ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hejdon, Galijov, ľud.

HEJDON (obrátený k mestu, ruky má vztiahnuté proti nemu): Jehova, prečo odvraciaš jasný obličaj svoj od vyvoleného národa svojho? Prečo tvár svoju skrývaš Izraelovi?

ĽUD (kajúcne so sklonenou hlavou): Ó, Jehova!

GALIJOV (stojí vedľa Hejdona, ruky tisne na prsia, hlavu skloniac): My zhrešili sme proti Tebe, Hospodine, kroky naše opustily cesty Tvoje!

ĽUD: My zhrešili sme a kajáme!

HEJDON: Ty prútom hnevu svojho tresceš Izraela.

GALIJOV: Kliatba padá na nás a na synov našich!

ĽUD: Ó, beda nám!

HEJDON (dvihne ruky do výšky a hovorí zvýšeným hlasom): Kroť hnev svoj, ó, Pane, a nebičuj národ synov božích!

GALIJOV (tiež tak): Moc Tvoja nech zdrví našich nepriateľov a oslobodí mesto slávy Tvojej!

ĽUD (dvihne ruky, hlasno): Vysloboď, Pane, Jeruzalem!

Sára, predošlí.

SÁRA (šedivá starena, vystúpi zprava): Hejdon a Galijov, tu ste?

HEJDON, GALIJOV: Tu. Čože je?

SÁRA: Knieža Eleazar žiada si vás.

HEJDON: Načo? Stalo sa dačo neobyčajného?

GALIJOV: Azda niečo zlého?

SÁRA: Ja neviem o ničom.

HEJDON (premýšľa): Prečo nás volá muž boží v takomto pozdnom čase?

GALIJOV: Práve sme svoju večernú pobožnosť odbavili, čochvíľa noc sadne na sväté mesto naše.

SÁRA: To nič. Už len choďte! Čaká vás v sieni. Rada som, že som vás tu našla. Poďte, prosím vás!

HEJDON (ľudu): Jehova s vami!

GALIJOV: On poteš vás!

SÁRA (sa ukloní).

(Odídu vpravo.)

ĽUD: Poteš nás všetkých spoločne! (Rozíde sa.)

Miriam, Héra.

Jas červánkov padá na javisko.

MIRIAM (v bielom, ľahkom, po zem siahajúcom, zlatom vyšitom šate. Na hlave má zlatý diadem, zpod ktorého splýva závoj, do ktorého je zahalená. V náruči nesie ruže. Obzerá sa): Tak sa zdá, že tu nikoho niet.

HÉRA (v jednoduchých, jasných šatách. Vo vlasoch má ružu, na hlave závoj. Nesie ruže): Myslím, že sme tu len samé.

MIRIAM: Rozkošne milo je tu v božej prírode. Velebné ticho večerného pokoja báječne pôsobí na pobúrenú myseľ a skľúčené srdce.

HÉRA: Máš pravdu, Miriam, tá božia príroda ako chrám boží. Človek v nej srdcom i dušou blíži sa k Najvyššiemu.

MIRIAM: Ona je aj naším chrámom, odkedy v svätom chráme nášho mesta usalašil sa bláznivý Ján z Gišaly, náčelník roty bezbožníkov a premenil ho v peleš lotrovskú.

HÉRA: To je diabol v ľudskej podobe.

MIRIAM: Zavádza ľud, robiac sa mesiášom, ktorého vraj Boh poslal, aby vyslobodil ľud z moci nepriateľa.

HÉRA: Ha-ha-ha, krásny mesiáš — lotor!

MIRIAM: A predsa má na tisíce prívržencov, ktorí veria jeho bludným rečiam. Že môj ujo postavil sa proti nemu, zanevrel zlosťou naň a kladie mu úklady pomsty, kedy a kde len môže.

HÉRA: Márne sú jeho lotrovské nástrahy proti mužovi božiemu. Tvoj dobrý ujo, Eleazar, má za sebou všetkých starších z ľudu a sám ľud ľne ku nemu oddanosťou, láskou a úctou.

MIRIAM: To áno, a predsa len cítime istý tlak nevôle a roztrpčenosti, zapríčinenej Gišalonovou zhubnou vládou. Už aj to nám bôľ, že kvetiny tieto nemôžeme položiť pred oponu svätyne chrámovej, ale len tu ich musíme obetovať Najvyššiemu.

HÉRA: Jehova vidí do sŕdc našich, On hľadí na dno duše našej, pozná našu vôľu a prijme dar našej lásky aj tu. Obetujme! (Ružové svetlo červánkov osvieti javisko.)

MIRIAM, HÉRA (dvihnú ruže do výšky, oči obrátia k nebu).

MIRIAM (modlí sa skrúšene): Jehova! Otče otcov mojich, plný milosti a sľutovania, shliadni na nás a vyslyš prosbu našu!

HÉRA: Jehova, vyslyš prosbu našu!

MIRIAM: Vysloboď sväté mesto Jeruzalem, sídlo prorokov a slávnych hrdinov, ohnisko radosti a života v Izraeli, z moci nepriateľa! (Ukloní sa.) Jehova, mocný a milostivý, hľa, dcéry izraelské v týchto kvetinách podávajú Ti svoje srdcia, plné úcty a lásky, nezhŕdaj nimi, lež prijmi ich a vyslyš prosbu našu: chráň vlasť našu!

HÉRA (ukloní sa vtedy, keď Miriam): Prosíme, chráň vlasť našu!

MIRIAM, HÉRA (hodia ruže do výšky nad mesto).

MIRIAM: Drahá moja Héra, buď taká láskavá, zabehni mi domov pre harfu. Tak velebno a milo je tu, svätosť tichého večera rozhostila sa po celom krásoháji a vzbudila mi túžbu v duši, zaspievať starú pieseň mojej nebohej matky, ktorú ona v krušných hodinách, v čase blížiaceho sa nebezpečia, spievala. Choď, moja, choď!

HÉRA: Vďačne ti poslúžim, lež nebudeš sa báť, keď ostaneš sama?

MIRIAM: Báť? A čoho? Duch Hospodinov je pri nás, On žije v nás. Choď len, choď!

HÉRA: Pospiešim si. (Odbehne.)

Miriam sama.

MIRIAM (pozerá na mesto): Krásna otčina moja, posvätné dedictvo Abrahámovo, či skutočne musíš zahynúť mečom a ohňom nepriateľa? Srdce moje kvíli a oči mi vlhnú horkými slzami bôľu nad tvojím krušným osudom. (Plače.)

Ján z Gišaly, predošlá.

JÁN Z G. (v nádhernom obleku veliteľa, vystúpi s pravej strany): Tu je! Šťastie mi praje. Teraz alebo nikdy. (Miriame.) Aj, aj, čo vidím? Krásna Ruža Saronská skropená rosou sĺz? Čo to znamená?

MIRIAM (preľaknutá): Jehova! To on…

JÁN Z G. (smeje sa): Ha-ha-ha, to on, ten tvojím ujom nenávidený a tebou zavrhnutý Ján z Gišaly. Prišiel sa ťa spýtať, čo pokalilo jasný lesk oka tvojho? Čo smútiš? Prečo plačeš?

MIRIAM: To sa pýtaš ty, Ján z Gišaly, vodca ľudu? Či zaslepený žiadosťou po sláve nevidíš, že vlasť moja nad hrobom? Celé mesto, naša pýcha, obtočené morom nepriateľa, ktorý z našich palácov narobí srúcanín, nás odvlečie do poroby a predá za otrokov. — Nuž, nemám žialiť a plakať? Musela by som mať srdce z kameňa. (Chce odísť.)

JÁN Z G. (zastane jej cestu): Kam spiechaš, spanilá dcéro Judei? Rád som, že som ťa konečne našiel a ty mi chceš ujsť? Nie, to nedopustím! Prisahám, že nie!

MIRIAM (hrdo): Ján z Gišaly, si muž a hovoríš, že pochádzaš z rodu kniežatského, preto nedôstojno ti hatiť slobodu slabej devy.

JÁN Z G. (smeje sa): Ha-ha-ha, že nedôstojno? (Blíži sa k Miriame.)

MIRIAM (vyhne mu): Neblíž sa mi! Nemáš práva na to!

JÁN Z G. (škodoradostne sa smeje): Ha-ha-ha, to právo urobím si sám! Tak dlho sliedim za tebou a až dnes usmialo sa na mňa šťastie, že som ťa dostal do svojej moci a nepustím ťa viac, kým mi nesľúbiš, že budeš mojou. (Ide k nej.)

MIRIAM (ustupuje): Ja tvojou? Nikedy! Nezabúdaj, že som chovanicou patriarchu Eleazara, tvojho hlavného odporcu, ktorý ťa z duše nenávidí.

JÁN Z G.: Budeš-li mojou, zmení aj on svoje náhľady. Keď však jeho získam na svoju stranu, všetok ľud pristúpi ku mne a víťazstvo slávy mojej je zaistené, preto musíš byť mojou. (Chce ju objať.) Musíš!

MIRIAM (vymkne sa mu, prísno): Nedotýkaj sa ma a ustúp mi s cesty!

JÁN Z G.: Neustúpim, a keď nie dobrovoľne, nuž násilne budeš mojou! (Obejme ju.)

MIRIAM (vytrhne sa mu, s hnevom): Gišalane, daj pokoj! Duch Hospodina, ktorý dal silu Judite a Debóre, žije aj vo mne. (Vytiahne z náprsia dýku.) Dýka moja, napustená jedom, okúpe sa vo tvojej podlej krvi, ak nedáš pokoja!

JÁN Z G. (diabolsky sa smeje): Ha-ha-ha, ty hrozíš mi zbraňou? To ešte viac dráždi moju náruživosť k tebe. (Rozdráždeno.) Som šialencom, bláznom v nej, a nebojím sa vyhrážky. Zmoč dýku svoju v krvi mojej, ale vedz, že vtedy i ty zomreš na mojich prsiach zadusená bozkami a — a zničená mojou divou vášňou. (Lapí jej obe ruky silno, že jej vypadne dýka. Vášnive.) Raň ma, zabi ma, jak môžeš!

MIRIAM (bráni sa a kričí): Pomoc! Jááj!

JÁN Z G.: Krič, koľko chceš, už si v mojej moci. (Náružive ju objíme.)

MIRIAM (zápasí a kričí): Pomoc! Jááj! Pomoc!

Flavian, Vitus, predošlí.

FLAVIAN, VITUS (pribehnú z pravej strany): Čo je? Čo sa robí?

MIRIAM: Pomáhajte mi!

(Flavian lapí Jána z G. od chrbta za golier a Vitus za plece a odsotia ho od Miriamy.)

FLAVIAN: Odkap do pekla!

VITUS (ukazuje mu cestu): Marš! Ber sa!

JÁN Z G.: Čo chcete so mnou?

FLAVIAN: Chceme ťa uviesť na poriadok. Čo blížiš nevoľnej deve? (Zavedie Miriamu k lavičke, na ktorú si táto sadne.)

JÁN Z G.: To je moja privátna vec, do ktorej miešať sa nemáš práva.

FLAVIAN: Prispieť pomocou ukrivdeným je nielen právom, lež povinnosťou každého človeka.

JÁN Z G. (opovržlive): Ty chceš udeľovať náuku mne, Jánovi z Gišaly, ktorého Hospodin poslal na ochranu ľudu?

FLAVIAN: A tak! To ma teší, že mám konečne príležitosť poznať Jána z Gišaly. Očul som o tebe už rôzne zvesti strakatej jakosti, ktoré poukazujú viac na zpupnosť pošetilca, ako na rozvahu vážneho a rozumného muža.

JÁN Z G. (ostro): Čo hovoríš? Daj si pozor na svoju reč, bo vedz, že mám za sebou ľud a ľud je moc, ktorej keď ťa vydám, beda ti!

FLAVIAN: Nehovorím nič nepravdivého, len to, že som očul, že balamútiš ľud, že chceš sa vytisnúť na trón, že sa vydávaš za akéhosi mesiáša, ktorého vraj Boh poslal k vôli spáse ľudí a podobné iné šialené veci.

JÁN Z G.: Čo teba do toho? Ty si Riman, cudzinec, a nerozumieš sa do našich záležitostí.

FLAVIAN: Toľko však predsa rozumiem, že kto si chce na mesiáša zahrávať, ten nesmie poddávať sa divej vášni a v nej napadať nevoľné devy a robiť im násilie, ten nesmie vyčíňať také podlé kúsky, ktoré ani naničhodnému uličníkovi nepristanú.

JÁN Z G.: Daj si pozor na jazyk, nechceš-li, aby som ti ho z hrdla nechal vytiahnuť.

FLAVIAN: No, vidíš, ani to by nebol výčin dôstojný mesiášovi. Ja sa múk nebojím a storáz ti poviem, že ty nie si mesiáš, bo opravdivý Mesiáš, Spasiteľ celého sveta, už prišiel. Je to Kristus, ktorého vaši otcovia ukrižovali a ktorý kraľuje v našich čistých srdciach. Kráľovstvo Jeho je kráľovstvo milosti, pravdy a lásky.

JÁN Z G.: Ty si pohan — modliar — goj, čo rúhaš sa viere otcov našich a preto musíš zahynúť. Ja nepošpiním svoj meč tvojou čiernou krvou, ale pribiť na kríž ťa dám.

FLAVIAN: Nenazdaj sa, násilníku, že ma podesíš krížom. Kríž je mojou nádejou, mojou spásou.

JÁN Z G. (pozre na Miriam): A ty — ty, pyšná pávica Siona, čakaj moju pomstu! (Odchádza.)

FLAVIAN: Pravý mesiáš zná lásku a nezná pomstu.

JÁN Z G. (zastaví krok, obzre sa, opovržlive a zlostne zvolá): Háveď! Pakáž! (Odíde.)

Predošlí bez Jána z G.

FLAVIAN, VITUS (vytiahnu meče a rozbehnú sa za Jánom z G.).

MIRIAM (zastane im cestu): Nechajte šialenca! Nie je hoden, aby ste sa ním pošpinili.

FLAVIAN: Čože? Ty hájiš svojho nepriateľa, krásna svätica sionská?

VITUS: Ktorý ťa dotieravosťou trápil a mučil?

FLAVIAN: Nechcem, aby pre mňa tiekla jeho čierna krv a že by ste sa vy ňou poškvrnili — vy, moji statoční ochrancovia.

FLAVIAN: Šľachetná si vo svojom smýšľaní. Vidno, že v krásnom tele prebýva i krásny duch.

VITUS: Sú-li všetky dcéry izraelské také pôvabné ako ty, nuž mohol by človek skoro banovať, že nie je židom.

MIRIAM (k Vitusovi): Či svoju vieru tak málo ceníš, že by si ju k vôli márnivej kráse žien vedel zameniť? To by bola ľahostajnosť vo viere.

VITUS: Kto si ty, moja pekná, že púšťaš sa do otázok viery?

FLAVIAN: Zdáš sa byť anjelom, čo do krásy i čo do povahy.

MIRIAM: Som chovanicou najvyššieho kniežaťa kňazského Eleazara. On je vlastným bratom mojej nebohej matky. Ja ďakujem vám za láskavú obranu proti nešľachetníkovi Gišalanovi. Môj dobrý ujo bude vám tiež veľkou vďakou zaviazaný.

FLAVIAN: Nemáš čo ďakovať, vykonali sme len svoju povinnosť.

VITUS: Čo tu však robíš podvečer osamote v háji? V takýchto búrlivých časoch to nebezpečný pobyt pre mladú, driečnu devu.

MIRIAM: Odbavovala som tu so svojou spoločnicou večernú pobožnosť, obetujúc Najvyššiemu svoje najkrajšie ruže, prosily sme Ho, aby chránil našu drahú vlasť.

FLAVIAN: Ty si teda horlivou vlastenkou?

MIRIAM: Po tomto zbožnom výkone zažiadalo sa mi pri sprievode harfy zaspievať pieseň mojej nebohej matky, ktorú ona v čase nebezpečia spievala, i poslala som svoju spoločnicu domov pre harfu.

VITUS: A ty si ostala tu samotná? To je odvážlivosť.

MIRIAM: Áno. Nenávidený Gišalan vysliedil moju samotu a prepadol ma ako divý šakal, že som sa mu nevedela obrániť. Žiadala som si radšej zomrieť, ako padnúť do jeho moci. Zúfala som si. No, Hospodin poslal vás. Vďaka vám!

Héra, predošlí, ku koncu Ján z G.

HÉRA (vbehne ražno): Moja drahá Miriam, ty ma iste netrpezlive čakáš.

MIRIAM: Čo si sa tak oneskorila, Héra?

FLAVIAN, VITUS (ustúpia na bok a pozorujúc devy, ticho sa rozprávajú).

HÉRA: Teta Sára ma zdržala. Nedovolila doniesť harfu. Kto vraj to kedy slýchal, v takýchto búrlivých časoch hrať a spievať vonku?

MIRIAM: Prečo? Či to dačo zlého?

HÉRA: Či vraj chceš na seba zlovestného Jána z Gišaly upozorniť, ktorý za tebou sliedi ako pažravý vlk za nevinnou ovečkou?

MIRIAM: Už tu bol, Héra moja. Zjavil sa ako zlý duch hneď, ako si ty odišla.

HÉRA (preľaknuto): Už tu bol? Ó, úbohá Miriam, to si ty veľa strachu vytrpela! — (Túli sa k Miriame.)

MIRIAM: Trasiem sa ešte i teraz na celom tele a srdce búri mi nepokojným desom. Môj odpor ho ešte viac dráždil.

HÉRA: Nuž a potom?

MIRIAM: Zápasila som s dravcom tuho, zrazu mi on takou silou stisol ruky, že dýka mi vypadla. On zmocnil sa ma a chcel ma násilne do svojho hradu zavliecť…

HÉRA: Jehova! Meraviem hrôzou. Jako si sa oslobodila z drápov ohavného dravca?

MIRIAM: Milosťou Hospodinovou, ktorý mi poslal pomoc, týchto šľachetných hrdinov. (Ukazuje na Flaviusa a Vitusa.)

HÉRA (ukloní sa): Ráčte prijať i moju najsrdečnejšiu vďaku!

FLAVIAN: Prosím. My konali len svoju kresťanskú povinnosť.

VITUS: A zároveň vojenskú.

HÉRA (Miriame polohlasne): Sú to driečni šuhaji, škoda, že sú Rimania.

MIRIAM: A kresťania. (Rozpráva šepmo s Hérou.)

FLAVIAN (tajnostne Vitusovi): Sú to pravé krásavice!

VITUS: Jedna krajšia od druhej.

FLAVIAN: Tá s tým diadémom je pravý anjel.

VITUS (tajnostne): Mne sa lepšie tá druhá páči.

FLAVIAN: Škoda, že sú židovky.

MIRIAM (ku Flaviusovi a Vitusovi): Ja ďakujem vám ešte raz za vašu láskavú pomoc a statnú záchranu. V modlitbách svojich budem vás spomínať. Jehova odplať vám! (Ukloní sa a chce odísť.)

HÉRA: I moja vďaka vám! (Ukloní sa a ide za Miriamou.)

FLAVIAN: Vy už chcete odísť?

VITUS: Neodchádzajte ešte.

MIRIAM: Musíme domov, už je pozde.

HÉRA: A nevedno, či na nás ešte voľakde divý Gišalan nečíha.

FLAVIAN: Jestli ráčite dovoliť, doprevadíme vás domov.

MIRIAM: Prosíme vás.

HÉRA: Buďte takí láskaví.

VITUS: Mileradi, hoci aj na kraj sveta.

FLAVIAN: Sme šťastní, že môžeme také vznešené dámy sprevádzať.

(Javisko zažiari plamom, za kulisňami lomoz krik: Horí! Horí! Pomoc!)

MIRIAM (zdeseno): Jehova! Horí!

HÉRA: Horí! Iste nepriateľ zapálil mesto.

FLAVIAN: Neľakajte sa!

VITUS: Nebojte sa!

MIRIAM (pozerá v stranu, kde horí): Oheň je blízo nás. Héra, poďme!

HÉRA: Poďme!

VŠETCI (odchádzajú vpravo).

JÁN Z G. (vystúpi z úzadia ľavej strany, divým, zlostným pohľadom, zaťatými päsťami stopuje odchádzajúcich).

(Opona padne.)