E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Prvé prózy

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Ina Chalupková, Silvia Harcsová, Zuzana Babjaková, Nina Dvorská, Miroslava Školníková, Michaela Dofková, Boris Zápotocký, Daniel Winter.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 122 čitateľov

Rozprávky pre ľud

Černokňažník

(Skutočná udalosť)

„Keď razom strhne sa víchor, stmí sa ani v rohu a začne sa liať ako z krhly, už je isté, že černokňažník letí. — A pánbohchráň vtedy s ometlom alebo lopatou ísť pod komín: hneď je černokňažník dolu! Potom si ho chovaj, kým sa mu nepopáči odísť.

Raz sa stalo u nás, ale čo sme my vystáli za dva dni, nikdy to nezabudnem, a čo by som ešte raz — ďakovať Otcu nebeskému — taký vek dožila. Nebola som hádam ešte ani toľká ako ty, Jožko, ale tak ho vidím, tak to všetko viem, čo sa robilo, ani čo by som sa teraz na to dívala,“ rozprávala mi ako chlapcovi stará Žilová.

„Chlapi boli už druhý týždeň v horách pri dreve. Neboli sme doma, iba stará mať, moja mať a ja. Mohla som vtedy mať hádam deväť rokov. Bolo to pred večerom. Piekli sme chlieb. Uhlie z pece už bola moja mať, prijmi ju, Bože, na milosť, vyhriabla; chcela do nej ešte s ometlom. — Tu razom strhne sa víchor, až tak hvižďalo! Stará mať, Pán Boh im daj večnú radosť, prehovárali moju matku, aby počkala, kým víchor duť prestane, lebo vraj iste černokňažník poletí. Je pravda, že chvíľku čakala, ale potom povedala starej materi, že už víchor prestáva, že už musel preletieť. Cesto už utekalo z vahanov. Mať moja namočila ometlo a išla s ním do pece. Ja div že som neumrela od strachu. Hoc som sa oboma rukami držala starej matky, triasla som sa ani osika. Stará mať tiež sotva stáli na nohách od veľkého strachu. Všetky tri sme sa báli. Nebožká moja mať, hodná mladá žena, predsa bola najsmelšia, keď sa odvážila ísť s tým ometlom do pece. Víchor zas dul silno. Mať šťastlivo vymietla pec a vyťahovala už ometlo z nej. Tu raz zhviždí ani sto valachov, otvoria sa na pitvore dvere a iba keď hádam už tristoročný černokňažník vkročí proti nám do pitvora.

My by sme boli azda naskutku pomreli, aby sa bol ešte aj s tou ohavou, s tým šarkanom, čo sa na ňom nosí, dotrepal. Veď sám, bože, aký bol hrozný! Vysoký, chudý, oči ako päste, brada do pása, otrhaný, bosý — no strach a hrúza si to len aj pomyslieť, nie to ešte ho vidieť. Ako teda dvere otvoril a sa ukázal, ja som skríkla a bola som preč. Čo sa robilo s mojou matkou a starou materou, to som nevidela. Že sa tiež poriadne poľakali, to mi len potom, keď černokňažník už bol odišiel, vyprávali. Triasli sa vraj na celom tele. Keď ich on ale pekne: „Pochválen Pán Ježiš“ pozdravil, obľahčilo sa im okolo srdca. — Zatým vraj hneď moja mať namočila dva prsty do posvätenej vody a mňa ňou pofŕkala. Ja som sa precitla, stará mať si tiež vydýchli a plná strachu hladili ma po hlave.

,Či by ste ma, dobrí ľudia, neprenocovali?‘ začal on.

,Oj, veľmi vďačne, bárs aj dve noci,‘ odpovedali mu trasúcim sa hlasom stará mať.

,Sadnite si u nás,‘ núkala ho moja mať, keď utrela zamúčenú lavicu. Ja som nehovorila ani slova, len som sa triasla a bála sa aj len pozrieť na neho.

,No, netrápte sa, posádžte si vy len to cesto, veď sa už von tisne.‘

Mať moja pozrela na starú mať a vo dverách šepla jej do ucha: ,Ach, chvalabohu, že nám už len dovolil aspoň to cesto posádzať.‘

Keď sme cesto šťastlivo posádzali, vošli sme dnu. Černokňažník sedel pod pecou na lavici. Stará mať ho volali k stolu. On sprvoti nechcel ísť, na veľké ponúkanie však sadol si za stôl. Keď sa postruheň upiekol, mať moja ho pomastila, posolila, doniesla aj mlieka a sme sa navečerali. — Jedol aj černokňažník a veru za nás za všetky zjedol. Víchor sa už bol utíšil, ale dážď neprestával. Po večeri strachom umorená išla som spať. Či sa čo ešte zhovárali, neviem, lebo som hneď zaspala.

Ráno, keď sme povstávali, dážď sa lial väčšmi než včera. Černokňažník sa ma vypytoval, ako som spala, čo sa mi snívalo. — Ja som mu nemohla ani odpovedať. Matka so starou materou len po kútoch lamentovali, že kedy odíde.

Černokňažník bol veľmi málomluvný a my sme sa ho nič neopytovali.

Prišiel i obed a on neodchádzal. Kým sme sa naobedovali, dážď prestal. Černokňažník mnoho pozeral do obloka. My sme už tušili, že mu hodina odchodu prichodí, čo sa aj splnilo. Černokňažník poviazal svoje belasé staré strapy do batôžka, poďakoval sa za všetko, čo sme mu dali a ,zbohom, zdraví buďte!‘ odišiel.

My sme ho vyprevádzali až na cestu. Na otázku, že kde ide, odpovedal nám: ,Dnes ešte rád by bol za vrchom.‘

A vskutku, podvečer už ozývali sa spoza vrchu tupé hlasy hromu.“

*

Takto rozprávala mi toto stará Žilová ešte čo desaťročnému chlapcovi. Tak živými farbami mi to ona líčila, že mi tenže „černokňažník“ dlho bol pred očima. Behom rokov však farby zbledli, a v mojej mysli často spomínaný „černokňažník“ premenil sa na jednoduchého — takého, ako to ona videla — žobráka.

Keď nemám, nuž si aj počkám

Včera večer umrelo susedovi malé dievča, dnes bolo treba vyzváňať. Petrík — tak sa volá náš zvonár — odbavil si aj túto povinnosť svedomite. Ba, aby dokázali susedovi, ako sa patrí, priateľstvo, hompáľali, t.j. on, zvonár, jeho žena a chlapec, zvony ešte dlhšie než obyčajne.

Po vyzvonení, bárs sused skoro pod zvonicou býva, šiel mu Petrík oznámiť, že dievčaťu už vyzvonili. Je to zvyk. Nuž a kto za to z nás môže, že sused našiel mimo na truhličku ešte i na kus toho „potešenia“. Náš zvonár si teda šibol, ale iba za dve skleničky.

Predpoludním zvonilo sa druhý, predvečerom tretí raz. Nemusím dokladať, že potešenia nechýbalo ani po druhom a treťom zvonení.

Prišiel večer. Dedinský učiteľ, keďže je sám, vzal píšťalu a vyšiel do záhrady, aby rozháňal samotu, ktorá ho zo dňa na deň viac a viac pokúša — k ženbe. Pískal, ako vedel. V druhej piesni ho už sprevádzal Petrík svojím chrapľavým hlasom. Počul pískanie až do svojej chalupy, preštverigal sa cez plot a už bol pri učiteľovi. Lebo bárs je už starší, muziku akúkoľvek rád počúva a do tanca mu je tiež kedykoľvek, len by mal dačo v rožku. Tretej piesne už nebolo počuť; ale namiesto toho niesol sa tichým večerom hlasitý rozhovor. Bola už totižto aj žena zvonárova v učiteľovej záhrade.

„Ale iď mi domov! Keď si ty neporiadny, daj pokoj poriadnym ľuďom. Hybaj!“

„Ej — tvoju obyčaj ženskú! Ja som neporiadny?! Ublížil som ja kedy nášmu pánu učiteľkovi?“

„Ani najmenej,“ odpovedal učiteľ.

„No tak, čo ma ty budeš…“ a zvonár dupol krpcom. „Ešte mi tuto,“ a začal: „Žena, moja mlč mi, keď ja -“

„No nie, nie, len ty poď domov! Ešte máš slamu rezať. Čože dám zajtra krave? Nedeľa je.“

„Nedaj jej nič! I tak ju nedojíš. Nech sa napije vody.“

„Áno, nazdávaš sa, že je to tak s kravou, ako s tebou, keď sa napiješ, že už nepotrebuješ ani jesť. Tá kým sa nenažerie, nebude piť,“ narážala zvonárka a nato obrátila sa k učiteľovi mäkkým hlasom:

„Už len — prosím ponížene pána učiteľka — tomuto môjmu starigáňovi nemajte za zlé, že vám nedá pokoja. Veď on ani tak mnoho nevypil a je — no takýto, ako čiapka. Druhý vypije aj dva razy toľko a nič mu je. A on aby len za pohárček, už je ako tá… v blate.“

Petrík všetko toto s ovisnutou hlavou počúval, rukami odtískal ženu a čosi nezrozumiteľného šomral.

„Ach, nuž však on pekne prišiel ku mne; iba to, že nešiel dvermi, lež rovno cez plot. Tu som mu popustil kus miesta a on si sadol,“ — vetil učiteľ.

„Veď je on ešte, keď si to tak vezmeme, poriadnejší než mnoho iných gazdov. Ale aby ja nie, už by ho boli dávno vši zjedli. Čo sa mu ja — hriešna žena — natrúbim do tej sprostej hlavy, aby takto, lebo takto robil, a či ma poslúchne? Nie, ani čo by ho… jaj, taká som, ako na ražni. Preboha, nepiže už; vieš, že sa pánko (farár) hnevajú, keď tam musíš chodiť pre ten nešťastný kľúč a vidia ťa takého… No, nie a nie! On piť musí.“

Petrík, len že žena dokončila, vypäl hlavu a vtipne doložil:

„Ej, no, moja milá ženička! Bude ohovárať, a — tiež nevyleje.“

„No, veru, čo len ja… Keď nemám, nuž si aj počkám,“ podriekla sa zvonárka.

Rozišli sa.

Učiteľ tiež išiel večerať a cestou rozmýšľal nad dnešnými svojimi hosťami: opitým Petríkom a jeho ženou. On pije a ona — vraj — keď nemá, nuž si aj počká. To pravdu riekla; ona si počká, ale aj istotne vyčká, a tak pijú obidvaja. Gazdovstvo sa zanedbáva — dlhy rastú, bieda sa rodí a deti nahé túlajú sa po dedine.

Čarodejné drevce

(Skutočná udalosť)

Vyberali sme sa — môj starý otec a ja — už v nedeľu po službách božích na jarmok do Banskej Bystrice. Kázal mi totižto vyhľadať starú retiazku, lebo „tej by — vraj — bola škoda, čo má na rohoch“. Potom naložil mi ešte prichystať za dvere prút, „aby bol pri ruke“ a do vrecka kúsok chleba, „aby sa nám dobre vodilo“.

Kým som to všetko vyhľadal a prichystal, prišiel večer. Po večeri som si ešte vymastil, „aby si ich nevypľúhal“, čižmy a dal som sa do školskej úlohy.

„No, len už teraz hybaj spať, zajtra nám i tak prichodí včas na nohy… ak nechceme zaháňať,“ rečie mi starý otec hneď od prvej vety:

„Ja som malý, ale Slovák…“

„Veru spať; ktovie ako vám pôjde, aby ste sa zavčasu vybrali z domu,“ doložila stará mať.

Ja som chcel, aspoň že ovoňať naloženú úlohu, akoby tušiac, že zajtra — vzdor prepusteniu — príde mi ísť do školy. Keď ma ale: „Veď zajtra nepôjdeš do školy“ a „vezmi si knižku pod hlavu“ a podobnými rečami od učenia odvádzali, dal som sa konečne prehovoriť a ľahol som si.

Ešte sa živo pamätám na krásny sen, ktorý som v túže noc mal. Videl som sa pekne sediaceho za veľkým a dosiaľ slovenským voličom tak milým táfľom, pri — prepytujem — pálenčenej fľaši a teplej bravčovine. Videl som aj známych, môjho starého otca, ako sa na mňa dopytujú a tento ako im vďačne a rád odpovedá: „Dobrý chlapec.“

„Ale je to váš čeľadník, strýčko? Aký je poriadny!“

„Aba-á, dcérin, dcérin veru.“

Nuž ale ma aj mali za čo chváliť: skleničku som nikdy neprelial a radšej som odchľupol, než by bol ktorému z prísediacich viac podal; každému rovnako som meral.

No sotva som toto všetko stačil posnívať, už ma starý otec mykal za plece: „Synku, vstávaj, pôjdeme.“ Ja som dlho nemeškal. Utrel som si sliny z brady a vyskočil som ani ryba. Prežrel som z litrového hrnca kvapku mlieka, pochytil prút a už som aj stúpal za Rysuľou.

Bola ešte tma. Snehu bolo hodne pripadlo. Rysuľa vyskakovala, lebo bola mladá a o teľati sa jej — napriek tomu, že sme sa boli uzriekli ju čo štyri mesiace teľnú predávať — ani nesnívalo! Starého otca už bola „vyvláčila“, lebo miesto dolu, počala ho hore dedinou vliecť. Mňa už tiež bola raz kopla, no nie nebezpečne.

Blížili sme sa k prvému mostu. Dôjduc naň, starý otec, čo krok, zakaždým sa zohol a pichal rukou do snehu, akoby niečo hľadal. Mne ale nehovoril nič. Tu sa ešte raz zohne — most pri svätom Jáne je široký — krava sa mykne, on mi sotva stačí povedať, aby zdvihol kúsok nejakej triesky, ja kravu šibnem, tá ešte raz hodí hlavou — starý otec fuk do snehu a Rysuľa poď dolu dedinou. Chytro som strčil triesku do vrecka a hybaj za kravou; rozumie sa, s veľkým krikom a plačom.

Celý zaslzený bežal som asi štvrť hodiny cesty, ale Rysuľu som nedohonil. Toľké kroky, vlastne skoky merala, ani čo by ju všetci čerti boli naháňali. Bežať som už nevládal. Čo robiť? Ostal som stáť, aby si vydýchol. — No, chvalabohu, po malej chvíli zazrel som už dvoch chlapov — viedli Rysuľu. Nečakal som ani na nich, lež som sa zvrtol a nakoľko som si bol oddýchol, bežal som proti starému otcovi. On, chudák, božekujúc kríval sa dolu cestou proti mne.

„Či ju už chytil niekto?“

„Už ju vedú, aha, tamto,“ a ukázal som na chlapov.

„No už je to čert krava, ani nie dobré!“

„No, či sa vrátite, strýčko, a či len idete dolu s ňou?“ pýtal sa jeden z chlapov.

„Ani za ňu! Len ju ta uviažte, kozu pochabú; lebo tak ju zmlátim, že…“ odvetil starý otec. Chlapi priviazali kravu na jej staré miesto. Starý otec im ešte dal desať grajciarov a rezeň slaniny. Stará mať nepovedala ani slova, lebo videla, že je starý otec nahnevaný. Len bola rada, že sme ešte viac nemuseli behať za Rysuľou. Môj sen sa nesplnil a ja som musel ísť o ôsmej do školy.

Chlapci o veci už vedeli, lebo ešte som len dvere otvoril, už hneď sa celá škola dala do smiechu. Z toho som si ja ale nebol nič robil, keby ma len iná nehoda nebola potkala. A to tá, že som musel aj cez poludnie v škole zostať; nevedel som úlohu. No ako si starý otec zaumienil, že nebude druhý raz „čarodejné drievce“ hľadať, „aby chytro predal“, tak som si ja na lačný žalúdok umienil, že nebudem viac knižku pod hlavu, ale radšej pred oči klásť. Keďže som mal ale prísne prisľúbené, že dotiaľ nepôjdem domov, kým sa úlohu nenaučím, podoprel som si dlaňami hlavu a tak chytro, ako azda nikdy predtým, naučil som sa:

Ja som malý, ale Slovák,
Slovák s dušou aj s telom;
kto Slovákov nenávidí,
nie je mojím priateľom.

Šiel som pánu rechtorovi na dvere, že už viem.

Veršík som odrecitoval a ponáhľal sa domov. Stretol som už dievku — niesla v hrnčeku — halušky s bryndzou.

Otelený richtár

(Z ľudu)

V istej dedine mali richtára veľkého korheľa. Žena sa dosť s ním vadievala, ale to nebolo nič naplat.

Raz tiež napitý prišiel v noci domov a ľahol si na pec.

V túže noc otelila sa im krava. A keďže bola tuhá zima, žeby teliatko nezamrzlo, žena vyložila ho na pec k mužovi.

K ránu hodí richtár rukou vedľa seba a omaká teľa.

„Bože, žena, žena moja dobrá, či spíš?“ počne bedákať.

„Čože chceš, ty korheľ?“ volá žena nahnevano.

„Ach, žena moja, milovaná ženička! Len to, preboha ťa prosím, nikomu nepovedz! Pozri len!“

„Načože sa mám ísť pozerať? Či na teba, ty korheľ!“

„Ach, bože, veď som sa ja — šianam Pána Boha, aj ten boží oltár — — (stôl) o-o-otelil!“

Pre ženu vhodná príležitosť. Skoro porozumela a upotrebila ju.

„Preboha! Vari naozaj? Vidíš, vidíš, ty korheľ, už ťa našiel prst boží za tie tvoje neprávosti a ťažké hriechy! Trp! Tak ti treba!“

„Ženička, moja drahá ženička, tu kľakám a dvíham dva prsty k prísahe, že už nikdy, nikdy nebudem piť; len vezmi to teľa a nepovedz, čo sa to so mnou stalo. Ale, prosím ťa, nikomu nepovedz! Ja už nikdy piť nebudem!“

Žena odniesla teliatko, sľúbila mlčať a richtár nechal korheľstvo…

Kto neverí, nech si ešte raz prečíta.

Škoda suseda!

„Na kohože sa dnes potknem,“ myslel som si včera večer, idúc od priateľa.

„Chvalabohu, že na nikoho,“ pomyslel som si zas, keď som už za most prešiel.

„Nuž a na kohože ste sa teda potkli predvčerom?“ spýta sa dajeden z ctených čitateľov.

„Na môjho suseda Miša Lašku.“

„Ale nevravteže, nevravte; veď som ja toho človeka ešte opitého nevidel, a teraz by vari…“ povie ten, kto ho dnes nezná. Ani ja som ho ešte len pred polrokom nevídal opitého. Bol statočný, poriadny človek a malý, ale opatrný gazda.

Ba dobre sa opatroval. Veď zrútil starý dom a postavil si nový. Je pravda, že aj zo starého, čo súcejšie drevo povyberal a dal na nový, nuž ale len predsa staval od základu. A u žida dlhov nenarobil, to je to hlavné. Išiel radšej k pánu farárovi a ten mu potom obstaral vari päťdesiat zlatých, čo mu chybovalo k tej stavbe. Dom vystaval si hneď, čo sa sneh stopil. Potom obrobil si ešte svoje role.

„A aby som ja tých päťdesiat zlatých čím skôr vrátil, idem ja do toho sveta,“ povedal žene. „Veď akosi len okopeš aj sama a dačo ti len aj dievča pomôže. Vieš, tých päťdesiat zlatých by som rád čím skôr vrátil, a vo svete sa len predsa skorej väčší groš zarobí ako tu doma.“

Žene to lichotilo, že sa jej gazda tak o groš stará, a neodrádzala ho od dobrého úmyslu.

„Však len okopeme,“ povedala mužovi celkom pokojne, keď do sveta odchádzal.

„Zbohom, žena!“ a podával jej ruku. „Len sa už opatrujte, a vy, deti moje, dobre počúvajte mamku, kým ja prídem; potom vám čosi donesiem.“

„Mne bič,“ volá Matúš; „mne nožík,“ kričí Štefan; „a mne ručník, ale taký s kvetmi!“ prosí Žofka.

„Dobre, každému…“ vraví otec už na ceste a ponáhľa sa, aby ho kamaráti neodišli. Ešte raz kývol žene rukou a stratil sa medzi domami.

Žena utrela si oči a vrátila sa k práci.

Prvé dni bolo jej i deťom smutno bez otca. Ani tá práca nešla jej tak odruky, ako keď bol aj on doma. Neskoršie ale pomaly vžila sa do svojho položenia, a deti tiež keď videli, že tatko nechodia, prestali sa naň dopytovať. Zabudli ho — ako deti!

Práca rástla a žena musela sa usilovať, aby jej zelina a tráva ostredky nepoprerastala, aj žeby ľudia ju neohovorili, že si muža vystrojila do sveta a kapustu, zemiaky ani teraz nemá okopané. Žofka pomáhala tiež, čo mohla. Matúš pásol kravu a teľa, Štefan zabával malého Martinka.

Takto žena a deti doma. Akože muž vo svete? To nevieme. On písať nevie, nuž len čo po druhých odkazuje, ako sa má, že je zdravý.

Laško na tretí, štvrtý týždeň jej už nič neodkázal. Ona sa trápila, či sa mu dačo nestalo, či nie je chorý, a čo ja viem. Má sa ísť ponosovať! No to ešte! Veď by ju sto a sto ráz do dňa svet premlel, že žiaľom za mužom omdlieva.

Nevedela o ňom nič, ani či žije, ani či je mŕtvy. Trápilo ju to veľmi, že jej muž už nič neodkazuje.

K tomu keď si pomyslela, že ešte len o päť týždňov príde, zaliali ju slzy. „Ako ho len dočkám?“ často pýtala sa sama seba.

*

Mišo Laško je už tri týždne doma. Však — bohužiaľ — už nie ten, čo bol.

Ženu to hneď zarazilo, keď druhí prišli popoludní a on len v noci, aj to nie triezvy. „Čo sa to len, bože, stalo; veď on to nerobieval,“ pomyslela si žena, keď ráno našla iba osem grajciarov v mužovej taške.

„Vitaj, Miško, nuž akože sa ti vodilo v tom svete, veď si akýsi celý inakší. Ani si sa len vari tam neholieval?“ pýtala sa žena svojho zarasteného muža, keď sa zo sna prebral. „Veďže mi rozprávaj!“

„Čože ti budem rozprávať?“ spurno odvetil jej Mišo. „Iď a skús! budeš vedieť…“

„A deťom si čo doniesol?“ vždy len prívetivo dozvedala sa žena. „Včera mali sa už potrhať, keď iní prichodili a ty nie.“

„Čože som im mal doniesť?“

„No predsa dačo.“

„Azda…“ a Mišo vstal, ako sa bol v noci zvalil a pobral sa bez slova z domu. Žena tiež vyšla von a slzy blyšťali sa jej v očiach.

Od tých čias Mišo z krčmy ani nevychodí. Židia dávajú, lebo majú na čo. Darmo žena prosí, plače, zakazuje.

Zbožie za planého počasia jedno požaté, druhé na koreni skazu berie, deti a statok nemá kto opatriť, lebo úbohá moja suseda chorá sotva chodí, a ja potkýnam sa na jej muža v blate líhajúceho, tak, ako aj predvčerom večer.

Ó, ty nešťastné kamarátstvo a prekliate pálené, kde si zaviedlo môjho, predtým statočného suseda?

Bože, zmiluj sa nad rodinkou a vráť jej dobrého otca, muža, a mne striezlivého poriadneho suseda!

Skamenelá

(Povesť dohnanská)

Chudobnej žene, keď jej muž umrel, ostala iba jedna jediná dcéra.

Živili sa, ako mohli. V lete veru museli pilne pracovať, aby si, čo treba na zimu, nazhromaždili.

Tak to trvalo pár rokov, až z malej Aničky vyrástlo hodné a k tomu veľmi driečne dievča. A keď je dievča pekné, bárs by bolo i chudobné, nájde sa šuhaj po jej vôli. Mala už aj Anička svojho milého — Janka.

Dievča bolo veľmi krásne, pritom ale neposlušné, vzdorovité. Keď otec umrel, mať mu mnoho voľkala.

*

Bol krásny teplý deň, Štefana kráľa. Zvony z púchovskej veže už odzneli. Ľud poberá sa do kostola.

„Ponáhľaj sa, Anka moja, s tým obliekaním, aby si neprišla na amen.“

„Oj, ja veru nejdem do kostola. Ja pôjdem radšej na lieskovce.“[1]

„Nuž ani tú svätú kázeň nechceš počuť?“

„Čo len tú…! Môj Janko sto ráz krajšie káže.“

„Tak?! No len si už iď teda za tým tvojím ,kazateľom‘, keď ti sto ráz krajšie káže; nechže ti káže, ty bezbožnica. Ale mi ho domov nechoď, ak ma nemáš poslúchnuť, lebo…“ a pohrozila sa jej.

Hlavatosť Ankinu ani táto vyhrážka neprelomila. Akonáhle sa pristrojila, nepovediac ani slova, odišla.

Mať po chvíli vyšla von, aby sa presvedčila, či Anka ide do kostola, a či len predsa na tie lieskovce. Sotva bola na dvore, už počula veselý spev Ankin, idúcej úvozom ponad ich záhradu. Žlč v nej skypela a trasúcim, hnevu a žiaľu plným hlasom volá:

„No bodaj si pod prvou lieskou skamenela, aby som ťa radšej už nikdy nevidela!“ A vrátila sa do izby. V hneve ani nezbadala, že zvonia na pozdvihovanie, nebo je otvorené a kliatba vyšla rovno pred trón boží.

Anka vybehla už hodne vysoko pod vrch Dníšky zvaný a zastala; aby si vydýchla. Ako to už ľudia vo zvyku máme, že oddychujúc v boku, obrátime sa tvárou do doliny, tak aj Anka pozrela dolu a hneď aj zazrela svojho Janka tým istým úvozom driapať sa nahor. On ju tiež spozoroval a zrýchlil krok. Anka, vydýchnuc si ešte raz, zavýskne, akoby na znak Jankovi, že „tu som“; on ju doháňa, ona beží, čo jej len para stačí, aby sa mu ukryla.

Prišla už pod „prvú liesku“; lež tu, joj, koľká hrôza: stojí, ako stĺp, bledá ako stena, len rukami kedy-tedy kývne, akoby volala svojho Janka: „Poď, poď, milý môj, aspoň sa rozlúčme!“ Janko beží, chce ju objať, no neskoro, už len chladnú skalu zacíti v náručí svojom.

Anka skamenela.

Kristus s Petrom v mlyne

(Legenda)

Keď Kristus Pán so svätým Petrom chodili po svete, prišli raz do mlyna a pýtali si chleba.

„Chlieb sa ešte neupiekol,“ odpovedala im mlynárka; „ale počkajte troška, upečiem vám malý podymníček.“ Kristus Pán a svätý Peter sadli si pod stenu a čakali.

Mlynárka odtrhla kúštik cesta, rozvalkala a posadila do pece.

Ale čo sa nestalo? Z toho kúštika cesta narástol v peci taký podymník, ako lúka.

„Ej, ten im už len nedám!“ pomyslela si skúpa mlynárka. Odtrhla menší kúštiček cesta a posadila do pece.

Ešte väčší bol, keď ho vysadila, ako ten prvý.

„Ani tento im nedám,“ zase si len pomyslela mlynárka. Odtrhla teda ešte menší kúštiček a posadila.

Z toho sa upiekol najväčší z tých troch. Bola by mlynárka aj ten odložila, ale bolo už neskoro, lebo svätý Peter bol veľmi lačný a stál už v pitvore, čakal naň. Dala mu ho.

Ale čo? Peter bol veľmi hladný, chcel užiť z podymníka viac, než mu patrilo. A kým prešiel cez pitvor, roztrhol podymník a fuk jednu polovičku pod šatu. Druhú polovicu vyniesol von a rozdelili sa s ňou s Kristom Pánom.

Keď pojedli, pobrali sa ďalej.

Svätý Peter vždy ostával pozadu a po kuse pchal do úst ten podymník. Ale Kristus Pán, ktorý vedel o všetkom, keď už mal prežrieť, prihovoril sa mu a svätý Peter, nechcejúc sa prezradiť, musel podymník chytro vypľuť.

Tak sa mu minula celá polovica, čo nič z nej neužil.

A z toho vypľutého podymníka rastú — vraj — teraz huby.

Dobré srdce

„Prišiel som,“ rozprával mi jeden mladý učiteľ, „do školy opustenej.“

Predchodca môj, chudák, chorľavý, trápil sa, ako mohol, bez pomoci, až kým ho nevyniesli.

Ja teda vyvolený na jeho miesto so všetkou chuťou a silou začal som pracovať. Žiakov, ako to býva, mal som všelijakých, dobrých i zlých. Medzi nimi Janko Chudý, desaťročný žiačik, bol aj taký aj taký. V škole pozoroval, domácu úlohu ale nikdy nevypracoval. ,Prečo si, Janko, nenapísal, alebo sa nenaučil?‘ Chlapec neodpovedal. Pustil sa mi do plaču.

,Hja, Janko, ostaneš tu. Po vyučovaní si to napíšeš.‘

Chlapec ostal a napísal si, alebo sa naučil.

„Raz tiež tak — hádam v treťom-štvrtom týždni,“ pokračoval po malej prestávke učiteľ, „zdržal som ho tiež po hodine. Ja som si vzal akúsi knižku a Janko, keď sa vyplakal, počal si písať úlohu. Sedím u stolíka asi štvrťhodinu, keď sa otvorili na škole dvere a vstúpil do izby starý, ošúchaných šiat človek; opieral sa o palicu. Vídal som ho už aj predtým vše na dedine, ale okrem pozdravenia som sa ešte s ním nezhováral. Janko, ako tento starý človek dnu vstúpil, pustil sa do plaču.

,Pochválen Pán Ježiš!‘

,Naveky! Čože ste mi doniesli?‘

,Ach, čože by som vám ja, chudobný žobrák, pán učiteľko, mohol doniesť? Ale, ak by ste sa nehnevali, tuto môjmu Jankovi by som dal kúštik chleba,“ a vyňal z vrecka hodný krajec.

,Nuž, len mu dajte,‘ dojala ma prosba starcova i Jankov plač.

,No na, syn môj,‘ podal mu chlieb, ,a pekne si napíš, čo si máš. Na večer prichystám ti dačo teplô. Aj oleja kúpim do kahanca,‘ tešil otec Janka, ktorý aj plakal, aj sa usmieval a podaný chlieb rozlomil na dvoje a — iba keď povie:

,Ňaňka, veď ste vy hádam tiež odvčera nejedli, tu máte polovičku,‘ a podával mu polovicu z toho chleba.

„Ale čo nepovieš?“ pretrhol som učiteľa v reči. „Ty že si čo na to?“

„Nuž tak sa ma to dotklo, že som musel von vyjsť, aby sa hlasite nerozplakal nad dobrým srdcom žobrákovho synka.“

Na mylných cestách

(Z učiteľových zápiskov)

Bolo to minulej jari. — V blízkom meste bol jarmok. Šiel som dedinou rozmýšľajúc, či aj ja mám ísť na jarmok.

Nemám síce ani čo kupovať, ani čo predávať, myslím si, ale hádam len idem. Dobre je to, keď človek obzrie si svoj ľud aj na jarmoku. Prečo? Nuž každý len odkladá na ten jarmok a potom sa to už je, pije, obyčajne viac, než patrí.

Ej, pôjdem a presvedčím sa, či je tomu skutočne tak.

Po raňajkách pojal som palicu, zamkol dvere a poď na jarmok. Sotva prejdem asi sto krokov, už čuť prenikavý detský plač. Zrýchlim krok a hľa: malý, trojročný Paľko Smidov vyzerá von oknom a plače.

„Chceš ísť dolu, Paľko? No poď, zložím ťa.“

Ale Paľko von nechce, lebo by vraj Apolienka plakala, „keby sa obudela“.

Chlapca som sa viac nedozvedal, len aby som ho, spomínajúc mu mamku alebo tatka — viac nerozplakal. Vedel som, že títo už nie sú doma.

„No neplač, neplač, Paľko môj,“ tešil som chlapca, podávajúc mu grajciar. „A von oknom nevyzeraj, lebo spadneš.“

„Šak už nebujem,“ vetil Paľko; prestával plakať a ťahal sa naspäť do izby.

Susedia, že by som ich bol naprosil k akému-takému dozreniu na Smidove deti, tiež neboli doma.

Ale snáď ho ten grajciar uspokojí a nebude plakať, pomyslel som si. Čo si však počne, neboráčik, ak sa Apolienka prebudí? Ktovie, či im nechali rodičia niečo jesť? Ja sa — myslím si — poponáhľam, a kde ich nájdem, tam im budem dohovárať, že to nenie pekne: deti tak nechať. Za dobrej pol hodiny došiel som do mesta.

Ale kdeže nájdem Smidovcov? Predávajú, kupujú, v krčme sedia? To ťažko uhádnuť.

Pýtal som sa mnohých, kde asi môžu byť Smidovci?

„Ja, zaisteže pri oldomáši; lebo prasa predali. Čože by ste radi?“

„Ej, kdekoľvek ich nájdem, ale veru im poviem, že sú neporiadni, keď tak nechávajú tie drobné deti. Pomyslite si,“ hneval som sa, „samotné sú v izbe.“

„Prosím vás,“ a hodila rukou statočná suseda. Bola by mi ešte zaiste niečo riekla, ale ja som sa pobral ďalej.

Chodil, hľadal som, dopytoval sa a Smidovcov len predsa nikde nič.

„Tam boli, tam som ich videla,“ odpovedali mi susedky. No, keď som ta, lebo ta došiel, už ich tam nebolo.

Blížilo sa poludnie. Smidovcov už reku nenájdem, čo budem tu robiť? Pozerať po opilcoch? To je hnusné! Čosi som poobedoval a hybaj k nám.

Ľudia išli už pomaly z jarmoku. Pripojil som sa i ja k mojim známym. Jeden povie to, druhý to; ten sa zastaví, tá postojí, a tak, bárs sa to vidí, že človek uchodí, predsa to len dlhšie trvá, než keď ide človek sám. — Išli sme k nám vyše hodiny. Sám to prejdem zľahka za tri štvrte.

V dedine bolo už, pravda, živšie. Doma ponechané dietky ruka v ruke s vyjasnenými tváričkami postretávajú človeka a vypytujú sa: či ste nevideli moju mamku, strynú, tetku? — a kto by to porátal koho ešte.

„Čože je nového v dedine?“ pýtam sa hneď v tretej chalupe.

„Ale len si pomyslite, tá neporiadnica Smidová, ale aj on! Odišla vraj obe deti do jarmoku. To väčšie má vám celú tváričku dobitú, lebo vraj z okna spadlo, a pre to menšie, že akéhosi chalana vystrojili dnu oblokom. No či sú to ľudia?!“

„A už sú doma?“

„Ale čoby boli! A predali vraj hneď ráno to jakési prasa.“

„Ej, to je už,“ krútili hlavami so mnou idúci a nechali ma.

Chudák Paľko nemohol zadržať daný sľub: „Šak už nebujem“. Ľutoval som ho v duchu.

Nuž a kde sú Smidovci?

Počkaj, ctený čitateľu, tí neprídu až k ránu, keď ich zima spoza zákopy zdvihne.

O, či by vám nebolo lepšie, detičky, čo by ste sa neboli v to ráno už prebudili? Zaiste, lebo rodičia vaši — sú ešte vždy na mylných cestách.

Lakomosť

(Povesť pohorelská)

Boli raz dvaja bratia. Jeden bol čižmárom a druhý sedliačil. Tento bol bohatý a tamten nemal nič.

I vybral sa raz ten čižmár svojim deťom dačo hľadať, lebo už nemali čo jesť a bol ich celý kŕdeľ.

Išiel len, išiel, až došiel raz k jednej veľkej skale. Ďalej nevládal, a bola už i tma. Ľahol si teda za kríček k tej skale, že ráno, keď svitne, pôjde ďalej. Zaspal.

Ráno, ešte sa len brieždilo, prebudil ho akýsi zhovor. Otvorí oči a čo vidí? Hrôza! Z tej skaly, pri ktorej leží, sype sa dvanásť chlapov. Boli to zbojníci. Div, že tam strachom neumrel, kým vyšiel posledný, a „seksament, zatvor sa!“ skala sa zatvorila.

Vyšlo už slnko, a milý čižmár ako zmeravený ležal za kríčkom.

„Poručeno Bohu,“ bojací vošiel ku skale a „seksament, otvor sa!“

Skala sa mu otvorila. Staveným dychom, s „Otčenášom“ na ústach vošiel dnu.

Všetko samá chyža, a v nich? Ako u zbojníkov: čo si len chcel! Najviac bolo ale peňazí. Čo tu začať? Meškať sa dlho nemohol. Nabral si teda „z tých zlatých“, a žeby mu ťažké neboli, sadol na koňa (boli tam štyri) a poď preč.

Príduc domov, poslal svojho chlapca k strýkovi štvrtku požičať. Tento bol zvedavý, čo to len chce ten jeho brat merať.

„Ale počkaj, natriem dno štvrťky smolou, azda sa len dačo prilepí na ňu.“

Tak sa aj stalo. Prilepil sa veru jeden — dukát.

„Čos‘ to, brat môj ľúby, premeriaval? Veď zrna ty nemáš, nuž čo takého?“ pýtal sa sedliak čižmára, dukátom, čo sa na štvrťku prilepil, privolaný k svojmu bratovi čižmárovi, za ktorého sa ináč hanbil a ho ani nenavštevoval.

„To a to, brat môj,“ a vyrozprával mu, ako ho Boh požehnal.

„Z toho by sa i mne zišlo,“ pomyslel si sedliak, a že bol smelého ducha, hneď na druhý deň šiel ta pod tú skalu.

Nespal celú noc, čo čakal, či už skoro pôjdu von tí zbojníci.

Vyšli; načítal ich dvanásť. Posledný zase to povedal, čo tamten, keď bol pri skale čižmár:

„Seksament, zatvor sa!“ a skala sa zavrela.

Nemohli byť zbojníci ďaleko, už netrpezlivý sedliak zavolal:

„Seksament, otvor sa!“

Skala sa mu otvorila a on vošiel dnu. Len sa tak všetko svietilo od zlata a striebra. Bol by už začrel hrsťou do dukátov, iba keď ho dlbol ktosi odzadu. Bol to jeden z „dvanástich“, ktorého v čítaní zmýlil, lebo ich vyšlo len jedenásť a nie dvanásť.

Netrvalo to ani za okamžik, už bol sedliak na dve poly. — Tak skončil svoj biedny život.

Doma plač a nariekanie, lebo už tretí deň, čo sedliak z domu odišiel a nevracia sa. Čižmár už tušil, čo mohlo sa prihodiť jeho bratovi. Vzal teda tri vrecia a že ide brata hľadať. Vedel, kde ho nájde, lebo znal brata a jeho lakomosť. Skutočne, našiel ho tam v skale — preťatého.

Slzy mu padali, keď ho zbieral do vreca. Do zvyšných dvoch nabral si ale ešte tých dukátov, vyložil všetky tri na tie tri kone, ktoré bol tam nechal v ten deň, keď ho to tak Pán Boh požehnal.

Po čase došli do tej istej dediny, skadiaľ čižmár a nebohý brat jeho sedliak boli, dvaja z tých zbojníkov i s jedným koníkom.

„Či by ste nás, pán krčmár, neprenocovali?“

„Ja veru vás nemôžem, ale choďte tamto k tomu človeku, čo nemal nikdy nič a teraz má už štyri domy a je boháčom, ten vás azda,“ odporúčal im krčmár známeho nám krčmára, ktorý ich potom vďačne prenocoval.

Ráno, keď zbojníci odchádzali, tie štyri kone mali sa strhať, čo si poznali svojich predošlých gazdov. Nebolo ani zbojníkom viac treba. Všetci dvanásti zachytili sa do tej dediny pomstiť sa čižmárovi.

Tu, ako sa hrnú do dvora, iba keď vám — div divúci — zavolá malé polročné čižmárovo dieťa z kolísky:

„Otec, vezmite si ten nožík, čo mi pupček s ním odrezali, a na dvere napíšte spakruky kráž trojkráľovou kriedou.“

Zbojníci boli už pod oblokom. Čižmár dlho nemeškal, ale urobil tak, ako mu to malé dieťa kázalo.

Zbojníci vošli dnu a posadili sa rovno za stôl. Čižmár chytro i okolo zbojníkov spravil kráž a títo nemohli sa viac ani hnúť od stola.

Najprv zle-nedobre. Keď ale videli, že to tak nepôjde, začali čižmára už i prosiť, aby ich len pustil, že oni odídu preč. Čižmár ich teda odonačil a tí šli ta, skadiaľ boli prišli.

Až Boh dá…

Matúš Molej, obyvateľ poctivej trenčianskej obce Smolíku, konečne odhodlal sa darmo Bohu slúžiť, to jest: prijal úrad kostolníka.

„Darmo“ píšem preto, lebo za päť zlatých do roka slúžiť, to je viac darmo ako za plat.

On síce nemal veľkú vôľu k tomu, lebo mu prišlo na myseľ, že nielen kostolníkom, ale v týždni aj miništrantom bude, ak bude.

„A keby aspoň miništrovať vedel,“ vymlúval sa žene, keď ho tá neprestajne k prijatiu tej bohumilej služby mala.

„Čo len to; vari by si neznal ,amen‘ povedať, alebo knižku na druhú stranu preniesť? A čo len toho vína naliať, — to potrafí aj malý chlapec, nie by si ty neulial…“

„Aha, ty sa nazdáš, že je to len tak vína naliať ako mlieka z hrnca! Kvapka vína, a i to načim až vari na štvoro rozdeliť. Len iď a uvidíš, že to neuhádneš. To je nie ,nedošlo mi, musím pristať i na tom.‘ Veru nie, žena moja.“

Tak presvedčivo hovoril Matúš tieto slová, že nemožno, aby jeho Zuzka znala čo len slovíčko ďalej odporovať. Veď sám bol presvedčený o pravdomluvnosti svojej, a žena by vari…

Nevedel, čo tá má za lubom.

„Oj,“ hodila rukou Zuzka, „veď som hádam nie taká sprostá! Keď sa odťahujú, len viem, že je už dosť. To iba neplatná tvoja výhovorka. Nechce sa ti každý deň do kostola, nuž preto sa vymlúvaš,“ už skoro vyčítavým hlasom spustila Zuzka.

„Eh, čo by sa vymlúval!! Už len ale viem, čo je to Konfliteor, a ty máš dobrú hlavu, ale sa ani do roka nenaučíš; no, a bez toho miništrovať nemôžeš. A potom keď sviatky prídu, tam načim rozum pozbierať, aby človek nepomýlil. Len jedno ti poviem. Pred toľkým svetom obslúžiť, alebo prevelebnú sviatosť okadiť, to nie je pletka. Drgneš trocha, rozsype sa ti oheň, máš posmech do smrti. A náš pán sú hádam taký, že by ti prehliadli?!“

Bez prestania vše ostrejším, vše tichším hlasom dôvodil Matúš, pričom svoju fajočku z jedného kútika do druhého prekladal a vše len odpľul a pozrel na ženu.

Zuzka pilne vyšívala, však tiež pozorne sledovala muža a pripravovala sa na odvetu.

„Ale čo by to bolo,“ začala uštipačne, keď Matúš skončil; „švagrov chlapec nemá iba desať rokov a uhádne navlas…!“

„Ja“ — pretrhol ju Matúš, „vtedy som sa ani ja nebál. Hádam si ma neraz videla.“

„No veď to, keď si vtedy znal, znáš i teraz. Človek je nie taký sprostý, aby — čo sa dnes naučil, zajtra už zabudol. Ja som len žena a viem ešte aj to, keď ma prvý raz do školy viedli. Čo by to tam podaromne reči šíril! Len sa ti to nevidí — nuž to je — zato nás aj Pán Boh tak požehnáva“ — a Zuzke stislo žiaľom hrdlo.

Hoci, ako sú spolu na druhý rok už, im nič nezhynulo, predsa tie posledné slová prevládali Matúša.

„Nuž dobre, keď už tak si to žiadaš, ja budem tým kostolníkom; ale potom sa mi nebudeš posmievať, keď mi to nepôjde tak, ako sa ty nazdávaš,“ výstražne podotkol Matúš.

Zuzka prestala vyšívať a urazená pýtala sa muža:

„A kedyže som sa ti ja z čoho vysmievala?“

„Nuž ešte si sa mi nie,“ zahanbený pozrel Matúš na Zuzku, „ale ma to predsa len mrzí. Ja sa okúňam ísť k pánu…“

„Ale chlap a báť sa!“ živším hlasom prehovorila Zuzka, vediac, že ho už nakriatla. „Ja baba a nebojím sa. Iďže, iď, keď to také povie,“ posmeľovala ho Zuzka.

„No, teda idem,“ vstal Matúš od ohniska. „Ale ak ma pán neprijmú, to bude aj tebe hanba, Zuzka moja! Vieš, aký sú pán.“ Bol by jej aj ďalej o pánu farárovi hovoril, aký je prísny, no hneď ho pretrhla:

„Veď my chodíme do kostola a na katechizmus sme tiež riadne chodievali, teda na nás nemajú sa prečo ťažkať. Len ty iď, veď je to pekne, keď môže človek Bohu slúžiť, a odplata nás iste neminie,“ upevňovala sa vo viere Zuzka a myslela si, že i Matúš jej už rozumie; ale ten nevedel o príčine, prečo ho chce mať Zuzka kostolníkom.

Matúš ďalej vyhovárať nevedel, vzal širák, prehodil čistú halenu a pošiel do fary.

„Povedať ale nikomu nemusíš, kde si bol, aby reči neboli,“ prišla už i Zuzke možnosť nezdaru jej úmyslu na pamäť.

„Len ani ty nevrav,“ vetil Matúš už na odchode svojej žene.

„A či si pravou vykročil?“ spytovala sa Zuzka, idúca do pitvora za Matúšom.

„Ani sám neviem,“ odpovedal zamyslený Matúš a šiel. Zuzka vošla, sadla na svoje miesto pod oblok a slzy zjavili sa v jej očiach.

„Keby ho, bože, ten pán len chceli, ani tú piatku by som neprijala. Požehnal by nás Boh na inom.“ Takto a podobne dumala Zuzka, kým bol Matúš vo fare a vše, vše len kukla do obloka, či už nejde.

„Ha, už ide, môj Matúšek!“ vzdychla Zuzka, keď ho zazrela. „Ach, ,hviezdo jasná, Panno krásna‘,“ ako prestrašená skočila Zuzka, točila sa po izbe a nevedela, či má ísť v ústrety a či ho len počkať. Išla, bežala by, ale čo by svet? Aspoň von, na dvor, hádam jej kývne.

„Ani len nepozrie