ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján z Gišaly, Rufian, Niaber, pážatá, družina kráľovská, stráž.

JÁN Z G. (v kráľovskom obleku s korunou na hlave a berlou v ruke sedí na tróne, pri ňom pážatá s perovými vejarmi. Okolo trónu v malebných skupinách kráľovská družina): Drahí priatelia! Boj predošlej noci, boj krvavý, ba zúfalý neviedol nás k víťazstvu. Ztratili sme značnú časť vojska a museli sme zpäť do mesta útekom. A predsa — predsa sme ním veľa vyhrali.

RUFIAN: Ako to myslíš, slávny kráľu náš?

JÁN Z G.: Tak, že sme bojom tým ostali konečne pánmi celého mesta so slobodnou vôľou a plnou neobmedzenou mocou. Herodes a (posmešne) svätý muž Eleazar sú v rukojemstve nepriateľskom. Teraz ale Rimania, nazlostení, že bojom naším narušený je mier, nepustia ich viac, uväznia ich a možno aj popravia.

RUFIAN: To je isté.

NIABER: Tak je.

JÁN Z G.: A tak sme neobmedzenými pánmi Jeruzalema. Či ste oznámili ľudu, že prevzal som berlu kráľovskú a zaujal trón?

RUFIAN: Naši trubači to po celom meste slávnostne rozhlásili.

NIABER: Že si kráľom jeruzalemským a mesiášom Izraela.

JÁN Z G.: A čo ľud na to?

RUFIAN: Naši prívrženci to s jasotom prijali.

JÁN Z G. (podráždeno): A ostatní?

NIABER: Tí mlčali, ale neprotivili sa.

JÁN Z G. (sebavedome): Moja železná ruka uvedie ich na cestu k nám. A čo vojsko? Sú poriadky porobené na silnú obranu v tom páde, jak by nás vojská Rimanov napadly? My musíme byť na to prichystaní.

RUFIAN: Na všetkých stranách sa zbrojí. Každý mladík, každý muž, ktorý len vládze zbraňou narábať, musí do šíku.

NIABER: I ženy budú bojovať vriacou vodou, horúcim olejom a žeravým železom.

JÁN Z G.: Tak, tak, naučíme našich vrahov. Posledný boj donesie isté víťazstvo. Dopomôže nám k nemu aj náš zajatec legát Septimus, ktorého sme pri poslednom boji ukoristili. On nám musí prezradiť, na ktorej strane mesta sú najslabšie usadení. Potom tou bránou vyrazíme a kým sa my, vojsko, biť budeme s vrahmi, zatiaľ tí ostatní musia zapáliť ich drevené veže, nastrojené k útokom. To budú lampáše na oslavu nášho víťazstva.

RUFIAN: Po celom Jeruzaleme, ba po celej zemi Izraela ozývať sa budú slávnostné zvelebovania: Nech žije Ján z Gišaly, slávny kráľ jeruzalemský!

VŠETCI: Sláva mu!

NIABER: Sláva Jánovi z Gišaly, mesiášovi, ktorý vyslobodí ľud vyvolený, ľud Hospodinov!

VŠETCI: Sláva!

JÁN Z G.: Ďakujem vám za úprimný hold, ktorý mi dôkazom vašej oddanosti a vernosti ku mne. Každý, kto ináč smýšľa, jako vy, je naším protivníkom. Ten zhyň!

VŠETCI: Zhyň!

JÁN Z G.: Aby nás nenašli naši nepriatelia nepripravených, nutno urobiť, čo sa dá. Rufian, rozkáž, že by mi predviedli zajatého legáta Septima, uvidíme, či sa dá s ním rozprávať.

RUFIAN (ukloní sa vystrúc ruky a odíde).

Predošlí bez Rufiana.

JÁN Z G.: Niaber, či sú porobené prípravné poriadky na oslavu dnešného dňa? Prvého to dňa môjho kraľovania, mojej moci a slávy?

NIABER: Všetko je hotové. Tie najlepšie vína, ktoré sme tu v pivniciach kráľovského hradu ponachádzali, povynášali sme hore ho paloty, aby boly pri ruke.

JÁN Z G.: Dobre.

NIABER: Kuchári od včerajška rána pripravujú jedlá ku skvostnej kráľovskej tabuli.

JÁN Z G.: No, dobre. A potom?

NIABER: Hudobníci sú prichystaní a tanečnice čakajú len na povel tvojej kráľovskej výsosti.

JÁN Z G.: Tanečnice? A či sú driečne?

NIABER: Ako rozkošné ruže z povestnej záhrady kráľovny arabskej. Ich nôžky sú biele ako ľalie a ľahké ako let vtákov.

JÁN Z G.: Kto ich vedie? Kto ich učí?

NIABER: Kráľovna tancu chýrna Mitias. Jej pekné telo je pružné a ohebné jako telo hada, jej tanec majstrovský, okúzlujúci.

JÁN Z G.: Výborne! Dnešný deň musí byť veľkolepý, slávnostný.

Septimus, Rufian, Niaber, dvaja strážnici, predošlí.

DVAJA STRÁŽNICI (vedú Septima, ostanú v úzadí stáť).

RUFIAN (ide ďalej, pokloní sa kráľovi): Legát Septimus, náš zajatec. (Ukáže rukou na Septima.)

JÁN Z G.: Nech predstúpi!

RUFIAN (dá pokyn strážnikom, aby išli bliže).

STRÁŽNICI (predvedú Septima pred kráľa a odstúpia na tri kroky nazad).

SEPTIMUS (driečny rimský vojak, stojí hrdo).

JÁN Z G.: No, mládenče, zdá sa, že osud, ktorý ťa stihnul, že stal si sa mojím zajatcom, ťa neskormútil, keď stojíš tak pyšno predo mnou.

SEPTIMUS: Som Riman.

JÁN Z G.: A to ťa oprávňuje tak hrdo hlavu nosiť?

SEPTIMUS: To povedomie, že som Riman, naplňuje ma hrdosťou a rozniecuje v hrudi mojej lásku ku svojmu drahému rodu a ku svojej milej vlasti.

JÁN Z G.: A to nezlomilo túto tvoju hrdosť, že si mojím zajatým, že si v mojej moci a môžem s tebou naložiť dľa svojej ľubovôle?

SEPTIMUS: Nie.

JÁN Z G.: A či vieš, že mám právo ťa na živote udržať a mám právo ťa zničiť? No, neublížim ti, si mladý a driečny, chcem, aby si žil a rozkoše mladosti užil. Páčiš sa mi a spravím ťa slobodným človekom, dám ti vysoké postavenie pri svojom kráľovskom dome a odmením ťa pri tom všetkom odmenou vysokej ceny, keď mi povieš, na ktorej strane je tábor váš najslabší.

SEPTIMUS (sebou trhne): Čože? To žiadaš odo mňa zradu? (Roztrpčeno.) Pane, čo som ti urobil, že snižuješ ma pod psa?

JÁN Z G.: Ako to? Psa som ani nespomenul. Sľúbil som ti hodnosť a odmenu.

SEPTIMUS: Ani jeden pes nezradí svojho pána a ja by som mal zradiť svojho cisára? To nikdy — nikdy neurobím.

JÁN Z G.: Že neurobíš?

SEPTIMUS: Nie, neurobím, a ani jeden z nášho vojska to neurobí.

JÁN Z G.: A keď ťa násilím, bitkou a mukou prinútim?

SEPTIMUS: Ani vtedy. Bij ma, muč ma, zabi ma, ja svoj národ, svojho cisára nezradím.

JÁN Z G.: A nazdávaš sa, že tým národ svoj šťastným urobíš?

SEPTIMUS: Národ šťastným urobiť je najťažšou úlohou, k tejto ja nie som povolaný, ale svojím pričinením, svedomitým plnením svojich povinností, obeťou krvi i života hotový som prispieť na dosiahnutie tohoto veľkého a vznešeného diela.

JÁN Z G. (pre seba): Zvláštny, neobyčajný šuhaj! — No, premysli si vec náležite! Máš dve cesty pred sebou: prezradíš-li polohu rimského tábora, kráčať budeš cestou vlastného šťastia a slávy; keď neprezradíš, pôjdeš cestou k ohavnej smrti.

SEPTIMUS: Zrada na svojeti, na národe a vlasti je tá najohavnejšia podlosť. Nenúť ma k nej. Kto od iných podlosť žiada, sám je podlým.

JÁN Z G. (skočí, vytiahne dýku a skríkne): Čo hovoríš? (Beží proti Septimovi.) Ty opovážiš sa urážať?! (V polovici schodov zastane.) Nie — nepoškvrním dnešný slávny deň krvou. (Ku strážnikom.) Ale vy ho sviažte, že krvou zabehnú mu údy, a dajte do temmnoty najnižšieho podzemného žalára, medzi hadov a šťúrov. Jestli do rána nevyzradí žiadne tajomstvo, zničte ho ohavnou smrťou, pribite na kríž potupy a hanby.

(Všestranný rozruch.)

STRÁŽNICI (odvádzajú Septima).

SEPTIMUS (nadšene): Nie je vyššieho uspokojenia pre srdce ľudské, ako obetovať sa za svoj národ, za svoju vlasť!

JÁN Z G. (s hnevom): Von s ním! Do žalára!

RUFIAN, NIABER: Von s ním! (Strkajú Septima von.)

(Všestranný rozruch.)

Predošlí bez Septima, Rufiana, Niabera.

JÁN Z GIŠALY (síde dolu so schodkov; premýšľa): Jestli má césar rímsky všetkých takýchto vojakov, nuž potom nie je div, že podmaňuje jednu krajinu za druhou. Takýmto materiálom môže podmaniť celý svet. — (Prejde v myšlienkach niekoľko krokov. Zastaví sa.) Ja ho predsa akýmkoľvek spôsobom musím prinútiť, aby vyzradil, na ktorej strane sú Rimania najslabšie obsadení. Ja musím.

Rufian, predošlí.

RUFIAN (s poklonou hlási): Posolstvo ľudu prišlo pozdraviť tvoju jasnosť kráľovskú na tróne.

JÁN Z G.: Kto všetko?

RUFIAN: Sú to devy, mládenci a vážnejší z ľudu.

JÁN Z G.: Či nie je to banda vyzvedačov, poslaná našimi neprajníkmi, zbožňovateľmi „svätého muža“ Eleazara?

RUFIAN: Hoj, nie! Sú to známe tváre našich prívržencov. Medzi nimi je sestra i brat Niabera i bratia nášho veliteľa.

JÁN Z G.: Nech vnídu! Doveď ich! (Vystúpi na trón.)

RUFIAN (pokloní sa, odíde).

Posolstvo ľudu, Rufian, Niaber a predošlí.

POSOLSTVO ĽUDU (12 panien v bielom rúchu s venčokami na hlavách, nesú kvety. — 12 mládencov, nesú palmové ratolesti, 12 zástupcovia ľudu, jeden z nich nesie na vankúši dar, zakrytý závojom. Panny predstúpia pred trón).

JEDNA PANNA (vystre ruky vpred a ukloní sa): Zdrav buď, kráľu jeruzalemský, vysloboditeľu náš slávny, mesiášu pravý, vyslaný Jehovou! My pozdravujeme ťa kvetmi, bo kvety znamenajú radosť a tejto radosti prajeme ti v plnej miere počas tvojho slávneho kraľovania! Zdráv buď! (Hodí kvety k nohám Jána z Gišaly; ukloní sa, odstúpi. Za ňou robia to aj ostatné, že obsypú kvetmi schodište trónu.)

VŠETCI: Zdráv buď!

(Mládenci predstúpia, poklonia sa.)

JEDEN MLÁDENEC: Víťazoslávny kráľu! Spásonosný mesiášu! My pozdravujeme ťa a vítame ťa na tvojom kráľovskom tróne s palmovými ratolesťami, ktoré znamenajú víťazstvo i slávu. Prajeme ti, aby si počas panovania tvojho dobyl úplného víťazstva nad našimi nepriateľmi a zaistil tvojmu veľkému menu i celému národu izraelskému palmu svetovej slávy. Zdráv buď! (Uklonia sa, hodia palmy na schodište, ustúpia.)

VŠETCI: Zdráv buď!

STAREC Z ĽUDU (pokloní sa a za ním ľud): My verili, že Hospodin pomôže a pošle mesiáša, ktorý porazí nepriateľa a víťazstvom svojím oslávi vrch Moriah, a to si ty, mocný a slávny na tróne kráľovskom. Meno tvoje ako žiar slnka skvieť sa bude v duši Izraela a moc tvoja po moci Hospodinovej. My koríme sa pred tebou a na znak úcty a vernosti prijmi tento dar. (Položi na schodište trónu vankúšik s darom.) Celý ľud tvoj jasá a volá ti hlučné sláva!

VŠETCI: Sláva!

JÁN Z G.: Ja, Ján z Gišaly, Hospodinom poslaný vám mesiáš, kráľ izraelský, ďakujem vám za tento hold a sľubujem vám, že zničím nepriateľa a oslávim Jeruzalem nádherou a slávou nebeskou! Dnes budete mojimi hosťami. Niaber! Preveď hosťov hradom, poukazuj im pamätné miestnosti, kým zasadneme k hostine, ktorú nám v palote pripravujú.

NIABER (sa ukloní a odvádza posolstvo).

Predošlí bez Niabera a posolstva z ľudu.

JÁN Z G.: Rufian!

RUFIAN (pokloní sa): Rozkážeš?

JÁN Z G.: Odnes dar ľudu (ukáže naň) do mojej klenotnice.

RUFIAN: Či nepozre naň oko tvojej kráľovskej jasnosti? (Chce ísť na schodište.)

JÁN Z G.: Nie teraz — to má čas.

RUFIAN (s poklonou odíde).

Predošlí bez Rufiana.

JÁN Z G.: Celú dobrú náladu tohoto slávneho dňa odobral mi ten tvrdohlavý Riman Septimus. Stále mi je na ume. Tak živo ho vidím, ako by predo mnou stál. Neobyčajne zaujímavý šuhaj. Mne sa pozdáva. Neprestajne premýšľam, ako vytiahnuť z neho tajomstvo, na ktorej strane sú ich vojská najslabšie. Keď to nevieme, ťažko urobiť útok a nápor na nich. To musíme sa dozvedeť! To musím vedieť!

Rufian, predošlí, hudobníci.

RUFIAN (hlási): Mitias so svojimi tanečnicami a hudobníci.

JÁN Z G.: Nech vojdú. Aspoň ma rozveselia, že zabudnem na toho Rimana.

RUFIAN (odhrne oponu na dverách).

HUDOBNÍCI (s harfami vstúpia, poklonia sa Jánovi z Gišaly a sadnú na sedánky proti trónu a hrajú predohru).

Mitias, tanečnice, predošlí.

HUDOBNÍCI (dohrajú predohru).

MITIAS, TANEČNICE (vbehnú a tancujú balet).

JÁN Z G. (nachádza záľubu v tanci Mitiasy, hltavým pohľadom ju sleduje. Ona koketnými a svodnými pohybami vábi ho s trónu, až on sťa ňou očarený sostúpi dolu).

MITIAS (tancuje okolo neho hadí stanec, obtierajúc sa oň sťa had).

TANEČNICE (tancujú zatiaľ v úzadí rytmické tance).

JÁN Z G. (očarený Mitiasou, náruživo ju obejme a bozká).

HUDOBNÍCI (prestanú hrať).

TANEČNICE (zastanú v malebnej skupine).

JÁN Z G.: Mitias! Ty si anjel! Pravý anjel! Nie — nie — diabol si — satan s čarovným svodom pekelnej moci. Oko tvoje tajná hĺbka mora, tvoje perny jako korál a ňádrá i telo biele a hladučké ako labuť. Tvoj čarovný, milý úsmev vábi k bozku a muž z kameňa by musel byť, ktorého by si nevedela okúzliť a podmaniť. Tu mi na um zišlo, že by som ťa mal o niečo požiadať.

MITIAS (hlboko sa pokloní): Žiadosť tvojej kráľovskej jasnosti je mi milým rozkazom.

JÁN Z G.: Očúvaj, Mitias! Mám tu na hrade zajatého Rimana, je to legát Septimus, šuhaj driečny, urastený ako cedron na Libanone. Od tohoto chcel by som sa dozvedeť, na ktorej strane mesta je rimský tábor najslabší. On to vyzradiť nechce. Tebe by sa to možno podarilo z neho vytiahnuť, keď by si ho lichotením a tvojím čarovným svodom podmanila.

MITIAS: Len toto žiadaš? To je maličkosť. Neznám muža, ktorý by mojej moci nebol podľahol. Každého, ktorého chcem, urobím svojím otrokom, ani tvoj driečny Riman nebude výnimkou.

JÁN Z G.: Mitias, keď sa ti to podarí, obdržíš kráľovskú odplatu. (Stisne jej ruky.)

MITIAS: Spoliehaj na mňa, mocný, slávny kráľu, kým slnko zajtrajší deň pobozká, povie ti Mitias žiadané tajomstvo, len mi daj príležitosť pobytu a obcovania s tým tvojím Rimanom.

JÁN Z G.: To sa stane. Rufian!

RUFIAN (ukloní sa): Som ti k službám.

JÁN Z G.: Rozkáž v mene mojom hlavnému dozorcovi žalára, aby zajatého Septimusa umiestil v hosťovskej izbe, bo kráľ nechce, aby v prvom dni jeho panovania zajatec bol žalárovaný. Postaraj sa, aby mu bolo ta nastolené dobré víno a dobré pokrmy. O jeho zábavu postará sa láskave umelkyňa tancu, chýrna Mitias.

RUFIAN (ukloní sa a odchádza).

MITIAS: Teším sa na tento nový zápas, no, ešte väčšmi sa teším skvelému víťazstvu, ktoré mám isté.

JÁN Z G.: Vďaka ti už vopred, Mitias. V tebe priatelí sa anjel s čertom, ako vo vesmíre nebo so zemou.

RUFIAN (vráti sa a hlási): Prišlo posolstvo z tábora rimanského od Tita.

JÁN Z G. (prekvapeno): Čože? Posolstvo od Tita? Čo chcú? Nech vstúpia! (Sadne na trón.)

Flavian s dvoma rimanskvmi stotníkmi, predošlí.

JÁN Z G. (naduto):0 Ako vidím, prichádzate z tábora rimanského s palmami v rukách. Zvedavý som, čo vzkazuje mi váš veliteľ Titus?

FLAVIAN: S tebou, Jano z Gišaly, s tebou ako aj s tvojimi rotníkami nemáme čo vyjednávať. My prišli sme menom Tita vyzvať posledhý raz ľud v Jeruzaleme, aby vzdal sa na milosť a máme zaviazať ho ku vernosti k nášmu cisárovi. Tvoji rotníci nás však zajali a doviedli do hradu kráľa Herodesa, kde na jeho tróne sedíš ty.

JÁN Z G.: To ťa tak prekvapilo, že zabudol si, prečo si prišiel, čo mi máš povedať?

FLAVIAN: Tebe nemám čo povedať, bo u teba neváži slovo, ani právo, ani prísaha. Vyžiadal si si prímerie na tri dni, sľubujúc, že nakloníš svojich tovaryšov, aby vzdali sa mesta. Titus ti to povolil, netušiac, že ty ohavné úklady spriadaš v tvojej podlej mysli. Miesto toho, že by si bol tvoju rotu nahováral, aby sa vzdala, vyzval si ju k vzbure a k novému útoku na nás.

JÁN Z G. (škodoradostne sa smeje): Ha-ha-ha, a to vás škrie, keď vidíte, že sme ešte pri živote, pri sile, schopní sa brániť.

FLAVIAN: No, odvážlivosť vašu ste draho zaplatili. Ona ostane vám hanbou navždy. My išli vám v ústrety s prajnými podmienkami mieru a vy ako lotri —

JÁN Z G. (vstane ražno a lapí dýku).

DRUŽINA KRÁĽOVSKÁ (chce sa vrhnúť na Flaviana a jeho ľudí).

JÁN Z G. (velí): Poshovte, kým neoznámi nám, čo vzkazuje Riman Titus! A ty, posle rimský, daj si pozor na svoj jazyk, aby som ti ho nedal vytrhnúť z hrdla a neposlal tvojmu cisárovi do tábora, aby zvedel, ako sa v Jeruzaleme trestajú urážky pomazaného pána.

FLAVIAN: Pomazaného? Kráľa judského niet v Jeruzaleme, ten — verný cisárovi — mešká v tábore u Tita. Ty, Jano, nie si kráľom. Ostatne, Flavian sa nebojí ani katov, ani múk, ktorými sa mu vyhrážaš. Rukou kata zomreš ty a vrany i krkavci tešia sa už na tvoju hlavu. Teraz očuj, čo mi kázal môj veliteľ ohlásiť ľudu jeruzalemskému.

JÁN Z G.: Ľudu jeruzalemskému? (Pyšno.) Ľud sme — my. Mečom v rukách a silou ducha dobyli sme si moci a životami svojimi hájime Jeruzalem. Nebyť nás, ľud ten by sa už dávno bol plazil vo vašich okovoch. No, hodina odbila už aj vám… Proroctvá našich posvätných kníh sa splnily — vláda vojvodu na východe počala dnešným dňom. Mesiášom som ja a moji stotníci, to moje podpory, to mocné stĺpy môjho trónu a mojej moci.

FLAVIAN: Nerúhaj sa Bohu, aby hromom svojho hnevu nedotkol sa ťa. Mesiáš, Spasiteľ sveta, už bol a je medzi nami. Je to Ježiš, ktorého otcovia vaši ukražovali a ktorý sedí na pravici v kráľovstve nebeskom a panovanie Jeho po celom svete.

JÁN Z G. (smeje sa): Ha-ha-ha, či videli ste jeho kráľovstvo?

VŠETCI (smejú sa): To nie.

FLAVIAN: Jeho kráľovstvo rastie v srdciach státisícov a rozšíri sa po milionoch. A ty, rušiteľu slova i prísahy, ktorý nachádzaš záľubu v nešľachetných, necudných zábavách (ukáže na tanečnice), labužíš v nemravnosti a vydávaš sa za mesiáša? Ty sa opovažuješ samovoľne položiť kráľovskú korunu na svoju hlavu, obťaženú zlorečenstvom nevinnej krvi?

JÁN Z G.: Očuli ste, ako sa rúha?

VŠETCI: Očuli. Von s ním! Na popravište!

JÁN Z G.: Či preto ťa poslal tvoj cisár, aby si nám zvestoval, že Nazaretský, ktorý bol ukrižovaný, je pravým mesiášom a spasiteľom vyvoleného národa?

FLAVIAN: On je Spasiteľom sveta!

JÁN Z G.: Zvelebuj si toho Spasiteľa! Uvidíme, či ťa spasí, až ťa dám pribiť na kríž, ty milý zbožňovateľu hrdej Sionitky, spanilej Miriamy.

FLAVIAN: Nenazdávaj sa, že ma podesíš krížom. Kríž je moja spása a moja sláva. Čuj však ďalší vzkaz môjho poslanstva. Veľkňaz a knieža ľudu izraelského, šľachetný Eleazar, ostal čo rukojemník učineného prímeria v našom tábore. Tým, že zrušili ste slovo a prísahu, že naštrbili ste mier, stal sa Eleazar naším väzňom.

JÁN Z G.: Nuž a? Čo tým mieniš?

FLAVIAN: Vám podarilo sa zajať nášho legáta Septima. Titus podáva národu židovskému na výmenu veľkňaza za legáta.

JÁN Z G.: Aj, aj, aký láskavý je cisár! Kňaza nám chce vrátiť za legáta Septima. Čo nám záleží na tom kňazovi? Národ, ktorému mesiášom vychádza nové svetlo, obíde sa bez kňaza, a kráľ, ktorý teraz panovať bude v Jeruzaleme, nepotrebuje kňazskej podpory.

FLAVIAN: Teda nežiadate si veľkňaza Eleazara nazpäť?

JÁN Z G.: Nie. Nech sa len Titus s ním teší! Mne je legát rimského vojvodu milší. Meč a moji bojovníci, ktorými zničím vrahov, to sú naši kňazi.

FLAVIAN: Viem, prečo nechceš Eleazara zpäť, aby si v jeho neprítomnosti mohol dostať jeho dcéru, spanilú Miriamu. Tú ty mať nebudeš, za to ti ručím.

JÁN Z G.: A ty tiež nie, bo odvisneš na kríži. Rufian! Niaber! Postarajte sa, že by títo jeho sprievodcovia boli na Sione ukrižovaní. Flaviana sviažte a takého doprevadím k jeho milenke, k dcére Eleazara, že by jej pred smrťou mohol ešte raz lásku vyznať. Potom s ním na vrch Siona na kríž!

VŠETCI: Sláva! Smrť vrahom!

Ahasver, predošlí.

AHASVER (vbehne s krikom): Krv jeho na nás a na naše deti! Hoj, beda nám! Beda nám!

(Všestranné ustrnutie.)

(Opona padne.)