ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Eleazar, Hejdon, Galijov.

ELEAZAR: Mocný je Boh a milosrdný nadovšetko. On obmäkčil srdce krutého nepriateľa, že sám si praje, aby už raz prestalo hrozné prelievanie krvi, aby pokorený Jeruzalem nebol sborený, lež aby stal sa perlou rimského panstva.

HEJDON: Vďaka Hospodinovi! My by sme sa už ďalej brániť nevedeli. Všetky zásoby sú vyčerpané, ľud znechutený, nespokojný, zúfalý. Pôjde-li nepriateľ útokom na naše mesto, my nie sme vstave útok odraziť a na tisíce ľudu padne znova.

GALIJOV (prisviedča): Hlad a mor pomáha nepriateľovi dobývať hradieb Sionských.

ELEAZAR: Hoj, plakať, horko plakať by som vedel nad úbohým ľudom izraelským, postihnutým takými ranami. Jeruzalem, naša pýcha a radosť, stane sa pýchou a radosťou nepriateľov našich.

HEJDON: Čo robiť? Čo robiť?

GALIJOV: Tu sa nedá už nič iné robiť, ako poddať sa.

ELEAZAR: Ja som cisárovi odkázal — ako sme sa na porade usniesli — že Jeruzalem bol by hotový uzavreť mier, jestli podmienky so strany Rimanov boly by ľudské, prijateľné.

HEJDON: A on?

GALIJOV: Čo on?

ELEAZAR: On také mierne podmienky naznačil, že ja na ne úplne pristávam.

HEJDON: No tak, keď ty (ukloní sa), nuž aj ja.

GALIJOV (tiež tak): Čo hlava, to aj ostatné údy.

ELEAZAR: Dobre, drahí bratia, preto som vás nechal volať, aby som vám to oznámil. Nech sa vám páči do siene. Čakajú tam niektorí zo starších ľudu a zákoníci, poradíme sa spoločne.

GALIJOV: Ako rozkážeš!

HEJDON: Ako ti vôľa!

(Idú k domu.)

ELEAZAR: Treba nám rázno jednať a nie váhať, bo nič nehatí viac silu národa, nič nerozhorčuje viac jeho vôľu a nič neotravuje jeho myseľ, ako pochybná neistota a neodhodlanosť.

HEJDON: Máš pravdu.

GALIJOV: Tajený strach, vnútorný nepokoj viac ľud zmorí, než otvorená rana.

ELEAZAR: Najhoršie pri tom je to, že musíme do uzavretia mieru aj Jána z Gišaly vtiahnuť.

HEJDON (prekvapeno): Čože?

GALIJOV (tiež tak): Aj ten je tu?

ELEAZAR: Hospodin uchovaj! Nežiadam si ho do domu! Nechcem, aby poškvrnil stánok pravdy, spravedlivosti a ctnosti klamom, lžou a krivdou a inými hriechami.

HEJDON, GALIJOV: Nuž a?

ELEAZAR: To, na čom sa usnesieme, odkážeme mu domov našimi dôverníkmi.

HEJDON: To je správne.

GALIJOV: Dobre tak!

(Vstúpia do domu.)

Sára, Eleazar.

SÁRA (zahalená v šál, ide rýchlo z cesty do záhrady. Zazrúc Eleazara, volá): Pane môj! Počkaj!

ELEAZAR (obzre sa a zastane vo dverách): Čo je?

SÁRA (udychčaná): Vráť sa! Prosím ťa, vráť sa! Mám ti dačo vážneho povedať.

ELEAZAR (vráti sa): Čo takého, Sára? Hovor! Tvoj hlas je zmenený, ani čo by si mi dačo nepríjemného sdeliť mala. Hovor, čo mi máš povedať.

SÁRA: V meste povrávajú sa strašné veci o tebe a o tvojom dome.

ELEAZAR (pokojne): Skutočne? No, reči sa hovoria a chlieb sa jie. Tak to bolo, milá Sára, je a bude. (Chce do domu.)

SÁRA (zadrží ho): Neber to tak ľahko, pane môj! Sú to reči, ktoré urážajú tvoju česť, tvoje dobré meno, a to si každý človek hájiť musí.

ELEAZAR: A čože sa to povráva, hovor chytro, bo nemám času na dlhé shovory.

SÁRA: Celé mesto je plné rečí, že držíš tajne s nepriateľmi Rimanmi, že pohanov púšťaš do svojho domu a s gojmi vraj priateľsky obcuješ.

ELEAZAR (rozosmeje sa): Ha-ha-ha, a to je všetko? Nič viac? Len to? No, to nestálo za tvoj strach a nestojí za reč.

SÁRA: Čože? Ty to len tak na ľahko berieš?

ELEAZAR: Bo viem, zkadiaľ vietor duje. Sú to mizerné vymysleniny zlomyseľného Gišalana a jeho bezbožnej bandy, aby ma pred ľudom naším očernili a ho k sebe pritiahli. No, psí hlas do neba neide. (Chce vnísť do domu.)

SÁRA (zadrží ho): Pane, či neohradíš sa proti týmto zlostným pomluvám? Či ich, pomluvačov, nepotrestáš?

ELEAZAR (vážno): Napadne-li ťa raz nepriateľ divou zlosťou, ničím ho ľahšie neodzbrojíš, ako mlčaním a zachovaním chladnokrvnosti. (Vníde do domu.)

Sára sama.

SÁRA (prekvapeno pozerá za Eleazarom, záporne krúti hlavou): Nie — nie! To len ty môžeš, Eleazar, len ty, mužu svätý! (Premýšľa, zrazu s ohňom.) Ja, ja by som sa na nich vrhnula celou mocou pomsty svojej a zničila by som tú háveď lotrovskú! (Ražno odchádza.)

Miriam, Héra, predošlá.

MIRIAM, HÉRA (zastanú jej cestu): Teta Sára, čo ti je? Stalo sa ti niečo?

SÁRA (mrzuto): Ale, čo…

MIRIAM: Si celá rozrušená…

HÉRA: Čo ti je? Hovor!

SÁRA: Duša mi kypí zlosťou.

MIRIAM: Čože ťa popudilo ku zlosti?

HÉRA: Azda my?

SÁRA: Aj vy!

MIRIAM, HÉRA: A prečo?

SÁRA: Vy ste hlavne zavdaly príčinu na hanebné pomluvy, ktoré sa ani brudná riava valia na nášho dobrého pána a na celý náš dom. Jaj-jaj-jaj!

MIRIAM: Pomluvy? Hovor, aké pomluvy!

SÁRA: Po celom meste sa vraví, že svätý muž, Eleazar, zvrhnul sa, že tajné styky chová s nepriateľskými Rimanmi, pohanov do domu púšťa a s gojmi sa priatelí. Nie je to hanebná podlosť? Nie je to hrozné?

MIRIAM: A to sa verejne rozpráva?

SÁRA: Mesto je plné týchto zlomyseľných rečí. Bolo očuť pokrikovať: „Eleazar zradcom!“ a na to slová kliatby. Toto v týchto dnešných pobúrených časoch môže mať hrozné následky. (Zalamuje rukami.) Beda nám! Jaj-jaj-jaj!

HÉRA: Čo je príčinou toho zúrenia?

SÁRA: To, že ste do domu pustili tých dvoch Rimanov — gojov… Teraz to máme! (Lapí si hlavu.)

MIRIAM: My sme ich pustily do nášho domu s ujovým dovolením.

SÁRA: To je ten hák!

HÉRA: Pustily sme ich ako našich ochrancov.

SÁRA (nahnevano): Ach, čo — ochrancov — pletky — gavalierov — frajerov.

MIRIAM: Teta Sára, neubližuj nám. Ty, zdá sa mi, neveríš, že bola som v hroznom položení toho večera, keď ma Gišalan prepadol a vo svojej divej vášni chcel sa ma zmocniť a strhnúť ma do kalu hriešnosti. Ja som nemala sily vyrvať sa z pazúrov besného dravca a keby ma neboli ochránili tí dvaja statní Rimania, bola by som zahynula v jeho diabolskej moci.

HÉRA: A keď sa mu tento útok nepodaril, zlosyn tento podpálil v našom susedstve dom úbohej vdovy, aby v zmätku mohol nás uloviť. Prepadol nás so svojou luzou znova a bol by nás isto odvliekol na svoj hrad. Na šťastie tí dvaja hrdinovia išli za nami a ratovali nás pred záhubou, pri čom utŕžili viac bolestných rán.

MIRIAM: No, uváž, teta Sára, či mohol ujo ináč jednať, ako že ich z vďačnosti za také veľké služby pozval do domu a poctil ich malým pohostinstvom?

SÁRA (nahnevano): Mohol! Mohol im námahu ich zaplatiť peniazmi, ale nie priateľstvom.

MIRIAM: Nazdávaš sa, že by oni boli peniaze prijali?

HÉRA: To nie veru.

MIRIAM: Sú to ľudia útleho citu, jemných mravov, oni by sa boli hlboko urazili nad peňažnou odmenou.

SÁRA: Pleťky! To sú vaše nezralé náhľady! Peniaze sú lakomé, každý ich rád prijme a čo ešte len vojak? A bolo by sa vyhnulo škandálu a hanbe, ktorú ste tým uvalily na náš dom. (Zúfale.) Táto hanba a toto nešťastie! (Vníde do domu.) Jaj-jaj-jaj!

Predošlé bez Sáry.

MIRIAM (pozerá za Sárou): Aká je rozrušená, až celá zúfalá.

HÉRA: Nediv sa. Stará baba, stály hriech. Závidí nám to naše dobrodružstvo s mladými Rimanmi, nuž hľadá a vymýšľa zádrapku, ktorou by to prekazila.

MIRIAM: To azda len nie…

HÉRA: Ba hej! Chce naštvať uja proti nim, aby im zabránil vstup do domu.

MIRIAM: Ona to robí z náboženského popudu. Ona je taká prepjatá vo svojom náboženstve, že už aj tieň inoverca jej zavadzá a ju rozrušuje.

HÉRA: Mne sa vidí, že nakoľko je teta Sára nábožná, natoľko je aj zlomyseľná.

MIRIAM: Héra moja, nekrivdi jej!

HÉRA: Nechcem jej krivdiť, ale som sa presvedčila, že kedykoľvek je u nás Flavian alebo Vitus, nevie od zlosti, čo robiť. Je celá šialená, ba divá.

MIRIAM: Preto, že sú kresťani, tých z celej duše nenávidí, a je pri tom aj koľkosi sebectva.

HÉRA: Sebectva? Ako to?

MIRIAM: Či poznáš rabiho Manuela?

HÉRA: Poznám. Driečny muž — krásavec!

MIRIAM: Teta Sára mu je ujčinou a chce, aby som zaň išla.

HÉRA: A tak!… To som nevedela. Nuž a ty?

MIRIAM (obejme Héru): Héra moja, načo sa to pýtaš? Ty znáš taj srdca môjho a vieš, že človek môže len raz opravdive milovať, hoci by aj nešťastne miloval.

HÉRA: Prečo nešťastne? Tak, ako ty miluješ, milujem aj ja. Môj Vitus je práve takým kresťanom, ako aj tvoj Flavian, a ja ho milujem celým srdcom, ale v láske svojej nešťastie nevidím. Naopak, som takou šťastnou v láske svojej, takou šťastnou, akou som jakživ nebola.

MIRIAM: A to neruší šťastie tvoje, že je Vitus kresťanom?

HÉRA: Nie. Pravá láska je schopná akejkoľvek obete. Ja túto obeť donesiem tým, že budem Boha vzývať spôsobom Vitusovej viery, ktorá sa mi veľmi páči.

MIRIAM: Tebe, Héra moja, čo sirote nebude nik prekážať, a tí, čo sa proti tvojmu jednaniu postavia, sú cudzí ľudia.

HÉRA: Ja nebojím sa žiadnych prekážok. Moja láska ku šľachetnému Vitovi je taká mocná, že všetko premôže. Tak jednaj i ty, Miriam!

MIRIAM (smutno): Ach, čože ja!… To by sa musel pravý zázrak stať, aby som ja mohla byť manželkou Flavianovou, hoci v jeho viere toľko krás nachádzam, že by som nedbala v nej žiť i zomrieť.

HÉRA: Nuž a?

MIRIAM: Pomysli si len, čo by robila moja rodina, sú to všetko vznešení a vysoko postavení ľudia. Čo ujo Eleazar, hlavný rabín svätého mesta? A čo by stvárala teta Sára? (S hrúzou.) Ukameňovali by ma… prekliali by ma i celý môj rod.

HÉRA: Tomu všetkému možno predísť.

MIRIAM: Nie — nie — ja to urobiť nemôžem a nesmiem!

HÉRA: Teda ho opravdive nemiluješ.

MIRIAM: Héra, to nehovor. Moja láska čistá ako ľalia, sladká ako manna, vzácna ako myrrha a hlboká ako more. (Bôľne.) Ach, ako ťažko bude túto mohutnú lásku umoriť, veď s ňou zomre i moje srdce. (Položí hlavu na rameno Héry a plače.)

HÉRA: Nezúfaj, drahá! Ten, ktorý dovolil vznik lásky tvojej, postará sa aj o jej zdar, bo veď On je samá láska. Neplač, Miriam! Duch Hospodinov žije v tebe, On ťa poteš! (Hladká Miriam a bozká ju.)

Flavian, Vitus, predošlé.

FLAVIAN, VITUS (vystúpia zpoza domu): Vyrušujeme?

MIRIAM, HÉRA (prekvapeno): Aá! (Odskočia od seba.)

MIRIAM: Vítajte! (Podá ruku obom.)

HÉRA: Zkadiaľ ste došli? (Tiež tak.)

VITUS: Tajnou chodbou. (Rozpráva s Hérou šepmo.)

FLAVIAN: Chodníčkom lásky. (Lapí ruku Miriamy a pozerá jej do očú.) Čo sa stalo? Očká tvoje kalia slzy… Čo ti je?

MIRIAM: Či nemám plakať, keď všetky kvety mojich krásnych nádejí vädnú, moja drahá vlasť kloní sa do hrobu, a ty, ty, Flavian, čo hrdina — víťaz, sláviť budeš svoje triumfy na našej mohyle…

FLAVIAN: Miriam! Moja drahá Miriam, na čo tieto chmurné rmuty? Ja prísahal som ti aj tvojim záchranu a prísahu svoju zadržím. V rozhodnom okamihu nebezpečia vyvediem vás tajnou chodbou do nášho tábora, kde v cisárskom stane budete chránení. No, ani toho nebude zapotreby, bo veď my ponukli sme vám mier pod takými ľahkými podmienkami, že hriechom by bolo tieto neprijať.

MIRIAM: Práve teraz radia sa o tom u nás. Jehova, daj im zdravého vnuknutia, že by ich prijali!

HÉRA: My ideme do ružovej besiedky.

VITUS: Héra chce mi ukázať záclony, ktoré tam vyšíva.

FLAVIAN: No, dobre.

MIRIAM: I my prídeme za vami.

HÉRA, VITUS (uklonia sa a odídu).

Predošlí bez Héry a Vitusa, neskôr Sára.

MIRIAM: Poď, drahý, do besiedky. Musím ti sdeliť niečo, čo ma nepokojí. (Vníde do besiedky.)

FLAVIAN: Prosím. (Ide za ňou.) Šťastný budem, keď podarí sa mi ťa upokojiť.

MIRIAM: To ťažká vec.

FLAVIAN: Prečo? Len hovor, kyň a rozkáž, ja všetko urobím, čím tvoju spokojnosť, tvoje šťastie a blaženosť zabezpečiť môžem, veď si a budeš mojou — mojou na veky. (Obejme ju.)

MIRIAM: Ja tvojou? Či si zabudol, aká priepasť nás delí?

FLAVIAN (zadivene): Priepasť?

MIRIAM: Zabudol si, že som dcérou Izraela a ty — ty si pohan? My nikedy nemôžeme byť svoji.

FLAVIAN: Miriam, prosím ťa, nekrivdi mi. Ja nie som pohan, ja verím v Krista, ja ctím a zvelebujem Ježiša, syna Božieho.

MIRIAM: Očula som raz, ako si ho velebil čo darcu života, pokoja a spásy! Keď nie si pohanom, prečo slúžiš pod práporom pohanov, úhlavných nepriateľov môjho národa, ničiteľov nášho svätého mesta?

FLAVIAN: Mňa viaže ku službe tejto prísaha. Národ tvoj a slávu Izraela ničia, ako aj Jeruzalem v pád uvádzajú tí, ktorí zavládli mestom a prznia svätyňu chrámu jeho. Sú to potomci tých, ktorí ukrižovali Spravedlivého a preliali nevinnú Jeho krv.

MIRIAM (zakryje si tvár, bôľne): Máš pravdu. Našinci zprznili svätyňu chrámu, našinci nás hubia a ničia, našinci vyvolali kliatbu s neba na nás preliatím krvi Spravedlivého. Ach, beda nám!

FLAVIAN (nadšene): Ó, Miriam, moja drahá Miriam, ty to uznávaš? To je krok ku svetlu pravdy, ktorá svieti z mojej viery. Sme si tak blízo, Miriam, tak málo chýba nám k obapolnému šťastiu. Zriekni sa viery otcov svojich a voľ vieru moju, vieru pravú, ktorú nám zanechal Kristus a do svojho vstúpime blaženstva.

MIRIAM (ražno vstane, odstúpi od Flaviana): Ja zavrhnúť by som mala vieru otcov svojich? Ja odvrátiť by som sa mala od teba, Jehova, ktorý si nás vyslobodil z otroctva Faraonovho, ktorý si nás mannou krmil na púšti a uviedol nás do zeme zasľúbenej? Nie — nie, to neurobím! (Zamyslí sa.)

FLAVIAN: Nerozčuľuj sa, Miriam! Ja chcem len tvoju spásu.

MIRIAM: Flavian, ty sa, pravda, neodriekneš učenia Nazaretského? Ty si a budeš kresťanom, tak i ja ostanem verná viere svojej.

FLAVIAN: Máš pravdu, Miriam. Ja som a ostanem kresťanom do smrti, ba na veky. A čo sa teba dotýka, modliť sa budem za teba, Miriam, aby Boh prijal ťa na milosť, otvoril ti oči tvoje a uviedol na cestu pravú. Modlitba moja bude modlitbou lásky.

MIRIAM: Nie — nie! Flavian, prosím ťa, nemodli sa za mňa, bo obávam sa, že by ťa Boh tvoj vyslyšal. A čo potom? Čo moja rodina, čo môj ujo? Teta Sára? Ukamenovali by ma.

FLAVIAN: Nemali by času k tomu. Odišli by sme preč do mojej ďalekej vlasti.

MIRIAM: Do mocnárstva rimského?

FLAVIAN: Ja nie som ani krvou, ani rodom Rimanom. Vlasť moja leží na severe v údolí Tatier, kde po nivách a hájoch, sadoch a lesoch o závod so slávikmi prespevuje svoje krásne piesne národ tichý, dobrý, spevomilovný. Tam narodil som sa a mladý vek prežil v tom krásnom zemskom raji. Keď ztratil som otca, matku, zatúžil som pozreť ďalej do sveta.

MIRIAM: A išiel si?

FLAVIUS: Išiel. Akási tajná moc ťahala ma na juh. Sotva som však prišiel za hory hraníc svojej vlasti, dostal som sa do rúk lotrov. Surovci títo zmocnili sa ma a predali ma kupcom soluňským.

MIRIAM (nedočkave): A potom?

FLAVIUS: Boh riadil cesty moje, že dostal som sa k dobrému pánovi, ktorý si ma obľúbil a mňa za svojho prijal. O krátky čas presťahovali sme sa do Ríma, kde som sv. evanjelium a vysvetlenie učenia Kristovho očul z úst sv. Pavla. Na tohoto sv. muža upozornil som i svojho pána a v krátkom čase prijali sme obaja vieru Kristovu.

MIRIAM: Ako si sa dostal k vojsku?

FLAVIUS: Ku tomu dopomohol mi môj dobrodinec. Dokážuc schopnosti ku tomuto stavu, stal som sa v krátkom čase stotníkom (centurio) a poslaný som bol do Judstva, zeme to posvätenej krvou Spasiteľa.

MIRIAM: Ako si sa dostal do Jeruzalema?

FLAVIUS: Tu vykázané som mal svoje stanovisko. Ach, Miriam, uver, že drahá mi tu bola záhrada Gethsemanská, Golgota, hrob Pána a všetky tie miesta, ktoré nás sväto upamätúvajú na divy a nesmiernu lásku Kristovu.

MIRIAM: Očúvam ťa s posvätenosťou duše svojej. Ty si mi zachoval život, slobodu i česť. Ťažkými ranami na svojom tele odvrátil si nečestnú smrť odo mňa, neznámej. Ja teba, hoci som ťa držala za pohana a Rimana, musela ctiť čo veľkého dobrodinca svojho. Teraz ale, keď viem, že nie si pohan ani Riman, úcta moja k tebe dosiahla najvyššieho stupňa. Je to viac ako úcta — je to (tisne ruky k srdcu, sladko, pološepmo) láska.

FLAVIAN: Miriam! Moja drahá Miriam! (Vrelo ju objíme.) Aká si spanilá vo svojej úprimnosti! Ďakujem ti za toto zlaté slovo. Ono bude vzácnym talismanom ku blízkemu víťazstvu nášho šťastia, nášho blaha. (Bozká ju.)

SÁRA (vystúpi medzi dvere, keď Miriam rozpráva, opre ruky v pás a napnuto očúva. Keď Flavian bozká Miriamu, zalomí rukami, zdeseno skríkne a vbehne do domu).

FLAVIAN, MIRIAM (odskočia od seba): Čo to?

FLAVIAN: Akýsi výkrik.

MIRIAM (obzerá sa): To azda na ulici. (Očúva obrátená k domu.) Už idú zo zasadnutia. Poďme za Hérou do ružovej besiedky.

FLAVIAN: Poďme! (Odídu za dom.)

Eleazar, Hejdon, Galijev, zákoník.

ELEAZAR (v dome): Len smelo, bez všetkej obavy! (Vystúpi a za ním ostatní.) Povedzte Gišalanovi, že najvyššia rada ochotná je podmienky nepriateľov na uzavretie mieru prijať a preto uzavrela, že on, Ján z Gišaly, a ja, máme ísť do tábora rimského ďalší postup vyjednať a ustáliť. Rozumiete?

OSTATNÍ: Áno, rozumieme.

ELEAZAR: Požiadajte ho, aby ustálil deň, v ktorom ta pôjdeme a zároveň ho upozornite, že odkladať sa tá vec nemôže.

OSTATNÍ: Dobre.

ELEAZAR (vystre nad nich ruky): Jehova sprevádzaj a žehnaj záležitosť našu!

OSTATNÍ (s poklonou): Jehova s tebou! (Odídu cestou.)

Eleazar, Sára.

ELEAZAR (pozerá za nimi a kýva im rukou, ide do domu).

SÁRA (vystúpi z domu, zadrží ho): Na slovíčko, môj dobrý pane!

ELEAZAR: No, čo máš zasa na srdci, Sára?

SÁRA: Ťažkosť, pane môj, veľkú ťažkosť.

ELEAZAR: Akú? Hovor, bo tam (ukáže na dom) ma čakajú.

SÁRA (tajnostne): Už tu zasa boli, a možno (obzerá sa) sú tu ešte.

ELEAZAR: Kto?

SÁRA: Tí dvaja diabli, tí góji, tí frajeri našich dievčat.

ELEAZAR: Čo je na tom? To predsa nič zlého. Vstup do môjho domu majú za preukázané nám dobré služby v každom čase dovolený, ešte i tajný vchod do domu im sverený, nuž môžu prísť, kedy sa im zachce. (Chce vnísť.)

SÁRA (ho zadrží): Ešte dačo, pane môj. Hovoríš, že vstup do domu majú dovolený, nuž dobre, ale či majú dovolené špiniť našu rodinu, przniť našu krv a hnus hriechu metať na náš dom?

ELEAZAR: Čo to hovoríš? Sára, netrep hlúposti!

SÁRA (podráždeno): Hlúposti? (Tajuplne.) Videla som — na vlastné oči som videla, a div som hanbou i hrúzou nezahynula.

ELEAZAR: Čo si videla? Hovor! Tvoj hlas i tvoja tvár prezradzuje, že dačo nemilého — hrozného.

SÁRA: Tu — tu — na tomto mieste ten pohan Flavian našu Miriamu (strasie sa), nie — nie, ostýcham sa to riecť.

ELEAZAR: No čo? Nerob komédiu a hovor, čo sa stalo?

SÁRA: Pomysli si, pán môj, on — on ju bozkal!

ELEAZAR: A to je všetko? (Bokom.) Sprostá baba! (Sáre.) To predsa nie je nič zlého.

SÁRA (zhrozí sa): Čože, to nie je nič zlého?

ELEAZAR: Pravda, že to nič zlého. Čistý bozk je pôžitkom ústam, čo vôňa kvetín nosu, a môže byť prejavom úcty alebo priateľstva. Mládež nachádza v bozkoch záľubu. Viem, že keď si mladá bola, rada si sa bozkávala. O staré bozky, pravda, nik nestojí, a to vám, babám, zlosť, závidíte mladým radosť. (Chce vojsť do domu.)

SÁRA (zadrží ho): A ty to tak necháš? Ani slova mu nepovieš?

ELEAZAR: Nie, bo nemám príčiny. S Flavianom nechcem a nemôžem sa znepráteliť práve teraz, keď vyjednávame s Rimanmi mier. Flavian môže nám byť na veľkej pomoci, aby sa mier skutočne uzavrel, bo on je cisárov miláčik. On to vymohol, že nám cisár Titus podal také ľahké podmienky a som presvedčený, že urobí ešte viac. Sára, maj rozum a nerob hriech! Pamätaj si, že čistému je všetko čisté! (Vojde do domu.)

Sára sama.

SÁRA: „Čistému je všetko čisté“, hovorí. — (Chvíľočku premýšľa.) No, mne to nie je čisté, že by sa tie mačiatka stále oblizovaly a človek aby sa im len tak na prázdno prizeral. Ako by už starší človek citu, ani chuti nemal a nevedel, čo je dobré. To je potom spravedlivosť na svete? Ach, jaj! — (Vníde do domu.)

Miriam, Flavian, Héra, Vitus.

FLAVIAN: Drahá Miriam, netrať zmužilosti, vedz, že čím čistejšia a šľachetnejšia je tvoja duša, tým ľahšie obstojíš v búrke osudu, po ktorej zasa bude jasno.

VITUS: Čisté zlato nebojí sa ohňa. Vy obe nemáte sa čo báť. Zasa bude dobre, až zlo pomine.

MIRIAM: Vaše krásne slová sú slnečné lúče, ktoré srdce zohrievajú. Nádej však v lepšie časy je posledným majetkom človeka, ňou sa teší i posledný žobrák.

HÉRA (pritúli sa k Miriam): Nieže, nie tak zúfale. Pamätáš na slová dobrého uja Eleazara? „Trp a dúfaj v Boha, chceš-li šťastne dojsť cieľa!“

FLAVIAN: Vďaka ti, Héra, za slová útechy, ktoré prednášaš mojej zlatej Miriam. Buď jej anjelom útechy v čase, keď ja nemôžem ju tešiť a uspokojovať.

VITUS: Dlho to trápenie už trvať nemôže. Podmienky mieru sú predostreté a akonáhle sa mier uzavre, nastanú zasa pokojné, blahé časy.

MIRIAM: Dajže Jehova, aby tak čím skôr bolo!

FLAVIAN: Aj bude. Zatiaľ buď nám talismanom naša čistá, verná láska. Ona je jeden z najkrajších, najvznešenejších a najvzácnejších darov božích. (Objíme Miriam.)

VITUS: Ona nás teš, posilňuj a udržuj. (Objíma Héru.)

MIRIAM: Láska nech nás urobí silnými a veľkými.

HÉRA: Láska nás spasí.

Ahasver, predošlí.

AHASVER (za kulisňou kričí): Beda nám! Beda! Krv jeho na nás a na našich synov!

FLAVIUS: Čo sa robí? (Pozerá za kulisne.)

VITUS: Kto to kričí?

MIRIAM: To chudák Ahasver, obyvateľ jeruzalemský. Predtým vážený muž, teraz blázon.

HÉRA: Ktorý, keď naše kniežatá chceli vydať Ježiša Nazaretského na smrť, najväčšmi kričal: „Ukrižuj, ukrižuj ho!“

FLAVIAN: Aá, už viem, kto je Ahasver. Očul som o ňom. Keď na Ježiša odsúdeného, ubitého položili ťažký kríž a vliekli ho s ním na Golgotu, prišli k domu Ahasverovmu. Tu si chcel ubičovaný, zkrvavený Ježiš trocha odpočinúť, oprel sa o múr. Ahasver priskočil a tak surovo udrel trpiaceho, že tento klesol pod jeho ranou. Keď však neskôr videl, čo dialo sa pri smrti umučeného Ježiša, že slnko sa zatmelo, zem sa triasla, opona chrámová sa roztrhla, pohlo sa v ňom svedomie a jako by celá kliatba spadla na jeho hlavu — zošialel.

MIRIAM: Od tých čias blúdi svetom, nikde nemá pokoja a pobytu, všade vykrikuje slová hrozného náreku, budiac strach a des všade, kamkoľvek vkročí.

AHASVER (v diaľke): Krv jeho na nás! Beda nám, beda!

HÉRA: Už zasa kričí. Aký to strašný výron zúfalstva. (Položí ruky na uši.)

FLAVIAN: Boh je mocný a prísne sú súdy jeho.

(Očuť výkriky ľudu: „Mier! Mier!“)

VITUS, MIRIAM, HÉRA, FLAVIAN (pozerajú v stranu, z ktorej zaznieva krik): Čo to?

MIRIAM: Hejdon i Galijev a za nimi zástup ľudu.

HÉRA: Idú sem.

FLAVIAN (Vitusovi): My ustúpime. (Miriame podá a bozká ruku.) S Bohom, Miriam! Buď pokojná a veselej mysli. Héra, poteš ju, prosím ťa, v trudných chvíľach. S Bohom! (Odchádza.)

VITUS: Do skorého videnia! (Ide za Flavianom.)

MIRIAM: Hospodin s vami!

HÉRA: Prídite skoro!

(Vojdú do domu.)

Hejdon, Galijev, Eleazar, starší z ľudu, zákoníci, ľud.

HEJDON, GALIJEV (vystúpia z cesty, za nimi ide ľud, volajúci: Mier! Prosíme mier! Jehova, smiluj sa a popraj mieru a pokoja!).

HEJDON: Buďte už len trpeliví, o mier sa vyjednáva a Jehova pomôže nám k nemu.

GALIJEV: Je to tak vrelou našou túžbou ako i vašou, aby nastal mier a pokoj v meste Hospodinovom.

ĽUD: Jehova, vzhliadni na nás!

ELEAZAR (vystúpi z domu, za ním starší z ľudu a zákoníci): Jehova s nami! Vítajte!

ĽUD: Otče Eleazar, mier! Sjednaj mier! Hyneme biedne hladom i morom!

ELEAZAR: Ľud môj drahý, buď pokojný. Ver, že blaho tvoje na srdci nosím a všetko podniknem, čo ti k dobru. Jehova najmilostivejší obmäkčil srdce nášho nepriateľa, že sám cisár rimský Titus ponúkol nám mier a poslal prajné podmienky. Práve musíme ísť vyjednávať k nemu. (Hejdonovi a Galijovi.) Čo ste vyriadili, drahí bratia?

HEJDON: Ján z Gišaly je ochotný podmienky mieru prijať a ešte dnes pôjde do tábora nepriateľov s cisárom vyjednávať.

ELEAZAR: To je dobre. (Ku zákoníkom a starším.) To je dobre.

ZÁKONÍCI A STARŠÍ Z ĽUDU (prisviedčajú).

GALIJEV (Eleazarovi): V hrade kráľovskom sme sa dovedeli, že náš slávny kráľ Herodes Agripa, verný cisárovi, odobral sa hneď, ako o podmienkach mieru očul, do tábora k Titovi.

ELEAZAR: Znamenite! I ja ta ešte dnes pôjdem.

ZÁKONÍCI A STARŠÍ Z ĽUDU: Hospodin s tebou!

ELEAZAR: Nuž, ako vidíš, ľud môj drahý, že všetko sa podniklo na zabezpečenie mieru. Ja rozlúčim sa dnes s tebou s pevnou nádejou v milosť Jehovy, že donesiem ti mier!

ĽUD (natešený): Mier! Mier! Nech žije náš kráľ! Nech žije svätý muž Eleazar!

#K2#Výstup 13.#-K#

Ahasver, predošlí.

AHASVER (starec s dlhými, šedivými vlasmi rozcuchanými, tiež s takou bradou a s obnaženými prsami v popolavom rúchu, bosý, s vysokou palicou vbehne do popredia. Obzerá sa. Hovorí čo šialený temným hlasom): Beda nám! Hoj, beda nám!

VŠETCI (ustrnú a hľadia do zeme).

AHASVER: Krv jeho na nás a na synov našich! Tak kričali všetci na dvore Pilátovom, keď chceli, aby bol Ježiš ukrižovaný. I ja som kričal s nimi, i ja reval celým hlasom: Ukrižuj! Ukrižuj ho! Nedoprial som nevinne odsúdenému oddychu pri dome svojom. — (Hrozným hlasom.) Ja ho udrel a kričal: Krv jeho na nás a na synov našich! (Tlumeno.) A teraz čujem hlas ten všade, prenasleduje ma stále — stále! (Zúfale.) Hoj, prečo sme volali tú kliatbu na synov našich?! Prečo? Beda nám! Hoj, beda nám!

(Opona padne.)