ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miriam.

MIRIAM (v bielom rúchu stojí pri obloku, pozerá von a tu i tu utre si oči): Jeruzalem, ty slnko miest izraelských, ty skvost, nádhera a sláva naša, kam sa podievaš? Ťažká kliatba zaľahla na teba, anjel záhuby rozprestiera nad tebou perute svoje, zhynieš pod nádechom jeho. Či splní sa vskutku proroctvo desné, že neostane z teba kameň na kameni? Hoj, beda nám! (Plače.)

Héra, predošlá.

HÉRA (tmavo oblečená, zbadá Miriam, zastane a za chvíľočku ju pozoruje): Miriam! (Ide k nej, objíme ju.) Miriam moja drahá, už zasa slzy roníš? Premáhaj sa!

MIRIAM: Nemôžem. Ach, kam sa ztratila sila mojej duše? Či nie som už viac dcérou vyvoleného národa? (Zúfale.) Či prestal už Hospodin, Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov byť naším Bohom?

HÉRA: Miriam! Ach, kam to zabieha biedna duša tvoja, že tratíš dôveru v Hospodina?

MIRIAM: Náš národ v okovoch — chrám v rukách lotrov — svätyňa zprznená ohavnými neresťami nezdarných synov izraelských!

HÉRA: Je to smutný stav!

MIRIAM: Krvoprísažník — lotor — vrah Ján z Gišaly robí sa mesiášom a kráľom. Náš pomazaný kráľ, náš najvyšší kňaz u nepriateľov vo väzení. (Bôľne.) Môj dobrý ujo väzňom! (Plače.)

HÉRA: Utíš sa, Miriam! Ty sa bôľom zničíš.

MIRIAM: Ach, Héra moja, veď je to hrozné! Po uliciach svätého mesta chodí mor a vražda. Priekopy jeruzalemské naplnené sú mrtvolami. Úbohé deti hynú hladom a matky ich zúfalstvom. Nuž, zkadiaľ vziať odvahy, dôvery a potechy?

HÉRA: Zo slov toho, ktorého miluješ; zo slov Flaviana. On hovorí, že Boh, v ktorého on verí, je najvýš dobrý a milosrdný. On neopustí tých, ktorí v neho veria. Obráť sa s dôverou k nemu.

MIRIAM: Pravdu máš, drahá Héra. Jedine Boh, ktorého Flavian vzýva, môže nám pomôcť. (Vystre hore ruky.) Hospodine, Bože otcov mojich, odpusti, jestli tvoja služobnica hreší. Miriam počína veriť slovám Flaviana, ctiteľa Ježiša z Nazaretu. Smiluj sa, odpusti! (Klesne na kolená.) Héra, modlime sa spolu! (Sopne ruky.)

HÉRA: Modlime sa, ako nás učil Flavian. — (Kľakne k Miriame a ruky sopne.) Otče náš, ktorý si na nebesiach…

Sára, predošlé.

SÁRA (vstúpi ražno, v tom zbadá kľačiace devy, skríkne): Jáj, čo vidím? Chovanica najvyššieho kňaza a jej spoločnica kľačia pri modlitbe, sú kresťanky. Pfuj, hanba vám a kliatba na vás! Veľký Jehova, netrestaj nás!

MIRIAM, HÉRA (keď Sára vojde vstanú).

MIRIAM: Nekľaj a nerob kriky, teta Sára, keď nevieš, o čo sa jedná.

SÁRA: Hoj, viem, viem! Čo som videla, to som videla, to mi stačí. Modlily ste sa po kresťansky, kľačaly ste a ruky spínaly. Zradily ste vieru otcov svojich a zaslúžite, aby vás ukameňovali.

HÉRA: Netáraj, teta Sára, a nesvolávaj kliatby a tresty na nás.

SÁRA: Roztrhať by som vás mala, vy — vy hanobnice! To je ovocie toho priateľstva a obcovania s tými gojmi. To som vedela — to som vedela, kam to povedie! Potom nás nemá Boh trestať? Jaj-jaj!

MIRIAM: Teta, prosím ťa, ustaň. Ja som trápením i tak úplne zronená — zničená, a ty ma chceš o rozum priviesť.

SÁRA: No, dobre — dobre. Čo som videla, to som videla. Jaj! Jaj! Jaj!

HÉRA: Čo si videla? Nás kľačať? A čo je na tom? Človek môže práve tak dobre kľačať, ako sedeť, keď sa mu páči.

SÁRA: Mne sa to však nepáči. Radšej sa hotujte do boja. Prišiel rozkaz, že každá žena musí bojovať horúcou vodou a žeravým železom. Jaj-jaj, to je hrúza! (Odíde.)

Predošlé bez Sáry.

MIRIAM: To bude už ten posledný boj. Ja cítim už vopred hrozný osud, ktorý pochová slávu Jeruzalema.

HÉRA: Nezbýva nič iného, ako vyčkať koniec.

MIRIAM: A ten bude hrozný.

HÉRA: Ešte nemusí byť tak zle, bo ináč by bol prišiel Flavian a Vitus, aby nás tajnou chodbou vyviedli na bezpečné miesta do tábora ich veliteľa.

MIRIAM: To máš pravdu. Sľúbili to sväte a ja pevne verím, že dostoja sľubu.

HÉRA: To iste. Šľachetní to mladíci a šľachetná povaha nezná klamu.

MIRIAM: Teraz už dva dni neboli u nás. Ja rada by som vedela, čo je s mojím dobrým ujom.

HÉRA: Musia byť hatení vážnou príčinou, že nedošli.

Vitus, predošlé.

VITUS: Boh vás pozdrav a poteš!

HÉRA: Vítaj! (Obejmú sa.)

MIRIAM: Vítaj, a kde je Flavian?

HÉRA: Práve teraz sme vás spomínali, že čo je s vami, keď ste u nás už celé dva dni neboli.

VITUS: Hatily nás v tom vážne povinnosti vojenské. Flavian je ešte i teraz zaujatý.

MIRIAM: A kde je? Čo robí? Mala som tej noci strašné sny o ňom.

VITUS: Flavian bol pridelený ku nemilej a ťažkej službe.

MIRIAM, HÉRA: K akej?

VITUS: Titus ho vyslal na čele posolstva do Jeruzalema vyzvať posledný raz ľud izraelský, aby sa dobrovoľne vzdal, a nakloniť ho, zaviazať ho ku vernosti naproti cisárovi. On sa však dosiaľ nevrátil. Čo je s ním, nevieme.

MIRIAM: Je v rukách ohavníka a ten čo dravec nevypustí z pazúrov svojich obeť, za ktorou dávno sliedil. Hospodin, buď mu milostivý!

HÉRA: Úbohý Flavian! A čo hovoria ostatní, čo tam s ním boli? Ako sa choval k nemu Gišalan?

VITUS: Z tých, ktorí tam boli, ani jeden sa nevrátil.

MIRIAM: Čože, ani jeden?

HÉRA: Všetkých zadržal?

VITUS: Všetkých okrem Flaviana nechal ukrižovať na Sione.

MIRIAM, HÉRA: Jehova! Hospodine! A čo Flavian?

VITUS: Toho si akiste podržal v rukojemstve.

MIRIAM: Alebo k vôli hroznejším mukám. (Plače, sklesnúc na sedátko.)

HÉRA: Miriam, neplač! Úfajme, že Boh ochráni šľachetného Flaviana pred zlosťou diabla.

VITUS: Neoddávajte sa, prosím vás, slzám, nie je času na to, bo udrela rozhodujúca doba Jeruzalema a tu treba hrdinskej srdnatosti. Nášho vojska, keď videlo svojich bratov ukrižovaných na Sione, zmocnila sa besná pomstychtivosť. Nečakalo na rozkazy, ale zúrivým, útokom hnalo sa na mesto a ničilo, rúcalo a pálilo všetko, čo mu do ruky prišlo. Mesto horí na viac miestach. Ja dobehol som pre vás, aby som vás tajnou chodbou vyviedol a vyslobodil. Pripravte sa, ja som v krátkom čase tu a odídeme. S Bohom! (Odíde.)

Predošlé bez Vitusa.

MIRIAM (hľadí meravo do zeme na jedno miesto).

HÉRA: Miriam, čo vezmeme so sebou? Treba sa schystať.

MIRIAM (sa nehne).

HÉRA: Miriam, či vezmeš so sebou zlato a a zo striebra dačo, ak áno, nuž poď, zabalíme si to. (Pozre na Miriam ide k nej, lapí za plece a zatrasie ňou.) Miriam! Čo ti je? (Pohladká ju.)

MIRIAM (preberie sa z myšlienok): Nič mi je. Čo si žiadaš, milá Héra?

HÉRA: Pýtala som sa ťa, či čo vezmeme so sebou zo zlata, zo šiat? Treba to zabaliť, bo čas ubieha. Vitus príde a musíme ísť.

MIRIAM: Milá Héra! Choď len sama! Ja ostanem doma.

HÉRA: To nemožno, veď zahynieš tu.

MIRIAM: Zahyniem tam, kde môj Flavian. Ja sa smrti nebojím. Choď len, Héra, ty sama, vezmi si z mojich šperkov a mojich vecí, čo sa ti páči, a buď šťastná. (Obejme ju a bozká na čelo.)

HÉRA: Nie — nie, Miriam, ja ťa tu nenechám do zálohu istej smrti. Ty musíš s nami.

MIRIAM: Smrť nie je to najhoršie. Ona sprosťuje nás všetkých múk. Čo by som tam robila, keď Flavian mešká tu v Jeruzaleme?

HÉRA: Máš tam uja.

MIRIAM: Ten zaujatý záležitosťou o spásu svojho ľudu a záchranu chrámu, nepomyslí na svojho miláčka. Nechaj ma tu, Héra moja. Tu dočkám Flaviana.

HÉRA: A keď nepríde?

MIRIAM: Príde. Jasný vid mojej ho vrele ľúbiacej duše mi vraví, že príde.

HÉRA: Či ho divý Gišalan vypustí zo svojich drápov?

MIRIAM: Každému odsúdencovi splnia poslednú žiadosť a Flavian bude si zaiste žiadať videť svoju nešťastnú Miriam. On príde. Príde iste.

Sára, predošlé.

SÁRA (zastrašeno): Čo tu robíte? Ratujte sa! Nepriateľ vrazil do mesta. (Zalamuje rukami, jajká.) Rabuje, ničí — vraždí! Mesto už horí na viac miestach. Jaj-jaj-jaj! (Behá od jedného obloka ku druhému a pozerá von.)

MIRIAM: Hospodin je mocný vo svojom hneve! Už hodina odbila Jeruzalemu!

HÉRA: Kliatba dopadla naň za vyliatie nevinnej krvi Nazaretského.

SÁRA (pozerajúc z obloka, skríkne zúfale): Už aj chrám horí! Beda nám, jaj — beda!

MIRIAM, HÉRA (pozrú von oblokom): Skutočne!

MIRIAM (bôľne): Ujo môj, tvoja radosť, tvoja pýcha a tvoj život!

SÁRA (zúfale): On je tam, v chráme je! Videli ho tam súsedia. Jaj, jaj, on tam zahynie v plameňoch! Poďte! Ratujte sa! Do pivnice sniesla som všetky klenoty a drahocennosti. Poďte ta, poďte! Tam sa zachránime! Jaj-jaj-jaj! (Beží von, vo dverách stretne sa s Vitusom — skríkne a zmizne.)

(Z vonku čuť krik z diaľky.)

Vitus, predošlé.

VITUS: Ste pripravené? Čas je svrchovaný! Poďte!

MIRIAM: Drahý priateľu! Prepáč, ja neidem. Vezmi len Héru a buďte šťastní!

VITUS: A ty, Miriam?

MIRIAM: Dočkám Flaviana. Srdce i duša mi vraví, že ešte príde.

VITUS: I ja myslím, že príde čo i na okamih, ak len bude môcť. Skutočne neideš?

MIRIAM: Neidem. Chcem žiť alebo zomreť s Flavianom. Choď, Héra moja, a v blaženstve šťastia spomeň si na svoju priateľku, ba môžem riecť sestru Miriamu. (Obejme Héru a bozká.)

HÉRA (utiera si oči): Či môžem byť blaženou a šťastnou bez teba, Miriam?

MIRIAM: Miluješ Vita a „láska v milosti je hviezdou, ktorá vedie do raja hoci i cestou trnistou“, povedal mi raz Flavian. (Obejmú sa a plačú.)

(Vonku lomoz, krik a nárek v diaľke.)

VITUS: Héra moja, poď, nemožno dlhšie meškať. Ruch válečnej vzbury sa blíži. Poď! (Vezme ju za ruku.)

HÉRA: Počkaj, veď musím dačo so sebou vziať!

VITUS: Nemožno. Už by bolo pozde. S Bohom, Miriam, buď zmužilá a Boh ťa opatruj!

HÉRA: S Bohom! Boh, ktorého Flavian vzýva a ty tajno zbožňuješ, ťa neopustí. S Bohom! (Odíde s Vitom.)

MIRIAM: Hospodin s vami! (Odprevadí ich z dvier a hneď sa vráti.)

Miriam sama, vonku Ahasver.

MIRIAM (prejde na stred javiska, v myšlienkach zticha): Som osamela. Všetci ma opustili, len Ty (sopne ruky a hľadí zbožne do neba), Ty, dobrý Bože, si so mnou! Ty si moja nádej, moja sila a moje víťazstvo. — Ježišu Kriste, ktorého Flavian zvelebuje, ja verím, že si Synom Boha živého a sedíš na pravici moci Jeho, smiluj sa nado mnou a buď ochranou mojou a Flavianovou!

(Vonku krik Ahasvera: „Krv jeho na nás a na synov našich! Beda nám!“)

(Nárek a lomoz válečný.)

MIRIAM (zastrašená): Vzbura sa blíži! Bože, stoj pri mne!

Ján z Gišaly, predošlá.

JÁN Z G. (vojde ražno): Spanilá Miriam, nestrachuj sa. Ja poskytnem ti ochranu! Dnes alebo zajtra pribudne nám sila z pustín. Ján z Gišaly zničí nepriateľa i stane sa ochrancom vlasti a dedičom slávy Machabejských. Trón Dávidov ovenčený bude novou slávou, národy budú skladať dary na Sione a ty, ruža jeruzalemská, slávna Sionitko, budeš manželkou kráľa v Izraeli!

MIRIAM (preľaknutá): Ako si sa opovážil vojsť do domu kniežaťa kňazského?

JÁN Z G.: Nerozčuľuj sa, Miriam! Vyvolenec Hospodinov prináša ti korunu, volá ťa na trón a žiada ťa, že by si sa stala jeho manželkou. (Lapí jej ruku.)

MIRIAM (vytrhne mu ruku a odmerá ho opovržlivým pohľadom): Nikedy, jakživ! Volím radšej zomreť, ako sa stať tvojou ženou.

JÁN Z G.: Aj — aj, pyšná dcéra Jeruzalema, dobre si rozmysli, čo vravíš.

MIRIAM: Hovorím ti to ešte raz, že nikdy nebudem tvojou! (Ide ku dverám.)

JÁN Z G.: Počkaj, krásna Miriam, neodchádzaj! Priviedol som ti priateľa. (Tleskne rukama.)

Ozbrojenci, Flavian, predošlí.

OZBROJENCI (vedú Flaviana v putách).

MIRIAM: Flavian! (Chce k nemu.)

FLAVIAN: Miriam!

JÁN Z G. (zastane v ceste Miriame): Oho — na milkovanie a bozkávanie niet viac času. Otčina žiada pomoc — Miriam, ty vieš, kde je tvoj ujo Eleazar. Ja ho chcel vyslobodiť, no, útok sa nepodaril. No, dostal sa mi do rúk legát Septimus a tento tribún, miláčik césarov. Titus prepustí na slobodu Eleazara, vydám-li mu ja Septima a Flaviana.

MIRIAM: Svätá povinnosť káže, aby si tak urobil.

JÁN Z G.: Sľúb, prísahaj mi, že budeš mojou manželkou, že svoju ruku a srdce dáš vysloboditeľovi Izraela. Pohrdneš-li mojou rukou, zahyne tvoj ujo mečom nepriateľa a ja dám Flaviana pribiť na kríž. Nuž, vyvoľ si, čo chceš, pyšná Sionitko!

MIRIAM (s panenskou dôstojnosťou): Som dcérou z krvi Áronovej a ja by som mala svoju čistú ruku vložiť do tvojej pravice, pokálenej krvou? Dosiaľ nebolo čuť, že by sa bol krkavec zasnúbil s holubicou, alebo hyena s ovečkou.

JÁN Z G.: Nechceš teda oslobodiť od istej smrti svojho uja Eleazara, ani priateľa Flaviana?

MIRIAM: Ja ťa znám. Ty tešíš sa v duchu, že môjho uja zadržali v tábore a že tento šľachetný tribún dostal sa do tvojich rúk. Hoci by si mi prísahal, z úst tvojich vyšiel by len podvod a lož. Ujkovi by si nepomohol a Flaviana neprepustil.

JÁN Z G.: Pozrimeže hrdú Sionitku! Hm-hm. Uvidíme, či nebudeš so slzou v oku prosiť, či nebudeš sa o chvíľku svíjať u mojich nôh. (Ozbrojencom.) Doneste škripec a mučidlá, pánvicu a vriacu smolu!

MIRIAM (zastane im cestu): Počkajte! — Ty, Jano z Gišaly, nazdávaš sa, že ma hrúzou získaš? To nie! No, nechaj ma len tri minuty, len chvíľočku s Flavianom samotnú.

FLAVIAN: Viem, čo chceš, drahá priateľko, no, nechaj toho. Nedopustím, že by mohol niekto povedať, že takýmto spôsobom tribún a vyslanec rimský svoj život ratoval. Staň sa, čo Boh chce!

MIRIAM: Duch môj sa korí pred tebou, Flaviane!

JÁN Z G. (ohurno): Vy sa chcete baviť rozprávkami? Na to nieto času. Hluk a krik sa v meste vzmáha, mňa volá iná zábava. (Ozbrojencom.) Sem škripec, mučidlá! Vyzlečte ho pred jej očima!

OZBROJENCI (vybehnú von).

(Válečný krik blízo.)

Ozbrojenci, rimské vojsko, predošlí.

OZBROJENCI (zastrašení): Rimani sú už tu v dome! Jaj! Beda nám!

JÁN Z G.: Dobre. Pomsta je moja! Ňou vykonám posledné dielo! (Vytasí meč a ženie sa na Flaviana.)

MIRIAM (chráni svojím telom Flaviana; vrhnúc sa mu na prsia, vbehne pod meč, ktorý ju bodne, že sklesne).

SEPTIMUS (na čele rimskej trupy vojska, zbadajúc Jána z Gišaly, zvolá): Tu je! Viažte ho!

(Vojaci sviažu Gišalana a jeho ozbrojencov.)

SEPTIMUS (víťazne): No, slávny Ján z Gišaly, dnes složíš korunu slávy. Smrť, ktorú si mi ty prisúdil, stane sa tvojím údelom. Zhyň!

(Vojaci vedú Gišalana a jeho ozbrojencov von.)

SEPTIMUS (rozviaže putá Flavianovi a pomôže vyložiť Miriam na ležiatko a pozdraviac Miriam a Flaviana, odíde).

ĽUD (vonku volá): Salve caesar Titus imperator! (Krik sa tratí.)

Miriam, Flavian.

MIRIAM (tichým, ale jasným hlasom): Flaviane, s krvou tratí sa sila života. Cítim, že umieram.

FLAVIAN: Miriam, moja drahá Miriam, ty nesmieš zomreť, nesmieš! Ty žiť musíš láske, ktorá nám otvára na zemi raj. Bože! Bože! (Plače.)

MIRIAM: Utíš sa, Flaviane, Miriam umre vo viere tvojej!

FLAVIAN: Miriam!

MIRIAM: Ja verím v Boha Otca — verím v Ježiša Krista, verím v Ducha svätého, verím všetko, čo ty. Flaviane, pokrsti ma!

FLAVIAN: Vyliata krv tvoja buď tvojím krstom krvi. (Urobí jej krížik na čelo.) Meno tvoje bude Maria.

MIRIAM: Vďaka Bohu! Taká som šťastná! Flavian môj milý (obejme ho), pôjdeme do tvojej vlasti — na sever do údolia Tatier — kde o závod so slávikmi — prespevuje svoje krásne piesne — národ tichý — dobrý, spevumilovný.

FLAVIAN: Áno, pôjdeme ta, kde večná Pravda a večná Láska tróni.

MIRIAM (dvihne hlavu, obzerá sa): Jasná žiara — jagá — Ježišu, Synu Dávidov — smiluj sa! — Flaviane — som — tvoja! — S Bohom!

FLAVIAN (klesne na kolená, obejme ju, bôľne zvolajúc): Maria!

(Opona padne.)