená a nevýslovné zažiadaná pokoja, tvrdo očakávala, kým sa poberie spať. No i keď sa pobral, tým ešte nenadišiel čas môjho pokoja, lebo u neho je taká obyčaj, že keď sa po modlitbe s uspokojením vystrie na svojom diváne a voľká si, ako mu je dobre, vtedy mu razom ožije myseľ, i čo by aký bol býval ospanlivý. Všetko mu prichodí na um, čo toho dňa videl, zažil a skúsil, a má neodbytnú žiadosť mne to všetko oznámiť. Pri rozprávaní má bystrý, zábavný a veľmi názorný spôsob; tým mi nevdojak obľahčuje úlohu pozornej, poslucháčky, ku ktorej sa svedomite donucujem, i keď som ináč veľmi vyčerpaná. Pamätám vždy na to, že potrebuje spoločnosť, že je doma prirodzeným poriadkom hlavne na mňa odkázaný — a že dosiaľ je dobre, kým si žiada moju spoločnosť, kým svojej mame otvára dušu i srdce.

Ako sa on usalaší pod paplónom, oddávam sa do čítania, úfajúc, že ho v tej tichosti obkľúči driemota. Ale temer vždy ma to sklame. Chvíľu je ticho, cíti, že by mi mal dať pokoj, ale čosi—kamsi zabudne na to, túžba po rozhovore ho prekoná a už zaznie jeho strmo vysotené: „Mama!“ Mala by som sa veru aspoň raz vziať na to, zaznačiť si, koľko ráz cez deň ma takto osloví. Bol by to pekný počet.

Keď ma takto bodro osloví, nemôžem sa robiť, akoby som ho nepočula. Odtrhnem sa od čítania a obzriem sa na neho. Jeho oči sú ku mne upreté a iskričky v nich sa rozžíhajú —znak, že sa mu mnoho všeličoho tisne na myseľ a žiada sa mu vyrozprávať sa.

Chystám si teda zásobu trpezlivosti.

„Mama, ja som už všetky svoje známky dal Ivanovi I. — ten ti ich má už toľko, čo strach! A krásnych, všelijakých! Má ti bulharské, talianske, ruské — i z Ameriky a Austrálie!“ — je krajné, čo sa von pýtalo.

Jemu sa až oči svietia, teda tiež nesmiem ostať chladnou.

„Nuž a ty už nebudeš zbierať?“ pýtam sa.

„Zbieral by som, ale nie hocijaké. Ja ti už iba za takými najdivnejšími bažím. Bažím za tureckou, bažím za rumunskou, bažím za perzskou, bažím za japonskou, bažím za čínskou. Na čínskej ti je taká bohyňa. Ale Braun—švajg — mama — to ti je

krásna! „Br—n—üšvajg – jjé“ keby ja takú mohol dostať! Ale aspoň tej francúzskej som ti taký rád!“

Nasleduje opisovanie krásnych známok; musím počúvať,

ale nič si nezapamätám. O chvíľu však už sa všemožne snaží znázorniť mi veľkosť leva — iste zo známok s levom preskočil na neho — ktorý by nás vraj ako mušky odniesol, a z toho mu príde na um história o otrokovi v Ríme, na ktorého vypustili vyhladovaného leva, ktorý sa i vyrútil proti nemu, ale ako sa mu prizrel, ľahol si k jeho nohám a lízal ho i všelijako mu dával najavo svoju prítulnosť. Bol to lev, ktorého otrok predým bol vyliečil z rany a dlho verne opatroval kdesi v jaskyni, nuž mu takúto vďaku prejavil a tým i život zachránil.

„Mama, a dnes ti Janko B. tak vydral Paľa (mladšieho brata), lebo mu rozdriapal najkrajšiu známku — takú žltú!“ vracia sa ešte k známkovej kapitole.

„Hľa, aké šťastie, že ty nemáš mladšieho brata,“poznamenám na to.

„Ba ja by som bol rád, keby som mal brata — ale nech by sa mi do známok nemiešal!“

Udalosti zo školy ho najviac zamestnávajú.

„Mama, a my sme sa ti s Milanom raz pred pánom profesorom museli pasovať.“

„Na gymnastike?“

„Nie. Ale že sme nemčinu rovnako vedeli, pán profesor nám povedali, aby sme sa pochytili za pasy.“

„A ktorýže bol mocnejší?“

„Ojaj — vari by som sa mu dal prevládať? Ako som ho pochytil, i nadvihol som ho, a už by som ho bol zhodil, ale hneď prišli pán profesor, vzali mi ho a postavili ho zasa na nohy,“ pochválil sa.

Vôbec badám, že medzi chlapcami panuje chvastúnsky tón, a ja Ivana z toho zrážam. Potom sa zavše i prizná, že niečo „priložil“ a opraví sa.

Niekedy pošomre i proti učiteľovi.

„A ten pán profesor vždy iba dievčencom uveria. Keď dievča niečo zašarapatí, pohotovo to zloží na niektorého chlapca, a pán profesor ho hneď vyderú, že sa až zvíja. Či je to po pravde? Keď dievča zle urobí, nech si aj trest dievča pretrpí — nie aby sme my museli trpieť pre tie zmoky!“ rozhorčuje sa.

„Nuž vieš, to preto, že sú dievčence od vás slabšie. Vy bitku

ľahšie pretrpíte ako ony,“ usilujem sa ospravedlniť trestný poriadok pána profesora.

„A keď sú slabšie, nech nešarapatia — také potvory! Škreky robiť a na nás žalovať — to vedia!“ zavracia ma.

„Nuž a,“ rečiem, „ak by, napríklad, naša Elenka ešte žila a tiež by sa jej udalo niečo zašarapatiť, či by si ani za ňu nechcel ty, silnejší, pretrpieť trest?“

„Za sestru by som pretrpel — to už hej!“ osvedčoval sa hneď. „Ale za takú cudziu, čo som jej ani nikdy nevidel iba v škole, za tú veru nebudem trpieť. Keď si zašarapatila, nech si vytrpí aj pokutu — hm!“

Tak teda rodinný zmysel je v ňom vyvinutý, ale mužská veľkomyseľnosť k slabšiemu pohlaviu sa ešte nehlási. Ďalej šomre na „tie zmoky“ — iste ho čosi rozhnevali — a hneď pripomenie, že i M. I., keď sa so svojou sestrou povadí, hneď jej povie: „Dievčence—mačence!“ Lenže ani ona vraj neostane mu dlžná, ale naskutku replikuje: „A chlapci—vrabci!“

Tak, hľa, už v normálke zúri boj medzi obojím pohlavím.

„Mama, a pán profesor sa ti tak nahnevali na Milana, keď nevedel kruh na štyri štvrte podeliť!“ pokračuje vo svojej školskej referáde. „Nič na to nehľadia, že im je syn — ešte ho väčšmi hrešia ako nás.“

Ja, chcejúc si koľko—toľko prečítať noviny, nedávam mu odpoveď, ale jeho to nemýli. O chvíľu ma zas oslovuje:

„Mama, a vieš, ako nás pán profesor učia merbu?“

„Nie veru — však ja to ani nepotrebujem vedieť,“ rečiem.

„Dočkaj, mama, ja ti to hneď ukážem!“

A už sa title spod paplóna, berie papier i ceruzku, donesie si to ku mne a — či sa mne chce na to dívať, či nie — začne mi predstavovať profesora a žiaka pri merbe. Keď profesora, vtedy istou, rozhodnou rukou kreslí kruhy, uhly, priamky a tak ďalej, rýchlo hádže k uhlom a priesekom označujúce písmená a strmo vysvetľuje, zhurta dáva návody, až srší z neho prevaha. Zrazu však prejde do úlohy žiaka, schúli sa, otáľavo, neisto a plačlivo začne habkať a hádať, až sa človeku uľúti jeho ustrašeného a utrápeného vzozrenia. Taký pohotový herec. Ešte neprekonal svoj žiacky zástoj, a už figuruje profesora. Ale odpozoroval to bystro a reprodukoval veľmi šikovne — ja som sa zo svojej ospanlivosti musela hlasno rozosmiať.

Zahnala som ho naspäť na diván, ale taký rozihraný horkýže zaspí. Mala som i ďalej čo počúvať — hoc už z inej témy.

„Mama, tá Lýra G—dé (Lunina dcéra od lanského roku) je už toľká ako Luna, a za kúsok chleba ti vie na zadných nohách chodiť ako medveď. A vždy drapká do našej Luny, nuž ju dnes Luna zhodila a vyškrtila ju, i po zemi ju pokotúľala. A Milo sa najedoval, aj sa mi vyhrážal, že však to obanujem, že naša Luna zhodila ich Lýru. Ale ja som mu povedal: A načo ju vždy hnevala? Však jej je naša Luna matkou, čo ju vychovala, nuž ju môže aj potrestať!“ rozkladá mi, hľadí veľkými očami na mňa a čaká môj súhlas v tejto dôležitej veci.

Až keď mu ho vyslovím, snuje ďalej svoju rozprávku:

„Mama, a tá naša Luna ti je ešte len smiešna! Keď ideme s Ferkom a Zoltánom (našimi učňami) do pivnice, a ju nechceme ta pustiť, sadne si na vrchný schod a čaká nás, čo by sme koľko tam boli. A keď potom chceme ísť hore schodmi, vystiera oproti nám to jednu, to druhú labu a tak drapká ňou, akoby nás chcela z tej hlbiny vyhrabať a vytiahnuť. A keď sme už hore, hneď poskakuje a krúti chvostom okolo nás, a také ti má vtedy oči, akoby sa smiala od radosti, že sme sa dostali z tej tmy zasa na svetlo. Však je smiešna?“

Musím prisvedčiť.

„A všade ide za mnou, i do školy, i na gymnastiku. Raz ma pán profesor pre ňu veľmi vyhrešili, že načo ju so sebou beriem, že sa potom chlapci iba s ňou bavia a neučia sa. Ja som ju vyháňal, i kopal som ju — a nepohla sa ti spod lavice!“

„Druhý raz ju vodou postrašte — tak ju najskôr odučíte od školy,“ narádzam mu.

„A nedávno, keď sme s Ferkom išli do Jahodník, zrazu si ti sadla tam pred tých ľudí, čo sa pod krížom modlili, a ťapkala ich labou po rukách, ako ich mali zložené. I po pleciach ich poťapkala a tak pekne, milosrdne im pozerala do tváre, akoby im chcela povedať, že však ich ona veľmi rada vidí.“

„A sa nehnevali? Neodháňali ju?“

„Ba, odháňali ju, ale zasa si hneď pred iného zasadla a tiež ho poťapkávala. My sme ju odvolávali a chytro sme odišli, až potom i ona pribehla za nami. Však, mama, iste sa jej to páčilo, keď ľudí videla takých maličkých, preto ich išla ťapkať?“

Nasleduje vyrozprávanie všelijakých Luniných kúskov, ako

u I. strhla z plota mačku a hneď ju tam zaškrtila, ako sa všade túla s chlapcami, kde sa ich niekoľko zíde, ona je už medzi nimi, i na svoje štence zabúda pre tú zábavku. Z toho vývody, aký je pes človeku priateľ — a ako surovo a špatne je, keď ľudia so psami, vôbec so zvermi zle nakladajú a nemajú s nimi súcit. Musím svedčiť i svoje slovo k tomu doložiť; tak mi prejde večer, čo sa k čítaniu nedostanem. A moje večery sú zväčša také.

A teraz už i vážnejšie veci začínajú zaujímať môjho chlapca. Z jari, keď často bývala reč o Strossmayerovi pre jeho päťdesiatročné kňazské jubileum a Ivan nás počul s oddanosťou a oduševnením zvelebovať tohto šľachetného, veľkého Slovana, hneď sa mu oči rozsvietili a chcel všetko o ňom vedieť. Čo som mu nakrátko povedala, nebolo mu dosť; len čo sa toho dňa vrátil zo školy, šiel kutiť do knižnice, vyvliekol veľký zväzok Náučného slovníka, vyhľadal v ňom Strossmayera a začítal sa do neho. Ale už o chvíľu s celým zväzkom začal chodiť za mnou, aby som mu to radšej ja predčítala, lebo keď si len sám číta, nerozumie dobre. Prosil a čakal, kým som mu, skončiac si robotu, mohla po vôli urobiť. I potom ešte niekoľko večerov vracal sa k Strossmayerovi s mnohými otázkami. Taká osobnosť, hľa, zaujme si už i veľmi mladé duše — a to iste nie bez požehnaných účinkov.

Často už i politizuje, zavše mi s nejakou politickou, medzi kamarátmi popretriasanou novinkou vpáli do izby. Začína ho zaujímať nielen domáca, ale i svetová politika a štátne diela, o ktorých mi tiež najviac zo svojho divána pred spaním nadiškuruje. Uhorská národnostná politika mu je v prvom rade, ale teraz najživšie zaujíma našich chlapcov vojna, ktorá akosi visí v povetrí, mnoho sa o nej po časopisoch prorokuje. Každý deň mi príde Ivan s novými výpočtami, koľkú armádu môže ktorá dŕžava vystanoviť a ktoré sa proti ktorým spoja. Ba na jar, keď tu bola asentírka, doniesol mi senzačnú správu — a to nie vyčítanú z novín, lež priamo našim chlapcom dodanú — že pred mladým pánom P. povedal jeden poručík od asentkomisie, keď bude vraj tá vojna, poberú už i desaťročných chlapcov. Tí vraj budú musieť vojakov obsluhovať, pušky nabíjať, vôbec zbroj im nosiť a podávať. Chlapci to berú za isté a snujú z toho všelijaké dobrodružné plány a kombinácie. I náš Ivan počíta s takouto svojou vojopovinnosťou, lebo kým sa vraj vojna

nastrojí, bude už desaťročný. Nemilé mu je, keď mu poviem, že z toho nebude nič.

Podľa našich najmladších politikov jedna z príčin očakávanej vojny je romantickej povahy: že Bismarck nechce dať nemeckú cisársku dcéru Viktóriu za ženu Battenbergovi — a to v nezhode s jej matkou, cisárovnou, ktorá by mu ju chcela dať.

„Však, mama, takej vojny nebýva, čo by sto rokov trvala?“ vyzvedá sa Ivan pri svojich ďalekosiahlych kombináciách.

Dočká moju odpoveď a potom vykladá, ktorá vojna koľko trvala — i to znak, že sa naši chlapci pilno zapodievajú štúdiami o vojnách.

„Mama, M. I. povedal, že jeho ujcovi, čo umrel vo vojne, vykopali jamu šabľami, aj ešte ju vystrieľali guľami!“ oznamuje mi s pochybovačným výrazom v tvári. A hneď doloží: „Však je to nie pravda?“

Ohľadom vnútornej správy krajiny by Ivan žiadal ministerské kreslo pre pána Mudroňa. Vtedy by vraj prestali všetky krivdy.

Tak sa naši chlapci vyšinujú vyše svojej detskej sféry.

Ivan má neveľmi rád, keď si večer prisadnem k tomuto denníkovému zošitu a začnem písať, lebo to trochu zaráža prúd jeho nevyčerpateľných rečí a otázok, hoc som už dávno vycvičená odpovedať mu, i keď čítam alebo píšem. Iste som vinovatou v jeho očiach, že sa písaním namáham, keď ma nik na to nenúti. Už dávnejšie sa vyzvedal, čo tam píšem, a keď som odpovedala, že o ňom som, veľmi sa čudoval, že o ňom môžem toľko písať. Vzbudila sa jeho zvedavosť a prosil ma, aby som mu to prečítala. Ja som vytiahla dávnejší zošit drobných zápiskov o oboch deťoch a čítala som mu. Nadmieru ho to zaujalo, oči sa mu rozsvietili a smial sa na svojich vlastných smiešnych výčinoch i na potýčkach s Elenkou. Vtom prišiel i otec zo sklepu a tiež načúval. Ani do kasína nešiel, i fajčiť zabudol. I smiali sa, i vlastné pripomienky dokladali, až sme na spanie všetci pozabudli. Keď som zošitok odložila, zdalo sa nám, akoby sme práve boli s Elenkou spolu bývali.

Odvtedy viac ráz drankal ho Ivan odo mňa, že si ho chce čítať, ale ho odkazujem, že až keď bude väčší. A keď ja umriem, že tieto všetky zošity jemu ostanú.

„Ale ja to nebudem môcť prečítať, keď tak strašne chytro píšeš,“ staral sa raz, pozerajúc zo svojho lôžka na mňa, píšucu.

I schápal sa nadobudnúť si hneď istotu, prišiel si ku mne za—

stať a pomaly prečitoval si stranu, na ktorej som práve opisovala, čo robil, ako sa toho dňa správal, ako sa zas túlal s kamarátmi do večera, a keď so zlým svedomím prišiel domov, hneď z pitvora mi oznamoval: „Mama, ja si neprosím večeru, musím sa vopred odúčať od nej, lebo keď pôjdem na gymnázium, v alumnii mi jej jednako nebudú dávať!“ — berúc tým predpokladané absentovanie dobrovoľne na seba a robiac si zásluhu z previnenia. I viac jeho každodenných darebáctiev bolo tam zaznačených.

„Čo si tam vyčítal?“ spýtala som sa ho, keď, dokončiac čítanie, zdvihol hlavu.

Usmial sa, uhnúc plecom, ale neodpovedal.

„A je to pravda, čo som tam o tebe popísala?“

„Hej.“

„Tak už vieš, čo tam píšem: zapisujem si všetko dobré ale i všetko zlé, čo narobíš. Nerob teda zlé veci, aby ťa potom nemuselo mrzieť, keď si to budeš čítať.“

„A ja to zlé radšej rozdriapem, keď budem veľký!“

„Papier, na ktorom je popísané, môžeš rozdriapať, ale že si ho popáchal, zostane pravdou navždy. Pán Boh o nej bude vedieť — a ty sám tiež…“

Toto neostalo bez účinku na môjho Ivana. Krv mu vstúpila do líc a sklopil viečka s dlhými mihalnicami. Po chvíli premýšľania ich zasa zdvihol.

„Teda radšej nerozdriapem, ale iným to neukážem, len sám sebe si budem čítať — však, mama!“ hľadá východisko a jeho oči úprimne žiadajú radu.

„Nemusíš to, pravda, iným ukázať, ale ak sa tak budeš správať, že čím budeš starší, tým menej zlého a tým viac dobrého budem môcť o tebe naznačovať, ani sa nebudeš mať za čo hanbiť. Všetci sme k zlému náchylní, ale musíme ho v sebe premáhať. Kto v takom boji sám so sebou zosilnie v dobrom, ten je pravým hrdinom a nemusí sa hanbiť za zlé, čo v sebe prekonal.“

Môj chlapec rozmýšľa, stojac pri mne v nočnej košieľke.

„A či si aj ty musela zlé prekonávať, kým si narástla?“ opýtal sa.

„Musela i musím až do smrti. Na ten boj a prekonávanie sa každý človek narodí na tento svet.“

Či takéto rozhovory môžu sa minúť dobrého účinku? Dúfam, že nie.

Zo svojej žičlivosti môj syn nevyrastá, ako predtým, tak i teraz sa rád delí s inými. Čím vzácnejšej lahôdky sa mu niekedy dostane, tým istejšie ju domov donesie a nemá pokoja, kým i my z toho neužijeme. I kamarátom rád rozdáva a pred nami sa ospravedlňuje, že však to, čo im dal, jemu beztak nebolo potrebné. Na Veľkú noc, príduc z kúpačky, až sa okúňal, keď na—vyt'ahoval z jedného kabátového vrecka maľované vajíčka a z druhého plno cukríkov i cukroviniek, lebo že on by bol chcel len „zadarmo“ kúpať, ako veľký, ale keď ich potom vždy všade dnu zavolali a všeličo im nadávali. To sa akosi už začína protiviť jeho gavalierskosti.

Za komédiami, cirkusmi a podobnými je tiež ešte vždy omámený. Mňa to i mrzí, ale vidím, že všetky deti sú také, nuž nahliadam, že ani moje decko nemôže byť výnimkou. Nedávno ho priviedol do pokušenia ešte i kolotoč, čo nám tu na rínku vyhúdal. Najprv chodil za mnou, aby som ho pustila, že však to stojí len štyri grajciare. Odkázala som ho k otcovi, a otec nepovolil. Ivan sa však hneď nepoddal, napísal ešte prosbu čierno na bielom a predostrel ju otcovi. Otec sa namrzel a rozhodol, že ak pôjde teraz na kolotoč, nepôjde na najbližšie naše divadlo. Ivanovi by bola bývala ľahká voľba, jemu je „ringlšpíl“ milší než divadlo — lenže otec ešte doložil:

„Dobrej zábavy ti ja rád doprajem; ale ak pôjdeš ta, pôjdeš proti mojej vôli, lebo je to hlúpa zábava a pre teba mrcha spoločnosť.“

To Ivana zarazilo. Ovesil hlavu a stál tam smutný. Bojoval veľký boj, verkeľ od kolotoča lákal.

Prišiel ku mne:

„Mama, čo mám robiť?“

„Ak nám, ktorí lepšie vieme, čo ti treba, čo nie, chceš po vôli urobiť, tak nepôjdeš. Ak nám nechceš po vôli urobiť, tak choď!“

Zasa ovesil hlavu; pokušiteľ ho mal tuho v pazúroch.

„Veď by som potom už nikdy viac nešiel, iba tento jediný raz…“

„Raz si už bol, a vtedy si nám sľúbil, že sa viac nebudeš pýtať.“

„Ale na tom boli kone nízko spustené a tieto sú vysoko a po páre –“ nadhodil ešte.

Konečne však predsa zvíťazila v ňom lepšia moc: ostal doma, čo mu to ako ťažko padlo.

Keď sa večer ukladal spať, spýtala som sa ho, či mu je nie ľúto, že nešiel po svojej žiadosti, ale nám kvôli sa premohol. Rozhodne a veselo osvedčil, ako je rád, že sa premohol — môj drahý. Potom som, pravda, i ja mimoriadne ochotne besedovala s ním, vypočúvala, ako sa vraj zastrájal „Ropuško“ (žiak z polgárky, ktorého naši chlapci pre jeho korpulentnosť prezývali Ropuškom), že on tú zástavu na ringlšpíle prestreli, keď je čierno—bielo—belasá (lebo jej zelený pás akosi obelasel na daždi a slnku), a že nám oni aj „Dom“ vezmú, keď si ho vystavíme, ako nám vzali Maticu a tak ďalej. Potom že B., tiež polgárista, zastrelil Puffka, milého psíka, čo mu nič zlého neurobil. Ďalej mu prišlo na um, ako mu raz v zime bolo strašne ľúto jedného chlapa, čo sa v studenom daždi viezol vari z Vrútok a nemal kabát, nuž sa len pod taký handrový koberec pokrčil.

„A chlapci ho preto ešte vysmievali! Ja som si povedal, že sa môžu hanbiť vysmievať chudobného človeka. Potom sa i sám smial, ale mu nebolo do smiechu. Ja by som mu hneď bol dal nejaký teplý kabát, keby som bol mal,“ dovŕšil svoju rozprávku, ktorá však ešte nebola v ten večer ostatná.

No ja som s účasťou načúvala až do konca, kým sa mu oči k spánku nezavreli, ako na odmenu za jeho slávne sebazaprenie.

A nebola to u neho iba ojedinelá bravúra, podobne sa on preukázal už viac ráz i v takých okolnostiach, že ozaj si zaslúžil uznania. Tak bolo tiež nedávno, keď učitelia jedného pekného dňa spravili deťom popoludní akýsi náhradný majáles, preto, že prvý, opravdivý, im zmaril dážď. Ako Ivan natešený prišiel pred obedom zo školy, hneď si prosil sviatočné šaty, vyumýval sa celý v chladnej vode, vyobliekal do čistého od hlavy po päty, aby bol o jednej hotový, keď budú chlapci s bubnom zvolávať. Tu príde otec z obchodu na obed a vysloví hneď svoje rozhodné veto. Nedovolí Ivanovi ísť na túto zábavu, ktorá je viac pre dospelých — deti mali už dosť zábavy. Profesor S. bol vraj práve v obchode, a i jemu povedal, že Ivana nepustí dnes do hája.

Ivan bol najprv veľmi znechutený, i poplakal si, keď sa zas musel do všedných šiat preobliekať, ale cez obed sa napodiv zobral a premohol sklamanie i nevôľu. Po obede, keď majálesový pochod šiel popred nás, díval sa naň z obchodu a odpravil volajúcich ho kamarátov celkom pokojne:

„Otec ma nepustí — však pán profesor už vedia.“

Potom nám ešte z chuti pomáhal i pri práci v obchode — je pružnej, zdravej prírody.

I na jar vychádzku s chlapcami k medokýšu mu otec zabránil z obavy, že si ublíži v chlapčenskej nezbednosti, akej sa oddávajú, keď sú mnohí spolu bez dozoru. Vtedy mu to trpko padlo, začal i vzdorovite hádzať hlavou a slzy sa mu tisli do očí. Ale, premáhajúc sa, potlačil horkosť, prišiel ku mne, oprel si hlavu o moje plece a kukal so mnou do novín, ktoré som čítala. Že bola nedeľa, mohla som sa mu venovať, i hneď som mu navrhla, že si môžeme spolu čítať, alebo nejako inak sa zabaviť, kým sa mu kamaráti vrátia od medokýša. Prišli mu na um čokoládové srdiečka, čo si doniesol z veľkonočnej kúpačky, aby sme sa vraj hrali o ne na lutriu. I dali sme sa teda do hazardnej hry a nasmiali sme sa i rozhovorili pri nej. Ja som Ivana obohrávala, ale on to gavaliersky pretrpel, nedal si pokaliť dobrú vôľu. Bol rád, môj drahý, že som sa s ním ochotne hrala, lebo toho sa mu málokedy dostane.

Keby mal vždy doma druha, družku, s ktorými by sa podľa svojho detského spôsobu mohol baviť, o koľko menej by sa ťahal preč z domu za kamarátstvom, ako takto, keď sa tu len s nami starými, mrzutými, podľa jeho chápania jemu zábavky neprajúcimi, musí trápiť. Nejeden raz je mi ho ľúto, keď ho karháme pre lipnutie za kamarátmi. Ale z druhej strany i rodičia pomerne ľahšie vychovajú viac detí ako takéhoto jedináka.

Júl 1888

Predsa vidno, že po svojej skúške cíti sa i sám Ivan obľahčeným. Každý deň zhádže zo seba kabát, topánky i pančušky a v blaženom pocite voľnosti, v povedomí, že na tento čas ťažiaca školská povinnosť pre neho nejestvuje, zháňa bosý po dvore a záhrade. V neviazanej nálade si ešte i zaspieva Koní—

ček môj bystrý, vraný, alebo Boli to gajdičky z tej sivej kozičky, ale ani to nie ich vlastným nápevom, lež vybočujúc z neho všelijakými samovoľnými výbežkami. I starý Dunčo na reťazi orátorsky prednáša Lune, hoci sa mravné naučenie z neho jej netýka.

Mne nateraz odpadla starosť o jeho školské úlohy, ale namiesto toho ma každú chvíľu dovoláva, aby som sa išla dívať na jeho zábavky, lebo ináč ho netešia.

„Mama! Mama! Poďže chytro pozrieť, ako sa Luna prehadzuje za loptou! — Mama, poďže sa čo len raz podívať, ako ti mi tá lopta dva razy odskočí odo dverí!“ nutká naliehavo a mne niet pomoci: musím sa ísť podívať.

„A teraz ešte tuto v kuchyni pozri: zakaždým sa ti mi naspäť idúc o žinku drnkne — či vidíš!“

„Veď ti ja to uverím, i keď nevidím,“ uisťujem ho, lebo sa nechce ustavične od roboty odbehúvať.

„Ale, mamka, mamka — veď tentoraz ešte! Či vidíš? Aha! Pozrimeže, ľaľa!“ predstavuje všetky svoje loptové kumšty a neodpustí mi, čo by som sa ako vyhovárala.

Druhý raz zasa vyvlečie malé kolky, čo ich kedysi bol dostal na Vianoce, a ako sa hrá, ustavične mi privoláva:

„Jaj, mama: štrnásť na tri šúby! — Mama, naraz sedem! —Ach, ale som ti teraz spálil tú jednu! — Bodaj ťa — keď mi guľa vyskočila! — Mama, mama: všetkých deväť na jeden šúb! Poďže pozrieť! Veď len aspoň teraz!“

Pri kolkovaní mi raz veľmi obratne predstavoval, ako ktorý pán hádže kolky na „naozajstnej“ kolkárni, každého s jeho individuálnymi pohybmi a posunkami. Na to on má veľmi bystré oči.

Ak na jeho naliehavé reči nedávam odvety, neúprosne dolípa: „Však, mama, však? Mamka —?“

Ale ak, nestačiac už pozornosťou, začnem mu voslep prisviedčať: „Áno, Ivan môj, áno, áno!“ to sa mu nepáči, nechce sa dať hocijako odbaviť a hneď zaprotestuje:

„Ale, mamka, mamka! Jaj, jaj, jaj!“

Ešte i uši si zapcháva, aby to nepočul, a uteká preč. Ja teda, či chcem, či nie, či vládzem, či nie, musím prejaviť vždy živý záujem o všetko, čo hýbe jeho mysľou.

Časom ho nadchádza akýsi komendiantsko—šašovský spôsob hovorenia, ktorým by nás chcel rozosmiať, ale otec ho

pre to s hnevom zavracia. Ja však mám to len za jeden z tých divých výhonkov pri jeho vzraste, ktoré, niekoľko ráz vyseknuté, celkom zaniknú.

September 1888

Prázdniny prešli Ivanovi i nám až prirýchlo; už mu nastáva posledný školský rok doma. Mal tu niekoľko týždňov strýčneho brata, Ďulu, manierneho šuhaja, preto i menej zháňal za kamarátmi. S ním smel chodiť i na opravdovú kolkáreň i ďalšie vychádzky spolu podnikali. Raz sa vystrojili, s nimi i sám otec až na hole — ale práve to sa nedobre vydarilo. Zastihla ich strašná búrka a nemali sa kam uchýliť. Až do kože zmoknutí dostali sa do akejsi koliby, do ktorej však tiež premokalo. Neprestajné hrmenie okolo nich a blesky sa krížili každú chvíľu nad nimi, vedľa nich i zdola nich. Bolo to veľmi zvláštne, ale nie veľmi príjemné. Až po tme po biede dostali sa domov, keď som ja už chlapcov chcela vystrájať, hľadať ich, lebo my sme tu strachom mreli, že ich tam hrom zabil.

Štebot môjho Ivana, kým bol ešte maličký, vždy ma zelektrizoval, najmä ak som ho začula znenazdania — ale keď som, obavami utrápená vtedy z tmavého rínku zrazu začula jeho veselý, dobrý hovor, sám osebe mi zvestujúci, že sa im nič zlého nestalo, hlasno som zaplesala od radosti. Prišli celkom dobrej vôle, ustavične rozprávali — a Ivan, pravda, najviac. Zmoknutí boli ako myši, nechceli však dopustiť, že by im bola zima. Ale poumývať sa, preobliecť sa do suchého a zapiť si teplého čaju im jednako dobre padlo — a, chvalabohu, ani s obavou predpokladané zlé následky sa dosiaľ ani u jedného z nich neukázali. Iba mrcha sen znepokojoval Ivana, ale až teraz nedávno, až po tri noci: že sa akýsi strašný pes dotieral k nemu a hrýzol ho. Ten vraj hryzie každého, koho napadne, a jeho sa nechytí nijaká bitka. Či by ho drúkom bil, či slamkou, on to rovnako necíti, teda vraj niet proti nemu obrany. A chcel hrýzť i Ferka, nášho učňa, a Jožina R. V prvú noc Ivan zo šetrnosti len v sebe zdesenie prekonal, v druhú však, keď sa to nečakane zopakovalo, už volal i na mňa a upokojil sa, až keď som svetlo zažala i pri ňom sedela. V tretí večer si, chudák, už s bázňou líhal na svoj diván, hoci je ináč naskrze nie bojazlivého srdca, a pro—

sil ma, aby smel prísť ku mne, ak ho ten pes pochytí. A ozaj prišiel v noci zdesený, až sa triasol, ledva sa spamätal, že je to len sen.

Čudné, že po tri noci ho to isté prenasledovalo. A na príčinu mu nemôžem prísť. Nič také sa neudialo, čo by ten sen mohlo vyvolať.

Po Ďulovom odchode prišlo sem vojsko, honvédi, a naši chlapci mali sa na čo dívať, keď sa na rínku cvičili. I jedna z našich izieb sa premenila na vojenskú kanceláriu, cez pitvor sa nám ustavične premávalo niekoľko poddôstojníkov. „Capfenštreich“ sme všetci radi počúvali, a už celým pôžitkom trúchlivé, oželené vojenské piesne, ktoré večer pred odchodom na rozlúčku spievali vojaci vo dvore susednej krčmy.

Minulo sa i to, a zasa sme v obyčajnej koľaji. S učením sa Ivan cez vakácie netrudil, iba otec ho zavše pochytil do zlomkov, čo mu v minulom školskom roku boli najťažším predmetom, hoci sa už dobre vycvičil v bežnom počtovaní. Len nemal s ním potrebnej trpezlivosti, okrikoval ho, ak mu hneď všetko nepochopil. Môj chlapec by i s tým najradšej bol prišiel ku mne, a niekedy sme sa i natrudili spolu nad takou úlohou, ale majstrom nám bol v tom predsa otec. Iba do atlasu sa Ivan cez prázdniny často pohrúžil. Má už svoj vlastný, nový, čo si ho minulej jari od otca vymodlikal. Ako ho dostal, hneď bežal s ním ku kníhviazačovi a chodil mu každý deň na krk, kým mu ho nezaviazal. Keď si ho zaviazaný domov doniesol, bol celý šťastný — a ja som zas mala svoju radosť z jeho radosti. Hneď si ho chcel obliecť papierom, aby sa mu neošúchal, a tu sa mu otec zamiešal do dobrého úmyslu, že to netreba, že si ho môže pekný udržať i bez obalu. Proti tomu však Ivan vzplanul.

„A keď nie ja, ale iný niektorý v škole mi ho môže zababrať alebo zaškrabnúť, a potom ma hneď budeš hrešiť, keď ho raz taký donesiem domov!“ postavil sa energicky — lebo už aj on má s rodičmi svoje skúsenosti.

I ostalo na jeho: atlas si obliekol mäkkým papierom — a srdce mu je na mieste.

Zasa chodí do školy, ale ani tu sa učením neprepína, ani zo školy rovno domov nepríde, vždy má s kamarátmi nejaké odbočky. Mne je to celkom na nepochopenie, že so všetkým napomínaním, prikazovaním, absentovaním, ba i paličkou sme ho dosiaľ na ten poriadok nemohli priviesť. Aj ináč sa zurval—

čí, má privšetečný jazyk a rád užíva silné výrazy — chlapí sa nimi. Pýši sa, že straku „opálil“ z čejsi kuše a kuvika že tak „rypol“ kamienkom, že mu hneď vypadol červíček zo zobáka.

Teraz máme pred sebou zriedkavú udalosť: ideme k našim na Dobronivú — totižto ja s Ivanom. V škole ešte mnoho nezmešká a skúsi trochu sveta i mimo Martina. Pán profesor mu už udelil dovolenie, ale ho vraj chytal, že každému spolužiakovi musí doniesť strapec hrozna, keď Ivan povedal, že z Dobronivej hádam pôjdeme i do Krupiny. On by to vďačne urobil, bolo by to práve po jeho radodajnom vkuse, ale vraj nesľuboval, keďže si netrúfa sľub splniť. Keď však odchádzal zo školy, jednako vraj volal za ním pán profesor:

„Teda, Šoltys, nezabudni: každému žiakovi –“

„— po jednom hrozne!“ vpadol mu do reči Ivan.

Pán profesor sa na to vraj hlasno rozosmial a poznamenal:

„Bude z teba fiškál, keď si vedel zo strapky vykrútiť len bobuľku — ale musíš sa ešte naučiť z bobuľky spraviť strapec.“

Toto mi referoval za horúca, keď prišiel zo školy.

Október 1888

Návštevu sme si odbavili, sveta skúsili (i hrozna užili, ale na Ivanových spolužiakov ním nepamätali), a už sme zasa doma a konáme svoje povinnosti, akoby sa nič nebolo prihodilo. Ivan, pravda, si tých svojich ani teraz nadmieru nepripúšťa k srdcu, hoci nám pred dobronivskou cestou sľuboval, že keď sa vrátime, bude usilovne doháňať zameškané. A ono odvtedy mu už i trstenička musela pripomenúť povinnosti. Hľa, nebolo ho treba odtŕhať od školy. A i tam, kade sme chodili, nebodaj som si so svojím synom nezískala u našich priateľov dobrú mienku o svojej vychovávateľskej schopnosti. Zavše ani čo by sa náročky bol chcel produkovať niečím nemilým, čoho u neho nebývalo; pridalo sa mu, že bol oproti starším nevďačný a nezdvorilý, i všetečný a neskromný v rečiach, čo sa vpravde nezhoduje s jeho prírodou. Ani čo by si na ten čas vopred bol objednal kus zo svojho nastávajúceho „laganského“ veku. S mendíkom sa najlepšie cítil, keď mu mohol rozprávať o svojich zábavkách a školských príhodách. A na kolkárni v spoločnosti veľmi obratne hádzal kolky — vynikol iba v tom.

Večer, keď sme boli sami vo svojej izbe, vždy som mu mala pre čo dohovárať, ale on sa neveľmi kajal. Mrzelo ma to a kalilo mi dobrú vôľu; cítila som sa akousi zavrátenou so všetkým svojim materinským usilovaním. Iste sú to v detskom, najmä v chlapčenskom vývoji akési nevyhnutné zvratné fázy; pozorujeme ich všade okolo seba, lenže radi sa ubezpečujeme: „Ale mne sa to pri mojom decku nestane, lebo som bola pri jeho výchove azda bedlivejšia, než tamtí –“, a keď sa nám to predsa stane, cítime sa zahanbenými, ukrivdenými a znechutenými.

Toľko už badám i ja, že rodič nikdy nedosiahne pri vychovávaní dieťaťa také výsledky, aké si praje a aké by podľa jeho povedomia bolo malo dosiahnuť jeho usilovanie. V každom dieťati sú vrodené chyby a každý bedlivý rodič, nakoľko ich vidí, si trúfa, že ich vykorení, i každý ustrojí si na to nejakú svoju metódu. Ale vo výsledku i sklame sa každý (ak je nie domýšľavý), lebo vrodené chyby sa vykoreniť nedajú. Dajú sa však mierniť, zahladiť a neškodnými urobiť — a kde sa len toto dosiahne, je výsledok znamenitý. Lenže my sa spočiatku nechceme s ním uspokojiť, lebo v nás je neúprosná túžba i nárok odchovať deti bezchybné, hoci sme sami nie takí. Znamená to, pravda, domáhať sa nemožnosti a pracovať k nevyhnutnému sklamaniu sa — ale treba uznať, že práve v tom väzí i najsilnejší vrodený nám mravný pobádateľ pri výchove ľudstva, ktorého smer ide vždy nahor. A Pôvodca našich duší vie, prečo vložil do nich túto nesplniteľnú žiadosť a neodôvodnený nárok.

Dobrí ujčekovia i milé panie a dievčatká na Dobronivej, pravda, i takto so všetkou láskavosťou mali sa k môjmu malému lagancovi, ale tým väčšmi ma mrzí, že nebol taký, aký mal byť.

Tam bola prestala i jeho zdieľnosť ku mne; nevyhľadával ma, aby sa mi s niečím zdôveril, nevykladal mi svoje skúsenosti. Tu doma však mám zasa každý večer čo počúvať nielen o príbehoch dňa, ale i z učebnej látky, najmä z histórie, čo im pán profesor rozprával, ja musím od Ivana všetko vypočuť. Ešte i od kamarátov, iste od nejakej „vedeckej“ škriepky s nimi, zrazu pribehne spýtať sa ma niečo, napríklad, ako sa volá „ten dom“, v ktorom býva kráľ Humbert (Kvirinál totižto) a ktoré mesto je staršie, Rím a či Atény, a podobne.

Teraz mu je hlavnou pasiou gymnastika, ruky a stehná má vždy kdetu počerneté od nej a zavše by mi i doma chcel pred—

stavovať, ako sa tam vyšinuje, preťahuje a prehadzuje. Keď neprichádza načas domov, najviac zabudne sa na gymnastike, ktorá okrem svojho menovitého určenia je ešte viac stálym rákošom pre chlapcov.

„Mama,“ začne svoju rozprávku po návrate z gymnastiky, „a tie profesorské sliepky sú ti už tak naučené –“

„Kdeže ti nebudú naučené, keď majú za gazdu profesora!“ pristavím nevhodne prúd jeho reči.

„Ale, jaj, mama! — tak sú naučené: každý deň, keď sme na gymnastike, vyletia na javor, čo je tam, a to len čím vyššie a vyššie, a –“

„To sa zas od vás naučili, keď vás vidia každý deň cvičiť,“ rečiem.

„Ale ma—mamka, jaj, jaj! — a my ich potom zháňame, prášime kamienkami po nich, keď nám kážu pani profesorka –“

„Nazdávam sa, že to robíte i bez jej kázania. Sliepky sú iste pred vami biedne,“ rečiem.

No všetky moje proti srsti namierené poznámky ho nezarazia z prúdu, obšírne mi vykladá, kde je gymnastika, kde javor, kde cestička a kde studňa, a ja, myšlienkami sa už inam odrážajúc, začnem voslep prisviedčať! „Áno, áno, áno!“

„Ale prečo áno, áno!?“ berie ma hneď bojovne na otázku.

„Aby si vedel, že načúvam,“ odpovedám.

„Teda ti idem ďalej rozprávať,“ uspokojuje sa — a ja ho mám v podozrení, že je v tom i kúsok malície.

Ale tak či tak, ostal v sedle a ja musím ďalej načúvať. Úskočnosť sa odráža od neho.

November 1888

Prišlo až na to, že Ivan bol v škole zavretý. Vraj pre prírodopis, že nevedel o žabe, čo sa o nej mal naučiť. A prírodopis je jeden z jeho milých predmetov — akože teda odpovedá z tých nemilých? A keď ho ešte pred obedom vypustili, jednako neprišiel rovno domov, ale sa šiel najprv kĺzať do jamy. Keď prišiel, my sme, pravda, boli už po obede, a on obed nedostal —ale dostal kázeň od otca i od mamy. A mne ho bolo i ľúto, lebo svoje previnenia nikdy nepácha úmyselne a zo zlých pohnútok, lež len z nekonečnej, nepochopiteľnej a, žiaľ, i ne—

vykoreniteľnej bezstarostnosti. Ako otec odišiel, dala som mu aspoň hrušku, aby nebol celkom o hlade. Neviem, či to nebola pedagogická chyba, ale premohlo ma. Až keď popoludní prišiel zo školy, dostal riadny olovrant, ale hneď uvrzol za kamarátmi a zmeškal zasa večeru. A ani sa nezdalo, že by mu chýbala, lebo nechcel pozdejšie ani mlieko, čo ho ináč večer rád píjaval. Nazdávam sa, že sa mu inde, ako hosťovi, dostalo niečo lepšie.

Mňa niekedy veľmi trápi jeho nedbanie na povinnosti. Od začiatku bojujeme proti tomu, všetkými spôsobmi sa usilujeme priučiť ho, aby si najprv vybavil povinnosť a až potom šiel sa zabávať, ale výsledku nebadať ani najmenšieho. Aký bol k povinnosti neviazaný, keď po prvý raz šiel do školy, taký je i teraz. A čím ďalej ma to väčšmi tlačí preto, že o krátky čas má už odísť z domu, spod našej ruky i nášho vplyvu, a má byť ponechaný najviac sám na seba. Jeho ľahká, bezstarostná myseľ a slepá oddanosť kamarátom mi robí veľkú starosť, ktorá ma vždy doháňa hútať, ako by bolo treba veci zariadiť, aby som mohla ísť bývať s Ivanom do Bystrice, kam ho chceme na budúci rok dať, žeby i tam pri mne mal svoj domov.

Pravdaže, je to márne hútanie, naše pomery nedopustia v domácnosti takýto prevrat, a tak i naďalej len tým sa musím uspokojiť, že i u Ivana s vekom azda bude pribúdať i rozum a zlé skúsenosti budú konečne účinlivejšie, než bývali rodičovské napomínania. Len keby už teraz bol badateľný aký—taký pokrok v tomto ohľade, hneď by mi ľahšie bolo nabrať ďalších nádejí.

Z takýchto trudovín ma potom, pravda, sám aspoň na čas najľahšie vytrhne, keď sa mu nečakane a bez viditeľnej príčiny, čírym dobrým vnuknutím, dostaví také podarené obdobie, že všetko začne konať z chuti, zameškané dohoní a v bežnom nezaostáva, až je sám takému poriadku rád, najmä keď vidí, ako mňa tým potešil. Vtedy vidno, že by bol výtečným žiakom, keby sa vedel priprieť k potrebnej pilnosti. Avšak na to, zdá sa, nemá sily, a na nešťastie nemá dosiaľ nijaké ambície, čo by ho k pilnosti pobádali.

Ale nedávno, o niekoľko dní po tom zatvorení, prišiel domov akosi zvláštne natešený, že sa stal prvým žiakom, sám pán profesor že ho posadil na prvé miesto. Zašlo ho to nečakane, bol čajsi zahanbený, akoby cítil, že si nezaslúži to vy—

značenie. No jednako ho teší, a sľuboval, že sa bude usilovať, aby sa až do skúšky udržal na tom mieste. Mňa i ten dobrovoľný sľub obradoval, hoci viem, že sa na jeho sľuby ešte netreba opierať — i viem, že sú tu aj iní žiaci, zasluhujúci si to miesto na zamiešanie. Ale dosiaľ sa drží, každý deň mi referuje, ako má žiactvo na uzde v neprítomnosti pána profesora, zapisuje tých, čo krik robia, i s jedným—druhým spolupredstaveným „kustošom“ s paličkami obchádzajú okolo lavíc a pacnú takých, čo sa neučia. Či bez prijímania osôb, to by som rada vedieť.

Avšak nielen nadvládou, lež i dobrým činom starajú sa o spolužiakov: predčitujú im vraj najbližšiu lekciu, najviac maďarčinu, každý z predstavených po šesť ráz, nuž sa ju vraj všetky deti naučia z počutia a nerobia daromný krik.

Bodaj by len dlho potrval takýto dobrý duch v nich!

Ináč má ohromnú starosť pre blížiace sa meniny pána profesora, zavádza zbierku na dar a usiluje sa, aby sa to slušne zvŕšilo. Na veľkej porade o tejto veci, ktorú mali žiaci na gymnastike, naložili Ivanovi, že on, ako prvý žiak, musí povedať pánu profesorovi meninový vinš. Tu strašná starosť: kde ho vziať? Rozumie sa, že sa radil najprv mňa, a ja som ho odkázala k starému apovi, že mu napíše, ako v takých veciach najskúsenejší. I chodil mu potom celé popoludnie na krk, kým mu ho nesklepal. S hotovým bežal ku kamarátom, aby ho posúdili, a vrátil sa natešený, že sa všetkým páči, lebo celkom výslovne usúdili, že je to veru pekný vinš. I naučil sa ho ešte toho večera a na druhé ráno ešte aj za tmy šepkal si ho na svojom lôžku. Odvtedy každý deň musím počúvať, ako sa z orátorskej stránky zdokonaľuje v ňom, hoc ho už vie celkom dobre. Len ho ešte trápi, čo by bolo s vinšom, ak by v deň menín náhle ochorel?

Riešili sme, že keby sa tak stalo, niektorý žiak by čítal vinš z papiera — a tak múdrou obozretnosťou svojho „prvého medzi seberovnými“ pripravené na všetky eventuality žiactvo „od profesorov“ s napnutým očakávaním hľadí v ústrety veľkému dňu.

December 1888

Nuž slávnosť menín pána profesora, na ktorú boli také dlhé a horlivé prípravy, odstála krátko, ale zdarne. Ivan v ovenčenej škole vyrečnil neohrozene svoj vinš, pán profesor ho pochválil za prednášku a s úsmevom poznamenal, že tuší, kto mu vinš napísal, a k tomu, na znak zvláštnej priazne, ešte i za nos potiahol Ivana. Za dar sa poďakoval, i rodičom dal ďakovať — a, keď sa vraj „pošpásoval a pošmajchľoval trochu s deťmi“, pustil ich domov, na celodennú slobodu. Rozumie sa, na celej spiatočnej ceste horlivo sa rokovalo o prekonanej udalosti: dievčatá radostne uveličene, že ony dali škole slávnostnú vencovú ozdobu, chlapci hrdo povznesení, že oni cez svojho reprezentanca—rečníka dali výraz mravnému momentu slávnosti.

Ivan mi celé predpoludnie preperdikoval v kuchyni, až popoludní sa uľahla do riadnej miery jeho povznesená nálada. Zdarné obdobie mu ešte vždy trvá. V povinnom učení je dosť poriadny a teraz si okrem toho veľmi obľúbil žalmy z Biblie, čítava z nich každý večer, i Hanke do kuchyne ich chodí prečitovať, takú záľubu má v nich. I na roráty pilno chodí, káže sa včasráno budiť a napodiv rýchlo sa vie obriadiť, len aby nezmeškal.

Keď sme ho raz zobudili pripozde, bol celý znechutený, a najmä nad tým utrápený, že Samkovi B. sľúbil ohlásiť ho do kostola, a tu, hľa, nestál si v slove. Teraz sa ho bude hanbiť.

„Čo mu len mám povedať?“ trudil sa, celý nešťastný.

„Samú pravdu: že sme ťa zobudili pripozde,“ radím mu.

Ale ťažko sa mi podarilo upokojiť ho — a popravde sa mi toto jeho trápenie páčilo.

Z kostola príde vždy spokojný a dobrej mysle: niekoľko ráz už i mňa nahovoril a bola som tiež, hoci mi je ťažko odtrhnúť sa od súrnych raňajších prác. Nuž či on nešíri v dome dobrého ducha?

I dobrovoľné cvičenie v kreslení si ustanovil s Jankom B. na každú stredu a sobotu popoludní, a otec mu hneď ochotne na to dal papier i ceruzky. Ba na moje veľké počudovanie začal si zrazu, bez napomenutia, po večeroch prepisovať do čista lekcie z katechizmu, ktoré podľa profesorovej prednášky musia si

v škole písať — až i vysvitlo, čo ho k tomu primälo. Raz si vraj pán profesor pýtal jeho zošit, keď chceli deti examenovať —a tu lekcia neporiadne ceruzou napísaná!

Pozrel vraj na tie haky—baky, potom na Ivana, pokrútil hlavou a povedal:

„To je veru škandál, že je Šoltys handrár!“ i podal mne zošit naspäť.

Tu sa Ivan náramne zahanbil a hneď večer sa chytil odpisovať si katechizmus do čista. Len bude mu protiveň, ak mu ho teraz, taký poriadny, pán profesor viac už nevypýta.

Január 1889

Ivan má veľkú radosť z pekného, českého, obrazového prírodopisu (o zveroch), čo dostal na Vianoce. I s otcom spolu si to čítavajú, i mne čítava z neho, i ešte k Hanke chodí s ním, keď nás tu nemá. I jeho kamaráti ho už poprezerali. Teraz i večerné rozhovory pred zaspatím idú najviac o zveroch, ba i ráno, náhle pobadá, že už nespím, spustí rad otázok o nich, napríklad: že keby sa všetky hyeny, čo sú na svete, pochytili do boja so všetkými tigrami, čo sú na svete — ktorí by zvíťazili? Akým spôsobom môžu Angličania zabiť tisíc tigrov do roka? Ako sa vtáčky poznávajú medzi sebou, keď sú si mnohé druhy veľmi podobné? Ako myš môže na poli poznať svoju dieru, keď je tam na stá myšacích dier? a tak ďalej, a tak ďalej — a od mamy žiada i čaká hneď na všetko pohotovú pravú odpoveď.

I v mimoškolských cvičbách kreslí teraz samé zvery a otec mu za každého nakresleného dáva šesták, ktoré peniaze si má odkladať, aby si, keď sa ich hodne zozbiera, kúpil za ne takú vec, ktorá by mu bola po vôli. Ale za jeleňa mu veru — celkom po kupecky — bol stiahol grajciar zo šestáka preto, že mu zabudol zakresliť chvostík.

„Čo len taký ošmrdok!“ vetil Ivan pohrdlivo a niekoľkými čiarkami ho dokreslil — i dostal stiahnutý grajciar.

Namiesto gymnastiky je teraz zjašený za kĺzačkou, i bez zimného kabáta ta chodí, nedbajúc ani na kašeľ a nádchu; vždy máme preto s ním škriepky.

Mne každý deň začína prichádzať na um, že toto je už posledná jeho zima v rodičovskom dome, a pritom nemôžem sa

zbaviť všelijakých obáv o neho. Keď som o tomto i jemu hovorila, pritúlil sa ku mne a ticho počúval moje upozorňovania i napomenutia, ako si potom, keď už nebude pri nás, sám bude musieť dávať pozor na seba v každom ohľade, schytralostí sa nedopúšťať, ale rozumne a statočne si vo všetkom počínať. A veď úmysly i on má dobré, môj čistosrdcí Ivan — ale od úmyslu po uskutočnenie je ďaleká cesta so spádmi a odbočkami i u dospelého človeka, tobôž teda u chlapca…

Už mu výbavu, novú bielizeň pilno chystám i cez večery, lebo v lete pre iné roboty na to neprídem. Pritom jemu prišlo na um, že by sa veru i sám mal naučiť šiť, lebo že mu v Bystrici nebude mať kto zašívať, keď sa mu niečo rozdrapí — i pochytil akúsi šedivú handričku a poobšíval—poprešíval ju dookola i krížom—krážom bielou niťou. Potom si ju pekne uložil k môjmu šitiu a na druhý deň ju zasa vytiahol pocvičiť sa. Ja som ho ešte na to pri najbližšej príležitosti pochytila, aby si pri mojom návode prišil na kabát odtrhnutý gombík i bez mojej pomoci

ale nastane sa pritom dosť a uznáva, že je to veru nie tak ľahko, ako si myslel, kým sám nesproboval.

Zo školy mi donáša hrdé zvesti, ako si myslel, kým sám nesproboval. Sú teraz traja hlavní „kustoši“ — z nich jeden je Ivan — ktorí majú dvoch „podkustošov“ a tí zasa pod svoj dozor prislúchajúcich žiakov, ktorých majú prerectúvať i vôbec o to sa starať, aby sa v škole učili a poriadne držali. Aj dievčence sú tak zriadené.

Robí si hárky na katalóg, do ktorého má značiť klasy sebe podriadených kustošov; včasráno vstáva a ešte pri lampe si píše svoje úlohy, aby včaššie mohol ísť do školy prerectúvať ich, i popoludní sa z tej príčiny už o jednej poberá. Ba i doma ho zavše nadíde nejaká starosť o nich a často si ich zaspomína.

„Všetci žiaci, čo sú podo mnou, si musia písanky čisto držať,“ pripomenie s istou samospokojnosťou. Alebo: „Z mojich je dosiaľ najlepší N. N.; ak sa i naďalej tak bude držať, bude jeho mama rada, lebo ma i prosila, aby som ho len napomínal.“ Inokedy zas: „Dvaja z mojich kustošov sú veľkí darebáci; Milan S. povedal, že by ich ináč naučil poslúchať, nuž som mu ich ponúkol, aj mu ich oddám, nech sprobuje, ja som sa už dosť natrápil s nimi. A on nech mi dá miesto nich dvoch zo svojich.“

:

Vyznieva z toho už isté sebavedomie, ale u Ivana niet vypí—

navosti ani zamak, vždy je hotový uznať i najmenšie zásluhy iných. Nedávno sa cez celý večer nemohol upokojiť, že jednému zo svojich chránencov musel dať štvorku, keď z lekcie celkom ničoho—nič nevedel, hoci mu vraj aj Ivan všemožne pomáhal. Vzal katalóg, študoval, prerastoval, jednal sa so svedomím — i dal sa prekonať priateľstvu: vymazal štvorku a napísal trojku. Ale pritom si umieňoval, že hneď zajtra začne patričného vopred pripravovať na každú lekciu, lebo je vraj dosť schopný, len sa mu nechce učiť. Nuž hľa, hľa: na inom to vidí môj milý kustoš, a na sebe nie, v čom hodnou mierou aj sám väzí! Ale priateľ je úprimný, každému by chcel byť na pomoci.

Včera, keď pán profesor vošiel do školy, deti práve robili krik, nuž sa vraj hneď k Ivanovi obrátil:

„Šoltys, akýže je to poriadok? Čo si nedržíš školu lepšie na uzde!“

Znelo to síce ako pokarhanie, ale bolo v tom pre Ivana jednako mnoho pozdvihujúceho, a on si už zhľaduje nejaké primerané rozprávky, čo ich vraj bude cez prestávky deťom čítavať, aby zhony nerobili.

Mne sa to všetko veľmi páči. Ak i naďalej tak bude, naberiem najlepších nádejí ohľadom Ivana. Avšak bezpečiť sa nesmiem — horlivosť je priživá, aby sa mohla stále udržať na tom stupni.

Február 1889

Ivan má veľkú nádchu a kašeľ, ale dnu jednako neobsedí, ak sa vždy s ním nezapodievam. Ani už nežiada, aby som mu čítala, lež naopak, ponúka sa, že on mne bude čítať niečo zaujímavé, ale keď musím ísť po svojej robote, už ufujazdí. Hlavnou zábavkou mu je hádzať snehové gule, a mňa neúprosne vyvoláva na dvor, aby som sa podívala, ako hodí do straky alebo vrabcov. I svoje kĺzačkové umenie mi zasa predstavuje, len ho mrzí, že doma má naň primalý priestor, a vždy ma prehovára, aby som sa aspoň len jediný raz išla podívať, keď sa korčuľuje v „jame“ s kamarátmi. Tam uplatňuje sa jeho strunistá obratnosť a on by chcel, aby som ho v tej sláve i ja videla. Môjmu chlapcovi sa ešte vždy žiada, aby som vo všetkom, čím sa

zaujíma a čo jeho teší, mala účasť, a mňa to v srdci vždy pohne k radosti, ktoré mi je, pre moju ustavičnú zapriahnutosť v robote, zavše i obťažné.

Vo svojej školskej a kustošskej horlivosti, tak badám, už ochabuje. Ponosoval sa mi, že keď raz išiel poriadok robiť so šantiacimi deťmi, o ktoré sa ich kustoš neuchol, lebo s inými kustošmi známky zamieňal, pán profesor „vyvolal“ (akoby pokarhal) jeho, Ivana, a nie patričného, ktorý zanedbal povinnosť. Znechutilo ho, keď vraj má trpieť za to, že išiel na poriadok napomínať. Aj ináč zavše pošomráva proti svojmu profesorovi, hoc i nie vždy z takej vážnej príčiny. A najviac mu je len tŕňom v oku, že je pán profesor k dievčencom lepší ako k chlapcom.

„A ten pán profesor tie dievčence tak chráni (už neužíva úctivého dvojenia: chránia, povedali, a tak ďalej, keď o ňom hovorí, už sa i od toho emancipoval), len aby ony nič zlého nepodstúpili! Nedávno, keď navláčili do školy snehu a nás ním obhadzovali, povedal nie im, ale chlapcom: „Dnes popoludní si prídete školu zamiesť!“ Ale my sme sa hneď ohlásili: „Pán profesor, veď to dievčence nasmetili a snehu nahádzali, nie my!“ — „No, teda si dievčence zajtra vymetú,“ vraj. A to už len, aby ony nemuseli! Ba tak ti ich chráni pred nami, že ich aj o koľko prv vypustí zo školy, len aby sme ich my nemohli snehom obhádzať! Ale keď sa my pustíme behom, jednako ich ešte dohoníme. Oľga I. má na topánkach také kapčeky, ledva v nich hupká, nuž sa jej i včera dostalo od nás dosť snehových gúľ. Zastrájala sa, že sa nám dnes odplatí, ale sa veru neodplatila, lebo sa nás bála. A Mariška I. sa smiala, že sa ona nebojí, lebo má dobrý vlniačik, ale potom predsa plakala, keď sme jej do vlniačika začali prášiť gule!“ vystatuje sa môj negavaliersky gavalier.““

Ja mu dohováram, ako je to špatné, keď sa chlapci nešetrne chovajú k dievčencom, ktoré sú od nich slabšie a sa im teda nemôžu rovnakým odplatiť, ale jeho to ešte nedojíma. Takí zelení laganci majú svoj zvláštny pôžitok, keď môžu dievčencom dokázať svoju nadvládu.

„Ale ja som sa potom na tretí deň spýtal pána profesora,“ pokračuje vo svojej obžalobe, „či dievčence teda zamietli ako včera tú školu, a on povedal, že veru hej, aby som len pozrel, aká je pekná. Veru, keď ju chlapci zamietli, čo cez obed tu ostali!“ povedal som!

„Ale pán profesor by ťa za také odvrávanie mohol i zavrátiť,“ poznamenám.

„Ach, však on to niekedy rád, keď sa deti s ním špásujú, len sa popod fúzy usmeje,“ poučuje ma môj skúsený žiak, „ale niekedy špásuje trsteničkou deťom po chrbtoch. Kým ešte len kričí na ktoréhosi: „Čo tam robíš? Čo sa neučíš! Hneď ti hlavu odšraubujem!“ — dotiaľ sa ešte nebojíme, ale keď sa začne naozaj hnevať, vtedy ti je strašný, potom každé dieťa ticho sedí, ešte sa i skrčí, aby ho pán profesor ani nevidel. Vtedy ani len neškrkneme, iba sa učíme.“

„Ale pokoj nemáte, kým ho nezbednosťou do takého hnevu nedonesiete. Má s vami tri svety, chudák!“ zastanem obžalovaného.

Rozumie sa, že sa toto pretriasa večer pred spaním, keď je Ivan už pod perinou. Ešte jedno nestačí dokončiť, už sa mu iné tisne, pričom hlas tak živo a premenlivo moduluje, akoby sa škriepil, alebo akoby ma o niečom nasilu presviedčal „Lebo, vieš, mamka –“ „Hm, ale si nemysli, že je to len tak!“ „A vieš prečo, mama?“ pristavuje sa v reči, aby napružil moju ochabujúcu pozornosť, keď mi rozpráva, čo sa z dejín učia o Konštantínovi Veľkom a Juliánovi Apostatovi, o križiackych vojnách a ich hrdinoch, o bojoch s Turkami, oduševňujúc sa za Zrínskeho a Sobieskeho — a ja načúvam, vyšívajúc na jeho bielizni dierky, zavše prehodím otázku alebo poznámku, a tvrdo čakám, kým zaspí. Keď konečne zatíchnu jeho výrečné ústa, zastanem pri ňom a zahľadím sa do jeho šťúplej, vždy pohyblivej, ale teraz ticho—pokojnej tváre nad čelom s tmavou vlasovou striežkou i čiernym vejárikom mihalníc na bledom podočí, a zamyslím sa, ako bude jemu bez nás a nám bez neho o takto rok…

Marec 1889

Povedomie, že ho už nebudem mať tu dlho, pobáda ma zaznačovať si o Ivanovi čo—to, kým ho tu ešte mám. Potom mi prestane táto úloha, ku ktorej som sa tak priviazala.

Pravda, sú to nie vždy milé veci, čo o ňom mám zaznačiť, lebo je veľmi stály v premenlivosti, že raz jeho dobrá, druhý raz nedobrá strana prichádza v ňom k moci.

Ako sa príchod jari oznamuje, ožíva i jeho žiadza po vonkajšom svete, po zábavke a neviazanosti. Slniečko ho vyláka na dlhšie vychádzky do okolia — a to bez zimného kabáta. Zavše príde od studeného vetra skrehnutý. Aj nedávno popoludní zmizol bez zimníka, a keď na mraku prišiel domov, vysvitlo, že bol sa s chlapcami člnkovať na veľkej kaluži v jame — a člnkom im bolo koryto na pranie. Našťastie v ten deň nebolo ostrého vetra, nuž sa mu nedostalo veľkého dohovárania, že išiel ta bez zimníka, ale keď sa potom na spanie zobliekal, predsa som sa musela zhroziť, lebo som až vtedy videla, že má nielen pančuchy, len i spodné šaty až skoro po pás na sebe mokré. Priznal sa, že sa brodili v studenej snehovej vode, kermenovali svoj slávny čln, a on ešte i celý večer vydržal v mokrých šatách, úfajúc sa iste, že to na ňom uschne a vec sa mu prepečie bez pokarhania. Keď si tu počína tak ľahkomyseľne, kde ho vždy napomíname, akýže pozor si bude dávať na zdravie tam, kde nás nebude? To ma trápi.

Potom som ho už trela mokrým i suchým uterákom a zháňala teplý čaj, v strachu, že si pritiahol nebezpečné prechladnutie. Ale dosiaľ, chvalabohu, nebadať nič zlé — je napodiv proti zime otužený.

Iste i preto teraz viac uchádza z domu, že sa mu po tieto časy ani toľko nemôžem venovať ako dosiaľ, lebo som strašne zavalená robotou. Hanku sme museli pred mesiacom preč dať a inú na niečo súcu dosiaľ si nemôžem nájsť — oproti jari nechcú ísť dievčatá do služby, keď im všade kynú dobré zárobky. A k tomu nám práve teraz ešte i učeň ťažko ochorel, nuž sa trhám medzi obchodom a kuchyňou. V tomto položení mi môj syn často, keď je opanovaný dobrým duchom, preukazuje milú uznanlivosť, príde mi do kuchyne ponúknuť svoje služby, prikryje na stôl, ráno si svoje topánky dá do poriadku, aby som sa ja s tým nemusela ustávať.

Ale naproti tomu svoje učenie začína zanedbávať, keď nestihnem dostupovať mu oň. Ani kustošská hodnosť ho už tak nedvíha ako sprvu. Nedávno sa mi sťažoval, že im trom hlavným kustošom pán profesor dal kľačať preto, že niektorí nezbední chlapci robili krik. A tí sa potom ešte i vysmievali z nich, že vraj: „Za čo je kus zeme v Kľačanoch?“ Nuž to veru kustošom vážnosti neprisporilo. Lenže by človek musel najprv počuť i druhú stránku, totiž pána profesora, ako sa to strhlo.

Niekedy sa stane, že ku svojej práci pripútaná, so starosťou myslím, ako Ivan iste zasa niekde halaškuje, nepomysliac na čakajúcu povinnosť — a ono, keď si o chvíľu po niečo idem do izby, nájdem ho tam zabratého do učenia alebo do kreslenia. To mi hneď oslabí všetky nepríjemnosti, pekne sa na neho usmejem a v duchu ho odpytujem za minulé upodozrievanie. Avšak — aspoň pošepky treba i to vyznať — zavše i tu vysvitne, že sa k tejto poriadnosti neschápal sám, lež otec ho k nej dopravil; ale tiež je dokázaná vec, že sa aspoň niekedy priberie i sám od seba.

Nedávno zas, bolo to v stredu popoludní, od druhej do večera sedel pri svojich knihách i zošitoch a večer sa sám tešil, ako mu je dobre, keď si všetko porobil, čo bolo treba. My sme ho, pravda, pochválili i neomeškali pripomenúť, že však by vždy takto mohlo i malo byť, a otec k tomu ešte pochybovačne, položartom prehodil:

„Nebodaj si sa s kamarátmi pohneval, keď si za pol dňa vydržal bez nich.“

Ako Ivan pozrel na otca, hneď som vedela, že sa cíti byť trafeným jeho poznámkou, lebo Ivanove oči sú výrazné nad všetky slová a ich reč je vždy úprimná, ešte sa nevedia pretvarovať. A teraz z chvíľkovej zarazenosti už i zablysla sa v nich iskierka humoru; priznal sa, že otec veru dobre uhádol, a veľmi názorne nám vyrozprával, ako sa chlapci hneď po obede zišli na gymnastike, začali sa baviť „na remeslá“ (každý posunkami a pohybom znázorňujúci výkony svojho remesla) ale jeden z nich sa nebavil, iba ostatných vysmieval a „figuroval“, nuž im to tak pokazilo všetku chuť, že sa s hnevom rozišli a každý pošiel svojou stranou domov.

Ako vidno, také kamarátske rozkmotrenie má i svoju veľmi dobrú, užitočnú stranu a malo by sa častejšie udiať.

Máj 1889

Už sa mi nikam nedostane času napísať sem niečo; roboty je čo deň viac a zo slúžky ešte vždy niet pomoci. Už som tri vymenila, ale ani jedna nebola pre mňa súca. Iba malé dievča zo susedovie chalupy ma chodí vyslúžiť, čo z neho vystane. Od rána do večera som zapriahnutá, až som už ubolená od

namáhania. A tak môj Ivan má slobody viac ako treba, keď nestačím obzerať sa o neho. I využíva ju, často zmizne z domu a učenie zanedbáva. Spolieha sa, že on to vie, čo sa učia. Od otca dostáva veľa hrešenia — často i nezaslúženého. Mne ho napríklad bolo ľúto, keď raz musel vypočúvať veľkú kázeň, že od povinného učenia odbehol kamsi, kde chlapci rakety púšťali. Nuž, ktorý živý a zdravý chlapec by sa zdržal účasti pri takej lákavej, blýskavej zábavke?! Ale keď pri takom karhaní z Ivanovej obrany vysvitne, že si bol napríklad jahodnícky mlyn poprezerať, lebo chcel už raz vidieť, ako sa múka melie, alebo že bol v novej garbiarni pri Turci, i vie všetko vyrozprávať, čo tam videl a pochopil, vtedy skrotne i otec a miesto dohovárania nastúpi poučujúci a vysvetľujúci rozhovor. Ivana to vždy zaujíma, všetkému chce vedieť základ i súvis.

Raz prišiel oznámiť, že s istým žiakom z polgárky, s ktorým sa v zime na kĺzačkách tuho skamarátili, ide sa prejsť proti Vrútkam. Ale keď sa podvečer vrátil domov, priznal sa, že veru boli už na Vrútkach, kde pochodili celú železničnú osadu, všetky dielne a strojárne — vôbec všade sa obrátili, kde čo poučné mohli vidieť. Za toto nedostal hrešenia, len trochu dohovárania pre diplomatickú lesť, ktorou nás povedome ošudil, keď nám oznámil, že sa ide prejsť „proti Vrútkam“, — lebo oni už vtedy museli byť dohovorení, že pôjdu až na Vrútky na výskumné štúdie. On, majúci už s nami svoje skúsenosti, celkom správne predpokladal, že my, vzhľadom na všelijaké nehody, čo sa mu tam môžu prihodiť, neboli by sme ho ta pustili bez nejakého spoľahlivého vodcovstva, preto nás takto zaobišiel. To je, hľa, predbežná ukážka, ako sa bude uvoľňovať spod našich pút — a pre nás zároveň poučenie, že toto uvoľňovanie je nevyhnutné a má i svoju dobrú stranu. Keby sa nebol odhodlal proti nášmu predpokladanému zákazu ísť na Vrútky, nebol by nadobudol tých svojím spôsobom osožných vedomostí, ku ktorým sa takto dostal. Lenže také synovské podvody, pravda, nie vždy sú namierené k dobrým cieľom.

Ale i za tieto svoje ešte nevinné slobodnícke priestupky mi inokedy celkom nevypočítateľne dáva milú náhradu, keď po návrate zo školy a užití prichystaného olovrantu ma vyhľadá pri mojej robote, čo by som kde bola, či v pivnici alebo na povale, či v záhrade alebo v obchode, a chce mi pri všetkom po—

máhať. I rozpráva mi svoje veci a verne vytrvá pri mne až do konca — ak ho kamaráti neprídu odvolať.

Pred zaspávaním mi už menej štebotáva, lebo ho stačím málokedy počúvať. Zväčša už spí, keď od roboty prídem na pokoj do izby. Ale ak je ešte koľko—toľko pri povedomí a zbadá ma v izbe, už má napohotove nejakú otázku. Napríklad:

„Mama, a tí na tom severe, keď majú i za tri mesiace noc, či za všetky tri mesiace na dúšok spia?“

Alebo:

„Mama, však by ten musel mať dobré pľúca, čo by tak zadúchol do pece, že by to von komínom vyletelo?“

Ale keď má niečo zvláštnejšie, nedá mu to zaspať, kým mi to nevyrozpráva, čo by som ako neskoro prišla do izby. V takom prípade sa hneď posadí na svojom diváne, len čo vojdem dnu. Tak i včera:

„Mama, keď sme dnes išli zo školy, na ulici ti nás pristavil jeden chlap. Ale nebol odtiaľto, lebo bol v takom trenčianskom, či oravskom či akom kroji. A ten sa ti nás hneď zhurta opýtal: „A čo ste vy, chlapci — či ste Slováci, či ste Maďari a či ste čo?“ – „My sme Slováci,“ povedali sme mu. Janko B. až tak po prsiach udrel: „Ja som Slovák!“ lebo toho prvého pristavil. Ale ja som tiež hneď pribehol a kričal som: „Aj ja som Slovák!“ A on ti nám potom povedal: „Tak je dobre, len sa držte, ja vás vždy budem napomáhať!“ A to ti bolo just pred Maticou — nebál sa, že ho odtiaľ počujú.“

Týmto si patričný náramne získal srdcia našich chlapcov —nie tak pre štedrý sľub, ako pre neohrozenosť — a môjho Ivana strašne mrzí, že sa ho neopýtal, kto je, čo je.

Jún 1889

Ivan je pred skúškou — pred svojou poslednou tu v rodnom meste — ale starostí si preto zamak nerobí. „Vítanku“ na skúšku naučil sa za chvíľu a o iné sa nestará. Teraz, v posledné dni, som ho silou—mocou prinútila k repetíciám; tak či stačím, či nie, musím pri ňom do poslednej chvíle inštruktorovať. Jemu je oveľa dôležitejšie, keď sa napríklad uzhovoria kdesi na svojom rákoši, že budú hrať divadlo, a robia potom všetky možné prípravy — do toho je samý oheň. Pre také veci sa nemôže od—

trhnúť od kamarátov zavše až do pozdného večera, a doma potom dostáva hrešenie od nás, mrzútov, čo už nevieme detskej duši uznať.

Tak, chudák, dostal od otca veľké hrešenie i nedávno, keď prišiel domov až pozde večer po zatvorení obchodu. Otec zatiaľ odišiel do kasína a ja som sa od rozčúleného Ivana dozvedela, čo ho tak dlho zadržalo.

V I—ké dvore sa vraj vtedy večer dopočuli naši chlapci, že sa židovskí chlapci stroja zákerne udrieť na nich niekde na záhumní, keď sa tam budú baviť. I organizujú sa už vo veľkom na túto slávnu akciu. „Asentujú“ vraj vo dvore svojho ustanoveného vodcu, i zbroj už majú nachystanú. Nuž nech sa páči posúdiť, či tu nebolo pre našich chlapcov dosť príčiny rozčúliť sa a hoci i zabudnúť prísť domov. Rozumie sa, že hneď uznali potrebu zriadiť sa i zo svojej strany na obranu a i naskutku odstala o tom prvá porada.

V ten večer môj Ivan nemohol dlho zaspať: uvažoval o všelijakých spôsoboch, smerujúcich na to podniknutie, ktoré istotne i predostrel generálnej porade na druhý deň, kdesi na gymnastike. Tam sa potom vraj hneď začali i naši čo bojachtivejší spisovať a podvečer sa ich niekoľko dohrnulo k nám. Ivan ich vyviedol na povalu nad dreváreň, aby si tam vyhľadali kadejaké tyčky a doštičky z debien — na šable a oštepy. Teda zbrojili. Potom však deň—dva bolo ticho; nazdávala som sa, že celá vec zaspí. Ale na tretí večer môj Ivan prišiel zasa pozde domov a už zďaleka, iste aby som nepopadla času brať ho na otázku, mi privolal: „No vojna už bola — ale aká!“

Potom, pravda, zasa celý večer mal o čom rozprávať. A bola to veru čudná, pre obe stránky hodne charakteristická „vojna“. Zákerného zaskočenia nebolo preto, že naši sa, ako napochytre mohli, pripravili na odpor a potom už oni vyzvali Židov, aby teda išli do toho boja, lebo nechceli ďalej v neistote čakať, kedy ich oni, nepripravených, napadnú. Naši vyšli do veľkej priehrady na nižemestí pod svojou bielou, červeným krížom označenou zástavou — bola to teda akási križiacka výprava. Ale Židia, hoc ich bolo hodne viac než našich, nijako nechceli vyrukovať zo svojho bezpečného, zatvoreného dvora, kde mali svoj tábor. Až na viacrázové srdnaté vyzvanie našimi sa zrazu s veľkým krikom vyrútili na nich (ich dvor—tábor je práve oproti priehrade) — ale svoju zástavu nechali múdro

a opatrne doma vo dvore. Ako sa dve nepriateľské čaty zrazili, začali sa prať papekmi a „šabľami“, ale nie po hlavách, „len po chrbtoch a dolu nižšie“ — tak bolo vymienené. Židia sa dreli rovno k zástave našich; jeden veľký chalan, práve iba na to ustanovený, aby ju našim malým chlapcom vytrhol z rúk, rútil sa vopred. Naši si ju bránili do krajnej možnosti; keď už zástavník mal ruky červené od nepriateľského bitia a stískania, prevzal ju iný z našich, ostatní sa zhŕkli okolo neho, aby nepriateľa k zástave nepripustili, ale veľký chalan sa konečne predsa pretisol k nej, silou—mocou ju vykrútil chlapcovi z ruky a cvalom bežal s ňou do židovského tábora. Všetci Židia za ním, ako na úteku, a naši za nimi — totižto za svojou zástavou. Ale tí lepšie zaberali, vbehli do dvora a zachlopili bránu. Potom pomedzi mreže, vystrkujúc zástavu, vykrikovali:

„Víťazstvo je naše; tu je vaša zástava!“

Naši, pravda, sú pobúrení, že to nebola statočná vojna, lež zbojnícky výpad od tých, ale formálne víťazstvo si tí osobujú a teraz následkom neho sa už i veľkí židovskí žiaci z polgárky vyhrážajú, že našich nabijú, kde ich pochytia.

Tak naši vojnu prehrali, ale im azda aspoň isté užitočné naučenie ostane z nej pre život.

Hodno ešte zaznačiť o tejto „vojne“, v ktorej telesného skaličenia nedostalo sa nikomu, že istý slovenský, ináč toho si povedomý chlapec, bojoval so Židmi proti svojim; po druhé: že iný, za Maďara sa pokladajúci zemiansky chlapec bojoval s našimi proti Židom (i zástavu s krížom podarovala jeho mama); po tretie: že židovský chlapec to bol, čo našich upozornil na zákernícke nástrahy Židov proti nim; a konečne po štvrté: že farský pastierik (teda ľud!) nevolane dobehol našim na pomoc a najväčšmi mlátil nepriateľa — urobil vraj sám toľko ako štyria iní, a vraj len taký malý územok! Musí byť v „mlátení“ vycvičený. Ba i jeden hodný učeň vraj dobehol odkiaľsi bez všetkého pozvania, ale už pripozde. Ten vytrhol kôl z plota, iste chcel ním orútiť toho veľkého chalana, čo vykrútil našim zástavu z rúk, ale pri všetkej rozhorčenosti naši malí chlapci mali toľko chladnej rozvahy, že to prekazili. Bolo by sa Židom zle povodilo, ak by boli dočkali, kým by sa viac takýchto nezapísaných bojovníkov bolo proti nim zbehlo!

Takéto veci, pravda, chlapcov väčšmi pútajú ako učenie, a ja im to nemôžem zazlievať. To je prirodzené chápanie sa do ži—

vota. Že Ivan nikdy nebude do učenia taký bedlivý, akým by sme si ho my žiadali, na to sa už pripravujem, lebo vidím, že sú ľudia, ktorí sa nikdy nepriučia pilnosti a v akomsi fatalizme počítam už s týmto neprekonateľným vrodeným nedostatkom, o ktorom oddávna skusujem, že neustúpi ani osudným zlým následkom. Ale viac ešte ako jeho nepilnosť skľučuje ma to, keď mi napríklad sľúbi, že po skončení tej a onej veci s kamarátmi si príde urobiť čo treba, napísať alebo naučiť sa úlohu —a potom nestojí si v slove, na sľub či zabudne, či povedome ho nesplní, keď mu je zábavka milšia od povinnosti. To ma vždy znovu uvrhne do všelijakých obáv ohľadom jeho mravného vývinu. Ako mi triezve pozorovanie skutočného života strháva z očí závoj idealistickej viery v šľachetnosť ľudí a učí ma rozoznávať pozlátku od zlata, vidím okolo seba mnoho mravných nedostatkov, slabosti charakteru, vôbec neupevnenosti, z ktorej vyplýva nespoľahlivosť vo všetkých veciach. A keď si pomyslím, že by som ani ja nemala pri svojom svedomitom usilovaní zo svojho syna vykresať niečo oceľovitejšieho, v sebe upevneného, je mi nevýslovné otupno okolo srdca, akoby mi bol zmarený celý život.

Ale ja iste od detskej sily priveľa žiadam. Na upevnenie charakteru i pri dobrých vlohách musí byť najprv dlhý a tvrdý mravný cvik v samom živote — učím sa chápať, že ani pevné charaktery nepadajú hotové z neba — a teda ani od môjho Ivana nesmiem žiadať nemožnosti.

August 1889

Je nedeľné popoludnie, hodne sparné. V malej dvornej záhradke v zelenom chládku sedia na lavici starý otec bielovlasý, jeho syn a toho malý syn — totižto môj svokor, môj muž a môj syn. Starý apa si pozvoľna fajčí z fajky na dlhej trúbeli, otec čosi rozpráva, rozkladajúc rukami, a Ivan ticho sedí medzi nimi v prostriedku — iste sa nudí. Viem, že by radšej bol niekde s kamarátmi. I mňa volal ta, i za ruku ma ťahal, možno mi chcel niečo rozpovedať, ale mne sa žiada trošku pokoja v samote. Keď pozriem cez oblok, padnú mi oči práve na nich —i zažiadalo sa mi zaznačiť si ešte niečo o mojom Ivanovi, kým ho tu mám.

Skúšku odbudol so zdarom, hoci sa s učením nenamáhal. Možno bolo by mu osožnejšie, keby mu to nebolo tak ľahko prišlo. Jeho známi z polgárky ho vždy strašili, že keď nechodil do štátnej školy, v prvý rok na gymnáziu istotne prepadne z maďarčiny. Otca to omínalo a už sme sa pristrájali dať Ivana cez prázdniny niekam do maďarského mesta, aby si v maďarčine nadobudol viac zbehlosti — ale keď medzitým zišiel sa raz ešte v kasíne s profesorom S. a na jeho otázku mu prejavil tento svoj úmysel s Ivanom, celkom rozhodne ho odrádzal od toho, ubezpečoval, že Ivan pri svojej pripravenosti prepadnúť nemôže, čo by ho ako prísne pochytili, vôbec až s oduševnením vydal o Ivanovi také svedectvo, akého som sa ani zďaleka nedomýšľala. Vyzdvihoval nielen jeho bystrú chápavosť, živý záujem a pádny vtip, ale i jeho mravné vlastnosti — a už najmä vraj tej úprimnej dobroprajnosti ku všetkým spolužiakom, i najposlednejším a najnepatrnejším, aká je u neho, vôbec ešte nespozoroval v celej učiteľskej praxi. Nuž toto ja uverím, však on od svojho malička býval až veľmi oddaným kamarátom — ale či práve táto pekná vlastnosť poslúži mu k dobrému, kým sa vychová, to veru neviem.

Ináč ani v tieto domácu školu dovršujúce prázdniny neprajeme mu, chudákovi, úplnej voľnosti. Po maďarsky musí čítať každý deň, aby z cviku nevyšiel, a starý apa sa ponúkol voviesť ho do začiatkov latinčiny, aby mu trochu cestu k nej prekliesnil. A okrem toho nám pomáha i v obchode, ako sme bez učňa ostali, a to tak poriadne, že jeho pomoc vskutku pociťujeme. Ľuďom sa veľmi páči, keď v bielej „šurci“ balí tovar a obsluhuje; každý sa na neho podíva, hovoriac, že máme driečneho a obratného učníka, a jemu zas páčia sa tie pochvaly, kvituje ich vďačným úsmevom. Aspoň tú odmenu má za synovskú ochotu, s ktorou nám pri ináč nemilej mu práci pomáha, keď vidí, akí sme zapriahnutí.

Ale často sa nám i vytratí z obchodu, náhle zbadá kamarátov. V našom dvore si spravili prieč a gymnastizovali bez miery, najmä Ivan, takže dostal od toho po dlaniach mozole; jeden z nich sa akosi do živého predrapil a povstala z toho strašná boľačka v ruke, celá mu opuchla a sa zapálila, ani spávať nemohol viac nocí, a ani ja nie, hoci sa on, môj drahý, až hrdinsky držal, i v najväčších bolestiach statne potlačoval stenanie, keď videl, že s ním trpím. To ma upomínalo na neho,

keď bol ešte maličký a niečo prechorel, aký býval práve vtedy dojemne milý a nežný ku mne — môj vtáčik zlatý.

Teraz už každú chviľu myslím na to, že o krátky čas od nás odíde, ale do slabosti srdca preto neupadám. A on, ako ho znám, tiež nie. Bude mať spoločný byt s dvoma známymi, ktorí už vlani boli tam, a s tými mu istotne bude veselšie, ako mu býva s nami tu. Len keby som bola istá, že zlým vplyvom bude vedieť vždy odolávať, oveľa pokojnejšie by som myslela na túto rozluku.

September 1889

Pred týždňom odišiel náš Ivan do Banskej Bystrice; otec ho ta zaviedol. Lúčil sa dosť ľahko od domova, len trochu slzil, keď sa odo mňa odoberal. I mne prišlo ľúto, ale som sa nerozcítila — teda dobre sme sa držali obaja.

Teraz mi je podivná tichosť v dome, keď mi môj Ivan už tu nešteboce, nerozpráva všetky jemu dôležité veci a ja nemusím ho napomínať, od kamarátov odvolávať a do učenia nútiť. Čudno mi je, že táto moja dosiaľ nevyhnutná, každú chvíľu na mňa naliehajúca vychovávateľská úloha mi razom prestala, akoby mi ju niekto bol z pliec sňal. Či je ozaj už celkom ukončená?

Svoje detské obdobie má môj Ivan za sebou, mne už tu začal spod ruky vyrastať. Svojho malého, milého Ivana viac neuvidím. Nadchádza ma i ľútosť preto, ale neúmorná snaha v nás, ktorá nás ustavične napred poháňa, ju nepripustí, lebo z druhej strany by som si žiadala dožiť svojho syna čím skôr odchovaného, dospelého a samostatného, i hoci dobre viem, že to dožiť pre nás rodičov znamená zároveň ísť dolu vrchom: starnúť a chýliť sa ku koncu. No prejde dotiaľ ešte hodne času, ktorý nám však, nebodaj, donesie viac všelijakých starostí než radostí.

Otec z Bystrice šiel na Dobronivú, kde sa pobavil viac dní, ale od Ivana mi už na tretí deň po jeho odchode doletel lístok, ktorému som sa veľmi zaradovala. Čo do krasopisu i pravopisu sa mu, pravda, môže všeličo vytýkať, ale ináč veľmi plynne a bystro opisuje v ňom všetky svoje nové skúsenosti, ako sa s kamarátom uhospodil u „néniky“, čo sa dialo, keď po prvý

raz išiel do školy, ako im tam školské zákony čítali a dlhé reči prednášali — všetko po maďarsky, ale on to porozumel. I svoj prvý obed v alumneu, pozostávajúci z rajbanicovej polievky a bryndzových halušiek, mi nezabudol opísať. A pri závierke listu zas ohlásila sa jeho naivná prostodušnosť: ustarostený je, že keď odchádzal z domu, dal mu starý apa zlatovku, aby mal hneď niečo groša pod rukou — a tu, keď sa milej zlatovke v Bystrici prizrel bližšie do očí, vysvitlo, že sú to až dve zlatovky, nie iba jedna: nuž či sa vraj starý apa nepomýlil, či nedal viac, ako mal v úmysle. A čo teraz robiť?

Starý apa sa usmial, keď som mu to prečítala, a odkazuje vnukovi, že to veru nebol omyl, tie dva zlaté že obidva patria jemu celým právom — len je zvedavý, ako si s nimi pogazduje.

Ja som zasa zvedavá, či vždy bude pri prijímaní peňazí taký škrupulózne svedomitý.

Tak, hľa, i listovne mi vie všetko vyrozprávať, čo sa s ním deje, dôvernosť medzi nami sa azda nepreruší. Ja som mu, rozumie sa, tiež hneď obšírnym listom odpovedala, a tak je naša korešpondencia už začatá.

I otec sa o niekoľko dní vrátil uspokojený, že je Ivan tam v dobrých rukách a že i sám sa bystro chápe do všetkého. Podľa toho by sme nateraz mohli byť o neho celkom na pokoji —ale mňa predsa nadchádzajú každý večer všelijaké starosti, keď sama ostanem a o Ivanovi premýšľam. Vidí sa mi, že týmto odchodom z domu je už na celý život od nás odtrhnutý; keď na krátky čas prázdnin i bude prichádzať domov, to už len akoby za hosťa.

Náš vplyv u neho bude ustupovať vplyvom iných, nebodaj i vplyvom nedobrým, ktoré mu pri jeho povahe môžu byť záhubnými.

Tieto obavy ma často znepokojujú a ani nie sú bezzákladné, lebo kamkoľvek pozriem, všade badám, že naši slovenskí synkovia už hodne sa odcudzili čisto idealistickému a serióznemu ponímaniu svojej životnej úlohy, aké opanovalo slovenských ľudí v Štúrových časoch a zapustilo korene i do nasledujúcich generácií až po zatvorenie slovenských gymnázií. Naša dnešná mládež už málo vie o rýdzej osobnej skromnosti, o prísnom sebazapieraní, z ktorých jedine môžu vyrastať silné, v sebe upevnené, a teda v každom položení spoľahlivé charaktery. Vysoké heslá vážnych čias sa síce ešte pripomínajú i prízvu—

kujú, ale ani duch, ani skutky nie sú podľa nich. Kto ich opravdivo chápe a chce skutkami dotvrdiť, na toho druhovia pozerajú s úsmevom skúsenej prevahy: „No, no, však ty zmúdrieš! Uvidíme, dokiaľ v tom vytrváš…“

Dnešný „duch času“, vládnuci vo svete, dosť ubíja mravnosť — to sa nedá tajiť. A vodrel sa i medzi nás, neuzavreli sme sa pred ním. A veď je to i ťažko. Naše deti nasiaknu ním už v školách, ktoré sú nie naše, ale my sme na ne odkázaní a pomôcť si nemôžeme.

Nazdávam sa, že rodičia všade majú isté obavy, keď mladých, neupevnených ešte synov dávajú od seba do cudzích rúk — ale slovenskí rodičia majú ešte svoje zvláštne trudovisko, keď musia syna dať do škôl cudzích nielen duchom a rečou, lež rovno nepriateľských už práve preto, že je nie tej národnosti, ktorá v nich vládne. To je nešťastie potlačovaných národov, a matky v nich ho najväčšmi pociťujú. Matky v národoch panujúcich sotva majú o ňom pochopu. Keby v panujúcich národoch nepanovala politická morálka, ustrojená na zabíjanie svedomia, aspoň o toto nešťastie by bolo menej na svete — vtedy, hľa, ani na slovenských rodičov nedorážali by tie nevyhnutné obavy, keď svoje deti dávajú do škôl svojej vlasti, na ktorých slovenské slovo, slovenská kniha, slovenská pieseň sú pokladané ako prečiny proti tejto vlasti.

Do všetkého tohto trudného večerného prehutovania však svieti mi stále aspoň jeden jasný bod: isté, bezpečné presvedčenie, že môj syn pri všetkom odnárodňujúcom nápore, ktorý ho čaká v školách i v živote — a čo by ako lákal priazňou i strašil nepriazňou — nikdy sa nespreneverí svojmu národu, hoci ináč máme príklady odrodilstva i u detí verných slovenských rodičov. Často trniem, či v mladistvom zhone za pôžitkami a túžbe po neviazanosti nezablúdi na krivé cesty — ale že si medzi renegátov nikdy nestane, to viem celkom iste.

A toto mi je vždy konečná, upokojujúca myšlienka, s ktorou zaspávam.

Podľa môjho chápania, pravda, k takej veľkej mravnej próbe, akou je vernosť a skutkami dokazovaná láska k vlastnému národu, i keď je utisnutý, mravne zanedbaný, materiálne ubiedený, že svojim verným nemôže podať nijakých odmien a výhod, bez otázky by prislúchala i mravná upevnenosť vôbec, v každom ohľade, a tak by som i z tej strany mohla

byť bez obáv o Ivana — ale že z tej strany vidím neviazanosť u našich celkom takú ako u nenašich, mám obavy i o svojho chlapca.

Skúmam vo svojej pamäti i v týchto zápiskoch, či som mu dala už tu doma dosť pevný základ, na ktorom by sa pod vplyvom sveta a života ďalej mohol so zdarom sám vychovávať? Isteže usilovala som sa, nakoľko len stačila moja schopnosť, ale o výsledkoch ešte nemôžem vedieť. Úfam sa však, že vrodené mu dobré sily v rozhodný čas prerazia si cestu cez obkľučujúce ich slabosti, a môj Ivan dospeje v osobnosť ušľachtilú a pevného charakteru. Ak sa to stane, to stvrdí cenu môjho usilovania a aspoň ku koncu zjasní môj trudný život, že vďačne zabudnem na prežité ťažkosti.

GYMNAZISTA

AKO IVAN ODIŠIEL Z DOMU, PRESTALI I MOJE ZÁPISKY

o ňom; čo zatým nasledovalo, môžem len stručne podať z pamäti a podľa jeho listov z toho času. Zo zápiskov vyšiel postupne načrtnutý obraz toho, ako matka vychováva svoje deti v tú dobu, keď ešte temer všetko, čo im na duši pribúda, čerpajú najviac z nej. Zatým však žiada sa sledovať ďalší postup výchovy a účinky tých prvých základov, preto, hoc ani neviem, či i táto časť bude tak zaujímať moje čitateľstvo, ako ho, podľa premnohých osvedčení, zaujímala prvá, chcem ju podať, cítiac v plnej miere zaviazanosť, aby som pritom neupadla do materinského straníctva, a aby som trpezlivosti svojho čitateľstva nenadužila primnohými podrobnosťami.

Prvé štyri roky Ivanových gymnaziálnych štúdií v Banskej Bystrici môžem bez rozmýšľania označiť ako dosť šťastné —najmä v porovnaní s ďalšími, nasledujúcimi za nimi. Profesori mu boli dobrí, za všetky štyri roky nemal príčiny ponosovať sa na nich. Vtedajší profesori na evanjelickom gymnáziu boli temer všetci znalí slovenčiny a mali toľko rozumu i svedomia, že slovenským žiakom aspoň najpotrebnejším vysvetľovaním v materinskej reči pomáhali upraviť sa do celkom cudzorečového učiva. Naši chlapci vycítili to dobrodenie a radi mali svojich profesorov i radi sa u nich učili.

Keď Ivan na prvé vianočné prázdniny prišiel domov, radom si ich chválil, a už vtedy vedel vycítiť istú ťažkosť ich postavenia pri panujúcom šovinizme, lebo rozumoval, že by viacerí z nich slovenským žiakom ešte pomáhali a vysvetľovali, ale že sa potom hneď nájdu takí „strážcovia,“ čo im za to do panslávov nadávajú, preto sa vraj musia „držať.“ Vôbec vo všetkých tamojších pomeroch bol už hodne rozhľadený; bolo vidno, že bystro pozoruje všetko okolo seba.

Ináč v ničom sa nezmenil, akoby ani nebol preč býval. Za niektorých nových kamarátov bol nesmierne zaujatý a opísal nám ich dopodrobna, že sa nám stali takrečeno osobne známymi. I všetko, čo tam zažil, nám vyrozprával svojím úprim—

ným naivným spôsobom. A temer vždy sa doma zdržiaval, nerozblúdil sa za kamarátmi ako predtým, a ja som sa cítila šťastnou, že môžem byť s ním spokojná.

Jediný na ten čas nesúlad nastúpil, keď otec žiadal od neho, aby zložil účty z drobných výdavkov, ktoré si mal podľa otcovho naloženia do zápisníka značiť. A on to i svedomite urobil, ale otec akosi zvraštil čelo a mal prísnu tvár, keď tie účty prezerali, lebo temer na každý deň prichodilo tam: „rožok“, „pol onajzky“, „rožok“, „hrozno“ a podobne. Ovocie si kupovať bol mu výslovne dovolil, ale rožky a onajzky sa mu nepáčili, lebo jedenia mal dosť, na hlad sa nemohol ponosovať. A najpošmúrnejšie pokrúcal hlavou, keď z účtov vyrozumel, že Ivan dal najväčší peňažný príspevok na istú žiacku zbierku; vytýkal mu a zatracoval to, že chce byť väčším gavalierom od všetkých ostatných, i značne majetnejších druhov. Ivan, chudák, stál ako zmrznutý, slzil pri tých dohováraniach, osvedčoval, že teda rožky a onajzky viac kupovať nebude, a na tú zbierku že len preto dal viac než iní, aby doplnil, čo chýbalo do okrúhlej sumy.

Mne ho bolo ľúto, môjho neskúseného štedráka, ja by ho preto nebola mohla hrešiť. Ale som sa zdržala a nezastala som ho, lebo som nahliadla, že mu je v tomto ohľade potrebná uzda. Po otcovom odchode som mu ešte ja ticho a láskavo predostrela tú vec, i vysvetlila, že mu otec tým dobre chce, keď ho takto priťahuje. Pritúlil sa ku mne, i uznal, i sľuboval mierniť sa, ale bol celý deň zronený a smutný, akýsi citlivejší než predtým. Venovala som sa mu v ten deň úplne, zhovárala i bavila som sa s ním, ale sa nám nepodarilo nájsť obvyklú dobrú mieru. Mne pritom išlo cez rozum, či takéto uzdenie jeho radodajnosti a trovnosti nebude mať za následok, že nám budúcne zatají svoje nepovolené výdavky a bude miesto nich predostierať nejaké iné. Ale čo robiť? Ponechať ho nehatene jeho chuti a širokej náklonnosti? Táto otázka sa nám u nášho Ivana hneď ukázala ťažkou a zostala ťažkou až do konca.

I druhý raz po tie dni ešte dostalo sa mu dohovárania od otca pre akési samopašenie s učňom v obchode, pre ktoré bol zasa veľmi zronený a znechutený. Cítil sa ukrivdeným, že vyhrmel pre učňa, a zasa som mala starosť priviesť ho nebadane do rovnováhy. Myslela som si, že mu toto znechutí celý pobyt doma, že rád odíde spod nášho dohľadu a dohovárania, no od—

chádzal s ľútosťou, bol by rád dlhšie pobudol, ale podrobil sa nevyhnutnosti bez reptania a bez maznavosti. Ani zvyšné peniaze nechcel od otca prijať, lebo že sa chce odučiť od trovenia, ale otec mu ich predsa dal s pripovedaním, že má sa učiť netroviť na zbytočné veci, i keď má zvyšné groše. I nový vreckový nožík prijať sa okúňal preto, že si predošlý stratil v Bystrici.

„Môj domov mi je vždy na mysli, nemôžem ho zabudnúť: sto ráz mi bolo lepšie tam, ako mi je tu –“ píše v prvom liste zatým, a ja tiež s utuženou láskou myslievala som na neho. Po jeho odchode zbadala som tri bledé, ceruzkou napísané slová na ploche svojho stolíka: „Mamka moja dobrá!“ Ony mi boli vždy prítomným pozdravom od môjho chlapca a útechou pre srdce v nejednu trudnú chvíľu. Keď ich písal, sotva vedel úplne, akú radosť mi nimi urobil.

Skoro zatým poslal nám svoje polročné školské svedectvo, rekomandovane a zapečatene, ako vzácnosť. A i boli v ňom okrem dvoch „dobrých“ samé „výborné“. Skromne sa zdržal akejkoľvek poznámky; veď samo hovorilo za seba, čiže za neho. Svedectvo už i otca uspokojilo, hneď ho šiel predostrieť i starému apovi, ba večer odniesol ho i do kasína ukázať profesorovi S—ovi. Ten, pravda, tiež bol rád, že sa takto začína plniť jeho dobré predpovedanie o Ivanovi, i tvrdil znovu, že bude vždy dobrým žiakom a že ho jeho profesori vždy budú radi vidieť, hoc je i Slovák.

V druhom polroku stal sa lenivým do písania listov, každú správu od neho sme si museli takrečeno vynútiť. A koncom roka mal v svedectve o jedno „jeles“ menej než v prvom polroku. Mňa to zle malo, a otca nie menej — hodne nám pokazilo radosť zo synovho príchodu. Bol nám to ako príučok pre nastávajúce trápenie.

No pomaly sa pozabudlo na túto nemilú, ale už nezmeniteľnú okolnosť, keď som ožila Ivanovou prítomnosťou a jeho dobré vlastnosti sa neodolateľne uplatnili. Býval takmer vždy doma, iba kúpať sa chodieval na Turiec, keď bol pekný čas. Čítal si z knihy, čo ju dostal po skúške ako odmenu za pilnosť, ale do učebných kníh nenakukol cez celé prázdniny. Rád asistoval S—ovi pri fotografovaní a retušovaní, i s jeho otcom sedával na lavičke pod hruškou a vždy si mali čo rozprávať, prekárať sa, ba — i za pasy sa zavše pochytili. Luna, jašiaca sa

radosťou, že je Ivan doma, vždy sedela pred nimi a nespúšťala z neho oči. Takýto obrázok utkvel mi o ňom v pamäti z týchto jeho prvých gymnaziálnych prázdnin.

Keď sa minuli, odišiel zasa do Bystrice, zapriahnuť sa do učenia, ako do nevyhnutnosti, a dom nám ostal pustý. Potom už nemal ani starý S. tu pobudnutia, pobral sa domov, lebo že celý náš dvor nestojí za nič, ako „ten mladý“ odišiel. I Luna dlho bola smutná, vyzerala a hľadávala ho v dome i na dvore.

Všetkým nám chýbal.

V nasledujúce roky listy dochádzali od neho čím ďalej zriedkavejšie — a v školských svedectvách v tej istej miere odbúdali „jelese“ a pribúdali „jó“. Rozumie sa, že nám to zapríčinilo mnoho starosti, mrzutosti a znechutenia, a jemu dostávalo sa od nás karhajúcich a napomínajúcich listov, ale nápravného účinku nebolo badať. A keď prišiel domov, bol vždy ten istý: zhovorčivý, dôverčivý, plný pekných predstáv, vždy ešte s nepovedomým peľom detskej naivnosti. Nebolo možno dlho podržať proti nemu zlú náladu, i keď sme neboli celkom spokojní s ním. A jemu akosi ani na um neprišlo cítiť sa vinným; zdalo sa mu, že vykonal svoju povinnosť, a keď výsledok nebol najlepší, tomu nebol na vine on. Jeho nedostatok ambície sa stále držal, a vyvolať ju sme nemali moci. Vôbec nemenil sa ani v dobrom, ani v zlom.

Cez prázdniny som musela vypočúvať všetko, čo cez celý rok zažil v Bystrici, ako sa s kamarátmi bavil a samopašil na Jasenskom vŕšku, i do Radvane zachádzal do milých, priateľských domov. Že sa z Urpína mal zabiť, letiac už nezastaviteľne dolu príkrym svahom, a iba duchaprítomnosť priateľa T., nižšie sa nachádzajúceho, ktorý sa mu hodil do cesty, ho zachránila. To mi nevyznal v ten rok, keď sa stalo, ale až v posledné prázdniny, aby som nemusela mať obavu, že sa to zopakuje a aby sa vyhol mojim napomínaniam.

Keď produkoval svoje domáce „néniky“ alebo opisoval smiešne príbehy z bystrickej ulice, zašiel vždy do bystrického nárečia, čo celému rozprávaniu dodávalo originálnosti, a mal radosť, keď ma tým rozosmial.

V druhé prázdniny dostal od otca flobertku, aby ňou strašil vrabce, pred ktorými sme si nestačili chrániť ríbezle a zelený hrach v záhradke, i straky, ktoré od jari striehli na naše drobné kurence. Iným vtáčkom podľa dohovoru mal dať svätý po—

koj. Straky mali rozum, neukázali sa viac, ako zbadali u neho flobertku, ale neodbytných vrabcov nastrieľal niekedy celú viazaničku, a otec mu predpovedal, že keď bude odchádzať do Bystrice, všetky vrabce, čo našu záhradu árendujú, budú ho s radostným čvirikaním vyprevádzať až do Príboviec.

A keď potom odchádzal či po veľkých, či po malých prázdninách, nikdy neukázal ľútosť, tvrdo sa držal. Hoci svoju žiacku povinnosť nekonal tak usilovne, ako by sme si boli žiadali, jednako cítil sa k nej priviazaným. V deň odchodu od včasného rána sa nepokojil, i včas vstal, len aby nezmeškal. Až potom z prvého listu odtiaľ vždy znelo hodne clivosti, že mu je ľúto za nami, za domovom, že mu je ťažko znovu privykať tam a podobne. „Každé ráno sa po pás vydrhlím studenou vodou a ani ráno ani večer nezabudnem sa pomodliť,“ oznamuje mi v jednom z nich, domýšľajúc sa, že mi to poslúži na upokojenie. Vôbec jeho prvé listy, plytvajúce ypsilonmi, usilujúce sa byť zaujímavými (všetko opisoval, čo sa v Bystrici zvláštneho prihodilo) a končiace sa riadne výhovorkou, že viac nemá čo písať, sú milé vo svojej detinskosti — len ich čo rok bývalo menej.

Svojich profesorov si do konca ctil, nikdy s rešpektom o nich nevtipkoval, ako to žiaci radi robievajú. Ak si dovolil nejakú humoristickú poznámku o niektorom, i to išlo dobrodušne, bez výsmechu. Medziiným veľmi zručne napodobňoval, ako ktorý z nich manipuloval svojimi vreckovými hodinkami, keď sa blížil koniec jeho školskej hodiny: ktorý ich zo spodného, ktorý z vrchného vestového a ktorý z nohavicového vrecka vytiahol; ktorý s akým posunkom sa nahol alebo odtiahol, keď na ne pozrel, ktorý si ich už pred desiatimi minútami prv pred seba postavil — ba ešte i to, u ktorého pri otváraní a zatváraní šťukli, u ktorého nie, takže týmito pohybmi a trochu príslušnou mimikou i niekoľkými pritom citovanými ich prípoveďami znázornená bola hneď i celá osobnosť patričného, akoby sa človek vlastnými očami díval na neho.

S takýmito vecami býval Ivan hneď v pohotovosti, len s učebnými knihami chcel mať cez prázdniny úplný pokoj. Zo zábavného čítania do tých čias rád mal bojovné a dobrodružné histórie. Citové veci ho nepriťahovali, pokladal ich akiste za nedôstojné muža, lebo aj ináč vo svojich spôsoboch javil zavše istú drsnosť; svoju detskú prítulnosť a vrúcnosť, ktorá sa

dotiaľ aspoň kedy—tedy vynorila, v posledné prázdniny už celkom zanechal a nepripustil nijaké nežnosti medzi ním a nami, akoby sa bol hanbil za ne. Slovom: chlapil sa.

Pritom začínal venovať väčšiu pozornosť svojmu zovňajšku, zuby si bedlivo čistil viac ráz do dňa, zatúžil po krajších šatách a kúpil si elegantný nákrčník, svedčiaci o jemnom vkuse. Vtedy sa z chlapca začal vyvíjať mládenec, a ja som pobadala, že hoci sa usilujem ju potlačiť, už hlási sa v ňom žiadosť po väčšej samostatnosti, už ho začína tlačiť, že je vo všetkom na nás závislý a teda i povinný riadiť sa našou vôľou. Zazlievať som mu to nemohla, to sa dostavuje od prírody, len je chyba, keď sa dostavuje privčas, hodne pred skutočnou dospelosťou a mravnou samostatnosťou.

A žiaci samostatného nižšieho gymnázia vraj tým včaššie prichádzajú k nároku na uvoľnenie, že mnohým z nich štvrtá trieda je už i dovŕšením ich školovania; cítia sa teda i počínajú si asi tak ako žiaci vyššieho gymnázia a inej podobnej školy v ôsmej triede, čo má svoju dosť nedobrú stranu. Preto vraj rozhodne je lepšie dávať synov, ktorí majú prejsť celé gymnázium, hneď od začiatku na také, čo má všetkých osem tried.

Ináč nám o našom Ivanovi z Bystrice i v poslednom roku dochádzali samé dobré správy; žiadosť po väčšej voľnosti tam ešte nemala nebezpečný ráz. Štyri roky, čo tam strávil, sme boli bez zvláštnych obáv o neho. Vzrušil i zarmútil nás síce každý nový dôkaz jeho klesajúcej pilnosti, ale už pomaly navykali sme ako s nevyhnutnosťou počítať s tým, že náš syn nebude takým vynikajúcim žiakom, akého sme si z neho sľubovali, a uspokojiť sa, keď aspoň strednú mieru podrží, že nebude v triedach prepadúvať.

Neviem, či možno vychovať v pilnosti také deti, u ktorých jej od prírody naskrze nieto, lebo ja som to u svojho syna nedosiahla pri všetkom obetavom usilovaní od jeho malička — ale teraz už viem, že rodičia zväčša primnoho žiadajú a očakávajú od schopností svojich detí. Keď nastane sklamanie, ťažko to nesú; mnohí zanevrú na deti, iní zakrývajú a vyhovárajú nezdar nepravými príčinami — iba tí zriedkaví, ktorí vedia hľadieť do duší, dospejú pomaly k správnemu náhľadu, že každý človek od začiatku, teda už od detstva, má svoju osobitnú duševnú prírodu so spleťou nerozoznateľných, v mnohom proti sebe postavených zložiek, z ktorej nemožno ani rozkazom

a trestaním, ani rozumovými dôvodmi vyniesť alebo vynútiť to, čo nepripúšťa jej zloženie. Ale i tí dospejú k tomu obyčajne až potom, keď sú deti už odchované, od ich správy odtiahnuté. A tie deti svojím časom so svojimi deťmi prichádzajú do podobného položenia. Od ideálneho vychovávania detí každého podľa jeho individuality sme nebodaj všetci ešte veľmi ďaleko.

Nuž i nás mrzela tá „dostatočná“ známka, ktorá sa našla medzi „dobrými“ i niekoľkými „výbornými“ v Ivanovom školskom vysvedčení zo IV. triedy — a ešte viac to, že z pilnosti miesto doterajšej „vytrvalej“ dostal „premenlivú“. Z mravov však bola ešte „dobrá“, i v polročných i celoročných vysvedčeniach. Ale otec sa okrem toho veľmi hneval, keď mu syn pri konečnom účtovaní nevedel alebo nechcel dať vývod z ôsmich zlatých, ktoré chýbali a nemohli sa v trovách nájsť.

Do Bystrice sme Ivana svojím časom dávali bez premýšľania, akoby to inak ani nemohlo byť. Bolo nám to najbližšie a v každom ohľade najprimeranejšie. Ale keď nám nastalo rozhodnúť sa, kam ho dať do vyšších štyroch tried, na tom sme sa mnoho napremýšľali. Isteže pred podobným rozhodnutím premýšľajú aj iní rodičia, ale pre slovenských rodičov je v tej otázke ešte iná, im zvlášť nameraná ťažkosť, akej inde na svete sotva znajú rodičia a vychovávatelia. Keď sa rozhodnú dať svojich podrastajúcich synov do strednej školy, je vec prirodzená, že sa im žiada dať ich do školy im najmilšej a najpríslušnejšej, kde by im náuky boli podávané v materinskej reči, ktorá je každému človeku najlepšou prostredníčkou na to, ako sa to deje všade na svete, kde sú správne školské pomery. Ale slovenskí rodičia pre svoje deti také školy nemajú v celej svojej vlasti — lebo ich mať nesmú! — a nútení sú dávať ich do škôl cudzích im nielen rečou a duchom, lež celkom im nepriateľských.

Dôjde teda na každého slovenského rodiča, ktorý sa odhodlá dať svojho syna do nepriateľských mu škôl, že prehutuje, skúma, dozvedá sa: kde, na ktorej strednej škole našej vlasti je slovenský študent, majúci smelosť priznať sa k svojej národnosti, najmenej pre to prenasledovaný? — kde sú profesori natoľko statoční a spravodliví, že by nepovzbudzovali „vlasteneckých“ žiakov na špehúnstvo a denunciantstvo proti „národnostným“? — z ktorej školy neboli ešte slovenskí žiaci

vyhodení preto, že sa na ulici po slovensky zhovárali, že slovenské knihy čítali, aby svoju reč celkom nezanedbali, alebo že si pri priateľskej schôdzke slovenské piesne zaspievali? A pri takom prezvedení sa vždy vychodí, že škôl, čo by sa podobnými vlasteneckými zásluhami ešte neboli vyznačili, je v našej vlasti čo deň menej…

My sme sa rozhodli dať Ivana do vyšších tried na ev. gymnázium do Šopronu, kde bolo viac slovenských žiakov, čo chodili tam od prvej triedy a nemali dosiaľ nijaké väčšie sťažnosti.

Zaujímavé by bolo počúvať, s akými napomínaniami a výstrahami vystrájajú u nás rodičia synov do škôl, v ktorých i takéto nebezpečenstvo číha na nich. Isteže napomínania k opatrnosti sú najčastejšie. A či je to div? Kde je stíhanie, tam sa opatrnosť sama káže. Lenže taká opatrnosť, k akej sú naši synovia ich tajným i zjavným stíhaním po školách doháňaní, nie je pekná, nie je dôstojná tej spravodlivej veci, ktorá opatrnosťou má byť zakrývaná. Ale na kom je tu zodpovednosť? Istá opatrnosť, taktika je naozaj nevyhnutná, ale mnohí potom v národnom ohľade tak zaviaznu v opatrnosti, že sa jej nikdy viac nezbavia, až sa celí stratia pod ňou i so všetkými ideálmi, za ktoré sa v rodičovskom dome oduševňovali. Nemužná opatrnosť nám odjakživa bola na škodu, a sami tí, čo nás k nej doháňajú, nami potom pre ňu opovrhujú (hoci sa jej ako tešia), hovoriac o nás, že sme padlí pretvárači.

Keď náš Ivan mal odchádzať do Šopronu, aj otec ho obšírne upozorňoval, aby sa chránil prudkých a nepremyslených rečí v tejto otázke, žeby si nepritiahol skrze to nejaké osudné zlé následky.

„Nuž a mám sa utajovať? Nemám sa priznať, že som Slovák?“ pozastavil sa Ivan prudko.

„Vždy sa priznaj, nikdy nezapri, ani v zlom, ani v dobrom položení — len ty sám nehľadaj zrážky. V tej veci sa všetci uzhovorte a jednako držte: vy nevyzývajte, ale od svojho neustúpte, i ak vás budú urážať a prenasledovať. Ak sa vy chýb nedopustíte, môžete sa vždy smelo postaviť na svoju obranu!“ poponáhľala som sa doplniť otcovo napomínanie.

A s tým bol aj Ivan spokojnejší. Ináč sme túto otázku my dvaja už častejšie v podobnom zmysle popretriasali.

Do Šopronu odišiel so známymi, i tam našiel viacerých známych, ktorých zlého vplyvu sme sa neobávali, a mali sme nádej, že mu veci pôjdu dosť dobre. Ale veru vyvinuli sa celkom inakšie od nášho predpokladania, tento šopronský rok stal sa nám ohľadom Ivanovej výchovy jedným z najťažších. V prvom liste, kde nám píše, že sa šťastne ta dostal, všetko sa mu ešte ukazuje v peknom svetle, iba akási iskra znenávidenia prebleskla hneď pri zápise medzi ním a jeho triednym profesorom, keď mu Ivan na dotyčnú otázku odpovedal, že jeho materinská reč je slovenská. Slovenskú materinskú reč síce udali i niektorí iní, ale práve pri Ivanovi sa profesor s pohoršením pozastavil, ako vraj môže človek s maďarským priezviskom (Šoltész) udať slovenskú reč za svoju materinskú. Ivanovi veľmi bolo sa chcelo odpovedať, že tým istým právom, ktorým koľkí, hľa, i tu, so slovenským priezviskom, udávajú maďarskú reč za svoju materinskú, ale, pravda, s tou iskrou znenávidenia v srdci zdržal sa ťahať sa za prsty s profesorom, čím už dokázal žiadanú opatrnosť. Aj v nasledujúcom liste o ňom poznačil, že ho pri maďarskej úlohe ktoréhosi z kamarátov, v ktorej bolo napísané, že Slováci sú tichý, krotký národ, zavrátil, že keby boli takí, Maďari by nemali s nimi toľko protivenstva. Naši šuhaji sa, pravda, do škriepky a objasňovania s profesorom pustiť nemohli, ale pocit, že ich obkľučuje nepriateľské ovzdušie, ich viac neopustil, najmä keď i spolužiaci sa začali stavať proti nim a nadávať im do „kutya tótov“.

No s tými sa oni pozdejšie porátali, prišlo i na bitky, a potom nastal medzi nimi aký—taký pokoj. Ale zlá zvesť bola pre nás, keď nám ten triedny profesor pred Novým rokom úradne oznámil, že Ivan dostal z niektorých predmetov známku „nedostatočnú“. To sa podobalo rapídnemu úpadku a ohromilo nás. K tomu prišla ešte i od jeho domácej žaloba, že sa kamaráti často u neho schádzajú a zabávajú, miesto aby sa učili; aj on potom nemá času učiť sa, ani nemôže sa dobre naučiť svoje úlohy, hoci sa často učieva až pozde do noci. I pokarhaní boli od direktora, že sa kartovali, lebo hoci to bolo len na orechy, bolo jednako proti zákazu. A že i troví vyše rozpočtu, i kamarátom požičiava, takže už i hodinky založil a iste i on je dlžen iným — a podobne.

Toto boli zlé veci — a my, znajúc svojho syna, jednako sme im museli uveriť. Náš Ivan pre kamarátstvo meškal povinnos—

ti, veď to bola jeho chyba od malička. A stroviť groš tiež bolo mu veľmi blízke. Že tam nemal nad sebou kazára, vypukla u neho v plnej miere jeho slabá strana, proti ktorej som ho vždy otužovala, ako som len mohla. Cítila som sa preto nevýslovne skľúčenou a nešťastnou. Vo dne i v noci zhrýzala mi srdce trpká bolesť, že môj čistosrdcí, šľachetne zmýšľajúci, za všetko dobré oduševnený syn, ktorý býval mojou radosťou, teraz takto sa spustil, nehľadiac ani na seba, ani na nás, z čoho som súdila, že lásky k nám už vôbec nemá. Ba zdalo sa mi, že ani ja jej už nemám k nemu, a tým i zapadol mi celý záujem o život.

Iného som vtedy necítila ako nechuť a trpkosť.

Iste každá matka, ktorá prešla cez podobné, nikdy nezabudne na tento otupený, bezvýchodný pocit.

Či sú takéto krízy nevyhnutné pri vývoji mladého človeka, a či sú zavinené len zlým zriadením školskej výchovy? Matkám sú celou trýzňou (otcovia, aspoň tí, ktorí svojho času sami neboli lepší, si to menej pripúšťajú k srdcu) a synom nejeden raz stanú sa osudnými na celý život.

U nás otec, ktorý ani za mladi nebýval ľahkomyseľným, prísne zahrmel na syna — ja viac na cit narážajúc som mu písala. Po dlhších objasňovaniach zistilo sa, že on skutočne meškal učenie hlavne pre kamarátstvo a pre zábavné čítanie, ktorému sa bez miery oddával, i že skutočne potrovil peniaze vyše rozpočtu hlavne na fajčenie — stal sa náruživým fajčiarom, čoho začiatky spadali ešte do bystrického posledného roku —a i navštevovaním divadla. Takto sa oslabil v piatej triede.

Otcovho listu, kde mu písal, že sa celkom odvráti od neho, ak takto bude robiť, sa zhrozil, a môj list ho primäl uznať i vyznať chyby a previnenia, hoc i vtedy bolo zrejmé z jeho listov, že ani spolovice necítil sa takým vinným, za akého sme ho my pokladali. Že peniaze potrovil, uznával s ľútosťou; že by sa však nebol dosť učil, to nenahliadal. Tvrdil, že profesori sú proti nemu predpojatí najmä odvtedy, ako mu raz direktor dohováral, že sa u neho schodia samí Slováci, a že by sa mali nie medzi sebou schodiť, ale k Maďarom sa pridávať, čo by im aj ohľadom osvojenia si maďarskej reči bolo na osoh — a Ivan mu na to odpovedal, že však sa on Maďarov ani nestráni, ale ako Maďarovi milšími spoločníkmi sú Maďari, tak i Slovákovi milší sú Slováci.

My sme jeho výhovorke o predpojatosti profesorov nedali

miesta a ak by aj bola, on že ju mal odzbrojiť tým, že by sa bol bezúhonne správal a dobre učil. Jemu sa to videlo byť jednostranným tvrdým odsúdením a cítil sa byť ukrivdeným i nimi. Ohľadom fajčenia však nám prisľúbil, že sa ho celkom zriekne na ten čas, kým gymnázium neskončí. A tento sľub potom i statočne dodržal — že spočiatku s veľkým sebazaprením, to len zvyšuje jeho zásluhu.

Zameškané učenie hľadel doháňať, ale i zaostalé doháňať i bežné končiť nevládal, a tak nám koncom roka prišiel domov s dosť slabým školským svedectvom. No jeho to i teraz menej mrzelo než nás, akoby vôbec nebol znal žiadosti, aby vynikol nad väčšinou stredných žiakov. Tento nedostatok snaživosti u neho nám obom pripravil mnoho trpkých chvíľ počas jeho školovania.

15. marec, vlastenecký sviatok maďarského študentstva, datujúci sa od pamätného preň 15. marca roku 1848, okázalo sa slávieva na maďarských školách. Maďarská národná hymna a iné vlastenecké spevy i ohnivé rečnenia sa ozývajú a na zovňajší odznak oslavy pripínajú sa na šaty stuhy a kokardy v maďarských národných farbách, vôbec radosť a oduševnenie prichádza k výrazu všemožným spôsobom. Ale tento 15. marec, všetkým právom s radosťou slávený žiactvom maďarským, stáva sa na maďarských školách tvrdou skúškou pre žiakov nemaďarských. Ak i oni, ktorí ako Nemaďari na maďarských školách sú stále a všemožne prenasledovaní a ubíjaní, nejubilujú s „vlasteneckými“ druhmi, medzi tými vždy nájdu sa mnohí, ktorí z toho berú si zámienku prenasledovať ich tým zúrivejšie. Ak jubilujú s nimi, hrešia proti vlastnému citu i svedomiu a majú z toho mravnú škodu.

Náš Ivan, aby vyhol prípadným zrážkam, nešiel toho dňa medzi žiakov, ani len do alumnea, a tak na ten čas obstál suchý. Ale pozdejšie, keď prišiel smútok za Lajošom Kossuthom, prevládla u neho nad opatrnosťou ľahká myseľ. Žiakom bolo totiž zakázané ísť v tie dni do divadla, ale Ivan z podnetu staršieho kamaráta predsa išiel. A že potom už našli sa takí, čo ho udali, je ľahko pochopiteľná vec. Triedny profesor v škole hneď bral ho na otázku, ako sa opovážil ísť do divadla, keď vedel, že žiactvo zachováva vlastenecký smútok. On odvetil, že keby bol Maďarom, tiež by smútok zachoval, ale keď nie je ním, necítil sa k tomu zaviazaným.

„Ba áno, Maďar ste, lebo ste sa v maďarskej krajine (Magyarország) narodili, a nie v slovenskej!“zavrátil ho s hnevom profesor.

„Ale moji rodičia sú Slováci, tak som aj ja Slovák, a nie Maďar,“ bránil sa on.

„Ak ste nie Maďar, urobíme vás ním — alebo skapete!“ zahrmel nanajvýš popudený profesor.

„Tak radšej skapem!“ odsekol Ivan odhodlane.

Bol potom zatvorený, a keď nám o tom písal, ešte sa mu i od otca dostalo pokarhania — nie tak pre smelé odpovede, ako preto, že nezdržal sa ísť proti zákazu do divadla. Ale zato z nečakanej strany dostalo sa mu i uznania. Hneď po spomenutom výstupe, ako profesor odišiel z triedy, obklopili ho viacerí spolužiaci z protivníckeho tábora a osvedčili, že sa dobre držal, lebo že to nie je človek, ktorý pred mocnejším protivníkom chabo zaprie svoj národ. A že obdivujú jeho smelosť proti profesorovi, že to veru nebol žart a podobne.

Tento prejav bol iste najkrajší zo všetkého, čo Ivan vtedy od protivníckej stránky zakusoval. Že u tých mladých šuhajov pri všetkej sfanatizovanosti takto preborilo sa statočné zmýšľanie, to pridalo lesku ušľachtilosti celej ich strane. Že však nie všetci boli podobného zmýšľania, ukázalo sa na konci roka, keď za večerov na ceste k alumneu striehli vlasteneckí žiaci na našich dvoch priestupníkov, čo boli v divadle, aby ich nabili, takže v tie dni museli si dať večeru z hostinca domov donášať.

V nasledujúce vakácie však toto všetko Ivanovi už ani zamak nekalilo dobrú vôľu, a keď sme mu vytýkali, že tak bez miery oddáva sa kamarátstvu, čo mu vždy bývalo na škodu, začal hneď s celou rozhorčenosťou zastávať priateľov, vyzdvihovať ich dobré vlastnosti a najmä ich usilovanie, aby práve dobre na neho vplývali. Do ohňa by bol skočil za každého z nich. Mýlkam a chybám iste podliehal v tento čas vrenia, ale že mravnej skazy nebolo v jeho duši, to som videla, a tým odpadol mi najťažší kameň zo srdca. Len som si žiadala, aby čas vrenia u neho čím skôr prešiel.

Do Šopronu sa na nijaký spôsob viac nechcel vrátiť, lebo predpokladal tam i u profesorov i u žiakov predpojatosť proti sebe. Tu po prvý raz nesplnilo sa predpovedanie nášho profesora Sokolíka, že Ivana jeho učitelia všade budú radi vidieť. Kde badal dobroprajnosť, proti ktorej bol veľmi čujný, tam po—

dľa svojej povahy hneď s dôverou sa oddával. Kde však ho nepriateľsky prijímali, tam sa i on ostro staval, o lásku sa neuchádzal a nepriateľstvo vzplanulo i u neho.

Prihlásil sa do Prešova na kolegiálne gymnázium; bol prijatý do šiestej triedy, a že zasa menil školu, bezpochyby mu to robilo isté ťažkosti pri učení.

Z Prešova sa zo začiatku nežaloval na národnostnú predpojatosť u profesorov, ale keď bol v ôsmej triede, mal s viacerými našimi sedmo— a ôsmotriednikmi zlé časy a pripravoval nás už na to, že ich všetkých vytvoria zo školy preto, lebo sa osvedčili solidárnymi s tamojšími slovenskými ev. teológmi, proti ktorým ich vlasteneckí kolegovia podali písomnú obžalobu pre panslavizmus a žiadali ich vytvorenie z teologickej fakulty. No po dlhom naťahovaní vecí a intrigovaní proti našim, medzi ktorými bolo viac vynikajúcich žiakov, utíšil sa spor predsa tak, že boli len pokarhaní, a nie zo školy vytvorení, ale nevraženie a potajmé štvanie trvalo ďalej, a to nielen zo strany žiactva, lež i niektorí prihorliví profesori odvtedy hľadeli na našich krivým okom, aby akosi nezabudli, že sú nevoľnými sirotami na školách svojej vlasti.

Ivan mal s učením ťažkosti, najmä s niektorými predmetmi u niektorých profesorov nemohol sa navrch dostať, a to pokrivkávanie prevlieklo sa z triedy do triedy. Tvrdil, že mnohí iní žiaci, ktorí sa učili horšie od neho, dostávali lepšie známky — a možno tak bolo. O stave svojich školských vecí nám v každom liste dopodrobna referoval a zavše sa ponosoval, že mu v hlave hučieva, keď sa pozde do noci učí. A po skúške prišiel domov ozaj umorený, cez prázdniny však sa celkom zotavil.

Ale v poslednom roku v Prešove, keď už bol v ôsmej triede, povážlivo ochorel — to bolo prvé osudné podlomenie jeho zdravia. Prechorieval od začiatku roka, nám však nič o tom nenapísal, iba na nechuť do jedenia sa ponosoval. Nazdával sa, že to prejde ako predtým, a chcel by bol dotiahnuť do konca roku. Choroba však nečakala: za krátky čas schudol a oslabol, že nemohol do školy chodiť a obľahol. Začiatkom marca už z postele nám písal o svojom stave, a i za tú chvíľu, kým list napísal, rozbolel ho chrbát.

Dopravili sme ho domov čo najrýchlejšie a hneď so všetkým činom, lebo nám lekár povedal, že toho roku nemôže ani

pomyslieť na pokračovanie v učení. Prišiel nám biedny, chudý, s vpadnutými lícami a veľkými, smutnými očami — mne srdce úzkosťou zamieralo… V nezdarenom jeho šopronskom roku, keď bol v piatej triede, nešťastnou som sa cítila pre neho, a teraz bolo ešte oveľa horšie, lebo sme sa museli obávať o jeho zdravie a život. Mal pľúcny katar, ktorý sa mu tak potuteľne dostavil, že ani nevedel o ňom. Žalúdková choroba, o ktorej nám bol písal, bola len akýmsi sprievodným zjavom pľúcneho neduhu.

Lekár, rozumie sa, neprezradil nijakých obáv, dával nádej, že Ivan sa vylieči, lebo neduh ešte nestačil zosilnieť, ale musí sa dlho liečiť a zotavovať. Že by sa po troche učil a išiel potom do Prešova skúšku skladať, ako najprv zamýšľal, o tom ani reči. Tak náš Ivan zo žiaka razom stal sa pacientom a o dosť krátky čas — chvalabohu! — rekonvalescentom.

V prvé dni býval zasmušilý. Nie že by sa bol obával o svoj život — vôbec neveril, že by bol vážne chorý, a tvrdil, že doma o krátky čas príde celkom k sebe — ale býval nespokojný sám so sebou. Zamotal sa zasa do peňažných ťažkostí — to už bolo akosi neodlučné od neho — a pred nami by to bol chcel v tajnosti zachovať. I hanbil i bál sa nás po toľkých výstrahách a výstupoch pre túto vec. Najprv, pravda, začalo sa to, ako obyčajne, s maličkým dlhom, ale za dva roky narástlo na osemdesiat zlatých. Mal úmysel zarobiť si ich pisárčením, pričom zasa len bol by meškal učenie — ale do toho prišla choroba.

Keď som v prvé dni sedávala pri jeho posteli, kritizoval a odsudzoval sám seba pre ľahkomyseľnosť v trovení. Opísal mi, ako sa v tom uťahuje, a jednako nemôže sa celkom udržať. Často vraj, keď už i vyňal peniaze z tobolky, že si niečo kúpi, strčil ich naspäť a odišiel — odoprel si tú vec. Ale zato zas inokedy ani sa nestačí spamätať, už je niekoľko šestákov strovené za niečo nepotrebné. Alebo dá, keď vidí, že iní potrebujú niečo a nemajú groša — i požičia a nevrátia mu — a on ostane zamočený, sám si potom musí požičať. Najľútejšie mu je, že nás už toľko ráz zarmútil svojou ľahkomyseľnosťou; keď mu to poschodí na um, nemôže sa vraj zbaviť myšlienky, že by bolo i jemu i nám najlepšie, keby sa nebol narodil, alebo keby bol umrel ako Elenka…

Mňa to v srdci zabolelo, hoc i sám rodič niekedy, v oželených chvíľach prichádza na podobné myšlienky, a vrúcne som

s ním súcítila, ako kedysi, keď som ho, ako malého chlapca, pre podobné chyby karhávala a on stál predo mnou zahanbený, so slzami v očiach — ale z druhej strany ma toto jeho odsudzovanie seba najlepšie upokojilo ohľadom jeho mravného stavu.

Odkedy bol preč z domu, býval veľmi citlivý, urazený a uzavretý oproti nám, keď sme niečo zlé predpokladali u neho, a teraz už sám seba začal brať pod kritiku. Z toho potom v dlhších občasných rozhovoroch našli sme si cestu dorozumieť sa k obapolnému uspokojeniu.

Zdravotný stav sa mu pomaly zlepšoval, v príhodnom čase chodil najviac po vonku, chuť do jedenia začala sa hlásiť, i sila sa navracala. Stratený rok nás síce hodne mrzel, ale hlavná vec bola, že sa mu zdravie prinavracalo.

Ku koncu prázdnin bol ešte vždy chudý a bledý, ale už natoľko zotavený, že s lekárovým súhlasom mohol ísť zasa do školy znovu sa chytiť do ôsmej triedy. S ohľadom na prestátu chorobu uradili sme sa, že pôjde do kraja niečo ľavnejšieho, dolu do Békešskej, do Sarvaša, a tak celkom proti správnosti a poriadku menil školu ešte raz.

No tentoraz, chvalabohu, bol to šťastný krok. Podarilo sa mu nájsť si hneď byt v poriadnom dome, s celým výborným zaopatrením, kde vládla dobrosrdečná, vzdelaná domáca pani, ktorú jej štyria študenti (toľko ich riadne mávala v opatere) vďačne poslúchali, ako matku. Jej muž mal dobré postavenie, teda nie pre hmotný zisk držala žiakov v dome, ale našla si v tom príhodnú úlohu pre seba, keďže bola bezdetná.

V tejto domácnosti dobre sa mali žiaci—chovanci, boli vo všetkom pokladaní za členov rodiny, čo malo nesmierne blahodarný vplyv na nich. Náš Ivan si to hneď vedel oceniť, so živým a jemným porozumením našiel sa v novom domácosynovskom pomere, v ktorom našli uplatnenie iba jeho dobré náklonnosti. K tomu ešte po chvíli vyšlo najavo (celkom ako v dobroprajných poviedkach!), že, „Valika néna“(jeho domáca pani) je tak trochu i mojou známou z našich dievčenských čias, nakoľko raz bola v mojom bydlisku u svojich príbuzných, s ktorými sme my žili v priateľstve, a teda i s ňou sme sa boli spoznali, zatým však, nemajúc nijakých ďalších stykov, sme my dve navzájom na seba pozabudli.

Teraz z Ivanovho podnetu sme si písaním obnovili zabud—

nutú známosť a utužili ju v priateľstvo. Valika mi písala o Ivanovi a jeho zdravotnom stave, podávala mu preparát, ktorý ešte užíval, i sama pripravovala, o čom myslela, že by mu mohlo byť na osoh. Vôbec po materinsky sa starala o neho a s radosťou mi oznamovala, že je už dúžejší a zdravšieho vzozrenia.

Hneď v prvom liste opísal nám Ivan svoje nové bydlisko: „Mesto Sarvaš je na počet obyvateľstva veľké, ale malomestského, ba v mnohom rovno dedinského rázu. Je nie práve špatné, ale ani pekné, rozsiahle, suchopárne, bez zaujímavých zvláštností. Najväčšia časť obyvateľstva sú Slováci—roľníci, menšia Židia a najmenšou skupinou je úradnícka elitná spoločnosť.“

Popri svojich domácich vtedy aj Ivan patril k elitnej spoločnosti, nebol jej pastorčaťom, ale jej vítaným dočasným členom. Cez fašiangy dostával pozvania na zábavy, niekedy i na svadby, odbavované s hudbou, tancom a prehojnými hostinami, ale vtedy nesmel ani tancovať, ani do stisku a prachu ísť, nuž zábavám sa vyhýbal, nakoľko len mohol, a nezávidel svojim „kamarášom“ (žiakom spolu s ním bývajúcim), že na zábave do rána tancovali.

Z profesorov sa ani na jedného neponosoval; mal povedomie, že sú mu dobroprajní, hoci niektorí trochu čudní, že im ťažko bolo vyhovieť. Bolo tam viac žiakov—Slovákov, i z dávnejších Ivanových druhov, ale národnostnej otázky na sarvašskom gymnáziu vtedy nebolo. Ivan sa učil pilne, chcel až chvatom nahrádzať zameškané, takže mu Vali nénika často pozde večer klepávala na oblok od pavlače: „Ivan, odložte knihu! Veď sa znivočíte! Naskutku, do postele!“ Alebo: „Majte rozum! Načo vám bude hoci najvýtečnejšie školské vysvedčenie, keď sa preň o zdravie pripravíte!“

A to bolo dobre, vtedy i nám najviac išlo o jeho zdravie.

Cez celý ten rok neprišiel domov ani na sviatky, ale zato písaval nám často, nedal sa napomínať. Jeho sarvašských listov z toho jedného roku je toľká hromádka, ako prešovských zo všetkých troch rokov dovedna — a k tomu treba pripomenúť, že každý jeho list z Prešova sme so strachom otvárali, čo nám zasa zlého donesie, a jeho časté sarvašské sme prijímali s dobrým očakávaním, ako kedysi bystrické — len, pravda, ich význam odvtedy veľmi pribral na váhe. Ale celkom tak oddane,

synovsky otvorene oznamoval nám všetko, čím sa zaoberal v skutku i v mysli, najmä svoje školské veci nám neúnavne vykladal.

O svojej domácej panej nám písal: „Naša „Vali néni“ je dobrá, dobrá, dobrá; milá, milá, milá — a všetko, čo sa ešte okrem toho dá o nej povedať, spadá jednako do tejto kategórie. Je asi štyridsaťročná, statná pani, príjemnej okrúhlej tváre, inteligentná i vzdelaná, v tunajšej spoločnosti i obľúbená i rešpektovaná. Báči je zámožný pán, ktorému kvôli je naša kuchyňa výborná, lebo pre akúsi žalúdkovú chorobu jedáva iba ľahké a záživné jedlá, najviac hydinu — a popri ňom sa v tom všetci dobre máme. Je dobrý človek, nénu veľmi rád vidí, i ona jeho veľmi. Detí nemajú, ani nemali nikdy, a toto je vari jediná okolnosť, ktorá nénu rmúti. Taká dobrá mama by bola z nej! Len hovorí, že by ona svoje deti iste rozmaznala, ak by ich mala, a vždy sa čuduje, že vy ste mňa tak nemaznavo vychovali. Keď prídu k nám panie, ktorým som ešte neznámy, mňa im naša starká (Vali néna) s akousi dobrodušnou hrdosťou vždy takto predstaví: „Soltész, az én fiam“ (Šoltés, môj syn).“

Mne, pravda, tiež písala raz Valika, že by bola šťastná i hrdá a s nikým na svete by sa nečarovala, keby mala takého syna, ako mám ja — ale on o tom nevedel.

O tamojšom veľmi živom a akýsi rodinný náter majúcom spoločenskom živote nám písal, objasňujúc svoje stanovisko k nemu: „Na tej minulej zábave, čo ma tak na ňu volali, som nebol. Vytiahol som sa výhovorkou, že ešte nemám tu čiernych šiat, hoci viem, že by ma i v inakších boli vďačne prijali. Popravde však nešiel som preto, že teraz okolo 10. novembra bude „próbabál“, od ktorého by mi ťažšie bolo sa odtiahnuť, lebo P—ovci a M—ovci by mi nikdy neodpustili, ak by som nešiel. Vám sa to iste už nepozdáva, že v každom liste spomínam nejakú tanečnú zábavu, ale veď ma poznáte, že sa neveľmi ťahám za tancom, a môžete mi veriť, že by som sa i spod tohto rád vykĺzol, ale nesmiem vždy odporovať, aby sa moji známi konečne na mňa nenahnevali, keďže ma, neviem ani prečo, tak radi majú medzi sebou. Keď som sa minulý týždeň pre viac učenia neukázal u P. a M., už si namýšľali, že som chorý, alebo že som si niečo poaprehendoval, a ustavične sa prezvedali Vali néniky, čo mi je.“ A pozdejšie vo fašiangoch tiež: „Na zábave 8. januára som nebol pre tú príčinu, že budem musieť

ísť 29. na bál tunajšieho ženského spolku, ktorému je i naša néna akousi hodnostárkou. Tu by mi ťažko bolo odtiahnuť sa. Teraz mi zas doniesli vstupný lístok na dnešnú tanečnú zábavu, ktorú usporadujú tunajšie kupecké rodiny, ale nepôjdem, hoci ma Vali néna a domáca slečna (mladá učiteľka, ktorá tiež bola na byte u Ivanových domácich) prehovárajú, aby som šiel s nimi aspoň podívať sa. Ale mne sa nechce, radšej sa doma vyspím. Na Martin sa hovorí, že sú samé zábavy v ňom, ale Sarvaš ho v tom prevyšuje aspoň desať ráz. Neprejde soboty, žeby nebolo zábavy, a okrem toho bývajú i v nedeľu a v stredtýždni, keď ide o to, aby už dve nepripadli na jeden deň. To som nikdy nevidel!“

So zdravím, tak sa zdalo, sa pomaly upevňoval, ale pozdejšie v zime sa začal horšie cítiť. Nebodaj mu kĺzačka na ľade poškodila, a učenie do noci mu tiež nebolo na osoh. Ako prišla stála zima, písal nám: „Prosím Vás, pošlite mi moje korčule, budem zavše chodiť na ľad, lebo ma Vali néni vždy vyháňa na prechádzku na čerstvé povetrie. Každý deň podvečer mi vytiahne knihu z ruky a jemným spôsobom ma von vysánkuje.“

Korčule sme mu poslali s napomenutím, aby sa len v bezvetrí a mierne kĺzal, ale on svojou obratnosťou v tom umení si získal obdiv, dámy ho obklopili, aby ich učil, a tak toho iste zavše bývalo i vyše miery, lebo koncom januára nám písal: „Tekáva mi krv z nosa dva—tri razy cez deň. Vali néni mi od doktora doniesla recept a teraz užívam predpísaný liek. Cítim, že som hodne krvi stratil; bolí ma zasa chrbát. Néna mi zakázala dlho bývať hore, vraví, že som zbiednel. Korčuľovať sa tiež už nesmiem.“

Krvácanie síce prestalo, ale bolesť v chrbte a slabosť dlhšie nechcela ustúpiť ani pri výživnej strave a dobrej opatere. I došlo v ten rok na to, že ako sme ho dotiaľ vždy k pilnosti do učenia poháňali, tak sme ho vtedy napomínali, aby sa miernil a len toľko učil, žeby na matúre obstál. I potešovali sme ho, keď sa zavše v liste urážal, že ho niektorý profesor neklasifikoval tak, ako by podľa svojej mienky bol zaslúžil. Robil si nároky na výborné svedectvo a zo začiatku i trúfal, že si ho vydobyje, ale po minulých i vtedajších obťažujúcich okolnostiach to nebolo možné.

I takto bol od samej jari veľmi zapriahnutý — najmä potom cez horúce dni všetkých skúšok — a vydýchli sme si, on i my,

ako spod ťažkého tlaku vyslobodení, keď nám už ako homo maturus oznamoval, že je všetko šťastne zvŕšené.

Domov nám prišiel pomerne s dobrým svedectvom, akého nemával od bystrických čias, a keď videl, že sme my s ním celkom spokojní, i sám sa uspokojil, hoci mu do výborného ešte hodne chýbalo a na pokoji sa zotavoval od prepruženia síl v posledné časy, iba živým rozprávaním o všetkom, čo v posledný rok zažil, nás zabával, zberajúc si to v milé rozpomienky.

25. marec v Sarvaši nestal sa mu osudným, ale jednako ostal mu pamätným pre domácu scénu, ku ktorej dal podnet. Valike, ktorá i sama bola opravdivo oduševnenou maďarskou vlastenkou, dotiaľ nikdy sa neprihodilo, že by niektorý z jej chovancov na deň 15. marca bol premeškal pripäť si na kabát „nemzeti “ kokardu: a vtedy Ivan nič nemal sa k tomu. Najprv myslela, že si ju len zabudol vopred zaobstarať, nuž vyhľadala mu zo svojich a ochotne ponúkla. Keď však videla, že sa vyhýbavo má k veci, veľmi trpko jej to padlo od Ivana, ktorému vždy toľko dobroty preukazovala: odišla z izby a v ten deň, ba ani v nasledujúci sa mu ani dobre neprihovorila.

Ivana sa tá vec tiež hodne dotkla; hoci si bol povedomý, že konal statočne, cítil sa akoby vinným oproti svojej vždy láskavej nénike a žiadalo sa mu dorozumieť sa s ňou. Išiel teda k nej do jej izby, predniesol jej, čo sa pýtalo byť objasneným, pozhováral sa vážne o veci, ako dotiaľ nikdy, a i dorozumeli sa. Ivan ju presvedčil, že ona so svojím počestným zmýšľaním by na jeho mieste práve tak bola urobila, ako urobil on; ona to konečne i uznala a uzniesli sa, že si navzájom budú rešpektovať svoje národné presvedčenie. Dotiaľ Ivan vyhýbal tej otázke, lebo mu vraj neporovnateľne ťažšie padlo stavať sa v tom proti Vali néne, než napríklad vtedy proti svojmu triednemu profesorovi v Šoproni, ale i dorozumenie bolo tým krajšie, aké môže byť iba medzi šľachetnými protivníkmi.

Keď na druhý deň zatým mal báči narodeniny a Ivan mu v mene všetkých štyroch domácich chovancov blahoželal, potom si večer vo vrecku svojho zvrchníka našiel balík južného ovocia a kartičku pri ňom: „Dnešnému gratulantovi zlému—dobrému chlapcovi — Vali néna.“

Týmto bol predošlý dobrý pomer zasa uvedený, a to bez naštrbenia charakteru či jednej, či druhej strany.

Tento Ivanov posledný zdarný gymnaziálny rok zosňal z nás ťažkú starosť o jeho mravný stav i pokrok v štúdiách, ktorá nás v predchádzajúce štyri roky bola prikvačila, a Ivana tiež oslobodil od tlaku nespokojnosti so sebou i nedorozumenia s nami — náš vzájomný pomer sa rozjasnil i rozohrial. To bolo pravé zažiadané dobrodenie pre nás, a k Valike vždy prechovávam vrelú vďaku, že nám k tomu i ona svojou zaujatosťou za Ivana v značnej miere pomohla. Keby človek vopred znal, kde ho čo čaká, istotne by sme Ivana hneď z Bystrice boli dali do Sarvaša, kde nezakusoval otčimského okrikovania, ale vážnu dobroprajnosť nielen v dome a spoločnosti, lež i v samej škole, v ktorej, pravda, mal závažné slovo istý vplyvný jej dobrodinec a popravde spravodlivý muž — a boli by sme ho dali hneď k Valike, do svedomitej opatery, kde by sa nebol dostal do škodnej mu neviazanosti, a najmä — ak len nemáme veriť v predurčenie — bol by azda minul nešťastnú chorobu, ktorá ho v Prešove chytila preto, že nemal ho tam nikto na starosti. No márne trudovisko!…

Mám hodný štôsik Ivanových listov z jeho stredoškolských čias a prečítala som si ich nejeden raz. Z nich pozorujúcej mysli vylupuje sa ich pisateľ v postupe svojho vývinu, že jeho obraz vidím pred sebou tu hmlistý, neporozumením sa zastierajúci, tu zasa vystupujúcej v pôvodnej čistote na radosť srdca.

Jeho bystrické listy sú milé svojou prostodušnosťou a naivným mudrovaním z nich hľadí ešte nezakalená čistota duše. Listy zo Šopronu a Prešova však už svedčia o istých rázcestiach. Prijímali sme ich vždy so strachom, lebo obyčajne bývali v nich zlé zvesti. Ešte sme nestihli prekonať prvšiu nepríjemnosť a z nej vychádzajúcu starosť, už nám nasledujúci list priniesol novú, na ktorú sme neboli pripravení. Často ani nebývalo pritom jeho vlastnej viny, aspoň nie schválnej, ale dohovárania a výstrahy išli od nás k nemu, na ktoré zas z jeho strany nasledovalo i uznanie viny, no i rozhorlené poukazovanie na iné príčiny, výrazy prudkej mladistvej rozhorčenosti, obrátenej nepriamo i proti nám, keď videl, že mu stranu nechytíme, ale proti nemu dávame za pravdu tým, od ktorých sa on cítil byť ukrivdeným. I všelijaké výrazy chlapenia sa, ako česť, moje čestné slovo, satisfakcia — to človek len nemôže nechať na sebe?! „Keď som mu povedal, mal uveriť!“ a podobné pletú sa v nich a svedčia, že, hodne pred sedlom jazdiac, usi—

loval sa dodať si platnosti hotového muža, kým ešte v celom jeho počínaní javila sa mladícka neskúsenosť a neupevnenosť, naivný, trochu urputne sa stavajúci idealizmus, často s entuziastickým preceňovaním nepravých hodnôt. Boli to vrenia mladej, vyvíjajúcej sa duše, a my, nevidiac im ešte konca, tým menej konečného výsledku, nesmierne sme stŕpali, ktorý prúd sa u neho preborí ako smerodajný pre jeho život.

Lebo v tento čas naberajú sa mladí ľudia falošnými a bombastickými pochopmi o cti, dávajúcimi podklad morálke teraz v plnej miere panujúcej: „Spravuj sa vo všetkom podľa svojej chuti a ako ti káže vlastný záujem; obchádzaj i zákon, nakoľko môžeš, len si daj pozor, aby ťa neprichytili. S naivnou statočnosťou podľa svedomia, prebratou sentimentálnymi ohľadmi na iných, nezájdeš ďaleko — tú nechaj pre bláznov!“ Túto ničomnú morálku, ktorá je skazou a nešťastím sveta, nevdojak osvojujú si mladí ľudia už v školách, kde nie sú vedení k svedomitej sebadisciplíne, lež v nezrelom preceňovaní seba chytajú sa pohodlného nemravného hesla: „Ja som statočný človek, lebo nik ma ešte neusvedčil v zločinoch, preto smiem robiť, čo chcem, slobodu si obmedziť nedám. A kto sa opováži v najmenšom pochybovať o mojej statočnosti, s tým sa porátam — lebo po svojej cti šliapať si nedám!“ Takáto imaginárna česť a statočnosť panuje teraz vo svete u vyšších i u nižších, iba nepatrná časť ľudstva pláva životom proti jej prúdu — ale táto neputovná časť je práve jeho mravným zrnom, chrániacim v sebe vysokú úroveň ľudskosti i proti mocnému prúdu masy, ťažiacej svojím sebectvom nadol.

Preto som i ja vtedy podstupovala také mučivé obavy o svojho syna, že tie vplyvy tam zadusia v ňom všetko dobré, čo som mu od malička vštepovala do duše. Ale základný tón i vtedajších jeho listov, ktorý teraz, keď ich čítam, nepomútená obavami o neho, čisto z nich vyznieva, bol vždy i v omyloch, tón úprimne čestného zmýšľania. Ani dôvera a cit príslušnosti k nám sa nezapieral ani cez všelijaké nedorozumenia.

Oproti jeho prešovským listom javia jeho listy zo Sarvaša zrejmý pokrok v dospelosti, akoby ju polročná prietrž, čo nastala pre chorobu, bola náhle dovŕšila. Boli už mužné, bez schválnosti a pritom i teplocitné. K tomu postupu prispeli bez všetkej pochyby i prajné, do súladu vychádzajúce pomery, v akých sa tam našiel. Odtiaľ pre nič sa nepotreboval ospra—

vedlňovať, ničoho utajovať, o všetkom nám písal úprimne a bez okolkov, podľa svojej priamej povahy, lebo vtedy jeho počínanie už išlo istým povedomým, rozumom upravovaným smerom, pri ktorom našich výstrah a napomínaní nebolo viac treba. Tým spolu prestával i podnet nedorozumeniam a trpkostiam medzi nami, čo už samo v sebe bolo dobrodením pre nás oboch.

Tak sa nám syn po matúre vrátil domov nielen formálne, podľa školského poriadku, lež i zmýšľaním ako dospelý, hoci ku skutočnej samostatnosti mal ešte ďalekú cestu. Bolo nám to veľkým uspokojením po prestátych bojoch, lebo teraz sme už naisto mohli dúfať, že sa dobrej cesty viac nespustí. A mne práve toto bolo najplatnejšou odmenou za všetky moje neopísateľné a nespočítateľné námahy pri jeho výchove.

Dieťa vychovať v človeka je tvrdá úloha a veľká vec. Z druhej strany však možno namietnuť, že veď sa každé dieťa konečne i samo od seba vychová ako—tak v človeka, ak niet nikoho, kto by sa zapodieval jeho výchovou. Ba povedané je, že radšej nijaká výchova, než výchova mylná, prevrátená: lebo chybnou výchovou zarážajú sa a v následkoch zakrpatejú dobré prirodzené vlohy, a bez výchovy vraj preboria sa na povrch vlastnou silou i rozvijú sa po svojom v tvrdej škole života. Nuž v tomto môže byť prípadne i hodne pravdy, ale táto skúsenosť nehovorí za nijakú výchovu, lež naliehavo nakladá výchovu dobrú.

Aká má byť dobrá výchova, o tom učení ľudia všetkých vzdelaných národov, zaoberajúci sa výhradne výchovovedou, v nesčíselných knihách poučujú výkonných vychovávateľov o školskej, rodičov o domácej výchove — a jednako i pri tejto pokročilosti i rozšírenosti vychovávateľskej vedy ide zo všetkých strán žaloba — iste nie bez príčiny — na zle vychovanú mládež. Tento zarážajúci nepomer pochádza z toho, že mládež vystavená je nie iba vplyvom výchovy, určenej pre ňu, lež viac ešte dorážajú na ňu postranné vplyvy života, ktoré rovno podvracajú to, čo vyrátaná výchova stavia. Skazená je, s malými výnimkami, celá dospelá spoločnosť, preniknutá špatnou, lživou, pretváračskou morálkou: ako teda môže byť lepší jej podrost? Príklad účinkuje vždy mocnejšie než naučenie — zlý príklad dospelých vyvracia dobré naúčania vychovávateľských noriem, ale pokúšaná zo všetkých strán zlými príkladmi,

v skutkoch bude sa tiež riadiť podľa tých príkladov, len zakrývať ich bude hladkou, peknou rúškou dobrej výchovy.

Ale, vďaka Bohu, vo všetkej kalnej potope zla stáva sa zrejmým, že ani dobro nikdy nezanikne medzi ľuďmi, lebo vždy nájdu sa takí, čo sa ho i v najhoršom víre sveta pevne pridŕžajú. Iste zväčša tí, čo k dobrým vrodeným vlohám dostali i dobrú výchovu hneď v rodičovskom dome, lebo všeobecne je uznané, že domáca, rodičovská výchova je základom mravného charakteru človeka. Pri tomto základe teda nezmeškať nič, čo mu má dodať pevnosti.

Azda najpodstatnejšou požiadavkou i domácej výchovy je, aby rodičia nielen dobrým naúčaním, lež i samým zmýšľaním a všetkým konaním v dobrom zmysle výchovne účinkovali na svoje deti. Dobrý príklad a dobré slová, ak treba i pokarhanie, vychovávajú k opravdivej statočnosti; zlý príklad však, hoci pri najkrajšom poúčaní alebo najprísnejšom karhaní, vychováva lžistatočnosť, ktorá tiež bude sa prejavovať v zakrývaní špatných skutkov peknými slovami.

Avšak ani tí rodičia, ktorí môžu byť celkom spoľahlivým vzorom pre svoje deti, nie sú tým ešte zbavení všetkých ďalších vychovávateľských ťažkostí. Jednou z najťažších, ale nevyhnutných je: pri vhodných príležitostiach vhodným spôsobom presviedčať deti o ich vrodených chybách, o ktorých samy nevedia. Ak je človeku pre život veľkým mravným príkazom: Poznaj sám seba! — tak mu možnosť na to poznanie už výchova má dať. Poznať samého seba je pre človeka jedno z najťažších vecí preto, že mu je prirodzenou nemožnosťou nepredpojate súdiť o sebe. Od prírody každý je náchylný nevidieť svoje chyby, ale zato vidieť u seba cnosti a schopnosti, ktorých tam niet. A niet obťažnejších ľudí, či v rodine a spoločnosti a či i pri prácach povolania, ako sú ľudia svojich chýb neznajúci, preto vo všetkom seba preceňujúci a vychvaľujúci, vždy s neskromnými nárokmi pri najskromnejších zásluhách. Preto výchova má oboznamovať deti s ich chybami, trpezlivo a šetrne, ale dôsledne a presviedčavo. Tým napomáha v nich schopnosť súdiť seba a poznať seba, čo je už veľkým ziskom.

Ale každý vychovávateľ skusuje, že deti podľa svojej prírody na ničom nelipnú tak húževnato, ako práve na svojich chybách i proti prísnemu vychovávateľskému zasahovaniu bránia si ich vzdorom i slzami. Preto mnohí rodičia ochabnú v tom

zápase, prestanú si všímať na svojich deťoch i značnejšie chyby, spoliehajúc sa, že časom vyliečia sa z nich na vlastnej škode. Ale neradno sa na to spoliehať, chyba zostáva chybou. Tu rodič nesmie byť pohodlný, lež s vytrvalou trpezlivosťou má dostupovať dieťaťu tu citom, aby verilo jeho láske, tam rozumným presviedčaním, aby nahliadlo, že náprava žiada sa v jeho najvlastnejšom záujme. S psychologickým dôvtipom treba mu použiť dobré náklonnosti dieťaťa na oslabenie nedobrých. Takéto individualizujúce, na vlastnom podklade stavajúce pokračovanie budí a tríbi i ukryté driemajúc schopnosti, ktoré pri jednostrannej nevšímavej prísnosti proti chybám by zakrpateli a dieťa v temnom, trpkom pocite, že je ubíjané, zanevrelo by voči rodičovi.

Jednostrannou, na zvláštnosti povahy nehľadiacou prísnosťou, najmä pri výchove synov, dopúšťajú sa chýb viac otcovia než matky. Matky už preto, že od začiatku stále sa zaoberajú pri výchove pristupovať ku každému podľa jeho povahy. A že to má svoje dobré účinky, svedčia mnohí vynikajúci ľudia, s vďakou spomínajúci, že hlavne matkino porozumenie dopomohlo im priviesť k platnosti svoje schopnosti.

Že však pri tej domácej výchove nevyhnutne potrebné je súhlasné spoluúčinkovanie oboch rodičov, rozumie sa samo od seba. Kde matka chytá stranu deťom proti otcovi, otec zavracia a okrikuje matku pred deťmi, to je vždy na ujmu i výchove i dobrému pomeru medzi rodičmi a deťmi.

My boli sme si toho vedomí a zachovali sme takú súhlasnosť voči Ivanovi, i keď nám to ťažko padlo najmä pri tom, ako sme mu predostierali jeho chyby. Nejeden raz, keď ho otec tvrdo karhal alebo i trestal, ja, synovi lepšie rozumejúca, musela som odvrátiť tvár, aby som mu neukázala, že nesúhlasím s otcom, — ale nesúhlas prejavila som až potom, keď sme ostali sami rodičia a nejeden raz presvedčila som otca, že vec treba inak chápať a uznať synovi. Podobne otec zdržal sa za—vrátiť mňa, keď sa mu videlo, že nesprávne pokračujem voči synovi. Tak bývala zachovaná autorita oboch rodičov, hoci Ivan cítil, že ja mu lepšie rozumiem.

Nuž azda z veľkej časti tomu, že sme sa takto usilovali, mohli sme pripísať tie dobré výsledky Ivanovej výchovy, keď sa nám po prvý raz takými zrejmými ukázali cez prázdniny po jeho matúre a keď som sa tak čudovala, že cez všetky vplyvy,

odvtedy na neho účinkujúce, cez všetky krízy zostal povahou ten istý, čo bol za detstva. Boli tu všetky jeho pekné vlastnosti, len v rozvitejšom, zvláštnejšie účinkujúcom stave — a boli tu jeho chyby, lenže ním už podľa možnosti ovládané. A s tým sme boli spokojní, lebo viac nemôže sa požadovať.

U nás asi našla splnenie a stvrdenie požiadavka, že výchova má dobré vlohy rozviť a nedobré kliesniť a oslabovať, ktorá iste i zostane hlavnou požiadavkou pri výchove, hoci je zastaralá — len na spôsoboch, akými toho cieľa najzdarnejšie dosiahnuť, ako pripraviť plný, neochromený vzrast a rozvoj mladej ľudskej duše, lámu si hlavu mnohí vychovávatelia z povolania, lebo isté je, že na poli výchovy, nielen školskej, lež najmä i domácej, sme vo všeobecnosti ešte hodne zaostalí.

DOSPELÝ

KEĎ SOM SVOJHO SYNA AKO SKONČENÉHO GYMNAZIS—

tu mala zasa doma okolo seba a načúvala jeho živému hovoru najviac o skúsenostiach posledného roku, skoro o všetkom, čo napočúval od kamarátov, čo sám zažil v dome a škole, čo počítal i čo sa učil; ako si pripomínal, čo všetko mu ešte treba prekonať; ako rozsudzoval, v čom sa mu treba nevyhnutnostiam podrobiť a v čom zaujať pevné stanovisko; vždy som mávala potešenie z jeho dôvtipného rozsudku a šíriaceho sa rozhľadu. A vtedy náš pomer celkom nevdojak, zo začiatku ani nami samými nepozorovateľne prichádzal do takej rovnomernosti, že ako on podľa pôvodného zvyku ešte vždy ku mne sa obracal o vývod v niektorých veciach, tak teraz už i ja vo veciach mne menej prístupných, v ktorých bol už poučený, obracala som sa o vývod k nemu. Dával ho ochotne, s celým záujmom, a v prípade potreby s nezmenšenou dôverou vyhľadával ma tiež so svojimi otázkami ako za detstva. Pritom bolo nevyhnutné, že sme si náhľady vymieňali, zavše i debatou vyrovnávali — a obaja tým vyhrali. Ba pozdejšie, čím bol dospelejší, tým častejšie musela som si s utajenou rozkošou priznať, že som u svojho syna už nachádzala istú duševnú prevahu nad sebou. On sám, pravda, bol ďaleko od toho, že by mi ju naschvál bol dal pocítiť.

V ten čas boli by sme bývali temer celkom uspokojení ohľadom neho, keby nám nebola starostí pričinila jeho telesná slabosť, ktorá sa v skúškových námahách pred matúrou viac ráz hlásila. Ale veď to vraj býva u mnohých mladých, kým rastú, kým sa vyvíjajú, a pozdejšie to prejde.

Cez prázdniny sa i skutočne zrejme zotavil a podľa ujednostajnenia, ku ktorému sa medzi ním a nami už dávnejšie klonilo, odišiel v jeseni na univerzitu do Sedmohradska, do Kluže, na právnické štúdiá.

I potom bývali jeho listy celkom také dobré, oddané a dôverné ako zo Sarvaša. Sprvoti písal si i s nénou Valikou i s viacerými príbuznými. Ale taký univerzitant si už tuho oso—

buje smieť svoje záujmy a svoju činnosť rozšíriť i na veci mimo svojich štúdií — čo je štúdiám, pravda, nie na osoh — nuž v tomto ohľade mu otec zasa začal dávať výstrahy. Avšak treba uznať, že bolo by proti prírode žiadať od mladých ľudí živej, vnímavej mysli, aby okrem svojich štúdií ničím iným sa nezaoberali. Ivan hneď z jesene oboznámil sa s tamojšími rumunskými univerzitantmi, ktorí s okázalým priateľstvom správali sa k Slovákom tam študujúcim a vťahovali ich do svojho spoločenského kruhu. Ale pozdejšie, keď na inej univerzite pre takéto schôdzky už šli vyšetrovania a čosi podobné hrozilo i v Kluži, toto priatelenie sa zmiernilo a pestovalo sa v tichšom spôsobe.

V svojich štúdiách Ivan pokračoval dosť dobre, ale len čo sa musel väčšmi zapriahnuť do učenia, hneď to pocítil na zdraví. „Bolí ma chrbát od písania. Nie div: už asi od troch týždňov noc čo noc píšem a píšem značky k rímskemu právu. Tento týždeň chcem byť hotový, mám už len asi štyridsať strán,“ písal nám v novembri, keď sa začal tuhšie pripravovať na kolokviá.

Na Vianoce bol pozvaný k príbuzným i k priateľom tam bližšie bývajúcim, ale jemu sa žiadalo domov, i písal nám: „Pôjdem ja len domov; vari ešte nikdy som tak netúžil za domovom ako teraz. Nebráňte mi to, prosím Vás; veď rozdiel v cestovných trovách nebude taký veľký. A doma sa budem môcť aspoň na pokoji učiť.“

V druhom univerzitnom roku sa mu zasa zavše dostalo od otca dohovárania, že viac troví, ako by mal. On to i uznal, i nemal ťažšej veci, ako keď musel peniaze pýtať od otca. Ale vo veľkopanskom ovzduší na vysokých školách uhorských, ktoré je mládeži na samú škodu, nevedel sa tak posťahovať, že by bol vyšiel na vymeranom, a náramne tvrdo čakal, kým si bude môcť sám zarábať peniaze, „aby som nemusel otcovo vrecko naťahovať“ — vraj. V jeho listoch často badať okúňavosť, keď si pýtal peniaze na svoje potreby, i to isté skromné uspokojenie sa, ktoré za jeho detstva bývalo až dojímavé. Zavše nás i prosieval, aby sme netratili trpezlivosti s ním a len ešte nakladali na neho, kým si nemôže inak spomôcť, vždy doložiac k svojmu rozpočtu: „Ak mi toľko poslať nemôžete, musím sa i s menej zariadiť; nech otec pošle, koľko sám uzná za potrebné; lebo vedel, že nám, hmotne vždy stiesneným, ťažko padli značnejšie výdavky. Ale jednako bez trovenia peňazí nemohol sa obísť, najmä pekné šaty si viac ráz dal robiť, a nezostávalo mu iné, ako požičať si znovu bez nášho vedomia, keď nás chcel ušetriť od výdavkov a seba od našej nespokojnosti.“

V tom však nebol iba sám. Bolo to a je nebodaj i dosiaľ chytľavou nákazou univerzitnej mládeže, neuskromniac sa žiť skrze veriteľov na účet vlastnej budúcnosti, netrudiac sa, či tá budúcnosť znesie záväzky — ako to špatný duch času donáša so sebou. Škodné je to mravne i hmotne pre celú inteligentnú triedu bez rozdielu národnosti — vyjmúc jediných Židov, ktorí v mravnom ohľade zaujímajú osobitné stanovisko a v hmotnom pri svojich nikdy nevychádzajúcich rezervách nepocítia to, keď si v mladosti za chvíľu povolia uzdu, aby ukázali, že sa tiež vedia zahrať na veľkých pánov — ale najciteľnejšie následky to má pre nás Slovákov, temer napospol chudobných, keď naši mladí ľudia, skončiac vysoké školy, temer napospol zadĺžení vychádzajú z nich do života (jedni, že pre chudobu sa museli na svoje štúdiá zadĺžiť; druhí, že popustili sa do výdavkov, ktoré neboli nevyhnutné, hoc ináč, možno užitočné a peknoduché; tretí, že sa spustili a stali sa márnotratnými v hrubom zmysle), lebo tým trpko potom príde zakusovať, že dlhy spraviť bolo síce ľahko, ale dlhy splácať je oveľa, oveľa ťažšie, než si to, robiac ich, predstavovali. Nejednému tie dlhy z mladosti, ktorých by v mnohých prípadoch ani nebolo muselo byť, stávajú sa príčinou utrpenia na celý život, ktoré akoby dedičstvom zanecháva ešte i svojim deťom. Istotne nám, slabým, je to osudné, keď naši mladí ľudia na vysokých školách navykajú šviháckemu životu so všetkými jeho zlými účinkami. Či už skoro dospejú nahliadnuť to a urobiť prelom k lepšiemu? Po prvých dvoch základných skúškach náš Ivan, ako to býva, trávil svoj čas viac v advokátskych kanceláriách než na univerzite. I v prvom i v druhom roku v Kluži napomínali ho z času na čas bolesti v chrbte i prichádzavalo ochabnutie síl, a ja som podstupovala veľké obavy o neho, ale jeho pôvodne zdravá príroda vždy premohla zlo; keď býval doma, totižto keď tu v Martine pracoval v niektorej advokátskej kancelárii, býval zdravý. V Kluži bol znovu privykol i cigarety kúriť, ale doma sa ich zasa zriekol.

Keď bol doma, to bol pre mňa pri všetkých mojich prácach a starostiach vždy čas veselého smiechu, od ktorého som zasa

celkom odvykla, kým bol preč. Ráno, ako oči otvoril, už hrala v nich žartovnost'; keď som začula, že si do chuti pospevuje vo svojej izbe niektorú z našich piesní, vedela som, že je už pri obliekaní a že mu môžem raňajky nachystať. A i potom, odchádzajúc, neraz ešte spred dverí sa vrátil, aby mi povedal, čo mu v rýchlosti prišlo na um, obyčajne niečo vtipné, čím ma do smiechu doniesol. Podobne, keď sa pred obedom vrátil domov, už ma vopred vyhľadal v kuchyni, aby mi niečo rozpovedal, čo ma mohlo zaujímať. A najmä večer by si bol rád dlhšie podiškuroval, keby som ja, včasráno vstávajúca, nebola bývala ustatá a ospanlivá.

On sám bol vždy takým duchom oživený, že ním nevdojak oživoval i náladu svojho kruhu.

Ináč v ustanovené večery riadne chodieval do Spevokolu a s najväčším záujmom zúčastňoval sa i pri usporadovaní divadelných a iných zábavných predstavení i v samej hre. Navštevovanie divadelných predstavení bola jeho silná pasia už za šopronských žiackych čias, keď i mnoho peňazí strovil na ne, i mnoho učenia si meškal pre ne, čo mu priveľmi zaujímali myseľ. A to ho ani pozdejšie neprestalo lákať; ako jurista mnoho sa zaoberal i samou divadelnou spisbou — i mňa zavše primäl prečítať niektoré práve vychytené divadelné kusy, aby sme ich spolu mohli posúdiť. Mnoho premýšľal, akoby sa dalo i u nás, v našom skromnom slovenskom kúte, po svojskom spôsobe oživiť a povzniesť divadelné umenie.

Politické, čiže národnostné záujmy u neho, pravda, neustupovali peknoduchým; každý deň v kasíne prečítal viacej politických novín, týchto odporných pohlcovateľov času, ktorými — s málo výnimkami — škoda je oči si kaziť a keď prišli vyslanecké voľby, rozumie sa, s ohňom sa ujal akcie, hoci sme my z ohľadu na jeho zdravie nesúhlasili s tým. Ale pri výpravách na dediny popri zarmucujúcich nazbieral mnoho i milých a dobrých skúseností, ku ktorým by inak nikdy nebol prišiel. Zbieral známosti medzi ľudom, a to ho tešilo. Tiež tak sa nešetril, keď napríklad povstal tu niekde požiar; nezdržal sa, aby nešiel pomáhať hasiť. Kým ho choroba nenapomenula, nikdy neveril, že sa má šetriť, iba na moje tŕpnutie a dohováranie aspoň sľuboval, že sa nebude priveľmi namáhať.

A keď sa vrátil z takýchto rušných podujatí, podával všetko, čo videl a zažil, bystro a vtipne, vo farbistých obrázkoch, že

škoda bolo neznačiť si to na papier. Vtedy ma vždy mrzelo, že neviem stenografovať.

A v tie časy, keď sa takto vžíval do svojich nastávajúcich úloh, v tichosti, neokázale už snoval sa i ľúbostný román jeho života — prostý, bez efektov a senzácií, ale rýdzi, čistý, s hĺbkou citu a ideálnou obapolnou oddanosťou.

Prišlo to privčas, lebo od toho, aby sa mohol ženiť, bol vtedy ešte hodne ďaleko, a on sám, hoc ináč aký zdieľny, nepovedal nám o tom ani slova, až hodne pozdejšie dozvedeli sme sa o jeho láske a mysleli sme najprv, že je to len obvyklý študentský plameň, ktorý o krátky čas zhasne. Ale Ivan sa i v tomto inak zachoval.

Kedysi, ako gymnazista v Prešove, nám bol v jednom z listov akoby v počudovaní sám nad sebou napísal: „Tohto roku som to urobil, čo ešte nikdy; zoznámil som sa s jedným dievčaťom, ktorého rodičia bývajú v tom istom dome čo ja. Už som sa viac ráz zhováral s ňou. Jej staršia sestra bola najlepšou priateľkou Margity (Ivanovej strýčnej sestry), keď spolu chodili do školy, preto ju zajímalo zvedieť, či som ja tiež z tej rodiny.“

Na toto mu otec iste bol napísal obšírnejšiu výstrahu, že žiakovi netreba hľadať známosti s dievčatami, že ho to odvádza od učenia a nevedie ho k ničomu dobrému a tak podobne, lebo v nasledujúcom liste Ivan trochu namrzeným tónom vracia sa k tejto veci. „Oteckovi za výstrahy som síce povďačný, ale jeho obavy o mňa pre to dievča sú celkom bezzákladné. Hnevám sa na seba, že som Vám o tom vôbec písal, ale ja som sa nenazdal, že si Vy z toho takých myšlienok narobíte, že ma natoľko neporozumiete, ba nepoznáte. Lebo do takých pochabostí som sa nikdy nepúšťal, ani teraz sa nepustím. Ako bude, keď budem starší, to Vám neviem povedať. Ja sa nazdávam, už to, že som sa Vám o tej veci zmienil, Vám môže byť dôkazom, že nie je nebezpečná, lebo všetci tí zaľúbení blázni, ktorých som dosiaľ poznal, nechceli sa s tým prezradiť, chceli, aby o tom nik nevedel — nuž by som v takom prípade hádam i ja bol taký. Ja som sa len sám na sebe začudoval, že som sa tak mohol rozhovoriť s cudzím dievčaťom, lebo veď i Vy viete, že som posiaľ býval okúňavý k cudzím dámam. Hlúpostí som v tomto ohľade nikdy nerobil, a nechcel by ich robiť ani ďalej. Aspoň teda potiaľ môžete byť uspokojení o mňa.“

Takto bol písal kedysi, a teraz teda nastalo to, o čom nevedel, „ako bude, keď bude starší“. Prišiel i jeho čas. Dievča bolo poriadne v každom ohľade, vzdelané a vážne zmýšľajúce, mladá učiteľka na miestnej ev. škole, žijúca s matkou—vdovou. V takýchto prípadoch však rodičia, majúci pred očami mnohé príklady zo skúseností, temer nikdy nesúhlasia s predčasnými sľubmi a záväzkami u svojich detí, v obave, že počas dlhého čakania nastúpi rozčarovanie a ľahostajnosť, sľuby sa alebo zrušia alebo sa splnia bezradostne, z čírej povinnosti, ako býva v nejednom prípade. Tak i tu na oboch stranách nechybeli od rodiny výstrahy i dotklivé napomínania mladých, aby si sľuby nerobili do takého neista. Ale kto kedy presvedčil dvoch milujúcich sa, že ich láska nebude vždy trvať na tom istom stupni? Náš Ivan si za svoju mužne bojoval a podarilo sa mu presvedčiť nielen mňa, ľahšie dostupnú, lež i triezvo zmýšľajúceho, neistotám vyhýbajúceho otca, že jeho cit a úmysly neskláti ani čas, ani akékoľvek prekážky, a u svojej Oľgy bol si celkom istý podobným.

„Nemôžem nahliadnuť,“ písal nám medziiným, keď sme si o tejto veci písali, „že by v tom bolo niečo zlého, nejaká zatratenia hodná ľahkomyseľnosť, že som si zamiloval dievča milovania hodné, hoc i nie som ešte v takom položení, že by som si ju už mohol vziať — a že ona mňa tiež tak ľúbi, znajúc ma skrz—naskrz, a vďačne chce čakať, kým si ju budem môcť vziať. Prial bych si, aby ste od nej samej počuli, akou sa istou cíti ohľadom mňa; vtedy by naisto prestali i Vaše pochybnosti. Že ona za tých niekoľko rokov, kým sa nebudeme môcť zobrať, možno utratí i na mladistvej sviežosti v zovňajšku, to pri našej láske neprichodí do úvahy, lebo ja som u Oľgy nikdy nebol oslnený zovňajšou krásou. Viem, že obaja čo rok budeme starší, ale i to viem, že nám tým lásky neodbudne. Skôr naopak: utužíme sa v nej.

Dopúšťam, súdiac podľa zovňajších pomerov, prišlo to u mňa včaššie, ako malo prísť. Ale či je v tom hriech? Či si človek môže rozkázať: Ja sa až potom zaľúbim, keď sa budem môcť ženiť! Je pravda, že sa mnohí až potom zaľúbia, ale tí pritom majú tak málo zásluhy, ako ja pri tomto viny. A či sú tí pritom šťastnejší než ja, a svedomitejší? Myslím, najviac je takých, ktorí, keď prídu k postaveniu, obzerajú sa po žene ako po nevyhnutnom doplnení svojich potrieb, a vyberú si takú,

pri ktorej predpokladajú najviac výhod pre seba, alebo ktorá sa im zovňajškom zapáči. Žijú potom spolu, ako vedia, a bývajú mnohí i spokojní. Tí však nevedia, koľko mne majú čo závidieť, lebo nevedia, čo je ľúbiť a ľúbeným býť. Ale ja to viem, a neverím, že by ste si Vy žiadali, aby som ja medzi tamtých patril.

Tak, otec, môj, nerob si daromných starostí v tomto ohľade — mám svedomie čisté a ver mi, že keď ma necháš kráčať svojou cestou, budem šťastným človekom v budúcnosti — lebo takým môžem byť iba s Oľgou spolu…“

Po takýchto vývodoch, pravda, prestali naše dobre mienené, ale mladým srdciam neplatné výstrahy, a ponechali sme vec na tom, čo mladí medzi sebou ustálili: že bude vera s obapolným rodičovským súhlasom, keď Ivan prejde cez tretie rigorózum a dosiahne doktorát. Potom, ako formálne zvereným, im vraj bude ľahšie prečkať, kým sa prekoná ešte advokátska skúška i začiatky samostatnej advokatúry.

Dosť by toho bolo bývalo na prekonanie a čakanie, i tak by všetko bolo hladko išlo — ale, tak sa to podobalo, a vo mne často i hlásilo sa otupné tušenie, akoby si môj syn už so sebou bol doniesol na tento svet nešťastné predurčenie, že sa jeho najmilšie túžby, najkrajšie predsavzatia nemajú splniť…

Keď sa v Kluži pripravoval na posledné rigorózum, prikvačil ho znovu pľúcny neduh, ako vtedy v Prešove, keď bol pred matúrou. Pravdepodobne sa to dávnejšie pripravovalo, ale príznakov nebolo, len zrazu pri prudkom kašli z prechladnutia začal krv pľuť a zo síl spadol tak, že obľahol. Nám nepísal o tom, kým nebolo najhoršie prekonané. Lekára mal výtečného, na slovo vzatého internistu, a opatrovali ho verne dvaja priatelia—Slováci, jeden z nich sám už lekársky asistent. A zasa pomerne rýchlo prišiel k sebe natoľko, že mu lekár mohol dovoliť dlhú cestu domov — ale ďalšie prípravy ku skúške mu boli na dlhý čas znemožnené.

Takto sa našim milujúcim zasekávala cesta k tvrdo čakanej vere. Ale mladé, so samými jasnými nádejami do budúcnosti pozerajúce duše nedali sa tým kormútiť, nestratili dobrej vôle, hoci sa im skrze toto zasa hodne predĺžilo čakanie. Prevládala radosť, že sa Ivan zrejme zotavoval, a pocítil ju tým živšie, že sa mohli každý deň vidieť.

Namáhavo sa učiť mu nebolo dovolené, ale len čo sa cítil sil—

nejším, aspoň si prečitoval svoje knihy. Na skúšku išiel sa až na druhý rok zasa do Kluže pripravovať a zložil ju po dlhšom preťahovaní. Keď nám oznámil, že ju zvŕšil, nám, pravda, odpadla veľká starosť, ale tej starosti jednako nám mnoho zostávalo, ona u nás vôbec nemávala prietrže a nemala konca. Nie jedného, lež šiestich synov sme mohli s toľkou starosťou odchovať.

Keď prišiel domov ako doktor práv, bol až veľmi štíhly, schudnutý, o čom svedčí i jeho vtedy zhotovená podobizeň trojakej pózy.

Rozumie sa, že tu, v rodnom meste, vstúpil do advokátskej praxe; teraz sa mu iba tu sladilo žiť. Vytúžená vera odstála sa za pošmúrneho novembrového večera, ale pošmúrnosť počasia ani najmenej sa nezračila v šťastím oživenej nálade našich dvoch mladých. Odvtedy si Ivan svoju verenicu každý večer doviedol k nám, utvoril sa úprimný rodinný pomer medzi ňou a nami, bez nej už ani nebol úplný náš malý rodinný krúžok.

Toto bol, zdá sa mi, najkrajší čas pre nich dvoch. Vtedy sme na to nemysleli — ani ja, čo ako nahorklá pesimizmom, zo životnej skúsenosti prýštiacim, som vtedy neverila v takú nemi—losrdnosť osudu, že ich nádeje a očakávania ostanú nesplnené, a oni sami tým menej. No šťastní boli jednako po všetky tie vždy pohotovými prekážkami sa predlžujúce roky čakania, hoc ich šťastiu nebolo súdené dostať sa ku svojmu úplnku. V takýto čas pre patričný celý ostatný svet, i najbližšia rodina, ustúpi do ďalšieho radu, i sami rodičia, ktorých životným cieľom bolo pracovať na ich šťastí, vtedy nebývajú účastní tej bezpodmienečnej dôvery, akou sa oni zahrnujú, lebo oni sú si predovšetkým a nadovšetko. Jesto dosť citných duší medzi ľuďmi, ktoré túžia po takom blahu čistej lásky, i obzerajú sa po ňom, ale nenájdu ho, čo by i dlhé roky nešťastného života dali zaň, lebo ono, zdá sa, iba pre nemnohých kvitne na tomto hmotárskom svete.

Pre dávnejšiu predchádzajúcu známosť pomer našich dvoch mladých, keď sa zverili, bol už v istej rovnováhe; preuveličenosť vzplanutia celkom prekonaná; ich láska javila sa už v istom harmonickom zmiernení, s vytrvalou, ale neokázalou nežnosťou. Iba radosť z toho, že oficiálnou verou bol ich pomer akoby stvrdený a odobrený, oživila im pocit blaha.

Ivan, rozumie sa, býval vždy vtipným a veselým oživovate—

ľom rodinného kruhu. Keď sme v lete podvečer sedávali spolu v prednej izbe pri obloku, kde mladí mali svoj útulný kútik, každý známy sa pri nich pristavil, niekedy i celé grupy mládeže s vtipkárskym meraním jazyka a veselým smiechom.

V tento šťastný pre neho čas stupňovane zúčastňoval sa i vo verejnospoločenskom živote, hlavne pri divadelných predstaveniach, kde sa mu vždy dostávalo neľahkej, kritickej úlohy prvého zaľúbenca ako takému, ktorý i hrou i osobným zjavom najlepšie ju dostál. Táto činnosť ho tešila a s Oľgou si pevne umieňovali i plány robili, ako budú pracovať na oživení spoločenského života i potom, v svojom budúcom bydlisku.

Ale čas šťastia a spokojnosti nebýva ľuďom nadlho vymeraný; tak i na nás dosť skoro zaľahla znovu mučivá starosť. V druhú jar po Ivanovej vere ohlásila sa zasa i jeho choroba. Nepozorovane iste už v zime sa to započalo.

Lekár zistil, ako i predtým, pľúcny katar, obnovil predpisy, ktoré bolo treba zachovávať, a dal užívať lieky, ktoré boli za najúčinnejšie pokladané. No účinku nebolo badať ani po dlhšom čase — boli sme skľúčení a nešťastní…

Trýzeň je písať a iste trýzeň je i čítať o takýchto súženiach — a veď sú, žiaľ, premnohými až priveľmi známe z blízkych skúseností. Mne ich bolo prihojne nadelené, počnúc od toho času, kde som o Elenku v obavách stŕpavala, kde som ju potom videla hynúť i vyhynúť, nenájduc možnosti jej spomôcť. Trýzeň sa však ešte stupňovala, keď potom aj Ivan, ktorého som ohľadom zdravia pokladala za pevného, začal javiť náchylnosť k pľúcnemu neduhu. Za jeho gymnaziálnych čias nespávala som od trápenia pre chorobu, zákernícky sa o neho pokúšajúcu, ktorej som sa pre jej potuteľnosť spomedzi všetkých najväčšmi bála.

Lekár síce dával nádej ako obyčajne, ale človek sa na to už nespolieha. Sústrastné duše obodrujú a radia všeličo, poukazujúc, že tí a tí známi, ktorí boli už hlbšie v tej chorobe, hľa, tým spôsobom sa na stálo vyliečili, a človek nevdojak naberie trochu nádeje — kým mu zasa neopadne. V takom položení ide to vždy zo zúfania k nádeji, od nádeje k zúfaniu.

Oľga sa veľmi poľakala, hoci na najhoršie si vtedy ešte ani myšlienky pripustiť nechcela; sám Ivan však nejavil strach — ten v jeho povahe akosi vôbec nemal miesta — ale menej jasnej nálady, viac pošmúrnosti a dráždivosti sme na ňom pozorovali.

Mne začali prichádzať na um časopisecké oznamy o klimatických liečebných miestach, zhľadúvala som kde—čo takého i písala som na viac strán, až som bola upravená na görbers—dorfský liečebný ústav, čo do času prvý tohto druhu, založený dr. Brehmerom. Prešiel čas, kým bolo všetko prezvedené, cesta prekliesnená, peniaze zaopatrené — až konečne za včasného májového rána vypravili sme nášho Ivana, zbiedeného, na dosť dlhú cestu do Sliezska, a so stiesneným srdcom čakali sme na prvé správy.

Prišiel ta cestou umorený, ale už o niekoľko dní nám písal, ako sa dobre cíti, keď ho do obkladov dávajú a potom mokrou hubou vydrhnú a podobne, aby vyhnali zašliamenie z pľúc. A o ďalších niekoľko dní: „Cítim sa tu veľmi dobre, badám zjavné uľahčenie. Tuším som už stučnel, lebo jem, ani čo by pálil — a vždy som hladný. Nie div, že sa musím každý deň štyri hodiny prechádzať a druhé štyri hodiny (po dve na predpoludnie a popoludnie podelené) ležať na čerstvom povetrí.“

V častých dlhých listoch prichádzali od neho samé takéto dobré správy, a my sme ožívali. Ale jednako to uzdravovanie pokračovalo podľa nášho zdania veľmi pomaly, keďže prešlo celé leto, kým ho odtiaľ prepustili. Najprv sme mysleli, že pri takej pôsobivej liečbe bude za niekoľko týždňov úplne vyliečený, ale skúsili sme, že ide to nie na týždne, lež na mesiace —ba Ivan sa tam oznal i s takými pacientmi, ktorí sa už niekoľko rokov liečili. Až potom som pochopila, prečo bola táto dobrá, ale pre chudobných ľudí nedosiahnuteľná liečba vtedy tak málo upotrebovaná, temer ešte neznáma.

V lete nám poslal odtiaľ svoju podobizeň, ktorá aspoň navonok svedčila o skvelom výsledku liečby. Taký hodný a dúži dotiaľ vôbec ešte nikdy nebol, ako na tom obrázku. Slovenskú vyšívanú košeľu, v ktorej sa dal zobraziť a ktorá sa tam obecenstvu veľmi páčila, si vraj už nemohol zopnúť, musel si ju v tyle pod kabátom tkaničkou zviazať, čo mu i krk stučnel.

Keď sa nám koncom leta zdravý, čerstvý a bodrý domov navrátil, boli sme zasa uspokojení a pomerne šťastní, hoci po minulých skúsenostiach neprestajne udržiavala sa kdesi v tajnej skrýši nedôverčivá obava, že je to všetko, nebodaj, len na čas. Ale i sám náš lekár nemohol utajiť svoje udivenie nad týmto výsledkom, akého iste ani spolovice neočakával. Povedal, že obvyklým skúmaním, preklepávaním by sa už nedopátral, že

tam bol pľúcny katar. Nakladal však Ivanovi žiť pokiaľ možno i ďalej podľa známych mu predpisov a chrániť sa všetkého, o čom vie, že mu škodí. Od tých čias aj iných svojich chorých na pľúca, ktorí hmotne boli možní toho, upravoval do Görbersdorfu.

Našim mladým zasa ožili zamreté mušky, znovu sa živo začali zaoberať plánmi do budúcnosti, ktorá ich lákala, ale i vždy dotiaľ klamlivo ustupovala pred nimi. Ivan odišiel preč z domova na prax, nadobudnúť si jej, koľko sa pre advokátsku skúšku vyžadovalo. Mysleli, že skúška bude môcť byť o dva roky.

Ale rozumie sa, že sa tak nestalo. Prvá nehoda prišla, keď

o rok po görbersdorfskom pobyte z opatrného úmyslu, aby si zdravie utužil, išiel do Železného v Liptove, žiť tam v zdravom povetrí niekoľko týždňov na gorbersdorfský spôsob, ale vyšlo mu to naopak: v nepriaznivom, surovom počasí prechladol a dostal katar priedušiek, ktorý by u zdravého človeka mnoho neznamenal, jemu však značnejšie poškodil, a kým prišiel doma k sebe, bol zasa na čas z koľaje povolania vyradený.

V nasledujúcu jeseň išiel na čas do Pešti počúvať skúšky, v zime zatým odobral sa končiť zvyšné knižné štúdiá na Dobronivú, kde mal pokoja, koľko chcel, a tichej priateľskej zábavy, koľko mu pre osvieženie bolo treba. A keď potom v máji alebo v júni mal ísť do Pešti skúšku skladať, bystrická advokátska komora neuznávala mu istú zaznačenú dobu praxe, a skúška musela byť odročená.

V jeseni toho istého roku odišiel do Pešti najprv počúvať skúšky iných, potom sám skúšku skladať — a tu sa mu osudným spôsobom zle vodilo.

Prvé bolo, že už cestou ochorel — jeho neduh sa začal zasa hlásiť. Hneď z príchodu do Pešti musel vyhľadať lekársku pomoc a niekoľko týždňov sa musel zdržiavať na svojom byte, nemohol nič urobiť pre svoju skúšku. Pozdejšie nám odpísal, že už chodí skúšky počúvať a ide si konať čím skorší termín

i na svoju. Potom nám málo písaval a o tom najmenej, čo nás najväčšmi omínalo; o svojom zdraví a o skúške. Týždne uchodili, a my sme len toľko vedeli, že si ešte vždy nemohol termín

vykonať. Tŕpli sme o neho, otec sa hneval a vinil ho, že ako vždy od svojho malička, tak i teraz nie si je dosť príčinlivý o svoje vlastné záujmy — a ja som už na inšie ani myslieť nemohla, ako bez duše konala som svoju robotu a prežívala zasa

v plnej miere mučivé trápenie, ktoré sa, čím bol starší, tým hustejšie sťahovalo nad nami. Temer ani na minútu ma neopúšťala ťažiaca predstava, akou otravou mu je teraz, keď sa mu neduh obnovuje, každé vdýchnutie peštianskeho povetria, čo sám musel najlepšie vedieť, — a predsa tam dlel toľké časy! Nijako sme nemohli pochopiť, prečo sa zo všetkých síl nenáhlil.

I Oľgu, pred ktorou nemal tajností, sme pätili, či jej niečo iné nepíše, či sám neodťahuje so skúškou, ak sa necíti byť dosť pripraveným; alebo či ju už neskladal a ak z niečoho prepadol, či si nevymáha, aby to ešte v tomto termíne mohol napraviť. Ale ani Oľga iné nevedela, ako to, čo my, a trápili sme sa spoločne, hľadajúc všelijaké vysvetlenia veci, najmä keď sme počuli, že Ivan bol z Pešti i v Bystrici, ba že i z iných miest písal priateľom, dostalo sa nám do uší. Bolo tu zrejme čosi, čo pred nami tajil, ako sa stávalo zavše i za jeho študentských čias —toho sme sa vždy báli.

Písala som mu naliehavo, aby skúšku už skladal. Termín mu dajú, keď lekár dosvedčí, že treba mu pre zdravie odísť z Pešti — a keď i prepadne z niečoho, bude to ešte vždy lepšie od tohto osudného hlivenia. Na to nám písal vážne, prosil takým spôsobom, že ma to hlboko dojalo, aby sme ešte krátky čas pozhoveli; nemôže to už byť dlho, kým sa vec rozhodne. Potom sa o všetkom dozvieme, keď prekážka bude odstránená.

Tu sme už prestali naliehať, i otec prestal šomrať. V bezvládnej rezignácii, zo skúsenosti nič dobré nepredpokladajúc, čakali sme, čo vysvitne. A vysvitlo, čo by sme sa nikdy, ani pri najbádavejšom prehutovaní neboli domysleli, lebo o takom prípade sme ešte neboli počuli. Blízko pred Vianocami, keď už do sviatkov termínov pre skúšky viac nedávali, odpísal nám Ivan, že po tieto dni príde domov bez skúšky — lebo sa mu stratili všetky listiny: vysvedčenia, index, i sám doktorský diplom — skrátka všetky dokumenty, bez ktorých na advokátsku skúšku nemôže byť pripustený. Stratili sa na pošte medzi Bystricou a Pešťou alebo v samej Pešti záhadným spôsobom, keď od bystrickej advokátskej komory, s ktorou bolo to nedorozumenie pre otáznu kancelársku prax, boli poslané na kráľovskú tabulu. Keď si Ivan, vstanúc z choroby, šiel ta termín pýtať, vyšlo pri vyhľadávaní najavo, že ich tam niet…

Nastalo telegrafické i písomné dorozumievanie sa s Bystricou; konečne i sám Ivan išiel ta — ale na veci to nič nenapra—

vilo. Presvedčil sa na vlastné oči, že dokumenty boli toho a toho dňa oddané na bystrickej pošte — zapísané však nerekomandovane! Kde sa podeli, to sa zistiť nedalo.

V takomto položení nám prišiel domov pred Vianocami s chorobným vzozrením, krátkym dychom, zoslabnutý —vôbec zo všetkého hneď bolo vidieť, že choroba zasa triumfuje. V Pešti strávil štvrť roka v trápení, vyhľadávaním stratených dokumentov, pri klesajúcej sile, v starosti o skúšku a v povedomí, aké trápenie sa tým na všetkých nás navalí. Keď nám rozpovedal, čo všetko podnikol a podstúpil v tej veci (hľadal i na všetkých patričných poštových úradoch, keď si na to vykonal povolenie i výdatnú pomoc istého poštového úradníka, ktorý sa veci opravdivo zaujal), musela som ho obdivovať, že po všetkom tom prišiel domov umdletý síce a znechutený, ale s nezlomnou silou ducha a vôle — hoci ho choroba držala v pazúroch.

Stranou stojaci sotva môžu pochopiť, aký to bol pre nás ohromujúci úder. Tým častým meškaním a preťahovaním svojich štúdií, odkedy sa ho choroba začala chytať, Ivan medzitým došiel do takého veku — vtedy bol práve tridsaťročný —v ktorom pri poriadnom priebehu už bol by mal byť upevneným, samostatným, svoje povolanie z plnej sily konajúcim človekom — a tu on prišiel bez záverečnej skúšky, pripravený i len o možnosť zložiť ju a — čo nás najťažšie prikvačilo — s pováž—livo narušeným zdravím.

V tomto ohľade sme my rodičia upadali už do beznádejnosti, keď sme videli, ako sa choroba vždy častejšie a vždy s väčšou silou vracia. Moja vše sa hlásiaca, ale vždy obnovujúcimi sa nádejami kamsi do nevidnej skrýše zaháňaná predtucha, že môjmu synovi je súdené nedosiahnuť tu svoj úplnok života, už prechádzala v isté povedomie, ktoré nechcelo odstúpiť, čo som ho ako odkazovala od seba. Zaliehalo mi na dušu, ale nehovorila som o ňom. Ani na dohovor dávali sme si všetci také vzozrenie, akoby sme ani nemysleli na nejaké zväčšené nebezpečenstvo, a iste mysleli sme naň všetci.

Zostávala nám ešte jediná nádej: obrátiť sa zasa do Görbersdorfu. Rozhodnúť sa nám bolo nevyhnutné: veď išlo tu o synov život. Ale umožniť to finančne bola ťažká úloha, lebo náš majetkový stav, nikdy nie upevnený, bol vtedy už povážlivo oslabený.

Iné nezostávalo, ako do krajnej miery využiť zostávajúci nám ešte úver.

A tak po Novom roku, po trudno prežitých Vianociach, vystrojili sme Ivana po druhý raz do Görbersdorfu a zasa so stiesneným srdcom očakávali sme jeho správy.

Bývali dobré, že hlboko zašliamené pľúca sa čistia — ale išlo to náramne pomaly a so zastávkami. Oľge písaval často a jeho listy začali nadobúdať zasa svoj obvyklý veselý tón. Úfal sa, že na jeseň bude môcť prísť domov vyliečený, ale to sa nesplnilo. Jeden z lekárov, Ivanovi vždy priateľsky naklonený, mu radil, aby odišiel niekam inam sa liečiť, taká zmena býva vraj vždy dobrého účinku. Odrádzal ho ísť na juh, kde organizmus stáva sa chúlostivým oproti zime, a narádzal mu Davos vo Švajčiarsku.

My sme sa i sami obávali, že ak Ivan práve na zimný čas príde domov, i neduh sa mu tu navráti, preto s napnutím všetkých síl sme ho vystrojili do Davosu. Tam strávil celú zimu pri liečbe trochu odchylnej od gorbersdorfskej, a cítil sa čerstvým, proti zime veľmi otuženým. Vo dne býval vždy na slobodnom vzduchu, i keď ležal, i keď sa prechádzal po tuho zamrznutom, od slnka jarko osvetlenom snehu — a prechladnutie neprišlo. Tam sa mu i ľahko a voľno dýchalo. Život bol rušný, liečebných osád mnoho po vrchovatom okolí rozsiatych a v zátišiach poukrývaných, a prichádzali ta i zdraví ľudia skoro zo všetkých dielov sveta k bravúrnym zimným športom. V takej obstanovke teda i on nabral bodrej mysli.

Na jar prepustili ho s tým, že každý rok alebo aspoň každé dva musí na niekoľko mesiacov chodiť niekam na klimatické liečenie, aby sa udržal pri zdraví. Koncom marca prišiel domov na tele až veľmi zmohutnený, ale dýchanie nevidelo sa nám lepším, ako keď ta išiel. No na čas zasa nabrali sme nádejí, keď sme jeho videli bodrého. Ja, keď ma nadchádzali nedôverčivé obavy, tým som sa upokojovala, že Ivanov neduh vychádza azda na číry záduch, ktorý je síce obťažný, zavše až trápny, ale zväčša ponecháva tých, ktorých trápi, i do vyššieho veku pri živote. Tak, hľa, čo by mi na začiatku jeho choroby bolo bývalo neznesiteľnou predstavou, teraz mojim zbiedneným, usužovaným nádejam stalo sa posledným útočišťom. Vďačne bola by som pristala na takýto východ jeho choroby, a on sám tiež.

Podľa jeho žiadosti uzniesli sme sa, že leto strávi, akoby na dovŕšenie liečby, v zdravom povetrí Liptovského Hrádku, ktorého dobré účinky cítil, keď bol tam v advokátskej praxi. Išiel ta rád, lebo mal tam i dobré, priateľské duše. Skúšku skladať nemohol preto, že stratené listiny ešte neboli novými nahradené, hoc ešte z Görbersdorfu pomocou priateľov začal si ich vymáhať. Ale išlo to nesmierne ťažko a zdĺhavo, s ustávaním, písačkami i nákladmi. Len samé zistenie a vykázanie, že sú písma skutočne stratené, potrebovalo dlhého času; potom ešte oznamy a vyzvania o nich v úradných novinách, ktoré dosiahli iba to, že raz u Ivanovej bývalej domácej panej v Pešti hlásil sa akýsi neznámy človek, hľadajúci dr. Soltésza v záležitosti jeho stratených listín, ale keď Ivana vtedy tam nebolo, viacej sa neukázal, hoci ho pani upravila na Ivanovu adresu, i sama hneď písala Ivanovi, ktorý vtedy bol v Görbersdorfe. Ivan listovne tiež hneď pohýbal vec na kráľovskej tabuli, bolo vyhľadávanie toho, čo sa hlásil, ale ten, iste preto, že k listinám dostal sa nedovoleným spôsobom, nehlásil sa na tabuli, kde by ho boli mohli prísne pochytiť, lež radšej ostal nezvestným —i s listinami.

Až keď sa naskrze nemohli nájsť a lehota vypršala, začali sa s nekonečnými okolkami vystavovať nové dokumenty — každý na inom mieste s osobitnými ťažkosťami. Od dvoch rokov nám i to kalilo život a Ivan, chudák, dvojnásobne trpel, lebo ho omínalo povedomie, že keby si v bystrickej advokátskej komore sám bol svoje písma odobral i opatril, a nie na iných zveril ich odosielanie, bol by minul tento nešťastný prípad, ktorý sa mu stal potom priam osudným. Ale: „Čo komu súdené, veru ho neminie –“ život učí človeka v toto veriť.

Na jeseň prišiel z Liptova domov a naliehavejšie sa začal starať o svoje diela. Urgoval náhradné dokumenty a pomaly do Vianoc sa mu i poschodili, iba diplom doktorský ešte chýbal. Ivan pomýšľal na skúšku, robil si prípravy, že po Novom roku odíde zasa do osudnej mu Pešti ako na najkratší čas. Skúšku chcel zložiť na každý spôsob, aby nezostal nedoukom, ale či jeho telesné sily, ktorých upadávanie iste cítil, postačia na vykonávanie advokátskeho povolania, o tom už vtedy začal pochybovať i začal pomýšľať na nejaký tichší, pokojnejší úrad.

Nám, a tým menej Oľge, neprejavoval síce nikdy nejaké chmúrne obavy — tušiac iste, že ich beztak máme dosť — ale jeho prirodzená jasná myseľ v tie časy už opadúvala a častejšie, niekedy celkom nespodievane preboril sa i dosť cholerický element jeho prírody, dotiaľ vždy napodiv ovládaný. Iba záľuba večerného besedovania ho neopúšťala, i vtedy nás celé večery najviac on zabával, a to nie nútene, akoby z povinnosti, lež s celou živosťou; ani nedopustil, že by mu rozprávanie mohlo škodiť. Téma sa mu pohotovo sypala, často išli i diskusie o prebratej lektúre, lebo pri obligátnom denne viachodinovom ležiavaní v Görbersdorfe i Davose prečítal mnoho diel svetovej literatúry, najviac v nemeckom preklade, i vôbec jeho vzdelanie sa v tie časy zrejme prehĺbilo.

S Oľgou v tichých rozhovoroch neprestávali si snovať svoje plány do budúcnosti, ktoré však časom a premenou okolností tiež podstupovali isté zmeny. Vtedy už odstupovali od verejného spoločenského účinkovania do domáceho kútika v horno—liptovskom mestečku, v ktorom sa Ivan pre jeho zdravú polohu hodlal usadiť. Ten domáci kútik však mal byť vždy otvorený krúžku dobrých priateľov a mal byť oživovaný hudbou, spevom, dobrou lektúrou, ozdobený dobrými obrazmi a tak ďalej. To všetko zdalo sa im byť ľahko, ba naisto dosiahnuteľným…

Ináč i doma, ako sa len dalo, zachovával Ivan zdravotné predpisy, každé ráno inhaloval pomocou aparátu gorberdorfského pôvodu, meral si temperatúru — vždy vedel, kedy čo treba robiť, mal už čas i príležitosť naučiť sa, ako treba zaobchádzať s jeho chorobou. Bol vždy na stráži proti nej; možno práve preto necítil tej kázne oproti nej, čo my. Na čerstvé povetrie vychádzal, keď mohol, ale práve jeseň bola neobyčajne škaredá, vlhká, vetristá — samý opak davoskej poveternosti.

Pozdejšie sa začal ponosovať na hrdlo, prezerával si ho a videl tam akúsi chybu. Kašlal vcelku málo, najviac ráno, kým sa odstránilo, čo sa v noci nazbieralo. Ale vo výpľuvkách začali sa ukazovať hrdzavé škvrny. Venoval tomu pozornosť, ale zdalo sa, že nemal to za niečo povážlivé. Bývalo to vraj i v sanatóriu a zasa časom prešlo. Ale ak je vo výpľuvke svieža, červená krv, vtedy treba zostať ležať v posteli a užívať isté lieky, ktoré mal alebo si vedel zaopatriť.

Na tele síce nebiednel, aspoň nechudol, ale jednako jeho vzozrenie začalo budiť akýsi nekonečne žiaľny dojem, čo ako sa mužne držal, nepoddávajúc sa zmalátneniu. Už to, že mu—

sel veľmi pomaly chodiť, lebo ináč by sa bol po každých desiatich krokoch zadychčal, najmä v ťažkom zimnom kabáte, hneď svedčilo o zlom stave jeho pľúc. Keď naši mladí, popod ramená schytení, takto pomaly kráčali ulicou, nejedny oči sa sústrasne zahľadeli za nimi a nejedny súcitnejšie, najmä ženské, i slzami podišli, čo sa on ako bodro a s priateľským úsmevom pozdravoval svojim známym.

A mne zasa zvierala srdce známa neopísateľná tieseň, čo som jej už toľko pretrpela, odkedy Ivan začal chorľavieť. Lenže po prvšie razy bývalo ľaknutie prudšie, avšak nasledovalo vždy i presvitanie nádejí — teraz prudkého ľaknutia už nebolo, keďže bázeň pred neodkloniteľným nešťastím vždy sa tam tajila — len tupá beznádej sa spúšťala na mňa. A jemu som to ukázať nesmela, ani Oľge; každý sme v sebe zavierali svoje bôle. I keď sme večer ostali sami s mužom, sedeli sme v otupnom mlčaní, akoby sa v človeku zdráhalo čosi slovami dotýkať sa toho, čo srdce trápi.

A v úzadí, za týmto najbolestnejším trápením, povstávala nám ešte i ťažká starosť, že ak Ivan začas i bude môcť odolať dorážajúcej chorobe, ona ho nadobro už viac nepopustí, pripraví ho o všetku silu, o schopnosť k práci — čo bude z neho?… Bude potrebovať stálu liečbu a dôchodky na to si nebude môcť zahľadať — a my sme boli už celkom vyčerpaní.

Samá trýzeň — samé krušné výhľady…

PRI CIELI

BOLO TO 29. DECEMBRA 1910, KEĎ PRED DVOMA DŇAmi bol doplnil svoj tridsiaty druhý rok. Večer prišiel domov z návštevy od Oľgy. Počula som ho ísť do jeho izby a pozdejšie prišiel do našej bývacej, kde som sedela s istou priateľkou v rozhovore. Rozhovoru sa hneď i on zúčastnil so záujmom, celkom svojím spôsobom, ktorý vždy oživil každý krúžok, kde sa zjavil. Tuším bola reč o silvestrovskom predstavení, na ktoré sa naši ochotníci pripravovali. Ako návšteva odišla, a ja, odprevadiac ju pitvorom, vrátila som sa naspäť do izby, Ivan mi povie:

„Mama, vieš, akú mám temperatúru? Temer štyridsať stupňov. Musím si hneď ľahnúť — pošli, prosím ťa, po doktora.“

Prehradilo ma ľaknutie. Dosiaľ odkedy bol doma, nepotreboval lekára, lebo vedel, že proti jeho riadnej chorobe lekár nemá pomoci — a teraz kázal poslať po neho! I to celkom po svojom spôsobe: dočkal s tým, až návšteva odišla, nedajúc ničoho znať na sebe.

A nemýlil sa v predpokladaní, že tu nastal náhly, nepredvídaný obrat. Od toho večera prešla jeho chronická choroba akýmsi prelomom do akútneho stavu.

Raz mi bol už predtým rozprával o mladom ruskom inžinierovi, spolupacientovi z Görbersdorfu, ktorému, hoc bol pod stálym lekárskym dozorom, zrazu dostali sa tuberkuly na mozgy. Ako obľahol, viac nevstal, trpel úžasné muky , za štyri týždne bolo počuť jeho stonanie a výkriky

na koridor — kým sa smrť nezmilovala nad ním… Jeho žena s malým dieťaťom prišla, telegramom docitovaná, za požičané peniaze z Ruska, a našla ho už mŕtveho. Tento bolestný prípad zaľahol na dušu všetkých, čo sa tam liečili. Môjmu Ivanovi istotne teraz často zišiel na oči, — i ja som s hrôzou ustavične naň myslievala. Naše spoločné súženie z vlečúcej sa tiesne razom zostupňovalo sa do stavu pálčivého, upadajúc pozdejšie, podľa prirodzeného zákona, do utajovaného zúfania.

Spočiatku Ivan ležal vyše týždňa, morený neprestajnou horúčosťou i liekmi, ktorými ju lekár zmáhal. Potil sa od nich, musela som ho viac ráz do dňa i v noci do čistej bielizne preobliekať. I apetít razom stratil a náramne zle sa cítil. Dotiaľ jeho jedenie, s ktorým sa, pravda, vždy tak riadne držal, že okrem termínu nikdy nejedol, bývalo vždy také chutné, že i dívajúcemu sa naň zachcelo sa jesť; odvtedy akoby odsekol, jedol málo a nasilu.

Ja som si vo dne, v noci lámala hlavu, ako by sme ešte stvorili potrebný groš, aby sme ho čím skôr mohli odpraviť niekam na juh, kde by sa iste ešte zotavil. Od tých čias, ako chodil na liečenie, vôbec stala som sa zažiadanou peňazí, ako nikdy v mojom živote. A teraz, keď sa nebezpečenstvo zrazu veľmi stupňovalo, akoby naisto som počítala, že nám i budú nejakým spôsobom uštedrené v tejto krušnej potrebe. Iste, iste vyhráme na niektorý zo žrebov, čo od toľkých rokov darmo opatrujeme! Lenže už by to malo byť!

Otec však len pohodil rukou. Nielenže neveril vo výhru peňazí, ale, čo horšie, neveril už, že by u Ivana základná pomoc vôbec ešte bola možná, i keby bolo peňazí koľkokoľvek. Avšak vzhľadom na súrnu potrebu pomoci predsa došlo k takému rozhodnutiu, že obeciame na to posledné neveľké úspory, po troške od rokov naskladané pre Ivana otcovou starostlivosťou, aby si mal z čoho zariadiť kanceláriu a domácnosť, keď sa osamostatní.

Po tomto rozhodnutí ožila v Ivanovi znova nádej — veď i ona je nevykoreniteľná! — i nám sa z nej niečo chytilo, a ako mu lieky trochu udusili horúčosť, začal denne na niekoľko hodín vstávať z postele a sediac v teplých šatách za svojím malým stolíkom neďaleko pece, rozpísal sa na južné strany o prospekty sanatórií na liečenie tuberkulózy — a i podochodila mu ich pomaly hodná hromádka. Medzitým sme robili prípravy na cestu. Ivanove šaty a bielizeň zrevidovali, doplnili. Oľga vyšívala mená, otec podbíjal voskovým plátnom veľký košinový kufor. Ivan váhal medzi Arcom a Dubrovníkom; rozhodol sa však za Arco na náradu priateľa, bývalého spolupacienta, ktorému tam dobre slúžilo a chcel byť Ivanovi vo všetkom na pomoci. I dobrá duša z rodiny ponúkla peňažný príspevok, aby sme Ivana mohli niekto ta odprevadiť, lebo v takom stave sme ho nemohli samotného pustiť na cestu. Ale keď sme mu to v prvom dojatí oznámili, zachmúril sa.

„To nemôžem prijať — a na žiadny spôsob neprijmem! Veď je chudobná a pre mňa by mala o to prísť!“

Pripozde sme sa zbadali, že sme mu to nemali povedať.

Ale teda chystal sa na nový zápas o život, lenže bol prislabý na cestu, muselo sa čakať, kým trochu zosilnie. Lieky, ktoré mu mrcha pocit ešte stupňovali, užíval poslušne a trpezlivo, so sebazaprením, ale hneval sa, že nič nespomáhali.

Raz v ten čas, keď horúčosť zdala sa byť potlačenou, vybral sa k holičovi dať sa oholiť. Keď sa ustatý, ako po veľkej námahe, navrátil domov, mal horký úsmev na tvári.

„Ľudia na ulici zastávali a dívali sa za mnou, akoby som bol z druhého sveta prišiel. A holič mi rozprával potešiteľné prípady, kde koho ako krv zalievala, „ teraz mu je nič — je chlap ako buk – vraj“, povedal mi.“

Druhý raz ho prišiel holič do domu holiť, ale nevládal tak dlho hlavu hore držať, spravila som mu napochytro umelú podopierku. A len čo holič odchádzajúc za sebou dvere zatvoril, Ivan bledý, vysilený padol na posteľ… Keď druhý raz na určený termín zasa prišiel holič, odpravil ho, že „pozdejšie“ — a viac o holenie nestál. Pomaly vyrážala mu na bledých lícach čierna, lesklá brada…

Sily neprichodili, lež naopak, horúčosť ho znovu morila, hlava mu ťažela, vôbec obťaží mu pribúdalo a vstávať viac nevládal. Prichystaný kôš i šatstvo čakali v prednej izbe narozkladané…

Môjmu synovi už nebolo popriate ísť na juh brániť sa smrti, čoho sme sa, on i my, boli chytili, ako chytajú sa slamy tí, čo sa topia.

Dlho sa vzpieral tomu, aby som ja spávala v jeho izbe, žeby cez dlhé noci nebol celkom sám. Keď som včasráno vchádzala k nemu s rozsvietenou lampou, vždy sa mi prvý ozval podľa svojho bývalého, bodrého spôsobu:

,,—brô ráno, mama!“

,,—brô ráno, môj syn — ako si spal?“ ja na to, a on mi vyrozprával, ako kedy spal.

Zo začiatku choroby ešte ako—tak, ale čím ďalej i noci boli horšie. Ráno však býval najbodrejší. Sledoval ma veľkými očami, kde som čo robila, až lipol nimi na mojich rukách, keď som visiacu lampu vyberala, vynášala a očistenú zasa donášala a vkladala; keď som izbu navlhko riadila, na čo mi dal praktické poľahčujúce návody podľa skúseností zo sanatórií. Vtedy sa ešte o mnohé veci zaujímal, sám mi bol obstaral chlapca, čo mi donášal uhlie a drevo z drevárne aj iné drobné služby vykonal a vždy ho veľmi omínalo, keď ma videl celé dni zapriahnutú v robote. Vtedy som totižto už slúžku nedržala, odkedy sme obchod oddali novému mladému obchodníkovi. Keď večer robili s Oľgou rozvrhy, ako vynaložia peniaze, čo vyhrá na svoj žreb (i on tak číhal vtedy na tie nešťastné peniaze ako ja!), prvý bod mu bol, že mame bude držať kuchárku i slúžku.

I ranné lekárske návštevy mu bývali vždy ešte vítaným pobavením, pre priateľský rozhovor, ktorý sa vždy rozpriahol medzi ním a naším jemnocitným lekárom. Ako sa blížila hodina návštevy, musela som stoličku pre lekára nachystať oproti Ivanovej posteli tak, aby si mohli do očí hľadieť.

„Nie fotel, radšej sedí na stoličke, vždy si stoličku vyvolí,“ upozorňoval ma, keď som fotelík pristavovala.

Ja som si to nebola povšimla, ale jeho ani vtedy neopúšťala jeho bystrá a milá pozornosť.

V jedno ráno zrazu zbadal, že všetky predmety v izbe, najmä čo vyššie sa nachádzajúce, vidí dvojnásobne — akoby jedno za druhým ten istý predmet. Tohto príznaku zrejme zľakol sa i lekár, hoci ako to nechcel dať na sebe znať, a predpísal nové lieky. My sme sa zdesili, že už teraz nastanú muky a divé delíriá, o akých Ivan bol rozprával z gorbersdorfskej skúsenosti. No neprišli v obávanej miere a i to dvojité videnie sa o niekoľko dní zmiernilo, úplne však neprestalo, lebo odvtedy až do konca prižmuroval narušené oko, keď sa chcel niečomu dobre prizrieť.

Ale jeho stav jednako sa zrejme zhoršoval. Horúčosť zúrila, hlava ho ustavične bolela, ani pod obkladkami bôľ neprestával, a k tomu noci bezsenné s mučivým zlým pocitom v celom tele. Vtedy som už v jeho izbe spávala, a neprotivil sa tomu. Na zaplakanie smutná bola rezignácia s tajacimi sa pod ňou mukami na jeho čo deň užšej a dlhšej tvári, na ktorej predtým, ako sa rozhovoril, bývala vždy živá, nevdojak očarujúca hra výrazu. Ľahostajne a poslušne užíval lieky a urobil, hoc i s námahou, čo vyžadoval plný predpis. Iba proti tomu sa vždy vzpieral, aby som sa ja vyše sily s ním namáhala. Keď mu bolo treba obrátiť sa v posteli a ťažko mu to išlo, nahla som sa nad neho: „Chyť sa ma okolo hrdla!“ reku. On, zobe—

rúc všetku svoju silu, obrátil sa rýchlo, len aby moju pomoc nepotreboval. A keď pozdejšie už celkom nevládal, chytil sa ma síce okolo hrdla, ale i vtedy ešte všemožne sa mi hľadel poľahčiť, kým som ho nadvihla. Veď i kedysi za detstva, keď som ho spiaceho dvíhala z postele, vždy sa mi i zo spania podhodil pre poľahčenie, a táto šetrnosť žila v ňom až do konca i s mnohou inou, na ktorú dosiaľ nemôžem bez sĺz pomyslieť. Vôbec všetka jeho vrodená šľachetnosť trvala s ním do posledného dychu.

Otec býval pri ňom, keď som ja musela odchádzať po domácej práci, lenže otec vtedy už hodne zle počul a vôbec v stareckej nedvižnosti nebol súci chorého obslúžiť, nuž som mu nakladávala, aby hneď po mňa prišiel, keby Ivan niečo potreboval. Oľga ako učiteľka bola školou viazaná, ale po škole prichádzala a bývala u nás cez celé večery. Obyčajne mu čítavala z novín, sediac pri jeho posteli, a v ňom ešte i vtedy našlo sa toľko záujmov o veci života, že si sám označoval, čo mu má prečítať. Iba keď sa nad neho nahla, chcejúc mu v niečom pomôcť, odtískal ju:

„Nenahýnaj sa nado mňa, aby sa i teba nechytili tie ohavy. Ja ich mám iste už na milióny.“

Rozumel pod tým svoje bacily. A keď odchádzavala domov s ťažkým srdcom a potlačovanými slzami, cítil to akoby previnenie zo svojej strany, že ju nemohol ísť, ako predtým, odprevadiť, ale musel ju pustiť samotnú do tmy…

Pribehávala potom i ráno pred školou pozrieť ho.. Raz nás, otca i mňa, našla v našej izbe v plači, ktorý vždy zadržiavaný, práve bol vypukol v nehatenej sile. Bolo to po nových príznakoch zhoršovania sa Ivanovho stavu. Vtedy sme i ju, čo ako sa cit zdráhal, konečne upozornili, že oddávať sa klamným nádejam už nemá nijakého miesta, lebo ona sa ich silou—mocou ešte pridŕžala. Bola zlomená a videlo sa jej, že ak Ivan umrie, prichodí umrieť i jej — alebo príde o rozum… A predsa, ako na mimovoľný dôkaz, že človek viac zvládze, než sa nazdáva, zapudila hneď zúfanie z tvári a vošla k Ivanovi povedať mu dobré ráno s úsmevom, pod ktorým sa triasli bolestné slzy.

Nový príznak stupňovania sa Ivanovej choroby bol, že v rozhovore zrazu vmiešal do reči niečo ta nepatriaceho, vybájeného, a toho nebývalo ani v najväčšej horúčke. Teda nákaza dotierala už na samé mozgy. A najväčšmi ma zabolelo, že jeho samého muselo prehradiť ľaknutie pre tento zjav, na ktorý sa nebodaj vopred pripravoval, lebo svojím vždy ešte bystrým čutím bleskovo sa zbadal v chybe a vo chvíľočke nadtočil pretrhnutú niť pôvodného rozhovoru, úfajúc sa, že som si ja azda tej čudnej medzivety nepovšimla. A dával si i pozor, ani v ten, ani v nasledujúci deň sa mu to nezopakovalo, tak sa ešte držal proti podrývajúcemu vrahovi. Ale na tretí deň prišlo zrazu medzi rozhovorom rýchlym vhupnutím myšlienky: „Mama, kedy už vezmeš do potreby tie éterové aparáty?“

Kým som sa však ja, neznajúca nič o nejakých éterových aparátoch, spamätala na akúsi odpoveď, on, akoby chcejúc zatušovať nepríslušné vpadnutie, už pokračoval v predošlej téme. Len v takejto miere sa začali javiť jeho obávané blúznenia, ale nám jednako vždy boli strašné.

Raz v noci — ja som práve tak nemohla spávať ako on, lebo som s ním trpela — pohvizdoval si akýmsi čudným spôsobom potichučky a celkom bez ladu a skladu. I prestal i znovu začal, až mi bola napodiv tá vytrvalosť. Premýšľala som, čo to má znamenať, ale že nie dobrú náladu, to som trápne vycítila. Konečne som ho oslovila, či nepotrebuje niečo.

„Mizerne sa cítim! Neviem to ani vysloviť!“ vypukla zadržiavaná potláčaná trýzeň.

Žalovať sa nebývalo nikdy jeho zvykom.

Na druhú noc zas začal si tiež tak bez ladu a skladu akoby pospevovať, len tak bez slov pomrnkávať svojím temným hlasom. Pochopila som, že tým chce prehlušiť trýzeň choroby, že, berúc ohľad len na mňa, nejajká a nekričí. Prehovárala som ho teda aby stonal, koľko sa mu žiada, lebo to je prirodzené obľahčenie pre chorých. I poslúchol môj biedny: stonal netlmene, ako sa mu žiadalo. A tak bývalo i vo všetky nasledujúce noci. Z tupého stonania zavše zvolal silným hlasom: „,Bože, bože!“ ktorý sa v mukách celkom zbavil chorobnej bezzvučnosti.

Spania bol nesmierne zažiadaný, v ňom by bol trochu zabudol na svoje duševné i telesné bolesti, ale ani tohto dobrodenia nebolo mu dopriate. Musel svoje muky v plnej miere pretrpieť a ja musela som sa na ne dívať bez možnosti pomoci, s ostrou bolesťou pociťujúc horkosť ľudského života vôbec, a najmä života matiek, ktorým je dané deti zrodiť, ale nie im je dané zachrániť ich potom od choroby, utrpenia a smrti…

„Jaj, spať, spať! Aspoň raz dobre spať!“ zvolal v trápnej žiadosti nejeden raz.

Užíval i uspávacie lieky, ale neúčinkovali — pre neho nebolo úľavy. Raz po užití veronalu i ticho ležal i tichučko dýchal celú noc, a ja som sa za neho tešila tomuto dobrodeniu. Ráno však tvrdil, že nespal; aspoň vraj celú noc mal povedomie bdenia.

Aké bolo vtedy moje duševné rozpoloženie, ťažko sa dá opísať. Trápenie a stupňované bolestné dojmy doliehali na mňa každodenne, ale ponímať som ich už nevládala. Náš ľud hovorí i spieva, že od veľkej žalosti skamenie srdce, a to sa vtedy u mňa potvrdilo. Čo deň ťažší kameň som cítila na duši, lebo všetka novo pribúdajúca bolesť prituhla tam ku predošle naukladanej. Zapodievať sa ňou som nestačila, lebo pozornosť som vo dne v noci mala namierenú na svojho chorého a denné povinnosti, neznajúce nijakých citových ohľadov, žiadali svoje. Chradla som i ja, temer ako môj chorý, lebo som v súžení ani spávať ani jedávať nemohla. Večer po opatrení chorého, vyčerpaná zo všetkých síl, klesla som do postele, ale ak som i zaspala, o krátky čas som sa strhla a nedalo mi viac zaspať — trpela som s Ivanom. Taká skamenená, neposilnená som ráno vstávala do roboty, starajúc sa iba o to, aby mi telesná sila vystačila, kým ma on bude potrebovať. Či vládzem alebo nie, to som ani neskúmala — musela som vládať. Iba niekedy ma prekonal,

prudký bôľ, že som sa musela utiahnuť do samoty vyplakať sa — ale úľavy mi to nedalo. Cítila som na sebe čiusi ťažkú, neľútostnú ruku, ktorá na nič nehľadí a ničím sa nedá uprosiť…

Najväčšmi ma bolelo, že môj Ivan musí umrieť, čo sa mu nesplní ani jediná túžba, neuskutoční ani jediný úmysel —hoc aké čisté a dobré ich prechovával. To mi bolo nepochopiteľnejšou nemilosrdnosťou, než moja vlastná strata, ktorá ma jeho smrťou mala zasiahnuť, s ktorou zanikalo mi všetko, čo ma v bližšom zmysle pútalo k životu. A ťažko mi padlo už i to, že som sa o týchto veciach s ním samým nemohla od srdca k srdcu pozhovárať — videlo sa mi, že by mu to obľahčilo srdce pred tým posledným odchodom. Ale on, ináč samá zdieľnosť, vo veciach ťažkých, ktoré mu bolo prekonať hlboko vo vnútri, býval vždy uzavretý — a ja, znajúc ho, nijako som sa nemohla odhodlať k prvému slovu. Pod týmto putom šetrnosti trpia často obe strany a čosi im bráni prelomiť ho.

Ale aspoň v tom jednom, čo bolo v mojej moci, chcela som mu vôľu uhádnuť a splniť — a nesmela som ďalej s tým odkladať.

Sadla som si popoludní po skončení roboty k nemu na kraj jeho postele a s chvejúcim sa srdcom pristrájala som sa nadštrknúť mu, čo som mala na mysli, starajúc sa hlavne o to, aby sa z mojich slov nemohol domyslieť, že je už blízky jeho koniec. Prvej naopakovala som si v mysli, ako začnem, vezmúc si za zámienku, že treba mu Oľginej vernej opatery i na prípad, ak by mohol ísť niekam na liečbu, a že teda sa žiada, aby sa zosobášili. Ale potom prišlo inak; naučené slová zlyhali. Neviem, čo som povedala, ako reči išli, ale bolo tak, ako i predtým bývalo, že sme si vyčítali z očí, čo myslíme, a on mi vyšiel v ústrety. Jeho už hlboko vpadnuté oči hľadeli na mňa so všetkou bývalou silou výrazu a podchodili slzami, až celkom plávali v nich. Od jeho detstva, keď citom preniknutý cez slzy hľadieval na mňa, som ich takéto nevidela.

Vyrozumela som od neho tento jediný raz za celý ten čas, že vie, ako nebezpečne je chorý a že z tejto choroby viac nevstane. Trápi sa o Oľgu, ktorá je celou dušou k nemu priviazaná, čo bude s ňou, keď jeho tu nebude. Zosobášiť sa s ňou mu je tiež na mysli, ale nemohol sa odhodlať prejaviť túto žiadosť, lebo vydať sa za umierajúceho človeka je mizerná náhrada za to, čomu sa oni spolu úfali, čo očakávali od života. Ale ak ona chce, je hotový zanechať jej aspoň svoje meno, keď iné dedičstvo jej zanechať nemôže.

Pri tomto našom rozhovore javila sa u neho posledný raz i bývalá jeho živosť a jasné, dôsledné myslenie. Vzrušenosť citu vyzdvihla na ten čas i slabnutie pamäti i apatiu, ktorá vtedy už zaliehala na neho. Ale nie nadlho. Keď by som ja bola chcela ešte v niečom vyzvedieť jeho vôľu, jeho posledné žiadosti, už zažmuroval oči a obrátil tvár ku stene.

Večer si ešte potom dlhšie šuškali čosi s Oľgou a ona vzrušená včaššie odišla domov — zaiste nie s myšlienkami šťastnej mladuchy večer pred svadobným dňom.

Hneď na druhé ráno — bolo to v sobotu, 11. februára — ustrojili sme im sobáš — prežalostný… Sobáš na smrteľnej posteli —aký to vyhľadaný románový námet! V živote však nechže Boh

chráni každého od takej romantiky! My sme boli osudom vyznačení zahrať taký presmutný román. Mne sa dosiaľ duša zachveje, keď si v mysli sprítomním vrcholný jeho výjav.

Ivan ležal na posteli nehybne, s prižmúrenými očami, ustatý od námahy, ktorú podstúpil, kým som ho preobliekala do čistej košele. Ako však prichádzali fungesi — duchovný i občiansky — otvoril oči na veľko a pokojne sa díval na nich. Prišiel pán farár a prišiel i podnotár ako matrikár, i náš priateľ—sused ako svedok. I Oľgina matka a brat boli prítomní.

Oľga, oblečená vo svojej každodennej popolavej sukni a tmavobelasej blúzke, stála pri posteli svojho mladoženícha a vyhovárala sa mu, že sa nestačila do iných šiat preobliecť, lebo nechcela dať čakať pánu farárovi, ktorý mal práve železnicou odchádzať do Ružomberka.

„Veď na tom už nezáleží. Vidíš, akože som ja oblečený?!“ odvetil, aby ju uspokojil — a pre mňa z tej odpovede vyznievala dotklivá žalosť, hoc si jej sám azda nebol už celkom povedomý.

Matrikár si založil svoju trojfarebnú stuhu a pristúpiac bližšie k posteli, upravil na Ivana svoje predpísané otázky. Ale vyslovil ich rýchlo, v akomsi šarišskému podobnom nárečí. Ivan veľkými očami díval sa na neho a — mlčal. Bolo vidno, že nerozumel nič. Matrikár zopakoval otázky, my sme pomohli vysvetliť, a Ivan zrazu pokojne, jasno a s dôrazom osvedčoval: „Áno — áno — áno!“

Ďalšie išlo celkom hladko. Po civilnom nasledoval cirkevný sobáš. Mladoženích ležal, držiac ruku svojej mladuchy, kľačiacej pri jeho posteli; štíhla, čierna postava duchovného pred nimi, chrbtom do izby, Ivan vždy jasne a pokojne odpovedal na otázky, i Oľga sa statočne držala. Iba ja klesla som na kolená ku stoličke, zachvátil ma nezdolný, otriasajúci plač, boriaci sa cez tvrdú kôru sebaopanovania. Pritom som mala jedinú žiadosť, aby ma len on, môj syn, nepočul, žeby mu to nekalilo slávnostnú chvíľu.

Potom pri spovedi oboch mladých nasledujúcej hneď po sobáši, tiež tak jasne a ochotne odpovedal na otázky duchovného; z jeho očí hľadel úplný, čistý pokoj.

Keď som po odbavení funkcií pána farára z izby vyprevádzala, našla som v pitvore Oľginho brata, opretého o veraje dverí, tiež v usedavom plači. Pozdejšie som počula, že plakali

naši známi temer z dom na dom, keď sa dopočuli o našej presmutnej svadbe.

A dnu novomanželia, on ležiaci na posteli, ona kľačiaca pri nej, držali sa v objatí… Splnilo sa im, po čom od rokov najväčšmi túžili — ale splnilo sa tak, že im i nám v bolesti zvíjalo sa srdce pod dojmom takéhoto dovŕšenia najvrúcnejšej túžby života.

Po „svadbe“ mladá pani, zatiaľ od učiteľskej povinnosti oslobodená, sedávala od rána do večera pri svojom čo deň ťažšie chorom mužovi. V bielo—belaso pásikovaných domácich šatách, hlavu po dievčenský vrkočmi ovinutú, ho obsluhovala, odpovedala na jeho už polonepovedomé reči, pozorovala každý jeho pohyb, nechcejúc vedieť o nebezpečenstve možnej nákazy. On vždy vedel, že je pri ňom, i v blúznení sa jej nežne prihováral, nazývajúc ju svojou ženou, iba niekedy ju oslovil ako mňa, alebo mňa ako ju. Ale i vtedy sa hneď opravil, akoby rozmrzený na seba.

Jeho sila celkom zanikla a denne pribúdalo mu bied a obtiaží. Jesť už nemohol; ak sme ho s Oľgou uprosili, aby už užil trochu mlieka alebo polievky, to s námahou po prestávkach prežrel niekoľko glgov, a každý mu padol hlboko kamsi, ako kameň do studne… Keď som prišla z kuchyne so šáločkou na tácni a chcela som ho kŕmiť, vždy ma pohotovo poprosil: „Dočkaj mama moja!“ O hodinu, o dve — to isté. A v unylom tóne, akým to povedal, bolo čosi dojemne dôverčivé, z čoho sa dalo vyrozumieť: „Veď mne moja mama uzná, že nevládzem jesť, a nebude ma nútiť.“ Odvrátila som sa, aby nezbadal moje slzy, no on vtedy už bol priapatický i na pozorovanie, i na škrupulovanie, viečka mu hneď zapadali na oči. Jeho dojemné: „Dočkaj, mama moja!“ mi však neprestáva znieť v rozpomienke, ako i jeho vrúcne vyrieknuté: „mamka“, „mamička“, keď sa mi chcel odmeniť za nežné zdrobnelé názvy, ktorými som ho vtedy nevdojak zas oslovovala, ako za jeho detstva, iste preto, že takto bol uvrhnutý naspäť do bezmocnosti detstva, odkázaný so všetkým na nás.

My, otec, mať, žena, boli sme pri ňom, ktorý nám bol najdrahší na tomto svete — videli sme, ako trpí a uniká od nás, a nemohli sme mu spomôcť, ani zadržať sme ho nemohli, hoci každý z nás bol hotový nejakým spôsobom obetovať seba, aby jeho zachránil, alebo biedu mu uľavil. „Či som ešte vždy tu, v tomto utrpení?“ pýtali sa jeho pochmúrne, ustaté oči, keď sa na chvíľu otvorili z neobčerstvujúcej driemoty.

Niekedy mu myseľ unikla z ťažiacej ju väzby: hlasno — až sme užasli, kde sa ten hlas berie v chorom hrdle — začal rozprávať nie nám, lež akoby sám pre seba, o veciach, čo ho za—neprázdňovali. Boli to už v nepovedomí, i súvislosť sa trhala, ale reč ešte vždy bola jadrná a obratná. Keď sa unavil, zatíchol a zažmúril oči. Cez celý čas iba v týchto nepovedomých rečiach sa prezradil, ako ho trápi jeho finančná neusporiadanosť. Vinil sa, že zle gazdoval.

Raz ma veľmi preniklo, keď z nesúvislých rečí, ktoré som už ani nevládala s pozornosťou sledovať, zasiahlo mi sluch s bolestným názvukom prednášané: „— i ja trpím, i môj otec trpí —rodičia budú syna preklínať –“

Vtedy som už s hlasitým protestom pobehla k nemu, že nie, nie, rodičia ho nikdy nebudú preklínať, ale vždy s veľkou láskou spomínať. On ešte utrápene namietol: „Ale tí ostatní, cudzí!“ a mne vpadlo vhod ubezpečiť ho, že my všetky jeho dlhy zaplatíme, jeho priatelia neprídu pre neho do škody. Neviem, či sa mi podarilo zbaviť ho tejto starosti, lebo nebol pri čistej pamäti, ale k celkom čistej pamäti vtedy vôbec už neprichádzal, okrem toho, že nás všetkých do ostatného dňa poznal, nuž azda mu ani duševné trápenie nemohlo už ostro pristúpiť.

Blížil sa ku svojmu koncu, a my, ako to býva, dospeli sme ta. že sme si toho konca až žiadali, aby boli z neho sňaté muky. On, pravda, už nebol si ich cele vedomý, ale že telesne veľmi trpel, to sme videli. Tlmeného, kamenejúceho žiaľu nám do konca pribúdalo — nikdy by som nebola poverila, že ho človek toľko vládze uniesť. Oľga, keď ju prevládal, prichádzala do bývacej izby sa vyplaklať; ja som napínala sily, aby som vydržala, kým som jemu potrebná.

Vonku bolo chmúrne zimné počasie. Keď som v jedno ráno vyšla z pitvora, videla som niekoľko čiernych vrán sedieť na našich ovocných stromoch a dívať sa akoby do dverí. To mi bol čudný vid, nepamätala som sa, že by som ich kedy predtým bola tam videla. Odohnala som ich. Na druhé ráno prišlo ich tým viac, že sa až haluze pod nimi zohýnali. Sedeli tam zdudlené, akoby čakali na niečo. O deň—dva prichádzali až na štít domu, ba tisli sa medzi holuby na vrch ochranného múru, konca magazína, takže sedeli v riadku medzi nimi pomiešané.

Tohto už istotne dotiaľ nebolo — ako nebolo od všetkých tých rokov, čo sme v našom dome bývali a holuby chovali, ani toho, aby naše holuby boli do pitvora chodievali, lebo sme ich tomu ani neučili — a po tie dni tri razy to urobili: všetky, celý kŕdeľ, vrútili sa do pitvora, tam lietali splašené a vybili oblok i lampu zhodili. Ba v tie dni ešte i voda v našej studni dostala akýsi dotiaľ ani potom nami nevídaný čierny kal, ako nejaké jemné tkanivo. Žena, čo som si ju bola najala na pomoc, mi narádzala, aby sme spustili do studne zván soli, tak sa voda očistí.

Toto všetko spolu utkalo sa mi v jediný pošmúrny obraz tých dní, keď môj syn tam v svojej izbe pomaly odlučoval sa od života, a dosiaľ mi do temna zastiera dušu, keď si ho sprítomním. Poverčivá som nikdy nebola, ale vtedy som sa z vlastnej skúsenosti doznala, ako asi povstávajú rozprávky ľudu o všelijakých temných predzvestných znameniach.

Niekedy ma môj Ivan volal k sebe, ale kým som k nemu prišla, už zabudol, čo chcel. Raz prejavil žiadosť posedieť si trochu, lebo ho vraj od ležania už všetko bolí. A vtedy sa neprotivil, dal sa mi posadiť, čo išlo s veľkou námahou. I položil si ťažkú, horúcu hlavu na moje plece, a tak sme sedeli v objatí, kým sme vládali. To bolo naše objatie na rozlúčku.

17. februára už celý deň ležal i nepohnuto, i bez slova, ako ho ráno jeho priateľ, mladý lekár, už celkom bezvládneho na ramenách preniesol z jednej postele do druhej a uložil tak, aby mu bolo dobre ležať. Azda mu i bolo — už necítil nič. Mrel pozvoľna, tichučko celý deň… večer pred šiestou vydýchol svoj posledný dych v tú chvíľu, keď jedine Oľga bola pri ňom.

Potom ja — ja sama svojou rukou — zatlačila som mu polootvorené viečka na oči s krutým pocitom, že navždy zatváram pred nimi svetlo tohto sveta.

A toto bol posledný, záverečný akt mojej materinskej starostlivosti o neho. Tu sme dospeli k takému cieľu, kde ničoho viac nepotreboval — k tomu poslednému… s nežiadaným, bolesti plným pominutím cieľa dočasného, tvrdo čakaného, ktorého nedosiahnuť bolo môjmu synovi, tak sa zdá, odprvu odsúdené. Bránili sme sa tomu osudu, ale boli sme zavrátení, lebo akýmsi neviditeľným drobnotvorom je od prírody daná moc zničiť človeka k božiemu obrazu stvoreného. V jeho zápase s nimi zväčša ony zvíťazia, on stáva sa ich obeťou. I môjho syna do smrti utrýznili a ja stála som nad ním s krušnou otázkou v duši, ktorá sa mi v ťažkých chvíľach už nejeden raz postavila do cesty.

Neúprosná ruka skončila u nás svoje dielo: vyhasila mladý, zdarne rozvitý život, drahý a prepotrebný užšej i širšej rodine; roztrhala zväzky lásky, ostaviac nezhojiteľné rany rozluky; zničila krásne nádeje a úmysly, zanechajúc na ich mieste žalosť a pustotu; smútkom a bezradnosťou zahalila celý zvyšný život nás pozostalých.

Ako som vtedy zavrátená, až zničená so všetkým svojím usilovaním, keď môj syn mŕtvy ležal predo mnou, tak i teraz stojím zavrátená, akoby zahanbená pred svojím čitateľstvom, že svoju rozpravu o tom, ako som jeho vychovávala pre život, musím takto dokončiť.

Prichodí mi prosiť za odpustenie, že svojím horúcim žiaľom rozrývam srdcia iných, čo je zaiste nie pravou úlohou spisovateľského umenia. Ale či bolo by podľa pravdy v diele, opisujúcom utváranie sa ľudského života, chcieť čitateľa ušetriť od toho, od čoho človeka život neušetruje?

DOZVUKY

TÝŽDNE PREŠLI OD SMRTI MÔJHO IVANA, A JA SOM ešte vždy tu a ešte vždy nechápem, ako sa to mohlo stať — ani nechápem, že sme my to mohli prežiť. Otázka: Prečo sa takto muselo stať? mi utkvela v mysli, a odpovede na ňu nemôžem nájsť. Počujem síce sto odpovedí, potešujúcich zbožne z Písma, potešujúcich vrelo z úprimného súcitu, potešujúcich i presviedčajúcich dôvodmi rozumu, ale ani jedna ma nemôže potešiť, ani presvedčiť, že je dobre tak, ako sa stalo.

Povedané nám je z najsvätejších úst, že nič nie je na nás dopustené okrem vôle Boha, nášho otca, ani len jediného vlasu z hlavy nestratíme bez jeho dopustenia. A iste je tak. Boh podrobil celý hmotný svet, ako v jeho nepochopiteľne veľkých, tak i v jeho nepochopiteľne drobných zjavoch, zákonu prírody. A človek podľa tela, ktoré tvorí jeho zovňajšiu osobu, podlieha teda tiež prírodnému zákonu hmoty. Všetky telesné biedy — i jeho telesná smrť — prichádzajú podľa zákona. A ten zákon je od Boha. Ale ako je človek svojím telom hmotnej podstaty, tak je svojou dušou duchovnej podstaty — ako teda s tou svojou dušou, trpiacou pri každom potyku s necitom, mohol byť svojím osudom v takej úžasnej miere vydaný pod moc bezcitnej, hluchej a slepej prírode hmotnej? Pri tomto sa myseľ zasekne, a tu začínajú sa krušné pochybnosti človeka o tom, že by tá istá moc, v ktorej jeho duša tuší svoj pôvod, z ktorej váži všetky svoje mravné sily a ku ktorej ju tiahne pud príslušnosti, priamo určovala jej ľudské osudy a bezprostredne bdela nad jeho blahom. Pre tieto pochybnosti cíti sa hlboko nešťastnou, ale nemôže sa ich zbaviť.

Nechže ani mne nik nezazlieva, že sa mi srdce preplnilo horkosťou, keď som svojho syna musela smrti postúpiť. Keď som sa musela dívať, ako on, nikomu sa nepožalujúc, prekonával v sebe posledný proces, v mukách cítiac, ako sa mu lámu mladé sily, ako mu uniká mladý život — a pomoci už pre neho na tomto svete niet, lebo tu neústupne vládne zákon hmotnej prírody, a z tamtoho sveta zázračná pomoc už neprichádza…

Musel podstúpiť, čo je mladému, k životu sa berúcemu človeku najhroznejšie: zničenie toho života. Precítil bolestné popretŕhanie všetkých tisícorakých zväzkov, čo ho k nemu pútali, a musel klesnúť do hrobu. Unikol z toho sveta, aby sa viac nenavrátil, i jeho muky utonuli bez stopy v mori odvekých múk ľudstva…

A u mňa od tých čias neustávajú otázky: Prečo bola môjmu synovi súdená táto predčasná, a preto strašná smrť? Prečo sa musel zavrieť život pred ním, práve keď ho chcel samostatne a činne nastúpiť? Prečo? Veď bol nastrojený žiť ušlachtilo nielen pre seba, lež i v prospech iných. Tisíc dôvodov vieme, prečo mal žiť, a on musel umrieť, nevieme, prečo — iba aby bolo znova zjavené, aký je tu človek malomocný, nepovšimnutý a stratený s celou svojou svet objímajúcou dušou.

Ale ja, jeho matka, to ešte vždy nevládzem pochopiť, a každý deň sa nanovo pýtam: Či som ho na to s bolesťou na svet doniesla, s tisícorakou bolesťou v človeka odchovala, aby som ho s tisícorakou inou bolesťou do hrobu uložila? — Či sme na to prišli na tento svet — ja i on? Akože je to s tým naším životom? — Kdeže je tomu pravý zmysel?

No všetko toto sú otázky — bez odpovedí…

Po strašnej špatnej zime otvorila sa včasná teplá jar, slnce v posledné dni až pripeká — a mňa i to pichá do srdca preto, že môj syn toho slnca už nedožil. A ako túžil po ňom! Po celý čas jeho choroby bolo ohavné počasie, iste ono urýchlilo i jeho koniec. Od samej jesene dusné, vlhké, škodlivinami preplnené povetrie ťažko zalíhalo na prsia i zdravým, tobôž chorým. Márne boli i vzdychy, i reptania — počasie je počasie, ono neberie ohľad na človeka, človek musí zahynúť, keď to počasie so sebou donáša.

„Mne sa ti tak akosi žiada zohriať sa na slnci — keby ma tak celého voskrz prehrialo!“ hovoril mi viac ráz minulej nešťastnej jesene, vyťahujúc plecia, akoby sa chcel lepšie vystaviť žiaducim prehrievajúcim lúčom slnka. Tejto čudnej túžby predtým z neho nebývalo, bol práve otužený a zimu mal rád. Či to bola predtucha, že ho slnce na tejto zemi viac neohreje? Ani ho neohrialo, kým sa pripravoval do tej hlbokej, chladnej komôrky, v ktorej ho už nikdy viac nenájde. Len akoby akýmsi láskavým znamením v kostole pri jeho pohrebe zasvietilo zrazu cez mraky a jarko odblesklo sa na jeho rakve — k nemu však jednako sa nedostalo. No mňa predsa potešilo, bolo mi akoby znamením, že môj syn už dostal sa do vlasti večného svetla a tepla.

Ale ja odvtedy vždy so slzami vítam každý slnečný deň preto, že ho môj Ivan nedožil, a žehrem v mysli, že sa ešte nenašiel človek, čo by bol vyhútal ľahkým a istého účinku spôsobom liečiť tuberkulózu slnečnými lúčmi. Vynájdu to iste, ale môjmu Ivanovi i všetkým tým nepočetným tisícom, čo trpeli a trpia jemu podobne, už od toho ľahšie nebude… Dané je človeku použiť hojivé sily prírody proti jej zhubným silám — teda ňou samou brániť sa proti nej — ale kým jeho rozum a skúsenosť vypozná všetky v nej tajace sa sily a vedou i činom postaví si ich v službu, dotiaľ neovládaná príroda narobí svetu ešte hrúzu spúšte a nešťastia.

Na horúcom slnci deň po deň prevetrávam i preklepávam Ivanove šaty i periny, presúšam jeho knihy i vôbec všetky veci, čo boli v jeho izbe, aby nákaza, ktorá jeho zničila, nepreniesla sa prípadne na niekoho iného. O seba sa nebojím, ale iných nechcem si vziať na svedomie. Objímam jeho veci a prihováram sa im. Preberať sa v nich, prezerať ich, i to je bolesť. Zabolí každá, keď len pozriem na ňu, lebo každá sa jeho dovoláva — a nikdy viac sa ho nedovolá…

Srdcu sa vidí, že i jeho musí to znepokojovať, keď sa mu iný prehŕňa v jeho veciach a nakladá s nimi krem jeho vôle. Potrebovať ich nedopúšťa cit, zdá sa mu, akoby sa tým pravý ich vlastník vytískal z úžitku; dať ich inému, to uráža ako neláska a zničiť ich, napríklad spáliť, to akoby sa naschvál vyhládzala jeho pamiatka zo sveta.

Čo dieťatu ostane po umretom rodičovi, na to pohliada s vďakou a pietou — zaiste i teší sa dedičstvu a požehnáva zaň starostlivého rodiča. Ak je pritom i žiaľ, nie je aspoň bolestný, nepodrýva životnú bodrosť. Ale niet bolestnejšej pozostalosti, ako čo rodičovi ostane po umretom dieťati. Ako ostré šípy vpúšťajú sa mu do srdca tisícoraké rozpomienky, súvisiace s pozostalými vecami. Pôvodne môžu byť i milé, ba i veselé a radostné, ale teraz nútia do plaču a budia ťažký pocit, že on, rodič, žije tu na úkor svojho dieťaťa, akoby ono miesto neho bolo muselo umrieť.

Poprezerať jeho korešpondenciu i všetky jeho písma tiež bola úloha bolestná, ale musela sa prekonať. Mal odložené všetky naše listy, otcove i moje, ako i my jeho listy..V tomto písaní zračí sa naše účinkovanie na neho, keď bol preč od nás, a utváranie sa jeho charakteru. Dojímajú ma tie jeho listy, v ktorých vidím jeho samého v celej úprimnosti, a bolia ma tie, v ktorých si vybavujeme nezhody a nedorozumenia. Veselé listy od kamarátov staršieho i novšieho dáta, na ktorých by som sa, nech je on živý, mnoho nasmiala, teraz odkladám s ťažkým srdcom, lebo môjho žiaľu i veselosť sa bolestne dotýka — najmä keď sa vzťahuje na Ivana. Vôbec všetky, i z tejto korešpondencie zrejmé jeho vzťahy ku svetu a životu bolia ma teraz ako popretŕhané živé vlákna; jeho smrťou milé i nemilé rozpomienky s ním súvisiace stali sa mi boľavými.

A už najväčšmi hlási sa toto pri pohľade na stoh listov zväčša veľkého, úradného formátu. Sú to prosbopisy, všelijaké dopyty, informácie a urgovania vo veci nešťastných stratených dokumentov, a potom týchto duplikáty tak horko—ťažko vydobyté. Koľko námah, mrzutostí a ťažkého trápenia mu tie narobili! Kým pre ne väzel v Pešti, zaujatý ich vyhľadávaním, zhoršila sa mu choroba do nevyliečiteľnosti, a predsa si ich nanovo vydobýval, nepoddával sa. A veď sa mu i poschodili —keď ho život už opúšťal. Ako posledný došiel duplikát doktorského diplomu — keď Ivan už bol temer bez povedomia a už celkom bez záujmu… Vždy všetka trpkosť zovrie vo mne, keď pozriem na ne. Nazdávam sa, že celá nehoda s nimi bola iba na to, aby sa jemu život ukrátil a v tom pozostávajúcom mu ešte kúsku života aby sa mu prisporilo čím viac utrpenia.

Utrpenie — nad ním nevyhnutne zamyslí sa trpiaci človek. Ničoho sa ľudia tak nebojíme, ničomu sa tak nevyhýbame, ako utrpeniu, a ono nás neomylne kde—tu zachytí i pripúta sa k nám v akom—takom spôsobe. Utrpeniu vyhnúť a v blaženosti žiť je prirodzenou žiadosťou človeka — v utrpení tápať a blaženosť temer nepoznať je zväčša jeho údelom. Život a utrpenie sú, zdá sa, nerozlučné. Ako sa narodíš, už ťa čaká utrpenie a pridŕža sa ťa v premenlivej podobe až do smrti — i sama smrť zväčša prichádza s utrpením. V živote človeka i každého tvora plní ono svoj nárok v rozličnej podobe, iba v smrti azda prestáva jeho moc.

Ja želiem pre smrť svojho syna a ničím nemôžem sa potešiť, ale dosiaľ neviem, či ma viac bolí to, čo som smrťou jeho stratila, a či to, že musel prejsť toľkým utrpením, kým so samým jeho životom neutonulo v smrti. Vôbec také želenie za drahým zosnulým je rozumu sťažka pochopiteľné. Ja svojho zosnulého vždy mám pred očami v jeho poslednej chorobe za tých dlhých ťažkých sedem týždňov, a trpím bez úľavy každý deň všetko znova, čo on vtedy pretrpel. Bôľ, ktorý vtedy vo mne skamenel, od jeho smrti neprestajne sa roztavuje a zaplavuje ma nezadržateľne. Proti tomu niet pomoci. Vidím iba jeho utrpenie preto, že mi je tým duša ešte preplnená. Časy jasnejšie, predchádzajúce, celkom sú zastreté posledným pochmúrnym obrazom. Ja sa tomu nebránim, lebo keď jeho utrpenie prešlo na mňa, on ho je zbavený, a to je mne útechou.

Ale prečo musím toľko žialiť za ním? To neviem, lebo ja som už oddávna, ako som vyrástla z detských predstáv, nepripisovala tomuto životu veľkú cenu. Ako teda môžem bez miery želieť, že môj syn bol predčasne z neho odvolaný? Najmä keď ja ešte k tomu pevne verím, že smrťou prechádzame z horšieho do lepšieho, z tmy do svetla. K tejto viere som sa vždy zotavila zo všetkých otrasov pochybností, cez aké nevyhnutne prechádza človek hĺbavej mysle.

Prečo teda toľko želieť?

Z ľútosti nad sebou, že som smrťou svojho syna prišla o poklad srdca, o jedinú radosť, o celý užší záujem na živote?

Isteže i to sa hlási, bez sebeckého hnutia človek pri ničom sa neobíde. Veď môj syn bol mi najbližší nielen po krvi, lež i dušou a srdcom. Táto strata bude mi ťažkým utrpením až do mojej smrti.

Ale cítim, že najostrejší osteň bôľu predsa nie je v tejto vlastnej strate. Najhlbší a najneústupnejší bôľ cítim nie za seba, lež za neho, pretože on stratil život so všetkým jeho obsahom — celé svoje pozemské bytie. V tom je moja žeravá bolesť, v ktorej sa tratia všetky ostatné ohľady, takže bez otáľania hotová by som bola položiť svoj vlastný život, keby som tým jeho život mohla vykúpiť. Tu lásku nepočúva na pripomínanie skúsenosti, že však tento strastiplný pozemský život iste nebol by ani jemu priniesol mnoho dobrého a nie je hoden toľkého želenia — ani na vieru, neprestávajúcu poukazovať, že však oplakávaný prešiel do lepšieho života — ona tu zná iba jedinú bolesť: že zničené je to, čo ona chovala. A postup toho niče—

nia, jednotlivé rozpomienky naň budia stále záchvevy bolesti, oživujú žiaľ.

Najlepšie toto znajú všetky matky, ktoré prešli cez podobnú skúšku.

„— Ráchel plačící synů svých, a nedala se potěšiti, protože jich není –“ čítame v Biblii. Protože jich není — aké krátke, prosté, a aké pravdivé slovo! Boli — a niet ich… V tom je celý svet žiaľu pre matku. Kapitola z materskej psychológie v niekoľkých slovách.

I môj veľký žiaľ je v tom, že môjho Ivana tu viac niet nikde, nikde… Predtým, za živa, často nebýval doma, ale vtedy mi nechybel, lebo som vedela, kde je a prečo je tam, a že príde zasa. Ale teraz mi všade chybí, na každom mieste a v každom pomyslení, preto, že neviem, kde je a prečo bol od nás odtrhnutý — iba to viem, že ho niet a že sa mi nikdy viac sem nevráti…

Niet ho tu — kto sa na tom pozastaví? Či postačil by povrch zeme pre tie zástupy jednotlivcov, ktorí boli tu a už ich niet?

Ale mne to darmo hovoríte — pre mňa nikde nieto môjho Ivana, vždy iba to vidím, ako ho nikde niet, kde predtým bol.

A v tom je pre mňa stála bolesť, ako zo živej rany.

Keď s mužom, obaja zamĺklí, v sebe trpiaci, sadáme ku stolu, zakaždým v neodbytnej tiaži zalieha mi bolesť na srdce, že on, náš Ivan, nikdy viac si neprisadne k nám na svoje miesto. Ak mi zablúdi myseľ do skorších čias, kým sme bývali ešte na úslní, keď Ivan z kancelárie prichádzal domov na obed a hneď z príchodu, zastaviac sa pri mne v kuchyni, mi rozprával niečo, čomu sme sa obaja museli smiať, vtipkujúc pritom o závod, práve rozpomienka na tú veselosť, na Ivanove vtipy, na jeho hlas, ktorý sa mi celkom sprítomní, na jeho živé, krásne oči, ktoré mi vše zasvietili do duše ako slnečný lúč, teraz ma ostro zabolí v srdci preto, že to už len bolo a nikdy viac nebude…

Dnes tiež mi prišla na rozum jedna z tých veselých scén. Raz pri obede prehodila som, že je to zlý zvyk u mužských chodiť pred obedom na pivo, lebo tým si kazia chuť na obed. Ivan mi prisviedčal a doložil, že sám to urobí len zriedkakedy kvôli kamarátstvu.

„Ja som na pive nebol, ako — akóó –“ (premýšľa) –

„Ako keď ťa nedávno Berco (náš učeň) videl ta ísť a mne to referoval,“ vypomohla som mu trochu zlomyseľne.

„Hej, hej!“ dosvedčil naskutku. „A ani nepôjdem ta — kým ma zasa Berco nevystriehne,“ doložil s furtáckym zábleskom v očiach.

Ja, už na odchode do kuchyne, som sa pustila do smiechu a musela som sa smiať ešte i v kuchyni. Zrazu otvoria sa dvere a Ivanova tvár, zvedavo na mňa oči upierajúc, zjaví sa v nich.

„Prišiel si pozrieť, či účinok ešte trvá?“ spytujem sa, a na tom sa teraz on chutne rozosmial.

Tento krátky výjav sprítomnil sa mi dnes pri obede tak živo, akoby som práve hľadela do Ivanových smejúcich sa očí a začula plný zvuk jeho smiechu. Vtom však vypukla som v bolestný plač a musela som odísť od stola.

Jedávať vôbec dosiaľ nemôžem z chuti, iba z povinnosti, pre zvierajúci pocit, že každý hlt ide na jeho úkor, keďže som ja tu a on musel ľahnúť do hrobu.

Je to pochabosť?

A keď som ktorýsi deň ráno vykročila z pitvorných dverí a našla pred nimi na kamennej ploche položenú malú uslinenú skalku, razom sa dostavilo to ostré zabolenie v srdci, pochytil ma plač a musela som sa uchýliť s ním dnu, do Ivanovej izby. Tú skalku totiž doniesol ta Barry, bieložltý bernardínsky pes nášho nástupcu, ktorý ešte v jeseni, kým nemrzlo, len čo videl Ivana vykročiť z pitvorných dverí, uchytil do pysku najbližšiu skalku, položil mu ju k nohám a zostal stáť pred ním, napnuto hľadiac na skalku i na nohu. Ivan koncom nohy strmo posotil skalku, že ďaleko zaletela, Barry v celej svojej impozantnej veľkosti cvalom za ňou, a doniesol ju na predošlé miesto. Kým potom čakal, až ju Ivan znovu zasotí, od napnutia zadné nohy nervózne sa mu potriasali. Túto zábavku by nebol zunoval ani za pol dňa, vždy pristavoval k nej Ivana. Teraz, ako sa jar otvorila, prišlo mu na rozum, že ten mladý akosi už dávno nevyšiel baviť sa s ním

o skalku, i nachystal ju predo dvere, aby ho upomenul na seba i na ich zábavku. Ale mladý len nevychádza a nevychádza…

Potom prišiel Barry za mnou do Ivanovej izby, pozeral po nej odo dverí dookola, išiel k Ivanovej posteli, pooňuchával —a so spusteným chvostom ticho odišiel.

A ja som sa znova rozplakala, toho dňa ani nemohli sa mi slzy zastaviť do samého večera. Je i to pochabosť?

„— V dlhých, bezsenných nociach spriateľujem sa s myšlienkou na smrť, a už som sa i vžil do toho. Za seba som to už prekonal. Ale čo bude s mojimi rodičmi v ich starobe? Oni všetko na mňa vynaložili a ja som tú obeť prijal, lebo som sa naisto úfal, že keď vyzdraviem a budem v svojom povolaní pracovať, aj o nich budem sa môcť starať, aby im nič nechybelo. A teraz, keď mi všetko obetovali, zanechávam ich bez pomoci… A moja nevesta — úbohá moja! Nikdy som netrpezlivého slova od nej nepočul. Verne čaká na moje uzdravenie, obetujúc mi svoj najkrajší vek — a ja ju musím opustiť… A moji priatelia, ktorí sa za mňa zaručili, budú musieť po mojej smrti moje dlhy poplatiť — hanbím sa i trápim sa, keď na to pomyslím. Ani len tí sa nebudú môcť milo na mňa rozpomenúť. Zdá sa mi, že som bol tu na nešťastie každému človeku, ktorý ma miloval. Keby ste vedeli, aká je to trpkosť! A východu už niet — pomoci nikde…“

Takto si sám opísal svoje duševné útrapy. To je z listového konceptu, ceruzou po nemecky napísaného, nevieme komu, ktorý sme po jeho smrti našli v jeho nočnej skrinke pri iných listoch. Musel ho napísať v takú chvíľu, keď sme nik neboli pri ňom a pokračujúca choroba so slabnutím pamäti nedala mu možnosť, aby ho bol dokončil a na poštu odpravil.

Odvtedy, ako sme toto našli, mi je nevýslovne ľúto, že som sa čo ako predsa nezmohla na to, žeby som sa, kým ešte bol pri pamäti, bola s ním dorozumela o týchto veciach, o ktorých som mala vedieť, ako ho trápia. Odvtedy chápem jeho tvrdé mlčanie o nich, i chápem, prečo vtedy, keď v blúznení prezradil, ako ho trápi jeho peňažná neusporiadanosť, nemalo na neho nijaký uspokojivý účinok moje uisťovanie, že však my jeho dlhy zaplatíme — lež sužoval sa ďalej. On, môj drahý, sa nazdal, že keď my vyplatíme svoje i jeho dlhy, nezostane nám na výživu nič, trápilo ho teda, že alebo nás zanecháva v biede, alebo milých mu priateľov v ujme, keď im nemôže splniť svoj záväzok.

S takým súžením išiel na druhý svet, a zato sa teraz tu sužujem výčitkami svedomia, ako som mohla nevysvetliť mu, že keď dom predáme a niektoré požiadavky dostaneme, splatíme i všetky dlhy, i zvýši nám toľko, že budeme môcť z toho žiť nie horšie, než ako sme navyknutí.

To jeho súženie dodatočne prežívam s ním a želiem každý deň, že som nechtiac zmeškala uľaviť mu ho. Ľútostím za neho, že takto musel odpokutovať svoju prištedrú ruku, za ktorú on ani nemohol, že nebolo mu dožičené usporiadať si všetko, ako chcel; bolí ma, že tak tvrdo zavrátená bola jeho pekná samodôvera a nebolo mu za pravdu dané proti nám, proti našim výstražným napomínaniam… že mu všetko, všetko, čo v dobrých úmysloch hodlal, v smrti zapadlo… so všetkým nemilosrdne zatvoril sa život pred ním.

Ale útechou mi je, že jeho opravdiví priatelia, ktorí ho dobre znali, nestratili lásku k nemu, ani keď mysleli, že stratia u neho svoje peniaze. „Vypomohli sme mu, všetkým nám milému druhovi, hoci sme sami zápasili s dlhmi, lebo sme sa sväto spoliehali na jeho statočnosť — ako sme sa i mohli — a tešili sme sa udržať si ho tu ako priateľa. Veď on tiež vždy bol ochotný pomôcť každému z nás —,“ písal nám jeden z nich. Hrdým a šľachetným od hlavy po päty nazýva ho druhý a uisťuje nás, že Ivan nikdy netrovil peniaze na ľahký život, ale vraj na mimoriadne, nepredvídané potreby, ktorým sa konečne nikto nevyhne, a najmenej človek takej prajnej povahy, ako bol on, a neodhodlal sa pýtať od rodičov, spomínajúc vždy, že beztak dávajú všetko svoje na neho, lež radšej sa zadĺžil. Tretí podobne píše: „V presvedčení, že nerobím tým zle, podpisoval som sa za Ivana. I v posledných časoch, hoci som vtedy už tušil, že môže sa predčasne od nás odobrať, robil som to teda vediac, že môžem tratiť. Neviedlo ma k tomu iba samotné priateľstvo, lež i to, že hľa, aj on — vtedy, keď som ja bol nie v lepšom zdravotnom stave, ako teraz on — nehľadel, či prípadne bude tratiť, lež zaručil sa bez otáľania za mňa. Ráčte byť uistení, že nikto na svete na Ivana pre podobnú vec zlé srdce mať nemôže. Keď niekto niekomu sa podpisuje, je si povedomý, že prípadne to musí i zaplatiť; a každý musí s tým počítať, že smrť vždy môže zmariť všetky nádeje, výpočty a bezpečnosti.“

Takto chápali vec jeho priatelia, a on ako sa trápil, že sa nebudú môcť s láskou na neho rozpomenúť. Keby som mohla byť istá, že on o tomto všetkom vie, odpadol by mi tu kameň zo srdca.

Prvý rok po smrti niekoho drahého býva najťažší, a jednako musí byť prežitý. I my sme prvý rok už prežili — ale nechcela by som ho prežiť ešte raz. A úľavy, ktorú vraj čas prináša, nebadám nijakej, práve sa nám v rozpomienke všetko obnovuje, čo bolo pred rokom, a žiaľ sa nám vo zväčšenej miere rozvlňuje.

Mnoho bolestí ma stálo v jeseni vypratávanie Ivanovej izby, keď sme sa z nášho domu vysťahovali. Ten kút s jeho posteľou, kde strávil posledné najťažšie týždne svojho života, by som si najradšej bola nedotknutý so sebou zobrala. Každá jeho vec ma za srdce chytala, najmä tie, ktoré boli ešte nedotknuté, ako ich jeho ruky položili. Mala som pocit, akoby som ich rovno z jeho rúk vyberala.

Musela som dlho slziť, keď mi z jeho nočnej skrinky vypadol zelenkavý krúžok papiera, akým bývali obviazané hlávky fľaštičiek s jeho liekmi, keď prišli z apatéky, lebo sa mi sprítomnilo, keď som tie fľašky otvárala, ako hľadievali na to jeho oči zo začiatku trochu oživené, v nádeji dobrého účinku, pozdejšie mrzuto, ako na nevyhnutné zlo — konečne clivo ľahostajne. Iba jeho do konca dokázaná sebadisciplína nedovolila mu odoprieť užívanie márnych liekov, keď mu ťažko padlo už i len prežierať ich — keď už celý on, môj úbohý, premenil sa na samý obraz utrpenia a hynutia…

Len mi pozrieť na jeho inhalačný aparát, ktorý si v jeseni s takou radosťou sám bol z pošty doniesol, keď mu prišiel taký, aký v Görbersdorfe potreboval — prechveje ma všetka bolesť sklamania, ktorého sme sa i pri tom dožili, od začiatočnej nádeje, hotovej uveriť i v zázraky, po utajované zúfanie a biednu, bezmocnú rezignáciu.

Keď si haldy jeho juridických kníh odniesol istý mladý jurista, zas ostrá bolesť pre to namáhavé, toľkými nešťastnými prekážkami obťažené a konečne so všetkým činom zmarené jeho pripravovanie sa na svoje povolanie.

A nemohlo ísť bez veľkej bolesti ani rozobratie útulného kútika v prednej izbe, kde naši mladí sedávali v prvý šťastný čas po svojej vere i v posledné roky, keď Ivan bol doma. Oľga od Ivanovho pohrebu nenazrela viac do nej — nezniesla pohľad na tento osirelý, ním opustený kútik. A mne zakaždým srdce stislo, keď som, odniekiaľ domov prichádzajúc, zvonku pozrela na ten opustený oblok, z ktorého predtým vítavali ma šťastne sa usmievajúce tváre Ivana a Oľgy.

Boli sme konečne až radi, keď sme sa zo svojho domu, v ktorom sme toľko žiaľu pretrpeli, mohli, utiahnuť do nášho terajšieho skromného zátišia, ako ubolení, ukonaní, zmarenými celoživotnými námahami vyčerpaní, o svoje najmilšie pripravení odlúčenci od všetkej životnej radosti. Rozpomienky, ktoré sú nám drahé, sme si sem preniesli — ale i všetku bolesť s nimi spojenú. Bývame v starej cirkevnej budove, oddialení od ulice, a sme s tým celkom spokojní. V tejto budove má i Oľga svoj učiteľský byt, je nám teda vždy nablízku a prichádza k nám každý deň.

Áno, i bolesti prešli sem s nami. Tie boľavé struny neustávajú sa rozochvievať pri každom najmenšom nepredvídanom náraze, hoci môjho Ivana hrob, pod vencom z bielych chryzantém, už druhá zima pokryla hrubou vrstvou snehu.

Príde listár a podáva mi list. Ako naň pozriem, už i cítim známe ostré zavŕtanie v srdci, a chmatnem list, až sa listár začuduje. Som chvíľku, kým sa stihnem spamätať, v márnivom zmätení, že je to list od Ivana, lebo je tej veľkosti, toho formátu i toho samého bledo naviateho odtienku fialkovej farby, aké nám predvlani prichádzali od neho z Davosu. Keď však, zazrúc cudzie písmo, razom vytriezviem, len čo listár zavrie dvere za sebou, vypuknem v bolestný plač pre to bleskmé skrižovanie sa radosti so sklamaním. A ja ináč nie som chorobne citlivá, hodne som stvrdla v dlhej škole života.

I po druhý raz mi listár z pošty doniesol podobný otras bolesti. Podal mi list, adresovaný — doktorovi Ivanovi Soltészovi. Nebolo mi viac treba! Držiac ho v ruke, sklesla som s ním na stoličku v nezastaviteľnom plači. Pri prvom ma zasiahlo sklamanie preludnej radosti, pri tomto náhle bolesť, že niet viac medzi živými toho, koho pisateľ ešte medzi živými hľadá. List prišiel až zo Sibíri od mladého ruského priateľa, spolupacienta z Görbersdorfu, Ivanovi detinsky vrelo oddaného.

Kým som ruský list pomaly prečítala, neprestávali ma slzy zalievať.

U mňa od Ivanovej smrti nastúpilo zrejme dvojaké nazeranie na svet, alebo aspoň na to, čo v ňom prežívam. Čo bolo, kým sa Ivanova choroba neukázala nebezpečnou, to sa mi teraz vidí byť pôvabnou, sviežou, miestami slncom jasne ohriatou krajinou. Čo je však odvtedy, to sú priepasti bôľu a strasti v tôni a chlade. A teraz i najkrajšie zjavy minulej lahody zastierajú sa mi touto temnou púšťou, srdce nemôže sa na nich potešiť.

Bolesti neubúda ani po roku.

Jar prichádza — už druhá, čo sa jej môj Ivan nedočkal. A mňa už nemôže tešiť ani ožívanie prírody, keď sa ho nedožil. Ráno stojím v chmúrnom zamyslení na pavláčke pred naším bytom — ešte každé ráno s odporom sa odvraciam od dňa, čo nastúpil, kým si cez ten odpor cit povinnosti neprekliesni svoju cestu. Bývame akoby za chrbtom mesta, máme plný pohľad na široko rozložené západné hole. Slnca nevídať, ale jeho oživujúce svetlo jednako preniká cez hustý závoj sivo zastretej oblohy. Lež závoj je prikrátky, na úpätie západných hôľ už nedohodí. Tam leží široký pás slnečného svetla v plnom jase, zdá sa, že sa všetko ligoce v rosných kvapkách.

I obláčiky hmly, vstávajúce z doliniek, dostávajú v tom svite akúsi nežnú sivobelasú farbu.

Nevdojak sledujem očami kŕdlik holubov, ktoré tade konajú svoje ranné polety. Ani jediný, hocby len na chvíľu, nepomýli spoločný smer ani pri vzletovaní, ani pri spúšťaní sa, ani v plav—nej čiare, ani v okľukách. Len čo sa dostanú do krážu svetla, zajagajú sa, akoby boli z merného striebra, len čo však zájdu zo svetla do tône, razom stanú sa z nich obyčajné tmavé vtáky. Ale ony si len poletujú v čerstvom rannom vzduchu po svojej dobrej vôli, to zablýskajúc sa v svetle, to potemnejúc v tôni.

Vtom jachá osobný vlak od Vrútok, hlasno odfukujúc. Rušeň vypúšťa vlnitý stĺp pary, ten však nejde do výšky, lež zalíha v dlhej, vodorovnej čiare nad vlakom, že mu ani konca nevídať. Keď všal dojachá naproti rozliatemu svetlu, dlhý pás sivej pary presvitne aj tou nežnou belasou farbou a slní sa v jase, oživujúc rannú krajinku sviežou krásou. Mimovoľne pasiem na nej oči — ale vtom už i bodne ma známy osteň v srdci, struny bolesti sa rozochveli a v prvej chvíli ani neviem prečo, len mi čosi preblesklo, akoby ten vlak bol v nejakom spojení s Ivanom. V nasledujúcu chvíľu razom už i mám pred očami, ako odchádzal i prichádzal do škôl — zo škôl, na liečenie, z liečenia — s akou úzkosťou sme ho ta vystrájali a s akou nádejou doma vítali.

A najmä jedna príhoda ožila mi v pamäti, keď som ho, idúc domov z Liptova od príbuzných, zrazu znenazdania zazrela na istej liptovskej stanici vychádzajúceho z čakárne na perón. Bol vtedy v Liptove v advokátskej praxi. I on mňa naskutku zbadal. „Ľaľa, moja mama!“ počula som ho zvolať a v tú chvíľu i s priateľom už i vchádzal ku mne do vozňa s natešeným svojím „trojfarebným“ úsmevom, pri ktorom totižto ukázali sa jeho biele zuby, červené ústa a tmavé fúzy v spoločnom účinku. Cestoval za akousi prácou, prešli sme niekoľko staníc a boli sme, iste pre nečakanú radosť, zvláštne povznesenej nálady. Najmä Ivan žiaril vtipom a dobrou vôľou, oči všetkých spolucestujúcich, najmä ženských, utkveli na jeho tvári cez celý ten čas, hoci predtým, kým Ivana tam nebolo, zdalo sa, akoby tí ani slovenského slova nerozumeli. Bolo mi čajsi clivo rozlúčiť sa s ním, keď vystupoval, ale preto aspoň odblesk tej dobrej nálady doniesla som si i domov. To bolo ešte v ten šťastný, slnečný čas, keď nás veľmi prevládala nádej na jeho vyzdravenie. A teraz, keď mi toto ožilo v pamäti, práve pri tejto milej rozpomienke pochytil ma zasa môj náhly, bolestný plač…

Prečo?

Preto, že to už len bolo a nikdy viac nebude… preto, že môjho Ivana už nikde niet v tomto celom jeho rodnom kraji, ktorý miloval — že jeho živé oči nikdy viac nespočinú na ňom, a jeho rodný kraj nikdy viac neuvidí jeho…

Boľavé povedomie toho sa mi ešte vždy obnovuje, kedykoľvek vidím dojachať osobný vlak ku stanici, a ťažko mi je zadržať slzy, že mi ho už nikdy viac odnikiaľ nedovezie.

Či je to všetko pochabosť alebo chorobná citlivosť?

To sú bolestné záchvevy duše, spútanej v pozemskom tele, pri dotykoch drahých rozpomienok, ktoré vidia sa jej stratenými preto, že zanikajú v minulosti. Ale minulosť neznamená zamknutie, lež vplynutie do večnosti — a čo je vo večnosti, to nemá zániku.

PRÍVETY — BEZ ODVETY…

Keď vo dne chodím po svojej robote, ktorú konám bez záujmu, stáva sa mi, že zamierim k dverám tvojej izby v akejsi márnivej predstave, že ma ty tam čakáš a niečo odo mňa potrebuješ, ako bývalo počas tvojej choroby, a len čo sa zbadám v omyle, prebleskne mi na moment obľahčenie, že ty už netrpíš, ale zápäť i zaleje ma bolesť v celej obnovenej sile, že teba tu už niet. Všetky rozpomienky na teba i šťastné predtým, i tie trudné z posledných rokov, plné ťažkých obáv o tvoju budúcnosť, o tvoje zdravie a tvoj život, schádzajú a zlučujú sa mi teraz v jediný obraz nezastaviteľne hynúcej mladej sily, bodrosti a krásy, od ktorého sa nemôžem odtrhnúť. Má on tvoju tvár, s tou strašnou vážnosťou na smrť chorého človeka, ktorá javila sa na nej v tvojej poslednej chorobe. Vryl sa mi do duše a drahý mi je nadovšetko — tým drahší, čím hlbšie ma bolí strašná jeho vážnosť, obsahujúca celé tvoje vnútorné utrpenie…

Každý deň, keď sa zmrkne, nechám otca, chudáka, samotného v našej izbičke a prichádzam sem do tvojej izby, v ktorej si býval, trápnu chorobu preniesol i smrť podstúpil — z ktorej si nám uletel, môj vták zlatý, aby si sa nám viac nenavrátil… Tvoja izba mi je najdrahšia v celom našom dome — jedine s ňou mi bude ťažké lúčenie, keď budeme z neho odchádzať. Najsilnejšie ma priťahuje na mraku, vtedy musím sem prísť, akoby som sa mala s tebou tu zísť. No ty neprichádzaš, iba všetky boľavé rozpomienky mi ožijú do samého živa. Však ony sú mi teraz najdrahšie, pretože ty žiješ v nich.

Padám na kolená k tvojej posteli, hladkám prikrývadlo, kde ležiavala tvoja hlava — a vyzerám, že sa mi i sám prejavíš nejakým znáčkom. Ale vyzerám darmo — ty nemáš možnosť dotknúť sa zmyslov, a ja, ako človek, iba zmyslami môžem poňať niečiu prítomnosť.

Na tvoju zastretú posteľ, práve tam, kde ležiavala tvoja hlava, kreslí sa tieň železných mreží magazínového obloka, z ktorého cez izbový oblok padá sem svetlo. Pamätáš sa naň? Každý večer to isté — a nič iného. Tvojej tváre už tu niet…

Moje myšlienky berú sa za tebou, pri inšom sa ani nepristavujú. A myšlienky ty iste ponímaš, keď si prostý tela.

Keď si po svojom skonaní už pristrojený ležal v rakve a iba ja s Oľgou boli sme pri tebe, upozornila ma Oľga temer s akousi radosťou, že sa ľavým lícom usmievaš. A naozaj, pri pochmúrnom plápolaní voskovíc na tvojej tvári ukázalo sa čosi podobné úsmevu. Ale mne sa i ten úsmev zdal trpkým. A keď som sama ostala s tebou, musela som si pokľaknúť k tebe a opytovať sa ťa, prečo sa tak trpko usmievaš.

Pre daromné námahy — zmarené krásne úmysly — zničené nádeje na pozemské šťastie? Pre stratu života — a či pre celú jeho márnosť? Ale jedno nadovšetko: že ťa smrť odtrhla od tvojich, ktorí ťa milujú a ktorých ty miluješ, mohlo vyvolať trpký úsmev na tvoje mŕtve líce.

Zapäla som ruky k tebe a prosila som ťa. „Odpusť, odpusť, môj zlatý, predrahý… odpusť všetko!“ hoci som v tú chvíľu nevedela určite, čo by si mi mal odpustiť.

Ty už vieš, ako viem ja, že všetky moje úmysly a skutky smerovali k tvojmu blahu; všetky moje pomyslenia k tebe sa obracali, tebou sa začínali i končili a prinášať ti mravné i hmotné obete bolo mi vecou prirodzenou: teda číre svedomie ma v ničom nevinilo. Ale v tú chvíľu, ako si prestal žiť, vzbudilo sa vo mne ešte iné svedomie, nepochopiteľne citlivé, boľavé, iba na teba hľadiace a teba prosiace:

Odpusť, v čom som sa vedome i nevedome prehrešila proti tebe v krátkozrakosti a netrpezlivosti!

Odpusť všetky nedorozumenia, ktoré bývali medzi nami… odpusť každú trpkú chvíľu, ktorú si kedy mal pre našu hádam nemiestnu prísnosť!

Odpusť najmä, že som ťa nevládala zachrániť pred touto chorobou a pred smrťou… odpusť, odpusť, že som ťa dala na svet pre takýto koniec, môj premilený syn!

Či neodchádzaš od nás s ťažkým srdcom?

To bolo svedomie lásky, čo ťa takto prosilo, a ono i trvá a nedá sa utíšiť. Pred rozumom ono neobstojí, ale srdcu je veľmi potrebné.

Vtedy prelomila sa vo mne skamenená bolesť, čo dotiaľ držala ostatné city akoby v zakliatí, a odvtedy vyslobodená láska prúdi z nevyčerpateľného prameňa nezastaviteľným prúdom. Ale boľavá musí byť, keď musí roztavovať skamenenú bolesť.

No nech! Ona i boľavá blaží, lebo udržuje naše spojenie s tebou. Jej sa oddávam každý večer, keď sedím v tvojej izbe pri tvojej posteli a prihováram sa ti.

Nesmierne sa mi žiada i povedať ti všeličo, i počuť tvoje slovo, ako sme boli navyknutí — a tuším, že to isté musí sa žiadať i tebe. Vieš, keď si nebýval doma a stalo sa, že som ti za dlhší čas nestihla písať, ale písaval ti otec, vždy o teba bedlivý, konečne si na okraj svojho listu poznamenal: „Maminho písma som už dávno, dávno nevidel!“ To bolo pre mňa napomenutie, ktoré som si milerada pripustila k srdcu, a písala som ti čím skôr, lebo podeliť sa v tom, čo nás oboch zaujímalo, obom sa nám žiadavalo.

Žiadosť z mojej strany i teraz je nevýslovne túžobná — ale pošty medzi nami už niet…

Každý večer, keď klesnem k tvojej posteli, žiada sa mi prosiť ťa za odpustenie, že sme ti nemohli pomôcť v tvojom poslednom utrpení, a už najmä v tom, čo ti muselo byť najťažšie: v tvojom boji so smrťou — v tvojom vnútornom pokonávaní sa s ňou, keď si videl, ako sa ti blíži a niet viac záchrany pred ňou… keď tvoje oči tak pochmúrne hľadievali do nudnej, nehybnej všednosti okolo teba, z ktorej si sa nemohol viac vyšinúť do života, a videli iba smutné predstavy, ktoré ti v dušu vstávali, keď si sa odtŕhal od všetkého, čo si bol do srdca pojal.

My sme boli okolo teba, ale nedal si nám nazrieť do svojich duševných bojov — v tvrdom zaprení srdca sám si to všetko prekonával i prekonal, trvajúc do konca mužne na vlastnej sile. Ani len Oľge, tvojej najdôvernejšej, si o tom slovíčka nepovedal — nechcel si sa dotýkať bolesti, čakajúcej na ňu miesto všetkých radostí, čo ste si spolu sľubovali.

Toto tvoje uzavreté utrpenie mňa bolí a každý večer ťa musím prosiť o odpustenie, že som ťa nemohla primäť, aby si sa mi s ním zdôveril pre svoju úľavu, i žiadam si, aby si sa mi ohlásil, žeby sme sa dodatočne dorozumeli. A keď ťa nemôžem dovolať, obraciam sa s vrúcnou modlitbou k tomu, od koho máme dušu i život, aby tebe bolo blaho tam u neho, aby sa ti v radosť obrátilo všetko tu prežité utrpenie, ktorému ty azda už znáš zmysel.

Či badáš na sebe účinok tejto mojej bezslovnej, rovno z duše plynúcej modlitby, ktorou zaviera sa každé moje pomyslenie na teba?

Ja verím v Boha, že áno.

I ešte jedna bolesť ma omína.

Pamätáš sa na poslednú noc tvojho života tu?

Večer som ťa po biede previedla do druhej postele do sviežich perín, a ty ešte i vtedy si hľadel neopierať sa o mňa — môj úbohý! Vysilený námahou klesol si na posteľ, ja som ťa ponaprávala, pozakrývala a ťažšiu stoličku i fotel pristavila som ku tvojej posteli, aby si nejako nevypadol, ak zaspím.

Dlho som ležala v posteli bez sna, v tupej zmeravenosti, kým ma začala nadchádzať driemota. Vtedy začujem silné odtisnutie ťažkého fotela od tvojej postele. Vychytila som sa s výkrikom: „Ivan, veď spadneš!“ a skočila som k tebe.

„Nehnevaj sa, mama moja,“ odpravil si ma vyčítavo a ďalej si sa bral vstať z postele. Už si sedel na kraji so spustenými nohami, nad čím som ja užasla, lebo od mnohých dní nevládal si sa ani obrátiť v nej bez pomoci, nie ešte posadiť sa. Zobudila sa i Hanka Polerecká, moja najatá pomocnica, a opytovali sme sa ťa, čo si žiadaš.

Pamätáš sa?

Ale ty si nič nechcel, sám si nevedel, čo ťa hnalo z postele, zdalo sa, že sa ti len zažiadalo ľahnúť si trochu na kanapu, čo bolo na dva kroky konca tvojej postele. I Oľgu si spomínal, prihováral si sa jej, hoci jej tam nebolo. Potom ťa zaneprázdňovala vzduchoplavba, i akési juridické otázky sa ti plietli —a o tom všetkom si hovoril svojím zdravým, silným hlasom… kde sa vzal odrazu?!

Keď si sa po tomto čudnom vzplanutí síl zasa utíšil, ľahli sme si i my dve. Hanka Polerecká zaspala hneď, ale ja som nemohla. Až po dlhom bdení upadla som do tej polodriemoty, ktorá vtedy musela mi spanie nahrádzať

.

A tu zrazu obkľúčil ma nevysloviteľný pocit, ktorý som už niekoľko ráz počula po smrti svojich blízkych — najsilnejšie po Elenkinej smrti a po bratovej smrti — a ktorý sa nijakému inému pocitu nedá pripodobniť, lebo netýka sa ani zmyslov, ani čuvov. Cítim sa vtedy chvíľu akoby obklopená čímsi alebo ponorená v čomsi nehmotnom, a pritom vo vnútri čujem akési vyšinutie zo základov. Keď som po prvý raz — bolo to v piatu noc po Elenkinej smrti — bola toto počula, precitla som práve s vnuknutím, že umieram. No o chvíľu prešlo a ja som darmo premýšľala, čo to mohlo byť. Teraz mi to isté prišlo v poslednú noc pred tvojou smrťou. Ako som precitla, bola mi prvá myšlienka, že si ty v tú chvíľu ducha vypustil. Ale nebolo tak: žil si ešte. No duša ti už bola na odchode…

Ty už vieš, čo znamená toto chvíľkové zblíženie sa duše na iný svet sa uberajúcej duši, čo tu zostáva. Ja to mám za znamenie lásky a vrúcne ďakujem každej, ktorá sa mi takto zblížila, lebo z toho mi ide silná útecha.

Ale z tej noci s tvojím predsmrtným nepokojom, o ktorej som vtedy nevedela, že je už tvojou poslednou, ostal mi i krušný pocit, že som sa proti tebe, navždy odchádzajúcemu, previnila, keďže si ma musel napomenúť: „Nehnevaj sa, mama moja!“

Odpusť mi, ty môj predrahý, aby som sa mohla upokojiť!

V nasledujúci celý deň ležal si ticho a celkom nehybne, ako ťa priateľ na rukách preniesol a do tvojej postele uložil, hoci v tvojich prsiach ešte vždy zápasila smrť so životom. Ale ty sám si o tom azda už nevedel, tvoju účasť tam nebolo vidno. Aspoň nie pre náš ľudský zrak. Ty si vtedy už prekročil hranicu tohto života.

A keď smrť dosiahla svoje, či si vedel, že som ti ja zatlačila oči, aby viac nevideli tento svet? Tie tvoje oči, z ktorých som ja od tvojho malička mávala potešenie a tisícorakú rozkoš, keď sa krásne hnutia duše tebe samému nepovedome vyrážavali v nich!

A takto som sa im musela odmeniť…

Či ťa to nezabolelo?

A pri poslednom obliekaní, keď ti hlava ťažko nazad klesala a ja v náhlej útrpnosti som priskočila podňať ti ju — či ti nebolo ľúto, že sme sa tak náhlili uložiť ťa do rakvy?

No vtedy si ty mal už všetko prekonané, čo tu bolieva, ale ja musím vždy za tebou volať: Odpusť, odpusť, že tebe, mladému, tohto sa dostalo za údel, a my starí tu žijeme! Ty do života sa chystajúci, musel si ľahnúť do hrobu — my, životom vyčerpaní, ponechaní sme tu bez radosti, bez životného záujmu…

Rada by som vedieť, prečo tých čiernych vrán, čo pred tvo—

jou smrťou obliehali náš dom, hneď v prvý deň po tvojej smrti už tam nebolo, a odvtedy sa neukázali v našom dvore.

Či ty o tom vieš?

A prečo v tie dni všetky naše holuby splašene vletovali do pitvora, len čo sme na chvíľu ponechali dvere otvorené?

Či sa chceli zachrániť pred vranami?

A jedného z nich, známeho mi po jeho peknom, odlišnom perí, našla som ešte pred tvoju smrťou mŕtveho ležať na snehu. Čosi ma pritom bodlo v srdci a vynútilo slzy do očí. Pochovala som ho do malej záhradky a musela som ho nevdojak prosiť: „Odpusť, holúbok, odpusť!“

To preto, že som ich vyháňala, keď sa k nám do pitvora utiekali, nerozumejúc ich úzkosti, — a zdalo sa mi, akoby som tým bola i jeho smrť zavinila.

A keď si na všetko pomyslím, vždy zas i teba musím prosiť. Odpusť, odpusť! — akoby si preto i ty bol trpel — akoby tie holuby a vrany boli znamenali tvoj život a tvoju smrť.

Či sa mi nemrzíš, môj drahý, že som sa ti popreberala vo všetkej tvojej korešpondencii? Veď som musela, keď sme sa chceli rozhľadieť v tých tvojich veciach, ktoré ťa tak trápili. Dosť mi to išlo s bolesťou, so zrakom vždy slzami zakaleným, a neopúšťal ma pocit, že tie listy vyťahujem spod tvojej ruky a teba nepokojím…

Či už vieš, ako sme usporiadali tvoje veci, a spokojný si? Ty si nám v ničom svojej vôli neprejavil, cítiac sa vinným oproti nám, a ja by všetko dala za to, aby som tvoju vôľu mohla vyplniť, a usporadujem všetko v tvojom zmysle, keď tebe samému nebolo dopriate urobiť tak. Vždy sme sa usilovali rozumieť si, a to nemá prestať ani po tvojej smrti.

Tu v tvojej izbe, kde mi každá vec a každé miesto rozpráva živé rozpomienky o tebe a dovoláva sa tvojej prítomnosti, prihováram sa ti, oznamujem ti všetko — a nevýslovne túžim po nejakom znaku porozumenia od teba. Ale ty mi ho nedávaš…

Či ma nepočuješ?

Prečo ma neohlásiš, keď my dobre sa nepominieme za tebou? Hrozné, že vy, ktorí ste od nás odtrhnutí na iný svet, ste takí nemí ako tie vaše hroby tu! A mne sa vidí, že by sa mi v najťažšom bôli hneď uľavilo, keby si sa mi čo len raz dal znať — čo len najmenším znáčkom.

Ale odpusť, ak ťa znepokojuje táto moja žiadosť, a nie ti je dané splniť ju! Musím často myslieť, s akou istotou ma Hanka Polerecká po tvojej smrti ubezpečovala: „Však ich oni tam dočkajú!“, že totižto ty nás tam dočkáš, máme teda tu trpezlivo prenášať, čo nám je naložené. Ale žiaľ na to nechce počúvať, lebo rana z takého roztrhnutia je hlboká a v bolesti nástojčivo dovoláva sa opätovného spojenia.

Už je Jána, leto je tu, ale mňa bolí i jeho krása preto, že si ho ty nedožil. Uspokojiť ma môže iba myšlienka, že tam, kam si prešiel, je leto krajšie a stále.

Oľga od včasnej jari chodieva každodenne k tvojmu hrobu a býva tam do mraku. Máme všetci pri tebe zakúpené miesto na posledný odpočinok, aby bolo tak, ako si si to ty predstavoval, keď si bol maličký, že si „budeme tam spolu šepkať“.

Tam sedávame s Oľgou na lavičke. Sedíme a najviac mlčíme. Pred nami tvoj hrob — v ňom hlboko tlie tvoje telo. Ale ten hrob nepúta moju myseľ.

„Kde si? Kde, kde?“ opakuje sa mi naliehavo otázka, keď tam sedím. Ale odpoveď neprichádza ani najmenším znáčkom.

A otázka sa neodbytne opakuje…

Takto úplné, neúprosné, neodvolateľné pretrhnutie stykov medzi tu a tam zdá sa ubolenému srdcu nepochopiteľnou nemilosrdnosťou, a neustáva žiadosť preniknúť cez nepreniknuteľnosť. Ľudský život je síce kratučký, že nestačíme sa ani spamätať, a už budeme i my tam, kde ste vy, za ktorými sa umárame, ale v utrpení vidí sa nám jednako pridlhým.

Avšak práve tu na cintoríne vždy pocíti sa akási úľava — veď tu je pokoj, odpočinutie od nerestí života. V spúšťajúcom sa súmraku začínajú sa na nebi poriedko zažíhať jednotlivé hviezdy — zrak i uvoľnená myseľ dvíha sa k nim. Či tam na niektorej je náš najbližší domov? My dve s Oľgou vyzeráme tú, ktorá sa nám po tvojej smrti každý večer jagávala vo vodnom zrkadle žliabku pri našej studni — ale už ju nemôžeme nájsť. Či tá je našou hviezdou? Tam sa máme zasa spojiť s našimi drahými?

„V dome otca môjho mnohé sú príbytky,“ riekol Boží syn, „a drží nám k nim otvorenú cestu i vedie nás k nim.“

Roztúžená myseľ vracia sa dolu z vysokých potuliek, zba—

vená bolesti žiaľu — nadišla pre ňu chvíľa blaženého uspokojenia. Len chvíľa, ale v nej je božský pokoj — spočinutie v Bohu.

Na cintoríne nastalo úplné šero. Svätojánske mušky tichučko vznášajú sa nad hrobmi ako duchovia — všetok ruch života zatíchol, myseľ tonie v akejsi mäkkej nálade.

Od Vrútok blikajú elektrické svetlá, celý dlhý riadok, do zaspávajúceho kraja. Hviezdy na nebi zdajú sa od nich menšími, ale priťahujú zrak a upravujú myseľ do vesmíru, ktorý je pred nami, so všetkou našou vedou, božou tajnosťou. A do tejto tajnosti nikdy sa tak silou—mocou nedomáha, ako keď nám do nej unikne drahá duša.

Za tebou, ktorý si nám proti svojej vôli a na náš žiaľ do nej unikol, blúdi naša myseľ, za tebou letí naša láska, ktorá svety spája. Ona cesty nepomýli, ona nedá sa nám od seba stratiť.

Tu je len tvoj hrob s tvojím odpočívajúcim telom. Vieš, ako si si žiadal, chorobou utrýznený: „Len spať, spať keby som mohol! Spať!“

Spi sladko a čakaj nás! I nám, odkedy si ty odišiel, žiada sa už iba toho odpočinku pri tebe. V ňom zamĺknu všetky bolestné otázky, za ním sa nám samo vysvieti, čo tu zvedieť márne sa namáhajú múdri i prostí.

A ty i dotiaľ požívaj tam všetky dary Božej lásky, o akých my tu nevieme!

Dnes, 22. augusta 1911, mám prvý pomerne šťastný deň od tvojej smrti, a ty si sa o to pričinil, môj zlatý, premilený, že si sa mi ukázal vo sne. Vidíš, zachytila som to, chvála pánubohu!

Len čo som minulej noci začala po jedenástej zaspávať, videlo sa mi, že viacerí sedíme tu v tvojej izbe okolo stola, ja na svojom obvyklom mieste, a zrazu mám povedomie, že sa mi ty blížiš ako od tvojej postele. Vtom už i stojíš pri mne a nahýnaš sa ku mne. Vidím za chvíľu tvoju tvár pred sebou: je vážna, ale spokojná. Mám blažený pocit tvojej prítomnosti, ale vtom som sa už i prebudila, cítiac čosi neobyčajné na tvári: úsmev, ktorého tam nebolo od dávnych mesiacov. A usmievam sa dnes celý deň v blaženej nálade z toho sna, a ďakujem ti vrúcne za tú návštevu!

Iba jedno ma trochu omína: Prečo si sa neusmieval, ako

Elenka vtedy, keď tiež vo sne bola prišla ku mne? Či si vari nie celkom šťastný ani tam, keď si preč od nás? A či sa ti dostavili i tu zanechané starosti, keď ťa moja túžba sem dotiahla?

Rozpomienka na tvojich priateľov nechže ti neruší pokoj, oni ťa s láskou spomínajú. Ani o nás sa nemáš čo trápiť — to mi uver. Oľge s tebou, pravda, zašli všetky svetlé nádeje do budúcnosti, jej život je smutný a pustý, ale rozpomienky na čas pominutého vášho šťastia majú moc ožiariť jej ho svojím čarom i taký zúbožený. Teda čo si tu zanechal, to nech ťa tam netrápi.

Ani ja ťa ničím viac nechcem znepokojovať, ani otázkami, ani žiadosťami, čo by som ako za tebou túžila. Žiaľ a túžba za tebou sú mi drahé, i chcem ich mať v sebe, kým som tu — ale ty maj tam neskalenú blaženosť.

Tisíc radostí maj za každý môj bôľny záchvev, ty môj predrahý!

„Dočkaj, mama moja!“ počujem tvoj hlas ako dojemné napomenutie, keď si už bol na smrť chorý. A chcem čakať, trpezlivo dočkať, kým príde i moja hodina, čo na ňu s túžbou myslievam, keď večer pri zaspávaní mávam blaženú predstavu o tom svojom poslednom usnutí, kde i mne uniknú všetky pozemské záujmy života i bude mi sňatá jeho tiaž a uložím sa na boží pokoj, ako si to musel v mladom veku urobiť ty, ktorý si nás mal dlho prežiť.

Ale ešte jednu šťastnú predstavu mám pritom: že vtedy zasa počujem tvoj hlas:

„Poď, mama, poď, poď!“

Vieš, takto si ma volával, otvoriac strmo dvere, keď si mi chcel niečo zaujímavé ukázať. Ja som sa usilovala napodobniť tenký, znežnený zvuk, ktorým si vtedy svojmu hlasu chcel pridať lákavosť, a keď sa mi to nijak nepodarilo, obaja sme sa so smiechom pobrali, kam si ma volal.

Ty si ma rád a so záujmom vovádzal do toho, v čom si bol odo mňa lepšie rozhľadený, mne to vždy dobre padlo. Teraz čakám, že po mojom usnutí tu, tam prídeš mi v ústrety a vovedieš ma do toho, čo ucho ľudské neslýchalo, oko ľudské nevídalo — čo pripravil Boh tým, ktorí ho milujú.

On iste nevytvoril z toho ani nás, ktorí sa vždy držíme jeho lásky, hoci nie vždy vládzeme dokazovať k nemu svoju lásku.

LÁSKA

Tá láska, ktorú doniesol ľudstvu Kristus, keď ako Syn Boží prišiel na svet, ktorá bola zosobnená v jeho bytosti, je nad všetku moc, nad všetky zákony, nad všetku múdrosť. Ona je tá dokonalá božská láska, ktorá nikomu zle neurobí, iba dobre, preto je práve ona plnosťou a vrcholom zákona.

Ona objíma celý svet, u nej niet nepriateľstva, nenávisť jej je neznáma. Nerobí rozdiel medzi ľuďmi, nehľadí na osoby, všetkých prijíma, aby im dobre robila. A nielen ľudí, lež i všetky tvory, nepohrdnúc ani najnepatrnejším, lebo jej, ktorá je božského pôvodu, blízke musí byť vôbec celé stvorenstvo, ako božské dielo.

Pod jej správou musí byť to Božie kráľovstvo, za ktoré sa modlíme, čo po ňom večne túži naša duša.

V porovnaní s touto božskou láskou zaiste nedokonalá je láska ľudská, ktorá je podľa svojej prírody prijímačkou osôb, lebo ona miluje iba tých, ktorí sú jej milí, a nemiluje tých, ktorí sú jej nemilí.

Ale hoci je táto osobná láska u ľudí, blízkych si či krvou či dušou, nie dokonalá, býva ona u šľachetných duší opravdivá, a taká opravdivá ľudská láska musí vyplývať z lásky božskej —veď hlavne ona je jadrným dôkazom božského pôvodu ľudskej duše — a iba skrze ňu prichádza človek k nejakému pochopu o všeláske Boha.

A už najbožskejšieho pôvodu musí byť najmä láska rodičovská, ktorá obdivuhodným, temer zázračným spôsobom zaujme srdce nielen dobrého, lež i zlého človeka, keď sa stane rodičom. Ona je tá dobrotivá, obetavá, sebazapierajúca, nikdy zlého neobmýšľajúca láska, ktorá všetko znáša, všetkému sa úfa, všetko trpezlivo čaká, všetko odpúšťa. Ona je pre človeka najbližšou podobou lásky božej — jej ľudským znázornením. A tak, hľadiac najmä na ňu, oprávnení sme ľudia hovoriť o svojej láske vo vysokom zmysle, hoci je nedokonalá.

Už keď dieťa prichádza na svet, donáša si so sebou všetku túto obdivuhodnú lásku, ktorá mu je potrebná, aby sa chopilo života a udomácnilo v drsnom svete, do ktorého sa dostalo. Tá láska spustí sa do srdca rodičov a starostlivo obklopuje dieťa,

obhajuje ho ako najdrahocennejší poklad. Iné vzácnosti rodičovi vtedy stávajú sa vedľajšími.

Keď sa mne môj Ivan narodil, maličký, bezmocný, bol mi daný za vlastné dieťa, videl sa mi byť premilým divom Božím najmä preto, že doniesol si so sebou nepochopiteľnú moc budiť v srdci nás rodičov túto zázračnú lásku, o ktorej som nevedela, kde sa berie — tak ako už i predtým pri Elenke.

Nič som nehľadela na pohodlie a trápenie, idúce s opatrovaním dieťaťa, len som ho s rozkošou vinula k srdcu, ktoré bolo ním preplnené, i keď som sa s ním nezaoberala.

Pozdejšie, pri ďalšom vývine, keď minula rajská nevinnosť detstva a začali sa u neho hlásiť i temné sily ľudskej prírody, moja láska akoby ustupovala, utajovala sa, najmä keď tak kázal rozum, ale jednako bola vždy tu. Kým bol maličký a čistokrásny, cítila sa s rozkošou, že je tu; pozdejšie, v zápasoch poklesania a povstávania, keď som trnula obavou, že u neho dobrá strana podľahne zlej, cítila sa s bolesťou, že je tu. Keď konečne mravne zosilnel a začal sa ustaľovať, moja láska k nemu dostala zasa jasný vzhľad a úfala som, že v tom spôsobe obstojím už až do mojej smrti.

Avšak dostalo sa nám ukrutného osudu, že nie moja, lež jeho smrť pretrhla spojenie a po tejto rozluke, ktorá nás proti prirodzenému poriadku prikvačila, zasa je tu zázračná, nepochopiteľná záplava lásky, silnejšia od všetkej doterajšej, že jej nemôžem nájsť ani mena, lebo všetko, čo by som vedela o nej povedať, je na jej označenie nedostatočné.

Prišla sem s ním, nevedno odkiaľ; bola tu s ním cez radostné i starostné, cez jasné i temné časy — a teraz tiahne sa od nás za ním nevedno kam — jediné spojenie medzi ním a nami, ktoré ani anjel smrti so záhadným, nepreniknuteľné vážnym pozorom nemôže rozťať, lebo nad láskou ani smrť nemá moci. Ona, lúč Božej milosti, preniká a spája svety, u nej zasa nájdu sa spolu tí, ktorých smrť dočasne rozlúčila.

Rada by som vedieť, či ten pocit uľahčenia od všetkej životnej tiaže, unikania všetkým lichým záujmom tohto života, s akým v predstave často už ukladám hlavu k mojim zosnulým, je čírou zažiadanosťou odpočinku, ba večného pokoja pre ustaté telo, a či je tam žiadosť po odpočinku a večnom pokoji i pre dušu, umorenú márnym usilovaním, bezvýslednosťou svojich najlepších snáh? Veď večný pokoj znamená i večné tempo bezživotia — či je možno, žeby sa mu duša, hoci umorená, poddávala? A prečo pri všetkej umorenosti trvá v nej žiadosť skloniť hlavu práve k svojim milým — nech je to i do smrti, ale k nim!? Prečo jej nie je jedno, či k nikomu, keď to ide do ničoty?

Iste preto, že žije v nej číra, bezpodmienečná láska, ktorá ju púta k nim.

A či taká láska, prazdroj to života, môže v smrti vidieť svoj cieľ a môže v nej zaniknúť?

I podľa záverov rozumu, stopujúceho zákony a dejiny prírody, smrťou nezanikne, večne, v akej—takej podobe budeme ďalej trvať a nejako žiť, len nevieme ako — kedy — kde? To však človeka neuspokojuje, lebo on chce touto svojou dušou ďalej žiť — a táto silná žiadosť nie predarmo je v ňom zakorenená. Rozum skúma, rozoberá hmotný život, a jeho závery silno presviedčajú — ale je kdesi tušený, rozumu neprístupný svet ducha a citu, po ktorom túži naša duša, ako po svojom pravom domove. A táto túžba je silnejšia v nej od všetkých porážajúcich protidôvodov rozumu.

Keby človek svojou smrťou prestal byť, ako myslia tí, ktorí veria iba v to, čo vidia a omakajú; kde by sa brala živá, veľká láska k zosnulým? Môže takýto silný, neprekonateľný cit trvať oproti niekomu, kto nejestvuje?

Ak by po časnej smrti nebolo ďalšieho života, nebolo by neumoriteľného, vieru i poveru chovajúceho tušenia o ňom; ak by nebolo potom lepšieho života, nebolo by nezdolnej túžby po ňom — ani nebolo by nepochopenej, pre masu ľudstva vôbec nepochopiteľnej lásky, upierajúcej sa za hrob do neznáma, odkiaľ prichádza sem ako ohrievajúci lúč a spolu ako buditeľka a zvestovateľka toho lepšieho života, v ktorom ona vládne.

Veď je tak, že u premnohých ľudí tohto všetkého niet, ale to nič nedokazuje. Niekoľko povolaných, svojmu božskému pôvodu verných duší môže spoznávať pravdu i za milióny nepovolaných.

Keď mne môj maličký syn bol daný a keď som videla, ako mu rastie dušička a krásne rozprestiera krídelká, vtedy som ho milovala s nevýslovnou materinskou rozkošou, s plesaním srdca. Teraz, keď mi unikol navždy, milujem ho s bôľom a žiaľom — ale zdá sa mi, že omnoho hlbšie než predtým. Bôľ a žiaľ ide z hĺbky, radosť dlie na jasnom povrchu, v lúčoch slnca.

Vtedy čudovala som sa s radostným obdivom, kde sa berie tá prekrásna dušička — odkiaľže sem priletela? — a teraz v smútku prehutujem, kam to tak strašne bez stopy unikla jeho splna rozvinutá duša.

Ani to som nevedela, ani toto neviem… ale: „Boh dal, Boh vzal — buď pochváleno Jeho meno!“

Hĺbku tohto biblického slova chápem až teraz, keď som sa vyše roka dusila trpkou bolesťou, majúc pred očami iba to, že mi môjho syna bol vzal s takou nemilosrdnosťou, aká ľudskému pochopu nedá sa s láskou zjednotiť. „Načože si mi ho dal, aby som ho s tisícorakými ťažkosťami vychovala a on aby sa s trápením pripravil na život, keď si vedel, že po skončenej príprave zatvoríš pred ním bránu života so všetkým, k čomu tu prilipol celým srdcom, a oddáš ho smrti? Načo to bolo? Či by nebolo lepšie, keby si mi ho nebol dal?“ reptávala som. A teraz už začína sa hlásiť dosiaľ umlčaný hlas a zavracia ma: „Najprv ďakuj, že ti bol daný, a ak si z Boha, nevrátiš sa viac k reptaniu!“

Veď už chápem. Mala som tu svojho syna tridsaťdva rokov. Za celý ten čas, zo začiatku obe moje deti, po Elenkinej smrti hlavne sám môj Ivan vypĺňal moju myseľ i starosťou a trápením, i radosťou a uspokojením. Mne, pravda, pozdávalo sa, že starostí a trápenia vždy bývalo viac než radostí a uspokojenia, no viem, že to je vždy všade naším ľudským údelom, nemôžem žiadať výnimky.

Toľko však je isté, že najhlbším blahom je: mať niekoho, koho môžeme z duše milovať. Rýdzemu srdcu prvé je milovať; milovaným byť mu je na druhom mieste. Iba sebectvo žiada všade lásku, cíti sa ukrivdeným, kde ju nenachádza, ale samo nedáva jej opravdivej nikomu. Rodičovi prirodzeným spôsobom jeho deti sú tým, na čom sa sústreďuje jeho láska, hoci vie, že sa mu podobnou nikdy neodplatia, lebo ony majú rodiča za sebou, a svoj život, pozdejšie svoje deti pred sebou.

I my sme naše deti mali pre takú lásku. Deti umreli, ale láska neprestala, lež zo žiaľu za nimi ešte zosilnená a očistená vynorila sa ako slnko z mraku, a svieti nám do temnoty našej osirelosti. Naše deti sú našimi i tam, máme svoje isté právo na ne mocou tej lásky. A tiež mocou lásky našimi sú i našimi zostanú všetci naši zvečnelí.

Teda už som ta dospela, že z čistého srdca môžem povedať: „Boh dal, Boh vzal — buď pochváleno Jeho meno!“

Pri tomto zostanú i všetky krušné otázky, na ktoré niet tu uspokojivej odpovede, a zriekajú sa svojho riešenia.

Boh dal toho milovaného, pre ktorého stratu zatemnil sa mi svet, za ktorým i budem želieť do svojej smrti, ale čo dal k takejto láske, to i zachová pre ňu do neznámeho, lepšieho života.

Tu ľudská láska pochopila lásku božskú — a pošla z toho nezaniknuteľná viera.

Úbohí sú, ktorí takú lásku a takú vieru nemajú. Tí posmrtný život neznajú, a tak on nemôže mať pre nich iný zmysel ako číro hmotný. A sám hmotný život nie je hoden, aby bol žitý.

V decembri 1917

Hlboký žiaľ za Ivanom nie je u mňa prekonaný ani teraz, keď sa od jeho smrti už siedmy rok dopĺňa. Osteň v srdci neotupel, len sa čoraz zriedkavejšie pohne, je utajený pod prílevom času. Ale keď sa pohne, temer tak rozochveje struny bolesti, ako v prvé časy.

Vyše dvoch rokov, čo už i otec, vekom zdolaný, odobral sa za svojimi deťmi. Už iba ja tu čakám, aby sme všetci spolu odpočívali, ako si moje deti žiadali, keď boli maličké. Iba ja samučičká—sama zo svojho rodinného hniezda zostala som tu bez radosti, so srdcom zúboženým, ale s nezlomenou dušou. Osobné záujmy stali sa mi bezpredmetnými, avšak trvajú ďalej záujmy nadosobné. Zdá sa, že tie sú nevyničiteľné u človeka, v ktorom si našli svoju pôdu. Tie mi nedopúšťajú zriekať sa života a nakladajú mi pracovať, kým sily stačia — hoci viem, že vôle je pritom viac, než schopnosti. Rozhoduje však to, že u nás úloh je vždy viac, než k nim potrebných ľudí.

Dobrodením mi je, že Ivan vracia sa mi do predstavy už i vo svojej pôvodnej jasnej podobe. Už vídavam nielen jeho pochmúrne, utrpením zlomené oči, lež i radosťou žiariace a vtipom iskriace, ako bývali za zdrava. Ba i v jeho milej detskej tváričke ich vídavam múdre a úprimné, keď dobre nevyletúvali z nich tie slová, ktoré žiadali sa byť povedomými, ale jazýček ich ešte nevedel utvoriť. Viem vždy, akú poznámku by na niečo urobil, aký úsudok by o tom a onom vyniesol — ešte i jeho hlas mám v živej pamäti. Ba keď čítam vo svojich zápiskoch nejaký pripomenutý, ním vyvolaný veselý príbeh, už tak z chuti sa nasmejem na ňom, ako vtedy, keď sa udial, a sprítomní sa mi pritom i jeho osviežujúci smiech. Takto ho mám v živej pamäti, že mi predstava v istom spôsobe nahrádza jeho prítomnosť.

A tak už i tratí sa mi chmúrna myšlienka, že musí mať iba ťažkú rozpomienku na svoj pozemský život — ak je zvečnelým ponechaná nejaká rozpomienka naň. Veď hoci mu bolo namerané tiež hodne pozemského utrpenia, bez ktorého človek nebol by pravým, prehĺbeným človekom, jeho mladý vek bol predsa i jasný, i šťastný preto, že jeho povaha bola taká. Najkrajší jeho dar bol, že ako on mnohých miloval, tak i jeho milovali mnohí. On ani nepotreboval uchádzať sa o lásku a priateľstvo, iba byť takým, aký bol podľa svojej povahy, už leteli srdcia k nemu a oči s úľubou spočinuli na ňom. Že to boli oči a srdcia i ženské, niet sa čo čudovať. No u neho i to vychádzalo v pekné, čisto srdečné priateľstvo, ktoré si obe strany živo cenili. Nikdy som od neho nepočula posmešné alebo o namyslenosti svedčiace slovo v tejto veci.

I to čaro jeho povahy záležalo hlavne v jeho rýdzosti a nesebeckosti, ktoré mu umožnili privádzať v sebe do šťastného súladu i protirečiace si hnutia, a jednako neupadnúť nikdy do jednostrannosti. Jeho čisté snahy, bystrý um a mravná upevnenosť, spojené s vrodeným mu ušľachtilým vystupovaním, uspôsobovali ho na dôležité úlohy. Mnohí ho podľa toho spomínajú a neprestávajú želieť za ním.

Akože teda neželieť mne!? Ale tiež akože neďakovať, že bol mi daný, keď zostáva mojím, hoci bol odo mňa odvolaný, a neprestáva mi byť radosťou srdca do samej mojej smrti?

Z môjho rodinného života vôbec ostali mi iba rozpomienky, jasné i tienisté, no jednako mi drahé, a ostal mi žiaľ, ktorý je vo svojom jadre čírou láskou v smútku zakuklenou. No to mne stačí kým tu žijem, a kryjem v sebe radostnú nádej na to, čomu idem v ústrety, keď prestanem tu žiť.

K takejto zastávke uspokojenia som dospela po dosť dlhej a hodne tŕnistej ceste života, i dúfam vytrvať na nej až do jeho zakončenia. Je síce smútkom zatônená, ale ja viem, že za tôňou je svetlo, viem, že tôňa je do času a svetlo je naveky —

i viem, že ako tu po svetle túžime, bez svetla žiť nemôžeme, tak i vo vyššom, nehmotnom zmysle ku svetlu spejeme.

Kým som tu, beriem svoju úlohu na seba a chcem konať svoju povinnosť s vrelým záujmom za veci široko rodinné, za ktoré má sa zaujímať každý dušou obdarený človek. I držiac sa v tomto kráži, rada by som dožiť začiatok úspechov našich spravodlivých, verných snáh. Ale preto smrť, postrach tohto života, nespoznávajúceho v nej svojho konečného najväčšieho dobrodincu, očakávam pohotovo, s pokojnou dušou, znajúc, že náš vznik i náš zánik, náš život i naša smrť tu ide z vôle toho, ktorého riadenie sveta my síce nevládzeme pochopiť, ale vzdávame sa mu v hlbokej dôvere, vyplývajúcej z vedomia našej príslušnosti k nemu a jeho lásky k nám, Kristom nám zjavenej i stvrdenej.

Keď tu sklamáva všetko, v čom si zakladá rýdza šľachetnosť, maria sa najčistejšie úmysly a snahy, a nie je dané človeku dosiahnuť i len približne, za čím ťahajú ho najvyššie túžby: z toho vysvitá s neomylnou istotou, že svoj konečný cieľ nemôže mať v tomto živote, ani svoj koniec v tejto smrti, ale že musí sa dostať ta, na tú pravú, lícnu stranu večného života, kde všetko tu zmarené a stratené plní sa v dokonalosť dobroty a krásy.

DODATOK

PO PREČÍTANÍ TEJTO MOJEJ ROZPRAVY, AKO SOM SI svoje deti vychovávala a ako som potom o ne prišla, nejedna matka sa trudno zamyslí a teraz, keď zúri vojna, akej svet ešte nepamätá, nejedna mi temer so závisťou bude žičiť, že môjmu synovi bolo popriate umrieť doma na pokoji, u svojich milých. A ja jej musím v tom prisvedčiť.

Ako zúri táto vojna, matky prichádzajú do pochybnosti ohľadom svojej najvznešenejšej úlohy: namáhavého vychovávania detí v zdarných nových členov ľudskej spoločnosti. Tie milióny matiek, ktoré svojich synov museli i ešte musia dať vojne, aby boli ňou zmučení, ak nie o život, teda aspoň o schopnosť života pripravení. Tí synovia, z ktorých každého jedného zrodila na svet matka, vážiac vlastným životom, a potom ťažko vychovala, v storakom zapieraní seba. Pomyslenie na tieto milióny matiek so všetkou ich súžbou, so zmareným usilovaním lásky, s bolesťami strát, ktoré rozrývajú srdce, lebo trhajú najužšie zväzky, so sirobou a všetkou biedou opustenosti, musí skrušiť každé srdce.

Či matky budúcnosti i po tejto strašnej vojne budú ešte chcieť synov rodiť a odchovávať na to, aby neprávosti, páchané zlobou ľudskou v čase pokoja, vyrovnávané boli ukrutnosťou a násilenstvom i všetkými neopísateľnými neresťami vojny v obdobnom striedavom opakovaní?

Azda nie. Blýskavé čaro vojny zlomilo sa v tejto vojne.

Matky budúcnosti spojenými silami na tom musia pracovať,

i správnou výchovou detí, i celým svojím vplyvom na verejnosti, aby doterajšie, všelijakou skrivodlivosťou vyvolávané príčiny a podnety k vojnám nemohli vzniknúť, trvať a nešťastia šíriť vo svete. Kým to nebude dosiahnuté, dotiaľ neprestane krvavé obetovanie synov nemilobohu, bez pravých spásonosných výsledkov.

Čo sa mňa týka, mne môjho syna nevzala vojna, lebo už pred ňou vzala mi ho choroba, ktorá viac ľudských životov vyničí vo svete než všetky vojny. Ona patrí k tomu nevolanému

zlu, ktoré nás vo všelijakých podobách nadchádza — a my si ho vojnou ešte stupňujeme, miesto aby sme sa mu všetkými možnými spôsobmi bránili. Proti tomuto nepriateľovi by vždy mala byť v činnosti armáda ochrancov a obrancov, oddaná svojej veci, pripravená vedou, skúsenosťou i všetkou hmotnou spomocou. To by bola blahodarná svetová vojna, zachovávajúca zdravie, tvoriaca životnú silu, a nie zabíjajúca i vnášajúca do života schválne pripravené muky a všetok mravný i hmotný i telesný smútok.

Len polovicu mravného úsilia, namiereného k nivočiacim vojnám, a len aspoň desiatu časť hmotných nákladov na ne dávaných vynakladať na mravné i telesné povznesenie všetkých ľudí bez rozdielu vo všetkých národoch všetkých krajín — a prestala by chtivosť vyrovnávať medzinárodné spory takýmito rafinovane barbarskými vojnami.

Čo ešte musí prísť, aby sa svedomie sveta k tomuto prebudilo s celou váhou vôle?



[1] 1;* V almanachu Živeny z roku 1885 uverejnila som pod nadpisom Umierajúce dieťa výňatky zo zápiskov o Elenkinej chorobe a smrti, v ktorých ju však menujem Boženkou.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.